Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/5/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414210313 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1414210313.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej, v právnej veci žalobcu Energetic Systems, s.r.o., Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, IČO: 46 780 751, práv. zast.: JUDr. Tomáš Balážik, advokát, Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, proti žalovanému FUNDUS, s.r.o., Agátová 4D, 841 01 Bratislava, IČO: 36 330 787, o zaplatenie 55.350,- EUR s prísl. a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 10Cb/178/2014-613 zo dňa 2.10.2019 jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 10Cb/178/2014-613 zo dňa 2.10.2019 p o t v r d z u j e . Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že právny predchodca žalobcu, spoločnosť REAL- DESIGN spol. s r.o., sa žalobou doručenou súdu dňa 6.6.2014 domáhal, aby súd uložil právnemu predchodcovi žalovaného, spoločnosti HORSEN, s.r.o., povinnosť zaplatiť mu sumu 55.350,- EUR s príslušenstvom, z titulu neuhradenia odmeny za zabezpečenie vydania právoplatného územného rozhodnutia o umiestnení stavby, ktorú mal právny predchodca žalovaného uhradiť v zmysle mandátnej zmluvy na inžiniersku činnosť pre stavbu polyfunkčný objekt: Seberíniho ul. Bratislava zo dňa 10.7.2009. Právny predchodca žalobcu a právny predchodca žalovaného uzavreli dňa 10.7.2009 mandátnu zmluvu na inžiniersku činnosť pre stavbu polyfunkčný objekt Seberíniho ul. v Bratislave, predmetom ktorej bolo aj zabezpečenie vydania právoplatného územného rozhodnutia o umiestnení stavby. Právny predchodca žalovaného zaplatil právnemu predchodcovi žalobcu na základe faktúry č. 090010 zálohu v sume 40.000,-EUR, pričom 15.000,-EUR z tejto zálohy malo byť zúčtovaných k odmene za zabezpečenie vydania právoplatného územného rozhodnutia. V zmysle mandátnej zmluvy bol právny predchodca žalobcu povinný zabezpečiť vydanie právoplatného rozhodnutia o umiestnení stavby v lehote do 150 dní odo dňa odovzdania projektovej dokumentácie pre územné rozhodnutie, pričom v tejto lehote mala byť započítaná aj 30 dňová lehota, počas ktorej mal právny predchodca žalobcu zapracovať vyjadrenia, stanoviská a súhlasy dotknutých orgánov do projektovej dokumentácie pre územné rozhodnutie. Právny predchodca žalovaného odovzdal projektovú dokumentáciu dňa 21.7.2009. Územné rozhodnutie č. SÚ/CS456/2010/2014/Pix bolo vydané stavebným úradom dňa 21.1.2011, pričom právoplatnosť nadobudlo dňa 14.11.2011. Právny predchodca žalobcu následne faktúrou č.11VF029 zo dňa 28.11.2011, splatnou dňa 28.12.2011, vyfakturoval právnemu predchodcovi žalovaného sumu 55.350,-EUR ako odmenu za zabezpečenie vydania územného rozhodnutia o umiestnení stavby v zmysle čl. II ods. 2.1.2 zmluvy. Táto suma bola vypočítaná po odpočítaní uhradenej zálohy vo výške 15.000,-EUR. Právny predchodca žalovaného a následne aj žalovaný odmietli žalobcovi, predtým jeho právnemu predchodcovi, vyfakturovanú sumu uhradiť, nakoľko mali za to, že právoplatné územné rozhodnutie bolo vydané so značným omeškaním, pričom niektoré činnosti, ktoré vydaniu územného rozhodnutia predchádzali musel namiesto právneho predchodcu žalobcu vykonať sám právny predchodca žalovaného. Žalovaný namietal aj to, že právny predchodca žalobcu nesplnil ani ďalšie zmluvné podmienky na to, aby mu vznikol nárok na vystavenie faktúry a následne na jej úhradu. Keďže mal žalovaný za to, že právny predchodca bol s plnením v omeškaní, podal voči nároku žalobcu hmotnoprávnu námietku započítania vo výške 50.520,-EUR, pozostávajúcu zo zmluvných pokút a vrátenia časti uhradenej zálohy. 3. Súd prvej inštancie mal za to, že v konaní nebola preukázaná dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku. Medzi stranami sporu bolo sporné, či žalobcovi a pred tým jeho právnemu predchodcovi vznikol v zmysle mandátnej zmluvy zo dňa 10.7.2009 nárok na odmenu fakturovanú faktúrou č. 11VF029 vo výške 55.350,- EUR. V súvislosti s tým bolo sporné, či právny predchodca žalobcu plnil predmet zmluvy v časti zabezpečenie vydania právoplatného územného rozhodnutia o umiestnenie stavby riadne a včas, ako aj to či právoplatné územné rozhodnutie bolo právnemu predchodcovi žalovaného riadne protokolárne v zmysle mandátnej zmluvy odovzdané. Z predmetnej mandátnej zmluvy vyplýva, že právny predchodca žalobcu sa zaviazal pre právneho predchodcu žalovaného zabezpečiť výkony inžinierskych a ostatných činností, medzi ktoré patrilo aj zabezpečenie vydania právoplatného územného rozhodnutia o umiestnení stavby, a to na základe projektovej dokumentácie dodanej právnym predchodcom žalovaného. Toto právoplatné územné rozhodnutie sa právny predchodca žalobcu zaviazal zabezpečiť v lehote 150 dní odo dňa odovzdania projektovej dokumentácia s tým, že v tejto lehote bola započítaná aj 30-dňová lehota, počas ktorej bol povinný zapracovať vyjadrenia, stanoviská a súhlasy dotknutých orgánov do projektovej dokumentácie. Z predložených dôkazov vyplýva, že právny predchodca žalovaného odovzdal projektovú dokumentáciu právnemu predchodcovi žalobcu dňa 21.7.2009 s tým, že následne boli v projektovej dokumentácii vykonané 3 revízie. Posledná revízia č. 03 bola právnemu predchodcovi žalobcu doručená dňa 19.5.2010. Územné rozhodnutie č.j. SÚ/CS 456/2010/2014/Pix zo dňa 21.1.2011 bolo príslušným stavebným úradom vydané 21.1.2011, pričom k jeho správoplatneniu došlo až 14.11.2011. Z uvedeného vyplýva, že aj ak by zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k odovzdaniu bezvadnej projektovej dokumentácie až 19.5.2010, ku dňu vydania územného rozhodnutia 21.1.2011 bol právny predchodca žalobcu v omeškaní 247 dní, pričom ku dňu právoplatnosti to bolo 543 dní. 4. Z uvedeného vyplývalo, že aj keby súd vychádzal zo skutočnosti, že projektová dokumentácia bola riadne odovzdaná až po poslednej revízii, právny predchodca žalobcu bol oproti zmluvne dohodnutej lehote v značnom omeškaní. Ak mal právny predchodca žalobcu vedomosť o predložení neodbornej projektovej dokumentácie, ktorá mala spôsobiť nesplnenie zmluvy, mal v zmysle čl. VII ods. 7.3 písomne upozorniť právneho predchodcu žalovaného na nevhodnosť takýchto podkladov, a to tak vo veci vydania územného rozhodnutia, ako aj vo veci vybavenia súhlasu pre výrub drevín. Takéto upozornenie však žalobca súdu ako dôkaz nepredložil, takže súd mal za to, že v tom čase považoval projektovú dokumentáciu odovzdanú právnym predchodcom žalovaného za kompletnú. Súd navyše poukázal na ust. čl. II ods. 2.2 mandátnej zmluvy, z ktorého vyplýva, že právny predchodca žalobcu sa ako mandatár zaviazal predmet zmluvy vykonať riadne na svoje náklady a nebezpečenstvo a v dohodnutom čase odovzdať mandantovi výsledky jeho činnosti. Bol pritom povinný v rámci realizácie predmetu zmluvy zabezpečiť všetky rozhodnutia, stanoviská, vyjadrenia dotknutých orgánov, inštitúcií, účastníkov, ako aj iné podklady, správy, protokoly a pod. potrebné pre splnenie predmetu zmluvy. Vzhľadom na uvedené neobstojí argumentácia žalobcu, že právny predchodca žalovaného predlžoval konanie s vybavovaním súhlasu vlastníkov susedných pozemkov, či súhlasu na výrub drevín, nakoľko v zmysle zmluvy mal aj tieto súhlasné stanoviská vybavovať právny predchodca žalobcu. Súd poukázal aj na list právneho predchodcu žalobcu adresovaný právnemu predchodcovi žalovaného zo dňa 11.6.2012, v ktorom sám právny predchodca žalobcu uviedol, že k obštrukciám dochádzalo nie zo strany právneho predchodcu žalovaného, ale zo strany správnych orgánov či susedov dotknutých pozemkov, čo viedlo k neplneniu zmluvne prísne stanovených lehôt, ktoré boli podľa neho stanovené v neprospech mandatára. Súd v súvislosti s tým odkázal na čl. III ods. 3.6 zmluvy, podľa ktorého ak právny predchodca žalobcu vedel, že nedôjde k dodržaniu termínov, pričom mal za to, že ich ani čiastočne nezavinil on, mal sa s právnym predchodcom žalovaného dohodnúť na novom termíne pre vykonanie príslušnej časti predmetu zmluvy. Žalobca však takúto dohodu, alebo aspoň pokus o dohodu o posune termínu súdu nepreukázal. Súd mal teda za to, že právny predchodca žalobcu pri plnení predmetu zmluvy v časti zabezpečenia právoplatného územného rozhodnutia nepostupoval s odbornou starostlivosťou, čo preukazoval aj fakt, že po podaní prvej žiadosti o vydanie územného rozhodnutia dňa 19.10.2009, stavebný úrad toto konanie zastavil uznesením č.k. SÚ/2009/19746-2/Pix, a to z dôvodu nezaplatenia správneho poplatku vo výške 16,50 EUR. Napriek obrane žalobcu, že omylom nedošlo k spárovaniu platby a že v tom čase nebola projektová dokumentácia aj tak kompletná, mal súd za to, že jeho právny predchodca mal riadne tento poplatok uhradiť a pokračovať v konaní podľa inštrukcií stavebného úradu. Aj týmto neodborným postupom došlo k následnému omeškaniu zo strany právneho predchodcu žalobcu. 5. Súd prvej inštancie mal ďalej za to, že z ust. čl. V ods. 5.5.2 zmluvy vyplýva, že odmenu za vykonanie časti predmetu zmluvy zaplatí mandant na základe čiastkovej faktúry vystavenej po písomnom prevzatí právoplatného územného rozhodnutia. Na to nadväzuje aj čl. VII ods. 7.1 zmluvy, podľa ktorého mal predmet zmluvy odovzdať právny predchodca žalobcu na základe písomného protokolu, pričom tento článok ustanovuje aj to, aké náležitosti mal protokol obsahovať. Z uvedeného vyplýva, že nárok na odplatu právnemu predchodcovi žalobcu nevznikol v zmysle § 571 ods. 2 Obch. zák., nakoľko zmluva predpokladala stanovený cieľ jeho činnosti, ktorý mal byť právnemu predchodcovi žalovaného protokolárne odovzdaný. V danom prípade žalobca nepreukázal, žeby jeho právny predchodca protokolárne odovzdal právnemu predchodcovi žalovaného predmetné právoplatné územné rozhodnutie. Žalobca preukázal len to, že doručil právnemu predchodcovi žalovaného faktúru č. 11VF029. To, že spolu s faktúrou doručil aj list (č.l. 169 spisu), ktorým oznámil právnemu predchodcovi žalovaného, že mu zasiela na podpis preberací protokol a rozhodnutie o umiestnení stavby č. 571, súd za preukázané nemal. Žalobca sa snažil doručenie listu preukázať predložením podacieho lístka z pošty, avšak na tomto nie je uvedený dátum podania zásielky a rovnako tak nie je uvedený dátum ani na predmetnom liste, pričom na iných listoch zasielaných právnemu predchodcovi žalovaného v tom čase a doručených súdu ako dôkaz, dátum vždy uvedený bol. Súd mal za to, že žalobca nepreukázal ani doručenie právoplatného územného rozhodnutia, keďže súdu síce ako dôkaz boli predložené dve kópie tohto rozhodnutia, pričom na jednej je vyznačená doložka právoplatnosti, avšak to nijak nepreukazuje jeho doručenie a odovzdanie v zmysle mandátnej zmluvy právnemu predchodcovi žalovaného. Tento fakt navyše potvrdila aj výpoveď svedka Ing. M., ktorý uviedol, že bol na predmetnom rozhodnutí osobne vyznačiť právoplatnosť. Ak by teda bolo právoplatné územné rozhodnutie doručované právnym predchodcom žalobcu, nemal by dôvod si dávať vyznačiť právny predchodca žalovaného opätovne. Rovnako tak nie je možné prihliadať na tvrdenie žalobcu, že v zmysle čl. VII ods. 7.1 sa rozhodnutie v prípade bezdôvodného odmietnutia považuje za doručené jeho právoplatnosťou, nakoľko ako bolo už vyššie uvedené, žalobca nepreukázal, že sa vôbec pokúšal o protokolárne odovzdanie právoplatného rozhodnutia a zároveň z listov právneho predchodcu žalovaného zo dňa 19.12.2011 a 13.11.2012 vyplýva, že faktúru vrátil s odôvodnením, že jej výška nezodpovedá vykonanej činnosti a následne oznámil aj to, že k faktúre neboli priložené prílohy vyžadované mandátnou zmluvou. Ani samotná faktúra, ktorej doručenie bolo preukázané teda nebola vrátená bez odôvodnenia. Súd taktiež nemal za preukázané, že právnemu predchodcovi žalovaného bol doručený preberací protokol o odovzdaní právoplatného územného rozhodnutia, nakoľko tento nebol žalobcom v konaní vôbec predložený, čím je spochybnená jeho existencia ako taká. 6. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že aj keby mal súd za to, že právny predchodca žalovaného konal riadne a omeškanie nespôsobil on, nedošlo k splneniu ust. zmluvy o odovzdaní predmetu činnosti v zmysle čl. III ods. 3.2 zmluvy, keďže doručenie právoplatného územného rozhodnutia a preberacieho protokolu nebolo preukázané. Za preukázané mal súd len doručenie faktúry č. 11VF029, avšak táto mala byť v zmysle ust. čl. 5.5.2 zmluvy vystavená až po písomnom prevzatí právoplatného rozhodnutia o umiestnení stavby mandantom. Z tvrdení žalobcu vyplývalo, že faktúru mal jeho právny predchodca doručovať spolu s preberacím protokolom a právoplatným územným rozhodnutím. Čiže aj v prípade, ak by v konaní preukázal ich doručenie, došlo by zo strany právneho predchodcu žalobcu k porušeniu vyššie spomínaného ust, zmluvy, nakoľko k jej vystaveniu a doručeniu by došlo predčasne. Napriek tomu, že žalobca ani jeho právny predchodca v konaní nepreukázali, že by im vznikol nárok na úhradu fakturovanej sumy v zmysle faktúry č. 11VF029, mal súd za to, že z predložených listinných dôkazov, ako aj z výpovedí svedkov vyplývalo, že žalobca do istého času vyvíjal činnosť na vydanie územného rozhodnutia, aj keď nie vždy pritom konal s odbornou starostlivosťou. O neodbornosti vypovedá aj mail z 29.3.2011, v ktorom právny predchodca žalovaného požiadal právneho predchodcu žalobcu o to, aby nevykonával žiadnu činnosť až do odvolania. Z vykonaných dôkazov vyplývala však aj tá skutočnosť, že vo viacerých veciach konal právny predchodca žalovaného sám, napriek tomu, že mal v zmysle mandátnej zmluvy konať právny predchodca žalobcu. Súd teda nemohol vyhovieť žalobe, ktorou si žalobca, resp. jeho právny predchodca nárokoval zaplatiť odmenu za riadne a včasné zabezpečenie právoplatného územného rozhodnutia. Súd však poukazuje na fakt, že právny predchodca žalovaného uhradil právnemu predchodcovi žalobcu zálohu vo výške 40.000,-EUR, z ktorej časť 15.000,-EUR mala predstavovať práve zálohu za vykonanie predmetu zmluvy - zabezpečenie právoplatného územného rozhodnutia. Súd mal za to, že táto záloha predstavuje adekvátnu časť odmeny za konanie právneho predchodcu žalobcu za vykonanú činnosť. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pričom sa súd nezaoberal bližšie hmotnoprávnou námietkou žalovaného na započítanie sumy 50.520,-EUR z titulu zmluvných pokút a vrátenia časti zálohy, nakoľko zo strany žalovaného nešlo v zmysle § 147 ods. 2 C.s.p. o vzájomnú žalobu, ale len o procesnú obranu spočívajúcu v námietku započítania pre prípad zistenia, že by pohľadávka žalobcu bola dôvodná. 7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy žalobcu, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na druhej strane súd žalovanému pripustil dôkazy - vypočutie svedkov, kde súd uprednostnil nepodložené tvrdenia svedkov v rozpore s materiálnou pravdou vo veci samej (spis na stavebnom úrade a dôkazy založené žalobcom na súde prvej inštancie), čím došlo k porušeniu rovnosti strán sporu pred súdom. Zdôraznil, že ani žalovaný nikdy nereklamoval pred začatím súdneho konania, žeby žalobca nedoručil právoplatné Územné rozhodnutie č. j. SÚ/CS 456/2010/2014/Pix s vyznačením právoplatnosti 14.11.2011 - vydané stavebným úradom M.č. Ružinov - Bratislava pre POLYFUNKČNÝ OBJEKT SEBERÍNIHO spolu s Faktúrou f č. 11VF029 9/24 vo výške 73.200,-EUR, mínus poskytnutého preddavku (zálohy) vo výške - 17.850,- EUR spolu k úhrade o výške 55.350,-EUR a z dokazovania vyplýva, že žalovaný predmetné Územné rozhodnutie použil na vydanie stavebného povolenia, kde obišiel žalobcu v rozpore s mandátnou zmluvou v rozpore s poctivým obchodným stykom. Súd prvej inštancie nevzal potom ani na zreteľ, že samotné predmetné územné rozhodnutie treba vnímať ako dôkaz listiny vydanej orgánom verejnej moci. Z predložených písomných dôkazov žalobcom je jednoznačne preukázané, že omeškanie zapríčinil si sám žalovaný, čo vyplýva z písomných dôkazov a nie tvrdených zmätočných výpovedí svedkov žalovaného, ktorí nijakým spôsobom tiež nepreukázali svoje tvrdenia písomnými dôkazmi. Poukázal na ust. mandátnej zmluvy Čl. III bod. 3.6, pričom pre počítanie lehôt prípadného omeškania podľa mandátnej zmluvy nedošlo, aj keď navonok by sa to tak mohlo javiť, avšak potrebné je sledovať čas jednotlivých úkonov mandanta k mandatárovi = odovzdanie bezvadných podkladov na obstaranie veci mandatárom pre mandanta. Od takéhoto odovzdania podkladov mandanta mandatárovi, mandatár nebol v omeškaní s plnením zmluvy (150 dní). Taktiež samotná mandátna zmluva riešila, kedy mandatár nie je v omeškaní ak ide o predlženie zákonných lehôt na vydanie rozhodnutia príslušným orgánom, t.j. oddialenie nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia z dôvodu podania opravného prostriedku účastníkom územného konania; v tomto prípade ide o liberačný dôvod, ktorý preukazuje nezavinenie omeškania mandatára s plnením svojej úlohy zo zmluvy. Z predmetných doložených dôkazov, ktorých je evidentné, že žalovaný vytvoril také prieťahy v územnom konaní (nekvalitou spracovanie PD a technických riešení), ktoré žalobca nemohol ovplyvniť ani pri najlepšej vôle skrátenie termínu. Žalobca konal a vždy bezodkladne upozorňoval žalovaného, ktoré musel žalovaný odstrániť a žalobcovi tým vznikali stále vyššie náklady na obstaranie UR. Takejto komunikácie medzi žalobcom a žalovaným je omnoho viacej, avšak žalobca predložil vyššie uvedené dôkazy, ktoré dostatočne súdu preukazujú nečinnosť a neschopnosť žalovaného plniť zmluvné podmienky. Z predložených dôkazov je aj zrejmé, že podklady na vybavenie UR a jednotlivých stanovísk dotknutých orgánov a organizácií sám žalovaný odovzdal oneskorene a mnohokrát s takými vadami, ktorí sa museli niekoľkokrát odstraňovať v rámci revízii projektov 1 až 3. Nie je možné ani tvrdiť súdom prvej inštancie, že žalovaný odovzdal projektovú dokumentáciu 21.7.2009, ale bezvadná projektová dokumentácia bola žalobcovi odovzdaná žalovaným až 21.5.2010. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť. 8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol odvolanie odmietnuť. Uviedol, že žalobca v odvolaní uviedol nové skutkové tvrdenie, ktoré neuviedol v prvostupňovom konaní, a to konkrétne, že poštou doručoval žalovanému rovnopis právoplatného územného rozhodnutia žalovanému spolu s preberacím protokolom preto, lebo predtým odmietol žalovaný osobne prevziať tieto dokumenty od žalobcu, z čoho následne žalobca odvodzuje vznik právnej domnienky doručenia týchto dokumentov žalovanému z dôvodu jeho odmietnutia osobne ich prevziať. Toto tvrdenie o osobnom doručovaní dokumentov žalobcom žalovanému, nie je pravdivé rovnako, ako nie je pravdivé jeho tvrdenie o tom, že tieto dokumenty poslal žalobca žalovanému poštou. Skutočnosti, ktoré žalobca uvádza na svoju obranu pri zdôvodňovaní toho, že nebol v omeškaní s dodaní jednotlivých plnení, za ktoré si žalovaný v rámci kompenzačnej námietky uplatnil zmluvné pokuty voči žalobcovi, žalobca neuvádzal v konaní, v ktorom sa vôbec nevenoval svojej obrane voči tvrdeniam žalovaného o existencii jeho protinárokov na zaplatenie zmluvnej pokuty za omeškania s dodaním ďalších plnení podľa mandátnej zmluvy. Vzhľadom na koncentračnú zásadu žalobca nemôže tieto tvrdenia produkovať až v odvolaní. 9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 10.2.2021. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 10. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 11. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. Súd prvej inštancie správne ustálil, že v konaní nebola preukázaná dôvodnosť žalobcovho nároku. Z listinných dôkazov a výpovedí svedkov bolo preukázané, že žalobcovi nevznikol nárok na úhradu fakturovanej sumy v zmysle fa č. 11VF029, pričom žalobca nepreukázal riadne a včasné plnenie uzatvorenej mandátnej zmluvy so žalovaným, spočívajúce v zabezpečení právoplatného územného rozhodnutia, doručenia tohto rozhodnutia, ako ani jeho protokolárneho odovzdania. K námietke nevykonania dôkazov žalobcu, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v ustanovení § 191 C.s.p. je normatívne rozvinutý princíp voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). Uvedený princíp znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Nevyhnutným pojmovým predpokladom tohto konceptu hodnotenia dôkazov je však náležité odôvodnenie procesu prisudzovania dôkaznej sily jednotlivým vykonaným dôkazom v odôvodnení meritórneho rozhodnutia. Právna úprava nestanovuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti, avšak hodnotenie dôkazov neznamená ľubovôľu - hodnotiaca úvaha údu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd má preto za preukázané, že postup súdu prvej inštancie, na základe ktorého starostlivo zvážil dôležitosť jednotlivých dôkazov bol správny, pričom zároveň jasne a výstižne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie vysvetlil aj spôsob ich hodnotenia. 13. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom podaného odvolania viazaný a vzhľadom k tomu, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie náležite nevysporiadal a vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, v ďalšom sa odvolací súd už obmedzil len na skonštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie v tom, že v súlade s čl. III ods. 3.6 zmluvy, podľa ktorého ak právny predchodca žalobcu vedel, že nedôjde k dodržaniu termínov (a to aj z dôvodu zmeny mandátnej zmluvy vo forme jej dodatkov) mal postupovať tak aby došlo k zmene zmluvy v časti termínu plnenia alebo mohol od zmluvy odstúpiť. Žalobca nepožiadal o zmenu termínu plnenia mandátnej zmluvy a preto bol povinný zmluvu plniť v rozsahu v akom bola uzavretá. 14. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie jasným a dostatočným spôsobom vysvetlil závery svojho rozhodnutia, a to nielen skutkové, ale aj právne. Zo strany súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku boli dané odpovede na všetky podstatné okolnosti sporovej právnej veci, ktoré boli v konaní pred okresným súdom namietané. Už je rozhodovacou činnosťou nielen Najvyššieho súdu SR, ale aj Ústavného súdu SR ustálené, že pokiaľ odôvodnenie rozhodnutia súdu stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo sporovej strany na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Opätovne krajský súd považuje za potrebné poukázať na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, ktorý za protiústavné a arbitrárne považuje len tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchýlne od veci samej alebo aj extrémne nelogické, so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti, o ktorý prípad tu v danej sporovej právnej veci nešlo (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, uznesenie Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 476/2017 - 14 zo dňa 1. augusta 2017). 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 369 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovaného nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže mu žiadne nevznikli. 16. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).