Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Banská Bystrica 17CoCsp/37/2024 6624201051 27. 08. 2025 JUDr. Dušan Ďurian ECLI:SK:KSBB:2025:6624201051.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35724803, so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 2, zastúpeného právnym zástupcom Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53255739, so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 2, v mene ktorého pred súdom koná JUDr. Marek Baraník, advokát a konateľ, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D., E. F. G., o zaplatenie 388,98 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 11Csp/22/2024-99 zo dňa 27.05.2024, ako súdu prvej inštancie, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“). 1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol (prvý výrok) a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal (druhý výrok). 1.2 V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 388,98 € s príslušenstvom a náhrady trov konania z titulu nesplateného úveru na základe zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere zo dňa 25.05.2017. 1.3 Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého: (1) dňa 25.05.2017 uzavrel žalovaný ako dlžník s právnym predchodcom žalobcu BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere č. 262223108562219, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému revolvingový spotrebiteľský úver s úverovým rámcom v sume 5.000,- € s aktuálnou výškou úverového rámca v sume 500,- € s úrokovou sadzbou vo výške 24 % ročne, poplatkom za poistenie vo výške 5,29 %, ročnou percentuálnou mierou nákladov (RPMN) vo výške 26,83 %, pri výške splátky minimálne 3% mesačne z aktuálnej výšky úverového rámca so splatnosťou 10. deň v mesiaci s tým, že zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú; (2) žalovaný ku dňu 10.03.2022 celkovo čerpal úver v sume 417,98 €, jednotlivé splátky úveru splácal nepravidelne, pričom poslednú splátku pred zosplatnením uhradil dňa 07.10.2021; po zosplatnení úveru (t.j. po 29.03.2022) žalovaný žiadnu splátku neuhradil;
(3) písomným upozornením (výzva na zaplatenie dlžnej čiastky úveru) zo dňa 01.02.2022 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že eviduje voči nemu pohľadávku po lehote splatnosti v sume 74,- €; súčasne upozornil žalovaného na možnosť zosplatnenia úveru v prípade, ak nedôjde k okamžitej úhrade omeškaných mesačných splátok s tým, že predmetná výzva sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného (č.l. 45 spisu); (4) písomným podaním (oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru - predžalobná výzva) zo dňa 30.03.2022 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že eviduje voči nemu pohľadávku po lehote splatnosti v sume 417,98 €, z čoho istina predstavuje 352,41 €, úrok 36,57 € a náklady spojené s uplatnením pohľadávky 29,- €; súčasne oznámil žalovanému vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru vrátane príslušenstva ku dňu 29.03.2022 a vyzval ho na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom s tým, že uvedená výzva sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného (č.l. 43 spisu); (5) na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.06.2023 uzavretej medzi spoločnosťou BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA ako postupcom a žalobcom ako postupníkom bola pohľadávka voči žalovanému postúpená na žalobcu. 1.4 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, pričom v podrobnostiach argumentoval, že: (1) sporná zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere predstavuje spotrebiteľskú zmluvu; (2) v zmluve bolo dojednané právo veriteľa vyhlásiť mimoriadnu (predčasnú) splatnosť úveru (bod 7.1 zmluvy), pričom na zosplatnenie úveru sa vzťahujú ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 565 Občianskeho zákonníka; (3) žalovaný bol na možnosť vyhlásenia mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru písomne upozornený (podanie zo dňa 01.01.2022) a vyhlásenie mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru ku dňu 29.03.2022 bolo žalovanému písomne oznámené (podanie zo dňa 30.03.2022); (4) k mimoriadnemu (predčasnému) zosplatneniu úveru došlo v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka a splátkou, ktorá vyvolala zosplatnenie bola splátka zo dňa 10.12.2021, s ktorou bol žalovaný v omeškaní počas mesiacov január 2022 až marec 2022, súčasne žalovaný bol na možnosť zosplatnenia riadne upozornený a do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky, t.j. do 10.04.2022 veriteľ využil svoje oprávnenie úver zosplatniť (zosplatnenie dňa 29.03.2022); (5) právny predchodca žalobcu nedostatočne preveril schopnosť žalovaného splácať poskytnutý úver (tzv. úverovú bonitu), pretože „na výzvu súdu žalobca uviedol, že proces overovania bonity prebehol v automatickom režime a existujúce záväzky overil dopytom do úverového registra dňa 25.05.2017, z ktorého je zrejmé, že spotrebiteľ nemal v čase poskytnutia úveru žiadne existujúce záväzky, žalovaný deklaroval že je slobodný, s čistým mesačným príjmom 365,- €; v tejto súvislosti je potrebné upozorniť na fakt, že žalobca napriek výzve súdu nepredložil v konaní žiaden dôkaz o tom, že zisťoval výdavky žalovaného, overoval jeho skutočný príjem a stav, teda uvedené údaje neboli žiadnym spôsobom zo strany žalobcu verifikované potrebnými dokladmi, preto súd vyhodnocuje takéto tvrdenia bez ich podloženia relevantnými dokladmi za nedostatočné pre splnenie povinnosti skúmania bonity s odbornou starostlivosťou; žalobca tak súdu nepredložil doklady, z ktorých by vyplývalo, že zisťoval u žalovaného jeho sociálnu situáciu, a to najmä výdavky na živobytie spočívajúce napr. v platbách za bývanie, za stravu, za telekomunikačné služby, za lieky a pod.; rovnako žalobca súdu nepredložil doklad o tom, že žalovaného pred poskytnutím úveru skutočne lustroval v niektorom z úverových registrov za účelom zistenia iných úverov a priebehu ich splácania“; (6) podľa súdu prvej inštancie „poskytnutý úver v zmysle § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z. z. nebolo možné platne predčasne zosplatniť postupom podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 565 Občianskeho zákonníka a tento úver je zároveň bez úrokov a bez poplatkov; predčasné zosplatnenie úveru je teda neplatným právnym úkonom; hrubé porušenie povinnosti odbornej starostlivosti umožňuje aplikáciu oboch zákonom predpokladaných sankcií na základe aplikácie pravidla „argumentum a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu; od silnejšieho k slabšiemu, t.j. závažnejšie porušenie v sebe obsahuje aj porušenie menej závažné)“; k platnému zosplatneniu úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo, čím nebola naplnená ani podmienka v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v spojení s § 17 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.; (7) na základe uvedeného postúpenie pohľadávky nie je platným právnym úkonom, v dôsledku čoho žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, nakoľko postúpenie je neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka; (8) neboli splnené ani zákonné podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. pred postúpením pohľadávky na žalobcu, pretože nebolo preukázané doručenie samostatnej písomnej výzvy
žalovanému, ktorou nemôže byť výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a ani samotné oznámenie o zosplatnení úveru; (9) na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol. 1.5 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 39, § 53 ods. 9, § 524, § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov a v spojení s § 7 ods. 1, 2, 16, 17, § 11 ods. 2, § 17 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu 25.05.2017 (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z.“); o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy konania nevyplývajú zo spisu. 2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.). 2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 27.06.2024 (č.l. 109-112 spisu); rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu; vyjadril názor, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); v odvolaní konkrétne argumentoval, že: (1) súd prvej inštancie rozhodol bez nariadenia pojednávania, hoci na to neboli splnené procesné podmienky podľa 297 písm. b) C.s.p., z ktorého okrem iného vyplýva, že podmienkou pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania sú aj nesporné skutkové tvrdenia strán; v prípade spornosti skutkových tvrdení strán, resp. v prípade, že súd nemá niektoré skutočnosti preukázané, nemôže vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania; súd nemôže žalobu zamietnuť bez nariadenia pojednávania; napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto vychádza z nesprávneho procesného postupu; (2) súd prvej inštancie neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci v zmysle § 181 ods. 2 C.s.p., v dôsledku čoho nevytvoril priestor na doplnenie skutkových tvrdení a predloženie dôkazov, čím došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom; (3) skúmanie bonity je otázkou skutkovou, preto ak žalovaný nespochybnil tvrdenia žalobcu o skúmaní bonity, išlo o nesporné skutkové tvrdenie, ktoré nebol súd oprávnený skúmať a spochybniť; (4) nakoľko skúmal bonitu žalovaného aspoň jedným zo spôsobov v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. (t.j. prostredníctvom údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo prostredníctvom údajov z registra) nemožno z jeho strany hovoriť o hrubom porušení povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., preto sporný úver nie je bezúročný a bez poplatkov ako k tomu nesprávne dospel súd prvej inštancie; odborná starostlivosť pri skúmaní bonity žalovaného bola zachovaná; postup jeho právneho predchodcu pri skúmaní bonity žalovaného popísal v podaní zo dňa 15.04.2025, s ktorým sa súd prvej inštancie nevysporiadal; sporný úver bol platne vyhlásený za splatný postupom podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 565 Občianskeho zákonníka; (5) nesúhlasil s názorom, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 438/2001 Z. z. vyžaduje samostatnú písomnú výzvu pred postúpením pohľadávky; takouto výzvou môže byť aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru, t.j. v prejednávanom spore písomné podanie zo dňa 01.02.2022 alebo písomné podanie zo dňa 30.03.2022; (6) na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. 2.2 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 16.08.2024 (č.l. 139 spisu) k odvolaniu žalobcu uviedol, že: (1) súhlasí s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; (2) na doplnenie uvádza, že v zmluve sú nesprávne uvedené úroková sadzba (24 %) ako aj ročná percentuálna miera nákladov (26,83 %) v jeho neprospech, preto je sporný úver bezúročný a bez poplatkov; (3) za istinu úveru je potrebné považovať sumu 469,- € ako cenu tovaru, ktorý bol kupovaný na splátky; (4) na základe uvedeného navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
2.3 Žalobca v odvolacej replike zo dňa 09.09.2024 (č.l. 146-147 spisu) prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že: (1) odplata v zmluve o úvere vo výške 24 % je uvedená v súlade s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.; (2) ročná percentuálna miera nákladov vo výške 26,83 % je tiež v zmluve o úvere uvedená v správnej výške, pričom uviedol aj jej presný výpočet; (3) na základe uvedeného zotrval na podanom odvolaní a svojej odvolacej argumentácii. 2.4 Žalovaný v odvolacej duplike zo dňa 26.09.2024 (č.l. 157 spisu) k replike žalobcu uviedol, že žalobca sa nevyjadril k samotnej výške úrokovej sadzby, ktorú je potrebné posudzovať samostatne a nie len ako súčasť odplaty, pretože aj zákon č. 129/2010 Z. z. stanovuje povinnosť uviesť úrokovú sadzbu samostatne ako náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere; na základe uvedeného žalovaný zotrval na svojom návrhu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 2.5 Žalobca ani žalovaný sa viac v odvolacom konaní nevyjadrili. 3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.) 3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.). 4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 4.3 Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní bol postačujúci skutkový stav veci, ako ho zistil súd prvej inštancie, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal aj odvolací súd (§ 383 C.s.p.); pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie (§ 384 C.s.p.). 4.4 Odvolací súd sa po preskúmaní veci stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore boli splnené zákonné podmienky na zamietnutie žaloby žalobcu. 4.5 Zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním v prejednávanom spore vyplýva, že právny predchodca žalobcu BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA ako veriteľ na jednej strane a žalovaný ako dlžník na strane druhej uzavreli zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere č. 262223108562219 zo dňa 25.05.2017, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému revolvingový spotrebiteľský úver s úverovým rámcom v sume 500,- € s úrokovou sadzbou vo výške 24 % ročne, poplatkom za poistenie vo výške 5,29 %, ročnou percentuálnou mierou nákladov (RPMN) vo výške 26,83 %, pri výške splátky minimálne 3% mesačne z aktuálnej výšky úverového rámca so splatnosťou 10. deň v mesiaci s tým, že zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. Pred uzavretím zmluvy o úvere právny predchodca žalobcu skúmal schopnosť žalovaného splácať úver (bonitu) a to automatizovaným spôsobom bez osobitného overenia údajov o príjmoch a výdavkoch poskytnutých zo strany žalovaného. Žalovaný ku dňu 10.03.2022 celkovo čerpal úver v sume 417,98 €, jednotlivé splátky úveru splácal nepravidelne, pričom poslednú splátku pred vyhlásením predčasnej splatnosti úveru uhradil dňa 07.10.2021; po zosplatnení úveru (t.j. po 29.03.2022) žalovaný žiadnu splátku neuhradil. Písomným upozornením zo dňa 01.02.2022 oznámil právny predchodca žalobcu žalovanému, že voči nemu eviduje pohľadávku po lehote splatnosti v sume 74,- €, pričom predmetné upozornenie sa dostalo do dispozičnej sféry žalovaného. Písomným podaním zo dňa 30.03.2022 oznámil právny predchodca žalobcu žalovanému, že ku dňu 29.03.2022 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru, pričom uvedené oznámenie sa dostalo do dispozičnej sféry žalovaného. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo
dňa 21.06.2023 bola pohľadávka voči žalovanému z titulu zmluvy o úvere zo dňa 25.05.2017 postúpená na žalobcu. Pred postúpením pohľadávky právny predchodca žalobcu nevyzval žalovaného na plnenie osobitnou samostatnou výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. 4.6.1 Súd prvej inštancie v prvom rade dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu neskúmal schopnosť žalovaného splácať poskytnutý úver (tzv. bonitu) s odbornou starostlivosťou. Žalobca s týmto záverom v podanom odvolaní nesúhlasil. 4.6.2 Medzi stranami tak zostalo v odvolacom konaní ťažiskovo sporné, či pôvodný veriteľ (právny predchodca žalobcu) pred uzavretím spornej zmluvy o úvere posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať poskytnutý úver (tzv. bonitu). V zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31.05.2017 mal pôvodný veriteľ povinnosť pred uzavretím spornej zmluvy o úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného poskytnutý úver splácať. 4.6.3 V podanom odvolaní žalobca namietal, že nakoľko žalovaný nespochybnil jeho skutkové tvrdenie o skúmaní bonity žalovaného pred uzavretím zmluvy o úvere, nebol súd prvej inštancie oprávnený túto otázku skúmať, pretože išlo o nesporné skutkové tvrdenie. Tento názor žalobcu nie je správny. V spore o plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je súd povinný z úradnej povinnosti (ex offo) vždy skúmať, či veriteľ splnil svoju povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/46/2023 zo dňa 31.10.2024, najmä bod 41 a 43 odôvodnenia, obdobne tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.02.2025, bod 39 posledná veta odôvodnenia). 4.6.4 V rámci skúmania bonity spotrebiteľa je veriteľ povinný prihliadnuť najmä na výšku úveru, dobu poskytnutia úveru a príjem spotrebiteľa (§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.), náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa (§ 7 ods. 20 písm. b/ a d/ zákona č. 129/2010 Z. z.), obdobne aj na výdavky a rodinný stav spotrebiteľa (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.). Údaje poskytnuté spotrebiteľom veriteľovi na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver (§ 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.) nie je veriteľ v zásade povinný systematicky overovať z hľadiska ich pravdivosti (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ zn. C-449/13 zo dňa 18.12.2014), v každom prípade bude však veriteľ povinný s odbornou starostlivosťou posúdiť, či spotrebiteľom poskytnuté údaje sú primerané a dostatočné na preskúmanie úverovej bonity spotrebiteľa, pričom len obyčajné nepodložené vyhlásenia spotrebiteľa nebudú samé osebe dostatočné, ak k nim nie sú pripojené relevantné dôkazy (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ zn. C-449/13 zo dňa 18.12.2014, body 37 a 38 odôvodnenia). Aj podľa aktuálnej súdnej praxe je veriteľ povinný v rámci skúmania úverovej bonity spotrebiteľa aj aktívne overiť správnosť poskytnutých údajov (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/41/2023 zo dňa 30.01.2025, najmä bod 13.3 odôvodnenia alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/37/2023 zo dňa 19.11.2024, najmä bod 25.3 odôvodnenia). Veriteľ musí vedieť skutočne preukázať svoj reálny postup s odbornou starostlivosťou pri skúmaní úverovej bonity spotrebiteľa, ktorým nie je len mechanické zhromaždenie údajov o spotrebiteľovi bez ich reálneho vyhodnotenia (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.02.2025, najmä bod 32 odôvodnenia). 4.6.5 Vzhľadom na význam overenia bonity spotrebiteľa z hľadiska ochrany spotrebiteľa, ale aj ochrany veriteľa pred nesplácaním úveru, trhu spotrebiteľských úverov a samotnej spoločnosti (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 4129/2018 zo dňa 26.02.2019, body 18 a 19 odôvodnenia) je namieste nastúpenie zákonných sankcií (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.) aj v prípade, že zmluva o úvere bola vykonaná, úver bol spotrebiteľom splácaný a spotrebiteľovi nevznikli žiadne nepriaznivé následky napriek porušeniu povinnosti veriteľa pred poskytnutím úveru posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ zn. C-755/22 zo dňa 11.01.2024). 4.6.6 Vychádzajúc z uvedených povinností veriteľa pri skúmaní bonity spotrebiteľa pred poskytnutím spotrebiteľského úveru dospel aj odvolací súd k záveru, že pôvodný veriteľ nesplnil svoju povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31.05.2017 s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovaného splácať poskytnutý spotrebiteľský úver (tzv. bonitu). Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pôvodný veriteľ žiadnym spôsobom neoveril ničím
nepodložené vyhlásenie žalovaného o výške jeho príjmu (napr. lustráciou v Sociálnej povinnosti alebo vyžiadaním podkladov o žalovaného preukazujúcich výšku príjmu). Inštruktívne aj po uzavretí spornej zmluvy vydaného § 5 ods. 3 opatrenia NBS č. 10/2017 zo dňa 14.11.2017 v znení neskorších predpisov, čestné vyhlásenie spotrebiteľa o výške príjmu nie je preukázaním príjmu spotrebiteľa. Súčasne pôvodný veriteľ žiadnym spôsobom neoveril výdavky spotrebiteľa, ani nezistil jeho náklady na zabezpečenie základných životných potrieb. Podľa názoru odvolacieho súdu zisteniu výdavkov spotrebiteľa v rámci skúmania jeho bonity nezodpovedá len vychádzanie zo životného minima zvýšeného o príslušné percento (40 %). Odborná starostlivosť podľa odvolacieho súdu v tomto smere vyžaduje nakladanie so skutočnými údajmi týkajúcimi sa spotrebiteľa, ktoré jediné zabezpečujú reálne overenie schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver. Pôvodný veriteľ tak s odbornou starostlivosťou neoveril údaje žalovaného ako spotrebiteľa o jeho príjmoch a výdavkoch. V zmysle § 7 ods. 15 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31.05.2017 je veriteľ povinný vynaloženie odbornej starostlivosti hodnoverne preukázať. Podľa § 11 ods. 2 prvá veta zákona č. 129/2010 Z. z. nebol preto žalobca oprávnený vyhlásiť predčasnú splatnosť sporného úveru. 4.6.7 Nakoľko pôvodný veriteľ (právny predchodca žalobcu) pri overovaní bonity žalovaného vychádzal aj z údajov registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (č.l. 85-86 spisu) nemožno hovoriť o zanedbaní jeho povinnosti hrubým spôsobom, preto z tohto dôvodu nebol poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 2 druhá a tretia veta zákona č. 129/2010 Z. z.). V tomto smere sa odvolací súd nestotožnil s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie. 4.7.1 Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal aj z názoru, že právny predchodca žalobcu pred postúpením pohľadávky nedodržal postup podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., pretože pred postúpením pohľadávky nevyzval žalovaného na plnenie samostatnou písomnou výzvou. Žalobca s týmto názorom súdu prvej inštancie nesúhlasil a argumentoval, že za takúto výzvu je možné považovať aj výzvu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2024 (t.j. podanie zo dňa 01.02.2022), resp. oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka (t.j. podanie zo dňa 30.03.2022). 4.7.2 Medzi stranami tak zostalo v odvolacom konaní ťažiskovo sporné, či pôvodný veriteľ (právny predchodca žalobcu) pred postúpením spornej pohľadávky na žalobcu dodržal postup podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o porušení uvedeného ustanovenia, pretože „ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, pričom touto výzvou nie je (nemôže byť) výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný“ (porovnaj rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/4/2025 zo dňa 30.07.2025 uverejnený v zbierke ako R 38/2025). Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že „v sporovom súdnom konaní súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti; dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje banku“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27.10.2021). Pri skúmaní aktívnej vecnej legitimácie postupcu v spotrebiteľskom spore je potrebné prihliadať na skutočnosť, že nesplnenie zákonných podmienok na postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (porovnaj napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.03.2018 alebo sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018 zverejnený v zbierke ako R 60/2018). 4.8 Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že z listu žalobcu zo dňa 30.03.2022 o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru nevyplýva uvedenie konkrétnej splátky, kvôli nezaplateniu ktorej pristúpil žalobca k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Podľa aktuálnej súdnej praxe „bez konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2024); právny úkon nekonkretizujúci splátku je preto nedostatočne určitý, sankcionovaný neplatnosťou podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.02.2025 uverejnené v zbierke ako R 34/2025, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/99/2024 zo
dňa 17.06.2025). Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je preto neplatné pre neurčitosť podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 4.9.1 Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že sporná pohľadávka nebola na žalobcu postúpená platne, v dôsledku čoho nie je žalobca v spore aktívne vecne legitimovaný. 4.9.2 Podľa ustálenej súdnej praxe pod pojmom vecná legitimácia je potrebné rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva; podľa ustálenej súdnej praxe pod pojmom aktívna vecná legitimácia sa rozumie také hmotnoprávne postavenie žalobcu, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva uplatňovaný nárok uplatnený žalobou v sporovom konaní a pod pojmom pasívna vecná legitimácia sa rozumie také hmotnoprávne postavenie žalovaného, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva povinnosť splniť nárok žalobcu uplatnený žalobou v sporovom konaní; skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania; súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán konania nenamieta; aktívne vecne legitimovaná je tak strana, ktorá tvrdí a je schopná preukázať, že je nositeľom tvrdeného hmotného práva a pasívne vecne legitimovaná je strana, o ktorej žalobca tvrdí, že je nositeľom tvrdenej hmotnoprávnej povinnosti a v konaní to aj skutočne preukáže; výsledok skúmania vecnej legitimácie strán (aktívnej a pasívnej) sa prejaví v rozhodnutí vo veci samej; nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu alebo pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vedie vždy k zamietnutiu žaloby; aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného skúma súd samostatne (oddelene), preto na zamietnutie žaloby postačuje záver o neexistencii ktorejkoľvek z nich; skúmanie danosti vecnej legitimácie strán v konkrétnom spore je závislé od konkrétneho hmotného práva, ktorého aplikácia prichádza do úvahy na dokazovaním zistený, resp. nesporný skutkový stav veci. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore je možné nadobudnúť aj postúpením pohľadávky, ktorá je predmetom konania. 4.9.3.1 Nakoľko právny predchodca žalobcu neskúmal bonitu žalovaného s odbornou starostlivosťou, nebol žalobca oprávnený vyhlásiť sporný úver za predčasne splatný (§ 11 ods. 2 prvý veta zákona č. 129/2010 Z. z.), postúpenie spornej pohľadávky na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.06.2023 bolo preto v rozpore s ustanovením § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., pretože predmetom postúpenia nebola pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti úveru; postúpenie spornej pohľadávky na žalobcu je preto absolútne neplatné pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pretože podľa § 17 ods. 1 časť vety pred bodkočiarkou zákona č. 129/2010 Z. z. práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu okrem výnimiek uvedených v ustanovení § 17 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré neboli splnené. 4.9.3.2 Súčasne nakoľko právny predchodca žalobcu pred postúpením spornej pohľadávky na žalobcu nepostupoval podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. je predmetná zmluva o postúpení pohľadávky vo vzťahu k spornej pohľadávke v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná pre rozpor so zákonom. 4.9.3.3 Z dôvodu neplatnosti postúpenia spornej pohľadávky na žalobcu z uvedených dôvodov nie je žalobca v spore aktívne vecne legitimovaný. Súd prvej inštancie preto žalobu žalobcu správne ako nedôvodnú zamietol. 4.10 Pokiaľ ide o zostávajúcu konkrétnu odvolaciu argumentáciu žalobcu (§ 387 ods. 3 C.s.p.) odvolací súd udáva, že: (1) z ustanovenia § 297 písm. b) C.s.p. nevyplýva, že v prípade verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia pojednávania môže súd žalobe žalobcu len vyhovieť; samotná skutočnosť nesporných skutkových tvrdení strán neznamená aj dôvodnosť samotnej žaloby, pretože aj v prípade nesporných skutkových tvrdení strán môže súd v rámci právneho posúdenia veci dospieť k záveru o nedôvodnosti žaloby; preto samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie postupom podľa § 297 písm. b) C.s.p. bez nariadenia pojednávania vyhlásil napadnutý rozsudok, ktorým žalobu žalobcu zamietol, nespôsobuje porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces; (2) rovnako samotné neuvedenie predbežného právneho posúdenia veci nespôsobuje porušenie práva strany na spravodlivý proces; v rámci postupu podľa § 297 písm. b) C.s.p. zákon súdu neukladá
povinnosť uviesť predbežné právne posúdenie veci; postup v súlade so zákonom nemôže spôsobiť porušenie práva strany na spravodlivý proces; navyše z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie pred rozhodnutím vo veci samej napadnutým rozsudkom osobitnou výzvou zo dňa 25.03.2024 (č.l. 72 spisu) vyzval žalobcu na okrem iného aj na predloženie všetkých dokladov o skúmaní bonity žalovaného, čím vytvoril žalobcovi dostatočný procesný priestor na splnenie povinnosti tvrdenia a unesenie dôkazného bremena v tomto smere, na čo žalobca reagoval podaním zo dňa 15.04.2024. 5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.). 5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal. 6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.). 6.1 Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); skutkové zistenia súdu prvej inštancie ako aj jeho právne posúdenie veci považuje odvolací súd za správne a odvolacími dôvodmi sa žalobcovi správnosť napadnutého rozsudku nepodarilo spochybniť (body 4.3 až 4.9.3.3 odôvodnenia). Odvolací súd nezistil ani tvrdené porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces (bod 4.10 odôvodnenia). 7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v celom rozsahu potvrdil a to vrátane závislého výroku (§ 379 písm. a/ C.s.p.) o trovách konania (druhý výrok), ktorý bol odôvodnený plným úspechom žalovaného v spore, ktorý však žiadne trovy konania neuplatnil. 8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, vznikol mu proti plne neúspešnému žalobcovi (odvolateľovi) nárok na plnú náhradu trov konania (100 %); žalovaný však v odvolacom konaní neuplatnil žiadne trovy konania, preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi nepriznal (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/544/2015 zo dňa 26.10.2016 a sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018 uverejnené v zbierke ako R 72/2018). 9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 C.s.p. (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 C.s.p. (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže súčasne so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.). Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.