Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/60/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015200459 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6015200459.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov senátu JUDr. Milana Segeča a JUDr. Petra Kvietka v právnej veci žalobcu: KAMWOOD, s.r.o., so sídlom Skladištná 4676, 984 01 Lučenec, IČO: 36 628 654, zast. Advokátska kancelária UHAĽ s.r.o., JUDr. Maroš Uhaľ, advokát a konateľ, so sídlom Námestie SNP 6/11, 960 01 Zvolen, IČO: 47 236 655, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonností rozhodnutí žalovaného: 1/ č. 1100301/1/74130/2015/5003 zo dňa 20. februára 2015, 2/ č. 1100301/1/74137/2015/5003 zo dňa 20. februára 2015, 3/ č. 1100301/1/74145/2015/5003 zo dňa 20. februára 2015, 4/ č. 1100301/1/74152/2015/5003 zo dňa 20. februára 2015, 5/ č. 1100301/1/74158/2015/5003 zo dňa 20. februára 2015, 6/ č. 1100301/1/74164/2015/5003 zo dňa 20. februára 2015, 7/ č. 1100301/1/71169/2015/5003 zo dňa 23. februára 2015, 8/ č. 1100301/1/74174/2015/5003 zo dňa 23. februára 2015, 9/ č. 1100301/1/74191/2015/5003 zo dňa 23. februára 2015, 10/ č. 1100301/1/74202/2015/5003 zo dňa 23. februára 2015, 11/ č. 1100301/1/74212/2015/5003 zo dňa 23. februára 2015, takto r o z h o d o l : I/ Krajský súd žaloby žalobcu z a m i e t a . II/ Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9601402/5/3634174/2014/VágS zo dňa 28.07.2014 podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) určil platiteľovi dane z pridanej hodnoty spoločnosti KAMWOOD s.r.o., so sídlom Skladištná 4676, 984 01 Lučenec (v procesnom postavení žalobca) rozdiel v sume 5944,52 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2010 s tým, že nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní bol 23.149,16 Eur a nadmerný odpočet zistený správcom dane 17.204,64 Eur. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca odvolanie a na základe podaného odvolania rozhodoval ako druhostupňový správny orgán žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 1100301/1/74130/2015/5003 zo dňa 20.02.2015 napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca na tunajšom súde žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, v ktorej navrhoval rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vec napadla na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 23S/60/2015. 2. Daňový úrad v Banskej Bystrici rozhodnutím č. 9601402/5/3634272/2014/VágS zo dňa 28.07.2014 určil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel v sume 9117,88 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010 s tým, že nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní bol 27.377,49 Eur a nadmerný odpočet zistený správcom dane 18.259,61 Eur, a to v zmysle § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z.. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie žalobca, o ktorom rozhodoval žalovaný tak, že rozhodnutím č. 1100301/1/74137/2015/5003 zo dňa 20.02.2015 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu žalovaného žalobu, v ktorej navrhoval rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vec napadla na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 23S/61/2015. 3. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9601402/5/3634325/2014/VágS zo dňa 28.07.2014 podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 14.933,75 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010, nepriznal nadmerný odpočet v sume 5397,25 Eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na DPH v sume 9536,50 Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom v odvolacom konaní rozhodoval ako druhostupňový správny orgán žalovaný a ten rozhodnutím č. 1100301/1/74145/2015/5003 zo dňa 20.02.2015 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobu žalobca, v ktorej navrhoval rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vec napadla na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 23S/62/2015. 4. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9601402/5/3634399/2014/VágS zo dňa 28.07.2014 podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel v sume 13.762,22 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2010 s tým, že nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní bol 18.573,88 Eur a nadmerný odpočet zistený správcom dane vo výške 4811,66 Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodoval žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/74152/2015/5003 zo dňa 20.02.2015 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného, ktoré navrhoval zrušiť, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Vec napadla na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 23S/63/2015. 5. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9601/402/5/3634461/2014/VágS zo dňa 28.07.2014 podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel v sume 19.308,09 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2010 s tým, že nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní bol 32.177,93 Eur a nadmerný odpočet zistený správcom dane 12.869,84 Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodoval druhostupňový správny orgán - žalovaný a ten rozhodnutím č. 1100301/1/74158/2015/5003 zo dňa 20.02.2015 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Proti v zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného, ktoré navrhoval zrušiť, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vec napadla na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 23S/64/2015. 6. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9601402/5/3634514/2014/VágS zo dňa 28.07.2014 podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil žalobcovi ako platiteľovi DPH rozdiel v sume 17.466,68 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010 s tým, že nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní bol 34.502,01 Eur a nadmerný odpočet zistený správcom dane vo výške 17.035,33 Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca, o ktorom v odvolacom konaní rozhodoval žalovaný, ako druhostupňový správny orgán, ktorý rozhodnutím č. 1100301/1/74164/2015/5003 zo dňa 20.02.2015 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Vec napadla na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 23S/65/2015. 7. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9601402/5/3634569/2014/VágS zo dňa 28.07.2014 podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil žalobcovi ako platiteľovi DPH rozdiel v sume 2665,81 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 s tým, že nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní bol 38.381,84 Eur a nadmerný odpočet zistený správcom dane 35.716,03 Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca, o ktorom rozhodoval odvolací orgán - žalovaný rozhodnutím č. 1100301/1/74169/2015/5003 zo dňa 23.02.2015 tak, že prvostupňové rozhodnutie, ktorým správca dane nepriznal nadmerný odpočet v sume 38.381,84 Eur a priznal nadmerný odpočet v sume 35.716,03 Eur, t.j. vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 2665,81 Eur, potvrdil. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného, ktoré navrhoval zrušiť, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vec napadla na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 23S/66/2015. 8. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9601402/5/3634624/2014/VágS zo dňa 28.07.2014 určil podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku žalobcovi ako platiteľovi DPH rozdiel v sume 3961,16 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 s tým, že nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní bol 40.266,92 Eur a nadmerný odpočet zistený správcom dane vo výške 36.305,76 Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodoval ako druhostupňový správny orgán žalovaný, a to rozhodnutím č. 1100301/1/74174/2015/5003 zo dňa 23.02.2015 tak, že prvostupňové rozhodnutie, ktorým nebol priznaný žalobcovi nadmerný odpočet v sume 40.266,92 Eur a bol priznaný nadmerný odpočet v sume 36.305,76 Eur, t.j. vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 3961,16 Eur, potvrdil. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného, ktoré navrhoval zrušiť, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vec napadla na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 23S/67/2015. 9. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9601402/5/3634672/2014/VágS zo dňa 28.07.2014 podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil žalobcovi ako platiteľovi DPH rozdiel v sume 31.502,27 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2010 s tým, že nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní bol 60.189,99 Eur a nadmerný odpočet zistený správcom dane vo výške 28.687,72 Eur. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodoval ako odvolací orgán - žalovaný, a to rozhodnutím č. 1100301/1/74191/2015/5003 zo dňa 23.02.2015 tak, že rozhodnutie daňového úradu, ktorým žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet v sume 60.189,99 Eur a priznal nadmerný odpočet v sume 28.687,72 Eur, t.j. vyrubil rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie október 2010 v sume 31.502,27 Eur, potvrdil. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného, ktoré navrhoval zrušiť, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vec napadla na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 23S/68/2015. 10. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9601402/5/3634726/2014/VágS zo dňa 28.07.2014 podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil žalobcovi ako platiteľovi DPH rozdiel v sume 24.280,21 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 s tým, že nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní bol 48.818,67 Eur a nadmerný odpočet zistený správcom dane 24.538,46 Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodoval ako odvolací orgán žalovaný, a to rozhodnutím č. 1100301/1/74202/2015/5003 zo dňa 23.02.2015 tak, že prvostupňové rozhodnutie, ktorým daňový úrad nepriznal žalobcovi uplatnený nadmerný odpočet v sume 48.818,67 Eur, ale priznal nadmerný odpočet v sume 24.538,46 Eur, t.j. vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 v sume 24.280,21 Eur, potvrdil. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného, ktoré navrhoval zrušiť, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vec napadla na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 23S/69/2015. 11. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 9601402/5/3634780/2014/VágS zo dňa 28.07.2014 podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil žalobcovi ako platiteľovi DPH rozdiel v sume 3516,33 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2010 s tým, že nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní bol 36.488,58 Eur a nadmerný odpočet zistený správcom dane vo výške 32.972,25 Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodoval žalovaný ako odvolací správny orgán, a to rozhodnutím č. 1100301/1/74212/2015/5003 zo dňa 23.02.2015 tak, že prvostupňové rozhodnutie daňového úradu, ktorým nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 36.488,58 Eur a priznal nadmerný odpočet v sume 32.972,25 Eur, t.j. vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2010 v sume 3516,33 Eur, v zmysle § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia žalovaného, ktoré navrhoval zrušiť, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vec napadla na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 23S/70/2015. Z odôvodnenia rozhodnutí žalovaného vyplýva, že správca dane vydal rozhodnutia vo vyrubovacom konaní na základe zistení z daňovej kontroly vykonanej Daňovým úradom Banská Bystrica u platiteľa DPH spoločnosti KAMWOOD, s.r.o., zameranej na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane za zdaňovacie obdobia január - december 2010, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 9601402/5/5606665/2013/Sev zo dňa 17.12.2013. Z preukázaných kontrolných zistení vyplynulo, že v zdaňovacích obdobiach január 2010, február 2010, marec 2010, apríl 2010, máj 2010, jún 2010 a júl 2010 (žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného vydaných za tieto zdaňovacie obdobia napadli pod sp.zn. 23S/60/2015 až 23S/66/2015) si daňový subjekt uplatnil oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH z faktúr vystavených pre spoločnosť UJVÁRI-FA KORLÁTOLT FELELÖSSÉGÜ TARSASÁG; VÉGELSZÁMOLÁS ALATT; 1139 BUDAPEST, SZABOLCS 27. FSZT. 6, HU14439681. Žalobca deklaroval dodanie tovaru ako dodanie tovaru do iného členského štátu - Maďarska, a to za dodanie drevnej hmoty (hranoly, fošne, laty, dosky), ako dodanie oslobodené od dane v zmysle § 43 zákona o DPH z jednotlivých faktúr tak, ako sú konkrétne uvedené v rozhodnutiach správcu dane. Správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 9601402/5/1425925/2013/ Vágs zo dňa 24.04.2013 o preverenie obchodných vzťahov a obchodných transakcií medzi spoločnosťou KAMWOOD, s.r.o. a UJVÁRI-FA Kft.. V odpovedi na medzinárodnú výmenu informácií bolo uvedené: Maďarský daňovník je od 11.05.2012 v likvidácii z dôvodu insolventnosti, je zastúpený likvidátorom, predchádzajúci zástupca daňovníka nekontaktoval likvidátora a nepredložil doklady spoločnosti, preto nie je možné vykonať v spoločnosti kontrolu. Čo sa týka roku 2010, maďarský daňovník podal daňové priznanie len za I. štvrťrok 2010, v ktorom priznal intrakomunitárne nadobudnutie vo výške 34.411.000 HUF plus DPH 8.603.000 HUF, nakoľko ale nepodal súhrnný výkaz týkajúci sa intrakomunitárneho nadobudnutia tovaru, nie je možné určiť identitu intrakomunitárneho partnera - dodávateľa. Na základe uvedeného nebolo možné preveriť, o aké nadobudnutie sa jednalo, a či sa predmetná transakcia medzi daňovým subjektom a maďarskou spoločnosťou uskutočnila. Zo zápisnice zo dňa 29.11.2012 o vypočutí W. W., konateľa spoločnosti PP PLUS, s.r.o., vyplynulo, že spoločnosť PP PLUS, s.r.o. vykonávala v rokoch 2010, 2011 a 2012 prepravu tovaru zo spoločnosti KAMWOOD, s.r.o. do Maďarska, konkrétne aj maďarskému odberateľovi UJVÁRI-FA Kft., že podkladom pre vystavenie faktúr boli CMR a záznamy o prevádzke vozidla, že tovar sa mal nakladať v priestoroch spoločnosti KAMWOOD, s.r.o., a že miesta vykládok sú rôzne. Správca dane na základe zistení z daňovej kontroly dospel k záveru, že neboli preukázané podmienky pre splnenie oslobodenia od dane, keďže sa nepodarilo preukázať nadobudnutie tovaru maďarským daňovým subjektom. Ani výpoveďou W. W. sa nepodarilo preukázať, kto bol skutočným nadobúdateľom tovaru v Maďarsku, keďže ani on ako prepravca v zhode s daňovým subjektom jednoznačne nevedeli uviesť, kde bol tovar presne vyložený. Správca dane existenciu tovaru nespochybňuje, ale existencia tovaru ešte nie je dôkazom, že tento tovar bol dodaný spoločnosti UJVÁRI-FA Kft.. Správca dane klasifikoval predmetné dodanie tovaru ako dodanie tovaru podľa § 8 ods. 1 zákona o DPH, pri ktorom vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 citovaného zákona. Podľa dokladov predložených ku kontrole daňový subjekt v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach september 2010, október 2010, november 2010, december 2010 dodal tovar do iného členského štátu - Maďarska spoločnosti TÁTRAI-BAU ÉPITÖIPARI KORLÁTOLT FELELÖSSÉGÜ TÁRSÁSÁG; VÉGELSZÁMOLÁS ALATT; 2518 LEÁNYVÁR BÉCSI 54, HU11799151. Dodanie tovaru deklaroval ako dodanie tovaru (hranoly, foršne, laty, dosky) oslobodené od dane v zmysle § 43 zákona o DPH na základe faktúr tak, ako sú citované v rozhodnutiach správcu dane. Žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutia správcu dane vydané na základe zistení z vykonanej daňovej kontroly za tieto zdaňovacie obdobia, napadli žalobami pod sp.zn. 23S/66/2015 až 23S/70/2015. Správca dane v rámci vykonávania preverovania uplatneného oslobodenia od dane v zmysle § 43 ods. 1, ods. 5 a ods. 8 zákona o DPH zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií zo dňa 23.04.2013, pričom v odpovedi na medzinárodnú výmenu informácií bolo uvedené nasledovné: Maďarský daňovník je od 21.11.2011 v likvidácii. Preverovaním nebolo potvrdené nadobudnutie tovaru maďarským daňovníkom. Podľa konateľa P. Tátrai spoločnosť TÁTRAI-BAU nakúpila tovar od spoločnosti KAMWOOD s.r.o., ale nevedela poskytnúť nákupné faktúry. Spoločnosť TÁTRAI-BAU neviedla účtovníctvo, nepriznala intrakomunitárne transakcie a výpis z bankového účtu spoločnosti neindikujú žiadnu platbu pre spoločnosť KAMWOOD s.r.o.. Maďarská spoločnosť podala ročné daňové priznanie DPH, v ktorom nedeklarovala žiaden uskutočnený obchod v roku 2010. Daňovník nikdy nepodal súhrnný výkaz. Na základe uvedeného nebolo možné preveriť, o aké nadobudnutie sa jednalo a či sa predmetná transakcia medzi daňovým subjektom a maďarskou spoločnosťou uskutočnila. Zo zápisnice zo dňa 29.11.2012 o vypočutí W. W., konateľa spoločnosti PP PLUS s.r.o. vyplynulo, že vykonávala v rokoch 2010, 2011 a 2012 prepravu tovaru zo spoločnosti KAMWOOD s.r.o. do Maďarska, konkrétne aj maďarskému odberateľovi TÁTRAI-BAU, podkladom pre vystavenie faktúr boli CMR a záznamy o prevádzke vozidla, tovar sa nakladal v priestoroch spoločnosti KAMWOOD s.r.o., pričom miesta vykládok sú rôzne. Žalovaný sa stotožnil so záverom prvostupňového správneho orgánu, že na základe zistení z daňovej kontroly neboli preukázané podmienky pre splnenie oslobodenia od dane, keď sa nepodarilo preukázať nadobudnutie tovaru maďarským daňovým subjektom. Správca dane existenciu tovaru nespochybňuje, ale existencia tovaru ešte nie je dôkazom, že tento tovar bol dodaný spoločnosti TÁTRAI-BAU. Preto správca dane klasifikoval predmetné dodanie tovaru ako dodanie tovaru podľa § 8 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, pri ktorom vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 citovaného zákona. Vo všetkých žalobami napadnutých rozhodnutiach žalovaný poukázal na to, že správcovi dane vznikli počas výkonu daňovej kontroly pochybnosti o dodávkach tovaru pre vyššie označené maďarské spoločnosti. Poukázal na to, že ak vzniknú pochybnosti, že obchod neprebehol tak, ako je deklarovaný, teda medzi osobami uvedenými na faktúrach, dôkazná povinnosť je na strane daňového subjektu, aby tieto pochybnosti vyvrátil, t.j. on musí preukázať, že tovar odovzdal tomu, koho označil na faktúre, on musí predložiť dôkazy, že obchod sa reálne uskutočnil. Žalovaný nesúhlasil s odvolacou námietkou, že správca dane má povinnosť vyvrátiť tvrdenia daňového subjektu, ak má pochybnosť o tom, či skutočne došlo k dodaniu tovaru maďarským odberateľom, pričom podľa žalobcu správca dane sa obmedzil len na teoretické hypotézy o možnom falšovaní dokladov alebo presúvaní zodpovednosti za konanie maďarských spoločností na spoločnosť žalobcu. Žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR 5Sžf/97/2009 a uvádzal, že kontrolovaný daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade v každej situácii mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Správca dane skúma reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Odvolací orgán uviedol, že správca dane nie je povinný dokazovať uskutočnenie obchodu. To, že v súčasnosti jednotliví subdodávatelia, resp. odberatelia sú nezastihnuteľní, nemôže byť podkladom pre poskytovanie úľav daňovému subjektu, spočívajúcich v obmedzení povinnosti riadne preukázať všetky podklady pre overenie správnosti uplatneného odpočtu dane, resp. oslobodenia od dane. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že pri uplatnení oslobodenia od dane znáša dôkazné bremeno dodávateľ tovaru, ktorý musí preukázať, že stanovené podmienky oslobodenia od dane, vrátane podmienok zavedených členskými štátmi, na zabezpečenie správnej a jednoduchej aplikácie oslobodení a zabránenie akémukoľvek podvodu, daňovému úniku, či prípadnému zneužitiu, boli splnené. Daňové orgány nespochybnili nákup drevnej hmoty kontrolovaným daňovým subjektom KAMWOOD s.r.o. v zdaňovacích obdobiach január až december 2010 od spoločnosti Lesy Slovenskej republiky, š.p., avšak existencia tovaru ešte neznamená, že tento bol následne dodaný maďarským spoločnostiam tak, ako to daňový subjekt deklaruje vystavenými faktúrami. Napriek tomu, že k preverovaniu zdaniteľných obchodov daňový subjekt predložil požadované dôkazy - faktúry, doklady CMR, dodacie listy, ktorými deklaroval, že k dodaniu tovaru došlo, avšak zo žiadneho z týchto dokumentov nie je zrejmé, že tovar bol dodaný odberateľovi uvedenému na faktúre, keďže chýba dôkaz o tom, že osoba, ktorá podpísala na doklade CMR prevzatie tovaru, je skutočným odberateľom alebo ním poverenou osobou a tiež šetrením správcu dane sa deklarované tvrdenie daňového subjektu v listinných dôkazoch nepotvrdilo, lebo nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný maďarskému odberateľovi ako kupujúcemu, ktorý bol uvedený na faktúre a CMR. Žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí konštatoval, že za obchod je zodpovedný daňový subjekt, ktorý vystavil faktúru a nie prepravca. Bolo slobodným rozhodnutím daňového subjektu, že konal s prepravcom, mohol pritom využiť právo a jednať priamo s maďarským odberateľom a mal si overiť všetky skutočnosti týkajúce sa deklarovaného obchodu. Maďarský daňový subjekt je nadobúdateľ, t.j. osoba identifikovaná pre daň a má povinnosť odviesť daň z tovaru, aby sa zabezpečila neutralita dane, čo však maďarský odberateľ zjavne neurobil, čím nebola zabezpečená neutralita DPH. Z kúpnych zmlúv predložených správcovi dane vyplýva, že k prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník dochádza až v momente úplného zaplatenia dohodnutej, t.j. fakturovanej kúpnej ceny, čo však odovzdaním tovaru prepravcovi, nie je splnené, nakoľko prepravca vo svojom vyjadrení tvrdil, že k úhrade faktúr za dodaný tovar dochádza až po vyložení tovaru, čo nebolo maďarskom daňovou správou potvrdené a nie je ani zrejmé, kde a komu bol uvedený tovar v Maďarskej republike odovzdaný. Podľa žalovaného uvedené zmluvné dojednania predstavujú umelú konštrukciu zbavenú hospodárskej reality vytvorenú s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu (rozsudok Súdneho dvora vo veci Halifax C-255/02). Žalovaný nesúhlasil s názorom daňového subjektu, že je dôležité, aby tovar opustil územie iného členského štátu a bol dodaný na miesto dodania nachádzajúceho sa na území iného členského štátu, pričom by bolo nepodstatné, kde na území druhého členského štátu sa miesto dodania nachádza. Žalovaný trval na tom, že tovar fakturovaný konkrétnemu odberateľovi v inom členskom štáte musí byť reálne dodaný tomuto odberateľovi, aby boli naplnené podmienky § 43 zákona o DPH. V rámci Európskeho spoločenstva boli zosynchronizované dane v tom smere, že pri obchode v rámci ES sa musí zúčastnená osoba preukázať, že je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, má pridelené IČ DPH. Nadobúdateľ - maďarské daňové subjekty - tým, že sú platiteľmi v inom členskom štáte, sa zaväzujú, že daň odvedú a jeho dodávateľ (KAMWOOD s.r.o.) môže byť od tejto dane oslobodený. Podľa žalovaného však daňový subjekt žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že tovar bol reálne dodaný konkrétnym odberateľom deklarovaným na faktúrach. V zmysle rozsudku Súdneho dvora C-84/09 z 18.11.2010 na to, aby sa určitá transakcia mohla kvalifikovať za nadobudnutie v rámci Spoločenstva, je nevyhnutné uskutočniť celkové posúdenie všetkých objektívnych skutkových okolností, ktoré sú relevantné pre stanovenie, či fakturovaný tovar skutočne opustil územie členského štátu dodania, a ak áno, v ktorom členskom štáte dôjde k jeho konečnej spotrebe, keďže dodanie tovaru a jeho nadobudnutie v rámci spoločenstva predstavujú v skutočnosti jednu a tú istú hospodársku transakciu. Žalovaný zastával stanovisko, že dodanie a nadobudnutie tovaru je podmienené objektívnymi dôkazmi o fyzickom pohybe tovaru. Daňový subjekt nepreukázal, že k nadobudnutiu tovaru došlo. Nakoľko maďarskí odberatelia vo svojich daňových priznaniach nepotvrdili nadobudnutie tovaru od spoločnosti KAMWOOD, s.r.o., čo správcovi dane potvrdila aj maďarská daňová správa, nie je zrejmé, kde a komu bol tovar skutočne dodaný. Daňový subjekt je vlastníkom tovaru až do úplného zaplatenia dohodnutej kúpnej ceny za tovar, avšak nebolo potvrdené, kde a komu bol tovar dodaný, a teda nemohlo dôjsť ani k prevodu vlastníckeho práva k tovaru na konkrétneho maďarského odberateľa, ktorého daňový subjekt deklaruje ako odberateľa na vystavených faktúrach. Je zrejmé, že ak by maďarský daňový subjekt bol nadobúdateľ, t.j. osoba identifikovaná pre daň, mal by povinnosť odviesť daň z tovaru, čo však maďarskí odberatelia zjavne neurobili, a preto nebola zabezpečená, resp. dodržaná neutralita DPH. Žalovaný konštatoval, že správca dane v konaní vychádzal zo základných zásad daňového konania upravených v ustanovení § 3 Daňového poriadku, keď dostatočne zistil skutkový stav, jednotlivé dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zdôraznil, že v daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Poukázal na závery rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici 23S/146/2014 zo dňa 29.10.2014, v zmysle ktorého dôvodom pre nepriznanie nároku na oslobodenie od dane v prípade intrakomunitárneho obchodu postačuje, ak daňový subjekt nesplní povinnosti uložené mu v oblasti dokazovania, t.j. ak neunesie dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti ním uplatneného nároku. To, že nie je možné uznať daňovým subjektom uplatnené oslobodenie od dane, neznamená automaticky trestnoprávnu zodpovednosť daňového subjektu, nakoľko sú relevantnými ďalšie zistenia, z akého dôvodu došlo k nenaplneniu zákonom stanovených podmienok pre priznanie uplatňovaného nároku. Konštatoval, že nie je vylúčené, že obchodní partneri daňového subjektu sa mohli dopustiť aj podvodného konania, a práve preto bolo povinnosťou daňového subjektu počínať si v obchodných vzťahoch s maďarskými odberateľmi opatrne a s primeranou obozretnosťou, a nespoliehať sa len na prepravcu Petra W., konateľa spoločnosti PP PLUS, s.r.o.. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na rozsudky ESD, Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho správneho súdu ČR, ako aj ďalších, žalovaný uviedol, že tieto nemožno automaticky aplikovať na tento prípad. Toto by platilo, pokiaľ by zdaniteľný obchod prebehol legálne a tovar bol reálne dodaný maďarským odberateľom, čo sa však v prejednávanom prípade neuskutočnilo. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného, ktoré navrhoval zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/, b/, d/, e/ O.s.p., ako aj im predchádzajúce rozhodnutia Daňového úradu Banská Bystrica a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na nové konanie a rozhodnutia. Namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí, ako aj procesný postup daňových orgánov. V žalobách namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti: 1. Žalobca bol ukrátený na práve na oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, keď daňové orgány vo vyrubovacom konaní neoprávnene vyrubili daň napriek splneniu všetkých zákonom stanovených podmienok pre oslobodenie od dane. 2. Postup daňových orgánov je v rozpore s § 3 ods. 1 a § 24 Daňového poriadku, keď prvostupňový orgán, ako aj žalovaný, neúnosne preniesol na žalobcu dôkazné bremeno, a to bez opory v zákone a v rozpore so zásadou legality a proporcionality. 3. Daňové orgány nesprávne aplikovali podmienky oslobodenia od dane v rozpore s právom EÚ v oblasti DPH, ktorá je upravená Smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v znení neskorších smerníc. Sú v priamom rozpore aj s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, tým daňové orgány nesplnili záväzok vyplývajúci z článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a porušili tak zásadu úniovej lojality. 4. Konanie daňových orgánov nezodpovedá princípu materiálneho právneho štátu podľa článku 2, ods. 2 Ústavy SR. Nepriznaním nadmerného odpočtu na DPH daňové orgány neprimerane zasiahli do práva žalobcu na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, ktorého obsahom je aj právo na legitímne očakávanie, a to, že splnil žalobca všetky zákonné podmienky pre vrátenie nadmerného odpočtu na DPH podľa podmienok hmotného práva. Tým zasiahli daňové orgány do vlastníckeho práva žalobcu v rozpore s článkom 20 ods. 5 Ústavy SR a neprimerane obmedzili slobodu podnikania podľa článku 35 ods. 1 Ústavy SR. Ide o neprimeraný zásah do právnej istoty žalobcu. 5. Zistenie skutkového stavu nebolo zo strany daňových orgánov dostatočné, právne závery uvedené v rozhodnutiach sú nelogické a kontraproduktívne a z toho dôvodu sú rozhodnutia daňových orgánov na viacerých miestach nepreskúmateľné. Rozhodnutiami daňových orgánov došlo k odňatiu práva konať pre iným orgánom Slovenskej republiky. Rozhodnutia daňových orgánov sú v rozpore s Ústavou SR, Zmluvou o EÚ, vrátane prameňov úniového práva (Smernica, judikatúra Súdneho dvora EÚ) a Dohovorom. Rozhodnutia sú v rozpore s § 43 zákona o DPH a najmä § 3 ods. 1 a 9 Daňového poriadku. 6. Nárok na oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH vzniká priamo zo zákona. Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru, alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovateľnou pre daň v inom členskom štáte. Daňový subjekt je povinný preukázať splnenie podmienok pre oslobodenie od dane, a to listinami taxatívne uvedenými v § 43 ods. 5 a 8 zákona o DPH. Po predložení uvedených listín a iných skutočností vzniká platiteľovi dane právo na oslobodenie od dane bez toho, aby musel dokazovať ďalšie skutočnosti. 7. Žalobca splnil podmienky pre oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH, pretože podľa kúpnej zmluvy a plnomocenstva prepravcu sa považoval tovar za dodaný odberateľovi jeho odoslaním, t.j. okamihom, keď žalobca umožnila prepravcovi nakladať s týmto tovarom. Prepravca bol odberateľom podľa písomného plnomocenstva splnomocnený na dojednanie obchodu, jeho prepravu, ako aj na zaplatenie kúpnej ceny, tieto okolnosti nespochybnil ani správca dane. Prepravca vystupoval v danom právnom vzťahu ako kupujúci, a to na základe priloženého plnomocenstva W. W.. Ak spoločnosť žalobcu naložila tovar splnomocnenému prepravcovi na prepravu, umožnila nakladať odberateľovi prostredníctvom splnomocnenca/prepravcu s tovarom ako vlastník. Keďže v zmysle zmluvného vzťahu žalobca mal tovar odoslať odberateľovi prostredníctvom ním zvoleného a splnomocneného zástupcu, aplikuje sa v danej veci ustanovenie § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, podľa ktorého je miestom dodania tovaru miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie tovaru osobe, ktorej má byť dodaný, začína uskutočňovať. Miesto, kde sa tovar nachádzal v čase jeho odoslania a kde sa odoslanie tovaru začalo uskutočňovať, bolo sídlo žalobcu, o čom svedčia aj CMR doklady. Tovar bol prepravený do Maďarska, a to, že daňové orgány nevedia identifikovať konkrétne miesto dodania v Maďarsku, nemôže byť na ťarchu žalobcovi. Táto skutočnosť je spôsobená nedostatočným zisťovaním skutkového stavu, keď daňové orgány neurobili ani dopyt na Národnú diaľničnú spoločnosť, a.s., ohľadom mýtneho systému, nevyžiadali si od prepravcov tachografy a podobne. 8. Podmienka, aby bol odberateľ osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte stanovuje síce zákon o DPH v § 43 ods. 1, avšak ani tento zákon vôbec nehovorí o tom, že podmienkou oslobodenia od dane je, aby si odberateľ v inom členskom štáte splnil povinnosť odviesť daň z tovaru, a aby túto povinnosť zabezpečil dodávateľ tovaru. Podľa právneho názoru žalobcu túto podmienku je potrebné skúmať v okamihu, keď došlo k zdaniteľnému obchodu, a to, či odberateľ bol v čase uskutočnenia obchodu osobou identifikovateľnou pre daň v inom členskom štáte. Nemôže byť následne na ťarchu dodávateľa tovaru, že odberatelia/nadobúdatelia si neskôr svoju povinnosť odviesť daň z dodaného tovaru nesplnili, nepodali daňové priznanie, neviedli účtovníctvo a podobne, pretože nie je od dodávateľa možné spravodlivo požadovať, aby zabezpečil splnenie tejto povinnosti, nakoľko to nie je v jeho dispozičnej sfére konania. 9. Žalobca konal pri uskutočňovaní obchodov dobromyseľne. Nemal a ani nemohol mať vedomosť, že uskutočnením obchodu by mohlo dôjsť zo strany prepravcu, prípadne odberateľov k daňovému podvodu, ktoré ani nie je preukázané, keďže správca dane má len „pochybnosti“. V čase uskutočnenia obchodov boli maďarskí odberatelia osobami s pridelenými IČ DPH. Nemôže byť žalobcovi na ujmu, že odberatelia neodviedli v Maďarsku daň z dodaného tovaru, že nepodali daňové priznanie, boli nezastihnuteľní a nekontaktní a znemožnili tak vykonanie daňovej kontroly. 10. Žalobca, a ani splnomocnený zástupca, nebol informovaný o tom, že bude v rámci dožiadania vykonaný výsluch svedkov v Maďarsku. Tento bol uskutočnený bez toho, aby mohli svedkom priamo klásť otázky. Zo strany prvostupňového orgánu im bol oznámený iba výsledok tohto dokazovania bez akejkoľvek možnosti sa na dokazovaní zúčastniť. Tým daňové orgány odňali žalobcovi základné právo konať pred iným orgánom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a zároveň porušili § 25 ods. 4 Daňového poriadku. Takto získaný dôkazný prostriedok je nezákonný, preto skutočnosti ním zistené nemôžu byť v konaní použité, a preto ani daňové orgány nemôžu svoje závery o takýto dôkaz opierať. V rámci zachovania princípu materiálneho právneho štátu podľa článku 2 ods. 2 a článku 46 ods. 1 Ústavy SR daňové orgány nesmú na uvedený výsluch svedkov prihliadať. 11. Daňové orgány nevykladali ustanovenie § 43 zákona o DPH v súlade s článkom 138 Smernice napriek tomu, že Smernica odlišne interpretuje nárok na oslobodenie od dane oproti našej právnej úprave. Daňové orgány sú povinné zabezpečiť úplný účinok Smernice prostredníctvom nepriameho účinky (eurokonformného výkladu) vnútroštátneho práva v súlade s cieľmi Smernice. V danej veci tak zrejme neurobili. 12. Daňové orgány požadovali preukázanie toho, čo de facto po dvoch rokoch nebolo zo strany žalobcu objektívne možné, čím porušili zásadu efektivity, pretože konanie daňových orgánov znemožnilo a nadmerne sťažilo právo, ktoré priznáva úniový poriadok v článku 138 ods. 1 Smernice. Tým došlo zo strany daňových orgánov k porušeniu článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii. Pochybnosti sami o sebe nemôžu byť dôvodom nepriznania oslobodenia od dane. Daňové orgány svoje pochybnosti nijako bližšie nerozviedli. Pochybnosť ako taká je výlučne subjektívna veličina, ktorá bez ohľadu na objektívne skutočnosti, vyplývajúce z dokazovania, nemôže založiť zamietnutie nároku. 13. Žalobcovi, ako daňovému subjektu, zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Zavinenie žalobcu, ako aj nedostatok odbornej starostlivosti, nebolo žalobcovi preukázané. Daňové orgány žalobcovi neposkytli výklad, prečo podľa nich neprebehol obchod tak, ako bol deklarovaný vo faktúrach. Z časového hľadiska je potrebné odlišovať okamih uskutočnenia obchodu a okamih, kedy je vykonávaná daňová kontrola. Reálnosť uskutočneného obchodu je potrebné skúmať v čase jeho uskutočnenia, a nie v čase, kedy bola začatá daňová kontrola. Správanie odberateľov nie je schopný daňový subjekt ovplyvniť. Daňové orgány sú povinné vychádzať z listín a dokladov predložených platiteľom dane, pokiaľ sa nepreukáže, že tieto listiny boli sfalšované v spojení so zavineným konaním daňového subjektu. Sfalšovanie listín zavineným konaním spoločnosti žalobcu v daňovom konaní nebolo preukázané. Žalobca konal dobromyseľne. O tom svedčí aj tá skutočnosť, že trestné stíhanie proti jeho konateľovi Q. A. bolo uznesením Krajskej prokuratúry Banská Bystrica zo dňa 09.01.2014 pod sp.zn. Kv 30/12/6600-83 ako nezákonné zrušené. 14. Poukázal na § 3 ods. 6 Daňového poriadku a namietal, že ak správca dane poukazuje na to, že pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, mal by v prvom rade žalobcom preukázaný obsah právneho úkonu (poskytnuté plnenie) vyvrátiť vlastnými dôkazmi a následne preukázať skutočný obsah takéhoto právneho úkonu. Z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že správca dane tak neurobil a nevykonal v tomto smere náležité dokazovanie. Preto je jeho tvrdenie zavádzajúce a bezpredmetné. 15. Súd a rovnako aj ďalšie orgány verejnej správy, ktoré rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb, sú povinné rozhodovať v súlade s medzinárodnými zmluvami, a teda aj v súlade s úniovým právom. Z toho dôvodu je povinný prihliadať na autoritatívny výklad úniového práva, ktorý podáva Súdny dvor EÚ v rámci konania o prejudiciálnej otázke. Vo väzbe na to žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Traum EOOD proti Direktor na Direkcija č. C-492/13 zo dňa 09.10.2014, ktorý poskytol podrobný výklad k podmienkam oslobodenia od dane, ktoré je potrebné aplikovať aj na daný prípad, pretože ide o výklad, ktorý je priamo aplikovateľný na túto vec. 16. Žalobca tvrdil, že daňové orgány na žalobcu neúnosne preniesli dôkazné bremeno nad rámec dokumentov, ktoré mali predložiť pre oslobodenie od dane, hoci zákonom požadované dokumenty predložili a splnenie tejto povinnosti daňové orgány aj deklarovali. Nezohľadnili skutočnosť, že časovým odstupom od uskutočnenia obchodov bude zo strany žalobcu ťažké predložiť hmatateľný dôkaz o tom, že tovar bol skutočne a reálne dopravený nadobúdateľom podľa faktúr. Daňové orgány nepriznali žalobcovi oslobodenie od DPH a dodatočne žalobcovi vyrubili daň na základe toho, že nesplnil dodatočné podmienky (dôkazy o reálnosti deklarovaných obchodov), ktoré okrem toho neboli ani špecifikované, a to napriek tomu, že žalobca predložil všetky zákonom stanovené listiny podľa § 43 zákona o DPH. Daňové orgány zamietli oslobodenie od dane napriek tomu, že žalobca splnil všetky zákonné povinnosti, predložil zákonom vyžadované dôkazy, konal v dobrej viere, bola deklarovaná existencia tovaru a spolu so všetkými dôkazmi spoločne aj reálnosť plnenia, listiny neboli považované za sfalšované, resp. toto nebolo v konaní preukázané. Nebola preukázaná ani účasť žalobcu na podvode. Preto nepriznanie oslobodenia od dane je svojvoľné a v rozpore s článkom 138 Smernice. Nemožno od žalobcu požadovať predloženie dôkazov o existencii reálneho plnenia, predmet ktorého bol prepravený do iného členského štátu a pritom išlo o spotrebovateľnú surovinu. Dispozičné oprávnenie s predmetom plnenia žalobca stratil jeho odoslaním, t.j. odovzdaním na prepravu. Tieto skutočnosti považuje žalobca v danej veci za zásadné. Neprimerané dôkazné zaťaženie daňového subjektu pri oslobodení od dane podľa § 43 zákona o DPH môže mať za následok, že dodávatelia stratia právnu istotu, za akých podmienok budú oslobodení od dane. Právny záver správcu dane o tom, že spoločnosť žalobcu neuviedla žiadny dôkaz o tom, že obchod bol uskutočnený legálne, je účelový a svojvoľný. Je to práve správca dane, ktorý mal v rámci overovania uskutočnenia reálneho obchodu dokázať, že v predmetnej veci išlo o nelegálny obchod. Je nelogické a v rozpore so zásadou legality a proporcionality, aby žalobca produkoval dôkazy o tom, že dotknuté obchody boli legálne, len na základe jednoduchých a ničím nepodložených pochybností správcu dane, keď všetky dôkazy produkované žalobcom svedčia o legálnosti obchodu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011 a rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR zo dňa 04.08.2005 sp.zn. 2Afs 13/2005. 17. K úvahe o dokazovaní a dôkaznom bremene žalobca tvrdil, že dôkaz je možné vyvrátiť len dôkazom o opaku, a nielen tvrdením alebo subjektívnou pochybnosťou príslušného orgánu. Ak žalobca predložil v daňovom konaní dôkazy, ktoré priznávajú nárok na oslobodenie od dane, nemôže zo strane daňových orgánov dôjsť k tomu, že svojim tvrdením predložené dôkazy vyvrátia a ešte k tomu uložia povinnosť, aby žalobca dokázal opak ich tvrdenia. Takýto právny názor je krajne nelogický. Na podporu svojho záveru poukázal na už citovanú judikatúru a tiež na rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR sp.zn. 9Afs 81/2007 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf 1/2010. 18. Žalobca sa v konaní pred súdom domáhal priameho účinku ustanovenia čl. 138 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES a žiadal, aby toto ustanovenie aplikoval súd pri rozhodovaní namiesto vnútroštátnych noriem, a to konkrétne ust. § 43 a nasl. zákona o DPH. Podotkol, že podmienky pre oslobodenie od DPH v celom rozsahu žalobca spĺňa aj v prípade, ak by žalobcom uplatnené oslobodenie bolo posúdené podľa platných vnútroštátnych predpisov. 19. Žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veciach C-268/06, C-409/04, C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-80/11, C-142/11, C-273/11. Zvýraznil, že významnou skutočnosťou je splnomocnenie prepravcu zo strany žalobcu, ktorým bolo umožnené odberateľovi nakladať s tovarom už v čase jeho odovzdania na prepravu. Z prepravných dokladov CMR, ako aj z vyjadrenia daňových orgánov, ktoré nepopreli existenciu tovaru vyplýva, že tovar bol prepravený do Maďarska a teda fyzicky opustil územie Slovenskej republiky. Tvrdil, že daňové orgány pri požiadavke preukázania reálneho odoslania a prepravenia tovaru do iného členského štátu porušili všeobecné právne zásady, ktoré sú súčasťou právneho poriadku EÚ (judikát Costa p. ENEL C-6/64), medzi ktoré patria aj zásady právnej istoty a proporcionality. Svojím postupom spochybnili neutralitu dane, pretože pred uplatnením oslobodenia od dane nebolo umožnené žalobcovi oboznámiť sa s ďalšími podmienkami, ktoré počas konania tieto orgány stanovili. Povinnosť predloženia dôkazov, ktoré majú vyvrátiť pochybnosti daňového orgánu, žalobcovi zo zákona v čase vzniku oslobodenia od dane ako podmienky pre jeho priznanie nevyplývali. 20. Žalobca tvrdil, že daňové orgány sa s judikatúrou, na ktorú žalobca odkázal v konaní pred nimi, vôbec nevysporiadali, ani nevyvrátili závery z nej vyplývajúce. Ak aj správca dane poukazoval na judikatúru, tak išlo o nenáležité odkazy, ktoré sa na danú vec vôbec nevzťahujú. Pokiaľ správca dane poukázal na rozsudok ESD vo veci C-255/02 Halifax, v danom prípade Súdny dvor EÚ riešil skutkovo odlišnú vec a znaky tohto rozhodnutia sa nemôžu vzťahovať na predmetné konanie. Súdny dvor sa zaoberal otázkou, či plnenie (dodávka tovaru alebo poskytnutie služieb) musí mať nezávislý podnikateľský účel. Daňové orgány nenáležite subsumovali znaky danej veci na konkrétny prípad, ktorý riešil Súdny dvor EÚ. K povinnosti správneho orgánu subsumovať znaky príslušného judikátu Súdneho dvora EÚ na konkrétnu vec, poukázal žalobca na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Sžf 25/2010. Navyše, aby mohli daňové orgány poukázať na rozsudok C-255/02 Halifax, museli by žalobcovi hodnoverným a relevantným spôsobom preukázať zneužitie práva s cieľom získať daňovú výhodu, k čomu však nijakým spôsobom nedošlo. 21. Daňové orgány nepriznaním nároku na nadmerný odpočet DPH neprimerane zasiahli do práva žalobcu na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, ktorého obsahom je aj právo na legitímne očakávanie žalobcu, že splnil podmienky pre nadmerný odpočet dane podľa podmienok hmotného práva. Tým správca dane zasahuje do vlastníckeho práva žalobcu v rozpore s článkom 20 ods. 5 Ústavy SR a neprimerane obmedzuje slobodu podnikania žalobcu podľa článku 35 ods. 1 Ústavy SR. V konečnom dôsledku má konanie daňových orgánov za následok neprimeraný zásah do právnej istoty spoločnosti žalobcu. Začatím daňovej kontroly a následnými rozhodnutiami daňových orgánov v danej veci žalobca stratil legitímne očakávanie na uspokojenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane, ako pohľadávky, ktorá mu voči štátu vznikla. Poznamenal, že účelom tohto konania, ako aj iných daňových konaní voči ich spoločnosti, je likvidácia ich spoločnosti, pretože jej nebudú priznané nadmerné odpočty v dostupnej dobe a práve na tie sa žalobca pri výkone podnikania spoliehal. 22. Došlo k porušenia ustanovenia § 3 ods. 9 Daňového poriadku, v zmysle ktorého správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Poukázal na daňovú kontrolu za január 2013, kde išlo o skutkovo podobnú vec, pričom však daňová kontrola skončila daňovým protokolom, kde nebol zistený žiadny rozdiel pri dani z pridanej hodnoty a správca dane akceptoval žalobcom predložené doklady a preukázané skutočnosti. Pritom v mesiaci január 2013 išlo o rovnaké dodávky tovaru, ako sú riešené v tomto daňovom konaní. V ďalšom prípade žalovaný v podstate v totožnom konaní, v ktorom správca dane vykonal daňovú kontrolu a následne aj vyrubovacie konanie voči spoločnosti žalobcu za zdaňovacie obdobia január - júl 2011 a september - december 2011, o podanom odvolaní žalobcu rozhodol tak, že zrušil rozhodnutia správcu dane. Žalobcovi nebolo zo strany daňových orgánov žiadnym spôsobom vysvetlené, prečo vo vyššie uvedených zdaňovacích obdobiach akceptoval žalobcom preukázané skutočnosti a v danom prípade tvrdené a dokazované skutočnosti absolútne neuznal. Žalovaný v písomných stanoviskách k žalobám navrhol žaloby žalobcu ako nedôvodné zamietnuť. Keďže žalobné dôvody boli v podstatnej časti zhodné s odvolacími námietkami, zopakoval k nim argumentáciu uvedenú v odôvodnení napadnutých rozhodnutí. Uviedol, že správca dane dospel k správnemu záveru, že nebolo preukázané splnenie podmienok pre oslobodenie od dane. Aj napriek snahe správcu dane sa nepodarilo preukázať nadobudnutie tovaru maďarskými daňovými subjektmi. Správca dane existenciu tovaru ako takého nespochybnil, len uviedol, že existencia tovaru ešte nie je dôkazom, že tento tovar bol dodaný práve spoločnostiam v Maďarsku, ktoré boli na sporných faktúrach uvedené ako odberateľ tovaru. V zmysle § 43 ods. 5 zákona o DPH je žalobca povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. V zmysle § 43 ods. 8 citovaného zákona, ak prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu vykoná odberateľ alebo zabezpečí odberateľ inou osobou, platiteľ je povinný mať doklady podľa ods. 5 písm. a/ alebo c/ do konca šiesteho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení kalendárneho mesiaca, v ktorom sa uskutočnilo dodanie tovaru. Ak platiteľ nemá doklady podľa ods. 5 písm. a/ alebo c/ v lehote podľa prvej vety, uvedie dodanie tovaru bez oslobodenia od dane do daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplynula táto lehota. Žalobca je povinný si viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade a v každej situácii mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Správca dane skúma uskutočnenie obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Žalobca musí vedieť preukázať uskutočnenie obchodu osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, resp. uplatňuje oslobodenie od dane pri dodávkach tovaru do iných členských štátov. To, že v súčasnosti jednotliví odberatelia sú nezastihnuteľní, nemôže byť podkladom pre poskytovanie úľav žalobcovi, spočívajúcich v obmedzení povinnosti riadne preukázať všetky podklady pre overenie správnosti uplatneného odpočtu dane, resp. oslobodenia od dane. Faktúra, vystavená formálne dodávateľom s náležitosťami podľa § 72 ods. 2 zákona o DPH, nezakladá zásadnú podmienku možnosti uplatnenia oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu z vystavených faktúr, aj s ohľadom na skutočnosť, že daňová kontrola nepreukázala relevantné dôkazy o uskutočnenom dodaní tovaru do iného členského štátu. V prípade odberateľa UJVÁRI-FA Kft. nedošlo k žiadnemu skutočnému obchodu medzí ním a žalobcom a žalobca si neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH. Pre splnenie zákonných podmienok nepostačuje iba predloženie dokladov s predpísaným obsahom, ale doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, t.j. musia mať povahu faktu. V rámci dokazovania žalobca predložil faktúry, dodacie listy, prepravné doklady, zmluvy, boli uskutočnené výsluchy svedkov, ktorí zabezpečovali prepravu tovaru v tuzemsku aj v zahraničí. K rovnakým záverom dospel žalovaný aj v prípade maďarského odberateľa TÁTRAI-BAU konštatujúc, že ani v prípade tohto odberateľa nedošlo k žiadnemu skutočnému obchodu medzi ním a žalobcom, a teda žalobca si neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH. Žalovaný uviedol, že nadobúdateľom tovaru mali byť maďarské daňové subjekty, osoby identifikované pre daň, ktoré mali povinnosť odviesť daň z tovaru, aby sa takto zabezpečila neutralita dane. Zo všetkých skutkových zistení, ktoré sú podrobne uvedené v rozhodnutiach prvostupňového orgánu a zhrnuté v rozhodnutiach žalovaného, je zrejmé, že neboli preukázané podmienky pre splnenie oslobodenia od dane, keďže odberatelia v inom členskom štáte nepriznali nadobudnutie tovaru a teda nadobúdateľom musel byť niekto iný a nie spoločnosti uvedené na faktúrach. Obchod mohol prebehnúť, to daňové orgány nespochybňujú, neprebehol ale tak, ako bol deklarovaný na sporných faktúrach. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte - žalobcovi. Správca dane nepreniesol dôkazné bremeno na žalobcu, správca dane len žiadal od žalobcu predložiť dôkazy, na základe ktorých si uplatňuje svoj nárok. V priebehu daňovej kontroly sa nepodarilo žalobcovi preukázať relevantnými dôkazmi skutočné dodanie tovaru do iného členského štátu. Z napadnutých rozhodnutí, ako aj z rozhodnutí správcu dane jednoznačne vyplýva, že správca dane mal zistený skutkový stav potrebný na vydanie rozhodnutia. Vypracované rozhodnutia spĺňajú zákonom stanovené požiadavky v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku, preto nemôžu byť posúdené ako nepreskúmateľné a konanie správcu dane považované za svojvoľné a založené na pochybnostiach, nakoľko správca dane konal v zmysle § 3 Daňového poriadku. Žalobami napadnuté rozhodnutia majú presvedčivo a dostatočne štruktúrované odôvodnenie, v ktorom sú uvedené všetky dôkazy, skutkový stav, dôvody a úvahy správcu dane ako aj žalovaného, na základe ktorých správca dane rozhodol. Na splnenie podmienok na odpočet DPH, resp. oslobodenia od dane, nestačí preukázať zdanlivé plnenie len po formálnej stránke (v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/40/2011 zo dňa 18.04.2012), ale je nevyhnutné preukázať aj reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia, t.j. preukázať dodanie predmetného tovaru alebo služby osoby uvedenej na faktúre. Ak žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný. Tieto názory boli v súvislosti s preukazovaním nároku na odpočítanie DPH opakovane judikované v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/52/2011 zo dňa 22.08.2012; 5Sžf/52/2011 zo dňa 28.06.2012; 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 a 3Sžf/100/2012 zo dňa 11.06.2013. Je pravdou, že žalobca k preverovaným zdaniteľným obchodom predložil požadované doklady - faktúry, doklady CMR, dodacie listy, avšak zo žiadneho z týchto dokumentov nie je zrejmé, že tovar bol dodaný odberateľovi uvedenému na faktúre, keďže chýba dôkaz o tom, že osoba, ktorá podpísala na doklade CMR prevzatie tovaru, je skutočným odberateľom alebo ním poverenou osobou. Správca dane opakovane vyzýval žalobcu o predloženie všetkých dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia z dôvodu, že nadobudol oprávnené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov, keďže samotní odberatelia spoločnosť UJVÁRI-FA Kft. a spoločnosť TÁTRAI-BAU nadobudnutie nepriznali, nebolo možné určiť identitu intrakomunitárneho partnera, a teda ani preveriť, o aké nadobudnutie sa jednalo, a či predmetné transakcie medzi žalobcom a maďarskými spoločnosťami sa vôbec uskutočnili. Dôkazná povinnosť bola na strane žalobcu, aby tieto pochybnosti správcu dane vyvrátil, on musí dokázať, že tovar odovzdal tomu, koho označil na faktúrach formálne a on musí predložiť dôkazy, že obchod sa reálne uskutočnil. Uvedené skutočnosti žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal. Úlohou správcu dane nie je preukazovať existenciu daňovej transakcie, ale overiť, či platiteľ dane preukázal a deklaroval správne údaje uvedené v daňovom priznaní. Žalovaný v zhode so správcom dane konštatujú, že aj napriek dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach Šiestej smernice a v zákone o DPH, zmluvné dojednania predstavujú umelú konštrukciu zbavenú hospodárskej reality, vytvorenú s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu (rozsudok Súdneho dvora vo veci Halifax C-255/02). V súvislosti s dôkazným bremenom dal žalovaný do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/146/2014 zo dňa 29.10.2014, ktorý uviedol, že k zamietnutiu priznania na oslobodenie od dane v prípade intrakomunitárneho obchodu postačuje, ak predávajúci - žalobca si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania, pričom nepostačuje len ich formálne splnenie, t.j. ak neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti ním uplatneného nároku. K dobromyseľnosti a podvodnému konaniu žalovaný uviedol, že daňové orgány daňovou kontrolou zisťujú, alebo preverujú základ dane, alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, nepreukazujú však úmysel a vedomosť, alebo nevedomosť o podvodnom konaní, nakoľko uvedené presahuje rámec konania daňových orgánov. To, že nie je možné uznať žalobcom uplatnené oslobodenie od dane, automaticky neznamená trestnoprávnu zodpovednosť žalobcu, resp. jeho konateľa, nakoľko sú relevantnými ďalšie zistenia, z akého dôvodu došlo k nenaplneniu zákonom stanovených podmienok pre priznanie uplatňovaného nároku. Žalovaný konštatoval, že nie je vylúčené, že obchodný partner žalobcu sa mohol dopustiť aj podvodného konania, práve preto však bolo povinnosťou žalobcu počínať si v obchodných vzťahoch s maďarskými odberateľmi opatrne a s primeranou obozretnosťou a nespoliehať sa len na prepravcu W. W., konateľa spoločnosti PP PLUS, s.r.o.. K dovolávaniu sa priameho účinky ustanovenia čl. 138 ods. 1 Smernice žalovaný uviedol, že žalobcom citované rozsudky ESD nemožno automaticky vztiahnuť na tento prípad. Toto by platilo v prípade, ak by zdaniteľný obchod prebehol legálne a tovar bol skutočne dodaný maďarským odberateľom, čo sa však neudialo. Žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu, že daňové orgány zasiahli neprimerane do práva žalobcu na pokojné užívanie majetku a v konečnom dôsledku do jeho právnej istoty, naopak, poukazuje na to, že pokiaľ žalobca požaduje od štátu oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH, je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má na oslobodenie nárok a rovnako je tomu aj v prípade uplatňovania akejkoľvek daňovej výhody, či úľavy z platenia daní. Preukázať to môže len na základe nespochybniteľných dôkazov, preukazujúcich splnenie zákonom stanovených podmienok pre priznanie uplatneného nároku. Ak daňové orgány spochybnia deklarované zdaniteľné obchody, je na žalobcovi, aby túto pochybnosť odstránil, resp. vyvrátil, inak nie je možné priznať nárok. Posudzujúc vec z hľadiska daňového práva žalobcovi nie je možné priznať právny nárok, ak nepreukázal splnenie zákonných podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ. Relevantným pre daňové orgány je preukázanie nesplnenia zákonných podmienok, a nie dôvodov, prečo tomu tak je. K namietanému porušeniu § 3 ods. 9 Daňového poriadku a poukazu na daňovú kontrolu za január 2013 žalovaný uviedol, že ide o samostatné konanie, ktorého závery sa nemôžu automaticky vzťahovať na konanie týkajúce sa zdaňovacích období január 2010 až december 2010. V súlade s ustanovením § 250g O.s.p. súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie. Účastníci konania nevyužili svoje právo zúčastniť sa pojednávania, preto súd vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania. Súd na pojednávaní dňa 30.09.2015 v súlade s ustanovením § 112 ods. 1 O.s.p. spojil na spoločné konanie veci, ktoré začali na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 23S/60/2015, sp.zn. 23S/61/2015, sp.zn. 23S/62/2015, sp.zn. 23S/63/2015, sp.zn. 23S/64/2015, sp.zn. 23S/65/2015, sp.zn. 23S/66/2015, sp.zn. 23S/67/2015, sp.zn. 23S/68/2015, sp.zn. 23S/69/2015, sp.zn. 23S/70/2015 s tým, že spoločné konanie sa ďalej bude viesť pod sp.zn. sp.zn. 23S/60/2015. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd príslušný na konanie v zmysle druhej hlavy piatej časti O.s.p., podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal žalobami napadnuté rozhodnutia, ako aj konanie a rozhodnutia, ktoré im predchádzali v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na riadnom pojednávaní v zmysle § 250g O.s.p. dospel k záveru, že žaloby neboli podané dôvodne, preto žaloby zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. postupujú súdy v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Predmetom súdneho konania bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutí žalovaného napadnutých žalobami, ktorými žalovaný potvrdil rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Banská Bystrica o nepriznaní žalobcom uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2010 v dôsledku neuznania oslobodenia od dane v zmysle § 43 zákona o DPH z faktúr vystavených pre maďarské spoločnosti UJVÁRI-FA Kft. a TÁTRAI-BAU. Súd sa oboznámil s predloženými administratívnymi spismi, pričom zistil, že skutkový stav, z ktorého vychádzali účastníci konania, nie je sporným, preto súd z neho tak, ako bol zistený daňovými orgánmi a opísaný v Protokole o daňovej kontrole a v rozhodnutiach, vychádzal. Konanie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je ovládané dispozičnou zásadou, z čoho vyplýva, že súd posudzuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu len v rozsahu žalobných námietok. Súdny prieskum preto nie je absolútny, je limitovaný dôvodmi uvádzanými v žalobe, teda súd posudzuje zákonnosť rozhodnutia len v medziach žaloby (§ 250j ods. 1 O.s.p.). Podstatnou pre rozhodnutie súdu bolo zodpovedanie otázky, či je správny záver daňových orgánov o nepreukázaní splnenia podmienok pre oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH, čo žalobca deklaroval faktúrami a medzinárodnými nákladnými listami CMR, preukazujúc dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu - Maďarska. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty; oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Podľa § 43 ods. 5 citovaného zákona; platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona; predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona; daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa § 69 ods. 1 citovaného zákona; platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň. Súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného, ako aj postupu žalovaného, vrátane postupu správcu dane v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách dospel k záveru, že uvedené rozhodnutia plne korešpondujú s vyššie citovanou právnou úpravou. Súd sa plne stotožňuje so závermi dokazovania vykonaného na základe tuzemského i medzinárodného šetrenia správcu dane, z ktorého vyplynulo, že k zdaniteľnému plneniu (dodaniu tovaru) tak, ako predpokladá ustanovenie § 43 ods. 1 zákona o DPH, nedošlo, a z toho dôvodu sa súd stotožnil aj s právnym posúdením veci. Aby išlo o intrakomunitárny obchod, ktorý je oslobodený od dane, musia byť splnené dve základné zákonné podmienky, a to jednak, že tovar bol prepravený do iného členského štátu, a že tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň. Pojem „osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte“ treba vykladať tak, aby bol naplnený účel európskej úpravy, t.j. prenos daňových príjmov do štátu spotreby, osobou povinnou odviesť daň za intrakomunitárnu dodávku bude len tá osoba, ktorá je platiteľom DPH. Nestačí, že táto osoba je formálne registrovaná, ale musí mať aj reálnu možnosť odviesť daň. Je na dodávateľovi, v danom prípade žalobcovi, aby sa uistil, že dodávka bude vnútri spoločenstva zdanená (inak by to mohlo viesť k daňovému úniku), čo vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-409/04. Cieľom je zamedziť dvojité zdanenie, a preto sa zaviedlo zdaňovanie nadobudnutia tovaru v členskom štáte miesta konečnej spotreby. Súd v zhode so stanoviskom daňových orgánov dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené tieto dve zákonné podmienky stanovené v ustanovení § 43 ods. 1 zákona o DPH, keď žalobca nepreukázal a ani šetrením daňových orgánov sa nepodarilo zistiť, že tovar uvedený na faktúrach bol dodaný nadobúdateľom v Maďarsku, uvedeným vo faktúrach. K žalobným námietkam týkajúcim sa spôsobu vykonávania dokazovania, rozsahu dokazovania a hodnotenia dôkazov, ako aj k tvrdeniu o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci a nerešpektovaniu zásady materiálnej pravdy, súd konštatuje, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcu, nakoľko správca dane vykonal rozsiahle tuzemské i medzinárodné šetrenia, čím dbal, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Daňový subjekt bol, či už v priebehu výkonu daňovej kontroly, alebo vo vyrubovacom konaní, vyzývaný na predloženie dôkazov k svojim tvrdeniam. Oboznámiac sa s obsahom administratívnych spisov súd sa stotožňuje so záverom daňových orgánov, že žalobca nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch. Žalobcom nebolo preukázané dodanie tovaru deklarovaným maďarským odberateľom z dôvodov, na ktoré poukázal žalovaný, a ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Skutočnosť, že faktúra má požadované náležitosti, ešte neznamená, že údaje v nej uvedené odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie písomnej informácie. Podpornými dôkazmi, ktorými sa dá preveriť, či skutočne došlo k zdaniteľnému obchodu, sú ďalšie doklady, napr. zmluvy, dodacie listy, doklady o preprave a podobne. V danom prípade žalobca síce predkladal listinné doklady, ktorými deklaroval, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je v nich uvedené, avšak šetrením správcu dane sa tvrdenie žalobcu deklarovanú v listinných dôkazoch nepotvrdilo, lebo nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný maďarským odberateľom, ako kupujúcim, uvedeným na faktúrach a CMR. Po vykonanom dokazovaní správca dane zistil, že neboli splnené podmienky pre oslobodenie od dane, nakoľko preverovaním nebolo potvrdené nadobudnutie tovaru maďarským daňovníkom UJVÁRI-FA Kft.. Z odpovede na medzinárodnú výmenu informácií vyplynulo, že maďarský daňovník UJVÁRI-FA Kft. je od 11.05.2012 v likvidácii z dôvodu insolventnosti. Je zastúpený likvidátorom, predchádzajúci zástupca daňovníka nekontaktoval likvidátora a nepredložil doklady spoločnosti, preto nebolo možné vykonať v spoločnosti kontrolu. Maďarský daňovník podal daňové priznanie len za I. štvrťrok 2010, v ktorom síce priznal intrakomunitárne nadobudnutie vo výške 34.411 HUF plus DPH 1.603 HUF, avšak nakoľko nepodal súhrnný výkaz týkajúci sa intrakomunitárneho nadobudnutia tovaru, nebolo možné určiť identitu intrakomunitárneho partnera - dodávateľa. Teda, nebolo možné preveriť, o aké nadobudnutie tovaru sa jednalo a či sa práve dotknutá transakcia medzi žalobcom a maďarskou spoločnosťou uskutočnila. Dodanie tovaru tomuto maďarskému odberateľovi nebolo preukázané ani vypočutím svedka Petra W., konateľa spoločnosti PP PLUS, s.r.o., ktorý síce potvrdil vykonávanie prepravy tovaru zo spoločnosti KAMWOOD, s.r.o. do Maďarska, konkrétne aj maďarskému odberateľovi UJVÁRI-FA Kft., avšak vo výpovedi uvádzal, že miesta vykládok boli rôzne a ani on ako prepravca jednoznačne nevedel uviesť, kde bol dotknutý tovar presne vyložený. V druhom prípade, ohľadom maďarskej spoločnosti TÁTRAI- BAU, z odpovede o medzinárodnú výmenu informácií správca dane zistil, že maďarský daňovník je od 21.11.2011 v likvidácii. Konateľ spoločnosti TÁTRAI-BAU síce uvádzal, že nakúpil tovar od spoločnosti KAMWOOD, ale túto skutočnosť nevedel inak preukázať, keďže nevedel poskytnúť nákupné faktúry. Spoločnosť TÁTRAI-BAU neviedla účtovníctvo a ani nepriznala intrakomunitárne transakcie. Podľa výpisu z bankového účtu maďarského odberateľa nebola realizovaná žiadna platba v prospech spoločnosti KAMWOOD, s.r.o.. Tento maďarský odberateľ podal ročné daňové priznanie DPH, v ktorom nedeklaroval žiaden uskutočnený obchod v roku 2010. Z vypočutia W. W. nevyplynulo, že by fakturovaný tovar bol dodaný práve tomuto maďarskému subjektu. Na základe uvedeného daňové orgány konštatovali, že nebolo možné preveriť, o aké nadobudnutie tovaru maďarským subjektom sa jednalo a či predmetná transakcia medzi žalobcom a maďarskou spoločnosťou sa reálne uskutočnila. Súd sa plne stotožňuje so záverom daňových orgánov, ak na základe vyššie uvedených zistení, nespochybňujúc existenciu tovaru, klasifikoval dodanie tovaru ako dodanie podľa § 8 ods. 1 zákona o DPH, pri ktorom vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 citovaného zákona, keďže neboli preukázané podmienky pre splnenie oslobodenia od dane v dôsledku skutočnosti, že nebolo preukázané nadobudnutie tovaru maďarskými daňovými subjektmi. Je zrejmé, že správcovi dane vznikli počas výkonu daňovej kontroly pochybnosti o dodávkach tovaru pre dotknuté maďarské spoločnosti. Súd sa plne stotožňuje so stanoviskom žalovaného, že ak vzniknú pochybnosti, že transakcie prebehli tak, ako sú deklarované, teda medzi osobami uvedenými na faktúrach, dôkazná povinnosť je na strane daňového subjektu, aby tieto pochybnosti vyvrátil, t.j. musí predložiť, resp. označiť také dôkazy, z ktorých bude zrejmé, že obchod sa reálne uskutočnil. V danom prípade dôkazné bremeno bolo na žalobcovi a žalobca nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie tovaru tak, ako to bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch. K namietanému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu súd posudzoval prípustnú mieru zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 zákona č. 263/2009 Z.z. Daňového poriadku. Daňový poriadok v ustanovení § 3 ods. 1 zakotvuje základné zásady daňového konania. Základnou zásadou je zásada zákonnosti, z ktorej vyplýva, že daňové orgány v konaní postupujú podľa všeobecne záväzných právnych predpisov chrániac pritom záujmy štátu a obcí a zároveň dbajú pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 3 ods. 4 Daňového poriadku; správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku; pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (1). Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (3). Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim (4). Z dnes už ustálenej judikatúry súdov nesporne vyplýva, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovaru a služieb zaťažuje daňový subjekt. Samotné formálne preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami, nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu, je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z dokladu. To, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané, vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 2Sžf 4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z ktorého vyplýva záver, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za splnenia zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH, preto ak si tento nárok uplatní, je jeho povinnosťou preukázať, že si ho uplatňuje odôvodnene za splnenia zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. (Porovnaj aj závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/45/2014 zo dňa 17.09.2014.). V predmetnej veci daňový subjekt síce formálne disponoval dokladmi, ktorými preukazoval oprávnenosť nároku uplatneného oslobodenia od dane a v prípade maďarského daňovníka TÁTRAI-BAU Kft. konateľ aj potvrdil nákup tovaru do žalobcu, avšak napriek tomu daňové orgány, podľa názoru súdu, správne neuznali oslobodenie od dane. Z administratívnych spisov je zrejmé, že správca dane vykonal nielen formálnu kontrolu dokladov (dodržiavanie ustanovení § 70, § 71 zákona o DPH), ale skúmal predovšetkým reálnosť zdaniteľných obchodov, čo vyústilo do správneho určenia daňovej povinnosti. Daňové orgány uprednostňujú skutočný stav pred stavom formálne právnym a nie je možné prihliadať k nepreukázaným právnym úkonom, obchodným transakciám, ktoré sa reálne neuskutočnili, nenaplnili. V prvom rade daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu a teda, že tovar, ktorý je deklarovaný na faktúrach, bol skutočne dodaný odberateľom uvedeným na faktúrach. Z administratívnych spisov je tiež zrejmé, že v priebehu výkonu daňovej kontroly, vo vyrubovacom konaní, bol daňový subjekt vyzývaný predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia. Rovnako bol upozorňovaný na povinnosť preukazovať relevantné skutočnosti, majúce vplyv na správne určenie dane. Súd v zhode so stanoviskom daňových orgánov dospel k záveru, že žalobca neprodukoval také dôkazy, ktorými by preukázal formálne deklarované obchodné transakcie. Súd poukazuje na to, že pokiaľ daňový subjekt požaduje od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má na jeho vrátenie právny nárok. Rovnako je tomu aj v prípade uplatňovania akejkoľvek daňovej výhody, či úľavy z platenia daní. Preukázať to môže len na základe nespochybniteľných dôkazov, preukazujúcich splnenie zákonom stanovených podmienok pre priznanie uplatneného nároku. Ak daňové orgány spochybnia deklarované zdaniteľné obchody, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok. Akýkoľvek právny nárok možno priznať len za predpokladu splnenia zákonom stanovených podmienok. Podľa stanoviska súdu daňové orgány rozhodli v súlade so zákonom o DPH, ak dodatočne vyrubili žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty, v prípade nepreukázania skutočnosti, že boli splnené zákonom stanovené podmienky pre uznanie uplatneného oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH, čo vedie k záveru, že daňový subjekt si neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane. Posudzujúc vec z hľadiska daňového práva nie je možné priznať daňovému subjektu právny nárok, ak nepreukázal splnenie zákonných podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ. Relevantným pre daňové orgány je preukázanie nesplnenia týchto zákonných podmienok a nie dôvodov, prečo tomu tak je. Daňové orgány daňovou kontrolou zisťujú, alebo preverujú základ dane, alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Správca dane nepreukazuje úmysel a vedomosť o podvodnom konaní, toto presahuje rámec konania daňových orgánov, rovnako aj súdu preskúmavajúceho zákonnosť napadnutých rozhodnutí. To, že nie je možné uznať uplatnené oslobodenie od dane, automaticky neznamená podľa názoru súdu, trestnoprávnu zodpovednosť daňového subjektu uplatňujúceho si oslobodenie, nakoľko sú relevantnými ďalšie zistenia, z akého dôvodu došlo k nenaplneniu zákonom stanovených podmienok pre priznanie tohto uplatneného nároku. Nie je vylúčené, že obchodní partneri žalobcu - maďarskí daňovníci sa mohli dopustiť aj podvodného konania, avšak bolo povinnosťou žalobcu počínať si v obchodných vzťahoch opatrne, s primeranou obozretnosťou, mal si preveriť daňové subjekty v Maďarsku a nespoliehať sa len na prepravcu. Na základe objektívne zistených skutočností bolo preukázané nesplnenie zákonom stanovených podmienok pre uznanie uplatneného oslobodenia od dane, ktoré je evidentne neoprávneným, na čo museli daňové orgány adekvátne reagovať, čo vyústilo do vydania napadnutých rozhodnutí. Takýto záver je aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-273/11, v zmysle ktorého čl. 138 ods. 1 Smernice 206/112 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa zamietlo priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania v rámci spoločenstva, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania. To, že žalobca nevyvrátil pochybnosti správcu dane a nepredložil vierohodné, relevantné dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali oprávnenosť ním uplatneného nároku, znamená v podstate neunesenie dôkazného bremena ním samotným na preukázanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-273/11 je možné zamietnuť priznanie práva na oslobodenie od dane aj v prípade (jedná sa o alternatívnu situáciu), ak predávajúci vedel, alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ. Súd má za to, že k zamietnutiu priznania práva na oslobodenie od dane v prípade intrakomunitárneho obchodu postačuje, ak predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania (z dôvodov vyššie uvedených nepostačuje len ich formálne splnenie), t.j. ak neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti ním uplatneného nároku a splnenie ďalšej podmienky, že vedel alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ, je ako alternatíva už irelevantnou. K preverovaniu si obchodných partnerov súd poznamenáva, že pri správe daní platí prejednávacia zásada, preto správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa. Správca dane iba prejednáva dôkazy predložené platiteľom. Dôkazná povinnosť je na strane platiteľa v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a je vecou daňového subjektu ako, a či si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-80/11 a C-142/11 z 21.06.2012 vyplýva, že Súdny dvor predpokladá obozretnosť daňového subjektu, jeho povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, ubezpečiť sa o zákonnom konaní (dodržiavaní daňových povinností) obchodného partnera. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 5Sžf/97/2009 poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasným základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne chýbajú, potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu. Podľa čl. 131 Smernice DPH (Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty); oslobodenia od dane ustanovené v kapitolách 2 až 9 sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia Spoločenstva a v súlade s podmienkami, ktoré členské štátny stanovenia na účely zabezpečenia správneho a jednoznačného uplatňovania tohto oslobodenia od dane a na účely predchádzania akýmkoľvek možným daňovým únikom, vyhýbaniu sa dani alebo zneužitiu dane. Podľa čl. 138 bod 1 Smernice; členské štátny oslobodia od dane dodanie tovaru odoslaného alebo prepraveného do miesta určenia mimo ich územia, ale v rámci Spoločenstva predávajúcim, nadobúdateľom, alebo na ich účet, uskutočnené pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú osobu, konajúcu ako takú v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru začala. K dovolávaniu sa žalobcu aplikovania v predmetných veciach priameho účinku Smernice a subsumovania veci pod rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Traum EOOD proti Direktor na Direkcija č. C-492/13 zo dňa 09.10.2014 súd má za to, že uvedené rozhodnutie nie je použiteľné na predmetné prípady, o ktorých rozhoduje Krajský súd v Banskej Bystrici, pretože predmetom sporu, o ktorom rozhodoval Súdny dvor vo veci C-492/13, boli otázky, či daňový orgán členského štátu môže zamietnuť priznanie práva na oslobodenie od DPH v prípade uskutočnenia intrakomunitárneho dodania tovaru z dôvodu, že nadobúdateľ nebol identifikovaný pre DPH v inom členskom štáte a dodávateľ nepreukázal pravosť podpisu uvedeného na dokumentoch, preukazujúcich splnenie podmienok na oslobodenie ani oprávnenie osoby, ktorá podpísala tieto dokumenty, konať v mene nadobúdateľa a predmetom tohto súdneho konania bolo posúdiť zásadnú otázku, či došlo k dodaniu tovaru z tuzemska do iného členského štátu tým daňovým subjektom, ktoré sú uvedené vo faktúrach. V súvislosti s dôkaznými prostriedkami, ktoré možno vyžadovať od dodávateľa na preukázanie splnenia podmienok na oslobodenie intrakomunitárneho dodania tovaru od DPH, Súdny dvor EÚ v rozsudku C-492/13 uviedol, že prináleží členským štátom stanoviť podmienky, za akých oslobodia od DPH intrakomunitárne dodania s cieľom zabezpečiť správne a jednoduché uplatnenie týchto oslobodení a zabrániť podvodu, daňovému úniku alebo prípadnému zneužitiu. Tiež uviedol, že pri výkone svojich právomocí členské štáty musia dodržiavať všeobecné právne zásady, ktoré sú súčasťou právneho poriadku EÚ, najmä zásady právnej istoty a proporcionality. Súd má za to, že nedošlo k porušeniu právnej istoty u žalobcu, nedošlo k narušeniu zásady legitímnej dôvery, pretože pravidlá práva sú zrozumiteľné a presné a ich uplatňovanie bolo pre žalobcu ako osobu, ktorá týmto pravidlám podlieha, predvídateľné. Zákon o DPH, ako vnútroštátny predpis, zrozumiteľne formuluje podmienky, ktoré musia byť splnené na oslobodenie od DPH pri intrakomunitárnom dodaní tovaru. Pokiaľ žalobca poukazoval v žalobách na ďalšie rozhodnutia, či už Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho správneho súdu ČR a rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, tieto rozhodnutia neboli použiteľné na daný prípad, preto sa súd nimi ani v dôvodoch tohto rozhodnutia nezaoberal. Pokiaľ žalobca poukazoval na daňovú kontrolu vykonanú daňovými orgánmi v iných zdaňovacích obdobiach, jedná sa o iný prípad, ktorá vec rovnako nie je použiteľná pre tento prípad. Súd zaujal stanovisko k podstatným žalobným námietkam, pričom za rozhodujúce považuje to, že nebolo preukázané splnenie podmienok pre priznanie oslobodenia od dane v zmysle § 43 zákona o DPH pri intrakomunitárnom dodaní tovaru. Súd považoval žalobné námietky ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, ohľadom nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí a v niektorých častiach a ich nepreskúmateľnosti, za nedôvodné. Žalovaný sa s relevantnými odvolacími námietkami dostatočne vysporiadal, náležite odôvodnil svoje rozhodnutia. Daňové orgány dostatočným spôsobom objasnili, prečo žalobca nemá nárok na uplatnené odpočítanie dane, prečo neboli splnené zákonné podmienky na oslobodenie od DPH pri intrakomunitárnom dodaní tovaru. Súd má za to, že daňové orgány neporušili ani zásadu zákonnosti v zmysle zákona o správe daní. Postupovali v konaní chrániac záujmy štátu, zároveň však dbali aj na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí a predchádzajúceho konania, na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že v medziach žalôb sú rozhodnutia žalovaného v súlade so zákonom. Žalovaný vec správne právne posúdil, pričom sa náležite vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu a svoje rozhodnutia vyčerpávajúce odôvodnil a súd sa s jeho odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil, preto žaloby ako nedôvodné v súlade s § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc ustanovenie § 250k ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.