Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/252/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716203561 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6716203561.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu T.. O. W. - Lekáreň OPIUM, so sídlom Námestie SNP č. 71, 960 01 Zvolen, IČO: 35 190 779, proti žalovaným I/ DÔVERA, zdravotná poisťovňa, a.s. so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 35 942 436, II/ L. W., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom U. L. XX, XXX XX U. L., o náhradu škody vo výške 2,48 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/69/2016-74 zo dňa 13. 03. 2017, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen p o t v r d z u j e . II. Žalovaný I/ m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. 1. Okresný súd Zvolen ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie" event. „prvoinštančný súd") rozsudkom zo dňa 13. 03. 2017 rozhodol, že žalovaný II/ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2,48 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy od 29. 02. 2016 do zaplatenia (I. výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok). Zároveň rozhodol, že žalobca má nárok voči žalovanému II/ na náhradu trov konania v celom rozsahu (III. výrok) a žalovaný I/ má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu (IV. výrok). 1. 2. V úvode odôvodnenia rozsudku prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca mu doručil dňa 21. 03. 2016 žalobu, ktorou žiadal zaviazať žalovaných I/ a II/ spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 2,48 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % od 29. 02. 2016 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 40 Eur z titulu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Žalobu odôvodnil tým, že on a žalovaný I/ sú v zmysle ustanovenia § 7 zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „Zákon o zdravotných poisťovniach") na základe zmluvy č. 4982/2006 v zmluvnom vzťahu poskytovateľ lekárenskej starostlivosti a poisťovateľ, pričom predmetnom tejto zmluvy je záväzok poisťovne uhrádzať poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti v rozsahu určenom platnými právnymi predpismi v spojení s ustanoveniami zmluvy a Všeobecnými zmluvnými podmienkami pre lekárenskú starostlivosť (ďalej v texte aj „VZP") náklady lekárenskej starostlivosti. Žalobca poukazoval na to, že žalovaný I/ svoje Všeobecné zmluvné podmienky pre lekárenskú starostlivosť jednostranne s účinnosťou k 01. 04. 2015 zmenil (ustanovenia bodov 5.3., 5.4., 4.4. a 5.2.), pričom ich zmenu avizoval v liste zo dňa 09. 04. 2015 zaslanom hromadne všetkým poskytovateľom lekárenskej starostlivosti vrátane neho (žalobcu). Citované ustanovenia VZP považoval žalobca za ustanovenia, ktoré sú v hrubom rozpore s dobrými mravmi, nakoľko zakladajú v zmluvných vzťahoch medzi žalovaným I/ a jeho zmluvnými partnermi výraznú nerovnováhu naklonenú v prospech žalovaného I/. Sú vydávané typovo ako formulár s nemožnosťou iniciácie individuálneho dohodnutia iných podmienok zmluvného vzťahu zo strany poskytovateľov lekárenskej starostlivosti. On (žalobca) ako poskytovateľ lekárenskej starostlivosti nemá inú možnosť, ako akceptovať takéto podmienky zmluvného vzťahu určené žalovaným I/ ako poisťovňou alebo ukončiť so žalovaným I/ zmluvný vzťah. Takýto postup s poukazom na množstvo zdravotných poisťovní na trhu v rámci Slovenskej republiky hodnotil ako likvidačný. Uviedol, že nevidí dôvod, prečo by mal na neho žalovaný I/ prenášať zodpovednosť za to, že si nevie vyrovnať pohľadávky od svojich dlžníkov - poistencov a musí ich takýmto spôsobom vymáhať cez svojich zmluvných partnerov. Poskytovatelia lekárenskej starostlivosti sú navyše povinní v zmysle príslušných ustanovení Zákona o liekoch vydať každý liek na základe predloženia lekárenského predpisu, bez ohľadu na to, či subjekt predkladajúci recept je alebo nie je dlžníkom niektorej zo zdravotných poisťovní. 1. 3. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je ďalej zrejmé, že v zmysle príslušných ustanovení zmluvy s prihliadnutím na zmenené VZP vystavil žalobca žalovanému I/ dňa 29. 01. 2016 faktúru č. 20160020 na sumu 12,54 Eur so splatnosťou dňa 28. 02. 2016. Vyfakturovaná suma zodpovedala v časti 2,48 Eur dlžnej sume za poskytnutú lekárenskú starostlivosť a to jedenkrát liečivo W. predpísané M.. E. M., kód lekára „A XXXXXXXX" dňa 01. 12. 2015 na lekárenskom prepise č. „R pre žalovaného II/ v rozsahu, v ktorom ju žalovaný I/ na základe tvrdení v protokole sporných dokladov odmietol uhradiť (teda lekárenská starostlivosť, ktorá nebola označená ako neodkladná a ktorá bola poskytnutá žalovanému II/ ako osobe evidovanej v evidencii dlžníkov žalovaného I/), pričom žalovaný I/ ako reakciu na zaslanú faktúru vystavil dňa 12. 02. 2016 prehľad zúčtovania poskytnutej lekárenskej starostlivosti. Faktúra č. XXXXLPXXXXXXXXXX, ktorou vrátil žalobcovi faktúru č. 20160022 s tým, že ide o lekárenskú starostlivosť pre poistenca, ktorý sa nachádza v evidencii dlžníkov žalovaného I/ a uvedená lekárenská starostlivosť nemá neodkladný charakter a teda poistencovi nemal byť vydaný liek uvedený na lekárskom recepte za účelom jeho úhrady zo zdrojov verejného zdravotného poistenia. Na základe tohto postupu žalovaného I/ bol žalobca nútený prostredníctvom právneho zástupcu vymáhať dlžnú sumu za vydané liečivá najskôr od žalovaného II/ a to formou predžalobnej výzvy zaslanej žalovanému II/ dňa 07. 03. 2016, pričom predžalobná výzva mu bola vrátená poštou s uvedením dôvodu - adresát je neznámy. Ku dňu rozhodovania súdu evidoval žalobca pohľadávku tak voči žalovanému I/, ako aj voči žalovanému II/ ako neuhradenú. Podľa názoru žalobcu sa žalovaný I/ dopustil protiprávneho konania v rozpore s dobrými mravmi. V dôsledku konania žalovaného I/ mu vznikla škoda vo výške 2,48 Eur, ktorá zodpovedá sume za liečivá, ktoré vydal žalovanému II/ na základe lekárskeho receptu a nepreplatené žalovaným I/ z dôvodu, že nejde o neodkladnú zdravotnú starostlivosť pre dlžníka žalovaného I/, teda o žalovaného II/. Podľa názoru žalobcu žalovaný II/ získal na úkor neho bezdôvodné obohatenie tým, že s vedomím, že je dlžníkom žalovaného I/ si prostredníctvom lekárskeho predpisu vyzdvihol u neho v prevádzke liečivá, ktoré nemali charakter neodkladnej zdravotnej starostlivosti a ktoré teda nemohli byť v zmysle nových Všeobecných zmluvných podmienok žalovaného I/ jemu (žalobcovi) nikdy preplatené. Týmto mu vznikla podľa ustanovenia § 454, veta prvá Občianskeho zákonníka škoda (tým, že za žalovaného II/ plnil to čo mal žalovaný II /sám plniť žalovanému I/). Na základe týchto skutočností mal žalobca za to, že žalovaní I/ a II/ sú povinní vydať mu predmet bezdôvodného obohatenia s odkazom na ustanovenie § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka spoločne a nerozdielne, keďže za túto škodu zodpovedajú spoločne a nerozdielne. 1. 4. Na základe vykonaného dokazovania prvoinštančný súd uviedol, že z faktúry č. 20160022 zo dňa 29. 01. 2016 zistil, že ako dodávateľ je uvedený žalobca, odberateľom je žalovaný I/, faktúra je vystavená na sumu 12,54 Eur za lieky a dietetické potraviny vydané na základe lekárskych predpisov za obdobie od 01. 12. 2015 do 31. 12. 2015 s tým, že splatnosť faktúry je ku dňu 28. 02. 2016. Zároveň prvoinštančný súd z prehľadu zúčtovania poskytnutej lekárenskej starostlivosti faktúra č. XXXXLPXXXXXXXXXX zistil, že bola vystavená dňa 12. 02. 2016 žalovaným I/, adresovaná žalobcovi. Obsahuje predkladaný prehľad za zúčtovacie obdobie december 2015 a súčasťou tohto prehľadu je protokol sporných dokladov v zmysle platných všeobecných zmluvných podmienok s tým, že bola vykázaná suma 12,54 Eur, neuhradená suma 12,54 Eur, a to konkrétne vo vzťahu k žalovanému II/ za produkt pod názvom G. v sume 2,48 Eur s tým, že na recepte chýba informácia o neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Z predžalobnej výzvy na zaplatenie dlžnej sumy 2,48 Eur zo dňa 07. 03. 2016 prvoinštančný súd zistil, že ju adresoval žalobca žalovanému II/, kde ho vyzval k úhrade sumy 2,48 Eur, čo predstavuje časť ceny liečiv, ktoré mu boli vydané ako odkladná zdravotná starostlivosť a ktorých úhradu má znášať ako dlžník na zdravotnom poistení sám, a to najneskôr v lehote 5 dní od doručenia tejto výzvy. Z lekárskeho predpisu R. zo dňa 01. 12. 2015 súd prvej inštancie zistil, že bol vystavený pre žalovaného II/ M.. E. M., praktickým lekárom pre dospelých s tým, že je tu uvedený liek G., pri ktorom je cena uhrádzaná poisťovňou 2,48 Eur a cena uhrádzaná pacientom 0,35 Eur. Z protokolu č. 890/2015 o vykonanom dohľade na mieste Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 21. 09. 2015 súd prvej inštancie zistil, že protokol bol vypracovaný podľa § 47 Zákona o zdravotných poisťovniach, pričom dohliadaným subjektom bol žalovaný I/, dohliadané obdobie od 01. 07. 2014 do 30. 06. 2015 a predmetom dohľadu bolo obmedzenie úhrady zdravotnej a lekárenskej starostlivosti poistencom zverejneným v zozname dlžníkov v zmysle ustanovenia § 25a zákona č. 580/2004 o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej v texte aj „Zákon o zdravotnom poistení") a jeho dopad na výdavky zdravotnej poisťovne za zdravotnú starostlivosť. Záverom je uvedené, že zdravotná poisťovňa tým, že nedostatočne kontrolovala rozsah poskytnutej zdravotnej starostlivosti poistencom vedeným v zozname dlžníkov, porušila ustanovenie § 6 ods. 1 písm. j) v spojení s § 9 ods. 4 Zákona o zdravotných poisťovniach, a v dôsledku uvedeného bola dlžníkom preukázateľne uhradená nielen neodkladná zdravotná starostlivosť, ale aj iná zdravotná starostlivosť, na ktorú podľa § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení nemjú právo. Uvedeným konaním zdravotná poisťovňa stavia dlžníkov na poistnom na rovnakú úroveň tých poistencom, ktorí si svoje odvodové povinnosti plnia riadne a včas, i keď ich právo na rozsah poskytovanej zdravotnej starostlivosti je podľa zákona rozdielny. Z odpovede k žiadosti o zaujatie stanoviska zo dňa 31. 03. 2015 prvoinštančný súd zistil, že bola adresovaná Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky Slovenskej lekárnickej komore, ktorou reagovali na ich žiadosť zo dňa 23. 03. 2015 týkajúcu sa oprávnenia zdravotnej poisťovne odmietnuť úhrady za lieky držiteľovi povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti a na to nadväzujúce oprávnenia odmietnuť vydať lieky poistencovi, ktorý je v zmysle zákona vedený v zozname dlžníkov. Na otázku, či je zdravotná poisťovňa oprávnená odmietnuť verejnej lekárni úhradu za lieky vydané osobe zverejnenej v zozname dlžníkov uviedli, že ak sa jedná o lieky, ktorých poskytnutie je súčasťou neodkladnej zdravotnej starostlivosti, je zdravotná poisťovňa povinná uhradiť tieto lieky na základe verejného zdravotného poistenia. Pokiaľ ide o lieky, ktorých poskytnutie nie je súčasťou neodkladnej zdravotnej starostlivosti, nemá táto osoba zverejnená v zozname dlžníkov zákonný nárok na ich poskytnutie na základe verejného zdravotného poistenia a teda zdravotná poisťovňa nie je povinná uhrádzať takúto zdravotnú starostlivosť. Na otázku, či je osoba oprávnená vydávať lieky, oprávnená pri výdaji lieku skúmať, či je poistenec vedený v zozname dlžníkov, a nevydať liek takému poistencovi a vybrať od poistenca za takýto liek finančnú úhradu, odpovedali, že poskytovateľ lekárenskej starostlivosti nie je síce povinný zisťovať, či je poistenec tzv. neplatič poistného, zákon mu to však nezakazuje a je v jeho záujme mať vedomosť o tejto skutočnosti, nakoľko v opačnom prípade podstupuje riziko, že zdravotná poisťovňa v súlade s § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení neuhradí zdravotnú starostlivosť poskytnutú takémuto poistencovi, ak sa nejedná o neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Ustanovenie § 23 ods. 1 písm. g) zákona č. 362/2011 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej v texte aj „Zákon o liekoch a zdravotníckych pomôckach") týkajúce sa povinnosti zabezpečiť výdaj lieku do 24 hodín vnímajú ako povinnosť zabezpečenia fyzickej dostupnosti lieku v lekárni, a nie ako povinnosť vydať liek bez akejkoľvek ďalšej podmienky. V zmysle vyššie uvedeného, ak sa jedná o liek, ktorého poskytnutie nie je súčasťou neodkladnej zdravotnej starostlivosti, môže poskytovateľ lekárenskej starostlivosti požadovať od poistenca úhradu tohto lieku, nakoľko poistenec nemá nárok na preplatenie úhrady z titulu účasti na verejnom zdravotnom poistení. Záverom upozornili, že toto stanovisko nemá právne záväzný charakter, keďže im neprináleží podávať záväzný výklad právnych noriem s poukazom na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako i stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené v odôvodnení rozsudku sp. zn. 8Sžp 1/2010 uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 102/2011. 1. 5. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že v konaní nebola sporná skutočnosť, že žalovaný II/ bol v rozhodnom čase vedený v zozname dlžníkov žalovaného I/, alebo skutočnosť, že by žalovaný II/ bol v predmetnom zozname vedený neoprávnene. Taktiež nebolo v konaní preukázané, že by zdravotná starostlivosť poskytnutá žalovanému II/ formou predpísania liekov mala charakter neodkladnej zdravotnej starostlivosti, a preto žalovaný I/ nebol povinný uhradiť náklady súvisiace s úhradou za predmetné lieky, ktoré boli žalovanému II/ predpísané a žalobcom vydané, nakoľko tieto nemali byť uhrádzané zo zdrojov verejného zdravotného poistenia. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti poznamenal, že žalovanú sumu predstavujúcu príslušnú časť doplatkov za predmetné lieky je povinný uhradiť žalovaný II/, nakoľko bol v rozhodnom čase vedený v zozname dlžníkov poistného na zdravotnom poistení vedenom žalovaným I/. Pokiaľ poistenec svojím konaním zavinil, že za neho nie je hradené poistné na zdravotné poistenie, resp. že si ho nehradí ani sám, je v súlade so zákonom potom sankcionovaný tým, že zo zdrojov verejného zdravotného poistenia má nárok iba na neodkladnú zdravotnú starostlivosť a inú zdravotnú starostlivosť si musí uhrádzať v celom rozsahu z vlastných zdrojov. K argumentu žalobcu, že nemohol od žalovaného II/ žiadať úhradu tej časti doplatku za liek, ktorý by mal byť štandardne uhrádzaný zdravotnou poisťovňou, pretože nikde v zákone takúto povinnosť nemá, súd prvej inštancie uviedol, že je síce pravda, že právne predpisy takúto povinnosť žalobcu vyslovene neupravujú, avšak výkladom citovaných právnych predpisov vo vzájomných súvislostiach je zrejmé, že žalobca mal a mohol zvoliť voči žalovanému II/ takýto postup bez toho, aby to bolo v rozpore so zákonom. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie zaviazal žalovaného II/ na úhradu žalovanej sumy 2,48 Eur spolu s úrokom z omeškania z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry vystavenej žalobcom pre žalovaného I/ Pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania, prvoinštančný súd tento priznal vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy, nakoľko základná úroková sadzba ECB bola od 10. 09. 2014 do 15. 03. 2016 vo výške 0,05 %. Súd prvej inštancie posúdil vzťah medzi žalobcom a žalovaným II/ ako občianskoprávny vzťah a preto aj pri výške úroku z omeškania postupoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka, tak ako si v žalobe uplatnil žalobca. Z rovnakého dôvodu nepriznal ani nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur, ktorý si žalobca uplatnil. 1. 6. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to podľa pomeru úspechu vo veci čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Žalobcovi teda priznal voči žalovanému II/ nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu z dôvodu, že neúspech žalobcu sa týkal iba časti úroku z omeškania, teda neúspech bol iba v nepatrnej časti. Nakoľko súd žalobu vo vzťahu k žalovanému I/ zamietol, priznal mu nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu. 2. 1. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zmenil tak, že žalovaný I/ a II/ sú povinní zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 2,48 Eur spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne z dlžnej sumy od 29. 02. 2016 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. 2. 2. V odôvodnení odvolania konštatoval, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Konštatoval, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za rozhodnutie v jeho neprospech, nakoľko sa toto rozhodnutie týka nielen predmetu sporu, ale aj jeho každodennej praxe pri výdaji liekov a v prípade právoplatnosti napadnutého rozsudku by bol nútený porušovať zákon a ohrozovať zdravie pacientov. Podotkol, že ak by konal v súlade s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku a vyberal by úhradu od pacienta nad rámec stanovený § 23 ods. 1 písm. x) Zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, konal by v rozpore s predmetným zákonom a hrozila by mu sankcia za iný správny delikt, pričom by nešlo len o finančný postih, ale pri opakovanom porušení mu hrozí aj strata oprávnenia podnikať v oblasti poskytovania lekárenskej starostlivosti. Ak by však odmietol výdaj lieku bez uhradenia nad rámec stanovený podľa vyššie zmieneného ustanovenia, mohlo by dôjsť k ohrozeniu zdravia a života pacienta. Taktiež konštatoval, že faktúra č. 20160022 preukazuje vykázanie poskytnutej zdravotnej starostlivosti pre poistenca žalovaného I/, čím boli splnené zákonné podmienky na úhradu sumy, ktorá je predmetom sporu, žalovaným I/ v jeho prospech. Poukázal i na obsah svojich písomných vyjadrení, v ktorých konštatoval, že zoznam dlžníkov na ktorý odkazoval žalovaný I/ a ktorého existenciu si osvojil i súd prvej inštancie ako argument pre neuznanie nároku (voči žalovanému I/), obsahuje text „údaje v uvedenom zozname preto majú len informatívny charakter, nie sú použiteľné pre právne úkony a nenahrádzajú potvrdenia o stave pohľadávok". Súd prvej inštancie neobjasnil z akého zákonného ustanovenia vyplynulo právo žalovaného I/ odmietnuť mu predmetné plnenie, ak on preukázateľne splnil svoje povinnosti voči žalovanému I/, ktoré mu ukladá zákon aj VZP. Mal za to, že prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil, keď svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona č. 580/2004 Z. z. tým, že žalovaný II/ je dlžníkom žalovaného I/, a preto on (žalobca) bol povinný od žalovaného II/ vyberať doplatok za lieky nad rámec stanovený zákonom. Predmetný zákon je právnym rámcom pre zmluvný vzťah medzi žalovaným I/ a žalovaným II/, a netýka sa vzťahu medzi ním a žalovaným I/, ktorý je založený iným zákonom (zákon č. 362/2011 Z, z. a zákonom č. 363/2011 Z. z.) a zmluvou, a nezakladá žiadne práva a povinnosti medzi ním (žalobcom) a žalovaným II/. Ďalej konštatoval, že je zákonnou povinnosťou osoby oprávnenej vydávať lieky uskutočniť výdaj lieku, zdravotníckej pomôcky a dietetickej potraviny v prípade, že lekársky predpis a lekársky poukaz obsahujú Zákonom o liekoch predpísané náležitosti, pričom osoba oprávnená vydávať lieky koná automaticky vo vzťahu k lekárskemu predpisu a poukazu, nakoľko za úplnosť a správnosť ich vyplnenia zodpovedá lekár, ktorý predpis alebo poukaz vyplnil. Pokiaľ teda lekársky predpis inak spĺňal všetky náležitosti stanovené zákonom, je povinnosťou lekárne liek vydať. V zmysle ustanovenia § 23 ods. 2 Zákona o liekoch a zdravotníckych pomôckach môže držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vybrať finančnú úhradu za výdaj lieku zdravotníckej pomôcky a dietetickej potraviny, za ktoré by mu inak patrila náhrada podľa osobitného predpisu iba v prípade, ak je na lekárskom predpise uvedené „HRADÍ PACIENT". Záverom konštatoval, že prijatím znenia § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení boli podľa jeho názoru v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky zavedené do právneho poriadku rôzne kategórie poistencov s rôznym nárokom na úhradu poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Tí, ktorí sú vedení v zozname dlžníkov nemajú nárok na úhradu v prípade, ak poisťovňa nerozhodne, že sa jedná o neodkladnú zdravotnú starostlivosť a lekár uvedenú skutočnosť nevyznačí na lekársky predpis. Stanovisko Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 31. 03. 2015, v ktorom je konštatované, že nie je právne záväzné a nie je v ňom spochybnená skutočnosť, že zákon neukladá povinnosť poskytovateľa lekárenskej starostlivosti zisťovať pred výdajom lieku, či je poistenec dlžníkom zdravotnej poisťovne avšak zároveň nabáda poskytovateľov k postupu v rozpore s čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, kedy odporúča poskytovateľom nad rámec zákona skúmať majetkové pomery nielen dlžníka, ale i každého jednotlivého poistenca a v prípade, že nepreukáže dostatočnú hotovosť na doplatok, nevydať mu liek, považoval za diskutabilné. 3. Žalovaný I/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu namietal, že odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, nakoľko v predmetnom prípade rozhodol súd prvej inštancie v prospech žalobcu v celom rozsahu. Podotkol, že považuje rozsudok prvoinštančného súdu za správny, zákonný a vydaný v súlade s vykonaným dokazovaním. K tvrdeniu žalobcu, že faktúra č. 20160022 preukazuje vykázanie poskytnutej zdravotnej starostlivosti pre jeho poistenca uviedol, že zdravotná poisťovňa nie je povinná uhradiť všetku zdravotnú starostlivosť, ktorú jej žalobca vyfakturuje, ale iba tú, ktorú je povinná uhradiť v zmysle príslušných právnych predpisov. K tvrdeniu žalobcu, že právnym rámcom pre zmluvný vzťah medzi žalobcom a ním (žalovaným I/) je Zákon č. 362/2011 Z, z. a 363/2011 Z. z. a nie Zákon č. 580/2004 Z. z., žalovaný I/ konštatoval, že uvedené tvrdenie odvolateľa nie je správne, nakoľko právny vzťah medzi poisťovňou a poskytovateľom lekárenskej starostlivosti rieši najmä zmienený Zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení. K tvrdeniam žalobcu, v ktorých je uvedené, že nie je oprávnený pacientovi liek nevydať alebo že je oprávnený vyberať od pacienta úhradu nad rámec § 23 ods. 1 písm. x) a § 23 ods. 2 zákona č. 363/2011 Z. z. žalovaný I/ uviedol, že žalobca môže liek vydať a je oprávnený žiadať jeho úhradu od pacienta, tak ako je to i v prípade iných liekov, ktoré nie sú hradené z verejného zdravotného poistenia. Množstvo liekov nie je vôbec hradených z verejného zdravotného poistenia, týka sa to i receptových liekov a žalobca vydá takýto liek v lekárni poistencovi za úhradu aj bez toho, aby bolo na recepte uvedené „HRADÍ PACIENT". K § 23 ods. 1 písm. x) Zákona č. 362/2011 Z.z., ktorým argumentuje žalobca v odvolaní uviedol, že dané ustanovenie sa týka liekov čiastočne hradených z verejného zdravotného poistenia a na danú situáciu sa vôbec nevzťahuje, nakoľko rieši pomer úhrady pacienta a zdravotnej poisťovne. Žalobca taktiež poukazuje na ustanovenie § 23 ods. 2 zákona č. 363/2001 Z. z., ktoré však upravuje vyberanie úhrady za lieky, za ktoré by mu inak patrila úhrada podľa osobitného osobitného predpisu, zákon teda zakazuje vyberať úhradu za lieky, ktorú sú hradené z verejného zdravotného poistenia. Konštatoval, že v predmetnom prípade liek naopak nie je hradený z verejného zdravotného poistenia a poistenec je povinný si ho uhradiť v lekárni sám, pričom dlžník stráca nárok na úhradu lieku z verejného zdravotného poistenia momentom zverejnenia dlžníka v zozname dlžníkov a zdravotná poisťovňa by úhradou lieku, ktorý nie je hradený z verejného zdravotného poistenia porušila zákon, čo potvrdil aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v protokole o kontrole. Rovnakého názoru je aj Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, ktoré v reakcii na podnet Slovenskej lekárnickej komory zaslalo komore stanovisko, v ktorom potvrdilo, že žiadna sankcia žalobcovi za výber úhrady za liek vydaný dlžníkovi nehrozí. Pokiaľ ide o porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti, na ktorú poukazuje žalobca, žalovaný I/ podotkol, že predmetnom sporu je úhrada lieku nie jeho výdaj. K namietanej nezáväznosti zoznamu dlžníkov uviedol, že povinnosť viesť zoznam dlžníkov na internete, ako i podmienky jeho vedenia určuje zdravotnej poisťovni v ustanovení § 25 a 25a Zákon č. 580/2004 Z. z. a v ustanovení § 9 ods. 2 spája so zverejnením v zozname dlžníkov právne následky pre dlžníkov. Záverom k argumentu žalobcu ku konaniu, ktoré je podľa jeho názoru v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky poznamenal, že konal v súlade s podmienkami, ktoré ustanovil zákon upravujúci rozsah zdravotnej starostlivosti uhrádzanej z verejného zdravotného poistenia. 4. Žalovaný II/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného I/ k jeho odvolaniu uviedol, že žalovaný I/ opakovane svojvoľne a vo svoj prospech vykladá text uvedený v zozname jeho dlžníkov, kde je uvedené, že údaje uvedené v zozname majú len informatívny charakter. Napriek tomu sa žalovaný I/ snaží presvedčiť súd, že vo vzťahu k nemu (žalobcovi) je daný zoznam použiteľný pre právne úkony, avšak voči iným žalovaným I/ vybraným subjektom použiteľný na právne úkony nie je. Poznamenal, že súčasťou zoznamu dlžníkov sú aj poistenci, ktorí majú v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona č. 580/2004 právo na náhradu zdravotnej starostlivosti v plnom rozsahu. Záverom konštatoval, že k ostatným žalovaným I/ namietaným skutočnostiam sa vyjadril v podanom odvolaní. 6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 7. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 7. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 9. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je presvedčivé a závery ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu uvedené v odvolaní. 10. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred prvoinštančným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom. 11. K tvrdeniu žalobcu, ktorý v odvolaní namietal, že faktúra č. 20160022 preukazuje vykázanie poskytnutej zdravotnej starostlivosti pre poistenca žalovaného I/, čím boli splnené zákonné podmienky pre úhradu sumy, ktorá je predmetom sporu, žalovaným I/ v jeho prospech, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v čase výberu liekov bol žalovaný II/ (poistenec) evidovaný v zozname dlžníkov žalovaného I/ (poisťovňa) a následkom uvedeného mal právo len na úhradu neodkladnej zdravotnej starostlivosti. V predmetnom prípade nešlo o lieky predpísané pri poskytovaní neodkladnej zdravotnej starostlivosti, teda žalovaný I/ nie je povinný uhrádzať takúto zdravotnú starostlivosť a povinnosť úhrady lieku znáša žalovaný II/. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak ide o liek, ktorého poskytnutie nie je súčasťou neodkladnej zdravotnej starostlivosti, a ak bol žalovaný II/ vedený v rozhodnom čase v zozname dlžníkov žalovaného I/, je žalovaný II/ povinný za výdaj liekov zaplatiť žalobcovi ako poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti plnú sumu liečiv, teda aj príslušnú časť doplatkov, ktoré by pri štandardnom režime mala uhrádzať zdravotná poisťovňa poistenca. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že nemohol od žalovaného II/ požadovať úhradu tej časti doplatku za liek, ktorý by bol štandardne hradený žalovaným I/, pretože zákon mu takúto povinnosť neukladá, odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že napriek tomu, že príslušné právne predpisy explicitne neupravujú povinnosť žalobcu poskytujúceho lekárenskú starostlivosť vydať liek žalovanému II/ za daných okolností len po uhradení plnej sumy lieku žalovaným II/, z logiky veci pri výklade príslušných zákonných ustanovení a vo vzájomných súvislostiach vyplýva, že žalobca mal a mohol zvoliť takýto postup voči žalovanému II/ a to bez toho aby bol v rozpore so zákonom. 12. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 13. Žalovaný I/ bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).