Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/34/2025 z 27. 11. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Banská Bystrica 11Co/34/2025 6124349221 27. 11. 2025 JUDr. Jozef Zlocha ECLI:SK:KSBB:2025:6124349221.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Danice Kočičkovej ako členiek senátu, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXX XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. D., zast. JUDr. Andreou Stupárovou, advokátkou so sídlom AK Novomeského 1266/25, 962 31 Veľká Lúka, IČO: 50 224 620, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72, Bratislava, IČO: 00 151 966, o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 6.262,51 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo 14. januára 2025 č.k. 20C/46/2024-306, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie celom rozsahu p o t v r d z u j e. II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%, ktoré mu je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške. odôvodnenie: 1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. januára 2025 č.k. 20C/46/2024-306 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 6.262,51 Eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (prvá výroková veta); rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100%, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov konania (druhá výroková veta). 1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 6.262,51 Eur titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla porušením jeho práva vyplývajúceho zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady č.2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica 2003/88/ES“ alebo aj „Smernica“) na 48 hodinový pracovný čas; táto Smernica bola nesprávne, resp. nebola vôbec implementovaná do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“ alebo „ZoHaZZ“). Porušenie tejto Smernice členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva Európskej únie a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. Žalobca zdôraznil, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky (ďalej aj „Hasičský a záchranný zbor“ alebo „HaZZ“) s výkonom služby na OR HaZZ v Banskej Bystrici. Pracovná zmena sa skladá z vykonávania štátnej služby, po ktorej nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku (§ 92 ods.1 zákona č. 315/2001 Z.z.); okrem služobnej pohotovosti býva žalobcovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (nariadená služobná

pohotovosť). Pracovná zmena žalobcu bola do 31. decembra 2021 rozvrhnutá tak, že výkon služby bol 17 hodín, nasledovala služobná pohotovosť 7 hodín; od 1. januára 2022 je pracovná zmena rozvrhnutá tak, že výkon služby je 16 hodín, nasledovala určená služobná pohotovosť v trvaní 8 hodín. V rámci jedného týždňa žalobca odslúži dve alebo tri zmeny, a teda 48 hodín alebo 72 hodín; ročne pri službe vykonávanej v zmene odslúži 121,66 zmien, čo je v priemere 2.919,84 hodín služby. Pravidelne v týždni odslúži aj viac hodín, a to vtedy, ak je zásah vyhlásený pred ukončením služobnej zmeny. V žalovanom období (od 1.7.2021 do 30.6.2024) odpracoval len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby v roku 2021 celkom 289,72 hodín, v roku 2022 celkom 628,21 hodín, v roku 2023 spolu 630,02 hodín a v roku 2024 spolu 355,33 hodín, čo predstavuje spolu 1.903,28 hodín. Poukázal na zásadu prednosti komunitárneho práva vyplývajúcu (aj) z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a tvrdil, že Smernica 2003/88/ES mala byť do zákona č. 315/2001 Z.z. riadne implementovaná, k správnej transpozícii však nedošlo. S poukazom na článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES žalobca tvrdil, že uvedený článok ukladá členským štátom opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní, vrátane nadčasov, neprekročil 48 hodín a pracovníkom garantuje právo na 48-hodinový týždenný pracovný čas. Poukázal na výklad uskutočnený Súdnym dvorom Európskej únie, ktorý vo svojich rozhodnutiach ustálil, že aj v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času, ktorá v spojení s ich riadnym pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas; pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas. Zdôraznil tiež, že aj keď Príloha č. 4 k zákonu č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica 2003/88/ES, jednotlivé ustanovenia zákona túto skutočnosť nepotvrdzujú; nepotvrdzujú, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. ZoHaZZ umožňuje zamestnávateľovi žalobcu, aby dochádzalo k priamemu porušovaniu Smernice v časti upravujúcej maximálny týždenný pracovný čas. Tento zákon služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva; dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu a právna úprava v zákone o Hasičskom a záchrannom zbore nie je v súlade s čl. 2 a čl. 6 ods. 2 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Skutočný priemerný týždenný pracovný čas žalobcu za žalované obdobie predstavuje 56 hodín týždenne; je zjavné, že úprava služobného času je v rozpore so Smernicou, čo je dôkazom nesprávnej transpozície Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Za uvedené zodpovedá žalovaný, za ktorého koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. S poukazom na závery vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ žalobca uviedol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, pokiaľ sú splnené tri podmienky, a to (1) pokiaľ cieľom porušenej právnej normy Európskej únie bolo priznať jednotlivcom práva; (2) porušenie je dostatočne závažné a (3) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Tvrdil, že všetky tri predpoklady (podmienky) pre odškodnenie sú dané. Žalobca tak za právo na primeraný odpočinok považoval takú dobu, ktorá by mala nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahŕňajúcej aj jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie úniového týždenného pracovného času sa môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie a celkovú fyzickú a psychickú integritu spočívajúce v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, k porušeniu práva na súkromie a rodinný život. Tieto práva sú porušované sústavne a dlhoročne, nielen počas žalovaného obdobia. Z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu, mal za to, že je potrebné aplikovať ustanovenia týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe v zmysle ustanovení § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o výpočet náhrady škody, v tomto smere poukázal na ustanovenia § 92 ods.1, ods.2, § 122, ods.1, ods.2 ZoHaZZ a uviedol, že za odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti je uhrádzaná peňažná náhrada. Od určenej služobnej pohotovosti je potrebné odlíšiť nariadenú služobnú pohotovosť. Vzhľadom na rozhodujúce skutkové okolnosti mal za to, že práve ustanovenie § 122 ods.2 písm. a) ZoHaZZ, upravujúce odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť, je tým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie najbližšie k stanoveniu výšky žalovaného nároku. Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas mal byť rozvrhnutý tak, aby k tomuto porušovaniu nedochádzalo. Žalobca v konkrétnostiach vypočítal nemajetkovú ujmu za príslušné kalendárne mesiace; škodu uplatnil vo forme nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma za rok 2021 predstavuje sumu 888,-Eur, za rok 2022 predstavuje sumu 1.935,85 Eur, za rok 2023 predstavuje sumu 2.159,90 Eur a za rok 2024 predstavuje sumu 1.278,78 Eur; celkom uplatnený nárok vo forme nemajetkovej ujmy predstavuje sumu 6.262,51 Eur za 1.903,28 hodín služobnej pohotovosti.

1.2 Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie s podanou žalobou nesúhlasil, namietal pôsobnosť Smernice 2003/88/ES; namietal nedostatok splnenia procesných podmienok. S poukazom na ustanovenia Smernice zdôraznil, že táto sa neuplatňuje na odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany; Smernica 2003/88/ES sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu; jej ustanovenia tak nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Štátnu službu Hasičského a záchranného zboru možno subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice v článku 2 ods. 2; ide o osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Mal tak za to, že Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času a ich odmeňovania nevzťahuje, táto oblasť je v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Žalobcovi tak žiadne škoda vzniknúť nemohla, nie je vo vzťahu k uplatnenému nároku aktívne vecne legitimovaný. 1.2.1 Pre žalovaného zo žaloby vyplynulo, že žalobca sa domáhal náhrady vo forme mzdového nároku vo forme doplatku za rozdiel medzi odmenou za určenú služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť; žalobca síce tvrdil, že si uplatňuje náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy; v skutočnosti si uplatnil mzdové nároky; žalobca vidí ujmu v tom, že určená služobná pohotovosť a nariadená služobná pohotovosť sú odmeňované rozdielne; pri nariadenej služobnej pohotovosti žalobca žiadnu škodu nepociťuje; žalobca vo svojej tabuľke spočítal len fond pracovného času so služobnou pohotovosťou a nepoukazoval, či v tom ktorom období došlo k porušeniu Smernice alebo nie. Svojimi výpočtami tak len simuluje svoje mzdové nároky. 1.2.2 K porušeniu Smernice 2003/88/ES žalovaný uviedol, že aj v prípade, ak sa súd stotožní s tvrdenou nesprávnou transpozíciou Smernice a táto je spôsobilá nadobudnúť priamy účinok, takéto konštatovanie nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. mzdových nákladov; je nevyhnutné, aby sa Smernica aplikovala priamo ako celok a nielen jej náhodné ustanovenia; je nevyhnutné rozlišovať medzi transpozíciou Smernice a jej samotnou aplikáciou. Súd je povinný skúmať, či vôbec došlo pri aplikácii rozvrhovania služobného času žalobcu k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice a bremeno tvrdenia aj dôkazné bremeno je na žalobcovi. Je potrebné skúmať porušenie Smernice ku každému príslušníkovi HaZZ osobitne. 1.2.3 Žalovaný nesúhlasil s výpočtami pracovného času žalobcu, nakoľko započítava do pracovného času aj čas odpočinku, ktorý Smernica od pracovného času oddeľuje; argumentácia, že sa priamo aplikuje iba čl.6 Smernice je nesprávna, pretože z uvedeného článku nevyplýva definícia určitých pojmov; výklad týchto pojmov nemožno hľadať v zákone č. 315/2001 Z.z., ale (aj) v čl.2, 7, 16, 17 a 19 Smernice. Čl.16 Smernice rozširuje ochranu pracovníkov o tzv. neutrálne dni, na ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia prihliadnuť. Týmto postupom zákonodarca rozšíril ochranu pracovníkov o dni obsahujúce čas odpočinku, ktorý nemožno využiť na kompenzáciu pracovného času z iných dní. To znamená, že napr. deň riadnej ročnej dovolenky, počas ktorej žalobca odpracuje podľa čl. 2 ods.2 Smernice 0 hodín, sa nemôže použiť v rámci výpočtu pracovného času bez ohľadu na skutočnosť, či sa predmetný čas v rámci vnútroštátneho práva posudzuje ako služobný čas alebo nie. Čl. 6 písm. b) Smernice pojednáva o priemernom čase; nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých sedem dní po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná hodná hranica 48 hodín. Služobný čas hasičov v zmysle § 86 ods.1 zákona č. 315/2001 Z.z. môže byť rozvrhnutý nerovnomerne; takto rozvrhnutý čas je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. 1.2.4 Žalovaný tvrdil, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom; stanovil ju nejasne, keďže mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol odmeňovaný. Má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa a pokiaľ nie je zásah, môže odpočívať, na odpočinok má vymedzený priestor. V čase služobnej pohotovosti sa nevyžaduje od žalobcu žiadna aktívna činnosť. Napokon žalobca mal možnosť pred nástupom na vykonávanie služby oboznámiť sa s podmienkami jej výkonu; vedel o platových podmienkach, služobnej pohotovosti, služobnom čase a o ďalších právach a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerne rozvrhnutým časom vzťahujú. Neskoršie dovolávanie sa práv vyznie potom ako účelové konanie. 1.2.5 Žalovaný napokon považoval výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy za premrštenú, neprimeranú aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorá je neporovnateľne vyššia. Tabuľku priloženú žalobcom nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej

ujmy, nakoľko upravuje iba výpočet rozdielu medzi odmenou za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť a žiadnym spôsobom neupravuje existenciu porušenia čl. 6 písm. b) Smernice a ani existenciu akejkoľvek nemajetkovej ujmy. 1.3 Súd prvej inštancie sa oboznámil so žalobou, písomnými a ústnymi vyjadreniami strán sporu, nimi predloženými listinným dôkazmi. Aplikoval článok 36 ods. písm. c), d) a e) Ústavy Slovenskej republiky; čl. 2 a čl.6 Smernice; § 85 ods.1, § 86 ods.1, § 92 ods.1, ô 93 ods.1, § 122 ods.1 ZoHaZZ, § 85 ods.3, § 96 ods.2 Zákonníka práce a ustanovenia § 11 – 13 Občianskeho zákonníka. 1.4 Okresný súd ustálil predmet konania, ktorým je uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku porušenia práva Európskej únie, a to Smernice 2003/88/ES, jej nesprávnou implementáciou do právneho poriadku Slovenskej republiky. Ustálil, že má právomoc vo veci konať a rozhodnúť, nakoľko v zmysle právneho poriadku neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o žalobou vymedzenom predmete sporu. Vyjadril sa k vznesenej námietke miestnej príslušnosti, ktorú považoval za nedôvodnú; popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, zakladajúca právo na náhradu škody. K zásahu do práv žalobcu došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby príslušníka HaZZ v územnom obvode Okresného súdu Banská Bystrica. Akceptoval pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného (Slovenská republika), za ktorého koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí HaZZ, ktorého príslušníkom bol žalobca v žalovanom období. Vzhľadom na námietky žalovaného akceptoval aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore a nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že Smernica sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Súdny dvor totiž rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosť hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne; nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti smerovať, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Či je niekto dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je rozhodujúce. 1.5 Okresný súd mal za to, že podstatné otázky, ktoré v prejednávanom spore vyplynuli, už boli v prevažnej časti riešené judikatúrou Súdneho dvora EÚ, a to okrem iného rozsudkom C-429/09 z 25.11.2010 (pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES). V dôsledku toho právo únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorá zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby a tak prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej Smernice. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pojem pracovný čas je potrebné definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov; z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Rozhodujúcim faktorom je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. V zmysle týchto záverov okresný súd poukázal aj na rozhodnutia vo veci C-397/01, C-14/04 a ďalšie. 1.6 Rozborom ustanovení § 85 ods.1, ods.2, § 86 - § 94 ZoHaZZ okresný súd dospel k záveru, že zo žiadneho z týchto ustanovení nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času; z listinných dôkazov vyplýva, že nie je považovaná za súčasť služobného času a čas služobnej pohotovosti sa nezapočítava do služobného pracovného času. V uvedenom videl okresný súd rozpor s úniovým právom v čl. 2 ods.1 Smernice. Zdôraznil nadradenosť komunitárneho práva, objektívnu zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu v prípade porušenia práva pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Ak žalobca tvrdil, že Smernica bola prevzatá do právneho poriadku správne, toto z ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva; najmä z neho nevyplýva, že by služobná pohotovosť v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť služobného času. Uvedené je zreteľné aj z ohodnotenia štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti; iba v prípade, ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k výjazdu, je takéto vykonávanie štátnou službou.

1.7 Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné posudzovať analogicky podľa § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že z výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie, z obsahu výplatných pások žalobcu možno uzavrieť, že pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období v príčinnej súvislosti s porušovaním čl. 2 a čl.6 písm. b) Smernice; dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, práva na súkromný a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania Smernice pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré mohol využiť inak, a to rozvíjaním osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobcovi tak vznikol nárok na primerané odškodnenie. Okresný súd zvýraznil primeranosť náhrady škody tak, aby zabezpečila skutočnú ochranu práv žalobcu. 1.8 Vo vzťahu k škode sa okresný súd nestotožnil s námietkou žalovaného o uplatnení (skrytého) mzdového nároku a nie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca ani netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda a iba zo samotného výpočtu nemajetkovej ujmy nemožno automaticky vyvodiť, že predmetom sporu je mzdový nárok. Do úvahy neprichádzala ani morálna satisfakcia z dôvodu okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo; neprijatie opatrení, aby k prekročeniu maximálnej hranice priemerného týždenného času nedochádzalo; žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu nie je na mieste vzhľadom na zodpovednostný subjekt za neoprávnený zásah. Nárok na náhradu škody podľa úniového práva možno posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. 1.9 Pre okresný súd z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca v žalovanom období odpracoval takmer 2.040,66 hodín služobnej pohotovosti, svojimi tvrdeniami, dokladmi od zamestnávateľa, ktoré neboli žiadnym spôsobom spochybnené. Zásah do osobnosti žalobcu je spôsobený tým, že v rozhodnom období opakovane pracoval viac ako 48 hodín týždenne (priemerne), a to v rozpore s čl. 6 písm. b) Smernice v spojení s jej čl. 2 ods.1; odpracované hodiny služobnej pohotovosti mu neboli započítané do odpracovaného času. Žalobca výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy vyčíslil ako rozdiel medzi peňažnou náhradou vyplácanou za učenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods.2 písm. a) zákona. Preukázal, že pri rozvrhnutí pracovného času prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju nielen osobných, ale aj rodinných a priateľských vzťahov a venovať aj iným aktivitám spojeným s fyzickou a psychickou relaxáciou. Takto vyčíslená (a priznaná) náhrada zodpovedá priznávaným náhradám v obdobných veciach, čo je žalovanému známe z rozhodovacej činnosti okresných súdov v obvode Krajského súdu v Banskej Bystrici a samotnej rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu. Ak žalovaný poukazoval na výšku nemajetkovej ujmy priznávanú obetiam trestných činov alebo obetiam pri dopravných nehodách, vzhľadom na špecifickosť zásahu v prejednávanej veci nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov. 1.10 Z uvedených dôvodov okresný súd žalobe vyhovel. 1.11 Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval § 262 ods.1 v spojení s § 255 ods.1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a náhradu trov konania priznal v spore plne úspešnému žalobcovi. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania v rozsahu 100%. Odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu (proti výroku I. a výroku II.); uplatnil odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods.1 písm. d), f) a h) C.s.p., tvrdil tak, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2.1 Odvolateľ v podanom odvolaní zopakoval svoju argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie a tvrdil, že právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných

právnych predpisov so Smernicou Európskej únie do kompetencie súdu prvej inštancie nepatrí; súdu prvej inštancie nebola zverená právomoc na porovnanie súladu, resp. vyslovenie nesúladu zákona č. 315/2001 Z.z. so Smernicou č. 2003/88/ES; takýto záver si okresný súd nemohol osvojiť ani ako otázku predbežnú, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy. 2.2 Žalovaný zároveň namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu a zdôraznil potrebu rozlišovania medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Ide o dva samostatné subjekty, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím Smernice“ a „aplikáciou Smernice“. Prebratie Smernice je premietnuté do textu právneho predpisu, ktorý musí byť v súlade s obsahom a znením Smernice. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., mal preukázať, v čom dané pochybenie spočíva. Na konštatovanie nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES bolo nevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č. 315/2001 Z.z. pred a po účinnosti Smernice 2003/88/ES. K porušeniu Smernice môže dôjsť až aplikáciou jej jednotlivých ustanovení, ak si adresát účinkov Smernice vyložil ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Prípadný nárok na náhradu škody by mohla založiť len nesprávna aplikácia Smernice. Žalovaný mal za to, že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za rozporné so Smernicou; zdôraznil, že Slovenská republika pri preberaní Smernice 2003/88/ES neporušila žiadne predpisy; pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca v spore uplatnil. Odvolateľ mal za to, že žalobcom uplatnené nároky vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu a žalobca za nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy skryl svoj mzdový nárok. Zotrval na tvrdení, že žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ES a nie jej aplikáciu v individuálnom prípade. Slovenská republika potom nemôže niesť zodpovednosť za nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. 2.3 Žalovaný taktiež uviedol, že Smernica 2003/88/ES sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevťahuje. Rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods.1 Smernice 89/391/EHS a negatívne vymedzený v jej článku 2 ods.2. Smernica 2003/88/ES sa na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany nevzťahuje; úlohy, ktoré plnia príslušníci Hasičského a záchranného zboru možno podľa názoru žalovaného subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods.2 Smernice 89/391/EHS. Za relevantné žalovaný nepovažoval rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 vo veci Fu?, nakoľko toto sa týka mestského hasiča, výkon činnosti ktorého je odlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike. Právna úprava v Slovenskej republike stavia príslušníka HaZZ na rovnakú právnu úroveň ako policajta, pokiaľ ide o obsah služobného pomeru zamestnanca a štátu. Ak teda Smernica 89/391/EHS ustanovuje, že sa neuplatňuje na osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily a polícia, možno tieto charakteristiky osobitných činností v celom rozsahu vzhliadnuť aj na činnosť príslušníka HaZZ. Z uvedeného vyvodil záver, že na HaZZ sa predmetný článok Smernice neuplatňuje. Žalobcu tak nepovažoval za aktívne vecne legitimovaného vo vzťahu k uplatnenému nároku. 2.4 S poukazom na článok 17 ods.1 Smernice 2003/88/ES odvolateľ uviedol, že tento článok umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania článku 6 Smernice za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov; jeden z dôvodov neuplatnenia daného článku je situácia, že ide o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. 2.5 S poukazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie odvolateľ uviedol, že z nej vyplýva povinnosť kumulatívneho splnenia všeobecných podmienok nevyhnutných na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva únie. Žalobca vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom neosvedčil; nie je zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda; žalovaný stanovenie jej výšky označil za nejasné. Zdôraznil, že za nariadenú pohotovosť bol žalobca riadne odmeňovaný. Uviedol tiež, že v čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna činnosť a môže odpočívať či venovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte samo o sebe nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy

žalobca podľa názoru žalovaného svoje subjektívne tvrdenia nijakým spôsobom nepodložil; uviedol len svoje subjektívne pocity ako vníma nedostatok voľného času, spôsobený prácou, neuviedol však žiadnu skutočnosť, ktorá by mala spôsobiť porušenie jeho osobnostných práv. V prípade potenciálneho vzniku nároku na nemajetkovú ujmu musí ísť o tak závažný zásah do sfér osobnostných práv, ktorý je v rozpore s objektívnym právom a tiež musí dôjsť ku konsenzu medzi zásahom a neoprávnenosťou takéhoto zásahu. Je potrebné prihliadnuť na to, že požadovaná forma (finančného) zadosťučinenia je právny inštitút výnimočného charakteru, ktorá sa má použiť len za splnenia zákonných predpokladov. Napokon náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku a nemôže byť určovaná matematickým vzorcom. 2.6 Rozhodujúcou skutočnosťou pritom nie je plán služieb hasičských jednotiek ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonávaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Je nevyhnutné vypočítať čas, ktorý reálne strávil vykonávaním štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.1 zákona č. 315/2001 Z.z. rozvrhnutej podľa § 86 ods.2 rovnakého zákona. Žalobca spôsobom výpočtu „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č. 315/2001 Z.z. žiada akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady vo forme doplatku a nie nemajetkovú ujmu. 2.7 Žalovaný tiež s poukazom na ustanovenia Smernice tvrdil, že čl.6 písm. b) Smernice stanovuje hornú hranicu priemerného pracovného času (48 hodín týždenne); spočítavanie fondu pracovného času so služobnou pohotovosťou je v zrejmom rozpore s čl.2 smernice, a teda s pojmom „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Existuje rozdiel medzi pracovným časom a časom odpočinku, a teda časom, ktorý sa na účely výpočtu priemerného pracovného času v zmysle čl.6 písm. b) započítava do odpracovaných hodín a času, ktorý sa do odpracovaných hodín nezapočítava. Zákon č.315/2001 síce posudzuje určitý čas odpočinku ako služobný čas, takýto čas však nie je služobným časom. Ustanovenie § 97 ods.1 zákona č. 315/2001 Z.z. je potrebné vyložiť tak, že nezahŕňa predmetné časy odpočinku do služobného časy, iba ich posudzuje ako služobný čas a to z dôvodu, že ide o platené dni voľna a je nevyhnutné, aby boli zapísané v systéme SAP (evidencii dochádzky), z ktorej sa tvoria výplatné pásky. Rovnako žalovaný poukázal na tzv. neutrálne dni, na ktoré nemožno v rámci referenčného obdobia prihliadnuť. Nesúhlasil tak s argumentáciou, že na účely výpočtu priemerného týždenného času sa má započítavať každá hodina v zmysle fondu pracovného času, tak ako to urobil žalobca. Pokiaľ ide o „priemerný čas“, žalovaný tvrdil, že zo Smernice vyplýva referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Smernica v preambule ustanovuje aj potrebu odchýlok; vzhľadom na charakter žalobcom vykonávaných prác je nevyhnutné, aby boli určité odchýlky od ustanovení Smernice. Podľa názoru žalovaného je potrebné priemerný čas skúmať v šesťmesačných referenčných obdobiach z dôvodu takejto úpravy v zákone č.315/2001 Z.z., možnosť odchýlky od šesťmesačného referenčného obdobia vyplýva aj zo Smernice; služby príslušníkov HaZZ sa plánujú na šesť mesiacov; právna úprava v ZoHaZZ priamo zakotvuje šesťmesačné referenčné obdobie a stanovenie referenčného obdobia v zmysle Smernice vo vnútroštátnom práve povinné nie je. Je tak logické vyčísliť týždenný pracovný čas na také obdobie, na aké je rozvrhnutý nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Uvedenú otázku žalovaný uzavrel tvrdením že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov, a teda v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní, 2.8 Žalovaný mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno; žalobca nepreukázal ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená. Žalovaný tak mal za to, že žalobca riadne nepreukázal uplatnený nárok čo do titulu a výšky; uplatnenú sumu označil za neprimeranú v porovnaní s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s ujmou žalobcu podstatne vyššia. Žalobca sa domáha nedoplatku medzi odmenou za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť; pre žalovaného je nepochopiteľné, prečo žalobca vyčíslil svoju ujmu podľa celkového súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorú mal reálne odslúžiť, a to bez ohľadu na skutočnosť, či tým malo dôjsť k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času. Žalobca tak nárok vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu vzniknutú porušením Smernice len maskuje svoje mzdové nároky. S poukazom na ustanovenie § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka žalovaný konštatoval, že žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, resp. neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil v medziľudských vzťahoch, či nepriazňou v zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie. V súvislosti s náhradou škody, resp. nemajetkovej ujmy žalovaný citoval viaceré rozhodnutia všeobecných

súdov Slovenskej republiky ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva (Público-Comunicacáo Social, S.A. vs. Portugalsko). 2.9 Výrok II. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (výrok o nároku na náhradu trov konania) žalovaný napadol ako výrok závislý; mal za to, že žalovaný nárok bol nesprávne uplatnený a zo strany súdu prvej inštancie došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Mal tak za to, že ak by odvolací súd podanému odvolaniu vyhovel, musí byť výrok o trovách konania v celom rozsahu zmenený v prospech žalovaného. 3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správy potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 3.1 Žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovaného vo vzťahu k právomoci súdu, nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného k pôsobnosti Smernice 2003/88/ES a ani vo vzťahu k transpozícii relevantných článkov Smernice. Zdôraznil, že spor o náhradu škodu spôsobený jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory; spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyvodil, že každý vnútroštátny súd členského štátu Európskej únie je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Poukázal na existujúcu prax všeobecných súdov k problematike právomoci súdov posudzovať otázku súladnosti predpisov Únie s vnútroštátnym právom, v skutkovo a právne obdobných veciach 3.2 Žalobca mal za to, že preukázal spôsobenú ujmu vzniknutú v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice a preukázal, aké negatívne dôsledky to má na žalobcu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s čl. 6 písm. b) Smernice v žalovanom období odpracoval 1.903,28 hodín služobnej pohotovosti; opakovane tak pracoval viac ako 48 hodín priemerne, keď mu odpracované hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času. V skutočnosti v rámci tento služobnej pohotovosti musel byť prítomný na pracovisku predovšetkým na úkor svojej rodiny, s ktorou nemohol tráviť voľný čas. 3.3 Považoval za neakceptovateľné, že žalovaný, ktorý dlhoročne porušuje svoje povinnosti a vedome nerieši a udržiava ním vyvolaný protiprávny stav, vyčíta jednotlivcovi, že sa domáha odškodnenia ujmy, ktorá mu reálne vznikla a za ktorú zodpovedá štát na základe absolútnej objektívnej zodpovednosti. Iba žalovaný má všetky materiálne aj formálne prostriedky, ako zabezpečiť, aby sa upustilo od „neoprávneného zásahu“. Skutočnosť, že neoprávnený zásah existuje, osvedčuje aj skutočnosť, že došlo k prijatiu novely zákona č. 315/2001 Z.z. zákonom č. 258/2024 Z.z. 3.4 Vo vzťahu k tvrdenej absencii pasívnej vecnej legitimácie žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie správne posúdil pasívnu vecnú legitimáciu s ohľadom na množstvo rozhodnutí všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných veciach. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát. V danom prípade ide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia úniového práva dopustil. Žalobca tvrdil, že ním označený žalovaný je pasívne vecne legitimovaný; do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky spadá aj Hasičský a záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol a je žalobca a ministerstvo je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej zákonom č. 315/2001 Z.z. a súčasne predstavuje garanta riadnej transpozície Smernice EÚ do právneho poriadku SR. 3.5 Ak žalovaný došiel k záveru, že na štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky vykonávajúcich zásahovú činnosť sa Smernica v dôsledku jej vymedzenej negatívnej účinnosti nevzťahuje, žalobca poukázal na rôzne rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, a to na rozhodnutie vo veci C-52/04 ako aj rozhodnutie C-429/09. Na základe uvedeného ustálil, že aj pre výkon týchto služieb je garantovaný 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa čl.6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES aj na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom Slovenskej republiky.

3.6 Žalobca vo vzťahu k výkladovému oznámeniu Európskej komisie k Smernici uviedol, že je úplne irelevantné, aké referenčné obdobie je stanovené, podstatné je, že sa 48-hodinový pracovný čas má skúmať vždy na 7 dní. Najvýstižnejšie pre zistenie porušenia čl. 6 písm. b) Smernice je počítať priemer týždenného pracovného času za celé žalované obdobie; Smernica požaduje, aby priemerný týždenný pracovný čas bol zachovaný v úplne každom referenčnom období bez ohľadu na to, či by išlo o 4, 6 alebo 12 mesačné referenčné obdobie. Žalobca pritom preukázal prekročenie priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času nielen za celé žalované obdobie, ale aj v rámci vyčíslenia priemerného týždenného pracovného času; je evidentné, že aj v prípade Smernicou maximálne stanoveného referenčného obdobia alebo aj 4 alebo 6 mesiacov, žalobcov priemerný týždenný pracovný čas prekročil 48 hodín. 3.7 Tvrdil, že predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením práva Únie boli v prejednávanej veci splnené. Služobnú pohotovosť je potrebné považovať za pracovný čas (ako to vyplýva z čl. 2 ods.1 Smernice); žalobca sa totiž počas výkonu pohotovosti, vrátane jej neaktívnej časti, nachádza v priestoroch hasičskej stanice, ktoré nemôže opustiť, počas trvania určenej služobnej pohotovosti musí byť oblečený v služobnej rovnošate a pripravený na prípadný zásah do jednej minúty; musí byť tak počas služobnej pohotovosti bdelý. Nezapočítaním času služobnej pohotovosti do pracovného času dochádzalo u žalobcu k porušovaniu osobnostných práv, tak ako to správne definoval súd prvej inštancie. Tvrdenie žalovaného o tom, že k zásahu do osobnostných práv nedochádzalo, je v rozpore s vykonaným dokazovaním. 3.8 Pokiaľ ide o spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy, nemožno z neho automaticky vyvodiť, že je uplatňovaný pracovnoprávny (mzdový) nárok. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil ako súčet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za žalované obdobie a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za nariadenú služobnú pohotovosť s výškou náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť. O uplatňovanie mzdového nároku by išlo v prípade, ako by ho žalobca odvodzoval od konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. alebo ustanovení Smernice, z ktorých by takýto mzdový nárok vyplýval a práve v takomto prípade by žalovaným musel byť zamestnávateľ a nie štát. Súd pritom určuje výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo; výška nemajetkovej ujmy je na úvahe súdu. Ak si okresný súd osvojil žalobcom realizovaný spôsob výpočtu, nemožno mu nič vytknúť. Napokon vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že žalovaný v rozhodnom období neprijal žiadne opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade s čl. 2 Smernice a nebola prekračovaná maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená v čl. 6 písm. b) Smernice. 3.9 V otázke tzv. neutrálnych dní (dovolenka, práceneschopnosť) žalobca zdôraznil, že argumentácia žalobcu by znamenala, že žalobca by nikdy nečerpal dovolenku, keďže tieto nároky by boli automaticky odpočítavané od služobného času, čo je v rozpore so Smernicou ako aj s § 97 ods.1 ZoHaZZ, ktorý za čas vykonávania štátnej služby považuje aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a vo sviatok, ale aj neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej práceneschopnosti z dôvodu choroby alebo úrazu. Skutočnosť, že sa dovolenka a práceneschopnosť do výpočtu priemerného týždenného pracovného času nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne neznamená, že sa majú odpočítavať od plánovaného služobného času. 3.10 K porušovaniu týždenného priemerného času žalobca zdôraznil, že v týždni odpracuje minimálne dve 24 hodinové zmeny, niekedy aj tri a v danom mesiaci odpracuje 10 až 11 zmien, t.j. 240 hodín alebo 264 hodín, z čoho vyplýva, že pravidelne dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času. Okrem toho každý hasič vykonáva prácu nadčas v značnom rozsahu, k najmenej dvom službám (48 hodín) týždenne, treba pripočítať nielen hodiny nadčasov, ale aj nariadené služobné pohotovosti, školenia a kurzy. Je tak zjavné, že aj v týždňoch, kedy hasič odpracuje len dve a nie tri zmeny, jeho priemerný týždenný čas nevyhnutne prekročí 48 hodín týždenne. V tomto smere žalobca zvýraznil závery vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho dvora C-151/02, C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15, C-107/19 a C-344/19. Tomu, aby nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho priemerného týždenného služobného času, žiadne ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. nebráni. 3.11 Okresný súd napokon podľa názoru žalobcu rešpektoval svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť (i rozhodovaciu činnosť odvolacieho súdu), v zmysle ktorej bola výška nemajetkovej ujmy vypočítavaná

rovnakým spôsobom ako v prejednávanej veci. Podstatné podľa žalobcu je, že priznaná výška nemajetkovej ujmy za žalované obdobie je primeraná trvaniu, intenzite a následkom porušenia práva únie žalovaným; je to žalovaný, ktorý dlhodobo porušuje práva žalobcu. Výška priznanej náhrady je aj v súlade s porovnaním výšky náhrad, priznávaných obetiam trestných činov. S obdobnými prípadmi zásahov nie je výšku náhrady možné porovnávať, nakoľko ide o iné skutkové okolnosti. Žalobcom uplatnená náhrada neprevyšuje náhrady priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrteným členom rodiny (pri dopravných nehodách). Podľa judikatúry Súdneho dvora (C-243/09) už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe a bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením čl. 6 písm. b) Smernice; uvedené platí bez toho, aby k tomuto následku (strate času odpočinku) musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach z hľadiska vnútroštátneho práva. 3.12 Za vecne správny považoval žalobca aj napadnutý výrok súdu prvej inštancie o nároku na náhradu konania. 4. Žalovaný v ďalšom písomnom vyjadrení (replika) zotrval na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených, žiadnu novú relevantnú argumentáciu žalovaný v replike neuviedol. Zvýraznil argumentáciu týkajúcu sa podmienok náhrady škody; uviedol, že základné sporné tvrdenia strán sporu vychádzajú z rozdielu medzi pojmami „pracovný čas“ a „čas odpočinku“ a rozporu obdobia, v rámci ktorého sa pracovný čas žalobcu skúma. Zvýraznil otázku transpozície Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., otázku referenčných období a tvrdil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v otázke porušovania práva únie, ktoré priznáva jednotlivcovi právo; žalobca neuviedol žiadne konkrétne následky, ktoré by mal ním tvrdený zásah na jeho osobnostnú sféru. 5. Žalobca v duplike k replike žalovaného namietol, že žalovaný v replike uvádza skutočnosti, ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie nenamietal a nenamietal ich ani v odvolaní; išlo o argumentáciu a listiny, ktoré žalovaný mohol predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie; ide o neprípustnú novotu v konaní. 6. Žiadne ďalšie relevantné vyjadrenie podané nebolo. 7. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods.1, ods.2 C.s.p., v rozsahu určenom ustanovením § 379 C.s.p., bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods.1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu podľa § 387 ods.1, ods.2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 7.1 Podľa ustanovenia § 387 ods.1, ods.2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie na zistenie skutkového stavu; tento zistil úplne a správne. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré je podrobné a presvedčivé, v rozsahu podstatnom pre rozhodnutie o odvolaní stotožňuje a na závery okresného súdu v celom rozsahu poukazuje; len reagujúc na odvolaciu argumentáciu (s ktorou sa v zásade v podstatnom rozsahu vysporiadal už okresný súd) naviac dopĺňa ďalšie skutočnosti podporujúce správnosť rozsudku súdu prvej inštancie: 8.1 Odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods.1 písm. d), f) a h) C.s.p.. 8.2 Inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm. d/ C.s.p.), je procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. pochybenia pri vykonávaní dôkazov, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím). Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť súdneho

rozhodnutia. Odvolací súd však konštatuje, že odvolateľ v podanom odvolaní však žiadnym spôsobom nekonkretizuje vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Iba citácia zákona pre vymedzenie odvolacích dôvodov nepostačuje (z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS 90/2019 zo dňa 5.11.2019). Uvedený odvolací dôvod tak nebol uplatnený spôsobom postačujúcim na prieskum napadnutého rozhodnutia aj z tohto odvolacieho dôvodu. 8.3 Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.1 písm. e/ C.s.p.), alebo v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods.1 písm. f/ C.s.p.). Z podaného odvolania možno vyvodiť, že odvolateľ namietal skutkové zistenie týkajúceho sa odpovede na argumentáciu, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov a nebol preukázaný žalobcom tvrdený zásah do jeho osobnostných práv. 8.4 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/222/2009 zo dňa 26.2.2020); nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2MCdo/4/2009). Z hľadiska nesprávneho právneho posúdenia bolo odvolacou argumentáciu žalovaného (okrem iného) tvrdenie, že Smernica 2003/88/ES bola do zákona č.315/2001 Z.z. transponovaná správne; žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je v rozpore so Smernicou 2003/88/ES a uvedená Smernica sa na postavenie a služobnú činnosť príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. 9. V konaní nebolo sporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru s miestom výkonu štátnej služby v Banskej Bystrici; podanou žalobou sa domáhal zaplatenia sumy 6.262,51 Eur, a to titulom náhrady škody (nemajetkovej ujmy); nemajetková ujma mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku porušovania jeho práv garantovaných normami komunitárneho práva. Procesný útok žalobcu bol založený na argumentácii o nesprávnom transponovaní čl. 2 ods1 a čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ER do právneho poriadku Slovenskej republiky, a teda o pravidelnom prekračovaní maximálneho týždenného pracovného času prevyšujúceho 48 hodín; žalobca predložil výpisy z dochádzkového systému SAP; tieto žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil, resp. ich spochybnil len v teoretickej rovine, resp. v spore nepreukázal ich nesprávnosť; preto ich aj odvolací súd považoval za nesporné. 9.1 Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení Smernice 2003/88/ES, zákona č. 315/2001 Z.z. a ustanovení § 11-13 Občianskeho zákonníka; pozornosť venoval výkladu pojmov „pracovný čas“ ako aj „čas odpočinku“; tieto vyplývajú zo Smernice 2003/88/ES ako aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú okresný súd poukázal a súčasne závery z nej vyplývajúce pri rozhodovaní správne aplikoval. 10. Pokiaľ ide o právomoc súdu prvej inštancie na prejednanie sporu, táto mu bola zverená ustanovením § 3 ods.1 C.s.p., nakoľko aj spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice do vnútroštátneho poriadku možno subsumovať pod súkromnoprávny spor a v Slovenskej republike neexistuje iný orgán oprávnený rozhodovať o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu pre porušenie práva únie. Bez právneho významu je potom skutočnosť, že žalovaným v spore je štát, pretože ak je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou (§ 21 Občianskeho zákonníka). Zároveň nemožno neprihliadnuť aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom rozhodujú príslušné vnútroštátne súdy (pozri napr. rozhodnutie C-429/09). Je tak namieste konštatovanie, že súd prvej inštancie bol nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.. Odvolací súd dodáva, že právna teória a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (napr. vo veci C-456/98 vo veci Centrosteel) zdôrazňujú, že ak v konaní pred všeobecným súdom Slovenskej republiky (prípadne pred správnym orgánom) vyplýva potreba aplikácie Smernice,

súd (správny orgán) sa nemôže vyhnúť porovnaniu ustanovení Smernice s ustanoveniami právneho predpisu, do ktorého bola Smernica transponovaná, a to za účelom zistenia, či sa má Smernica aplikovať priamo alebo nepriamo. Zároveň sa súd (správny orgán) nemá uspokojiť len s uvedením tej ktorej smernice v prílohe slovenského transpozičného predpisu a tým považovať Smernicu za správne prebratú; mal by venovať pozornosť porovnaniu znenia Smernice s vnútroštátnou právnou úpravou. V konkrétnej veci je tak súd oprávnený a povinný v rámci svojej právomoci skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, do ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z., a teda skúmať, či zákon č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom článku 6 písm.b) Smernice 2003/88/ES. Bez posúdenia uvedenej otázky by nebolo možné prejednávanú vec rozhodnúť; žalovaný v rámci podaného odvolania nedôvodne vytýkal chýbajúcu právomoc súdu posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z.z. so Smernicou 2003/88/ES. 11. Odvolacia argumentácia žalovaného spočívajúca v poukazovaní na rozdiel medzi prebratím a aplikáciou Smernice 2003/88/ES nie je dôvodná. K uvedenému odvolací súd uvádza, že hoci sa žalovaný, konajúci prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na aplikácii Smernice č. 2003/88/ER priamo nepodieľa, táto skutočnosť je z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. Predpoklady zodpovednosti za škodu vychádzajú z objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu. Podľa čl.29 Smernice 2003/88/ES je táto adresovaná členským štátom; žalovaný ako členský štát Európskej únie je adresátom Smernice; žalovaný tak bol povinný prijať opatrenia za účelom dosiahnutia Smernicou sledovaného cieľa; bol tak povinný zabezpečiť jednotlivcovi Smernicou priznané právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času. V kontexte uvedeného potom žalovanému v prejednávanej veci svedčí pasívna vecná legitimácia; je to práve žalovaný, ktorý zodpovedá za správne prebratie Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky; za žalovaného koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy. Zamestnávateľovi žalobcu by svedčila pasívna vecná legitimácia v prípade, ak by tento v rozpore so správne prebratou Smernicou do právneho poriadku Slovenskej republiky (ku čomu však nedošlo) porušil vnútroštátnu úpravu pracovného času. Námietka absencie pasívnej vecnej legitimácie tak dôvodná nebola. 12. Odvolateľ tvrdil, že Smernica 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje; táto argumentácia je totožná s jeho procesnou obratou v konaní na okresnom súde. S touto námietkou sa vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne už súd prvej inštancie. Na uvedené závery odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje a dodáva, že súd prvej inštancie vo vzťahu k pôsobnosti Smernice 2003/88/ES (najmä jej čl. 6 písm. b/) na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, a teda aj na žalobcu, správne vychádzal zo znenia Smernice a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ; súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý podal Súdny dvor Európskej únie (napr. rozsudok C-261/21 zo dňa 7.7.2022); okresný súd aplikoval aj závery rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie C-397/01 až C-403/01 z 5.10.2004 vo veci Pfeiffer a i., C-429/09 vo veci Fuß, C-518/15 vo veci Matzak a vo veci C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg, ktoré sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahujú aj na žalobcu. 12.1 Ak odvolateľ tvrdil, že Smernicu 2003/88/ES nemožno na žalobcu aplikovať z dôvodu, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vykonávajúcich zásahovú činnosť, možno subsumovať pod negatívne vymedzenie Smernice 89/391/EHS, pod jej čl.2 ods.2, odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle čl.1 ods.3 Smernice 2003/88/ES sa táto vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle čl.2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté čl. 14, 17, 18 a 19 tejto Smernice. Smernica 2003/88/ES výslovne odkazuje na čl.2 Smernice 89/391/EHS. 12.2 Cieľom Smernice 89/391/EHS bolo zavedenie opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci; z jej čl.2 ods,1 vyplýva, že sa uplatňuje na všetky odvetvia, činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.) – pozitívne vymedzenie Smernice; v zmysle čl. 2 ods.2 sa táto Smernica neuplatňuje tam, kde s ňou sú nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany – negatívne vymedzenie Smernice. Rozsah pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa má vykladať v širšom zmysle; výnimky z jej pôsobnosti stanovené v čl. 2 ods.2 sa musia vykladať reštriktívnym spôsobom.

12.3 Odvolací súd v súvislosti s vyššie uvedenou argumentáciou konštatuje, že čl.2 ods.2 Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti tejto Smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore s pravidlami uvedenými v tejto Smernici. Účelom úpravy obsiahnutej v čl.2 ods.2 Smernice 89/391/EHS je zabezpečenie riadneho fungovania služieb nevyhnutých na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane mimoriadna udalosť alebo situácia osobitného významu (napr. prírodná katastrofa, pre ktorú je typické, že rozvrhnutie pracovného času pre zásahové a záchranné tímy nie je možné); táto sa však odlišuje od štandardnej obsahovej náplne práce a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Hoci sa žalobca pri výkone svojej práce bezpochybne stretne aj s nepredvídateľnými situáciami, činnosti, ktoré za zvyčajných podmienok vykonáva, je možné vopred organizovať a naplánovať, a to vrátane rozvrhnutia pracovného času. Odvolací súd na základe uvedeného uzatvára, že na činnosť žalobcu sa vylúčenie z pôsobnosti čl. 2 ods.2 Smernice 89/391/EHS nevzťahuje; naopak, táto Smernica je plne aplikovateľná. Štátna služba žalobcu sa nevyznačuje takými osobitosťami, ktoré by odporovali súčasnej aplikácie Smernice 2003/88/ES. 13. Ak odvolateľ poukazoval na čl.17 ods.1 Smernice 2003/88/ES, ktorý členským štátom umožňuje, aby sa odchýlili od uplatňovania čl.6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov a jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia, keď ide o protipožiarne služby, odvolací súd uvádza, že čl. 17 ods.1 sa vzťahuje na vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iné osoby s právomocou nezávislého rozhodovania (a), rodinných pracovníkov (b) alebo pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách (c); na žalobcu sa vzťahuje čl.17 ods.3 písm. b) bod iii) danej Smernice, ktorý odklon od čl.6 neumožňuje. 14. Pokiaľ ide o transpozíciu Smernice, jej ustanovenia musia byť prebraté do právneho poriadku členského štátu, ktorému je určená tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa dosiahol stav, ktorý je v súlade s cieľom sledovaným Smernicou. Z bodu 5 Prílohy č. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. vyplýva, že žalovaný prebral Smernicu 2003/88/ES do predmetného zákona. Súd prvej inštancie po právom posúdení veci však konštatoval, že cieľ sledovaný čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nebol v zákone č.315/2001 Z.z. dosiahnutý; s uvedeným záverom okresného súdu sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. 14.1 Článok 6 písm.b) Smernice 2003/88/ES ustanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní, vrátane nadčasov, neprekročí 48 hodín. Pracovným časom je v zmysle čl.2 ods.1 citovanej Smernice akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a/alebo praxou; čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom (čl.2 ods.2). Podľa ustanovenia § 85 ods.1 zákona č. 315/2001 Z.z. je služobným časom príslušníka časový úsek, v ktorom tento vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu; služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne (§ 85 ods.2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z.z.); služobný čas príslušníka môže byť rozvrhnutý nerovnomerne; nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni (§ 86 ods.1, ods.2 zákona č. 315/2001 Z.z.). V zmysle ustanovenia § 92 ods.1 citovaného zákona určuje služobný úrad príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa ustanovenia § 86 ods.2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že Smernica č. 2003/88/ES bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, odvolací súd považoval za relevantné upriamiť pozornosť na znenie citovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a po jej vstupe; posudzované ustanovenia boli prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z.z. už v znení účinnom od 01.44.2002; po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k zmene ustanovenia § 86 ods.1 len čo sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (z pôvodného obdobia celého roka došlo k zmene jeho rozvrhnutia na obdobie štyroch, resp. šiestich mesiacov) a výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods.1) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods.2).

14.2 Vychádzajúc z obsahu ustanovení § 85 ods.1, ods.2, § 86 ods.1, ods.2 a § 92 ods.1 zákona č.315/2001 Z.z. je zrejmé, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby v rámci určenej služobnej pohotovosti, ktorá nadväzuje na jeho služobný čas; v oboch prípadoch síce ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa však do služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru nezapočítava, napriek tomu, že nejde o čas odpočinku predpokladaný Smernicou. Vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. umožňuje zamestnávateľovi žalobcu nezapočítavať neaktívny čas služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že ten presiahne maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že zákon č. 315/2001 Z.z. v rozpore so Smernicou 2003/88/ES vyčleňuje zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru čas určenej služobnej pohotovosti, hoci Smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“. 14.3 Aj keď okresný súd explicitne neporovnával znenie posudzovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a po jej vstupe, právne posúdenie správnosti transpozície Smernice 2003/88/ES z jeho odôvodnenia vyplýva. K uvedenému odvolací súd dodáva, že posudzované ustanovenia boli prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z.z. už v znení účinnom od 01.04.2002; po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k zmene ustanovenia § 86 ods.1 len čo sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času; z pôvodného obdobia celého roka došlo k zmene jeho rozvrhnutia na obdobie štyroch, resp. šiestich mesiacov; výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods.1) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods.2). V kontexte uvedeného má odvolací súd za to, že žalovaný v rámci preberania Smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť je pracovným (služobným) časom pracovníka. V dôsledku tejto skutočnosti neobstojí argumentácia žalovaného, podľa ktorej nebolo preukázané prebratie Smernice 2003/88/ER, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je v rozpore so Smernicou. 15. Odvolateľ namietal, že kumulatívne stanovené všeobecné podmienky nevyhnutné na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody za porušovanie práva únie neboli splnené. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca sa v spore domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6.262,51 Eur. Už v žalobe tvrdil a preukazoval, že u neho súhrn naskladaného týždenného pracovného času pravidelne presahuje 48 hodín, tvrdil, že v tom ktorom kalendárnom mesiaci odslúžil 240 alebo 264 hodín. Veľmi konkrétne uviedol, že v žalovanom období odpracoval v rámci určenej služobnej pohotovosti 1.903,28 hodín; uviedol počet odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti za každý kalendárny rok v rámci žalovaného obdobia. Žalobca pri stanovení rozsahu odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti vychádzal z výpisov dochádzkového systému SAP a výplatných pások, tam uvedené skutočnosti premietol do tabuľky týkajúcej sa vyčíslenia nemajetkovej ujmy. Ak sa súd prvej inštancie s takýmto výpočtom stotožnil, je zrejmé, že mal za preukázané, že žalobca pravidelne odpracoval viac ako 48 hodín týždenne. 15.1 Uvedené skutkové tvrdenia, ktoré žalobca preukazoval aj listinnými dôkazmi, poprel žalovaný len všeobecnou právnou argumentáciou. Vo vyjadrení k žalobe sa zameral na teoretické úvahy k pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, k výpočtu nemajetkovej ujmy (cez tvrdenie o uplatnení mzdového nároku), k prehľadu uvedeného v tabuľke žalobcu žalovaný uvádza iba námietku, že je zrejmé, že žalobca si žiada nemajetkovú ujmu len za určenú služobnú pohotovosť (aj keď žalobcom vypracovaná tabuľka je spolu s pokladmi, na základe ktorej bola spracovaná, aj dôkazom právneho základu nároku v dôsledku uvedenia rozsahu odpracovaných hodín výkonu služby zahŕňajúcich aj určenú služobnú pohotovosť); žalovaný sa v písomnom vyjadrení vo všeobecnosti vyjadril k tzv. neutrálnym dňom a k potrebe skúmania priemerného služobného času v referenčných obdobiach bez uvedenia a konkretizácie, aký dopad majú tieto otázky na prejednávanú vec. Vyjadril sa tiež k obsahu určenej služobnej pohotovosti (a teda povinnostiam hasiča počas tejto pohotovosti) a vedomosti žalobcu ako hasiča o podmienkach, za ktorých je služba hasiča vykonávaná. Napokon sa vo všeobecnosti vyjadril k nároku na náhradu škody a vzniesol námietku premlčania. Podstatné je, že žalovaný v písomnom vyjadrení neuviedol, aký bol rozsah výkonu služby žalobcu v jednotlivých obdobiach či už kalendárnych (ročných, mesačných, týždenných) alebo referenčných.

15.2 Ani v duplike žalovaný svoju argumentáciu v nastolenej otázke dostatočne nekonkretizoval. Vyjadroval s k transpozícii Smernice, k dôkaznému bremenu žalobcu vo vzťahu k nemajetkovej ujme; k spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy uviedol iba, že nemá oporu v právnom poriadku. Vyjadril sa k argumentácii žalobcu uvedenej v replike; opätovne realizoval všeobecnú argumentáciu k referenčným obdobiam a k tzv. neutrálnym dňom. Napokon považoval uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy za neprimeranú. Na pojednávaní predložil „príkladný“ výpočet priemerného týždenného služobného času, ktorý k celému žalovanému obdobiu nemá žiadnu relevanciu. 15.3 Ak si potom v tejto podstatnej otázke súd prvej inštancie osvojil skutkové tvrdenie žalobcu podopreté dôkazom, nemožno jeho skutkovým záverom nič vytknúť. 16. Všeobecné podmienky nevyhnutné na úspešné uplatnenie práva definoval okresný súd správne; v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie ak (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát; (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c) medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť; o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. 16.1 Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi boli splnené aj podľa názoru odvolacieho súdu. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín; ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice má priamy účinok; priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Uvedené ustanovenie Smernice (čl.6 písm. b/) nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne; právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje, aby priemerný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Ani poukaz na potrebu aplikácie referenčného obdobia 6 mesiacov na týchto záveroch nič nemení, nakoľko podľa skutkových zistení súdom prvej inštancie žalobca v spornom období prekračoval dĺžku priemerného pracovného času viac ako 48 hodín týždenne, ak vo všetkých mesiacoch, v ktorých 48 hodín nedosiahol, tak bolo z dôvodov na jeho strane (dovolenka) a nie z dôvodu, že by potreba neprekračovania 48 hodinového pracovného času za týždeň bola rešpektovaná. Ak podmienky pre uplatnenie žalovaného nároku vyžadujú dostatočnú závažnosť, táto bola preukázaná; zo strany žalovaného došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej právnej normy Únie, ktorá neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. 16.2 Reagujúc na odvolaciu argumentáciu odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle odôvodnenia Smernice 2003/88/ES účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe, ani spolupracovníkom a ani iným osobám; zároveň aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie; súčasne došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život vyplývajúce z článku 19 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES, prichádzal týmto spôsobom o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojej rodine, priateľom, záľubám a iným aktivitám, psychickou či fyzickou regeneráciou, ktoré s jeho pracovným zaradením nesúvisia a na úkor svojich blízkych a potenciálnych aktivít musel tráviť čas v práci. 17. V nadväznosti na uvedenú argumentáciu odvolací súd súhlasí s právnym posúdením súdom prvej inštancie, ktorý správne aplikoval ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka týkajúce sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv. Len samotné konštatovanie porušenia práva by vzhľadom k odpracovaniu množstva hodín, ktoré by žalobca mohol venovať iným aktivitám, nebolo dostatočným zadosťučinením. Nemožno opomínať, že aj právo Európskej únie uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsť u poškodenej osoby k náhrade nemajetkovej ujmy (čl. 82 Nariadenia Európskej únie č. 2016/679). 18. Odvolací súd má v zhode so závermi súdu prvej inštancie za to, že uplatnený nárok bol žalobcom riadne odôvodnený čo do právneho základu a aj jeho výšky; súd prvej inštancie odôvodnil, z akého dôvodu považoval priznaný nárok za dôvodný, svoje závery vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy porovnal s inými rozhodnutiami v právne a skutkovo obdobných veciach; na iné rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach v odôvodnení svojho rozsudku poukázal. Odvolateľ namietal,

že priznaná výška nemajetkovej ujmy je neprimeraná v porovnaní s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že odškodňovanie obetí trestných činov nemožno porovnávať s náhradou škody vzniknutej v dôsledku nesprávnej transpozície predpisov Európskej únie. Ide o úplne iný právny základ a o úplne iné skutkové okolnosti. V prípade nesprávnej transpozície predpisov Európskej únie ide o priamu zodpovednosť členského štátu, ktorý si povinnosť správneho prebratia predpisov na ochranu zdravia pracovníkov, a teda zavedenie opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov nesplnil, resp. ho splnil nedostatočne. V konečnom dôsledku priznanie výšky nemajetkovej ujmy záviselo od voľnej úvahy súdu; z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia pre odvolací súd vyplývajú kritériá, ktoré okresný súd zvážil pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy, a to dĺžku obdobia, počas ktorého dochádzalo k zásahu do osobnostných práv žalobcu a komparáciou s rozhodovacou praxou všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných (resp. takmer totožných) veciach. 18.1 Vo vzťahu k porovnaniu žalobcom uplatnenej (a súdom priznanej nemajetkovej ujmy) s odškodňovaním obetí trestných činov odvolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. augusta 2024 sp.zn, 7Cdo/103/2023, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným číslom R 69/2024, podľa ktorých pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods.2 a 3 Občianskeho zákonníka nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach trestných činov (zákon č,215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi resp. zákon č274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov). 18.2 Uvedený záver dovolací súd oprel aj o konštatovanie, „výnimočné postavenie“ v rámci právneho poriadku predstavuje úprava nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúceho z § 17 ods.2 zákona č.514/2003 Z.z., čo však presvedčivo odôvodňuje odlišná povaha právnych vzťahov, ktoré sú základom tohto nároku, a to vertikálny vzťah medzi orgánom verejnej moci (štátom), ktorého nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom bola dotknutej osobe (fyzickej alebo právnickej osobe) spôsobená škoda. Čoho dôsledkom je aj existencia povinnosti predbežného prerokovania nároku dotknutej osoby s porušujúcim orgánom verejnej správy. Zároveň ide o jediný nárok, ktorého maximálna výška je určená priamo v zákone (§ 17 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z.). V neposlednom rade je možné za dôvod považovať aj skutočnosť, že právo na náhradu takto pôsobenej škody vyplýva priamo z čl. 46 ods.3 ústavy. Naproti tomu právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka je takým právom súkromnoprávnej povahy, ktoré ani nemá priamu oporu v ústavnej úprave. Uvedené dovolací súd uzavrel konštatovaním, že z relevantného hmotnoprávneho ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka de lege lata nevyplýva povinnosť posudzovať výšku priznanej nemajetkovej ujmy podľa zákonnej úpravy o odškodňovaní obetí trestných činov a táto povinnosť nevyplýva ani z ustálenej praxe dovolacieho súdu. 18.3 Odvolací súd je toho názoru, že závery vylývajúce z vyššie citovaného rozhodnutia dovolacieho súdu sú aplikovateľné aj v prejednávanej veci; odvolací súd iba pripomína, že nárok uplatnený v spore sa opiera o ustanovenia o ochrane osobnosti (§ 11 - § 13 Občianskeho zákonníka) a žalobca svoj nárok neuplatňuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z.; z vyššie uvedenej argumentácie vyplýva, že absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je z pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z.z. vylúčený. 19. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu „maskuje“ svoje mzdové nároky, odvolací súd túto odvolaciu námietku nepovažoval za dôvodnú. Je potrebné zdôrazniť, že žalobnou argumentáciou bolo tvrdenie, že nebola dodržiavaná maximálna hranica týždenného pracovného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru; týždenný pracovný čas žalobcu presahoval tento maximálny pracovný čas v rozpore so Smernicou. Okresný súd správne uviedol, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora spôsob odškodnenia jednotlivca za porušenie práva Európskej únie zo strany členského štátu by mal vyplývať z vnútroštátneho poriadku; náhrada škody má byť (musí byť) adekvátna spôsobenej škode. Súd prvej inštancie v tomto smere správne na prejednávaný spor analogicky aplikoval § 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko vnútroštátny poriadok neobsahuje ustanovenia, podľa ktorých by bolo možné vec priamo posúdiť. Je bezvýznamné, akým spôsobom dospel žalobca k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď dôvodom uskutočneného výpočtu bolo len odôvodnenie a možnosť skontrolovania výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy

z hľadiska jej primeranosti. Žalobca v prejednávanej veci (obdobne ako iní žalobcovia v právne totožných a skutkovo obdobných veciach) mohol požadovať náhradu nemajetkovej ujmy aj bez akýchkoľvek výpočtov. Ak zvolil spôsob určenia výšky požadovanej náhrady spôsobom, ako sa určuje jeho mzda podľa zákona č. 315/2001 Z.z., neznamená to, že si uplatňuje doplatok mzdy ale to, že výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy zrozumiteľným spôsobom odôvodnil. 20. Odvolací súd iba pripomína, že účelom ZoHaZZ nie je iba ochrana všeobecného záujmu, ale aj potreba, aby služobné činnosti vykonávali osoby na to v plnom rozsahu spôsobilé, zdravotne, fyzicky a aj psychicky. Právne uvedenému zodpovedá právna úprava definujúca najvyššie prípustný priemerný výkon služby. Ak dochádzalo k pravidelnému prekračovaniu služobného času na týždennej a mesačnej báze, nemožno dôvodne tvrdiť, že k nemajetkovej ujme nedošlo len preto, že v období šiestich mesiacov, ktoré žalovaný považuje za referenčné obdobie, bol žalobca práceneschopný, resp. mal dovolenku. Iba odpočítanie niekoľkých dní dovolenky a práceneschopnosti (ako to naznačuje žalovaný) od odpracovaných dní v období šiestich mesiacov totiž nemá za následok, že žalobca nebol v zostávajúcom časovom úseku preťažovaný časom nad rámec povolených 48 hodín týždenne. 21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolaciu argumentáciu žalovaného za spôsobilú privodiť zmenu alebo zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie, a preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. postupom podľa ustanovenia § 387 ods.1, ods.2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 21.1 Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj závislý výrok o nároku na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo zásady úspechu v sporovom konaní a nárok na náhradu trov konania priznal plne úspešnému žalobcovi proti žalovanému, ktorý v spore úspešný nebol. 22. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ustanovenie § 396 ods.1 v spojení s ustanovením § 255 ods.1 C.s.p. a žalobcovi, v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspešný nebol. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.2, druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 C.s.p.) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.