Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/31/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1398899688 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1398899688.4 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobkyne: Q. Č., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXXX/XX, Q., zastúpená Mgr. Eva Braxatorisová, advokátka, so sídlom Trenčianska 17, Bratislava, proti žalovaným: 1/ T. Č., narodený XX.X.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, I. U. R., zastúpený JUDr. Lýdia Rácková, advokátka, so sídlom Lichnerova 72, Senec, 2/ B. L., narodená XX.X.XXXX, trvale bytom F. Y. XXX, 3/ C. Č., narodená X.X.XXXX, trvale bytom F. Y. XXX, žalované 2/, 3/ zastúpené žalovaným 4/, 4/ N. Č., narodený X.X.XXXX, trvale bytom U. XXX/XX, Q., 5/ R. Č., narodený XX.X.XXXX, trvale bytom P. XXX/X, S., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 6C/299/1998-902 zo dňa 6. decembra 2019 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch VI. , VII. p o t v r d z u j e. Žalovaní 1/,2/,3/,4/,5/ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol takto : I. Súd zrušuje podielové spoluvlastníctvo žalobkyne Q. Č., nar. XX.XX.XXXX (podiel 7/10) a žalovaného 1/ T. Č., nar. XX.X.XXXX (podiel 1/10), žalovanej 2/ B. L., nar. XX.X.XXXX (podiel 1/30), žalovanej 3/ C. Č., nar. X.X.XXXX (podiel 1/30), žalovaného 4/ N. Č., nar. X.X.XXXX (podiel 1/30) a žalovaného 5/ R. Č., nar. XX.X.XXXX (podiel 1/10) k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva číslo XXX vedenom Okresným úradom P., katastrálnym odborom pre okres: P., obec: I. U. R., katastrálne územie: N., a to ako pozemky parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape - parcelné číslo XXX/XXX o výmere XXX L.X, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie; - parcelné číslo XXX/XXX o výmere XXX L.X, druh pozemku: vinica; -parcelné číslo XXX/XXX o výmere XXX L.X, druh pozemku: vinica; -parcelné číslo XXX/XXX o výmere XX L.X, druh pozemku : zastavaná plocha a nádvorie; - parcelné číslo XXX/XXX o výmere XXX L.X, druh pozemku : zastavaná plocha a nádvorie; -parcelné číslo XXX/XXX o výmere XX L.X, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie; a ako stavba súpisné číslo XXXX, druh stavby: XX, rodinný dom, postavený na pozemku parcely registra "C" evidovanej na katastrálnej mape parcelné číslo XXX/XXX o výmere XX L.X, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie. II. Súd vyporiadava podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaných 1/ až 5/ opísané vo výroku I. tak, že: - stavbu so súpisným číslom XXXX, druh stavby: 10, rodinný dom, postavený na pozemku parcely registra "C" evidovanej na katastrálnej mape parcelné číslo XXX/XXX o výmere XX L.X, druh pozemku : zastavaná plocha a nádvorie a pozemky parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape parcelné číslo XXX/XXX o výmere XXX L.X, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, parcelné číslo XXX/XXX o výmere XXX L.X, druh pozemku: vinica, parcelné číslo XXX/XXX o výmere XXX L.X, druh pozemku: vinica, parcelné číslo XXX/XXX o výmere XX L.X, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, zapísané na liste vlastníctva číslo XXX vedenom Okresným úradom P., katastrálnym odborom pre okres: P., obec: I. U. R., katastrálne územie : Farná, prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne Q. Č., nar. XX.XX.XXXX (podiel 1/1); - pozemky parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape parcelné číslo XXX/XXX o výmere XX L.X, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie a parcelné číslo XXX/XXX o výmere XXX L.X, druh pozemku : zastavaná plocha a nádvorie, zapísané na liste vlastníctva číslo XXX vedenom Okresným úradom P., katastrálnym odborom pre okres: P., obec: I. U. R., katastrálne územie: N., prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného 1/ T. Č., nar. XX.X.XXXX (podiel 1/1). III. Žalobkyňa je povinná zaplatiť za prikázaný spoluvlastnícky podiel žalovanému 1/ sumu 6 410,- €, a to v lehote do 90 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. IV. Žalobkyňa je povinná zaplatiť za prikázaný spoluvlastnícky podiel žalovanej 2/ sumu 2 137,- €, žalovanej 3/ sumu 2 137,- €, žalovanému 4/ sumu 2 137,- € a žalovanému 5/ sumu 6 410,- €, a to všetko v lehote do 120 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V. žalovaný 1/ je povinný zaplatiť za prikázaný spoluvlastnícky podiel žalovanej 2/ sumu 1 116,66 €, žalovanej 3/ sumu 1 116,66 €, žalovanému 4/ sumu 1 116,66 €, žalovanému 5/ sumu 3 350,- €, a to všetko v lehote do 90 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. VI. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania a výrokom VII. Štátu sa priznáva proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16,67 %, proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16,67 %, proti žalovanej 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16,67 %, proti žalovanej 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16,67 %, proti žalovanému 4/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16,67 % a proti žalovanému 5/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16,67 %. 1.1. Svoje rozhodnutie vo veci samej (výroky I až V.) právne odôvodnil ustanoveniami § 34, § 35 ods. 1, 2 a 3, § 37 ods. 1 a 2, § 39, § 136 ods. 1 a 2, § 137 ods. 1 a 2, § 139 ods. 1, 2 a 3, § 140, § 141 ods. 1 a 2, § 142 ods. 1, 2 a 3 a § 628 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 3, § 42 ods. 2, § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zrušil a vysporiadal podielové spoluvlastníctvo strán sporu ako podielových spoluvlastníkov nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXX v k. ú. N., vychádzajúc tiež zo zásady, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu. Keďže po vyše 20-tich rokoch strany sporu dospeli k dohode ohľadom predmetu sporu, súd zrušil a vysporiadal ich spoluvlastníctvo v zmysle ich vzájomnej dohody. Počas celého súdneho konania iniciovaného na návrh žalobkyne, ako jednej z podielových spoluvlastníkov, súd postupoval v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka viazaný týmto zákonným ustanovením, keďže strany sporu sa pôvodne nevedeli dohodnúť na tom, ako má byť vykonané medzi nimi vyporiadanie ich spoluvlastníctva. Strany sporu mali po rozsiahlom dokazovaní predstavu o tom, ktorý z nich chce ktoré nehnuteľnosti nadobudnúť, a ktorí spoluvlastníci nehnuteľnosti nechcú. Napokon strany dospeli k dohode, ktorej výsledok sa premietol do výrokovej časti tohto rozsudku a súd prvej inštancie viazaný tak hmotnoprávnym ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj procesnými ustanoveniami najmä čl. 7 ods. 2 C.s.p. a § 179 ods. 2 C.s.p., rozhodol vo veci v zmysle dohody strán. Keďže na základe vykonaného dokazovania strany dospeli k dohode nielen ohľadom spôsobu vysporiadania ich podielového spoluvlastníctva, ale dokonca aj ohľadom výšky primeranej náhrady jednotlivých strán, súd mohol spor dokonca ukončiť schválením zmieru (§ 148 C.s.p.). K uzatvoreniu zmieru však medzi stranami nedošlo z jediného dôvodu, spornosti ohľadom nároku na náhradu trov konania. Žalobkyňa žiadala, aby jej súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a žalovaní v zásade žiadali, aby súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. 1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že na celý priebeh konania malo podľa súdu prvej inštancie vplyv množstvo skutočností, ktoré napokon ovplyvnili aj celkovú dĺžku konania. Každopádne celý spor vznikol evidentne z naštrbených rodinných vzťahov a v priebehu sporu si strany riešili hlavne rozvrátené vzťahy a nie podstatu predmetu sporu. Na základe podanej žaloby, vykonaného dokazovania a rozhodnutia v merite veci, súd mal za to, že je potrebné rozhodnúť tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Žalobkyňa mala v konaní len čiastočný úspech a možno sa len domnievať, že pri relevantných návrhoch v kontradiktórnom procese, by strany dospeli k dohode skôr. Čo sa týka námietky zo strany žalovaného 5/, týkajúcej sa toho, že súd zisťoval aktuálne ceny pozemkov, ale nie rodinného domu, súd poukázal na to, že strany si ustálili cenu za prikázané podiely na dome vzájomnou dohodou s ohľadom na vykonané znalecké dokazovanie, táto sa stala medzi nimi nesporná, preto súd priorizujúci dohodu strán nemal prečo vytvárať ďalšiu spornú situáciu, ktorá sa týkala napokon len ceny za 1 m2 pokiaľ ide o pozemky parc. č. XXX/XXX, XXX/XXX. Preto s ohľadom na túto spornosť a záujme rozhodnutia veci, súd, ktorý určuje v prípade nezhody strán výšku primeranej náhrady, viedol strany sporu k dohode tým, že urobil aktuálny prehľad cien pozemkov v danom mieste a čase na realitnom trhu v dotknutom katastrálnom území N., čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako správne riešenie a strany dospeli k vzájomnej dohode vo všetkých sporných otázkach týkajúcich sa merita veci. Pokiaľ ide o rodinný dom a jeho cenu, strany sa dohodli na náhrade za jednotlivé podiely a výšku sumy už nenamietali. Súd teda priorizoval dohodu strán. Keby v tomto štádiu konania opätovne došlo k riešeniu neaktuálnosti ceny, bolo by potrebné znovu vykonávať znalecké dokazovanie, ktoré však žiadna zo strán sporu ani nenavrhovala. Súd preto rozhodol v zmysle poslednej dohody strán sporu týkajúcej sa zrušenia a spôsobu vyporiadania ich podielového spoluvlastníctva. Súd prvej inštancie v zmysle § 232 C.s.p. uložil stranám sporu v rozsahu uvedenom vo výrokovej časti povinnosť plniť v lehote na plnenie (tzv. paričnej lehote) 90 dní a 120 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Po zohľadnení jednotlivých návrhov na dobu plnenia a vzhľadom na výšku jednotlivých peňažných plnení, keďže sa jedná o vysoké sumy, súd mal za to, že je odôvodnené v tomto prípade predĺžiť paričnú lehotu nad zákonom ustanovenú 3-dňovú lehotu na plnenie, keďže plnenie v tak krátkej lehote by mohlo byť podľa názoru súdu objektívne nemožné. Súd zohľadnil aj návrh žalovaného 1/, ktorý žiadal skrátiť lehotu na plnenie zo strany žalobkyne o 30 dní a predĺžiť jeho lehotu na plnenie o 30 dní vo vzťahu k ostatným žalovaným. Po tak dlhom niekoľkoročnom spore s výsledkom, kedy aj samotné strany dospeli k vzájomnej dohode ohľadom plnenia peňažnej náhrady, súd mal za to, že lehoty, ktoré žiadal žalovaný 1/, korešpondujú so samotným výsledkom sporu. Ostatné strany sporu paričnú lehotu nenamietali, preto súd vyhovel žalobkyni, ktorá je povinná vo vzťahu k žalovaným 2/ až 5/ plniť v lehote do 120 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobkyňa samotná navrhla túto lehotu a žalovaní 2/ až 5/ túto lehotu nenamietali. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti v danej veci nebolo podľa súdu prvej inštancie možné hovoriť o plnom úspechu žiadnej zo strán sporu, preto pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, súd ju nepriznal žiadnej zo strán sporu, čo je vyjadrením rovnakej miery úspechu či neúspechu v konaní. 1.3. Keďže v konaní z dôvodu vykonaného znaleckého dokazovania vznikli trovy štátu, súd prvej inštancie o nároku na náhradu týchto trov v súlade s čl. 4 ods. 1, § 57 C.m.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. rozhodol bez návrhu podľa úspechu a neúspechu strán sporu. Vzhľadom na špecifickosť veci a predmet sporu, ako aj vzhľadom na to, že žiadnej zo strán nemožno prisúdiť plný úspech vo veci, súd o nároku štátu na náhradu trov konania rozhodol tak, že štátu tento nárok priznal vo vzťahu ku všetkým stranám rovným dielom v percentuálnom vyjadrení 16,67 % z celku 100 %, čo však bude zohľadnené v rámci uhradených preddavkov v priebehu konania. Strany síce tvoria nerozlučné spoločenstvo, avšak v prípade, ak by ich súd zaviazal na spoločné plnenie, vzhľadom na ich naštrbené vzťahy, mohol by vzniknúť ďalší spor. Čo sa týka žalovaných 2/ až 4/, títo sú právnymi nástupcami žalovaného U. Č., a bez ohľadu na ich postoj ku konaniu zo zákona prijali stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity ich právneho predchodcu (§ 65 C.s.p.). Súd zaviazal strany sporu na náhradu trov konania, ktoré vznikli štátu tým, že zo štátnych finančných prostriedkov boli uhrádzané náklady vynaložené na vypracovanie znaleckých posudkov súdom ustanovenými súdnymi znalcami. Konanie sa začalo ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý v § 148 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 6 O.s.p. priamo ustanovoval, že o trovách štátu súd rozhodoval bez návrhu s tým, že priamo zákon ustanovil, že štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Ustanovenie § 148 ods. 1 O.s.p. v C.s.p. síce nemá ekvivalent, keďže C.s.p. predpokladá preddavkovanie v rozsahu predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania (§ 253 C.s.p.), avšak s poukazom na § 470 ods. 2 C.s.p. zachovanie právnych účinkov týchto úkonov a vzhľadom na nárok štátu na náhradu trov konania v tomto spore, súd prvej inštancie rozhodol v zmysle citovaných ustanovení tak, ako bolo uvedené v poslednom vo výroku výrokovej časti rozsudku. O výške týchto trov v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník, ktorý pri určení výšky zohľadní platby vyplatené súdnym znalcom z preddavkov zložených stranami sporu. 2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie a to v časti výroku VI. a VII. podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa. Domáhala sa zmeny rozsudku v napadnutých častiach tak, že odvolací súd prizná žalobkyni voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne sčasti krátený podľa posúdenia odvolacieho súdu a nepriznania náhrady trov konania štátu voči žalobkyni alebo jej „čiastočného krátenia“. Ako odvolacie dôvody označila dôvody uvedené v ustanoveniach § 365 ods. 1 písm. b/ ,d/, e/, f/, g/ a h/ C.s.p.. Mala za to, že súd prvej inštancie rozhodol o trovách konaniach v rozpore so zákonom. Pri rozhodovaní o náhrade trov ani nevyhodnotil skutkový a právny stav správne, ale všetky skutočnosti interpretoval jednostranne a selektívne v neprospech žalobkyne. Úvahy súdu boli navyše úplne nezrozumiteľné a vnútorne rozporné a z uvedeného dôvodu je odôvodnenie v tejto časti arbitrárne. Záver a vyhodnotenie sporu bolo pre žalobkyňu prekvapivé a nijako nekorešponduje ani s doterajšími závermi Ústavného súdu SR ani vývojom sporu. Súd prvej inštancie vonkoncom nereflektoval obsah spisu a vybral sa cestou úvah a špekulácií o tom, čo mohlo byť, i keď v celom konaní ohľadom týchto skutočností nepoložil jedinú otázku a nevyzval strany na predloženie dôkazov v tomto smere. Naopak jednoznačne vysielal signály o tom, že uzatvorenie zmieru neohrozuje nárok na náhradu trov konania, ktoré by bolo redukované len v časti súdnych poplatkov, a že o tomto nároku rozhodne súd samostatne. V odôvodnení však skutočnosť, že návrh na zmier žalobkyňa neprijala, uvádzala na ťarchu žalobkyne, i keď to jej povinnosťou nie je a súdny zmier by 31 ročné konanie skrátil presne o 15 dní, čo by bol benefit výlučne pre konajúcu sudkyňu a jej štatistiku, avšak nemá žiaden význam pre dĺžku konania. Sudkyňa nebrala do úvahy právny názor žalobkyne, že uzatvorením súdneho zmieru by sa žalobkyňa vzdala nároku na náhradu trov, pretože výsledok sporu by nebol možné považovať za úspech žiadnej zo strán, resp. úspech oboch strán, a to aj s poukazom na judikatúru týkajúcu sa Občianskeho súdneho poriadku, kde náhrada trov bola priamo vylúčená pri uzatvorení zmieru. Aj v tomto smere bol postup súdu prekvapivý a arbitrárny. Z obsahu dvoch nálezov Ústavného súdu SR jasne vyplýva, že žalobkyňa ničím neprispela k prieťahom v konaní, a že tieto boli pripísané nesprávnemu postupu súdu, z ktorého ťažili, a ktorý svojimi procesnými úkonmi podporovali práve žalovaní, zvlášť žalovaný 1/. Je preto prekvapivé, že sudkyňa, ktorá, svoju funkciu vykonáva aktuálne 2,5 roka a celý 21 ročný spor mala možnosť spoznať pri jeho závere, sa odkloní od názoru najvyššej inštancie a rozhodne sa reinterpretovať celé konanie spôsobom, ktorý žalobkyňa nemohla z jej postupu vo veci vôbec predvídať. Pri dôslednom a pozornom, preštudovaní spisu, ktorý samozrejme neodzrkadľuje celú realitu a je skreslený aj zápisom, a aj nevyhnutnou redukciou, nemožno dospieť k inému záveru, ako tomu že žalovaní sa bránili v konaní nedôvodne a účelovo predlžovali spor a naopak žalobkyňa podala žalobu dôvodne a bola v tomto konaní úspešná. Z obsahu spisu vyplynulo, bez akýchkoľvek pochýb, že žalovaní o svoju matku nejavili skutočný záujem a ich postoj v spore v nijakom smere sa netýkal záujmov matky, ale naopak snažili sa mstiť za to, že matka sa rozhodla ohľadom jej majetku inak, ako si sami predstavovali. Z obsahu výpovede ich matky, dokonca aj samotný žalovaný 1/ a žalobkyňa potvrdili, že žalovaný 1/ si ohradil časť pozemku, ktorá zodpovedá 3/10, zabral hospodársku budovu a uzamkol si garáž v rodinnom dome. Táto skutočnosť vyplýva aj z notárskej zápisnice M. X/XXXX, M. XXXX/XXXX, ktorá je súčasťou spisu, a ktorú súd ako dôkaz spomenul, ale nijako nevyhodnotil. Svedok V. U., rodinný priateľ ich matky, potvrdil tieto skutočností, ako jediný žijúci svedok aj okolností výstavby hospodárskej budovy, ktorú počas trvania sporu získal žalovaný 1/ do svojho BSM na základe čestného vyhlásenia jeho a jeho brata U.. Rovnako žalovaný 5/ potvrdil, že sa mu U. Č. priznal, že dopomohol bratovi k získaniu tohto majetku za účelom získania pozemkov podvodom, pretože ho žalovaný 1/ odmietal z jeho podielu na pozemku vyplatiť. Žalobkyňa nevedela, na základe akých skutočností bolo možné uvažovať, že synovia mali skutočný záujem o ich matku, ak za 21 rokov neprejavili o ňu minimálny záujem. Za celú dobu, napriek tomu, že navštevovali inú spoločnú rodinu, neprejavili o ňu najmenší záujem, nenavštívili ju v nemocnici ani ošetrujúcich lekárov, aby sa teda minimálne presvedčili, že starostlivosť o ňu je riadne zabezpečená. Samotná matka jasne vypovedala, že jej synovia robia zle, ničia jej majetok a súčasťou spisu boli aj záznamy z polície o týchto incidentoch, vrátane snahy ich zahladiť. Ich matka spísala listinu o vydedení a táto skutočnosť bola opakovane predmetom prednesov a bola aj predložená súdu. Nakoniec túto okolnosť ani žalovaní nepopreli. Ak by existoval záujem na tom zabezpečiť matke dôstojnú starobu a starostlivosť, každý z nich mal dostatok finančných prostriedkov a možností tak urobiť a najmä, ak zárukou malo byť zachovanie jej bývania v dome, nie je zrejmé, z akého dôvodu na opakovanú výzvu súdu, či podali žalobu o neplatnosť darovania, tento úkon nevykonali a snažili sa dosiahnuť túto zmenu na katastri v P. a prerušiť konanie. Ak práve toto bola ich motivácia väčšinu doby sporu, logicky by práve obnovením vlastníctva jej právne postavenie zabezpečili. Miesto toho sa nevyjadrili k žalobe, ani návrhu na mimosúdnu dohodu a nezúčastňovali sa viacerých pojednávaní, podávali neurčité a nejasné návrhy, ukončili zastúpenie, aby následne po x rokoch ho znovu udelili tej istej právnej zástupkyni. Preto úvaha súdu o tom, že záujem o riadnu starostlivosť o matku mohol byt dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nevyporiadanie, bola v priamom rozpore s obsahom spisu i obvyklým hodnotením konania a zodpovednosti potomkov voči svojím rodičom. Veď ani skutočnosť, že sa ich sestra zaviazala matku doopatrovať, žalovaných nijako nezbavili morálneho záväzku sa o svoju matku zaujímať a venovať jej lásku a pozornosť v starobe. Naopak z obsahu spisu vyplýva, že práve fakt, že im svoj majetok nezanechala, vyvolal nielen následný nezáujem, ale dokonca hrubé správanie a fyzické násilie. 2.1. Ďalej vo svojom odvolaní žalobkyňa uviedla, že z obsahu spisu vyplýva, že od roku 2011 skutočne spornými boli už len vzťahy medzi žalovanými, keď od roku 2011 v otázke vysporiadania vzťahov k pozemku produkovala právna zástupkyňa viaceré nekonkrétne návrhy, ktoré smerovali k získaniu pozemku bez výplaty protihodnoty pre žalovaného 1/ a dohodu dosiahli až na poslednom pojednávaní vo veci. Postup právnej zástupkyne žalovanej strany najlepšie asi ilustruje jej podanie voči súdu potom, čo žalovaný 5/ pomenoval priebeh jej zastupovania v spore s tým, že napísala podanie, ktorého obsahom bolo, že „zvažuje ukončenie zastupovania“. Uvedené mohlo viesť výlučne k ďalším dopytom v tom smere, či zastupovanie trvá alebo nie. Pre súd však zostali skutočnosti, že právna zástupkyňa napriek výzvam súdu povinnosť predložiť návrh a dohodu medzi stranami ohľadom vyriešenia pozemku od roku 2011 ignorovala až do momentu, kedy sa nevzopreli samotní žalovaní. Takýto postup na strane žalovaných opäť súd prvej inštancie vôbec neuvádza a nevyhodnocuje. Rovnako tak okolnosť, že v celom konaní žalovaní ignorovali ich povinnosť platiť preddavky na trovy konania, podávali odvolanie voči uzneseniam, ktoré opravný prostriedok nepripúšťali, a teda vykonávali všetky možné obštrukcie a prekážky, aby sa súd predĺžil. Pokiaľ išlo o vytknutie k zmenám právnych zástupcov, zmena právneho zastúpenia nemala žiaden vplyv na dĺžku konania a súd nijako nešpecifikoval, ako a prečo by to malo byť na ťarchu žalobkyni. Najpodstatnejšou okolnosťou však bol fakt, že žalovaní sa bránili v spore neúspešne z dôvodov, ktoré sa nepreukázali ako relevantné. Nie je možné tvrdiť, že vlastnícke právo bolo sporné niekoľko rokov, a že žalobkyňa nevykonala úkony na odstránenie spornosti. Súd mal buď okamžite z tohto dôvodu žalobu zamietnuť, alebo žalovaní mali iniciovať žalobu o neplatnosť darovania. Postup súdu, kedy vypočúval všetky strany, darkyňu, notárku a odročoval pojednávania, nie je možné interpretovať na ťarchu žalobkyne. Pokiaľ išlo o úspech vo veci - žalovaní nepreukázali, že by vlastnícke právo žalobkyni nesvedčalo, rovnako že mali skutočný záujem zachovať dom pre dožitie matky. Napokon návrhy na vyporiadanie sa z pojednávania na pojednávanie menili, vrátane návrhu na získanie vlastníctva k domu a udržiavanie spornosti ohľadom rozdelenia pozemkov. Navyše tvrdenie súdu, že žalobca je úspešný v spore len vtedy, ak súd rozhodne rovnako, ako navrhoval v žalobe, nie je použiteľné na tento prípad. V čase podania žaloby vlastníctvo hospodárskej budovy nebolo sporné a táto ako vedľajšia stavba bola súčasťou darovania, preto nebolo účelné pozemky rozdeľovať. Žalovaný 1/ nadobudol túto nehnuteľnosť v zjavnom rozpore so skutočnosťou a dubióznym spôsobom možným len v roku 1999, o čom sa žalobkyňa dozvedela až v roku 2001. V čase výstavby mohol mať maximálne 18 rokov a matka aj svedok v notárskej zápisnici potvrdzujú, že túto nehnuteľnosť stavali počas manželstva ako súčasť hlavnej stavby a nebola nikdy vlastníctvom synov. Teda v čase podania žaloby návrh na vyporiadanie zodpovedal všetkým predpokladom a kritériám pre vyporiadanie nehnuteľností. Do pozornosti odvolacieho súdu navyše žalobkyňa dala, že ani v štádiu, kedy bola zapísaná táto stavba, považoval znalec I.. I. za účelné, aby sa pozemky nerozdeľovali a zostali vo vlastníctve jedného zo spoluvlastníkov t.j. alt. č. 1. Teda opätovne sa potvrdilo, že návrh žalobkyne nebol nedôvodný a pokiaľ sa aj zjavne účelovo snažil obhájiť žalovaný 1/ svoj svojpomocne odčlenený kus pozemku, a zapísal si vedľajšiu stavbu ako vlastníctvo, bolo potrebné jeho úkony vykladať tak, že tieto trovy zavinil. Nakoniec práve delenie pozemkov následne vyvolalo potrebu zmeny pozemkov a zápis do katastra, čo nebyť toho, že žalovaní trvali na deľbe, by konanie zásadne skrátilo. Opäť tieto okolnosti súd ponechal bez povšimnutia. Dôvody na náhradu trov tu existovali v celom rozsahu a žalobkyňa poukázala na závery Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 425/2016 zo 7. júla 2016. 2.2. Pokiaľ išlo o náhradu trov štátu, v tomto smere sa súd prvej inštancie podľa žalobkyne úplne odklonil od znenia zákona, ktorý procesný postup uvedený súdom nepozná. Žalobkyňa dala do pozornosti aj vysvetlivky na stránke MS SR k tejto otázke. Trovy boli uhradené zo strany žalobkyne, teda žiadnu ďalšiu náhradu niet dôvodu platiť. Úlohou súdu bolo už len rozhodnúť o ich náhrade, keďže trovy zaplatila celé žalobkyňa, a na týchto sa žalovaní vôbec nepodieľali. Náhradu teda treba priznať nie štátu, ale žalobkyni. Na tomto mieste je možné už len poukázať na nedôslednosť úvahy súdu, keď tieto rozdelil rovným dielom u všetkých žalovaných, nezohľadnil pritom, že žalovaní 2/ až 4/ reprezentujú spoločne jeden podiel, a že vstúpili do konania úplne nezavinene, i keď ich to nezbavuje povinností niesť zodpovednosť za svojho právneho predchodcu, určite niet dôvodu na to, aby prevzali väčšiu časť, než ostatní žalovaní. Navyše sú tu dôvody na oslobodenie od súdnych poplatkov, keďže žalobkyňa je nielen invalidnou dôchodkyňou, ale je aj nezamestnaná. Z dôvodu náročnej dlhoročnej starostlivosti o ťažko chorú matku má aj viaceré zdravotné problémy, je po operácii a s minimálnym príjmom. V porovnaní so žalovanými je jej finančná situácia zásadne odlišná a financovanie sporu, ktorý ničím nevyvolala, ani neživila, ju z hľadiska trov zaťažil najviac, preto žiadala, aby sa aj tento faktor pri úvahe odvolacieho súdu zohľadnil. 3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrili žalovaní 2/,3/, 4/, ktorí s ním nesúhlasil. Uviedli, že si nie sú vedomý žiadnych skutočností, ktoré by nasvedčovali z ich strany tvoreniu prieťahov. Poukázali na to, že žalovaný 4./ bol v ťažkej zdravotnej situácii, mal zápal na srdci a potreboval kľudový režim, preto nemal množstvo energie na podrobný rozpis svojich pocitov a vyjadrení k veci samotnej. Celkovo vyjadrili nesúhlas žalobkyni na nárok náhrady trov konania a trval na konečnom prvoinštančnom rozsudku. 4. Žalovaný 5/ sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril taktiež nesúhlasne a plne sa stotožnil s napadnutým rozsudkom. Uviedol, že žalobkyňa nemala až taký dobrý vzťah s rodičmi, ako sa snažila nahovoriť. Ohovárala ich po celej dedine. Otcovi nevedela prísť na meno, a to len preto, že chcel, aby sa viac starala o svoje dieťa a viac pomáhala mame, ktorá jej pomáhala nad svoje sily. To otca hnevalo a tak ju z domu vyhodil. Otec by jej v živote nič nedaroval, ani sa nedal obalamutiť jej „rečičkami“ ako matka. Do doby, keď prišiel bývalý žalovaný 2/ (už nebohý), že má záujem o rodičovský dom a vyplatí po 300 000,- Sk, bol v rodine pokoj. Keď niekto pomáhal matke, tak to boli jej synovia a hlavne žalovaný 5/, pretože je najmladší a technicky zdatný. Všetky opravy, pokopanie záhrady, nákupy a aj výlety boli samozrejmosťou. Spor nastal tak, že pre žalobkyňu bolo v tej dobe 300 000,- Sk málo a žiadala viac. Všetci sa zhodli aj s matkou, len žalobkyňa nie. Od tohto zámeru sa odstúpilo a „čuduj sa svete“, žalobkyňa začala častejšie navštevovať matku, až sa žalovaní po pár mesiacoch dozvedeli, že matka darovala svoj diel žalobkyni. Ďalší krok bol, že žalovaných chcela vyplatiť žalobkyňa sumou 200 000,- Sk. Tu sa prejavuje chamtivosť, pretože jej bolo 300 000,- Sk málo a žalovaným ponúkala 200 000,- Sk. A je aj zaujímavé, že sa vôbec nechcela dohodnúť, ani stretnúť, len to oznámila. Ak by bola komunikovala, nemusel byť žiadny súd. Aj napriek tomu mal žalovaný 5/ záujem sa dohodnúť, čo je aj písomne doložené v spise. Právna zástupkyňa žalobkyne to „zázračne“ prehliadla a klamala, že nebol záujem sa dohodnúť. Samozrejme ani nereagovali na jeho dohodu, tak si žalovaný 5/ vyprosil, aby ho ohovárali a vedome klamali a zavádzali súd, mysliac si, že nemá naštudovaný spis. Ďalšia vec, čo je v spise, je výpoveď matky: „Dom je môj, keď ma dochová a pochová, bude jej.“ Čo sa týka názoru žalovaných, že chcela žalobkyňa rodičovský dom predať, je to viac než isté, pretože v tej dobe tam chodili ľudia (kupci), čo mali záujem o dom, a aj by ho kúpili, ak by bol voľný. Žalobkyňa užívala časť domu patriacu žalovanému 5/ 20 rokov bezplatne. Nežiadal nič za nájom. Rozvrátila celú rodinu tak, že aj keby dala všetok majetok, tak to nenahradí chvíle, ktoré sme mohli spolu stráviť. Bolo podľa neho na zváženie „vyplakávanie“ právnej zástupkyne, aká je chudobná jej klientka a potrebuje ešte aj ďalšie peniaze v podobe náhrady trov konania. V neposlednom rade vlastní ešte byt v hodnote 160 000,- € - 200 000,- €, ktorý bol celý čas (21 rokov) v prenájme a matka mala tiež veľmi dobrý dôchodok, ktorý ľahko pokryl všetky výdaje. 5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril aj žalovaný 1/, ktorý sa s odvolaním nestotožnil a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Z pohľadu žalovaného 1/ o trovách konania bolo rozhodnuté v súlade so zákonom podľa pravidla úspechu strán v spore, čo súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu, jasne a zrozumiteľne zdôvodnil, a to dokonca aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/10/2012 z 26. júla 2012. Súd správne poukázal na to, prečo stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Poukázal na výsledok sporu oproti žalobe podanej žalobkyňou, z ktorého je zrejmý iba čiastočný úspech žalobkyne, a teda i čiastočný úspech v spore na strane žalovaných, ako aj na ďalšie špecifiká sporu, ktoré podrobne opísal. Dospel pritom správne k záveru, že pomer úspechu sporových strán v spore odôvodňuje rozhodnutie, že žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania neprislúcha. V odôvodnení súdneho rozhodnutia v tomto ohľade nie je nič uvádzané jednostranne v neprospech žalobkyne, uvádzané sú iba skutočnosti zakladajúce sa na pravde, potvrdzujúce konanie žalobkyne vo veci počas súdneho konania, ktorým prispievala sama k vykonávaniu aj nehospodárnych procesných úkonov a k prieťahom v súdnom konaní. Žalobkyňa veľmi nevhodným a najmä nepravdivým spôsobom namieta niečo, čo sa nezakladá na pravde. Povinnosťou súdu je v každom štádiu konania viesť účastníkov sporu k možnosti uzavrieť zmier. Sudkyňa si túto povinnosť iba plnila, najmä ak na predposlednom pojednávaní strany sporu oznámili, že sa už na všetkom dohodli. K odročeniu pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku došlo následne po tom, čo právna zástupkyňa žalobkyne uzavretie súdneho zmieru kategoricky odmietla z obavy, že v takom prípade by bol nárok žalobkyne na náhradu trov konania ohrozený a odmietla ho i napriek poučeniu sudkyne, že súdny zmier môže byť uzavretý vo veci samej a že o trovách rozhodne samotným uznesením. Rozhodne sa však nevyjadrila, ako by v takomto prípade o trovách konania rozhodla v samostatnom uznesení. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobkyňa, resp. jej právna zástupkyňa, nevedno prečo, si mysleli (a samozrejme nesprávne), že jedine forma rozhodnutia - rozsudkom, zaručí právo žalobkyne na náhradu trov konania, a že pri súdnom zmieri by sa údajne automaticky žalobkyňa vzdala tohto nároku. Za profesijné nevhodnú tiež v tejto súvislosti možno považovať kritiku právnej zástupkyne žalobkyne na adresu sudkyne, že súdnym zmierom by si sudkyňa skrátila konanie presne o 15 dní a svoju štatistiku, a že žalobkyňu uviedla do omylu, ak vopred neoznámila, ako rozhodne o trovách konania. K tomuto nemožno mať žiaden komentár. Žalobca 1/ nesúhlasil ani s interpretáciou žalovanej týkajúcou sa zavinenia prieťahov v konaní. Žalovaný 1/ zopakoval svoju argumentáciu vzťahujúcu sa na trovy konania so svojich skorších podaní, keď uviedol, že žalobkyňa celých 12 rokov nevedela preukázať vlastníctvo k 6/10 podielu na rodinnom dome a napriek tomu začala súdny spor aj o rodinný dom a dokonca vypočutá darkyňa na pojednávaní poprela, že by dom žalobkyni darovala. Pôvodná sudkyňa T.. Z. vyslovila právny názor, že darovacia zmluva nie je dôkazom darovania spoluvlastníckeho podielu na rodinnom dome, keď v darovacej zmluve absentuje prejav vôle darkyne tento podiel na dome darovať žalobkyni, a že zbytočne žalobkyňa v zmluve vyhlásila, že tento dar prijíma, pokiaľ jej nebol darovaný, pretože takýto prejav vôle darkyne v zmluve chýbal. S ohľadom na túto skutočnosť preto aj sudkyňa T.. Z. zamerala pôvodne dokazovanie iba vo vzťahu k pozemku. Až následne, keď žalobkyňa doložila súdu opravnú doložku k darovacej zmluve, súd ju akceptoval ako dôkaz darovania aj podielu na dome, čo bolo ale až po 12-tich rokoch (žalovaní síce s takouto opravou nesúhlasili, ale už nechceli iniciovať spor o neplatnosť darovania domu). Snažili sa o zjednanie nápravy cestou chyby v katastrálnom operáte, pretože boli presvedčení, že ak v zmluve chýba prejav vôle darkyne darovať podiel na rodinnom dome, kataster nebol oprávnený zapísať vlastníctvo k domu v prospech žalobkyne, a t, že touto cestou neuspeli, nijako neovplyvní tvrdenie žalovaných, že darovacia zmluva nepojednávala o darovaní podielu na rodinnom dome a dôkazom toho napokon bola opravná doložka predložená súdu s odstupom 12 rokov, hoci nešlo o žiadnu pisársku chybu, ktorú by bolo možné opraviť notárskou opravnou doložkou! K uvedenému tiež treba dodať, že podporne k rozhodnutiu súdu o nepriznaní náhrady trov konania sporovým stranám prispeli aj tieto faktory svedčiace o nehospodárnosti úkonov spôsobených žalobkyňou. Podľa žalobcu sa nedalo nedať odvolaciemu súdu do pozornosti, že žalobkyňa v darovacej zmluve nezriadila v prospech svojej matky ako darkyne vecné bremeno právo bývania v rodinnom dome, že sama prispela k tomu, že pôvodne žalovaní 1/ až 3/ s matkou stratili kontakt, lebo keď sa uchádzali o návštevu svojej matky, odmietala im tento kontakt umožniť, matku izolovala od žalovaných a v jednom z takýchto prípadov dokonca aj opľula žalovaného 5/. Žalobkyňa má teda značný podiel na rozvrátení rodinných vzťahov. Tvrdenie žalobkyne, že sa žalovaní hrubo správali voči matke a použili proti nej aj fyzické násilie a ešte k tomu z dôvodu, že svoje vlastníctvo darovala žalobkyni, sa absolútne nezakladá na pravde a žalovaný 1/ toto vyjadrenie považoval iba za účelovú snahu očierniť žalovaných pri rozhodovaní odvolacieho súdu o jej odvolaní. 5.1. Tvrdenie žalobkyne o tom, že si žalovaný 1/ svojvoľne zabral hospodársku budovu na pozemku, odčlenenia ktorého sa domáhal, sa jednak nezakladá na pravde a jednak je táto okolnosť irelevantná, pretože či už by bola, alebo nebola na pozemku stavba zapísaná do BSM žalovaného 1/ a jeho manželky, žalovaný 1/ a rovnako ostatní žalovaní, mali právo sa domáhať reálnej deľby pozemku, a toto právo aj úspešne bolo uplatnené, a to že sa o pozemok uchádzal práve žalovaný 1/, nebolo ovplyvnené iba existenciu jeho hospodárskej stavby na pozemku, ale predovšetkým tým, že tesne v susedstve vlastní svoju domovú nehnuteľnosť a pričlenenie pozemku zodpovedajúceho výmerou podielu žalovaných na spoločnom pozemku tvoriacim predmet sporu k jeho pozemku malo aj logické opodstatnenie - zväčšenie si vlastného pozemku. Z hľadiska rozhodnutia súdu teda o náhrade trov konania bolo na prvom mieste relevantné to, že na rozdiel od žalobného návrhu žalobkyne sa ukázalo, že pozemok reálne deliteľný je a napokon že s reálnou deľbou žalobkyňa aj súhlasila, čím sa odklonila od svojho pôvodného návrhu, čo malo dopad na posúdenie jej úspechu v spore súdom. Argument, že hospodárska budova mala patriť k rodinnému domu, žalobkyňa nijak nepreukázala a dodatočne namietať túto skutočnosť v odvolaní, teda po tom, čo súhlasila so spôsobom vyporiadania nehnuteľností (vo veci samej odvolanie nepodala), je čisto účelové a zbytočne zavádzajúce odvolací súd. Ako už bolo uvedené, uplatniť si reálnu deľbu pozemku bolo právom žalovaných a žalobkyňa s touto alternatívou mohla počítať už pred podaním žaloby, čo neurobila, a teda v spore úspešná nebola, ak sa domáhala prikázania všetkých nehnuteľností v celosti do jej výlučného vlastníctva. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 425/2016 zo dňa 7. júla 2016, na podklade ktorého sa snažila argumentovať svojou úspešnosťou v spore v snahe docieliť rozhodnutie o trovách vo svoj prospech, Ústavným súdom SR riešený prípad v tomto uznesení na danú sporovú vec nemožno vôbec aplikovať a žalobkyňa naň poukázala zrejme iba účelovo. 5.2. Napokon aj v časti týkajúcej sa trov štátu žalovaný 1/ považoval výrok súdu za správny. Žalobkyňa nie je nemajetná, aj keď argumentuje nízkym príjmom, zdravotnými problémami, jej požiadavka na oslobodenie od súdneho poplatku nie je dôvodná a naviac je aj oneskorená a nezdokladovaná. Pokiaľ platila trovy štátu iba z vlastných prostriedkov, tieto trovy zavinila sama, ak sa na súdny spor náležité nepripravila a neviedla spor spôsobom, aby zbytočné trovy nevznikali. 6. K vyjadreniam žalovaných 2/ až 5/ podala žalobkyňa repliku. Mala za to, že bola v konaní v plnom rozsahu úspešná, keďže súd vyhovel jej návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tak, ako ho navrhla. V časti, v ktorej sa jej návrh odlišuje od pôvodnej žaloby, je dôvodom zmeny manipulácia s pozemkami počas konania (zápis vedľajšej stavby - chlievu ako vlastníctvo do BSM), ktorú nemohla žalobkyňa predvídať. Žalovaní v tomto konaní nepreukázali dôvodnosť ich obrany, ani pokiaľ ide o platnosť titulu darovania, ani pokiaľ išlo o dôvody hodné osobitného zreteľa pre zamietnutie návrhu, keď údajne ich záujmom bolo, aby bolo o matku riadne postarané a mohla žiť v dome. Tento argument prednášali žalovaní len ako sekundárny a nikdy nežiadali žiaden dôkaz o tom, že o ich matku je riadne postarané, i keď to žalobkyňa opakovane navrhovala (s. 4 zápisnica z 3.2.2011 či na konci konania) Ani raz nekontaktovali ošetrujúcich lekárov (všeobecnú lekárku či psychiatričku), aby sa informovali o jej zdravotnom stave, ani ju nenavštívili v nemocnici, kde bola počas doby súdneho konania niekoľkokrát hospitalizovaná. Nakoniec záujem o rodiča sa iste nezačína a nekončí tým, že si vymedzím podmienky, ako sa o vlastného rodiča má postarať súrodenec. Žalovaní samotným darovaním, nestratili svoju morálnu zodpovednosť vo vzťahu k vlastnej matke, tú len verbálne deklarovali, ale nijako reálne nenaplnili. Neúprimnosť vyhlásení žalovaných nakoniec dokazuje aj to, že síce opakovane predniesli, že ak sa žalobkyňa o matku riadne postará, svojej podiely jej darujú, no keď si žalobkyňa svoj záväzok splnila, trvali na vyplatení a dokonca ešte v nižšej výške, než by im zo spisu vyplývalo. Opakované zmeny postojov v rámci celého konania, bránili tomu, aby sa vec mohla riadne prejednať a bola dôvodom neustáleho odročovania. Takýto postoj má aj v zmysle judikatúry (napr. 3 Co 87/2016 v spojení s II. ÚS 300/2017-14) zásadný vplyv na posudzovanie otázky úspešnosti v konaní. Napríklad dňa 17.5.1999 žalovaný 1/ uviedol, že sa nevie vyjadriť, či súhlasí so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva, či nesúhlasí s prikázaním do výlučného vlastníctva žalobkyni, alebo má obavu zo spravodlivého vyporiadania. (s. 2). Je však zrejmé aj z výpovede matky, že ešte pred začatím konania si žalovaný 1/ ohradil podiel, ktorý mu aj v konaní bol prikázaný, a to bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi a súhlasu matky. Rovnako z výpovede matky sporových strán vyplynulo, že zabral a uzamkol spodnú časť domu, ktorá sa používal ako garáž. A matka potvrdila aj násilné správanie a nezáujem žalovaných o jej osobu. Uvedené potvrdzuje aj v spise založená listina o vydedení. Žalovaný 1/ a zhodne aj žalovaný 2/ sa neskôr pripojili k návrhu na reálne rozdelenie domu, tvrdili, že je možné zabezpečiť prístup matky do domu prostredníctvom „lyžín”. Na pojednávaní 3.2.2011 na s. 3 prvý odsek, žalovaný 1/ uviedol, že žiada „návrh buď zamietnuť alebo prisúdiť do jeho výlučného vlastníctva” - posledná veta. Priznal aj zabratie garáže ako integrálnej časti domu. Teda v tom čase, vôbec netrval na tom, aby matka mala starostlivosť v dome a tento žiadal priznať pre seba bez ďalšieho. 6.1. Tvrdenia žalovaného 3/ (žalobkyňa zrejme mala na mysli žalovaného 5/, pozn. odvolacieho súdu) vo vyjadrení rovnako nie sú v súlade s obsahom spisu. Rovnako tak potvrdzujú, že aj on sám opakovane a bezdôvodne menil postoj k prejednávanému sporu a preto zodpovedá za vznik trov v plnom rozsahu. Nie je pravda, že by žalobkyňa žalovaných nevyzvala na mimosúdne rokovanie a nechcela sa s nimi dohodnúť. Každému zaslala ešte 3.6.1998 list, kde ich informovala o nadobudnutí väčšinového podielu a vyzvala ich, aby navrhli, za akú sumu sú ochotní podiel odpredať. Na tento návrh nikto z nich nereagoval, resp. len tak, že začali robiť jej a matke rôzne schválnosti. Následne preto oslovila právneho zástupcu, ktorý doložil na čl. 23 až 25, že oslovil všetkých spoluvlastníkov ohľadom mimosúdnej dohody, ku ktorej však žiaden zo žalovaných nepristúpil. Okrem toho nemôže byť pravdivé tvrdenie žalovaného 3/, že neochota zaplatiť konkrétnu sumu bola dôvodom pre spory v rodine, keď takéto tvrdenie nikto, vrátane žalovaného 3/, za celú dobu neuviedol. Naopak žalovaný 3/ na začiatku sporu bol procesne pasívny a po opakovaných výzvach súdu na pojednávaní dňa 19.11.2001 vyhlásil, že súhlasí so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva a žiadne námietky k žalobe ani osobe žalobkyni neformuloval. Svoj postoj zmenil až následne po ovplyvnení žalovanými 1/ a 2/, teda až niekoľko rokov potom, čo s matkou nebol sám z vlastnej vôle v kontakte a nezaujímal sa o ňu. Ak by boli pravdivé jeho tvrdenia, takýto postoj by mal od začiatku sporu. Takisto zo spisu vyplýva, že žalovaný 3/ uznal svoj diel zodpovednosti za spor a žiadal, aby trovy boli priznané v rozsahu, akou ich ktorá procesná strana zavinila a ako dôvod pre vznik sporu označoval žalovaného 1/. V ďalšom konaní však opätovne svoj postoj zmenil a znovu začal útočiť na žalobkyňu, s ktorou opäť nie sú v žiadnom kontakte. 6.2. V závere svojej repliky žalobkyňa uviedla, že neexistuje žiaden racionálny dôvod, pre ktorý by žalobkyňa bránila kontaktu matky so žalovanými, ak by si to ona sama priala. Úľavu od náročnej 24- hodinovej starostlivosti by len privítala. Matka však mala po zlých skúsenostiach zo synov strach a najmä žalovaný 1/ ako bezprostredný sused mal možnosť kedykoľvek s ňou nadviazať kontakt pri pobyte matky vonku, v záhrade či inou formou. Paradoxne pomoc so starostlivosťou našla žalobkyňa u detí žalovaných 2/ a 3/, s ktorými prerušili kontakt ich vlastní rodičia potom, čo si našli svoje druhé rodiny. Aj to asi vypovedá o tom, kto a v akej miere prispel k rozvratu vzťahov, či aký má každá zo strán postoj k rodinným vzťahom. Žalobkyňa zabezpečila každodennú, osobnú 24-hodinovú starostlivosť, a to pri osobe, ktorá mala pokročilú demenciu, a ktorej opatera bola psychicky aj fyzicky enormne náročná. Samotní lekári opätovne odporúčali umiestnenie matky do ústavnej starostlivosti z dôvodu vysokého veku a dlhoročného progredujúceho ochorenia. Žalobkyňa to však odmietla a svoj záväzok postarať sa o matku v starobe naplnila presne tak, ako to sľúbila. Bez akéhokoľvek prispenia ostatných súrodencov, ktorí do domu, kde matka žila, neinvestovali ani euro, aby jej starobu uľahčili a urobili pohodlnejšou, a to napriek nadštandardným majetkovým pomerom všetkých z nich. Zdravotný stav žalobkyne je veľmi zlý, momentálne má zápal pľúc a starostlivosť o dom už nezvláda. Navyše dom si po 20 rokoch len minimálnej údržby a opráv vyžaduje generálnu opravu. Na takúto investíciu žalobkyňa nemá vzhľadom na to, že je bez práce a príjmu, žiadne prostriedky. Na vyplatenie podielov musela žalobkyňa predať svoj byt, preto svoju bytovú situáciu musí akútne riešiť. Stav nehnuteľnosti je však taký, že o ňu nie je na trhu vôbec záujem a je otázne, či ho predá aspoň za takú sumu, ktorá zodpovedá oceneniu v rámci konania. Obrana žalovaného 3/ neobstojí a odporuje obsahu spisu, pričom právni nástupcovia žalovaného 2/ znášajú následky procesného správania poručiteľa. Nakoniec to, že žalobkyňa nijako nezavinila dĺžku konania, a teda nemôže ani znášať trovy, ktoré vznikli pri dôvodnej obrane jej nároku na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva, vyplýva aj z nálezov Ústavného súdu I. ÚS 102/06-31 či II. ÚS 5112015-37. 7. K vyjadreniu žalovaného 1/ zaslala žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne repliku elektronicky bez zaručeného elektronického podpisu, pričom toto svoje podanie nedoplnila v lehote 10 dní písomne alebo elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, preto naň odvolací súd nemohol prihliadať (§ 125 ods. 2 C.s.p.). 8. K replike žalovanej podal dupliku žalovaný 1/. Uviedol, že žalobkyňa mala pred podaním žaloby vedieť, že v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 vety tretej Občianskeho zákonníka súd musí prednostne skúmať, či je nehnuteľnosť reálne deliteľná a len ak by rozdelenie nebolo dobre možné, môže ju v celosti prikázať za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom. Súd sa týmto ustanovením aj dôsledne riadil, keď skúmal, či sú nehnuteľnosti reálne deliteľné, alebo nie. Znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že dom reálne deliteľný nie je, ale pozemok reálne deliteľný je. Keďže sa žalovaní domáhali odčlenenia ich podielov na pozemku, teda reálnej deľby, súd v tomto smere aj konal a aj rozhodol. Naviac, s týmto vyporiadaním pozemku predsa samotná žalobkyňa aj súhlasila a nijak výsledky znaleckého dokazovania nespochybňovala. Ak dodatočne tvrdí, že túto zmenu nemohla predvídať, jej tvrdenie je nepravdivé. Pri starostlivej príprave na súdny spor takýto priebeh mala a mohla predvídať. Dokonca sama vo vyjadrení priznala, že žalovaný 1/, ktorý sa domáhal reálnej deľby pozemku, mal predmetný pozemok aj oplotený. Ak sa dala časť pozemku oplotiť a nenarušiť tým integrita a užívanie stavby rodinného domu, už toto mal byť pre ňu signálom, že pozemok je v skutočnosti reálne deliteľný, a že ak sa bude domáhať prikázania celej nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva, môže byť v spore v tomto ohľade neúspešná. Túto možnosť však očividne podcenila. K reálnej deľbe pozemku pritom nedošlo z toho dôvodu, že na pozemku mal zhodou okolností žalovaný 1/ aj svoju vedľajšiu stavbu, ale predovšetkým preto, že pozemok bol podľa výsledkov znaleckého dokazovania reálne deliteľný, a to bez ohľadu na to, či mal žalovaný na nej stavbu, resp. či si ju dal zapísať počas súdneho sporu, alebo či mal pozemok už pred podaním žaloby oplotený, ale tiež preto, lebo žalobkyňa s týmto spôsobom vyporiadania počas súdneho sporu vyslovila súhlas. Takýto odklon od žalobného návrhu, ktorým žalobkyňa žiadala prikázať všetky nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva, nemožno v žiadnom prípade nazvať plným úspechom v spore. Žalobkyňa dokonca nepriamo aj priznala, že s inou alternatívnou, než nadobudnutím nehnuteľností do jej výlučného vlastníctva za náhradu pred podaním žaloby ani neuvažovala. Vo svojom vyjadrení totiž uviedla, že žalovaných listami v roku 1998 vyzývala, aby sa vyjadrili, za akú cenu sú ochotní jej svoje podiely predať, pričom v samotnej žalobe tiež účelovo uviedla, že nehnuteľnosti reálne deliteľné nie sú, hoci deliteľnosť pozemku bola aj bez znaleckého dokazovania znateľná. Žalobkyňa nebola teda v spore plne úspešná, ako sa to snaží opakovane tvrdiť. Jej úspech v spore bol preukázateľne iba čiastočný, pričom pri zohľadnení aj ďalších okolnosti majúcich vplyv na rozhodnutie súdu o trovách konania, súd objektívne ani nemohol inak rozhodnúť, len tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Žalovaný 1/ ďalej namietal tvrdenie žalobkyne, že by žalobkyňa pred podaním žaloby konala tak, aby súdnemu sporu predišla. Opak je pravdou. Žalobkyňa nepravdivo obviňuje žalovaných vo svojom vyjadrení aj v tom, že príčinou „neustáleho odročovania“ bola opakovaná zmena postojov žalovaných k žalobe a ďalej podrobne pospisoval jednotlivé úkony robené počas celého konania jednotlivými stranami sporu. 9. Žalobkyňa sa k duplike žalovaného 1/ nevyjadrila. 10. Podľa § 470 ods. 1 prechodných Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie § 470 ods. 1 C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p., teda v rozsahu výroku VI. o trovách konania a výroku VII. o trovách konania štátu, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i uspokojivým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 12. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 12.1. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 12.2. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 12.3. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 12.4. Podľa § 471 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 13. V konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sa rovnako ako v iných sporových konaniach uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov konania zásada úspechu v konaní ustanovená § 255 ods. 1 a 2 C.s.p.. Súd prizná náhradu trov konania tej strane, v ktorej prospech bolo v konaní v plnej miere alebo prevažujúcom pomere rozhodnuté. Vzhľadom na skutočnosť, že zrušenie a eventuálne spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva, a teda rozhodnutie súdu v tomto konaní, závisí od osobitného právneho predpisu (§ 142 Občianskeho zákonníka), možno podanú žalobu nepochybne pojmovo podradiť pod žalobu o usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu podľa § 137 písm. b/ C.s.p. (hoci žaloba bola podaná v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku). Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v konaniach, v ktorých rozhodnutie súdu o určitom spôsobe usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, sa úspech v spore v zásade posudzuje podľa miery zhody súdneho rozhodnutia s návrhmi strán sporu prednesenými v súdnom konaní, resp. so spôsobom vyporiadania, o ktorý sa strany pokúšali pred začatím konania (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 10/2012 zo dňa 26. júla 2012 alebo uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 425/2016 zo dňa 7. júla 2016). 13.1. Žalobkyňa sa pôvodne v konaní domáhala zrušenia podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam (špecifikovaným v žalobe) a jeho vyporiadania tak, že všetky nehnuteľnosti celosti budú prikázané do výlučného vlastníctva žalobkyne. Určenie výšky primeranej náhrady ostatným spoluvlastníkom ponechala žalobkyňa na súd. Žalovaní pôvodne v konaní so zrušením podielového spoluvlastníctva nesúhlasili (pozri vyjadrenie žalovaných zo dňa 9.6.1999 doručené súdu prvej inštancie dňa 10.7.1999). Napokon strany v konaní dospeli k dohode o zrušení podielového spoluvlastníctva a jeho vyporiadaní tak, že dôjde k reálnej deľbe pozemkov - vyčlenené pozemky parcelné číslo XXX/XXX a XXX/XXX prikázané do vlastníctva žalovaného 1/, a zvyšné pozemky a stavba budú prikázané do vlastníctva žalobkyne, a to za náhradu, ktorej výška bola určená na základe dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, ktorú musia zaplatiť žalobkyňa a žalovaný 1/ ustupujúcim spoluvlastníkom. Treba podotknúť, že napriek dosiahnutiu dohody medzi stranami sporu vo veci samej nedošlo medzi nimi k uzavretiu súdneho zmieru. 13.2. Z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že výsledkom konania nie je plný úspech žiadnej zo strán sporu. Žalobkyňa nebola plne úspešná, nakoľko nedosiahla také vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, akého sa podanou žalobou pôvodne domáhala. Rovnako o plnom úspechu nemožno hovoriť ani na strane žalovaných. Žalovaní síce svojou procesnou obranou úspešne odvrátili vyporiadanie podielového spoluvlastníctva spôsobom požadovaným žalobkyňou, nemožno však výsledok sporu považovať za ich plný úspechu, nakoľko v konaní neobstál ich pôvodne odmietavý postoj k samotnému zrušeniu podielového spoluvlastníctva. Nemožno prejudikovať, aké by bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak by matka strán sporu bola v čase rozhodovania súdu nažive, teda či by súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v potrebe zabezpečenia obydlia pre matku strán, avšak v každom prípade strany v zásade zodpovedajú aj z náhodné udalosti, ktoré sa v konaní udejú. 13.3. Pokiaľ ide o vzájomný pomer úspechu medzi stranami, súd prvej inštancie ho podľa názoru odvolacieho súdu správne ustálil ako rovnaký. Je dôvodné mať za to, že žalobkyňa bola úspešná, keď dosiahla zrušenie podielového spoluvlastníctva. Žalovaní boli úspešní v časti týkajúcej sa samotného spôsobu jeho vyporiadania, ktorý nezodpovedá tomu, čoho sa pôvodne domáhala žalobkyňa. Tieto čiastkové úspechy nie je možné kvantifikovať inak ako svojim významom zhodné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý nepriznal žiadnej zo strán nemá na náhradu trov konania právo je preto výsledkom správnej aplikácie ustanovenia § 255 ods. 2 C.s.p. na náležite zistený skutkový stav. 13.4. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti potrebné dodať, že rovnako ako súd prvej inštancie vidí pôvod sporu medzi stranami a tiež dôvod jeho prieťahmi poznačeného priebehu najmä v ich narušených rodinných vzťahoch, pričom aj keď medzi subjektmi konania došlo k dohode vo veci samej, svoje medziľudské spory ďalej ventilovali v odvolacom konaní týkajúcom sa trov konania a trov konania štátu. Civilné sporové konanie nie je prostriedok na riešenie vzťahových problémov medzi rodinnými príslušníkmi a už vôbec toto hľadisko nie je relevantné pri rozhodovaní súdu o trovách konania. Priznanie a prípadne výška nároku na náhradu trov konania závisia pri aplikácií § 255 C.s.p. výlučne od vzájomného pomeru úspechu strán vo veci, a nie od akýchkoľvek subjektívnych osobných či vzťahových faktorov dotýkajúcich sa strán sporu. Treba tiež konštatovať, že z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania sú v zásade bez významu i prípadné prieťahy v konaní a otázka toho, kto ich spôsobil, ktorou sa napriek tomu pomerne obsiahlo vo svojom rozhodnutí zaoberal súd prvej inštancie. Nič to však nemení na vecnej správnosti jeho rozhodnutia. 14. Vo vzťahu k ďalšiemu odvolaním napadnutému výroku o trovách konania štátu je potrebné predovšetkým uviesť, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď o nároku štátu na ich náhradu rozhodol. Civilný sporový poriadok už nepočíta s hradením trov dôkazu štátom, ale s ich hradením z preddavkov zložených stranami sporu (§ 253 ods. 1 C.s.p.) pod procesnou sankciou nevykonania dôkazu v prípade nezloženia preddavku (§ 253 ods. 3 C.s.p.). Z tohto dôvodu neobsahuje explicitné ustanovenie o trovách štátu. S trovami štátu vzniknutými pred účinnosťou Civilného sporového poriadku sa preto treba vysporiadať vchádzajúc z prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zostali tak zachované i právne účinky dôkazov vykonaných na trovy štátu, ktorých následkom je povinnosť strán nahradiť ich štátu tak, ako to ustanovoval § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Pri samotnom rozhodovaní o náhrade trov konania štátu už nie je dôvod neaplikovať aktuálne činné príslušné ustanovenia Civilného sporového konania, v tomto prípade § 255 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., preto súd rozhodne v prvej fáze rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, iba o výške nároku na náhradu trov konania, a to zohľadňujúc úspech strán v konaní. 14.1. Vzhľadom na skutočnosť, že pomer úspechu strán v spore bol rovnaký, t.j. možno uviesť, že polovičný, malo by tento pomer v zásade rešpektovať aj rozhodnutie súdu o náhrade trov konania štátu. Neexistuje však špecifická právna úprava prihliadajúca na zvláštnu povahu sporov, v ktorých rozhodnutie súdu o určitom spôsobe usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Mechanické prenesenie pomeru úspechu strán vo veci samej do rozhodnutia o náhrade trov konania štátu by spôsobilo zjavnú nespravodlivosť, kedy by napríklad v tomto prípade žalobkyňa, ktorá na svojej strane vystupuje v konaní sama, musela uhradiť trovy štátu v rozsahu 50 % bez ohľadu na to, aký bol jej spoluvlastnícky podiel na predmete podielového spoluvlastníctva, a teda i na predmete sporu. Aplikujúc čl. 4 ods. 2 C.s.p. sa spravodlivejšie v tomto prípade javí ustáliť pomer, ktorým sa strany budú podieľať na úhrade trov štátu, podľa veľkosti ich spoluvlastníckeho podielu na spoločnej veci. 14.2. K argumentu žalobkyne, že spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, odvolací súd uvádza, že toto nijako nepreukázané tvrdenie prednesené v odvolacom konaní žalobkyňou zastúpenou právnou zástupkyňou považuje za účelové a obštrukčné. Žalobkyňa o oslobodenie od súdnych poplatkov predovšetkým nepožiadala. Zjavne sa domáhala aplikácie druhej vety § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý však nemá v C.s.p. ekvivalent, pričom na samotné rozhodovanie o výške nároku štátu na náhradu jeho trov sa použijú ustanovenia aktuálne účinného C.s.p. tak, ako to uviedol odvolací súd vyššie. Prípadné oslobodenie od súdnych poplatkov by tak nebolo možné zohľadniť, nakoľko v režime C.s.p. nemá oslobodenie od súdnych poplatkov žiaden vplyv na rozhodnutie o trovách konania. 14.3. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že preddavky na trovy dôkazov uhradila, ani túto skutočnosť nie je možné zohľadniť pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania štátu. Táto skutočnosť ovplyvní rozhodnutie súdneho úradníka o výške náhrady trov podľa § 262 ods. 2 C.s.p.. 14.4. Uplatnenie vyššie uvedených úvah odvolacieho súdu by viedlo k rozhodnutiu, ktoré by bolo pre žalobkyňu ako jedinú odvolateľku nepriaznivejšie v porovnaní s tým, ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý ju zaviazal iba na úhradu trov štátu v rozsahu 16,67 %. Žalobkyňa ako pôvodne väčšinová spoluvlastníčka (podiel 7/10) by musela znášať i tomu zodpovedajúci väčšinový podiel na náhrade trov štátu. Z tohto dôvodu odvolací súd rešpektujúc princíp zákazu reformatio in peius (čl. 16 ods. 3 C.s.p.) nemohol rozhodnúť v odvolacom konaní iniciovanom výlučne žalobkyňou v jej neprospech a priznať štátu väčší nárok na náhradu jeho trov konania, než mu priznal súd prvej inštancie. 15. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v jeho výroku VI. o trovách konania a výroku VII. o trovách konania štátu ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). 16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 255 ods. 2, 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní 1/,2/,3/,4/,5/ , preto im vznikol voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).