Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15Co/391/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114223328 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6114223328.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: J.. M. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. XX, XXX XX A., zastúpeného JUDr. Marián Prievozník, PhD., advokát, s.r.o. so sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice, IČO: 47 239 573, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o zaplatenie 52 956,48 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 01. 04. 2015, č. k. 7C/210/2014 - 115, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu v prvom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 5 490,- eur, v druhom výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a v treťom výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e . II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „Odporkyňa j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi 8 446,47 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2 956,47 eura od 25. 10. 2014 do zaplatenia v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku V prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a . Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporkyni trovy konania vo výške 19,83 eura za hotové výdavky v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“ 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII/1Gv/252/09-3931 zo dňa 03. 04. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 17. 04. 2012 bolo trestné stíhanie proti žalobcovi zastavené, pretože je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený. Postup vyšetrovateľa a prokurátora pri vedení trestného stíhania voči žalobcovi zakladá žalobcovi nárok na uplatnenie náhrady škody voči žalovanému. Nezákonným rozhodnutím podľa § 1 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu, je uznesenie o vznesení obvinenia, ak sa právoplatným uznesením o zastavení trestného stíhania trestné stíhanie voči žalobcovi skončilo. Účinky uznesenia o vznesení obvinenia zanikajú právoplatným uznesením o zastavení trestného stíhania bez potreby osobitného zrušovacieho konania. V súlade s ustálenou rozhodovacou praxou zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odcudzujúcim rozhodnutím súdu a ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, a teda aj ten, voči komu bolo trestné stíhanie zastavené, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov. Nie je pritom rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. V súvislosti s trestným stíhaním vedeným voči žalobcovi si uplatnil žalobca nárok na náhradu škody vo výške 2 956,48 eur, ktorá spočíva vo vynaložených nákladoch na obhajobu advokátom v trestnom konaní a vo výške 50 000,- eur za náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel výkonom väzby. Výška škody je nepochybne preukázaná príjmovým pokladničným dokladom, ktorý potvrdzuje, že žalobca vložil v hotovosti do pokladne dňa 11. 05. 2012 sumu 956,47 eur. Preddavky spolu vo výške 2 000,- eur uhradil žalobca advokátovi podľa priložených fotokópií výpisov z účtu žalobcovi. Vykonanie jednotlivých úkonov, za ktoré bolo vyúčtovanie trov právneho zastúpenia vystavené, mal súd preukázané z predložených listinných dôkazov v konaní. Žalovaný v danej veci neuplatnil žiadne konkrétne námietky proti žalobcom hradeným trovám obhajoby a ani žiadne konkrétne návrhy na doplnenie dokazovania vo vzťahu ku verifikácii jednotlivých úkonov právnej služby. Žalovaný neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti a nepredložil žiadne konkrétne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktorými z opatrnosti rozporuje všetky úkony právnej služby poskytované v súvislosti s trestným konaním. Žalobcovi by nevznikla škoda spočívajúca v potrebe úhrady trov svojej obhajoby, ak by voči nemu trestné stíhanie začaté nebolo. Preto okresný súd žalobcovi čiastočne vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 2 956,47 eur a v prevyšujúcej časti uplatnenej náhrady škody vo výške 0,01 eur súd žalobu zamietol, nakoľko žalobca nepreukázal, že by uhradil svojmu advokátovi v trestnom konaní, napriek vyúčtovaniu aj uvedenú sumu. Pokiaľ sa týka náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50 000,- eur, súd túto nemajetkovú ujmu posudzoval v súlade s ustálenou súdnou praxou. V danom prípade uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/1Gv/252/09-3931 zo dňa 03. 04. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 17. 04. 2012, ktorým bolo trestné stíhanie proti žalobcovi zastavené, došlo k nezákonnosti väzby vykonanej žalobcom, nakoľko týmto rozhodnutím sa väzba stala nezákonnou. Deň nasledujúci po nadobudnutí právoplatnosti (17. 04. 2012) začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenú nezákonnou väzbou žalobcu. Premlčacia doba by teda najskôr uplynula dňom 18. 04. 2015, pričom žaloba bola doručená súdu dňa 31. 10. 2014, teda pred uplynutím premlčacej doby. Súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie výšky náhrady škody tak, ako si ju v návrhu žalobca vyčíslil. V tejto súvislosti súd vykonal dokazovanie len výsluchom žalobcu. Žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie jeho psychického, či fyzického zdravotného stavu, ktoré by boli v priamej príčinnej súvislosti s vykonávanou väzbou, však žalobca nepredložil. Hoci výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd voľnou úvahou, nemôže však ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí priznanú výšku odôvodniť predovšetkým z hľadiska intenzity trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti, a pod. (z rozsudku NS SR, sp. zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12. 12. 2012). Súd pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal aj z povahy trestnej veci, z dĺžky väzby a predovšetkým z dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby, pričom výška náhrady nemajetkovej ujmy nesmie byť v rozpore so všeobecne vnímanou predstavou o spravodlivosti. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že má 55 rokov, riadil viacero firiem, ktorými vždy plnil záväzky voči štátu. V čase vznesenia obvinenia v roku 2004 bol generálnym riaditeľom spoločnosti, kde mal mať zdanený príjem vo výške 2,1 mil. Sk. Uvedenú výpoveď čiastočne vyvracia výsluch svedka Ing. W. V., uvedený v odôvodnení uznesenia o zastavení trestného stíhania, ktorý prevzal funkciu konateľa spoločnosti SWE- SLOV TRADE, s. r. o., v júni 2003 po žalobcovi. Uviedol, že jednou z hlavných príčin odchodu žalobcu zo spoločnosti bola neprehľadná situácia vo financiách a nedodržanie základných pravidiel obchodovania. Po odchode žalobcu z funkcie konateľa, zanechal spoločnosti pohľadávky rozličných firiem, ktoré neboli zaplatené. Súd vo vzťahu k osobe poškodeného z dokladov predložených žalobcom nezistil osobitné významné skutočnosti, ktoré by mali mať za následok osobitne výraznú náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca bol konateľom, či riaditeľom spoločnosti, súčasné príjmy neudáva, no ani jeho majetkové pomery, ani príjmy inými dôkazmi okrem svojej výpovede nepreukázal. Uviedol tiež, že aj v súčasnosti je riaditeľom viacerých firiem, a teda jeho výpoveď o poškodení dobrého mena aj v obchodných vzťahoch vyvracia jeho výpoveď v časti, že aj v súčasnosti je riaditeľom viacerých firiem, teda k poškodeniu jeho dobrého mena výkonom väzby výrazne nedošlo. Pokiaľ ide o závažnosť následkov, ktoré mali vzniknúť žalobcovi v súkromnom živote, v tejto časti nepochybne výkon väzby mal vplyv na žalobcov rodinný život. Odlúčenie od manželky aj syna v trvaní 366 dní je nepochybne faktorom, ktorý vplýva závažnou mierou do rodinného života, a to nielen žalobcu, ale aj členov jeho rodiny, a to aj po stránke finančného zabezpečenia. Žalobca v konaní nepreukázal, že by došlo k zníženiu dôvery v jeho čestnosť medzi osobami tvoriacimi jeho súkromnú sféru inak, ako svojou výpoveďou. Pokiaľ ide o závažnosť následkov v spoločenskom uplatnení, tak tieto následky súd v konaní nezistil. Pokiaľ ide o jeho neuchádzanie sa o funkcie vo verejnej správe, ktoré mu mali byť ponúknuté, nie je preukázané, kým mu mali byť takéto funkcie ponúknuté a kedy, ale trestné stíhanie nemá za následok stratu možnosti uchádzať sa o akúkoľvek verejnú funkciu. Súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by boli tak významné, že by došlo k vzniku závažných následkov v jeho spoločenskom uplatnení. Súd ohľadne výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil náhradu nemajetkovej ujmy priznanú v obdobných konaniach (napr. rozhodnutia NS SR, rozsudok sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo dňa 14. 03. 2012, uznesenie sp. zn. 3Cdo/298/2013 zo dňa 03. 07. 2014, uznesenie sp. zn. 7Cdo/121/2012 zo dňa 14. 03.2013), ale aj výšku náhrady nemajetkovej ujmy v prípade blízkej osoby spôsobenou prevádzkou motorového vozidla (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/228/2012 zo dňa 26. 09. 2013), či výšku náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch smrti blízkej osoby spôsobenou úmyselným trestným činom (rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 1To/10/2011 - 427 zo dňa 22. 02. 2011). 3. S prihliadnutím na závažnosť ujmy na uvedených právach žalobcu, berúc do úvahy následné reakcie, ktoré zásah do práv žalobcu vyvolal v jednotlivých sférach, jeho osobnosti a dĺžku vykonanej väzby (366 dní) potom voľnou úvahou určil rozsah náhrady nemajetkovej ujmy sumou 15,- eur za každý deň vykonanej väzby, t. j. spolu 5 490,- eur. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, nakoľko priznanie náhrady vo väčšom rozsahu by nebolo primerané okolnostiam veci a v rozpore so základnými zásadami spravodlivosti. V časti úrokov z omeškania súd priznal žalobcovi úroky z omeškania iba z priznanej náhrady škody vo výške 2 956,47 eur, a to podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vo výške 5,05% ročne od 25. 10. 2014 (deň nasledujúci po dni prevzatia oznámenia o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody), nakoľko trvá omeškanie žalovaného s plnením peňažného dlhu žalobcovi, ktorý mohol byť uhradený žalovaným už pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody. Súd žalobu na priznanie úrokov z omeškania aj z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy zamietol, nakoľko náhrada nemajetkovej ujmy nie je majetkovou pohľadávkou so záväzkového právneho vzťahu a jej výška je určená až rozhodnutím súdu. Teda žalovaný sa nemohol dostať do omeškania z dôvodu neuhradenia náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu už oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Rozhodnutie okresný súd oprel o ust. § 1 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., čl. 154c ods. 1 zák. č. 460/1992 Zb. Ústava SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom; čl. 5 ods. 1, 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, § 20. 4. Proti rozsudku sa odvolali žalobca aj žalovaný. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 8 446,47 eur s príslušenstvom zmenil tak, že náhradu priznanej nemajetkovej ujmy vo výške 5 490,- eur zamietne, alternatívne rozsudok okresného súdu v časti povinnosti zaplatiť sumu 5 490,- eur zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. Konštatoval, že zák. č. 58/1969 Zb. osobitným spôsobom upravuje začiatok, dĺžku a plynutie premlčacej lehoty v prípade nárokov na náhradu škody uplatnených podľa tohto zákona a v týchto veciach je tak pôsobnosť Občianskeho zákonníka vylúčená. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, tento nárok mohol žalobcovi vzniknúť len v súvislosti s rozhodnutím o väzbe podľa § 5 Zákona. Na posúdenie začiatku a plynutia premlčania takéhoto nároku sa preto nevzťahuje trojročná premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka tak, ako to posúdil súd prvého stupňa, ale je potrebné aplikovať ust. § 23 zák. č. 58/1969 Zb. Pre aplikáciu § 23 Zákona je pritom bezpredmetné, či si poškodený ako odškodnenie za vykonanú väzbu, uplatní náhradu skutočnej škody, ušlého zisku alebo náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko Zákon aplikáciu § 23 neviaže na formu uplatnenej náhrady škody, ale na titul nároku, ktorým je v tomto prípade rozhodnutie o väzbe - treste. Namietal preto, že okresný súd nesprávne právne posúdil otázku premlčania. Keďže zák. č. 58/1969 Zb. obsahuje pokiaľ ide o škodu spôsobenú v príčinnej súvislosti s nezákonnosťou väzby, špeciálnu právnu úpravu, a to v § 5 v spojení s § 23, nie je zrejmé, z akých dôvodov súd pri posúdení veci aplikoval premlčaciu dobu upravenú Občianskym zákonníkom, a nie dobu jednoročnú, upravenú v § 23 zák. č. 58/1969 Zb. 5. Žaloba odvolaním žiadal napadnutý rozsudok (druhý a tretí výrok) zmeniť tak, že mu bude priznaná celá žalovaná suma 52 956,48 eur a náhrada trov konania. Namietal tak skutkové závery, ako aj ich právne posúdenie, pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (odôvodnenie na stranách 14 až 17). Teoretické úvahy a východiská okresného súdu vôbec nezodpovedajú priznaniu sumy 5 490,- eur za 366 dní trvajúcu nezákonnú väzbu, pričom takéto ohodnotenie zodpovedá mesačne sume 457,- eur, čo je menej než priemerná mesačná mzda v národnom hospodárstve a skutočne len ťažko si predstaviť, ako môže takto nízka suma odškodniť traumu spôsobenú žalobcovi viac ako ročným pobytom v kolúznej väzbe. Poškodenie dobrého mena žalobcu v podnikateľských kruhoch rok trvajúcou väzbou je podľa jeho názoru nepochybné, a to, že sa žalobcovi podarilo za pomerne dlhý čas, od kedy bol z väzby prepustený (od vtedy uplynulo už 10 rokov), opätovne nájsť svoje miesto v podnikaní, vôbec nemusí svedčiť o tom, že jeho dobré meno nebolo poškodené. Napríklad to môže byť dôsledkom toho, že začal podnikať „od nuly“ v úplne inej oblasti a z úplne inými obchodným partnermi, pričom sa vypracoval na súčasnú pozíciu vďaka svojej šikovnosti a napriek poškodenej povesti v oblasti obchodovania s minerálnymi olejmi. Aj vo vzťahu k následkom pre rodinný život žalobcu, je zásah nezákonnou väzbou nepochybný, v tejto časti sa žalobca s odôvodnením stotožňuje. Vo vzťahu k spoločenskému životu a prístupu k volebným funkciám vo všeobecnosti sú však závery súdu prvého stupňa o tom, že neboli zistené žiadne relevantné skutočnosti, opäť nesprávne. Napríklad na pojednávaní boli citované viaceré novinové články, v ktorých bol žalobca označený za zločinca, a dokonca jedného z hlavných organizátorov podvodov s minerálnymi olejmi, čo sa nepochybne musí prejaviť aj v jeho vnímaní zo strany spoločnosti. Uvedené úzko súvisí aj s možnosťou žalobcu uchádzať sa o volebné funkcie, t. j. vykonávať svoje ústavou garantované pasívne volebné právo. Súd predsa nemôže vychádzať z toho, že žalobca nepreukázal, že by mu takéto funkcie boli ponúknuté a pre svoju reputáciu z nezákonného trestného stíhania ich nedostal, práve naopak, žalobca v konaní tvrdil, že mnohé funkcie v štátnej správe alebo samospráve, ktoré by vzhľadom na svoj vek, vzdelanie a skúsenosti vykonávať mohol, mu v dôsledku nezákonného stíhania nikdy ponúknuté ani nebudú, takže nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby ich ponuku v tomto konaní preukazoval. Ďalej namietal, že je potrebné dôsledky na osobnostnú sféru chápať ako objektivizované, samým faktom trvania väzby a miestom, kde sa vykonávala a prikladať im mimoriadnu významnosť vo vzťahu k zvýšeniu nemajetkovej ujmy. Žalobca nepovažuje za primeranú sumu, ktorú mu súd priznal, pričom si dovoľuje vysloviť úvahu, že ročná a nezákonná väzba v Ilave môže spôsobiť oveľa väčšiu životnú traumu, ako má obeť násilného trestného činu, samozrejme v závislosti od toho o aký trestný čin sa jedná a akým spôsobom bol spáchaný. Na záver žalobca namietal aj výrok o trovách konania, mal za to, že mu mala byť priznaná náhrada trov konania v rozsahu odvíjajúcom sa od sumy 8 446,47 eur, ak už mu táto suma bola priznaná v rozsahu, a to s poukazom na ust. § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. 6. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Odvolanie žalovaného považoval za nedôvodné. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol v súlade s ním podaným odvolaním, a to osobitne aj vo vzťahu k priznaniu náhrady trov za konanie o zaplatenie 2 956,47 eur, v ktorom bol úspešný v celom rozsahu a žalovaný sa voči tejto časti výroku ani neodvolal. Súhlasil s názorom okresného súdu, že na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné aplikovať ust. § 23 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Poukázal na ust. § 20 zák. č. 58/1969 Zb., podľa ktorého pokiaľ nie je v zákonne uvedené inak, spravujú sa právne vzťahy uvedené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Tvrdenie, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy mohol vzniknúť len v súvislosti o väzbe, nevylučuje aplikáciu právnej úpravy Občianskeho zákonníka o premlčaní, nakoľko sa jedná o právny vzťah medzi nezákonným rozhodnutím a osobnostnou sférou žalobcu, t. j. vzťah založený podľa zákona č. 58/1969 Zb., avšak sa nejedná o nárok na náhradu škody, ktorý je upravený v § 23, ale o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý je čo do povahy odlišným nárokom a predmetný zákon ho vôbec neupravuje. 7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP v napadnutej časti (prvý výrok, druhý výrok a tretí výrok) potvrdil. 8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolania vo veci boli podané počas platnosti Občianskeho súdneho poriadku, pričom od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (CSP). Podľa prechodných ustanovení upravených v § 470 podľa ods. 1 platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Odvolací súd preskúmal vec na základe podaného odvolania žalobcu, ako aj žalovaného, ktorého právne účinky nastali predo dňom platnosti CSP, pričom aplikoval podľa ods. 1 vo veci už CSP. 10. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne vo výrokoch, ako aj v odôvodnení. Odvolanie žalobcu ako aj žalovaného nie je dôvodné. 11. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Okresný súd náležitým spôsobom vykonal dokazovanie, na jeho základe vyvodil správne skutkové zistenia a následne správne aplikoval relevantné právne normy. 12. Ani s ohľadnom na námietky vznesené stranami v konaní (žalobcom a žalovaným) v odvolacom konaní, nemožno dospieť k inému záveru, než k akému dospel okresný súd. V odvolacom konaní žalobca, ako ani žalovaný, neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by boli významné a odôvodňovali iné, resp. také rozhodnutie, akého sa strany domáhali. 13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa okresný súd náležite a podrobne vysporiadal s námietkami žalobcu, ako aj žalovaného uvedenými aj v predmetnom odvolaní. Strany v odvolaní neuviedli iné, nové skutočnosti, ako tie, ktoré uvádzali v priebehu konania na súde prvej inštancie. 14. Odvolací súd námietku žalovaného uvedenú v odvolaní ohľadom použitia § 23 zák. č. 58/1969 Zb. pri posúdení premlčania žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nepovažuje za dôvodnú. Okresný súd otázku premlčania v tejto časti správne skutkovo aj právne posúdil, a odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia ohľadom vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného. 15. Premlčanie možno považovať za všeobecný právny inštitút, ktorý sa uplatňuje pri všetkých subjektívnych právach upravených v Občianskom zákonníku, v Obchodnom zákonníku, ale aj iných právnych predpisoch, okrem tých, ktoré sa buď nepremlčujú vôbec, alebo ktoré sa premlčujú v prípadoch výslovne ustanovených v zákone, alebo ktoré zanikajú uplynutím doby. Funkciou premlčania je práve uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno predpokladať, že už zanikli. 16. Žalobca tak v žalobe na začatie konania, ako aj počas konania vedeného pred okresným súdom a následne i v samotnom odvolaní konštatuje, že svoj nárok voči žalovanému uplatňuje titulom nezákonných rozhodnutí vydaných v trestnom konaní vedenom proti jeho osobe, ktoré trestné stíhanie voči jeho osobe považoval za vedené nedôvodne s tým, že úhrady nemajetkovej ujmy sa domáhal v dôsledku, ktorú utrpel výkonom väzby. Žalobca skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie voči nemu nespáchal, teda nemalo byť voči nemu trestné stíhanie vôbec začaté. 17. Žalobca bol vo väzbe, ktorá trvala 366 dní, keď bol do väzby vzatý uznesením Okresného súdu v Trnave č. k. Tp/116/2004 - 86 zo dňa 18. 06. 2004 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 3Tpo/61/2004 - 154 zo dňa 05. 08. 2004 a prepustený z väzby na slobodu, bol uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Toš/200/2005 zo dňa 16. 06. 2005. Trestné stíhanie voči žalobcovi bolo zastavené, a to uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII/1/Gv/252/09 - 3931 zo dňa 03. 04. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 17. 04. 2012. Stíhanie bolo proti žalobcovi zastavené z dôvodu, že je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený. 18. V predmetnom konaní sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku vyššie uvedeného nezákonného rozhodnutia. 19. Zák. č. 58/1969 Zb. neobsahuje definíciu pojmu škoda, preto sa musí vychádzať zo subsidiárneho použitia pojmu škoda v Občianskom zákonníku, a to na základe ustanovenia o subsidiarite Občianskeho zákonníka, ktorým je § 20 zák. č. 58/1969 Zb. Následne podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa uhrádza skutočná škoda, a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Z uvedeného je preto nevyhnutné vyvodiť, že zák. č. 58/1969 Zb. nepozná náhradu nemajetkovej ujmy. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle tohto zákona vyplýva len v prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou na základe rozhodnutia o vzatí do väzby, a to výlučne podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Je teda zrejmé, že aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru v spojení s o zák. č. 58/1969 Zb. nie je použiteľná, ak u žalobcu nedošlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody. Okresný súd preto v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správne poukázal na to, že žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniklo podľa zák. č. 58/1969 Zb. v súlade s ustálenou súdnou praxou (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR rozsudok sp. zn. 4Cdo/177/2005 zo dňa 31. 05. 2007, uznesenie sp. zn. 1Cdo/68/2010 zo dňa 29. 02. 2012, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010 zo dňa 11. 01. 2012) s poukazom na čl. 154c ods. 1 Ústavy SR aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1, 5 Dohovoru, aj keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ust. § 5 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 13/2009 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR (sp. zn. 4Cdo/177/2005 zo dňa 31. 05. 2007) umožnil priamo na základe medzinárodnej normy, a to čl. 5 ods. 5 Dohovoru poskytnúť „odškodnenie“, ktorý pojem v sebe zahŕňa náhradu nemajetkovej ujmy, ale len v spojení s čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ktorý upravuje právo na slobodu a bezpečnosť, a podľa ktorého má nárok na odškodnenie každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku. 20. K zatknutiu a k pozbaveniu slobody žalobcu v danom prípade došlo. 21. Na okolnosti prejednávanej veci sa preto môžu vzťahovať závery Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/177/2005, v zmysle ktorého nárok na náhradu škody za nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje nielen vnútroštátna úprava, teda zák. č. 58/1969 Zb., ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Žalobcovi svedčí teda nárok vyplývajúci z § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na vyššie uvedené sa preto odvolací súd stotožnil s právnym záverom okresného súdu, že žalobcovi jeho nárok vyplýva aj z dohovoru. 22. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, ohľadom posúdenia námietky premlčania zo strany žalovaného. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba začala plynúť nasledujúcim dňom po dní, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu. V konaní bolo nepochybne preukázané, že uznesenie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII/1/Gv/252/2009 - 3931 zo dňa 03. 04. 2012 nadobudlo právoplatnosť dňom 17. 04. 2012, ktorým bolo trestné stíhanie proti žalobcovi zastavené. Uvedeným rozhodnutím došlo k nezákonnosti väzby vykonanej žalobcom, nakoľko týmto rozhodnutím sa väzba stala nezákonnou. Nasledujúci deň po nadobudnutí právoplatnosti uvedeného uznesenia, t. j. dňa 18. 04. 2012 začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnou väzbou, ktorú vykonal žalobca, a táto premlčacia doba najneskôr uplynula dňom 18. 04. 2015. Z podanej žaloby vyplýva, že táto bola doručená okresnému súdu dňa 31. 10. 2014, teda pred uplynutím premlčacej doby. Správne potom okresný súd námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil ako nedôvodnú a odvolací súd sa s týmto záverom okresného súdu plne stotožňuje. § 23 zák. č. 58/1969 Zb. sa vzťahuje na náhradu škody a nie na náhradu nemajetkovej ujmy. 23. Pokiaľ ide o námietky žalobcu vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy, jeho odvolanie je v plnom rozsahu nedôvodné, a preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 24. Okresný súd vo svojom rozhodnutí dôsledne vychádzal z kritérií, ktoré je potrebné zohľadniť pri výške nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom svoje rozhodnutie presvedčivo a náležite logicky odôvodnil. Odvolací súd sa s jeho názorom v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach naň odkazuje. Okresný súd vykonané dôkazy dôsledne v zmysle platnej právnej úpravy vyhodnotil vo vzťahu ku všetkým kritériám, dostatočným spôsobom vyhodnotil závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v jeho súkromnom ako aj spoločenskom a pracovnom uplatnení a mali dopad na osobu žalobcu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania pred okresným súdom, však nepredstavujú taký dopad, na základe ktorého žalobca požaduje náhradu nemajetkovej ujmy až vo výške 50 000,- eur. Z rozhodnutia okresného súdu je jednoznačne zrejmé a preukázané, aké následky vznikli žalobcovi v spoločenskom uplatnení, teda ako mu bránia realizovať sa v spoločenskom, verejnom, či podnikateľskom živote a podobne. Okresný súd svojím rozhodnutím dostatočne zohľadnil všetky tieto skutočnosti. 25. Z hľadiska predvídateľnosti okresný súd správne použil komparačnú metódu vo vzťahu k iným obdobným prípadom, ktoré boli rozhodnuté. Odvolací súd dodáva, že Najvyšší súd SR konštatoval, že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27. 04. 2006). 26. Žalobca v konaní neoznačil a už vôbec nepreukázal existenciu následkov takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie žalobcom požadovanej nemajetkovej ujmy. Okresný súd potom správne vyhodnotil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie výšky nemajetkovej ujmy tak, ako si ju vyčíslil v žalobe. 27. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožňuje v plnom rozsahu s názorom okresného súdu, že by nebolo primerané okolnostiam veci a bolo by v rozpore so základnými zásadami spravodlivosti priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo väčšom rozsahu. 28. Pokiaľ ide o odvolanie a námietku žalobcu vo vzťahu k trovám konania, odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie, ako aj rozhodovacou praxou súdov uvádza, že okresný súd správne rozhodol, keď o náhrade trov konania aplikoval § 142 ods. 2 O. s. p. a neprihliadol na ust. § 142 ods. 3 O. s. p. Okresný súd zároveň odôvodnil prečo nevyužil možnosť použitia ust. § 142 ods. 3 O. s. p., a to vzhľadom na nepomer požadovanej výšky a priznanej výšky nemajetkovej ujmy, ako aj z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a preukázania výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, s čím sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Námietku žalobcu preto odvolací súd v tomto smere nepovažoval za dôvodnú, a rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. 29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní nemala žiadna zo strán úspech v súvislosti s podanými odvolaniami, preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. 30. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).