Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/13/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200082 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ľudovít Bradáč ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6012200082.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Ľudovíta Bradáča a členiek senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jany Novotnej v právnej veci žalobcu: DELTA DEFENCE, a.s., Čapajevova 40, 080 01 Prešov, IČO: 36 515 175, zastúpeného advokátom IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o. so sídlom Šoltésovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 854 808 proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva SR, so sídlom J. Švermu 43, 974 04 Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka: VÝVOJ Martin, a.s., Komenského 19, 036 01 Martin, zast. Ing. Róbertom Porubčanom, Puškinova 19, 900 28 Ivanka pri Dunaji o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PD 55-2009/D27619 II/138-2011 zo dňa 23.11.2011 jednohlasne takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Úrad priemyselného vlastníctva SR (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“) na základe návrhu na výmaz zapísaného dizajnu č. 27619 s názvom „E. Z.-T“ (ďalej len „napadnutý dizajn“) podaného navrhovateľom VÝVOJ Martin, a.s. (ďalší účastník konania) rozhodnutím č. PD 55-2009/D27619-I/13-2011 zo dňa 22.02.2011 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 36 zák. č. 444/2002 Z.z. o dizajnoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o dizajnoch“) vymazal napadnutý dizajn majiteľa DELTA DEFENCE, a.s., Prešov (žalobca) z registra dizajnov. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní bol zistený výmazový dôvod podľa § 36 ods. 1 písm. b/ Zákona o dizajnoch. Napadnutý dizajn č. 27619 s dátumom prednosti 28.10.2009 bol do registra priemyselných vzorov zapísaný 12.01.2010, pričom dňa 08.03.2001 (správne mal byť uvedený rok 2011) bol zápis predmetného dizajnu zverejnený vo Vestníku úradu. Prvostupňový správny orgán po posúdení všetkých dôkazov zistil, že predmet napadnutého dizajnu bol verejne vystavený už v čase pred podaním prihlášky napadnutého dizajnu, a preto nespĺňa základnú podmienku stanovenú v § 36 ods. 1 písm. b/ Zákona o dizajnoch, konkrétne podmienku novosti. Do registra bol napadnutý dizajn teda zapísaný v rozpore s podmienkami na jeho zápis. Prvostupňový správny orgán vykonal dokazovanie listinami predloženými navrhovateľom výmazu (ďalší účastník konania). Z kópie publikácie IDEB EXCLUSIVE Špeciálna ročenka IDEB 2008, informácie o udelení ceny GRAND PRIX IDEB 2008 a zoznamu udelených cien na výstave IDEB 2008, ako aj z kópie záverečnej správy IDEB 2008, samostatne, ako aj vo vzájomnej súvislosti podľa prvostupňového správneho orgánu jednoznačne vyplýva, že E. Z.-T bol ako súčasť mobilného komunikačného systému Z. spoločnosti BAE SYSTEMS sprístupnený verejnosti na výstave IDEB 2008 konanej na výstavisku INCHEBA EXPO Bratislava v dňoch 28.-30.04.2008. Špeciálna ročenka IDEB 2008 obsahuje fotodokumentáciu a informácie o výstave vojenskej obrannej techniky, pričom na str. 100-103 opisuje vojenský mobilný komunikačný systém Z.. Ako hlavný kontraktor a integrátor je uvedená spoločnosť BAE SYSTEMS, ktorá spolupracuje na projekte so slovenskými spoločnosťami: žalobcom - DELTA DEFENCE, a.s., Prešov, ktorý mal na starosti výrobu kontajnerov a ďalším účastníkom - VÝVOJ Martin, a.s., Martin, ktorý sa podieľal na tvorbe Z. ako projektant a tvorca dokumentácie pre všetkých 5 kontajnerových prevádzkarní (MSU-B1-CMS, MSU-B2, MSU-T, RRS a VŠVR-1). Podľa opisu sú jednotlivé pracoviská systému Z. montované v kontajneroch z dvoch základných typov: 1DPL a 1DPS, ktoré sa vizuálne odlišujú svojou dĺžkou. V dlhšom kontajneri označenom 1DPL sú nainštalované komunikačné systémy VŠVR-1, MSU-B1-CMS a MSU-B2 a v kratšom kontajneri typu 1DPS je namontovaný systém MSU-T a rádioreleová stanica RRS. Všetky kontajnery sú vybavené štvoricou teleskopických nôh, ktoré umožňujú naloženie a vyloženie kontajnerov z automobilového podvozku a tiež filtroventilačným zariadením, nezávislým kúrením a klimatizáciou. Okrem uvedených kontajnerových zariadení komunikačný systém Z. dopĺňa aj opancierovaný automobil Q.-XX. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia k námietke žalobcu, ktorou spochybnil sprístupnenie napadnutého dizajnu ako celku uviedol, že z fotografií uverejnených napr. v záverečnej správe IDEB 2008 vyplýva, že exponáty komunikačného systému Z. boli umiestnené na voľne prístupnom priestranstve tak, že návštevníci výstavy mali k vystaveným exponátom neobmedzený prístup, z čoho jednoznačne vyplýva, že bola naplnená podmienka sprístupnenia výrobku zhodného s napadnutým dizajnom verejnosti v súlade s § 6 ods. 1 Zákona o dizajnoch, keďže možnosť oboznámiť sa s celým dizajnom vystavených exponátov reálne existovala. Skutočnosť, či niekto túto možnosť využil, nie je podstatná. Sprístupnenie verejnosti totiž znamená dostupnosť prameňa informácií neobmedzenému okruhu osôb a to odo dňa, kedy sa ktorákoľvek osoba mohla s ním oboznámiť. Nie je pritom nutné, aby sa ktokoľvek skutočne s týmto prameňom informácií oboznámil. Postačuje, že takáto možnosť existovala a tieto osoby sa o ňom mohli dozvedieť. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení tiež uviedol, že ďalšie predložené dokumenty, ktorými sú projektová dokumentácia - výkresy vytvorené navrhovateľom výmazu, sami o sebe nepredstavujú námietku proti novosti, preukazujú však zobrazený E. Z.-T vytvorený zamestnancami navrhovateľa výmazu v projekte Z., ktorý je zhodný s napadnutým dizajnom tak, ako bol spolu s vyobrazením prihlásený. Aj názov kontajnera tvoriaceho systém Z. je zhodný s názvom použitým v napadnutom dizajne. Majiteľ dizajnu vo vyjadrení vo výmazovom konaní nespochybnil skutočnosť, že pravdepodobne ide o výrobok zhodný, resp. veľmi podobný napadnutému dizajnu, a že kontajner bol vystavený na predmetnej výstave. Nesúhlasil len s tým, že by bol dizajn takýmto vystavením zverejnený ako celok, keďže strešná časť kontajnera sa nachádzala asi v 3,5m výške, prípadne bola zaplachtovaná, takže nebola účastníkmi výstavy dostatočne viditeľná. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, ktorý odôvodnil tým, že dôkazné materiály predložené navrhovateľom výmazu nie sú dostatočné pre posúdenie novosti napadnutého dizajnu a nepreukazujú, že na výstave IDEB 2008 bol verejnosti sprístupnený exponát, ktorý sa zhoduje s napadnutým dizajnom. Podľa majiteľa napadnutého vzoru sú splnené podmienky len podľa § 36 ods. 7 Zákona o dizajnoch - t.j. len na vykonanie čiastočného výmazu dizajnu. Majiteľ ďalej spochybnil dôkaznú hodnotu navrhovateľom predložených výkresov. Namietal porušenie ustanovení zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), pretože žalovaný nenariadil ústne pojednávanie, neboli vypočutí žalobcom navrhnutí svedkovia a nebolo mu doručené vyjadrenie navrhovateľa výmazu. O podanom rozklade žalovaný rozhodol tak, že rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. Zameral sa na preskúmanie navrhovateľom predložených dôkazných materiálov (ktorých dôkaznú hodnotu žalobca v rozklade spochybnil) vo vzťahu k prijatému záveru prvostupňového správneho orgánu o tom, že nimi bolo preukázané, že obidva kolízne dizajny sú zhodné a že vonkajšia úprava napadnutého dizajnu bola zapísaná do registra v rozpore so Zákonom o dizajne, pretože nespĺňala podmienku novosti. Podrobne špecifikoval vonkajšie charakteristické znaky dizajnu č. 27619 vyplývajúce z jeho vyobrazenia a vyhodnotil navrhovateľom predložené dôkazné materiály preukazujúce nedostatok novosti napadnutého dizajnu (špecifikované pod bodom 1 až 22). Žalovaný dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán správne vyhodnotil navrhovateľom predložené dôkazové materiály a týmito bolo preukázané, že pred dátumom vzniku práva prednosti napadnutého dizajnu bola sprístupnená verejnosti vonkajšia úprava výrobku, ktorá je s ním zhodná. Konštatoval, že z článku v časopise „Dopravné noviny Transport“ a špeciálnej ročenky k výstave IDEB 2008 „IDEB EXCLUSIVE“ vyplýva, že spoločnosť BAE Systems je hlavným kontraktorom a integrátorom mobilného komunikačného systému Z., ďalej to, že táto spoločnosť spolupracovala, a v akom rozsahu na realizácii systému so spoločnosťami žalobcu i ďalšieho účastníka, ako aj to, z akých podsystémov pozostáva systém Z.. Žalovaný poukázal na to, že navrhovateľ (ďalší účastník) ako projektant konštrukčnej dokumentácie systému Z. predložil výkresy č. E 23-000-9000 (dôkazy č. 11 a 12), na ktorých je zobrazený kontajner s názvom „Z.-T“ typ Z., ktorý sa presne zhoduje s napadnutým dizajnom, a to nielen v tom, že ide zjavne o ten istý dizajn, ale v prípade dôkazového materiálu č. 11 sa jedná o ten istý výkres. Pritom je zrejmé, že majiteľ (žalobca) mal k dispozícii konštrukčnú dokumentáciu vyhotovenú navrhovateľom (ďalším účastníkom), keďže medzi navrhovateľom a majiteľom napadnutého dizajnu existovala pracovná spolupráca, pretože obidva subjekty sa zúčastňovali na realizácii toho istého projektu Z. pre spoločnosť BAE Systems. Vyššie uvedené predložené dôkazy potvrdzujú, že spoločnosť navrhovateľa (ďalšieho účastníka) pripravila konštrukčnú dokumentáciu - výkresy pre zhotoviteľa (žalobca) samotného výrobku pod označením „Z.-T“, ktorý následne na základe výkresovej dokumentácie zhotovil výrobok pre objednávateľa - spoločnosť BAE Systems, ktorá ho predviedla verejnosti. Podľa žalovaného je nedôvodné pripisovať namietaným dôkazným materiálom - výkresom č. E 23-000-9000 nižšiu dôkaznú hodnotu. Uvedené výkresy sú riadne označené evidenčným číslom, je z nich zrejmé, o aký výrobok ide, kto je jeho autorom, kedy vznikol a tiež to, že pochádza od navrhovateľa výmazu. K takým dôkazným prostriedkom, i keď sú interného charakteru, správny orgán prihliadal, pretože ich vypovedacia hodnota a dôkazná sila je podporená aj ďalšími dôkazmi predloženými v konaní, ktoré boli sprístupnené relevantnej verejnosti. Správny orgán preto predmetné výkresy (ich obsah) posúdil nielen samostatne, ale aj v spojení s ostatnými dôkazmi predloženými v konaní. Z predložených dôkazov navrhovateľom výmazu bolo ďalej podľa žalovaného preukázané, že výrobok označený ako „E. Z.-T“, ktorý je súčasťou mobilného komunikačného systému Z. bol vystavený, a teda sprístupnený verejnosti pred dátumom práva prednosti napadnutého dizajnu, a to 29. januára 2008 na Ministerstve obrany SR, ako aj na výstave IDEB 2008, konanej v dňoch 28. až 30. apríla 2008 na výstavisku INCHEBA EXPO Bratislava. Napriek tomu, že na navrhovateľom predložených dôkazoch jednotlivo (ročenka IDEB 2008, časopisy) nie je úplne viditeľné vrchné prevedenie vystavených exponátov mobilného komunikačného systému Z., konkrétne E. „Z.-T“, na základe predložených výkresov (dôkazné materiály č. 11 a 12) a po vyhodnotení ostatných dôkazných materiálov vo vzájomných súvislostiach, je podľa žalovaného zrejmé, že práve výrobok, ktorého vonkajšia úprava je zhodná s napadnutým dizajnom, bol sprístupnený tak, ako je vyššie uvedené. K námietke žalobcu uvedenej v rozklade ohľadne porušenia ust. § 3 ods. 2 Správneho poriadku tým, že správny orgán majiteľovi (žalobcovi) nezaslal vyjadrenie navrhovateľa zo 6. decembra 2010, žalovaný poukázal na to, že ani zo Zákona o dizajnoch ani zo Správneho poriadku mu nevyplýva povinnosť zaslať opakovane podania účastníkov konania navzájom. Navrhovateľovi správny orgán zaslal vyjadrenie majiteľa z dôvodu, že tento ho o zaslanie výslovne požiadal. Naopak, majiteľ o zaslanie vyjadrenia navrhovateľa nepožiadal a navyše mal možnosť počas konania nahliadať do spisu. K námietke majiteľa o nenariadení ústneho pojednávania žalovaný uviedol, že správny orgán nemá povinnosť, ale len možnosť nariadiť ústne pojednávanie (§ 38 ods. 5 Zákona o dizajnoch). Správny orgán nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za dôvodné, nakoľko dôkazy predložené účastníkmi konania vyhodnotil ako dostatočné pre rozhodnutie vo veci. Poukázal aj na ust. § 38 ods. 7 Zákona o dizajnoch, v zmysle ktorého nie je prípustné predkladať nové dôkazové materiály. Žalovaný konštatoval, že prvostupňový správny orgán rozhodol správne, keď konštatoval naplnenie podmienok na výmaz predmetného dizajnu v zmysle § 36 ods. 1 Zákona o dizajnoch, pretože napadnutý dizajn č. 27619 nespĺňal v čase podania prihlášky dizajnu podmienku novosti. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca dňa 31. januára 2012 žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátenia vecI žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil, že žalobca bol postupom a rozhodnutiami správnych orgánov ukrátený na svojich procesných aj hmotných právach, nakoľko došlo k nezákonnému výmazu dizajnu žalobcu. Žalobca namietal, že žalovaný i prvostupňový správny orgán v konaní postupovali tak, že porušili procesné práva žalobcu ako účastníka konania a súčasne porušili zásadu rovnosti účastníkov, pretože žalobcovi nebolo doručené vyjadrenie navrhovateľa výmazu dizajnu, ktorým reagoval na podanie žalobcu a nezaslal mu ani vyjadrenie navrhovateľa výmazu k podanému rozkladu. Pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že mu z právnych predpisov nevyplýva povinnosť zasielať žalobcovi podania navrhovateľa výmazu a žalobca o zaslanie vyjadrenia nepožiadal, takýto záver považuje žalobca za nesprávny, keďže v rozklade túto skutočnosť namietal a požiadal o doručenie podaní navrhovateľa. Tým, že mu žalovaný napriek tomu vyjadrenia nezaslal, porušil podľa žalobcu ust. § 3 ods. 2 a § 4 ods. 2 Správneho poriadku. Žalobca v žalobe ďalej namietal, že žalovaný i prvostupňový správny orgán porušili zásadu rovnosti účastníkov konania aj vo vzťahu k dokazovaniu, keď odmietli vykonať jediné dostupné dôkazy, ktoré žalobca navrhol na preukázanie svojich tvrdení, čím bola reálne odňatá možnosť brániť účinne svoje práva a tým bolo okrem vyššie citovaných ustanovení Správneho poriadku porušené aj ust. § 3 ods. 3 Správneho poriadku. Žalovaný vec nepreskúmal dostatočne dôkladne, keď sa odmietol zaoberať dôkaznými návrhmi žalobcu, a naopak dôkazy navrhovateľa výmazu nekriticky prebral. Namietol nesprávne hodnotenie dôkazov predložených navrhovateľom výmazu - výkresov, ktoré prekračujú podľa žalobcu zákonný rámec voľnej úvahy správneho orgánu. Údaje uvedené na výkresoch, ktoré sú súkromnými listinami pochádzajúcimi od navrhovateľa výmazu, majú podľa žalobcu len charakter vyhlásenie účastníka, a nie charakter dôkazu. Namietol absenciu logickej dedukcie v závere správneho orgánu v tom, že ak je na uvedenom výkrese rovnaké zobrazenie, ako na vyobrazení zápisu dizajnu, musel mať žalobca v čase podania prihlášky výkres navrhovateľa výmazu k dispozícii. Predloženie výkresu podľa žalobcu nemôže byť samo o sebe dôkazom, kedy ani kým bol takýto výkres vytvorený. Žalobca poukázal na to, že správne orgány s poukazom na § 35 ods. 5 Zákona o dizajnoch (správne mal uvedený § 38 ods. 5) odmietli vykonať žalobcom navrhnuté dôkazy výsluchom tretích osôb majúcich dostatočné znalosti o skutkových otázkach. Nespochybnil, že Zákon o dizajnoch vo všeobecnosti neukladá povinnosť vykonávať pojednávanie, avšak v tomto prípade bolo jeho vykonanie nevyhnutné pre účely možnosti realizácie práv žalobcu (práva predkladať dôkazy a práva účinne sa obhajovať). Uvedené dôkazy boli podľa žalobcu kľúčové a smerovali k preukázaniu základov obrany žalobcu. Žalovaný tým, že neumožnil vypočuť navrhnutých svedkov, žalobcovi odňal reálnu možnosť brániť sa a preukazovať svoje tvrdenia dôkazmi. Naopak, navrhovateľom výmazu navrhnuté dôkazy pripustil. Rovnako za nesprávnu považoval žalobca argumentáciu správnych orgánov o nevhodnosti nariadenia pojednávania z dôvodu, že v dôsledku koncentrácie konania nemožno predkladať dôkazné materiály poukazujúc na ust. § 38 ods. 7 Zákona o dizajnoch. Uvedené ustanovenie však nezakazuje vykonanie včas navrhnutých dôkazov. Zákon o dizajnoch nevylučuje ustanovenie Správneho poriadku (§ 35) o výsluchu svedkov, na rozdiel od vylúčenia ust. § 39 Správneho poriadku, t.j. podania čestného vyhlásenia, a preto v konaniach o dizajnoch môže, resp. v prípade potreby má správny orgán výsluch svedkov realizovať. Žalobca napokon namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočne nezdôvodnil, prečo nie je možné vykonať len čiastočný výmaz dizajnu. Obmedzil sa len na konštatovanie, že vrchná časť zapísaných dizajnov sa zhodovala s vrchnými časťami skôr sprístupnených dizajnov napriek tomu, že táto skutočnosť nijako priamo nevyplývala z navrhovateľom výmazu predložených dôkazov. Žalovaný najmä neuviedol, na ktorých relevantných dôkazoch identifikoval vrchnú časť dizajnu tak, aby mohol konštatovať, že vrch dizajnu bol skutočne identický, skôr sprístupnený a viditeľný. Žalobca preto považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keďže napadnuté rozhodnutie neobsahuje náležitosti podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite nezaoberal námietkami žalobcu, čo zakladá arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe z 27. februára 2012 navrhol žalobu zamietnuť, pretože v prvostupňovom i v druhostupňovom rozhodnutí náležite a logicky v rámci svojej voľnej úvahy odôvodnil, ktoré skutočnosti boli podstatné a ktoré viedli k výmazu napadnutého dizajnu a argumenty, ktorými sa žalobca v podanej žalobe snažil spochybniť závery žalovaného nepovažuje za relevantné a opodstatnené. K námietke žalobcu, že mu správne orgány nezaslali vyjadrenie navrhovateľa výmazu k vyjadreniu žalobcu k návrhu na výmaz zapísaného dizajnu, ani vyjadrenie navrhovateľa výmazu k žalobcom podanému rozkladu uviedol, že tieto neobsahovali žiadne nové skutočnosti, argumentácie, ani dôkazy a tieto nemali zásadný vplyv na rozhodnutie žalovaného. Navyše, ak by aj nezaslanie vyjadrení bolo vadou konania pred žalovaným, nejde o takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.3 O.s.p.), keďže v predmetnom konaní bolo rozhodnuté, či boli alebo neboli naplnené podmienky uplatnených výmazových dôvodov. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. 10. 2011 a na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR vo veci 1As 41/2009. K námietke žalobcu o tom, že žalovaný nepreskúmal predmetnú vec dostatočne dôkladne, odmietol sa zaoberať jeho dôkaznými návrhmi, pričom dôkazy navrhovateľa výmazu nekriticky prebral a založil na nich svoje závery, ako aj k spochybneniu vierohodnosti výkresov predložených navrhovateľom výmazu žalovaný uviedol, že konanie o výmaze zapísaného dizajnu je ovládané zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Žalovaný v zmysle § 45 ods. 2 Zákona o dizajnoch vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Je teda na zvážení Úradu, či dôkazové materiály predložené účastníkmi konania v konkrétnom prípade bude považovať za doklady, ktoré sú spôsobilé osvedčiť v konaní sporné skutočnosti - v tomto prípade nesplnenie podmienky novosti napadnutého dizajnu ku dňu, ku ktorému ich majiteľovi prislúcha právo prednosti. Poukázal na spôsob hodnotenia dôkazov predložených v konaní, pričom záver o nesplnení podmienky novosti prijatý v konaní o výmaze napadnutého dizajnu sa neopieral len o predmetné výkresy, ale skutočnosti vyplývajúce z týchto dokladov boli doplnené ďalšími dôkaznými materiálmi. Žalovaný ďalej poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí podrobne zhodnotil všetky predložené dôkazy, uviedol, ktoré skutočnosti má dokazovaním za preukázané a tiež jednoznačne formuloval dôvody, na základe ktorých napadnutý dizajn z registra vymazal. K odmietnutiu vykonania žalobcom navrhnutého dôkazu výsluchom tretích osôb žalovaný uviedol, že žalobca navrhol vypočuť na ústnom pojednávaní svedkov, ktorí boli prítomní na výstave IDEB 2008 „ s cieľom zistenia, či bola vrchná časť vystavených prototypov viditeľná a prístupná verejnosti“, žalovaný poukázal na argumentáciu uvedenú v prvostupňovom i druhostupňovom rozhodnutí ohľadne objasnenia podstaty pojmu „sprístupnenie verejnosti“, ktorý je viazaný na dostupnosť prameňa informácií neobmedzenému okruhu osôb bez toho, aby sa ktorákoľvek osoba s ním v skutočnosti aj oboznámila; postačuje, že takáto možnosť existovala. Zároveň ozrejmil pojem „verejne dostupné pramene“. Pokiaľ žalobca navrhol vypočuť svedkov k otázke „osobitého charakteru dizajnov jednotlivých kontajnerov a celkového dojmu, ktorý tieto dizajny vyvolávajú“, posúdenie splnenia podmienky osobitého charakteru napadnutého dizajnu nebolo potrebné, keďže v konaní bolo konštatované, že napadnutý dizajn nespĺňa podmienku novosti. Žalovaný preto zotrval na názore, že v tomto prípade nebol dôvod na nariadenie ústneho pojednávania. K námietke žalobcu, že žalobca nemal možnosť v konaní predložiť dôkazy podporujúce jeho tvrdenia (okrem navrhnutých svedeckých výpovedí) žalovaný uviedol, že v konaní mal žalobca možnosť predložiť akékoľvek dôkazy a to, že neuniesol dôkazné bremeno neznamená, že žalovaný žalobcovi znemožnil účinne brániť jeho práva. Žalovaný napokon k námietke žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného poukázal na text odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom po vyhodnotení všetkých dôkazových materiálov vo vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že výrobok, ktorého vonkajšia úprava je zhodná s napadnutým dizajnom č. 27619 bol sprístupnený verejnosti na Ministerstve obrany SR, ako aj na výstave IDEB 2008, z ktorého jasne vyplýva, že v tomto prípade nebolo opodstatnené vykonať len čiastočne výmaz napadnutého dizajnu. Vzhľadom na ust. § 250 ods. 1 O.s.p. súd Uznesením č.k. 24S/13/2012-20 zo dňa 15.06.2012 pribral do konania ďalšieho účastníka VÝVOJ Martin, a.s., Martin, ktorý bol v správnom konaní navrhovateľom výmazu napadnutého dizajnu, ktorého práva a povinnosti ako účastníka správneho konania by mohli byť v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného dotknuté. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Predmetom preskúmacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PD 55-2009/ D27619 II/138-2011 zo dňa 23.11.2011, ktorým bol zamietnutý rozklad a bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. PD 55-2009/D27619-I/13-2011 zo dňa 22.02.2011 vo veci návrhu na výmaz dizajnu č. 27619 s názvom „E. Z.-T“, ako aj zákonnosti postupu, ktorý vydaniu týchto rozhodnutí predchádzal. Zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na dôvodoch uvedených v žalobe, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné. Žiadal tak napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zástupca žalovaného na pojednávaní poukázal na obsah svojho písomného vyjadrenia k žalobe a reagoval na jednotlivé námietky žalobcu zdôraznené na pojednávaní. K požiadavke na vysporiadanie sa v rozhodnutí s čiastočným výmazom dizajnu navyše poukázal na nesplnenie podmienok pre čiastočný výmaz v zmysle § 36 ods. 7 Zákona o dizajnoch. Ďalší účastník konania na pojednávaní uviedol, že sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ako aj vyjadrením žalovaného k žalobe. Uviedol, že žiadosť žalobcu o doručenie vyjadrenia navrhovateľa výmazu k vyjadreniu žalobcu obsiahnutá v rozklade, podľa neho nebola žiadosťou o doručenie podania v zmysle Správneho poriadku. Poukázal na to, že žalobca síce vo svojom vyjadrení zo 17.09.2009 spochybnil vystavenie dizajnu na Ministerstve obrany SR, ale zároveň uznal, že bol vystavený inde, nie však z vrchnej časti. Ide teda len o posúdenie otázky sprístupnenia dizajnu, ktoré žalovaný posúdil správne. Výrobok bol vystavený na výstavisku v Inchebe, ktoré je umiestnené medzi vysokými budovami, a preto bola možnosť na vystavené exponáty nahliadnuť aj zvrchu. Poukázal na Zbierku rozhodnutí Úradu, kedy napríklad na výmaz dizajnu č. 26500 stačilo predloženie faktúry, ako dôkazu, že sa výrobok nachádzal na výstave a slovný zoznam vystavených exponátov bez vyobrazenia. Poukázal na to, že žalobca začal spochybňovať vierohodnosť výkresov a projektovej dokumentácie až potom, ako z prvostupňového rozhodnutia zistil, že sa jeho argumentácia ohľadne otázky sprístupnenia stala právne neudržateľnou. K otázke vykonania dôkazu svedkami uviedol, že sa jedná o nerelevantný dôkaz, pretože svedkovia sú síce odborníci - technici v danej oblasti, avšak nie sú odborníci v priemyselnom práve, t.j. nemohli by sa vyjadriť k otázke osobitosti dizajnu, keďže ide o právne posúdenie. Nesúhlasil, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretože z neho vyplývajú podstatné skutkové i právne skutočnosti a rozhodnutia nemôžu byť edukatívne. Napokon uviedol, že v tomto prípade nebol možný čiastočný výmaz, pretože naň neboli splnené podmienky stanovené zákonom, keďže nešlo o hromadný dizajn. Súd z obsahu administratívneho spisu, prednesov a podaní účastníkov zistil, že na základe žiadosti doručenej prvostupňovému správnemu orgánu 28.10.2009 bol do registra dizajnov zapísaný dizajn č. 27619 s názvom „E. Z.-T“. Predmetom dizajnu je kontajner ako mobilný spojovací uzol, ktorý je súčasťou tranzitného komunikačného systému. Technológia prevádzkárne mobilného spojovacieho uzla je zabudovaná do kontajnera IDPS, ktorý svojimi rozmermi a bodmi pre uchytenie zodpovedá predĺženému kontajneru ISO typu prepravovaného na nákladom terénnom automobile spravidla T-815, ktorý je vybavený filtračno-ventilačným zariadením, nezávislým kúrením a klimatizáciou, určený pre armádu. Ďalší účastník podaním doručeným správnemu orgánu 30. apríla 2010 navrhol, aby bol uvedený dizajn z registra dizajnov vymazaný. Napadnutým rozhodnutím bol zamietnutý rozklad a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie vo veci návrhu na výmaz zapísaného dizajnu č. 27619 s názvom „E. Z.-T“ z registra dizajnov podaného navrhovateľom - VÝVOJ Martin, a.s., ktorým bol uvedený dizajn vymazaný z registra dizajnov. Prvostupňový správny orgán rozhodnutie o výmaze dizajnu č. 27619 odôvodnil tak, ako je podrobne špecifikované na str. 2 a 3 tohto rozhodnutia a žalovaný svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu odôvodnil tak, ako je podrobne špecifikované na str. 4 a 5 tohto rozhodnutia. Podľa § 2 písm. a/ Zákona o dizajnoch na účely tohto zákona sa rozumie dizajnom vonkajšia úprava výrobku alebo jeho časť spočívajúca v znakoch, ktorými sú najmä línie, obrysy, farby, tvar, štruktúra alebo materiál samého výrobku alebo jeho zdobenia. Podľa § 3 ods. 1 Zákona o dizajnoch dizajn je spôsobilý na ochranu, ak je nový a má osobitý charakter. Podľa § 4 ods. 1 a 2 Zákona o dizajnoch dizajn sa považuje za nový, ak nebol zhodný dizajn sprístupnený verejnosti pred dňom vzniku práva prednosti (§ 32). Dizajny sa považujú za zhodné, ak sa ich znaky odlišujú iba v nepodstatných detailoch. Podľa § 5 ods. 1 Zákona o dizajnoch dizajn má osobitý charakter, ak sa celkový dojem, ktorý vyvoláva u informovaného užívateľa, odlišuje od celkového dojmu, ktorý u takého užívateľa vyvoláva dizajn sprístupnený verejnosti pred dňom vzniku práva prednosti (§ 32). Podľa § 6 ods. 1, 2, 3 Zákona o dizajnoch dizajn sa považuje za sprístupnený verejnosti, ak bol zverejnený po zápise do registra dizajnov (ďalej len "register") alebo vystavený, použitý v obchode, alebo inak sprístupnený verejnosti pred dňom vzniku práva prednosti. To neplatí, ak sa takéto sprístupnenie nemohlo pri bežnom obchodnom styku stať známym špecialistom v príslušnom odvetví pred dňom vzniku práva prednosti (§ 32). (2) Dizajn sa nepovažuje za sprístupnený verejnosti, ak bol tretej osobe sprístupnený pod podmienkou dôvernosti. (3) Dizajn, na ktorý sa požaduje ochrana podľa tohto zákona, sa nepovažuje za sprístupnený verejnosti, ak bol sprístupnený verejnosti pôvodcom dizajnu, jeho právnym nástupcom alebo treťou osobou ako dôsledok poskytnutia informácie alebo konania pôvodcu dizajnu alebo jeho právneho nástupcu počas 12 mesiacov pred dňom vzniku práva prednosti (§ 32); to platí aj v prípade, ak bol dizajn sprístupnený verejnosti ako dôsledok zneužitia vzťahu k pôvodcovi alebo jeho právnemu nástupcovi. Podľa § 30 Zákona o dizajnoch na konanie pred úradom podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní s výnimkou ustanovení § 19, § 23, § 28 až 30, § 32, § 39, § 49, § 50, § 59 ods. 1 a § 61 ods. 1. Podľa § 36 ods. 1 písm. b/ Zákona o dizajnoch úrad vymaže zapísaný dizajn z registra (ďalej len "výmaz"), ak zistí, že bol zapísaný v rozpore s podmienkami na jeho zápis do registra podľa § 3 až 7, § 9 alebo § 10. Podľa § 36 ods. 6 a 7 Zákona o dizajnoch úrad môže vymazať zapísaný dizajn z registra podľa odseku 1 písm. a) a b) aj z vlastného podnetu. (7) Zapísaný dizajn možno podľa odseku 1 písm. b), d), e) alebo f) vymazať aj čiastočne, ak bude po takomto výmaze aj v pozmenenej forme spĺňať podmienky ochrany. Podľa § 38 ods. 2 Zákona o dizajnoch Ak konanie nebolo zastavené podľa odseku 1, úrad doručí návrh na výmaz majiteľovi zapísaného dizajnu a zároveň ho vyzve, aby sa k návrhu v určenej lehote vyjadril. Podľa § 38 ods. 5 a 7 Zákona o vynálezoch ak to vyžaduje povaha veci, môže úrad nariadiť ústne pojednávanie. Úrad určí deň ústneho pojednávania a zároveň doručí navrhovateľovi vyjadrenie majiteľa zapísaného dizajnu k návrhu na výmaz. (7) Rozšírenie či doplnenie návrhu na výmaz, ako aj rozšírenie či doplnenie vyjadrenia majiteľa zapísaného dizajnu nie je prípustné a na takéto rozšírenie alebo doplnenie úrad v rámci konania a rozhodovania vo veci neprihliada. Podľa § 45 ods. 1, 2 a 3 Zákona o dizajnoch účastník konania pred úradom je povinný predložiť alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. (2) Úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. (3) Úrad rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené alebo navrhnuté. Podľa § 47 ods. 2 Zákona o dizajnoch po zápise dizajnu do registra úrad umožní na základe žiadosti každému nahliadnuť do spisu týkajúceho sa prihlášky a zapísaného dizajnu. Podľa § 3 ods. 2 a 3 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. (3) Občan Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, a ktorý má právo používať jazyk národnostnej menšiny podľa osobitného predpisu, má právo v obciach vymedzených osobitným predpisom konať pred správnym orgánom v jazyku národnostnej menšiny. Správne orgány podľa prvej vety sú povinné mu zabezpečiť rovnaké možnosti na uplatnenie jeho práv. Podľa § 4 ods. 2 Správneho poriadku všetci účastníci majú v konaní rovnaké procesné práva a povinnosti. Ten, komu osobitný zákon priznáva postavenie účastníka konania len na časť konania, má v konaní procesné práva a povinnosti len v tej časti konania, pre ktorú má priznané postavenie účastníka konania. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V zmysle §-u 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní rozhodnutia správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd pri skúmaní napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho postupu z dôvodu porušenia procesných predpisov sa preto zaoberal tým, či žalobcom uvádzaný postup žalovaného a prvostupňového správneho orgánu spočívajúci v nedoručení stanoviska k vyjadreniu žalobcu, bol procesným pochybením a či takýto postup mohol mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Z citovaného §-u 30 Zákona o dizajnoch vyplýva, že na konanie o výmaze zapísaného dizajnu sa vzťahujú základné pravidlá správneho konania, uvedené v §-e 3 ods. 1 až 6 Správneho poriadku. Správny orgán je vždy povinný postupovať v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Z obsahu správneho spisu vyplýva, že správny orgán v súlade so Zákonom o dizajnoch aplikujúc § 38 ods. 2 doručil návrh na výmaz žalobcovi ako majiteľovi zapísaného dizajnu a vyzval ho na vyjadrenie. Na rozdiel od postupu správneho orgánu v správnom konaní, na ktoré sa Správny poriadok vzťahuje v plnom rozsahu, v konaní o dizajnoch je vylúčený postup podľa §-u 32 Správneho poriadku, podľa ktorého podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu je zistenie skutočného stavu veci, ktorý je správny orgán povinný zistiť presne a úplne z podkladov, ktoré si je povinný zaobstarať, pričom nie je viazaný len návrhmi strán. Namiesto toho, v konaní podľa Zákona o dizajnoch, konkrétne v konaní o návrhu na výmaz zapísaného dizajnu podľa §-u 36, je podľa §-u 45 ods. 3 Zákona o dizajnoch podkladom pre rozhodnutie skutkový stav zistený z vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené alebo navrhnuté. V zmysle §-u 38 ods. 7 Zákona o dizajnoch je vylúčené, aby správny orgán prihliadol na iné skutočnosti a dôkazy, ako tie, ktoré boli obsiahnuté v podaniach účastníkov, ktorými sú návrh na výmaz a vyjadrenie k návrhu. Rozšírenie, či doplnenie návrhu sa tak, ako aj rozšírenie, či doplnenie vyjadrenia k návrhu nepripúšťa a správny orgán je povinný zo zákona na ne neprihliadnuť. Replika k vyjadreniu k návrhu pokiaľ obsahuje iné skutočnosti a argumentáciu, ktoré nie sú obsiahnuté v návrhu, je svojím obsahom doplnením alebo rozšírením návrhu a ako taká podaním, na ktoré správny orgán zo zákona neprihliada. Potom prípustnou replikou je len taká, ktorá je svojou podstatou opakovaním tvrdení a skutočností uvedených v návrhu. Citované ustanovenie §-u 38 Zákona o dizajnoch upravuje postup správneho orgánu pri komunikácii s účastníkmi správneho konania. Takouto úpravou je zabezpečené, aby účastníci konania mohli predložiť všetky dôkazy na svoje tvrdenia. Zákon o dizajnoch pritom ukladá povinnosť správnemu orgánu doručiť vyjadrenie majiteľa dizajnu k návrhu navrhovateľovi v prípade, keď správny orgán nariadi vo veci pojednávanie. To však neznamená, že nie je povinný vyjadrenie zaslať navrhovateľovi aj v prípade, keď nenariadi pojednávanie. Táto povinnosť mu vyplýva z úpravy základných pravidiel správneho konania obsiahnutej v Správnom poriadku (§ 3). Správny poriadok vyžaduje, aby správny orgán poskytol účastníkovi konania právo vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia. Keďže podkladom rozhodnutia je skutkový stav, ktorý správny orgán zistí z dôkazov navrhnutých v návrhu a vo vyjadrení k návrhu, je nevyhnutné nielen doručiť návrh majiteľovi dizajnu, ale aj vyjadrenie majiteľa dizajnu navrhovateľovi výmazu. Podať stanovisko, a teda odpoveď k vyjadreniu k návrhu, je síce uplatnením práva účastníka podať vyjadrenie k podkladu rozhodnutia, ale pokiaľ by takáto replika predstavovala svojím obsahom rozšírenie alebo doplnenie návrhu, či už v otázkach skutkových alebo zmeny, či doplnenia právnej argumentácie, nemôže byť podkladom rozhodnutia, pretože je v zmysle §-u 38 ods. 7 Zákona o dizajnoch neprípustné prihliadnuť na dôvody rozširujúce, či doplňujúce návrh. V tomto prípade navrhovateľ v replike k vyjadreniu výslovne uviedol, že ide o stanovisko súladné s návrhom a v rozsahu návrhu a má za účel zdôrazniť rozhodné skutočnosti. Z toho vyplýva, že nešlo a ani nemohlo ísť o podanie, ktoré by mohlo ovplyvniť rozsah a spôsob zisťovania skutkového stavu správnym orgánom, nakoľko navrhovateľ výmazu môže navrhnúť dôkazy len v návrhu na výmaz. Neznamená to však, že by išlo o podanie právne bezvýznamné, pretože išlo o podanie, ktorým účastník konania uplatnil svoje právo v zmysle §-u 3 ods. 2 Správneho poriadku. Zákon o dizajnoch neukladá správnemu orgánu povinnosť v konaní o návrhu na výmaz doručovať všetky vzájomné podania účastníkom konania. Keďže osobitný zákon neupravuje komunikáciu medzi účastníkmi konania a Úradom osobitným spôsobom, správny orgán musí postupovať v zmysle ustanovení Správneho poriadku v rozsahu stanovenom v §-e 30 Zákona o dizajnoch. To znamená, že v zmysle §-u 3 ods. 2 Správneho poriadku musí dať účastníkovi vždy príležitosť, o.i. na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia. Keďže v danom prípade, ako je vyššie uvedené, nejde o podanie neprípustné, ale naopak o podanie, ktorým účastník konania uplatňuje svoje práva, správny orgán porušil základné pravidlá správneho konania, keď neumožnil majiteľovi dizajnu oboznámiť sa s obsahom stanoviska k jeho vyjadreniu k návrhu na výmaz. Keďže však navrhovateľ v inom podaní, ako v návrhu na výmaz nemôže navrhnúť iné dôkazy, ktoré by mohli byť podkladom rozhodnutia v zmysle §-u 45 ods. 3 Zákona o dizajnoch, nemohla mať táto nesprávnosť v postupe správneho orgánu vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Tým, že Zákon o dizajnoch koncentruje konanie o návrhu na výmaz dizajnu tak, že podkladom rozhodnutia sú skutočnosti zistené z dôkazov navrhnutých v jedinom podaní každého z účastníkov konania, navrhovateľa v návrhu na výmaz a majiteľa dizajnu vo vyjadrení k návrhu na výmaz, nemohla byť ani narušená rovnosť účastníkov v konaní tým, že navrhovateľovi bolo doručené vyjadrenie k návrhu (majiteľovi bol doručený návrh), ale majiteľovi nebolo doručené stanovisko navrhovateľa k majiteľovmu vyjadreniu k návrhu. Z obsahu správneho spisu vyplýva, že prvostupňový ani druhostupňový správny orgán nevykonali dôkaz navrhnutý žalobcom vo vyjadrení k návrhu. Podľa § 45 ods. 2 Zákona o dizajnoch dokazovanie vykonáva úrad, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy. Je povinný zhodnotiť svojou úvahou každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia nepatrí do voľnej úvahy správneho orgánu výber toho, ktorý navrhnutý dôkaz vykoná. Podkladom rozhodnutia sú všetky navrhnuté dôkazy. Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v zmysle základných pravidiel správneho konania uvedených v § 3 a § 4 Správneho poriadku. To znamená, že správny orgán pri vykonávaní dokazovania postupuje tak, aby konanie zbytočne nezaťažovalo účastníkov a aby prebehlo hospodárne a zároveň, aby rozhodnutie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Z uvedeného vyplýva, že účastník konania má právo, aby správny orgán vykonal ním navrhnutý dôkaz, nakoľko tento zo zákona (§ 45 ods. 3 Zákona o dizajnoch) tvorí podklad správneho rozhodnutia a nepatrí do voľnej úvahy správneho orgánu, či tak urobí alebo nie. Z vyjadrenia žalobcu k návrhu na výmaz vyplýva, že žalobca navrhol vypočuť svedkov na svoje tvrdenie, že dizajn nebol v rozsahu jeho vrchnej časti zverejnený, konkrétne, aby zodpovedali otázku, či bola vrchná časť prototypov viditeľná a prístupná verejnosti. Ďalej navrhol, že títo môžu byť vypočutí aj vo vzťahu k otázke osobitného charakteru dizajnov a celkového dojmu, ktoré vyvolávajú. Ako svedkov navrhol vypočuť osoby pôsobiace v oblasti armádnej techniky, ktoré sa podieľali na procese vývoja systému Z. a majú znalosti armádnej techniky a preto ich možno považovať za informovaných užívateľov, a to odborného pracovníka ministerstva obrany, osobu zabezpečujúcu technicko-administratívnu komunikáciu medzi ministerstvom obrany a dodávateľom systému Z., spoločnosťou BAE Systems Information & Elektronic Systems Integration Inc. a výrobného riaditeľa Delta - Vývoj, s. r. o. podieľajúceho sa na výrobe prototypov DELTA DEFENCE, a. s.. Z uvedeného vyplýva, že dôkaz výsluchom svedkov nebol navrhnutý na skutkové tvrdenia žalobcu. Nebolo totiž sporné, a z vyjadrenia k návrhu na výmaz to vyplýva, že výrobok „E. Z.-T“ bol verejne vystavený. Vyhodnotenie, či bola splnená podmienka sprístupnenia verejnosti je právnym a skutkovým záverom vychádzajúcim zo skutkových zistení z vykonaných dôkazov. Skutkové závery sú výsledkom správnej úvahy, ktorá patrí výlučne do kompetencie správneho orgánu, a ktorá je výsledkom hodnotenia dôkazov, ktoré vykonáva správny orgán. Svedecká výpoveď nemôže túto úvahu a ani právne hodnotenie nahradiť. Nebolo sporné, že napadnutý zapísaný dizajn bol vystavený na výstave. Svedecká výpoveď slúži ako dôkazný prostriedok k zisteniu skutočností, ktoré svedok vnímal vlastnými zmyslami. Súd z týchto dôvodov v tomto prípade nevykonanie navrhnutého výsluchu navrhnutých osôb nepovažoval za takú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávnosť rozhodnutia. Žalobca ďalej ako žalobný dôvod vyjadril nesúhlas s hodnotením dôkazov, ktoré vykonal žalovaný. Hodnotením dôkazov, ako vyplýva z citovaného §-u 45 ods. 2 Zákona o dizajnoch, je vecou správneho uváženia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia tak, ako je uvedené na čl. 4 a 5 tohto rozsudku, je obsiahnutá úvaha, ktorou sa žalovaný spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti. Táto úvaha je obsiahnutá jednak v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia a ďalej je doplnená na strane 6 a 7 napadnutého rozhodnutia. Námietka žalobcu, že odôvodnenie neobsahuje logickú dedukciu k záveru správneho orgánu o tom, že ak je na výkrese rovnaké zobrazenie ako na vyobrazení zapísaného dizajnu, musel mať žalobca v čase podania prihlášky výkres navrhovateľa výmazu k dispozícii, je v rozpore s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré uvádza: „Na základe obsahu článkov v časopisoch, ako aj ročenky IDEB 2008, a s nimi súvisiacimi fotografiami (dôkazový materiál č. 1, str. 103, dôkazový materiál č.5, str.52 a 53) je možné s istotou konštatovať, že výrobok označený ako kontajner „Z.-T“, ktorý je súčasťou mobilného komunikačného systému Z., bol vystavený, a teda sprístupnený verejnosti už 29. januára 2008, t.z. pred dátumom práva prednosti napadnutého dizajnu. Orgán rozhodujúci o rozklade považuje ďalej za potrebné zdôrazniť, že je nedôvodné pripisovať dôkazovým materiálom č. 11 a 12 - výkresy výrobku č. E 23-000-9000 s názvom „Z.-T“, typ Z., nižšiu dôkaznú hodnotu, ako to požaduje majiteľ. Uvedený dokument je riadne označený evidenčným číslom, je z neho zrejmé, o aký výrobok ide, kto je jeho autorom, kedy vznikol a tiež to, že pochádza od navrhovateľa výmazu. Podľa orgánu rozhodujúceho o rozklade je ale logické a legitímne, že subjekt, ktorý sa preukázateľne podieľal na tvorbe výkresov výrobkov Z. ako projektant, takéto výkresy v konaní môže predložiť ako dôkazné materiály. Okrem toho v konaní je možné prihliadnuť aj na dôkazné prostriedky interného charakteru, pokiaľ ich vypovedacia hodnota a dôkazná sila je podporená aj ďalšími dôkazmi predloženými v konaní, ktoré boli sprístupnené relevantnej verejnosti. Tak je to aj v tomto prípade, kedy je potrebné posúdiť obsah výkresov nielen samostatne ale aj v spojení s ostatnými dôkazmi predloženými v konaní. Ďalej články v ročenke IDEB 2008 a časopise „Dopravné noviny - TRANSPORT“ potvrdzujú, že práve spoločnosť navrhovateľa VÝVOJ Martin a. s., bola tým subjektom, ktorý pripravil konštrukčnú dokumentáciu, teda výkresy pre zhotoviteľa samotného výrobku pod označením „ Z.-T“ - spoločnosť DELTA DEFENCE, a.s.. Táto spoločnosť následne, na základe výkresovej dokumentácie, zhotovila výrobok pre objednávateľa - spoločnosť BAE Systems, ktorá ho predviedla verejnosti. Napriek tomu, že na navrhovateľom predložených dôkazoch jednotlivo (ročenka IDEB 2008, časopisy) nie je úplne viditeľné vrchné prevedenie vystavených exponátov mobilného komunikačného systému Z., konkrétne E. „ Z.-T“, na základe predložených výkresov (dôkazové materiály č. 11 a 12) a po vyhodnotení dôkazových materiálov vo vzájomných súvislostiach je zrejmé, že práve výrobok, ktorého vonkajšia úprava je zhodná s napadnutým dizajnom, bol sprístupnený verejnosti tak na Ministerstve obrany SR, ako i na výstave IDEB 2008.“ Citovaná úvaha nie je vybočením zo zákonných pravidiel dokazovania a skutkový záver, ku ktorému žalovaný dospel, je výsledkom logického uvažovania pri hodnotení jednotlivých skutkových zistení, pričom skutkové zistenia, ku ktorým žalovaný dospel, vychádzajú z dôkazov, ktoré boli vykonané a ktoré sú obsiahnuté v správnom spise. Súd v rámci prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia nenahrádza činnosť správneho orgánu a preto ani nemôže hodnotiť vykonané dôkazy svojou vlastnou úvahou. Súd skúmal, ako je vyššie uvedené, či bol zistený skutkový stav, z ktorého rozhodnutie vychádzalo, v súlade s obsahom spisu. Inak povedané, či skutkové závery, ku ktorým správny orgán dospel vychádzajú z jednotlivých skutkových zistení a či tieto skutkové zistenia vychádzajú z dokladov tvoriacich obsah správneho spisu, ako aj či skutkový záver je logickým dôsledkom hodnotenia dôkazov. V tomto prípade správna úvaha, ktorou žalovaný hodnotil vykonané dôkazy, uvedené podmienky spĺňa. Navyše, žalobca v správnom konaní ani netvrdil, že ním vyrobený vystavený „E. Z.-T“ nebol vyrobený na základe predložených výkresov navrhovateľa výmazu. Žalobca napokon v žalobe namietal aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, prečo nebolo možné vykonať len čiastočný výmaz dizajnu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže byť spôsobená okrem jeho nezrozumiteľnosti aj tým, že chýbajú dôvody. Buď rozhodnutie dôvody neobsahuje vôbec, alebo absentujú skutkové zistenia, na základe ktorých správny orgán rozhodol. Môže ísť aj o prípad ako uvádza žaloba, kedy je rozhodnutie nepreskúmateľné preto, že je založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných. Takouto vadou však preskúmavané rozhodnutie netrpí. Podľa žaloby žalovaný neuviedol, na ktorých relevantných dôkazoch identifikoval vrchnú časť dizajnu tak, že by umožňovala bez pochybností konštatovať, že vrchná časť dizajnu bola skutočne identická so skôr sprístupneným výrobkom a že bola aj viditeľná. Napadnuté rozhodnutie v odôvodnení tak, ako je vyššie uvedené, obsahuje označenie dôkazov, ktoré boli vykonané, ako aj úvahy správneho orgánu pri ich hodnotení. Skutkové závery, ku ktorým žalovaný dospel z vyhodnotenia dôkazov, nevybočujú z rámca logického uvažovania a vyplývajú zo skutočností, ktoré boli v konaní zisťované. Správny orgán jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ako dospel k záveru o zhodnosti zapísaného dizajnu s verejnosti predstaveným prototypom výrobku „E. Z.-T“. Nesúhlas žalobcu s takýmto odôvodnením nespôsobuje nepreskúmateľnosť správneho rozhodnutia. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie i predchádzajúce správne konanie nie je z dôvodov uvedených v žalobe nezákonné, a preto žalobu ako nedôvodnú s poukazom na ust. § 250j ods.1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.