Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/69/2024 1110207447 24. 09. 2024 JUDr. Jana Vlčková ECLI:SK:KSBA:2024:1110207447.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: P.. G. H., Z. XX.XX.XXXX, B. H. X, XXX XX V. A., zastúpený JUDr. Juraj Kus, advokát, so sídlom Nám. Osloboditeľov 10, 071 01 Michalovce, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Račianska 71, 813 11, Bratislava, o zaplatenie 51.723,02 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 30. apríla 2024 č.k. B1-25C/17/2010-481, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 51.723,02 EUR s príslušenstvom, z titulu náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., a žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že minister spravodlivosti rozhodnutím č. 2490/2004-41 zo dňa 05.02.2004 v zmysle § 94 ods. 1 písm. a) zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) dočasne pozastavil žalobcovi ako notárovi výkon notárskeho úradu z dôvodu trestného stíhania pre trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej závery podľa § 176 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s tým, že po dobu zastavenia výkonu notárskeho úradu nemohol žalobca vykonávať notársku činnosť. Rozhodnutie nadobudlo účinnosť dňom doručenia a dočasné pozastavenie malo trvať do právoplatnosti rozhodnutia. Podľa poučenia nebol proti tomuto rozhodnutiu prípustný rozklad. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 05.03.2004. Proti rozhodnutiu podal žalobca dňa 22.03.2004 rozklad podľa § 61 a § 54 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), ktorým namietal jeho nesprávnosť a navrhol nariadiť vo veci ústne pojednávanie. Ministerstvo spravodlivosti listom zo dňa 29.03.2004 žalobcovi oznámilo, že rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu notárskeho úradu nie je rozhodnutím v zmysle správneho poriadku, pretože minister má pri výkone tejto právomoci postavenie člena vlády a ústavného činiteľa, nie ústredného orgánu štátnej správy. Uviedlo, že predmetné rozhodnutie je administratívnym aktom aplikácie práva a nemožno ho napadnúť odvolaním (rozkladom). Uznesením sp. zn. 1Sž-o-NS 159/2005 zo dňa 05.09.2005 najvyšší súd ako odvolací súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia ministra spravodlivosti zo dňa 05.02.2004 č. 2490/2004-41 až do dňa rozhodnutia o veci samej; toto rozhodnutie bolo podľa pečiatky jeho advokáta žalobcovi doručené dňa 22.09.2005. Uznesením sp. zn. 1Sž-o-NS 159/2005 zo dňa 24.03.2006 najvyšší súd ako odvolací súd v súlade s § 221 ods. písm. h) O.s.p. zrušil rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 31.03.2005 č.k. 4Sž 42/2004 a konanie o veci zastavil s tým, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vec postupuje Ministerstvu spravodlivosti na rozhodnutie o rozklade žalobcu zo dňa 22.03.2004. V odôvodnení uznesenia uviedol, že rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu notárskej činnosti č. 2490/2004-41 zo dňa 05.02.2004
bolo individuálnym správnym aktom, týkalo sa základných práv žalobcu, bolo rozhodnutím vydaným v správnom konaní, bolo preskúmateľné súdom a muselo byť aj predmetom rozkladového konania. V rámci rozkladového konania mal o rozklade žalobcu rozhodnúť žalovaný. Notársky poriadok nemá ustanovenia, ktoré by vylučovali použite správneho poriadku, preto žalovaný bol povinný podľa neho postupovať a vydať rozhodnutie v súlade so zákonom. Žalovaný mal teda o rozklade žalobcu rozhodnúť v súlade so správnym poriadkom a na rozhodnutie, resp. vybavenie veci nestačil prípis žalovaného zo dňa 29.03.2004. Keďže žalovaný o rozklade žalobcu nerozhodol, najvyšší súd skonštatoval, že tak bude musieť urobiť a to s náležitosťami uvedenými v § 46 a § 47 správneho poriadku. Najvyšší súd zároveň poukázal na vecné nedostatky rozhodnutia ministra, ktoré sa týkali rozporov v dátume rozhodnutia, ako aj skutočnosti, že rozhodnutie ministra nebolo prerokované s notárskou komorou ako kolektívnym orgánom, hoci to vyžaduje § 94 ods. 1 Notárskeho poriadku. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu bolo žalobcovi doručené dňa 23.06.2006. Vo veci následne rozhodol minister spravodlivosti, ktorý rozhodnutím zo dňa 07.08.2006 v zmysle § 59 ods. 3 a § 61 ods. 2 správneho poriadku zrušil rozhodnutie č. 2490/2004-41 zo dňa 05.02.2004 a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie prejednanie a rozhodnutie. Prvostupňový orgán vo veci dodnes nerozhodol. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 61 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. správneho poriadku, podľa § 94 ods. 1 písm. a) zákona č. 323/1992 Zb. Notárskeho poriadku účinného ku dňu 05.02.2004, podľa § 1 ods. 1, § 4 ods.1, 2, § 18 ods.1, § 22 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v uznesení 8Co/101/2017-235 vychádzajúceho z právneho názoru dovolacieho súdu v uznesení sp.zn. 1Cdo/134/2022-326, a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. V zmysle záväzného právneho názoru najvyššieho súdu ako aj odvolacieho súdu vychádzal z toho, že rozhodnutie ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení výkonu notárskeho úradu žalobcovi zo dňa 05.02.2004 nie je nezákonným rozhodnutím v zmysle § 1 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť. Stotožnil sa s právnym názorom odvolacieho súdu vyjadrenom v poradí druhom rozsudku odvolacieho súdu č.k. 8Co/101/2017-235 zo dňa 13.03.2018, podľa ktorého nie je aplikovateľný ani § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko včasným podaním rozkladu nenadobudlo rozhodnutie ministra v súlade s § 61 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní ani vykonateľnosť (odsek 9). Súd zároveň aj s poukazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Obdo 102/2019 zo dňa 30.12.2020 (R 67/2021), na ktoré obiter dictum odkázal aj najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní (odsek 24) konštatuje, že ani prípadný odlišný právny záver ohľadom vykonateľnosti rozhodnutia ministra by neviedol k odlišným právnym záverom v tejto veci. V zmysle uvedeného zbierkového rozhodnutia je v prípade, ak sa zodpovednosť štátu za škodu odvodzuje od rozhodnutia, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na jeho právoplatnosť (§ 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.), je potrebné prípadnú náhradu škody vzniknutej v dôsledku vydania takéhoto rozhodnutia posudzovať podľa ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a nie nezákonným rozhodnutím. Súd tak posudzoval, či prichádza do úvahy zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ ide o existenciu nesprávneho úradného postupu, tento pokladal za preukázaný. Minister spravodlivosti nesprávne postupoval, keď žalobcovi dočasne pozastavil výkon notárskeho úradu bez toho, aby v súlade s § 94 ods. 1 Notárskeho poriadku toto rozhodnutie prerokoval s notárskou komorou. Ďalším zásadným pochybením bolo, že v poučení o opravnom prostriedku bolo v rozhodnutí uvedené, že voči rozhodnutiu nie je prípustný rozklad, hoci išlo o rozhodnutie vydané v správnom konaní, proti ktorému bol v zmysle § 61 ods. 1 správneho poriadku rozklad prípustný. Potom, ako žalobca rozklad v súlade so zákonom podal, o tomto rozklade nebolo v súlade so zákonom rozhodnuté. Žalovaný nielenže nerešpektoval odkladný účinok rozkladu, ale navyše žalobcu upozornil, že ak bude vo výkone funkcie notára pokračovať, môžu byť proti jeho osobe vyvodené trestnoprávne dôsledky. Z uvedených skutočností je zrejmé, že minister spravodlivosti, resp. žalovaný pri rozhodovaní o žalobcovi nekonali v súlade so zákonom, a teda nepochybne ide o nesprávny úradný postup. Tento nesprávny úradný postup bol navyše viacnásobne a explicitne konštatovaný v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 159/2005 zo dňa 24.03.2004, v ktorom najvyšší súd uvádza všetky vyššie uvedené skutočnosti. Po preukázaní nesprávneho úradného postupu by sa tak súd v konaní zaoberal zvyšnými podmienkami nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Súd sa však týmito skutočnosťami nezaoberal, nakoľko v prvom rade vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovaným a dospel k záveru, že táto je dôvodná. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Keďže v konaní nešlo o nárok na náhradu škody vyplývajúcej z nezákonného rozhodnutia, nebolo podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie takého rozhodnutia. V dôsledku toho sa neaplikuje hypotéza právnej normy uvedenej v § 22 ods. 1 druhá veta zákona č. 58/1969 Zb., a premlčacia doba
neplynie odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia, ale odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Preto posudzoval, kedy sa žalobca o škode dozvedel. Škoda a jej výška v konaní ustálená nebola (lebo sa ňou súd v konečnom dôsledku nezaoberal), ak by však bola vznikla, išlo by podľa žalobcu o škodu vzniknutú v dôsledku nevykonávania notárskeho úradu v období odo dňa 05.03.2004 do 22.09.2005. Škoda by tak v plnom rozsahu vznikla za toto obdobie, a bola by tak určená ku dňu 22.09.2005. Dospel k záveru, že žalobca sa o škode dozvedel už ku dňu 22.09.2005, lebo v tento deň mu bolo doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Sž-o-NS 159/2005 zo dňa 05.09.2005, ktorým najvyšší súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia ministra spravodlivosti č. 2490/2004-41 zo dňa 05.02.2004. Žalobca v danom čase vedel, že minister spravodlivosti svojím postupom, t.j. najmä nepripustením rozkladu a jeho odkladného účinku porušil zákon a vedel, že mu v dôsledku toho nevykonávaním notárskeho úradu vzniká škoda. Odložením vykonateľnosti bola jednak potvrdená dôvodnosť jeho tvrdení, a taktiež bol stanovený konečný dátum, kedy mu škoda prestala vznikať a bola teda určiteľná. Najneskôr sa však žalobca o vzniku škody nepochybne dozvedel dňa 23.06.2006, keď mu bolo doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Sž-o-NS 159/2005 zo dňa 24.03.2006 o zrušení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/42/2004 z 31.03.2005 a konanie bolo zastavené s tým, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia bola vec postúpená ministrovi spravodlivosti na rozhodnutie o rozklade žalobcu. Týmto rozhodnutím bola definitívne potvrdená vedomosť žalobcu o škode, nakoľko v tomto rozhodnutí bolo explicitne uvedené, že rozhodnutie ministra spravodlivosti bolo vydané v správnom konaní, muselo byť predmetom rozkladového konania a bolo preskúmateľné súdom. Žalobca tak získal definitívnu vedomosť o škode, nakoľko zo samotného rozhodnutia priamo vyplývalo, že ním podaný rozklad mal mať odkladný účinok. Ak by ministerstvo spravodlivosti tento odkladný účinok rozkladu rešpektovalo, žalobca by po celú žalovanú dobu od 05.03.2004 do 22.09.2005 nemal pozastavený výkon notárskeho úradu. Notársky úrad by tak mohol riadne vykonávať, a žiadna škoda by mu nebola vznikla. Akákoľvek škoda, ktorá žalobcovi v danom období mohla vzniknúť, by bola v priamej príčinnej súvislosti s pozastavením výkonu notárskeho úradu, a k tejto škode by pri rešpektovaní odkladného účinku rozkladu zo strany žalovaného neprišlo. Z rozhodnutia rovnako priamo vyplývalo, že minister si pri vydávaní rozhodnutia nesplnil povinnosť v zmysle § 94 ods. 1 Notárskeho poriadku, čím porušil zákon. Hoci súd zdôrazňuje, že vedomosť žalobcu o škode je subjektívnou kategóriou a nie je potrebné, aby nesprávnosť úradného postupu ako podmienku vzniku škody konštatoval súd, v danom prípade sa tak priamo stalo. Žalobca sa tak najneskôr 23.06.2006 dozvedel, že mu vznikla škoda - vedel dôvody jej vzniku, časové ohraničenie a vedel určiť jej výšku. Potom, ako súd na pojednávaní dňa 02.04.2024 uviedol svoje právne posúdenie a umožnil stranám sa k nemu vyjadriť, žalobca na pojednávaní a následne aj v podaní doručenom súdu dňa 12.04.2024 argumentoval, že o škode sa dozvedel až dňa 17.08.2006, keď mu bolo doručené rozhodnutie ministra spravodlivosti o rozklade č.k. 2490/2004-41 zo dňa 07.08.2006, ktorým bolo zrušené pôvodné rozhodnutie ministra spravodlivosti o pozastavení výkonu notárskeho úradu žalobcovi. Túto argumentáciu neakceptoval. Súd však navyše osobitne zdôraznil, že toto rozhodnutie celkom zjavne nemohlo mať žiadny vplyv na vznik škody žalobcovi, a ani na jeho vedomosť o vzniku škody. Minister spravodlivosti v tomto rozhodnutí v prvom rade nemohol nerešpektovať právne záväzný názor najvyššieho súdu o porušení zákona pri vydaní rozhodnutia. Aj keby však minister spravodlivosti týmto rozhodnutím právne záväzný názor najvyššieho súdu nerešpektoval, a bol by svoje pôvodné rozhodnutie potvrdil, nemalo by to žiadny vplyv na vzniknutý nárok žalobcu na náhradu škody, nakoľko jeho nárok by bol naďalej odvodený od nesprávnosti úradného postupu pri nerešpektovaní odkladného účinku rozkladu. Inými slovami, rozhodnutie ministra spravodlivosti bolo po rozhodnutí najvyššieho súdu z hľadiska vzniku škody a vedomosti žalobcu o nej irelevantné; bez ohľadu na toto rozhodnutie v danom čase existoval nárok žalobcu na náhradu škody a uvedené rozhodnutie na tom nebolo bez ohľadu na jeho výrok či odôvodnenie spôsobilé nič zmeniť. Ako už súd uviedol, na vedomosť žalobcu o škode nebolo potrebné, aby bol nesprávny úradný postup potvrdený súdnou autoritou; ak by však aj takéto potvrdenie potrebné bolo, takýmto rozhodnutím bolo nepochybne uznesenie najvyššieho súdu a nie rozhodnutie ministra spravodlivosti. Žalobca vo svojom podaní doručenom súdu dňa 12.04.2024 taktiež tvrdil, že premlčacia lehota začala plynúť až dňa 26.06.2007, čo je dátum vyhotovenia znaleckého posudku D.. X.. Podľa žalobcu sa až na základe tohto posudku žalobca dozvedel o výške škody, pričom svoju argumentáciu podporil citátmi z rozhodnutí Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/283/2013 zo dňa 30.04.2014 a najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/300/2012 zo dňa 21.08.2013. Súd sa s týmto názorom žalobcu nestotožnil. V zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka premlčacia lehota plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode. Poškodený však v danom okamihu nemusí poznať presný rozsah škody; naopak, postačuje vedomosť, že mu škoda vznikla a jej výška je v danom okamihu určiteľná. Tento okamih nastal najneskôr dňa 23.06.2006. Skutočnosť, že znalecký posudok s vyčíslením výšky škody bol vypracovaný dňa 26.06.2007 nemá na vedomosť žalobcu o škode žiaden vplyv. Opačný
výklad by viedol k absurdným dôsledkom. Ak by bolo pre začatie plynutia premlčacej doby potrebné presné ustálenie výšky škody, premlčacia lehota ustanovená zákonom by takmer stratila zmysel, nakoľko poškodený by si mohol dať znalecký posudok vypracovať až po niekoľkých rokoch, a následne by tvrdil, že až jeho vypracovaním sa dozvedel o škode, resp. jeho výške. Takúto argumentáciu je potrebné odmietnuť. Je zodpovednosťou poškodeného, aby počas plynutia premlčacej lehoty, t.j. od momentu, keď sa dozvie o vzniku škody (a jej výška je dostatočne určiteľná), vykonal kroky vedúce k určeniu jej výšky. Pre úplnosť súd konštatuje, že zo žalobcom citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/300/2012 nevyplývajú ním tvrdené skutočnosti; najvyšší súd v ňom len vytkol súdu nižšej inštancie, že nezodpovedal otázku, akú právnu povahu má uplatnený nárok a v dôsledku toho nezdôvodnil okamih začatia plynutia premlčacej lehoty. Žalobca sa o vzniku škody dozvedel najneskôr dňa 23.06.2006, trojročná premlčacia lehota tak uplynula dňa 23.06.2009. Keďže táto lehota uplynula skôr, ako žalobca dňa 10.08.2009 podal na Ministerstve spravodlivosti žiadosť o predbežné prerokovanie jeho nároku, nie je možné aplikovať ustanovenie § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. o neplynutí lehoty počas šiestich mesiacov v čase prerokovania návrhu. Keďže žaloba bola podaná dňa 17.10.2010, bola podaná po uplynutí premlčacej lehoty. Nakoľko žalovaný vzniesol v konaní námietku premlčania, súd v zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemohol žalobcovi právo priznať a žalobu v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ ide o žiadosť žalovaného, aby na námietku premlčania neprihliadol pre jej rozpor s dobrými mravmi, túto pokladal za nedôvodnú. Námietka premlčania je hmotnoprávny inštitút, ktorý slúži na zabezpečenie právnej istoty, a jeho samotnou podstatou je zánik súdnej vymáhateľnosti nároku z dôvodu plynutia času. Zmyslom inštitútu premlčania je motivácia veriteľa k uplatneniu práva včas, v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta (bdelým patrí právo). Uplatnenie námietky premlčania samo osebe tak nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Vo výnimočných prípadoch takýto rozpor možný je (pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo 441/2013 zo dňa 31.03.2016, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/125/2022 zo dňa 31.05.2023 či uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 zo dňa 20.04.2011), ale musí ísť aj v súlade s citovanými rozhodnutiami naozaj o výnimočné prípady. V danom prípade nie sú dané žiadne osobitné dôvody pre posúdenie námietky premlčania ako rozpornej s dobrými mravmi. Žalobca si bol možnej náhrady škody dostatočne včas vedomý; znalecký posudok, ktorý bol podkladom na jej uplatnenie v tomto konaní, bol vypracovaný už dňa 26.06.2007. Ak teda žalobca podal na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie návrhu až dňa 10.08.2009, t.j. viac ako 2 roky po vypracovaní znaleckého posudku, a takmer štyri roky potom, ako mu škoda prestala vznikať, a žalobu na súd podal až dňa 17.02.2010, ide výlučne o jeho zodpovednosť. Žalobca nie je v spore z formálneho hľadiska slabšou stranou; zároveň ide o osobu notára s právnym vzdelaním, ktorý bol navyše už v konaní pred najvyšším súdom ako aj v tomto konaní zastúpený advokátom. Uplatnenie námietky premlčania, ktorú explicitne a jednoznačne upravuje tak zákon č. 58/1969 Zb., ako aj zákon č. 514/2003 Z. z., nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, že štát vo vzťahu k poškodenému nezákonne rozhodol alebo aplikoval nesprávny úradný postup; existencia takejto skutočnosti je podstatou uvedených predpisov a tieto napriek tomu premlčaciu dobu osobitne upravujú. Súd tak v uplatnení námietky premlčania zo strany žalovaného nevidel žiadny rozpor s dobrými mravmi. Nad rámec uvedeného konštatoval, že sa stotožňuje s názorom žalovaného, že je ťažko možné priznať dôvodnosť rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi v situácii, keď bol žalobca z dôvodov, pre ktoré mu bola pozastavená činnosť, následne právoplatne odsúdený v trestnom konaní. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. Mal za to, že právne názory, na ktoré poukazuje súd v bode 8. napadnutého rozhodnutia, ktoré sú uvedené v uznesení najvyššieho súdu z 30.12.2020 sp. zn. 4Obdo 102/2019, svedčia v prospech žalobcu, t.j. že ide o nezákonné rozhodnutie a nie o nesprávny úradný postup žalovaného. Z uznesenia NS SR sp. zn. 4Obdo/102/2019 vyplýva, že nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanej treba posudzovať podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nie za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pretože tu ide o výnimku 2/ existencia vykonateľného rozhodnutia (bez ohľadu na jeho právoplatnosť), alebo 3/ existencia prípadu hodného osobitného zreteľa. Je nesporné, že nezákonné rozhodnutie ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení výkonu notárskeho úradu žalobcu bolo nielen vykonateľné, ale aj vykonané, uskutočnené. To znamená, že vo veci žalobcu došlo k vzniku škody ešte predtým, ako bolo toto rozhodnutie zrušené, bez ohľadu na jeho právoplatnosť. Podľa názoru žalobcu, v dôsledku nesprávneho poučenia o neprípustnosti rozkladu proti rozhodnutiu, sa toto nezákonné rozhodnutie ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení výkonu notárskeho úradu
žalobcu stalo de facto právoplatným a vykonateľným a notárska komora preto sa ním aj riadila a uskutočnila aj jeho výkon. Na základe uvedeného krajský súd (a tiež prvostupňový súd viazaný jeho právnym názorom) nesprávne použil citované uznesenie NS SR sp. zn. 4Obdo/102/2019 na vec žalobcu, že jeho nárok treba posudzovať podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, lebo v citovanom uznesení NS SR je jasne uvedená výnimka, t.j. existencia vykonateľného rozhodnutia (bez ohľadu na jeho právoplatnosť), kedy aj pri zrušení ešte neprávoplatného, ale vykonateľného (u žalobcu aj vykonaného-uskutočneného) rozhodnutia, treba posudzovať podľa ustanovení o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. To, že predmetné nezákonné rozhodnutie ministra spravodlivosti nadobudlo vykonateľnosť dokazuje uznesenie NS SR sp. zn. 1 Sž-o-NS 159/2005 z 05.09.2005, ktorým najvyšší súd odložil práve vykonateľnosť predmetného nezákonného rozhodnutia ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení výkonu notárskeho úradu žalobcu. Na základe uvedeného je nesprávny právny názor súdu v napadnutom rozhodnutí (viď bod 22. napadnutého rozhodnutia), že nie je aplikovateľný ani § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko včasným podaním rozkladu nenadobudlo rozhodnutie ministra v súlade s § 61 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní ani vykonateľnosť. Ak by sa aj vychádzalo z uvedeného právneho názoru súdu, že v dôsledku žalobcom podaného rozkladu sa predmetné rozhodnutie nestalo ani vykonateľným, tak podľa cit. uznesenia NS SR sp. zn. 4Obdo/102/2019 platí výnimka 3/existencia prípadu hodného osobitného zreteľa a to v dôsledku toho, že na základe predmetného nezákonného rozhodnutia ministra spravodlivosti žalobcovi notárska komora uskutočnila pozastavenie výkonu jeho notárskeho úradu, čím mu vznikla škoda a teda de facto sa predmetné nezákonné rozhodnutie ministra spravodlivosti vykonalo-uskutočnilo, čo je v prípade žalobcu najpodstatnejšie pre posúdenie veci, lebo to malo za následok vznik škody, bez ohľadu na jeho právoplatnosť alebo vykonateľnosť. Pokiaľ by nepodal rozklad proti predmetnému rozhodnutiu ministra spravodlivosti, tak podľa § 247 ods. 2 OSP súd by jeho žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zamietol a podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody by mu nemohol byť priznaný. Žalobca sa svojho práva teda nemohol domôcť iným spôsobom, ako využitím všetkých prípustných opravných prostriedkov, vrátane rozkladu, proti nezákonnému rozhodnutiu, a preto jeho nárok na náhradu škody je aj špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb., a vychádzajúc aj zo skutkových okolností zistených vo veci, má žalobca zásadne právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. z titulu nezákonného rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedených skutkových zistení, splnenie podmienky podľa § 4 ods. 1 alebo ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. je potrebné v uvedených súvislostiach vykladať ústavne súladným spôsobom (v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky), s použitím teleologického výkladu extenzívne, t.j. tak, aby nebolo zmarené uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu (podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Súd v napadnutom rozsudku pochybil, keď nárok žalobcu posúdil ako nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu a nie titulom nezákonného rozhodnutia. Niet žiadnych pochybností o tom, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 05.02.2004, ktorým žalovaný dočasne pozastavil výkon notárskeho úradu žalobcu, je nezákonné, lebo toto rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím ministra spravodlivosti zo dňa 07.08.2006. Súd mal postupovať podľa § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodnutie ministra spravodlivosti č. 2490/2004 zo dňa 07.08.2006 bolo žalobcovi doručené dňa 17.08.2006, čiže 3-ročná lehota + 6 mesiacov na predbežné prerokovanie nároku by uplynula dňa 17.02.2010. Žaloba bola podaná na súd včas dňa 15.02.2010. Nemôže byť predsa na ujmu žalobcu, že sa riadil nesprávnym poučením žalovaného, ktorý do rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu notárskeho úradu zo dňa 05.02.2004 uviedol, že proti rozhodnutiu rozklad nie je prípustný. Túto skutočnosť uviedol žalovaný aj v liste zo dňa 29.03.2004, že uvedené rozhodnutie nemožno napadnúť odvolaním (rozkladom). Žalobca žil v tom, že rozhodnutie ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení výkonu notárskeho úradu zo dňa 05.02.2004 je právoplatné a tomuto stavu žalobca aj prispôsobil lehotu na podanie žaloby o náhradu škody, vrátane žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Žalobca v dobrej viere uplatnil nárok na náhradu škody voči žalovanej z titulu nezákonného rozhodnutia, lebo bol presvedčený, že uplatňuje svoj nárok správne, pretože išlo o nezákonné rozhodnutie, musel sa tak riadiť nesprávnym poučením žalovanej, že proti jej rozhodnutiu rozklad nie je prípustný a preto toto rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné. Rozhodnutie žalovanej bolo nielen vykonateľné, ale aj vykonané. Z uvedených dôvodov žalobca požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody listom z 10.08.2009 a to v súlade s § 9 zákona č. 58/1969 Zb. a splnil tak všetky podmienky potrebné na uplatnenie svojho nároku, vrátane dodržania subjektívnej premlčacej lehoty. Žalobca nemohol predvídať a teda vedieť právny názor najvyššieho súdu v inej obdobnej veci v čase (10 rokov spätne pred uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Obdo 102/2019) podania svojej žaloby na súd, že jeho nárok treba posudzovať z titulu nesprávneho
úradného postupu. Niet žiadnych pochybností o tom, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 05.02.2004 je rozhodnutím nezákonným a keďže žalovaný v poučení tohto rozhodnutia uviedol, že proti rozhodnutiu rozklad nie je prípustný, tak je potrebné toto rozhodnutie považovať aj za právoplatné pre účely plynutia lehoty premlčania ako pri náhrade škody za nezákonné rozhodnutie. Lehota na podanie žaloby tak začína plynúť doručením zrušujúceho rozhodnutia ministra spravodlivosti zo dňa 07.08.2006, ktorým bolo zrušené rozhodnutie ministra spravodlivosti zo dňa 05.02.2004. Vzhľadom na poučenie žalovaného, že proti rozhodnutiu rozklad nie je prípustný, čo znamená, že rozhodnutie je právoplatné, musí súd postupovať podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., druhá veta, čiže premlčacia doba plynie odo dňa doručenia zrušujúceho rozhodnutia, čo v našom prípade je deň 17.08.2006, kedy bolo žalobcovi doručené rozhodnutie ministra spravodlivosti zo dňa 07.08.2006. Žaloba bola súdu odoslaná v 3-ročnej lehote + 6 mesiacov a to dňa 15.02.2010. Lehota na podanie žaloby by uplynula dňom 17.02.2010. Pokiaľ by sme aj pripustili, že ide o nesprávny úradný postup, tak nárok nemôže byť aj tak premlčaný. Žalobca je toho názoru, že týmto dňom môže byť najskôr deň vyhotovenia znaleckého posudku č. 2/2007, ktorý vyhotovil znalec L.. D.. F. X., C.., ktorý vyčíslil škodu na sumu 51.723,02 €, tento znalecký posudok bol vyhotovený dňa 26.06.2007. Čiže 3-ročná premlčacia doba by tak uplynula dňa 26.06.2010. Žaloba bola podaná včas dňa 15.02.2010. Subjektívna premlčacia doba začala plynúť podľa § 22 ods. 1, veta prvá zákona č. 58/1969 Zb., prvým dňom nasledujúcim po dni vyhotovenia znaleckého posudku č. 2/2007, čiže dňom 27.06.2007 a uplynula dňa 27.06.2010. Žaloba o náhradu škody v predmetnej veci bola súdu zaslaná dňa 15.02.2010 a doručená dňa 17.02.2010 teda včas v zákonnej trojročnej premlčacej lehote. Mal za to, že žalovaný sa dopustil nesprávneho úradného postupu až v piatich bodoch, čo je možné v súhrne označiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a to "výnimočnej intenzity". Možné uplynutie premlčacej doby na uplatnenie nároku žalobcu z titulu nesprávneho úradného postupu nezavinil žalobca, ale žalovaná nesprávnym poučením o neprípustnosti opravného prostriedku, čo znamená, že jej rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné a v praxi aj vykonané bolo. Vznikla tak situácia, v ktorej je žalovanou uplatnená námietka premlčania výrazom zneužitia práva na úkor žalobcu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil (viď Nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 718/11 zo dňa 26.06.2012). Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, lebo nie je zdôvodnené tak, ako vyžaduje ustanovenie § 220 ods. 1 CSP, tiež ako vyžaduje článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP). Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Napadnuté rozhodnutie je nepresvedčivé a vzbudzuje pochybností. 3. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 4. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby; ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia istiny 51.723,02 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu a jeho nesprávnym úradným postupom; z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia žalovaným vznesenej námietky premlčania, za tým účelom vykonal v dostatočnom rozsahu a zákonom predpísaným spôsobom dokazovanie, zistil z vykonaných dôkazov skutočnosti, ktoré zákonom predpísaným spôsobom z hľadiska právneho posúdenia veci vyhodnotil správne keď dospel k záveru, že žalobca svoj nárok na náhradu škody spôsobenú mu nesprávnym úradným postupom uplatnil po uplynutí zákonom stanovenej trojročnej premlčacej doby a podanú žalobu ako nedôvodnú zamietol. Na vec aplikujúce ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. (§ 4, § 18, § 22) aj správne; v súlade s ustálenou súdnou praxou a konštantnou judikatúrou; vyložil a svoje úvahy vedúce k zamietnutiu žaloby náležite; v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p.; odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na
rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery a dôsledne sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre prijatie právneho záveru. Odvolanie žalobcu nie je; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie podrobne poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 5. Súd prvej inštancie správne; vychádzajúc z uznesenia odvolacieho súdu č.k. 8Co/99/2023-349 zo dňa 28.09.2023 v spojení so závermi vyplývajúcimi z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 134/2022 zo dňa 24.01.2023; posúdil žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu škody podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a dospel k správnemu záveru, že existencia nesprávneho úradného postupu bola preukázaná, pretože žalovaný odmietol konať o žalobcom podanom rozklade proti rozhodnutiu vydanom ministrom spravodlivosti v správnom konaní; keď jeho list zo dňa 29.03.2004 na vybavenie rozkladu žalobcu nestačil; a nerešpektoval odkladný účinok žalobcom podaného rozkladu. 6. Žalobca v podanom odvolaní nedôvodne namieta, že v danom prípade sa mala uplatniť výnimka podľa § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. a rozhodnutie ministra o pozastavení výkonu notárskeho úradu zo dňa 05.02.2004 sa malo posudzovať ako nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo vykonateľné bez ohľadu na jeho právoplatnosť. Odvolací súd v tomto smere zotrváva na svojom skutkovom závere vyjadrenom už v bode 9 rozsudku č.k. 8Co/101/2017- 235, v zmysle ktorého včasným podaním rozkladu žalobcom došlo k odkladu vykonateľnosti a právoplatnosti rozhodnutia ministra o dočasnom pozastavení mu notárskeho úradu, a práve nerešpektovaním odkladného účinku rozkladu žalovaným došlo z jeho strany k nesprávnemu úradnému postupu. Nesprávny názor žalovaného na možnosť podania riadneho opravného prostriedku proti svojmu rozhodnutiu vydanom v správnom konaní neznamená, že rozhodnutie treba považovať za vykonateľné a právoplatné; pokiaľ totiž účastník konania v dôsledku nesprávneho poučenia alebo pre to, že nebol poučený vôbec, podal opravný prostriedok po lehote, predpokladá sa, že ho podal včas, ak tak urobil najneskôr do 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia (§ 54 ods. 3 zákona č. 138/2004 Z.z.). Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že uznesením Najvyššieho súdu SR bola odložená vykonateľnosť ministra o dočasnom pozastavení výkonu notárskeho úradu. Žalobca využil možnosť podania rozkladu ako riadneho opravného prostriedku voči rozhodnutiu ministra, a preto sa neuplatní v danom prípade § 3 zákona č. 58/1969 Zb. podľa ktorého sa žalobca dovolával okolností hodných osobitného zreteľa, ktoré výnimočne priznávajú nárok na náhradu škody aj v prípade nevyčerpanie riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu. V danom prípade tak správne postupoval súd prvej inštancie pokiaľ sa nezaoberal žalobcom uplatňovaným nárokom na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. Navyše odvolací súd dodáva, že sám žalobca v podanom rozklade zo dňa 22.03.2004 zdôrazňoval odkladný účinok podaného rozkladu s tým, že v jeho zmysle od doručenia rozkladu bude pokračovať v notárskej činnosti. Naviac podania žalobcu sú zmätočné, keď už v odvolacom konaní proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 25C 17/2010-168 sa dovolával posúdenia jeho nároku na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu; následne rovnako v dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu č.k. 8Co/101/2017-235 sa dovolával posúdenia nároku titulom nesprávneho úradného postupu, čo bolo napokon aj dôvodom zrušenia rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom, ktorý vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že odvolací súd neaplikoval na žalobcom opísané skutkové okolnosti ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o nesprávnom právnom postupe, čím jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V rozpore s uvedeným žalobca v podanom odvolaní tvrdí, že súdy mali posúdiť jeho nárok titulom nezákonného rozhodnutia a nie ako škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Vzhľadom na to, že v danom prípade išlo o nevykonateľné rozhodnutie ministra, ktoré však bolo zrušené skôr ako nadobudlo právoplatnosť, správne konajúci súd aplikoval na žalobcom opísané skutkové okolnosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 67/2021. Nakoľko v danej veci išlo o rozhodnutie, ktoré bolo na základe riadneho opravného prostriedku podaného v správnom konaní zrušené skôr ako nadobudlo právoplatnosť, uplatní sa zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
7. Súd prvej inštancie správne postupoval, pokiaľ sa prednostne zaoberal žalobcom vznesenou námietkou premlčania. 8. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 173/2019 konštatoval, že je ústavne akceptovateľné konštatovanie, že v režime zákona č. 58/1969 Zb. pri nárokoch zo zodpovednosti za nesprávny úradný postup sa uplatňuje iba jediná, a to subjektívna premlčacia doba podľa § 22 ods. 1 tohto zákona. 9. Ak ale podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je nesprávny úradný postup, potom pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 vety prvej zákona č. 58/1969 Zb. je rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode, v takom prípade na rozdiel od škody uplatňovanej vydaním nezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby nemá právny význam zrušenie rozhodnutia, ktorému prípadne i predchádzal nesprávny úradný postup ani deň jeho doručenia (oznámenia) poškodenému. Predpoklad hypotézy právnej normy § 22 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb. (pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu) sa totiž nespája s vedomosťou poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá ale ani s jeho vedomosťou o tom, či a prípadne kedy nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená (konštatovaná) príslušným orgánom; teda nevyžaduje sa, aby poškodený mal vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá - v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. za škodu je zodpovedný vždy štát (§ 18 a § 25 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). Jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného postupu bola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparovateľné a či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli poškodenému známe; v uvedenom okamihu teda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednosti povinného subjektu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5MCdo 13/2010). 10. Na tieto závery vyslovené v tomto rozhodnutí najvyššieho súdu (ale aj v iných napr. sp. zn. 8Cdo/28/2018) poukázal aj Ústavný súd SR v uznesení z 15. decembra 2016 sp. zn. II. ÚS SR 907/2016, keď konštatoval, že právny záver založený na aplikácii § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej doby zodpovedá rozhodovacej praxi všeobecných súdov. Uviedol, že obdobné závery vyplývajú aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu ČR v rámci aplikácie a výkladu § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. NS ČR napr. v uznesení sp. zn. 25Cdo/754/2003 z 22. apríla 2004 uviedol: "ustanovenie § 22 ods. 1 prvej vety zákona č. 58/1969 Zb. neuvádza ako predpoklad začiatku plynutia premlčacej doby vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, resp. ktorý orgán škodu spôsobil. Pre začiatok plynutia premlčacej doby nie je významné ani to, či a kedy sa poškodený dozvedel výsledok šetrenia o jeho sťažnosti na nesprávny úradný postup. Výsledok konania o takejto sťažnosti nie je podmienkou (ani prekážkou) pre uplatnenie nároku na náhradu škody a nemá vplyv na vedomosť poškodeného o tom, že vznikla škoda". Rovnaké právne závery vyplývajú aj z rozsudku NS ČR sp. zn. 25Cdo/1793/2004 z 30. augusta 2006, resp. z uznesenia sp. zn. 28Cdo/479/2009 z 5. apríla 2011. Na rozhodnutie sp. zn. 5 MCdo/13/2010 z 20. marca 2012 (a bližšie k plynutie objektívna premlčacia doba podľa zákona č. 58/1969 Zb. v súvislosti s nesprávny úradným postupom) nadviazalo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2018 sp. zn. 3Cdo/3/2018 (R 26/2019) s právnou vetou: " Pri nárokoch na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, vyvodzovaných z nesprávneho úradného postupu, sa právo môže premlčať len uplynutím subjektívnej trojročnej premlčacej doby podľa § 22 ods. 1 vety prvej tohto zákona, plynúcej odo dňa získania poškodeným vedomosti o škode (o tom, že už vznikla) (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. Zn. 4Cdo/217/2021). 11. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že ku dňu 22.09.2005, kedy žalobcovi bolo doručené uznesenie najvyššieho súdu o odložení vykonateľnosti rozhodnutia ministra o dočasnom pozastavení notárskeho úradu, bol stanovený konečný dátum, kedy mu škoda prestala vznikať a jej rozsah bol objektívne vyčísliteľný v peniazoch. Žalobcovi počnúc týmto dňom nič nebránilo zistiť rozsah majetkovej škody. Dňa 23.06.2006, kedy bolo žalobcovi doručené uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo konanie zastavené a vec postúpená ministrovi na rozhodnutie o rozklade, žalobca nepochybne získal vedomosť o škode, teda o tom, že rozhodnutie ministra nenadobudlo vykonateľnosť v dôsledku odkladného
účinku podaného rozkladu, o ktorom malo byť rozhodnuté. Odvolací súd sa tak v prejednávanej veci stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že najneskôr dňa 23.06.2006 žalobca vedel dôvody vzniku škody, jej časové ohraničenie a vedel určiť i jej výšku, a preto uvedeným dňom mu začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom ministra. Žaloba tak bola podaná po uplynutí premlčacej doby. Na uvedené nemá vplyv skutočnosť, že žalobca si v dobrej viere uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia. Rozhodnutie ministra nemožno považovať pre nesprávne poučenie za právoplatné pre účely plynutia lehoty premlčania ako pri náhrade škody za nezákonné rozhodnutie a žalobca nedôvodne namieta, že lehota na podanie žaloby začala plynúť doručením zrušujúceho rozhodnutia ministra zo dňa 07.08.2006. Rovnako nenáležitá je námietka žalobcu, že o škode sa dozvedel dňa 26.06. 2007, teda dňom vyhotovenia znaleckého posudku č. 2/2007. S touto argumentáciou žalobcu, na ktorú poukázal i v odvolaní, sa podrobne vysporiadal súdu prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje. 12. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi. Toto ustanovenie je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť, bez ohľadu na to, aby sa tým niečo zmenilo na existencii tohto práva. 13. Podľa ustálenej súdnej a výkladovej praxe dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú používané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť (stálosť), sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, zabezpečujúcich, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti (slušnosti, poctivosti, čestnosti, tolerancie, dôvery, vzájomnej úcty). 14. Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Súlad výkonu práv a povinností s dobrými mravmi musí vychádzať z komplexného hodnotenia konkrétnej situácie, a to na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a miestne a časové súvislosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Postačuje, že výkon práva je - objektívne posudzované, v rozpore s dobrými mravmi a zavinenie zo strany konajúceho, resp. jeho vedomosť tohto rozporu s dobrými mravmi, nie je relevantná. 15. Za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi sa považuje aj šikanózny výkon, ktorým sa nesleduje dosiahnutie určitého predpokladaného hospodárskeho cieľa a účelu sledovaného právnou normou, ale výkon práva sa zneužíva zámerne na poškodenie iného, na oslabenie jeho postavenia či znevýhodnenie. 16. Vo všeobecnosti nemožno opodstatnene vznesenú námietku premlčania považovať za konanie, ktoré by zakladalo konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže inštitút premlčania je zákonným inštitútom a prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch. Výnimočne však; za špecifických okolností; môže byť považovaný výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku konaním v rozpore s dobrými mravmi, teda konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý však márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by bol zánik uplatňovaného nároku v dôsledku plynutia premlčacej doby neprimerane tvrdým postihom so zreteľom na rozsah a charakter ním uplatňovaného nároku a dôvody, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. júla 2015 sp.zn. 2Cdo 249/2014 ).
17. Súd prvej inštancie starostlivo posúdil rozpor žalovaným vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Nesprávne poučenie o neprípustnosti rozkladu proti rozhodnutiu ministra nepredstavuje takú relevantnú okolnosť, za ktorej bola námietka premlčania žalovaným uplatnená a na ktorú by z hľadiska posudzovania rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi bolo možné; z pohľadu vyššie uvedených záverov ustálenej súdnej praxe; v tomto konaní prihliadnuť. Uplatnenie námietky premlčania žalovaným treba považovať za postup legitímny a nie šikanózny. Žalobcovi žiadna objektívna, ním nepredvídateľná a neovplyvniteľná, prekážka vo včasnom uplatnení si nároku na súde nebránila. 18. Žalobca nevyvodzuje rozpor v konaní žalovaným vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi zo žiadnych konkrétnych skutkových okolností týkajúcich sa jej uplatnenia, ktoré by vzhľadom na svoju intenzitu zakladali dôvod na výnimočné odopretie právnych účinkov vznesenej námietky premlčania na úkor princípu právnej istoty. Tvrdeniam žalobcu nebolo možné prikladať v konaní takú relevanciu, ktorú z nich požadoval vyvodzovať. So zreteľom na uvedené odvolací súd zastáva názor, že zo skutočnosti, že žalovaný vzniesol námietku premlčania nemožno vyvodiť znaky konania vykazujúceho úmysel žalovaného poškodiť žalobcu. Navyše námietka rozporu s dobrými mravmi, ktorou sa sleduje iný cieľ ako je odstránenie neprimeranej tvrdosti; teda napr. konvalidovanie zjavného pochybenia; sama o sebe predstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. 19. Odvolací súd ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že žalovaný, ktorý nakladá s verejnými prostriedkami, pri použití ktorých mu zákon ukladá zachovávať hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť, je povinný v záujme dodržania tohto zákonného príkazu brániť sa kedykoľvek v konaní účinnými právnymi prostriedkami proti nemu uplatňovanému nároku. Žalovaný teda vzniesol námietku premlčania v záujme dosiahnutia zmyslu a účelu sledovaného právnou normou, ktorá spája s dôvodne vznesenou námietkou premlčania nepriznanie uplatňovaného práva (§ 100 ods. 1 Obč.zák.); vznesenie námietky premlčania žalovaným tak vyplývalo z potreby ochrany verejných prostriedkov a nebola ním zneužitá ako prostriedok slúžiaci na poškodenie žalobcu. So zreteľom na uvedené odvolací súd uzavrel, že vznesenie námietky premlčania nepredstavuje v okolnostiach danej veci zneužitie práva žalovaným na úkor žalobcu, keď tento sám márne uplynutie lehoty na podanie žaloby zavinil. Dovolávanie sa aplikácie § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. s odkazom na uplatnenie nepravej retroaktivity považuje odvolací súd za nenáležité. 20. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).