Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/198/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015201500 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6015201500.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: E.. U. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. č. XXX/XX, XXX XX V. X., zast. JUDr. Rudolfom Fajbíkom, advokátom, Ul. Dobšinského č. 14, 969 33 Banská Štiavnica proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8, 813 63 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 52762-2/2015-BA zo dňa 25.09.2015 a č. 52216-2/2015-BA zo dňa 25.09.2015 takto r o z h o d o l : Rozhodnutie žalovaného Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava č. 52762-2/2015-BA zo dňa 25.09.2015 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica č. 1393-41/2015-BB zo dňa 01.07.2015 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, Bratislava č. 52216-2/2015-BA zo dňa 25.09.2015 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica č. 1393-42/2015-BB zo dňa 01.07.2015 z r u š u j e a veci vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Návrh na prerušenie konania z a m i e t a. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca si žiadosťou doručenou Sociálnej poisťovni, pobočka Banská Bystrica (ďalej aj „prvostupňový orgán verejnej správy“) dňa 29.10.2012 uplatnil nárok na náhradu za bolesť spôsobenú poškodením na zdraví v dôsledku choroby z povolania podľa § 99 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 461/2003“ alebo „Zákon o sociálnom poistení“), v ktorej ako zamestnávateľa zodpovedného za chorobu z povolania označil Slovenskú agentúru životného prostredia Banská Bystrica. V prílohe žiadosti žalobca predložil Lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 12.12.2011 (ďalej aj „Lekársky posudok - náhrada za bolesť“) vyhotoveného primárom Oddelenia pracovného lekárstva a klinickej toxikológie (ďalej aj „OPLaKT“) Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta V. V. U.. E. X.. V lekárskom posudku je uvedený dátum vzniku poškodenia na zdraví 20.06.2011. Ako príčina poškodenia na zdraví bola uvedená choroba z dlhodobého nadmerného zaťaženia HKK a ako miesto, kde vzniklo poškodenie na zdraví, bola uvedená Slovenská agentúra životného prostredia. Bolestné bolo ohodnotené vo výške 150 bodov. Rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy č. 2948-16/2013-BB zo dňa 04.01.2013 bolo s poukazom na § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení konanie vo veci žiadosti o úrazovú dávku - náhradu za bolesť prerušené do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci. 2. Žalobca si žiadosťou doručenou prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 27.12.2012 uplatnil nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia z titulu choroby z povolania podľa § 99 zák. č. 461/2003 Z.z., v ktorej ako zamestnávateľa zodpovedného za chorobu z povolania označil Slovenskú agentúru životného prostredia Banská Bystrica. V prílohe žiadosti žalobca predložil Lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 26.11.2012 (ďalej aj „Lekársky posudok - sťaženie spoločenského uplatnenia“) vyhotoveného primárom OPLaKT Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta Banská Bystrica U.. E. X.. V lekárskom posudku je uvedený dátum vzniku poškodenia na zdraví 20.06.2011. Ako príčina poškodenia na zdraví bola uvedená choroba z dlhodobého nadmerného zaťaženia HKK a ako miesto, kde vzniklo poškodenie na zdraví, bola uvedená Slovenská agentúra životného prostredia. Sťaženie spoločenského uplatnenia bolo ohodnotené vo výške 500 bodov. Rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy č. 2948-19/2013-BB zo dňa 25.02.2013 bolo s poukazom na § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení prerušené konanie z dôvodu, že v lehote ustanovenej týmto zákonom nemožno presne a úplne zistiť skutkový stav veci. 3. Dňa 26.09.2012 bolo Sociálnej poisťovni, pobočka Žiar nad Hronom a následne 01.10.2012 Sociálnej poisťovni, pobočka Banská Bystrica doručené Hlásenie choroby z povolania č. 736/2011 z 12.11.2011 (ďalej aj „Hlásenie choroby z povolania“), z ktorého vyplýva, že u žalobcu bola prvý krát zistená choroba z povolania - choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia horných končatín, zapísaná v zozname chorôb z povolania pod č. XX-X dňa 20.06.2011 a priznaná mu bola 25.10.2011. Za organizáciu, kde choroba z povolania vznikla, bola označená Slovenská agentúra životného prostredia Banská Bystrica, pracovisko v Banskej X. a bolo mu doporučené trvalé preradenie na iné pracovisko. Za príčinný faktor bola označená opakujúca sa práca s jednostrannými pohybmi (XXXXXXXXXXXXX) a dĺžka expozície uvedenému faktoru, t.j. časové obdobie od objektívne potvrdeného prvého kontaktu so škodlivinou v pracovnom prostredí až do zistenia poškodenia zdravia pri práci, bola uvedená v rozsahu 27 rokov. Škodlivá látka, ktorej bol navrhovateľ vystavený, bola označená X99, t.j. ostatné produktové kategórie podľa použitia. Hlásenie bolo potvrdené primárom OPLaKT Fakultnej nemocnice s poliklinikou v V. V. U.. E. X. a Y.. U.. D. D., P.., prednostom Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie Univerzitnej nemocnice v U.. 4. Na základe žiadosti zamestnávateľ žalobcu - Slovenská agentúra životného prostredia (ďalej aj „SAŽP“) doručil 16.11.2012 prvostupňovému orgánu verejnej správy Oznámenie poistnej udalosti choroby z povolania (ďalej aj „Oznámenie“). V prílohe k Oznámeniu označený zamestnávateľ popieral svoju zodpovednosť za vzniknutú chorobu z povolania, pretože žalobca u neho nepracoval za podmienok, za ktorých táto choroba z povolania vzniká. Žalobca pracoval u zamestnávateľa na pracovnej pozícii projektový konzultant, jeho prioritnou pracovnou náplňou bolo poskytovanie informácií a poradenská činnosť, zaťaženie rúk z tohto dôvodu bolo minimálne. 5. Na základe žiadosti prvostupňového orgánu verejnej správy vykonal Regionálny úrad verejného zdravotníctva Žiar nad Hronom (ďalej aj „RÚVZ“) hygienický prieskum pracoviska žalobcu k poistnej udalosti a v Správe o hygienickom prieskume doručenej prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 19.11.2012 uviedol, že žalobca od r. 1979 do r. 2003 s výnimkou jedného roka základnej vojenskej služby, t.j. cca 23 rokov pracoval u šiestich zamestnávateľov, kde vykonával ručný odber vzoriek z rôznych hornín pomocou ručného kladiva a sekáča v trvaní odberu vzoriek úhrnom od 2 do 3 hodín počas zmeny na povrchu i v podzemí za klimatických a mikroklimatických podmienok v danom ročnom období. Ďalšie cca 4 roky odoberal ako samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO) vzorky hornín z jadrovky na povrchových pracoviskách za použitia ručného kladiva a sekáča za klimatických podmienok v daných ročných obdobiach. Posledné cca 4 roky popri svojom hlavnom zamestnaní v Slovenskej agentúre životného prostredia vykonával ako SZČO geologické práce a to odber vzoriek z jadier pre inžiniersku geológiu a hydrogeológiu, ale už len v rozsahu cca 40 hodín mesačne počas sobôt a nedieľ. Ani u jedného zo zamestnávateľov žalobcu Regionálny úrad verejného zdravotníctva vo svojej dokumentácii oddelenia preventívneho pracovného lekárstva neevidoval a nevyhlasoval prácu v profesii geológ - vzorkár a ani iné pracovné činnosti vykonávané v SAŽP za prácu rizikovú, neboli evidované podozrenia na chorobu z povolania, ani priznané choroby z povolania. Profesia vzorkár v podzemí pracovísk závodov Rudných baní v spádovej oblasti príslušného orgánu na ochranu zdravia ľudí bola evidovaná a vyhlasovaná ako práca riziková s rizikovými faktormi prach a ionizujúce žiarenie v kategórii 3 alebo aj v kombinácii s rizikovým faktorom hluk v kategórii 3. Aj napriek týmto skutočnostiam RÚVZ konštatoval, že vzhľadom na dlhodobosť (viac ako 27 rokov) výkonu práce v profesii geológ - vzorkách a jednostrannosť počas získavania vzorky z horniny pomocou ručného kladiva a sekáča, ako aj tvrdosť horniny, z ktorej boli vzorky odoberané, nie je možné vylúčiť príčinnú súvislosť medzi vykonávanou prácou a vysloveným podozrením na profesionálnu chorobu. Žalobca v SAŽP pracoval v kancelárii, chodil aj do terénu, kde vykonával odborné geologické práce na budovaní geoparku v Banskej Štiavnici. Za pracovnú zmenu v trvaní 7 a pol hodiny cca 6 hodín pracuje s počítačom. U tohto zamestnávateľa už nevykonával odber vzoriek sekaním kladivom a sekáčom. 6. Na základe skutočností zistených z vykonaného hygienického prieskumu, v závere ktorého nebola vylúčená príčinná súvislosť medzi žalobcovi zistenou chorobou z povolania a výkonom jeho práce v profesii geológ - vzorkár a vzhľadom na popretie zodpovednosti jeho zamestnávateľom (Slovenská agentúra životného prostredia) za vzniknutú chorobu z povolania z dôvodu, že žalobca u nich nepracoval za podmienok, za ktorých choroba z povolania vzniká, prvostupňový orgán verejnej správy požiadal opakovane U.. E. X. o prehodnotenie a opravu údajov o organizácii, kde choroba z povolania vznikla, uvedených v Hlásení choroby z povolania. Na uvedenú žiadosť U.. E. X. odpovedal, že v období, kedy bola priznaná choroba z povolania žalobcovi, bol zamestnancom SAŽP. Prvostupňový orgán verejnej správy zároveň požiadal o stanovisko k prípadu choroby z povolania žalobcu vo vzťahu k určeniu zodpovedného subjektu za poškodenie zdravia vzniknuté v dôsledku choroby z povolania U.. D. D., P.. prednostu Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie Univerzitnej nemocnice v U., ktorý v odpovedi uviedol, že zo zdravotnej dokumentácie vyžiadanej od žalobcu je zrejmé, že ochorenie vzniklo počas zamestnania v SAŽP. Následne prvostupňový orgán verejnej správy požiadal U.. E. X., primára Oddelenia pracovného lekárstva a toxikológie FN s poliklinikou F. D. Roosevelta V. V. ako aj doc. U.. Z. G., prednostu KPLaT Univerzitnej nemocnice L. Pasteura, M., ako hlavného odborníka Ministerstva zdravotníctva SR pre oblasť klinického a pracovného lekárstva a klinickej toxikológie o predloženie prípadu choroby z povolania žalobcu na Celoslovenskú komisiu pre posudzovanie chorôb z povolania. Celoslovenská komisia na posudzovanie chorôb z povolania prijala dňa 05.02.2015 Uznesenie č. 25 k posudku posudzovaného: U. F., v ktorom odporúča predkladateľovi - Sociálnej poisťovni hlásiť chorobu z povolania SZČO - E.. F. U.. U.. E. X. listom zo 06.03.2015 žalovanému oznámil, že bude opravené Hlásenie choroby z povolania, pričom choroba z povolania bude hlásená SZČO - žalobcovi. Prvostupňový orgán verejnej správy listom z 03.06.2015 požiadal U.. E. X. o oznámenie stavu určenia choroby z povolania žalobcovi, pričom U.. E. X. 10.06.2015 oznámil, že „ žalobcovi bola priznaná choroba z povolania Celoslovenskou komisiou pre posudzovanie chorôb z povolania so záverom, že ide o chorobu z povolania, ale v čase jej vzniku bol žalobca SZČO. Tým došlo k zmene a preklasifikovaniu zodpovednosti za vznik choroby z povolania. Nebolo však možné vykonať náležité zmeny v Hlásení, nakoľko sa nepodarilo zistiť IČO žalobcu.“ 7. Prvostupňový orgán verejnej správy o žiadosti žalobcu o priznanie nároku za bolesť v dôsledku choroby z povolania podľa § 99 v spojení s § 83 zák. č. 461/2003 Z.z. rozhodol rozhodnutím č. 1393-41/2015-BB zo dňa 01.07.2015 tak, že žalobca nemá nárok na náhradu za bolesť v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 20.06.2011. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na priebeh administratívneho konania a listinné dôkazy, ktoré tvorili podklad rozhodnutia, z ktorých zistil, že žalobca požiadal o priznanie úrazovej dávky - náhrady za bolesť v dôsledku choroby z povolania - choroby z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia horných končatín, ktorá bola u neho zistená 20.06.2011. Za zodpovedného zamestnávateľa označil SAŽP Banská Bystrica, pracovisko v Banskej Štiavnici, ktorý svoju zodpovednosť za vzniknutú chorobu z povolania žalobcu poprel, pretože žalobca u neho nepracoval za podmienok, za ktorých táto choroba z povolania vzniká. V období od 16.10.2007 do r. 2012 súčasne vykonával ako SZČO geologické práce, pričom tieto práce vykonával popri svojom hlavnom zamestnaní. Prvostupňový orgán verejnej správy ďalej poukázal na výsledky hygienického prieskumu vykonaného Regionálnym úradom verejného zdravotníctva, na základe ktorého požiadal o posúdenie, resp. prehodnotenie a opravu údajov o organizácii, kde choroba z povolania vznikla, uvedených v Hlásení choroby z povolania U.. E. X., primára OKPLaKT Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta V. V., ktorý v dôsledku prijatia Uznesenia Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania č. 25 z 05.02.2015 prvostupňovému orgánu verejnej správy oznámil, že žalobcovi bola priznaná choroba z povolania so záverom, že ide o chorobu z povolania, pričom žalobca v čase vzniku choroby z povolania bol samostatne zárobkovo činnou osobou, čím došlo k zmene a preklasifikovaniu zodpovednosti za vznik choroby z povolania, avšak nevykonal náležité zmeny (opravu) na Hlásení choroby z povolania. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že Uznesením Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania z 05.02.2015 a vyjadrením U.. E. X. z 10.06.2015 bolo určené, že zodpovedným za vznik choroby z povolania je žalobca ako SZČO. Na základe týchto skutkových zistení prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení poukázal na zákonné ustanovenia § 83 a § 16 a § 17 ods. 2 v spojení s § 109 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. a dospel k záveru, že zodpovedným za chorobu z povolania nie je zamestnávateľ, zodpovedným je SZČO - žalobca, ktorý nie je úrazovo poistený podľa zákona. Žalobca nie je v chorobe z povolania poškodeným podľa § 83 zák. č. 461/2003 Z.z. na účely poskytovania úrazových dávok ako zamestnanec zamestnávateľa. 8. Žalobca včas podaným odvolaním napadol prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy zo dňa 01.07.2015, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 25.09.2015 č. 52762-2/2015- BA tak, že zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zo dňa 01.07.2015 vo veci nepriznania nároku na náhradu za bolesť v dôsledku choroby z povolania zistenej 20.06.2011 potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia podrobne opísal priebeh administratívneho konania vo veci uplatneného nároku na náhradu za bolesť v dôsledku choroby z povolania - choroby z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia horných končatín, ktorá bola u žalobcu zistená 20.06.2011 s dátumom priznania 25.10.2011. Žalovaný uviedol, že poškodený v čase zistenia choroby z povolania dňa 20.06.2011 pracoval ako SZČO, vykonával geologické práce spočívajúce v odbere vzoriek z jadier pre inžiniersku geológiu a hydrogeológiu v rozsahu cca 40 hodín mesačne a súčasne ako zamestnanec spoločnosti Slovenská agentúra životného prostredia so sídlom v Banskej Bystrici, vysunuté pracovisko Banská Štiavnica (ďalej len „zamestnávateľ“) na pracovnej pozícii odborný zamestnanec pre Regionálne environmentálne, poradenské a informačné stredisko (ďalej aj „REPIS“) v Banskej Štiavnici, kde väčšinu pracovného času pracuje s počítačom a odber vzoriek sekaním kladivom a sekáčom nevykonáva. Žalovaný poukázal na to, že v Hlásení choroby z povolania bol uvedený ako zodpovedný subjekt za vznik choroby z povolania zamestnávateľ, ktorý uviedol, že žalobca pracoval od 16.10.2007 do 23.01.2012 na pracovnej pozícii projektový konzultant v REPIS v Banskej Štiavnici a jeho prioritnou pracovnou náplňou bolo poskytovanie informácií a poradenská činnosť pri podávaní projektov financovaných Európskou úniou pre žiadateľov z oblasti samosprávy, verejnej správy a právnickým osobám z regiónu Banská Štiavnica. Zaťaženie rúk z tohto dôvodu bolo minimálne. Ďalej poukázal na výsledky hygienického prieskumu vykonaného RÚVZ Žiar nad Hronom, z ktorého vyplýva, že žalobca po ukončení vysokej školy pracoval postupne u šiestich zamestnávateľov ako geológ vzorkár a od 01.09.2003 do 15.10.2007 pracoval ako SZČO, pričom vykonával geologické práce v rozsahu inžinierskej geológie, hydrogeológie a geologického prieskumu životného prostredia. Už v tomto období mal poškodený zdravotné ťažkosti s pravou rukou. Poškodený u zamestnávateľa väčšinu prác vykonával v kancelárii, nevykonával odber vzoriek sekaním kladivom a sekáčom. Na pracovisku zamestnávateľa neboli evidované podozrenia na chorobu z povolania, ani priznané choroby z povolania. V hygienickom prieskume sa konštatuje, že nebolo preukázané, že by príslušný orgán na ochranu zdravia u niektorého zo zamestnávateľov žalobcu evidoval alebo vyhlasoval prácu v profesii geológ vzorkár ako prácu rizikovú. Vzhľadom na to, že napriek uvedeným skutočnostiam nebola vykonaná oprava v Hlásení o chorobe, o určenie zodpovedného subjektu žalovaný požiadal hlavného odborníka Ministerstva zdravotníctva SR pre klinické pracovné lekárstvo a klinickú toxikológiu o predloženie prípadu žalobcu na Celoslovenskú komisiu na posudzovanie chorôb z povolania, pričom v Uznesení č. 25 z 05.02.2015 Celoslovenská komisia uviedla, že „poškodenému vznikla choroba z povolania ako SZČO“. Na základe uvedeného Fakultná nemocnica s poliklinikou v Banskej Bystrici v liste z 10.06.2015 uviedla, že „platí teda, je prítomná choroba z povolania, ale zmenila sa zodpovednosť za vznik, tá prešla na p. F. ako SZČO“. Žalovaný poukázal na ust. § 31 písm. d/ zák. č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 355/2007 Z.z.“), v ktorom je upravené postavenie, zloženie a kompetencia Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nedostatku rozhodovacej právomoci Celoslovenskej komisie, žalovaný uviedol, že táto bola zriadená na základe zák. č. 355/2007 Z.z. a ide o odporúčanie odborníkov z danej oblasti, ktoré žalovaný nie je oprávnený spochybňovať. Žalovaný konštatoval, že niet iného orgánu, ktorý by mohol byť z pohľadu práva a odbornosti viac oprávneným a spôsobilým, než je uvedená Celoslovenská komisia, a preto námietku žalobcu týkajúcu sa legitimity Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania vyhodnotil ako bezpredmetnú. Vo vzťahu k námietke žalobcu smerujúcej k právnej úprave, ktorá SZČO vylučuje z účasti na úrazovom poistení, žalovaný uviedol, že nie je kompetentný posudzovať zámer zákonodarcu a to ani v prípade, ak pred zistením choroby z povolania iba krátky čas vykonávali prácu za podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania ako SZČO a predtým dlhšiu dobu vykonávali túto prácu ako zamestnanci v pracovnom pomere. Vzhľadom na to, že choroba z povolania bola u žalobcu zistená 20.06.2011, nemôže sa na jeho prípad vzťahovať ust. § 219 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý bol zrušený Zákonom o sociálnom poistení. Keďže choroba z povolania bola poškodenému zistená v čase, keď pracoval ako SZČO, nebolo podľa žalovaného možné žalobcovi v zmysle ust. § 4 ods. 3, § 8 ods. 2, § 16 zák. č. 461/2003 Z.z. v spojení s § 8 ods. 3 a § 83 cit. zákona priznať nárok na náhradu za bolesť. 9. Prvostupňový orgán verejnej správy o žiadosti žalobcu o priznanie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania podľa § 99 v spojení s § 83 zák. č. 461/2003 Z.z. rozhodol rozhodnutím č. 1393-42/2015-BB zo dňa 01.07.2015 tak, že žalobca nemá nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania zistenej 20.06.2011. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na priebeh administratívneho konania a listinné dôkazy, ktoré tvorili podklad rozhodnutia, z ktorých zistil, že žalobca požiadal o priznanie úrazovej dávky - náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania - choroby z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia horných končatín, ktorá bola u neho zistená 20.06.2011. Za zodpovedného zamestnávateľa označil SAŽP Banská Bystrica, pracovisko v Banskej Štiavnici, ktorý svoju zodpovednosť za vzniknutú chorobu z povolania žalobcu poprel, pretože žalobca u neho nepracoval za podmienok, za ktorých táto choroba z povolania vzniká. V období od 16.10.2007 do r. 2012 súčasne vykonával ako SZČO geologické práce, pričom tieto práce vykonával popri svojom hlavnom zamestnaní. Prvostupňový orgán verejnej správy ďalej poukázal na výsledky hygienického prieskumu vykonaného Regionálnym úradom verejného zdravotníctva, na základe ktorého požiadal o posúdenie, resp. prehodnotenie a opravu údajov o organizácii, kde choroba z povolania vznikla, uvedených v Hlásení choroby z povolania U.. E. X., primára OKPLaKT Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta V. V., ktorý v dôsledku prijatia Uznesenia Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania č. 25 z 05.02.2015 prvostupňovému orgánu verejnej správy oznámil, že žalobcovi bola priznaná choroba z povolania so záverom, že ide o chorobu z povolania, pričom žalobca v čase vzniku choroby z povolania bol samostatne zárobkovo činnou osobou, čím došlo k zmene a preklasifikovaniu zodpovednosti za vznik choroby z povolania, avšak nevykonal náležité zmeny (opravu) na Hlásení choroby z povolania. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že Uznesením Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania z 05.02.2015 a vyjadrením U.. E. X. z 10.06.2015 bolo určené, že zodpovedným za vznik choroby z povolania je žalobca ako SZČO. Na základe týchto skutkových zistení prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení poukázal na zákonné ustanovenia § 83 a § 16 a § 17 ods. 2 v spojení s § 109 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. a dospel k záveru, že zodpovedným za chorobu z povolania nie je zamestnávateľ, zodpovedným je SZČO - žalobca, ktorý nie je úrazovo poistený podľa zákona. Žalobca nie je v chorobe z povolania poškodeným podľa § 83 zák. č. 461/2003 Z.z. na účely poskytovania úrazových dávok ako zamestnanec zamestnávateľa. 10. Žalobca včas podaným odvolaním napadol prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 52216-2/2015-BA z 25.09.2015 tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy vo veci nepriznania nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 20.06.2011 potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia podrobne opísal priebeh administratívneho konania vo veci uplatneného nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania - choroby z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia horných končatín, ktorá bola u žalobcu zistená 20.06.2011 s dátumom priznania 25.10.2011. Žalovaný uviedol, že poškodený v čase zistenia choroby z povolania dňa 20.06.2011 pracoval ako SZČO, vykonával geologické práce spočívajúce v odbere vzoriek z jadier pre inžiniersku geológiu a hydrogeológiu v rozsahu cca 40 hodín mesačne a súčasne ako zamestnanec spoločnosti Slovenská agentúra životného prostredia so sídlom v Banskej Bystrici, vysunuté pracovisko Banská Štiavnica (ďalej len „zamestnávateľ“) na pracovnej pozícii odborný zamestnanec pre Regionálne environmentálne, poradenské a informačné stredisko (REPIS) v Banskej Štiavnici, kde väčšinu pracovného času pracuje s počítačom a odber vzoriek sekaním kladivom a sekáčom nevykonáva. Žalovaný poukázal na to, že v Hlásení choroby z povolania bol uvedený ako zodpovedný subjekt za vznik choroby z povolania zamestnávateľ, ktorý uviedol, že žalobca pracoval od 16.10.2007 do 23.01.2012 na pracovnej pozícii projektový konzultant v REPIS v Banskej Štiavnici a jeho prioritnou pracovnou náplňou bolo poskytovanie informácií a poradenská činnosť pri podávaní projektov financovaných Európskou úniou pre žiadateľov z oblasti samosprávy, verejnej správy a právnickým osobám z regiónu Banská Štiavnica. Zaťaženie rúk z tohto dôvodu bolo minimálne. Ďalej poukázal na výsledky hygienického prieskumu vykonaného RÚVZ Žiar nad Hronom, z ktorého vyplýva, že žalobca po ukončení vysokej školy pracoval postupne u šiestich zamestnávateľov ako geológ vzorkár a od 01.09.2003 do 15.10.2007 pracoval ako SZČO, pričom vykonával geologické práce v rozsahu inžinierskej geológie, hydrogeológie a geologického prieskumu životného prostredia. Už v tomto období mal poškodený zdravotné ťažkosti s pravou rukou. Poškodený u zamestnávateľa väčšinu prác vykonával v kancelárii, nevykonával odber vzoriek sekaním kladivom a sekáčom. Na pracovisku zamestnávateľa neboli evidované podozrenia na chorobu z povolania, ani priznané choroby z povolania. V hygienickom prieskume sa konštatuje, že nebolo preukázané, že by príslušný orgán na ochranu zdravia u niektorého zo zamestnávateľov žalobcu evidoval alebo vyhlasoval prácu v profesii geológ vzorkár ako prácu rizikovú. Vzhľadom na to, že napriek uvedeným skutočnostiam nebola vykonaná oprava v Hlásení o chorobe určenie zodpovedného subjektu, žalovaný požiadal hlavného odborníka Ministerstve zdravotníctva SR pre klinické pracovné lekárstvo a klinickú toxikológiu o predloženie prípadu žalobcu na Celoslovenskú komisiu na posudzovanie chorôb z povolania, pričom v Uznesení č. 25 z 05.02.2015 Celoslovenská komisia uviedla, že poškodenému vznikla choroba z povolania ako SZČO. Na základe uvedeného Fakultná nemocnica s poliklinikou v Banskej Bystrici v liste z 10.06.2015 uviedla, že „platí teda, je prítomná choroba z povolania, ale zmenila sa zodpovednosť za vznik, tá prešla na p. F. ako SZČO“. Žalovaný poukázal na ust. § 31 písm. d/ zák. č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 355/2007 Z.z.“), v ktorom je upravené postavenie, zloženie a kompetencia Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nedostatku rozhodovacej právomoci Celoslovenskej komisie, žalovaný uviedol, že táto bola zriadená na základe zák. č. 355/2007 Z.z. a ide o odporúčanie odborníkov z danej oblasti, ktoré žalovaný nie je oprávnený spochybňovať. Žalovaný konštatoval, že niet iného orgánu, ktorý by mohol byť z pohľadu práva a odbornosti viac oprávneným a spôsobilým, než je uvedená Celoslovenská komisia, a preto námietku žalobcu týkajúcu sa legitimity Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania vyhodnotil ako bezpredmetnú. Vo vzťahu k námietke žalobcu smerujúcej k právnej úprave, ktorá SZČO vylučuje z účasti na úrazovom poistení, žalovaný uviedol, že nie je kompetentný posudzovať zámer zákonodarcu a to ani v prípade, ak pred zistením choroby z povolania iba krátky čas vykonávali prácu za podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania ako SZČO a predtým dlhšiu dobu vykonávali túto prácu ako zamestnanci v pracovnom pomere. Vzhľadom na to, že choroba z povolania bola u žalobcu zistená 20.06.2011, nemôže sa na jeho prípad vzťahovať ust. § 219 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý bol zrušený Zákonom o sociálnom poistení. Keďže choroba z povolania bola poškodenému zistená v čase, keď pracoval ako SZČO, nebolo podľa žalovaného možné žalobcovi v zmysle ust. § 4 ods. 3, § 8 ods. 2, § 16 zák. č. 461/2003 Z.z. v spojení s § 8 ods. 3 a § 83 cit. zákona priznať nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. 11. Žalobca sa žalobou podanou 01.12.2015 domáhal preskúmania rozhodnutí žalovaného č. 52762-2/2015-BA zo dňa 25.09.2015 o náhrade za bolesť (konanie vedené pod č.k. 24S/198/2015) a č. 52216-2/2015-BA zo dňa 25.09.2015 o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (konanie vedené pod č.k. 24S/199/2015). Uviedol, že rozhodnutia spolu vecne súvisia, boli vydané v jeden deň a vychádzajú z toho istého základu a tej istej právnej podstaty. Trval na troch základných argumentoch uvedených v odvolaní a tvrdil, že žalovaný ako odvolací orgán sa s nimi nevysporiadal. Za prvý argument označil právne postavenie Celoslovenskej komisie pre posudzovanie chorôb z povolania, ktorej odporúčanie bolo pre meritórne rozhodnutie podstatné, pričom žalovaný poukázal na právnu úpravu tohto poradného orgánu, ktorá však podľa žalobcu nie je v tomto prípade použiteľná. Žalobca s poukazom na § 63c ods. 6 zák. č. 355/2007 Z.z. vyslovil názor, že žalovaný odôvodnil svoje rozhodnutie právnou úpravou, ktorá nie je na tento prípad účinná, čo je dôvodom na postup podľa § 250j ods. 3 O.s.p. Poukázal na to, že aj pred legislatívnou zmenou, aj po nej, ide iba o poradný orgán a jeho názor je len odporúčaním a nemalo by byť rozhodované podľa odporúčania, ale podľa dôkazov. Druhým argumentom podľa žalobcu je súvis výkonu prác u zamestnávateľa so zistenou chorobou z povolania. Podľa žalobcu žalovaný i prvostupňový orgán verejnej správy opomenuli skúmať túto otázku, absolutizovali vyššie uvedené odporúčanie a nezaoberali sa žalobcom nastolenými podstatnými otázkami, ku ktorým mali zaujať stanovisko a uviesť ho v rozhodnutí. Žalobca poukázal na § 195 ods. 4 Zákonníka práce, v zmysle ktorého je zodpovedným ten zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením za podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Tvrdil, že žalobca za takýchto podmienok pracoval aj u Slovenskej agentúry životného prostredia, REPIS Banská Štiavnica. Chorobou z povolania žalobcu je totiž choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia horných končatín, ktorá môže vzniknúť aj pri práci s počítačom. Táto skutočnosť je všeobecne známa, bežne sa to uvádza v odbornej literatúre a potvrdí to každý neurológ. Vo vzťahu k správnemu orgánu je to však otázka odborná, ktorú má v prípade pochybností riešiť znalec. Napriek tomu, že na to v odvolaní poukázal, o tejto súvislosti nie je v napadnutých rozhodnutiach žiadna zmienka. Namietal, že nie je preto dostatočne zistený skutkový stav. Tretím argumentom podľa žalobcu je právne posúdenie veci s ohľadom na ústavou garantované práva žalobcu, najmä na rovnosť v právach a zákaz znevýhodnenia podľa čl. 12, čo bolo konkretizované o.i. aj v § 5 Antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. Aplikácia práva podľa neho musí byť v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy. S uvedenou argumentáciou sa podľa žalobcu odvolací orgán vysporiadal nedostatočne. Okrem citácií platnej právnej úpravy sú v napadnutých rozhodnutiach uvedené len dve tvrdenia, jedným je absurdnosť o možnosti samozamestnania, čo je u živnostníka právne nemožné a logicky nezmyselné a druhým je celkom nesprávne tvrdenie, že v čase zistenia choroby z povolania žalobca pracoval ako SZČO. V skutočnosti bol zamestnancom SAŽP a okrem toho popri zamestnaní mohol vykonávať práce ako SZČO. Prvostupňový i odvolací orgán mali podľa žalobcu deformovaný pohľad na skutkovú i právnu podstatu veci. Celkom odmietli skúmať súvislosť výkonu práce v zamestnaní so zistenou chorobou z povolania, na základe neúčinnej právnej úpravy absolutizovali odporúčanie poradného orgánu a v konečnom dôsledku vyložili a uplatnili zákon v rozpore s ústavou. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca žiadal, aby správny súd napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie. Navrhol, aby súd vyslovil záväzný právny názor, že v ďalšom konaní bude potrebné nariadiť znalecké dokazovanie na skutočnosť, či a v akej miere sa výkon práce žalobcu v Slovenskej agentúre životného prostredia podieľal na vzniku choroby z povolania, resp. či žalobca pracoval u tohto zamestnávateľa za podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Ďalej žiadal, aby bol v súvislosti s právnym posúdením veci vyslovený záväzný právny názor, či žiadna interpretácia Zákona o sociálnom poistení neumožňuje priznanie úrazových dávok SZČO a to ani v ich pomernej časti vzhľadom na predchádzajúci dlhodobý výkon práce v postavení zamestnanca za podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania. Zároveň pre prípad, pokiaľ súd dospeje k názoru, že nie je možné priznanie úrazových dávok SZČO z dôvodu, že relevantná právna úprava je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou navrhol, aby súd postupoval v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Žalobca si uplatnil náhradu trov konania. 12. Žalovaný v písomných vyjadreniach k žalobe poukázal na priebeh administratívneho konania vo veci uplatneného nároku za bolesť a nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania, ako aj na obsah listinných dôkazov, ktoré tvorili podklad napadnutých rozhodnutí žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy a vyjadril sa k jednotlivým žalobným dôvodom. K argumentu žalobcu o postavení Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania uviedol, že táto komisia bola zriadená na základe zák. č. 355/2007 Z.z., pričom žalovaný má v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR povinnosť rešpektovať závery takéhoto orgánu. Skutočnosť, že Uznesenie zo dňa 05.02.2015 má odporúčací charakter, je podľa žalovaného irelevantná, nakoľko ide o odporúčanie odborníkov v danej oblasti, ktoré žalovaný nie je oprávnený spochybňovať. Námietku žalobcu týkajúcu sa legitimity Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania považoval za bezpredmetnú, keďže táto je ustanovená Ministerstvom zdravotníctva SR, jej členmi sú poprední odborníci z odboru pracovného lekárstva a klinickej toxikológie z celej SR a jej závery majú charakter vrcholného odporúčania pre odborných pracovných lekárov a toxikológov. Konečné rozhodnutie o chorobe z povolania však vykonal príslušný predkladajúci odborný lekár pracovného lekárstva a klinickej toxikológie, v tomto prípade Fakultná nemocnica s poliklinikou V. V., ktorá listom z 10.062015 prvostupňovému orgánu verejnej správy oznámila, že: „Platí teda, je prítomná choroba z povolania, ale zmenila sa zodpovednosť za vznik, tá prešla na p. Skaviniaka ako SZČO“. K argumentu žalobcu ohľadom súvisu výkonu práce žalobcu u zamestnávateľa so zistenou chorobou z povolania žalovaný uviedol, že touto otázkou sa zaoberala Celoslovenská komisia na posudzovanie chorôb z povolania so záverom uvedeným v Uznesení č. 25 z 05.02.2015 a touto sa zaoberal aj žalovaný, ktorý sa súčasne zaoberal množstvom listinných dôkazov, ako aj skutočnosťou, že žalobca pracoval u zamestnávateľa, kde geologické práce nevykonával, no súčasne pracoval ako SZČO, kde sa v rámci svojej činnosti venoval geologickým prácam. Pripustil, že choroba z povolania z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia horných končatín môže vzniknúť aj pri práci s počítačom, avšak u žalobcu sa ako dôvod vzniku choroby z povolania nepreukázala práca s počítačom. Za nesprávny považoval žalovaný názor žalobcu, že v prípade pochybností má posudzovanie choroby z povolania riešiť súdny znalec, pretože podľa žalovaného niet iného orgánu, ktorý mohol byť z pohľadu práva a odbornosti viac oprávneným a spôsobilým, než je uvedená Celoslovenská komisia. Z § 196 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení vyplýva, že žalovaný môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. Ide však o fakultatívne ustanovenie zákona, ktoré môže, ale aj nemusí organizačná zložka žalovaného využiť. V prípade žalobcu tak prvostupňový, ako aj druhostupňový orgán verejnej správy nepovažovali znalecké dokazovanie za potrebné. K argumentu žalobcu ohľadom rovnosti v právach a zákazu znevýhodnenia, žalovaný uviedol, že v danom prípade bol procesný postup v súlade so zákonom, dôkazom čoho bolo predloženie prípadu Celoslovenskej komisii na posudzovanie chorôb z povolania. Vo vzťahu k tvrdeniu o „samozamestnávaní“ žalovaný uviedol, že v prípade, ak by žalobca vykonával svoju zárobkovú činnosť ako právnická osoba, mohol so svojou spoločnosťou uzavrieť pracovný pomer, kedy by zamestnávateľ musel byť v zmysle § 16 Zákona o sociálnom poistení povinne úrazovo poistený. Vykonávanie činnosti žalobcu na podklade živnostenského oprávnenia ako SZČO bolo výlučne na rozhodnutí žalobcu, ktorý si mal byť vedomý prípadných dôsledkov, ktorým je aj vylúčenie SZČO z osobného rozsahu úrazového poistenia zákonodarcom. Žalovaný nespochybnil, že v čase zistenia choroby z povolania žalobca pracoval u zamestnávateľa, no v súlade s predloženými dôkazmi žalobca súčasne vykonával geologické práce ako SZČO - odber vzoriek z jadier pre inžiniersku biológiu a hydrogeológiu, no na druhej strane podľa RÚVZ žalobca u zamestnávateľa nevykonával odber vzoriek sekaním kladivom a sekáčom. Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje námietku za neopodstatnenú. V súvislosti s určením zodpovednostného subjektu za vznik choroby z povolania poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1So/26/2014 zo dňa 24.02.2015. Z uvedeného rozhodnutia podľa žalovaného vyplýva, že v prípade, keď prednosta Kliniky pracovného lekárstva a klinickej toxikológie v Bratislave zmenil dátum prvého zistenia choroby z povolania na doklade Hlásenie choroby z povolania alebo ohrozenia chorobou z povolania, čím došlo k zmene zodpovednostného subjektu za vznik choroby z povolania, najvyšší súd bral toto vyjadrenie za záväzné, pričom takúto zmenu vykonala aj Fakultná nemocnica s poliklinikou Banská Bystrica v liste z 10.06.2015. Zároveň poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej Sociálna poisťovňa ako verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia, nie je oprávnená svojvoľne posudzovať otázky spadajúce výlučne do právomoci inštitúcií, ktoré sú na ich riešenie a posúdenie kompetentné a určené priamo príslušným zákonom, konkrétne Klinika pracovného lekárstva a klinickej toxikológie je jediným zdravotníckym zariadením, ktoré je v zmysle § 1 vyhlášky č. 504/2006 Z.z. oprávnené priznať chorobu z povolania. Žalovaný mal za to, že je dostatočne preukázaný skutkový stav a tvrdenie žalobcu o deformovanom pohľade na skutkovú a právnu podstatu veci považuje za jednostranné, neberúc do úvahy vykonané dokazovanie, ani vyjadrenia odborníkov v danej oblasti. Z uvedených dôvodov navrhol žaloby zamietnuť a nepriznať žalobcovi náhradu trov konania. 13. Žalobca vo vyjadreniach k vyjadreniam žalovaného k žalobám namietal, že žalovaný neuviedol žiadne stanovisko k jeho námietke, že rozhodnutie je odôvodnené neúčinnou právnou úpravou. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu ohľadne súvisu výkonu práce u zamestnávateľa so zistenou chorobou z povolania žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný pripúšťa vznik choroby z povolania, ktorou trpí žalobca, aj pri práci s počítačom, bez relevantných podkladov však uvádza, že nebola preukázaná ako dôvod vzniku choroby z povolania. Touto otázkou sa však žalovaný nezaoberal a vychádzal len z predpokladu, že sa tým zaoberala Celoslovenská komisia na posudzovanie chorôb z povolania. Žalovaný zároveň svojvoľne konštatoval, že zaťaženie rúk žalobcu pri práci s počítačom bolo minimálne, pretože nikdy nebolo skúmané, aké reálne zaťaženie pri tejto práci žalobca znášal a bez akéhokoľvek skutkového a právneho základu posudzoval vzájomný pomer dvoch rôznych prác (odber vzoriek a prácu s počítačom), resp. účinky týchto rôznych prác na zdravie žalobcu. Obidve tieto práce môžu byť príčinou choroby z povolania aj samé o sebe, o to viac, ak boli vykonávané súčasne a v tomto prípade sa podľa žalobcu obidve podieľali na vzniku choroby z povolania. Každá z nich mala na žalobcu svoj vplyv, čo podľa neho stačí pre zodpovednosť zamestnávateľa, u ktorého vykonával len jednu z týchto prác. Zákon nijako nerieši takýto súbeh okolností a jeho výklad nemôže byť reštriktívny na úkor žalobcu. Judikatúra, na ktorú žalovaný poukázal, nerieši otázky, ktoré sú pre rozhodnutie v tejto veci podstatné. Odborná medicínska kompetencia na určenie choroby z povolania je nesporná, sporné je určenie zodpovedného zamestnávateľa. Pokiaľ je táto otázka sporná, musí ju vyriešiť súd. Predmetom súdneho prieskumu podľa žalobcu nemôže byť odporúčanie komisie alebo Hlásenie choroby z povolania, lebo to nie sú rozhodnutia o nároku. Len rozhodnutia žalovaného môžu byť predmetom súdneho prieskumu, ktorú žalobca využil, pretože mu žalovaný neposkytol možnosť preukázať svoju pravdu konštatovaním, že vykonanie dôkazov je fakultatívne. Žalovaný si zľahčil prácu tým, že prevzal názor poradného orgánu, ničím ho neverifikoval a nevysporiadal sa s námietkami žalobcu. Takýto postup a následné rozhodnutia sú podľa žalobcu nezákonné. 14. Podľa § 491 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) úč. od 01.07.2016, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15. Krajský súd v Banskej Bystrici s poukazom na § 491 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy a konania, ktoré ich vydaniu predchádzali, aplikujúc ustanovenia SSP s tým, že na pojednávaní s poukazom na § 65 ods. 1 SSP v záujme hospodárnosti konania uznesením spojil na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a ktoré sú vedené pod č.k. 24S/198/2015 a č.k. 24S/199/2015 na spoločné konanie s tým, že tieto veci sú ďalej vedené pod č.k. 24S/198/2015 z dôvodu, že tieto spolu skutkovo súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov konania. Následne po prejednaní vecí na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloby sú dôvodné. 16. Žalobca na pojednávaní zotrval na dôvodoch uvedených v žalobách. Rozhodnutia žalovaného považoval za nezákonné z troch dôvodov: 1. orgány verejnej správy použili ustanovenia právneho predpisu, ktorý nebol účinný vo vzťahu k postaveniu Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania (ďalej len „Celoslovenská komisia“). 2. nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože orgány verejnej správy nevykonali príslušné dôkazy, neskúmali námietky žalobcu a nezaoberali sa tým, či výkon práce v Slovenskej agentúre životného prostredia je v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania žalobcu, resp. či pracoval za takých podmienok, za ktorých choroba z povolania, ktorá u neho bola zistená, vznikla. Nebolo vykonané znalecké dokazovanie alebo vypočutie príslušného lekára a bolo rozhodnuté na základe stanoviska Celoslovenskej komisie, ktoré má len odporúčací charakter. Nebol dôsledne vykonaný hygienický prieskum, pretože nebola posudzovaná pracovná činnosť vykonávaná žalobcom u zamestnávateľa. 3. právna úprava, podľa ktorej žalovaný rozhodol, nie je v súlade s Ústavou SR a navrhol, aby správny súd túto skutočnosť skúmal. Poukázal na to, že v administratívnom spise je Hlásenie o chorobe z povolania, ktoré je pôvodné, pričom orgány verejnej správy rozhodli vo veci bez toho, aby toto Hlásenie bolo predpísaným spôsobom zmenené, v dôsledku čoho považuje žalobca rozhodnutia za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutia žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý na tieto skutočnosti prihliadol v konaní o nároku na úrazovú rentu. 17. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že trvá na dôvodoch uvedených v písomných vyjadreniach k žalobám i v rozhodnutiach. Mala za to, že nebola použitá neúčinná právna úprava a poukázala na výroky rozhodnutí, v ktorých boli uvedené ustanovenia relevantných právnych predpisov. Vo vzťahu k Celoslovenskej komisii pre posudzovanie chorôb z povolania žalovaný vo svojich rozhodnutiach odkázal len na ustanovenia zákona, ktoré upravovali postavenie Celoslovenskej komisie. V konaní však nebolo postupované podľa tohto zákona, prostredníctvom hlavného odborníka bol Celoslovenskou komisiou, ktorá je tvorená najväčšími odborníkmi, riešený vzniknutý rozpor so záverom o prehodnotení zodpovednej osoby za chorobu z povolania. Nesúhlasila s tým, že by vo veci nebolo vykonané žiadne dokazovanie, čo vyplýva z administratívneho spisu. Žaloby navrhla zamietnuť. 18. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v znení úč. do 31.12.2012 (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) tento zákon vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah sociálneho poistenia, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho poistenia, dozor štátu nad vykonávaním sociálneho poistenia a konanie vo veciach sociálneho poistenia. 19. Podľa § 2 písm. c/ zák. č. 461/2003 Z.z. sociálne poistenie podľa tohto zákona je úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, služobného úrazu (ďalej len "pracovný úraz") a choroby z povolania. 20. Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z.z. zamestnanec na účely úrazového poistenia je fyzická osoba v právnom vzťahu zakladajúcom zamestnávateľovi úrazové poistenie. 21. Podľa § 8 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. choroba z povolania podľa tohto zákona je choroba uznaná príslušným zdravotníckym zariadením, zaradená do zoznamu chorôb z povolania uvedeného v prílohe č. 1, ak vznikla za podmienok uvedených v tejto prílohe a) zamestnancovi zamestnávateľa podľa § 16 pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, b) fyzickej osobe uvedenej v § 17 ods. 2 pri činnostiach uvedených v tomto ustanovení alebo v priamej súvislosti s týmito činnosťami. 22. Podľa § 16 zák. č. 461/2003 Z.z. povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ, ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť v pracovnoprávnom vzťahu, 38) v štátnozamestnaneckom pomere, 39) v členskom pomere, ktorého súčasťou je aj pracovný vzťah k družstvu, 39a) v služobnom pomere 39b) okrem fyzickej osoby, ktorá je sudca alebo prokurátor alebo ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť, ktorou je výkon verejnej funkcie podľa osobitných predpisov. 39c) Povinne úrazovo poistený je aj ústav na výkon väzby a ústav na výkon trestu odňatia slobody, ktoré plnia povinnosti zamestnávateľa podľa osobitného predpisu 39d) pre fyzickú osobu vo výkone väzby a pre fyzickú osobu vo výkone trestu odňatia slobody, ak sú zaradené do práce. 23. Podľa § 17 ods. 1, 2 zák. č. 461/2003 Z.z. (1) Nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. (2) Nárok na úrazové dávky v rozsahu ustanovenom týmto zákonom má aj a) žiak strednej školy a študent vysokej školy, ktorí utrpeli pracovný úraz alebo im vznikla choroba z povolania pri praktickom vyučovaní v období odbornej (výrobnej) praxe, b) fyzická osoba združená v Dobrovoľnej požiarnej ochrane Slovenskej republiky a v iných občianskych združeniach, ktorá utrpela pracovný úraz alebo jej vznikla choroba z povolania pri plnení úloh na úseku ochrany pred požiarmi podľa osobitného predpisu, 41) a člen banského záchranného zboru, ktorý utrpel pracovný úraz alebo mu vznikla choroba z povolania pri činnostiach tohto zboru, c) fyzická osoba, ktorá na výzvu orgánu verejnej moci alebo veliteľa zásahu a podľa jeho pokynov, prípadne s jeho vedomím osobne pomáha pri havárii, živelnej pohrome a inej mimoriadnej udalosti alebo pri odstraňovaní ich následkov a pri výkone týchto činností utrpela pracovný úraz alebo jej vznikla choroba z povolania, d) dobrovoľný zdravotník Slovenského Červeného kríža alebo inej právnickej osoby, ktorý utrpel pracovný úraz alebo mu vznikla choroba z povolania pri výkone zdravotníckych služieb pri športovom podujatí alebo spoločenskom podujatí, e) dobrovoľný člen horskej služby alebo iná fyzická osoba, ktorí na výzvu horskej služby a podľa jej pokynov osobne pomáhali pri záchrannej akcii v teréne a pri výkone tejto činnosti utrpeli pracovný úraz alebo im vznikla choroba z povolania. 24. Podľa § 83 zák. č. 461/2003 Z.z. poškodený na účely poskytovania úrazových dávok je zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2, ak utrpeli pracovný úraz alebo sa u nich zistila choroba z povolania. 25. Podľa § 99 zák. č. 461/2003 Z.z. poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa osobitného predpisu. 60a) 26. Podľa § 172 ods. 1, 2, ods. 3 písm. a/ zák. č. 461/2003 Z.z. (1) Na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom. (2) V konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. (3) Konanie vo veciach podľa odseku 1 je konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len "dávkové konanie"). 27. Podľa § 184 ods. 1, 3, 5 zák. č. 461/2003 Z.z. (1) Dávkové konanie sa začína, ak tento zákon neustanovuje inak, na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby, ktorá si uplatnila nárok na dávku a nárok na výplatu dávky. (3) Dávkové konanie o zmene poskytovania dávky alebo sumy už priznanej dávky sa začína na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby uvedenej v odseku 1 alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. (5) Žiadosť o priznanie dávky sa podáva na tlačive určenom Sociálnou poisťovňou. Fyzická osoba uvedená v odseku 1 je povinná preukázať skutočnosti rozhodujúce na nárok na dávku a nárok na jej výplatu spôsobom určeným Sociálnou poisťovňou. Rozhodnutie o zaradení poistenca do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa považuje za žiadosť o dávku v nezamestnanosti. 28. Podľa § 185 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. za deň začatia konania sa považuje deň, keď bola žiadosť doručená príslušnej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne. Za deň začatia konania o dôchodkových dávkach a úrazových dávkach sa považuje aj deň spísania žiadosti o dávku pobočkou. 29. Podľa § 193 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne preruší konanie, ak v lehote podľa § 210 ods. 2 nemožno presne a úplne zistiť skutkový stav veci. 30. Podľa § 195 ods. 1, 2, 3 zák. č. 461/2003 Z.z. (1) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. (2) Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. (3) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 31. Podľa § 196 ods. 1, 3, 6, 7 zák. č. 461/2003 Z.z. (1) Dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. (3) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, 96a) ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. (6) Účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. (7) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. 32. Podľa § 198 ods. 1, 2 zák. č. 461/2003 Z.z. (1) Ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. (2) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok, správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom rozhodovať súdu. 33. Podľa § 209 ods. 1, 2, 3, 4 zák. č. 461/2003 Z.z. (1) Rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. (2) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. (3) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. (4) V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. 34. Podľa § 218 ods. 1, 2 zák. č. 461/2003 Z.z. (1) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. (2) Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 35. Podľa prílohy č. 1 k zák. č. 461/2003 Z.z.: zoznam chorôb z povolania pod bodom 29 je uvedená ako choroba z povolania: choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín - ochorenie kostí, kĺbov, šliach a nervov končatín; podmienky vzniku: pri vystavení uvedenému nebezpečenstvu. 36. Podľa § 1 zák. č. 437/2004 Z.z. v znení úč. do 31.07.2014 (ďalej len „ zák. č. 437/2004 Z.z.“) tento zákon ustanovuje a) podmienky priznania a poskytovania náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, b) vydávanie lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia (ďalej len "lekársky posudok") a jeho náležitosti, c) zásady na hodnotenie bolesti a zásady na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. 37. Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 zák. č. 437/2004 Z.z. (1) Bolesť je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. (2) Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len "následok"). (3) Na účely tohto zákona a) poškodenie na zdraví je poškodenie zdravia spôsobené úrazom, chorobou z povolania alebo iným poškodením na zdraví, b) poškodený je osoba, ktorá utrpela poškodenie na zdraví, c) poskytovateľ náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len "poskytovateľ náhrady") je osoba, ktorá je povinná poskytnúť náhradu podľa osobitných predpisov, 1) d) posudzujúci lekár je lekár, ktorý naposledy liečil poškodeného v súvislosti s poškodením na zdraví; ak ide o chorobu z povolania, lekár so špecializáciou v odbore klinické pracovné lekárstvo a klinická toxikológia príslušného oddelenia alebo príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia. 38. Podľa § 3 ods. 1, 2 zák. č. 437/2004 Z.z. (1) Náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov. (2) Náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti. 39. Podľa § 4 ods. 1, 2 zák. č. 437/2004 Z.z. (1) Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. (2) Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti. 40. Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. lekársky posudok spracúva posudzujúci lekár a vydáva zdravotnícke zariadenie, ktorého posudzujúci lekár vypracoval lekársky posudok. Ak je posudzujúcim lekárom lekár zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, lekársky posudok posudzuje primár príslušného oddelenia alebo prednosta príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia alebo jeho zástupca, ak rozsah následkov presahuje 200 bodov. 41. Podľa § 195 ods. 4 Zákonníka práce za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených. 42. Podľa § 1 ods. 1, 2 vyhlášky MZ SR č. 504/2006 (platnej a účinnej do 31.07.2014) (1) Chorobu z povolania a ohrozenie chorobou z povolania písomne oznamuje na tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe, ambulancia klinického pracovného lekárstva a klinickej toxikológie, oddelenie klinického pracovného lekárstva a klinickej toxikológie alebo klinika pracovného lekárstva a klinickej toxikológie v Bratislave, Martine alebo Košiciach (ďalej len "špecializované pracovisko"), ktorá chorobu z povolania a ohrozenie chorobou z povolania priznala. (2) Špecializované pracovisko, ktoré chorobu z povolania alebo ohrozenie chorobou z povolania priznalo po potvrdení správnosti priznania klinikou pracovného lekárstva a klinickej toxikológie, si ponecháva prvý diel tlačiva a do 10. kalendárneho dňa po potvrdení správnosti priznania choroby z povolania alebo ohrozenia chorobou z povolania ďalšie diely odosiela: a) všeobecnému lekárovi, s ktorým má zamestnanec uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, b) Národnému centru zdravotníckych informácií, c) zamestnancovi, d) regionálnemu úradu verejného zdravotníctva, e) zamestnávateľovi, f) klinike pracovného lekárstva a klinickej toxikológie v Bratislave, Martine alebo Košiciach, g) Sociálnej poisťovni 1) a útvaru sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky 2) a Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia, 2) h) Národnému inšpektorátu práce. 2a) 43. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 44. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 45. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 46. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 47. Podľa § 203 ods. 1, 2 SSP (1) Rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. (2) Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 48. Predmetom preskúmavacieho konania sú rozhodnutia žalovaného, ktorými rozhodol o podaných odvolaniach žalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam orgánu verejnej správy, ktorými žalobcovi nebol priznaný nárok na úrazové dávky - nárok na náhradu za bolesť a nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania zistenej 20.06.2011 s dátumom priznania 25.10.2011. Dôvodom nepriznania úrazových dávok bola skutočnosť, že žalobca podľa žalovaného i podľa prvostupňového orgánu verejnej správy nie je v chorobe z povolania poškodeným podľa § 83 zák. č. 461/2003 Z.z. na účely poskytovania úrazových dávok ako zamestnanec zamestnávateľa, keďže za chorobu z povolania je podľa uznesenia Celoslovenskej komisie na posudzovanie chorôb z povolania z 25.02.2015 a vyjadrenia U.. X. z 10.06.2015 zodpovedným žalobca ako SZČO, ktorý nie je úrazovo poistený podľa zákona. 49. Z administratívnych spisov vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na úrazové dávky - náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania zistenej 20.06.2011 s dátumom priznania 25.10.2011. Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. Poškodeným na účely poskytovania úrazových dávok je zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2, ak utrpeli pracovný úraz, alebo sa u nich zistila choroba z povolania (§ 83 zák. č. 461/2003 Z.z.). Podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zák. č. 461/2003 Z.z. (v znení úč. do 31.12.2012) sa za chorobu z povolania podľa tohto zákona považuje choroba uznaná príslušným zdravotníckym zariadením, zaradená do zoznamu chorôb z povolania uvedeného v prílohe č. 1, ak vznikla za podmienok uvedených v tejto prílohe zamestnancovi zamestnávateľa podľa § 16 pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol v čase zistenia choroby z povolania zamestnancom SAŽP na základe pracovnoprávneho vzťahu (pracovnej zmluvy), ani to, že v čase zistenia choroby z povolania vykonával popri zamestnaní aj zárobkovú činnosť ako SZČO a zároveň nebolo sporné, že žalobca nie je fyzickou osobou uvedenou v § 17 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca spolu so žiadosťou o úrazové dávky predložil príslušné Lekárske posudky (v zmysle zák. č. 437/2004 Z.z.) a fotokópiu Hlásenia o chorobe z povolania, ktoré hlásenie bolo doručené prvostupňovému orgánu verejnej správy v súlade s vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR č. 504/2006 na predpísanom tlačive v októbri 2012. Z predmetného hlásenia vyplýva, že choroba z povolania bola žalobcovi prvý krát zistená 20.06.2011, priznaná bola 25.10.2011 a ako organizácia, kde choroba z povolania vznikla bol označený zamestnávateľ žalobcu SAŽP. Z definície choroby z povolania vyplýva, že na to, aby mohla byť určitá choroba prehlásená za chorobu z povolania, musia byť kumulatívne splnené podmienky stanovené v § 8 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. Orgány verejnej správy (prvostupňový orgán verejnej správy i žalovaný) sú v konaní vo veciach sociálneho poistenia (na ktoré konanie sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní - zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní - Správny poriadok), t.j. aj v konaní vo veci uplatnenia nárokov na úrazové dávky (v tomto prípade náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania) povinné predovšetkým skúmať splnenie podmienok stanovených zákonom v § 8 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. na to, aby choroba zistená u žalobcu mohla byť považovaná za chorobu z povolania podľa tohto zákona. V konaní nebolo sporné, že žalobcovi bola uznaná príslušným zdravotníckym zariadením choroba, ktorá je zaradená do zoznamu chorôb z povolania uvedeného v prílohe č. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., ani to, ako už bolo vyššie uvedené, že žalobca v čase jej zistenia bol zamestnancom v SAŽP, ani to, že v čase jej zistenia popri zamestnaní vykonával aj činnosť ako SZČO. Sporná bola otázka, či žalobcovi vznikla (choroba) z pracovných činností, ktoré vykonával v SAŽP ako zamestnancovi zamestnávateľa podľa § 16 pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, alebo či vznikla z činností, ktoré žalobca vykonával ako SZČO, prípadne v ich súbehu. Sporné teda bolo, či choroba, ktorá je zapísaná v zozname chorôb z povolania uvedeného v prílohe č. 1 k zák. č. 461/2003 Z.z. vzniká žalobcovi ako zamestnancovi zamestnávateľa, ktorý je povinne úrazovo poistený, alebo ako samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorá je z úrazového poistenia vylúčená. 50. Žalobca v žalobe i na pojednávaní namietal, že rozhodnutia žalovaného sú nezákonné predovšetkým z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože orgány verejnej správy nevykonali príslušné dôkazy, neskúmali námietky žalobcu a nezaoberali sa tým, či výkon práce v SAŽP je v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania žalobcu, resp. či pracoval za takých podmienok, za ktorých choroba z povolania, ktorá u neho bola zistená, vznikla. Namietal, že nebolo vykonané znalecké dokazovanie alebo vypočutie príslušného lekára, bolo rozhodnuté na základe stanoviska Celoslovenskej komisie, ktorá má len odporúčací charakter a nebol dôsledne vykonaný hygienický prieskum, pretože nebola posudzovaná pracovná činnosť vykonávaná žalobcom u zamestnávateľa. Z ust. § 195 ods. 1 až 3 zák. č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že orgán verejnej správy je povinný pred vydaním rozhodnutia postupovať tak, aby presne a úplne zistil skutočný stav veci a na tento účel si obstaral potrebné podklady na rozhodnutie, najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Následne je orgán verejnej správy povinný pri posudzovaní veci objasňovať rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Za účelom zistenia skutočného stavu veci je teda orgán verejnej správy povinný vykonať dokazovanie, pričom za dôkaz sa považuje všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania, vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Skutočnosti, ktoré sú všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne, nie je potrebné dokazovať. V prípade, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu (§ 196 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z.z.). Následne je organizačná zložka Sociálnej poisťovne povinná hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. O predbežných otázkach si môže urobiť úsudok sama, okrem prípadov uvedených v § 198 ods. 1 prvá veta a ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. Po vykonanom dokazovaní orgán verejnej správy vydáva písomne rozhodnutie, ktoré musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti, o.i. v odôvodnení rozhodnutia musí byť uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol orgán verejnej správy vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného, ako aj rozhodnutí prvostupňového orgánu verejnej správy a konania, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo, dospel správny súd k názoru, že žalovaný ani prvostupňový orgán verejnej správy vyššieuvedeným zákonom stanoveným spôsobom nepostupovali. Prvostupňový orgán verejnej správy i žalovaný vydali rozhodnutia, ktorých zákonnosť žiadal žalobca preskúmať, na základe skutkových zistení vyplývajúcich z predložených dôkazov, konkrétne zo správy RÚVZ o vykonaní hygienického prieskumu, v ktorej nebola vylúčená príčinná súvislosť medzi žalobcovi zistenou chorobou a výkonom jeho práce v profesii geológ - vzorkár a bolo konštatované, že u zamestnávateľa SAŽP žalobca odber vzoriek sekaním kladivom a sekáčom nevykonával, ako aj z vyjadrenia zamestnávateľa žalobcu (SAŽP), ktorý poprel zodpovednosť za vznik choroby z povolania s odôvodnením, že žalobca u nich nepracoval za podmienok, za ktorých choroba z povolania vzniká. Vzhľadom na uvedené skutočnosti prvostupňový orgán verejnej správy opakovane požiadal U.. X. z I. F. D. Roosvelta v V. V. i MUDr. D. z Univerzitnej nemocnice v U. o opravu údajov uvedených v „Hlásení choroby z povolania“ v časti označeného subjektu, kde choroba z povolania vznikla a keďže k tejto oprave nedošlo, prostredníctvom hlavného odborníka Ministerstva zdravotníctve SR požiadal o odborné stanovisko aj Celoslovenskú komisiu pre posudzovanie chorôb z povolania. Výsledkom tohto postupu bolo vyjadrenie U.. X. z 10.06.2015, v ktorom uviedol, že „platí teda, je prítomná choroba z povolania, ale zmenila sa zodpovednosť za vznik, tá prešla na p. F. ako SZČO“, t.j. v podstate uviedol, že zodpovedným subjektom za vzniknutú chorobu z povolania je žalobca ako SZČO. U.. X. sa vo svojom vyjadrení odvolal na závery vyplývajúce z Uznesenia č. 25 prijatého Celoslovenskou komisiou pre posudzovanie chorôb z povolania zo dňa 05.02.2015. Prvostupňový orgán verejnej správy s poukazom na toto vyjadrenie U.. X. a uznesenie celoslovenskej komisie, ktoré podľa odôvodnenia uvedeného v prvostupňových rozhodnutiach nie je prvostupňový orgán verejnej správy oprávnený spochybňovať, rozhodol tak, že žalobcovi ako SZČO nevznikol nárok na úrazové dávky a tieto mu neboli priznané. Prvostupňový orgán verejnej správy však opomenul jednak skutočnosť, že MUDr. X. svoj odborný názor nevyjadril formálne správnym spôsobom, t.j. náležitou opravou „Hlásenia choroby z povolania“ v zmysle vyhl. č. 504/2006 a Metodických pokynov Ministerstva zdravotníctva SR na vypĺňanie formulára „Hlásenie choroby z povolania alebo ohrozenie chorobou z povolania“, a jednak, že stanovisko Celoslovenskej komisie vo forme uznesenia nebolo takým dôkazom, ktorý by bol získaný postupom stanoveným zákonom (zák. č. 355/2007 Z.z.). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v administratívnom konaní každý dôkaz, a teda aj Hlásenie choroby z povolania, ako aj vyjadrenie MUDr. X., podlieha vyhodnoteniu v zmysle § 196 ods. 7 zák. č. 461/2003 Z.z. Rovnako by aj prípadné vyjadrenie resp. stanovisko Celoslovenskej komisie, ak by bolo získané postupom podľa zákona, podliehalo hodnoteniu ako každý iný dôkaz a to jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach s ostatnými zadováženými resp. predloženými dôkazmi. V tejto súvislosti správny súd uvádza, a to aj vzhľadom na námietky žalobcu, že právne postavenie Celoslovenskej komisie vyplýva z ust. § 31d zák. č. 355/2007 Z.z. v znení zák. č. 204/2014 Z.z. (úč. od 01.08.2014) a nie je preto dôvodné Celoslovenskú komisiu spochybňovať ako orgán, ktorý bol zriadený na základe zákona ako poradný orgán ministra zdravotníctva SR na posudzovanie chorôb z povolania. Tento orgán je však oprávnený (má kompetenciu) postupovať len v rozsahu stanovenom zákonom, konkrétne v § 31d ods. 5 zák. č. 355/2007 Z.z. t.j. je oprávnený posudzovať choroby z povolania podľa § 31a ods. 9 a 10, o ktorý prípad však v posudzovanej veci nejde, keďže predmetná choroba z povolania bola žalobcovi priznaná a hlásená už v r. 2011, ďalej posudzovať opätovne uznanie choroby z povolania podľa § 31c, o tento prípad rovnako nejde, pretože požiadať o opätovné uznanie choroby z povolania má oprávnenie len posudzovaná osoba alebo zamestnávateľ v prípade, ak sa domnievajú, že podozrenie na chorobu z povolania bolo posúdené nesprávne a to v lehote stanovenej v cit. ustanovení, a napokon podávať ministerstvu návrhy na zmenu a doplnenie zoznamu chorôb z povolania. Sociálnej poisťovni navyše ani zo zák. č. 461/2003 Z.z. nevyplýva oprávnenie obrátiť sa na Celoslovenskú komisiu. Prvostupňový orgán verejnej správy mohol postupom podľa § 233 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z. požiadať orgán na ochranu zdravia (regionálny úrad verejného zdravotníctva) o výsledok šetrenia pracovných podmienok vo vzťahu k možnému vzniku choroby z povolania pri priznaných chorobách z povolania a to v prípade, ak existovali pochybnosti o tom, za akých podmienok choroba vznikla. Prvostupňový orgán verejnej správy i žalovaný pri vyvodení záveru, že choroba vznikla žalobcovi ako SZČO ďalej vychádzali z tvrdenia SAŽP (zamestnávateľa žalobcu), že žalobca u nich nepracoval za podmienok, za ktorých choroba z povolania (jemu zistená) vzniká a zo záverov hygienického prieskumu RÚVZ, z ktorého vyplynulo, že žalobca u zamestnávateľa nevykonával prácu s kladivom, v dôsledku čoho spochybnil správnosť Hlásenia choroby z povolania v časti subjektu, u ktorého žalobca pracoval v čase vzniku choroby z povolania. Orgány verejnej správy však nijako neodstránili zistený rozpor a žalovaný sa ani nevysporiadal s tvrdením žalobcu a ním predloženým potvrdením neurológa, že pri jeho chorobe nemôže vykonávať prácu s počítačom a myšou, čo predstavovalo cca 6 hodín pracovného času u jeho zamestnávateľa (SAŽP). Týmto skutočnostiam (vo vzťahu k charakteru choroby - postihnutie horných končatín - syndróm karpálneho tunela) sa mal žalovaný zaoberať z toho hľadiska, či je možnou príčinou choroby zistenej žalobcovi práca s počítačom u zamestnávateľa, alebo príčinou je niečo iné (práca geológa - vzorkára, ktorú vykonával v čase zistenia choroby z povolania ako SZČO). Tieto skutočnosti neboli jednoznačne objasnené ani vo vyjadrení RÚVZ, ktorý sa po vykonanom hygienickom prieskumu v správe vôbec nevyjadril, či žalobcom vykonávané konkrétne činnosti u zamestnávateľa (špecifikované v pracovnej zmluve) sú rizikovou prácou z hľadiska zistenej choroby z povolania, t.j. či žalobca u tohto zamestnávateľa pracoval za podmienok, pri ktorých vzniká u neho zistená choroba z povolania. Táto súvislosť medzi pracovnými činnosťami vykonávanými žalobcom u jeho zamestnávateľa SAŽP a zistenou chorobou z povolania neboli jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností vylúčené ani Hlásením choroby z povolania, keďže príslušný subjekt (U.. X.) svoj odborný názor týkajúci sa zamestnávateľského subjektu, u ktorého pracoval žalobca za rizikových podmienok, zmenil (a to bez formálnych náležitostí, t.j. v rozpore s postupom určeným podľa vyhl. č. 504/2006) bez poskytnutia odborného odôvodnenia zmeny svojho názoru. Pokiaľ teda žalovaný nezistil skutkový stav tak, aby bolo nepochybné objasnenie spornej skutkovej otázky, a síce u ktorého subjektu (t.j. či u SAŽP - zamestnávateľa žalobcu alebo ako SZČO) bol žalobca vystavený tomu rizikovému faktoru, u ktorého vznikla jemu zistená choroba a to vzhľadom na všetky pracovné činnosti, ktoré u zamestnávateľa SAŽP alebo ako SZČO vykonával, ich rozsah a rizikovosť, a teda pokiaľ nebolo zistené a preukázané splnenie jednej z podmienok stanovených v § 8 ods. 2 písm. a/ zák. č. 461/2003 Z.z. na to, aby mohla byť choroba zistená u žalobcu a uvedená v „Hlásení o chorobe z povolania“ ako choroba z povolania, uznaná príslušným zdravotníckym zariadením zaradená do zoznamu chorôb z povolania uvedeného v prílohe č. 1 pre účely zák. č. 461/2003 Z.z. považovaná za chorobu z povolania, je potrebné konštatovať, že tak prvostupňový orgán verejnej správy ako i žalovaný nedostatočne zistili skutkový stav na vyvodenie záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na ním uplatnené úrazové dávky (náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia). Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd vyhodnotil námietku žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave za dôvodnú. 51. K námietke žalobcu, že žalovaný odôvodnil svoje rozhodnutie právnou úpravou, ktorá nie je pre tento prípad účinná, keď vo vzťahu k právnemu postaveniu Celoslovenskej komisie pre posudzovanie chorôb z povolania použil ustanovenia zák. č. 355/2007 Z.z., hoci „s poukazom na § 63c ods. 6 cit. zákona malo byť konanie dokončené podľa predpisov účinných pred prijatím legislatívnej zmeny postavenia komisie“, správny súd uvádza, že táto námietka nie je spôsobilá privodiť nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí prvostupňového orgánu verejnej správy (01.07.2015) i žalovaného (25.09.2015), bolo postavenie Celoslovenskej komisie ako poradného orgánu ministra zdravotníctva upravené zák. č. 355/2007 Z.z. o ochrane a podpore verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zák. č. 204/2014 Z.z. úč. od 01.08.2014 (ust. § 31d) s kompetenciami stanovenými v § 31d ods. 5 cit. zákona. Tak, ako už bolo uvedené aj v bode 50. tohto rozsudku, prvostupňový orgán verejnej správy vzhľadom na existenciu pochybností o subjekte, ktorý je zodpovedný za vznik choroby z povolania u poškodeného, požiadal prostredníctvom hlavného odborníka MZ SR doc. Legátha o predloženie predmetného prípadu žalobcu Celoslovenskej komisii na zaujatie odborného stanoviska, t.j. v tomto prípade však nebolo vydané stanovisko resp. uznesenie Celoslovenskej komisie postupom a v rámci kompetencií stanovených v § 31d ods. 5 zák. č. 355/2007 Z.z. (viď argumentácia uvedená v bode 50 tohto rozsudku). Z administratívneho spisu vyplýva, že oznámenie o tom, že prípad choroby z povolania žalobcu bol predložený Celoslovenskej komisii a bol prerokovaný dňa 05.02.2015, spolu s Uznesením č. 25 z 05.02.2015, boli žalovanému predložené dňa 06.03.2015 U.. X. primárom kliniky OPLaKT, FNsP F.D. Roosvelta V. V. s tým, že bude vykonaná oprava Hlásenia choroby z povolania, k čomu však stanoveným spôsobom do dňa vydania napadnutých rozhodnutí nedošlo. Pokiaľ žalobca argumentoval ustanovením § 63c ods. 6 zák. č. 355/2007 Z.z., v zmysle ktorého „konania začaté a právoplatne neskončené pred 01.08.2014 sa dokončia podľa doterajších predpisov“ správny súd uvádza, že sa jedná o prechodné ustanovenie k úpravám zák. č. 355/2007 Z.z. vykonaným zák. č. 204/2014 Z.z. úč. od 01.08.2014 a toto ustanovenie sa teda týka konaní začatých podľa zák. č. 355/2007 Z.z. pred 01.08.2014, t.j. netýka sa konaní začatých pred 01.08.2014 podľa zák. č. 461/2003 Z.z. (konanie vo veciach sociálneho poistenia). Z administratívneho spisu i napadnutých rozhodnutí vyplýva, že tak prvostupňový orgán verejnej správy i žalovaný postupovali v konaní o nárokoch žalobcu na úrazové dávky začatých na základe podaných žiadostí žalobcu ( vo veci nároku na náhradu za bolesť a nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z povolania) podľa platnej a účinnej právnej úpravy - zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení úč. do 31.12.2012. Pre úplnosť správny súd uvádza, že pokiaľ v odôvodnení svojich rozhodnutí žalovaný vo vzťahu k postaveniu, zloženiu a právomoci Celoslovenskej komisie poukázal na ust. § 31d zák. č. 355/2007 Z.z., toto ustanovenie citoval vo svojich rozhodnutiach v znení platnom a účinnom v čase vydania svojich rozhodnutí (25.09.2015). 52. Žalobca v žalobe namietal, že vec mala byť právne posúdená s ohľadom na ústavou garantované práva žalobcu, pričom poukázal na rovnosť v právach a zákaz znevýhodnenia podľa čl. 12. Mal za to, že žalovaný sa s uvedenou argumentáciou žalobcu v napadnutých rozhodnutiach nedostatočne vysporiadal, pričom nesprávne tvrdil, že v čase zistenia choroby z povolania žalobcu pracoval ako samostatne zárobkovo činná osoba, hoci v skutočnosti bol zamestnancom SAŽP a okrem toho popri zamestnaní mohol vykonávať práce ako SZČO. Namietal, že prvostupňový orgán verejnej správy i žalovaný vyložili a uplatnili zákon v rozpore s ústavou, pričom podľa žalobcu je potrebné skúmať, či žiadna interpretácia Zákona o sociálnom poistení neumožňuje priznanie úrazových dávok SZČO a to ani v ich pomernej časti, vzhľadom na dlhodobý výkon práce v postavení zamestnanca za podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania. K tejto námietke správny súd uvádza, že vzhľadom na to, že v predmetnej veci prvostupňový orgán verejnej správy i žalovaný nedostatočne zistili skutkový stav vo vzťahu k posúdeniu, či v preskúmavanom prípade žalobcom uplatnených nárokov na úrazové dávky sú splnené podmienky na priznanie úrazových dávok v zmysle § 17 ods. 1 v spojení s § 16 a § 8 ods. 2 písm. a/ zák. č. 461/2003 Z.z., pretože nebola objasnená sporná skutková otázka, u ktorého subjektu bol žalobca vystavený tomu rizikovému faktoru, za ktorého vzniká jemu zistená choroba, a to vzhľadom na všetky pracovné činnosti, ktoré u zamestnávateľa SAŽP alebo ako SZČO vykonával tak, ako je uvedené v bode 50 tohto rozsudku, resp. nebolo skúmané, či choroba zistená u žalobcu v dôsledku dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia horných končatín nemohla vzniknúť u zamestnávateľa SAŽP v príčinnej súvislosti s prácou na počítači, je potrebné považovať právne posúdenie veci žalovaným i prvostupňovým orgánom verejnej správy so záverom, že žalobcovi ako SZČO, ktorý je vylúčený z osobného rozsahu úrazového poistenia podľa Zákona o sociálnom poistení, nevznikol nárok na úrazové dávky, za predčasné. Navyše je možné prisvedčiť žalobcovi, že žalovaný sa v odôvodnení napadnutých rozhodnutí s touto odvolacou námietkou žalobcu vysporiadal nedostatočne. 53. Žalobca v žalobe navrhol, aby v prípade, pokiaľ súd dospeje k názoru, že nie je možné priznanie úrazových dávok SZČO a to z dôvodu, že relevantná právna úprava je v rozpore s ústavou, postupoval v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. 54. Podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu. 55. Podľa § 25 SSP ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku okrem ustanovení o intervencii. Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd postupuje primerane podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva. 56. Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej. 57. Zákonodarca v § 100 ods. 1 SSP ustanovuje dôvody pre prerušenie konania obligatórne, teda ide o také dôvody, za splnenia ktorých zákonných podmienok ustanovených v tejto právnej norme je povinný správny súd konanie vo veci prerušiť. V preskúmavanom prípade žalobcom podaný (podmienečný) návrh na prerušenie konania možno subsumovať pod ust. § 100 ods. 1 písm. b/ SSP účinného od 01.07.2016, v ktorom je stanovený dôvod pre prerušenie konania totožne s dôvodom stanoveným v § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. úč. do 30.06.2016 citovaného žalobcom v žalobe. Správny súd konanie uznesením preruší z tohto dôvodu len vtedy, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tomto prípade podá Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu. Predpokladom takéhoto postupu však je orgánom verejnej správy dostatočne zistený skutkový stav, z ktorého nepochybne vyplynú také skutkové zistenia, ktoré je možné subsumovať pod konkrétne ustanovenie právneho predpisu a súčasne skutočnosť, že by správny súd dospel k záveru, že toto konkrétne ustanovenie právneho predpisu, ktoré by malo byť aplikované na zistený skutkový stav, je v rozpore s Ústavou SR. Správny súd však v preskúmavanom prípade dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre obligatórne prerušenie konania a na postup podľa § 100 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Keďže správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie vecí, v dôsledku čoho správny súd s poukazom na § 191 ods. 1 písm. e/ SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a/ SSP napadnuté rozhodnutia žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil, správny súd neaplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 461/2003 Z.z. (na základe vykonaného dokazovania orgánom verejnej správy nebolo možné bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že žalobca u zamestnávateľa SAŽP nepracoval za podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania, a teda ani to, že by neboli splnené podmienky podľa § 17 v spojení s § 16 a § 8 zák. č. 461/2003 Z.z.). Nebolo teda možné ani jednoznačne konštatovať, že žalobcovi vznikla choroba, ktorá bola hlásená prvostupňovému orgánu verejnej správy ako choroba z povolania, pri činnostiach vykonávaných žalobcom ako SZČO. Takáto skutočnosť nevyplýva ani z „Hlásenia choroby z povolania“ vyhotoveného v zmysle vyhl. č. 504/2006, v ktorom ako subjekt, u ktorého vznikla choroba z povolania, je naďalej označený zamestnávateľ žalobcu SAŽP. Z uvedeného dôvodu neboli správnym súdom aplikované príslušné ustanovenia zák. č. 461/2003 Z.z., a teda v preskúmavanom konaní správny súd ani nemal dôvod zaoberať sa otázkou, či právna úprava, ktorá vylučuje SZČO z účasti na úrazovom poistení je alebo nie je v súlade s ústavou. Bolo by predčasné a aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania postupovať podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP. Navyše žalobca navrhol prerušiť konanie len za podmienky, pokiaľ by správny súd dospel k takému záveru, že nie je možné priznanie úrazových dávok SZČO z dôvodu, že relevantná právna úprava je v rozpore s ústavou. Žalobca navyše v žalobe ani nekonkretizoval, ktoré ustanovenia zák. č. 461/2003 Z.z. by mali byť v rozpore s ústavou (v žalobe použil pojem „relevantná právna úprava“) a takýto svoj návrh ani právne nezdôvodnil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, pričom o zamietnutí návrhu rozhodol spolu s rozhodnutím vo veci samej v súlade s § 162 ods. 3 CSP v spojení s § 25 SSP. 58. Správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného, ako aj rozhodnutí prvostupňového orgánu verejnej správy a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, a preto rozhodnutia žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy s poukazom na § 191 ods. 1 písm. e/ SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a/ SSP zrušil a vec vrátil v zmysle § 191 ods. 4 SSP prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Prvostupňový orgán verejnej správy v súlade s § 195 a § 196 zák. č. 461/2003 Z.z. úplne a správne zistí skutkový stav vecí tak, aby bola nepochybne objasnená sporná skutková otázka, a síce u ktorého subjektu bol žalobca vystavený tomu rizikovému faktoru, resp. u ktorého pracoval za takých podmienok, za ktorých vzniká jemu zistená choroba, a to vzhľadom na všetky pracovné činnosti, ktoré v pracovnom pomere u zamestnávateľa SAŽP alebo ako SZČO vykonával, ich rozsah a rizikovosť. V prípade potreby za účelom zistenia relevantných skutočností pre posúdenie, či sa jedná o chorobu z povolania v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. a či vznikol žalobcovi nárok na úrazové dávky v zmysle podmienok stanovených cit. zákonom, vykoná dokazovanie napríklad vyžiadaním si doplňujúcej správy od RÚVZ, prípadne výsluchom U.. X., vrátane zabezpečenia formálne (v súlade s vyhl. č. 504/2006 Z.z.) opraveného Hlásenia choroby z povolania, resp. znaleckým dokazovaním, všetky vykonané dôkazy vyhodnotí jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a svoje rozhodnutia z hľadiska skutkových zistení a ich právneho posúdenia náležite zdôvodní v súlade s ust. § 209 zák. č. 461/2003 Z.z. 59. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca bol v konaní úspešný, správny súd mu priznal voči žalovanému úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 60. Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, podaná na Krajskom súde v Banskej Bystrici. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.