Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/4/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200034 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6012200034.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu a JUDr. Jany Novotnej a Ľudovíta Bradáča v právnej veci žalobcu: H.. U. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. X, XXX XX O. O., zast. Mgr. Filipom Osvaldom, advokátom so sídlom Trhová 1, 960 01 Zvolen proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Vazovova 2, 815 11 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. I/221/21136-116469/2011/990311-r zo dňa 7. novembra 2011 jednohlasne takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Daňový úrad Banská Bystrica I (ďalej „správca dane“) rozhodnutím č. 651/230/922-17556/07/Šauš zo dňa 29.03.2007 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol o žiadosti žalobcu o vyplatenie úroku za oneskorenie vrátenia nadmerného odpočtu na daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie jún 1997 tak, že žiadosti nevyhovel a úrok z preplatku na DPH z nadmerného odpočtu za cit. zdaňovacie obdobie žalobcovi nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že nadmerný odpočet DPH nie je daňovým preplatkom v zmysle § 63 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 511/92 Zb.“) a poukázal na rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR Banská Bystrica č. I/221/3047-18299/2007/990311- r zo dňa 01.03.2007. Žalovaný rozhodnutím č. I/221/21136-116469/2011/990311-r zo dňa 07.11.2011 (ďalej „napadnuté rozhodnutie“) na základe podaného odvolania žalobcu prvostupňové rozhodnutie správcu dane z 29.03.2007 potvrdil. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil tým, že nadmerný odpočet, ktorý definuje zákon o DPH, nespĺňa definíciu pojmu daňový preplatok v zmysle ust. § 63 ods. 1 zák.č. 511/92 Zb., a preto nie je možné žalobcovi priznať úrok podľa § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb. pri oneskorenom vrátení nadmerného odpočtu. Poukázal na to, že od 01.09.2007 nastala zmena ust. § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb., kedy bola zavedená úprava zaplatiť úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa ods. 8 a 10 tohto ustanovenia, avšak z prechodného ust. § 110g ods. 1 zák.č. 511/92 Zb. vyplýva, že daňové konania, ktoré boli začaté a neboli ukončené do 31.08.2007, sa dokončia podľa zákona účinného k 31.08.2007. Žalobca sa žalobou doručenou súdu v zákonom stanovenej lehote domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie, ako aj náhrady trov konania. Tvrdil, že napadnutým rozhodnutím žalovaného i jeho postupom bol ukrátený na svojich právach. Žalobca v žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie je v priamom rozpore s rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR č. I/221/2402-12206/2011/990311-r zo dňa 31.01.2011, ktorým bolo zrušené prvostupňové rozhodnutie z 29.03.2011. Podľa žalobcu z cit. rozhodnutia z 31.01.2011 vyplýva, že aj na vrátenie nadmerného odpočtu po lehotách stanovených v § 23 zák.č. 289/95 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov sa vzťahuje ust. § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb.. Skutočnosť, či nadmerný odpočet je alebo nie je preplatkom na dani, je z hľadiska uplatnenia cit. ustanovenia podľa žalobcu bezvýznamná. Predmetné rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR z 31.01.2011 bolo zrušené rozhodnutím Ministerstva financií SR z 15.08.2011 s odôvodnením, že bolo vydané v rozpore s ust. § 63 zák.č. 511/92 Zb. v znení platnom v čase začatia daňového konania, pričom zmena cit. ustanovenia, kedy bola do cit. ustanovenia doplnená úprava zaplatiť úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu, bola účinná od 01.09.2007 a v zmysle § 110g ods.1 cit. zákona daňové konania neskončené do 31.08.2007 sa dokončia podľa zákona účinného do 31.08.2007. Žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie na základe cit. rozhodnutia Ministerstva financií SR. Žalobca s vyššie uvedeným právnym záverom nesúhlasil s odôvodnením, že zmena ust. § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb. nastala len za účelom spresnenia použitia preplatku vzhľadom na definíciu dane podľa § 1a písm. a/. Žalobca súčasne poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf 10/2010 z 10.06.2010, konkrétne na citáciu ust. § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb. (str. 4 cit. rozhodnutia NS SR) a na text zo str. 5 cit. rozhodnutia NS SR, v ktorom Najvyšší súd vyslovil názor, že úrok za vrátenie preplatku po lehote ustanovenej v § 63 ods. 4 zák.č. 511/92 Zb., ktorý je povinný zaplatiť daňovému subjektu správca dane v zmysle § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb., je príslušenstvom pohľadávky - daňového preplatku daňového subjektu voči štátu. Žalobca poukázal na ust. § 250ja ods. 4 O.s.p. s tým, že správca dane je viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreným v Uznesení č.k. 3Sžf 10/2010 z 10.06.2010 a nie je možné sa od neho odchýliť, keďže nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu. Žalobca žiadal priznať náhradu trov konania podľa § 250k ods. 2 O.s.p.. Vzhľadom na to, že zákonom č. 479/2009 Z.z. bolo s účinnosťou od 01.01.2012 zrušené Daňové riaditeľstvo SR so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo SR so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom SR v Bratislave, t.č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica č. 63, Banská Bystrica, Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 107 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 250 ods. 4 O.s.p. na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvedeného žalovaného. Tento vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe z 13.02.2012 uviedol, že žalobcovi bol na základe rozhodnutia žalovaného č. I/221/952-4705/2006/990311-r zo dňa 23.01.2006 (právoplatné a vykonateľné 30.01.2006) vrátený správcom dane dňa 09.02.2006 nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 1997 v sume 1 570 445,- Sk (52 129,22 Eur). Žalobca dňa 27.11.2006 doručil správcovi dane výpočet úroku z omeškania z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu za jún 1997 vo výške 1 602 200,- Sk (53 183,30 Eur). Žalovaný podrobne vo vyjadrení opísal priebeh konania a obsah vydaných rozhodnutí správcu dane, žalovaného i Ministerstva financií SR. Uviedol, že na základe právneho názoru Ministerstva financií SR vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane z 29.03.2007 o nepriznaní úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 1997. Rozhodnutie odôvodnil tým, že daňovým preplatkom podľa § 63 ods. 1 zák.č. 511/92 Zb. je suma platby prevyšujúca splatnú daň. Nadmerný odpočet, ktorý definuje Zákon o DPH nespĺňa definíciu pojmu daňový preplatok v zmysle cit. § 63 ods. 1 zák.č. 511/92 Zb., a preto nebolo možné žalobcovi priznať úrok podľa § 63 ods. 6 cit. zákona. Žalovaný súčasne poukázal na znenie ust. § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb. v znení účinnom v r. 2006. Zmena ust. § 63 ods. 6 cit. zákona nastala od 01.09.2007, kedy bola zavedená úprava zaplatiť úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa ods. 8 a 10 tohto ustanovenia, avšak z prechodných ustanovení § 110g vyplýva, že daňové konania, ktoré boli začaté a neboli ukončené do 31.08.2007, sa dokončia podľa zákona účinného k 31.08.2007. Vzhľadom na uvedené žalovaný uviedol, že správca dane postupoval správne, keď žiadosti žalobcu nevyhovel a nepriznal mu úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 1997, a preto je aj jeho rozhodnutie, ktorým toto rozhodnutie správcu dane potvrdil správne a navrhol žalobu zamietnuť. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Predmetom preskúmacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane a konanie, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca podal dňa 23.07.1997 daňové priznanie DPH za mesiac jún 1997 a uplatnil si nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 1 570 740,- Sk. Správca dane vykonal u žalobcu opakovanú daňovú kontrolu na základe podnetu žalovaného zo 14.01.2005, na základe výsledkov ktorej vydal dodatočný platobný výmer č. 651/230/60142/05/ Šauš z 27.10.2005, ktorým žalobcovi určil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 1997 v sume 5 055,- Sk. Na základe podaného odvolania žalobcu Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/221/952-4705/2006/990311-r z 23.01.2006 predmetný dodatočný platobný výmer správcu dane zmenil tak, že za zdaňovacie obdobie jún 1997 žalobcovi určil daň z pridanej hodnoty mínus 1 570 445,- Sk (nadmerný odpočet), ktorý bol žalobcovi podľa jeho tvrdenia vrátený dňa 28.02.2006. Žalobca dňa 27.11.2006 doručil správcovi dane podanie označené ako „Výpočet úroku z omeškania - jún 1997“, v ktorom vyčíslil úrok z omeškania z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu DPH za apríl 1997 (z obsahu predmetného podania však vyplýva, že správne mal byť uvedený mesiac jún 1997) vo výške 1 602 200,- Sk a žiadal ho uhradiť na účet žalobcu. O žiadosti žalobcu správca dane rozhodol svojím rozhodnutím č. 651/230/922-71967/06/Šauš zo dňa 19.12.2006 tak, že žalobcovi s poukazom na § 35b ods. 7 zák.č. 511/92 Zb. nepriznal sankčný úrok za neoprávnené zadržiavané peňažné prostriedky na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 1997. Na základe podaného odvolania žalobcu Daňové riaditeľstvo SR svojím rozhodnutím č. I/221/3047-18299/2007/990311-r z 01.03.2007 rozhodnutie správcu dane z 19.12.2006 zrušilo s tým, že správca dane bude žalobcov nárok na zaplatenie úroku uplatnený v žiadosti doručenej 27.11.2006 posudzovať ako nárok na priznanie úroku z preplatku podľa § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb. Správca dane následne 29.03.2007 vydal rozhodnutie č. 651/230/922-17556/07/Šauš, ktorým nepriznal za zdaňovacie obdobie jún 1997 žalobcovi úrok z preplatku podľa § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb. s odôvodnením, že nadmerný odpočet nie je daňovým preplatkom v zmysle § 63 zák.č. 511/92 Zb. Žalobca podal proti predmetnému rozhodnutiu správcu dane odvolanie, o ktorom správca dane svojím rozhodnutím č. 651/230/922-26484/Šauš z 18.05.2007 rozhodol tak, že odvolanie zamietol s odôvodnením, že bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Žalobca sa žalobou podanou na Krajskom súde v Banskej Bystrici domáhal o. i. preskúmania rozhodnutia správcu dane č. 651/230/922-17556/07/Šauš z 29.03.2007, o ktorej krajský súd rozhodol uznesením č.k. 23S/197/2007-66 13.01.2010 tak, že konanie zastavil. Na základe podaného odvolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave svojím Uznesením č.k. 3Sžf 10/2010 z 10.06.2010 predmetné uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušil a konanie zastavil s tým, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, pretože orgánom, ktorý má právomoc rozhodnúť o žalobcom uplatnenom nároku (t.j. či mu patrí úrok z preplatku podľa § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb.) je Daňové riaditeľstvo SR. V odôvodnení citovaného rozhodnutia Najvyšší súd konštatoval, že úrok za vrátenie preplatku po lehote ustanovenej v § 63 ods. 4 zák.č. 511/92 Zb., ktorý je správca dane povinný zaplatiť daňovému subjektu v zmysle § 63 ods. 6 zákona č. 511/92 Zb. je príslušenstvom pohľadávky - daňového preplatku daňového subjektu voči štátu. Súčasne posúdiac povahu uplatneného nároku vo vzťahu k možnosti odvolania sa voči rozhodnutiu správcu dane o nepriznaní úroku z omeškania Najvyšší súd konštatoval, že odvolanie voči takémuto rozhodnutiu správcu dane je prípustné. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vzhľadom na citované uznesenie Najvyššieho súdu SR rozhodovalo o odvolaní žalobcu svojím rozhodnutím č.k. I/221/2402-12206/2011/990311-r z 31.01.2011 tak, že rozhodnutie správcu dane z 29.03.2007 zrušilo a vec mu vrátilo na ďalšie konanie s odôvodnením, že aj na vrátenie nadmerného odpočtu po lehotách stanovených v § 23 zák.č. 289/95 Z.z. o DPH sa vzťahuje § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb., pričom uložil správcovi dane v ďalšom konaní priznať a zaplatiť žalobcovi podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/92 Zb. úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 1997. Žalovaný podal následne listom z 19.07.2011 podnet Ministerstvu financií Slovenskej republiky na preskúmanie svojho rozhodnutia z 31.01.2011 mimo odvolacieho konania z dôvodu, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore so znením ust. § 63 zák.č. 511/92 Zb. v znení platnom v čase začatia daňového konania vo veci priznania nároku podľa § 63 ods. 6 citovaného zákona. Ministerstvo financií SR rozhodnutím č. MF/21113/2011-71 z 15.08.2011 rozhodnutie žalovaného z 31.01.2011 zrušilo a vec vrátilo Daňovému riaditeľstvu SR na ďalšie konanie z dôvodu, že žalovaný v odôvodnení zaviazal správcu dane postupovať podľa ustanovení zákona, ktoré neboli účinné v rozhodnom čase, v dôsledku čoho žalovaný vydal nezákonné rozhodnutie. Vzhľadom na citované rozhodnutie Ministerstva financií SR žalovaný vydal dňa 07.11.2011 rozhodnutie napadnuté touto žalobou, ktorým rozhodnutie správcu dane o nepriznaní úroku z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 1997 potvrdil z dôvodov uvedených na str. 2 tohto rozsudku. Medzi účastníkmi konania bolo sporné, či v súvislosti so žalobcom tvrdenom oneskorenom vrátení nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie jún 1997 vznikla správcovi dane povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok podľa § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb., resp. či ust. § 63 citovaného zákona, ktorý upravuje, že preplatkom je daň prevyšujúca povinnosť zaplatiť daň, pričom správca dane je povinný ho vrátiť a pri oneskorenom vrátení preplatku je povinný zaplatiť úrok, sa vzťahuje aj na oneskorene vrátený nadmerný odpočet DPH. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 1a písm. a/ zák.č. 511/92 Zb. na účely tohto zákona sa rozumie daňou daň podľa osobitných zákonov vrátane sankčného úroku a úroku, ako aj pokuty a poplatky ustanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane. Podľa § 63 ods. 1 zák.č. 511/92 Zb. daňový preplatok (ďalej len "preplatok") je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Podľa § 63 ods. 4 zák. č. 511/92 Zb. v znení účinnom do 31.08.2007 ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok vráti, ak je väčší ako 100 Sk. Ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca dane vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; preplatok na dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí jedného mesiaca po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitného zákona, 6ec) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku preplatku. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola podaná po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane (§ 45). Žiadosť o vrátenie preplatku alebo o jeho preúčtovanie nepodlieha správnym poplatkom. Podľa § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb. v znení účinnom do 31.08.2007 ak vznik preplatku zapríčiní správca dane, a ak ho nemožno použiť podľa odsekov 2 a 3, vráti preplatok bez žiadosti do 15 dní od jeho zistenia. Ak správca dane vráti preplatok po lehote, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy preplatku a počtu dní jeho zadržania; tento postup sa vzťahuje aj na oneskorené vrátenie preplatku podľa odseku 4. Podľa § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb. v znení účinnom od 01.09.2007 ak správca dane vráti preplatok po lehote ustanovenej v odseku 4, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku podľa tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy preplatku a počtu dní jeho zadržania. Ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa odsekov 8 a 10. Podľa § 110g ods. 1 zák.č. 511/92 Zb. v znení účinnom od 01.09.2007 daňové konanie a daňové exekučné konanie, ktoré boli začaté a neboli ukončené do 31.08.2007, dokončia sa podľa zákona účinného k 31.08.2007, ak ďalej nie je ustanovené inak. Podľa § 85 ods. 13 zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty na nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobia do 31.12.2003 sa vzťahuje § 23 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31.12.2003. Podľa § 2 ods. 5 písm. f/, h/ a písm. i/ zák. č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom pre zdaňovacie obdobie jún 1997 sa na účely tohto zákona rozumie f/ daňou na vstupe daň, ktorú platiteľ zaúčtoval a zaplatil za prijaté zdaniteľné plnenie; v prípade dovozu tovaru daň zaplatená colnému orgánu, h/ odpočtom dane daň na vstupe podľa písm. f/ upravená podľa § 12, 20, 21 a 48, i/ nadmerným odpočtom prevýšenie odpočtu dane nad daňou na výstupe za príslušné zdaňovacie obdobie prípadne upravené podľa §§ 4, 21 a 43. Podľa § 23 ods. 1 zák.č. 289/95 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2003 ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach. Platiteľ odpočítava nadmerné odpočty v poradí, v akom boli uplatnené. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti najneskôr v zdaňovacom období, v ktorom uplynie šesť mesiacov od skončenia zdaňovacieho obdobia, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti neodpočítaný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu; žiadosť možno podať najskôr pri podaní daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Podľa § 23 ods. 2 veta prvá cit. zákona nadmerný odpočet uplatnený v príslušnom zdaňovacom období daňový úrad vráti do 30 dní od podania daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Podľa § 23 ods. 3 cit. zákona ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 začne kontrolu na zistenie oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu alebo ak platiteľ neumožní vykonanie kontroly v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2, vráti daňový úrad nadmerný odpočet zistený kontrolou v lehote desiatich dní od skončenia kontroly. Žalobca sa žiadosťou doručenou správcovi dane domáhal zaplatenia úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie jún 1997 v zmysle § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb. Nadmerný odpočet bol žalobcovi na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly určený rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/221/952-4705/2006/990311-r z 23.01.2006, ktorý bol žalobcovi doručený 30.01.2006, pričom podľa tvrdenia žalobcu mu bol nadmerný odpočet za jún 1997 vrátený dňa 28.02.2006. Z citovaných znení § 63 zák.č. 511/92 Zb. vyplýva, že až jeho novelizáciou zák.č. 215/2007 bola zavedená povinnosť správcu dane platiť úrok z omeškania nielen s oneskoreným vrátením preplatku na dani, ale aj s vrátením uplatneného nadmerného odpočtu, uplatneného vrátenia spotrebnej dane a uplatneného vrátenia dane z motorových vozidiel. Podľa argumentácie žalobcu išlo len o spresnenie použitia preplatku vzhľadom na definíciu dane podľa § 1a písm. a/ zák.č. 511/92 Zb. vo vtedajšom znení. Táto argumentácia je v rozpore so zákonným vymedzením preplatku v citovanom § 63 ods. 1 zák.č. 511/92 Zb. a zákonným vymedzením nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty uvedeným v citovanom § 2 ods. 5 písm. i/ zák.č. 289/95 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom pre za predmetné zdaňovacie obdobie apríl 1997. Kým preplatok na dani je platba, ktorú daňovník zaplatil správcovi dane navyše nad jeho zákonnú daňovú povinnosť bez ohľadu na to, o akú daň išlo, nadmerným odpočtom je čiastka, v ktorej daň z pridanej hodnoty zaplatená daňovníkom - platiteľom dane z pridanej hodnoty na vstupe a upravená v zmysle zákonov prevyšuje daň na výstupe v predmetnom zdaňovacom období. Z uvedeného vyplýva, že nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty je výsledkom systému platenia a systému tvorby dane z pridanej hodnoty tak, ako sú upravené zákonom o dani z pridanej hodnoty. Nie je teda výsledkom nesprávne zaplatenej dane, ako je tomu u preplatku na dani, tak ako je vymedzený v § 63 ods. 1 zák.č. 511/92 Zb.. Z uvedeného vyplýva, že ani právne ani ekonomicky nejde o totožné situácie pri vrátení preplatku a pri vrátení nadmerného odpočtu. Kým pri vrátení preplatku štát vráti daňovníkovi to, čo zaplatil štátu navyše. To znamená, nevracia mu daň, ale čiastku, ktorá túto daň prevyšuje. Na rozdiel od toho, pri nadmernom odpočte štát vzhľadom na systém dane z pridanej hodnoty vracia daňovníkovi zaplatenú daň, samozrejme, pokiaľ sú splnené podmienky, za ktorých nadmerný odpočet môže vzniknúť. Z citovaného § 23 Zákona o DPH vyplýva, že tento zákon upravuje postup vrátenia nadmerného odpočtu, jeho podmienky, ako aj lehoty na jeho vrátenie, a preto nie je možné na jeho vrátenie aplikovať postup upravený v § 63 zák.č. 511/92 Zb. v znení účinnom do 31.08.2007 v spojení s § 110g ods.1 zák.č. 511/92 Zb. v znení účinnom od 01.09.2007, ktorý definuje daňový preplatok a upravuje jeho použitie a vrátenie. Keďže v danom prípade nadmerný odpočet DPH nie je možné považovať za preplatok dane, nie je možný ani postup podľa § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb. v znení účinnom do 31.08.2007 a správcovi dane teda nevznikla povinnosť zaplatiť daňovému subjektu - žalobcovi úrok vo výške uvedenej v citovanom ustanovení zák.č. 511/92 Zb. v znení účinnom do 31.08.2007. Povinnosť správcu dane zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške stanovenej v § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb. aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu (ako aj spotrebnej dane), na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie (ak neboli u daňového subjektu použité na kompenzáciu daňových nedoplatkov DPH a spotrebnej dane), bola zavedená až s účinnosťou od 01.09.2007, a preto sa nemôže vzťahovať na vrátenie nadmerného odpočtu správcom dane vo februári 2006. Citované ustanovenie sa podľa § 110g ods. 1 zák.č. 511/92 Zb. nevzťahuje ani na daňové konania začaté a neukončené do 31.08.2007, ktoré sa dokončia podľa zákona účinného do 31.08.2007. Mýli sa žalobca, pokiaľ v žalobe uvádza, že „uvedená zmena ust. § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb. nastala len za účelom spresnenia použitia preplatku vzhľadom na definíciu dane (§ 1a písm. a/ zák.č. 511/92 Zb.)“, pričom odkazuje na komentár k novele zákona o správe daní účinnej od 01.09.2007 zverejnenej v publikácii Poradca podnikateľa ročník 2007. Aj z textu samotného znenia predloženého komentára totiž vyplýva, že podľa jeho autora „novela zákona spresnila použitie preplatku vzhľadom na definíciu dane (§ 1a písm. a/)“ len v ustanovení § 63 ods. 4 citovaného zákona. Je nepochybné, že v rozhodnom období, t.j. do vrátenia nadmerného odpočtu žalobcovi správcom dane ustanovenie § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb. ukladalo správcovi dane povinnosť zaplatiť daňovému subjektu úrok len za podmienok stanovených v citovanom ustanovení, t.j. v prípade oneskoreného vrátenia preplatku. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný vec správne právne posúdil, keď z dôvodov chýbajúceho zákonného podkladu nepriznal žalobcovi úrok z omeškania. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného (i správcu dane), boli vydané v rozpore s rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR z 31.01.2011, súd poukazuje na to, že predmetné rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 15.08.2001 s poukazom na § 53 ods. 3 zák.č. 511/92 Zb. s odôvodnením, že bolo vydané v rozpore so znením ustanovenia § 63 zák.č. 511/92 Zb. v znení platnom v čase začatia daňového konania. Na základe vydaného citovaného rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky následne žalovaný opätovne o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane z 29.03.2007 rozhodol rozhodnutím zo 07.11.2011, ktoré je predmetom preskúmania súdom. Pokiaľ ďalej žalobca v žalobe namietal, že žalovaný i správca dane sa vo svojich rozhodnutiach odchýlili od právneho názoru Najvyššieho súdu vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu č.k. 3Sžf 10/2010 zo dňa 10.06.2010, pričom sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu (§ 250j a ods. 4 O.s.p.) súd uvádza, že z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že Najvyšší súd sa zaoberal povahou uplatneného nároku žalobcu (žalobca si uplatnil svoj nárok na zaplatenie úroku za vrátenie preplatku nadmerného odpočtu po lehote v zmysle § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb.) konštatujúc, že uplatnený úrok je príslušenstvom pohľadávky, len vo vzťahu k otázke prípustnosti odvolania voči rozhodnutiu správcu dane o takomto nároku s poukazom na § 63 ods. 7 zák.č. 511/92 Zb., ako aj vo vzťahu k skúmaniu podmienok konania podľa § 103 a 104 O.s.p. a k určeniu právomoci orgánu, ktorý má preskúmať takéto rozhodnutie správcu dane a rozhodnúť, či žalobcovi patrí úrok z preplatku podľa § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb. Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu teda nevyplýva žiadny právny názor k otázke, či žalobcovi patrí nárok uplatnený žiadosťou s poukazom na § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb. (v odôvodnení citovaného rozhodnutia je uvedená len citácia citovaného ustanovenia § 63 ods. 6 zák.č. 511/92 Zb., na základe ktorej si žalobca uplatnil svoj nárok na úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH), a preto podľa názoru súdu žalovaný, ani správca dane, preskúmavanými rozhodnutiami neporušili ustanovenie § 250ja ods. 4 O.s.p. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane z dôvodov uvedených v žalobe dospel na základe vyššie uvedených dôvodov k záveru, že toto rozhodnutie je v súlade so zákonom, a preto žalobu v zmysle § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.