Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5CoZm/5/2025 2122203055 29. 07. 2025 Mgr. Mgr. Miriam Plavčáková ECLI:SK:KSBA:2025:2122203055.4
Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a členov senátu JUDr. Evy Fulcovej a JUDr. Blanky Malichovej, v právnej veci žalobcu: J. M., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom W. E. XXXX/XX, U., podnikajúca pod obchodným menom J. M. - Nachema, s miestom podnikania Heinolská ulica 6967/10, Piešťany, IČO: 30 708 958, zastúpená: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Červeňova 15, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: ACHEMA a.s., so sídlom Pavlovce nad Uhom 984, Pavlovce nad Uhom, IČO: 36 240 834, zastúpenému: In Medias Res, s.r.o., so sídlom Sladovnícka 13, 917 01 Trnava, IČO: 36 863 351, o zaplatenie 79.686,28 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. 23CbZm/3/2022-220 zo dňa 21.05.2025, takto rozhodol: I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Trnava č.k. 23CbZm/3/2022-220 zo dňa 21.05.2025 potvrdzuje. II. Žalovanému súd proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov (zastaveného) konania tak, že nárok na ich náhradu priznal žalovanému voči žalobcovi v rozsahu 100 % 2. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobkyne na zaplatenie v záhlaví tohto rozhodnutia špecifikovanej istiny s príslušenstvom ako zmenkovej sumy s príslušenstvom. 3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v okrem uvedenia skutkových okolností a právnych východísk odôvodnil nasledovne: „ 1. Žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, podaním zo dňa 11.05.2022, doručeným súdu dňa 11.05.2022, podal návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy zo zmenky vo výške 79.686,28 eura s príslušenstvom, s návrhom na prerušenie konania podľa § 164 CSP. Výzvou zo dňa 20.05.2024 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo výške 4.731,- eur. Žalobca požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku, a to podaním zo dňa 31.05.2024. Okresný súd Trnava uznesením č.k. 23CbZm/3/2022-173 zo dňa 08.07.2024 rozhodol, že žalobcovi priznáva čiastočné oslobodenie od súdneho poplatku za návrh v rozsahu 90%. Uznesenie Okresného súdu Trnava č.k. 23CbZm/3/2022-173 zo dňa 08.07.2024 bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu 09.07.2024. Dňa 19.07.2024 bola na tunajší súd doručená sťažnosť žalobcu proti uzneseniu tunajšieho súdu č.k.: 23CbZm/3/2022-173 zo dňa 08.07.2024. Okresný súd Trnava uznesením č.k.: 23CbZm/3/2022-183 zo dňa 25.07.2024 sťažnosť žalobcu zo dňa 19.07.2024 zamietol. 2. Keďže súdny poplatok za návrh nebol zaplatený spolu s jeho podaním, vyzval súd výzvou zo dňa 09.08.2024 žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 473,- eur, a to podľa pol. č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „ZSP“), v spojení s § 6 ods. 2 ZSP, v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Výzva s poučením, že ak nebude súdny poplatok zaplatený v stanovenej
desaťdňovej lehote, súd konanie podľa § 10 ods. 1 ZSP zastaví, bola právnemu zástupcovi žalobcu doručená dňa 25.08.2024. 3. Vyšší súdny úradník následne vydal uznesenie č.k.: 23CbZm/3/2022 - 193 zo dňa 17.10.2024, ktorým konanie zastavil. Žalovaný podal proti časti uvedeného rozhodnutia, ktorým nebolo v zmysle zákona rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania sťažnosť, v ktorej uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nesprávne a v rozpore so zásadami civilného procesu opomenul rozhodovať o nároku na náhradu trov konania. 4. Súd uznesením 23CbZm/3/2022 - 204 zo dňa 03.05.2025, právoplatným dňa 20.03.2025, sťažnosť podanú žalovaným proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k.: 23CbZm/3/2022 - 193 zo dňa 17.10.2024 zamietol. O nároku žalovanej na náhradu trov konania súd nerozhodoval, keďže vyšší súdny úradník, ktorý v zmysle ZSP rozhoduje o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za žalobu, nie je oprávnený rozhodovať o nároku na náhradu trov konania. ... 9. Uznesenie tunajšieho súdu č.k.: 23CbZm/3/2022 - 193 zo dňa 17.10.2024, ktorým súd konanie zastavil, keďže súdny poplatok za návrh nebol zaplatený, obsahuje len výrok, ktorým sa konštatuje samotné zastavenie konania. Uvedené uznesenie je vydané v mene vyššieho súdneho úradníka ZSP a je proti nemu prípustná sťažnosť. Nakoľko rozhodnutiu o výške trov konania predchádza rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania a o tom doposiaľ rozhodnuté nebolo, bolo potrebné, aby súd rozhodol najskôr o tomto nároku. Toto rozhodnutie vydá v zmysle platnej právnej úpravy pod svojim menom sudca a proti predmetnému uzneseniu bude možné podať odvolanie v zmysle CSP. 10. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V tomto prípade žalobca procesne zavinil zastavenie konania tým, že nezaplatil súdny poplatok za návrh. Uvedené nemôže byť na ťarchu žalovanému, nakoľko mu v súvislosti s prebiehajúcim konaním vznikli určité náklady a teda má nárok na ich náhradu. Súd v tomto prípade nevidí dôvod na aplikáciu ustanovenia 257 Civilného sporového poriadku. Z uvedených dôvodov, keďže žalobca procesne zavinil zastavenie konania nezaplatením súdneho poplatku, rozhodol súd o nároku na náhradu trov konania tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a priznal žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník samostatným uznesením.“ 4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 251, § 256 ods. 1, § 257 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP). 5. Proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. 23CbZm/3/2022-220 zo dňa 21.05.2025 podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá namietala vydané uznesenie v celom rozsahu. Žalobkyňa odvolacie dôvody podradila pod ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b) /porušenie práva na spravodlivý proces/, písm. d) /iná vada konania/ a písm. h) /nesprávne právne posúdenie/ CSP. 6. Žalobkyňa považovala napadnuté rozhodnutie čo do skutkovej, vecnej a právnej stránky za šikanózne, vecne nesprávne a v rozpore so zmyslom ustanovení CSP o trovách konania, teda za ústavne nekonformné. 7. Poukázala na to, že konanie môže byť zastavené z rôznych procesných dôvodov. Podľa odvolateľky sa uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku protistrane ani nedoručuje, preto nie je potrebné rozhodovať o vzájomnom vzťahu strán, ak ide o náhradu trov konania. Ide tu iba o vzťah štátu a poplatníka (spravidla žalobcu). 8. Po začatí konania musí byť najprv vyriešený vzťah právny vzťah medzi navrhovateľom ako poplatníkom a štátom, a až po tom, keď poplatník voči štátu svoju povinnosť splní a zaplatí súdny poplatok v plnej výške, robí súd ďalšie úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu veci. Návrh na začatie konania súd doručuje ostatným účastníkom až po zaplatení súdneho poplatku navrhovateľom (okrem prípadu vecného alebo osobného oslobodenia od súdneho poplatku. Uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania preto doručuje súd len navrhovateľovi. 9. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne konal v rozpore s CSP ako aj zákonom o súdnych poplatkoch, keď priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%. 10. V prípade zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak súd nezačal konať vo veci samej, nemal súd prvej inštancie rozhodovať o priznaní náhrady trov konania, keďže žalovanému žiadne trovy konania nevznikli. Ak súd prvej inštancie doručoval žalovanému, niektoré z podaní žalobkyne a žalovaný sa k nim vyjadril, podľa žalobkyne išlo o nesprávny procesný postup súdu, ktorý nemôže byť dávaný za vinu žalobcovi, žalobkyňa nemôže znášať náklady žalovaného, ktoré nie sú trovami konania a ktoré navyše vzniknú v dôsledku procesnej chyby súdu prvej inštancie.
11. Žalobkyňa bola názoru, že v danom prípade konanie vo veci samej nebolo súdom prvej inštancie zahájené, a preto nevzniklo žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania, keďže trovy konania stranám v súdnom konaní ani nevznikli. 12. Žalobkyňa poukázala na to, že podstata odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je obsiahnutá v odseku 10 odôvodnenia napadnutého uznesenia, pričom bola názoru, že toto odôvodnenie je nedostatočné, čo spôsobuje porušenie jej základného práva na spravodlivý súdny proces. Napadnuté uznesenie je nezákonné z dôvodu absencie akéhokoľvek jasného, určitého, zrozumiteľného a právne presvedčivého zdôvodnenia a odôvodnenia rozhodnutia. 13. Odvolateľka bola názoru, že súd I. inštancie konal v rozpore s judikatúrou vyšších súdnych autorít, pričom vydal rozhodnutie, ktoré je pre ňu prekvapivé, keďže v prípade, ak nebol zaplatený súdny poplatok a zároveň súd nezačal konanie vo veci samej, nemohli protistrane vzniknúť trovy konania. 14. Uvedené má za následok nepreskúmateľnosť a pochybenia zo strany súdu prvej inštancie s následkom vydania napadnutého uznesenia a podľa žalobkyne zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) a písm. d) CSP. 15. Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením súdu I inštancie, že žalovanému vznikli náklady, ktoré by mala nahradiť žalobkyňa, keďže ak vznikli žalovanému nejaké náklady, tak mu určite nevznikli trovy konania, a preto ich nahradením nemôže byť zaťažená žalobkyňa. Napadnuté uznesenie je podľa nej nezákonné, arbitrárne a ústavne non-konformné a v rozpore s čl. 2 CSP, čl. 3 CSP, a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 16. Upozornila aj na ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Tieto dôvody žalobkyňa videla v tom, že napriek tomu, že je fyzickou osobou podnikateľom, je zároveň osobou v dôchodkovom veku, ktorej bolo v konaní priznané oslobodenie od súdneho poplatku v rozsahu 90%, pričom žalobkyňa nepokračovala v súdnom konaní, keďže nedisponuje finančnými prostriedkami na uhradenie súdneho poplatku. Preto podľa žalobkyne nie je zrejmé, ako dospel súd prvej inštancie k záveru, že nevidí dôvody na aplikáciu ustanovenia 257 CSP. Aj tento záver žalobkyňa považovala za nepreskúmateľný a bola názoru, že súd pred rozhodnutím o tejto otázke mal vykonať, prípadne doplniť dokazovanie o ďalšie dôkazy, ku ktorým mohol a mal vyzvať aj žalobkyňu. Ak naviac priznal žalobkyni čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov, mal súd I. inštancie za to, že finančné pomery žalobkyne nie sú priaznivé. Nie je preto zrejmé, prečo ju zaťažil povinnosťou nahradiť trovy konania, ktoré môžu byť niekoľkokrát vyššie ako súdny poplatok, ktorý po znížení žalobkyňa z dôvodu svojej finančnej situácie nedokázala uhradiť. Súd prvej inštancie riadne nezdôvodnil ani tú skutočnosť, prečo v prípade žalobkyne neaplikoval § 257 CSP, keď ju v minulosti oslobodil čiastočne od povinnosti platiť súdny poplatok. Súd I. inštancie sa uspokojil so všeobecným odôvodnením a naplnenie výnimočných dôvodov hodných osobitného zreteľa vôbec bližšie neskúmal, hoci mal všetky indície na to, aby tak mohol urobiť a vyniesť spravodlivé rozhodnutie o trovách konania. Žalobkyňa to považovala za nedostatočné odôvodnenie, pričom bola názoru, že zo spisu sú zrejmé aj ďalšie relevantné skutočnosti, ktoré odôvodňujú aplikáciu § 257 CSP. Namietala, že majetkové, sociálne, osobné pomery, súd I. inštancie vôbec neposudzoval v kontexte špecifického charakteru súdneho sporu a postavenia žalobkyne ako osoby, s vyšším vekom a nedostatkom finančných prostriedkov. Žalobkyňa bola názoru, že v danom prípade by boli mimoriadne okolnosti na použitie § 257 CSP naplnené. Na podporu svojej argumentácie poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 440/2018 zo dňa 19.12.2018, z ktorého časť aj odcitovala. 17. Náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí podľa žalobkyne obsahovať vysporiadanie sa s podstatnými skutkovými okolnosťami danej veci, zhodnotenie vykonaných dôkazov a z nich vyplývajúcich skutkových záverov, vyhodnotenie a zdôvodnenie nevykonaných, no stranami konania navrhovaných dôkazov, a následne aj právne posúdenie veci na konkrétne skutkové okolnosti prípadu, čo však v rozhodnutí súdu prvej inštancie podľa žalobkyne absentuje. 18. Skôr uvedené nedostatky napadnutého rozhodnutia podľa žalobkyne odôvodňujú ňou uplatnené odvolacie dôvody. Žalobkyňa záverom zotrvala na tom, že konanie vo veci samej nebolo súdom prvej inštancie zahájené, a preto nevzniklo žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania, keďže trovy konania stranám v súdnom konaní ani nevznikli. Napadnuté uznesenie je tak prekvapivé, odôvodnenie súdu prvej inštancie je nedostatočné a v toho dôsledku nepreskúmateľné pre neurčitosť. 19. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd podanému odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a aby v súlade s ustanovením § 388 CSP rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie zmení a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania pred súdom I. inštancie neprizná, alternatívne, podľa § 389 CSP napadnuté uznesenie zruší a vec vráti súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 20. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 16.06.2025, v ktorom, poukázal na odseky 5 a 6 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že zastavenie tohto súdneho
konania zavinila bez akýchkoľvek pochybností žalobkyňa svojím postupom v konaní. Teda jedná sa o ten istý subjekt, ktorý zavinil i vznik tohto súdneho konania, s ktorým sú logicky a preukázateľne spojené i účelne a nevyhnutne vynaložené trovy konania na strane žalovaného z titulu jeho úspešnej procesnej obrany. 21. Z dôvodu, že žalobkyňa procesne zavinila vznik i zastavenie tohto súdneho konania, žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu a prináleží mu náhrada trov konania v plnom rozsahu. 22. Polemiky žalobkyne o spravodlivosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, podľa žalovaného pôsobia viac menej bezpredmetným dojmom, bez reálneho skutkového a právneho odôvodnenia. Argumentácia žalobkyne, obsiahnutá v bode 31 a 32 podaného odvolania vyznieva ako svojvoľný výklad práva a zákona osobitne v časti, že konanie pred súdom prvej inštancie nebolo zahájené a preto ani nevzniklo žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania, keďže trovy konania stranám v súdnom konaní ani nevznikli. Tento záver žalobkyne žalovaný označil za absurdný. 23. K okolnostiam hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania (najmä vek a sociálne postavenie žalobkyne) poukázal na to, že žalobkyňa iracionálne vedie a stále iniciuje množstvo súdnych konaní nepretržite od roku 2009 a to vždy za účasti zvoleného právneho zastúpenia, nie prostredníctvom štátom prideleného právneho zastúpenia, preto žalobkyňou tvrdené okolnosti hodné osobitného zreteľa podľa žalovaného nemajú objektívne žiadnu výpovednú hodnotu pre ustálenie spravodlivého stavu veci v zmysle príslušnej právnej úpravy. 24. Súd prvej inštancie sa možnou aplikáciou § 257 CSP podľa žalovaného zrozumiteľne a presvedčivo vysporiadal, keď na postup podľa označeného ustanovenia nezistil žiaden dôvod. 25. K súvislosti medzi priznaním (čiastočného) oslobodenia od súdnych poplatkov a možnou aplikáciou § 257 CSP uviedol, že ide dva zásadne odlišné a spolu nesúvisiace práve inštitúty, ktorými sú na strane jednej povinnosť žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, resp. oslobodenie účastníka od tejto povinnosti v čiastočnom alebo úplnom rozsahu, a na strane druhej povinnosť žalobcu nahradiť trovy konania úspešnej strane v súdnom konaní. 26. Záverom si žalovaný vyčíslil trovy súdneho konania a uviedol číslo účtu pre ich poukázanie. 27. Navrhol, aby odvolací súd podané odvolanie odmietol a aby mu priznal náhradu trov odvolacieho konania. 28. Na skoršie vyjadrenie žalovaného reagovala žalobkyňa podaním zo dňa 19.06.2025, v ktorom trvala na tom, že ak súd ešte nezačal konať vo veci samej, nebolo nutné rozhodnúť o trovách konania. Na podporu tejto argumentácie odcitovala komentár, podľa ktorého: „O náhrade trov konania súd spravidla nemusí rozhodnúť ani pri odmietnutí podania podľa § 129 ods. 3 veta pred bodkočiarkou CSP v prípade, že žalovanej strane ešte žiadne trovy nevznikli“(Civilný sporový poriadok, 2. vydanie, 2022, s. 1035 - 1042: J. Baricová). Podľa žalobkyne v danom prípade všetky uplatnené nároky na trovy konania vychádzajú z konania, ktoré nasledovalo až po zastavení samotného konania v merite veci. 29. V súvislosti s touto argumentáciu uviedla, že uvedenými skutočnosťami sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, PLz. ÚS 2/2024 zo dňa 18.12.2024, ktorý rozhodol: „V rozpore so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je právny názor, podľa ktorého sudca súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o sťažnosti podľa § 239 Civilného sporového poriadku proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania má právomoc rozhodnúť aj o náhrade trov, ktoré stranám vznikli v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania....O iných ako dovtedy vzniknutých trovách konania súdy rozhodujú len vtedy, ak konaniu na súde prvej inštancie nasleduje iné konanie, pri ktorom je výslovne ustanovené, že je potrebné rozhodnúť o náhrade jeho trov. Tak je tomu len v odvolacom konaní podľa § 396 CSP a dovolacom konaní podľa § 453 CSP. V ustanoveniach o sťažnosti ako osobitného prostriedku nápravy nesprávnosti uznesení vyššieho súdneho úradníka však niet žiadnych ustanovení o tom, že by všeobecným súdom bola daná právomoc osobitne rozhodovať o trovách tohto „sťažnostného“ konania. .....Vady konečných rozhodnutí všeobecných súdov majú nielenže rôzne podoby, ale aj po ich právoplatnosti možno predpokladať určité nasadenie strán sporu na uplatnenie ich práv. Napríklad po právoplatnosti sa na účelné uplatnenie práv vyžaduje od strany to, aby svoje trovy konania vyčíslila, alebo ak mieni podať návrh na vykonanie exekúcie, požiadala o vyznačenie právoplatnosti rozhodnutia. Pri vadách rozsudkov, ktoré sa systémovo neriešia opravným prostriedkom (odvolaním), nemožno vylúčiť, že strana bude nútená vynaložiť právne zastúpenie na podanie či už návrhu na opravu chyby v písaní a počítaní, alebo návrhu na doplnenie rozsudku. Ani pri týchto prostriedkoch nápravy, na ktoré je funkčne príslušný rovnako ako pri sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie, zákon nepredpokladá ďalšie rozhodovanie o náhrade trov konania.”
30. Žalobkyňa bola názoru, že v danom prípade nie je možné rozhodnúť o trovách konania tak ako žiada žalovaný, nakoľko uvedené odporuje právne záväznému rozhodnutiu Ústavnému súdu Slovenskej republiky. 31. Uviedla, že zo samotného vyčíslenia trov žalovaným je zrejmé, že všetky úkony, s výnimkou prevzatia a prípravy zastúpenia sú úkonmi, ktoré vznikli po zastavení konania, pričom v samotnom konaní nebol dôvod na prípravu a prevzatie právneho zastúpenia, nakoľko konajúci súd vo veci samej konať nezačal, čím sa uvedené javí ako účelové a nie ako dôvodné. Z uvedeného dôvodu nebolo nutné prevziať právne zastúpenie, nakoľko súd vo veci samej nekonal. 32. Právomoc rozhodnúť o trovách sťažnostného konania nemožno vyvodiť ani z § 251 CSP, podľa ktorého trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. 33. Samotný nárok na náhradu trov konania žalovanému podľa žalobkyne vzniknúť nemohol, nakoľko konanie bolo zastavené pred samotným prejednaním žaloby, ako aj pred prvým pojednávaním, v konaní neboli realizované úkony vo veci samej. 34. Poukázala aj na to, že je nelogické, aby vyčíslenie trov vychádzalo z predmetu žaloby, a teda, aby žalovaný vyčíslil jednotlivé úkony vo výške 585,89 EUR, ktoré vychádzajú zo samotného predmetu sporu a výšky, ktorej úhrady sa domáhala žalobkyňa v konaní, a ktoré bolo zastavené. Ak by mali žalovanému prináležať trovy, čo žalobkyňa odmietala, tak tieto by mali byť vo výške sporu, ktorý nie je možné ohodnotiť v peniazoch. 35. Žalobkyňa v ostatnom zotrvala na podanom odvolaní. 36. Ďalšie vyjadrenia súdu doručené neboli. 37. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 38. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 39. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 40. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 41. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite a v súlade so zákonom odôvodnil. Odvolací súd preto odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, s ktorým sa stotožňuje a s poukazom na § 387 ods. 2 CSP nepovažuje za potrebné závery, v ňom uvedené, opakovať. 42. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa nasledovné: 43. Podľa súčasnej procesnej úpravy civilného súdneho konania (Civilný sporový poriadok) súd o trovách konania rozhoduje v dvoch fázach. Najskôr súd rozhodne o tom, či, ktorej procesnej strane a v akom rozsahu vznikne nárok na náhradu trov konania a následne, po právoplatnosti rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, rozhoduje o výške priznaného nároku (§ 262 CSP). 44. O nároku na náhradu trov konania súd môže rozhodnúť podľa zásady úspechu v spore (§ 255 CSP) alebo podľa zásady zavinenia (§ 255 CSP). Rozhodovanie podľa zásady úspechu prichádza do úvahy v prípade, ak súd vo veci meritórne rozhodne, rozhodovanie podľa zásady zavinenia prichádza do úvahy, ak je konanie skončené z procesných dôvodov, teda v prípade, ak je žaloba odmietnutá alebo ak je konanie zastavené. 45. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu späťvzatia návrhu alebo žaloby a pod.). Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a
teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu. /Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 M Cdo 4/2010/ 46. V napadnutom rozhodnutí súd I. inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa zásady zavinenia, pričom dospel k záveru, že procesné zavinenie na zastavení konania je potrebné pričítať žalobkyni. 47. Žalobkyňa ako odvolateľka napadnutému rozhodnutiu v podanom odvolaní vytýkala najmä to, že: - konanie vo veci samej nebolo súdom prvej inštancie zahájené, preto nevzniklo žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania, keďže trovy konania stranám v súdnom konaní nevznikli - súd I. inštancie sa dôsledne nezaoberal existenciou dôvodov na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, osobitne s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobkyni bolo priznané čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov, vrátane dôvodov, na základe ktorých bolo toto rozhodnutie vydané a skutočnosť, že konanie bolo zastavené preto, že žalobkyňa nemala dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie súdneho poplatku. 48. Argument v prvej odrážke predchádzajúceho odseku žalobkyňa v podanom odvolaní podporovala odkazom na odbornú literatúru, konkrétne na Civilný sporový poriadok, 2. vydanie, 2022, s. 1035-1042: J. Baricová. Konkrétnu časť komentára, z ktorého žalobkyňa tento záver vyvodila v podanom odvolaní neuviedla. Jedinú konkrétnu časť odkazovanej odbornej literatúry k tejto otázke žalobkyňa citovala až vo svojom následnom vyjadrení v odvolacom konaní, pričom sa jednalo o nasledujúcu časť: „O náhrade trov konania súd spravidla nemusí rozhodnúť ani pri odmietnutí podania podľa § 129 ods. 3 veta pred bodkočiarkou CSP v prípade, že žalovanej strane ešte žiadne trovy nevznikli“(Civilný sporový poriadok, 2. vydanie, 2022, s. 1035 - 1042: J. Baricová). 49. Odvolací súd považuje za potrebné prednostne poukázať na to, že žalobkyňa v podanom odvolaní nenamietala záver súdu I. inštancie o tom, že v danom prípade bolo potrebné o nároku na náhradu trov konania rozhodnúť podľa zásady zavinenia, ani to, že procesné zavinenie na zastavení konania je potrebné pričítať žalobkyni. 50. Polemiku žalobkyne o tom, či vznikli niektorej procesnej strane trovy konania odvolací súd nepovažoval za relevantnú, pretože táto otázka je podstatná až vo vzťahu k rozhodnutiu o výške už priznaného nároku na náhradu trov konania. Súd I. inštancie môže túto otázku pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zohľadniť a v súlade so zásadou hospodárnosti konania (čl. 17 CSP) rozhodnúť súčasne aj o výške nároku na náhradu trov konania, avšak či takýto postup súd zvolí je výlučne na jeho úvahe. Pretože v posudzovanej veci o výške nároku na náhradu trov konania súd I. inštancie nerozhodoval, nemožno na argumentáciu žalobkyne o tejto otázke prihliadnuť pri rozhodovaní o odvolaní vôbec. 51. Napriek tomu, že odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobkyne o tom, že konanie vo veci samej v tejto veci nebolo začaté, nemôže sa stotožniť s názorom, že toto znamená, že trovy konania stranám nevznikli. Samotná skutočnosť, že pri povinnosti zaplatiť súdny poplatok ide o vzťah medzi štátom a poplatníkom resp. že konanie vo veci samej nebolo začaté nevylučuje povinnosť súdu postupovať podľa § 262 ods. 1 CSP (O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.) a ani nevylučuje to, aby v konaní vznikli niektorej procesnej strane trovy. 52. Odvolací súd na tomto mieste poznamenáva, že zo žiadneho zákonného ustanovenia ani zo žiadnej judikatúry súdov vyšších inštancií nevyplýva, že trovy konania môžu procesným stranám vzniknúť najskôr okamihom začatia konania vo veci samej. 53. Nemožno súhlasiť ani s tým, že súd I. inštancie postupoval nesprávne, čím zavinil vznik trov, ktoré by mala znášať žalobkyňa. Žalobkyňa neoznačila jediné zákonné ustanovenie, ktoré súd I. inštancie porušil a ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny postup súdu. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že spravidla súd I. inštancie najskôr rozhodne o poplatkovej povinnosti a až po jej splnení rozhoduje o iných procesných návrhoch účastníkov konania. Ak tomu v prejednávanej veci bolo inak, je pravdepodobné, že súd I. inštancie uvedený postup zvolil z dôvodu hospodárnosti konania. Aj v prípade, že tak bolo aj z iného dôvodu, neporušil tým žiadne konkrétne zákonné ustanovenie, preto nemožno jeho postup vyhodnotiť za nesprávny alebo nezákonný. 54. K citácii odbornej literatúry, ktorú odvolateľka uviedla až po uplynutí lehoty na podanie odvolania „O náhrade trov konania súd spravidla nemusí rozhodnúť ani pri odmietnutí podania podľa § 129 ods. 3 veta pred bodkočiarkou CSP v prípade, že žalovanej strane ešte žiadne trovy nevznikli“(Civilný sporový poriadok, 2. vydanie, 2022, s. 1035 - 1042: J. Baricová) odvolací súd uvádza, že tento názor právnej teórie nepotvrdzuje správnosť odvolania žalobkyne vzhľadom na to, že opisuje prípad, kedy súd nemusí o trovách rozhodovať, nie situáciu, kedy je rozhodovanie o nároku na náhradu trov vylúčené. K
argumentácii, v ktorej žalobkyňa poukazovala na skôr označený komentár s. 1035 - 1042, odvolací súd nemôže zaujať relevantné stanovisko, pretože odvolateľka neoznačila žiadne konkrétne názory právnej teórie, z ktorých jej argumentácia vychádza a ku ktorým sa už skôr nevyjadril. 55. Odvolací súd považuje za potrebné zopakovať, že rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania pri zastavení konania predpokladá ustanovenie § 262 ods. 1 CSP. 56. Zo skôr uvedených dôvodov odvolací súd námietku žalobkyne, že konanie vo veci samej nebolo súdom prvej inštancie zahájené, preto nevzniklo žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania, keďže trovy konania stranám v súdnom konaní nevznikli vrátane námietky o nesprávnom procesnom postupe súdu I. inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. 57. Ďalšia odvolacia námietka žalobkyne smerovala k tomu, že súd I. inštancie sa nedostatočne zaoberal existenciou dôvodov na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, osobitne s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobkyni bolo priznané čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov, vrátane dôvodov, na základe ktorých bolo toto rozhodnutie vydané a skutočnosť, že konanie bolo zastavené preto, že žalobkyňa nemala dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie súdneho poplatku. 58. Iba zo samotnej skutočnosti, že bol strane sporu Centrom právnej pomoci priznaný nárok na bezplatnú právnu pomoc, nie je možné vyvodiť, že jej osobné a majetkové pomery odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu z dôvodov hodných osobitného zreteľa./ Uznesenie Ústavného súdu SR z 8. marca 2017, sp. zn. I. ÚS 118/2017/ 59. Podľa § 150 O. s. p. (teraz § 257 CSP) ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody zvláštneho zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo s časti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Samotná skutočnosť, že žalobca ako poplatník bol oslobodený od poplatkového úkonusúdneho poplatku nezakladá dôvod pre použitie ust. § 150 O. s. p. V sporovom konaní účastník, ktorý mal úspech vo veci, má právo na náhradu všetkých trov konania. Náhrada je obmedzená na náhradu všetkých trov vynaložených na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 137 O. s. p.). /Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2010, sp. zn. 1 M Obdo V 19/2008/ 60. Z ustanovenia § 257 CSP vyplýva, že predpokladom jeho aplikácie je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, najmä na strane osoby, ktorej vznikla povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré odôvodňujú výnimočný zásah súdu do práv osoby, ktorej vznikol nárok na náhradu trov konania v podobe úplného prípadne čiastočného odopretia tohto nároku. 61. Napriek tomu, že súd I. inštancie na možnosť aplikácie § 257 CSP prihliada z úradnej povinnosti, prípadné použitie označeného zákonného ustanovenia musí vyplývať zo súdneho spisu, a to najmä z vyjadrení a dôkazov, ktoré predložili súdu procesné strany. 62. Ak súd nemá vedomosť o dôvodoch, ktoré by zakladali aplikáciu § 257 CSP, nemožno očakávať, že pri každom rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania bude vykonávať dokazovanie k tejto otázke, prípadne žiadať procesné strany o uvedenie dôvodov, ktoré by aplikáciu označeného ustanovenia umožňovali alebo vylučovali. Toto osobitne platí pri súčasnej procesnej úprave civilného procesu, kedy súd vykonáva dôkazy výlučne na návrh procesných strán (§ 185 ods. 1 CSP), okrem zákonom ustanovených výnimiek, ku ktorým však rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania nepatrí (§ 185 ods. 3 CSP). 63. Z vyššie citovaných súdnych rozhodnutí (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2010, sp. zn. 1 M Obdo V 19/2008, Uznesenie Ústavného súdu SR z 8. marca 2017, sp. zn. I. ÚS 118/2017) vyplýva, že podľa najvyšších súdnych autorít oslobodenie od súdneho poplatku (či už úplné alebo čiastočné) nie je takou skutočnosťou, ktorá by samotná zakladala dôvod pre použitie ustanovenia § 257 CSP. 64. Bol preto správny záver súdu I. inštancie o tom, že na aplikáciu § 257 CSP nezistil dôvody. 65. Dôvody na aplikáciu označeného zákonného ustanovenia podľa žalobkyne v podanom odvolaní sú tie, že jej v konaní bolo priznané čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov a skutočnosť, že konanie bolo zastavené pre nedostatok finančných prostriedkov na strane žalobkyne. Žalobkyňa v tejto súvislosti namietala, že súd I. inštancie sa nevysporiadal s konkrétnymi okolnosťami prejednávanej veci a že sa nevysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré však (okrem skôr spomenutých) nekonkretizovala. 66. Pokiaľ sa jedná o tvrdenie odvolateľky, že konanie bolo zastavené z dôvodu, že nemala dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie súdneho poplatku, toto tvrdenie žalobkyňa v podanom odvolaní nepreukázala a zo súdneho spisu, vrátane rozhodnutia o priznaní čiastočného oslobodenia od súdnych poplatkov, nevyplýva. Naopak, z rozhodnutia o priznaní čiastočného oslobodenia od súdnych
poplatkov vyplýva, že majetkové pomery žalobkyne sú síce nepriaznivé, avšak nie do tej miery, aby jej neumožňovali zaplatenie súdneho poplatku v obmedzenom rozsahu. 67. Odvolací súd poukazuje na celkové majetkové pomery odvolateľky, ako ich zistil súd I. inštancie v uznesení č.k. 23CbZm/3/2022-173 zo dňa 08.07.2024 (najmä odseky 15 a 16) a v uznesení č.k. 23CbZm/3/2022-183 zo dňa 25.07.2024, pričom je názoru, že iba majetkové pomery žalobkyne, ktoré boli dôvodom na priznanie čiastočného oslobodenia od súdnych poplatkov, nepredstavujú takú výnimočnú okolnosť na strane žalobkyne, ktorá by odôvodňovala aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. 68. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd I. inštancie na účely možnej aplikácie ustanovenia § 257 CSP nevykonal ďalšie dokazovanie, avšak žalobkyňa v podanom odvolaní okolnosti hodné osobitného zreteľa, vyžadované na aplikáciu označeného zákonného ustanovenia ani netvrdila a ani nepreukázala predložením potrebných dôkazov. Zároveň ani neuviedla dôvody, ktoré by jej v takomto postupe bránili. Ak preto žalobkyňa nemala procesnú možnosť tvrdiť a preukázať rozhodujúce skutočnosti pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP pred súdom I. inštancie skôr ako bolo vydané napadnuté rozhodnutie, nič jej nebránilo použiť príslušné procesné prostriedky v podanom odvolaní, čo však podľa odvolacieho súdu neurobila. 69. Odvolací súd je názoru, že žalobkyňa v podanom odvolaní neobsiahla takú argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správne potvrdil. 70. K námietkam, ktoré žalobkyňa uviedla po uplynutí lehoty na podanie odvolania odvolací súd nemohol v súlade s § 364 CSP prihliadnuť. Napriek tomu však odvolací súd uvádza, že ňou označené rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 2/2024 zo dňa 18.12.2024, v prejednávanej veci nie je aplikovateľné, ako sa mylne domnieva žalobkyňa, pretože napadnutým rozhodnutím súd I. inštancie nerozhodoval o trovách sťažnostného konania, ale o trovách celého súdneho konania. Na posúdenie tejto otázky nemá žiaden vplyv, aké konkrétne trovy si procesná strana v rámci vyčíslenia trov konania uplatní. 71. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 72. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).