Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/132/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014200912 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6014200912.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov senátu JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobcov: 1/ Občianske združenie HRON pre slobodné rieky, so sídlom Zvolenská cesta 14, 974 03 Banská Bystrica, IČO: 42 190 720, korešpondenčná adresa: OZ HRON pre slobodné rieky, P.O. Box 2, 960 06 Zvolen, zast. V.. N. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. č. XXX, XXX XX M., ako členkou združenia, 2/ Združenie Slatinka, so sídlom A. Sládkoviča č. 2, 960 01 Zvolen, IČO: 31 936 105, kontaktná adresa: P.O. Box 67, 960 01 Zvolen, zast. V.. N. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. č. XXX, XXX XX M., ako členkou združenia, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Námestie Ľ. Štúra 1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti: L´Energie verte, a.s., so sídlom Borská 6, 841 04 Bratislava, zast. JUDr. Dušan Repák, advokát AK, Krížna 47, 811 07 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Okresný úrad Banská Bystrica, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-BB-OVBP2-2014/09701-SA zo dňa 25. júna 2014, takto r o z h o d o l : I/ Krajský súd rozhodnutie žalovaného č. OU-BB-OVBP2-2014/09701-SA zo dňa 25. júna 2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a e/ O.s.p. a vec vravia žalovanému na ďalšie konanie. II/ Žalobcom v 1. rade a 2. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a . III/ Pribratý účastník konania nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Stavebný úrad - Obec Bzenica územným rozhodnutím č. 50/2011 verejnou vyhláškou zo dňa 04.11.2011 rozhodol o umiestnení stavby „Vodné dielo Bzenica“, v ktorom stavebný úrad povolil umiestnenie stavby na vodnom toku rieky Hron. Stavebný úrad postupom podľa § 35 a § 36 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej stavebný zákon) prerokoval návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení tejto stavby, posúdil návrh navrhovateľa spoločnosti L´Energie verte a.s. podľa § 37 a § 38 stavebného zákona, zosúladil stanoviská uplatnené dotknutými orgánmi a vyhodnotil námietky a vyjadrenia účastníkov konania. Na základe toho podľa § 39a stavebného zákona a § 4 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 453/2000 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona vydal rozhodnutie o umiestnení vyššie označenej stavby na pozemkoch (vymenovaných parcelách) v katastrálnom území Bzenica, v katastrálnom území Z., v katastrálnom území L. B. tak, ako je to zakreslené v situácii, ktorá tvorí neoddeliteľnú časť rozhodnutia. Pre umiestnenie a projektovú prípravu stavby určil podmienky. Vybudovanie vodného diela je situované v r.km 113,560. Stavebný úrad zamietol námietky žalobcu uplatnené v územnom konaní, najmä pokiaľ žiadal o obnovu konania z dôvodu, že došlo k vecnému a procesnému pochybeniu a vydaniu nesprávneho rozhodnutia podľa zákona č. 24/2006 Z.z. a žiadal, aby sa predmetný zámer ďalej posudzoval podľa zákona č. 24/2006 Z.z. s výsledkom, že navrhovaná činnosť malá vodná elektráreň sa bude posudzovať podľa zákona. Namietal nedostatočne informované obyvateľstvo obce Bukovina a Revištské Podzámčie. Podľa žalobcu bude mať MVE Bzenica negatívny vplyv na ekosystém populácie rýb na rieke Hron. Žalovaný rozhodnutím č. OU-BB-OVBP2-2014/09701-SA zo dňa 25.06.2014 podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní odvolania Občianskeho združenia HRON pre slobodné rieky Zvolen a Združenia Slatinka Zvolen (v procesnom postavení žalobcovia 1/ a 2/) zamietol a rozhodnutie Obce Bzenica, vydané pod č. 50/2011 zo dňa 04.11.2011, ktorým navrhovateľovi spoločnosti L´Energie verte, a.s., Borská 6, Bratislava povolila umiestnenie stavby, potvrdil. Žalovaný rozhodoval v odvolacom konaní po tom, čo Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 23S/84/2012-118 zo dňa 19.03.2014, právoplatný dňa 08.05.2014, zrušil predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho orgánu č. KSU BB-2012-358/414-1:OŠSS S1 zo dňa 02.04.2012, ktorým odvolací orgán potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný konštatoval, že v intenciách rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým mu bolo vytknuté, že sa nemal uspokojiť s rozhodnutím vydaným Obvodným úradom životného prostredia v Banskej Štiavnici v zisťovacom konaní o tom, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať, ale mal dať podnet na začatie konania o posudzovaní, ktoré v podstate nebolo vykonané, keďže účelom posudzovania vplyvov na životné prostredie je zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovanej činnosti na životné prostredie, žalovaný sa oboznámil so stanoviskom Ministerstva životného prostredia SR, sekcie environmentálneho hodnotenia a riadenia Bratislava (ďalej MŽP SR) k procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a s odvolaním sa na toto stanovisko zo dňa 28.04.2014 pod č. 5397/2014-3,4 MV rozhodnutie Obce Breznica, vydané pod č. 50/2011 zo dňa 04.11.2011, opätovne potvrdil rozhodnutím č. OU-BB-OVBP2-2014/09701-SA zo dňa 25.06.2014. Proti tomuto rozhodnutiu podali samostatne žalobu žalobcovia 1/, 2/. Žaloba žalobcu 1/ bola zapísaná pod sp.zn. 23S/132/2014 a žaloba žalobcu 2/ pod sp.zn. 24S/106/2014. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 23S/132/2014-67 zo dňa 20.10.2014 spojil veci vedené na základe podaných žalôb do spoločného konania podľa § 112 ods. 1 O.s.p., ktoré sa ďalej vedie pod sp.zn. 23S/132/2014. Súd v spoločnom konaní preskúmaval zákonnosť napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v oboch žalobách. Žalobca 1/ navrhoval zrušiť rozhodnutie žalovaného zo dňa 25.06.2014 a konanie zastaviť. V žalobe poukázal na to, že žalovaný zamietol odvolanie žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu, v ktorom sa namietala najmä absencia EIA v území NATURA 2000. Vytýkal žalovanému, že porušil zákonnú povinnosť podľa § 250j ods. 7 O.s.p., v zmysle ktorého sú správne orgány viazané právnym názorom súdu, pričom súd vo svojom rozhodnutí č.k. 23S/84/2012 zo dňa 19.03.2014 dostatočne formuloval svoj právny názor, ktorý sa upieral nielen o Ústavu SR, ale aj medzinárodné zmluvy. Žalovaný zamietol odvolania žalobcov verejnou vyhláškou, pričom konanie stavebného úradu Obce Bzenica č. 50/2011 o umiestnení stavby nemožno považovať za konanie podľa § 35 stavebného zákona a § 3 vyhlášky č. 453/2000 Z.z. ako konanie o líniovej stavbe, nakoľko sa rozhodovalo o umiestnení bežnej stavby, 2/ stavba MVE Bzenica nie je stavbou vo verejnom záujme, ktorá by bola citovaná v § 139 ods. 3 stavebného zákona, 3/ rozhodnutie neobsahuje ani jednu zmienku o tom, že by iný štátny orgán rozhodol o MVE Bzenica ako o líniovej stavbe podľa § 139 ods. 4 stavebného zákona. Poukázal na znenie ustanovenia § 40 stavebného zákona, v zmysle ktorého rozhodnutie o umiestnení stavby a rozhodnutie o využití územia platí dva roky odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť. V danom prípade rozhodnutie stavebného úradu Obce Bzenice č. 50/2011 o umiestnení stavby zo dňa 04.11.2011 v spojení s rozhodnutím odvolacieho orgánu nadobudlo právoplatnosť dňa 26.04.2012. Vzhľadom na to, že v predchádzajúcom súdnom konaní 23S/84/2012 nebol povolený odklad vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu a podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu nemá odkladný účinok, rozhodnutie o umiestnení stavby stratilo svoju platnosť uplynutím lehoty dňa 26.04.2014. Žalobcovi nie je známe, že by správny orgán začal konanie o žiadosti spoločnosti L ´Energie verte, a.s., Bratislava o predĺžení tejto lehoty. Z dôvodu straty platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby MVE Bzenica žalovaný a ani vedľajší účastník konania investor L´Energie verte, a.s., Bratislava nepodali odvolanie voči rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/84/2012-118 zo dňa 19.03.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.05.2014. Namietal, že žalovaný účelovo pokračoval v predmetnom konaní a odvolania žalobcov 1/ a 2/, smerujúce voči prvostupňovému rozhodnutiu, v podstate z rovnakých dôvodov opätovne zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalobca 1/ tvrdil, že dňa 25.06.2014 už žalovaný v konaní o odvolaní voči rozhodnutiu Obce Bzenice č. 50/2011 o umiestnení stavby zo dňa 04.11.2011 nemohol pokračovať z dôvodu uplynutia zákonnej lehoty na platnosť povolenia o umiestnení stavby. Pre vydanie rozhodnutia žalovaného bol rozhodujúci skutkový a právny stav v čase rozhodovania. K zániku platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby došlo uplynutím dvojročnej zákonnej lehoty a to ešte pred právoplatnosťou zrušenia rozhodnutia súdom, k čomu došlo dňa 08.05.2014. Preto mal žalovaný rozhodnúť o zastavení konania z dôvodov uplynutia platnosti skôr vydaného rozhodnutia o povolení umiestnenia stavby. Žalovaný si nesprávne vysvetlil rozhodnutie súdu, že postačí znovu vyjadrenie MŽP SR č. 5397/2014 zo dňa 28.04.2014, čím si splní povinnosť vyplývajúcu z právneho názoru súdu o potrebe posudzovania vplyvov na životné prostredie a doloženia záverečného stanoviska o posúdení vplyvu stavby na životné prostredie s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 3 písm. d/ vykonávacej vyhlášky č. 453/2000 Z.z. k § 35 stavebného zákona. Poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžp/10/2009 zo dňa 12.01.2010, z ktorého vyplýva, že verejný záujem na ochrane životného prostredia ako základného predpokladu existencie ľudskej bytosti je mimoriadny, a preto právny poriadok Slovenskej republiky mu venuje zvýšenú pozornosť a v prípade stretu tohto verejného záujmu s výkonom niektorých práv jednotlivcom, je na základe uvedeného prípustné výkon týchto práv obmedziť. Toto je najmä evidentné v prípade stretu verejného záujmu na ochrane životného prostredia a súkromných práv, ktorým je napr. vlastnícke právo, ktorých obsah (článok 20) a zvýšená ochrana v správnom súdnictve (článok 46 odsek 2 veta druhá) sú zakotvené priamo v Ústave Slovenskej republiky. Žalobca 2/ v žalobe žiadal rovnako zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného č. OU-BB- OVBP2-2014/09701-SA zo dňa 25.06.2014 a konanie zastaviť. Zdôraznil, že podľa § 40 stavebného zákona rozhodnutie o umiestnení stavby a rozhodnutie o využití územia platí dva roky odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť. V súlade s odsekom 1 citovaného ustanovenia stavebného zákona nestratí však platnosť, ak v tejto lehote bude podaná žiadosť o stavebné povolenie stavby umiestnenej týmto rozhodnutím. Uvádzal, že žalovaný nemohol predĺžiť platnosť uvedeného rozhodnutia, nakoľko predĺženie platnosti prv vydaného územného rozhodnutia je osobitným správnym konaním, výsledkom ktorého je rozhodnutie, voči ktorému je možné podať odvolanie. V danom prípade Obec Bzenica nezažala konanie o žiadosti spoločnosti L´Energie verte, a.s. o predĺženie tejto lehoty. Úradné tabule žalovaného, ako aj správneho orgánu nižšieho stupňa, neobsahovali takúto informáciu. Navyše, takéto konanie nebolo možné stihnúť v riadnej lehote, nakoľko rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/84/2012 zo dňa 19.03.2014 nadobudol právoplatnosť dňa 08.05.2014, pričom dvojročná lehota platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby uplynula dňa 26.04.2014. Okrem porušenia procesných podmienok v konaní, ktoré malo byť žalovaným z vyššie uvedených dôvodov zastavené, žalovaný neprihliadol aj na ďalšie skutočnosti vyplývajúce z ustanovenia § 3 ods. 3 písm. d/ vykonávacej vyhlášky č. 453/2000 Z.z. k § 35 stavebného zákona. Absentuje povinnosť správneho orgánu zaoberať sa § 103 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z.z.. Zdôraznil, že podľa § 28 zákona č. 543/2002 Z.z. je potrebná EIA pri každej činnosti, ktorá môže mať vplyv na územie NATURA 2000, pričom v bezprostrednej blízkosti umiestňovanej stavby sa nachádza územie európskeho významu SKÚEV 0638 Revištský rybník, ktorý je zaradený do sústavy území NATURA 2000. Zámer vodnej stavby spôsobí priamy zásah do brehových porastov rieky Hron, ktoré možno v zmysle Prílohy č. 1 k vyhláške č. 24/2003 Z.z. charakterizovať ako biotopy európskeho významu: vŕbovo-topoľové nížinné lužné lesy, dubovo-brestovo-jaseňové nížinné lužné lesy. Podľa § 39b ods. 3 písm. b/ v spojení s § 39b ods. 5 stavebného zákona nie je možné, aby sa rozhodovanie o výrube drevín vykonalo až po vydaní územného rozhodnutia, resp. rozhodnutia o umiestnení stavby. Na pojednávaní zástupkyňa žalobcov 1/, 2/ uviedla, že žalobcovia považujú napadnuté rozhodnutie žalovaného za nezákonné, vydané bez existencie riadneho predchádzajúceho správneho konania. Poukázala na to, že ešte pred nadobudnutím právoplatnosti zrušujúceho rozsudku krajského súdu zanikla platnosť rozhodnutia o umiestnení stavby uplynutím dvojročnej lehoty. Doložené vyjadrenie Ministerstva životného prostredia SR nie je relevantným podkladom pre rozhodnutie, pretože toto stanovisko neobsahuje hodnotenie kladných, resp. negatívnych vplyvov na životné prostredie v predmetnej veci. Zastávala názor, že vydaním zrušujúceho rozhodnutia súdom v dôsledku toho, že rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť neskôr, ako zanikla platnosť rozhodnutia o umiestnení stavby, vznikla situácia, keď už nebolo možné na rozhodnutie súdu ani prihliadať, čo si zrejme žalovaný aj uvedomil, v dôsledku čoho sa proti rozsudku neodvolal. Žalovaný pochybil, ak konanie nezastavil, vzhľadom na dôsledky § 40 stavebného zákona, nakoľko už neexistovali podmienky pre ďalšie správne konanie. K začatiu konania o predĺženie platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby uviedla, že žalobcovia sledovali konanie stavebného úradu a na webových stránkach nezistili, že by došlo k zverejneniu oznámenia o začatí konania o predĺženie platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby. Žalovaný sa písomne vyjadril k žalobe žalobcu 1/ dňa 11.08.2014 a k žalobe žalobcu 2/ dňa 30.09.2014. Obsah oboch vyjadrení je rovnaký. Konštatoval, že spoločnosť L´Energie verte, a.s. požiadala listom zo dňa 26.03.2014 Ministerstvo životného prostredia SR o stanovisko k rozhodnutiu č. 2008/01125/ZH-NOH zo dňa 10.09.2008 zo zisťovacieho konania, v ktorom bolo rozhodnuté, že navrhovaná činnosť „Malá vodná elektráreň Bzenica“ sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z.z.. Následne Ministerstvo životného prostredia SR listom č. 5397/2014-3,4 mv zo dňa 28.04.2014 oznámilo stanovisko, v ktorom okrem iného uviedlo, že v prípade, že príslušný orgán rozhodne, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona, je proces posudzovania ukončený a rozhodnutie je podkladom pre povoľujúci orgán. Rozhodnutie vydané zo zisťovacieho konania nemá obmedzenú platnosť. V prípade, že príslušný orgán rozhodne, že navrhovaná činnosť sa bude posudzovať podľa zákona, pokračuje proces posudzovania a je ukončený vydaním záverečného stanoviska. Príslušný orgán na vykonanie zisťovacieho konania, ktorým bol v čase predloženia zámeru Obvodný úrad životného prostredia v Banskej Štiavnici, vykonal posudzovanie predpokladaných vplyvov na životné prostredie navrhovanej činnosti „Malá vodná elektráreň Bzenica“ podľa zákona na základe zaradenia predmetnej činnosti v zmysle Prílohy č. 8 zákona podľa projektovaných kapacitných parametrov uvedených v zámere, stanovísk orgánov štátnej správy a dotknutých obcí. V predmetnom rozhodnutí príslušný orgán odporučil na realizáciu variant 1 (v zámere označený A) a súčasne určil v rozhodnutí podmienky pre realizáciu navrhovanej činnosti. Zabezpečenie splnenia podmienok si vyžiadalo doplnenie nových stavebných objektov (nových vodných stavieb), ktoré boli zahrnuté do projektovej dokumentácie pre územné rozhodnutie pod jednu stavbu s názvom „Vodné dielo Bzenica“ a pod týmto novým názvom stavby bol podaný návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby a následne vydané územné rozhodnutie. Žalovaný konštatoval, že uvedeným Stanoviskom Ministerstva životného prostredia SR bol právny názor súdu rešpektovaný. K námietke, že v blízkosti sa nachádza chránené územie Revištský rybník, ktorý je zaradený do území NATURA 2000, žalovaný uviedol, že stavebný úrad v územnom rozhodnutí v podmienkach pre umiestnenie a projektovú prípravu stavby zaviazal stavebníka pred vydaním stavebného povolenia vypracovať a predložiť povoľovaciemu orgánu hydrologický, resp. hydrogeologický posudok na posúdenie, či stavba MVE a jej prevádzka bude, resp. nebude mať negatívny vplyv na stav vody v ňom, to znamená, aj súvisiacu výšku v CHA. K námietke žalobcov, že v rozhodnutí absentuje informácia nárokov stavby na výrub drevín a kríkov a povolenie príslušného orgánu na výrub pobrežných drevín, žalovaný uviedol, že v napadnutom rozhodnutí žalovaného je jednoznačne uvedené, že na výrub drevín sa vyžaduje súhlas podľa § 47 zákona č. 543/2002 Z.z. príslušného orgánu štátnej vodnej správy. Tieto povolenia sa však vyžadujú až k povoleniu činnosti a rozhodnutím o umiestnení stavby sa vytvára len právny základ pre rozhodnutie o realizácii stavby, t.j. povoleniu stavebnej činnosti, ku ktorej zo strany navrhovateľa - budúceho stavebníka, môže ale nemusí v budúcnosti dôjsť. K územnému rozhodnutiu sa podľa § 9 ods. 1 písm. b/ zákona o ochrane prírody a krajiny vyžaduje vyjadrenie dotknutého orgánu štátnej správy na úseku ochrany prírody a krajiny, ktoré bolo vydané Obvodným úradom životného prostredia v Banskej Štiavnici pod č. 2011/00038/ZC, 2011/00050/ZH zo dňa 02.03.2011. K námietkam týkajúcim sa uplynutia platnosti územného rozhodnutia žalovaný uviedol, že v spisovom materiáli sa nachádza fotokópia žiadosti navrhovateľa spoločnosti L ´Energie verte, a.s., Bratislava, adresovaná Obci Bzenica, zaevidovaná dňa 14.01.2014 ako „Návrh na predĺženie platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby“. Na pojednávaní poverený zástupca žalovaného zotrval na písomnom stanovisku podanom k žalobám a uviedol, že správny orgán nemá možnosť donútiť príslušný orgán rozhodujúci o EIA, aby povinne posudzoval tam, kde takáto povinnosť nevyplýva z právnych predpisov. K zániku platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby poukázal na to, že rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici nadobudol právoplatnosť dňa 08.05.2014, v dôsledku ktorého sa územné rozhodnutie dostalo do štádia odvolacieho konania, o ktorom bolo opäť rozhodnuté. Právny zástupca pribratého účastníka konania spoločnosti L´Energie verte, a.s., Bratislava považoval žaloby oboch žalobcov za nedôvodné. Namietal, že v žalobách nie je tvrdené porušenie konkrétnych právnych predpisov. Predchádzajúcim rozhodnutím súdu bolo zrušené len druhostupňové rozhodnutie, teda stále zostali nevybavené, resp. neposúdené odvolacie námietky voči prvostupňovému rozhodnutiu, a preto žalovaný ako odvolací orgán musel o nich rozhodnúť, pretože inak by došlo k porušeniu ich práv. Je síce pravdou, že rozsudok bol vyhlásený dňa 19.03.2014, avšak právoplatnosť nadobudol až v máji 2014 a medzitým dňa 26.04.2014 uplynula dvojročná lehota platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby. Vzhľadom na vzniknutú situáciu považoval za spravodlivé, aby súd posudzoval zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorým sa v postate rozhodovalo o námietkach žalobcov v odvolacom konaní. Účastník konania požiadal o predĺženie platnosti rozhodnutia dňa 14.01.2014. V zmysle zákona č. 24/2006 Z.z. existuje jednak povinné posudzovanie a jednak zisťovacie konanie, ktoré končí rozhodnutím na rozdiel od povinného posudzovania, ktoré končí záverečným stanoviskom. V predmetnej veci bolo vydané v zisťovacom konaní rozhodnutie, pričom proti tomuto rozhodnutiu nik nenamietal, ani žalobcovia, preto rozhodnutie považuje za zákonné a stalo sa tak podkladom pre vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby. Ministerstvo životného prostredia SR v poslednom Stanovisku objasnilo všetky skutočnosti a reálne potvrdilo správnosť postupu. Rozhodnutie napadnuté žalobami považuje za správne, vydané v súlade so zákonom, preto navrhol žaloby žalobcov 1/, 2/ zamietnuť. Potvrdil, že mu bolo listom oznámené začatie konania o predĺženie platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby. Konanie o predĺženie platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby nebolo ukončené vydaním rozhodnutia. Má za to, že sa čakalo na rozhodnutie súdu s tým, že po rozhodnutí súdom sa opäť viedlo odvolacie konanie. Pre prípad úspechu si uplatnil náhradu trov konania. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách žalobcov 1/, 2/ dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, preto rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a e/ O.s.p.. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p.; v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3 O.s.p.; rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250i ods. 1 O.s.p.; pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie, si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Podstatnou výhradou oboch žalobcov bolo tvrdenie o nesprávnom postupe žalovaného, vzhľadom na skutočnosť, že predchádzajúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici došlo k zrušeniu rozhodnutia vydanom v odvolacom konaní, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť až po tom, čo uplynula zákonná dvojročná lehota trvania platnosti prvostupňového rozhodnutia, na čo mal žalovaný v pokračujúcom odvolacom konaní reagovať a konanie zastaviť. Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. (stavebný zákon); rozhodnutie o umiestnení stavby a rozhodnutie o využití územia platí dva roky odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť a rozhodnutie o umiestnení líniovej stavby platí tri roky odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť, ak stavebný úrad neurčil v odôvodnených prípadoch dlhšiu lehotu; nestráca však platnosť, pokiaľ bola v týchto lehotách podaná žiadosť o stavebné povolenie alebo o povolenie na terénne úpravy, práce a zariadenia podľa tohto zákona (§ 71 ods. 1), alebo ak sa začalo s využitím územia na určený účel. Podľa § 40 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb.; čas platnosti územného rozhodnutia môže stavebný úrad predĺžiť na žiadosť navrhovateľa, ak ju podal pred uplynutím lehoty. Čas platnosti rozhodnutia o stavebnej uzávere ani po predĺžení nesmie presiahnuť päť rokov odo dňa, keď územné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Čas platnosti územného rozhodnutia nemožno predĺžiť, ak bol na to isté územie schválený územný plán zóny, ktorý rieši predmet územného rozhodnutia. Územné rozhodnutie o umiestnení stavby platí dva roky od rozhodnutia jeho právoplatnosti. V zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 stavebného zákona táto lehota môže byť už pri vydávaní územného rozhodnutia určená na dlhšiu dobu ako dva roky. Prihliada sa pritom na osobitosti veci, pričom navrhovateľ územného rozhodnutia môže o to požiadať a správny orgán jeho žiadosti môže vyhovieť v odôvodnených prípadoch. Ak by stavebný úrad neurčil lehotu, platí zákonná lehota, t.j. dva roky. V predmetnej veci stavebný úrad v prvostupňovom rozhodnutí uviedol informáciu o platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby dva roky. Nejedná sa o umiestnenie líniovej stavby, kedy by platila trojročná lehota. Z vyjadrení účastníkov konania a administratívneho spisu, ktorý bol predložený súdu, je zrejmé, že spoločnosť L´Energie verte, a.s., Bratislava listom zo dňa 08.01.2014 podal návrh na predĺženie platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby VD Bzenica č. 50/2011 zo dňa 04.11.2011, ktorú odôvodňoval žiadateľ neukončením majetkovo-právneho usporiadania dotknutých pozemkov zo strany Slovenského pozemkového fondu a Slovenského vodohospodárskeho podniku, š.p. a spoločnosťou L´Energie verte, a.s.. V administratívnom spise sa nachádza fotokópia tohto podania, z ktorej vyplýva, že Obecný úrad v Bzenici vec zaevidoval dňa 14.01.2014. Súčasťou administratívneho spisu nie sú žiadne listiny, ktoré by ozrejmovali ďalší postup správneho orgánu po obdržaní návrhu na predĺženie platnosti rozhodnutia. Stavebný úrad môže na základe žiadosti navrhovateľa lehotu platnosti územného rozhodnutia predĺžiť. Podmienkou je, aby tak právoplatne urobil ešte pred uplynutím platnosti územného rozhodnutia. V predmetnej veci bola žiadosť podaná v čase, keď prebiehalo preskúmavacie súdne konanie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p.. V tomto predchádzajúcom konaní 23S/84/2012 súd nepovolil odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. V zmysle ustanovenia § 246d O.s.p. neplynú lehoty počas konania podľa tejto časti len v prípade, ak osobitný zákon upravujúci priestupky kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia. Obdobne to platí o lehotách pre zánik práva vo veciach daní, poplatkov a odvodov, avšak zákonná úprava výslovne nerieši lehoty platnosti územného rozhodnutia pokiaľ je napadnutá na súde zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Súd preto zastáva názor, že bolo povinnosťou správneho orgánu, bez ohľadu na to, či bola podaná žaloba o preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia o umiestnení stavby, posudzovať žiadosť o predĺženie platnosti územného rozhodnutia a o tomto rozhodnúť ešte pred uplynutím platnosti územného rozhodnutia, pričom nebol dôvod čakať na výsledok preskúmavacieho súdneho konania. Na nevyhnutnú dobu by bolo možné zo strany súdu na vyžiadanie správneho orgánu mu poskytnúť aj administratívny spis, ktorý bol pre účely súdneho konania postúpený súdu. Z administratívneho spisu, ktorý má súd k dispozícií, nie je súdu zrejmé, ako postupoval správny orgán po obdržaní žiadosti o predĺženie platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby. Ak stavebný úrad nevydal rozhodnutie, ktorým by vyhovel žiadosti o predĺženie platnosti rozhodnutia, potom po vrátení veci správnemu orgánu na ďalšie konanie, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/84/2012-118 zo dňa 19.03.2014 (právoplatný dňa 08.05.2014), ktorým došlo len k zrušeniu odvolacieho rozhodnutia, odpadol predmet odvolacieho konania, ak prvostupňové rozhodnutie stratilo svoju platnosť, na čo mal odvolací orgán reagovať a zohľadniť túto skutočnosť pri rozhodovaní. Ak by však stavebný úrad vyhovel žiadosti a predĺžil by platnosť územného rozhodnutia, bolo povinnosťou žalovaného v odvolacom konaní vydať rozhodnutie, rešpektujúc vyslovený správny názor v predchádzajúcom rozsudku krajského súdu. Podľa vyjadrenia zástupcu žalovaného na pojednávaní, vzhľadom na to, že administratívny spis sa nachádzal v čase po obdržaní žiadosti o predĺženie platnosti územného rozhodnutia na súde, nebolo vydané rozhodnutie o predĺžení platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby. Stavebný úrad len formou verejnej vyhlášky oznámil začatie konania o predĺženie platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby niekedy začiatkom februára 2014. Uvedené tvrdenia súd nemal možnosť preskúmať, vzhľadom na neúplnosť administratívneho spisu, najmä prvostupňového správneho orgánu. Súd nemal k dispozícii originál žiadosti o predĺženie platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby. Nebolo preukázané ani tvrdenie o doručení oznámenia začatia konania o predĺženie platnosti rozhodnutia žiadateľovi listom, ani oznámenie začatia tohto konania verejnou vyhláškou. Z pripojeného spisu tieto skutočnosti nevyplývali. Podľa oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR zverejneným pod č. 43/2006 Z.z. dňa 25.06.1998 bol v Aarhuse prijatý Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Národná rada Slovenskej republiky s Dohovorom vyslovila súhlas svojim uznesením č. 1840 z 23. septembra 2005 a rozhodla, že Dohovor je medzinárodná zmluva podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorá má prednosť pred zákonmi. Prezident Slovenskej republiky podpísal Listinu o prístupe 31. októbra 2005. Listina o prístupe bola uložená 05. decembra 2005 u generálneho tajomníka OSN, depozitára Dohovoru. Vo vzťahu k Slovenskej republike Dohovor nadobudol platnosť 05. marca 2006 podľa čl. 20 ods. 3. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú právo alebo povinnosti fyzických osôb, alebo právnických osôb, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto Ústavou. Podľa článku 44 Ústavy SR; každý má právo na priaznivé životné prostredie (1). Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo (2). Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky (3). Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov (4). Podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon (5). Podľa článku 45 Ústavy SR; každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. V preambule Aarhuského dohovoru je uvedené, že zmluvné strany uzatvárajú dohovor zdôrazňujúc potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj uznávajúc, že zodpovedajúca starostlivosť o životné prostredie je nevyhnutná na dosiahnutie blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv, vrátane práva na život ako taký, uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií a s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Podľa článku 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru každá strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne. Podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Podstatou sporu medzi žalobcami a žalovaným je základné právo každej osoby na súdnu ochranu v spojení s právom jednotlivca na ochranu, resp. právo na priaznivé životné prostredie (článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru spolu s čl. 44 ods. 1 Ústavy SR). Kritériom pre posúdenie aktívnej legitimácie žalobcov je predovšetkým dopad účinku a postupu orgánu štátnej moci alebo jeho rozhodnutia na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v Ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy. Právo na priaznivé životné prostredie je základným právom garantovaným jednotlivcovi prostredníctvom Ústavy. Z ustanovenia § 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, v ktorom je definovaný pojem životného prostredia vyplýva, že životným prostredím je všetko, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov, včítane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy. Zákonodarca prostredníctvom ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. zakotvil všeobecnú prevenčnú povinnosť nielen štátu, ale aj jednotlivcov, aby vzhľadom na zachovanie zdravého životného prostredia prispôsobili vykonávanie svojich činností tak, aby nedochádzalo k poškodzovaniu životného prostredia alebo jeho zložiek. Do skupiny osobitných zákonov, ktoré si osvojili túto všeobecnú prevenčnú povinnosť patrí aj zákon č. 50/1976 Zb. stavebný zákon. Súd sa plne stotožňuje s vysloveným stanoviskom Najvyššieho súdu SR v rozsudku 5Sžp/10/2009 zo dňa 12.01.2010, na ktorý poukázal aj žalobca, že verejný záujem na ochrane životného prostredia, ako základného predpokladu existencie ľudskej bytosti je mimoriadny, a preto právny poriadok Slovenskej republiky mu venuje zvýšenú pozornosť a v prípade stretu tohto verejného záujmu s výkonom niektorých práv jednotlivcov je prípustné výkon týchto subjektívnych práv obmedziť. Vzhľadom na povahu žalobcov, charakter umiestňovanej stavby a miesto jej umiestnenia má významný dopad prípadná absencia posudzovania vplyvov na životné prostredie, a to už v štádiu územného konania. Súd nepovažuje za relevantnú tú skutočnosť, že rozhodnutím o umiestnení stavby sa vytvára len právny základ pre rozhodnutie o realizácii stavby, ku ktorej môže, ale nemusí v budúcnosti ani dôjsť. Ak stavebný zákon v príslušných ustanoveniach upravujúcich konanie o umiestnení stavby vyžaduje posúdiť návrh už v územnom konaní aj z hľadiska starostlivosti o životné prostredie a v zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 453/2000 Z.z. a prílohou návrhu na vydanie územného rozhodnutia aj záverečné stanovisko o posúdení vplyvu stavby alebo činnosti na životné prostredie (alebo rozhodnutie zo zisťovacieho konania, ak bolo vydané), je povinnosťou stavebného úradu týmito okolnosťami sa zaoberať a v prípade zistenia, že podklady nezodpovedajú príslušným zákonným ustanoveniam, platným v čase rozhodovania, na to adekvátne reagovať. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že zákon č. 24/2006 Z.z. bol prijatý na základe implementácie právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, v dôsledku čoho je povinnosťou vnútroštátneho orgánu zohľadniť v rámci rozhodovacej činnosti taký výklad vnútroštátneho právneho predpisu členského štátu únie, aby bol v čo najväčšej miere súladný s právnym aktom Európskej únie, ak tento poskytuje viac práv, v záujme dosiahnutia sledovaného účelu. V danom prípade posúvať možné posudzovanie vplyvov na životné prostredie u malých vodných elektrární až do stavebného konania, by podľa názoru súdu znamenalo popretie článku 6, odsek 4 Aarhuského dohovoru. Rovnako by bol v rozpore so sledovaným účelom taký výklad zákona v spojení s vykonávacou vyhláškou, že postačuje aj negatívne rozhodnutie zo zisťovacieho konania, teda ktorého výsledkom je záver, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať v tých prípadoch, kde vzhľadom na okolnosti danej veci posudzovanie vplyvov na životné prostredie (proces EIA) je nutné vykonať. Absencia EIA, teda postupov odborného a verejného posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z., za čo možno považovať aj negatívne rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní so záverom, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať, znamená ukrátenie žalobcov na ich práve na priaznivé životné prostredie, ak v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z. je nutné navrhovanú činnosť posudzovať. Medzi účastníkmi konania nebolo spornou skutočnosťou, že v bezprostrednej blízkosti umiestňovanej stavby sa nachádza chránené územie Revištský rybník, ktorý je zaradený do územia NATURA 2000, pričom v zmysle § 28 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny je potrebná EIA pri každej činnosti, ktorá môže mať vplyv na územia NATURA 2000. Súd má za to, že za daných okolností sa správny orgán nemohol uspokojiť s rozhodnutím vydaným Obvodným úradom životného prostredia v Banskej Štiavnici v zisťovacom konaní o tom, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať. Rovnako podľa názoru súdu, nie je možné akceptovať ani Stanovisko Ministerstva životného prostredia SR č. 5397/2014-3,4 mv zo dňa 28.04.2014, v ktorom ministerstvo objasnilo svoj právny názor na posúdenie predmetnej veci. Súd poznamenáva, že takéto stanovisko nemôže byť záväzným podkladom rozhodnutia, či už správneho orgánu alebo súdu. Vykladať zákony a posudzovať správnosť aplikácie zákonov prislúcha v predmetnej veci len súdu v rámci súdnej kontroly v zmysle druhej hlavy piatej časti O.s.p.. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie, ktorého postup bude závisieť od spôsobu vyriešenia podania - žiadosti spoločnosti L´Energie verte, a.s., Bratislava o predĺženie platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby. Povinnosťou správneho orgánu bude zohľadniť skutočnosť, ak stavebný úrad právoplatne nepredĺžil platnosť územného rozhodnutia ešte pred uplynutím platnosti územného rozhodnutia. Žalobcom 1/, 2/ súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov neuplatnili (§ 250k ods. 1 O.s.p.). Pribratý účastník konania L´Energie verte, a.s., Bratislava si v konaní uplatnil nárok na náhradu trov konania, o ktorom súd rozhodol, že nemá právo na tento nárok. Právna úprava v piatej časti O.s.p. nepočíta s priznávaním náhrady trov konania pribratému účastníkovi konania, ale ani s jeho zaväzovaním na platenie náhrady trov konania niektorému zo základných účastníkov konania v preskúmavacom konaní. Keďže sa nejedná o typické sporové konanie, nemožno v danom prípade prihliadať ani na úspech účastníka v konaní, t.j. posudzovať uplatnené právo na náhradu trov konania podľa druhej časti O.s.p.. Navyše v predmetnom konaní pribratý účastník konania podporoval v konaní žalovaného, preto by ho ani nebolo možné považovať za účastníka úspešného v konaní. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v troch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.