Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/955/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812206522 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6812206522.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, spol. s r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom 813 11 Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu zo dňa 10. 10. 2013 proti rozsudku Okresného súdu Revúca číslo konania 3C/269/2012-52 zo dňa 19. 09. 2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu o zaplatenie majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 385 eur zamietol v celom rozsahu. Žalobca sa domáhal voči žalovanej nároku na náhradu majetkovej škody spôsobenej nesprávnym, respektíve nezákonným úradným postupom súdu v konkrétnej exekučnej veci vedenej pod sp. zn. Ex 7847/2011 a primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s pripojeným exekučným spisom sp. zn. 4Er/513/2011 a v odôvodnení rozsudku konštatoval, že v konkrétnej exekučnej veci bolo exekučné konanie začaté dňom 26. 05. 2011 a dňa 03. 08. 2011 bola Okresného súdu Revúca doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie predmetnej exekúcie a dňa 23. 09. 2011 exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 Exekučného poriadku. Súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že v ustanovení § 43 ods. 2 Exekučného poriadku je lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora extrémne krátka na to, aby mohol exekučný súd náležite preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to najmä s ohľadom na nutnosť poskytnutia zvýšenej ochrany spotrebiteľom v spotrebiteľských vzťahoch z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v spotrebiteľských zmluvách. Okrem toho, podľa názoru súdu 15- dňová lehota uvedená v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, určená na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia, je lehotou zákonnou a procesnou. Vyjadruje ideálnu predstavu zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby takýto úkon mohol urobiť. Z tohto aspektu má táto lehota poriadkový charakter, nakoľko Exekučný poriadok neustanovuje sankciu za jej nedodržanie (uvedené platí i pre lehotu stanovenú v § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Následne súd konštatoval, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do vydania poverenia na vykonanie exekúcie, vzhľadom na tú skutočnosť, že bolo potrebné posúdiť zákonnosť vedenia exekúcie (vyžadujúca osobitnou právnou úvahou), nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Taktiež súd v odôvodnení rozsudku podotkol, že ohľadom žalobcom tvrdeného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval ani Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Súd mal na základe uvedených skutočností za to, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom v exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu (§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci), teda neboli splnené základné zákonné podmienky pre zodpovednosť štátu v zmysle tohto zákona a tým ani splnenie predpokladov pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona číslo 514/2003 Z. z.. Súd žalobu ako právne neopodstatnenú v celom rozsahu zamietol. Následne súd rozhodol o trovách konania a vyslovil, že s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. žalovanej náhradu trov konania nepriznáva, nakoľko žalovaná bola v konaní úspešná, avšak trovy konania si neuplatnila a súd tak má za to, že žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli. V závere odôvodnenia rozsudku súd pre úplnosť poznamenal, že pokiaľ žalobca žiadal najprv vo veci rozhodnúť takzvaným medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2 O. s. p.), pre takýto postup súdu neboli splnené predpoklady, nakoľko v zmysle citovaného ustanovenia pokiaľ súd uzná, že je tu dôvod pre postup podľa § 152 ods. 2 O. s. p., môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania. Proti rozsudku prvostupňového súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., nakoľko sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Namieta, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom. Podotkol tiež, že okolnosť, že krajský sud nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno zákonného sudcu považovať za nestranného. V ďalšom texte odvolania žalobca poukázal na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov a taktiež na konkrétne judikáty Ústavného súdu Slovenskej republiky, podporujúce jeho námietku o nedostatku nestrannosti zákonného sudcu. Žalobca v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu ďalej uviedol, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Uviedol, že žalobca trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo podľa názoru žalobcu k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Keďže žalobca, ako strana konania, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho konania bola podľa argumentov žalobcu porušená vo viacerých smeroch. Žalobca v odvolaní taktiež uvádza, že pokiaľ sa žalovaný nevyjadril, respektíve nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O. s. p.. V ďalších dôvodoch odvolania sa žalobca zameriava na argumentáciu ohľadom existencie majetkovej škody a uviedol, že majetková škoda mu vznikla v súvislosti s udržiavaním a správou informačného systému a z titulu konkretizovaných výdavkov. Rozhodnutie súdu v tejto časti považuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to týka aj chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Žalobca nesúhlasí s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). Zotrváva na svojom stanovisku, že nesprávnym úradným postupom exekučného súdu došlo ku škode, za ktorú dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlá v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo a žalobcu nepoučil podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlási rozhodnutie vo veci samej. Rozhodnutie súdu 1. stupňa žalobca označil za vnútorne rozporné, pretože napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil aj svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom žalobca navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo. V dôsledku podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v rozsahu podaného odvolania a aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol, pričom vzhľadom na presvedčivosť a správnosť argumentácie obsiahnutej v odôvodnení rozsudku nepovažuje za potrebné nad rámec dôvodov vyslovených prvostupňovým súdom uviesť žiadne ďalšie argumenty. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa dostatočne jasne, zrozumiteľne a právne argumentačne presvedčivo vysporiadal v odôvodnení rozsudku s preskúmaním právneho základu a dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, preto dôvody obsiahnuté v odvolaní žalobcu namietajúce vnútornú rozpornosť a nedostatočnosť zdôvodnenia úvah súdu obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, nie sú opodstatnené. Odvolací súd, vychádzajúc z konkrétnych dôvodov odvolania žalobcu, navyše konštatuje, že predmetné odvolanie zjavne nereaguje výlučne len na konkrétny rozsudok, voči ktorému smeruje, nakoľko odvolateľ v odvolaní konštatuje viaceré úvahy súdu, ktoré v konkrétnom odôvodnení napadnutého rozsudku v danej veci vôbec obsiahnuté nie sú. Odvolací súd len pre zdôraznenie správnosti právnej úvahy okresného súdu poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Od 01. 06. 2010 platí, že táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c a d. Konštantná judikatúra Najvyššieho súdu a Ústavného súdu SR za subjektívne prieťahy v konaní považuje lehotu presahujúcu 6 mesiacov. V konkrétnej exekučnej veci bolo po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (dňa 03. 08. 2011) exekučným súdom dňa 23. 09. 2011 vydané poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie a bolo preto rozhodnuté v lehote nepresahujúcej 6 mesiacov. Odvolací súd ešte poznamenáva, so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00), že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehote (ak by aj bolo v konkrétnej veci preukázané) nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd, keď v rozsudku konštatoval, že posúdenie zákonnosti vedenia exekúcie vyžaduje osobitnú právnu úvahu, pretože súd bol povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre zákonné vedenie exekúcie. Preto v konkrétnej veci dĺžka exekučného konania nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 - 4 a § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a neosvedčil právny základ a dôvodnosť uplatneného nároku a to tak ohľadom nároku na náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy. Rovnako nezodpovedajú obsahu spisu a konkrétnym procesným situáciám v danej veci ani argumenty obsiahnuté v odvolaní, spochybňujúce procesný postup súdu, v dôsledku ktorého malo byť údajne žalobcovi odňaté právo konať pred súdom. Žalobca v odvolaní tvrdí, že napriek tomu, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, súd v rozpore so zákonom konal podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti žalobcu. Súd podľa tvrdenia žalobcu ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd nariadil termín verejného vyhlásenia rozsudku na deň 19. 09. 2013 o 08.20 hod., pričom oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku súd vyvesil na úradnej tabuli a zverejnil na elektronickej tabuli súdu dňa 15. 08. 2013 (č. l. 50 spisu). Odvolací súd poznamenáva, že v odôvodnení svojho rozsudku sa súd vysporiadal s procesnou situáciou, keď rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 115a ods. 2 O. s. p. a konštatoval, že vzhľadom k tomu, že v konkrétnom prípade ide o konanie, v ktorom si žalobca uplatnil voči žalovanej zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorých hodnota neprevyšuje sumu 1000 eur, teda ide o drobný spor, preto súd vo veci nenariadil pojednávanie a dňa 19. 09. 2013 vo veci verejne vyhlásil rozsudok. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením a súčasne boli splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie súdu bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 115a ods. 2 O. s. p. Odňatím možnosti konať pred súdom podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je taký nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci, postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred súdom konať a v konaní uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súd preto nepostupoval svojvoľne, procesný postup súdu v súlade s ustanoveniami procesnej normy nemožno považovať za odopretie ústavného práva účastníkovi konania na spravodlivý súdny proces a popretie ústavou garantovaného práva každého na verejné prerokovanie veci pred všeobecným nezávislým súdom. Odvolací súd oboznámením sa s písomnými podaniami žalobcu konštatuje, že sa nezakladajú na pravde odvolacie argumenty žalobcu, že súd „ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu a v žiadosti žalobca uviedol, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní“. V žalobe, ani v žiadnom z nasledujúcich procesných podaní žalobcu, však takáto požiadavka obsiahnutá nie je, žalobca nežiadal odročiť pojednávanie, respektíve nežiadal, aby súd nerozhodoval bez prítomnosti jeho splnomocneného zástupcu. Rovnako je nedôvodný argument, že súd nepoučil účastníkov v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. pred tým, ako vo veci meritórne rozhodol. Poučenie súdu podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. (okrem ďalších procesných poučení v zmysle Občianskeho súdneho poriadku) bolo obsiahnuté v osobitnom poučení pre účastníka konania, ktoré bolo zaslané právnemu zástupcovi žalobcu dňa 22. 04. 2013 (č. l. 18 spisu v nadväznosti na úpravu obsiahnutú v spodnej časti zažurnalizovaného poučenia pre účastníka konania na č. l. 18 spisu). Argumenty žalobcu v odvolaní, že nesprávnym postupom súdu došlo „k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom“ sú tak vzhľadom na konštatované skutočnosti neopodstatnené. Rovnako nezodpovedá obsahu spisu argument žalobcu, že súd mal vyvodiť adekvátne procesné následky zo skutočnosti, že sa žalovaný k žalobe nevyjadril, respektíve nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O. s. p., a preto mal súd rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O. s. p.. Tento argument žalobcu je zmätočný, nakoľko po tom, čo súd doručil žalovanej návrh spolu s prílohami, žalovaná zaslala súdu rozsiahle procesné stanovisko k žalobe a k uplatnenému nároku (č. l. 21-33 spisu). Rovnako sú už v danom štádiu konania neopodstatnené úvahy žalobcu o nedostatku nestrannosti a nezaujatosti zákonného sudcu, a to s poukazom na právoplatné uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17NcC/269/2012-11 zo dňa 11. 10. 2012, ktorého obsah je žalobca povinný rešpektovať. Odvolací súd potom na základe uvedeného, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a s poukazom na dôvody a právne úvahy obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu rozsudok podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O. s. p. a žalovanej, ako v odvolacom konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov druhostupňového konania nepriznal, nakoľko táto účastníčka si trovy odvolacieho konania v súlade s ustanovením § 151 ods. 1 O. s. p. nevyčíslila ani ich nežiadala priznať a odvolací súd tak má za to, že si trovy odvolacieho konania neuplatňuje. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.