Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/140/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617200890 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1617200890.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Bolebrucha, v spore žalobcu: Q. O., nar. X.X.XXXX, A.. P. XXX/ XX, N., zastúpeného: URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpenému: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Námestie svätého Egídia 40/93, Poprad, IČO: 44 250 029, o určenie, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 27C/98/2017-129, zo dňa 11.6.2020, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol; žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 2.2.2017 domáhal voči pôvodnému žalovanému Consumer Finance Holding, a. s., IČO: 35 923 130, aby súd určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 120162098 uzavretá medzi žalobcom a pôvodným žalovaným dňa 23.3.2016 je bezúročná a bez poplatkov, ďalej že žalobca je povinný žalovanému z predmetnej zmluvy zaplatiť zo splátky č. 49 len sumu 57,61 eura a napokon že žalobca nie je žalovanému povinný zaplatiť splátky č. 50 až 72 a zvyšnú časť splátky č. 49, na tom skutkovom základe, že s pôvodným žalovaným dňa 23.3.2016 uzavrel Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 120162098, na základe ktorej pôvodný žalovaný žalobcovi poskytol spotrebiteľský úver vo výške 7.272 eur, z toho 6.047 eur na kúpnu cenu Predmetu financovania A (osobný automobil) a 1.225 eur na kúpnu cenu Predmetu financovania B, pričom úver bol použitý na úhradu faktúry č. FVAA6111/1161791. Žalobca bol v súvislosti s kúpou osobného automobilu a získaním úveru na jeho financovanie povinný uzavrieť tiež Zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zo dňa 23.3.2016 (ďalej len „Zmluva na PZP“) a uhradiť poistné z takej Zmluvy na PZP. Náklady žalobcu na úhradu faktúry za povinné zmluvné poistenie (ďalej len „PZP“) pritom v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. neboli zahrnuté do výpočtu RPMN a táto tak bola v zmluve o úvere uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa, zmluva o úvere je preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročná a bez poplatkov a žalobca je žalovanému povinný zaplatiť len sumu 7.272 eur (istina úveru). Podľa názoru žalobcu je zmluvu o úvere nutné považovať za bezúročnú a bez poplatkov aj preto, že veriteľ v zmluve o úvere neuviedol všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo s ním súvisia (žalobca nebol zmluvou o úvere informovaný, že bude musieť uzavrieť aj Zmluvu na PZP). Napokon žalobca zmluvu o úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov preto, že v nej nie je v rozpore s § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. stanovená konkrétna výška istiny, úroku a poplatkov, ktoré sú spotrebiteľom platené v každej jednotlivej splátke. Žalobca žalovaného predžalobnou výzvou zo dňa 30.1.2017 vyzval na vystavenie potvrdenia, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, výzve však žalovaný nevyhovel. Žalobca žiada, aby súd určil, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov a aký je rozsah povinnosti žalobcu, pokiaľ ide o splácanie jednotlivých splátok úveru dohodnutých v takej zmluve o úvere. Má za to, že takto sa do budúcna vytvorí pevný právny vzťah medzi stranami sporu a súčasne sa tým odstránia budúce žaloby na plnenie, čím je preukázaný naliehavý právny záujem žalobcu na podanej určovacej žalobe. V priebehu konania navrhol, aby súd pripustil rozšírenie petitu žaloby o ďalší výrok, a to že určuje, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere číslo zmluvy: 120162098, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 23.3.2016, na strane 2 v časti Predmet financovania B: „Doplnkový zákaznícky servis - 350 eur “ je ako neprijateľná podmienka podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. 2. Keďže pôvodný žalovaný k 1.1.2018 zanikol v dôsledku rozdelenia a zlúčenia so spoločnosťami Všeobecná úverová banka, a.s. a VÚB Leasing, a.s. ako nástupníckymi spoločnosťami, súd prvej inštancie uznesením č. k. 27C/98/2017-84, zo dňa 9.9.2019 rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom pôvodného žalovaného, ktorým je žalovaný. Zároveň pripustil zmenu petitu v zmysle návrhu žalobcu. 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že žalobca a pôvodný žalovaný uzavreli dňa 23.3.2016 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 120162098 (ďalej len „Zmluva o úvere“), ktorou sa pôvodný žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi viazaný spotrebiteľský úver vo výške 7.272 eur. Žalobca bol povinný predmetný úver vrátiť v 72 splátkach po 150,34 eura. Úver bol viazaný na úhradu kúpnej ceny dvoch „predmetov financovania“: a) Predmetom financovania A bolo motorové vozidlo Citroen C5 1.6 HDi Plus, Q.: Q., ktorého kúpna cena bola 6.047 eur; a b) Predmetom financovania B bol doplnkový tovar a služby špecifikované ako čierne koberce do auta za 15 eur, doplnkový zákaznícky servis za 350 eur, poistenie Carlife Garance za 552 eur, balíček povinnej výbavy za 48 eur a poistenie FLEXGAP za 260 eur. V Zmluve o úvere bola uvedená celková čiastka na úhradu vo výške 10.824,48 eura, ročná úroková sadzba 15,08 %, RPMN 15,08 %, odplata 16,60 %, najvyššia prípustná výška odplaty 21,56 %, priemerná hodnota RPMN 8,56 %. Dátum prvej splátky bol 7.4.2016, ďalšie splátky boli splatné vždy 7. dňa v mesiaci a termín konečnej splatnosti bol uvedený 7.3.2022. V časti Zmluvy o úvere „Spôsob financovania“ bolo uvedené tiež, že žalobca (Klient) podpisom Zmluvy o úvere žiada pôvodného žalovaného (Spoločnosť) a pôvodný žalovaný sa Zmluvou o úvere zaväzuje ním poskytnutý úver v časti doplatok kúpnej ceny Predmetu financovania A a kúpnej ceny Predmetu financovania B poukázať na účet Sprostredkovateľa (AUTOCENTRUM AAA Auto a.s.). 4. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal otázkou prípustnosti určovacej žaloby a uzavrel, že žaloba je prípustná, keďže to vyplýva z osobitného predpisu. V § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. totiž stojí, že spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. 5. Následne pristúpil súd prvej inštancie k preskúmaniu uzavretej Zmluvy o úvere, pričom skonštatoval, že predmetná Zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou a na žalobcu je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal na rozdiel od pôvodného žalovaného v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Uzavretú Zmluvu o úvere zároveň podriadil aj pod právny režim zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej Zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), keďže spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona považuje (o. i.) aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru. Pokiaľ ide o spornú Zmluvu o úvere, žalobca má s poukazom na § 3 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. postavenie spotrebiteľa, keďže nebolo v konaní preukázané (a ani samotným žalovaným tvrdené), že úver bol žalobcovi poskytnutý na účel povolania alebo podnikania a pôvodný žalovaný mal s poukazom na § 3 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. postavenie veriteľa, keďže do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval ako právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania. Súd Zmluvu o úvere následne podrobil skúmaniu z hľadiska (ne)splnenia náležitostí stanovených v zákone č. 129/2010 Z. z., konkrétne v jeho § 9 ods. 2 a dospel k záveru, že nezistil také pochybenie pôvodného žalovaného pri vypracovávaní Zmluvy o úvere, ktoré by malo spôsobiť jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť. 6. V Zmluve o úvere bola každá zo 72 dohodnutých splátok rozčlenená na splátku istiny, úroku a poplatku, a to priamo v časti Zmluvy o úvere nadpísanej ako „Splátkový kalendár“. Žalobca voči Zmluve o úvere namietal, že v celkovej sume na úhradu spotrebiteľom (a ani v splátkovom kalendári a vo výpočte RPMN) nie sú zahrnuté jeho náklady na povinné zmluvné poistenie, ohľadom ktorého musel uzavrieť poistnú zmluvu pri podpisovaní Zmluvy o úvere. Poukázal na § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. podľa ktorého sú celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok. Poukázal na § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o PZP“), podľa ktorého má povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu pri tuzemskom motorovom vozidle ten, kto je ako držiteľ motorového vozidla zapísaný v dokladoch vozidla alebo ten, kto je v dokladoch vozidla zapísaný ako osoba, na ktorú sa držba motorového vozidla previedla, v ostatných prípadoch ten, kto je vlastníkom motorového vozidla alebo jeho prevádzkovateľom. Ak na motorové vozidlo je uzatvorená nájomná zmluva s právom kúpy prenajatej veci, povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má nájomca. Strany sa v Zmluve o úvere v časti „Poistenie“, podkapitole „Povinné zmluvné poistenie“ dohodli, že Klient (žalobca) uzavrie na Predmet financovania A pri jeho prevzatí v lehotách stanovených všeobecne záväznými právnymi predpismi povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou Predmetu financovania A. Z predmetného ustanovenia Zmluvy o úvere, ktorá odkazuje na platnú legislatívu a z vyššie citovaného ustanovenia § 3 zákona o PZP jasne vyplýva, že žalobca nebol povinný uzavrieť poistnú Zmluvu na PZP na to, aby získal od žalovaného úver za ponúkaných podmienok, ale preto, že mu taká povinnosť vyplývala zo Zákona o PZP. Jeho zmluvný záväzok takú poistnú zmluvu uzavrieť teda nebol podmienkou pre získanie úveru, ale len zdôraznením a zopakovaním jeho existujúcej zákonnej povinnosti. 7. Pokiaľ ide o skutočnosť, že v splátkovom kalendári v Zmluve o úvere neboli uvedené splátky poistného z poistných zmlúv uzavretých na kupované vozidlo žalobcom, súd prvej inštancie uviedol, že keďže také poistenia neboli podmienkou pre získanie úveru, platby poistného podľa nich nemožno považovať za „poplatky“ spojené so splácaním úveru a nie je tak potrebné (a ani správne) ich v splátkovom kalendári uvádzať. Poistenie vozidla si žalobca dojednal s príslušnými poisťovňami, ktoré boli zastúpené pri podpise poistných zmlúv sprostredkovateľom - spoločnosťou AUTOCENTRUM AAA Auto a. s. Úhrada poistného bola sčasti predmetom financovania podľa Zmluvy o úvere a sčasti bolo poistné uhradené priamo žalobcom pri uzavretí Zmluvy na PZP. 8. Voči Zmluve o úvere ďalej žalobca namietal, že v časti Predmet financovania B je uvedený „doplnkový zákaznícky servis“ za 350 eur, ktorý bol žalovaným nesprávne zahrnutý do celkovej výšky nákladov, pričom sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobca dodnes nevie, čo malo byť predmetom údajného plnenia týkajúceho sa doplnkového zákazníckeho servisu, nikde v Zmluve o úvere to nie je špecifikované. Tento poplatok podľa žalobcu slúži len žalovanému a žalobca zaň nedostal žiadne adekvátne vecné/materiálne protiplnenie. Ide o neprijateľnú podmienku a tento náklad spotrebiteľa vôbec nemal byť zahrnutý do výpočtu RPMN. RPMN je preto vypočítaná nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Žalobca v tejto súvislosti navrhol tiež, aby súd určil, že takáto zmluvná podmienka je neplatná, pretože sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. 9. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie uviedol, že zo Zmluvy o úvere vyplýva, že ňou bol žalobcovi zo strany žalovaného poskytnutý spotrebiteľský úver viazaný na úhradu plnení, ktoré si žalobca vybral u predávajúceho, resp. sprostredkovateľa AUTOCENTRUM AAA Auto a.s. Podľa zákona č. 129/2010 Z. z. musí zmluva o viazanom spotrebiteľskom úvere obsahovať opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby. Po kontrole príslušných ustanovení Zmluvy o úvere uzavrel, že je v nich jasným a vyčerpávajúcim spôsobom popísané, aké tovary a služby sú predmetom financovania podľa Zmluvy o úvere a aká je ich dojednaná kúpna cena. Predmet financovania (teda to, čo si chce spotrebiteľ obstarať a na čo mu má veriteľ poskytnúť finančné prostriedky) si spotrebiteľ dojednáva priamo s jeho dodávateľom, teda s predávajúcim, dodávateľom doplnkovej výbavy alebo s poskytovateľom služby, ktorá má byť úverom uhradená. Z pohľadu vzťahu medzi spotrebiteľom a veriteľom je podstatné len to, či sú také plnenia dostatočne zrozumiteľne v zmluve o úvere popísané, aby bolo obom stranám zrejmé, aké konkrétne plnenia budú spotrebiteľským úverom financované. V posudzovanom prípade si žalobca so spoločnosťou AUTOCENTRUM AAA Auto a.s. dohodol, že mu táto dodá ním vybraté vozidlo (Predmet financovania A), a to spolu s ďalšími plneniami spočívajúcimi v dodatočnej výbave vozidla, poistení nad rámec zákonného minima a v doplnkovom zákazníckom servise (spolu v Zmluve o úvere uvedené ako Predmet financovania B). Obsah týchto plnení bol dohodnutý priamo medzi spoločnosťou AUTOCENTRUM AAA Auto a.s. ako dodávateľom, resp. sprostredkovateľom a žalobcom ako odberateľom. Z toho vyplýva, že „doplnkový zákaznícky servis“ neposkytol ani nemal poskytovať žalobcovi žalovaný, ale spoločnosť AUTOCENTRUM AAA Auto a.s. a žalovaný žalobcovi len poskytol úver, z ktorého bola uhradená cena za takú službu. Jedná sa teda o službu financovanú viazaným spotrebiteľským úverom, pričom Zmluva o úvere obsahovala opis takej služby a tiež jej dohodnutú cenu. Z tohto dôvodu súd považuje Zmluvu o úvere za vyhovujúcu zákonu č. 129/2010 Z. z. 10. Vzhľadom na skutočnosť, že Zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom a pôvodným žalovaným spĺňa všetky zákonné náležitosti a je uzavretá v zákonom predpísanej forme, súd prvej inštancie žalobu žalobcu o určenie opaku, t. j. že Zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, zamietol. Keďže výroky tom, či žalobca je alebo nie je povinný platiť splátky nad rámec splatenia istiny úveru, boli závislé na výroku konštatujúcom bezúročnosť a bezpoplatkovosť Zmluvy o úvere, aj v tejto časti súd žalobu v zmysle § 52 ods. 1 až ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 5, ods. 12, § 54 ods. 1 až 2, Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., zamietol. 11. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal návrhom žalobcu na určenie neplatnosti zmluvnej podmienky uvedenej v Zmluve o úvere na strane 2 v časti Predmet financovania B: „Doplnkový zákaznícky servis - 350 eur“, a to z dôvodu, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Poukázal na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. V posudzovanom prípade musel byť návrh žalobcu v tejto časti zamietnutý už len z toho dôvodu, že sa jednalo o podmienku, ktorá sa jednoznačne týkala hlavného predmetu plnenia, teda toho, čo malo byť predmetom financovania podľa Zmluvy o úvere. Predmet financovania viazanej úverovej zmluvy je z povahy veci medzi spotrebiteľom a veriteľom vždy individuálne dojednaný, preto sa nemôže jednať o neprijateľnú podmienku, a to ani keby taká podmienka spôsobovala nerovnováhu v právach a povinnostiach strán. Žaloba žalobcu tak bola aj v tejto časti zamietnutá. 12. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Žaloba bola v celosti zamietnutá, preto bol v konaní v plnom rozsahu úspešný žalovaný. Súd prvej inštancie mu vzhľadom na uvedené priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 13. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), písm. f), písm. d) C. s. p. a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, eventuálne zrušiť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to vadu arbitrárnosti, vadu zmätočnosti, tým ipso facto aj vadu nezákonnosti. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti podanej žaloby, bol názoru, že je nesporné, že v danom prípade predmetná Zmluva o úvere je v rozpore s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. a to z v zmysle ustanovení § 11 ods. 1 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. a preto, že v Zmluve o úvere nie je stanovená konkrétna výška istiny, úroku a poplatkov, ktoré sú spotrebiteľom platené v každej jednotlivej splátke. 14. Namietal, že žalovaný tiež v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z. nezahrnul do výpočtu RPMN (ročnej percentuálnej miery nákladov) náklady žalobcu na úhradu faktúry za PZP (ergo čiastku 29 eur), čím určil v Zmluve o úvere RPMN v jeho neprospech ako spotrebiteľa, pričom poukázal na § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Túto informáciu veriteľ neuviedol v Zmluve o úvere, že klient ako spotrebiteľ je povinný platiť v súvislosti s financovaním kúpy auta cez zmluvu aj PZP vo výške 29 eur. Zmluva o úvere je preto v rozpore s § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. v spojení s prílohou č. 2 k tomuto zákonu, súčasne je aj v rozpore s § 11 ods. 1 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. nakoľko žalovaný ako veriteľ neuviedol v Zmluve o úvere, že žalobca ako spotrebiteľ je povinný platiť v súvislosti s financovaním kúpy auta cez Zmluvu o úvere aj PZP vo výške 29 eur. Mal za to, že konajúci súd sa vo svojom odôvodnení absolútne nezaoberá argumentáciou žalobcu ohľadom nesprávnosti výpočtu výšky RPMN, ktorý je v priamej súvislosti s nesprávne určenou celkovou čiastkou. To, že žalovaný neuviedol správnu hodnotu RPMN v samotnej Zmluve o úvere, znemožnil spotrebiteľovi (žalobcovi) získať objektívne/skutočné informácie o podmienkach zmluvného vzťahu, do ktorého vstupuje. 15. Nesprávne uvedenie údaja o RPMN v Zmluve o úvere má rovnaké následky ako keby v zmluve tento údaj nebol uvedený vôbec, čo zákonodarca v zmysle § 11 ods.1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskom úvere spája so sankciou v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Uvedený prezentovaný názor je podporený aj početnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít a preto je zrejmé, že súd prvej inštancie aj v tejto časti preukázateľne pochybil, nesprávne právne vec posúdil v dôsledku čoho vyvodil celkom nesprávny záver a preto žalobca považuje prezentované tvrdenia za absolútne nesprávne, priečiace sa kogentnému zákonnému § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. 16. Vo vzťahu k neprijateľnosti doplnkového zákazníckeho servisu vo výške 350 eur podľa Zmluvy o úvere, ktorý je de iure neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa Občianskeho zákonníka poukázal na to, že žalovaný nesprávne do celkovej výšky nákladov zarátal sumu za doplnkový zákaznícky servis vo výške 350 eur, čo považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože dodnes nevie, čo malo byť predmetom údajného plnenia týkajúceho sa doplnkového zákazníckeho servisu, nikde v Zmluve o úvere to nie je špecifikované. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku zmohol iba na jednoduché konštatovanie o tom, že tento poplatok za neprijateľnú podmienku považovať nebude. 17. Namietal, že tento poplatok slúži len žalovanému a žalobca zaň nedostal žiadne adekvátne vecné a/alebo materiálne protiplnenie. Ide o neprijateľnú podmienku a tento náklad spotrebiteľa vôbec nemal byť zahrnutý do výpočtu RPMN. RPMN je preto vypočítaná nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Nie je tiež možné, aby bola výška ročnej úrokovej sadzby a výška RPMN totožná, keďže v RPMN malo byť zahrnuté tiež poistenie. Pojem „doplnkový zákaznícky servis“ uvedený v Zmluve o úvere je natoľko vágny, že žalovaný ako dodávateľ mohol pod tento pojem subsumovať akúkoľvek platbu bez reálneho protiplnenia alebo hodnoty pre žalobcu. Podľa argumentácie súdu prvej inštancie v napádanom rozsudku je z pohľadu vzťahu medzi spotrebiteľom a veriteľom podstatné len to, či sú také plnenia dostatočne zrozumiteľne v Zmluve o úvere popísané, aby bolo obom stranám zrejmé, aké konkrétne plnenia budú spotrebiteľským úverom financované. 18. Pokiaľ ide o sumu 350 eur, nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že sa jednalo o podmienku, ktorá sa jednoznačne týkala hlavného predmetu plnenia, teda toho čo malo byť predmetom financovania podľa Zmluvy o úvere. Zopakoval, že sumu vo výške 350 eur, ktorú zaplatil na základe Zmluvy o úvere a aj napriek tomu nedostal od žalovaného žiadne protiplnenie, musí byť nevyhnutne považovaná za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 4.6.2009 vo veci Pannon GSM Zrt. V. Erzsébet Sustikné Gyorfi, sp. zn. C-243/08 a tiež skutočnosť, že Európska komisia pôvodnému zneniu § 53 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka vytkla, že nemožno z neho vyvodiť požiadavku smernice 93/13/EHS o tom, že zmluvné podmienky je potrebné formulovať jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom, pričom táto požiadavka sa vzťahuje aj na hlavný predmet zmluvy a primeranosť cien; preto vyslovila názor, že SR náležite netransponovala ustanovenie čl. 4 ods. 2 citovanej smernice, podľa ktorého „Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy, ani na primeranú cenu a úhradu na jednej starne, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ sú tieto podmienky zrozumiteľné.“ (Občiansky zákonník, Veľký komentár I. zväzok, Všeobecná časť, Imrich Fekete, 2014). Ďalej poukázal na rozhodnutie Vrchného Krajinského súdu Karlsruhe z 3.5.2011 (17U 192/10). 19. Zotrval na svojom pôvodnom názore, podľa ktorého skutočnosti, že v Zmluve o úvere nebol takýto poplatok nijako presne špecifikovaný, žalobca zaň nedostal žiadne adekvátne vecné a/alebo materiálne protiplnenie a tento náklad nemal pôvodne byť zahrnutý do výpočtu RPMN, majú za následok vyvodenie záveru, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. V Zmluve o úvere inter alia chýba rozčlenenie splátok na istinu, úrok a poplatky, keď v splátkovom kalendári nie je uvedená mesačná splátka poistného na povinné zmluvné poistenie, poistenie Carlife Garance a poistenie FLEXGAP. Vzhľadom na predchádzajúci bod sa stotožňuje s tvrdením Krajského súdu v Trenčíne v rozsudku zo dňa 25.6.2014, sp. zn. 6Co/523/2014. 20. Vytýkal súdu prvej inštancie nezákonnosť rozhodnutia, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to vadu arbitrárnosti, vadu zmätočnosti, tým ipso facto aj vadu nezákonnosti podľa § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p., nakoľko súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku pomerne rozsiahlym spôsobom poskytol sumár obsahu žaloby žalobcu v spojení s definovaním zákonných ustanovení, ktorými sa pri posúdení žaloby spravoval, avšak (ne)odôvodnenie skutočností, na podklade ktorých rozhodol tak, ako rozhodol je strohé a nepostačujúce. Súdu prvej inštancie vytýkal najmä tú skutočnosť, že konajúci súd nenaplnil zákonné požiadavky na riadne, presvedčivé a náležité a najmä správne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keďže vôbec neposkytol odpovede na kľúčové otázky týkajúce sa merita sporu, ktoré žalobca definoval hneď v úvode tohto odvolania. Vyslovil presvedčenie, že pokiaľ v konaní vystanú protichodné argumenty/skutočnosti, úlohou súdu ako garanta právnej ochrany je odstrániť tieto existujúce rozpory, resp. presvedčivo odôvodniť, čo konkrétne bolo pre posúdenie veci smerodajné a určujúce, čo však v danom prípade absentuje. Konajúci súd však v danom prípade neurčil, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nedostatočne odôvodnil svoje tvrdenia a to ani po predošlom vykonanom dokazovaní na ktoré sa odvolával. V záverečných bodoch napadnutého rozsudku najmä v bode 30, kde sa zaoberal návrhom žalobcu na určenie neplatnosti zmluvnej podmienky len odkázal na znenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a len na základe jednoduchej aplikácie argumentu a contrario vyvodil záver, že má byť návrh zamietnutý. 21. Súd prvej inštancie svojím rozhodnutím nenaplnil zákonné požiadavky na riadne, presvedčivé a náležité, no najmä správne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nijakým spôsobom sa nevysporiadal s jeho argumentami a to a) v bode 28 rozsudku sa nezaoberal žalobným návrhom, ale zameral svoju pozornosť iba na to, či samotná Zmluva o úvere bola vyhovujúca zákonu 129/2010 Z. z., čím neposkytol odpovede ani dostatočné odôvodnenia na položené otázky žalobcom, b) neposkytol dostatočné odôvodnenie v bode 30 rozsudku, keď sa zaoberal návrhom žalobcu na určenie neplatnosti zmluvnej podmienky a zároveň subsumoval skutkový stav vo veci samej pod právnu normu, ktorej použitie v tomto prípade je vylúčené, čo malo za následok rozporuplnosť s eurokonformitou, c) v napádanom rozsudku sa konajúci súd opomenul zaoberať otázkou namietanou žalobcom ohľadom poplatku vo výške 29 eur definované ako PZP v zmluve o spotrebiteľskom úvere, kde došlo k zarátaniu poplatku do celkovej sumy nákladov, čo malo za následok uvedenie inej výšky sumy RPMN, aká v skutočnosti bola poskytnutá, čo by podľa zákona č. 129/2010 Z. z. malo mať za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť, nakoľko tento poplatok vo výške 29 eur - definovaný ako PZP, nemal byť zahrnutý do celkovej sumy, žalobca s takouto službou nesúhlasil a vôbec ako priemerný spotrebiteľ nemal vedomosť, ako by tento poplatok zahrnutý do celkovej sumy mal vplyv na výpočet výšky ročnej percentuálnej miery náklady, čiže preukázal vzhľadom na vyššie uvedené dostatočné dôvody, ako súd prvej inštancie opomenul riešiť podstatné otázky, ktoré vyplývali priamo zo žaloby o určenie bezpoplatkovosti a bezúročnosti, ako konajúci súd podal nejasné a krátke odpovede a v prípade neprijateľnej zmluvnej podmienky odkázal na ustanovenie Občianskeho zákonníka bez akejkoľvek vedomosti o činnosti Európskej komisie a ostatných orgánov a inštitúcií Európskej únie, ktoré dbajú na to, aby nedochádzalo k zbytočným zásahom do ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a teda tým sa dopustil podania výkladu zákona s nevhodnou aplikáciou na daný skutkový stav, čo spôsobilo rozporuplnosť s eurokonformitou a preto má za to, že odôvodnene považuje právne názory konajúceho súdu za svojvoľné a právne neudržateľné, v dôsledku čoho zaťažil konanie vo veci vadou svojvoľnosti, vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a tým ipso facto vadou nezrozumiteľnosti a zmätočnosti, čím konajúci súd de iure a de facto žalobcovi súčasne odoprel okrem iného aj právo na súdnu ochranu ako aj právo na spravodlivý proces. 22. Žalobca odvolaním napadol aj výrok o trovách konania s tým, že konajúci súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania absolútne „opomenul“ skúmať § 257 C. s. p. Mal za to, že v prípade neúspechu v odvolacom konaní (najmä z dôvodu zmeny vnútroštátnej legislatívy a v nadväznosti na to aj zmeny judikatúry) sú objektívne dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre uplatnenie § 257 C. s. p., keďže žalobca svojvoľne nezavinil vznik trov konania, ale tieto vznikli v dôsledku zmeny procesnej situácie. 23. Ozrejmil, že účelom predmetného ustanovenia je teda vo výnimočných prípadoch zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov strán sporu a docieliť tak pokiaľ možno spravodlivú ochranu práv, čo aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok vždy neumožňuje. Keďže „existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa“ nie je vymedzená právnym predpisom, v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe k dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii. Okrem procesnej situácie, podľa názoru žalobcu pri posudzovaní daného ustanovenia je potrebné mať na zreteli aj sociálne aspekty a dopady konania na strany sporu, pričom rovnako je potrebné prihliadnuť aj na postoj strán v konaní. 24. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa by súd mal nepochybne prihliadnuť na majetkové, sociálne a zárobkové pomery všetkých strán sporu. To znamená, že nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení (t. j. žalobcu ako spotrebiteľa) zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany (t. j. dodávateľa), ktorej majetková sféra by bola nepriznaním náhrady trov konania dotknutá a zároveň je potrebné si všímať aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. 25. Mal za to, že je nepochybné, že pokiaľ sa posudzuje v prvom rade majetková, či sociálna sféra výlučne žalobcu, je potrebné mať na zreteli, že tento sa práve z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie obrátil na dodávateľa s cieľom za určitých podmienok získať spotrebiteľský úver z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Ak by majetková sféra žalobcu bola priaznivá, je možné konštatovať, že je celkom pravdepodobné, že v takom prípade by žalobca nemal dôvod k tomu, aby sa obracal na dodávateľa s požiadavkou o poskytnutie spotrebiteľského úveru, keďže tento je spojený s určitými poplatkami. Ďalej v zmysle vyššie uvedeného je potrebné prihliadnuť aj na majetkovú sféru žalovaného, t. j. dodávateľa, pričom v danom prípade ani nie je možné objektívne porovnať majetkovú sféru dodávateľa v porovnaní so spotrebiteľom (žalobcom), keďže dodávateľ predstavuje silnú ekonomickú jednotku a je lídrom na trhu v oblasti spotrebiteľského práva. 26. Z dôvodu vyššie uvedeného mal za to, že ak by v danom prípade aj dodávateľ v dôsledku procesnej zmeny bol úspešnou stranou sporu, a aj napriek tomu by mu konajúcim súdom nebol priznaný nárok na náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia, uvedené by nemalo žiaden dopad na ekonomickú stránku dodávateľa, pričom naopak priznanie tohto nároku by malo citeľný dopad práve na ekonomickú stránku spotrebiteľa, t. j. žalobcu. 27. Skutočnosť, že spotrebitelia predstavujú v právnych vzťahoch s dodávateľmi skutočne „slabší“ článok de facto odzrkadľuje samotná právna úprava, nakoľko zákonodarca v záujme ochrany spotrebiteľa zakotvil do úpravy ustanovenie, v zmysle ktorého oslobodení od súdneho poplatku sú spotrebitelia, ktorí sa domáhajú ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. Zmyslom predmetnej úpravy je práve ochrana slabšej strany, keďže spotrebitelia sa častokrát nachádzajú vo veľmi nepriaznivej finančnej situácii a „nemožnosť“ uhradiť súdny poplatok, a „strach“ z úhrady trov konania bol dôvodom častej rezignácie pred uplatňovaním práva v podobe uplatnenia svojich nárokov na súde. 28. Okrem vyššie uvedeného mal za to, že v danom prípade by konajúci súd pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa mal nepochybne prihliadnuť aj na postoj strán v konaní, a rovnako by mal prihliadnuť aj na to, ako si strany plnili svoje procesné povinnosti. V danom prípade je nepochybné, že žalobca si svoje procesné povinnosti plnil riadne a včas, uplatňoval všetky skutočnosti a dôkazy včas, konal hospodárne v záujme rýchleho prejednania veci. Rovnako je potrebné ako sa vyššie uvádza prihliadnuť aj na postoj strán v konaní. Žalobca vždy rešpektoval súdom ustanovené lehoty, riadne svoje podania doručoval a nespôsoboval žiadne prieťahy, resp. nijakým spôsobom nebránil tomu, aby konajúci súd mohol daný spor riadne prejednať a následne rozhodnúť. 29. Na podklade vyššie uvedeného vyslovil presvedčenie, že vyčerpávajúcim spôsobom osvedčil, že v danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 C. s. p. v dôsledku čoho sa javí spravodlivé a v súlade s dobrými mravmi nepriznať nárok na náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia žiadnej strane. Akcentujúc vyššie uvedené navrhoval v prípade, ak odvolací súd dospeje k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, rozhodnúť o priznaní nároku na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v zmysle § 257 C. s. p. tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, vrátane nároku na náhradu trov právneho zastúpenia. 30. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne; zotrval na svojich vyjadreniach a právnej argumentácii z konania na súde prvej inštancie. Zotrval na tom, že Zmluva o úvere je v súlade so všetkými súvisiacimi občianskoprávnymi predpismi, neobsahuje žiadne neprijateľné zmluvné podmienky a nie je dôvod ju považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Pokiaľ ide o výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov uviedol, že táto právna otázka bola definitívne vyriešená rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Nepovažoval za procesne prípustné rozhodovať v tejto otázke opačne. Princíp procesnej právnej istoty vyjadrený v čl. 2 ods. 2 C. s. p. platí bezvýhradne. V prípade, ak súd rozhoduje v rozpore s ustálenou súdnou praxou, nemôže sa zbaviť povinnosti odôvodniť svoje rozhodnutie s uvedením dôvodov, ktoré ho k takému rozhodnutiu vedú. Podľa Čl. 2 ods. 3 C. s. p. ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. 31. Uviedol, že Najvyšší súd SR sa vo svojom uznesení 3 Cdo 146/2017, zo dňa 22.2.2018 vyčerpávajúco venoval výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., podľa ktorého je zrejmá možnosť a tým aj nutnosť eurokonformného výkladu daného ustanovenia s poukazom na čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, pričom pri svojej argumentácií reagoval aj na rozsudok SD EÚ zo dňa 9.11.2016 vo veci c-42/15 Home Credit Slovakia a.s. proti O. W.. Výklad daného ustanovenia prezentovaný žalobcom je v rozpore so závermi vyslovenými už v niekoľkých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, ktoré sa touto problematikou zaoberali a v zmysle ktorých spomínané členenie splátky potrebné nie je. Ide o rozhodnutia 4 Cdo 211/2017, 4 Cdo 187/2017, 4 Cdo 65/2018, 3 Cdo 45/2018, 3 Cdo 132/2017, 2 Cdo 235/2017, 7 Cdo 98/2018. Tieto závery sa už považujú za ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít v zmysle Čl. 2 ods. 2 C. s. p. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 24.1.2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017 a rovnako z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 6.3.2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017, v ktorom najvyšší súd uviedol, že do pojmu ,,ustálená rozhodovacia prax“ je potrebné zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vyjadrené (nepublikované) rozhodnutia NS SR názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. 32. Pokiaľ ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, v prvom rade považoval za potrebné uviesť, že neexistuje zákonné obmedzenie financovania viacerých tovarov a služieb jedným spotrebiteľským úverom. Spotrebiteľ si môže vziať úver na financovanie jedného tovaru, viacerých tovarov, viacerých služieb, alebo kombinácie viacerých tovarov a služieb. Tieto tovary a služby môže financovať sčasti sám, alebo ich môže financovať výlučne z úverových zdrojov. Aj zákon č. 129/2010 Z. z. výslovne pripúšťa možnosť úverového financovania ako tovarov, tak aj služieb. Zo Zmluvy o úvere jednoznačne vyplýva, že žalobcovi bol poskytnutý úver na úhradu plnení, ktoré si žalobca dohodol s predávajúcim, t. j. spoločnosťou AUTOCENTRUM AAA Auto a.s. Prejav vôle žalobcu financovať úverom predmet financovania B vyplýva nielen zo Zmluvy o úvere, ale aj zo žiadosti o uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere podpísanej žalobcom a taktiež zo štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere rovnako podpísaných žalobcom. Uvedené služby si žalobca dojednal v rámci zmluvného vzťahu so spoločnosťou AUTOCENTRUM AAA Auto a.s. a s predmetnými poskytnutými službami súhlasil, čo osvedčil aj svojím podpisom na predmetnej faktúre ako aj poistnej zmluve. Dané služby v zmysle uvedenej faktúry, ktoré si žalobca objednal, nesúvisia s predmetom podnikania veriteľa a vznikli ako následok zmluvného dojednania medzi žalobcom a treťou osobou. Veriteľ v danom vzťahu vystupuje ako osoba poskytujúca úver, ktorého účelom bolo práve prefinancovanie služby špecifikovanej v predmetnej faktúre. Teda uvedený zmluvný vzťah je mimo dispozíciu veriteľa, nakoľko je len spoločnosťou, ktorej predmetom činnosti je najmä poskytovanie spotrebných úverov a teda v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytuje svojim klientom finančné prostriedky, o ktoré však musia klienti vopred požiadať. 33. Pokiaľ teda ide o financovanie predmetu financovania B veriteľ ako osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v úverovej zmluve poukazuje na financovanie predmetu kúpy, ktorý si žalobca dohodol s predávajúcim a je konkrétne vyjadrený vo faktúre, ktorej vystaviteľom je dodávateľ predmetných služieb a tovaru, a to spoločnosť AUTOCENTRUM AAA Auto a.s., a ktorú žalobca potvrdil svojím vlastnoručným podpisom. Veriteľ ani objektívne nemôže zasahovať do negociačného procesu kúpnopredajných vzťahov, či vzťahov o poskytovaní služieb, ktorý sa uskutočňuje mimo priestorov žalovaného. Nie bez významu je tu tiež skutočnosť, že veriteľ nepredáva ani auto, ani poistenie. Veriteľ len financuje tovar a služby podľa záujmu spotrebiteľa. Veriteľ nemá povinnosť hodnotiť cenu tovaru a služieb, ktorých výber neovplyvňuje. Výška kúpnej ceny je vecou dohody medzi kupujúcim a predávajúcim, to isté platí o výške poistného ako výsledku dohody medzi poistníkom a poisťovateľom. 34. Pokiaľ ide o výpočet RPMN poukázal na to, že povinné zmluvné poistenie nie je v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. v spojení so zákonom č. 381/2001 Z. z. súčasťou celkovej výšky úveru a RPMN a žalovaný nie je prijímateľom tohto plnenia. Potvrdením skutočnosti, že poistenie nebolo viazané na samotný úver je aj článok Poistenie zmluvy, kde je uvedené „V prípade individuálne dojednaného povinného zmluvného poistenia (ak nie je dojednanie poistenia sprostredkované Spoločnosťou) pri vydaní, resp. odobratí Predmetu financovania A Spoločnosťou ako dôsledok porušenia zmluvných povinností zo strany Klienta, Klient súhlasí, že Spoločnosť uzatvorí k vydanému, resp. odobratému Predmetu financovania A povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou Predmetu financovania A, pričom klient je povinný uhradiť Spoločnosti náklady rovnajúce sa uhradeným splátkam povinného zmluvného poistenia od momentu vzniku takéhoto poistenia do momentu zániku tohto poistenia predajom Predmetu financovania A v rámci realizácie záložného práva.“ Rovnako je v tomto článku uvedené: ,,Klient sa zaväzuje uzavrieť na Predmet financovania A pri jeho prevzatí v lehotách stanovených všeobecne záväznými právnymi predpismi povinne zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou Predmetu financovania A. Klient sa zaväzuje uvedené poistenie udržiavať a uhrádzať poistné po celú dobu trvania Zmluvného vzťahu.“ Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca nebol povinný uzavrieť Zmluvu na PZP preto, aby získal úver, ale preto, že mu táto povinnosť vyplýva zo zákona o PZP. Ako už uviedol, poistenie bolo čisto fakultatívny inštitút a uzavretie poistenia nebolo viazané na samotný úver, teda žalobcovi by bol poskytnutý úver na základe predmetných zmlúv aj v prípade, ak by odmietol poistenie. 35. Poukázal na § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý obsahuje definíciu celkových nákladov spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom, pričom v zmysle uvedeného považoval za zrejmé, že pokiaľ poistné nie je povinnou súčasťou zmluvy, ale iba fakultatívnou možnosťou, ktorú môže spotrebiteľ výslovne odmietnuť, nebolo potrebné sumu poistenia zahŕňať do výšky RPMN. 36. Pokiaľ ide o trovy konania, zastával názor, že niet dôvodu na aplikáciu § 257 C. s. p. a dôvody uvádzané žalobcom považoval za neurčité, nejasné a ničím nepodložené. Zdôraznil, že o aplikácii tohto ustanovenia rozhoduje súd na základe voľnej úvahy, avšak k možnej aplikácii môže pristúpiť len vtedy, ak sú kumulatívne splnené dve podmienky a to existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa a existencia výnimočných okolností. Žalobca vo svojom odvolaní žiadnym spôsobom neuviedol, v čom by dôvody hodné osobitného zreteľa mali spočívať. Žalobca nepreukázal súdu ani svoj majetkový príjem, aktuálny zamestnanecký, či iný pomer, resp. aktuálnu sociálnu situáciu. Žalobca teda odvolanie voči uzneseniu o trovách relevantne neodôvodnil, nepredložil súdu také tvrdenia a dôkazy, z ktorých by nepriznanie povinnosti na náhradu trov konania mohol vyvodiť, a preto žalovaný zastáva názor, že sú splnené predpoklady na to, aby bol žalobca zaviazaný k náhrade trov konania, ktoré vznikli žalovanému a niet dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre existenciu ktorých by súd mohol rozhodnúť tak, že žalovanému náhradu trov neprizná. 37. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že vyjadrenie žalovaného považuje za v celom rozsahu rozporuplné po skutkovej, vecnej ako aj po právnej stránke, pričom bližšie ozrejmil, v čom tieto rozpory spočívajú a v podstate zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu, resp. túto bližšie rozviedol; súčasne podrobil kritike rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 22.2.2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2018, ktoré považoval za porušujúce zásadu retroaktivity a uviedol vlastný pohľad na výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. 38. Žalovaný v odvolacej duplike v celom rozsahu zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a právnej argumentácii z konania pred súdom prvej inštancie, ako aj na vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Zdôraznil, že žalobca úplne ignoruje, že rozdelenie splátok na istinu, úrok a príslušenstvo sa v zmluve nachádza a to konkrétne v splátkovom kalendári, kde sú všetky časti splátky vyčerpávajúcim spôsobom rozpísané. Splátkový kalendár je neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere obsahuje termíny jednotlivých splátok s ich rozlíšením na istinu, úroky a poplatky. Vo vzťahu k posudzovaniu spotrebiteľa ako priemerného spotrebiteľa, ktorý má v porovnaní s predávajúcim nižšie právne povedomie uviedol, že ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany má v právnom systéme svoje opodstatnenie, avšak má aj svoje hranice dané jednak zásadou spravodlivosti, účinnosti ochrany ohrozeného, resp. porušeného práva, rovnosti strán a jednak princípmi ako sú vigilantibus iura, nemunem ladedere a pod. Bez rešpektovania uvedených zásad a princípov by došlo k neprípustnému zvýhodňovaniu dlžníka oproti veriteľovi. Hoci teda spotrebiteľ vystupuje ako slabšia zmluvná strana, vychádza sa z priemerného spotrebiteľa, teda spotrebiteľa, ktorý má primerané množstvo informácií a je v rozumnej miere pozorný a obozretný, a to s ohľadom na jeho sociálne, kultúrne a jazykové faktory. Od takéhoto spotrebiteľa sa teda vyžaduje určitá miera pozornosti, ktorá spočíva v tom, že spotrebiteľ musí vykonať určitú kontrolu, aký tovar kupuje alebo akú zmluvu uzatvára. V tomto smere poukázal na definíciu Európskeho súdneho dvora (C-315/92), ktorý uviedol, že sa vychádza z takého spotrebiteľa, ktorého inteligenčný kvocient nie je na hranici demencie, ale ktorý je schopný sa slobodne rozhodnúť. 39. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.6.2021 (§ 219 ods. 3 C. s. p.). 40. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 41. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na dostatočné skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal so všetkými právne relevantnými aspektmi prejednávaného prípadu; dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad; v napadnutom rozsudku spoľahlivým spôsobom objasnil, logicky a presvedčivo odôvodnil ako vec právne posúdil. 42. Žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nevyrovnal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolaciemu súdu sa preto javí úloha vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 C. s. p.) ako kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalobcom prezentované „podstatné tvrdenia“ v odvolaní boli vo všetkých súvislostiach zodpovedané v dôkladnej a presvedčivej argumentácii súdu prvej inštancie. 43. Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Na uvedenom základe, neboli z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky žalobkyne spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 44. Na margo námietky žalobcu, že Zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok a preto je bezúročná a bez poplatkov, odvolací súd predovšetkým uvádza, že obsahovou súčasťou Zmluvy o úvere je splátkový kalendár, ktorý takého členenie obsahuje. Odvolací súd zároveň uvádza, že interpretáciu § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti má obsahovať výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, možno považovať za definitívne vyriešenú nielen uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.10.2019, sp. zn. 7 Cdo 112/2019, ale aj rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.4.2018, sp. zn. 4 Cdo 187/2017, zo dňa 22.11.2018, sp. zn. 3 Cdo 45/2018, zo dňa 26.9.2018, sp. zn. 4 Cdo 65/2018, zo dňa 26.8.2019, sp. zn. 2 Cdo 186/2018, zo dňa 13.6.2019, sp. zn. 6 Cdo 113/2018, zo dňa 25.2.2020, sp. zn. 1 Cdo 183/2018. Vo všetkých týchto rozhodnutiach najvyšší súd posudzoval správnosť interpretácie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. (obsahovo zodpovedá neskoršiemu § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z.) pričom dospel k záveru, že gramatickým a eurokonformným výkladom nemožno od dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa uvedeného zákona žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úroky a poplatky). 45. Vo vzťahu k uvedenej otázke odvolací súd zároveň upriamuje pozornosť aj na výsledok konania pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C-331/18 TE proti Pohotovosť, s.r.o. podporujúci výklad prezentovaný odvolacím súdom a vyššie citovanými rozhodnutiami najvyššieho súdu. V predmetom konaní Súdny dvor EÚ (šiesta komora) rozsudkom zo dňa 5.9.2019 prijal záver v zmysle ktorého Článok 10 ods. 2 písm. h) až j) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, podľa ktorej musí zmluva o úvere špecifikovať rozpis každej splátky určenej, podľa prípadu, na amortizáciu istiny, splatenie úrokov a ostatných nákladov. Zároveň konštatoval, že článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1 Smernice 2008/48, ako boli vyložené rozsudkom zo dňa 9.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia (C-42/15, EU:C:2016:842) sa majú uplatniť na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením tohto rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku. 46. K námietke žalobcu, že konajúci súd sa vo svojom odôvodnení absolútne nezaoberá jeho argumentáciou ohľadom nesprávnosti výpočtu výšky RPMN, ktorý je v priamej súvislosti s nesprávne určenou celkovou čiastkou, odvolací súd uvádza, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nebol povinný uzavrieť Zmluvu na PZP, aby získal od žalovaného úver za ponúkaných podmienok, ale preto, že mu taká povinnosť vyplývala zo zákona o PZP, z toho logicky vyplýva, že žalovaný nebol povinný zahrnúť údaj o PZP do výpočtu RPMN; námietka žalobcu o nesprávnom výpočte RPMN je preto bez právnej relevancie. Pokiaľ ide o posúdenie poplatku 350 eur ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, k tomuto možno dodať len toľko, že správnosť záverov súdu prvej inštancie nie je spôsobilá zmeniť námietka žalobcu založená na vytrvalom ignorovaní skutočnosti, že spotrebiteľský úver mu bol poskytnutý na prefinancovanie tých tovarov a služieb, o ktoré sám požiadal a teda dohoda o prefinancovaní (aj) „doplnkového zákazníckeho servisu“ v sume 350 eur, predstavuje dohodu týkajúcu sa hlavného predmetu plnenia, ktorý si žalobca sám, individuálne, vyjednal. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že od žalovaného nedostal za službu „doplnkový zákaznícky servis“ žiadne protiplnenie, pretože žalovaný nebol povinný poskytnúť žalobcovi službu „doplnkový zákaznícky servis“; záväzkom žalovaného bolo poskytnúť žalobcovi finančné plnenie - úver (aj) na prefinancovanie služby „doplnkový zákaznícky servis“; tento záväzok si žalovaný splnil. V tejto súvislosti je nenáležitý poukaz žalobcu na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 4.6.2009 vo veci Pannon GSM Zrt. V. Erzsébet Sustikné Gyorfi, sp. zn. C-243/08, nakoľko tento je založený na úplne inom skutkovom a právnom základe. 47. Odvolací súd záverom poznamenáva, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, pokiaľ je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom, čo v danej veci nepochybne je. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania ( IV. ÚS 340/2004). 48. Žalobca odvolaním napadol aj výrok o trovách konania a to s poukazom na to, že súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať § 257 C. s. p. 49. Podľa § 257 C. s. p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 50. Žalobca dôvody hodné osobitného zreteľa videl v tom, že došlo k zmene procesnej situácie, ktorú bližšie nešpecifikoval, poukazoval na sociálne aspekty, ktoré mali spočívať najmä v tom, že nepriznanie trov konania žalovanému by nemalo žiaden dopad na jeho ekonomickú stránku; vlastnú nepriaznivú ekonomickú alebo sociálnu situáciu však ničím nepreukázal; napokon poukazoval na to, že svoje procesné povinnosti si plnil riadne a včas. 51. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd uvádza, že zásada úspechu v konaní vyjadrená v § 255 C. s. p. spočíva v tom, že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo alebo právom chránený záujem (či procesne nezavinil zastavenie konania), by mal mať právo na náhradu nákladov, ktoré pri tejto procesnej činnosti vynaložil proti strane, ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Bolo by v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, ak by Civilný sporový poriadok neumožňoval v konaní úspešnej strane odstrániť zmenšenie jej majetkovej sféry spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto zasahoval, čo by napokon bolo v rozpore aj s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej ochrany. K interpretácii a aplikácii § 257 C. s. p., ktorý túto zásadu umožňuje prelomiť, musí preto súd pristupovať celkom výnimočne. Táto požiadavka vyplýva aj zo samotného textu zákona, podľa ktorého nepriznanie náhrady trov konania môže byť len výnimočné a môžu ho ospravedlniť iba dôvody hodné osobitného zreteľa. Hodno zároveň zdôrazniť, že ustanovenie § 257 C. s. p. neslúži tomu, aby zmierňovalo majetkové rozdiely medzi procesnými stranami; dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 257 C. s. p. preto nemôže spočívať iba v tom, že priznanie náhrady trov konania by jednej sporovej strane privodilo väčšiu ujmu ako strane druhej, ale slúži na riešenie situácií, v ktorých je nespravodlivé aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy znášal náhradu trov konania, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Takéto rozhodnutie sa preto bude javiť ako spravodlivé najmä s ohľadom na existenciu okolností súvisiacich s predprocesným štádiom sporu, správaním sa strán v tomto štádiu, príp. osobitnými okolnosťami uplatnenia nároku. 52. Odvolací súd ďalej pripomína, že § 257 C. s. p. nezakladá jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého súd skúma, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Nie je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane sporu priznať náhradu trov konania podľa § 257 C. s. p.; predmetné zákonné ustanovenie súdu umožňuje, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, má vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pre záver o dôvodnosti použitia § 257 C. s. p. nie je namieste, aby výnimočnosť prípadu z hľadiska aplikácie cit. ustanovenia spočívala len v okolnostiach hmotnoprávnej povahy alebo všeobecnom závere o určitom druhu nároku či obvyklých okolnostiach vedúcich k uplatneniu nároku. Nejde o automatické pravidlo, ale o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá nepriznanie úspešnej strane sporu pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 C. s. p.). 53. V nadväznosti na uvedené interpretačné východiská odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom uvádzané dôvody, pre ktoré by súd mal aplikovať § 257 C. s. p. majú len všeobecnú povahu a nezakladajú žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by bol zároveň tak výnimočný, aby súd mohol rozhodnúť o náhrade trov konania za použitia § 257 C. s. p. 54. V danom prípade žalobca nesie plnú procesnú zodpovednosť za neúspech v spore. A pretože súd prvej inštancie žalobu zamietol, správne rozhodol, keď žalovanému v súlade so zásadou úspechu normatívne vyjadrenou v § 255 ods. 1 C. s. p. priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 55. A keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 56. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).