Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15Co/144/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110216162 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6110216162.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Oľgy Maľovej a JUDr. Zity Nagypálovej, v právnej veci žalobcu C.. G. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. R., U. D. XX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovanému Petit Press, a.s., so sídlom v Bratislave, Lazaretská 12, zastúpeného Advokátskou kanceláriou DEDÁK & Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 45 a advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Špitálska 43, o ochrane osobnosti, na odvolanie žalovaného proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 29. 02. 2012,. č. k. 14C/131/2010 - 393, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Prvostupňový súd vo veci vydal čiastočný rozsudok a rozhodol tak, že žalovaný je povinný do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku uverejniť v troch po sebe nasledujúcich vydaniach denníka „SME“ na titulnej strane ospravedlnenie nasledujúceho znenia: "OSPRAVEDLNENIE SUDCOVI C.. G. F.: DŇA 21. 09. 2009 SME NA TITULNEJ STRANE DENNÍKA "SME" UVEREJNILI ČLÁNOK POD NÁZVOM "ŠÉFOVAL SÚDU LOVIL ZADARMO" A NA TRETEJ STRANE DENNÍKA "SME" UVEREJNILI ČLÁNOK POD NÁZVOM "ŠÉFOVAL SÚDU, STRIEĽAL ZADARMO", V KTORÝCH SME OKREM INÉHO UVIEDLI, ŽE SUDCA ŠPECIALIZOVANÉHO TRESTNÉHO SÚDU C.. G. F. V ROKU 2008 ZADARMO LOVIL V POĽOVNOM REVÍRI "ČEBOVSKÁ BUKOVINA" A V TEJTO SÚVISLOSTI ZAKÁZAL O SEBE PÍSAŤ A NA OTÁZKY O POĽOVAČKÁCH ODMIETOL ODPOVEDAŤ. UVEDENÝMI TVRDENIAMI SME VEREJNOSŤ NEPRAVDIVO INFORMOVALI O OSOBE C.. G. F., ČÍM SME NEOPRÁVNENE ZASIAHLI DO JEHO CTI, ĽUDSKEJ D?STOJNOSTI, DOBRÉHO MENA, POVESTI A DO JEHO SÚKROMIA. ZA TENTO NEOPRÁVNENÝ ZÁSAH SA C.. G. F. OSPRAVEDLŇUJEME. Petit Press, a.s. vydavateľ denníka SME" s tým, že toto ospravedlnenie musí byť uvedené štandardnou veľkosťou a druhom písma, s textom napísaným veľkými písmenami abecedy, a graficky centrálne umiestnené v hornej polovici titulnej strany denníka. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou podanou na okresnom súde dňa 29. 7. 2010 domáhal, aby súd vydal rozsudok v znení: Ospravedlnenie sudcovi C.. G. F.: Dňa 21. 9. 2009 sme na titulnej strane denníka „SME “ uverejnili článok pod názvom „Šéfoval súdu lovil zadarmo “ a na tretej strane denníka „SME“ uverejnili článok pod názvom „Šéfoval súdu, strieľal zadarmo “, v ktorých sme okrem iného uviedli, že sudca špecializovaného trestného súdu C.. G. F. v roku 2008 zadarmo lovil v poľovnom revíri „Čebovská Bukovina“ a v tejto súvislosti zakázal o sebe písať a na otázky o poľovačkách odmietol odpovedať. Uvedenými tvrdeniami sme verejnosť nepravdivo informovali o osobe C.. G. F., čím sme neoprávnene zasiahli do jeho cti, ľudskej dôstojnosti, dobrého mena, povesti a do jeho súkromia. Za tento neoprávnený zásah sa C.. G. F. ospravedlňujeme. Petit Press,a.s. vydavateľ denníka „Sme“ s tým, že toto ospravedlnenie musí byť uvedené štandardnou veľkosťou a druhom písma, s textom napísaným veľkými písmenami abecedy, a graficky centrálne umiestnené v hornej polovici titulnej strany denníka. Zároveň sa žalobca domáhal toho, aby mu žalovaný bol povinný zaplatiť z titulu náhrady nemajetkovej ujmy peňažnú sumu 150.000€ tohto dôvodu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobca tvrdil, že žalovaný uverejnil v denníku vydanom dňa 21. 9. 2009 na titulnej strane článok autora N. H. pod názvom „Šéf súdu lovil zadarmo“ s odkazom na stranu 3 denníka, na ktorej žalovaný uverejnil nadväzujúci článok tohto autora pod názvom „Šéfoval súdu, strieľal zadarmo“. Tvrdil, že autor v texte publikoval nepravdivé údaje. Prezentované skutkové tvrdenia, autorom opakovane zdôrazňované a akcentované, sú podľa neho bez výnimky zavádzajúce. Je aktívnym poľovníkom viac ako 22 rokov. Výkon poľovníctva realizuje výlučne vo svojom voľnom čase a ako súkromnú záľubou. Z tohto dôvodu akákoľvek súvislosť medzi týmto koníčkom a výkonom funkcie sudcu je vylúčená. Poľovný revír „Čebovská Bukovina " je v užívaní poľovníckeho spolku „Majerova skala“. S niektorými členmi tohto spolku realizuje žalobca výkon práva poľovníctva viac ako 15 rokov, pričom sám je členom poľovníckeho spolku Kiarov. Poukázal na to, že poľovanie v revíri „Čebovská Bukovina“ bolo plne štandardným a v poľovníckej praxi intenzívne uplatňovaným prejavom vzájomného recipročného plnenia jednotlivých poľovníckych spolkov a ich členov. Nikto zo zúčastnených subjektov sa bezdôvodne neobohatil, lebo sporné plnenia medzi jednotlivými poľovníckymi spolkami a ich členmi boli vzájomné a synalagmatické. Poľovné revíry užívajú súkromné poľovnícke spolky ako občianske združenie a podľa zákona číslo 83/1990 Zb. o združovaní občanov nie sú povinné spoplatňovať výkon práva poľovníctva vo vzťahu k svojim členom alebo iným osobám a môžu legálne umožniť poľovanie aj bezplatne. Autor článku nepravdivo tvrdil, že odmietol odpovedať na jeho otázky a zakázal o sebe písať. Osobne sa stretol s autorom článku za účelom objasnenia okolností spojených s poľovaním v revíri „ Čebovská Bukovina“. Následne zaslal mailom autorovi správu, v ktorej uviedol, že nebude poskytovať verejnosti žiadane vyjadrenia týkajúce sa jeho súkromného života a jeho rodinných príslušníkov. Poukázal na ustanovenie § 34 ods. 7 a 8 zákona číslo 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého sudca má právo aj na primerané utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine. Žalovaný mal postupovať lege artis, nakoľko ako sudca špecializovaného trestného súdu odmietol udeliť súhlas na zverejnenie jeho identity. Žalovaný si bol plne vedomý toho, že v čase povoľovania v predmetnom revíri vykonával funkciu predsedu Špecializovaného trestného súdu, v dôsledku čoho mal status osoby verejného záujmu, no aj napriek tomu autor flagratným spôsobom zneužil, účelovo modifikoval do roviny zdanlivej senzácie a navyše absurdne lživo ho obvinil z toho, že zakazuje písať o svojej osobe. Podľa neho postup autora bol motivovaný dosiahnutím senzácie za akúkoľvek cenu, najmä za cenu zásahu do súkromnej sféry, a to práva na ochranu osobnosti žalobcu, ako aj za cenu evidentného porušenia právneho poriadku Slovenskej republiky a základných princípov novinárskej etiky. Považuje za nesporné, že snahou žalovaného bolo vyvolať objektívne dojem o jeho skorumpovanosti. Žalobca poukazoval na to, že na základe predmetného článku vznikol de facto nezvratný stav profesionálnej a osobnej diskvalifikácie žalobcu s priamym dopadom do jeho osobnostnej sféry. Poukázal na to, že k uverejneniu článku došlo v krátkom časovom predstihu pred výberovým konaním na funkciu predsedu Špecializovaného trestného súdu, o ktorú sa uchádzal. Spornú správu, publikovanú ako senzáciu, prevzali mnohé slovenské mienkotvorné médiá, medzi ktorými bola aj televízia Markíza, denník Pravda, Nový čas, internetový portál X., na ktorom prebehla diskusia spolu so 102 zverejnenými diskusnými príspevkami. Pokiaľ ide o zásah do práva na ochranu osobnosti, za najpodstatnejšiu považoval skutočnosť, že o ňom bol verejne vytvorený dojem skorumpovaného reprezentanta justície, ktorý nemá morálne právo domáhať sa o funkciu predsedu Špecializovaného trestného súdu. Pretože nešlo o kritiku rozhodovacej činnosti, ale voľno časových aktivít sudcu, žalovaný neodôvodnene zasiahol do súkromia a osobnostných práv žalobcu. Zároveň poukázal na vybrané rozhodnutia ESĽP, napríklad Prager a Oberschlick v. Rakúsko zo dňa 26. 4. 1995 alebo Buscemi v Taliansko. Podľa neho je kritika sudcu prípustná, ale tá musí byť dôvodná, primeraná a s pravdivou výpovednou hodnotou, čo v danom prípade predmetný článok nespĺňa. V dôsledku nezákonného postupu žalovaného preto malo dôjsť k nenapraviteľnému spoločenskému degradovaniu osobnosti žalobcu a k deštrukcii jeho postavenia. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe argumentoval tým, že medzi účastníkmi sporu nie je sporné, že žalobca za predmetné poľovačky a zastrelenú zver v revíri „Čebovská Bukovina“ platiť nemusel. Údajné protiplnenie žalobcovho poľovníckeho združenia Kiarov spočívajúce v povolení poľovačky na bažantiu zver malo byť poskytované po obdobie dvoch rokov väčšiemu počtu poľovníkov zo spolku Majerova skala. Reciprocita v podobe lovu vysokej zveri mala byť vykonaná výlučne žalobcom, ktorý sám ulovil zver v hodnote 6000 euro, t.j. 60 % z ceny ulovenej bažantej zveri. Uviedol, že vzhľadom na to, že revír má v nájme politik L. zo strany Slobodné fórum, je vo verejnom záujme na túto skutočnosť poukázať v súvislosti s možným konfliktom so sudcovskou etikou, nakoľko nezávislosť sudcov je otázkou verejného záujmu a občania majú právo na informácie o skutočnostiach naznačujúcich, že táto nezávislosť mohla byť ohrozená. Podľa neho v obidvoch článkoch sa nachádzala informácia, že poľovačky žalobca absolvoval ako kompenzáciu a na výmenu. V súlade so zásadami objektívnej žurnalistiky dal novinár priestor na vyjadrenie v článkoch žalobcovi, ktorý ho po prvotnom súhlase a rozhovore s novinárom odmietol, ako aj M. L., ktorý vysvetlil v článku 1 systém barterových poľovačiek ako aj konkrétnu poľovačku žalobcu. Autor nepodsúval čitateľom závery o korupčnom správaní žalobcu, ale vyvážene informoval o poľovníckej praxi spočívajúcej na barterovom systéme poľovačiek medzi poľovníckymi združeniami. Zastával názor, že články spĺňajú kritériá kladené na novinárov s ohľadom na objektívnosť, profesionalitu a náležité zistenie relevantných faktov tvoriacich podklad pre prípravu článkov. Namietal, že nezodpovedá za uverejnenie akýchkoľvek informácií v inom médiu. Poukázal na to, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi článkami a jeho nezvolením na funkciu predsedu Špecializovaného trestného súdu . Hranice prijateľnej kritiky sú širšie u osoby verejne činnej ako u súkromnej osoby. Médiá majú právo šíriť negatívne informácie a kritické názory o politikoch a verejných činiteľoch a verejnosť má právo dostávať takéto informácie. Voči médiám, ktoré kritizujú politikov, by sa nemali uplatňovať prísnejšie sankcie. Uviedol, že pri posudzovaní kolízie dvoch základných práv je uznávanou teóriou, s ktorou sa vo svojich nálezoch stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, tzv. teória proporcionality, nazývaná tiež aj trojstupňový test. Podľa tejto teórie je potrebné skúmať intenzitu tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie. Je potrebné hodnotiť kolíziu základných práv na základe vážiacej formuly, a to zodpovedaním na 6 otázok, kto je kritizovaný, čo je kritizované, kto kritizuje, kde je kritizovanej, kedy jej kritizované, ako je kritizované. Žalobca je verejne známou osobou, preto môže byť podrobený kritike. Autor článkov sa sústredil na otázku nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, ktorú skúmal z pohľadu dodržiavania etických pravidiel sudcami a prijímania darov, či možných náležitých výhod. Zastáva názor, že články si zaslúžia zvýšenú mieru ochrany. Ak sa kritizuje osoba verejného života a objektom kritiky je súkromný život, v takom prípade je miera uspokojiteľnosti na ochranu osobnosti stredná až vysoká a prípadná ujma na slobode prejavu stredná až nízka. Pretože kritikom je novinár, vzťahuje sa na neho zvýšená miera ochrany. Má privilegované postavenie, čo do určitej miery neutralizuje kritérium miesta, čo v danom prípade je denník, v ktorom je informácia posudzovaná menej prísnejšie ako v televízii. Informácia bola aktuálna, načasovanie uverejnenia nemôže byť v tomto prípade v neprospech slobody prejavu. Pretože novinár nemá právnické vzdelanie, je namieste určité zjednodušenie a preháňanie. Žalobca ako významný predstaviteľ súdnej moci je povinný zniesť vyššiu mieru kritiky. Články sú objektívne na základe pravdivých skutkových tvrdení a pravdivých skutkových základoch napádaných hodnotiacich súdov. Žalobca k uvedeným argumentom uviedol, že poľoval sám za seba, nie ako predstaviteľ poľovníckeho združenia Kiarov. O love bažantej zveri poľovnícke zrušenie Kiarov nebolo kompetentné rozhodovať, nakoľko bažanty pochádzali z umelého chovu jeho otca a iba žalobca bol oprávnený umožniť ich lov. Preto je nepravdivé tvrdenie žalovaného, že bol nelegitímne zvýhodnený v rámci združenia Kiarov a mohol prednostne a na úkor iných členov využiť recipročné plnenie v revíri Čebovská Bukovina. Združenie Majerova skala odlovilo v danom období približne 140 až 150 kusov zveri. Z tohto počtu ulovil on iba 8 kusov zveri. Preto je článok jednostranne formulovaný a založený na nepravdivých skutkových tvrdeniach. K posúdeniu konfliktu medzi základným právom na ochranu osobnosti a slobodou prejavu uviedol, že nie je politikom, pretože väčšia časť žalovaným citovaných rozhodnutí sa vzťahovala na politikov. Záujem na zachovaní autority a nestrannosti súdnej moci je dôležitým legitímnym cieľom obmedzenia slobody prejavu z pohľadu fungovania právneho štátu, ktorého jednou zo základných záruk je nezávislé a nestranné súdnictvo. V odvetnej funkcií slobody prejavu je sudca znevýhodnený a hendikepovaný. Verejná mediálna diskreditácia ho očiernila a ponížila v súvislosti s jeho voľno časovými aktivitami, ktoré sú prejavom jeho relaxu s priateľmi a nijako nesúvisia s jeho výkonom funkcie sudcu. Načasovanie článku nenadväzovalo na jeho kandidatúru na funkciu predsedu Špecializovaného trestného súdu, pričom obsah článku ho v tejto ambícii diskvalifikoval. Žalovaný tvrdil, že z kariérneho hľadiska k zásahu do dobrého mena žalobcu v jeho pracovnom prostredí nedošlo. Za dôležité považoval to, že predmetný poľovný revír sa v čase poľovačiek nachádzal v strate, pričom poplatkový lov by hospodársku stratu pomohol znížiť. Články boli primerané a úmyslom autora nebolo hanobenie žalobcu. Súd mal v konaní za preukázané, že žalovaný svojím článkom narušil vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu a ohrozil dôveru v nezávislé, nestranné rozhodovanie súdov. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca sa pri výkone funkcie sudcu zdržal protizákonného konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Prezentované informácie neboli poskytnuté čitateľovi nestranne a vyvážene. Autor si neoveril predmetné informácie dostatočným spôsobom, napríklad oslovením členov spolku Majerova skala a jeho popredných predstaviteľov, ktorí povolili lov žalobcovi v revíri Čebovská Bukovina, oslovenie predstaviteľov spolku Kiarov, dôkladné oboznámenie sa so zmluvou o prenájme a poplatkovej povinnosti, oslovenie poľovníkov, ktorí uskutočňujú výmenné poľovačky, oslovenie zástupcov štátnych lesov, zistenie štatistických údajov o ulovenej zveri v spolku Majerova skala a Kiarov, a to aj napriek tomu, že zverejnil informácie o sudcovi, ktorý podľa § 34 ods. 7 a 8 zákona číslo 385/2000Z.z. o sudcoch a prísediacich dôvodne nesúhlasil s jeho medializáciou. Súd bol toho názoru, že kritizovanie súkromných aktivít žalobcu nepožíva zvýšenú mieru ochrany, pretože sa nejedná o kritiku práce sudcu. Právo na súkromie a ochranu osobnosti žalobcu má tak prednosť pred slobodou prejavu. Súd nepovažoval zverejnené informácie za legitímne, lebo mal za preukázané, že neboli podniknuté všetky možné kroky na overenie pravdivosti poskytnutej informácie v miere a intenzite, ako bolo prípustné si overiť predmetné informácie, informácie boli publikované bez súhlasu žalobcu a autorizácie pána L. a neexistoval rozumný dôvod na zverejnenie negatívnej informácie, pretože žalobca konal v medziach zákona a etiky. Zaujal názor, že práca a život sudcu je kontrolovateľný médiami so všetkým, čo kto mu patrí, avšak informácie poskytnuté verejnosti musia byť každopádne legitímne. Ani judikatúra ESĽP neposkytuje sudcom úplnú imunitu. Sudcovia sú povinní strpieť pravdivé kritické prejavy opierajúce sa o dostupné fakty, ku, ktorým sa môžu vyjadriť alebo sa vyjadrili, a ktoré neboli vybrané a zoradené manipulatívne ( Perna proti Taliansku 19983/92, De Haes a Gijsels proti Belgicku 19983/92, Prager a Oberschlick proti Rakúsku 15974/90). Pred zverejnením informácií je potrebný dostatočný prieskum za účelom prezentácie vyváženej informácie. Poskytnutie informácií, v danom prípade o voľno časových aktivitách žalobcu, vzhľadom na špecifické postavenie žalobcu v spoločnosti, musí v demokratickej spoločnosti spĺňať základné atribúty legitímnosti. Za legitímne v danom prípade súd považuje zverejnenie citlivých informácií o osobe žalobcu, ak je preukázané, že autor postupoval podľa všeobecných princípov uplatňovaných v judikatúre európskych ústavných súdov, a to, ak sa preukáže, že boli podniknuté všetky možné kroky k overeniu pravdivosti poskytnutej informácie v miere a intenzite, akou bolo prípustné si overiť predmetné informácie; poskytovaná informácia sa overí u osoby, ktorej sa údaj týka; zverejní sa stanovisko osoby k danej informácii s výnimkou nemožnosti takéhoto postupu alebo, ak by takýto postup nebol nutný; je preukázané, že existoval rozumný dôvod na zverejnenie negatívnej informácie. Súd dospel k záveru, že legitimitu nemožno prisúdiť informáciám, ktoré sú motivované očiernením osoby, ku ktorej sa viažu, sú poskytované bez toho, aby si autor dostatočne overil, či informácia je pravdivá. Mal potvrdené, že autor článku vopred od pána Kepeňu bol informovaný, že poľovnícka prax uvádzaná v článku je dlhodobo zaužívaná a štandardná. Autor si bol vedomý skutočnosti, že žalobca nekonal protizákonne, aj napriek tomu túto skutočnosť aspoň okrajovo čitateľom nepriblížil. Keďže autor si bol vedomý zákonného konania žalobcu, súd dospel k záveru, že obsah článku neprezentuje fair kritiku, pretože výraz a spojenie, z ktorého vyplýva, že žalobca poľoval zadarmo, sa v texte nachádza 13 krát. K tomuto konaniu pripája aj vyjadrenie sudcu C.. D. A., podľa ktorého sudca nemôže prijať od akejkoľvek osoby alebo organizácie dary alebo pôžitky, čo vzbudzuje u čitateľa dojem, že žalobca konal minimálne neeticky. Navyše autor prezentuje, že revír Čebovská Bukovina je v nájme politika L., čím má v úmysle reflektovať v súvislosti s možným konfliktom so sudcovskou etikou. Súd mal za preukázané, že užívateľmi tohto revíra je poľovnícke združenie. O tom, kto je poplatkový a kto nepoplatkový hosť, rozhodujú viacerí členovia združenia. Zo zmluvy o prenájme zistil, že spolok nemal povinnosť účtovať poplatok za lov zveri. Povinnosťou autora bolo dôkladne si overiť informácie pred tým, než sú prezentované ako jasné fakty. Autor tak prezentuje, že zo strany žalobcu dochádza ku konfliktu so sudcovskou etikou, čo mu pomáha vytvoriť dojem, že štát prichádza o peniaze z dôvodu, že žalobca lovil zadarmo v predmetnom revíri. Článok žalobcu postavil do pozície nemorálneho sudcu, ktorý má prepojenie na politika, prijíma dary. Súd poukázal zároveň na to, že jednotlivé výroky neposudzoval samé osebe, ale článok posúdil v jeho celistvosti. Dospel k záveru, že autor ponúka čitateľovi negativistický pohľad na žalobcu a že článok bol spôsobilý objektívne vyvolať negatívne reakcie na osobu žalobcu. Autor neurobil všetko potrebné, aby verejnosti podal informácie pravdivé, overené a odborne fundované. Fakty a ich základ nebol čitateľovi podaný najobjektívnejšie v ich pravom kontexte bez skresľovania a zamlčiavania súvislostí. Z pohľadu miesta kritiky uviedol, že informácia bola uverejnená v mienkotvornom denníku na titulnej strane, preto takáto informácia musí byť overená zo všetkých možných dostupných zdrojov. Informácia bola zverejnená na internete a v denníku s celoplošným obehom v Slovenskej republike, ktorý vychádza v značnom náklade a patrí medzi najčítanejšie denníky, má širokú publicitu a pôsobí na mienku podstatným spôsobom. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že nezodpovedá za uverejnenie informácií v inom médiu. Súd zdôraznil, že kritizovaný nebol politík, herec či sudca v rámci svojej pracovnej činnosti, ale voľno časové aktivity sudcu podávané skresľujúcimi informáciami. Dospel k záveru, že kritika verejných činiteľov, zvlášť v citlivej otázke ako jej nestrannosť a morálka sudcu, v jeho súkromných aktivitách obmedzuje slobodu prejavu. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že úlohou novinára je preháňať, šokovať, písať sa nadsádzkou, čo v zásade nerobí prejav nedovoleným. Kritika však nesmie vybočovať z fair prejavu. Čím väčšie obvinenie a závažnejšie informácie autor poskytuje, tým väčšiu oporu musí mať vo faktoch. Aj keď kritiku poskytoval novinár, zásah do osobnostných práv prekročil mieru prípustnosti, nakoľko žalovaný bežnú prax poľovníkov postavil do svetla nemorálneho konania žalobcu. Predmetom kritiky bol súkromný život žalobcu a jeho voľno časových aktivít. Súd zaujal názor, že takáto informácia, pokiaľ nie je objektívna a pravdivá, nie je záležitosťou verejného záujmu. Kritika nebola mierená na profesijnú kompetentnosť, či kritiku rozhodnutí žalobcu. Proti rozsudku sa odvolal žalovaný. Rozsudok okresného súdu žiadal zmeniť tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Odvolanie odôvodnil s poukazom na § 205 ods. 2 písmena a, d, f O.s.p., keď rozsudok nepovažoval za dostatočne odôvodnený a zároveň nebol dostatočne zistený skutkový stav, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, taktiež súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že trvá na svojich doterajších písomných vyjadreniach. Podľa neho články „ Šéf súdu lovil zadarmo “ a „ Šéfoval súdu, striedal zadarmo “ uverejnené v denníku Sme na strane 1 a 3 dňa 21. 9. 2009 obsahujú objektívne informácie a primeranú kritiku, nie sú neoprávneným a neprimeraný k zásahu do osobnostných práva žalobcu. Uverejnenie článkov o poľovačkách žalobcu bolo realizáciou ústavného práva novinára ako aj žalovaného na slobodu prejavu a zároveň tým naplnili právo verejnosti na informácie. Žalobca je sudcom, bol predsedom špeciálneho súdu, preto má zníženú ochranu pred zásahmi do súkromia a osobnostných práv ( nález Ústavného súdu II ÚS 152/08 ). Preto musí akceptovať informovanie o svojej osobe a tolerovať kritiku. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písmena a O.s.p. (odňatie možnosti konať pred súdom a nedostatočné zistenie skutkového stavu) uviedol, že súd porušil zásady spravodlivého procesu a svojím postupom mu odňal možnosť konať pred súdom, keď svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Vznikol tak nesúlad medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami a zároveň nastala situácia, keď právne závery súdu nevyplývajú zo skutkových zistení. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, spisová značka I ÚS 236/ 06, podľa ktorého riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Namietal, že napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia, a preto je z toho dôvodu nepreskúmateľný. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. rozhodnutie nie je presvedčivo odôvodnené, ak v odôvodnení úplne alebo čiastočne absentujú dôvody rozhodnutia; právne závery súdu sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami; právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú; odôvodnenie rozhodnutia obsahuje len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyhodnotené. Bol toho názoru, že všetky 4 vyššie uvádzané skutočnosti nastali pri napadnutom rozsudku prvostupňového súdu. Prvostupňový súd sa dostatočne nevysporiadal so zásadnými pripomienkami žalovaného, ktoré popierajú akýkoľvek nárok žalobcu. Súd bol povinný sa s nimi vysporiadať a zdôvodniť v rozsudku, prečo tieto nevzal do úvahy pri svojej rozhodovacej činnosti. V rozsudku absentuje zdôvodnenie súdu, prečo považuje prípravu článkov za nedostatočnú, ako zasiahli články do súkromia a profesijného života žalobcu, prečo je výrok „ F. zakázal o sebe písať “ nepravdivý, ako mohli články ohroziť bezpečnosť žalobcu, prečo je utajovanie informácií o žalobcovi dôvodné, že v prípade poľovačiek žalobcu nešlo o dar ani bezdôvodné obohatenie a poľovačky nemohli ohroziť nezávislosť žalobcu, poľovačky žalobcu nie sú témou a verejného záujmu, o ktorej je možné písať. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. (nesprávne skutkové zistenia) uviedol, že súd vo svojom rozsudku uviedol 4 predpoklady, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť krach uverejneniu citlivých informácii o žalobcovi. Žalovaný všetky tieto podmienky splnil, keď novinár N. H. pripravoval podklady k článkom zodpovedne po dobu jedného mesiaca. Stretol sa so žalobcom a B.. L., snažil sa o sprostredkovanie stanoviska žalobcu, ktorý to však zakázal. Články boli uverejňované v rámci verejnej diskusie o nezávislosti sudcov a obsahovali polemické názory, či systém barterových poľovačiek nemôže danú nezávislosť ohroziť. Týmto bol naplnený aj 4. predpoklad, t. j. existencia rozumného dôvodu na zverejnenie negatívnych informácií. Podľa názoru súdu nedošlo v prípade poľovačiek žalobcu k bezdôvodnému obohateniu či poskytnutiu daru. Podľa tohto záveru súdu však nie je možné považovať text článkov za zavádzajúci a spôsobilý zasiahnuť do práv žalobcu. Žalovaný v konaní zdôraznil, že články mali polemický tón a autor v nich uviedol, že dar v podobe poľovačky môže spochybniť nezávislosť žalobcu. Články žalovaného neobviňovali z porušenia etických, morálnych či právnych noriem. Vzhľadom na zaužívanú prax recipročných plnení poľovníckych spolkov autor článkov považoval tento systém za spôsobilý ohroziť nezávislosť sudcov, o čom v článkoch informoval. Zároveň autor upozornil na možnú reálnu stratu príjmov Štátnych lesov SR z obchádzania inštitútu platených poľovačiek. Fakt, že ide o bežnú prax, neznamená, že ide o nemenný stav, na ktorý novinári nemôžu upozorňovať. Súd sa dostatočne nevysporiadal s otázkou možného porušenia etických pravidiel sudcov. Z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, čo v rámci reciprocity ponúkol žalobca, keď dokazovaním sa zistilo, že umelý chov bažantov odlovených členmi spolku Majerova skala patril otcovi žalobcu, nie je žalobcovi. Pokiaľ súd konštatoval, že novinár si neoveril informácie pri príprave článkov dostatočným spôsobom, poukázal na to, že sa stretol s predsedom združenia B.. L., ktorý bol najdôležitejším členom združenia. Ak mal osloviť členov spolku Kiarov, oslovil žalobcu, ktorý bol členom tohto spolku. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 20. 6. 2011 je zrejmé, že novinár túto zmluvu získal pri príprave článku a že sa s ňou podrobne oboznámil. Z výsluchu novinára vyplynulo, že mala viacero zdrojov, ktoré ho na poľovný revír Čebovská Bukovina upozornili. Je zrejmé, že danú tému konzultoval s osobami z oblasti poľovníctva. Pokiaľ si mal zistiť štatistické údaje ulovenej zveri v spolku Majerova skala, tieto podklady si zaobstaral a čerpal z nich pri príprave článkov. Novinár si zaobstaral tabuľku s prehľadom ulovených zvierat a presný prehľad úlovkov žalobcu uviedol v článku „Šéfoval súdu, striedal zadarmo“ v časti Ja tebe, ty mne. Preto prípravu článkov a hodnotenie podkladov je možné hodnotiť ako dostatočné, pričom novinár si zaobstaral všetky dokumenty, u ktorých mu súd vyčítal, že si ich nezabezpečil a nepreskúmal. Pokiaľ súd dospel k záveru, že články mali dosah na rozhodovanie pri výbere žalobcu na predsedu Špecializovaného trestného súdu, toto zistenie výlučne oprel o výpoveď svedka A. G. , ktorý bol jedným z piatich členov výberovej komisie pre voľbu predsedu Špecializovaného trestného súdu v roku 2010. Súd nezobral do úvahy výpovede ďalších troch členov výberovej komisie, ktorí ovplyvňovanie výberového procesu v dôsledku článkov odmietli. Preto ak súd mal názor, že výpoveď svedka G. je presvedčivá a ostatní traja svedkovia sú nedôveryhodní, mal podľa § 157 ods. 2 O. s. p. túto úvahu v rozsudku vysvetliť. Keďže tak neurobil, je skutkový záver o zásahu do profesijného života žalobcu v rozpore s dokazovaním, kde traja z piatich členov komisie potvrdili, že články ich neovplyvnili. Súd taktiež uviedol, že články zasiahli do súkromia žalobcu, pričom nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel k tomuto skutkovému záveru. Nesúhlasí s tvrdením, že ide o nesprávne zistenú informáciu ohľadom nájmu revíru Čebovská Bukovina. V danom prípade išlo o prípustnú novinársku skratku. B.. L. je predsedom tohto združenia, pričom pri výpovedi pred súdom uviedol, že bolo na jeho rozhodnutí, či poľovní hostia za poľovačky v ich revíri platili. Z jeho opakovaných vyjadrení je dôvodný záver, že má zásadných vplyv na dianie v revíri. Pokiaľ súd došiel k názoru, že je nebezpečné prezentovať, kde žalobca trávi svoj voľný čas a má právo na primerané utajenie údajov o jeho osobe, tento svoj záver súd neodôvodnil. K režimu ochrany žalobcu ako sudcu špeciálneho súdu vypovedali ako svedkovia dvaja ochrankári. Svedok L. uviedol, že nevidel žiadne bezpečnostné riziká v tom, keby žalobca spätne oznamoval niečo o svojich aktivitách. Skutkový záver súdu o nebezpečenstve pre žalobcu je tak v protiklade s vykonaným dokazovaním. Súd nezdôvodnil, ako a prečo dospel k záveru, že žalovaný nemohol uverejniť meno žalobcu s informáciou, že lovil v nejakom poľovnom revíri. Súd sa nevyjadril k argumentom odborníkov a nie je jasné, prečo by požiadavka žalobcu nezverejniť údaje o jeho osobe mala byť dôvodná a v súlade so zákonom číslo 385/2000 Z.z.. Úvahy súdu o tom, že neexistoval rozumný dôvod na zverejnenie informácií o žalobcovi, pretože konal v medziach zákona a etiky, sú nenáležité. Súd pri takejto úvahe nemohol postupovať v súlade s právnou úpravou, nakoľko jeho úlohou nebolo skúmať, či mal žalovaný dôvod na vydanie článkov, ale povinnosťou súdu bolo skúmať, či je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné takéto právo žalovaného na slobodu prejavu obmedziť. Je výlučne vecou žalovaného, či sa rozhodne o nejakej téme písať, a to bez ohľadu na to, či konania opisované v takom článku sú v súlade so zákonom alebo nie. Vydavateľ tlače je oprávnený publikovať články o spoločenských javoch, ktoré pokladá za dôležité, a ktoré naplnia práva čitateľov na informácie. Pocity sudcov, že o ich mimopracovných aktivitách nie je možné písať, sú zjavne nesprávne. To, že novinár má odlišný názor na sudcovskú etiku a nezávislosť v súvislosti s poľovačkami žalobcu ako žalobca a prvostupňový súd, neznamená, že novinár o takýchto poľovačkách nemôže písať. Súd sa nevysporiadal s otázkou, či nadpis „Zakázal o sebe písať“ je pravdivý. Mail žalobcu novinárovi obsahoval text „ nedávam súhlas... na zverejnenie akýchkoľvek údajov o svojej osobe“. Nie je možný iný výklad tohto textu než ten, že žalobca nedovolil (nedal súhlas) informovať o jeho osobe. Pre novinárov je prípustné pri písaní článkov používať určité zjednodušenia. Dôležité je, aby celkové vyznenie informácie vyznievalo pravdivo (nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 156 / 99). Z dokazovania je zrejmé, že žalobca nedovolil medializovať o sebe akékoľvek informácie, preto napádaná informácia „ F. zakázal o sebe písať“ je pravdivá. V ospravedlnení uvedenom v petite rozsudku sa však uvádza, že dané tvrdenie nepravdivo informovalo o osobe žalobcu. Informácia v ospravedlnení je tak v rozpore s realitou a vykonaným dokazovaním, znenie ospravedlnenia je nepravdivé a zavádzajúce. Tento nedostatok zakladá dôvod na zrušenie povinnosti žalovaného uverejniť ospravedlnenie. V článku „ F. zakázal o sebe písať“ autor zverejnil reakciu žalobcu, keď citoval časti jeho mailu. Nie je preto dôvodná námietka súdu, že žalovaný zverejnil články bez stanoviska žalobcu k danej téme. Vyváženosť článku tak bola zachovaná. Ak by novinári nemohli uverejňovať články, v ktorých sa nenachádza reakcia dotknutej strany, znamenalo by to absolútne obmedzenie tlače. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písmena f) O.s.p. ( nesprávne právne posúdenie veci súdom ) uviedol, že súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Domnieva sa, že nie je dôvod na obmedzenie jeho slobody prejavu, nakoľko informácie z článkov neoprávnene nezasahujú do osobnostných práv žalobcu, obmedzenie slobody prejavu v danom prípade nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, akékoľvek obmedzenie práva slobody prejavu v danom prípade nie je primerané sledovanému účelu. Uverejnené články sú realizáciou slobody tlače. Napadnuté rozhodnutie predstavuje zásah do tohto práva. Jednou z obligatórnych podmienok zásahu do slobody tlače je preukázanie nevyhnutnosti tohto zásahu v demokratickej spoločnosti. Pod pojmom „ nevyhnutnosť “ je potrebné v zmysle rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj ESĽP rozumieť naliehavú spoločenskú potrebu, kedy cieľ sledovaný obmedzením garantovaného práva nie je možné dosiahnuť inak. Naliehavá spoločenská potreba musí byť v prípade obmedzenia práv a slobôd bezpochyby preukázaná. Súd sa nezaoberal skutočnosťou, či uloženie sankcie žalovanému a z toho plynúci zásah do ústavou garantovanej slobody tlače je opatrením v demokratickej spoločnosti nevyhnutným, či skutočne existuje naliehavá spoločenská potreba takéhoto opatrenia. Javí sa, že nevyhnutnosť zásahu do slobody tlače garantovanej žalovanému podľa článku 26 Ústavy Slovenskej republiky ako aj článku 10 Dohovoru nebola preukázaná a takáto nevyhnutnosť ani neexistuje. Podľa záverov nálezu Ústavného súdu Českej republiky číslo IV. ÚS 146/04 „ každé zverejnenie nepravdivého údaja nemusí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv; taký zásah je daný len ak 1) existuje medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry príčinná súvislosť a ak 2) tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nie je možné tolerovať. “ Podľa názoru žalovaného sa v konaní nepreukázala existencia zásahu do osobnostných práv žalobcu. Žalovaný namietal uloženie povinnosti 3 krát po sebe uverejniť ospravedlnenie na titulnej strane denníka, čo je v Slovenskej republike absolútne bezprecedentné a zásadne vybočuje zo zaužívanej súdnej praxe ukladajúcej povinnosť uverejniť jedno ospravedlnenie. Ak ide o vec verejného záujmu, musí byť postup súdov pri obmedzovaní slobody prejavu veľmi opatrný, nakoľko uložené sankcie môžu svojou povahou odradiť tlač odo účasti na diskusii o problémoch legitímneho verejného záujmu. Tieto závery vyplývajú z rozsudku ESĽP Jersild proti na Dánsku za 23. 9. 1994. Rozhodnutie súdu o uverejnení ospravedlnenia 3 dni po sebe je absolútne neprimerané s prihliadnutím na fakt, že žalobca napáda 2 články uverejnené v 1 deň a nie sériu opakujúcich sa článkov o jeho osobe publikovaných dlhší čas. Taktiež povinnosť uverejniť ospravedlnenie veľkými písmenami abecedy je v rozpore s praxou a doterajšou kultúrou tlačených médií. Články o žalobcovi neboli uverejnené veľkými písmenami a nie je dôvodné a primerané takýto typ písma na ospravedlnenie použiť. Veľké tlačené písmená pôsobia v tlačených médiách značne neharmonicky, neprehľadne a pre čitateľov odradzujúco, preto ich vydavatelia nepoužívajú. Netypický tvar ospravedlnenia je tak spôsobilý vyvolať negatívny efekt a odradiť čitateľov od denníka SME. Žalovaný namietal ďalšie nedostatky rozsudku, keď nad rámec podanej žaloby posudzoval a extenzívne sa vyjadroval k potrebe ochrany súdnictva pred deštruktívnymi útokmi, ktoré sú svojím účelom neopodstatnené. Tieto závery súdu idú nad rámec predmetu konania týkajúceho sa výlučne žalobcu a sú spôsobilé ohroziť priebeh procesu v ďalších štádiách, primárne v odvolacom konaní. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 408 /2010 zo dňa 16. 6. 2011, v ktorom súd zdôraznil, že v súdnych sporoch, v ktorých sa sudca domáha ochrany osobnosti, a o to viac značných finančných náhrad, vzniká legitímny problémom „ sudca súdi sudcu “ so zvýšeným rizikom možného korporatívneho správania sa predstaviteľov súdnej moci, čo pri opakovane pochybných či nedostatočne vyargumentovaných zámeroch môže ohroziť legitimitu celého sudcovského stavu “. Žalovaný namietal, že súd na pojednávaní dňa 15. 2. 2012 prijal uznesenie, ktorým ukončil dokazovanie a vytýčil pojednávanie na deň 29. 2. 2012, kde mali účastníci predniesť záverečné reči. Na pojednávaní dňa 29. 2. 2012 o námietkach žalovaného k zmätočnosti petitu prezentovanej v záverečnej reči súd pripustil žalobcovi zmenu petitu. Novým petitom žaloby sa už súd nezaoberal a takisto sa k nemu nevyjadrovali ani účastníci konania, keďže hneď po uznesení o pripustení zmeny petitu súd vyhlásil rozsudok, ktorým tomuto novému petitu vyhovel. Takýto procesný postup súdu je podľa jeho názoru nesprávny a odstrániteľný len zrušením alebo zmenou rozsudku. Takýmto postupom súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces a zároveň bola porušená zásada rovnosti zbraní a kontradiktórnosti. Žalobca sa petitom opraveným po skončení dokazovania dňa 29. 2. 2012 domáhal ospravedlnenia mimo iného za výrok „ F. zakázal o sebe písať“, ktorý sa mal nachádzať v článkoch „ Šéf súdu lovil zadarmo “ a „ Šéfoval súdu, striedal zadarmo“. Napadaná informácia „ F. zakázal o sebe písať“ sa pritom nenachádza v daných článkoch, ale v inom článku s názvom „ F. zakázal o osebe písať“, ktorý bol uverejnený na strane 3 je vydanie denníka SME zo dňa 21. 9. 2009. Znenie ospravedlnenia v petite rozsudku je preto nesprávne a zmätočné, keďže žalovaný daný údaj v uvedených v článkoch neuverejnil. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Rozsudok okresného súdu žiadal ako vecne správny potvrdiť. K namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že v tejto súvislosti je vhodné podotknúť, že každé súdne rozhodnutie je výsledkom tvorivej intelektuálnej činnosti sudcu. Z povahy veci je a priori je vylúčené, aby sa pritom jednalo o obsahovo dokonalý text, a to nielen vzhľadom na úplne prirodzené ľudské vlastnosti každého individuálneho jednotlivca. Podľa § 212 ods. 3 O.s.p. prihliada odvolací súd na vady konania pred súdom 1. stupňa iba vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odhliadnuc od skutočnosti, že odôvodnenie napadnutého rozsudku priamo alebo implicitne dáva zrozumiteľnú odpoveď na všetky žalovaným namietané skutočnosti, vyznieva uplatnenie daného odvolacieho dôvodu ako samoúčelné a formalistické. Výpovednú hodnotu odôvodnenia rozsudku je nevyhnutné vnímať nielen parciálne a izolovane od celkového významu textu, ale predovšetkým v celkových vzájomných súvislostiach argumentácie súdu prvého stupňa. Odvolateľom formulovaný nedostatok rozsudku je natoľko všeobecný a univerzálny, že pri jeho uplatňovaní v odvolaním naznačených intenciách by žiadne reálne súdne rozhodnutie nemohlo zodpovedať zákonným kritériám. Vždy by bolo možné konštatovať, že na niektorú z konkrétnych nastolených otázok v konaní nedal súd uspokojivú odpoveď. Princíp riadneho výkonu spravodlivosti podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky zaväzuje súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí. Nemôže sa to však chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka 2 Cdo 170 /2005 ). V súlade s ustálenou judikatúrou je nevyhnutné, aby v odôvodnení súdneho rozhodnutia bola poskytnutá odpoveď na jednotlivé právne a relevantné argumenty. To však nezakladá právo účastníka na zodpovedanie každej nastolenej otázky (Van de Hurk v. Holandsko, Luka v. Rumunsko, Georgiadis v. Grécko). Zmyslom ani účelom rozsudku, respektíve jeho odôvodnenia, nie je viesť obsiahlu polemiku s účastníkmi konania a bez zmysluplného opodstatnenia predkladať právno- teoretické odpovede na všetky nastolené otázky. Prílišná rozvláčnosť, popisnosť a samoúčelná detailnosť zakladá jeho nezrozumiteľnosť na úkor náležitej presvedčivosti. Ak konkrétne súdne rozhodnutie stručne, vecne a výstižne po skutkovej stránke, tak aj z hľadiska zaujatého právne kvalifikačného záveru postihuje všetky právne významné momenty súdneho prípadu a ak sa súd v odôvodnení vyporiada aj s neodôvodnenou obranou neúspešného účastníka a podporne odkazuje na aktuálnu relevantnú súdnu judikatúru, je nevyhnutné konštatovať, že ide o dôsledok profesionálnej činnosti sudcu, ktorý je lege artis. Napadnutý rozsudok tieto atribúty spĺňa. Námietky žalovaného smerujúce k nedostatočnému odôvodneniu je nevyhnutné vyhodnotiť iba ako vecne neodôvodnenú formálnu procesnú obranu. K namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam uviedol, že sa plne stotožňuje so skutkovými zisteniami súdu v tom, že zverejnené informácie neboli legitímne a neboli čitateľovi poskytnuté nestranne a vyvážene. Je nevyhnutné odmietnuť tvrdenie odvolateľa, že novinár N. H. pripravoval podklady k sporným článkom zodpovedne a objektívne. O opaku tohto tvrdenia priamo svedčí text sporného článku a výpoveď samotného autora na pojednávaní. Svedok B.. L., ktorého autor označil za hlavný zdroj svojich informácií, na pojednávaní dňa 15. 2. 2012 okrem iného uviedol, že N. H. špekulatívne prezentoval ich diskusiu ako nezáväzný priateľský rozhovor ( poznali sa z minulosti ), ktorý si najvyššie bez súhlasu respondenta nahrával na diktafón, ignoroval jeho opakované a dôrazné naliehanie na autorizáciu textu pred jeho uverejnením a v článku formuloval len niekoľko tvrdení, ktoré svedok označil za nepravdivé a zavádzajúce. Autor článku opakovane a vedome postupoval v rozpore so základnými etickými a právnymi princípmi a pravidlami žurnalistiky a tému zámerne spracoval tak, aby docielil diskreditáciu žalobcu. Vzhľadom na formuláciu článku a jeho celkovú výpovednú hodnotu nie je možné stotožniť sa s tvrdením žalovaného, že sa jednalo o prípustnú polemiku na tému nezávislosti justície a žalobcu ako jedného z jej predstaviteľov. Autor neprezentoval svoj názor ako hodnotiaci úsudok, ktorý je založený na pravdivom opise skutkového deja. Vo svojej výpovedi potvrdil, že tému spracovával vo všeobecnej rovine a bez vecnej znalosti pomerov. Uviedol aj to, že bol z niekoľkých zdrojov informovaný o tom, že ide o bežnú poľovnícku prax, čo v pôvodnom článku aj zohľadnil. Pri redakčnej úprave bola táto časť článku vypustená. Potvrdil, že ním formulované konštatovania neboli čitateľovi prezentované ako vecný názor, úsudok autora, ale ako objektívna skutočnosť, skôr ako vecná reportáž, než ako diskusný príspevok. V rozpore s vykonaným dokazovaním je aj námietka žalovaného, že lovené bažanty patrili otcovi žalobcu a nie žalobcovi samotnému, z čoho žalovaný absurdne vyvodzuje rozpor konania žalobcu s etickými pravidlami výkonu sudcovského povolania. V rámci výpovede otca žalobcu C. F. na pojednávaní dňa 20. 6. 2011 bolo nesporne konštatované, že tento svedok ročne dochová približne 7000 kusov bažantej zveri, pričom zhruba 20 % z tohto množstva odovzdá na lov žalobcovi, ktorý sa na tomto chove bezprostredne podieľa finančne a osobným pracovným výkonom. Stotožnil sa s tvrdením žalovaného, že formulácia okresného súdu je nepresná, ak v odôvodnení rozsudku len konštatoval, že autor článku si pri jeho príprave neoveril vstupné informácie. Nie však v tom zmysle, že neguje reálny stav, ale že neadekvátne zmierňuje a čiastočne ospravedlňuje profesionálny postup N. H.. Z dokazovania vyplynulo, že autor mal k dispozícii konkrétne pravdivé informácie a dokumenty, bol výslovne upozornený na relevantné okolnosti a bežnú prax pri výkone práva poľovníctva. Podstatnú časť týchto vstupných údajov však ignoroval a so zvyškom naložil tak, aby ich dezinterpretáciou navodil dojem, ktorý je v príkrom rozpore so skutočnosťou, avšak vytvára ideálny priestor pre účelové hanobenie žalobcu. Žalovaný účelovo zužuje celkový dopad článkov na profesionálny život žalobcu iba vo vzťahu k jeho neúspechu vo výberovom konaní na funkciu predsedu Špecializovaného trestného súdu. Predseda výberovej komisie C.. A. G. vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že žalobcu považoval za najlepšieho kandidáta, avšak vzhľadom na sporný článok a jeho možné konsekvencie uprednostnil iného uchádzača o danú funkciu. V súlade s ustálenou judikatúrou však toto konštatovanie má v procese dokazovania iba podporný význam, rovnako ako výpovede ostatných členov výberovej komisie. Vydavateľ jednoznačne zodpovedá za objektívnu spôsobilosť publikovaného článku zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Bez podpornejšej argumentácie napadnuté výroky sú z pozície nezainteresovaného čitateľa nepochybne spôsobilé vyvolať dojem o protiprávnom, korupčnom, zavrhnutiahodnom a negatívnom správaní žalobcu, ktoré je zo spoločensko-morálneho hľadiska nezlučiteľné s výkonom funkcie sudcu, o to viac s výkonom funkcie predsedu Špecializovaného trestného súdu. Námietka žalovaného, že publikovanie článku nedehonestovalo žalobcu natoľko, že by ním došlo k výraznému zníženiu pravdepodobnosti jeho úspechu v danom výberovom konaní, je irelevantná. Konanie o ochranu osobnosti a proces dokazovania v tomto konaní je nevyhnutné dôrazne odlíšiť od zodpovednosti za škodu a od dokazovania v konaní o uplatnenom nároku na náhradu škody. Dotknutá osoba nemá objektívnu možnosť relevantne preukázať bezprostredný a preskúmateľný dôsledok publikovania infámnych výrokov. Považuje za nesporné, že daný novinový článok je svojím obsahom spôsobilý vyvolať následok, ktorého zmiernenia sa prostredníctvom satisfakčnej žaloby domáha. Poukázal na to, že aj pod vplyvom judikatury Európskeho súdu pre ľudské práva sa v slovenskom prostredí postupne formuje prezentovaná doktrína vo vzťahu k posudzovaniu zodpovednosti za obsah periodickej tlače, ktorá je v rámci európskeho právneho prostredia štandardným prejavom špecifických okolností spojených s celospoločenským dehonestovaním jednotlivca prostredníctvom médií. Je to plne odôvodnená protiváha enormnej spoločenskej moci médií, štandardne označovanej ako štvrtej a najnezávislejšej zložky moci, popri klasickom trojdelení moci na zákonodárnu, súdnu a výkonnú. Nemožno preto súhlasiť s rigidným a ničím neodôvodneným zamieňaním tohto inštitútu s inštitútom zodpovednosti za škodu, čo by viedlo k absurdným dôsledkom v podobe preukazovania priameho kauzálneho nexu, t. j. napr. či si vôbec niekto kúpil predmetné vydanie denníka SME , či a koľko osôb reálne daný článok čítalo. Žalobca neakceptoval ani námietky žalovaného ohľadom nesprávneho označenia nájomcu revíru. Bagatelizovanie tejto skutočnosti, že ide o prípustné novinárske zjednodušenie, nie je namieste. Tento výrok treba vnímať v celkovom kontexte článku a z hľadiska jeho celkovej výpovednej hodnoty. Význam tvrdenia, že žalobca ako bývalý predseda Špeciálneho súdu a súčasný sudca Špecializovaného trestného súdu a kandidát na funkciu jeho predsedu lovil v revíri Poľovníckeho spolku Majerova Skala, je totiž z hľadiska výpovednej hodnoty pre čitateľa diametrálne odlišný od tvrdenia, že lovil v súkromnom revíri regionálneho politika Slobodného fóra G. L., ktorý má tento politik prenajatý od štátu. K otázke ohrozenia bezpečnosti informovaním o jeho poľovačkách poukázal na to, že jeho tvrdenia sú zjavne vytrhnuté z kontextu svedeckých výpovedí, kde v rámci výpovede svedka G. L., ako ochrankára žalobcu, je konštatované, že žalobca nemohol zverejňovať, kde sa nachádzal a čo robil. Nemal by rozprávať o svojom súkromnom živote, ani o tom, kde a s kým sa bude zdržiavať. Taktiež svedok A. D. poukázal na to, že nesmie zverejňovať žiadne informácie týkajúce sa jeho súkromného života. Pokiaľ ide o utajenie údajov o jeho osobe, žalovaný zjavne účelovo vyvoláva konflikt a zveličuje danú problematiku, pričom znenie § 34 ods. 7 a 8 zák. č. 385/2000 Z. z. je jednoznačné. K námietke ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci zdôraznil, že základné právo na ochranu osobnosti podľa čl. 19 Ústavy SR je na hodnotovo identickej úrovni, ako sloboda prejavu podľa čl. 26 Ústavy SR. Neexistuje medzi nimi vzťah subordinácie v prospech slobody prejavu, ako to naznačuje žalovaný. Systematicky je dokonca základné právo na ochranu osobnosti zaradené do druhého oddielu druhej hlavy Ústavy SR medzi základné ľudské práva a slobody, pričom sloboda prejavu je upravená až v treťom oddieli druhej hlavy ako súčasť politických práv. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 10 ods. 2 predpokladá obmedzenie slobody prejavu v záujme zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. Žalovaný nielenže nepreukázal pravdivosť sporných výrokov, ale nad rámec procesných povinností žalobcu bolo hodnoverne preukázané, že išlo o výroky nepravdivé. Pravdivosť spravodajského skutkového tvrdenia je pritom jeho inherentným znakom, pri absencii ktorého stráca tlač akúkoľvek legitimitu dovolávať sa v konkurencii so základným právom na ochranu osobnosti vlastnej slobody prejavu. Publikovanie nepravdivých, či zavádzajúcich informácií nemožno zahrnúť pod právo verejnosti na informácie a právo na slobodu prejavu. Difamujúce výroky boli publikované v mienkotvornom denníku s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorý patrí medzi najčítanejšie. Prvá časť článku bola umiestnená na titulnej strane denníka, doplnená o fotografiu a prezentovaná ako hlavná správa dňa, resp. senzácia s pokračovaním na najčítanejších miestach denníka. Možno konštatovať, že zásah do osobnostných práv vykazoval značnú verejnú publicitu. Téma vo verejnosti naďalej rezonuje, o čom svedčí napríklad aktuálna internetová diskusia na webovom sídle denníka SME, kde v rámci diskusie k článku s justičnou tématikou, zameranou na činnosť Špecializovaného trestného súdu jeden z prispievateľov dňa 05. 05. 2012 doslovne uviedol odkaz na žalobcu ako sudcu, ktorý chodil na poľovačky. Žalobca bol kritizovaný tzv. ad hominem, t. j. predmetom mediálneho útoku bola jeho osoba, súkromie, spôsob trávenia voľného času, čo je absolútne privátna sféra. Ak by mal vzniesť mediálnu kritiku, muselo by sa bezvýhradne jednať o kritiku ad rem, t. j. vecnú kritiku v jeho rozhodovacej činnosti. Mimo talára je osobou, ktorá má výlučné a absolútne subjektívne právo na súkromie. Vyššiu mieru tolerancie, pokiaľ ide o legitímny záujem médií, možno od sudcu dôvodne vyžadovať, pokiaľ ide o reálne výsledky jeho práce a výkon spravodlivosti. Cieľom článku bola škandalizácia jeho osoby a takýto výkon žurnalistickej praxe a výraz slobody prejavu žiadnym spôsobom neprispieva k verejnej diskusii o otázkach celospoločenského záujmu a musí nevyhnutne ustúpiť základnému ústavnému právu na ochranu osobnosti. Preto považuje zvolenú formu ospravedlnenia za adekvátnu. Miernejšia forma ospravedlnenia by aj vzhľadom na značný časový odstup v dôsledku nevyhnutného súdneho konania nebola spôsobilá náležite naplniť reparačnú, satisfakčnú a aj preventívnu funkciu ospravedlnenia. To, že nejde o doteraz bežnú súdnu prax, nemožno vyhodnotiť ako vecný argument. Vo vzťahu k výnimočnosti daného prípadu je vhodné poukázať na to, že sa v tomto konaní zrejme jedná o bezprecedentný prípad. Nie je známe, že by v rámci praxe Slovenských súdov bolo v minulosti rozhodované o ochrane osobnosti sudcu pred zásahom do jeho súkromia. Všetky zásahy zo strany médií sa týkali iba konkrétnej práce sudcov, ktorá samozrejme, môže byť predmetom primeranej kritiky. K výčitke, že „sudca súdi sudcu“ a z toho abstrahovanú údajnú vadu konania pred súdom prvého stupňa je treba podotknúť, že právomoc súdu v tejto veci je daná právnym poriadkom Slovenskej republiky, eventuálnej zaujatosti konkrétneho zákonného sudcu bráni ust. § 14 a nasl. O. s. p. . Žalovaný zaujatosť zákonného sudcu nenamietal. Žalobca nemôže byť akokoľvek ukrátený pri uplatňovaní svojich práv a oprávnených záujmov na základe toho, že v čase legitímne požadovanej súdnej ochrany sám vykonáva funkciu sudcu. V podmienkach materiálneho právneho štátu neexistuje iný orgán, ktorý by bol spôsobilý poskytnúť žalobcovi adekvátnu súdnu ochranu. Akceptovanie absurdnej argumentácie žalovaného by vo všeobecnosti viedlo k plošnej denegatio iustitiae vo vzťahu ku všetkým predstaviteľom sudcovského stavu, pokiaľ by si uplatňovali akýkoľvek svoj nárok súdnou cestou. V rámci nastolenej diskusie žalovaným, je zrejmé nevyhnutné dať odpoveď na otázku, či je možné v rámci trestného konania vyšetrovať vyšetrovateľa, obžalovať prokurátora. K prípustnej zmene žaloby na pojednávaní dňa 29. 02. 2012 uviedol, že išlo o minimálnu formálnu zmenu znenia petitu, ktorá žiadnym spôsobom nemohla ovplyvniť predmet konania a bola iba „učinením za dosť“ námietke žalovaného. V postupe súdu prvého stupňa , ktorý pripustí výlučne formálnu zmenu žaloby po ukončení dokazovania, nemožno vidieť porušenie procesných predpisov, ani princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti konania. Proti takémuto súdnemu rozhodnutiu navyše nie je odvolanie prípustné (§ 202 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Samotný žalovaný prvýkrát namietol túto skutočnosť až v záverečnom vyjadrení, po skončení dokazovania, napriek tomu, že tak mohol urobiť kedykoľvek počas konania. Považuje to za šikanózny a špekulatívny výkon subjektívnych práv z jeho strany. Danú námietku považuje za prejav nepodstatného, účelového a tendenčného formalizmu, ktorý je vo výraznom nesúlade s materiálnym zmyslom a podstatou občianskeho súdneho konania. Ak žalovaný považuje stĺpcový príspevok s podnadpisom „F. zakázal o sebe písať“ na strane tri spomenutého vydania denníka SME za samostatný článok a z tejto skutočnosti odvodzuje nevyhnutnosť žalobu zamietnuť, je z jeho pozície jedinou vhodnou reakciou konštatovanie, že ide o tendenčný formalizmus. Osoba, autora je právne irelevantná a zodpovednosť je na strane vydavateľa, v tomto zmysle je formulované aj znenie ospravedlnenia. Článok, „Šéfoval súdu, strieľal zadarmo“ je na strane tri denníka SME zo dňa 21. 09. 2009 graficky ohraničený na úrovni zväčšeného nadpisu zľava okrajom novinovej strany a zprava tenkou vertikálnou čiarou, ktorá ho oddeľuje od článku „Bukovinu pustili lacno“. Stĺpcový príspevok „F. zakázal o sebe písať“ je pritom nadpísaný výrazne menším písmom a je graficky horizontálne zaradený priamo pod väčší nadpis samotného článku. Nijako spod tohto nadpisu nevyčnieva a je zarovnaný k pravej hranici hlavného článku. U bežného čitateľa je tak vyvolaný nesporný dojem, že ide o príspevok s marginálnym podnadpisom, ktorý je súčasťou celého článku „Šéfoval súdu, strieľal zadarmo“. Vecná nadväznosť textu je pritom bezprostredne vnímateľná a zjavná. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.. Žalovaný obsiahle odvolanie odôvodnil s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O. s. p.. Z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa písm. a), v zmysle ktorého možno odvolanie odôvodniť s poukazom na to, že došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., argumentoval s poukazom na to, že došlo k porušeniu zásady spravodlivého procesu, keď súd svojím postupom odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, lebo svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Namietal absenciu vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia. Aj keď v danej časti odvolania systematicky nenamieta nesprávny procesný postup prvostupňového súdu vo vzťahu k zmene petitu žaloby, na ktorú skutočnosť poukazuje v závere svojho odvolania, aj danú námietku je možné podradiť pod ust. § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.. Z hľadiska aplikácie ust. § 221 ide o ods. 1 písm. f) O. s. p., keď súd zruší rozhodnutie v prípade, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom a za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Na vady konania, ktoré mali (nestačí, že mohli mať) za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prihliada z úradnej povinnosti. Zákon bližšie nešpecifikuje, aká možnosť pred súdom sa musela účastníkovi odňať, akým spôsobom, ani v akom rozsahu. Daný dôvod odvolania sa môže vzťahovať na najrôznejšie situácie, ktoré možno zovšeobecniť, iné treba posudzovať ad hoc. Námietka žalovaného spočívala v tom, že súd na pojednávaní dňa 15. 02. 2012 prijal uznesenie, ktorým ukončil dokazovanie a vytýčil pojednávanie na deň 29. 02. 2012, kde mali účastníci predniesť záverečné reči. Na pojednávaní dňa 29. 02. 2012 žalovaný namietal zmätočnosť petitu záverečnej reči a súd následne pripustil žalobcovi zmenu petitu. Novým petitom žaloby sa už nezaoberal. Tým bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces a porušená zásada rovnosti zbraní a kontradiktórnosti. Odvolací súd vzhľadom na uvedené argumenty úvodom konštatuje, že v odvolaní žalovaný konkrétne nešpecifikoval, ako bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces a ako bola porušená zásada rovnosti zbraní a kontradiktórnosti vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcom. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že predmetom konania bol článok (články) uverejnený v denníku SME dňa 21. 09. 2009. Žalobca svoj petit formuloval tak, že ospravedlnenie má znieť: „Dňa 21. 09. 2009 sme na titulnej a tretej strane denníka „SME“ uverejnili článok pod názvom „Šéf súdu lovil zadarmo “ v ktorom sme okrem iného uviedli, že sudca špecializovaného trestného súdu C.. G. F. v roku 2008 zadarmo lovil v poľovnom revíry „Čebovská Bukovina...“. Rozsudkom na základe upresneného petitu žalobcom rozhodol tak, že ospravedlnenie má byť v znení „ . . . Dňa 21. 09. 2009 sme na titulnej a tretej strane denníka „SME “ uverejnili článok pod názvom „Šéfoval súdu lovil zadarmo “ a na tretej strane denníka „SME“ uverejnili článok pod názvom „Šéfoval súdu, strieľal zadarmo “ v ktorých sme ...“. Rozdiel vo formulácii je len v tom, že v pôvodnom petite žalobca gramaticky formuloval zásah do jeho osobnostného práva článkom, ktorý bol uvedený na titulnej aj tretej strane denníka, keď daný titul považoval za jeden článok. Po námietke žalovaného výrok opravil tak, že malo ísť o jeden článok na titulnej strane denníka a ďalší článok na tretej strane denníka. Z uverejneného článku, titulky, umiestneného v strede prvej strany denníka, vyplýva zdôraznený názov „Šéf súdu lovil zadarmo“ s podtitulom „Expredseda špeciálneho súdu a šéf kontrolórov za poľovačky neplatili“, pričom v dolnej pravej časti titulky a daného článku je odkaz na pokračovanie článku s údajom „viac na tretej strane“. Na tretej strane sa nachádza materiál k danej téme uvedený samostatným názvom „Šéfoval súdu, strieľal zadarmo“, s podtitulom „Povolenku na odstrel vysokej zveri dostali bezplatne šéfovia Špeciálneho súdu a kontrolórov“, ktorý článok je oddelený zvyslou čiarou až na koniec stránky a v rámci hlavného nadpisu sa nachádza podtitul „F. zakázal o sebe písať“. Odvolací súd z hľadiska danej rozpornej formulácie, vzhľadom na uplatnený nárok, rozdielne gramatické vyjadrenie nepovažuje za podstatné vo vzťahu k uplatnenému nároku, resp. že by vôbec námietka žalovaného k pôvodnému petitu bola opodstatnená. Ide o subjektívny názor čitateľa, ako danú informáciu vníma, či ako jeden článok alebo dva samostatné články. Z hľadiska fyzického umiestnenia v novinách možno považovať články za samostatné, avšak z hľadiska obsahovej zložky jednoznačne ide o jeden článok, čomu nasvedčuje aj to, že na prvej strane denníka pri úvodnom článku je uvedené, že viac sa čitateľ dozvie na tretej strane. Daný postup nijako nevybočuje z novinárskej praxe, grafickej podoby denníka, v snahe upútať čitateľa a na prvej strane ho informovať o podstatných správach denníka, ktoré sú bližšie rozvinuté vnútri denníka, pričom dáva čitateľovi na výber, či sa chce dozvedieť viac alebo nie, prípadne mu daný titulok postačuje. Z hľadiska procesných práv žalobcu preto aj prvý petit spĺňal kritériá, ktoré presne vymedzovali obsah uplatneného práva, taktiež i upravený petit s touto požiadavkou nie je v rozpore. Podľa § 95 ods. 1 O. s. p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. Podľa ods. 2 súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Citované ustanovenie vyjadruje dispozičné oprávnenie navrhovateľa, pričom k zmene návrhu môže dôjsť vo viacerých smeroch. Môže ísť o zmenu kvantitatívnu, to znamená, že navrhovateľ žiada viac toho istého plnenia, než pôvodne, kvalitatívnu, keď žiada iné plnenie, než pôvodne alebo celkom iné rozhodnutie. Treba zdôrazniť, že pod zmenou návrhu nemožno rozumieť iba zmenu petitu, ale aj zmenu skutkového stavu, čo do základu odôvodňujúceho právo alebo povinnosť, prípadne existenciu, či neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Pod predmetom konania treba rozumieť skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo alebo povinnosť uplatňovaná v návrhu na začatie konania. Preto podstatná zmena skutkových okolností do takej miery, že touto zmenou dochádza k zmene totožnosti veci, môže privodiť situáciu, v ktorej treba rozhodnúť podľa § 95 ods. 2 O. s. p.. Takouto zmenou však nie je akákoľvek zmena skutkových tvrdení, ale iba taká zmena, ktorá vo svojej podstate nachádza svoj odraz v podstatne odlišnom posúdení totožnosti skutkových okolností, od ktorých žalobca odvodzuje svoje právo alebo povinnosť. Žalobca žiadnym spôsobom nezmenil skutkové okolnosti, ani tvrdenia, pretože k jeho prednesu došlo až po ukončení dokazovania v dôsledku prejavu žalovaného. Daná zmena nemôže privodiť odlišné posúdenie skutkových okolností vzhľadom k obsahu žaloby. V danom prípade je otázka, či žalobca v porovnaní so žalobou sa domáha vydania iného rozhodnutia, petitu, ako pôvodne v žalobe uviedol. Z hľadiska obsahu možno konštatovať, že neexistuje podstatný rozdiel v obsahu žaloby vzhľadom na spôsob uverejnenia informácie žalovaným, ide len o rozdielne gramatické vyjadrenie názoru na spôsob uverejnenia. Z hľadiska judikatúry platí, že ak ide o podanie, ktoré je síce označené ako zmena návrhu, ktoré nemá za následok zmenu totožnosti veci, ide iba o doplnenie návrhu, a súd o takejto zmene nerozhoduje, ale bez ďalšieho pokračuje v konaní. Pokiaľ prvostupňový súd však daný procesný úkon žalobcu vyložil reštriktívne, neprihliadal na obsah uplatneného nároku, ale vychádzal čisto z konkrétneho znenia petitu, aj keď došlo k zmene vo formulácii. Ak prvostupňový súd sa priklonil k tomuto výkladu, odvolací súd to nepovažuje za vadu, ktorá by spôsobila nesprávnosť rozhodnutia prvostupňového súdu. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že prvostupňový súd na pojednávaní dňa 15. 02. 2012 uznesením rozhodol, že vyhlasuje dokazovanie za skončené. Zároveň pojednávanie odročil na deň 29. 02. 2012 s tým, že na pojednávaní právni zástupcovia prednesú záverečné reči. Zo zápisnice o pojednávaní z tohto dňa vyplýva, že žalobca predniesol záverečné stanovisko, pričom právny zástupca žalovaného namietal petit žalobného návrhu, ktorý je v niektorých častiach neurčitý a zmätočný, lebo je nevykonateľný, keď namietal, že článok „Šéf súdu lovil zadarmo“ na tretej strane denníka niky nebol uverejnený. Žalobca vysvetlil stanovisko k námietke žalovaného s poukazom na to, že ide v podstate o jeden článok, avšak z hľadiska žalovaného upravil petit žaloby. Následne súd uznesením pripustil zmenu žaloby. Právny zástupca žalovaného následne konštatoval, že nesprávnosť petitu konštatovali až v záverečnej reči, pričom súd mal na to prihliadnuť vo svojej úvahe len v tej časti, keď rozhodoval o merite veci, nieže prijme uznesenie, ktorým by toto konanie ešte ovplyvnil. Odvolací súd poukazuje na ust. § 95 ods. 2 O. s. p., keď by súd nepripustil zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd nemal dôvod nepripustiť zmenu návrhu, pretože výsledky doterajšieho konania mohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, keďže išlo len o formálnu gramatickú úpravu znenia textu. Aj keď súd rozhodoval uznesením, svojím spôsobom nedošlo k zmene skutkových okolností, tvrdení žalobcu, od ktorých odvodzoval svoje právo a nedošlo ani k porušeniu práva žalovaného, ktorý sa k daným skutočnostiam vyjadroval. Zmenou petitu nedošlo k situácii, kedy by súd rozhodoval o niečom, k tomu by sa účastníci nemohli vyjadriť a tak boli porušené ich procesné práva. Zmenený návrh nebolo treba žalovanému doručovať do vlastných rúk, keďže bol prítomný na pojednávaní. Je nepochybné, že vykonané dôkazy neboli prekážkou vyhovenia návrhu na zmenu, pretože boli významné pre rozhodnutie vo veci o zmenenom návrhu. Z hľadiska námietky žalovaného nie je zrejmé, v čom došlo k porušeniu rovnosti zbraní. Jednou z požiadaviek spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je jeho kontradiktórny charakter, keď každá strana musí mať zásadne možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné pre úspech jeho požiadaviek, ale zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženou súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim (Nanto Venelli c.Francúzsko z 18. 03. 1997). Ústavný súd formuloval požiadavku rovnosti zbraní aj v tom zmysle, že „žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo, aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci“ (I. ÚS 59/00, Nález Ústavného súdu SR zo dňa 12. 06. 2008 sp. zn. I. ÚS 114/08). Z prednesu zástupcu žalovaného na tomto pojednávaní vyplynulo, že súd na jeho prednes mal reagovať len vo svojej úvahe ohľadom rozhodnutia vo veci. Odvolací súd sa stotožňuje s postupom prvostupňového súdu, keď návrhu na zmenu petitu v tomto prípade vyhovel, nakoľko danú námietku vzniesol žalovaný až po tom, keď došlo k vydaniu rozhodnutia súdu, ktorým vyhlásil dokazovanie za skončené. V danom prípade išlo o formálnu zmenu žaloby a odvolací súd je toho názoru, že by došlo práve k porušeniu rovnosti zbraní, ak by na podstatnú námietku zo strany žalovaného žalobca nemohol následne už reagovať, čím by ho v podstate diskvalifikoval a bol by znevýhodnený na úkor žalovaného pri uplatňovaní svojich práv, nakoľko vzhľadom na námietku žalovaného by tento mohol získať na úkor žalobcu priaznivejšie postavenie pri rozhodovaní veci. Z týchto dôvodov odvolací súd námietku ohľadom zmeny petitu žaloby nepovažuje za dôvodnú. Žalovaný ďalej namietal, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, že vznikol nesúlad medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami. Poukázal na potrebu riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj na § 157 ods. O. s. p.. Poukázal na štandardnú judikatúru aj Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj na podmienky, za ktorých rozhodnutie nemožno považovať za dostatočne odôvodnené. Je to v prípade, ak čiastočne alebo úplne absentujú dôvody rozhodnutia, právne závery súdu sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami, právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a odôvodnenie rozhodnutia obsahuje len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Podľa názoru žalovaného všetky štyri uvádzané skutočnosti nastali v napadnutom rozsudku, keď sa súd dostatočne nevysporiadal zo zásadnými pripomienkami žalovaného. V rozsudku absentuje zdôvodnenie, prečo považuje prípravu článkov za nedostatočnú, ako zasiahli články do súkromia a profesijného života žalobcu, prečo je výrok „F. zákaz o sebe písať“ nepravdivý, ako mohli články ohroziť bezpečnosť žalobcu, prečo je utajovanie informácii o žalobcovi dôvodné, že v prípade poľovačiek žalobcu nešlo o dar, ani bezdôvodné obohatenie a poľovačky nemohli ohroziť nezávislosť žalobcu a poľovačky žalobcu nie sú témou verejného záujmu, o ktorých je možné písať. Odvolací súd dané námietky nepovažuje za dôvodné. Na všetky otázky žalovaného bolo v rozhodnutí prvostupňového súdu zodpovedané, v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd tieto dôvody doplní a zvýrazní ich v ďalšej časti svojho odôvodnenia vo vzťahu aj k ďalším namietaným skutočnostiam. Predovšetkým treba poukázať na skutočnosť, že žalovaný abstrahuje jednotlivé skutočnosti, vytrháva ich z kontextu bez toho, aby zohľadňoval to, že v danom prípade, ako bude nižšie uvedené, je potrebné celý článok a informáciu uvedenú v denníku vnímať komplexne. Prvostupňový súd na námietku ohľadom prípravy článkov odpovedal na strane 20 svojho rozsudku, keď autorovi vytkol, že neoslovil predstaviteľov spolku Kiarov, dôkladne sa neoboznámil so zmluvou o prenájme a poplatkovej povinnosti, neoslovil poľovníkov, ktorý uskutočňujú výmenné poľovačky, neoslovil zástupcov štátnych lesov, nezistil štatistické údaje o ulovenej zveri v spolku Majerova skala a Kiarov. Z citácie odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd uvedené uvádza príkladmo, čomu nasvedčuje aj slovko „napríklad“. Odvolací súd konštatuje, že pokiaľ by sa autor dostatočne oboznámil s danou problematikou, mal by pri písaní článku podstatne iné informácie, ktoré z hľadiska vyváženého spravodajstva mal použiť. Pokiaľ ide o zásah článku do súkromia profesijného života žalobcu, okresný súd danú skutočnosť odôvodnil čiastočne na strane 17, keď zdôraznil, že článok bol spôsobilý vyvolať negatívne reakcie na osobu žalobcu, pričom už zo samotných výpovedí svedkov, napríklad C.. A. G. súd na strane 18 rozsudku konštatoval, že mal dosah na jeho rozhodovanie pri výbere žalobcu za predsedu Špecializovaného trestného súdu, taktiež daná skutočnosť vyplynula z výsluchu svedka C.. G. G., svedka L.. Je nepochybné, že dané články zasiahli do profesijného života žalobcu, pričom aj odvolací súd považuje za absurdné, aby v prípade, ak sa na sudcu kladú vysoké morálne a etické nároky v súvislosti s výkonom jeho funkcie, ako aj pre sféru osobného života, preukazovať, či článok zasiahol do súkromia a profesijného života žalobcu. Každá nedôvodná a nepravdivá kritika, očiernenie vyvolá pochybnosti o morálnom profite sudcu, zvlášť, ako žalovaný konštatuje, že súdnictvo je v očiach verejnosti najmenej dôveryhodná inštitúcia Ústavného systému Slovenskej republiky. Daný článok nepochybne má vplyv na súkromie sudcu, zasiahne psychiku, pretože nepodloženými tvrdeniami sa musí zaoberať a je len na ňom, či bude považovať za potrebné sa proti takýmto výrokom brániť alebo nie, čo nepochybne má dopad aj na rodinný život. Daná otázka však súvisí s odpoveďou na ďalšie námietky žalovaného čo bude odôvodnená nižšie. Námietka ohľadom výroku, že „F. zakázal o sebe písať“ je nepravdivý, taktiež nie je dôvodná, keď súd na strane 17 bližšie poukazuje na to, že žalobca vyjadril nesúhlas so zverejňovaním jeho identity a údajov o jeho osobe, pričom ho postavil do pozície, že niečo zakazuje o sebe písať. Odvolací súd stručne poukazuje na to, že daný výrok je nepravdivý, pretože žalobca o sebe nezakázal písať, využil svoje zákonné právo dané mu ust. § 34 ods. 7 a 8 zák. č. 385/2000 Z. z. a musel prihliadnuť aj na odporučenia v súvislosti s bezpečnostnými opatreniami, ktoré musí dodržiavať ako sudca Špecializovaného trestného súdu. Z hľadiska novinára možno ide o zjednodušenie, z hľadiska podstaty a dopadu danej informácie nejde o zanedbateľný obsah slovného prejavu, ktorý by na čitateľa nemal žiadny vplyv. Uvedená informácia poskytuje čitateľovi dojem, že žalobca direktívne prikázal, ako sa má novinár chovať, čo nemá písať, pričom je podstatný rozdiel v tom, či niečo zakázal alebo nedal súhlas, na ktorý bol oprávnený v zmysle zákona, či realizoval svoje právo alebo obmedzil právo žalovaného. K námietke, ako mohli články ohroziť bezpečnosť žalobcu, prvostupňový súd dal dostatočnú odpoveď, ktorá jednak vyplynula z výpovede svedkov L., D., ako aj z výpovede žalobcu. Právo na primerané utajenie údajov o osobe sudcu vyplýva z § 34 ods. 7 zák. č. 385/2000 Z. z., na ktorý poukázal súd na strane 17 rozsudku, pričom z kontextu rozsudku nepochybne vyplynulo, že postavenie žalobcu je špecifické vo vzťahu k funkcii sudcu na Špecializovanom trestnom súde, pričom je povinný podrobiť sa špeciálnym bezpečnostným opatreniam. Žalovaný zjavne podceňuje bezpečnosť sudcu a nekladie dôraz na to, ktoré informácie sú skutočne také, ktoré je potrebné utajiť. Pokiaľ išlo o polemiku, že v prípade poľovačiek nešlo o dar ani o bezdôvodné obohatenie, z rozhodnutia nepochybne vyplýva, že okresný súd sa vysporiadal s danou skutočnosťou, keď mal za preukázané, že žalobcovi nebol poskytnutý žiadny dar, ani sa nijak neobohatil, nakoľko poľovačku realizoval v rámci výkonu poľovníctva, konal v súlade so zákonom, naviac, sám poskytol protiplnenie poskytnutím bažantej zveri. Námietka žalovaného, či poľovačka môže ohroziť nezávislosť žalobcu, je abstraktná, vo svojej podstate napádajúca základné práva žalobcu, kde nieto dôvod, aby jeho práva boli v súlade s Ústavou Slovenskej republiky akceptované v zúženom význame. Niet žiadneho rozdielu v tom, či účasť na poľovačke môže ohroziť nezávislosť žalobcu, alebo jeho účasť napríklad na benefičnom koncerte, plese v opere, či na športovom podujatí. Na danom mieste treba uviesť, že sudca nemôže žiť izolovane, byť uzavretý so svojom bydlisku, vykonať prácu na súde a opätovne sa vrátiť domov. Možno v takomto prípade by mohla nastať situácia, ktorá nevzbudzuje všeobecnú možnosť pochybnosti o nezávislosti sudcu. Pokiaľ totiž nastane situácia, ktorá môže danú pochybnosť vzbudiť, Občiansky súdny poriadok, ale aj Trestný poriadok má inštitúty, ktoré sudcu vylúčia z rozhodovania v prípade, ak by bol vo veci zaujatý. Pokiaľ ide o to, či poľovačka žalobcu je témou verejného záujmu, o ktorej je možné písať, vyplýva z kontextu rozhodnutia okresného súdu, zvlášť s akcentom na to, že ide o trávenie voľného času a súkromnú sféru sudcu, keď odpoveď súd dáva na strane 20 rozsudku, ale pričom súd danú skutočnosť nevytrháva z kontextu a zdôrazňuje, že informácie nie sú záležitosťou verejného záujmu, predovšetkým v prípade, ak nie sú objektívne a pravdivé. Odvolací súd dodáva, že daná skutočnosť by mohla byť témou verejného záujmu, pokiaľ by novinár zistil také skutočnosti, ktoré skutočne spochybňujú nezávislosť súdu, prípadne ide o také konanie sudcu, ktoré je nezlučiteľné s požiadavkami na jeho výkon a ohrozujú nezávislosť a dobré meno justície. Ako príklad možno uviesť, že by žalobca sa zúčastňoval poľovačiek s osobami, ktoré páchajú trestnú činnosť a žalobca by o tom mal vedomosť. Dôvodom verejného záujmu by bola aj situácia, kedy žalobca poľoval s osobou, ktorá je súdená na Špecializovanom trestnom súde, resp. o ktorej by sám žalobca mal rozhodovať. V konaní však nebolo preukázané, že by sa tak stalo. Z rozhodnutia súdu nevyplýva, žeby absentovali dôvody rozhodnutia, keď pri rozhodovaní vychádzal z vykonaného dokazovania, dôkazy vyhodnotil jednotlivo, aj vo vzájomných súvislostiach. Použil príslušnú judikatúru jednak Európskeho súdneho dvora, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom vychádzal z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 326/2009 a II. ÚS 152/2008, keď vychádzal z testu proporcionality za použitia tzv. Alexyho vážiacej formuly. Z dokazovania mal preukázané, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, pričom skutkové zistenia vyplývajú z vykonaných dôkazov a právne závery sú s nimi v súlade. Odôvodnenie rozhodnutia nie je všeobecné, keďže neobsahuje len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov. Preto odvolací súd nezdieľa názor žalovaného, že rozhodnutie nie je presvedčivo odôvodnené. Zároveň prízvukuje, že aj keď sú kladené náročné podmienky na odôvodnenie rozhodnutia, prílišná rozvláčnosť, polemickosť rozhodnutia je na škodu jeho presvedčivosti, čo je taktiež dôvod, pre ktorý je možné rozhodnutie nižšieho súdu zrušiť. Rozhodnutie nemôže byť miestom akademických polemík, keďže toto nie je účelom rozhodnutia a nezodpovedá ani ust. § 157 O. s. p.. Žalovaný namietal nesprávne skutkové zistenia v rozsudku, pričom tvrdí, že všetky tieto podmienky žalovaný splnil, keď novinár pripravoval podklady k článkom zodpovedne po dobu jedného mesiaca. Stretol sa s B.. L., ktorého v článkoch citoval a snažil sa o sprostredkovanie stanoviska žalobcu, ktorý to však zakázal. V odvolaní žalovaný pripúšťa, že články obsahovali polemické názory, či systém barterových poľovačiek nemôže danú nezávislosť sudcov ohroziť. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného, že dané predpoklady boli novinárom splnené. To, že pripravoval podklady zodpovedne podľa názoru žalovaného neznamená, že tomu tak aj bolo. Ako bolo v konaní preukázané, zisťoval podklady, ktoré z jeho pohľadu pre zamýšľaný obsah článku boli podstatné, avšak nezabezpečil také podklady, ani ich neuviedol do článku, ktoré by uvádzali podstatné informácie z hľadiska objektívneho pohľadu a možnosti vytvorenia si názoru čitateľa. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, nosnou témou článku vôbec nie je nezávislosť sudcov, ale skutočnosť, že v lesoch sa loví zadarmo, v dôsledku čoho vznikajú straty. V súvislosti s daným článkom je osoba žalobcu vyzdvihnutá a na ňu je upriamená pozornosť. Naviac, z článku nevyplýva žiadna kritika vo vzťahu k nezávislosti sudcu vo vzťahu k prezentovanej téme, pretože podtituly o možnosti prijímania daru sudcom sa vzťahujú len k osobe žalobcu z pohľadu, či za poľovačku mal platiť alebo nie. Už len podtitul, že sudca nemôže prijať od akejkoľvek osoby dar, ktorý by mohol vzbudiť pochybnosti o jeho nezaujatosti, je nedostatočná a nesprávna informácia vytrhnutá z kontextu, pretože z ničoho nevyplýva, že by sudca nemohol prijímať dary, ako každá iná osoba, samozrejme, nie vo vzťahu k rozhodovacej činnosti sudcu. Ak by sudca nemohol prijať dar od akejkoľvek osoby, tak by nesmel prijať dar ani v rámci osláv životného jubilea, a to ani od svojich najbližších. Na strane tri článku autor posunul čitateľovi záver, že dar v podobe poľovačky môže spochybniť nezávislosť žalobcu, pričom uvádza fakt, že žalobca prijal dar v podobe poľovačky. S argumentáciou žalovaného možno súhlasiť potiaľ, pokiaľ by skutočne žalobca prijal dar, čo však nie je pravda, nebolo to preukázané. Aj v takom prípade bez ďalších relevantných skutočností nemožno dospieť k záveru, že mohlo dôjsť k spochybneniu nezávislosti žalobcu. Muselo by ísť bezpochyby o dar, ktorý je v príčinnej súvislosti s rozhodovacou činnosťou žalobcu ako sudcu. V konaní bolo nepochybne preukázané, že účasť žalobcu na poľovačke ako voľnočasovej aktivite vyplývala z jeho záujmovej činnosti, naviac, garantovanej článkom 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keď právo slobodne sa združovať sa zaručuje, pričom každý má právo s inými sa združovať s spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že obchádzanie inštitútu platených poľovačiek môže znamenať reálnu stratu príjmov Štátnych lesov Slovenskej republiky, avšak len potiaľ, pokiaľ tento názor by bol súladný s teraz platnou právnou úpravou, pričom ani v odvolaní žalovaný neakcentuje na rozdiel medzi revírmi v štátnych lesoch a na súkromné revíry. Je však pravdou, že aj keď ide o bežnú prax, novinári môžu poukázať na danú skutočnosť, avšak tak, aby sa venovali skutočnej téme a jej podstate bez toho, aby ohrozili práva ostatných osôb. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že články žalobcu neobviňovali z porušenia etických, morálnych, či právnych noriem. Tým, že žalovaný v článku uviedol, že žalobca prijal dar (článok na strane tri denníka) ho takto obvinil z porušenia prinajmenšom etických a morálnych noriem v súlade s publikovanými vyhláseniami sudcov v danom článku. Pokiaľ žalovaný namieta, že z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, čo v rámci reciprocity ponúkal žalobca, daný názor nemožno akceptovať, pretože prvostupňový súd z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že poľovnícka prax, pri ktorej dochádza k recipročnému plneniu, je bežná. Z vykonaného dokazovania, z odôvodnenia rozsudku na strane šestnásť vyplynulo, že o oprávnení žalobcu na lov rozhodovali členovia Poľovníckeho združenia Majerova skala, pričom v tom čase členskú základňu tvorili siedmi členovia, ktorí následne na základe pozvania žalobcu vykonali lov bažantov v revíri. Prvostupňový súd uviedol, že žalobca je členom Poľovníckeho združenia Kiarov, členovia Poľovníckeho združenia Majerova skala poľovali recipročne, bezplatne, naviac, na bažanty, ktoré pochádzali z umelého chovu otca žalobcu. Z výpovede tohto svedka bolo preukázané, že daná skutočnosť a tvrdenie je pravdivé. V konaní mal súd za preukázané, že svedok dochová 7000 kusov bažantej zveri, pričom približne 20% odovzdá na lov žalobcovi, ktorý sa na tomto chove bezprostredne podieľa finančne a osobným pracovným výkonom. Pokiaľ žalovaný namieta, že súd mu vytkol nedostatočné overenie informácií novinárom uvádza, že tieto podmienky splnil. Súd mal preukázané, že autor si zaobstaral pravdivé informácie aj dokumenty, bol výslovne upozornený na rozhodujúce okolnosti a bežnú prax pri výkone práv a poľovníctva, autor však dané informácie nepoužil, čím navodil iný dojem, ako je skutočnosť. Novinár sa nestretol s inými členmi Spolku Majerova skala, ale len s predsedom združenia B.. L.. Tvrdenie žalovaného, že išlo o najvyššie postaveného člena, nie je ničím doložené a je to len subjektívny názor žalovaného. Bolo preukázané, že to nebol len tento svedok, ktorý o podstatných okolnostiach chodu združenia rozhodoval. Pokiaľ súd poukázal na to, že mal osloviť členov Spolku Kiarov, argument, že novinár oslovil žalobcu, ktorý bol členom tohto spolku, nie je dostatočnou námietkou, ktorú je možné akceptovať. Ak námietka žalovaného smerovala k tomu, že žalobca ako člen Poľovníckeho spolku Kiarov mal sám loviť zver v rozsahu 60% celej ulovenej bažantej zveri, pričom namieta, že reciprocita bola v podstate vyčerpaná len žalobcom na úkor ostatných členov tohto spolku, na overenie danej informácie mal osloviť aj ostatných členov spolku. Naviac bolo preukázané, že poskytnutá reciprocita nespočívala v umožnení lovu zveri voľne žijúcej v revíri, ktorý bol v užívaní členov spolku Kiarov, ale žalobca poskytol zver z chovu otca, na ktorom sa osobne podieľa. Pokiaľ súd vytkol novinárovi, že sa mal oboznámiť so zmluvou o prenájme a poplatkovej povinnosti, nepostačuje, že novinár túto zmluvu získal pri príprave článku, že sa s ňou podrobne oboznámil, pretože nie je možné overiť, či a do akej miery tomuto dokumentu venoval pozornosť, keď z neho nevychádzal pri písaní článku tak, aby poskytol objektívnu informáciu. Pokiaľ si novinár zaobstaral štatistické údaje ulovenej zveri v spolku Majetova skala, je pravdou, že uviedol, čo z toho ulovil žalobca, ale neuviedol pre porovnanie, koľko bolo celkovo strelenej zveri. Vyselektoval tak len jeden údaj o „streleckej úspešnosti“ žalobcu. Treba podotknúť, že počas prípravy článku mal vedomosť o tom, že ide o bežnú poľovnú prax, reciprocita nespočívala v protiplnení žalobcu vo vzťahu k Poľovníckemu spolku Kiarov a že žalobca poskytol na protiplnenie zver z chovu otca, na ktorej sa podieľal. Neuvedením rozhodujúcich skutočností článok vyznel jednoznačne, keď čitateľ si nemohol urobiť vlastný názor ohľadom danej skutočnosti, resp. mohol, avšak len na základe poskytnutých informácií, ktoré neboli úplné a pre objektívnosť informácie boli nutné. Vzhľadom na námietku ohľadom zásahu do profesného života žalobcu odvolací súd konštatuje, že odpoveď na danú námietku je ťažko splniteľná, nakoľko je absolútne v rozpore s právom na ochranu osobnosti priznaným Občianskym zákonníkom § 11 a nasl.. V zmysle citovaného ustanovenia totiž nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene, či nezavinene, alebo vedome, či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Nepochybne za neoprávnený zásah sa však nepovažuje kritika, ak je pravdivá a súčasne svojou formou primeraná. To znamená, za neoprávnený zásah sa považuje taká kritika, pokiaľ nie je pravdivá a nie je primeraná. Súd vo svojom rozsudku konštatoval, že výsluchom svedkov mal za preukázané, že článok chápali negatívne a mal širší dosah vo vzťahu k žalobcovi, pretože svedok C.. G. G. uviedol, že aj kolegovia mu kládli otázky ohľadom sporných poľovačiek, podobne danú skutočnosť potvrdil svedok C.. G.. Daný záver preto zodpovedá zákonnej požiadavke vyššie uvedenej. Záver súdu nie je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Ak traja z piatich členov komisie potvrdili, že články ich neovplyvnili, neznamená to, že neboli spôsobilé vyvolať zásah do chránenej sféry navrhovateľa, čo bolo preukázané výpoveďou svedkov. Je nepochybné, že išlo o spôsobilý zásah, ktorý mohol a mal vplyv na vyvolanie následkov. V zmysle rozhodnutia R15/1996 samotné uverejnenie nepravdivého údaju dotýkajúceho sa osobnosti fyzickej osoby, spravidla zakladá neoprávnený zásah do práva na ochranu jej osobnosti odôvodňujúci požiadavku na poskytnutie zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný mohol kritizovať žalobcu, odsúdiť ho za zavrhnutiahodné konanie alebo jeho činnosť, ale len v prípade, pokiaľ by oznamoval pravdivé údaje. Ak oznámil nepravdivý údaj (prijal dar a poľoval zadarmo) potom došlo k cieteľnému neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti, a ide o značnú intenzitu tohto zásahu, ktorý môže mať nepriaznivé dôsledky pre takto postihnutú osobu čo do jej postavenia v rodine a v spoločnosti. V danom prípade preto nie je rozhodujúcou skutočnosťou, či súd ostatných svedkov vyhodnotil ako nedôveryhodných, pretože v danom prípade nebol na to dôvod. Je nepochybné, že vydavateľ zodpovedá za objektívnu spôsobilosť publikovaného článku zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ako to uvádza vo vyjadrení k odvolaniu. Skutkový záver nie je v rozpore s dokazovaním, pretože požiadavka žalovaného, že všetci piati svedkovia nepotvrdili tento zásah, nie je akceptovateľná a je nelogická. V danom prípade nejde len o to, či niektorí svedkovia danú skutočnosť potvrdili, pretože ide o nemerateľnú veličinu, ktorá vychádza z etických a morálnych hodnôt a princípov, na základe ktorých je funkcia sudcu postavená. Bolo preukázané, že článok bol spôsobilý vyvolať následok, čo sa prejavilo pri ovplyvnení niektorých členov výberovej komisie. Pokiaľ ide o zásah do súkromia žalobcu, odvolací súd dodáva, že žalovaný podceňuje účinky zverejneného článku s nepravdivými informáciami, ktorý má vždy negatívny dopad na súkromie postihnutej osoby, teda žalobcu, ale aj jeho rodinu. Spochybnenie základných princípov, na základe ktorých súd vykonáva svoju funkciu a povolanie sudcu, zasiahne súkromie rodiny sudcu už len z toho dôvodu, že o danej informácii je potrebné hovoriť a zaoberať sa ňou. K námietke ohľadom nesprávne označenia nájomcu „revír“, odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením, že je možné použiť prípustnú novinársku skratku, keď revír Čebovská Bukovina má prenajatý politik G. L.. Súd akceptuje tvrdenie žalobcu, že pre čitateľa ide o diametrálne odlišnú výpovednú hodnotu, ak je uvedené, že lovil v súkromnom revíri regionálneho politika Slobodného fóra G. L. od tvrdenia, že lovil v revíri Poľovníckeho spolku Majerova skala. Odvolací súd je toho názoru, že takéto zjednodušenie u priemerného čitateľa nepochybne navodzuje dojem vzťahu sudcu a politika, ktorý v danom prípade nie je namieste. V konaní bolo preukázané, že žalobca sa z B.. L. poznajú dlhé roky a sú priatelia. Z ničoho nevyplýva, že by sudca mal zakázané stretávať sa s politikom, pretože nie je vylúčené, že aj ktorýkoľvek priateľ v budúcnosti môže nastúpiť na cestu politika. V regionálnej oblasti to nie je nič výnimočné. Tvrdenie uvedené v článku je potom viac nepravdivé, ako také, ktoré možno zjednodušene považovať za voľnejší popis vzťahu B.. L. k prenajatému revíru. Priemerný čitateľ totiž vníma veci tak, ako sú napísané a ako ich na prvý pohľad chápe. K námietke ohľadom bezpečnosti žalobcu informovaním o jeho poľovačkách sa odvolací súd nie plne stotožňuje so záverom, že je možné aj spätne oznamovať niečo o aktivitách žalobcu práve z dôvodu, že môže dôjsť k narušeniu jeho bezpečnosti. Ako bolo v úvode odôvodnenia rozhodnutia uvedené, treba prihliadať na špeciálne postavenie žalobcu ako sudcu Špeciálneho trestného súdu, pričom informácia o jeho aktivitách, o tom, že sa pohybuje voľne v teréne, ktorý je dostupný poťažne aj „neprajníkom“, pričom je zrejmé, v ktorých revíroch trávi voľný čas žalobca, sú dostatočným dôvodom preto, aby dané informácie nebolo možné brať na ľahkú váhu. Prípadná kritika ohľadom poľovania sa totiž dá zverejniť aj iným spôsobom. Prvostupňový súd vo svojom rozsudku dané skutočnosti odôvodnil a vyplynuli aj z vykonaného dokazovania. Pokiaľ žalovaný namieta, že svedok D. uviedol, že možnosť sprístupniť informácie o jeho súkromnom živote, neuvádza úplnú pravdu a výpoveď svedka vytrháva z kontextu, pretože svedok uviedol aj to, že z hľadiska ochrany chránenej osoby nie je vhodné, aby žalobca informoval médiá, prípadne, aby médiá informovali, kde žalobca a s kým poľuje. Takéto informácie predstavujú bezpečnostné riziko vo vzťahu k sudcovi. Tak isto nedoporučoval sudcom Špecializované trestného súdu, aby hovorili o svojich aktivitách v minulosti, a to z bezpečnostného hľadiska. Práve skutkový záver súdu o nebezpečenstve pre žalobcu je tak v súlade s vykonaným dokazovaním a je správny. Vyššie uvedené platí aj k námietke žalovaného ohľadom dôvodnosti utajenia údajov o žalobcovi, pretože pokiaľ by uviedol informáciu, že lovil v nekonkrétnom poľovnom revíri, bezpečnostné riziko by neexistovalo, pokiaľ však uviedol konkrétne miesto, záver súdu o tom, že tento údaj bol uverejnený, je správny. Zároveň žalovaný namieta, že sa súd nevyjadril k argumentom odborníkov a prečo by požiadavka žalobcu nezverejniť údaje o jeho osobe mala byť dôvodná a v súlade so zákonom č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich. Okresný súd v rozhodnutí poukázal na ust. § 354 ods. 7 a 8 zák. č. 385/2000 Z. z., keď právo na súkromie a ochranu žalobcu má prednosť pred slobodou prejavu, pričom zdôraznil, že informácia, ktorá nebola pravdivá, nemôže byť záležitosťou verejného záujmu. K danému odvolací súd dodáva, že s názorom právnika D. U. uvedeného v článku, nesúhlasí, pokiaľ poukazuje na to, že pokiaľ je už informácia získaná, text zákona neodkazuje na povinnosť tieto informácie utajovať. Názor zjavne nerobí rozdiel medzi súkromnou sférou sudcu a sférou pracovnou, keď poukazuje na to, že ochrana sudcu nemá slúžiť na zakrývanie jeho pochybení. V danom prípade je však náležitou otázkou ochrana údajov o jeho osobe, ktoré sú súkromného charakteru a požívajú ochranu § 11 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 34 ods. 7 vyššie citovaného zákona sudcovi dáva právo na primerané utajenie údajov o svojej osobe a rodine bez toho, či tieto už boli získané alebo nie. Vyjadrenie ústavného právnika A. D. nemožno považovať za odpoveď, na ktorú je možné sa odvolávať už aj preto, že odkazuje na skutočnosť, keď načrtáva situáciu, kedy by malo ísť o vzťah sudcu a osoby, ktorá môže mať postavenie účastníka v konaní pred Špecializovaným trestným súdom vo vzťahu, že sudcovi bezodplatne poskytli nejaký majetkový prospech. S týmto názorom odvolací súd súhlasí a uviedol ho v úvode odôvodnenia rozhodnutia. O danú situáciu v danom prípade nejde. Pokiaľ žalovaný namieta „úvahy súdu o tom, že neexistoval rozumný dôvod a účel na zverejnenie informácií o žalobcovi, pretože konal v medziach zákona a etiky nenáležite,“ odvolací súd zdôrazňuje, že nejde o záver, z ktorého by vyplynulo, že by súd skúmal, či žalovaný mal dôvod na vydanie článkov. Súd v závere svojho rozhodnutia poukázal na to, že neboli splnené všetky podmienky pre to, aby daná informácia bola zverejnená, pričom zvýraznil, že žalobca konal v medziach zákona a etiky. Daný záver súdu však treba chápať vo vzťahu k celkovému odôvodneniu rozhodnutia a nemožno ho vytrhnúť z kontextu. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného, že je vecou vydavateľa, či sa rozhodne o nejakej téme písať , a to bez ohľadu na to, že konanie opisované v takomto článku je v súlade so zákonom alebo nie. Odvolací súd však dodáva, že pritom musí akceptovať všetky ostatné práva, s ktorými môže pri písaní článku prísť do kolízie. Zjednodušene vyznieva námietka žalovaného, že pocity sudcov, že o ich mimopracovných aktivitách nie je možné písať, sú zjavne nesprávne. Niet totiž žiadneho dôvodu pre to, aby sa bez zjavného dôvodu písalo o voľnočasových aktivitách sudcu, naviac, ak tieto nesúvisia s rozhodovacou činnosťou sudcu. Správny záver je ten, že možno o týchto aktivitách písať v prípade, ak predstavujú verejný záujem, kedy dochádza ku konfliktu a porušeniu etického kódexu sudcov, prípade k takému chovaniu sudcu aj počas mimopracovného času, ktoré môže spochybniť výkon jeho činnosti, či nezaujatosť. Žalovaný namietal, že súd sa nevysporiadal s otázkou, či nadpis „Zakázal o sebe písať“ je pravdivý. Ako už bolo vyššie konštatované, súd na strane 9 a 17 sa danou námietkou zaoberal. Odvolací súd vyššie konštatoval, že je rozdiel medzi realizovaním zákonom priznaného práva o nedaní súhlasu a vyslovením zákazu, čo sa v danom prípade nestalo. V danom prípade zjednodušenie nie je namieste. Nadpis „Zakázal o sebe písať“, nie je pravdivý, z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, že by žalobca zakázal medializovať o sebe akékoľvek informácie a preto napádaná informácia „F. zakázal o sebe písať“ je pravdivá. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca podľa § 34 ods. 7 zák. č. 385/2000 Z. z. nedal súhlas na zverejnenie svojej identity, ani súhlas na oznámenie akýchkoľvek údajov o jeho osobe a rodine. Žalobca v petite návrhu žiada ospravedlnenie sa okrem iného za to, že denník uviedol, že . . . v tejto súvislosti zakázal o sebe písať a na otázky o poľovačkách odmietol odpovedať, zodpovedá obsahu článku, (na str. 1 aj 3 denníka). Žalovaný namietal, že nie je pravdou, že žalovaný zverejnené články bez stanoviska žalobcu k danej téme. Žalobca mal priestor na reakciu, novinár sa s ním stretol. Novinár neuverejnil reakciu žalobcu. Odvolací súd na danú námietku uvádza, že tvrdenie, že žalobca zakázal o sebe písať, nie je pravdivé, ako bolo vyššie uvedené, ani to, že na otázky o poľovačkách odmietol odpovedať (hovoriť). Bolo preukázané, že žalobca sa s novinárom stretol, vysvetlil mu danú situáciu, teda neodmietal na danú tému hovoriť, len nedal súhlas na uverejnenie daných informácií. Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ by v článku bola daná informácia prezentovaná tak, že žalobca odmietol dať súhlas na zverejnenie informácií, bol by to pravdivý údaj. S prihliadnutím na nesprávne právne posúdenie veci súdom žalovaný argumentoval, že prvostupňový súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď právne kvalifikoval napádané články, nesprávne a v nich obsiahnuté články považoval za neprimeranú kritiku zasahujúcu do osobnostných práv žalobcu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom žalovaného, že články sú realizáciou slobody tlače. Podstatou sporu je stred slobody prejavu žalovaného s ochranou žalobcu v zmysle ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Právo žalobcu je garantované čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 8 Dohovoru, z ktorého vyplýva, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, pričom štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzaniam nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných. Právo žalovaného vyplýva z čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru. V zmysle ods. 2 čl. 10 je však výkon tejto slobody obmedzený, pretože zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť, môže podliehať takým obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôveryhodných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. Sloboda vytvárania a prejavu názorov je nutnou podmienkou demokracie, jej kvality a miery. Každá sloboda má svoje hranice tam, kde by jej prejav bol v rozpore s oprávnenými záujmami na slobodnom rozvoji všetkých ostatných. Preto aj pre slobodu prejavu názorov musí byť vytýčená hranica tak, aby neohrozovala slobodný rozvoj osobnosti iných ľudí. Hodnotiaci úsudok kritika môže mať nielen pozitívny účinok, ale aj efekt negatívny, prípadne vyúsťujúci do závažnej ujmy na osobnosti kritizovanej osoby. Ak má ísť o kritiku oprávnenú, musí byť vecná a konkrétna, zároveň primeraná čo do obsahu, formy a miesta. Prípustná kritika nie je oprávnená vybočovať z hraníc potrebných na dosiahnutie sledovaného a spoločensky uznávaného účelu. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby vychádzala z pravdivých pokladov. Ak nie sú tieto podklady pre úsudok pravdivé a ak je hodnotiaci úsudok difamujúci, nemožno kritiku považovať za prípustnú. Hodnotiaci úsudok musí byť záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky vyvodiť. Nestačí, aby kritika sama z pravdivých skutkových podkladov vychádzala. Ak nemá byť kritika neoprávneným zásahom do cti, resp. povesti kritizovaného, je súčasne potrebné, aby podklady, na ktorých hodnotenie spočíva, boli konkrétne uvedené a aby adresát súdu mal možnosť takýto úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor a súčasne, aby bolo zamedzené prípadnému vzniku nesprávnych predstáv o skutočnostiach, ktoré slúžili hodnotiacemu ako podklad. Za prípustné je preto možné považovať len také hodnotenie, ktoré je konkrétne. Pre difamačnú povahu určitého tvrdenia sa nevyžaduje, aby bolo v určitej spoločnosti chápané ako znevažujúce. Postačuje, ak takéto tvrdenie uvedený účinok môže mať, aj keď len pre určitú skupinu ľudí. Či je určité tvrdenie difamujúce, je potrebné posudzovať nielen podľa použitých dôkazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí II. ÚS 262/2006 zvýraznil, že potreba vymedzenia a miery prípadnej kritiky u sudcu ako verejne činnej osoby je ďaleko intenzívnejšia ako u iných verejne činných osôb vzhľadom na jeho špecifické postavenie v systéme orgánov verejnej moci, najmä preto, že sudca pri výkone súdnej moci zasahuje významným spôsobom do právneho postavenia fyzických osôb a právnických osôb, zakladá ich práva a určuje povinnosti. Pri prekročení dovolených limitov prípustnej kritiky by táto kritika mohla negatívne vplývať aj na prijímanie všetkých rozhodnutí súdov očami širšej, nielen dotknutej verejnosti. V konaní bolo preukázané, že tvrdenia žalovaného sa ukázali byť nepravdivé. Z hľadiska judikačnej praxe ako aj rozhodovania Európskeho súdu pre ľudské práva publikovaním nepravdivých, či zavádzajúcich informácií nemožno zahrnúť pod právo verejnosti na informácie a právo na slobodu prejavu. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že daná téma na verejnosti naďalej rezonuje, pričom o ňom sa píše v diskusiách k danému článku na webovej stránke denníka SME. Súd v prípade kolízie jednotlivých ústavných hodnôt zvažoval, ktorú uprednostní. V zmysle úvah A. K. ľudské práva v mnohých prípadoch vystupujú ako právne princípy. Právne princípy predstavujú príkazy k optimalizácii, v ktorej sa majú uplatniť do takej miery, do akej to dovoľujú ostatné kolidujúce právne princípy. Len pomeriavaním s ostatnými právnymi princípmi možno dovodiť, ktoré princípy sa v konkrétnom prípade majú aplikovať a do akej miery. Konflikt medzi vzájomnými právami možno riešiť ad hoc vzájomným pomeriavaním týchto práv. Z hľadiska práva žalovaného na slobodu prejavu treba konštatovať, že dané právo zaručuje, aby každému bola umožnená komunikácia, to znamená, že každý má mať možnosť akýmkoľvek spôsobom či prostriedkom vyjadriť sa k všetkému, čo pokladá za vhodné a ďalej, aby každý mal, nielen pre tento účel, dostatok informácií získaných podľa vlastnej voľby, bez toho, aby bol v tomto smere obmedzovaný ingenenciou. štátnej moci ktoréhokoľvek stupňa a druhu. Dané právo však nie je absolútne neobmedziteľné, ako súd už vyššie konštatoval. Limitom slobody prejavu je čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý stanovuje tri podmienky pre prípadné obmedzenie tohto práva. Prvá podmienka spočíva v tom, že slobodu prejavu je možné obmedziť len právnym predpisom so silou zákona, teda ide o formálnu podmienku alebo tzv. zásadu zákonnosti či legality. Druhá podmienka vyžaduje, aby takéto obmedzenie bolo opatrením v demokratickej spoločnosti nevyhnutným (zásada proporcionality), čo vyžaduje, aby konkrétny zásah mal charakter naliehavej spoločenskej potreby. Treťou podmienkou je to, aby k obmedzeniu slobody prejavu došlo len v prípade taxatívne uvedených dôvodov (zásada legitimity). Z judikatúry ústavného súdu vyplynulo, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, teda musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality. Prvostupňový súd z tohto pohľadu pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu žalovaného a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobcu. Zodpovedal na otázky pri hľadaní odpovedí vyžadovaných pri danom teste. Prvostupňový súd nepoprel, že z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom privilegované postavenie pri informovaní o veciach verejného záujmu (viď rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko). Prvostupňový súd nepoprel právo žalovaného na zvýšenú ochranu poskytovanú novinárom. Nepoprel ani to, že sudca ako osoba verejne známa môže byť predmetom kritiky, preto uňho treba predpokladať vyšší stupeň tolerancie a nadhľadu. Odvolací súd konštatuje, že výpovedná hodnota inak pravdivého tvrdenia (že .... lovil zadarmo) s ohľadom na celý kontext článku, je značne skreslená, deformovaná, a to formou podania, zvýraznením určitých skutočností v spojení so súvislosťami či okolnosťami, ktoré vyvolávajú skresľujúcu pravdu, a to až do takej miery, že s hodnotením inak pravdivého tvrdenia môže čitateľ dospieť k nepravde, ktorá môže zasiahnuť do práv iných. Aj keď článok kritizoval bezpoplatkový lov v lesoch, danú problematiku zvýraznil so zameraním sa na osobu žalobcu, v súvislosti s ktorou posunul čitateľovi aj polemiku ohľadom možnej zaujatosti daného sudcu. Je nepochybné, že článok bol uverejnený v jednom z najčítanejších denníkov s celoslovenskou pôsobnosťou s vysokým nákladom. V konaní bolo preukázané, že článok bol uverejnený tesne pred voľbou predsedu Špecializovaného trestného súdu, o ktorú funkciu sa uchádzal žalobca. Autor v článku tvrdil, že o tejto skutočnosti nevedel. Vzhľadom na časovú súvislosť prvostupňový súd na túto skutočnosť neprihliadal a dané tvrdenie neakceptoval. Informácie v článku boli uvádzané ako nesporné fakty, nie ako hodnotiace úsudky. Žalovaný v článku totiž aj keď uvádzal pravdivé tvrdenie, že žalobca zaplatiť za lov nemusel, uviedol fakt, že daná poľovačka predstavovala pre žalobcu prijatie daru, ku ktorej skutočnosti sa obšírne vyjadrovali tak predstavitelia sudcov ako aj ďalšie osoby uverejnené v článku. V danom prípade nejde o právom prípustnú kritiku, ale tvrdenie, ktoré nemá základ v skutkovom deji (prijatie daru). Za pravdivé opísanie skutkových okolností nemožno považovať také, keď autor článku síce uvedie pravdivé skutočnosti, ale niektoré skutočnosti vynechá alebo ich nerozvedie do tej miery, aby si čitatelia mohli vytvoriť vlastný názor na vec. Tento spôsob opísania skutkového deja čitateľovi neumožňuje v konečnom dôsledku urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok, resp. má za následok skreslenie jeho hodnotiaceho úsudku (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 40/2010). V súlade s názorom vysloveným ústavným súdom v danom rozhodnutí odvolací súd nepopiera právo novinára dopustiť sa určitého zjednodušenia, či nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam. Táto zásada dodržaná nebola, keď článok nedával čitateľom možnosť vytvoriť si vlastný názor pre nedostatok obsiahnutých informácií, ale nútil ho k tomu, aby prijal tvrdenie autora článku, že v danom prípade žalobca lovil zadarmo a takto prijal dar, čo spochybňuje nezávislosť žalobcu pri rozhodovaní, naviac, v spojitosti s tým, že išlo o politika. Prvostupňový súd preto správne dospel k záveru, že bolo potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, pretože žalovaný prekročil ústavou mu garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv žalobcu. V danom prípade je namieste aplikovať čl. 10 ods. 2 Dohovoru a obmedziť slobodu prejavu žalovaného z hľadiska zachovania autority a nestrannosti justície, čo predstavuje jednu zo základných ústavných hodnôt právneho štátu, ktorá môže byť ohrozená, pokiaľ sudcovia sú vystavení bezdôvodnej kritike. Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadom zásahu do rodiny a profesnej činnosti, odvolací súd ju považuje za námietku skôr vo vzťahu ku konaniu, ktoré môže následne pokračovať, nakoľko predmetom rozhodovania je len čiastočný rozsudok. Odvolací súd zdôrazňuje, že ochrana osobnosti sudcov nie je znížená natoľko, ako je tomu, napr. u politikov. Odvolací súd je toho názoru, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu uverejnením nepravdivých informácií, čiastočne niektorých zamlčaných, v dôsledku čoho presiahol tento zásah určitú prípustnú intenzitu, ktorú nemožno tolerovať. Podsunutie záverov čitateľovi o problematickom správaní žalobcu ako predstaviteľovi súdnej moci vo svojej podstate je dôvodom na aplikáciu čl. 10 ods. 2 Dohovoru, kritika presiahla dovolené limity, bezdôvodne zasiahla do súkromia žalobcu a vo verejnosti ho označila za nedôveryhodného sudcu, u ktorého sú spochybnené základné predpoklady pre výkon sudcu. K aplikácii testu proporcionality odvolací súd dopĺňa, že sa aplikuje v prípade, ak sa stretávajú dve základné práva a slobody. Tento test sa zaoberá akousi nadvecnou primeranosťou, ktorá by mal byť do určitej miery čo najviac spravodlivá a primeraná. Avšak každá veda má svoju históriu a i keď sa jej myslenie v čase mení, tak vždy aspoň nepriamo vychádza zo svojej minulosti a inšpiruje ju. Test vhodnosti (ako súčasť testu proporcionality) je zavádzajúci už vo svojej elementárnej podobe, pretože sledovaný cieľ bude vždy subjektívnou záležitosťou, ktorá bude poplatná právnej a morálnej realite v danom čase. Test potrebnosti je úplne zbytočný, pretože viac lepších riešení proste niet. Test pomeriavania je najhorší z celého testu, pretože pomeriavanie všeobecne vychádza z presvedčenia, že práva majú približne rovnakú hodnotu a dôležitým sa ukazujú len jednotlivé pozitíva a negatíva. Z literatúry aj z patričných judikátov obyčajný človek nadobudne dojem, že ide o veľmi delikátny test, ktorý je veľmi zložitý a dobrý. Nad každou jeho nuanciou sa vedú dlhé diskusie a s veľmi nejasnými závermi. Zároveň je treba pripomenúť, že tento test nikde nie je normatívne upravený. Aplikácia daného testu smeruje k nadbytočnému formalizmu. Z hľadiska spracovanej témy v spornom článku je akceptovateľná myšlienka ohľadom záujmu pri tvorbe poľovného práva, resp. úvahách v záujme poľovníctva, ako práva verejného, pričom sa žiada tento výkon sprístupniť každému, kto spĺňa odborné predpoklady a odstrániť súbeh jeho výkonu tými istými poľovníkmi vo viacerých revíroch, pretože ten deformuje jeho skutočné naplnenie a znevýhodňuje poľovníkov ešte nezaradených do poľovného revíru. Zrejme verený záujem osobitne volá po tzv. komerčnom love a jeho odlíšenie od lovu, vykonávajúceho v rámci výkonu práva poľovníctva. Odvolací súd poukazuje na to, že ide len o úvahy de lege ferenda, ktoré nie sú v zákone upravené. Namietaný článok absolútne neakceptoval súčasný právny stav a úpravu práva výkonu poľovníctva v platnej právnej úprave v zák. č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve. Uvedený článok sa zaoberá len jednou časťou práva výkonu poľovníctva, ktorý zdôrazňuje bezplatný lov, pričom pod právom a výkonom poľovníctva sa rozumie súhrn práv a povinností zvere cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú alebo inak usmrtenú zver a jej vývojové štádia a zhody parožia si privlastňovať alebo predávať . . . Lov zveri je podromne upravený v § 2 písm. e) citovaného Zákona o poľovníctve, pričom lov podlieha prísnej kontrole. Právo výkonu poľovníctva nie je len lovenie zveri, ale sú to aj ďalšie povinnosti vyplývajúce z daného zákona vynakladať určitú činnosť buď vlastnou prácou alebo financiami. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že odplata za využitie práva poľovníctva a jej výška môže byť výsledkom konsenzu, ako autonómneho prejavu vôle subjektov tohto právneho vzťahu. Pokiaľ nedôjde k dohode medzi vlastníkom poľovného revíru a budúcim užívateľom poľovného revíru, platí náhrada za užívanie poľovného revíru určená na základe sadzobníka na výpočet nájomného za poľovné pozemky pre hlavné druhy lovnej zveri, podľa prílohy č. 2 Zákona o poľovníctve. Je nepochybné, že verejný záujem volá po tom, aby prostriedky z komerčného lovu boli účelovo viazané na zveľaďovanie ochrany a starostlivosti o zver, ich vynaloženie má byť transparentné a kontrolovateľné. Nepochybne je potrebné oddeliť záujem individuálny alebo komerčný. Verejný záujem na danej téme je oveľa širší, ako bol prezentovaný autorom v spomínanom článku. Odvolací súd však vyjadruje presvedčenie, pokiaľ by bol článok napísaný na úrovni verejnej diskusie, zjavne by našiel čitateľnosť len v odborných kruhoch, pričom v spojení s osobou žalobcu išlo o pritiahnutie čitateľa, keď nosným problémom článku nebola len verejná diskusia o odplate za lov zveri, ale skutočnosť, kto takéto právo využíva. K námietkám žalovaného ohľadom spôsobu ospravedlnenia odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu, keď je akceptovateľný tvrdený názor žalobcom, že došlo k značnému časovému odstupu od uverejnenia článku, pričom forma ospravedlnenia zodpovedá zásahu do práv žalobcu. Z hľadiska uloženej povinnosti nie je podstatné, akým spôsobom v minulosti ospravedlnenie žalovaný realizoval. Aby uložená povinnosť splnila svoj účel, je potrebné, aby bolo vyvážené právo na strane žalobcu s tým, že daná informácia vstúpi do podvedomia čitateľa na rovnakej úrovni, ako bolo jeho právo porušené, teda spôsobom, keď čitateľovi bude dané ospravedlnenie podané graficky rovnakým spôsobom, ktorým upúta jeho pozornosť. Z námietky, že „Sudca súdi sudcu“, odvolací súd nemôže vyvodiť vadu prvostupňového konania, pretože právomoc súdu, ako orgánu štátnej moci vyplýva z právneho poriadku Slovenskej republiky, pričom prípadnú zaujatosť sudcu je možné namietať prostredníctvom § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca správne argumentuje, že nemôže byť ukrátený na uplatňovaní svojich práv z dôvodu, že požiadal o súdnu ochranu a sám vykonáva funkciu sudcu. Neexistuje žiaden iný orgán, ktorý môže poskytnúť ochranu a danú vec posúdiť. Pokiaľ by súd akceptoval námietku žalovaného, u sudcu by došlo k popretiu spravodlivosti, resp. prístupu k nej. Pri rozhodovaní bolo potrebné zohľadniť aj tú skutočnosť, že sudca nemôže naplniť tzv. odvetnú funkciu, keď nemá prístup do médií, tak ako napríklad politik. Neznalému čitateľovi sa môže daný článok javiť ako úplný, pokiaľ ide o poskytnutie dôležitých informácií. Z hľadiska prezentovaného obsahu ohľadom faktu, že žalobca prijal dar a je tým spochybnená jeho nezaujatosť, u čitateľa môže vyvolať spochybňujúci záver o žalobcovi s tým, že prijal nenáležitú výhodu, ktorá ho stavia do pozície sudcu, ktorý v kontexte celého článku poberá nenáležité výhody. Je zrejmé, že skutkový opis nebol dostatočný do takej miery, aby čitateľ si urobil vlastný úsudok. Absencia neuverejnených okolností, ktoré boli podstatné pre objektívne posúdenie, môže mať vplyv na právom chránené ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, naviac, ak určité skutočnosti v článku nie sú pravdivé (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/61/2000). V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3Cdo/137/2008 v prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie žalobcovi nevznikla procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Z tohto pohľadu námietka žalovaného nie je odôvodnená. Sloboda prejavu v zmysle čl. 10 Dohody zahrňuje právo prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov, avšak len v prípade, ak tieto informácie sú pravdivé. Preto daný článok neposkytuje ochranu takým informáciám, ktoré pravdivé nie sú. Na podporu svojich záverov odvolací súd poukazuje aj nerozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/664/2007, v zmysle ktorého publikovanie nepravdivých, či zavádzajúcich informácií nemožno zahrnúť pod právo verejnosti na informácie a právo na slobodu prejavu. Odvolací súd preto dospel k záveru, že bolo potrebné poskytnúť ochranu žalobcovi, keď uvedený článok sa dotkol jeho osobnosti, znížil jeho česť a vážnosť s prihliadnutím na jeho uplatnenie a postavenie v spoločnosti. Ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka občana chráni najmä pred nepravdivými tvrdeniami a obvineniami. Z týchto dôvodov rozsudok prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správny. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.