Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/144/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712210255 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6712210255.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Renáty Deákovej ako členov senátu, v právnej veci žalobcu H. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. D. XXXX/XX, XXX XX B., zastúpený advokátkou Mgr. Nikoletou Oktavcovou, so sídlom Nám. SNP 70/36, 960 01 Zvolen, proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o zaplatenie 39 930,92 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 9C/45/2012-286 zo dňa 24. 09. 2014, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 14 153,94 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2 833,94 € od 02. 09. 2012 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e . II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom čiastočne vyhovel žalobe o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 514/2003 Z. z.“). 1.1. Z dôkazov vykonaných v konaní súd prvej inštancie mal preukázané, že uznesením zo dňa 26. 04. 2007 a zo dňa 27. 04. 2007 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla a za zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Zvolen z 30. 04. 2007 bol žalobca vzatý do väzby, ktorá začala 26. 04. 2007 a trvala až do 26. 10. 2007. Trestné stíhanie vedené proti žalobcovi ako obvinenému pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti bolo zastavené uznesením námestníka Okresnej prokuratúry Zvolen z 10. 03. 2009 z dôvodu, že skutok trestným činom nie je a nebol dôvod na postúpenie veci. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 21. 04. 2009 bol žalobca ako obžalovaný oslobodený spod obžaloby pre prečin falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo 15/2009 z 01. 11. 2010, uverejneného v časopise Zo súdnej praxe pod publikačným č. 57/2010, podľa ktorého pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť vyslovil záver, že oslobodzujúci rozsudok, ktorým bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo preukázané spáchanie skutku obžalovaným, má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Obranu žalovanej, že nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe žalobcovi z dôvodu, že si väzbu zavinil sám (§ 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.) nevznikol, nepovažoval za dôvodnú. Žalobca sa podľa názoru súdu prvej inštancie nedopustil žiadneho takého konania aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti, aby bolo možné konštatovať, že si väzbu zavinil sám. 1.2. Po čiastočnom späťvzatí žaloby zostal predmetom konania nárok žalobcu na zaplatenie sumy 3 555,10 € z titulu náhrady škody vrátane úroku z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 02. 09. 2012 do zaplatenia a nárok na zaplatenie sumy 31 080 € ako náhradu nemajetkovej ujmy, taktiež spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 02. 09. 2012 do zaplatenia. 1.3. Škoda mala vzniknúť žalobcovi vynaložením nákladov na trovy obhajoby zvolenými obhajcami JUDr. Vladimírom Flíderom v sume 1 453,83 €, JUDr. Jozefom Brázdilom vo výške 1 753,59 € a JUDr. Pavlom Barcíkom vo výške 347,68 €. Súd prvej inštancie nesúhlasil s názorom žalovanej, že by žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody iba vo výške trov povinnej obhajoby, teda náklady trov obhajoby vynaložené za čas, kým bol žalobca vo väzbe. Právo na obhajobu má podľa §-u 2 ods. 9 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok každý, proti komu sa vedie trestné stíhanie. Právo na obhajobu prostredníctvom obhajcu patrí medzi základné práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, a ak je ústavou zaručené právo každého obvineného mať obhajcu počas celého trestného konania, štát sa nemôže následne zbaviť zodpovednosti na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby. Súd prvej inštancie podrobil prieskumu vyúčtovanie trov obhajoby všetkými tromi zvolenými obhajcami. Ako náhradu trov obhajoby zaplatených advokátovi JUDr. Vladimírovi Flíderovi priznal súd prvej inštancie žalobcovi len 855,34 €, trovy obhajoby zaplatené JUDr. Jozefovi Brázdilovi v celkovej sume 1 695,82 € priznal žalobcovi v celom rozsahu a za úkony uskutočnené a vyúčtovaní JUDr. Pavlom Barcíkom priznal žalobcovi náhradu vo výške 282,78 €. Všetky úkony právnej služby uskutočnené obhajcami, za ktoré súd prvej inštancie priznal náhradu žalobcovi, považoval za účelné úkony vykonané v príčinnej súvislosti s vydanými nezákonnými rozhodnutiami, resp. s rozhodnutím o väzbe, keďže boli uplatnené vo výške tarifnej odmeny advokáta. 1.4. Sumu 31 080 € si uplatňoval žalobca ako primerané zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku väzby a v dôsledku nezákonného trestného stíhania. Výšku nemajetkovej ujmy za väzbu sumou 12 900 € vypočítal žalobca ako násobok počtu dní trvania väzby, t. j. 183 dní a dennej náhrady vo výške 70,93 €. Náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu priznal súd prvej inštancie iba sumou 7 320 € vypočítanú taktiež násobkom počtu dní väzby 183 a výškou nemajetkovej ujmy za jeden deň trvania väzby 40 € s odôvodnením, že zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 v §-e 17 žiadnym spôsobom neupravoval výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá môže byť poškodenému priznaná. Ako výkladové pravidlo pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy použil súd prvej inštancie zásadu, ktorá bola neskôr zapracovaná do §-u 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, podľa ktorého minimálna výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe za každý deň pozbavenia osobnej slobody je minimálne jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok. Uväznený nemôže počas výkonu väzby vykonávať prácu, a teda bez ohľadu na ďalšie ujmy, ktorá mu bola takýmto pozbavením osobnej slobody spôsobená, mala by byť nahradená ujma formou peňažnej náhrady aspoň v minimálnej výške ustanovenej zákonom. V roku 2006 bola priemerná mesačná mzda v hospodárstve SR vypočítaná sumou 18 761,- Sk, z čoho jedna tridsatina je 625,36,- Sk, po prepočítaní konverzným kurzom na € = 20,76 €. Pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu okrem dĺžky trvania väzby vzal súd prvej inštancie do úvahy aj skutočnosť, že žalobca nemohol počas obdobia trvania väzby vykonávať svoju podnikateľskú činnosť formou prevádzkovania živnosti, jeho odlúčenie od manželky, to, že sa počas výkonu väzby žalobca nakazil infekčným ochorením kože a tiež, že počas doby výkonu väzby sa žalobca nemohol venovať ani svojím záľubám, musel sa podriadiť subkultúre vo väzenskom prostredí, čo znamená enormnú záťaž osoby po psychickej stránke, zásah do jeho osobnej integrity a osobnej slobody. 1.5. Výšku nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutia o vznesení obvinenia ustálil súd prvej inštancie na 4 000 €. Za rozhodné kritéria považoval dĺžku trvania trestného stíhania od 26. 04. 2007 do 08. 07. 2009, ujmu žalobcu, ktorá mu vznikla z dôvodu neistoty a strachu spôsobenú v dôsledku hrozby trestov v súvislosti s trestnými činmi, za ktoré bol stíhaný, vznik zdravotných problémov, príčinou ktorých mohol byť akútny alebo dlhodobý stres, ktorému bol žalobca pri trestnom stíhaní a výkone väzby vystavený a prihliadol aj na osobu poškodeného ako bezúhonného občana. Samotné konštatovanie porušenia práva nepovažoval súd prvej inštancie v prípade žalobcu za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na spôsobenú ujmu. 1.6. Názor žalovanej, že súd by mal vec posúdiť podľa platného a účinného zákona č. 514/2003 Z. z. v čase jeho rozhodovania, súd prvej inštancie nezdieľal. Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01. 01. 2009 uvedené v §-e 27b zákona č. 514/2003 Z. z. jednoznačne ustanovujú, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje predpismi účinnými do 31. 12. 2008. Rešpektoval tiež zásadu zákazu spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov. 1.7. Úrok z omeškania, ale len v zákonnej výške 8,75 % ročne priznal súd prvej inštancie žalobcovi iba zo sumy 2 833,94 €, ktorá zodpovedá výške škody z titulu trov obhajoby v trestnom konaní. Povinnosť žalovanej zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa dostáva dlžník do omeškania. Súd preto nemohol priznať žalobcovi úrok z omeškania z priznanej výšky nemajetkovej ujmy. 1.8. Súd prvej inštancie osobitným výrokom vyslovil, že o trovách konania rozhodne v lehote tridsať dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Proti prvému výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie dňa 12. 12. 2014 žalovaný. Uplatnil odvolacie dôvody podľa §-u 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), h), odvolací dôvod podľa §-u 205 ods. 2 písm. d) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj ,,O. s. p.“), ktoré konkretizoval tak, že sa žalovanej postupom súdu prvej inštancie odňala možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2.1. Súd prvej inštancie sa nevyporiadal so všetkými námietkami žalovanej prednesenými vo vyjadrení k žalobe a pred súdom prvej inštancie. Okrem námietky, že uznesenia o vznesení obvinenia nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie podľa §-u 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z. z. žalovaná namietala aj skutočnosť, že žalobca si trestné stíhanie zavinil sám. Pri práve na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním, ktoré sa neskončilo odsúdením a ktoré je v zmysle súdom prvej inštancie uvádzanej judikatúry právne kvalifikované ako právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím sa na prvý pohľad javí nesprávne skúmať negatívne podmienky podľa §-u 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré upravujú prípady, kedy nevznikne právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím vo väzbe. Napriek tomu žalovaná považuje za odôvodnený záver, že skúmanie negatívnych podmienok podľa §-u 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. je namieste i v prípade škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, síce právne kvalifikovanej ako škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ale svojou povahou bližšej škode spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa §- u 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 548/2012 alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz 6/90, konkrétne okolnosti trestného stíhania odôvodňujú aj nepriznanie náhrady škody poškodenému. Ak sa súd prvej inštancie s touto námietkou žalovanej vôbec nevysporiadal, žalovaná v tejto časti považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné a týmto postupom súd prvej inštancie žalovanej odňal možnosť konať pred súdom. Žalovaná zdôrazňovala, že ,,konanie žalobcu, ktorým malo dôjsť k jeho zavineniu pri vznesení obvinenia, nespočíval v totožnom konaní, pre ktoré mu neskôr bolo vznesené obvinenie.“ 2.2. Žalovaná považuje za nesprávny záver súdu prvej inštancie, že chovanie sa žalobcu nebolo dôvodom jeho vzatia do väzby. Dôvodom vzatia žalobcu do väzby bolo, že u neho v jeho autoservise boli nájdené a zaistené motorové vozidlá a náhradné diely na motorové vozidlá, ktoré mali zničené výrobné čísla, a to vybrúsením. Súd rozhodujúci o väzbe v ponechaní žalobcu na slobode vzhliadol obavu, že by žalobca mohol nejakým spôsobom mariť objasnenie skutočností závažných pre trestné konanie, alebo že by ako podnikateľ vykonávajúci autoklampiarske práce, mohol pokračovať v činnosti spojenej so skutkami, ktoré mu boli kladené za vinu. Keby k tomuto nálezu nebolo došlo, neboli by dôvody pre vzatie žalobcu do väzby. Ak súd prvej inštancie námietku žalovanej spočívajúcu v splnení negatívnej podmienky podľa §-u 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. vyhodnotil ako nedôvodnú, rozhodol na základe nesprávnych skutkových zistení (že sa žalobca žiadneho konania odôvodňujúceho jeho vzatie do väzby nedopustil) a vec nesprávne právne posúdil (nesprávne aplikoval ustanovenie §-u 8 ods. 5 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.). 2.3. Žalovaná nespochybňovala právo každého na obhajobu v trestnom konaní a právo zvoliť si na obhajobu v trestnom konaní obhajcu z radov advokátov. Takéto právo má každý obvinený a musí byť rešpektované. Na druhej strane, ak nejde o prípad povinnej obhajoby, zvolenie si obhajcu z radov advokátov a tým zaviazanie sa zaplatiť mu za poskytnutú obhajobu odmenu, nie je priamym následkom vznesenia obvinenia, ale rozhodnutia obvineného. Ak súd prvej inštancie posúdil túto námietku žalovanej odlišne, vecne správne právne posúdil. V uznesení sp. zn. 4MCdo 15/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky neprijal žiadne závery vo vzťahu k tomu, či škoda spočívajúca v trovách obhajoby bola spôsobená v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím i v prípade, že nešlo o povinnú obhajobu. 2.4. Postup súdu prvej inštancie, ktorý na prejdnávanú vec aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. v účinnom do 31. 12. 2008, najmä vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy považuje žalovaná za nesprávny. Súd prvej inštancie vo vzťahu k nasledujúcim novelám zákona č. 514/2003 Z. z. uviedol, že ich neaplikuje z dôvodu právnej istoty a zabránenia spätnému pôsobeniu právnej normy. Napriek tomu znenie ust. §-u 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 považoval za výkladové pravidlo pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Takýto postup súdu považuje žalovaná za arbitrárny, v priamom rozpore so zásadami a princípmi, o ktoré súd prvej inštancie opiera svoje rozhodnutie (princíp materiálneho právneho štátu, zákaz retroaktivity). Absentujúca úprava záväzných pravidiel pre priznanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch do 31. 12. 2008 neumožňovala súdu prvej inštancie aplikáciu zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2009. I keď už v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bolo účinné odlišné ust. §-u 17 ods. 4, súd prvej inštancie nevysvetlil, z akého dôvodu si vybral práve ust. §-u 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012. Nie je správny záver, že poškodenému vzniká právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške už v čase vzatia do väzby, resp. v čase oslobodenia spod obžaloby. Maximálne je možné pripustiť, že žalobcovi v tomto čase vzniklo právo na odškodnenie pri splnení ďalších podmienok, resp. nesplnení žiadnej z negatívnych podmienok. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške vzniká až rozhodnutím súdu, ktorý túto náhradu priznáva a takýto názor prezentuje i samotný súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Ak sa teda pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bude súd riadiť právnym predpisom účinným v čase rozhodovania, nepôjde o pravú retroaktivitu, len o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil pri určení konkrétnej sumy náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak neaplikoval ustanovenie §-u 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013. 2.5. Pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 40 € za každý deň väzby uviedol súd prvej inštancie len všeobecné skutočnosti, ktoré pri aplikácii §-u 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 neodôvodňujú priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške dvojnásobku minimálnej sumy. Zákonom ustanovené minimum zohľadňuje všetky bežné zásahy spojené s väzbou, nezákonným zatknutím a zadržaním, medzi ktoré je nevyhnutné zaradiť práve nemožnosť vykonávať zárobkovú činnosť, odlúčenie od rodiny a priateľov, nemožnosť venovať sa práci a záľubám, nevyhnutnosť podriadiť sa subkultúre vo väzenskom prostredí a žalobca žiadnu závažnejšiu ujmu, ktorá by odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume vyššej, než dovoľuje § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 nepreukázal. Nebol zistený jednoznačný súvis poškodenia zdravia žalobcu z jeho väzbou. Poškodenia zdravia je osobitným nárokom a nemôže byť prijaté ako kvalifikačný predpoklad pre možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. pre určenie výšky priznanej náhrady. Priznanú výšku majetkovej ujmy v peniazoch považuje žalovaná vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania za zjavne neprimerané. Súd prvej inštancie neuviedol žiadne preskúmateľné hľadiská, o ktoré by bolo možné výšku náhrady nemajetkovej ujmy oprieť. Ak súd prvej inštancie pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy neaplikoval znenie zákona č. 514/2003 Z. z. účinné od 01. 01. 2013, jeho rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné, zmätočné a hrubo arbitrárne. 2.6. Odôvodnenie priznania náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením všeobecnými závermi, ktoré súd prijal bez relevantnej opory vo vykonanom dokazovaní, neobstojí. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch má prísne osobný charakter a je nevyhnutné túto náhradu vzťahovať ku konkrétnym okolnostiam každého prípadu. Žalovaná opakuje, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo príčinou vzniku ujmy spočívajúcej v spoločenskom odsúdení žalobcu, keď bolo v konaní preukázané, že vo vzťahu k odsúdeniu žalobcu zo strany širšieho okolia došlo v dôsledku prehliadky autoservisu žalobcu a priebeh a výsledok trestného konania už okolie nezaujímalo. Ani súd prvej inštancie nezval do úvahy medializáciu prípadu ako predpoklad pre možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie. Neboli preukázané žiadne závažnejšie následky v profesionálnom uplatnení žalobcu. Nie je preto zrejmé, na základe akých skutkových a právnych dôvodov súd žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za trestné stíhanie v sume 4 000 €. Rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné a zmätočné. 2.7. Žalovaná žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť, žalobu zamietnuť alebo zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v tomto rozsahu vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. 4. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj ,,CSP“), ktorý zrušil Občiansky súdny poriadok. Podľa §-u 470 ods. 1, 2, CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 5. Odvolacie konanie začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený ku dňu 01. 07. 2016. V zmysle §-u 212 ods. 1 O. s. p. bol odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Rovnakým spôsobom upravuje rozsah preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu aj Civilný sporový poriadok v §-e 379 písm. a) a §-e 380 ods. 1. O žalobe rozhodol súd prvej inštancie dvomi výrokmi; prvým čiastočne vyhovel žalobe, druhým čiastočne žalobu zamietol. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podal len žalobca, a preto iba v tomto rozsahu skúma odvolací súd správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. 6. Žalobca si žalobou doručenou Okresnému súdu Zvolen 29. 06. 2012 uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a rozhodnutím o väzbe v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie správne na 29. strane rozsudku vymedzil predmet konania. Z dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie na strane 28 - 34 sú zreteľné úvahy súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k prijatým záverom o čiastočnej dôvodnosti žaloby. Skutkové zistenia a právne závery sú formulované jasne v súlade s vtedy účinným ustanovením §-u 157 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozsudku je presvedčivé, preto odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovanej, že jej súd prvej inštancie svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že vyhotovil nepreskúmateľné rozhodnutia. 7. Podľa §-u 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 8. Súd prvej inštancie tým, že nevyhodnotil námietku žalovanej, prednesenú vo vyjadrení k žalobe, v priebehu konania pred súdom prvej inštancie aj v záverečnom vyjadrení, že žalobcovi nárok na náhradu škody za nezákonné rozhodnutia o vznesení obvinenia nevznikol z dôvodu, že si žalobca trestné stíhanie sám zavinil, neporušil procesné práva žalovanej. Za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku vychádzala súdna prax z názoru, že ,,Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle §-u 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §-u 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“ (porovnaj stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté na jeho rokovaní dňa 03. 12. 2015 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016 pod publikačným č. 2/2016). Podľa uvedeného stanoviska v prípade odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom v dôsledku nepreskúmateľnosti jeho rozhodnutia mohla odvolaciemu súdu vzniknúť povinnosť zrušiť takéto rozhodnutie podľa §-u 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. len výnimočne v prípadoch, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia súdu nižšieho stupňa neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, t. j. v prípadoch, keď z rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo možné vôbec zistiť dôvody, na základe ktorých v konkrétnej veci rozhodol. O taký prípad v prejednávanej veci nejde. Zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu jeho ,,nepreskúmateľnosti“ už za účinnosti Civilného sporového poriadku ani neprichádza do úvahy z dôvodu, že sa musí odvolací súd podľa §-u 387 ods. 3 CSP vo svojom rozhodnutí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. K zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa §-u 389 ods. 1 písm. b) CSP môže pristúpiť odvolací súd len v prípade, ak súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 8.1. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie nielen vo výroku, ale aj jeho dôvodoch. Rozhodnutie považuje za vecne správne, z tohto dôvodu ho podľa §-u 387 ods. 1, 2 CSP potvrdzuje a s námietkou žalovanej, že si žalobca trestné stíhanie zavinil sám, vyporiada v ďalšom texte odôvodnenia. 9. Podľa §-u 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Doplnenie alebo zopakovanie dokazovania prichádza do úvahy vtedy, ak mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 384 ods. 1 CSP). Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovanej, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z tohto dôvodu nedoplnil, ani nezopakoval dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a keďže prejednanie veci nevyžaduje dôležitý verejný záujem, rozhodol odvolací súd vo veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP). 10. Odvolací dôvod podľa §-u 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) podriadený v súčasnosti pod § 365 ods. 1 písm. f) CSP vzťahuje žalovaná k záverom súdu o nesplnení negatívnej podmienky vymedzenej v §- e 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré prijal súd prvej inštancie po zistení, že žalobca sa nedopustil žiadneho konania odôvodňujúceho jeho vzatie do väzby. 11. Svoje skutkové zistenia z vykonaných dôkazov popísal súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku na str. 11 - 23. Ide o skutkové závery súdu prvej inštancie vyvodené z výsluchu strán, svedkov a prečítania listinných dôkazov popísaných v zápisnici o pojednávaní z 24. 09. 2004. Z obsahu tejto zápisnice je zistiteľné, že sa súd prvej inštancie oboznámil s pripojeným spisom okresného súdu Zvolen 0Tp/175/07, aj spisom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 5T/35/2009. V návrhu Okresnej prokuratúry Zvolen na vzatie žalobcu do väzby je uvedené, že v trestnej veci vedenej pod ČVS ORP 34/2-OSP-ZV-06 bola dňa 09. 02. 2006 vykonaná prehliadka iných priestorov v prevádzke MM Autoservis na ul. Gagarinovej č. 2418/85, kde boli zaistené motorové vozidlá a náhradné diely na motorové vozidlá, ktoré mali zničené výrobné čísla vybrúsením. Svoj návrh na vzatie obvineného žalobcu do väzby odôvodnil prokurátor tak, že ešte neboli vypočutý svedkovia majúci účasť na nakladaní s motorovými vozidlami, neboli vyhotovené všetky znalecké skúmania, je preto predpoklad, že by obvinený H. H. mohol pôsobiť na svedkov dovtedy nevypočutých s cieľom zabezpečiť ich výpovede smerujúce k jeho beztrestnosti a že existuje dôvodná obava, že obvinený H. H. by mohol pokračovať v trestnej činnosti, čo vyplýva okrem toho, že je živnostníkom vykonávajúcim autoklampiarske práce aj zo skutočností, že už v minulosti boli u neho zaistené diely motorových vozidiel vykazujúcich zásahy do identifikačných znakov. Návrh na vzatie do väzby bol doručený Okresnému súdu Zvolen 28. 04. 2007. Uznesenie o začatí trestného stíhania žalobcu pre prečin falšovanie a pozmeňovanie identifikačných údajov motorového vozidla vydané vyšetrovateľom Úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ Zvolen pod sp. zn. ORP-1011/OEK-ZV-2006 je zo dňa 26. 04. 2007. Uznesenie o vznesení obvinenia pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti bolo vydané 27. 04. 2007. Skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie žalobcu sa mali stať v období od 04. 01. 2006 do 07. 04. 2006, v čase 18. 02. 2006 do 17. 07. 2006 a od 14. 06. 2006 do 15. 11. 2006. Z prehľadu týchto udalostí odvolací súd vyvodzuje, že v období od 09. 02. 2006, kedy bola vykonaná policajnými orgánmi prvá prehliadka v priestoroch autoservisu patriacom žalobcovi a zaistené motorové vozidlá za účelom kontroly výrobných čísiel až do 26. 04. 2007 žalobca naďalej prevádzkoval živnosť v autoservise a žil svoj bežný život. 12. Súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 a posúdil všetky predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa ust. §-u 3, 5, 6, 8, 15, 16, 17 a 18. Prihliadol na konkrétne okolnosti prípadu, aj správanie sa žalobcu pred jeho vzatím do väzby. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovanej, že prípad posúdil súd prvej inštancie iba vo všeobecnej rovine. Nie je dôvodná odvolacia námietka žalovanej podľa §-u 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. totožný s odvolacím dôvodom podľa §-u 365 ods. 1 písm. h) CSP odôvodnená žalovanou tak, že ak súd prvej inštancie pri určení konkrétnej sumy náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch aplikoval ust. §-u 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 a prihliadol pri výklade tohto ustanovenia na novelu uskutočnenú zákonom č. 517/2008 Z. z. a neaplikoval ust. §-u 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013 vec nesprávne právne posúdil. 12.1. Podľa §-u 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje predpismi účinnými do 31. 12. 2008. 12.2. V prechodných ustanoveniach k úpravám účinným od 01. 01. 2009 je výslovne ustanovené, že sa aplikácia zákona č. 514/2003 Z. z. riadi dátumom vydania rozhodnutia, ktoré poškodená osoba označuje za nezákonné a nie okamihom vzniku nároku na náhradu škody, ako sa to snaží navodiť žalovaná v odvolaní. 12.3. Zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 v §-e 17 neurčoval kritériá pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. 12.4.Novela zákona č. 514/2003 Z. z. uskutočnená zákonom č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v dôvodovej správe uvádza: „dopĺňa sa právna úprava posudzovania nároku na úhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch a to jednak určením kritérií, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje, ako aj zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá sa bude odvíjať od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. Navrhovaná zmena vychádza z požiadaviek aplikačnej praxe“. 12.5. Požiadavka aplikačnej praxe a určenie kritérií pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 vychádzala aj z námietok štátnych orgánov konajúcich za štát v sporoch o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré vytýkali súdom nižšej inštancie, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy určenú voľnou úvahou podľa § 136 O. s. p. súdy nedostatočne odôvodňovali a ich úvahy nedovoľovali prieskum z hľadiska správnosti rozhodnutia a primeranosti odškodnenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uznesení sp. zn. 7Cdo/145/2001 z 12. 12. 2012 vyjadril k analogickej aplikácii ustanovenia § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2009 do 31. 12. 2012 na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej z rozhodnutia vydaného pred 31. 12. 2008 tak, že pokiaľ by aj súd pri posudzovaní uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzal z ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 01. 2009, nešlo by o nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu, že podľa kritérií, ktoré boli do právnej úpravy zavedené s účinnosťou od 1. januára 2009 právna prax postupovala už dávno pred účinnosťou tejto novely zákona. Teda skutočnosť, že tieto kritériá sa novelou uskutočnenou zákonom č. 517/2008 Z. z. dostali do zákona č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2009 na samotnom posudzovaní nároku nič nezmenilo, lebo súdy ich zohľadňovali už v čase, kedy ustanovenie § 17 citovaného zákona ešte výslovne nebolo obohatené o tieto kritériá. 12.6. Súd prvej inštancie výslovne vo svojom rozhodnutí na 34. strane uviedol, že nárok žalobcu posudzoval podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 a na 31. strane odôvodnenia vysvetlil, prečo výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil per analogiam podľa § 17 ods. 3, 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2009, že právna úprava účinná do 31. 12. 2008 žiadne kritériá pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy neurčovala. Tento postup súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správny z dôvodu, že zmena zákona č. 514/2003 Z. z. uskutočnená zákonom č. 517/2008 Z. z. skutočne iba odrážala už aplikovanú prax súdov pokiaľ ide o kritériá rozhodné pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a výšku minimálnej náhrady ustanovil zákonodarca. 12.7. Nedôvodná je námietka nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie z dôvodu, že neaplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013 (v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), ktorý v § 17 ods. 4 namiesto minimálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy už ustanovuje maximálnu výšku tejto náhrady. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 7Cdo/262/2015 zo 16. marca 2016 riešil otázku možnej aplikácie zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2013 na prípady, v ktorých nárok na náhradu škody vznikol pred 01. 01. 2013. Vyslovil záver, že „právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi v konaní, bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok (napríklad oslobodenie obžalovaného). Preto aplikovať ustanovenie § 17 v zmysle tejto novely (zákon č. 412/2012 Z. z.) na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1. januárom 2013 by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zákon č. 412/2012 Z. z.) zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup by popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale spôsoboval by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu, a bol by aj porušením zákazu retroaktivity.“. K rovnakému záveru o neprípustnosti aplikácie ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013 (v znení zákona č. 412/2012 Z. z.) na nároky vzniknuté pred 01. 01. 2013 dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 4Cdo/153/2015 z 23. novembra 2016, kde uviedol, „normatívna úprava výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vyjadrená v § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorej táto nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, nie je normou regulujúcou úkony a postup účastníkov (ľudské správanie) v záujme poskytnutia ich súdnej ochrany v konaní, ale limituje rozsah uplatnenia subjektívneho práva poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy vo vzájomnej závislosti od odškodnenia osôb poškodených násilnými trestnými činmi priznávaným podľa osobitného predpisu (zákon č. 215/2006 Z. z.). V prejednávanej veci preto odvolací súd správne vyvodil záver, že zákon č. 514/2003 Z. z. je hmotnoprávnym predpisom a správne aplikoval ustanovenie § 17 ods. 4 citovaného zákona platného pred účinnosťou zákona č. 412/2012 Z. z.“ (zodpovednosť za škodu bola odvodzovaná od uznesenia vyšetrovateľa ÚJ a KP OR PZ Zvolen z 26. 04. 2007, z 27. 04. 2007 a uznesenia Okresného súdu Zvolen o vzatí do väzby z 30. 04. 2007). 13. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo ich nesprávnym úradným postupom patrí medzi základné práva a slobody zakotvené v Ústave Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon č. 514/2003 Z. z. Podľa §-u 3 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 214/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci, nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody. V §-e 17 ods. 1, 2 zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008 ustanovoval, že sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak a v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Zmyslom právnej úpravy o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je teda stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím, ktoré sa neskôr ukázalo nezákonným (porovnaj nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011 z 24. 03. 2011). 14. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zodpovednosťou objektívnou, pri ktorej zákon pripúšťa možnosť zbaviť sa zodpovednosti iba z presne stanovených dôvodov. Zavinenie škodcu nie je podmienkou vzniku tejto zodpovednosti. Právnym základom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené alebo zmenené, a tiež aj rozhodnutie o väzbe, ak voči osobe vzatej do väzby bolo trestné stíhanie zastavené, bola spod obžaloby oslobodená, alebo bola vec postúpená inému orgánu a nejde o prípad podľa §-u 8 ods. 6. Správny je názor súdu prvej inštancie, že súdna prax dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) aj zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, pretože právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania zanikajú účinky vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným); postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, súčasne znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/25/2011 zo dňa 24. 03. 2011 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa 30. 11. 2009); rovnaké dôsledky vo vzťahu k zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia pripísala súdna prax aj oslobodeniu spod obžaloby (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30. 03. 2011 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12. 12. 2012) ako aj zastaveniu trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným (porovnaj rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz/6/1990 zo dňa 23. 02. 1990 uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov pod č. R 35/1991, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/53/1993 zo dňa 28. 06. 1993 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 18. 08. 2010). 15. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 z 18. 08. 2010, aj 4 Cdo/183/2009 z 30. 11. 2009 je pre posúdenie zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania rozhodný neskorší výsledok trestného konania. Proti uloženiu povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania sa žalovaná bránila tým, že súd musí analogicky podľa §-u 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. skúmať, či si začatie trestného stíhania nespôsobila osoba trestne stíhaná sama a tvrdením, že sa žalobca takého konania dopustil, a preto mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za vznesenie obvinenia nevznikol. Argumentuje rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 548/2012 a rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1Cz 6/90 publikovaného v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným č. 35/1991. Konanie žalobcu, ktoré malo viesť k vzneseniu obvinenia, popísala žalovaná v bode II. Vyjadrenia k žalobe z 22. 10. 2012 ako dôvody, ktoré viedli aj k uväzneniu žalobcu. Zavineným konaním podľa názoru žalovanej bola držba motorových vozidiel a náhradných dielov na motorové vozidlá, ktoré mali vybrúsením zničené výrobné čísla a vykonávanie opráv na vozidlách s identifikačnými kódmi, ktoré pochádzajú z viacerých vozidiel. S ohľadom na profesionálne zameranie žalobcu je podľa žalovanej odôvodnený záver, že žalobca vedel, že týmto konaním vzbudzuje podozrenie z páchania trestnej činnosti, resp. vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery to vedieť mohol a mal. 15.1. V rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1Cz 6/90 nie sú uvedené skutkové okolnosti, ktoré by mohol súd vyhodnotiť ako vedúce k zavineniu začatia trestného stíhania. Vo veci popísanej v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 548/2012 podstatnou okolnosťou daného prípadu bolo zistenie, že osoba uplatňujúca si náhradu škody proti štátu za vedenie trestného stíhania sa skutočne dopustila protiprávneho konania, a to, že ako učiteľka nevykonávala nad žiakmi počas školského výletu riadny dozor a bola pod vplyvom alkoholu. 15.2 Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 12. 06. 2003 sp. zn. 25Cdo 1567/2002 charakterizuje konanie, ktoré môže mať za následok vznesenie obvinenia, ako napr. uvedenie nepravdivých skutočností odôvodňujúcich postup podľa §-u 160 ods. 1 Trestného poriadku (začatie trestného stíhania), či predstieranie, že sú voči nemu dané dôvody na trestné stíhanie, hoci objektívne neexistujú. Podmienka, že si poškodený sám zavinil obvinenie, nie je naplnená už tým, že sa dopustil skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie proti nemu začaté. 15.3. K záveru, že začatie trestného stíhania pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa §-u 233 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. b) Trestného zákona nebolo zákonné, dospel už prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen, ktorý uznesením z 10. 03. 2009 trestné stíhanie vedené proti žalobcovi pre tento čin zastavil. V tomto uznesení prokurátor konštatuje, že opravu motorových vozidiel, u ktorých expertízou boli zistené mechanické zásahy do výrobných čísel, a pri oprave ktorých boli použité súčiastky pochádzajúce z odcudzeného vozidla, zveril do opravy žalobcovi svedok Pavel Gross, ktorý žalobcovi dodal aj náhradné diely. Prokurátor považoval za preukázané, že opravu predmetných vozidiel vykonal obvinený Milan Michel, avšak bez vedomosti, že náhradné diely použité na opravu, pochádzajú z trestnej činnosti z dôvodu, že mu ich dodal objednávateľ opravy. Obvinený nemal dôvod skúmať a overovať pôvod týchto dielov a podľa vlastných vyjadrení tak ani nevykonal. V konaní obvineného Milana Michela absentovala subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu - úmysel spáchať trestný čin. Obvinený nevedel, že svojím konaním môže porušiť, alebo ohroziť zákonom chránený záujem na zabránenie manipulácie s identifikačnými číslami vozidiel. Konanie obvineného Milana Michela hodnotil prokurátor ako konanie ,,bonae fidei“, čo vylučuje, aby ho bolo možné kvalifikovať ako trestný čin. Týmito závermi orgánov činných v trestnom konaní je vyvrátená obrana žalovanej, že si žalobca zavinil začatie trestného stíhania sám tým, že v prevádzke autoservisu opravoval vozidlá s pozmenenými výrobnými číslami určitých dielov vozidla a na opravu použil náhradné diely pochádzajúce z krádeže, keď bolo preukázané, že o pôvode týchto náhradných dielov nevedel, boli dodané zákazníkom, žalobca nemal dôvod, ani možnosť zisťovať skutočnosti, ktoré boli preukázané až expertízou kriminalisticko- expertízneho ústavu policajného zboru. 15.4 Totožné konanie žalobcu malo byť podľa názoru žalovanej aj dôvodom jeho vzatia do väzby (jeho zavinené konanie) a naplnenie negatívnych podmienok pre priznanie náhrady škody za väzbu v zmysle §-u 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že podmienka §-u 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., že právo na náhradu škody nevznikne osobe, ktorá si väzbu zavinila sama, naplnená nebola, pretože sa žalobca nedopustil žiadneho takého konania, ktoré by mohlo byť posudzované ako vedúce k začatiu trestného stíhania a vzatia žalobcu do väzby. 15.5 Z titulu skutočnej škody podľa §-u 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. si žalobca uplatňoval len náhradu trov konania, ktoré mu vznikli tým, že ho v konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 0Tp/175/2007 a 5T/35/2009 zastupovali traja zvolený obhajcovia. 15.6. Podľa §-u 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. 15.7. Trovy právneho zastúpenia majú byť podľa odkazu v §-e 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. určené v súlade s vyhláškou o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí vyporiadal s námietkami žalovanej ohľadne výšky škody uplatnenej ako trovy obhajoby tak, že preveril každý jeden úkon právnej služby uskutočnený advokátmi JUDr. Vladimírom Flíderom, JUDr. Jozefom Brázdilom a JUDr. Pavlom Barcíkom a na 29, 30 a 31 strane odôvodnenia rozhodnutia presne popísal, ktoré úkony právnej služby vykonané advokátom považoval za preukázané a účelne vykonané, ktoré nie, v akej výške priznal náhradu trov obhajoby a uviedol tiež, že sa nestotožnil s obranou žalovanej v tom zmysle, že by mali byť žalobcovi nahradené iba trovy povinnej obhajoby vzniknuté v období, kedy bol žalobca vo väzbe. Poukázal pritom na čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má obvinený právo na obhajobu so záverom, že ak je ústavou zaručené právo každého obvineného mať počas celého trestného konania obhajcu, nemôže sa následne štát zbaviť zodpovednosti na náhradu škody v prípade, že sa následné rozhodnutie orgánom štátu ukáže ako mylné. Žalovaná proti názoru súdu prvej inštancie v odvolaní uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4MCdo 15/2009 neprijal žiadne závery vo vzťahu k tomu, či škoda spočívajúca v trovách obhajoby bola spôsobená v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím i v prípade, že nešlo o povinnú obhajobu a sama vo vyjadrení k žalobe z 22. 10. 2012 pri spochybňovaní tohto nároku žalobcu odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 53/93 uverejnený v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 70/1994. Zákon č. 514/2003 Z. z. k tejto otázke mlčí. Upravuje len to, že poškodený má nárok náhradu škody, ktorá zahŕňa aj náhradu trov konania vynaložených v súvislosti konaním, kde bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo bol uskutočnený nesprávny úradný postup, a že súčasťou týchto trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej vyhláškou o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. 15.8. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4MCdo 15/2009 skutočne nezaujal záver k otázke výšky škody vzniknutej uhradením trov obhajoby poškodeným. Žalovaná si podľa názoru odvolacieho súdu účelov vykladá rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 06. 1993 sp. zn. 1Cdo 53/93, v ktorom najvyšší súd riešil ako zásadnú právnu otázku, či v prípade, ak bol žalobca v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený, má podľa ust. §-u 1 a §-u 4 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia, a či do nároku na náhradu škody možno pojať aj trovy nutnej obhajoby v prípade, ak si v trestnom konaní obhajcu zvolí obvinený sám. Dôvodom, prečo odvolací súd pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, bola potreba zodpovedania otázky, či má nárok poškodený na náhradu škody z titulu trov konania, keď si v trestnom konaní obhajcu zvolil sám a nedošlo k jeho ustanoveniu súdom. Za predpokladu, že by v trestnom konaní žalobcu obhajoval ustanovený obhajca, trovy nutnej obhajoby by hradil štát. Najvyšší súd na položenú otázku odpovedal tak, že ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy nutnej obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa zákona č. 58/69 Zb., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám; treba však skúmať, či trovy nutnej obhajoby sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Najvyšší súd nevyslovil v tomto rozhodnutí záver, že by obvinený, poškodený žalobca nemal nárok na náhradu trov obhajoby v inej výške, než zodpovedajú trovám nutnej obhajoby. 15.9. Zákon č. 514/2003 Z. z. v § 18 výslovne ustanovuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a tento text zákona odôvodňuje záver prijatý aj súdom prvej inštancie, že ide o akékoľvek trovy konania účelne vynaložené v súvislosti s konaním, od ktorého si odvodzuje poškodený nárok na náhradu škody voči štátu. Súd prvej inštancie si vyložil ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/203 Z. z. v súlade s čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, zakotvujúcej právo obvineného obhajovať sa v trestnom konaní prostredníctvom obhajcu s čl. 46 ods. 3 ústavy o práve každého na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným postupom a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) o práve každého na náhradu škody, ktorý mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy, alebo nesprávny úradný postup. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda. Náklady vynaložené na obhajobu v trestnom konaní je potrebné považovať za škodu - majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, o ktorú sa zmenšil majetok poškodeného. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sú: právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda (nemajetková ujma) spôsobená, ktoré bolo zrušené alebo existujúci stav, ktorý má rovnaké dôsledky, ako zrušenie nezákonného rozhodnutia (oslobodzujúci rozsudok), že poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, vznik škody (nemajetkovej ujmy) a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou (nemajetkovou ujmou). Nie je možné súhlasiť s názorom žalovanej, že vznik trov obhajoby nie je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesený obvinenia alebo rozhodnutím o väzbe, že je iba dôsledkom rozhodnutia žalobcu zvoliť si obhajcu v trestnom konaní. Nebyť úkonov štátu smerujúcich k začatiu trestného stíhania žalobcu a jeho vzatia do väzby, nemal by žalobca dôvod voliť si obhajcu a vynakladať náklady na svoju obhajobu. Vznik trov obhajoby je aj podľa názoru odvolacieho súdu v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia a vzatí žalobcu do väzby. Zákon č. 514/2003 Z. z. v § 18 ods. 1 nevyčleňuje z trov konania, na náhradu ktorých vzniká poškodenému právo, žiadne konkrétne druhy trov, naopak, v § 18 ods. 3 výslovne ustanovuje, že súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom (znenie zákona č. 31. 12. 2008) a v znení účinnom od 01. 01. 2013 už konkretizuje, že môže ísť len o hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktoré sa určia ako tarifná odmena advokáta. Výklad zákona prezentovaný žalovanou je v rozpore so zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. a rozhodnutie súdu v zmysle návrhu žalovanej, aby súd priznal žalobcovi nárok na náhradu škody len v rozsahu trov povinnej obhajoby, by bolo v priamom rozpore s čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, pretože škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím a väzbou by nebola odškodnená. Nárok poškodeného na náhradu účelne a dôvodne vynaložených nákladov na obhajobu v trestnom konaní podľa Zákona č. 82/1998 Sb. o opovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úředním postupem vyplýva aj z rozsudku Nejvyššího soudu ČŘ sp. zn. 30Cdo 2533/2013 z 22. 01. 2014. 15.10. Súdom priznanú výšku škody rovnajúcu sa účelne vynaloženým nákladom na trovy obhajoby osobitne žalovaná v odvolaní nenamietala. 16. Žalovaná nesúhlasila ani s priznanou náhradou nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia vo výške 4 000 € a rozhodnutie o väzbe sumou 7 320 €. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovanej uviedol iba všeobecné skutočnosti odôvodňujúce priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a svoje rozhodnutie neodôvodnil konkrétnymi okolnosťami prípadu žalobcu, zohľadnil aj poškodenie zdravia žalobcu, ktoré je osobitným nárokom a náhradu nemajetkovej ujmy priznal v neprimeranej výške. Odvolací súd nepovažuje odvolanie žalovanej za dôvodné ani v tejto časti. 16.1. Zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2009, ktorý súd prvej inštancie analogicky pri prisúdení náhrady nemajetkovej ujmy aplikoval, určuje všeobecné kritériá, na ktoré musí súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy prihliadnuť. Súd prvej inštancie k osobe poškodeného žalobcu uviedol, že pred začatím trestného stíhania v roku 2007 sa žalobca nedostal do stretu so zákonom, bol bezúhonný, podnikateľ s vlastným autoservisom, krátko ženatý. Náhle a načakané obmedzenie osobnej slobody narušilo chod pracovného a súkromného života žalobcu. Žalobca nebol zamestnanom, ale živnostníkom, ktorý si sám organizoval aj vykonával prácu. Pokles zákaziek v autoservise ovplyvnil finančné zabezpečenie rodiny. Odlúčenie od rodiny, obmedzenie osobnej slobody vo väzbe a stres, ktorý počas vedenia trestného stíhania a aj po prepustení na slobodu musel žalobca znášať, odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi, ktorej účelom je satisfakcia v oblasti nemateriálnych osobnostných práv. Odvolací súd zhodne so žalobcom a súdom prvej inštancie uvádza, že každé trestné stíhanie je záťažou pre obvineného a zasahuje do súkromného a osobného života každého jednotlivca, jeho cti a dobrej povesti a ani oslobodzujúci rozsudok nálepku trestne stíhaného, dokonca väzobne zo stíhanej osoby nezmaže. Vznik zdravotných problémov v súvislosti s trestným stíhaním a väzbou možno považovať za následky vzniknuté poškodenému v súkromnom živote. Súd prvej inštancie urobil dopyt na Ústav na výkon väzby Banská Bystrica za účelom zistenia, či žalobcom popisované zdravotné potiaže začali počas jeho väzby. V správe z 03. 12. 2012 Ústav na výkon väzby Banská Bystrica uvádza, že žalobca pri nástupe do výkonu väzby absolvoval vstupnú lekársku prehliadku dňa 02. 05. 2007. Ďalšia návšteva lekára dňa 17. 09. 2007 bola z dôvodu bolesti v pravom chodidle, ale už 10. 10. 2007 musel opäť navštíviť lekára pre vyrážky na tvári a bol odoslaný na kožné vyšetrenie v neštátnom zdravotníckom zariadení Novamed Banská Bystrica. Tým je preukázané, že infekčné ochorenie kože, ktoré uvádzal žalobca v konaní, získal počas výkonu väzby a ďalšou zdravotnou dokumentáciou bolo preukázané, že toto ochorenie pretrvávalo aj po ukončení väzby a bolo dokonca prenesené aj na manželku žalobcu. Správne preto súd prvej inštancie prihliadol aj na tieto okolnosti, ako závažné následky, majúce vplyv na súkromný život žalobcu a jeho spoločenské uplatnenie, keď viditeľné známky infekcie kože pri styku s verejnosťou žalobca zle znášal. 16.2. Za nesprávny považuje odvolací súd názor žalovanej, že minimálna výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 už zohľadňuje všetky bežné zásahy spojené s väzbou a nie je namieste výšku nemajetkovej ujmy nad zákonné minimum zvýšiť. Dôvodová správa k zákonu č. 517/2008 Z. z., ktorým sa právna úprava posudzovania nároku na úhradu nemajetkovej ujmy v § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. doplnila, k tomuto bodu novely zákona uvádza len to, že sa dopĺňa právna úprava posudzovania nároku na úhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, a to jednak určením kritérií, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje, ako aj zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá sa bude odvíjať od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. Zákon teda určuje kritériá, ktoré súd pri rozhodovaní o nároku na úhradu nemajetkovej ujmy zohľadňuje, a určuje len minimálnu výšku nemajetkovej ujmy, ktorá podľa úvahy súdu vyjadrenej v rozsudku môže byť navýšená. Náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu v rozsahu 40,- € za každý deň väzby nepovažuje odvolací súd za neprimeranú. Žalobca doložením Zmluvy o poskytnutí úveru č. 1573/2005 zo dňa 17. 03. 2005 preukázal, že bol úverovo zaťažený úverom určeným na kúpu objektu a pozemku za účelom podnikania a jeho rekonštrukciu, kde len mesačné splátky v období, keď bol vo väzbe a trestne stíhaný, boli určené na 637,15 €, čo predstavuje viac ako 20 € na jeden deň. Pri takto dohodnutom splátkovom kalendári si musel byť žalobca vedomý, že okrem splátky na úver v rozsahu 20 - 21 € na deň si vlastnou podnikateľskou činnosťou dokáže zabezpečiť príjem aj na chod domácnosti a úhradu potrieb rodiny. Výkon podnikateľskej činnosti osobne žalobcom bol prerušený jeho vzatím do väzby, tým aj ohrozené splácanie úveru a získanie finančných prostriedkov nielen na úhradu bežných výdavkov rodiny, ale aj na náklady obhajoby. 16.3. Rovnakým spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy pripadajúcej na jeden deň vedenia trestného stíhania, okolo 5 €, možno dospieť k záveru, že výška nemajetkovej ujmy priznaná súdom prvej inštancie vo výške 4 000 € za viac ako dva roky vedeného nezákonného trestného stíhania nemôže byť považovaná za neprimeranú, keď výpoveďami svedkov a doloženými čestnými prehláseniami bolo preukázané, že práve v dôsledku trestného stíhania žalobcu a nefungujúcej prevádzky jeho autoservisu došlo k poklesu zákaziek v autoservise zo strany stálych odberateľov. Je uveriteľné tvrdenie žalobcu, že po návrate z výkonu väzby a počas vedenia trestného stíhania musel vynakladať veľké úsilie, aby sa jeho život ako-tak podobal spôsobu a kvalite života vedeného pred začatím trestného stíhania a všetky udalosti nastané po vznesení obvinenia žalobcovi ovplyvnili aj jeho zdravotný stav. 17. Osobitné námietky vo vzťahu k priznaným úrokom z omeškania žalovaná v odvolaní neuviedla. Odvolací súd preto len konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne aj v tejto časti a odkazuje na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie. 18. Civilný sporový poriadok v § 262 ods. 1 ukladá súdu povinnosť rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Odvolací súd v súlade s § 262 ods. 1 CSP, ktoré podľa § 396 ods. 1 CSP platí aj pre odvolacie konanie, rozhodol aj o nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že mu, ako úspešnej strane v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. 19. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).