Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/2/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115203476 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6115203476.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Janky Boroškovej v právnej veci žalobcu: CRIF - Slovak Credit Bureau, s. r. o., so sídlom Malý trh 2/A, 811 08 Bratislava, IČO: 35 886 013, právne zast. Advokátska kancelária KUHAJDA, s. r. o., so sídlom Karadžičova 47, 811 07 Bratislava, IČO: 47 232 773, proti žalovanému: S. G., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX K., K. E. 1, o zaplatenie 271,26 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 17C/89/2015-38 zo dňa 27. 08. 2015, takto r o z h o d o l : I. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a. II. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 17C/89/2015-38 zo dňa 27. 08. 2015 p o t v r d z u j e. III. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol (prvý výrok), o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (druhý výrok). 2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne citáciou ust. § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 veta prvá, § 54 ods. 1, 2, § 48 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 457, § 100 ods. 1 veta prvá, § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Konštatoval, že v ad hoc sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 271,26 € z titulu neuhradených faktúr za poskytnuté elektronické komunikačné služby žalovanému, na základe uzavretých zmlúv o pripojení zo dňa 13. 09. 2011 a zo dňa 05. 12. 2011. Súd prvej inštancie uzavreté zmluvy posúdil ako spotrebiteľské zmluvy, pretože sú typickou tzv. formulárovou zmluvou a preto na právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka ako aj zák. č. 250/2007 Z. z. Právny predchodca žalobcu od uzavretých zmlúv odstúpil, čím došlo k ich zrušeniu od začiatku a preto nezaplatením jednotlivých faktúr došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, ktoré by bol povinný žalobcovi vydať. Súd žalovaného nezaviazal na vydanie bezdôvodného obohatenia, vzhľadom na premlčanie nároku žalobcu, pričom súd na premlčanie prihliadol v súlade s § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. v platnom znení. Žalobcovi v zmysle § 107 ods. 1 OZ začala plynúť 2- ročná lehota na uplatnenie nároku. Právny predchodca žalobcu od zmlúv odstúpil ku dňu 11. 03. 2012. Odstúpenie od zmlúv bolo žalovanému doručené dňa 15. 02. 2012. Z dôvodu premlčania nároku žalobcu súd žalobe nevyhovel a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, keď žalobca podal žalobu na súd dňa 23. 02. 2015, t. j. po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty, ktorá mu uplynula dňom 11. 03. 2014. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 142 ods. 1 OSP. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách, v znení neskorších predpisov je zákonom lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, na predmetný zmluvný vzťah treba aplikovať ustanovenia zákona č. 351/2011 Z. z. Odstúpenie od zmluvy nemožno posudzovať ako inštitút odstúpenia od zmluvy podľa § 48 Obč. zák. a teda nedochádza k zrušeniu zmluvy od jej počiatku. Zákon č. 351/2011 Z. z. upravuje inštitút odstúpenia v § 44 ods. 8 písm. b/, podľa ktorého podnik môže odstúpiť od zmluvy o poskytovaní verejných služieb, ak účastník nezaplatil cenu za poskytnutú službu ani do 45 dní po dni splatnosti. V zmysle § 44 ods. 12 zák. č. 351/2011 Z. z. odstúpením od zmluvy o poskytovaní verejných služieb zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť o zmluvy je doručený druhej strane, ak nie je v odstúpení uvedený neskorší deň. Vzhľadom na uvedené má odvolateľ za to, že nárok je nárokom na náhradu plnenia poskytnutého právnym predchodcom žalobcu, a tento sa premlčí v lehote 3 rokov. Právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy ku dňu 11. 03. 2012, premlčacia lehota začala plynúť dňa 12. 03. 2012, žalobcovo právo by sa premlčalo dňa 12. 03. 2015. Vzhľadom na uvedené navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť. 4. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 5. Žalobca doručil dňa 07. 01. 2016 návrh na prerušenie odvolacieho konania s poukazom na § 109 ods. 1 písm. b), resp. podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Keďže Okresný súd Košice II dňa 08. 09. 2015 podal na Ústavný súd SR návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. z čl., 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré sa vedie na Ústavnom súde SR pod sp. zn. RVP 12672/2015 navrhol prerušiť konanie do ukončenia tohto konania a § 5b ZoOS neaplikovať. Poukázal na to, že právna úprava platná v Slovenskej republike do 30. 04. 2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada SR § 5b ZoOS, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch so spotrebiteľskej zmluvy (vrátane súdov) ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčacia, alebo inú prekážku, a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynutý prechod z doposiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Zákonodarca prijatím § 5b ZoOS uložil súdom povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré by mohol nárok veriteľa zamietnuť resp. nepriznať veriteľovi uplatňovaný nárok v plnej výške, čím zákonodarca de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka, porušil tým Ústavu SR a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému súdu a tiež zásadu rovnosti účastníkov konania, ktorá sa v civilnom procese prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd. Nedovoleným spôsobom tak zasiahol do princípov právneho štátu. Zásadný rozpor podľa Okresného súdu Košice II ustanovenia § 5 b ZoOS s Ústavnou SR je daný skutočnosťou, že aplikácia tohto zákonného ustanovenia jednostranne zvýhodňuje dlžníka - spotrebiteľa a to tým, že nestranný súd (prípadne iný orgán) má povinnosť prihliadať na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania, alebo na inú zákonnú prekážku, alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť, alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi. Takáto ochrana jedného u účastníkov Občianskeho súdneho konania je podľa názoru Okresného súdu Košice II. v rozpore s princípom nestrannosti súdu a teda aj princípom právneho štátu. 6. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania. V prvom rade poukazuje odvolací súd na záver súdnej praxe, že na prerušenie konania podľa citovaného ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 nemal účastník konania právny nárok (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/47/1996 zo dňa 22. 07. 1996 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod č. R 53/1999) a neprerušením konania z tohto dôvodu nedošlo k odňatiu možnosti účastníka konania konať pred súdom (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/294/2008 zo dňa 06.05.2009) ani k porušeniu práva účastníka konania na spravodlivý proces (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/127/2005 zo dňa 04.05.2005); od uvedených záverov nie je dôvod odkloniť sa ani po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku; ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01. 05. 2014 upravuje procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy; ide teda o procesnoprávnu normu, ktorá sa vzhľadom na absenciu intertemporálnych ustanovení v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v súlade s princípom okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem aplikuje vo všetkých konaniach vrátane konaní začatých pred 01. 05. 2014 (v tejto veci bolo konanie začaté až 23. 02. 2015); záver súdu prvej inštancie o nutnosti aplikácie ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v prejednávanom spore je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít podľa článku 2 ods. 2 CSP (pozri rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/9/2014 zo dňa 21. 04. 2015, sp. zn. 3MCdo/12/2014 zo dňa 21. 04. 2015 a sp. zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21. 04. 2015, ktoré prešli aj testom ústavnosti, pretože ústavnú sťažnosť podanú proti nim Ústavný súd Slovesnej republiky uznesením sp. zn. III. ÚS 194/2015 zo dňa 12. 04. 2016 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu nevybočuje z medzí ústavnej udržateľnosti, je z tohto pohľadu akceptovateľné, pričom prekročenie právomoci najvyššieho súdu pri vydaní napadnutého rozhodnutia ústavný súd nezistil; ďalej pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8MCdo/13/2014 zo dňa 28. 05. 2015, ktorý tiež prešiel testom ústavnosti, pretože ústavnú sťažnosť podanú proti nemu Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. II. ÚS 729/2015 zo dňa 04. 11. 2015 odmietol ako zjavne neopodstatnenú; ďalej pozri aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/17/2014 zo dňa 26. 11. 2015 a sp. zn. 2MCdo/2/2015 zo dňa 29. 02. 2016). Odvolací súd nedospel k záveru o splnení podmienok na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP. 7. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na také konanie podnet; ustanovenie § 164 CSP upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania; je na rozhodnutí konajúceho súdu, či konanie preruší alebo urobí iné vhodné opatrenia. Podľa zistenia odvolacieho súdu žalobcom označené konanie o súlade právnych predpisov vedie Ústavný súd Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 11/2016, pričom uznesením č. k. PL. ÚS 11/2016-7 zo dňa 09.11.2016 prijal ústavný súd návrh Okresného súdu Košice II na ďalšie konanie; konanie nie je právoplatne skončené. Napriek uvedenému dospel odvolací súd k záveru (vzhľadom aj na uvedené v bode 6), že konanie v prejednávanom spore nie je potrebné prerušiť. V prípade, že ústavný súd rozhodne o nesúlade ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov s ústavou, žalobca bude mať možnosť podať žalobu na obnovu konania (§ 397 CSP) a preto pri rešpektovaní prezumpcie ústavnosti právnych predpisov pre konanie a rozhodnutie v prejednávanom spore nepredstavuje uvedené konanie o súlade právnych predpisov konanie, ktoré môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Odvolací súd nedospel k záveru o splnení podmienok na prerušenie konania podľa § 164 CSP. 8. Na základe uvedeného odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. 9. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie vydal dňa 27. 08. 2015 s tým, že odvolanie voči nemu bolo podané dňa 30. 09. 2015. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 10. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ust. § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnym noriem (§ 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016, ktorý zostal aj zachovaný po 30. 06. 2016. V dôsledku toho platí, že ustanovenie novej účinnej právnej úpravy od 01. 07. 2016 o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto koná na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (závery rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 36/1995). 11. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP aktuálne § 362 ods. 1 CSP) oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP) aktuálne § 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 OSP aktuálne § 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP aktuálne § 127 a § 165 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom § 379 CSP a dôvodmi odvolania § 380 ods. 1 CSP) s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP) viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať, alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. 12. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je dostatočné, obsahuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie ako i právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, v jednotlivostiach na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd len poukazuje a v ďalšom sa obmedzuje iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti uvádza nasledovné: 14. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne premlčania uplatneného nároku žalobcu a s prihliadnutím na premlčanie uplatneného nároku v spotrebiteľskom spore podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v znení neskorších predpisov. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním v prejednávanom spore opísal súd v odôvodnení napadnutého rozsudku a odvolací súd z neho pri rozhodovaní vychádzal. Z tohto skutkového stavu vyplýva, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli zmluvy o pripojení zo dňa 13. 09. 2011 a zo dňa 05. 12. 2011, predmetom ktorých bolo poskytovanie elektronických služieb žalovanému za odplatu. Za poskytnuté elektronické služby vyúčtoval právny predchodca žalobcu žalovanému odplatu faktúrami splatnými dňa 24. 02. 2012, 23. 03. 2012, 23. 04. 2012. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 10. 02. 2012 odstúpil od predmetnej zmluvy o pripojení a vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy. Účinky odstúpenia nastali dňa 11. 03. 2012. Odvolateľ nenamietal záver súdu prvej inštancie, že premlčacia doba začala plynúť odo dňa 12. 03. 2012. 15. Pri viazanosti dôvodmi odvolania žalobcu odvolací súd nemohol skúmať skutkové zistenia a právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne spotrebiteľského charakteru sporu a postavenia žalovaného ako spotrebiteľa ani skutkové zistenia ohľadne uzavretia zmluvy o pripojení a fakturácie odplaty za poskytnuté elektronické komunikačné služby, ale výlučne len právnu otázku vplyvu odstúpenia od zmluvy o pripojení na plynutie premlčacej doby na uplatnenie práva za dohodnutú odplatu za poskytnuté elektronické komunikačné služby proti žalovanému. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne premlčania uplatneného nároku je správne. 16. Premlčacou dobou sa rozumie časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané, inak môžu nastať účinky premlčania podľa § 100 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba je ustanovená konkrétnym časovým úsekom, ktorý má určený začiatok plynutia. Dĺžku premlčacej doby určuje zákon a pod sankciou neplatnosti nemožno túto dobu v občianskoprávnych vzťahoch zmeniť ani dohodou strán. Jej uplynutím dochádza k právnym účinkom premlčania (zníženie možnosti vynúteného splnenia práva). Premlčacie doby majú spravidla objektívnu povahu; začínajú od určitej skutočnosti a sú nezávislé od vôle a vedomia dlžníka. 17. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka upravuje všeobecnú premlčaciu dobu trojročnú, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak. V súlade s § 107 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. 18. Odvolateľ uviedol, že na predmetný zmluvný vzťah treba aplikovať ustanovenia zákona č. 351/2011 Z. z. a odstúpenie od zmluvy nemožno posudzovať ako inštitút odstúpenia od zmluvy podľa § 48 Obč. zák. a teda nedochádza k zrušeniu zmluvy od jej počiatku, zákon č. 351/2011 Z. z. upravuje inštitút odstúpenia v § 44 ods. 8 písm. b/, podľa ktorého podnik môže odstúpiť od zmluvy o poskytovaní verejných služieb, ak účastník nezaplatil cenu za poskytnutú službu ani do 45 dní po dni splatnosti. V zmysle § 44 ods. 12 zák. č. 351/2011 Z. z. odstúpením od zmluvy o poskytovaní verejných služieb zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť o zmluvy je doručený druhej strane, ak nie je v odstúpení uvedený neskorší deň. Vzhľadom na uvedené má odvolateľ za to, že nárok je nárokom na náhradu plnenia poskytnutého právnym predchodcom žalobcu, a tento sa premlčí v lehote 3 rokov. 19. Odvolateľ nespochybnil skutkové zistenie okresného súdu, že účinky odstúpenia nastali dňom 11. 03. 2012 a došlo k zrušeniu zmluvy. Účinky upravené v ustanovení § 44 ods. 12 zák. č. 351/2011 Z. z. na ktoré sa odvoláva odvolateľ v znení „Odstúpením od zmluvy o poskytovaní verejných služieb zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane, ak nie je v odstúpení uvedený neskorší deň“ nastali až po zániku zmluvy na základe odstúpenia, nemohlo byť potom na daný právny vzťah uvedené ustanovenie aplikované. Správne potom súd prvej inštancie na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka ako zákona lex generalis. Keďže zmluva zanikla, okresný súd správne aplikoval ustanovenie § 451 a 457 OZ a § 107 ods. 1 OZ a nie všeobecnú trojročnú premlčaciu lehotu ako to namietal odvolateľ. Súd prvej inštancie vecne správne uzavrel, že právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy ku dňu 11. 03. 2012, subjektívna premlčacia lehota začala plynúť dňa 12. 03. 2012, žalobcovo právo sa premlčalo dňom 12. 03. 2014, a keďže žalobca podal žalobu na súd dňa 23. 02. 2015, t. j. po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty, z dôvodu premlčania nároku súd žalobu zamietol. 20. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správne potvrdil, a v súlade s § 379 písm. a ) aj v závislom výroku o náhrade trov konania, keď súd prvej inštancie rozhodoval o trovách konania v súlade s § 142 ods. 1 OSP. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný; nakoľko mu však žiadne trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi nepriznal (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/544/2015 zo dňa 26. 10. 2016). 22. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).