Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/277/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109202389 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6109202389.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v právnej veci žalobkyne: J. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., D. L. T. XXX, proti žalovanému: U. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX H., B. T. R., Y. XXX., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného zo dňa 03. 03. 2010 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/46/2009-139 zo dňa 11. 01. 2010, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej uložil žalovanému nahradiť žalobkyni trovy konania, mení tak, že žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania nepriznáva. Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd rozhodol a podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného k rodinnému domu a pozemkom zrušil ku dňu predaja týchto nehnuteľností a vyslovil, ako sa má prípadný výťažok z predaja rozdeliť medzi spoluvlastníkov. Uložil zároveň žalovanému nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 5 803,23 eura do 158 dní od jeho právoplatnosti. Ohľadom výroku o trovách konania mal súd za to, že žalobkyňa bola v konaní úspešná a preto jej priznal náhradu trov a tieto uložil zaplatiť žalovanému. Poukázal na ust. § 142 ods. 1 OSP. Žalovaný napadol odvolaním výrok rozsudku o jeho povinnosti nahradiť žalobkyni trovy konania. Uviedol, že je bratom žalobkyne, že je invalidným dôchodcom, že „svoju čiastku si nechcem predať". O odvolaní žalovaného rozhodol už odvolací súd uznesením č. k. 13Co/104/2010-164 zo dňa 21. 05. 2010 tak, že výrok o trovách konania zmenil a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. Rozhodnutie odôvodnil „...v súdenej veci ide o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu a pozemkom, keď ich spoluvlastníci sa nedohodli na mimosúdnom vyrovnaní. Procesný súd v takom konaní nie je viazaný žalobou (jej petitom), ale musí dodržať poradie spôsobov vyporiadania spoluvlastníctva (najmä skúmať, či je možné reálne rozdelenie veci; ak nie, komu zo spoluvlastníkov môže prikázať vec za primeranú náhradu pre ostatných; konečne, ak žiadny zo spoluvlastníkov nechce spoločnú vec, zruší spoluvlastníctvo ku dňu predaja) - § 142 ods. 1 OZ. Žalobkyňa aj žalovaný v priebehu konania vyhlásili, že nechcú zostať výlučným spoluvlastníkom spoločných nehnuteľností a súhlasia s ich predajom. Preto okresný súd rozhodol o zrušení spoluvlastníctva k času predaja vecí. Do tejto doby trvá spoluvlastníctvo. Bude na ktoromkoľvek z účastníkov, aby požiadal exekútora o predaj ich spoločného majetku". Žalobkyňa nesúhlasila s rozhodnutím odvolacieho súdu a podala podnet generálnemu prokurátorovi na mimoriadne dovolanie. Najvyšší súd uznesením č. k. 4M Cdo 10/2011-204 zo dňa 27. 07. 2011 vyhovel mimoriadnemu dovolaniu, zrušil uznesenie okresného súdu ohľadom trov konania a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu považoval za nedostatočné, lebo mal za to, že k zmene došlo „bez bližšieho zdôvodnenia". Následne krajský súd vo veci konal, pričom z obsahu súdneho spisu mal spoľahlivo preukázané, že ani jeden z polovičných spoluvlastníkov nechce zotrvať v podielovom spoluvlastníctve a buď žiadajú, aby sa výlučným vlastníkom stal jeden z nich s tým, že vyplatí druhého spoluvlastníka, alebo aby sa nehnuteľnosti predali a výťažok rozdelil medzi nich. Zároveň obaja preukazujú, že nemajú prostriedky na vyplatenie druhého spoluvlastníka (obom súd priznal oslobodenie od súdnych poplatkov). Súd následne konštatoval, že: „Nemožno mať za to, že žalobkyňa mala v konaní plný úspech, aby sa tak dalo aplikovať ust. § 142 ods. 1 OSP. Žalobou sa domáhala od žalovaného, aby za jej polovičný spoluvlastnícky podiel zaplatil 61 408,75 eura (č. l. 6 spisu) hoci celá nehnuteľnosť má podľa znalca všeobecnú cenu 62 050 eur (č. l. 81 spisu). Dôvodne potom žalovaný nesúhlasil s požadovanou sumou výplaty (č. l. 32 spisu). Pretože reálne rozdelenie rodinného domu nie je možné (č. l. 81 spisu) a peňažné (finančné) pomery spoluvlastníkov neumožňujú vyplatiť druhého z jeho podielu, rozhodol okresný súd o predaji nehnuteľnosti, ale až ku dňu skutočného predaja. Zatiaľ stále spoluvlastníctvo trvá a nie je isté, či bude zrušené". Za takéhoto skutkového a právneho stavu preto možno hovoriť len o tom, že každá zo strán sporu mala v konaní polovičný úspech. Potom aplikujúc ust. § 142 ods. 2 OSP žiadna z nich nemá na náhradu trov právo". Z podnetu žalobkyne generálny prokurátor opäť podal proti uzneseniu mimoriadne dovolanie a na základe tohto mimoriadneho dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. 09. 2011 sp. zn. 13Co/262/2011 v zmeňujúcom výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR v rozhodnutí uvádza: „Odvolací súd vyššie uvedené pri rozhodovaní o náhrade trov konania nezohľadnil a za rozhodujúce pre rozhodnutie podľa § 142 ods. 2 OSP považoval žalobkyňou nesprávne požadovanú sumu na vyrovnanie podielov v čase začatia konania. Bez povšimnutia však ponechal skutočnosť, že žalobkyňa v priebehu konania súhlasila s hodnotou nehnuteľností ustálenou znaleckým dokazovaním. Z uvedeného možno uzavrieť nesprávny záver odvolacieho súdu o polovičnom úspechu sporných strán v konaní a na to naväzujúcu nesprávnu aplikáciu § 142 ods. 2 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Účastník, ktorý mal plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov, ktoré potreboval na uplatňovanie práva alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Dovolací súd poznamenáva, že táto všeobecná zásada môže byť prelomená aplikáciou ustanovenia § 150 ods. 1 OSP". Krajský súd preto opätovne vec prejednal v medziach daných ust. § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmenil podľa § 220 OSP z nasledovných dôvodov. Podľa ust. § 150 ods. 1 OSP, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Účelom ust. § 150 ods. 1 je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného a absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzaistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takých prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, prihliada na postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnému účastníkovi, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby neodporovalo dobrým mravom. Ustanovenie § 150 ods. 1 OSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania, výnimočne prihliadnuť. Odvolací súd hodnotil aj postoje účastníkov konania v spore. Pravdou je, že bolo vyhovené návrhu žalobkyne na zrušenie podielového spoluvlastníctva. Z tohto hľadiska bola teda žalobkyňa v konaní úspešná. Obaja spoluvlastníci nechceli zotrvať v spoluvlastníctve. Ešte pred podaním žaloby dňa 18. 08. 2008 napísala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovanému list, kde mu navrhla vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a to tak, že buď prevedie vlastnícke právo k svojim spoluvlastníckym podielom na žalovaného, alebo obaja ako spoluvlastníci prevedú svoje vlastnícke právo na záujemcu o kúpu (č. l. 19 spisu). Dňa 27. 08. 2008 sa žalovaný zúčastnil, na pozvanie, jednania v advokátskej kancelárii zástupcu žalobkyne, kde okrem právneho zástupcu žalobkyne bol prítomný aj zať žalobkyne M. Y.. Záver tohto rokovania bol ten, že účastníci stretnutia sa nedohodli o tom, že podielové spoluvlastníctvo sa zrušuje a vyporiada predajom predmetných nehnuteľností a rozdelením výťažku medzi spoluvlastníkov. Z týchto skutočností však nemožno spoľahlivo urobiť záver, že spor zavinil žalovaný. Zo záznamu o rokovaní totiž nemožno určiť, akým spôsobom bol prerokovaný predmet jednania. Výsledok, ktorý účastníci podpísali, tak môže byť len výrazom vzájomného neporozumenia jednotlivých stanovísk. Žaloba bola podaná až dňa 29. 02. 2009, kde žalobkyňa žiadala prikázať svoj podiel žalovanému za protináhradu 61 408,75 eura. Žalovaný na návrh reagoval, okrem iného, aj vyjadrením, že jednoducho nemá finančné prostriedky na vyplatenie žalobkyne. Neskôr bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie, kde znalec určil hodnotu celej nehnuteľnosti sumou približne 62 000 eur, to znamená, že všeobecná hodnota podielu žalobníčky by takto predstavovala 31 000 eur. Po podaní znaleckého posudku už ale žalovaný vyjadruje nepriamo súhlas s odpredajom nehnuteľnosti a to na pojednávaní dňa 16. 11. 2009, kde uvádza, že sa z domu vysťahuje, ak mu bude vyplatená polovica sumy podľa posudku. Na to súd vo veci rozhodol rozsudkom a rozhodol, že podielové spoluvlastníctvo účastníkov sa zruší predajom nehnuteľností. Je potrebné zdôrazniť, že z prednesov žalovaného v priebehu konania by vyplývalo, že žalovaný požaduje zároveň tzv. širšie vyporiadanie. Uvádzal, že žalobkyňa z domu odišla, pretože bolo potrebné platiť inkaso a dlžoby zostali na ňom. Je však nesporné, že žalobkyňa aj žalovaný boli v konaní oslobodení od platenia súdnych poplatkov, pretože ich majetkové a sociálne pomery to úplne odôvodňujú. Na strane žalovaného neboli konštatované žiadne likvidné hmotné prostriedky. Za tohto stavu veci dospel odvolací súd k názoru, že pri rozhodovaní o trovách konania je namieste použiť ust. § 150 ods. 1 OSP, pretože žalobkyňou požadované trovy by mohol žalovaný uhradiť len s veľkými ťažkosťami, resp. v súčasnosti by ich nemohol uhraiť vôbec. Pri aplikácii ust. § 150 OSP prihliadol krajský súd aj na stanoviská oboch účastníkov v priebehu konania, ktoré boli uvedené vyššie. V dovolacom konaní bola žalobkyňa úspešná. Tu krajský súd opäť použijúc ust. § 150 ods. 1 OSP odkazuje na už uvádzané dôvody rozhodol, že náhradu trov dovolacieho konania žalobkyni nepriznáva. V odvolacom konaní bol žalovaný úspešný. Trovy odvolacieho konania nevyčíslil. Žalobkyňa je tiež oslobodená od platenia súdnych poplatkov. Žalobcovi preto náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. O veci senát krajského súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0. Poučenie: proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.