Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/151/2025 z 24. 6. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 15Co/151/2025 1209200809 24. 06. 2026 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2026:1209200809.9

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: A.. J. F. Y. C. R. X. A. M. C. , X. G.Ň. XX.XX.XXXX, V. L. H., V. Y. A. Č.. XXXX/XX, zastúpený: FELŠÖCI & Partners, s.r.o., IČO: 47 254 203, Bratislava, Bajkalská č. 31, za ktorú konajú JUDr. Mgr. Zdenka Felšöciová a JUDr. Ing. Ján Felšöci, proti žalovanému: COOP PRODUKT SLOVENSKO, IČO: 00 168 637, Bratislava, Mliekarenská č. 587/10, zastúpený: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., IČO: 47 232 765, Bratislava, Kadnárova č. 83, za ktorú koná JUDr. Ivan Syrový, PhD., o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. mája 2025, č. k. B2-8 C 25/2009-1187, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. mája 2025, č. k. 25/2009-1187, vo výroku II., III., IV. a V. p o t v r d z u j e .

B2-8 C

II. Žiadnej zo strán n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1.1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 6.11.2019, č. k. 8 C 25/2009-960 (v poradí prvým), po tom, čo dňa 14.12.2017 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým súd určil, že výpoveď daná žalovaným a doručená žalobcovi dňa 14.11.2008 je neplatná, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 61.592,07 €, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a o trovách konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 42 % (výrok III.). Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 77, § 79 ods. 1, ods. 2, § 134 ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „ZP“). Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie uviedol, že náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru žalobca pôvodne identifikoval vo výške priemerného mesačného zárobku za obdobie od 1.2.2009 do doby, kedy mu zamestnávateľ umožní vykonávať prácu. V priebehu konania vyšpecifikoval žalobný návrh tak, že navrhol žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy v sume 286.843,29 € brutto do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.694,03 € za mesiac 07/2016 od 1.9.2016 do zaplatenia, za mesiac 08/2016 od 1.10.2016 do zaplatenia, za mesiac 09/2016 od 1.11.2016 do zaplatenia, za mesiac 10/2016 od 1.12.2016 do zaplatenia, za mesiac 11/2016 od 1.1.2017 do zaplatenia, za mesiac 12/2016 od 1.2.2017 do zaplatenia, za mesiac 01/2017 od 1.3.2017 do zaplatenia, za mesiac 02/2017 od 1.4.2017 do zaplatenia, za mesiac 03/2017 od 1.5.2017 do zaplatenia, za mesiac 04/2017 od 1.6.2017 do zaplatenia, za mesiac 05/2017 od 1.7.2017 do zaplatenia, za mesiac 06/2017 od 1.8.2017 do zaplatenia, za mesiac 07/2017 od 1.9.2017 do zaplatenia, za mesiac 08/2017 od 1.10.2017 do zaplatenia, za mesiac 09/2017 od 1.11.2017 do zaplatenia, za mesiac 10/2017 od 1.12.2017 do zaplatenia, za mesiac 11/2017 od 1.1.2018 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.276,11 € za mesiac 12/2017 od 1.2.2018 do zaplatenia, a to do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Mesačnou náhradou mzdy je suma vo výške 2.694,03 € a rozhodným obdobím obdobie od 1.2.2009 do 14.12.2017. 1.1.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že základný predpoklad dôvodnosti nároku žalobcu, a to neplatnosť skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2017, sp. zn. 2 Co 53/2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.12.2017 a ktorý určil, že výpoveď daná žalovaným a doručená dňa 14.11.2008 žalobcovi, je neplatná. Dovolanie, ktoré proti tomuto rozsudku podal žalovaný, bolo dňa 31.10.2018 Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 116/2018, odmietnuté. Súd dôvodil, že ďalšou podmienkou vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy podľa § 79 ZP je, že zamestnávateľ neumožní zamestnancovi pokračovať v práci, hoci zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Súd prvej inštancie uviedol, že skutková okolnosť, že žalovaný neposkytol žalobcovi možnosť pokračovať v práci síce nebola spornou, ale súčasťou obrany žalovaného bolo spochybnenie riadneho oznámenia žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnaní, keď v reakcii na výpoveď doručil žalovanému dve podania z rovnakého dňa, ktorých obsah je protirečivý až do tej miery, že nemožno od žalovaného spravodlivo očakávať relevantný záver o žalobcovej vôli pokračovať v práci. Takýto záver možno jednoznačne vyvodiť až z doručenej žaloby. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 266/2009, podľa ktorého ak zamestnanec podal žiadosť o starobný dôchodok s tým, že jeho zamestnanie skončilo a zamestnávateľa požiadal, aby podpisom a pečiatkou na tlačive žiadosti o starobný dôchodok potvrdil správnosť v nej uvedených údajov, nemožno z toho ešte vyvodiť, že zamestnanec v rozhodujúcom čase netrval na ďalšom zamestnávaní, takýto prejav vôle zamestnanca treba vykladať v súlade s ustanovením § 240 ods. 2, ods. 3 ZP (zákona č. 65/1965 Zb.) a s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých k nemu došlo. Podľa aj aktuálne účinného znenia ZP, konkrétne § 15, prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Pokiaľ teda mal mať žalovaný pochybnosť o vôli zamestnanca, nebolo podľa názoru súdu prvej inštancie v súlade s dobrými mravmi bez ďalšieho overenia prijať výklad o akceptovaní výpovede bez ďalšieho zamestnávania, resp. že žalobca nechcel vyvolať právne účinky spojené s oznámením o tom, že trvá na ďalšom zamestnaní. Objektívne okolnosti s odstupným, či samotné uplatnenie náhrady mzdy, ani žiadne iné okolnosti interpretáciu žalovaného nepodporujú. V tejto časti súd prvej inštancie vyhodnotil obranu žalovaného ako neúčinnú a konštatoval, že žalobcovi vzniklo právo na náhradu mzdy oznámením žalovanému, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, teda počnúc prvým dňom po uplynutí výpovednej lehoty. 1.1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že výška náhrady bola rovnako medzi stranami sporná. Žalovaný popieral kvantifikáciu žalobcom tvrdeného priemerného zárobku. Žalobcovi patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku od 1.2.2009. Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely sa zisťuje zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok, v predmetnom prípade teda mesiace október, november a december 2008. Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Ak sa zamestnancovi v rozhodujúcom období zúčtuje na výplatu mzda (časť mzdy), ktorá sa poskytuje za dlhšie obdobie ako kalendárny štvrťrok, na účely zisťovania priemerného zárobku sa určí jej pomerná časť pripadajúca na kalendárny štvrťrok. Zvyšná časť (časti) sa zahrnie (zahrnú) do mzdy pri zisťovaní priemerného zárobku v ďalšom období (ďalších obdobiach). Počet rozhodujúcich období sa určí podľa počtu štvrťrokov, za ktoré sa mzda poskytuje. 1.1.4. Súd prvej inštancie dôvodil, že právny rámec a tvrdenia sporových strán pre výpočet priemerného zárobku vymedzujú priestor pre rozhodnutie súdu. Strany sporu zhodne s právnou úpravou zvolili za referenčný IV. štvrťrok roku 2008. Pracovali s rovnakými sumami rozhodného príjmu žalobcu za mesiace október (54.783,- Sk) a december (26.763,- Sk), ktoré korešpondujú s údajmi na predložených výplatných páskach. Sporným zostala výška mzdy žalobcu v mesiaci november 2008. Okrem príjmu za odpracovaný čas a sviatky v celkovej výške 35.323,- Sk bola v tomto mesiaci žalobcovi vyplatená suma 95.000,- Sk, v mzdovom liste označená ako jednorazové odmeny, na výplatnej páske potom ako „odm. z f. ved.“ vo výške 30.000,- Sk a „Prém+Odm.“ vo výške 65.000,- Sk. Žalovaný (ako zamestnávateľ) namietal, že suma vo výške 65.000,- Sk neplynula z pracovnoprávneho vzťahu, ale išlo o obchodnoprávnu odmenu za výkon volenej funkcie. Žalobca túto obranu účinne nevyvrátil, podľa názoru súdu prvej inštancie je spochybnenie tejto čiastky ako mzdy žalobcu zo strany žalovaného dôvodné. Z

pracovnej zmluvy, uzavretej medzi stranami dňa 30.6.2006, z časti 5. Mzdové podmienky a výplatné termíny vyplýva, že strany si v Dohode zo dňa 1.7.2006 a podľa Kolektívnej zmluvy na príslušný rok, dohodli zmluvnú mzdu bez odkazu na iný interný akt. Zo mzdového listu za rok 2008 vyplýva, že žalobcova základná mzda bola vo výške 60.000,- Sk. Podľa doloženej Kolektívnej zmluvy za rok 2008 sa v Čl. 1.3 uvádza možnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancom odmeny v zmysle zásad pre poskytovanie odmien zamestnancom. Zásady poskytovania odmien zamestnancom určujú, že odmeny sa vyplácajú k 1. máju, resp. k 1. novembru kalendárneho roka. Nad rámec takto vymedzeného príjmu (vrátane mimoriadnych odmien za splnenie mimoriadnych alebo jednorazových úloh alebo za iné výnimočné úlohy, prípadne pracovné či životné výročia) žalobca žiadnym spôsobom neidentifikoval spochybnenú sumu 65.000,- Sk ako odmenu za prácu z pracovného pomeru, založeného pracovnou zmluvou zo dňa 30.6.2006 a neplatne ukončeného výpoveďou zo dňa 14.11.2008. Podľa žaloby je táto suma odmenou podľa Smernice na poskytovanie odmien členom orgánov COOP PRODUKT SLOVENSKO, prijatou Predstavenstvom s účinnosťou od 1.1.2007. Doložená Smernica nie je podpísaná, ani sprevádzaná výpisom z hlasovania Predstavenstva, ale hlavne z jej obsahu nevyplýva nič, čo by signalizovalo vzťah k pracovnému pomeru žalobcu. Naopak, v prípade odmeňovania členov orgánov združenia v zamestnaneckom pomere, nad rámec bežný pre každého iného zamestnanca, by týchto neoprávnene a nedovolene zvýhodňoval. Znenie úvodného Čl. 1 Smernice nepotvrdzuje interpretáciu žaloby, respektíve nevylučuje výklad podľa obrany žalovaného o odmeňovaní pri výkone volenej funkcie bez väzby na zamestnanecký pomer. Sumu má navyše tvoriť okrem odmeny za funkciu podpredsedu Predstavenstva aj odmena za funkciu predsedu Správnej rady SF, pričom prijatie žalobcu do pracovného pomeru na takýto druh práce ani nebol v konaní tvrdený. Súd prvej inštancie mal za to, že za november vyplatená suma 65.000,- Sk nemohla byť jednoznačne identifikovaná ako mzdový nárok žalobcu. Vzhľadom na uvedené sa súd stotožnil s výpočtom priemerného hodinového zárobku žalobcu v IV. štvrťroku 2008, ktorý predložil žalovaný, vrátane správneho určenia alikvotnej čiastky vyplatenej výkonnostnej odmeny v mesiaci 11/2008 v celkovej výške 30.000,- Sk, spadajúcej do troch štvrťrokov (jún - november). Hrubá mzda žalobcu v rozhodnom období tvorila sumu 124.427,14 Sk. Hodinová, ako podiel tejto sumy s odpracovaným nesporným počtom hodín 316 a po prepočítaní konverzným kurzom sumu 13,0704 €. Násobené priemerným počtom pracovných hodín za mesiac bola výška priemerného mesačného zárobku žalobcu v IV. štvrťroku 2008 v sume 2.273,20 €. 1.1.5. Súd prvej inštancie v odôvodnení ďalej uviedol, že ďalšou spornou otázkou bola dĺžka obdobia, za ktoré patrí žalobcovi náhrada mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Upravený žalobný návrh špecifikoval časový nárok od 1.2.2009 do 14.12.2017. Strany rozviazali pracovný pomer dohodou k 16.1.2018. Právna úprava účinná v čase doručenia neplatnej výpovede ukladala v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru zamestnávateľovi povinnosť poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy, a pokiaľ má celkový čas presiahnuť 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Žalovaný požiadal náhradu mzdy žalobcovi presahujúcu 12 mesiacov nepriznať vôbec. Dôvodil tým, že skončenie pracovného pomeru, hoc neplatné, nebolo účelovo motivované zbaviť sa žalobcu. Naopak, prístup zamestnávateľa bol vždy korektný, vrátane vyplatenia odstupného. Od 25.10.2014 žalobca poberá vysoko nadpriemerný starobný dôchodok a od 15.5.2010 je nielen zamestnancom, ale od 22.4.2010 aj konateľom obchodnej spoločnosti, za čo sa bežne poberá odmena. Vykonával teda prácu rovnocennú predchádzajúcej. Zároveň, uplynutím 12-mesačného obdobia nastupuje už len sociálna funkcia náhrady mzdy a ďalšia priznaná náhrada by odporovala zásadám primeranosti, spravodlivosti a bola by v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zmeny znenia § 79 ZP (predtým § 61 ZP) reflektovala príslušná judikatúra, pričom ale vo všeobecnosti platí, že nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy musí zamestnávateľ uplatniť v priebehu konania o náhradu mzdy a zároveň nesie bremeno skutkových tvrdení, prípadne dôkazu na preukázanie dôvodnosti návrhu. Zákon pri tom nešpecifikuje dôvody, ktoré vznik nároku podmieňujú. Ak v predmetnom prípade žalovaný navrhol náhradu mzdy žalobcovi nepriznať vôbec, takáto žiadosť zahŕňa zároveň aj návrh na zníženie náhrady mzdy, pričom je na úvahe súdu, v akom rozsahu a či vôbec pristúpi k moderovaniu nároku. Platí tiež zhoda v právnom názore, že povinná náhrada mzdy má primárne funkciu satisfakčnú (pre zamestnanca) a sankčnú (pre zamestnávateľa), ale nie je v rozhodovacej praxi ustáleným názorom, že uplynutím 12-mesačného obdobia pre náhradu mzdy tieto funkcie náhrada stráca a nastupuje výlučne jej sociálny charakter. Pre rozhodnutie súdu vo veci náhrady mzdy za obdobie nad 12 mesiacov sú tak relevantné skutkové okolnosti ku všetkým vyššie uvedeným funkciám, a tiež vyhodnoteniu nároku z pohľadu dobrých mravov, spravodlivosti a primeranosti. 1.1.6. Súd prvej inštancie po uplynutí 12-mesačného obdobia (31.1.2010) návrhu na zníženie náhrady mzdy nevyhovel vôbec v rozsahu ďalších troch mesiacov, kedy priznal žalobcovi plnú náhradu mzdy

a za mesiac 05/2010 alikvotnú polovicu mesačnej náhrady. V prvom rade vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný sa pri zdôvodnení návrhu obdobiu do 15.5.2010 špeciálnym skutkovým tvrdeniam nevenoval. Ďalej z dôvodu, že spor naďalej prebiehal bez toho, aby žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v práci, prípadne realizoval ponukovú povinnosť, teda nárok na plnú náhradu mzdy nebolo možné, podľa súdu prvej inštancie, vyhodnotiť ako zneužívanie, prípadne výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca bol v tomto období bez príjmu, ktorým by aspoň čiastočne mohol sanovať životné potreby. Popri tom, že miera aktivity nezamestnaného na zmene tohto stavu nie je podľa novšej judikatúry relevantná skutková okolnosť pre zníženie náhrady mzdy, bolo treba tiež vziať do úvahy argument žaloby o reálnych možnostiach žalobcu na trhu práce v súvislosti s jeho vekom. 1.1.7. Vo zvyšnej časti návrhu na zníženie, respektíve nepriznanie náhrady mzdy bol žalovaný čiastočne úspešný, konkrétne za obdobie od 1.6.2010 do 25.10.2014 súd žalobcovi znížil náhradu mzdy o niečo vyše 3 na 500,- € mesačne. Rozhodujúcou zmenou v skutkovom stave bol fakt, že žalobca uzavrel pracovný pomer v spoločnosti ICHC s.r.o. s dohodnutým mesačným príjmom vo výške 1.200,- € brutto. Súd prvej inštancie konštatoval, že išlo o podstatnú skutkovú okolnosť, ktorá znižuje mieru potreby sociálnej ochrany zamestnanca, ktorú súd nemohol bez ďalšieho odignorovať napriek tvrdeniu žaloby, že žalobca v novom zamestnaní nedosahuje pôvodný príjem. Žalovaný odôvodňoval návrh na nepriznanie náhrady mzdy za toto obdobie tiež námietkou, že žalobca zároveň vykonáva v obchodnej spoločnosti funkciu konateľa, ktorá je bežne spojená s finančnou odmenou. V predmetnom prípade sa však tvrdenie o vyššom príjme žalobcu v obchodnej spoločnosti nepreukázalo, naopak žalobca doložením listinných dôkazov (Evidenčný list dôchodkového poistenia zo Sociálnej poisťovne, Zmluva o výkone funkcie konateľa zo dňa 29.3.2010, výplatné pásky) tvrdenie účinne poprel. Sociálna funkcia náhrady mzdy nespočíva vo vyrovnaní aktuálneho príjmu s príjmom, ktorý zamestnanec dosahoval v neplatne skončenom pracovnom pomere (podľa mzdového listu za rok 2008 cca. 2.800,- €), podľa názoru súdu prvej inštancie však treba vziať do úvahy aj životný štandard, ktorý zamestnanec dosiahol a s tým súvisiacu mieru sociálneho dopadu neplatného skončenia pracovného pomeru zavineného zamestnávateľom, zvlášť pokiaľ bolo v konaní ustálené, že výpovedný dôvod neexistoval a strany platne rozviazali pracovný pomer až v januári 2018. Hoci bol teda žalobca od mája 2010 zamestnaný, súd nepovažoval za nespravodlivé a neprimerané aj za tejto skutkovej okolnosti naďalej ponechať povinnosť žalovaného platiť zníženú náhradu mzdy, pričom v jeho prípade, podľa nepopretého tvrdenia žalobcu, ide o solventný subjekt. Súd vzal tiež do úvahy aj opäť nepopreté tvrdenie žalobcu v súvislosti s mierou jeho odôvodnených potrieb, o väčšej vyťaženosti v novom pracovnom pomere v čase krátko pred dosiahnutím dôchodkového veku. Ten, podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 12.11.2014, žalobca dosiahol 25.10.2014, so vznikom nároku na starobný dôchodok vo výške 909,70 € mesačne. Súbeh príjmu z pracovného pomeru s dôchodkom už súd považoval za skutkovú okolnosť, kedy by ďalšia povinnosť platiť žalobcovi náhradu mzdy nespĺňala kritérium sociálnej funkcie a po období ďalších necelých 53. mesiacoch (celkovo 15. mesiacoch plnej náhrady, polovičnej náhrady za mesiac máj 2010, ďalších 52. mesiacoch zníženej náhrady a alikvotnej časti zníženej náhrady za mesiac október 2014) sa tiež podľa názoru súdu prvej inštancie naplnila a vyčerpala satisfakčná aj sankčná funkcia náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru v plnej miere a vo zvyšku súd žiadosti žalovaného vyhovel a za ďalšie obdobie náhradu mzdy žalobcovi nepriznal, žalobu zamietol, vrátane príslušenstva zamietnutého nároku. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že priznaná suma zodpovedá mzde v brutto charaktere, teda pred zdanením a odvodmi. 2. O odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výrokom II. a III., rozhodol odvolací súd tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovi vznikol v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy, sporným zostala výška priemerného zárobku žalobcu, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie pri výpočte priznanej náhrady mzdy a sporným zostalo aj to, či má súd v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 ZP náhradu mzdy po uplynutí 12 mesiacov, teda za obdobie od 1.2.2010 do 14.12.2017, žalobcovi znížiť, prípadne mu ju vôbec nepriznať. Žalovaný navrhol náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov žalobcovi nepriznať vôbec. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že priemerný zárobok za IV. štvrťrok 2008, z ktorého je potrebné vychádzať pri výpočte náhrady mzdy, je 2.273,20 €. Zároveň mal za to, že z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je dostatočne zrejmé, ako sa súd pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov (od 15.5.2010) vysporiadal s judikatúrou, na ktorú odvolací súd poukázal vo svojom zrušujúcom rozhodnutí a v súvislosti s ňou s možnosťou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov ako opatrením výnimočným, ktoré možno uplatniť len v prípadoch,

ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi; ako sa vysporiadal s konkrétnym dôvodom rozviazania pracovného pomeru a následne s tým, prečo žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci po tom, ako mu tento oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. či zisťoval, či na strane žalovaného ako zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby žalobcovi umožnil pokračovať v práci a zároveň ktoré mu objektívne znemožnili uspokojiť jeho mzdové nároky. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil tak, aby jeho odôvodnenie zodpovedalo požiadavkám § 220 ods. 2 C.s.p., poukázal aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie absentuje aj matematický výpočet priznaného nároku na náhradu mzdy, čo má za následok nemožnosť riadneho preskúmania rozhodnutia v jeho zamietajúcej časti. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie, s prihliadnutím na aktuálnu judikatúru, opätovne posúdiť nárok žalobcu na náhradu mzdy z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov, až do 14.12.2017, keďže ani vznik nároku na starobný dôchodok, bez ďalšieho, nie je dôvodom na zníženie, resp. nepriznanie nároku náhrady mzdy z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2019, zo dňa 19.11.2019), opätovne posúdiť nárok žalobcu na úrok z omeškania, a to s prihliadnutím na aktuálnu judikatúru, znovu vo veci rozhodnúť a svoje závery riadne, v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodniť. 3.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 23.5.2025, č. k. B2-8 C 25/2009-1187 (v poradí druhým), zastavil konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 45.109,60 € a v časti úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 420,83 € za mesiac 08/2016 od 1.10.2016 do zaplatenia, za mesiac 09/2016 od 1.11.2016 do zaplatenia, za mesiac 10/2016 od 1.12.2016 do zaplatenia, za mesiac 11/2016 od 1.1.2017 do zaplatenia, za mesiac 12/2016 od 1.2.2017 do zaplatenia, za mesiac 01/2017 od 1.3.2017 do zaplatenia, za mesiac 02/2017 od 1.4.2017 do zaplatenia, za mesiac 03/2017 od 1.5.2017 do zaplatenia, za mesiac 04/2017 od 1.6.2017 do zaplatenia, za mesiac 05/2017 od 1.7.2017 do zaplatenia, za mesiac 06/2017 od 1.8.2017 do zaplatenia, za mesiac 07/2017 od 1.9.2017 do zaplatenia, za mesiac 08/2017 od 1.10.2017 do zaplatenia, za mesiac 09/2017 od 1.11.2017 do zaplatenia, za mesiac 10/2017 od 1.12.2017 do zaplatenia, za mesiac 11/2017 od 1.1.2018 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 438,62 € za mesiac 12/2017 od 1.2.2018 do zaplatenia (výrok I.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 71.251,67 € brutto, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.073,20 € za mesiac 07/2016 od 1.9.2016 do zaplatenia, za mesiac 08/2016 od 1.10.2016 do zaplatenia, za mesiac 09/2016 od 1.11.2016 do zaplatenia, za mesiac 10/2016 od 1.12.2016 do zaplatenia, za mesiac 11/2016 od 1.1.2017 do zaplatenia, za mesiac 12/2016 od 1.2.2017 do zaplatenia, za mesiac 01/2017 od 1.3.2017 do zaplatenia, za mesiac 02/2017 od 1.4.2017 do zaplatenia, za mesiac 03/2017 od 1.5.2017 do zaplatenia, za mesiac 04/2017 od 1.6.2017 do zaplatenia, za mesiac 05/2017 od 1.7.2017 do zaplatenia, za mesiac 06/2017 od 1.8.2017 do zaplatenia, za mesiac 07/2017 od 1.9.2017 do zaplatenia, za mesiac 08/2017 od 1.10.2017 do zaplatenia, za mesiac 09/2017 od 1.11.2017 do zaplatenia, za mesiac 10/2017 od 1.12.2017 do zaplatenia, za mesiac 11/2017 od 1.1.2018 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 484,54 € za mesiac 12/2017 od 1.2.2018 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok IV.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % (výrok V.). V odôvodnení konštatoval, že predmetom konania je nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie 106 mesiacov a 9 pracovných dní od 1.2.2009 do 14.12.2017, teda časový úsek odo dňa nasledujúceho od oznámenia zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní (30.1.2009) do právoplatnosti rozhodnutia súdu o určený neplatnosti výpovede danej žalovaným žalobcovi (14.12.2017). Uviedol, že žalobca si pôvodne od žalovaného uplatňoval nárok na náhradu mzdy 286.843,29 € brutto s príslušenstvom, z ktorej sumy mu bola právoplatným rozhodnutím súdu priznaná časť náhrady mzdy vo výške 61.592,07 €. Predmetnom konania tak po čiastočne zrušenom rozhodnutí prvoinštančného súdu zostala náhrada mzdy vo výške 225.314,22 € s príslušenstvom. Ďalej konštatoval, že žalobca v podaní doručenom súdu dňa 12.2.2025 vzal žalobu späť v časti náhrady mzdy vo výške 45.109,60 € a v časti príslušenstva, keď si namiesto pôvodne uplatneného úroku z omeškania 5 % ročne z mesačnej mzdy 2.694,03 € za obdobie júl 2016 až november 2017 do zaplatenia a pomernej časti mesačnej mzdy 1.276,11 € za december 2017 do zaplatenia, uplatnil už len úrok z omeškania 5 % ročne z mesačnej mzdy 2.273,20 € za obdobie júl 2016 až november 2017 do zaplatenia a pomernej časti mesačnej mzdy 837,49 € za december 2017 do zaplatenia. Žalovaný s čiastočným späť vzatím žaloby súhlasil. Preto súd prvej inštancie konanie v príslušnej časti zastavil v zmysle § 145 ods. 2 C.s.p. Ďalej

konštatoval, že po čiastočnom priznaní žalovanej sumy (61.592,07 €) a čiastočnom späťvzatí žaloby (mzda 45.109,60 € + časť žiadaného úroku z omeškania) zostala predmetom konania náhrada mzdy vo výške 180.204,62 € (správne má byť 180.141,62 €, poznámka odvolacieho súdu) a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.273,20 € za mesiac 08/2016 od 1.10.2016 do zaplatenia, za mesiac 09/2016 od 1.11.2016 do zaplatenia, za mesiac 10/2016 od 1.12.2016 do zaplatenia, za mesiac 11/2016 od 1.1.2017 do zaplatenia, za mesiac 12/2016 od 1.2.2017 do zaplatenia, za mesiac 01/2017 od 1.3.2017 do zaplatenia, za mesiac 02/2017 od 1.4.2017 do zaplatenia, za mesiac 03/2017 od 1.5.2017 do zaplatenia, za mesiac 04/2017 od 1.6.2017 do zaplatenia, za mesiac 05/2017 od 1.7.2017 do zaplatenia, za mesiac 06/2017 od 1.8.2017 do zaplatenia, za mesiac 07/2017 od 1.9.2017 do zaplatenia, za mesiac 08/2017 od 1.10.2017 do zaplatenia, za mesiac 09/2017 od 1.11.2017 do zaplatenia, za mesiac 10/2017 od 1.12.2017 do zaplatenia, za mesiac 11/2017 od 1.1.2018 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 837,49 € za mesiac 12/2017 od 1.2.2018 do zaplatenia. 3.2. Pokiaľ ide o určenie priemerného zárobku žalobcu, súd prvej inštancie tento ustálil sumou 2.273,20 €, konštatoval, že z tejto výšky vychádzal aj v rozhodnutí, ktorým právoplatne priznal žalobcovi časť náhrady mzdy vo výške 61.592,07 € a správnosť tohto výpočtu predloženého žalovaným potvrdil aj odvolací súdu v zrušujúcom uznesení, keď uviedol, že priemerný zárobok za IV. štvrťrok 2008, z ktorého je potrebné vychádzať pri výpočte náhrady mzdy, je vo výške 2.273,20 €. Ďalej uviedol, že s týmto určením sumy priemerného zárobku a jej výpočtom sa v konečnom dôsledku stotožnil aj žalobca, keď správnosť tohto výpočtu reflektoval vo svojom čiastočnom späťvzatí žaloby zo dňa 12.2.2025. Súd prvej inštancie mal za to, že medzi stranami už nie je sporné, že výška priemerného zárobku, z ktorého je potrebné pri výpočte náhrady mzdy vychádzať, predstavuje sumu 2.273,20 €. 3.3. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení uviedol, že skutková okolnosť, že žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci síce nebola spornou, ale súčasťou obrany žalovaného bolo spochybnenie riadneho oznámenia žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnaní. Žalovaný poukázal na zmätočnosť úkonov žalobcu, keď tento listom zo dňa 20.11.2008 uplatnil nárok na výplatu troch mesačných platov z dôvodu, že jeho pracovný pomer zanikol, listom zo dňa 30.1.2009 oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní a listom z rovnakého dňa 30.1.2009 oznámil, že žiada o vyplatenie odstupného. Súd prvej inštancie uviedol, že tieto úkony síce možno považovať za čiastočne zmätočné, avšak nemožno z nich bez ďalšieho vyvodiť, že zamestnanec v rozhodujúcom čase netrval na ďalšom zamestnávaní. Pokiaľ mal žalovaný pochybnosť o vôli zamestnanca, nebolo podľa súdu v súlade s dobrými mravmi bez ďalšieho overenia prijať výklad o akceptovaní výpovede bez ďalšieho zamestnávania, resp. že žalobca nechcel vyvolať právne účinky spojené s oznámením o tom, že trvá na ďalšom zamestnaní. Napokon, objektívne okolnosti s odstupným či samotné uplatnenie náhrady mzdy, ani žiadne iné okolnosti interpretáciu žalovaného nepodporujú. V tejto časti súd vyhodnotil obranu žalovaného ako neúčinnú a konštatoval, že žalobcovi vzniklo právo na náhradu mzdy oznámením žalovanému, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, teda počnúc prvým dňom po uplynutí výpovednej lehoty od 1.2.2009. 3.4.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že ďalšou spornou otázkou bola dĺžka obdobia, za ktoré patrí žalobcovi náhrada mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Upravený žalobný návrh špecifikoval časový nárok od 1.2.2009 do 14.12.2017. Strany rozviazali pracovný pomer dohodou k 16.1.2018. Právna úprava účinná v čase doručenia neplatnej výpovede ukladala v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru zamestnávateľovi povinnosť poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy, a pokiaľ má celkový čas presiahnuť 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Žalovaný požiadal náhradu mzdy žalobcovi presahujúcu 12 mesiacov nepriznať vôbec. Dôvodil tým, že skončenie pracovného pomeru, hoc neplatné, nebolo účelovo motivované zbaviť sa žalobcu. Naopak, prístup zamestnávateľa bol vždy korektný, vrátane vyplatenia odstupného. Poukázal na nadpriemernú životnú úroveň žalobcu, nadpriemerný starobný dôchodok, žiadnu vyživovaciu povinnosť, príjem z odstupného, ako aj z doplnkového dôchodcovského sporenia. Tiež uviedol, že od 15.5.2010 je žalobca nielen zamestnancom, ale od 22.4.2010 aj konateľom obchodnej spoločnosti, za čo sa bežne poberá odmena. Vykonával teda prácu rovnocennú predchádzajúcej. Zároveň, uplynutím 12-mesačného obdobia nastupuje už len sociálna funkcia náhrady mzdy a ďalšia priznaná náhrada by odporovala zásadám primeranosti, spravodlivosti a bola by v rozpore s dobrými mravmi. 3.4.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že náhrada mzdy v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 Zákonníka práce má za čas 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto obdobia táto sankčná a satisfakčná funkcia náhrady mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa sociálna funkcia. Pokiaľ ide o náhradu mzdy za prvých 12 mesiacov súd prvej inštancie nevidel žiaden dôvod na jej krátenie. Náhrada mzdy za 12 mesiacov pri priemernej mzde 2.273,20 € predstavuje sumu 27.278,40 €. Pri tejto náhrade mal súd

prvej inštancie za to, že už bola fakticky žalobcovi priznaná a zo strany žalovaného aj uhradená, a to na základe právoplatného I. výroku rozsudku č. k. 8 C 25/2009-960, zo dňa 6.11.2019. Súd pri posudzovaní nároku na náhradu mzdy za čas presahujúci týchto 12 mesiacov prihliadal primárne na sociálnu funkciu takejto náhrady, ktorá predstavuje taký finančný ekvivalent, ktorý by si žalobca ako zamestnanec bol býval zarobil, ak by zo strany žalovaného ako zamestnávateľa neprišlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru. Sociálna funkcia náhrady mzdy nad základných 12 mesiacov sa má teda podľa súdu prvej inštancie vykladať tak, že má zaistiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby prácu vykonával, ale má aj zabrániť nedôvodnému zvýhodňovaniu zamestnanca. 3.4.3. Súd prvej inštancie po uplynutí 12-mesačného obdobia, od 31.1.2010, návrhu na zníženie náhrady mzdy nevyhovel vôbec, a to až do 14.5.2010, teda do momentu, kým sa žalobca nezamestnal v spoločnosti ICHC, s.r.o. Súd priznal žalobcovi plnú náhradu mzdy za ďalšie tri mesiace (február, marec a apríl roku 2010) a za mesiac máj 2010 mu priznal alikvotnú polovicu mesačnej náhrady. Takto priznaná náhrada za toto obdobie predstavuje spolu sumu 7.956,20 € (3 x 2.273,50 € + 1.136,60 €). Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca bol v tomto období bez príjmu, ktorým by aspoň čiastočne mohol sanovať jeho životné potreby. Sociálna funkcia náhrady mzdy za toto obdobie teda mohla byť dosiahnutá jedine priznaním plného nároku náhrady mzdy. K faktu, že žalobca bol v tomto období nezamestnaný súd prvej inštancie uviedol, že aktivita nezamestnaného na zmenu tohto stavu nie je podľa novšej judikatúry relevantná skutková okolnosť pre zníženie náhrady mzdy, treba tiež vziať do úvahy argument žalobcu o reálnych možnostiach žalobcu na trhu práce v súvislosti s jeho vekom. 3.4.4. Pokiaľ ide o obdobie od 16.5.2010 až do právoplatného rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru, teda do 14.12.2017, súd prvej inštancie dôvodil, že zohľadnil fakt, že žalobca bol v tomto období zamestnaný a tak v tomto čase disponoval príjmom vo výške 1.200,- € brutto, pričom tento príjem bolo pri určení sociálnej funkcie náhrady mzdy potrebné zohľadniť. Priznanie plnej náhrady aj za toto obdobie už súd prvej inštancie nepovažoval za spravodlivé, nakoľko v prípade jej plného priznania by sa jednalo o nedôvodné zvýhodnenie zamestnanca, rozporné so sociálnou funkciou náhrady mzdy. Ide o podstatnú skutkovú okolnosť, ktorá znižuje mieru potreby sociálnej ochrany zamestnanca, ktorú súd nemohol bez ďalšieho odignorovať napriek tvrdeniu, že žalobca v novom zamestnaní nedosahoval pôvodný príjem. Za obdobie druhej polovice mája 2010 súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu mzdy vo výške 536,60 €. Pri priemernej mzde 2.273,20 € mesačne predstavuje náhradu mzdy za polovicu mesiaca 1.136,60 €, od ktorej súd následne odrátal pomernú časť mesačnej mzdy od nového zamestnávateľa vo výške 600,- €. Za obdobie od júna 2010 do novembra 2017 súd priznal žalobcovi náhradu mzdy vo výške 1.073,20 €, keď od mzdy, ktorú by bol žalobca býval zarobil u žalovaného vo výške 2.273,20 € odpočítal mzdu, ktorú žalobca zarobil u nového zamestnávateľa vo výške 1.200,- €. Náhrada mzdy za toto obdobie (90 mesiacov) predstavuje sumu 96.588,- €. Za obdobie decembra 2017, teda od 1.12.2017 do 14.12.2017 predstavuje priznaná náhrady mzdy sumu 484,54 € (1.073,20 € ÷ 31 x 14). 3.4.5. Celková náhrada mzdy, ktorú má žalovaný žalobcovi nahradiť predstavuje sumu 132.843,74 €. Z tejto sumy však už bola žalobcovi priznaná čiastka 61.592,07 €, súd teda považoval žalobu žalobcu za dôvodnú v časti náhrady mzdy vo výške 71.251,67 €, na úhradu ktorej zaviazal žalovaného. Náhradu mzdy v časti prevyšujúcej túto sumu nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú, keďže takto priznaná náhrada by už neplnila sociálnu funkciu náhrady mzdy, preto žalobu žalobcu v tejto časti zamietol. 3.5. Pri určení výšky náhrady mzdy sa súd prvej inštancie zaoberal aj námietkou žalovaného týkajúcou sa nadštandardného dôchodku žalobcu a jeho vplyvu na sociálnu funkciu náhrady mzdy. Súd prvej inštancie posúdil subjektívne okolnosti predmetného prípadu a prišiel k záveru, že v tomto prípade vznik nároku na dôchodok, ktorý žalobcovi nesporne vznikol od 25.10.2014, nie je dôvodom na zníženie, resp. nepriznanie nároku na náhradu mzdy. Skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poskytuje zo starobného poistenia (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2019, zo dňa 19.11.2019). Súd prvej inštancie vzal na zreteľ aj fakt, že žalobca aj po vzniku nároku na starobný dôchodok ďalej pracoval v spoločnosti ICHC, s.r.o. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca mal vôľu pracovať aj po vzniku nároku na starobný dôchodok, čím si zadovažoval okrem príjmu plynúcemu mu z dôchodku aj príjem zo zamestnania. Zohľadnenie dôchodku pri určení výšky náhrady mzdy by tak podľa súdu nebolo spravodlivé a bolo by aj rozporné s vyššie spomenutým záverom, že náhrada mzdy má zamestnancovi

zaistiť fakticky rovnaké plnenie ako keby pracoval, v danom prípade sa žalobca aj po vzniku nároku na dôchodok rozhodol zostať pracovať, aj preto súd pri určení nároku na náhradu mzdy nebral vôbec do úvahy, že žalobcovi v priebehu obdobia, za ktoré si náhradu mzdy uplatňuje, takýto nárok vznikol. Z rovnakého dôvodu súd nebral do úvahy ani doplnkové dôchodkové sporenie žalobcu, ktoré mu bolo vyplatené po vzniku nároku na dôchodok. Pokiaľ žalovaný navrhoval vykonanie dokazovania za účelom zistenia výšky takto vyplateného plnenia, toto súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nepovažoval za potrebné a účelné pre stanovenie výšky náhrady mzdy, a preto tento návrh zamietol. 3.6. Žalovaný v priebehu konania poukazoval na skutočnosť, že žalobca okrem pracovnej pozície v spoločnosti ICHC, s.r.o. vykonáva v obchodnej spoločnosti funkciu konateľa, ktorá je bežne spojená s finančnou odmenou a celkovo rozporoval výšku mzdy žalobcu 1.200,- € ako zjavne podhodnotenú vzhľadom k osobe žalobcu. V predmetnom prípade sa však tvrdenie o vyššom príjme žalobcu v obchodnej spoločnosti a ani žiaden iný príjem žalobcu nepreukázal, naopak žalobca doložením listinných dôkazov (Evidenčný list dôchodkového poistenia zo Sociálnej poisťovne, Zmluva o výkone funkcie konateľa zo dňa 29.03.2010, výplatné pásky) tvrdenie žalovaného účinne poprel. 3.7. K namietaným ďalším príjmom žalobcu za odstupné vyplatené vo februári 2009 a vo februári 2018 súd prvej inštancie uviedol, že oba tieto príjmy žalobcu nemajú žiaden súvis s predmetnom tohto konania, a teda prijatie týchto súm nie je dôvodom na krátenie priznanej náhrady mzdy. Navyše odstupné vyplatené vo februári 2018 sa týka obdobia, za ktoré už súd náhradu mzdy neposudzoval a plnenie vyplatené žalovaným žalobcovi vo februári 2009 považoval sám žalovaný za nedôvodné a žiadal žalobcu o jeho vrátenie. 3.8. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany namietal aj to, že súd pri určení výšky náhrady mzdy nevzal do úvahy celkovú situácia a dôvody, pre ktoré bola žalobcovi výpoveď daná, ako aj fakt, že žalovaný nemal možnosť umožniť žalobcovi pokračovať v práci. Súd prvej inštancie k tomu uviedol, že žiadne z týchto tvrdení nie je spôsobilé, vzhľadom na vyššie opísané okolnosti prípadu, založiť dôvod na nepriznanie náhrady mzdy zamestnancovi. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že pre žalobcu nemá reálne vôbec žiadnu pracovnú pozíciu, mal možnosť sa v rámci konania domáhať určenia, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, čo však žalovaný neurobil. 3.9. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený úrok z omeškania, súd prvej inštancie tento považoval, aj vzhľadom na právny názor nadriadeného súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení, za čiastočne dôvodný. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 460/2017, zo dňa 4.7.2017, v ktorom tento uviedol, že zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania podaním zo dňa 9.8.2019 vo výške 5 % ročne z každej nevyplatenej mzdy tri roky spätne odo dňa tohto podania, t. j. za mesiace júl 2016 až december 2017, pričom súd prvej inštancie tento nárok považoval za čiastočne dôvodný a pri priznanom úroku z omeškania vychádzal z priznanej mesačnej náhrady mzdy za toto obdobie vo výške 1.073,20 € a za mesiac december 2017 z nevyplatenej časti mzdy vo výške 484,54 €. Pokiaľ ide o určenie začiatku vzniku omeškania žalovaného, toto bol zo strany žalobcu uplatnené správne, a to vždy od nasledujúceho dňa po splatnosti mzdy za príslušný mesiac. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie nárok žalobcu na úrok z omeškania zamietol, a to s poukazom na súdom priznaný výšku náhrady mzdy. 3.10. Súd prvej inštancie, aj vzhľadom na stranami predložené súdne rozhodnutia, uviedol, že judikatúra k moderačnému právu súdu je do veľkej miery rozporuplná či nekonzistentná, čo je však možné vysvetliť rozdielnymi výsledkami vo vyhodnocovaní individuálnych a jedinečných skutkových okolností v tomktorom posudzovanom prípade. Okolnosti každého prípadu neplatného skončenia pracovného pomeru sú vysoko individuálne, a to vzhľadom na osobitosti a špecifiká každého riešeného pracovného pomeru. 3.11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko mal žalobca v konaní plný úspech, súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. Žalobca sa v konaní domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v čom bol v celom rozsahu úspešný. Ďalej sa domáhal aj nároku na náhradu mzdy. Keďže výška žalobcovi priznanej náhrady mzdy v danom prípade fakticky závisela od úvahy súdu, a keďže súd pri rozhodovaní o výške tejto náhrady uplatnil svoju moderačnú právomoc, považoval súd prvej inštancie

za spravodlivé priznať žalobcovi plnú náhradu trov konania aj v časti uplatnenej náhrady mzdy, nakoľko výška jej priznania v danom prípade závisela od úvahy súdu. K tomuto súd prvej inštancie uviedol aj to, že žalobcovi priznal náhradu mzdy za celé ním žiadané obdobie, pristúpil len k moderovaniu jej výšky. 4.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výrokom II., III. a V., podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Dôvodil, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.); rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) a súd prvej inštancie nevykonal nahrnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.). Namietal, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné a súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Poukázal na to, že žalobca z titulu náhrady mzdy už obdržal sumu vo výške 61.592,07 €, čo je z pohľadu sankcie zamestnávateľa, tak aj satisfakcie zamestnanca, vysoká čiastka. Predmetným rozsudkom došlo k zaviazaniu žalovaného nahradiť ďalších 71.251,67 € spolu s príslušenstvom. Spolu teda pôjde, pokiaľ ide len o samotnú istinu, o sumu 132.843,74 €, úroky ku dňu 17.6.2025 vo výške 7.417,72 €, spolu teda sankcia zamestnávateľa predstavuje ku dnešnému dňu 140.261,46 €. Odvolateľ má za to, že ide o zjavne neprimeranú čiastku, nakoľko náhrada mzdy nad 12 mesiacov má už len sociálnu funkciu a nie funkciu obohacovaciu. 4.2.1. Pokiaľ ide o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ C.s.p. odvolateľ namietal, že v otázke, za akú dlhú dobu mal súd žalobcovi priznať náhradu mzdy, ide zo strany súdu o nesprávne právne posúdenie veci, ako aj o nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nakoľko súd svoje argumenty neuviedol dostatočne presvedčivo a nevysporiadal sa so všetkými relevantnými argumentmi žalovaného. Zo strany súdu prvej inštancie neboli identifikované ani individuálne okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady mzdy v takto extrémne dlhom období. Súd mal priestor moderačne znížiť náhradu a tento priestor nevyužil bez akéhokoľvek vysvetlenia, čím došlo k arbitrárnosti rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s existenciou rozdielnej právnej úpravy, takúto skutočnosť mal zohľadniť. Odvolateľ poukázal na to, že počas prebiehajúceho súdneho sporu, teda od roku 2009 až po rok 2017 boli platné a účinné viaceré ustanovenia Zákonníka práce upravujúce náhradu mzdy v prípade neplatne skončeného pracovného pomeru. Tieto novelizácie sa vysporiadavali s inštitútom primeranosti, resp. s vyplatením primeranej náhrady škody alebo iného odškodnenia, aké možno považovať za primerané. Právnym rámcom bol Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 („Dohovor“). Zákonná úprava o náhrade mzdy bez limitu je podľa názoru odvolateľa v hrubom rozpore s inštitútom primeranosti, na ktorý odkazuje Zákonník práce vo viacerých ustanoveniach a tiež v rozpore s dobrými mravmi, preto pri výklade právnej normy treba aplikovať nielen jazykový, ale aj systematický, historický a teleologický výklad a tiež nielen doslovný, ale aj extenzívny výklad. Odvolateľ poukázal na to, že zákonodarca sa postupne od roku 2009 uberal smerom, kedy mal snahu regulovať maximálnu dĺžku obdobia, za ktoré je možné priznať náhradu mzdy, pričom sa táto doba ustálila na dobu 36 mesiacov a takáto právna úprava trvá už 12 rokov. Zákonná zmena mala svoj podklad v Dohovore Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982. V zmysle dikcie Článku 10 Dohovoru: ,,Ak orgány uvedené v článku 8 tohto dohovoru zistia, že skončenie zamestnania je neoprávnené, a ak nie sú oprávnené alebo to nepovažujú za možné v súlade s vnútroštátnym právom a praxou, vyhlásiť skončenie zamestnania za neplatné a/alebo nariadiť, alebo navrhnúť opätovné zaradenie pracovníka na jeho pôvodné pracovisko, sú oprávnené nariadiť vyplatenie primeranej náhrady škody alebo také iné odškodnenie, aké možno považovať za primerané.” Vzhľadom na uvedené je možné prijať záver o tom, že náhrada mzdy musí byť primeraná. Ak je náhrada mzdy poskytnutá za obdobie 106 mesiacov, nie je možné hovoriť o akejkoľvek primeranosti. Súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal a nevysvetlil, prečo by sa nemalo prihliadať na postupnú zmenu zákona počas toho, ako prebiehalo súdne konanie. V tomto prípade neprimerane dlhé súdne konanie bolo dané na ťarchu žalovanému, nakoľko musí poskytnúť náhradu mzdy za obdobie 106 mesiacov. 4.2.2. Podľa odvolateľa rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Priznanie mzdy za obdobie 106 mesiacov nemôže spĺňať akúkoľvek sociálnu funkciu a ide jednoznačne len o neprimeranú sankciu voči žalovanému ako zamestnávateľovi. Takáto úvaha je priamo v rozpore s právnym názorom, ktorý je prezentovaný v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 2/2020, zo dňa 25.11.2021. Najvyšší súd v predmetnom uznesení jednoznačne vyjadril, že sociálna funkcia sa nerovná tomu, čo by zamestnanec za normálnych okolností zarobil u zamestnávateľa pri výkone práce. Súd prvej inštancie teda jednoznačne pochybil, ak uvažoval takýmto smerom. Zároveň uznesenie

najvyššieho súdu dalo odpoveď na otázku, či sa má starobný dôchodok akýmkoľvek spôsobom odraziť na výške priznanej náhrade mzdy. Súd prvej inštancie uviedol, že vznik nároku na dôchodok nie je dôvodom na zníženie, resp. nepriznanie nároku na náhradu mzdy, pričom neuviedol, že by mal starobný dôchodok akýkoľvek vplyv na výšku poskytnutej náhrade mzdy. Takýto záver je jednoznačne v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu, nakoľko podľa jeho názoru poberanie starobného dôchodku je okolnosťou, na ktorú v rámci úvahy súdu treba vziať zreteľ a zohľadniť ju pri posúdení sociálnej situácie zamestnanca, pretože ide o plnenie, ktoré sa dostalo do sféry zamestnanca a ktoré je spôsobilé na to, aby si z neho zamestnanec mohol zaistiť zabezpečenie svojich základných životných potrieb. Súd prvej inštancie teda túto otázku nesprávne právne posúdil, nakoľko starobný dôchodok má bezpochyby vplyv na sociálnu situáciu žalobcu. Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov a následné právne posúdenie, tak súd prvej inštancie vôbec nevzal v úvahu akúkoľvek mieru spravodlivosti, ktorá musí byť zohľadnená aj voči žalovanému ako zamestnávateľovi. V zmysle vyššie citovaného uznesenia najvyššieho súdu taktiež platí, že: „Súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov v rámci svojej voľnej úvahy musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce tak, aby jeho rozhodnutie zásadným spôsobom neodporovalo nielen dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti.” Ak je priznaná zamestnancovi náhrada mzdy za obdobie až 106 mesiacov, nie je možné hovoriť o akejkoľvek spravodlivosti. 4.2.3. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že nevzal v úvahu jeho argumentáciu o tom, aké boli okolnosti ukončenia pracovného pomeru. V predmetnej veci bola žalobcovi daná výpoveď z organizačných dôvodov, ktoré z dôvodu šetrenia finančných prostriedkov začali už v roku 2008. Žalovaný nezrušil v organizačnej štruktúre pracovné miesto „poradca II - pre ekonomické záležitosti,“ ktoré v skutočnosti nikdy nebolo obsadené. Bolo len formálne uvádzané. Krajský súd v Bratislave uvedené vyhodnotil ako účelové, že sa zrušilo až dňa 25.2.2009. Zrušenie však súviselo s tým, že do funkcie predsedu žalovaného nastúpila Ing. Chmelová a urobila organizačnú zmenu podľa potrieb zamestnávateľa vrátane pracovného miesta, ktoré bolo v organizačnej schéme („tzv. pavúk“). Kvôli nesprávnemu poučeniu o plynutí lehoty na dovolanie zo strany bývalého právneho zástupcu žiaľ žalovaný nemohol nesprávne vyhodnotený právny záver Krajského súdu v Bratislave už nijako zvrátiť. Dovolanie (podané oneskorene o 1 deň) bolo odmietnuté, pričom v ňom bolo namietané nesprávne právne posúdenie v rozsudku Krajského súdu v Bratislave (č. k. 2 Co 53/2017-506). Skončenie pracovného pomeru bolo objektívne, súviselo s organizačnými zmenami a potrebou výrazných finančných úspor u žalovaného, kedy sa pracovné pomery „podpredsedov “ prijatím nových stanov zrušili (a v stanovách zostala iba funkcia podpredseda, ako člen štatutárneho orgánu s odmenou za výkon funkcie - obchodnoprávny vzťah), čím žalovaný zabezpečil efektivitu práce. Žalovaný vyplatil žalobcovi všetky plnenia, dokonca navyše ako mal nárok (odstupné vo výške 2 mesiacov, ktoré žalobca nevrátil). Odvolateľ preto nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že sa v konaní nedomáhal určenia, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 10.1.2012 (doručené súdu dňa 17.1.2012) uvádza nasledovné: „Z dôvodu právnej istoty žalovaný uvádza, že v prípade, ak by konajúci súd posúdil skončenie pracovného pomeru výpoveďou za neplatné, nie je možné vzhľadom na zmeny, ktoré nastali v organizačnej štruktúre žalovaného a na narušené vzťahy medzi žalobcom a žalovaným, od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával a taktiež z dôvodu právnej istoty žiada, aby súd mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznal.“ Opodstatnenosť vykonania organizačných zmien preukazuje aj skutočnosť, ktorú súd prvej inštancie nevyhodnotil, a to, že v čase skončenia pracovného pomeru žalobcu pracovalo u žalovaného 49 zamestnancov, ku dnešnému dňu u žalovaného pracuje 5 zamestnancov. 4.2.4. Odvolateľ namietal aj výrok, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobca si uplatňoval sumu vo výške 286.843,29 €, súd mu priznal sumu vo výške 132.843,74 €. Teda žalobca nebol úspešný ani len v 50 % žalovanej sumy, ale len 46,31 %, čo znamená, že na náhradu trov konania mal byť pomerne zaviazaný žalobca žalovanému podľa percentuálnej úspešnosti vo veci. 4.2.5. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 14/2007, sp. zn. III. ÚS 311/2007, sp. zn. I. ÚS 265/2005, sp. zn. III. ÚS 307/2012 a sp. zn. III. ÚS 11/2011. Rovnako poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Georgiadis v. Grécko alebo Múčková v. Slovensko), kde ESĽP konštatoval, že z rozhodnutí vnútroštátnych orgánov vo vyššie uvedených veciach nebolo zrejmé, ako možno konkrétny skutkový stav (skutkovú premisu) podradiť pod hypotézu právnej normy (normatívnu premisu), záver (rozhodnutie) nemohol logicky vyplývať iba priamo z normatívnej premisy, čím tieto rozhodnutia popreli základnú požiadavku na dostatočné a logické odôvodnenie rozhodnutia.

4.3. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. odvolateľ namietal, že v konaní neboli vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalovaný navrhoval súdu prvej inštancie zistiť výšku príjmov z doplnkového dôchodkového sporenia, ktoré mal žalobca uzatvorené. Žalovaný nemá možnosť zistiť, v akej výške získal žalovaný príjem z doplnkového dôchodkového sporenia. Žalovaný však preukázal, že žalobca mal uzatvorené doplnkové dôchodkové sporenie, čo potvrdil aj žalobca, avšak nebola preukázaná výška plnení, ktoré z neho získal. Taktiež nebolo preukázané, či žalobca nemal prípadne aj ďalšie príjmy z iných doplnkových dôchodkových poisťovní v rozhodujúcom období. Tieto informácie žalovaný nie je oprávnený získať, a preto o získanie týchto údajov požiadal súd a trval na vykonaní dokazovania. Výška plnení z DDS navyšuje príjem žalobcu a pri moderácii a posudzovaní sociálnej funkcie náhrady mzdy je informácia o dosahovaných príjmov žalobcu rozhodujúca. 4.4. Odvolateľ odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku IV., podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím došlo k naplneniu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ C.s.p. 5.2. Odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie mu v zamietajúcej časti výroku IV. rozsudku nepriznal sumu 109.142,08 € brutto s príslušným úrokom z omeškania; poukázal na to, že aj odvolacím súdom bolo ustálené, že dôvodom na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy nie je následné poberanie dôchodku zamestnanca (čo súd prvej inštancie rešpektoval a o tento náhradu mzdy žalobcu neznížil), ale ani jeho ďalší príjem v inom zamestnaní (čo však už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nerešpektoval). V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 157/2010, ktorého závery v súčasnosti aplikujú všetky senáty najvyššieho súdu a je dávané za príklad ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom toto prešlo aj testom ústavnosti (viď aj nižšie). Najvyšší súd v ňom v súvislosti s interpretáciou § 79 ods. 2 Zákonníka práce uviedol, že najmä v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa predtým ustálená judikatúra stala nepoužiteľnou. „Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť (v danej veci dvanásť, poznámka dovolacieho súdu) mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce ... To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z odseku 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.“ Zdôraznil, že „Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy.“ A contrario z uvedeného vyplýva, že „ak dôvodom na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy nie je skutočnosť, že sa zamestnanec nezapojil do práce u iného zamestnávateľa (a teda ho nemožno sankcionovať v tejto podobe za jeho nečinnosť), o to viac takýmto dôvodom nemôže byť skutočnosť, že sa do takejto práce zapojil.“ Súd prvej inštancie tak v tomto konaní nemal skutočnosť, že žalobca sa po skončení pracovného pomeru u žalovaného zamestnal u iného zamestnávateľa, vyhodnocovať proti nemu v smere, že mu náhradu mzdy od žalovaného nepriznal (lebo predsa už pracoval inde) alebo znížil (čím mu akoby „dorovnal“ jeho príjem). Právne názory dovolacieho súdu vo veci sp. zn. 6 Cdo 157/2010 prešli testom ústavnosti v rámci ústavného prieskumu iného rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 4 Cdo 125/2018), pričom Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo svojom náleze zo dňa 19.11.2019, sp. zn. I. ÚS 331/2019, uviedol, že predchádzajúce ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce, resp. ešte predtým § 61 ods. 2 Zákonníka práce obsahovalo aj ,,návod,“ ako pristupovať k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy. Súdy mali pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súdy tak posudzovali, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa

za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideliť mu dohodnutú prácu. Účelom tejto úpravy, predpokladajúcej všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce), bolo pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie - aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa. V dôsledku systémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, je však potrebné nároky z neplatne skončeného pracovného pomeru posudzovať iným spôsobom tak, ako už uviedol najvyšší súd vo veci sp. zn. 6 Cdo 157/2010, uzavrel ústavný súd. V tomto ohľade aj s poukazom na „voľnú úvahu súdu“ pri možnosti zníženia náhrady mzdy poukázal ústavný súd tiež na odbornú právnickú literatúru (Friedmannová D., Masár, B., Matejka, O., Tkáč, V. Zákonník práce. Komentár, Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2014. s. 389 - 390), pričom uviedol, že „pri takomto rozhodovaní ... treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho - ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b/ až d/ Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.“ Vyššie uvedené potom v súčasnosti predstavujú jediné kritériá, na ktoré mal súd prihliadať (a vyhodnocovať ich) v rámci uplatňovania jeho moderačného oprávnenia podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Odvolateľ poukázal na to, že na vyššie uvedených právnych záveroch zotrval najvyšší súd aj v ďalších svojich rozhodnutiach - viď napríklad sp. zn. 7 Cdo 52/2020, 4 Cdo 15/2021, 6 CdoPr 6/2023, 1 Cdo 167/2022, 6 Cdo 100/2016, 9 Cdo 127/2022, 9 Cdo 194/2020, 5 Cdo 83/2021. Odvolateľ dôvodil, že výšku nároku na náhradu mzdy môže zamestnávateľ minimalizovať dvoma spôsobmi, a to čím skôr, ako sa dozvie o tom, že pracovný pomer bol skončený neplatne, umožní zamestnancovi pracovať (čo žalovaný nespravil), alebo môže v konaní o nároku na náhradu mzdy požadovať primerané zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, alebo môže požadovať, aby súd náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznal (to však zamestnávateľ musí relevantne zdôvodniť a jediným kritériom vyhovenia takejto žiadosti je rozpor s dobrými mravmi, čo žalovaný rovnako nezdôvodnil). Zároveň poukázal na to, že protiprávneho konania sa tu dopustil žalovaný, a to neplatnou výpoveďou z údajne organizačných dôvodov, bez splnenia si ponukovej povinnosti. Ďalej uviedol, že krátenie nároku na náhradu mzdy z dôvodu zamestnania sa u iného zamestnávateľa nemožno zdôvodniť sociálnou funkciou náhrady mzdy, takýto záver z judikatúry nevyplýva. Skutočnosťou na strane zamestnanca môže byť len nepripravenosť, neochota zamestnanca vykonávať prácu potom, čo ho na to zamestnávateľ vyzval, jeho dočasná práceneschopnosť, čiastočná invalidita alebo iná prekážka, ktorá mu bráni vo vykonávaní pôvodnej práce - v tomto prípade sa náhrada znižuje o mieru poklesu pracovnej schopnosti, prípadne preukázanie, že na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca) - ani jedno však žalovaný v konaní nepreukázal. Súd mal preto pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady mzdy zohľadňovať len tie skutočnosti, ktoré majú určitý vecný súvis s neplatným skončením pracovného pomeru, ktoré majú súvis, napríklad s vlastnosťami a pracovnými schopnosťami zamestnanca, s jeho doterajšími výkonmi a úspechmi (i neúspechmi) v práci, s postojom zamestnávateľa po daní neplatnej výpovede (napríklad jeho snahu nájsť zamestnancovi prácu u iného zamestnávateľa, poskytnúť mu určité benefity, ubytovanie, ponúknuť inú aj pre neho nevhodnú voľnú pracovnú pozíciu a podobne, nie však tie, ktoré zamestnanec nemohol ničím ovplyvniť). V danom konaní žalovaný nepreukázal objektívne a ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré žalobcovi neprideľoval prácu potom, čo ho tento na jej prideľovanie vyzval, musí tak znášať sankciu v podobe súdom priznanej náhrady mzdy v jej plnej (nezníženej) výške. Podľa odvolateľa jediným, čo mal súd pri znížení náhrady mzdy zohľadniť (a ako dôvod pre jej zníženie použiť) by bolo, ak by žalovaný v konaní preukázal (a toto preukázanie by súd následne vyhodnotil ako dôvodné, spravodlivé, primerané), že mal skutočný dôvod pre skončenie pracovného pomeru (teda nekonal účelovo v snahe zbaviť sa zamestnanca) a jeho neplatnosť bola vyslovená, napríklad len z dôvodu nedostatku formálnych náležitostí výpovede; z ospravedlniteľného dôvodu neumožnil žalobcovi pokračovať v práci po tom, ako mu žalobca oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával (existenciu takéhoto ospravedlniteľného dôvodu žalovaný nepreukázal); preukázal, že na jeho strane nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby žalobcovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky žalobcu (ani takéto skutočnosti žalovaný v konaní nepreukázal). Keďže ani jedna z uvedených skutočností nenastala, súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nemal pristúpiť k zníženiu žalobcom uplatnenej náhrady mzdy. Inak sa súd prvej

inštancie riešením predmetnej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, porušil právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie a vec aj nesprávne právne posúdil (resp. správnu právnu normu aplikoval na zistený skutkový stav nesprávne). 5.3. Odvolateľ odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 109.142,08 € brutto s príslušným úrokom z omeškania a súčasne priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 6.1. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Poukázal na to, že zmena Zákonníka práce prijatá od 1.1.2013 zákonom č. 361/2012 Z. z. obsahovala ustanovenie § 252i ods. 4 - prechodné ustanovenia účinné k 1.1.2013, podľa ktorých „výpoveď daná zamestnávateľom zamestnancovi pred 1. januárom 2013 a nároky, ktoré z nej vznikli, sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31.decembra 2012,“ čo znamená, že ide o náhradu mzdy bez obmedzenia v hornej hranici, a teda v tomto prípade náhrada mzdy mala byť a aj bola súdmi správne a zákonne (v súlade s vyššie uvedeným znením Zákonníka práce) posudzovaná za celé obdobie od 1.2.2009 do 14.12.2017. Ak takúto možnosť priznania náhrady mzdy bez hornej limitácie priznával vtedajší zákon, nemožno hovoriť o nezákonnom alebo o nespravodlivom rozhodnutí súdu, ktorý tento zákon rešpektoval. K námietke žalovaného týkajúcej sa celkovej výšky priznanej náhrady mzdy žalobca uviedol, že výška náhrady mzdy nie je dôvodom na nepriznanie nároku naň. Výška náhrady mzdy sa odvíja od priemerného zárobku žalobcu za rozhodné obdobie, ktoré súdy v tomto spore už záväzne určili na sumu 2.273,20 € brutto mesačne a rovnako záväzne ustálili aj obdobie, za ktoré má žalovaný náhradu mzdy žalobcovi zaplatiť (od 1.12.2009 do 14.12.2017), čo je v súlade s vtedy účinným znením Zákonníka práce). Ak nárok na náhradu mzdy vychádza zo zákona (vtedajšieho znenia Zákonníka práce, ktorým sa má spor riadiť a ktorý takúto náhradu priznával) a tento je jasne špecifikovaný mesačnou výškou a obdobím, nemôže predstavovať nezákonný, neprimeraný alebo nespravodlivý nárok. Poukázal aj na to, že rozpor priznania náhrady mzdy nad 12 mesiacov s dobrými mravmi v danom prípade preukázaný nebol (ako jediné kritérium, z ktorého vychádza aktuálna judikatúra ohľadom náhrady mzdy). Žalobca zdôraznil, že v konaní boli preukázané a splnené podmienky na vyplatenie celej náhrady mzdy za celé ním požadované a dotknuté obdobie v celkovej výške 241.985,82 € brutto (61.592,07 + 71.251,67 + 109.142,08) a nebol dôvod na žiadne (primerané) zníženie tohto nároku. 6.2. K námietke žalovaného, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia v otázke celkovej doby priznania náhrady mzdy žalobca poukázal na vtedajšie znenie Zákonníka práce, ako aj záväzný právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí. Podľa žalobcu prihliadať na postupnú zmenu zákona by bolo v rozpore so záväzným vtedajším znením Zákonníka práce i právnym názorom odvolacieho súdu, na uvedený postup alebo záver žalovaný nepredložil žiadne rozhodnutie najvyšších súdnych autorít. Polemiky žalovaného, napríklad o vývoji a modifikácii zákonného znenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce, o postupnom znižovaní obdobia náhrady mzdy, o znení Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982, o primeranosti náhrady mzdy a o nespravodlivosti, sú pre tento prípad irelevantné. 6.3. Ani dĺžka súdneho konania nie je skutočnosťou, ktorá by zakladala nepriznanie alebo zníženie nároku na náhradu mzdy. V konaní bolo preukázané, že žalovaný nijako nepredišiel negatívnym následkom náhrady mzdy v tomto spore, keďže neakceptoval žiadosť žalobcu o ďalšom prideľovaní práce po neplatnom skončení pracovného pomeru, žalobcu nikdy nevyzval na nastúpenie do práce, nikdy mu žiadnu inú prácu neponúkol, na žiadne ani iné pracovné miesto ho nezamestnal, ani mu tak mzdu priebežne nevyplácal. Následne žalobcu nezamestnal ani po právoplatnom rozsudku súdu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, kedy dňa 16.1.2018 uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru pre nadbytočnosť žalobcu. Žalovaný bol v tomto smere po celý čas nečinný, žalobcu ďalej nezamestnal ani mu neposkytoval mzdu, a teda sám nezabránil tomu, aby súd priznal nárok na náhradu mzdy vo výške a za obdobie, za ktoré ho priznal (aj s úrokom z omeškania). 6.4. K námietke týkajúcej sa zníženia náhrady mzdy žalobca poukázal na judikatúru, podľa ktorej je kritériom pre nepriznanie alebo zníženie výlučne porušenie dobrých mravov (sp. zn. 4 CdoPr 12/2023, 7 Cdo 52/2020, 4 Cdo 15/2021, 6 CdoPr 6/2023, 1 Cdo 167/2022, 6 Cdo 100/2016, 9 Cdo 127/2022, 9 Cdo 194/2020, 5 Cdo 83/2021). Rozpor priznania náhrady mzdy nad 12 mesiacov s dobrými mravmi však v prejednávanom prípade preukázaný nebol. Zároveň poukázal na to, že skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu

podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa. 6.5. Pokiaľ žalovaný poukazoval na okolnosti ukončenia pracovného pomeru žalobcu, žalobca dôvodil, že tieto skutočnosti boli už v konaní vyhodnotené, a to v neprospech žalovaného, v konaní o náhrade mzdy ich už súd inak vyhodnocovať ani nemôže. Zároveň dôvodil, že od žalovaného je možné náhradu mzdy nad rámec 12 mesiacov spravodlivo, legitímne a zákonne požadovať. Žalovaný v konaní v súvislosti so žiadosťou na zníženie alebo nepriznanie nároku na náhradu mzdy nad 12 mesiacov uvádzal iba zamestnanie žalobcu u iného zamestnávateľa a dosiahnutie dôchodkového veku, pričom tieto boli odvolacím súdom v súlade s judikatúrou záväzne vyhodnotené ako nesprávne a nedostatočné. 6.6. K námietke žalovaného, že neboli vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to konkrétne zistenie príjmov z doplnkového dôchodkového sporenia žalobcu, tento uviedol, že tento návrh žalovaný vzniesol až v úplne záverečnej fáze konania v písomnom vyjadrení dňa 19.4.2025, tesne pred posledným pojednávaním dňa 25.4.2025, kedy sa už dalo očakávať rozhodnutie vo veci a kedy súd pojednávanie odročil na vyhlásenie rozsudku na deň 23.5.2025. Žalovaný tento návrh mohol vzniesť kedykoľvek počas celého konania začatého žalobou podanou ešte v roku 2009. Ani informácie z doplnkového dôchodkového poistenia žalobcu by nemali vplyv na priznanie jeho nároku na náhradu mzdy v plnom rozsahu, keďže na to nemá vplyv ani samotné poberanie dôchodku. Konanie žalovaného nebolo v súlade s požiadavkou rýchlosti, hospodárnosti ani efektívnosti konania ako základnými princípmi Civilného sporového poriadku uvedenými napríklad v ust. § 153 C.s.p. 6.7. K námietke žalovaného týkajúcej sa náhrady trov konania žalobca poukázal na to, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, kedy v týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku a kedy ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Nárok na plnú náhradu trov konania sa priznáva iba z prisúdenej sumy (viď rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10 Co 191/2017, rovnako na túto argumentáciu poukazuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 475/2018 s odkazom aj na publikáciu Civilný sporový poriadok od autorov Števčeka, Ficovej, Baricovej, Mesiarkinovej, Bajánkovej, Tomašoviča a kol., vydanej v nakladateľstve C. H. Beck v roku 2016 zo strán 926 a 927). Keďže rozhodnutie aj v tomto spore záviselo od voľnej úvahy súdu, bol súdom aplikovaný postup vo forme priznania plnej náhrady trov konania žalobcovi správny. 6.8. Odvolaciemu súdu navrhol, aby odvolanie žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné. 7.1. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Zotrval na tom, pokiaľ ide o priznanie celkovej čiastky náhrady mzdy, že táto je zjavne neprimeraná, ktorá z pohľadu všeobecnej spravodlivosti nemôže byť v takejto výške, nakoľko náhrada mzdy nad 12 mesiacov má už len sociálnu funkciu a nie funkciu obohacovaciu, v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 90/2020, zo dňa 29.6.2022. Zároveň poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 157/2010, podľa ktorého „...súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť (v danej veci dvanásť, poznámka dovolacieho súdu) mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce.“ Podľa žalovaného v prejednávanej veci ide o situáciu, kedy vyhovenie žalobe by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pričom opätovne poukázal na to, že počas prebiehajúceho súdneho sporu boli prijaté rozličné právne úpravy týkajúce sa poskytnutia náhrady mzdy, ďalej na okolnosti skončenia pracovného pomeru (výpoveď označená za neplatnú z dôvodu procesného pochybenia, týkala sa organizačných dôvodov, ktoré reálne aj nastali), ako aj na to, že súdne konanie trvalo neprimeranú dlhú dobu, čo nebolo spôsobené žalovaným. Žalovaný ďalej poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 2/2020, zo dňa 25.11.2021, v ktorom sa súd vyjadril, že sociálna funkcia sa nerovná tomu, čo by zamestnanec za normálnych okolností zarobil u zamestnávateľa pri výkone práce. Táto skutočnosť je pritom logická, nakoľko zamestnanec u zamestnávateľa ďalej nepracuje, a teda neprináša mu žiaden ekonomický benefit. Rovnako je nutné zdôrazniť, že predmetné rozhodnutie jasne konštatuje, že skutočnosť, že zamestnanec poberá starobný dôchodok je skutočnosťou, ktorú je nutné vziať na zreteľ a zohľadniť ju pri posúdení sociálnej situácie zamestnanca. Rozhodnutie pod sp. zn. 3 Cdo 2/2020, zo dňa 25.11.2021 je aktuálnejšie ako rozhodnutie pod sp. zn. 6 Cdo 157/2010, zo dňa 14.9.2011. Žalovaný sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu o tom, že skutočnosť, že sa zamestnanec medzičasom zamestnal, nie je možné zohľadniť

pri moderačnom oprávnení súdu. Sociálnu funkciu náhrady mzdy pri dôchodku a pracovnom pomere žalobcu podľa žalovaného už vykryla suma 61.592,07 €. 7.2. Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádza rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 157/2010, zo dňa 14.9.2011, žalovaný dôvodil, že toto rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, ktorý je úplne odlišný ako v prejednávanej veci. V tomto rozhodnutí najvyšší súd rozhodoval o náhrade mzdy pri neplatnom okamžitom zrušení pracovného pomeru z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny. V uvedenom spore sa riešil výklad § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré v dobe okamžitého zrušenia pracovného znenia však malo úplne iné znenie ako znenie § 79 ods. 2 v tejto prejednávanej veci. V ďalšom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6 CdoPr 6/2023, ktoré žalobca v odvolaní uvádza sa skutkovo riešilo tiež okamžité skončenie pracovného pomeru, teda nejde o totožný prípad ako v prejednávanej veci. Aj podľa záverov rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 132/2022 v tomto súdnom spore sa má súd vysporiadať aj s konkrétnym dôvodom rozviazania pracovného pomeru. Žalovaný dôvodil, že súdu predkladal rozhodnutia súdov, ktoré sú skutkovo veľmi podobné ako prejednávaná vec a ktoré považuje za tie, ktoré treba na daný spor aplikovať a ktoré vychádzajú z rovnakého skutkového základu - výpovede, napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 2/2020, zo dňa 25.11.2021, ale prioritne uznesenie sp. zn. 1 Cdo 90/2020, zo dňa 29.6.2022, kde najvyšší súd vyhodnotil pojem dobré mravy v súlade s čl. 2 Zákonníka práce a kde v danom súdnom spore platila rovnaká právna úprava (bez obmedzenia) a náhrada mzdy mala predstavovať 102 mesiacov. Ak najvyšší súd vyhodnotil obdobie poskytnutia náhrady mzdy za čas 102 mesiacov ako rozpor s dobrými mravmi, z logického výkladu vyplýva, že poskytnutie náhrady mzdy za obdobie 106 mesiacov je tiež v rozpore s dobrými mravmi a súd môže pristúpiť k moderácii na základe žiadosti žalovaného. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd aj po žalobcom uvádzanom rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 331/2019, zo dňa 7.11.2019. Podľa žalovaného mal súd zohľadniť skutočnosť, že aj za obdobie od 2/2009 do 7/2009 žalobca poberal príjem z dávok v nezamestnanosti, celkovo vo výške 5.574,20 € (podanie žalobcu zo dňa 16.7.2019), ako skutočnosť, že mal vysokoškolské vzdelanie ekonomického smeru a pôsobil v hlavnom meste, kde bola najmenšia miera nezamestnanosti. 7.3. K časti odvolania, v ktorej sa žalobca vyjadroval ku strate „reputácie“ následkom skončenia pracovného pomeru u žalovaného žalovaný dôvodil, že funkcia podpredsedu nie je predmetom tohto sporu a žalobca pôsobil u žalovaného cca 2 roky, takže nešlo o dlhoročného zamestnanca. 7.4. Žalovaný poukázal aj na to, že skutočnosť, že v prejednávanej veci išlo o neprimerane dlhé konanie zavinené súdom je objektívnym faktom, ktorý konštatoval sám Ústavný súd Slovenskej republiky (nález sp. zn. III. ÚS 176/2025, zo dňa 17.6.2025) a práve skutočnosť, že išlo o tak dlhé konanie, je daná na ťarchu žalovanému, čo považuje za nespravodlivé. 7.5. Žalovaný zotrval na návrhu, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. potvrdil. 8.1. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Podľa žalovaného nie je možné prijať záver o tom, že priznanie náhrady mzdy v sume 241.985,82 € je v súlade so zákonom a spravodlivé. Zotrval na tom, že vyhovenie žalobe v prípade, ak suma presahuje už vyplatenú sumu 61.592,07 €, by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Je absurdné neprihliadnuť na fakt, že medzičasom došlo k zmene právnej úpravy, aj napriek prechodným ustanoveniam. Je nutné prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých skončil pracovný pomer, výpoveď žalobcovi nebola daná účelovo, išlo o objektívne organizačné zmeny a potrebu prijatia výrazných finančných úspor, kedy sa pracovné pomery „podpredsedov“ prijatím nových stanov zrušili. Výpoveď bola označená za neplatnú iba z dôvodu procesného pochybenia, na čo je nutné prihliadnuť. Žalovaný opätovne poukázal na Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982. Z dikcie Článku 10 Dohovoru vyplýva, že: ,,Ak orgány uvedené v článku 8 tohto dohovoru zistia, že skončenie zamestnania je neoprávnené, a ak nie sú oprávnené alebo to nepovažujú za možné v súlade s vnútroštátnym právom a praxou, vyhlásiť skončenie zamestnania za neplatné a/alebo nariadiť, alebo navrhnúť opätovné zaradenie pracovníka na jeho pôvodné pracovisko, sú oprávnené nariadiť vyplatenie primeranej náhrady škody alebo také iné odškodnenie, aké možno považovať za primerané.” 8.2. K argumentu žalobcu, že žalovaný mal naďalej zamestnávať žalobcu žalovaný uviedol, že u neho došlo k organizačným zmenám, ktoré vylučovali, aby žalobca zotrval na svojej pracovnej pozícii. Podľa žalovaného neprimeraná dĺžka súdneho konania nemôže byť daná na ťarchu len jemu, zdôraznil, že o podaní žaloby sa dozvedel až po 2,5 roku. 8.3. K tvrdeniu žalobcu, že rozpor priznania náhrady mzdy nad 12 mesiacov s dobrými mravmi v tomto prípade preukázaný nebol, žalovaný poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 90/2020, zo dňa 29.6.2022, podľa ktorého obdobie poskytnutia náhrady mzdy za čas 102 mesiacov je nutné

vnímať s poukazom na ostatné skutočnosti ako rozpor dobrými mravmi (aj v tomto spore išlo o výpoveď danú žalobcovi žalovaným podľa § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce ako v prejednávanom súdnom spore). Z toho vyplýva, že poskytnutie náhrady mzdy za obdobie 106 mesiacov je tiež v rozpore s dobrými mravmi. 8.4. Vo vzťahu k starobnému dôchodku žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 2/2020, zo dňa 25.11.2021, podľa ktorého skutočnosť, že zamestnanec poberá starobný dôchodok je skutočnosťou, ktorú je nutné vziať na zreteľ a zohľadniť ju pri posúdení sociálnej situácie zamestnanca. 8.5. Pokiaľ ide o okolnosti skončenia pracovného pomeru, žalovaný poukázal na to, že žalobcovi bola daná výpoveď z organizačných dôvodov, ktoré z dôvodu šetrenia finančných prostriedkov začali už v roku 2008. Žalovaný nezrušil v organizačnej štruktúre pracovné miesto „poradca II - pre ekonomické záležitosti“, ktoré v skutočnosti nikdy nebolo obsadené. Bolo len formálne uvádzané. Skončenie pracovného pomeru bolo objektívne, súviselo s organizačnými zmenami a potrebou výrazných finančných úspor u žalovaného, kedy sa pracovné pomery „podpredsedov “ prijatím nových stanov zrušili (a v stanovách zostala iba funkcia podpredseda, ako člen štatutárneho orgánu s odmenou za výkon funkcie - obchodnoprávny vzťah), čím žalovaný zabezpečil efektivitu práce. 8.6. Pokiaľ ide o otázku náhrady trov konania žalovaný zotrval na argumentoch uvedených v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. 9.1. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Zotrval v celom rozsahu na argumentoch uvedených v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj argumentoch uvedených vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Uviedol, že ak nárok na náhradu mzdy vychádza zo zákona (vtedajšieho znenia Zákonníka práce - § 79 ods. 2 v znení zákona č. 200/2008, účinného ku dňu skončenia pracovného pomeru žalobcu 14.11.2008, ktorým sa má spor riadiť a ktorý takúto náhradu priznával v súlade s § 252i ods. 4 Zákonníka práce) a tento je podľa tohto znenia jasne špecifikovaný mesačnou výškou a obdobím, nemôže predstavovať nezákonný, neprimeraný alebo nespravodlivý nárok. Žalovaný mohol svojím vlastným konaním ovplyvniť výšku náhrady mzdy tým, že by prideľoval prácu žalobcovi ako zamestnancovi až do skončenia súdneho sporu, ak sám priznáva, že pri výpovedi procesne pochybil (a teda sám vedel, že bude neplatným právnym úkonom), mohol spor urovnať vyplatením minimálnej zákonnej výšky náhrady mzdy, a to už v čase uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru so žalobcom (k uzavretiu ktorej došlo aj tak až dňa 16.1.2018) alebo skôr, a tým eliminovať ďalšie navyšovanie náhrady mzdy, pretože k tomuto riešeniu bol žalobca od počiatku prístupný a bol to žalovaný, ktorý to odmietol; zároveň si bol žalovaný vedomý právnej úpravy, ktorá bola v tom čase účinná a preto „vyhováranie sa“ na neprimeranú dĺžku konania (údajne ním nezavinenú), prípadne zmeny právnych úprav, nie je na mieste, nakoľko dĺžku konania nemohol ovplyvniť ani žalobca a žalobca nemohol ovplyvniť ani zmeny právnych úprav (§ 79 Zákonníka práce). 9.2. Podľa žalobcu, ak má žalovaný za to, že výška náhrady mzdy bola ovplyvnená aj napr. prieťahmi súdu, môže sa svojich nárokov domáhať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci na podklade nesprávneho úradného postupu súdu. 9.3. Žalobca uviedol, že rozpor priznania náhrady mzdy žalobcovi nad 12 mesiacov s dobrými mravmi v tomto prípade preukázaný nebol. Pracovný pomer žalobcu nebol skončený z dôvodov na jeho strane, ale z vymyslenej organizačnej zmeny vytvorenej žalovaným účelovo proti žalobcovi, kedy výpovedný dôvod neexistoval a žalovaný následne nesplnil ani ponukovú povinnosť napriek tomu, že mal k dispozícii voľné pracovné miesto, čo skonštatoval aj súd pri určení v rozsudku o určení neplatnosti tohto skončenia pracovného pomeru žalobcu. 9.4. K otázke sociálnej povahy náhrady mzdy žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2019, ktorý určuje kritériá na priznanie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy a týmito sú zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. V konaní nebol preukázaný (žalovaný nepreukázal) žiaden dôvod, ktorý by bránil ďalšiemu zamestnávaniu žalobcu alebo zaplateniu jeho náhrady mzdy. Od žalovaného je preto možné náhradu mzdy nad rámec 12 mesiacov spravodlivo, legitímne a zákonne požadovať. Dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia a preukázania skutočnosti, že sú splnené predpoklady na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, pritom zaťažuje žalovaného, ktorý tieto bremená neuniesol.

10.1. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Zdôraznil, že pri daní výpovede bol v dobrej viere, že postupoval v súlade s platnou legislatívou a bol presvedčený o tom, že dáva žalobcovi platnú výpoveď. Uvedené tvrdenie preukazuje skutočnosť, že žalovaný od počiatku pri všetkých právnych úkonoch spojených s výpoveďou (napr. nechodenie žalobcu do práce počas výpovednej doby z dôvodu prekážky na strane žalovaného, vyplatenie odstupného a podobne) postupoval tak, že výpoveď je platná, čo počas trvania súdneho konania bolo potvrdené aj súdnym rozhodnutím (aj keď iba neprávoplatným). Preto tvrdenie žalobcu, že žalovaný od počiatku vedel, že výpoveď z pracovného pomeru bola neplatným právnym úkonom je manipuláciou zo strany žalobcu. 10.2. K výkladu pojmu dobrých mravov žalovaný opätovne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 90/2020, zo dňa 29.6.2022. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí sociálny aspekt náhrady mzdy videl v zhodnotení pracovných aktivít žalobcu, ktorý bol od vzniku nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru pracovne aktívny (bol zamestnaný; získal živnostenské oprávnenie; bol konateľom obchodnej spoločnosti; boli mu vyplatené dávky v nezamestnanosti; za dobu dočasnej pracovnej neschopnosti mu boli vyplatené nemocenské dávky a podobne). Toto zhodnotenie v súhrne s ostatnými skutočnosťami vyhodnotil tak, že uloženie povinnosti žalovanému nahradiť žalobcovi mzdu za požadované obdobie v rozsahu 102 mesiacov by bolo v rozpore s dobrými mravmi (čl. 2 Zákonníka práce). 10.3. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 2/2020, ktoré odkazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2019, zo dňa 19.11.2019 žalovaný uviedol, že tento nález vychádzal z inej skutkovej situácie, nakoľko v uvedenej veci sa ústavný súd vyjadroval k situácii, keď žalobca neoznámil súdu údaj o výške ním poberaného dôchodku pre účely rozhodnutia o jeho nároku na náhradu mzdy za obdobie presahujúce zákonný nárok 12 mesiacov, resp. že v čase pred neplatnou výpoveďou poberal dôchodok a súčasne mzdu v súlade so zákonom. Ústavný súd dospel k záveru, že skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu. Žalovaný dôvodil, že je potrebné prihliadnuť aj na všetky skutkové okolnosti v prejednávanej veci, teda na konkrétny dôvod toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. V tomto smere poukázal na predchádzajúce vyjadrenia vrátane vyjadrení v odvolacom konaní (najmä vyjadrenie zo dňa 19.4.2025, doručené súdu dňa 20.4.2025). 10.4. Žalovaný poukázal aj na zmätočnosť právnych úkonov žalobcu po podaní výpovede, napríklad žiadosť žalobcu o vyplatenie odstupného aj v zmysle Kolektívnej zmluvy CPS, t.j. požiadavku na vyplatenie odstupného vo výške 2 mesačných priemerných platov doručil zamestnávateľovi v ten istý deň (30.1.2009), ako ho požiadal aj o ďalšie zamestnávanie, čo žalobca uviedol aj v petite podanej žaloby, žalobca prijal odstupné, ktoré zamestnávateľovi do dnešného dňa nevrátil napriek tomu, že bol na to zamestnávateľom písomne vyzvaný a podobne. Tieto skutočnosti samy o sebe síce nie sú dôvodom na krátenie priznanej náhrady mzdy, ale preukazujú správanie sa žalobcu v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. 11. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli. 12. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. 1, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania žalobcu a žalovaného nie sú dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. júna 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 13. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

14. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 15. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým žalobe žalobcu čiastočne vyhovel a vo zvyšnej časti ju zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o čiastočnom vyhovení žaloby a jej zamietnutí vo zvyšnej časti. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu a žalovaného. 16.1. Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci v otázke, za akú dlhú dobu mal súd žalobcovi priznať náhradu mzdy, ako aj nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci zostalo nesporným, že právoplatným rozhodnutím (sp. zn. 2 Co 53/2017, právoplatným dňa 14.12.2017) súd určil, že výpoveď daná žalovaným, žalobcovi doručená dňa 14.11.2008, je neplatná. Pri určení nároku na náhradu mzdy preto správne súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 79 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu doručenia výpovede žalobcovi (§ 252g ods. 1 Zákonníka práce - prechodné ustanovenia účinné od 1.9.2011). Podľa citovaného ustanovenia, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Pokiaľ ide o ustálenú rozhodovaciu prax, táto sa ustálila v názore, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. K danej otázke Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 157/2010 a 6 Cdo 100/2016 (ktoré rozhodnutia treba považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), uviedol, že spoločensko-ekonomické zmeny, ku ktorým došlo po roku 1989, priniesli hodnotovú zmenu právneho poriadku, ktorá mala za následok zmenu chápania významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Dovtedajšia judikatúra predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce) sa v dôsledku tejto hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím stala nepoužiteľnou. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila sa tak zásada rešpektujúca hodnotu slobody konania ako jednu zo základných hodnôt právneho štátu, ktorá spočíva v tom, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce,

by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Osobitne je potrebné zdôrazniť, že s týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 28.6.2016, sp. zn. III. ÚS 446/2016. Právne názory dovolacieho súdu vo vyššie uvedených veciach (sp. zn. 6 Cdo 157/2010 a 6 Cdo 100/2016) prešli aj testom ústavnosti, a to v rámci ústavného prieskumu iného rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 4 Cdo 125/2018), pričom Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo dňa 19.11.2019, sp. zn. I. ÚS 331/2019, uviedol, že predchádzajúce ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce, resp. ešte predtým § 61 ods. 2 Zákonníka práce obsahovalo aj ,,návod,“ ako pristupovať' k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy. Súdy mali pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súdy tak posudzovali, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideliť mu dohodnutú prácu. Účelom tejto úpravy, predpokladajúcej všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce), bolo pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie - aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa. V dôsledku systémových spoločenskoekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, je však potrebné nároky z neplatne skončeného pracovného pomeru posudzovať iným spôsobom tak, ako už uviedol najvyšší súd vo veci sp. zn. 6 Cdo 157/2010, uzavrel ústavný súd (viď aj rozhodnutia sp. zn. 4 CdoPr 12/2023, zo dňa 28.11.2024, sp. zn. 6 CdoPr 6/2023, zo dňa 23.4.2024). Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že dôkazné bremeno, ktoré by odôvodňovalo zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy nad rámec 12 mesiacov bolo na žalovanom, ak by preukázal, že žalobca konal v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný svoju argumentáciu založil na potrebe prihliadnutia na zmeny právnej úpravy, týkajúcej sa náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, na poukazovaní na celkovú dĺžku súdneho konania, na okolnosti ukončenia pracovného pomeru v prejednávanej veci, primeranosti náhrady mzdy, poberaní starobného dôchodku žalobcom. Odvolací súd, s poukazom na uvedenú argumentáciu žalovaného dospel k záveru, že tento neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by žalobca v prejednávanej veci v súvislosti s nárokom na náhradu mzdy konal v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, s osobou žalobcu sú spojené len okolnosti rozviazania pracovného pomeru, ku ktorému došlo výpoveďou zo strany žalovaného z dôvodu organizačných zmien a zrušenia miesta žalobcu, ktorá výpoveď bola právoplatne určená za neplatnú. V okolnostiach rozviazania pracovného pomeru odvolací súd nezistil žiadne konanie žalobcu, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako rozporné s dobrými mravmi. S osobou žalobcu je ďalej možné spojiť poberanie starobného dôchodku, ktoré rovnako nemožno označiť za konanie žalobcu rozporné s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o ďalšie argumenty žalovaného, ktorými odôvodňoval zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy nad rámec 12 mesiacov (zmeny právnej úpravy, dĺžka konania, primeranosť náhrady), ide o skutočnosti, ktoré žalobca nemohol ovplyvniť a nemožno mu ich pričítať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ žalovaný pred súdom prvej inštancie dôvodil nadpriemernou životnou úrovňou žalobcu, absenciou vyživovacej povinnosti, príjmom z odstupného a z doplnkového dôchodkového poistenia, odvolací súd uvádza, že ani uvedené argumenty nemožno označiť za také, v dôsledku ktorých by bolo možné považovať výkon práva požadovať náhradu mzdy za rozporný s dobrými mravmi. 16.2. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie v otázke starobného dôchodku, ktorý podľa žalovaného, má bezpochyby vplyv na sociálnu situáciu žalobcu. Pokiaľ ide o posúdenie otázky poberania starobného dôchodku odvolací súd poukazuje na svoju argumentáciu, obsiahnutú v uznesení sp. zn. 15 Co 132/2022, zo dňa 31.3.2023, vychádzajúcu z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2019, podľa ktorého „Skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poskytuje zo starobného poistenia.“ Z uvedeného vyplýva, že skutočnosť, že žalobca poberá starobný dôchodok, nie je možné vyhodnotiť v jeho neprospech, keďže zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by ako zamestnanec nemal mať nárok na náhradu mzdy, ak mu bol priznaný starobný dôchodok, a táto skutočnosť nemôže spôsobiť výnimočnosť, ktorá by zakladala možnosť zníženia alebo nepriznania náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Priznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, pri poberaní

starobného dôchodku (bez ohľadu na jeho výšku), nemôže byť považované za rozpor s dobrými mravmi. Uvedenú odvolaciu námietku preto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. 16.3. Žalovaný napadol odvolaním aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolací súd poukazuje na to, že v predmetnom konaní bol žalobca úspešný v konaní o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. V odvolaním napadnutom rozhodnutí, ktoré je predmetom odvolacieho prieskumu v tomto konaní, bol žalobca čiastočne úspešný pri uplatnenom nároku na náhradu mzdy. Súd prvej inštancie vlastnou úvahou na žiadosť žalovaného dospel k záveru o znížení náhrady mzdy uplatnenej v konaní žalobcom, dôsledkom čoho bolo čiastočné zamietnutie jeho návrhu v časti náhrady mzdy. Určenie samotnej výšky náhrady mzdy pre žalobcu tak nepochybne záviselo od úvahy súdu. Aj keď úprava Civilného sporového poriadku výslovne neupravuje nárok na plnú náhradu trov konania v prípade len čiastočného úspechu vo veci, ak výška plnenia závisela od úvahy súdu (ako to bolo v Občianskom súdnom poriadku), tieto závery súdu prvej inštancie možno akceptovať, pretože plne korešpondujú so základnými kritériami trov konania vyplývajúcimi z § 251 C.s.p. (preukaznosť, odôvodnenosť a účelnosť) aj vo väzbe na posudzovanie úspechu vo veci v zmysle § 255 C.s.p. Nie je správne zníženú alebo nepriznanú časť náhrady mzdy považovať za úspech žalovaného zamestnávateľa v situácii, ak pri neplatnom skončení pracovného pomeru dôjde na jeho žiadosť k zníženiu náhrady mzdy v dôsledku moderačného práva súdu (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce). V takom prípade sa výška trov konania určí z priznanej náhrady mzdy. Žalobca v čase, keď uplatňuje svoje právo na náhradu mzdy, nemôže vedieť, či a v akom rozsahu zamestnávateľ požiada súd o zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov a ako o tejto žiadosti súd rozhodne. Z tohto pohľadu možno potom hovoriť aj o plnom úspechu žalobcu [rovnako, podľa ustálených právnych názorov, v konaniach, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, patrí úspešnej strane plná náhrada trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej), čo je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 C.s.p.), keďže ten sa skúma, čo sa týka právneho základu, nie čo sa týka výšky priznaného nároku (k tomu pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022. s. 1027 - 1028)]. (viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 100/2026, zo dňa 12.2.2026). Z uvedených dôvodov odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 16.4. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal ním navrhnutý dôkaz, cieľom ktorého bolo zistiť výšku príjmov z doplnkového dôchodkového sporenia, ktoré mal žalobca uzatvorené. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke žalovaného uvádza, že vzhľadom na závery uvedené a odôvodnené v bode 16.2. tohto rozhodnutia by žalovaným navrhované dokazovanie bolo nadbytočné a nehospodárne. Nevykonanie žalovaným navrhnutého dokazovania súd prvej inštancie zdôvodnil v bode 43. svojho rozhodnutia. Uvedenú odvolaciu námietku žalovaného preto považuje za nedôvodnú. 16.5. Žalovaný podal odvolanie aj proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.073,20 € za mesiace 7/2016 až 11/2017, vždy od prvého dňa mesiaca do zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 484,54 € za mesiac 12/2017 od 1.2.2018 do zaplatenia, pričom svoje odvolanie proti tomuto výroku neodôvodnil žiadnym spôsobom. Odvolací súd výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, keď nezistil žiadne pochybenie v postupe súdu prvej inštancie, poukazujúc na odôvodnenie v bode 47. jeho rozhodnutia. 16.6. Žalovaný vytýkal súd prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací súd zastáva názor, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedajú požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 C.s.p. Zároveň odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.6.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04, v zmysle ktorého „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie,“ (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku zo dňa 21.1.1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Uvedenú odvolaciu námietku odvolateľky preto nepovažuje za dôvodnú.

17. Žalobca podal odvolanie proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, mal za to, že v prejednávaném prípade neboli splnené dôvody na zníženie náhrady mzdy postupom, aký uplatnil súd prvej inštancie. Odvolací súd k tomu uvádza, že nesporným zostáva (a poukázal na to aj vo svojom uznesení sp. zn. 15 Co 132/2022), že pri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci rok nastupuje jej sociálna funkcia, ktorá sa odvíja od celkovej sociálnej situácie zamestnanca (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 2/2020). Zároveň súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy v rámci voľnej úvahy musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu náhrady mzdy tak, aby jeho rozhodnutie zásadne neodporovalo nielen dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti. Odvolací súd má za to, že správne postupoval súd prvej inštancie, keď s prihliadnutím na uvedené (sociálna funkcia náhrady mzdy, zásada dobrých mravov, spravodlivosti a primeranosti) znížil náhradu mzdy žalobcu v období od 16.5.2010 do 14.12.2017 (právoplatnosť rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru) s prihliadnutím na to, že žalobca bol v tomto období zamestnaný, s príjmom vo výške 1.200,€ brutto. Za správny považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie, že priznanie plnej náhrady mzdy aj za toto obdobie by nebolo spravodlivé, išlo by o nedôvodné zvýhodnenie zamestnanca, v rozpore so sociálnou funkciou náhrady mzdy, podľa názoru odvolacieho súdu uvedeným postupom zostane zachované uspokojovanie hmotných a nehmotných životných potrieb žalobcu. 18. Vzhľadom na všetko uvedené odvolací súd postupom podľa § 387 C.s.p. rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil. 19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže ani jedna strana konania nebola v odvolacom konaní úspešná. 20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).