Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/69/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014200708 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6014200708.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: JUDr. Peter Tonhauser, správca konkurznej podstaty úpadcu PIVOVAR GEMER, spol. s r.o. „v likvidácii" „v konkurze", Cukrovarská 67/1, 979 01 Rimavská Sobota, IČO: 31 565 719, zastúpeného JUDr. Petrom Tonhauserom, advokát s.r.o., Nám. SNP 17, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 1100301/1/201422/2014/4925 zo dňa 25.04.2014, č. 1100301/1/201417/2014/4925 zo dňa 25.04.2014 a č. 1100301/1/201423/2014/4925 zo dňa 25.04.2014 takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou podanou 05.06.2014 vedenou na tunajšom súde pod sp. zn. 24S/69/2014 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/201422/2014/4925 zo dňa 25.04.2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Mesta Rimavská Sobota (ďalej aj „správca dane“) č. 069752/2009 zo dňa 03.01.2014 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“), ktorým bola žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z.z. o správne daní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) a zák. č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 582/2004 Z.z.“) vyrubená daň z nehnuteľností za rok 2009 vo výške 16.697,46 Eur. Žalobca sa žalobou podanou 05.06.2014 vedenou na tunajšom súde pod sp. zn. 24S/70/2014 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/201417/2014/4925 zo dňa 25.04.2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 069752/2008 zo dňa 03.01.2014 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bola žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku a zák. č. 582/2004 Z.z. vyrubená daň z nehnuteľností za rok 2008 vo výške 16.698,89 Eur. Žalobca sa žalobou podanou 05.06.2014 vedenou na tunajšom súde pod sp. zn. 24S/71/2014 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/201423/2014/4925 zo dňa 25.04.2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 069752/2010 zo dňa 03.01.2014 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bola žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku a zák. č. 582/2004 Z.z. vyrubená daň z nehnuteľností za rok 2010 vo výške 16.697,46 Eur. Žalobca v žalobách uviedol, že vykonáva funkciu správcu konkurznej podstaty úpadcu PIVOVAR GEMER s.r.o. Rimavská Sobota „v konkurze“. Rozhodnutím správcu dane č. 069752/2009 zo dňa 09.01.2013 bola žalobcovi vyrubená daň v zmysle § 20 zák. č. 582/2004 Z.z. za rok 2009 vo výške 16.697,46 Eur, rozhodnutím č. 069752/2009 zo dňa 09.01.2013 bola žalobcovi vyrubená daň za rok 2008 vo výške 16.698,89 Eur a rozhodnutím č. 069752/2009 zo dňa 09.01.2013 bola žalobcovi vyrubená daň za rok 2010 vo výške 16.697,46 Eur. Žalobca podal proti predmetným rozhodnutiam správcu dane odvolania, v ktorých namietal neoprávnené vyrubenie dane za roky 2008, 2009 a 2010, nakoľko žalobca nie je a ani nebol daňovníkom dane z pozemkov, ani daňovníkom dane zo stavieb v zmysle § 5 a § 9 zák. č. 582/2004 Z.z. Žalovaný vyššie uvedené rozhodnutia správcu dane č. 069752/2009 zo dňa 09.01.2013 zrušil a veci vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Správca dane následne vykonal určenie dane podľa pomôcok, pričom v Protokole z daňovej kontroly uviedol, že obchodná spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. podala správcovi dane dňa 16.10.2012 a 05.11.2012 dodatočné daňové priznania k dani z nehnuteľností za roky 2008, 2009 a 2010 a to na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/101/2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 34Cbi/9/08. Správca dane uviedol, že súd vyslovil neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2000 uzavretej medzi daňovým subjektom ako predávajúcim a Pivovar a sladovňa Gemer a.s. so sídlom vo Vlkanovej ako kupujúcim. V nadväznosti na to súd vyslovil aj neplatnosť kúpnej zmluvy zo 12.12.2006 uzavretej medzi predávajúcim Heineken Slovensko a.s. ako právnym nástupcom spoločnosti Pivovar a sladovňa Gemer a.s. a Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. ako kupujúcim. Následne bola žalobcovi doručená výzva č. 069752/2008, 2009, 2010 z 03.12.2013 na vyjadrenie sa k Protokolu o určení dane podľa pomôcok. Žalobca sa k výzve vyjadril podaním z 19.12.2013, v ktorom argumentoval, z akého dôvodu nie je subjektom, ktorému by svedčili práva a povinnosti daňovníka podľa zák. č. 582/2004 Z.z. a opakovane správcu dane upozornil na to, že rozhodnutie o vyrubení dane, ako aj výzvu na vyjadrenie sa k Protokolu o určení dane podľa pomôcok adresoval správca dane nesprávnemu subjektu. Dňa 16.01.2014 boli správcom dane žalobcovi opakovane doručené rozhodnutia o vyrubení dane č. 069752/2009 zo dňa 03.01.2014, v ktorých správca dane uviedol, že podľa § 49 ods. 2 Daňového poriadku je daňový subjekt oprávnený sa vyjadriť len k spôsobu určenia dane. Žalobca proti vyššie uvedeným prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane, ktorými mu bola vyrubená daň za roky 2008, 2009 a 2010, podal odvolania, o ktorých rozhodol žalovaný napadnutými rozhodnutiami zo dňa 25.04.2014 tak, že napadnuté rozhodnutia správcu dane potvrdil. Rozhodnutia žalovaného zo dňa 25.04.2014, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zo dňa 03.01.2014 považuje žalobca za nezákonné. Žalobca v žalobe poukázal na to, že ako správca konkurznej podstaty podľa § 19 zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) zapísal nehnuteľnosti, za ktoré správca dane vyrubil daň podľa zák. č. 582/2004 Z.z. do konkurznej podstaty úpadcu. Dotknuté nehnuteľnosti boli evidované na LV č. XXXX pre k.ú. W. I. a ako vlastník bola na LV zapísaná spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 05.05.2008 sp. zn. 34Cbi/9/08 sa žalobca Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., Hurbanovo a vedľajší účastník na strane žalobcu Heineken Slovensko a.s., Hurbanovo domáhali proti žalovanému správcovi konkurznej podstaty úpadcu vylúčenia dotknutých nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty. Žaloba bola odôvodnená tým, že žalobca bol ako vlastník zapísaný na LV č. XXXX k. ú. W. I. a vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam vedľajší účastník a následne žalobca platne nadobudli kúpnou zmluvou. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 34Cbi/9/08-234 zo dňa 27.05.2010 žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu zamietol a tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 1Obo/101/2010 zo dňa 06.10.2010. Obidva rozsudky nadobudli právoplatnosť dňa 27.10.2010. Správca konkurznej podstaty úpadcu (v tom čase S.. X. D.) na základe opatrenia Krajského súdu v Banskej Bystrici dotknuté nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX k. ú. W. I. speňažil; vklad kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností bol vykonaný dňa 09.03.2011 pod č. vkladu V 471/2011. Týmto dňom nadobudol kupujúci - spoločnosť RS/Real vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam. Žalobca v časti III. predmetných žalôb označenej ako „Právne odôvodnenie nezákonnosti rozhodnutia správcu dane a nezákonnosti rozhodnutia Finančnej správy s.r.o. (správne malo byť „Finančného riaditeľstva SR“)“ citoval ust. § 5 ods. 1, 2, 3 a 4 a § 9 ods. 1, 2, 3 a 4 zák. č. 582/2004 Z.z. Ďalej poukázal na to, že správca dane uviedol, že žalobcovi ako daňovému subjektu vznikla povinnosť na základe § 18 ods. 2 zák. č. 582/2004 Z.z., podľa ktorého daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane a zaniká 31. decembra zdaňovacieho obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti. Ak sa daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti 1. januára bežného zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom. Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil, že úpadca sa právoplatným rozhodnutím v konaní o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu č. k. 34Cbi/9/08 zo dňa 27.10.2010 nestal vlastníkom dotknutých nehnuteľností, úpadca bol ich vlastníkom nepretržite počas celého konkurzného konania a to z dôvodu, že kúpne zmluvy, od ktorých svoje vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam odvodzovali spoločnosť Heineken Slovensko a.s., ako aj spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., boli absolútne neplatné právne úkony. Zároveň zdôraznil, že úpadca dotknuté nehnuteľnosti až do ich speňaženia nemohol neužívať (správne malo byť uvedené „užívať“), nakoľko ich ako svoje vlastníctvo užívala spoločnosť Heineken Slovensko a.s. a následne spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. Žalobca následne poukázal na charakter žaloby o vylúčenie veci podľa § 19 ZKV a jej právne dôsledky, pričom konštatoval, že predmetom konania o vylúčenie veci podľa § 19 ZKV nie je a nemôže byť určenie vlastníckeho práva k určovanej veci. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR -konkrétne rozhodnutie č. k. 5Obo/41/2012, z ktorého vyplýva záver, že vylučovaciu žalobu je potrebné súčasne odlišovať od žaloby na určenie vlastníckeho práva. Súd v konaní o vylúčení dotknutých nehnuteľností výrokom rozsudku žalobu zamietol, výrokom rozsudku však neučil, že vlastníkom dotknutých nehnuteľností je úpadca. Otázkou, či spoločnosti Heineken Slovensko a.s. alebo Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. nadobudli vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam sa zaoberal ako predbežnou otázkou a k tejto otázke sa vyjadril v odôvodnení rozsudku. Spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. bola v r. 2008, t.j. v čase podania vylučovacej žaloby evidovaná ako vlastník dotknutých nehnuteľností a takto bola evidovaná aj počas celého súdneho konania o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu, s dotknutými nehnuteľnosťami disponovala ako s vlastnými a tieto aj užívala. Právoplatným rozsudkom č. 34Cbi/9/08 súd neurčil, že vlastníkom týchto nehnuteľností je úpadca, ale určil, že správca konkurznej podstaty má právo disponovať týmto majetkom a tento majetok speňažiť postupom podľa ustanovení ZKV. Z uvedeného je preto podľa žalobcu zrejmé, že úpadca nespĺňa žiadnu z podmienok ustanovených v § 5 a § 9 zák. č. 582/2004 Z.z. a nemôže byť daňovníkom zaviazaným na zaplatenie dane z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010, nakoľko a/ nebol v katastri nehnuteľností pre okres Rimavská Sobota zapísaný ako vlastník žiadnych pozemkov, nebol zapísaný ani ako nájomca pozemkov a žiadne pozemky zapísané v katastri nehnuteľností pre okres Rimavská Sobota ako vlastníctvo inej osoby v r. 2009 ani neužíval a b/ nebol v katastri nehnuteľností pre okres Rimavská Sobota zapísaný ako vlastník stavieb a žiadne stavby zapísané v katastri nehnuteľností pre okres Rimavská Sobota na LV inej osoby v r. 2008, 2009 a 2010 ani neužíval. Z uvedeného žalobca vyvodil, že úpadca preto nie je subjektom, ktorý by bol povinný v r. 2008, 2009 a 2010 podať daňové priznania k dani z nehnuteľností a zaplatiť daň z nehnuteľností a nie je teda daňovníkom, ktorý je povinný zaplatiť daň vyrubenú rozhodnutiami správcu dane zo dňa 03.01.2014. Žalobca vyslovil názor, že pochybil samotný správca dane, ak dodatočné daňové priznanie spoločnosti Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. posúdil ako dôvodné a na základe neho mu vrátil aj časť zaplatenej dane a touto daňou nedôvodne zaťažil žalobcu. Žalobca považuje za absurdné, že ak správca dane potom, ako vrátil už zaplatenú daň daňovníkovi Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., žiada, aby túto daň zaplatil úpadca, ktorý ani v r. 2008, 2009 a 2010, ani neskôr dotknuté nehnuteľnosti ako vlastník nemal zapísané na LV, tieto neprenajímal, ani iným spôsobom s nimi nenakladal. Žalobca poukázal na to, že v prípade potvrdenia rozhodnutí správcu dane, ako aj rozhodnutí žalovaného, ktorými bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť vyrubenú daň z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010, by bolo zmarené právo veriteľov v zmysle ZKV na čiastočné uspokojenie z výťažku speňaženia majetku úpadcu. Žalobca ďalej v časti IV. žalôb označenej ako „Pochybnosti o správnosti vypočítania daňovej povinnosti“ poukázal na rozdielny postup správcu dane pri určení dane podľa zaradenia predmetu dane (stavby) v zmysle § 10 ods. 1 písm. a/ až g/ zák. č. 582/2004 Z.z., ktorý vedie k pochybnostiam o správnosti samotného výpočtu dane. V r. 2008 správca dane dotknuté nehnuteľnosti - stavby (obilné silá) zaradil v časti II. daň zo stavieb pod písmeno E - priemyselné stavby podľa § 10 ods. 1 písm. e/ zákona. Daň vymeral v sume 475.080,- Sk, čo je 15.769,77 Eur. Žalobca sa dozvedel, že v r. 2013 správca dane tie isté nehnuteľnosti zaradil v časti II. daň zo stavieb pod písmeno G - ostatné stavby podľa § 10 ods. 1 písm. g/ zákona a daň vymeral v sume 2.084,96 Eur. Napriek tomu, že žalobca opakovane tvrdí, že nie je a podľa zák. č. 582/2004 Z.z. ani nemôže byť daňovníkom vo vzťahu k dotknutým nehnuteľnostiam, vyslovil názor, že rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane, je potrebné zrušiť aj z dôvodu, že je sporná otázka, či bola daň z nehnuteľností - stavieb v r. 2008, 2009 a 2010 vymeraná správne a stavby - obilné silá boli podľa ust. § 10 ods. 1 zaradené správne pod písm. e/ zák. č. 582/2004 Z.z. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako i rozhodnutia správcu dane zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konania. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Žalovaný v písomných vyjadreniach k žalobám zo dňa 27.11.2014 podrobne opísal postup správcu dane i žalovaného, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých rozhodnutí žalovaného i správcu dane. Poukázal na to, že podľa kontrolných zistení uvedených v protokole o určení dane podľa pomôcok č. 069752/2008, 2009, 2010 zo dňa 03.12.2013 (ďalej len „Protokol“) spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. podala správcovi dane 16.10.2012 a 05.11.2012 dodatočné daňové priznanie dane z nehnuteľností za roky 2008, 2009 a 2010 a to na základe rozsudku č. k. 1Obo/101/2010 zo dňa 06.10.2010, ktorým Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.05.2010 č. k. 34Cbi/9/08, v ktorom súd vyslovil neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2000 uzavretej medzi daňovým subjektom ako predávajúcim a Pivovar a sladovňa Gemer a.s. so sídlom vo Vlkanovej, ako kupujúcim. V nadväznosti na to súd vyslovil neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 12.12.2006 uzavretej medzi predávajúcim Heineken Slovensko a.s. ako právnym nástupcom spoločnosti Pivovar a sladovňa Gemer a.s., Vlkanová a kupujúcim Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., pričom platnosť týchto zmlúv skúmal súd v rámci žaloby o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu ako predbežnú otázku. V zmysle uvedených rozsudkov správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt nikdy neprestal byť vlastníkom nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX k. ú. W. I. a spoločnosť Heineken Slovensko a.s. a spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli. Zároveň spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. požiadala o vrátenie neoprávnene uhradenej dane z nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu vyššie uvedených kúpnopredajných zmlúv. Správca dane na základe toho vyrubil v r. 2012 spoločnosti Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. rozdiel dane z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie rokov 2008, 2009 a 2010 podľa § 20 ods. 4 zák. č. 582/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.11.2012. Na základe uvedených skutočností správca dane v súlade so zák. č. 582/2004 Z.z. a Všeobecne záväzným nariadením č. 95/2008, resp. č. 87/2007 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len „VZN č. 95/2008“ resp. „VZN č. 87/2007“) zistil základ dane a určil daň z nehnuteľností daňovému subjektu - žalobcovi na r. 2008 vo výške 16.698,89 Eur, na r. 2009 vo výške 16.697,46 Eur a na r. 2010 vo výške 16.697,46 Eur. Žalovaný ďalej uviedol, že výzvou z 03.12.2013 vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k Protokolu. Žalobca sa k Protokolu vyjadril listom z 19.12.2013, ktorého obsahom bola argumentácia žalobcu o tom, že vzhľadom na to, že zamietnutím žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu Pivovar Gemer súd neurčil vlastnícke právo úpadcu k dotknutým nehnuteľnostiam, ale oprávnil správcu konkurznej podstaty úpadcu speňažiť nehnuteľnosti zapísané na LV tretej osoby (spoločnosti Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o.), a preto žalobca nemôže byť daňovníkom zaviazaným na zaplatenie dane z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010 určenej podľa pomôcok. Z dôvodu, že vyjadrenie žalobcu nebolo v súlade s § 49 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorého je daňový subjekt oprávnený písomne sa vyjadriť len k dodržaniu zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane a k dodržaniu postupu podľa § 48 ods. 5, správca dane žalobcovi vyrubil daň z nehnuteľností na r. 2008, 2009 a 2010 rozhodnutiami č. 069752/2009 zo dňa 03.01.2014. Proti týmto rozhodnutiam sa žalobca odvolal a žalovaný predmetné rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - správcu dane zo dňa 03.01.2014 napadnutými rozhodnutiami zo dňa 25.04.2014 potvrdil. K právnemu odôvodneniu nezákonnosti rozhodnutia správcu dane a nezákonnosti rozhodnutia žalovaného v žalobe žalovaný poukázal na to, že žalobou doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 34Cbi/9/08 sa žalobca Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., Hurbanovo a vedľajší účastník na strane žalobcu Heineken Slovensko a.s., Hurbanovo domáhali proti žalovanému správcovi konkurznej podstaty úpadcu (vtedy S.. X. D., C. J.) vylúčenia vecí zo súpisu konkurznej podstaty - nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX k. ú. W. I.. Argumentovali, že správca konkurznej podstaty zaradenie predmetných nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty úpadcu odôvodnil neplatnosťou kúpnej zmluvy uzavretej 24.02.2000, ktorou právny predchodca spoločnosti Heineken Slovensko a.s. (Pivovar a sladovňa Gemer a.s. Vlkanová) predmetné nehnuteľnosti odplatne nadobudol od úpadcu, nakoľko právny predchodca úpadcu si na tento prevod nevyžiadal od Fondu národného majetku SR súhlas v zmysle § 19a ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 92/1991 Zb.“). Predmetom vylúčenia veci z konkurznej podstaty úpadcu boli nehnuteľnosti špecifikované na LV č. XXXX, ktoré nadobudol Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., Hurbanovo ako kupujúci od spoločnosti Heineken Slovensko a.s., Hurbanovo (ako predávajúci) kúpnou zmluvou z 12.12.2006, pričom vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam bolo zapísané príslušným katastrálnym úradom na LV č. XXXX. Spoločnosť Heineken Slovensko a.s., Hurbanovo, resp. jej právny predchodca Pivovar a sladovňa Gemer a.s. Vlkanová sa zlúčila so spoločnosťou Heineken Slovensko a.s., Nitra. Nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom návrhu na vylúčenie nadobudla táto spoločnosť na základe Kúpnej zmluvy z 24.02.2000 od úpadcu. Žalovaný poukázal na to, že úpadca nadobudol predmetné nehnuteľnosti na základe Zmluvy zo dňa 06.09.1996 o prevzatí záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy č. X/XXXX zo dňa 04.06.1992 o predaji podniku a to od pôvodného štátneho podniku Pivovar Gemer Rimavská Sobota podľa zák. č. 92/1991 Zb. Žalovaný poukázal na to, že ust. § 19a ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. upravuje možnosť previesť privatizovaný majetok na tretie osoby pred splatením kúpnej ceny len so súhlasom Fondu národného majetku SR (ďalej „FNM SR“). Podľa vyjadrenia FNM SR zo dňa 17.06.2006 takýto súhlas nebol nadobúdateľovi - úpadcovi daný a v konaní bolo preukázané, že zo strany úpadcu nebola zaplatená FNM SR nadobúdacia kúpna cena v plnej výške. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku č.k. 34Cbi/9/08 uviedol, že táto skutočnosť znamená, že kúpna zmluva z 24.02.2000 je podľa § 19a ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. neplatná a následne z uvedeného dôvodu je neplatná aj kúpna zmluva z 12.12.2006 ako nadväzujúci právny úkon podľa § 19a cit. zákona. Tým mal súd preukázané, že vlastnícke právo žalobcu z neplatného právneho úkonu nie je možné založiť ani na základe dobrej viery pri ich nadobudnutí, pretože členovia štatutárneho a kontrolného orgánu obidvoch spoločností, ktoré sú majetkovo a personálne prepojené, mali vedomosť o skutočnosti, že kúpna cena nebola uhradená v plnej výške FNM SR, a preto platí nevyvrátiteľná zákonná domnienka, že tieto osoby vedeli aj o tom, že práve z tohto dôvodu dotknutý nehnuteľný majetok nie je možné v zmysle zák. č. 92/1991 Zb. prevádzať. Súd v incidenčnom konaní vychádzal z toho, že úpadca bol vlastníkom - nadobúdateľom privatizovaných nehnuteľností, pričom tieto nadobudol zmluvou o prevzatí záväzkov zo dňa 06.09.1996. V konaní nebol preukázaný ani dôvod uvádzaný žalobcom, že požiadal o súhlas s prevodom dotknutého majetku bez doplatenia kúpnej ceny tak, ako to vyžaduje § 19a ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia, že nehnuteľnosti nadobudol vydržaním v zmysle príslušných ustanovení § 143a Občianskeho zákonníka (OZ). Z uvedeného žalovaný vyvodil, že Krajský súd v Banskej Bystrici ako predbežnú otázku skúmal platnosť Zmluvy z 24.02.2000 a Kúpnej zmluvy z 12.12.2006 ako nadväzujúceho právneho aktu a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že kúpne zmluvy sú neplatné. Vychádzajúc z uvedenej argumentácie je podľa žalovaného nesporné, že prevod nehnuteľností za základe Kúpnej zmluvy z 24.02.2010 je neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Z toho dôvodu, aj keď mala spoločnosť Heineken Slovensko a.s. predmetné nehnuteľnosti zapísané na LV v katastri nehnuteľností a tieto zmluvne prevádzala ďalej na spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., táto nemohla k predmetným nehnuteľnostiam nadobudnúť vlastnícke právo, pretože toto vlastnícke právo nadobudla od spoločnosti Heineken Slovensko a.s., ktorá vlastnícke právo z dôvodu absolútne neplatnej kúpnej zmluvy nikdy nenadobudla. S poukazom na ustanovenia ZKV žalobca zapísal dotknutý majetok do súpisu konkurznej podstaty z dôvodu, že nikdy neprestal byť vlastníkom predmetných nehnuteľností. S poukazom na § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 162/1995 Z.z.“), podľa ktorého údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak, pričom v zmysle § 7 písm. c/ cit. zákona, kataster obsahuje aj údaje o vlastníkoch. Z uvedeného žalovaný vyvodil, že nie je dôležité, kto je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností, pretože sa jedná o vlastníka domnelého, t.j. za vlastníka je osoba zapísaná v katastri nehnuteľností považovaná len do momentu, kedy sa nepreukáže opak. V zmysle platných predpisov vlastníkom dotknutých nehnuteľností bol v zdaňovacom období r. 2008, 2009 a 2010 úpadca, tzn. že bol aj daňovníkom dane z pozemkov podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 582/2004 Z.z., ako aj daňovníkom dane zo stavieb podľa § 9 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. Správca dane tak podľa žalovaného postupoval v súlade so zákonom, keď úpadcovi vyrubil daň z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010 rozhodnutiami správcu dane. Žalovaný napokon poukázal na obsah rozsudkov Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27.05.2010 a Najvyššieho súdu SR zo 06.10.2010, ako aj na obsah kúpnopredajných zmlúv z 24.02.2010 a 12.12.2006. Vo vzťahu k podanému dodatočnému daňovému priznaniu spoločnosťou Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. poukázal na právnu úpravu v § 6 ods. 4 písm. b/ Daňového poriadku, podľa ktorého daňový subjekt je oprávnený podať dodatočné daňové priznanie, ak zistí, že daň mala byť nižšia, ako bola správcom dane vyrubená. Správca dane následne postupoval podľa § 20 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého vyrubil rozdiel dane rozhodnutiami za zdaňovacie obdobie r. 2008, 2009 a 2010. Vo vzťahu k bodu III. žalôb, v ktorých žalobca poukázal na žalobcom tvrdený rozdielny postup dane pri určení dane podľa zaradenia do predmetu dane (stavby), žalovaný uviedol, že podľa § 10 ods. 4 zák. č. 582/2004 Z.z. na zaradenie stavby podľa ods. 1 je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Druhové členenie stavieb sa odvíja od účelu ich využitia, preto sa pri zdanení a používaní konkrétnej sadzby dane zo stavieb sleduje účel využitia stavby. Žalovaný poukázal na to, že zaradenie stavieb vykonáva daňovník vyplnením príslušných riadkov daňového priznania. Keďže v tomto prípade žalobca nepodal daňové priznania k dani za r. 2008, 2009 a 2010 a to ani na základe výzvy správcu dane z 11.10.2013, správca dane vychádzal pri zdanení predmetných stavieb z pomôcok, ktoré mal k dispozícii, predovšetkým z LV č. XXXX z 08.01.2007 a zo dňa 15.02.2008, z ktorého vyplýva, že ide o priemyselné stavby podľa § 10 ods. 1 písm. e/ zák. č. 582/2004 Z.z. Sadzba dane bola podľa žalovaného použitá v súlade so VZN Mesta Rimavská Sobota č. 95/2008 platným pre r. 2009 a 2010, resp. VZN č. 87/2007 platným pre rok 2008 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. V r. 2013 mohli predmetné stavby slúžiť u nového vlastníka na iný účel a podľa toho sa mohlo odvíjať aj ich zaradenie do predmetu dane podľa § 10 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. a následné zdanenie a použitie konkrétnej sadzby dane zo stavieb podľa platného VZN. Keďže žalobca neuviedol menovite, ktorému daňovému subjektu boli v r. 2013 predmetné nehnuteľnosti zdanenené ako ostatné stavby, žalovaný sa nemohol k tejto skutočnosti konkrétne vyjadriť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal žaloby zamietnuť. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj konanie a rozhodnutia správcu dane, ktoré im predchádzali v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloby nie sú dôvodné. Súd uznesením č.k. 24S/69/2014 zo dňa 10.07.2015 na pojednávaní s poukazom na § 112 ods. 1 O.s.p. spojil na spoločné konanie vyššie uvedené veci vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 24S/69/2014, 24S/70/2014 a 24S/71/2014, pretože skutkovo spolu súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov s tým, že konanie sa ďalej vedie pod sp. zn. 24S/69/2014. Splnomocnený zástupca na pojednávaní zotrval na dôvodoch uvedených v žalobe. Zdôraznil znenie ustanovení § 5 a § 9 zák. č. 582/2004 Z.z., ktoré upravujú pojmy, kto je daňovníkom vo vzťahu k dani z pozemkov a k dani zo stavieb. Tvrdil, že žalobca v relevantnom období r. 2008, 2009 a 2010 nebol v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník predmetných pozemkov, ani ako nájomca a nebol ani užívateľom týchto pozemkov. Rovnako nebol v rozhodnom období zapísaný do katastra nehnuteľností ako vlastník predmetných stavieb, ani ich neužíval. Pokiaľ mal žalovaný za to, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností, pretože kúpne zmluvy sú neplatnými právnymi úkonmi, v dôsledku čoho je vlastníkom žalobca, takýto názor žalobca považuje za nesprávny. Tvrdil, že súd v incidenčnom konaní neplatnosť kúpnych zmlúv nevyslovil, rozhodol len o podanej vylučovacej žalobe tak, že túto zamietol. Na základe výsledku tohto sporu následne správca konkurznej podstaty tieto nehnuteľnosti speňažoval. Zástupca žalobcu poukázal na to, že na právne úkony týkajúce sa nehnuteľností sú vyžadované vyššie nároky a pokiaľ v katastri nehnuteľností bola zapísaná iná osoba v rozhodnom období než úpadca, mal za to, že nebolo spochybnené, kto bol vlastníkom týchto nehnuteľností a ani správca konkurznej podstaty nemôže spochybniť takýto zápis. Zástupca žalobcu mal za to, že žiadnym relevantným spôsobom vlastníctvo tretej osoby k týmto nehnuteľnostiam nebolo spochybnené. Žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutia žalovaného i im predchádzajúce rozhodnutia správcu dane zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava písomného vyjadrenia k žalobe a navrhla žaloby zamietnuť. Z administratívneho spisu súd zistil, že Mesto Rimavská Sobota vykonávajúce správu dane z nehnuteľností (ďalej aj „správca dane“) vyzval žalobcu výzvou z 11.10.2013, ktorá bola doručená správcovi konkurznej podstaty úpadcu Pivovar Gemer s.r.o. „v likvidácii“ Rimavská Sobota, „v konkurze“ JUDr. Petrovi Tonhauserovi 17.10.2012 v zmysle § 15 ods. 1 Daňového poriadku, aby podal daňové priznanie k dani z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie r. 2008, 2009 a 2010 za nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. W. I., ktoré boli k 01.01. príslušných zdaňovacích období ( r. 2008, 2009 a 2010) vo vlastníctve žalobcu. Vo výzve uviedol, že v prípade nesplnenia povinností správca dane v zmysle § 48 Daňového poriadku určí daňovú povinnosť žalobcovi podľa pomôcok. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu v Banskej Bystrici oddiel Sro, vl. č. 492/S zverejneného na internete www.orsr.sk súd zistil, že Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.07.2002 bol vyhlásený konkurz na majetok spoločnosti Pivovar Gemer s.r.o. „v likvidácii“ Rimavská Sobota a Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 36-24K 339/01-Kl-383 z 12.09.2012 bol úpadcovi ustanovený nový správca konkurznej podstaty JUDr. Peter Tonhauser, advokát, Banská Bystrica. Správca dane s poukazom na § 48 ods. 2 Daňového poriadku následne oznámil žalobcovi listom z 18.11.2013 (doručeným správcovi konkurznej podstaty úpadcu Pivovar Gemer s.r.o. Rimavská Sobota „v konkurze“ 21.11.2013, že dňa) 20.11.2013 začne správca dane určovanie dane podľa pomôcok, nakoľko žalobca napriek výzve správcu dane nepodal v lehote určenej správcom dane daňové priznanie k dani z nehnuteľností na r. 2008-2010 za nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. W. I., ktoré úpadca vlastnil k 01.01. jednotlivých zdaňovacích období. V ďalšom konaní správca dane zistil základ dane a určil daň z nehnuteľností na r. 2008, 2009 a 2010 podľa pomôcok. O určení dane podľa pomôcok vyhotovil Protokol o určení dane podľa pomôcok č. 069752/2008, 2009, 2010 zo dňa 03.12.2013 (ďalej len „Protokol“). Z Protokolu vyplýva, že spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. podala správcovi dane 16.10.2012 a 05.11.2012 dodatočné daňové priznanie k dani z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010 a to na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 1Obo/101/2010 zo dňa 06.10.2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 34Cbi/9/08 zo dňa 27.05.2010, v ktorom súd vyslovil neplatnosť Kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2000 uzavretej medzi daňovým subjektom ako predávajúcim a Pivovar a sladovňa Gemer a.s. so sídlom Vlkanová ako kupujúcim. V nadväznosti na to súd vyslovil aj neplatnosť Kúpnej zmluvy zo dňa 12.12.2006 uzavretej medzi predávajúcim Heineken Slovensko a.s. ako právnym nástupcom spoločnosť Pivovar a sladovňa Gemer a.s. Vlkanová a kupujúcim Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., pričom platnosť týchto zmlúv skúmal súd v rámci žaloby o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu ako predbežnú otázku. Na základe uvedených rozsudkov správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt - žalobca nikdy neprestal byť vlastníkom nehnuteľností evidovaných na LV č. 3800 nachádzajúcich sa v k. ú. W. I. a spoločnosť Heineken Slovensko a.s. a Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli. Spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. zároveň požiadala o vrátenie neoprávnene uhradenej dane z nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu vyššie uvedenými kúpnopredajnými zmluvami. Na základe uvedených skutočností správca dane rozhodnutiami č. 069752/2009 zo dňa 09.01.2013, č. 069752/2008 zo dňa 09.01.2013 a č. 069752/2010 zo dňa 09.01.2013 vyrubil žalobcovi daň z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010. Proti týmto rozhodnutiam podal žalobca odvolania, o ktorých rozhodol žalovaný rozhodnutiami č. 1100301/1/149124/2013 zo dňa 08.04.2013, č. 1100301/1/149108/2013 zo dňa 05.04.2014 a č. 1100301/1/149169/2013 zo dňa 08.04.2013, ktorými zrušilo vyššie uvedené rozhodnutia správcu dane a vec vrátilo správcovi dane na ďalšie konanie s tým, aby správca dane v ďalšom konaní zistil riadne skutkový stav veci vykonaním daňovej kontroly u žalobcu v zmysle § 44 - § 47 Daňového poriadku alebo určením dane podľa pomôcok podľa § 48 a § 49 Daňového poriadku. Správca dane v ďalšom konaní určil daň z nehnuteľností na r. 2008, 2009 a 2010 podľa pomôcok s poukazom na § 48 - § 49 Daňového poriadku. Správca dane v súlade so zák. č. 582/2004 Z.z. a VZN č. 87/2007 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady zistil základ dane a určil daň z nehnuteľností žalobcovi na r. 2008 vo výške 16.698,89 Eur a na základe VZN č. 95/2008 zistil základ dane a určil daň z nehnuteľností žalobcovi na r. 2009 vo výške 16.697,46 Eur a na r. 2010 vo výške 16.697,46 Eur. Následne správca dane výzvou č. 069752/2008, 2009 a 2010 zo dňa 03.12.2013 s poukazom na § 49 ods. 1 Daňového poriadku vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k Protokolu. Žalobca sa k Protokolu vyjadril listom z 19.12.2013, ktoré bolo správcovi dane doručené 31.12.2013. Vo vyjadrení opakovane upozornil správcu dane, že nie je daňovníkom, ktorému vznikla daňová povinnosť na zaplatenie dane z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010. Poukázal na rozdiel medzi žalobou o vylúčenie veci z konkurznej podstaty a určovacou žalobou, pričom argumentoval, že zamietnutím žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu PIVOVAR GEMER s.r.o. súd neurčil vlastnícke právo úpadcu k dotknutým nehnuteľnostiam, ale oprávnil správcu úpadcu speňažiť nehnuteľnosti zapísané na LV tretej osoby. O určení vlastníctva teda nerozhodoval a touto otázkou sa zaoberal len ako prejudiciálnou otázkou. Keďže žalobca nebol zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník uvedených nehnuteľností, nemôže byť daňovníkom zaviazaným na zaplatenie dane z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010 určenej podľa pomôcok. Správca dane z dôvodu, že vyjadrenie žalobcu nepovažoval za súladné s § 49 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorého daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť len k dodržaniu zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane a k dodržaniu postupu podľa § 48 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane vyrubil žalobcovi daň z nehnuteľností na r. 2008 rozhodnutím č. 069752/2008 zo dňa 03.01.2014, na r. 2009 rozhodnutím č. 069752/2009 zo dňa 03.01.2014 a na r. 2010 rozhodnutím č. 069752/2010 zo dňa 03.01.2014. Správca dane prvostupňové rozhodnutia odôvodnil tým, že vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že spoločnosť PIVOVAR GEMER s.r.o. „v likvidácii“, Rimavská Sobota nikdy neprestala byť vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnych zmlúv z 24.02.2000 a 12.12.2006, a teda žalobcovi vznikla daňová povinnosť zaplatiť daň z nehnuteľností na r. 2008, 2009 a 2010 vo výške stanovenej v predmetných prvostupňových rozhodnutiach, pričom predmetom dane z nehnuteľností boli stavby a pozemky nachádzajúce sa v k. ú. W. I. špecifikované v predmetných prvostupňových rozhodnutiach správcu dane. Žalobca podal proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane odvolania, v ktorých namietal, že nie je daňovníkom v zmysle zák. č. 582/2004 Z.z., nemal povinnosť podať daňové priznanie a ani zaplatiť daň z nehnuteľností vyrubenú vyššie uvedenými rozhodnutiami správcu dane. Argumentoval tým, že v prípade žaloby na vylúčenie veci, ide o žalobu na plnenie, nie o určovaciu žalobu (t.j. nejde o žalobu o určenie vlastníckeho práva), čo znamená, že predmetom konania, ktorého výsledkom boli vyššie uvedené rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu SR, nie je a nemôže byť určenie vlastníckeho alebo iného práva k vylučovanej veci. Keďže súd vyššie uvedenými rozhodnutiami neurčil, že vlastníkom predmetných nehnuteľností je úpadca, ale určil, že správca konkurznej podstaty má právo disponovať týmto majetkom a speňažiť ho postupom podľa ustanovení ZKV, nemôže byť žalobca daňovníkom zaviazaným na zaplatenie dane z nehnuteľností, keďže nebol v katastri nehnuteľností pre okres Rimavská Sobota zapísaný ako vlastník žiadnych pozemkov, ani nájomca pozemkov, ani žiadne pozemky neužíval a rovnako nebol v katastri nehnuteľností pre okres Rimavská Sobota zapísaný ako vlastník stavieb, žiadne stavby, ktoré boli zapísané v rozhodnom období na LV tretej osoby ani neužíval. O podaných odvolaniach rozhodol žalovaný vyššie uvedenými napadnutými rozhodnutiami zo dňa 25.04.2014 tak, že prvostupňové rozhodnutia správcu dane potvrdil. V odôvodnení napadnutých rozhodnutí poukázal na priebeh správneho konania, v ktorom správca dane zistil základ dane a určil daň z nehnuteľností na r. 2008, 2009 a 2010 podľa pomôcok v súlade s § 48 a § 49 Daňového poriadku. Poukázal na to, že na základe dodatočného daňového priznania k dani z nehnuteľností na r. 2008, 2009 a 2010 podaného spoločnosťou Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. zistil, že v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27.05.2010 č. k. 34Cbi/9/08, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.10.2010 č. k. 1Obo/101/2010, bola vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy z 24.02.2000 uzavretej medzi žalobcom ako predávajúcim a spoločnosťou Pivovar a sladovňa Gemer a.s. Vlkanová ako kupujúcim a následne neplatnosť kúpnej zmluvy z 12.12.2006 uzavretej medzi predávajúcim Heineken Slovensko a.s. ako právnym nástupcom spoločnosti Pivovar a sladovňa Gemer a.s. Vlkanová a kupujúcim Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., pričom platnosť týchto zmlúv skúmal súd v rámci žaloby o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu ako predbežnú otázku. Vzhľadom na uvedené rozsudky správca dane dospel k záveru, že úpadca ako daňový subjekt nikdy neprestal byť vlastníkom nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX k. ú. W. I. a spoločnosť Heineken Slovensko a.s. a spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. vlastnícke práva k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správca dane v súlade so zák. č. 582/2004 Z.z. a VZN Mesta Rimavská Sobota č. 95/2008, resp. č. 87/2007 určil žalobcovi daň z nehnuteľností na r. 2008, 2009 a 2010 vo výške stanovenej v prvostupňových rozhodnutiach správcu dane. Žalovaný zaoberajúc sa námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní poukázal v odôvodnení napadnutých rozhodnutí na konanie vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici č. k. 34Cbi/9/08 na základe podanej žaloby žalobcu Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. a vedľajšieho účastníka na strane žalobcu Heineken Slovensko a.s., ktorou sa domáhali proti žalovanému správcovi konkurznej podstaty úpadcu Pivovar GEMER s.r.o. Rimavská Sobota „v konkurze“ vylúčenia vecí zo súpisu konkurznej podstaty zapísaných na LV č. XXXX, pričom správca konkurznej podstaty odôvodnil zapísanie týchto nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty neplatnosťou kúpnej zmluvy uzavretej 24.02.2000, ktorou mal právny predchodca spoločnosti Heineken Slovensko a.s. (Pivovar a sladovňa Gemer a.s. Vlkanová) predmetné nehnuteľnosti odplatne nadobudnúť od úpadcu, nakoľko právny predchodca úpadcu si na tento prevod nevyžiadal od FNM SR súhlas v zmysle § 19a ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. Predmetom vylúčenia vecí z konkurznej podstaty úpadcu boli nehnuteľné veci špecifikované na LV č. XXXX, ktoré nadobudol žalobca Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. Hurbanovo ako kupujúci od vedľajšieho účastníka na strane žalobcu Heineken Slovensko a.s. Hurbanovo (ako predávajúceho) kúpnou zmluvou z 12.12.2006, pričom vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam bolo zapísané príslušným katastrálnym úradom na LV č. XXXX. Nehnuteľnosti, ktoré boli predmetnom návrhu na ich vylúčenie nadobudla spoločnosť Heineken Slovensko a.s. na základe kúpnej zmluvy z 24.02.2000 od úpadcu. Úpadca Pivovar GEMER s.r.o. Rimavská Sobota „v konkurze“ nadobudol predmetné nehnuteľnosti na základe Zmluvy zo 06.09.1996 o prevzatí záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy č. 7/1992 zo dňa 04.06.1992 o predaji podniku od pôvodného vlastníka š. p. Pivovar GEMER Rimavská Sobota podľa zák. č. 92/1991 Zb. V zmysle § 19a ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. bolo možné previesť sprivatizovaný majetok na tretie osoby pred splatením kúpnej ceny len so súhlasom FNM SR. Podľa vyjadrenia FNM SR zo 17.06.2006 takýto súhlas nebol nadobúdateľovi (úpadcovi) daný, pričom v konaní pred krajským súdom bolo preukázané, že zo strany úpadcu nebola zaplatená FNM SR nadobúdacia kúpna cena v plnej výške. Z uvedeného dôvodu krajský súd v rozsudku č.k. 34Cbi/9/08 konštatoval, že táto skutočnosť znamená, že kúpna zmluva z 24.02.2000 je podľa § 19a ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. neplatná. Z uvedeného dôvodu je neplatná aj kúpna zmluva z 12.12.2006 ako nadväzujúci právny úkon podľa § 19a cit. zákona. Súd mal za preukázané, že vlastnícke právo žalobcu z neplatného právneho úkonu nie je možné založiť ani na základe dobrej viery pri ich nadobudnutí. V predmetnom rozsudku krajský súd konštatoval, že úpadca dotknuté nehnuteľnosti nadobudol Zmluvou o prevzatí záväzkov zo dňa 06.09.1996. Žalovaný konštatoval, že z uvedeného vyplýva, že Krajský súd v Banskej Bystrici ako predbežnú otázku v konaní 34Cbi/9/08 skúmal platnosť kúpnej zmluvy z 24.02.2000 a kúpnej zmluvy z 12.12.2006 ako nadväzujúceho právneho aktu a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že sú neplatné. Z uvedeného dôvodu návrhu žalobcu na vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty nevyhovel a žalobu rozsudkom č. k. 34Cbi/9/08 zo dňa 27.05.2010 zamietol. Predmetný rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 1Obo/101/2010 zo dňa 06.10.2010. Žalovaný vychádzajúc z uvedených skutočností považoval za nesporné, že prevod nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy z 24.02.2010 bol neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného dôvodu, aj keď mala spoločnosť Heineken Slovensko a.s. predmetné nehnuteľnosti zapísané na LV v katastri nehnuteľností a tieto zmluvne prevádzala ďalej na spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., táto podľa žalovaného nemohla k predmetným nehnuteľnostiam nadobudnúť vlastnícke právo, pretože toto vlastnícke právo nadobudla od spoločnosti Heineken Slovensko a.s., ktorá vlastnícke právo z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy nikdy nenadobudla. S poukazom na § 6 ods. 2, § 18 ods. 1 a § 19 ods. 2 ZKV zapísal správca konkurznej podstaty úpadcu dotknutý majetok do súpisu konkurznej podstaty z dôvodu, že nikdy neprestal byť vlastníkom týchto nehnuteľností. Žalovaný poukázal na ust. § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností v znení neskorších predpisov (ďalej len „Katastrálny zákon“). Keďže vlastníkom dotknutých nehnuteľností bol v zdaňovacom období 2008, 2009 a 2010 úpadca, žalovaný konštatoval, že bol aj daňovníkom dane z pozemkov podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 582/2004 Z.z., ako aj daňovníkom dane zo stavieb podľa § 9 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. Žalovaný uzavrel, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď žalobcovi vyrubil daň z nehnuteľností na r. 2008, 2009 a 2010 napadnutými rozhodnutiami. Súd z administratívneho spisu zistil, že jeho súčasťou je citovaný rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 34Cbi/9/08-Mš zo dňa 27.05.2010 a rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 1Obo/101/2010 zo dňa 06.10.2010, ako aj fotokópia Kúpnopredajnej zmluvy uzavretej medzi predávajúcim Pivovar GEMER s.r.o. v likvidácii so sídlom v Rimavskej Sobote a kupujúcim Pivovar a sladovňa Gemer a.s. so sídlom Vlkanová zo dňa 24.02.2000, ako aj Kúpna zmluva uzatvorená medzi predávajúcim Heineken Slovensko a.s. Nitra a kupujúcim Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. Nitra zo dňa 12.12.2006. Predmetom vyššie uvedených kúpnych zmlúv boli nehnuteľnosti, ktoré boli špecifikované v čl. I. predmetných kúpnych zmlúv, ktoré boli predmetom žaloby o vylúčenie majetku z konkurznej podstaty úpadcu podľa § 19 ZKV a z ktorých bola správcom dane vyrubená daň z nehnuteľností. Podľa § 1 ods. 1 Daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. Podľa § 15 Daňového poriadku (1) Daňové priznanie je povinný podať každý, komu táto povinnosť vyplýva z osobitných predpisov, 1)alebo ten, koho na to správca dane vyzve. Vo výzve správca dane poučí daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania. (2) Ak nebolo podané daňové priznanie v lehote podľa osobitných predpisov, 1)správca dane vyzve daňový subjekt na jeho podanie. Vo výzve správca dane poučí daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania. (3) Ak daňový subjekt nepodal daňové priznanie, a to ani na výzvu správcu dane podľa odsekov 1 a 2, správca dane určí daň podľa pomôcok. Ak daňový subjekt po doručení oznámenia o začatí určovania dane podľa pomôcok podá daňové priznanie, správca dane ho môže použiť ako pomôcku. (4) Daňové priznanie sa podáva na tlačive; ak sa daňové priznanie podáva elektronickými prostriedkami, podáva sa v predpísanej forme. Prílohou daňového priznania, ak tak ustanovuje osobitný predpis, sú doklady preukazujúce tvrdenia uvedené v daňovom priznaní. (5) Vzory tlačív daňových priznaní ustanoví ministerstvo všeobecne záväzným právnym predpisom. Podľa § 48 Daňového poriadku (1) Správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt a) nepodá daňové priznanie ani na výzvu správcu dane, b) nesplní povinnosť v lehote určenej správcom dane vo výzve na odstránenie nedostatkov daňového priznania a správca dane nezačal daňovú kontrolu, c) nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť, alebo d) neumožní vykonať daňovú kontrolu; to neplatí, ak ide o daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 2. (2) Správca dane oznámi daňovému subjektu určovanie dane podľa pomôcok, ak nastanú skutočnosti uvedené v odseku 1, pričom dňom začatia určovania dane podľa pomôcok je deň uvedený v oznámení. Určovanie dane podľa pomôcok vykoná správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa prvej vety. (3) Správca dane je pri určení dane oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Pomôckami môžu byť najmä listiny, daňové priznania, výpisy z verejných zoznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede objasňujúce skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení, výpisy z účtov vedených v bankách a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, alebo podobných daňových subjektov. (4) Ak daňový subjekt v priebehu určenia dane správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné doklady, správca dane ich môže využiť ako pomôcky. Na prevzatie a vrátenie zapožičaných dokladov sa primerane vzťahuje § 46 ods. 6 a 7. (5) Pri určení dane podľa pomôcok je správca dane povinný prihliadnuť tiež na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené. Podľa § 49 Daňového poriadku (1) O určení dane podľa pomôcok správca dane vyhotoví protokol o určení dane podľa pomôcok, ktorý doručí daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie. Na obsah tohto protokolu sa primerane vzťahuje § 47. Súčasťou protokolu o určení dane podľa pomôcok je aj súpis pomôcok, na základe ktorých správca dane určil daň. (2) Daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť len k dodržaniu zákonných podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane a k dodržaniu postupu podľa § 48 ods. 5 najneskôr do 15 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy správcu dane na vyjadrenie sa k protokolu o určení dane podľa pomôcok. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. (3) Určenie dane podľa pomôcok je ukončené dňom doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok podľa odseku 1. Podľa § 68 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Daňového poriadku (1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. (2) Správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní od uplynutia lehoty na vyjadrenie sa k protokolu podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, ak a) sa daňový subjekt vzdá práva na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole, b) daňový subjekt nemá pripomienky k zisteniam v protokole, c) sa daňový subjekt nevyjadrí k protokolu v lehote určenej správcom dane vo výzve; v tom prípade správca dane o tejto skutočnosti spíše úradný záznam. (3) Ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu. (4) Daň je vyrubená a) rozhodnutím správcu dane, b) podaním daňového priznania vrátane dodatočného daňového priznania alebo c) zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie. (5) Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Podľa § 1 zák. č. 582/2004 Z.z. účinného od 01.12.2009 týmto zákonom sa ustanovujú miestne dane a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. miestnymi daňami, ktoré môže ukladať obec, sú: a) daň z nehnuteľností, b) daň za psa, c) daň za užívanie verejného priestranstva, d) daň za ubytovanie, e) daň za predajné automaty, f) daň za nevýherné hracie prístroje, g) daň za vjazd a zotrvanie motorového vozidla v historickej časti mesta, h) daň za jadrové zariadenie. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. daň z nehnuteľností zahŕňa a) daň z pozemkov, b) daň zo stavieb, c) daň z bytov a z nebytových priestorov v bytovom dome 1) (ďalej len "daň z bytov"). Podľa § 5 zák. č. 582/2004 Z.z. (1) Daňovníkom dane z pozemkov, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak, je a) vlastník pozemku, b) správca pozemku vo vlastníctve štátu, 2) správca pozemku vo vlastníctve obce 3) alebo správca pozemku vo vlastníctve vyššieho územného celku 4) zapísaný v katastri nehnuteľností (ďalej len "kataster"). (2) Daňovníkom dane z pozemkov je a) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej boli pridelené na obhospodarovanie náhradné pozemky vyčlenené z pôdneho fondu užívaného právnickou osobou až do vykonania pozemkových úprav, 5) b) nájomca, ak 1. nájomný vzťah k pozemku trvá alebo má trvať najmenej päť rokov a nájomca je zapísaný v katastri, 2. má v nájme pozemky spravované Slovenským pozemkovým fondom, 6) 3. má v nájme náhradné pozemky daňovníka uvedeného v písmene a). (3) Ak nemožno určiť daňovníka podľa odsekov 1 a 2, je daňovníkom osoba, ktorá pozemok skutočne užíva. (4) Ak je pozemok v spoluvlastníctve viacerých daňovníkov, daňovníkom dane z pozemkov je každý spoluvlastník podľa výšky svojho spoluvlastníckeho podielu. Ak sa všetci spoluvlastníci dohodnú, daňovníkov dane z pozemkov zastupuje jeden z nich a ostatní spoluvlastníci za daň ručia do výšky svojho podielu na dani. Podľa § 9 zák. č. 582/2004 Z.z. (1) Daňovníkom dane zo stavieb je vlastník stavby alebo správca stavby vo vlastníctve štátu, 2) alebo správca stavby vo vlastníctve obce, 3) alebo správca stavby vo vlastníctve vyššieho územného celku 4) (ďalej len "vlastník stavby"). (2) Pri stavbách spravovaných Slovenským pozemkovým fondom, 6) ktoré sú v nájme, je daňovníkom nájomca. (3) Ak nemožno určiť daňovníka podľa odsekov 1 a 2, daňovníkom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá stavbu skutočne užíva. (4) Ak je stavba v spoluvlastníctve viacerých daňovníkov, daňovníkom dane zo stavieb je každý spoluvlastník podľa výšky svojho spoluvlastníckeho podielu. Ak sa všetci spoluvlastníci dohodnú, daňovníkov dane zo stavieb zastupuje jeden z nich a ostatní spoluvlastníci za daň ručia do výšky svojho podielu na dani. Podľa § 10 ods. 1 písm. a/ zák. č. 582/2004 Z.z. predmetom dane zo stavieb sú stavby na území Slovenskej republiky v tomto členení: stavby na bývanie 11a) a drobné stavby, 11b) ktoré majú doplnkovú funkciu pre hlavnú stavbu. Podľa § 10 ods. 1 písm. g/ zák. č. 582/2004 Z.z. predmetom dane zo stavieb sú stavby na území Slovenskej republiky v tomto členení: ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f). Podľa § 12 ods. 1, 2 zák. č. 582/2004 Z.z. (1) Ročná sadzba dane zo stavieb je 0,033 eura za každý aj začatý m2 zastavanej plochy. (2) Ročnú sadzbu dane zo stavieb podľa odseku 1 môže správca dane všeobecne záväzným nariadením 11) podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti znížiť alebo zvýšiť s účinnosťou od 1. januára príslušného zdaňovacieho obdobia. Správca dane môže všeobecne záväzným nariadením 11) podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti, alebo v jednotlivom katastrálnom území určiť rôzne sadzby dane pre jednotlivé druhy stavieb podľa § 10 ods. 1. Takto určená ročná sadzba dane zo stavieb pri stavbách uvedených v § 10 ods. 1 nesmie presiahnuť 40-násobok najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb určenej správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení 11) pre stavby uvedené v § 10 ods. 1. Podľa § 18 zák. č. 582/2004 Z.z. (1) Daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká 31. decembra zdaňovacieho obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti. Ak sa daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti 1. januára bežného zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom. (2) Na vyrubenie dane z nehnuteľností je rozhodujúci stav k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Na zmeny skutočností rozhodujúcich pre daňovú povinnosť, ktoré nastanú v priebehu zdaňovacieho obdobia, sa neprihliada, ak tento zákon neustanovuje inak. V prípade nadobudnutia nehnuteľnosti vydražením 21) v priebehu roka daňová povinnosť vzniká prvým dňom mesiaca nasledujúceho po dni, v ktorom sa vydražiteľ stal vlastníkom nehnuteľnosti alebo prvým dňom mesiaca nasledujúceho po dni schválenia príklepu súdom. (3) Fyzická osoba alebo právnická osoba v priebehu príslušného zdaňovacieho obdobia je povinná oznámiť správcovi dane skutočnosti rozhodujúce pre vznik alebo zánik daňovej povinnosti k dani z nehnuteľností a každú zmenu týchto skutočností do 30 dní odo dňa nasledujúceho po dni, keď tieto skutočnosti alebo ich zmeny nastali. Podľa § 99 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. správu dane z nehnuteľností podľa § 2 ods. 1 písm. a) vykonáva obec, na ktorej území sa nehnuteľnosť nachádza. Podľa § 102 zák. č. 582/2004 Z.z. ak sa v tomto zákone neustanovuje inak, postupuje sa v konaní vo veciach miestnych daní a poplatku podľa všeobecného predpisu o správe daní a poplatkov. 47) Podľa § 10 ods. 4 zák. č. 582/2004 Z.z. účinného od 01.12.2013 na zaradenie stavby podľa odseku 1 je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Podľa § 19 zák. č. 328/1991 Zb. (1) Ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu. (2) Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. Žalobca v žalobe namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného (v spojení s rozhodnutiami správcu dane) a tvrdil, že nie je subjektom, ktorý bol povinný v r. 2008, 2009 a 2010 podať daňové priznanie k dani z nehnuteľností a nie je ani daňovníkom, ktorý je povinný zaplatiť daň vyrubenú rozhodnutiami správcu dane, pretože nespĺňa žiadnu z podmienok stanovených v § 5 a § 9 zák. č. 582/2004 Z.z. Poukázal na priebeh správneho konania tak, ako je uvedené na str. 2 až 5 tohto rozsudku, výsledkom ktorého bolo vydanie rozhodnutí správcu dane, ktorými bola žalobcovi, ako správcovi konkurznej podstaty úpadcu Pivovar GEMER s.r.o. „v konkurze“ vyrubená daň z nehnuteľností za r. 2008, 2009 a 2010, pričom tieto rozhodnutia boli potvrdené napadnutými rozhodnutiami žalovaného. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že správca konkurznej podstaty úpadcu Pivovar GEMER s.r.o. Rimavská Sobota „v konkurze“ zapísal nehnuteľnosti, za ktoré správca dane vyrubil žalobcovi daň z nehnuteľností podľa zák. č. 582/2004 Z.z., do súpisu konkurznej podstaty úpadcu s poznámkou podľa § 19 ZKV, pričom tieto boli v rozhodnom období zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. W. I. a ako vlastník bola na LV zapísaná spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. Rovnako nebolo sporné, že žalobou vedenou na Krajskom súde v Banskej Bystrici sp. zn. 34Cbi/9/08 sa spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. ako žalobca a spoločnosť Heineken Slovensko a.s. ako vedľajší účastník na strane žalobcu domáhali proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu ako žalovanému vylúčenia dotknutých nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty z dôvodu, že spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. bol ako vlastník zapísaný na LV č. XXXX pre k. ú. W. I., pričom vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam spoločnosť Heineken Slovensko a.s. (vedľajší účastník) a následne Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. (žalobca) nadobudli platnou kúpnou zmluvou. Z rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 34Cbi/9/08 z 23.05.2010, ktorý je súčasťou administratívneho spisu a z ktorého správca dane pri určovaní dane podľa pomôcok vychádzal, vyplýva, že súd žalobu o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty úpadcu (nehnuteľností špecifikovaných na LV č. XXXX v k.ú. W. I.) zamietol s odôvodnením, že Kúpnopredajná zmluva z 24.02.2000 uzavretá medzi predávajúcim Pivovar GEMER s.r.o. Rimavská Sobota (úpadca) a kupujúcim Pivovar a Sladovňa Gemer a.s. Vlkanová (právny predchodca spoločnosti Heineken Slovensko a.s. Nitra - vedľajší účastník v konaní o vylučovacej žalobe) je neplatná z dôvodu, že bola uzavretá v rozpore s § 19a ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. (keďže bola uzavretá bez súhlasu FNM SR) a následne je ako nadväzujúci právny úkon podľa § 19a ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb. neplatná aj Kúpna zmluva zo dňa 12.12.2006 uzavretá medzi Heineken Slovensko a.s. a Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. Predmetný rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 1Obo/101/2010 zo dňa 06.10.2010, v ktorom sa odvolací súd stotožnil s výrokom i odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a o.i. konštatoval, že „v prípade určovacej žaloby podľa § 19 ods. 2 ZKV ide teda v rámci žalôb podľa § 80 písm. c/ O.s.p. o určovaciu žalobu sui generis, kde naliehavý právny záujem je daný existujúcim konkurzným konaním a z neho vyplývajúcou požiadavkou rýchlosti a hospodárnosti konania v zmysle § 6 O.s.p., ktorej realizácia je zabezpečená tým, že sa v ňom rieši otázka vlastníctva, čo však nijako neznižuje požiadavku na zákonnosť a správnosť riešenia. Názor, že sa v katastri zapísaný vlastník nehnuteľností aj po právoplatnosti žalobou zamietajúceho rozhodnutia v konaní o vylučovacej žalobe bude môcť domáhať ochrany svojho vlastníctva, je v rozpore s ust. § 14 ZKV“. Žalobca v žalobe nenamietal nezákonnosť postupu žalovaného, ani správcu dane, ktorý predchádzal vydaniu preskúmavaných rozhodnutí. Nie je sporné, že Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.07.2002 bol vyhlásený konkurz na majetok spoločnosti Pivovar GEMER s.r.o. Rimavská Sobota „v likvidácii“. Jedným z účinkov vyhlásenia konkurzu podľa § 14 ods. 1 písm. a/ ZKV je, že oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádzajú na správcu. Konkurzná podstata je majetok, ktorý patril dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu a ktorý nadobudol počas konkurzu (§ 6 ods. 2 ZKV). Správca konkurznej podstaty je povinný vykonať súpis konkurznej podstaty (§ 18 ods. 1), pričom v prípade, že sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu s poznámkou o dôvodoch spochybňujúcich zaradenie veci do súpisu (§ 19 ods. 1 ZKV). V prípade úpadcu Pivovar GEMER s.r.o. bola takýmto dôvodom postupu správcu konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 1 ZKV skutočnosť, že správca konkurznej podstaty považoval kúpne zmluvy, ktorými bol prevedený majetok úpadcu na spoločnosť Heineken Slovensko a.s. a následne na Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. za neplatné. Spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. a Heineken Slovensko a.s. podali na príslušnom súde vylučovaciu žalobu podľa § 19 ods. 2 ZKV. V konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty súd skúmal ako predbežnú otázku platnosti kúpnych zmlúv (od ktorých spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., ktorá bola zapísaná na LV č. XXXX v k. ú. W. I. ako vlastník predmetných nehnuteľností, odvodzovala svoje vlastnícke právo) so záverom, že tieto kúpne zmluvy sú neplatné, pretože boli uzavreté v rozpore so zák. č. 92/1991 Zb. Žalobca v žalobe poukazoval na charakter žaloby o vylúčenie veci podľa § 19 ZKV a jej právne dôsledky a argumentoval, že predmetom konania o vylúčenie veci podľa § 19 ZKV nie je určenie vlastníckeho práva k vylučovanej veci, pričom súd v konaní o vylúčenie dotknutých nehnuteľností výrokom rozsudku žalobu zamietol, avšak neurčil, že vlastníkom dotknutých nehnuteľností je úpadca. Otázkou, či spoločnosť Heineken Slovensko a.s. a Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. nadobudli vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam, sa zaoberal ako predbežnou otázkou a vyjadril sa k nej len v odôvodnení rozsudku. S takouto argumentáciou súd súhlasí a nerozporoval ju ani žalovaný (ani správca dane), ako to vyplýva z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí. V preskúmavaných rozhodnutiach žalovaný, ako i správca dane poukázali na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, z ktorého vyplýva, že v konaní o vylučovacej žalobe súd skúmal otázku platnosti kúpnych zmlúv z 24.02.2000 i 12.12.2006 ako otázku predbežnú so záverom, že sú neplatné, a z uvedeného dôvodu návrhu žalobcu na vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty nevyhovel a žalobu zamietol. Tieto skutočnosti teda medzi účastníkmi konania neboli sporné. Rovnako medzi účastníkmi konania nebola sporná ani skutočnosť, že v čase podania vylučovacej žaloby bola ako vlastník dotknutých nehnuteľností evidovaná v katastri nehnuteľností spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. Žalovaný nerozporoval názor žalobcu uvedený v žalobe, že právoplatným rozsudkom č.k. 34Cbi/9/08 Krajský súd v Banskej Bystrici neurčil, že vlastníkom týchto nehnuteľností je úpadca, ale určil, že správca konkurznej podstaty má právo disponovať týmto majetkom a speňažiť ho postupom podľa ZKV. Nerozporoval ani argumentáciu žalobcu, podľa ktorej sa úpadca vyššie uvedeným právoplatným rozsudkom nestal vlastníkom dotknutých nehnuteľností, pretože úpadca bol ich vlastníkom nepretržite počas celého konkurzného konania a to z dôvodu, že kúpne zmluvy, od ktorých svoje vlastníctvo dotknutým nehnuteľnostiam odvodzovali spoločnosť Heineken Slovensko a.s., ako aj Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. boli absolútne neplatné právne úkony. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí žalovaného totiž vyplýva, že „Krajský súd v Banskej Bystrici ako predbežnú otázku skúmal platnosť Kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2000 a Kúpnej zmluvy zo dňa 12.02.2006 (správne malo byť uvedené 12.12.2006) ako nadväzujúceho právneho aktu a vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že sú neplatné. Z toho dôvodu návrh žalobcu na vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty nevyhovel a žalobu zamietol rozsudkom č.k. 34Cbi/9/08 zo dňa 27.05.2010. Predmetný rozsudok potvrdil aj Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. 1Obo/101/2010 zo dňa 06.10.2010. Vychádzajúc z uvedeného je nesporné, že prevod nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.2010 je neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Z tohto dôvodu, aj keď mala spoločnosť Heineken Slovensko a.s. predmetné nehnuteľnosti zapísané na LV v katastri nehnuteľností a tieto zmluvne prevádzala ďalej na spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., táto nemohla k predmetným nehnuteľnostiam nadobudnúť vlastnícke právo, pretože toto vlastnícke právo nadobudla od spoločnosti Heineken Slovensko a.s., ktorá vlastnícke právo z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy nikdy nenadobudla. S poukazom na znenie § 6 ods. 2, § 18 ods. 1 a § 19 ods. 2 ZKV daňový subjekt (žalobca) zapísal dotknutý majetok do súpisu konkurznej podstaty z dôvodu, že nikdy neprestal byť vlastníkom týchto nehnuteľností“. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na znenie § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností v znení neskorších predpisov (ďalej len „ Katastrálny zákon“), podľa ktorého údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak, pričom v zmysle § 7 písm. c/ cit. zákona kataster obsahuje aj údaje o vlastníkoch. Z uvedeného podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že nie je dôležité, kto je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností, pretože sa jedná o vlastníka domnelého, t.j. za vlastníka je osoba zapísaná v katastri nehnuteľností považovaná len do momentu, kedy sa nepreukáže opak. Žalovaný uzavrel, že v zmysle platných právnych predpisov vlastníkom dotknutých nehnuteľností bol v zdaňovacom období r. 2008, 2009 a 2010 daňový subjekt, tzn. že bol aj daňovníkom dane z pozemkov podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 582/2004 Z.z., ako aj daňovníkom dane zo stavieb podľa § 9 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. a správca dane preto postupoval v súlade so zákonom, keď daňovníkovi (žalobcovi) vyrubil daň z nehnuteľností na r. 2008, 2009 a 2010 napadnutými rozhodnutiami správcu dane. Takýto záver je podľa názoru súdu výsledkom správneho právneho posúdenia veci. Súd v tejto súvislosti poukazuje na zásadu „nemo plus iuris in alium transfere potest quam ibse habet“ ( voľne preložené „z nepráva nemôže vzniknúť právo“). Pokiaľ právny predchodca spoločnosti Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o., ktorý bol ako vlastník predmetných nehnuteľností zapísaný na LV č. XXXX (spoločnosť Heineken Slovensko a.s.) nenadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v dôsledku neplatnej kúpnej zmluvy z 26.02.2000, ako to prejudiciálne konštatoval Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní o vylučovacej žalobe, nemohol previesť tieto nehnuteľnosti na spoločnosť Heineken Slovensko Distribúcia s.r.o. kúpnou zmluvou zo dňa 12.12.2006, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený, pretože nebol nositeľom žiadnych práv k nehnuteľnostiam, a teda nemal čo previesť. Vlastnícke právo sporných nehnuteľností preto zostalo úpadcovi. Pokiaľ žalobca na pojednávaní namietal, že žiadnym relevantným spôsobom nebolo vlastníctvo tretej osoby k týmto nehnuteľnostiam spochybnené, s takýmto názorom sa súd nestotožnil, pretože vlastníctvo tretej osoby bolo spochybnené už jednak tým, že správca konkurznej podstaty úpadcu zapísal predmetné nehnuteľnosti do súpisu konkurznej podstaty postupom podľa § 19 ods. 1 ZKV a jednak rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, ktorými bolo rozhodnuté o návrhu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu podaným treťou osobou (ktorá osvedčovala svoje vlastníctvo zápisom na LV č. XXXX k. ú. W. I.) tak, že návrh bol zamietnutý a to práve z dôvodu, že kúpne zmluvy boli súdom vyhodnotené ako neplatné, keďže boli uzavreté v rozpore so zákonom. Z uvedeného dôvodu bolo teda možné údaj o vlastníkovi predmetných nehnuteľností zapísaných na LV č.XXXX k.ú. W. I. považovať za nehodnoverný (§ 70 Katastrálneho zákona).Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný postupoval podľa názoru súdu v súlade so zákonom, ak úpadcovi ako vlastníkovi predmetných nehnuteľností, a tým aj daňovníkovi v zmysle § 5 ods. 1 písm. a/ a § 9 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z., uložil napadnutými rozhodnutiami žalovaného v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami správcu dane povinnosť zaplatiť daň z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie r.2008, 2009a 2010. Uvedenú námietku žalobcu súd preto vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia a postupu. V zmysle cit. ustanovení je teda potrebné považovať za osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie práva. Žalobca v žalobe (v časti IV.) poukázal na rozdielny postup správcu dane pri určení dane podľa zaradenie predmetu dane (stavby) v zmysle § 10 ods. 1 písm. a/ až g/ zák. č. 582/2004 Z.z., ktorý vedie k pochybnostiam o správnosti výpočtu dane. Následne uviedol, že v r. 2008 správca dane zaradil dotknuté nehnuteľnosti - stavby (obilné silá) ako priemyselné stavby podľa § 10 ods. 1 písm. c/ zák. č. 582/2004 Z.z. a daň vymeral vo výške 15.769,77 Eur a tvrdil, že v r. 2013 správca dane tie isté nehnuteľnosti zaradil ako ostatné stavby podľa § 10 ods. 1 písm. g/ zák. č. 582/2004 Z.z. a daň vymeral vo výške 2.084,96 Eur. Žalobca v žalobe teda nenamietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že správca dane vyrubil žalobcovi daň v rozpore so zák. č. 582/2004 Z.z. Vyslovil len pochybnosť vychádzajúc z tvrdenia, že daň z predmetných nehnuteľností (správne len časti nehnuteľností - stavieb, ktoré boli predmetom dane vyrubenej predmetnými rozhodnutiami správcu dane v spojení s napadnutými rozhodnutiami žalovaného) bola v r. 2013 vyrubená v inej výške. Toto tvrdenie navyše žalobca nepreukázal žiadnym dôkazom, neuviedol ani, pre ktorý subjekt bola v takejto žalobcom tvrdenej výške daň vyrubená, ani to, na aký účel tento subjekt predmetné nehnuteľnosti využíval a to vzhľadom na ust. § 10 ods. 4 zák. č. 582/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.12.2013. Takto uplatnený žalobný dôvod nie je dostatočne konkrétny. Žalobca v žalobe netvrdil, že predmetné (sporné) stavby boli správcom dane nesprávne zaradené, neuvádza ani dôvod nesprávneho zaradenia a zdanenia vzhľadom na § 10 ods. 1 zák. č. 582/2004 Z.z. Súd za žalobcu nevyhľadáva dôvody nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, resp. rozhodnutí, tieto nekonkretizuje, ani nedopĺňa. Pre úplnosť však súd poukazuje na skutočnosť, že z dôvodu, že žalobca nepodal daňové priznanie k dani z nehnuteľností za príslušné zdaňovacie obdobia r. 2008, 2009 a 2010, správca dane vychádzal pri zaradení predmetných stavieb z pomôcok - LV č. XXXX, z ktorého vyplýva, že ide o priemyselné stavby podľa § 10 ods. 1 písm. e/ zák. č. 582/2004 Z.z. a následne výšku dane určil podľa sadzby stanovenej VZN č. 95/2008 a č. 86/2007. Z uvedeného vyplýva, že súd z takto uplatnenej námietky nemohol dospieť k záveru, že by napadnuté rozhodnutia žalovaného boli v rozpore so zákonom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v žalobe neboli spôsobilé napadnúť zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovaného v spojení s rozhodnutiami správcu dane, ako aj postup predchádzajúci vydaniu týchto rozhodnutí, a preto žalobu s poukazom na § 250j ods. 1 O.s.p. potvrdil. Žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, súd náhradu trov konania nepriznal, pretože podľa § 250k ods. 1 O.s.p. je v konaní podľa V. časti O.s.p. možné priznať náhradu trov konania len úspešnému žalobcovi. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a sudcoch a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.