Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/376/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6404116524 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6404116524.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, rozhodujúci v senáte v zložení JUDr. Mária Podhorová - predsedníčka senátu, JUDr. Peter Priehoda, JUDr. Anna Snopčoková - členovia senátu, v právnej veci navrhovateľa: C. K., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom X. L. Y., ul. E. č. XXX/X, zastúpený Mgr. Karol Haťapka, advokát, L.. D. č. XX, XXX XX J. X a Mgr. Peter Máčaj, advokát, K. X, J. E., proti odporcovi: 1/ E. C. - D., so sídlom X. L. Y., B. E., ul. G.. XXX, IČO: XX XXX XXX, zastúpený JUDr. Ivo Osvald, advokát, so sídlom AK X. a odporcovi 2/ E. C., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom X. L. Y., ul. Š. C. XX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka konania Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bratislava, Trnavská cesta 82, zastúpeného Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad č. 4, o náhradu škody, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 19. júna 2012 č. k. 7C/178/2004 - 233, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu vo veci samej a vo výroku, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť uhradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania. Rozsudok Okresného súdu v napadnutom výroku o trovách konania mení tak, že navrhovateľ je povinný uhradiť odporcovi trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 1.807,02 Eur na účet právneho zástupcu odporcu JUDr. Iva Osvalda, vedený vo E. a. s., X., číslo účtu: XXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXX, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi 1/ trovy odvolacieho konania vo výške 616,61 Eur na účet právneho zástupcu odporcu 1/ JUDr. Iva Osvalda. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na náhradu škody titulom navýšenia bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia voči odporcovi 1/. Ďalšou výrokovou vetou zamietol návrh navrhovateľa na náhradu škody titulom navýšenia bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia voči odporcovi 2/. Navrhovateľovi uložil povinnosťou uhradiť odporcovi trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu odporcu 1/. Zároveň navrhovateľovi uložil povinnosť uhradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania spočívajúce v hotových výdavkoch vo výške 28,41 Eur na účet vedľajšieho účastníka konania v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Okresný súd rozsudkom (v poradí tretím) doplnil dokazovanie v zmysle usmernenia odvolacieho súdu, konkrétne výsluchom svedkyne T. K., svedkov E. X., W. J. a C. Q. na otázku existencie/neexistencie eventuálneho zanedbania výchovy odporcu 2/ zo strany rodinného prostredia, ale aj výsluchom znalca C.. C. T., ktorý vypracoval znalecké posudky ohľadom bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia u poškodeného, najmä na otázku eventuálneho začiatku behu premlčacej lehoty (§ 100, resp. § 106 OZ). Prvostupňový súd mal za preukázané, že v čase dopravnej nehody, z ktorej uplatňuje navrhovateľ svoj nárok, bol prevádzkovateľom a vlastníkom motorového vozidla účastník konania na strane odporcu 1/. Súd mal jednoznačne preukázanú okolnosť, že vodičom osobného motorového vozidla, ktoré škodu spôsobilo v čase dopravnej nehody bol maloletý E. C., nar. XX. XX. XXXX, následne označený navrhovateľom ako odporca 2/. Preukázané bolo, že v čase vzniku dopravnej nehody tento viedol osobné motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. Z dokazovania, najmä z výsluchov odporcu 1/, 2/ vyplynulo, že maloletý v čase vzniku dopravnej nehody si zabezpečil kľúče od osobného motorového vozidla prekonaním prekážky, konkrétne vylomením uzamykateľnej zásuvky, ktorá bola umiestnená v pracovnom stole odporcu 1/. Podľa názoru súdu tomuto nebolo možné odporcom 1/ akýmkoľvek spôsobom zabrániť. V čase dopravnej nehody mal rezervné kľúče od osobného motorového vozidla v osobnej a faktickej držbe odporca 1/. Vodič osobného motorového vozidla - odporca 2/ viedol teda motorové vozidlo potom, čo kľúčiky od osobného motorového vozidla odcudzil z riadne zabezpečeného priestoru bez vedomia prevádzateľa motorového vozidla a jednoznačne proti jeho vôli. Podľa názoru súdu žiadnym iným zodpovednejším spôsobom nebolo možné požadovať od odporcu zabezpečenie kľúčov od predmetného vozidla a predísť tak použitiu tohto odporcom 2/. Tiež nebolo preukázané, že by prevádzateľ motorového vozidla svojim nedbanlivostným konaním umožnil použitie osobného motorového vozidla odporcovi 2/ a tým aj vznik dopravnej nehody. Súd poukázal na platnú judikatúru RNS 3/1984, v zmysle ktorej pri aplikácii ustanovenia § 431 ods. 1 OZ je nutné vychádzať z názoru, že postačuje splnenie len jednej z dvoch rovnocenných daných podmienok neoprávnenosti použitia vozidla. Stačí, ak neoprávnený užívateľ - škodca použil vozidlo bez vedomia prevádzateľa, nie však proti jeho vôli. V praxi práve zákonodarca pamätá najmä na eventuálne zmocnenie sa vozidla rodinným príslušníkom bez vedomia rodiča, ktorý je prevádzateľom motorového vozidla. V ustanovení § 422 ods. 1, 2 OZ zákonodarca zakladá spoločnú solidárnu zodpovednosť u osôb, ktoré sú povinné vykonávať dohľad, v tomto prípade rodičov maloletého, ktorý škodu spôsobil. Dôkazné bremeno na preukázanie, že nezanedbali náležitý dohľad, leží na rodičoch maloletého. Po vykonaní dokazovania výsluchom oboch rodičov maloletého, ako aj svedkov (E. X., W. J.) neboli pozorované u odporcu 2/ žiadne výchovné problémy, ktoré by sa eventuálne v jeho rodinnom prostredí vyskytovali. Vylúčil tiež okolnosť, že by odporca 1/ vyučoval odporcu 2/ k vedeniu motorového vozidla. Svedkovia neregistrovali, že by odporca 2/, v tom čase maloletý, viedol akékoľvek motorové vozidlo nachádzajúce sa vo firme odporcu 1/. Svedok C. Q. potvrdil okolnosť, že zo strany samotného navrhovateľa v čase bezprostredne pred použitím osobného motorového vozidla, teda pred dopravnou nehodou, došlo k nátlaku na odporcu 2/ na použitie motorového vozidla napriek tomu, že navrhovateľ musel mať vedomosť o tom, že odporca 2/ je pod vplyvom alkoholu. Podľa názoru okresného súdu z dokazovania vyplynulo, že odporca 1/ uniesol dôkazné bremeno v súvislosti s ustanovením § 422 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čím na jeho strane došlo k zbaveniu sa zodpovednosti pre uplatnenie nároku a tým aj nedostatku pasívnej legitimácie na jeho strane. Z uvedených dôvodov návrh voči odporcovi 1/ zamietol. Vo vzťahu k odporcovi 2/ prvostupňový súd zamietol návrh z dôvodu, že odporca 2/ vzniesol dôvodne námietku premlčania. Podľa záveru okresného súdu navrhovateľ nadobudol nezameniteľnú vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá už zo samotného rozsudku Okresného súdu v Žiari nad Hronom č. k. 1T/360/94, ktoré bolo právoplatné dňa 26. 10. 1994. Navrhovateľ bol osobne účastný ako poškodený pojednávania konaného dňa 26. 10. 1994 pred Okresným súdom Žiar nad Hronom, na ktorom bol vynesený rozsudok. Na tomto pojednávaní navrhovateľ nadobudol vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá, o čom svedčí jednoznačne aj písomný dôkazný materiál, konkrétne výzva navrhovateľa odporcovi 2/ zaslaná prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu, v tom čase Advokátskej kancelárie JUDr. Kamila Brodzianskeho zo dňa 15. 08. 1996, kde navrhovateľ už v tom čase vyzval označeného odporcu 2/ na náhradu škody v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou. Pokiaľ ide o vedomosť o výške eventuálneho uplatneného nároku na náhradu škody súdny znalec na pojednávaní potvrdil jednoznačne okolnosť, že pokiaľ ide o aktualizáciu posudku o sťažení spoločenského uplatnenia s dátumom 03. 10. 2003, v tomto čase z jeho pohľadu bol zdravotný stav poškodeného jednoznačne ustálený. Práve touto skutočnosťou zdôvodňoval opätovné vypracovanie znaleckého posudku o sťažení spoločenského uplatnenia u poškodeného, resp. jeho aktualizáciu dňom 03. 10. 2003. Je teda nesporné, že už najneskôr dňa 03. 10. 2003 mal navrhovateľ nezameniteľne vedomosť o výške vzniknutého eventuálneho nároku na náhradu škody. Odporca 2/ bol do konania pripustený na základe uznesenia Okresného súdu v Žiari nad Hronom právoplatného 20. 02. 2010. S poukazom na ustanovenie § 106 ods. 1 a § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na dôvodnú námietku premlčania, návrh zamietol aj voči odporcovi 2/. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p.. Okrem trov právneho zastúpenia odporcovi 1/ priznal aj vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania v súvislosti s cestovným na pojednávanie vo výške 28,41 Eur. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie. V odvolaní uvádza, že pokiaľ ide o nedostatok pasívnej legitimity odporcu 1/ podľa § 427 ods. 2 OZ, resp. § 430 ods. 1 OZ nemá za dostatočne preukázanú skutočnosť, že by sa odporca 1/ zbavil svojej zodpovednosti ako prevádzkovateľ motorového vozidla. Odporca sa nepridal k trestnému stíhaniu pre odcudzenie motorového vozidla, resp. pre jeho neoprávnené použitie. Taktiež je fakticky nemožné, aby odporca 2/ dokázal ako XX ročný viesť motorové vozidlo bez toho, aby vozidlo viackrát viedol už predtým. Nakoľko prevádzkovateľ motorového vozidla bol ten, kto svojou nedbanlivosťou umožnil odporcovi 2/ viesť motorové vozidlo, je odôvodnený predpoklad, že práve odporca 2/ sa naučil šoférovať motorové vozidlá či už za pomoci odporcu 1/ alebo aspoň prostredníctvom vozidiel, ktoré tento vlastnil a ktoré mu svojou nedbanlivosťou umožnil využívať. To vyplýva aj z vyšetrovacieho spisu, kde odporca 2/ tvrdí, že pred nehodou viedol motorové vozidlo na cestách iba málo, resp. učil sa na dvore na staršom vozidle, ktoré vlastnil odporca 1/. Má za to, že objektívna skutočnosť, že odporca 2/ vedel šoférovať na takej úrovni, že zvládol večernú cestu zo X. L. Y. na Y. E. a späť, odparkoval auto, konzumoval alkohol a potom po 2 hod. ráno opätovne odšoféroval niekoľko desiatok kilometrov je dôkazom toho, že odporca 2/ automobil odporcu 1/ bežne používal. Výpovede odporcov ohľadne používania automobilu odporcu 1/ treba považovať za účelové, so snahou zbaviť sa zodpovednosti. Výpovede svedkov, bývalých zamestnancov odporcu 1/ považuje za bezpredmetné, títo uviedli, že mimo pracovného času sa o automobily nestarali, ani neboli súčasťou domácností odporcov. Ich výpovede sú z počutia, resp. z rozprávania samotného odporcu 1/. Je preto zarážajúce, že práve týmto výpovediam súd pripisuje význam, hoci iné výpovede v odôvodnení nespomína. Poukazuje na skutočnosť, že svedkovia sa nevedeli ustáliť ani na farbe vozidla. Taktiež výpoveď svedka Q. ohľadne používania automobilu odporcom 2/ môže byť považovaná za účelovú. Ide o dobrého priateľa odporcu 2/ od detstva a preto je dôvodná pochybnosť o jeho objektívnosti. Ďalej poukazuje na rozpory s výpoveďou svedka v čase po dopravnej nehode a v súčasnosti, keď výpoveď pre 18 rokmi je určite hodnovernejšia. Nerozumie, prečo keď prvostupňový súd nemal o dôveryhodnosti svedkov protistrany žiadne protistrany, mal tieto v prípade svedkov navrhovateľa, t. j. jeho matky a sestry. Tieto ani nespomenul a s ich svedeckou výpoveďou sa nijako nevyrovnal. Rozsudok považuje aj z tohto dôvodu za nepreskúmateľný. Protistrana niekoľkokrát argumentovala tým, že počas vyšetrovania nehody svedok K. Y. uviedol, že odporca neradil chronologicky, resp. radil nesprávne. To však nepotvrdzuje, že by odporca 2/ nevedel šoférovať, pretože nesprávne radenie rýchlosti je úplne bežný jav pri menej skúsených šoféroch. Je preukázateľné, že odporca 2/ šoférovať vedel, teda sa to niekde musel naučiť. Neprihliadanie na túto významnú objektívnu skutočnosť považuje za nepochopiteľné. Pokiaľ ide o premlčanie na strane odporcu 2/ nerozumie, čo mal prvostupňový súd na mysli, keď v odôvodnení uvádza: „objektívna premlčacia doba neplatí pri práve na náhradu škody spôsobenej na zdraví“. Pokiaľ ide o premlčanie subjektívnej lehoty vo vzťahu k odporcovi 2/, táto mala začať podľa súdu plynúť od roku 2003. Navrhovateľ však nemal vedomosť o tom, že by bol odporca 2/ stíhaný, resp. odsúdený za krádež automobilu, resp. neoprávnené používanie automobilu odporcu 1/ odôvodnene mohol preto predpokladať, že odporca 2/ použil automobil s vedomím odporcu 1/, resp. nie proti jeho vôli. Taktiež na základe vlastných poznatkov mal vedomosť o tom, že odporca 2/ automobil bežne používa. Až potom, ako prvostupňový súd zamietol návrh z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane odporcu 1/, navrhovateľ z dôvodu právnej istoty rozšíril návrh aj o odporcu 2/ podľa ustanovenia § 430 ods. 1 OZ o spoločnej zodpovednosti toho, kto vozidlo použil spolu so prevádzkovateľom v prípade použitia vozidla bez vedomia alebo proti vôli prevádzkovateľa pri jeho nedbanlivosti. V žiadnom prípade preto nemôže ísť o premlčanie v dvojročnej subjektívnej lehote. Z teoretického hľadiska považuje za problematické určiť presný čas, kedy prechádza zodpovednosť na osobu podľa § 430 ods. 1 OZ. Nazdáva sa, že je možné, že takýto prechod nastáva až po právoplatnom rozhodnutí súdu, podľa ktorého sa prevádzkovateľ vozidla vyvinil zo zodpovednosti za škodu. Poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu č. k. 14Co/138/2011 - 171, kde odvolací súd poukázal na § 427 ods. 2 OZ s tým, že do úvahy prichádza aj solidárna zodpovednosť odporcu 1/ podľa § 422 ods. 1 OZ. Podľa prvostupňového súdu sa odporca aj v tomto prípade zbavil zodpovednosti za škodu keď preukázal, že náležitý dohľad nezanedbal. Takéto konštatovanie označil navrhovateľ za svojvoľný výklad práva ako nerešpektovanie zjavných faktov zo strany prvostupňového súdu, čo považuje za neakceptovateľné. Dôkazné bremeno je na odporcovi 1/, ktorý ho podľa názoru navrhovateľa neuniesol a objektívne ani uniesť nemohol. Pokiaľ ide o svedecké výpovede už uvádzaných svedkov - bývalých zamestnancov odporcu 1/ je preukázané, že títo vypovedali nielenže účelovo, ale podľa potreby sa uchyľovali ku klamstvám a zavádzaniu. Jednoznačným dôkazom je tvrdenie odporcov, že sa snažili pre nich nepriaznivú správu o odporcovi 2/ zo školy ktorú navštevoval, pripísať stavu odporcu po nehode. Po usvedčení z klamstva odporca 1/ tvrdil, že správu napísala triedna učiteľka odporcu 2/ preto, lebo s ním mala osobné nezhody. Súd tiež uvádza, že z výpovedí bolo preukázané, že výchovné prostredie bolo bezproblémové, keďže odporca (v čase po nehode) vychodil niekoľko vysokých škôl a úspešne sa zaradil do pracovného procesu. Navrhovateľ poukazuje na to, že keď už súd podoprel svoje dôvody o nezanedbaní náležitého dohľadu udalosťami, ktoré nastali po nehode, mal uviesť tiež skutočnosť, že rodina odporcov sa po nehode rozpadla a rodičia odporcu 2/ sa zanedlho rozviedli. Ďalej poukazuje na rozpory vo výpovedi svedka Q., ktorý sa až 18 rokov po nehode rozpamätal na nové skutočnosti. Podľa vyšetrovacieho spisu účastníčka nehody C. C. nevedela o tom, že odporca 2/ pil alkoholické nápoje a nevedela, koho nápad bol previesť sa autom. Podľa prvej výpovede C. Q. nebol pri tom, keď navrhovateľ nahováral odporcu na jazdu autom, na diskotéku prišiel až v čase, keď už boli dohodnutí. Podľa jeho konštantných výpovedí navrhovateľ nebol pri tom, keď spolu s odporcom pili alkoholické nápoje, resp. tieto vypili už skôr ako prišli na diskotéku. Naviac aj znalec v posudku konštatuje, že v čase nehody bol už odporca 2/ v zostupnej fáze alkoholu v krvi, tento sa eliminoval a preto niet dôvod pochybovať o tom, že navrhovateľ nevedel, že odporca 2/ je pod vplyvom alkoholu. Tiež pri správe zo školy nie je navrhovateľovi zrejmé, odkiaľ súd čerpal fakty pre vyhodnotenie skutkového stavu, v odôvodnení sa uvádza správa zo školy zo dňa 11. 05. 2012, o ktorej nemá navrhovateľ žiadne informácie. Po nehode orgány činné v trestnom konaní vyžiadali správy zo školy, tieto sa dajú považovať za objektívny dôkaz a majú zásadný význam. Posudok školy založený vo vyšetrovacom spise č. 79 zo dňa 20. 05. 1994 hovorí o problémovom správaní odporcu 2/ a o tom, že prepadá z jedného predmetu a v ďalších dosahuje slabé výsledky. Rodičia sa nezúčastňovali rodičovských združení a škola bola nútená oboznámiť ich s problematickosťou syna písomne, keď pedagogická rada odporučila presun odporcu na inú školu listom z 27. 04. 1994. Odporca 2/ bol problémovým žiakom po stránke prospechovej aj po stránke správania sa. Po nehode bol preradený na inú školu. Podľa navrhovateľa teda odporca 2/ v čase tesne pred nehodou bol problémovým žiakom zo stránky správania sa, aj z prospechu. Chodil na zábavy, pričom požíval alkoholické nápoje, na týchto zostával do neskorých hodín. Vedel šoférovať automobil, či už v meste alebo mimo mesta. Rodičia ho nechávali samotného doma počas víkendov, pričom bez dozoru mohol požívať alkoholické nápoje, aj šoférovať motorové vozidlo. Už samotné ponechanie XX ročného chlapca počas víkendu musí byť charakterizované ako zanedbanie náležitého dohľadu. Prvostupňový súd práve na základe svedeckých výpovedí, výpovedí odporcov, ako aj správy školy až zo dňa 24. 05. 2012 o udalostiach z roku 1994 nadobudol presvedčenie, že náležitý dohľad bol zachovaný. V tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/1333/2001 zo dňa 20. 02. 2003. Za nesprávne považuje rozhodnutie o trovách konaniach. Základom pre výpočet odmeny advokáta bola určená žalovaná suma, hoci analogicky malo byť použité ustanovenie § 142 ods. 3 v spojení s § 150 ods. 1 O. s. p.. Výška žalovaného nároku závisela od úvahy súdu, keďže súd o merite veci ani nerozhodoval (neprebehlo dokazovanie) má za to, že priznanie trov podľa žalovanej sumy je šikanóznym rozhodnutím odporujúcim dobrým mravom. Domáha sa zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci prvostupňového súdu na ďalšie konanie. Žiada, aby odvolací súd vyriekol právny názor, či odporca 1/ je spoluzodpovedný podľa § 422 ods. 1 OZ, prípadne zodpovedný podľa § 427 ods. 2 OZ za vzniknutú škodu. K odvolaniu sa písomne vyjadril vedľajší účastník, ktorý navrhol rozsudok okresného súdu, ako vecne správny, potvrdiť. Podľa jeho názoru sa okresný súd správne vysporiadal s otázkou naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu odporcu 1/ ako prevádzateľa motorového vozidla a to aj vo vzťahu k neexistencii jeho zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 430 ods. 1 OZ. Z obsahu výpovede odporcu 1/ v trestnom konaní zo dňa 20. 07. 1994 vyplýva, že vozidlo mal (odporca 1/) riadne uzamknuté, kľúčiky mal u seba. Náhradný kľúčik má odložený v písacom stolíku v pracovni doma, ktorý bol uzamknutý. Synovi súhlas k jazde nedal. Potom keď sa vrátil domov zistil, že syn vypáčil zásuvku písacieho stola. Rovnako z výpovede odporcu 2/ v trestnom konaní z uvedeného dňa vyplýva, že jazdil na vozidle E. bez súhlasu rodičov, ktorí neboli doma. Kľúče zobral z kancelárskeho stola z otcovej pracovne a potom čo vozidlo odstavil, tieto do stolíka vrátil. V kolonke, či jazda bola uskutočnená s vedomím a súhlasom vlastníka jednoznačne uviedol nie. Z uvedených dôkazov je zrejmé, že odporca 1/ nie je pasívne legitimovaný v súdnom spore, nakoľko za vzniknutú škodu nezodpovedá. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by rodičia mali vedomosť o tom, že by ich syn bez ich vedomia už v minulosti viedol motorové vozidlo. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu voči odporcovi 2/ z dôvodu premlčania práva s poukazom na znenie príslušného právneho predpisu a názory autorít obsiahnuté v najvýznamnejších právne teoretických dielach sa konštatovanie súdu, že „objektívna premlčacia doba neplatí pri práve na náhradu škodu spôsobenej na zdraví“ nejaví ako právny nonsens, ale ako konštatovanie všeobecne známeho a ustáleného pravidla. Z posúdenia premlčania sú relevantné skutočnosti, že žalobca si žalobou doručenou súdu dňa 05. 10. 2004 uplatnil právo na náhradu škody len voči odporcovi 1/, voči odporcovi 2/ si toto právo uplatnil až podaním doručeným súdu 05. 05. 2009. Z obsahu výpovede C.. T. vyplynulo, že k ustáleniu zdravotného stavu navrhovateľa došlo v časovom úseku dlhšom ako dva roky pred podaním žaloby (05. 05. 2009). Preto, ak si navrhovateľ následne v roku 2009 uplatnil právo na náhradu škody voči odporcovi 2/, uplatnil si toto po márnom uplynutí 2 ročnej subjektívnej premlčacej lehoty (R9/1986, R68/2003). Názor prvostupňového súdu o premlčaní práva navrhovateľa v subjektívnej premlčacej lehote je úplne správny. Rozsudok navrhli, ako vecne správny, potvrdiť. Odporca 1/ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa, že by rozsudok okresného súdu vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávne zisteného skutkového stavu. Výsluchmi svedkov boli vykonané všetky navrhované dôkazy zo strany navrhovateľa ako aj odporcov. Pokiaľ ide pasívnu legitimáciu odporcu 1/ má za to, že bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že svojej zodpovednosti sa zbavil a preto nie je pasívne legitimovaný vo veci. Odporca 1/ dostatočne preukázal, že odporca 2/ si sám zabezpečil kľúče od osobného automobilu prekonaním prekážky v podobe uzamknutej zásuvky. Stalo sa tak bez jeho vedomia ako prevádzateľa motorového vozidla konkrétne proti jeho vôli a nebolo možné žiadnym zodpovednejším spôsobom zabezpečiť kľúče od motorového vozidla. Správny je teda záver, že nebolo preukázané, že by odporca 1/ ak prevádzateľ motorového vozidla svojím nedbanlivostným konaním umožnil použitie motorového vozidla a tým spôsobenie dopravnej nehody. Rovnako nebolo preukázané, že by zanedbal dohľad nad maloletým a že by tak zodpovedal spolu s ním v zmysle ustanovenia § 422 ods. 1 OZ. Poukázal na judikát R4/1970 s tým, že z potvrdenia školy, ktorú maloletý navštevoval v čase dopravnej nehody a z výpovedí svedkov nebola zistená žiadna zámienka ani dôvod, aby dohľad nad maloletým odporcom 2/ zintenzívnil. Tvrdenie navrhovateľa, že nie je možné, aby odporca 2/ vedel ako XX ročný šoférovať bez toho, aby ho to naučil odporca 1/ označil za špekulatívne a relevantným spôsobom nepreukázané. Pokiaľ ide o výpovede svedkýň T. K. a S. K., tieto označil za bezpredmetné a účelové. Ide o priame príbuzné navrhovateľa a tak, ako navrhovateľ spochybnil svedectvo na základe blízkeho (priateľského) svedka Q. s odporcom 2/, spochybnil odporca 1/ objektívnosť a dôveryhodnosť svedkýň v dôsledku ich príbuzenského vzťahu s navrhovateľom. Podľa jeho názoru bolo v priebehu konania preukázané, že sa zbavil zodpovednosti v súvislosti s ustanovením § 422 ods. 2 OZ. Pokiaľ ide o námietku premlčania zo strany odporcu 2/ pridržiava sa dôvodov rozsudku okresného súdu, ako nepochybný dôkaz o vedomosti navrhovateľa označil písomnú výzvu navrhovateľa zo dňa 15. 08. 1996, v ktorej vyzýva odporcu 2/ na náhradu škody v dôsledku dopravnej nehody. Doplnenie dokazovania výsluchom znalca C.. T., ktorý potvrdil, že pri aktualizáciu posudku o sťažení spoločenského uplatnenia bol zdravotný stav navrhovateľa ustálený tak, že je nesporné, že dňom 03. 10. 2003 mal navrhovateľ vedomosť aj o výške nároku na náhradu škody. Skutkový stav, ktorý opísal navrhovateľ v odvolaní sa nezakladá na faktoch, ako to tvrdí, ale len na domnienkach a špekuláciách z jeho strany. Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia zo strany jeho právneho zástupcu, tieto boli vyčíslené v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v platnom znení a preto ich nepovažuje za šikanózne a odporujúce dobrým mravom. Keďže sa navrhovateľ domáhal odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 41.077,47 Eur, je pre výpočet odmeny advokáta relevantná žalovaná suma. Splnomocnený právny zástupca je v zmysle platnej vyhlášky povinný odmenu účtovať podľa vyhlášky. Nebol dôvod postupovať podľa § 142 ods. 3, ako aj § 150 ods. 1 O. s. p.. Navrhol potvrdiť rozsudok okresného súdu a priznať odporcovi 1/ náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci. Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal vec v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O. s. p.. Napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že v prípade preskúmavania napadnutého rozsudku okresného súdu ide už o tretí rozsudok v tejto veci, keď prvýkrát odvolací súd zrušil prvostupňový rozsudok vzhľadom na zistenú skutočnosť, že prvostupňový súd oprel svoje skutkové zistenia o dôkazy, ktoré nemohol vykonať ani ich nevykonal, keďže tieto oprel o výsluch odporcu a obsah spisu Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 1T/360/1994, ktorý v čase rozhodovania okresného súdu nemal k dispozícii, keďže sa nachádzal na Okresnom súde Bratislava 1. Doplnením dokazovania podľa usmernenia krajského súdu pripustil okresný súd do konania na strane odporcu na návrh navrhovateľa označeného odporcu 2/. Návrh voči odporcovi 1/ zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie na strane odporcu 1/ a návrh voči odporcovi 2/ zamietol vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania. Aj tento druhý rozsudok okresného súdu odvolací súd zrušil, keď dospel k záveru, že sa prvostupňový súd nedostatočne vysporiadal so všetkými tvrdeniami navrhovateľa a navrhovanými dôkazmi, konkrétne či došlo k vyvineniu odporcu 1/ aj s poukazom na ustanovenie § 422 ods. 1, 2 OZ a tiež § 430 ods. 1 OZ, keď neboli náležite vyhodnotené dôkazy v zmysle § 132 O. s. p., konkrétne nebolo vysvetlené, prečo nebol vykonaný navrhnutý dôkaz svedkom. Rovnako odvolací súd vytkol nedostatočné odôvodnenie k otázke premlčania voči odporcovi 2/. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že po zrušení rozsudku okresného súdu okresný súd pokračoval v dokazovaní výsluchom svedkov S. K., T. K., E. X., W. J. a C. Q., ako aj znalca C.. C. T.. Po doplnení dokazovania a jeho vyhodnotení, po poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p. ukončil prvostupňový súd dokazovanie a vo veci rozhodol tak, ako je uvedené vyššie. Ako je zrejmé z výsledkov dokazovania a z odôvodnenia napadnutého rozsudku prvostupňový súd zamietol návrh voči odporcovi 1/ po zistení, že nie je vo veci pasívne legitimovaný, keď nebola preukázaná jeho zodpovednosť za spôsobenú škodu na zdraví navrhovateľa, v prípade odporcu 2/ z dôvodu vznesenej námietky premlčania, ktorú uznal za opodstatnenú. Vzhľadom na obsah spisu je nesporná skutočnosť, že navrhovateľ utrpel škodu na zdraví v súvislosti s dopravnou nehodou, ktorú spôsobil v tom čase maloletý E. C., v tomto konaní odporca 2/. Tieto skutočnosti nie sú sporné a neboli ani účastníkmi konania namietané. Tiež bolo preukázané, že prevádzateľom motorového vozidla, ktorým bola spôsobená škoda bol odporca 1/, otec odporcu 2/, pričom odporca 2/ v čase dopravnej nehody bol maloletý. Po doplnení dokazovania prvostupňový súd ustálil skutkový stav tak, že odporca 2/ použil motorové vozidlo, s ktorým spôsobil dopravnú nehodu bez vedomia, proti vôli odporcu 1/ tým, že použil náhradné kľúče k uvedenému motorovému vozidlu, ktoré boli zo strany odporcu 1/ náležitým spôsobom zabezpečené. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku konkrétne uviedol, z akých dôkazov vychádzal pri ustálení tohto skutkového stavu a odvolací súd konštatuje, že závery prvostupňového súdu zodpovedajú dôkaznej situácii, konkrétne obsahu spisu Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 1T/360/94, ako aj dôkazom vykonanom v tomto občiansko-právnom konaní, konkrétne výsluchov uvedených svedkov. Odvolací súd vzhľadom na takto zistený skutkový stav konštatuje, že záver prvostupňového súdu, podľa ktorého bolo preukázané, že odporca 2/ použil vozidlo bez vedomia prevádzateľa proti jeho vôli je správny a nezistil dôvod na zmenu ani potrebu ďalšieho dokazovania v tomto smere. Pokiaľ skúmal prvostupňový súd dokazovania na prípadnú spoluzodpovednosť odporcu 1/, ako osoby povinnej vykonávať dohľad nad v tom čase maloletým, ako jeho rodiča, aj v tomto smere považuje odvolací súd záver prvostupňového súdu za správny, keď po vykonanom dokazovaní odporca 1/ preukázal, že náležitý dohľad nezanedbal tak, ako to vyplýva z jednotlivých svedeckých a listinných dôkazov. Odvolací súd k tomu poukazuje, že aj keď v prípade odporcu 2/ nebol zo strany školy hodnotený kladne, bolo mu vytýkané porušovanie disciplíny, aj slabý prospech, toto samotné nemožno kvalifikovať ako zanedbanie náležitého dohľadu nad maloletým a zo strany rodiča s prihliadnutím na všetky relevantné skutočnosti, ktoré má na mysli ustanovenie § 422 ods. 2 OZ. Dôvodná je síce námietka navrhovateľa, podľa ktorej sa prvostupňový súd nezaoberal svedeckou výpoveďou matky a sestry odporcu 2/, avšak vzhľadom na ostatné vykonané dôkazy, keď tvrdenia týchto svedkýň neboli nikým iným prezentované, odvolací súd vzhľadom na príbuzenský vzťah týchto svedkýň k odporcovi 2/ má za to, že ich tvrdenie, podľa ktorých maloletý viedol osobné motorové vozidlo aj v čase pred dopravnou nehodou nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla zvrátiť výsledky celého dokazovania opačným smerom, než ku ktorému dospel prvostupňový súd. Podľa názoru odvolacieho súdu je záver prvostupňového súdu o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu 1/ v zmysle ustanovení § 427 ods. 1, 2, § 422 ods. 2 a § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka správny a správne posúdený aj po právnej stránke. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby voči odporcovi 2/ z dôvodu premlčania práva podľa ustanovenia § 106 OZ, odvolací súd považuje rozhodnutie v tomto smere za správne a správne odôvodnené v ustálení, kedy mal navrhovateľ vedomosť o tom, kto je za škodu zodpovedný a zároveň kedy získal vedomosť o výške prípadného nároku na náhradu škody tak, ako to prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol. Ani v tomto smere nezistil odvolací súd dôvod na zmenu, prípadne zrušenie napadnutého rozsudku. Rozhodnutie o trovách prvostupňového konania je v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p., keď právnym zástupcom odporcu 1/ vyčíslené trovy právneho zastúpenia zodpovedajú platnej vyhláške č. 655/2004 Z. z.. V danom prípade nebol dôvod postupovať podľa § 142 ods. 3 O. s. p.. Odvolací súd však dospel k záveru, že v danom prípade je namieste použitie ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p., keď za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval predmet sporu, kde navrhovateľa bol osobou poškodenou, pričom odporca 1/ bol jednak prevádzkovateľom vozidla, ktorým bola spôsobená škoda a tiež bol otcom odporcu 2/, ktorý dopravnú nehodu zapríčinil práve svojvoľným použitím motorového vozidla, vlastníkom ktorého bol odporca 1/. Až vykonaným rozsiahlym dokazovaním bolo ustálené, že odporca 1/ sa zodpovednosti za škodu v zmysle vyššie uvedeného zbavil. Odvolací súd preto čiastočne tomuto odporcovi náhradu trov sčasti nepriznal, konkrétne mu náhradu trov nepriznal v rozsahu 2/3, čo vzhľadom na vyššie uvedené považuje na spravodlivé rozhodnutie. Namiesto trov prvostupňového konania vo výške 5.421,06 Eur priznal 1.807,02 Eur. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že priznal úspešnému odporcovi 1/, ktorý náhradu trov konania uplatnil, náhradu trov za poskytnuté právne služby za 1 úkon právnej služby, spolu s režijným paušálom a príslušnou DPH (506,21 Eur + paušál 7,43 Eur + 20 % DPH 102,77 Eur) celkom 616,61 Eur. V prípade trov odvolacieho konania nebol už dôvod pre použitie ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.