Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoKR/4/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110218374 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6110218374.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej, členiek JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Daniely Maštalířovej v právnej veci žalobcu Správcovská a reštrukturalizačná, k. s. so sídlom Horná 13, 974 01 Banská Bystrica, IČO:36 866 555, správca konkurznej podstaty úpadcu CORTE, spol. s r. o. so sídlom Zvolenská cesta 35, 974 05, Banská Bystrica, IČO:31 433 987, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r.o., Horná 13, Banská Bystrica proti žalovanému UNIVEX - V, s. r. o. Košice so sídlom Čordákova 30, 040 01 Košice, IČO:31 671 608, zastúpenému JUDr. Marekom Bujdošom, advokátom so sídlom Hlinky 262/6, Stropkov, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 26Cbi/35/2010-403 zo dňa 8. októbra 2015 takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 26Cbi/35/2010-403 zo dňa 8. októbra 2015 v časti výroku, ktorým súd žalobu zamietol potvrdzuje. V časti výroku, ktorým súd zaviazal zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 11.084,40 eur na účet právneho zástupcu žalovaného mení tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy prvostupňového konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 2.158,34 eur na účet právneho zástupcu žalovaného. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 87,50 na účet právneho zástupcu žalovaného. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 11.084,40 eur na účet právneho zástupcu žalovaného. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy zo dňa 14. 5. 2010 uzavretej medzi úpadcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim a zároveň uloženia povinnosti žalovaného previesť vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu vyšpecifikovanom v petite návrhu. Žalobu odôvodnil tým, že úpadca uzavrel kúpne zmluvy počas reštrukturalizácie bez súhlasu reštrukturalizačného správcu napriek tomu, že takýto úkon mal podliehať jeho súhlasu, a to na základe uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica o povolení reštrukturalizácie zo dňa 25. 1. 2010, nakoľko sa jednalo o prevod nehnuteľností, ktorých hodnota predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka, prípadne ich zaťaženia vecným bremenom a jednalo sa o uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlžník zaviazal poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok. Podľa názoru správcu sa jedná o právny úkon bez primeraného protiplnenia podľa § 58 ods. 1 ods. 1 ZoKR, ako aj o ukracujúci právny úkon podľa § 60 ZoKR. Okresný súd zistil, že dňa 14. 5. 2010 uzatvoril úpadca ako predávajúci so žalovaným ako kupujúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, nachádzajúcich sa v k. ú. K. E.; kúpna cena nehnuteľností bol stanovená sumou 133.000,--Eur. Toho istého dňa uzatvoril úpadca ako predávajúci so žalovaným ďalšiu kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností zapísaný na LV č. XXXX (v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy na LV č. XXXX) nachádzajúcich sa v k. ú. K. E., kúpna cena bola dohodnutá sumou 200.000,--eur. Žalovaný 30. 5. 2010 uhradil kúpne ceny za prevedené nehnuteľnosti. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Okresný súd ďalej uviedol, že rozsudkom zo dňa 20.9.2011 č. k. 26Cbi 35/2010-219 žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal, že sú splnené podmienky na odporovanie napadnutého právneho úkonu podľa § 130 ods. 4 ZKR. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 3.10.2012 č. k. 41CoKR/74/2011 rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal žalobcu k náhrade trov odvolacieho konania žalovaného vo výške 64,41 eur. Na dovolanie žalobcu proti tomuto rozhodnutiu Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 28.2.2013 č. k. 4Obdo 61/2012 dovolanie žalobcu odmietol a zaviazal žalobcu k náhrade trov dovolacieho konania žalovaného vo výške 66,32 eur. S takýmto výsledkom konania sa neuspokojil žalobca, ktorý podal na Ústavnom súde sťažnosť pre porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR a Ústavný súd SR nálezom zo dňa 2.10.2013 III. ÚS 164/2013-48 rozhodol, že základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 41CoKR 74/2011 zo dňa 3. októbra 2012 porušené bolo a zároveň rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 24.3.2013 č. k. 41CoKR 3/2014 rozsudok okresného súdu Banská Bystrica č. k. 26Cbi 35/2010-219 zo dňa 20.9.2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že okresný súd si v novom konaní zabezpečí dôkaz navrhnutý žalobcom a teda zabezpečí/vykoná tento dôkaz pripojením súdneho spisu, na ktorý poukazoval v konaní žalobca, pretože takáto súčinnosť okresného súdu vedúca k odstráneniu dôkazného deficitu účastníka nie je v rozpore s koncentračnou zásadou vyplývajúcou z ust. § 118a. Okresný súd sa mal oboznámiť s dôkazmi, ktoré navrhol vykonať žalobca, a to pripojením reštrukturalizačného spisu, ktorý bol vedený na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k. 1R8/2009 a preskúmať dôkazy, na ktoré sa odvoláva žalobca a na základe týchto dôkazov opätovne nárok žalobcu prejednať a vo veci rozhodnúť aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR. Okresný súd si pripojil dôkazy, ktoré označil žalobca a ktoré bol prvostupňový súd povinný pripojiť (oboznámiť sa s nimi) v zmysle záverov Ústavného a odvolacieho súdu, a to spisy okresného súdu č. k. 65Cbi/3/2010 a 1R 8/2009, oboznámil sa so zoznamom majetku a záväzkov, ktorý je obsahom reštrukturalizačného spisu. Podľa názoru súdu ak správca odporuje právnemu úkonu dlžníka urobeného počas reštrukturalizácie musí zdôvodniť a preukázať, že sa jednalo o právny úkon, ktorý podliehal súhlasu správcu a teda, že sa jednalo o prevod takých nehnuteľností, ktorých hodnota predstavovala významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka, ako aj skutočnosť, že sa jednalo o zmluvy, ktorými si dlžník zaviazal poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok. Súd uviedol, že žalobca bol povinný najneskôr do konca prvého pojednávania uviesť také rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by vyplýval záver, že sa jedná o úkon, ktorý podliehal súhlasu správcu a teda mu je možné odporovať. Podľa názoru súdu nebolo zo strany žalobcu postačujúce citovať výrok uznesenia konkurzného súdu pod písmenom d/ a j/, ale bolo jeho povinnosťou v rámci povinnosti tvrdenia uviesť údaje o celkovej hodnote majetku dlžníka a jeho obrate za predchádzajúci kalendárny rok, nakoľko bez týchto údajov nie je možné posúdiť, či napadnutý právny úkon bol úkonom podliehajúcim súhlasu správcu a teda či mu je vôbec možné odporovať, ktoré údaje boli rozhodujúcimi skutočnosťami vo vzťahu k uplatnenej odporovateľnosti kúpnej zmluvy. Bez tvrdenia a následného preukázania týchto skutočností nie je možné bez ďalšieho odporovať právnym úkonom dlžníka urobeným počas reštrukturalizácie aj keby sa jednalo o právny úkon bez primeraného protiplnenia alebo inak ukracujúci právny úkon. Okresný súd mal za to, že tieto povinnosti si žalobca nesplnil ani v konaní po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom na základe nálezu Ústavného súdu. Súdu nebolo ani na ďalšom pojednávaní zrejmé, prečo je kúpna zmluva zo dňa 14.5.2010 právnym úkonom, ktorý podliehal súhlasu správcu a napriek tomu ho dlžník urobil bez jeho súhlasu a že správca je mu oprávnený odporovať podľa § 130 ods. 4 ZKR. Podľa názoru okresného súdu vzhľadom na ust. § 120 ods. 1 O.s.p. žalobca neuviedol tvrdenia, ktoré by následne mohli byť potvrdené (preukázané) listinnými dôkazmi, ktoré označil, napriek tomu, že súd pripojil a oboznámil sa so zoznamom majetku a záväzkov a so spismi okresného súdu nemôže svojim vyhľadávaním nahradiť povinnosť žalobcu tvrdiť rozhodujúce skutočnosti svedčiace o tom, že odporovaný právny úkon podlieha súhlasu správcu. Súd má za to, že nie je a ani nemôže byť jeho úlohou vyhľadať z pripojených dokladov, ktoré pozostávajú z niekoľkých stoviek strán údaje, ktoré mal tvrdiť žalobca pri zdôvodňovaní svojho nároku. Podľa názoru súdu sa nejednalo o deficit dôkazný ale o deficit tvrdení a dôvodom zamietnutia žaloby nebola skutočnosť, že žalobca nevedel predložiť dôkaz, ktorým nedisponoval, pretože súd aj keď sa oboznámil s dôkazmi navrhnutými žalobcom, nemohol za žalobcu vykonať úkon, ktorý výslovne prináleží žalobcovi, t. j. tvrdiť rozhodujúce skutkové okolnosti a za žalobcu zistiť, aká bola hodnota majetku dlžníka v čase konania napadnutého právneho úkonu a zistiť obrat dlžníka za predchádzajúci kalendárny rok a z týchto skutočností vyvodiť príslušné právne závery. Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalovanému ako účastníkovi v spore úspešnému priznal náhradu trov konania vo výške 11.084,40 eur. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že sa nestotožňuje s názorom prvostupňového súdu, nakoľko všetky dôkazy označil už v podanej žalobe zo dňa 27.8.2010, prípadne boli predložené právnym zástupcom v prvostupňovom konaní. Poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým rozsudok okresného súdu zrušil a uložil okresnému súdu povinnosť v ďalšom konaní predložiť ďalší dôkaz navrhnutý žalobcom a to tak, že k predmetnému konaniu pripojí súvisiace súdne spisy Krajský súd uložil okresnému súdu povinnosť oboznámiť sa s dôkazmi, ktoré žalobca navrhol vykonať a preskúmať dôkazy, na ktoré sa odvolával a na základe týchto dôkazov opätovne prejednal nárok žalobcu. Poukázal na ust. § 121 O.s.p., v zmysle ktorého netreba dokazovať okrem iného skutočnosti známe súdu z jeho činnosti, nakoľko sa v tomto prípade jedná o skutočnosti dôležité pre procesné rozhodnutia zachytené v súdnych spisoch, s ktorými sa súd mal v zmysle pokynu krajského súdu oboznámiť. Podľa názoru žalobcu skutočnosť, že uvedené pripojené doklady pozostávajú z niekoľko stoviek strán nemôže byť prekážkou, v dôsledku ktorej by súd nemal preskúmať tieto dôkazy, nakoľko súd uvádza, že sa oboznámil s dôkazmi navrhnutými žalobcom. Žalobca v zmysle § 121 O.s.p. nepovažoval za potrebné mu navrhovať vykonanie týchto dôkazov, nakoľko sa jednalo o skutočnosti známe súdu z jeho činnosti. Ďalej uviedol, že súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec neuviedol ako sa s tými dôkazmi vyrovnal. Žalobca v samotnom žalobnom návrhu označil tvrdenie, že predmetné úkony, ktorých neúčinnosti sa domáha sú úkonmi s hodnotou vyššou ako 5% obratu dlžníka za predchádzajúci kalendárny rok, resp. hodnotou, ktorá má zásadný podiel na majetku dlžníka a súd vykonal dokazovanie pripojením súdneho spisu obsahujúceho súvahu a výkaz ziskov a strát dlžníka za dané obdobie. Žalobca povinnosť tvrdenia ako aj dôkazné bremeno uniesol a tvrdenie preukázal dôkazom vykonaným súdom. Má za to, že pokiaľ prvostupňový súd rozhodol v rozpore s dôkazmi, s ktorými sa oboznámil, takýto rozsudok je nezákonný. Odvolateľ uviedol, že súd prejednal a rozhodol vec na jednom pojednávaní, v neprítomnosti žalobcu, kde jeho postavenie v spore bolo kľúčové v dôsledku čoho nemal žalobca možnosť sa vyjadriť k predmetnej dôkaznej situácii, prípadne označiť ďalšie dôkazy, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku žalobcovi vytýka, že neuviedol skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie žalobného návrhu, no tým, že konal v jeho neprítomnosti, nedal mu ani možnosť a odňal takýmto spôsobom žalobcovi možnosť realizovať svoje práva. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že jedným z dôvodov odvolania žalobcu je aj odňatie možnosti konania pred súdom. Zdôvodňuje to tým, že súd rozhodol na jednom pojednávaní v neprítomnosti žalobcu. S týmto dôvodom žalobcu žalovaný nesúhlasí, žalobca sa z vlastnej vôle nezúčastňoval pojednávaní, nie vinou súdu, ale svojou vlastnou vinou alebo nedbanlivosťou sa týchto pojednávaní nezúčastnil, preto žalovaný považuje tento odvolací dôvod za účelový. Čo sa týka ďalšieho dôvodu uvedeného v odvolaní žalobcu, má za to, že okresný súd dostatočne zistil skutkový stav v danej veci, správne v zmysle pokynov odvolacieho súdu pripojil reštrukturalizačný spis, avšak ani z dôkazov žalobcu nevyplývajú skutočnosti uvádzané žalobcom, preto má za to, že prvostupňový súd rozhodol na základe náležite zisteného skutkového stavu a platných právnych predpisov. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil a žalobcu zaviazal k úhrade trov odvolacieho konania vo výške 1.310,74 eur. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal odvolanie v rozsahu podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým súd žalobu zamietol podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a v časti výroku o náhrade trov konania podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým žalobu zamietol a priznal trovy právneho zastúpenia žalovanému. Základnou odvolacou námietkou je tvrdenie žalobcu, že uniesol povinnosť tvrdenia i dôkazné bremeno, tvrdenie preukázal dôkazom vykonaným súdom, a ak následne prvostupňový súd rozhodol v rozpore s dôkaznou situáciou, žalobca má za to, že rozsudok je nezákonný. Ďalšou odvolacou námietkou bolo tvrdenie žalobcu, že súd vec prejednal v neprítomnosti žalobcu na jednom pojednávaní, v dôsledku čoho žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k dôkaznej situácii, prípadne označiť ďalšie dôkazy, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Po rozhodnutí Ústavného súdu SR Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k.41CoKR/3/2014-345 zo dňa 24.marca 2014 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní okresný súd zabezpečí dôkaz navrhnutý žalobcom, ktorý uviedol, že nedisponuje kompletnou zmluvou a účtovnou dokumentáciou dlžníka, ktorá by splnenie podmienky podľa § 130 ods. 4 ZKV preukázala, a ktorá bola zároveň podľa vyjadrenia okresného súdu relevantným dôkazom pre jeho rozhodnutie o merite veci. Okresný súd bude postupovať tak, že tento dôkaz zabezpečí/vykoná pripojením súvisiaceho súdneho spisu, na ktorý poukazoval v konaní žalobca, pretože takáto súčinnosť okresného súdu vedúca k odstráneniu dôkazného deficitu účastníka nie je v rozpore s koncentračnou zásadou vyplývajúcou z § 118a O. s. p. Okresný súd sa oboznámi s dôkazmi, ktoré navrhol vykonať žalobca, a to aj pripojením reštrukturalizačného spisu, ktorý bol vedený na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k. 1R /8/2009 a preskúma dôkazy, na ktoré sa odvoláva žalobca a na základe týchto dôkazov opätovne nárok žalobcu, ktorým sa domáha určenia neúčinnosti kúpnych zmlúv prejedná a vo veci rozhodne aj s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 164/2013-48 zo dňa 2. októbra 2013. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že okresný súd sa právnym názorom odvolacieho súdu pri rozhodovaní riadil, pripojil dôkazy, ktoré označil žalobca a ktoré bol povinný pripojiť a oboznámiť sa s nimi v zmysle záverov Ústavného a odvolacieho súdu. Napriek tomu, že sa s dôkazmi oboznámil a oboznámil sa aj so zoznamom majetku a záväzkov, okresný súd uviedol, že nemôže vyhľadávaním nahradiť povinnosť žalobcu tvrdiť skutočnosti svedčiace o tom, že odporovaný právny úkon podliehal súhlasu správcu. Podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa vyššie cit. ustanovenia navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení, než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté, a súd napriek tomu nemá jednoznačne skutkový základe pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Žalobca svoju žalobu odôvodňoval skutočnosťou, že úpadca uzavrel kúpne zmluvy počas reštrukturalizácie bez súhlasu reštrukturalizačného správcu napriek tomu, že takýto úkon mal podliehať jeho súhlasu na základe uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica o povolení reštrukturalizácie, pretože sa jednalo o prevod nehnuteľností, ktorých hodnota predstavuje významný podiel na hodnote majetku dlžníka, prípadne ich zaťatenie vecným bremenom a jednalo sa o uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlžník zaviazal poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5% obratu za predchádzajúci kalendárny rok. Žalobca v žalobe uviedol, že má za to, že uzatvorenie kúpnej zmluvy je možné subsumovať pod uvedené skutočnosti, teda takýto právny úkon podlieha súhlasu správcu s tým, že správca súhlas na uzatvorenie kúpnej zmluvy úpadcovi neudelil. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že aj napriek povinnosti uloženej mu odvolací súdom, vyplývajúcou z nálezu Ústavného súdu SR, nemohol ani po oboznámení s predmetnými dôkazmi navrhnutými žalobcom za žalobcu vykonať úkon, ktorý výslovne prináleží žalobcovi, t. j. tvrdiť rozhodujúce skutkové okolnosti a zistiť aká bola hodnota majetku dlžníka v čase vykonávania právneho úkonu a zistiť obrat dlžníka za predchádzajúci kalendárny rok a z týchto skutočností vyvodiť právne závery. Odvolací súd poznamenáva, že žalobca v žalobe len poukazoval na uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica o povolení reštrukturalizácie, a to na konkrétne body tohto uznesenia, s tým, že má za to, že uzatvorenie kúpnej zmluvy je možné subsumovať pod tieto úkony, avšak neuviedol konkrétne skutočnosti, z ktorých by súd mohol vyvodiť záver, že sa jedná o úkon, ktorý podliehal súhlasu správcu a je ho možné odporovať. Aj keď v zmysle ust. § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, odvolací súd uvádza, že tieto skutočnosti, doslova vykonať za žalobcu dôkaz, a to, že sa konkrétne jednalo o prevod nehnuteľností alebo iného majetku, ktorého hodnota predstavuje významný podiel na hodnote majetku dlžníka, a jedná sa o zmluvu, ktorou sa dlžník zaviazal poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5% z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok, nie je takým dôkazom ktorý by vyplýval z § 121 O.s.p., pretože skutočnosti známe súdu z jeho činnosti sú také, o ktorých má súd vedomosť z jeho úradnej činnosti, o ktorých existuje súdny spis. V danom prípade však aj odvolací súd, aj nález Ústavného súdu, súdu prvého stupňa prikazoval tento dôkaz zabezpečiť/vykonať pripojením súvisiaceho súdneho spisu, nejedná sa podľa názoru odvolacieho súdu o skutočnosti, ktoré netreba dokazovať tak ako uvádza § 121 O.s.p. Napriek tomu, že predmetné súdne spisy si súd prvého stupňa pripojil, za žalobcu nemohol vykonať úkon, ktorý výslovne žalobcovi prináleží, t. j. tvrdiť rozhodujúce skutkové okolnosti tak ako uvádza aj vyššie cit. ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p., nebol povinný podľa názoru odvolacieho súdu vyhľadávať v pripojených spisoch dôkazy, z ktorých by sa dal vyvodiť záver o oprávnenosti návrhu žalobcu, s tým, že je to žalobca, ktorý je povinný uviesť rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že sa jedná o úkony, kedy sa súhlas reštrukturalizačného správcu vyžadoval. Mohol napríklad priamo na pojednávaní z pripojených súdnych spisov žalobca svoje tvrdenia súdu odvodiť. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/1900/2005 zo 7. septembra 2006, podľa ktorého okrem iného v občianskom súdnom konaní sa uplatňuje zásada prejednávacia, podľa ktorej sú účastníci povinní tvrdiť všetky pre rozhodnutie veci významné skutočnosti (povinnosť tvrdenia); sú tiež povinní plniť dôkaznú povinnosť (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Dôsledkom nesplnenia týchto povinností je vyhlásenie nepriaznivého rozsudku pre účastníka, ktorý ich nesplnil; súd sám nie je povinný po významných skutočnostiach pátrať. K námietke žalobcu, že prvostupňový súd rozhodol na jednom pojednávaní v neprítomnosti žalobcu v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom odvolací súd uvádza, že po vrátení spisu odvolacím súdom okresný súd vytýčil pojednávanie na deň 23.4.2015, z neúčasti ktorého sa právny zástupca žalobcu telefonicky v deň pojednávania o 9.00 ospravedlnil z dôvodu, že sa právnemu zástupcovi pokazilo auto a nestihne prísť na pojednávanie, prítomný bol právny zástupca žalovaného a štatutárny zástupca žalovaného. Následne bolo pojednávanie vytýčené na deň 23.6.2015, z neúčasti ktorého sa opätovne ospravedlnil a požiadal o odročenie pojednávania právny zástupca žalobcu, súd uvedenú žiadosť o odročenie pojednávania akceptoval a termín pojednávania zrušil z dôvodu ospravedlnenia podaného zástupcom žalobcu. Následne súd vytýčil pojednávanie na deň 22.9.2015, na ktoré sa ospravedlnil právny zástupca žalovaného, súd pojednávanie odročil na deň 8.10.2015, na ktoré mal právny zástupca žalobcu predvolanie riadne vykázané, z neúčasti na pojednávaní sa neospravedlnil, následne prvostupňový súd pojednával bez právneho zástupcu žalobcu, ktorý mal doručenie vykázané a okresný súd konštatoval, že sa z neúčasti na pojednávaní neospravedlnil. Neobstojí potom tvrdenie žalobcu, že súd rozhodol na jednom pojednávaní bez prítomnosti žalobcu, keď je zrejmé, že z dvoch pojednávaní sa ospravedlnil právny zástupca žalobcu, tieto žiadal odročiť, čo okresný súd akceptoval. Pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je preto potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi znemožnila realizácia tých jeho procesných práv, ktoré sú mu Občianskym súdnym poriadkom priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobcovi prvostupňový súd neznemožnil realizáciu jeho procesných práv, nakoľko samotný žalobca ako aj jeho právny zástupca sa na pojednávaniach nezúčastňovali, dokonca z neúčasti na pojednávaní konanom dňa 8.10.2015 sa neospravedlnili, a ani nepožiadali o odročenie pojednávania, preto dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd tým, že konal a rozhodol bez žalobcu a jeho právneho zástupcu neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, ktorú možnosť zúčastniť sa pojednávania si zmaril sám žalobca, ktorý sa bez ospravedlnenia na toto pojednávanie nedostavil s tým, že na tomto pojednávaní mal právo realizovať svoje procesné práva. Na základe uvedeného má odvolací súd za preukázané, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred prvostupňovým súdom, ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené. Odvolací súd po preskúmaní veci prišiel k záveru, že súd prvého stupňa správne aplikoval platnú právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené a bolo vykonané dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami formulovanými v Občianskom súdnom poriadku. Súd prvého stupňa dospel k zisteniu pravdivého obrazu skutkového stavu a na tomto základe dospel k správnym právnym záverom. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým súd žalobu zamietol podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s. p. ako vecne správny potvrdil. V časti výroku o náhrade trov prvostupňového konania odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil a priznal žalovanému trovy prvostupňového konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 2.158,34 eur. Tri úkony právnej služby v r. 2010 á 55,49 eur, spolu 166,47 eur, dva úkony právnej služby v r. 2011 á 57,--eur, spolu 114,--eur, jeden úkon právnej služby v r. 2012 58,69 eur, jeden úkon právnej služby v r. 2015 á 64,53 eur a 16,13 eur (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. Ďalej súd priznal žalovanému náhradu režijného paušálu za r. 2010 3x 7,21 eur spolu 21,63 eur, za r. 2011 2x 7,41 eur, spolu 14,82 eur, za r. 2012 1 x 7,63 eur, za r. 2015 2x 8,39 eur, spolu 16,78 eur. Odmena za právne služby spolu s režijným paušálom bola priznaná vo výške 480,68 eur. Náhradu za stratu času za r. 2010 14 polhodín á 12,02 eur, spolu 168,28 eur, za r. 2011 14 polhodín á 12,35 eur, spolu 172,90 eur, za r. 2015 28 polhodín á 13,98 eur, spolu 391,44 eur. Náhrada za stratu času spolu 732,62 eur. Cestovné - štyri pojednávania, jedno pojednávanie á 146,33 eur, spolu 585,32 eur. K trovám právneho zastúpenia vo výške 1.798,62 eur, súd priznal žalovanému aj 20 % DPH vo výške 359,72 eur, celkovo boli žalovanému priznané trovy konania v prvostupňovom konaní vo výške 2.158,34 eur. Rozsudok prvostupňového súdu v časti náhrady trov prvostupňového konania odvolací súd zmenil s poukazom na svoje rozhodnutie 41CoKR/74/2011-259 zo dňa 3.10.2012, kedy pri priznaní trov odvolacieho konania úspešnému žalovanému tiež vychádzal z ust. § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 4Obdo 61/2012-310 zo dňa 28.2.2013, ktorý úspešnému žalovanému pri určení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal tiež z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. v prospech žalovaného, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný. Žalovaný si uplatnil v prípade úspechu trovy právneho zastúpenia vo výške 1.310,74 eur, t. j. 1 úkon podanie vyjadrenia k odvolaniu vo výške 1.083,89 eur podľa § 10 ods. 1 Vyhl. č. 655/2004 Z. z. plus 1 x režijný paušál vo výške 8,39 eur plus DPH. Odvolací súd priznal žalovanému ako úspešnému účastníkovi v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania vo výške 87,50 eur, t. j. 1 úkon právnej služby vyjadrenie k odvolaniu do výške 64,53 eur (§11 ods. 1 vyhlášky 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb; ďalej len „vyhláška“) a 1 x náhrada režijného paušálu 8,39 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) plus 20 % DPH 14,58 eur (§ 18 ods. 3 vyhlášky). Pri priznaní trov právneho zastúpenia žalovaného vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky, nakoľko v danom prípade sa jedná o určovaciu žalobu, preto pri posudzovaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky, vzhľadom na početnú judikatúru Najvyššieho súdu SR a s poukazom na svoje rozhodnutie č.k. 41CoKR/74/2011-259 zo dňa 3.10.2012, kedy pri priznaní trov odvolacieho konania úspešnému žalovanému tiež vychádzal z ust. § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 4Obdo 61/2012-310 zo dňa 28.2.2013, ktorý úspešnému žalovanému pri určení výšky základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal tiež z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi senátu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.