Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/65/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213234631 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1213234631.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne: C.. L. N., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX, L., zastúpenej: FALIS & Partners, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Lermontovova 14, Bratislava, IČO : 51 769 654 proti žalovanému: FPD Media, a.s., so sídlom Palisády 29/A, Bratislava, IČO: 47 237 601, zastúpenému: JUDr. Ján Havlát, advokát, advokátske združenie HAVLÁT & PARTNERS, so sídlom Rudnayovo nám. 1, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 58C/236/2013-356 zo dňa 6. februára 2020 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu ktorou sa žalobkyňa domáhala ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 166.000,-€, a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 11, § 12 ods. 3, § 13 ods. 1, 2 a 3, § 100 ods. 1 a 2, § 101 a § 112 Občianskeho zákonníka a čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a § 5 ods. 1, § 5 ods. 2 písm. a/, § 8 ods. 1, 2 a 3, § 9 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) a § 18 ods. 2 a 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom svedkyni C. G. a listinným dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, vrátane článkov uverejnených na webovom portáli X..L..V..sk dňa 7.5.2010, dňa 8.5.2010, dňa 13.5.2010 a dňa 14.5.2010 a v tlačenej podobe v periodiku U. Č. dňa 10.5.2010, dňa 20.1.2011 a dňa 2.4.2011. V novinovom článku zo dňa 20.1.2011 s názvom: „Obvinenú advokátku N. prepustili z väzby: Odškodné mi zaplatia daňoví poplatníci“, je konštatované, že žalobkyňu v pozícii advokátky prepustili z väzby, o čom rozhodol Okresný súd v Nitre, pričom žalobkyňa sa dostala do väzby pre obvinenie z marenia spravodlivosti v máji minulého roka. Autor článku zaradil doňho i vyjadrenie hovorcu Krajského súdu v U. F. L., ktorá uviedla, že „obvinená L. N. bola prepustená z väzby 3.1.2011 na základe uznesenia Okresného súdu Nitra zo dňa 29.12.2010“. V článku je ďalej uvedené, že žalobkyňa sa po prepustení ku kauze príliš vyjadrovať nechcela, avšak žalobkyňu cituje: „Každý inteligentný človek z právnych kruhov vie, kvôli čomu ma zadržali a o čo ide“ a prízvukovala, že bude žiadať za svoju väzbu vysoké odškodné: „Ľúto mi je len to, že niekoľko desiatok miliónov vysoké odškodné mi nakoniec zaplatia daňoví poplatníci“. Autor článku ďalej dodal, že žalobkyňa je síce na slobode, no nesmie opustiť Slovensko a podľa T. Kováčikovej bude pod dohľadom probačného a mediačného úradníka. Záverom autor článku uviedol, že žalobkyňa je známa tým, že na jednom z pojednávaní na bývalom Špeciálnom súde namietala sudcu T. z dôvodu, že s ním mal v minulosti intímny pomer. V článku je vyobrazená podobizeň žalobkyne. V novinovom článku zo dňa 2.4.2011 s názvom: „Prokurátor ženie pred súd bývalú obhajkyňu A.. U.: Advokátka marila spravodlivosť!“, je konštatované, že prokurátor podal obžalobu na advokátku L. N. (žalobkyňu) a jej bývalého klienta A. U.. žalobkyňa je obvinená z marenia spravodlivosti, autor článku prevzal z informácie od riaditeľa odboru osobitého určenia Generálnej prokuratúry SR D. Š.. Autor článku uviedol, že prokurátor pripisuje žalobkyni marenie spravodlivosti, pričom podľa D. Š. marenie spravodlivosti spočívalo v tom, že bolo zamerané na sťaženie dokazovania trestnej činnosti A.. U., žalobkyňa aj s ďalšími obvinenými podľa návrhu obžaloby nahovárala svedkov, aby vypovedali v prospech U.. Autor uviedol, že žalobkyňa má nateraz pozastavený výkon advokácie. V článku je vyobrazená podobizeň žalobkyne a A. U.. Z kópie časti trestného spisu súd prvej inštancie zistil, že uznesením prezídia policajného zboru, úradu boja proti organizovanej kriminalite v Košiciach, Č.:D.-XX/BOK-H.-XXXX zo dňa 5.5.2010 bolo proti žalobkyni vznesené obvinenie za zločin marenia spravodlivosti formou spolupáchateľstva. Sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra uznesením sp. zn. 3Tp/68/2010 zo dňa 8.5.2010 vzal žalobkyňu do väzby. Proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa sťažnosť, ktorá bola zamietnutá uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 6Tpo/14/2010-162 zo dňa 20.5.2010. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky podala dňa 30.3.2011 na Okresný súd Košice I podľa ustanovenia § 234 ods. 1 Trestného poriadku na žalobkyňu obžalobu, ktorá bola uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T/90/2013 zo dňa 2.10.2014 odmietnutá a vec vrátená prokurátorovi z dôvodu závažných procesných chýb. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 5To/1/2015 zo dňa 17.3.2015 uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T/90/2013 zo dňa 2.10.2014 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že svedkyňa C. G., ktorá pracovala u právneho predchodcu žalovaného od septembra 2005 do marca 2014 na pozícii redaktora denníka U. Č., a je autorkou podstatnej časti článkov, vypovedala, že mala na starosti rezort vnútra, prokuratúry a justície a tento prípad bol zaujímavý tým, že došlo k zadržaniu advokátky spolu s jej klientom p. U., išlo o bežné spravodajské pokrývanie prípadu, pod ktorým treba rozumieť sledovanie od zadržania osoby, po vznesenie obvinenia, prepustenia zo zadržania a potom v súvislosti so vzatím do väzby, prepustením z väzby a príp. skončením vyšetrovania, zastavením trestného stíhania alebo podaním obžaloby, potom vec na súde. Tieto informácie sa čerpajú z tlačových odborov a od hovorcov Generálnej prokuratúry SR a Policajného zboru SR, od advokátov, príbuzných obvinených, poškodených, zo zdrojov vyšetrovania, monitoringu médií, v tomto prípade z nejakých aktívnych článkov o p. U.Z. zo všeobecnej databázy mediálnych informácií. V článkoch bolo uvedené celé meno a priezvisko žalobkyne z dôvodu, že žiadny predpis nezakazuje, ani v judikatúre EÚ to nie je uvedené, že by to bolo zakázané, ak je uvedené správne procesné postavenie danej osoby, čo v tomto prípade bolo tak, že najprv sa o žalobkyni písalo ako o podozrivej, neskôr o obvinenej. Žalobkyňa je aj osobou verejného záujmu, nakoľko vystupovala pred médiami v súvislosti s vecami, ktoré zastupovala. Rovnako tak nič nezakazuje zverejniť tvár, žalobkyňa je, aj bola, verejne známa osoba, navyše pri vzniku fotografie nenamietala žalobkyňa to, že nechce byť zachytená, zverejnená v médiách, aj keď takáto fotografia vznikla pri inej situácii, pričom svedkyňa žalobkyňu nikdy nefotografovala, ani si nespomínala, že by žalobkyňu osobne stretla. V čase vzniku článku rozhoduje o tom, či bude v článku uvedené meno a priezvisko autor článku po dohode s editorom a vedúcim vydania dňa. Čo sa týka fotografie, tam je to individuálne, nakoľko záleží, kde sa článok v denníku nachádza (či je to otvárací článok alebo medzičlánok, menší článok, podval, alebo skratka; o tom rozhoduje vedúci vydania dňa, ktorý v ten deň zoraďuje noviny). Tváre sa rastrujú (mriežkujú) v prípadoch, že ide o násilný trestný čin, najmä sexuálneho charakteru, alebo ak ide o mladistvých a maloletých, alebo ak je potrebné utajiť totožnosť pred verejnosťou, napr. v prípade chráneného svedka. V ostatných prípadoch dá návrh na rastrovanie tváre autor článku a vedúci vydania dňa o tom rozhodne. V prípade žalobkyne neexistoval dôvod na rastrovanie tváre. Čo sa týka článku zo dňa 20.1.2011, svedkyňa uviedla, že jej kolegyňa (H. A.) získala aktuálnu informáciu (pričom svedkyňa nevedela uviesť od koho, domnievala sa že od žalobkyne), svedkyňa len doplnila „backround“, čo znamená, že ide o dopísanie informácií z minulosti, ktoré už boli známe, nešlo o novú vec. Svedkyňa sa vyjadrila, že je možné povedať, že ten článok „zhromaždila“ alebo mohlo to byť aj naopak, že svedkyňa niečo mala, poslala kolegyni pár riadkov a ona ho doplnila. Čo sa týka článku zo dňa 2.4.2011, tento písala výlučne svedkyňa, a to z vyjadrenia pána Š., ktorý bol v tom čase riaditeľom odboru osobitného určenia Generálnej prokuratúry SR. Na otázku právneho zástupcu žalobkyne, prečo svedkyňa použila takýto názov, uviedla, že názov sa nedá brať po častiach, ale ako celok. Nad titulkom je: „Prokurátor ženie pred súd bývalú obhajkyňu A.. U.:“, a titulkom je: „Advokátka marila spravodlivosť!“. Takýto titulok vychádzal výlučne z vyjadrenia p. Š., to bol aktualizačný moment pre podanie obžaloby. Hoci žalobkyňa nebola v čase písania článku (zo dňa 2.4.2011) právoplatne odsúdená za trestný čin, novinárom nič nezakazuje dávať vyjadrenia polície a prokurátorov do článkov, keďže podľa nich marila žalobkyňa spravodlivosť, keďže považovali títo za dôvodné podať obžalobu. Svedkyňa uviedla, že nemôže zodpovedať za to, ako to oni vyšetrili, aká hmotnoprávna situácia tam je, iba tlmočí verejnosti, čo orgány činné v trestnom konaní uvádzali. Podľa judikatúry EÚ môže titulok vykazovať aj znaky nadnesenosti, pokiaľ z textu vyplýva podstata veci, že žalobkyňa nebola právoplatne ešte odsúdená. K článku zo dňa 13.5.2010 svedkyňa uviedla, že si nespomína, či to písala, malo by ísť asi o agentúrnu správu, ktorú žalovaný prevzal. Možno tú agentúrnu správu upravil nejaký editor na webe. Nepamätala si, že by to písala, asi to bola nejaká tlačová beseda, vzhľadom k tomu, že poväčšine je tam v úvodzovkách uvádzaný pán Š.. Svedkyňa sa nevedela vyjadriť ani k tomu, kto tam doplnil obrázok. Na 99,9 % to mala byť správa z Tlačovej agentúry Slovenskej republiky, prevzatá žalovaným. 1.2. Súd prvej inštancie prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným z dôvodu ktorého posúdil nárok žalobkyne v časti za premlčaný (podľa § 101 Občianskeho zákonníka), a to v časti článkov uverejnených dňa 7.5.2010, 8.5.2010, 13.5.2010 a 14.5.2010, nakoľko žaloba bola podaná na tunajší súd dňa 28.10.2013. V tejto časti súd vyhodnotil žalobu ako nedôvodnú z dôvodu premlčania nároku žalobkyne, nakoľko právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1.11.2008 sp. zn. 2Cdo/278/2007. Nepremlčané tak ostali nároky vyplývajúce z článkov zo dňa 20.1.2011 a zo dňa 2.4.2011, na ktoré súd zameral svoje dokazovanie. 1.3. Žalobkyňa čo sa týka článku zo dňa 20.1.2011 namietala, že žalovaný neuviedol informácie, ktoré boli poskytnuté žalobkyňou, nakoľko nedošlo k prejavenej vôli žalobkyne týkajúcej sa práva rozhodnúť sa podľa jeho vlastného uváženia, či v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným. Čo sa týka článku zo dňa 2.4.2011, žalobkyňa namietala, že žalovaný uviedol už v názve článku, ako aj v článku samotnom opísanie skutočností o stave konania vedeného voči žalobkyni pred právoplatným skončením veci tým, keď uviedol, že žalobkyňa marila spravodlivosť, pričom táto skutočnosť bola predmetom prebiehajúceho trestného konania voči žalobkyni, čím vydavateľ aj v tomto vydaní svojho periodika porušil jednu zo základných zásad Trestného poriadku, prezumpciu neviny, a tým ohrozil právo na ochranu cti a dôstojnosti žalobkyne. S argumentáciou žalobkyne, že nie je osobou verejného záujmu, z dôvodu ktorého nebol dôvod, aby bola verejnosť informovaná o stave či postavení žalobkyne, sa súd prvej inštancie nestotožnil opierajúc sa o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS107/2010 zo dňa 28.10.2010, podľa ktorého vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napríklad činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov, kandidátov alebo čakateľov na tieto funkcie, vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované. Ak teda orgán činný v trestnom konaní poskytne novinárom určité informácie (čo nepochybne v tomto prípade nastalo v oboch článkoch a autor článku túto skutočnosť v článku uviedol), verejnosť ich má právo dostať, úlohou novinárov (vydavateľa) je potom verejnosti tieto informácie sprostredkovať. Naopak, úlohou novinárov nie je informácie získané od štátnych orgánov selektovať, t.j. rozhodovať o tom, ktoré informácie verejnosť môže alebo nemôže dostať, pretože verejnosť má právo na úplné a presné informácie. Ak ide o oficiálne zdroje, ktoré zverejnené informácie periodiku poskytli, a ktoré za takto poskytnuté informácie nesú zodpovednosť, nie je úlohou periodika skúmať ich pravdivosť, resp. úplnosť, a tiež nie je ani úlohou všeobecného súdu skúmať úplnosť, resp. kompletnosť periodikom zverejnenej informácie s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 342/09-11 zo dňa 13.10.2009. Okrem iného advokát ako osoba patriaca do kategórie osôb verejných, ktorá sa výrazne angažuje v záležitostiach verejných (akým výkon obhajoby klienta A.. U. v danom prípade bol), môže byť objektom kritiky v súvislosti s výkonom svojho povolania, ktorej hranice akceptovateľnosti sú oveľa širšie ako u „bežných občanov“ (súkromných osôb), a to vo vzťahu k zákonu o advokácii (najmä § 18). V uvedených článkoch navyše neboli zverejnené informácie zo súkromnej sféry žalobkyne, ako napríklad osobný stav, zdravotný stav, informácie o akejkoľvek intímnej oblasti, rodine a podobne. Ak ide o zásah do osobnosti osoby verejného záujmu, táto okolnosť má za následok potrebu posudzovať akceptovateľnú mieru jej tolerancie voči kritickým názorom vysloveným médiami na jej adresu a voči miere expresivity použitých výrazov ako zvýšenú (podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS418/09 zo dňa 15.12.2009). Žalobkyňa bola v čase uverejnenia predmetných článkov zo dňa 20.1.2011 a zo dňa 2.4.2011 osobou verejného záujmu, o ktorej konaní vo vzťahu k trestnému stíhaniu mohla byť verejnosť informovaná spôsobom prezentovaným žalovaným. Súd podporne k uvedenému poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 11.5.2005, sp. zn. 30Cdo/64/2004, podľa ktorého osobnú povahu prejavu fyzickej osoby nemajú prejavy, ku ktorým dochádza pri výkone povolania, čo rozhodne v prípade žalobkyne nastalo, keďže žalobkyňa vystupovala z pozície svojho povolania v súvislosti so zastupovaním klienta A.. U. (vo vzťahu k článku zo dňa 2.4.2011). Preto v prípade otázok verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávaniu a rozširovaniu súvisiacich informácií a myšlienok, ako tomu bolo aj v posudzovaných článkoch. 1.4. Súd prvej inštancie vzal do úvahy existenciu dvoch základných ústavných práv, a to práva na slobodu prejavu a šírenie informácií a práva na ochranu osobnosti, pričom právo na ochranu jednotlivých osobnostných zložiek nie je úplne absolútne a nemožno sa naň dívať bez jeho porovnania a konfrontácie s inými právami, zaručenými v ústave i medzinárodných právnych predpisoch. Tam, kde na seba konfrontačne narážajú dve základné ľudské práva (sloboda prejavu a právo na šírenie a prijímanie informácií a právo na ochranu osobnosti), je nevyhnutné abstrahovať ich podstatu, porovnať ich a vo výslednici konštatovať hranicu, v rámci ktorej sa nositelia týchto práv môžu pohybovať tak, aby nezasiahli neprimerane, a teda nezákonne, do práv iných. K porušeniu práva na ochranu osobnosti môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je nakoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na ochranu osobnosti môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, dôstojnosti resp. dobrej povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na ochranu osobnosti. Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa). 1.5. Právo na slobodu prejavu neplatí len pre „informácie“ alebo „myšlienky“ prijímané priaznivo alebo považované za neškodné alebo nedôležité, ale aj pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujú, či znepokojujú štát alebo akúkoľvek inú skupinu spoločenstva. Navyše, sloboda tlače sa taktiež vzťahuje na preháňanie alebo dokonca provokáciu (podľa rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci N. T. a I. proti Belgicku). Ochrana poskytovaná článkom 10 Dohovoru sa tak vzťahuje aj na šokujúce alebo urážajúce názory a novinárska sloboda zahŕňa aj určitú mieru preháňania (podľa rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci T. proti Slovenskej republike). Čo sa týka titulku, ktorý žalobkyňa namietala v oboch článkoch (článok zo dňa 20.1.2011: „Obvinenú advokátku N. prepustili z väzby: Odškodné mi zaplatia daňoví poplatníci“ a článok zo dňa 2.4.2011: „Prokurátor ženie pred súd bývalú obhajkyňu A.. U.: Advokátka marila spravodlivosť!“), na tomto mieste je potrebné uviesť, že účelom titulku je upútať a zaujať čitateľa, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, a to najmä vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu (čím žalovaný rozhodne je). Nie je správne, ak sa nezohľadní organická väzba medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho vecným obsahom. Pri „izolovanom“ posudzovaní by totiž väčšinu titulkov (nadpisov) uverejňovaných v tlači bolo treba charakterizovať ako skutkové tvrdenia (fakty), hoci skutočným zámerom ich autorov je len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje informácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Zároveň treba tiež zdôrazniť, že izolovaným posudzovaním titulku spravidla nemožno hodnoverne dôjsť k záveru, či v ňom obsiahnuté tvrdenia sú pravdivé, alebo naopak nepravdivé (podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 340/09-93 zo dňa 18.9.2012). Na základe uvedeného súd prvej inštancie nevzhliadol porušenie práva na ochranu osobnosti žalobcu spôsobené titulkom (nadpisom) článkov, nakoľko tento súd posúdil vo vzťahu k obsahu článkov a dospel k záveru, že nie je možné si urobiť úsudok len prečítaním nadpisu článku bez toho, aby si bežný čitateľ neprečítal aspoň podstatnú časť článku a urobil si tak vlastný úsudok o zverejnených skutočnostiach, ktoré autor článku v prevažnej miere cituje zo zdrojov orgánov činných v trestnom konaní či zo všeobecne historicky prezentovaných udalostiach viažucich sa k povolaniu žalobcu. 1.6. Čo sa týka článku zo dňa 20.1.2011, žalobkyňa namietala, že neuviedla informácie, ktoré boli poskytnuté žalovaným, nakoľko nedošlo k prejavenej vôli žalobkyne týkajúcej sa práva rozhodnúť sa podľa jej vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným. Súd prvej inštancie k tomu uviedol, že v článku nešlo o zverejnenie informácii týkajúcich sa súkromného života žalobkyne (aj keď posledný odsek článku by mohol evokovať súkromnú sféru života žalobkyne, avšak išlo len o prevzatie historicky známych skutočností o osobe žalobkyne), ale o zverejnenie skutočností viažucich sa k advokátky A. U., ktorou bola žalobkyňa, a teda išlo o zverejnenie informácií poskytnutých orgánmi činnými v trestnom konaní o osobe verejného záujmu. K porušeniu práva na ochranu osobnosti môže dôjsť nepravdivými skutkovými tvrdeniami difamačného charakteru, ako aj zverejnením neprípustných hodnotiacich úsudkov o určitej osobe. Ak sú v kritike charakteristiky určitých javov a osôb použité výrazy, z ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky, resp. ak je obsah kritiky neprimeraný posudzovanému konaniu kritizovaného, a ak z nej vyplýva úmysel znevážiť či uraziť kritizovanú osobu, ide o kritiku neprimeranú, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby (podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/1941/2007 zo dňa 31.1.2008). Súd prvej inštancie však nezistil úmysel žalovaného znevážiť či uraziť žalobkyňu (pričom uvedené nepotvrdila ani autorka prevažnej časti článkov), a tak zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobkyne uverejnením nepravdivých informácií. Napokon ani sama žalobkyňa netvrdila, že by išlo o zverejnenie nepravdivých informácií, iba uviedla, že dané informácie neposkytla a/alebo nemohla rozhodnúť o tom, či ich poskytne alebo neposkytne, skutočnosť ktorá nie je pre daný spor podstatná, vzhľadom na právo novinárov informovať o veciach verejných zo zdrojov, ktoré nie sú povinní overovať. Pokiaľ sa žalobkyňa (v článku) vyjadrila: „Ľúto mi je len to, že niekoľko desiatok miliónov vysoké odškodné mi nakoniec zaplatia daňoví poplatníci“, o ktorom tvrdí, že túto informáciu žalovanému neposkytla, tvrdeniu žalobkyne nie je možné uveriť, vzhľadom na skutočnosť, že i sama žalobkyňa vo svojej záverečnej reči uviedla, že väzba bola nezákonná, bol porušený proces spravodlivosti a štátom bolo jej vyplatených 5 000,- €, čo navodzuje skutočnosť, že žalobkyňa takúto informáciu žalovanému skutočne poskytla. Navyše, aj keby sa táto informácia ukázala ako nesprávna, nie každá taká informácia zakladá zodpovednosť za porušenie práva na ochranu osobnosti (podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/55/2008). Na základe uvedeného možno uzavrieť, že zo strany žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby, keďže pôvodca skutkových tvrdení (žalovaný) preukázal, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy), resp. ani sama žalobkyňa netvrdila, že by boli nepravdivé. Zásah tohto druhu totiž nie je neoprávneným zásahom do všeobecného osobnostného práva fyzickej osoby, pretože uvádzanie pravdivých skutočností je v úplnom súlade s verejným záujmom. Z tohto dôvodu nemožno proti takémuto zásahu s úspechom uplatniť žalobu na ochranu osobnosti. Výnimku by zväčša tvorili prípady, v ktorých pôjde o skutočnosti zo súkromného života fyzickej osoby, pri ktorých je dôkaz pravdy spravidla vylúčený (podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 21.12.2004, sp. zn. 30Cdo/1224/2004), čo však týmto prípadom rozhodne nie je. Podporné stanovisku k tomu zaujal i Krajský súd v Trnave v rozsudku sp. zn. 11Co/278/2012 zo dňa 15.5.2013, podľa ktorého zverejnenie pravdivého skutkového tvrdenia, ktoré sa netýka osobného súkromia fyzickej osoby, nemôže byť neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti, keďže zverejnenie pravdivých skutkových tvrdení je v súlade s verejným záujmom. Podľa názoru prvoinštančného súdu tak nebol predmetný článok písaný v ironickom duchu s cieľom (úmyslom) vykresliť obraz žalobkyne u verejnosti (čitateľov) v nepriaznivom svetle a tým poškodiť právo žalobkyne na ochranu svojej osobnosti v spojitosti s dodržaním Etického kódexu novinára (článok II. bod 2., článok IV. bod 1 a 2, článok V bod 12), z dôvodu ktorého titulok článku (ako i obsah) nepredstavuje zásah do ochrany osobnostných práv žalobkyne, nakoľko súd vychádzal najmä z obsahu článku a jednotlivých skutočností, uvádzaných autorkou, ktoré v konaní boli preukázané ako pravdivé. In fine portál, kde bol článok uverejnený, nie je zameraný na odbornú diskusiu, ale jeho snahou je laického čitateľa vo všeobecnosti informovať o nastolených spoločenských i politických otázkach, tohto taktiež zabaviť, provokovať, prekvapovať, a to v jednoduchej, prehľadnej a stručnej forme. Prívlastok „bulvárny“, ktorý v tomto prípade možno použiť, v sebe zahŕňa všetky vyššie uvedené dielčie úlohy. Preto aj v prípade ostrejšieho, nadneseného, či dokonca poburujúceho hodnotiaceho úsudku, je nevyhnutné brať na zreteľ charakter takéhoto média, kedy aj samotní priemerní čitatelia sú voči zverejňovaným informáciám kritickejší a rozhodne ich neberú ako overený a nevyvrátiteľný fakt. Miera slobody prejavu je preto v tomto prípade o niečo širšia. 1.7. Pokiaľ žalobkyňa v článku zo dňa 2.4.2011 namietala že žalovaný uviedol už v názve článku, ako aj v článku samotnom, opísanie skutočností o stave konania vedeného voči žalobkyni pred právoplatným skončením veci tým, keď uviedol, že žalobkyňa marila spravodlivosť, pričom táto skutočnosť bola predmetom prebiehajúceho trestného konania voči žalobkyni, čím vydavateľ porušil jednu zo základných zásad Trestného poriadku, prezumpciu neviny, a tým ohrozil právo na ochranu cti a dôstojnosti žalobkyne, s týmto tvrdením sa súd prvej inštancie nestotožnil. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/83/01 zo dňa 24.1.2002 samotné tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní o spáchaní trestného činu obvineným nie sú zásahom do prezumpcie neviny, ak sú vyslovené s výhradami, ktoré odôvodňujú postavenie jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní a taktiež štádium trestného konania. Prezumpciu neviny porušujú výroky orgánov činných v trestnom konaní o obvinenom, zverejnené v masmédiách, ktoré vyjadrujú názor, že tento je vinný, pričom jeho vinu ešte nevyslovil právoplatným odcudzujúcim rozsudkom súd. Prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestného činu, čo sa v predmetnom článku prejavilo označením žalobkyne ako obvinenej z marenia spravodlivosti a v tom, že prokurátor podal na žalobkyňu obžalobu. V uvedenom prípade je nad všetky pochybnosti zrejmé, že ak je v nadpise (titulok) uvedená informácia: „Prokurátor ženie pred súd bývalú obhajkyňu A.. U.: Advokátka marila spravodlivosť!“, táto informácia poskytuje údaj o konaní prokurátora, čo vyplýva i z prvej vety samotného článku. Žalovaný prevzal a šíril informácie poskytnuté orgánmi štátu a preto nemôže znášať zodpovednosť za konanie týchto orgánov v súlade s ustanovením § 5 ods. 2 písm. a/ zákona č. 167/2008 Z. z. Naopak, je na orgánoch štátu, aby uvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov (masmédií) verejnosti sprístupniť v súlade s platnými právnymi predpismi (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 20.5.1999 vo veci Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku). Navyše informovanie o prebiehajúcom trestnom konaní je informovaním o otázkach legitímneho verejného záujmu (žalobkyňa je osobou verejného záujmu). Média sú nielen oprávnené takéto informácie prinášať, ale verejnosť ich má aj právo obdržať. Súd poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. .zn. 6Co/82/2004 podľa ktorého je treba súhlasiť s názorom o práve a povinnosti periodickej tlače a informačných prostriedkoch vôbec informovať o skutkoch nesúcich znaky trestnej činnosti, ktoré v súvislosti so svojou závažnosťou vzbudzujú oprávnený záujem verejnosti. Uvedené vyplýva i z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku z roku 2000. Okrem iného novinári majú právo prispievať do diskusie o morálke tých, ktorí ju majú presadzovať (podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Sabou a Pircolab proti Rumunsku z roku 2004). Podľa názoru súdu tak nebol predmetný článok písaný v ironickom duchu s cieľom (úmyslom) vykresliť obraz žalobcu u verejnosti (čitateľov) v nepriaznivom svetle a tým poškodiť právo žalobcu na ochranu svojej osobnosti v spojitosti s dodržaním Etického kódexu novinára (článok II. bod 2., článok IV. bod 1 a 2, článok V bod 12). 1.8. Žalobkyňa namietala v článkoch i zverejnenie mena, priezviska a podobizne v rozpore s § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka, keď žalovaný tieto použil bez súhlasu žalobkyne, a tieto identifikátory spôsobujú spoznanie žalobkyne, čím ide o zjavne neprimeraný spôsob ich použitia. Navyše žalovaný neurobil žiadne opatrenia k tomu, aby nebolo možné identifikovať osobu žalobkyne, čím v značnej miere neprimeraným spôsobom zasiahol do osobnostného práva žalobkyne. V prvom rade súd poukázal na skutočnosť, že (v tomto prípade) žiadny právny predpis nezakazuje žalovanému uverejnenie mena a priezviska osoby verejného záujmu, a to v súlade s článkom IV. bod 1 a 2 a článku V. bod 12. Etického kódexu novinára. V zmysle uvedeného je súd toho názoru, že žalovanému nič nebránilo v zverejnení mena a priezviska žalobkyne ako osoby verejného záujmu. V druhom rade súd poukázal na ustanovenie § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v ktorom ide o tzv. zákonnú licenciu, kde je prípustnosť zverejnenia podobizne odôvodnená v situácii, keď nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby v postavení advokáta, do ktorých osobnostných práv je údajne zasahované, prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší verejný záujem. Verejnému záujmu zodpovedajú veci (záležitosti), ktoré sa budú týkať dôležitých otázok politického, spoločenského, kultúrneho života, pokiaľ pôjde o osoby verejného záujmu (ktorou žalobkyňa v rozhodnom období bola) a je nepochybne poslaním tlače informácie o otázkach verejného záujmu šíriť a súčasne právom verejnosti takéto informácie prijímať, o čom sa súd už vyjadril vyššie. V zmysle uvedeného bol súd toho názoru, že žalovanému nič nebránilo v zverejnení podobizne žalobkyne ako osoby verejného záujmu. 1.9. Súd prvej inštancie na základe uvedeného podrobil skúmaniu predmetné články ako z faktického, tak i z právneho hľadiska a zistil, že tieto články boli uverejnené v dobrej viere za účelom poskytnutia presných a spoľahlivých informácií v súlade s novinárskou etikou. Žalovaný informoval verejnosť o otázkach legitímneho verejného záujmu. Ak aj žalovaný postupoval v článku tak, že niektoré informácie zjednodušil, tieto neviedli k zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Nemožno trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tým vo svojich dôsledkoch na novinárov nesplniteľné nároky, je nevyhnutné sledovať, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde (podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 416/2011 z 3.11.2011) alebo aby podstatná časť informácií bola pravdivá, skutočnosť ktorá v tomto prípade nastala. Namietaný zásah zodpovedal naliehavej spoločenskej potrebe, nakoľko v rozhodnom čase išlo o osobu advokáta v súvislosti s výkonom jeho povolania a teda uverejnením namietaných informácií týkajúcich sa práve výkonu advokácie a trestného konania s tým súvisiaceho, nedošlo k uverejneniu žiadnych informácií súkromného charakteru. Viacero výrokov obsiahnutých v článkoch bolo tak formulovaných v podobe faktov, ktoré neboli zásadnejším spôsobom spochybnené, naopak, výsledky dokazovania potvrdzujú, že v podstatnej miere mali dôveryhodný vecný základ. U osôb verejného záujmu, akou advokát nepochybne je, má byť miera tolerancie informovanosti vyššia. Podľa názoru súdu uverejnením citovaných článkov neboli prekročené medze oprávnenosti autora (vydavateľa) informovať verejnosť o existujúcich podozreniach zo spáchania trestnej činnosti advokáta. Ide o výkon práva na slobodu prejavu a šírenia informácií, vyslovenie názoru a práva kritiky, kde je neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vylúčený, a kde je takýto zásah, s ohľadom na zabezpečenie priorít verejných záujmov výslovne dovolený. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, a jednak to že zásah bol objektívne spôsobilý, aby z neho vznikla ujma na právach chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, pričom obidva predpoklady musia byť splnené, čo však žalobkyňa nepreukázala. Žalobkyňa nepreukázala už prvú z podmienok úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti, a to že došlo k neoprávnenému zásahu, ktorým je difamačné tvrdenie žalovaného uverejnené v článkoch. Z uvedeného dôvodu súd nevykonal ani dôkaz v podobe žalobkyňou navrhnutých svedkov, ktorí mali preukázať zmenu života žalobkyne po zverejnení článkov, nakoľko nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti, preto vykonanie dôkazu v podobe výsluchu svedkov by bolo nehospodárne a neúčelné, nakoľko rozhodujúcim je to, čo bolo obsahom článkov a nie to ako vnímali alebo mohli svedkovia vnímať výpovednú hodnotu predmetných článkov (inter alia svedkovia C. H. a H. T. sa niekoľkokrát nezúčastnili pojednávania, hoci naň boli riadne a včas predvolaní a preto súd upustil od vykonania tohto dôkazu). Pokiaľ žalobkyňa v záverečnej reči poukazovala na členov svojej rodiny, napríklad že sestra žalobkyne stratila klientov kliniky, ktorú vlastní, či mamu žalobkyne nechcel ošetriť lekár kvôli tomu, že nebude ošetrovať matku vydieračky, alebo že syn žalobkyne odmietal chodiť do školy, všetko z dôvodu zverejnených článkov, tieto tvrdenia rovnako ako výsluch svedkov nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Okrem iného žalovaný nemôže v tomto prípade niesť zodpovednosť za vnímanie obsahu článkov zo strany tretích osôb, ak sa preukázalo, že obsah článkov (resp. drvivá väčšina) je založený na pravdivých informáciách. Právny zástupca žalobkyne v priebehu konania navrhol vypočuť žalobkyňu, výsluch však súd prvej inštancie nevykonal z dôvodu, že vo veci bolo nariadených viac ako deväť pojednávaní, pričom žalobkyňa nebola prítomná ani na jednom z nich. Až potom, čo súd vyslovil, že tento dôkaz nevykoná, sa žalobkyňa dostavila na posledné pojednávanie, kde využila právo záverečnej reči. Nakoľko k neoprávnenému zásahu do práv žalobkyne na ochranu osobnosti nedošlo, súd nemohol pristúpiť ani k uloženiu povinnosti žalovanému uverejniť v periodiku Nový čas ospravedlnenie a priznať nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Aj keď žalobkyňa mohla subjektívne pociťovať neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a s tým súvisiace možné správanie verejnosti príkladmo k príslušníkom jej rodiny, žiadnym relevantným dôkazom nepreukázala jeho vznik a potrebu uloženia povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie a zaplatiť nemajetkovú ujmu (ani taký dôkaz neoznačila). Nie každý útok na integritu fyzickej osoby možno vyhodnotiť ako kvalifikovaný zásah do práva na ochranu jej osobnosti. V konaní nebolo preukázané, že by boli uverejnené články objektívne spôsobilé znížiť dôstojnosť, vážnosť a česť žalobkyne ohrozujúc jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti, v dôsledku čoho mala vzniknúť závažná ujma. Nie sú rozhodujúce subjektívne pocity žalobkyne, do osobnostných práv ktorej malo byť zasiahnuté, ale objektívne hľadisko. V prejednávanej veci tak nedošlo k zásahu do integrity žalobkyne, ktorý by si vyžadoval satisfakciu prostredníctvom inštitútu ochrany osobnosti. Súčasne nemožno nespomenúť, že žalobkyňa, pokiaľ sa cítila ukrátená na svojom práve na ochranu osobnosti, mohla využiť ustanovenie § 8 ods. 1 až 3 v spojitosti s ustanovením § 9 ods. 1 až 3 zákona č. 167/2008 Z. z., čo však v konaní najavo nevyšlo. Navyše od žalovaných udalostí uplynuli vyše tri roky, než sa žalobkyňa obrátila na súd žalobou na ochranu osobnosti (prvý článok bol zverejnený dňa 7.5.2010). Tvrdenie o spôsobilosti sporom dotknutých výrokov privodiť ujmu na právach žalobkyne chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie je preto presvedčivé. Záverom súd dodal, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípade sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Súd rovnako tak nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci. 1.10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že žalovaný mal vo veci úspech v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie sa v zákonom stanovenej lehote odvolala žalobkyňa. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, alternatívne aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako odvolacie dôvody označila všetky tak, ako sú uvedené v § 365 ods. 1 písm. a/ až g/ C.s.p.. Uviedla, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to že 1.) došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, a súčasne 2.) tento zásah bol objektívne spôsobilý porušiť alebo ohroziť právo chránené podľa § 11 Občianskeho zákonníka, t. j. bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Občianskoprávna ochrana sa poskytuje len proti takým neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity fyzickej osoby/občana tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahov k spoluobčanom a ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Pritom nie je rozhodujúce, akým spôsobom došlo k takémuto zásahu do mravnej integrity občana, pretože § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka chránia fyzickú osobu proti rozširovaniu nepravdivých údajov alebo znižujúcich tvrdení bez rozdielu, či k takýmto tvrdeniam došlo písomne, tlačou, rozhlasom, televíziou a pod. Neoprávneným zásahom je v zásade každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva chráneného § 11 Občianskeho zákonníka. Bezvýznamná je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo či išlo o nedbanlivé preberanie poznatkov a ich rozširovanie. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkový stav, keď konštatoval, že žalobkyňa je v tejto veci len osobou verejného záujmu, a preto sa na ňu nevzťahuje ochrana osobnosti a konanie žalovaného neviedlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Na základe takýchto nesprávnych skutkových zistení súd nesprávne právne posúdil. Súd potom následne nevykonal ani žalobkyňou navrhované dôkazy výsluchom svedkov. 2.1. Podľa názoru žalobkyne súd nesprávne zistil skutkový stav, keď dokazovaním bolo preukázané, že v každom z inkriminovaných článkov bola žalobkyňa uvedená plným menom a priezviskom, že v každom z inkriminovaných článkov bola žalobkyňa spájaná s trestným stíhaním voči jej osobe, v čase keď o jej vine nebolo rozhodnuté právoplatným rozhodnutím súdu. Žalovaná odhalením totožnosti žalobkyne porušila zásadu prezumpcie neviny, ktorým spôsobom došlo k zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti. Prezumpcia neviny je jednou zo základných zásad trestného konania a uznávaným princípom trestného práva. Súčasne však prezumpcia neviny patrí aj medzi základné práva a slobody zaručené Ústavou Slovenskej republiky. Táto zásada stanovuje, že osoba, proti ktorej vedie súd trestné konanie, sa musí pokladať za nevinnú, kým jej vinu nevysloví súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Predmetné články žalovaného sú v rozpore s prezumpciou neviny. V tomto kontexte nie je možné, ako to použil súd prvej inštancie, vychádzať z predpokladu, že žalobkyňa je výlučne osobou verejného záujmu, články nemohli zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne. Na základe vykonaných dôkazov je preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu, ktorým je difamačné tvrdenie žalovaného uverejnené v článkoch. Zverejnenie totožnosti žalobkyne v periodiku žalovaného malo pre jej osobu negatívny, dehonestujúci účinok. Široká laická verejnosť, ktorá nemá dostatočné právne povedomie, nechápe rozdiel v terminológii trestného práva procesného medzi označeniami obvinený, obžalovaný a odsúdený. Aj preto žalobkyňa navrhla v tomto konaní výsluch svedkov, aby sa vyjadrili, ako vnímajú žalobkyňu po uverejnení inkriminovaných článkov žalovaného. Navrhovaní svedkovia, ako napr. susedia žalobkyne, kolegovia na pracovisku jej manžela, učitelia na škole, ktorú navštevoval syn žalobkyne, členovia rodiny žalobkyne, zo zverejnených informácii si urobili záver o vine žalobkyne a tomu prispôsobili aj svoj postoj k žalobkyni a k jej najbližším členom rodiny. Predmetný návrh však súd zamietol, čo je skutočnosť majúca zásadný vplyv na rozhodnutie, vzhľadom k čomu žalobkyňa navrhla opätovne vykonať výsluchy svedkov, a teda nepostupovať podľa § 182 C.s.p. in fine, teda nevyhlásiť dokazovanie za skončené. 2.2. V prejednávanej veci morálne zadosťučinenie sa javí ako nepostačujúce a súčasne neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka sú taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať: 1) závažnosť vzniknutej ujmy a 2) okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Pritom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu, rozsah, ohlas, ako aj na dĺžku trvania zásahu. Predmetné články znížili vážnosť žalobkyne, dotkli sa jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Zverejnením článkov došlo k narušeniu vzťahov v rodine žalobkyne, jej vyčlenením z rodiny v dôsledku zverejnených informácii. Negatívne sa uverejnené články prejavili v živote syna žalobkyne, ktorý v dôsledku nich bol vystavený posmeškom, urážkam, spolužiaci ho vyčlenili z kolektívu, v dôsledku čoho nechcel chodiť do školy, veľakrát plakal. Rovnako tak aj manžel žalobkyne čelil negatívnym reakciám zo strany kolegov v práci, a to z dôvodu, že o činnosti žalobkyne ako manžel musel vedieť. Predmetné tvrdenia mali byť preukázané výsluchmi svedkov - príbuzných, vyučujúcich syna žalobkyne, no tento návrh bol zamietnutý. Predmetnými článkami žalovaného došlo k takému zásahu do práv žalobkyne, ktorý nie v bežnej miere znížil jej česť a ľudskú dôstojnosť v spoločnosti. Prípustnosť peňažnej satisfakcie je opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená s osobitne citeľným znížením postavenia dotknutej osoby v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje a kde zmenšenie a vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. Pokiaľ ide o intenzitu zásahu, presiahol rámec blízkeho bydliska a rodiny žalobkyne. Neoprávnený zásah mal dopad na najbližších členov rodiny žalobkyne, tiež na zotrvanie úsudkov o charaktere žalobkyne v jej rodine, v mieste bydliska počas dlhšieho obdobia, stres žalobkyne a jej najbližších, ktorí museli vysvetľovať svojmu okoliu zverejnené nepravdivé informácie a čo je podstatné, aj širšej verejnosti, keďže články boli zverejnené médiom s celoslovenským dosahom, čo presahuje rámec blízkeho okolia žalobkyne. Pretože zásah do osobnostných práv nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu a samotné zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka by bolo nepostačujúce, navrhovala žalobkyňa uložiť žalovanému nahradiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v zmysle žalobného návrhu. 3. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalobca. V úvode uviedol, že zotrváva na svojej námietke premlčania. Záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa je osobou verejného záujmu, nie je ani zisťovaním, a ani hodnotením skutkového stavu. Je to právny záver, ku ktorému súd (správne) dospel na základe nesporných skutkových okolností, a to na základe toho, že:(i) žalobkyňa bola v relevantnom čase advokátkou; (ii) žalobkyňa bola v relevantnom čase obvinená, obžalovaná a nachádzala sa vo väzbe. Tieto skutkové okolnosti neboli nakoniec sporné. V rozsudku súdu prvej inštancie sa nenachádza úvaha súdu, podľa ktorej sa na žalobkyňu ochrana osobnosti nevzťahuje, pretože je v tejto veci len osobou verejného záujmu. Takýto výklad rozsudku žalobkyňou je jeho nepochopením. Opätovne správny právny záver o tom, že žalobkyňa ako osoba verejného záujmu musí strpieť intenzívnejšie zásahy do svojej ochrany osobnosti (súkromia) oproti „bežným“ občanom. Inými slovami povedané ochrana súkromia osoby verejného záujmu je užšia, ako v prípade „súkromných“ osôb. Nie je teda pravda, že by súd z dôvodu, že žalobkyňa je osobou verejného záujmu, ju zbavil práva na ochranu osobnosti a rezignoval na poskytnutie ochrany právam žalobkyne. Neobstojí námietka, že súd nesprávne zistil skutkový stav. Preto v príčinnej súvislosti so zistením skutkového stavu nemôže byť ani nesprávne právne posúdenie veci súdom. Vzhľadom na to, že uverejnením článkov je zrejmé, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti, nebolo potrebné, aby súd vykonával dôkazy zamerané (navrhnuté) primárne na preukázanie údajne negatívnych dôsledkov spojených s uverejnením namietaných článkov. Je zrejmé, že vykonanie týchto dôkazov by bolo nadbytočné. 3.1. K námietke údajného porušenia prezumpcie neviny žalovaný uviedol, že žalobkyňa odvodzuje porušenie práva na prezumpciu neviny od skutočnosti, že o jej trestnej veci bolo informované ešte pred „právoplatným rozhodnutím vo veci“ a bolo použité jej meno a priezvisko. Žalobkyňa sa však mýli. V tom totiž prezumpcia neviny nespočíva. Táto námietka je predovšetkým neopodstatnená z dôvodu, že žalovaný ako súkromná osoba porušiť prezumpciu neviny nemôže. Právo na prezumpciu neviny sa chráni ako súčasť širšieho práva na súdnu ochranu, a nie ako súčasť práva na súkromie. Žalobca poukázal na účel a obsah práva na prezumpciu neviny (čl. 50 ods. 2 Ústavy SR). Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/98 a sp. zn. III. ÚS 83/01 je účelom prezumpcie neviny chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb, ktoré sa rovnajú vysloveniu viny bez toho, aby bola táto preukázaná v súlade so zákonom, z čoho vyplýva, že princíp prezumpcie neviny môžu porušiť iba štátne orgány a ich predstavitelia, a nie súkromné osoby. Nakoľko teda žalovaný nie je súdom a ani inou úradnou osobou, pričom účelom prezumpcie neviny je chrániť obvineného (obžalovaného) pred výrokmi rovnajúcimi sa vysloveniu viny, nemohol ani porušiť zásadu prezumpcie neviny. Uvedenému nasvedčuje aj systematické zaradenie čl. 50 ods. 2 Ústavy v rámci II hlavy Ústavy. Inštitút prezumpcie neviny je totiž systematicky upravený v siedmom oddiely II hlavy Ústavy (Právo na súdnu a inú právnu ochranu). I z uvedeného vyplýva, že právo na prezumpciu neviny nie je súčasťou práva na ochranu osobnosti, ale ide o súčasť práva na súdnu ochranu. Tohto práva sa žalobkyňa môže domáhať voči štátu, resp. jeho orgánom, a nie voči fyzickým alebo právnickým osobám, a teda ani voči žalovanému. Okrem toho je zrejmé, že žalovaný neoznačil žalobkyňu ako páchateľa trestného činu, resp. trestných činov. 3.2. Čo sa týka uverejnenia mena a priezviska fyzickej osoby v súvislosti s trestným konaním, Ústava, žiadny zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis nezakazuje vydavateľovi uverejniť meno a priezvisko osoby, ktorá je podozrivá, resp. hľadaná v súvislosti so spáchaním nejakého závažného trestného činu, obvinená alebo obžalovaná. V plnom rozsahu sa uplatní čl. 2 ods. 3 Ústavy, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá Žalovaný pre úplnosť poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej nie je porušením práv chránených Dohovorom, ak médiá v rámci informovania o trestných veciach uverejnenia aj meno a priezvisko osoby podozrivej, obvinenej alebo obžalovanej zo spáchania nejakého trestného činu (REPÍK, B. : Európsky dohovor o ľudských právach a trestné právo, ORAC, 2002, str. 179). Poukázal aj na prípad News Verlags GmbH CoKG proti Rakúsku z roku 2000, kde vydavateľ uverejnil nielen meno a priezvisko osoby obžalovanej zo spáchania trestného činu, ale dokonca aj jej fotografie. Európsky súd pre ľudské práva to považoval za výkon slobody prejavu a práva na informácie chránený čl. 10 Dohovoru. Teda uvedenie mena a priezviska osoby podozrivej/obvinenej/obžalovanej možno považovať za štandard ochrany práva na informácie podľa Dohovoru, ktorým sú orgány Slovenskej republiky viazané. 3.3. Argument žalobkyne, že široká laická verejnosť údajne nemá dostatočné právne vedomie, nechápe rozdiel medzi pojmami obvinený, obžalovaný a odsúdený, je nesprávny. V prvom rade nie je preukázaná pravdivosť tvrdenia žalobkyne. Nie je zrejmé, z akého dôkazu odvodzuje svoju úvahu. V druhom rade, aj keby platila domnienka žalobkyne, vo vzťahu k žalovanému je to irelevantné. V danom prípade je nesporné, že žalovaný korektne informoval o trestnej veci žalobkyne. Žalovaný realizoval právo na informácie garantované čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru. V danom prípade je rozhodujúce, že (i) novinári informovali o otázkach legitímneho verejného záujmu, (ii) s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie, v (iii) dobrej viere a (iv) v súlade s novinárskou etikou, ako nakoniec konštatoval aj súd prvej inštancie (bod 47 rozsudku). To v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva znamená, že im prináleží ochrana čl. 10 Dohovoru. Pokiaľ vydavateľ postupuje v rámci ochrany garantovanej čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru, tak aj prípadné negatívne dôsledky pre fyzickú osobu spojené s realizáciou slobody prejavu a práva na informácie, a to ako iné tretie osoby vnímajú zverejnené informácie, sú voči nemu irelevantné. Inými slovami povedané, z hľadiska merita veci je relevantná len ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti. Podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku z roku 2000, samotné negatívne reakcie verejnosti na článok, a ani vznik ujmy v dôsledku zásahu do práva na ochranu osobnosti, nie sú a ani nemôžu byť dôvodom pre založenie občianskoprávnej zodpovednosti. Sloboda prejavu zahŕňa nielen uverejňovanie ,informácií´ alebo ,myšlienok´, ktoré sú prijímané priaznivo, alebo pokladané za neškodné, alebo je k nim zaujímaný ľahostajný postoj, ale aj na také „informácie“ alebo „myšlienky“, ktoré urážajú, šokujú, alebo znepokojujú, pričom novinári môžu provokovať, špekulovať či sa uchyľovať k nadsázke (Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku z roku 2000). Preto je úplne logické, že reakcie verejnosti na urážajúce, šokujúce alebo znepokojujúce uverejnené informácie môžu byť voči dotknutým osobám rovnako urážajúce, šokujúce či znepokojujúce (v tomto prípade nebolo preukázané). Uvedené je len dôsledkom slobody prejavu, pretože (i) uverejnené informácie zaujali, resp. uspokojili verejný záujem na informáciách a (ii) verejnosť následne rovnako realizovala slobodu prejavu, pretože vyjadrila svoj postoj k informáciám o otázkach verejného záujmu, čo je nakoniec účelom uverejnenia informácií - vyprovokovať verejnú diskusiu. Teda, ako čitatelia vnímali alebo mohli vnímať článok, je irelevantné, keď vydavateľ uverejnil pravdivú a neskreslenú informáciu týkajúcu sa otázok legitímneho verejného záujmu. A to by malo byť aplikované aj v tomto prípade. Rozhodujúce je to, čo bolo v článku uvedené, a nie to, čo si z neho niekto na jeho základe domýšľa. Žalovaný bol tiež toho názoru, že bežná laická verejnosť dnes už spoľahlivo rozlišuje medzi pojmami obvinený, obžalovaný a odsúdený. Nie je dôvod spochybňovať premisu, že bežná laická verejnosť si uvedomuje princíp prezumpcie neviny, ergo že vinným je až ten, kto je právoplatne odsúdený. 3.4. Náhrada nemajetkovej ujmy prináleží podľa žalovaného výlučne vtedy, ak dotknutej osobe vznikla ujma v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti. V danom prípade k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne nedošlo. V namietaných článkoch boli uverejnené pravdivé skutočnosti, informácie boli čerpané z oficiálnych zdrojov od orgánov činných v trestnom konaní, žalobkyni bol poskytnutý priestor na vyjadrenie. Nakoľko žalobkyňa je osobou verejného záujmu, bola povinná strpieť to, že vydavateľ verejnosti sprostredkoval informácie o trestnom konaní, ktoré súviselo s výkonom jej činnosti ako advokátky. Nie je tu teda žiadny dôvod, pre ktorý by mal žalobkyni vzniknúť nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. 4. Žalobkyňa nevyužila svoje právo a repliku vyjadreniu žalovaného nepodala. 5. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 7. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 7.1. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. 7.2. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 8. Každá fyzická osoba má subjektívne osobnostné práva, ktoré jej umožňujú podľa svojej vôle nakladať so svojou osobnosťou, resp. jednotlivými stránkami svojej osobnosti voči ostatným subjektom s rovným právnym postavením vo svojom osobnom a majetkovom záujme, pre svoje všestranné uplatnenie a slobodný rozvoj. Z tohto dôvodu Občiansky zákonník ochraňuje fyzické osoby pred neoprávnenými zásahmi do ich práva na ochranu osobnosti, pričom chráni najmä ich život a zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy fyzických osôb (§ 11 Občianskeho zákonníka). Za týmto účelom priznáva fyzickým osobám právo najmä domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu ich osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov, a aby im bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa primerané zadosťučinenie nezdalo dostačujúce, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Právna úprava ochrany osobnosti v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka má ústavnoprávny základ vychádzajúci z článku 19 Ústavy, ktorý je zaradený medzi základné ľudské práva a slobody. 8.1. Svojou publikačnou činnosťou žalovaný ako vydavateľ tlačového, resp. i elektronického média realizoval svoje právo na slobodu prejavu garantované rovnako Ústavou SR, konkrétne jej článkom 26. Tomuto ústavnému právu zodpovedá právo na slobodu prejavu tak, ako je ustanovené článkom 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Sloboda prejavu je v demokratickej spoločnosti jednou z najdôležitejších hodnôt, o ktorej je úplne odôvodnené povedať, že jej existencia je jedným zo základných rozdielov medzi demokratickým a právnym štátom a nedemokratickým totalitným policajným štátom. Privilegované postavenie ako nositelia slobody prejavu majú novinári, resp. médiá, ktoré sú i Európskym súdom pre ľudské práva označení ako verejný strážny pes (rozsudok Thorgeir Thorgeirson proti Islandu z 25. júna 1992, séria A, č. 239), a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. XXXX/XX, alebo rozsudok Bladet Troms a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. XXXXX/XX). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca pri ich činnosti tiež umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie (rozsudok Perna v. Taliansko z 25. júla 2001). 8.2. Vyššie špecifikované právo na ochranu osobnosti a právo na slobodu prejavu nie sú absolútne a súčasne sú z hľadiska právnej sily predpisov, ktoré ich ustanovujú, rovnocenné, preto pri ich vzájomnom konflikte, ku ktorému nevyhnutne musí v niektorých prípadoch dochádzať, je potrebné s ohľadom na všetky okolnosti veci zvážiť, ktorému právu poskytnúť ochranu a uprednostniť ho, a ktoré naopak musí ustúpiť. Právo na slobodu prejavu je limitované priamo ustanovením článku 10 ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý ustanovuje, že výkon týchto slobôd [t.j. práv vyplývajúcich zo slobody prejavu], pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. V našich podmienkach najmä judikatúrou ESĽP a Ústavného súdu SR boli postupne stanovené i hranice práva na ochranu osobnosti, za ktorými toto právo musí ustúpiť dôležitejšiemu záujmu verejnosti na informácie o osobách a veciach verejného záujmu. Toto právo verejnosti na informácie je najčastejšie uspokojované práve činnosťou novinárov. 9. Odvolací súd považuje na tomto miesta za dôležité pristaviť sa pri námietke premlčania, ktorá bola vznesená žalovaným. V konaní sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému titulom ochrany osobnosti dvoch nárokov, a to zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výše 166 000,- € a ospravedlnenia v znení: „Rešpektujúc právo na ochranu osobnosti advokátky L. N.L. sa vydavateľ Nového času - Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., verejne ospravedlňuje advokátke L. N. za zverejnené informácie o jej osobe v periodiku Nový čas dňa 10.5.2010, dňa 20.1.2011 a dňa 2.4.2011 bez zabránenia identifikácie jej osoby, tým že nerešpektoval zásadu prezumpcie neviny, čím zasiahol do jej práv na ochranu osobnosti.“ Skutkovo svoju žalobu založila na obsahu článkov publikovaných v denníku Nový čas dňa 10.5.2010 s titulkom: „Advokátka Okoličányho mužov N. už sedí vo vyšetrovačke“, dňa 20.1.2011 s titulkom: „Odškodné mi zaplatia daňoví poplatníci“ a dňa 2.4.2011 s titulkom „Advokátka marila spravodlivosť!“, voči ktorému predniesla svoje výhrady. Zároveň poukázala na články publikované na internetovom portáli X..L..V..sk zo dňa 7.5.2010 s titulkom: „U. advokátka: O väzbe budú rozhodovať v Nitre“, zo dňa 8.5.2010 s titulkom: „Obvinená N.Á. je už vo vyšetrovacej väzbe!“, zo dňa 13.5.2010 s titulkom: „U. obhajkyňa mala podľa prokuratúry na súde nadštandardné vzťahy“ a zo dňa 14.5.2010 s titulkom „N.Š. pozastavili výkon advokácie“. 9.1. V zmysle § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práv. Z uvedeného ustanovenia a contrario vyplýva, že nemajetkové práva premlčaniu nepodliehajú. Jednotlivé právne prostriedky vyplývajúce z § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka na ochranu fyzickej osoby pred neoprávnenými zásahmi do práva na ochranu osobnosti, vrátane práva na primerané zadosťučinenie, ktoré môže mať i formu ospravedlnenia tak, ako sa ho žalobkyňa domáhala v tomto konaní, majú nepochybne nemajetkovú povahu. Preto právo žalobkyne v časti, v ktorej sa domáhala ospravedlnenia, ako formy primeraného zadosťučinenia, nemohlo byť premlčané. Ako vypláva z vyššie citovaného obsahu ospravedlnenia sformulovaného žalobkyňou do žalobného petitu, toto sa týkalo článkov zo dňa 10.5.2010, dňa 20.1.2011 a dňa 2.4.2011. 9.3. Oproti tomu žaloba v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka bola založená aj na článkoch zo dňa 7.5.2010, 8.5.2010, 13.5.2010 a 14.5.2010. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je ustálenou súdnou praxou považované za majetkové právo, ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou premlčania. Premlčacia lehota je v tomto prípade všeobecná trojročná a začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. februára 2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009). Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania a na to, že žaloba bola podaná dňa 29.10.2013, právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúce z článkov publikovaných v dňoch 7.5.2010, 8.5.2010, 10.5.2010, 13.5.2010 a 14.5.2010, bolo v čase podania žaloby premlčané, pretože odo dňa ich vydania (ktorý treba považovať za deň, kedy malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti) uplynuli v čase podania žaloby (29.10.2013) viac ako tri roky. Nepremlčané zostalo iba právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v súvislosti s článkami publikovanými dňa 20.1.2011 a dňa 2.4.2011. 10. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v súvislosti so žalobou v časti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo potrebné zaoberať sa iba článkami zo dňa 20.1.2011 a 2.4.2011, avšak v súvislosti so žalobou v časti primeraného zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia bolo potrebné zaujať v odôvodnení rozsudku stanovisko i k článku publikovanému dňa 10.5.2010, nakoľko aj od tohto článku žalobkyňa právo na ospravedlnenie odvodzovala. Súd prvej inštancie sa výslovne zaoberal iba obsahom článkov zo dňa 20.1.2011 a 2.4.2011. Ako dôkaz však vykonal i článok zo dňa 10.5.2010, preto skutkový stav, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal, možno považovať za zistený správne a v dostatočnom rozsahu. Vzhľadom na obsahovú podobnosť článku zo dňa 10.5.2010 k článkom zo dňa 20.1.2011 a 2.4.2011 obstoja v konfrontácií s ním i všetky dôvody, ktorými súd prvej inštancie podoprel svoje rozhodnutie. Napokon nič v tejto súvislosti nebolo súdu prvej inštancie vytknuté ani žalobkyňou v rámci odvolacích dôvodov. Odvolací súd však považuje napriek tomu za vhodné obsah článku zo dňa 10.5.2010 s titulkom: „Advokátka O. mužov N. už sedí vo vyšetrovačke“ na tomto mieste ozrejmiť. V perexe článku je uvedené, že obhajkyňa A. U. L. N. skončila vo vyšetrovacej väzbe. Na krku má obvinenie z marenia spravodlivosti. V minulosti zastupovala okrem U. aj niektorých ďalších členov Okoličanyho skupiny. Tí mali podľa prokuratúry prsty v niekoľkých vraždách, vydieraniach a ďalších trestných činoch. V samotnom článku je uvedené, že policajti robili domovú prehliadku aj u žalobkyne, ale nenašli nič. Týždeň pred vydaním článku vyšetrovateľ obvinil žalobkyňu z marenia spravodlivosti. Polícia ani prokuratúra zatiaľ podrobnosti k prípadu neuviedli. Nitriansky súd v sobotu popoludní rozhodoval viac ako štyri hodiny o tom, či žalobkyňa pôjde do väzby, alebo bude stíhaná na slobode. Nasleduje citácia prokurátora generálnej prokuratúry D. Š.: „Súd vyhovel návrhu prokuratúry a obvinenú vzal do väzby z dôvodu, aby neovplyvňovala svedkov a nemohla pokračovať v ďalšej trestnej činnosti.“ Článok je zakončený informáciou, že sudca poslal do vyšetrovacej väzby aj ďalšieho obvineného v tomto prípade. Obaja už väzobne stíhaní podali sťažnosť, o ktorej bude rozhodovať Krajský súd v Nitre. 11. Po vysporiadaní sa s námietkou premlčania je vhodné pristúpiť k vzájomnému pomerovaniu práva žalobkyne na ochranu osobnosti a práva žalovaného na slobodu prejavu. Obmedzenie práva na slobodu prejavu médií je v demokratickej spoločnosti možné len za predpokladu, že výkon tohto práva má excesívnu povahu v tom zmysle, že neprimerane zasahuje do práv a oprávnených záujmov iného subjektu. Za neprimeraný je treba považovať taký zásah, ktorého negatívny účinok na dotknutý subjekt je v takom rozsahu, že ho nemožno ospravedlniť záujmom spoločnosti na slobode prejavu médií. Opačne zase možno konštatovať, že akékoľvek obmedzenie práva na slobodu prejavu musí byť primerané sledovanému účelu (v tomto prípade vynútenie práva na ochranu osobnosti) a je prípustné len v nevyhnutnej miere zodpovedajúcej účelu jeho obmedzenia. ESĽP v súvislosti s obmedzeniami slobody prejavu konštatoval, že musia byť interpretované úzko, pričom potreba obmedziť slobodu prejavu musí byť v každom jednotlivom prípade presvedčivým spôsobom preukázaná (Jersild v. Dánsko z 23. 9.1994 (body 35 až 37). Primeranosť alebo tiež proporcionalitu vo vyššie naznačenom smere je potrebné skúmať v každom prípade prísne individuálne. 11.1. Judikatúra ESĽP, ako aj slovenských súdov je v zásade ustálená v tom, že žalovaný ako masmédium, požíva zvýšenú ochranu práva na slobodu prejavu vzhľadom na záujem spoločnosti na voľnosti činnosti médií, ktorá je jedným zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie (Perna v. Taliansko, zo dňa 6. mája 2003, bod 39). Z judikatúry ESĽP vyplýva, že sloboda prejavu platí nielen pre „informácie“ alebo „myšlienky“ prijímané priaznivo alebo považované za neškodné, ale tiež pre tie ktoré sú nepríjemné, šokujúce alebo znepokojujúce (rozsudok vo veci Lingens proti Rakúsku zo dňa 8. júla 1986). Uvedené znamená, že žalovaný má právo a súčasne i spoločenskú povinnosť informovať aj o skutočnostiach, ktoré sa môžu negatívne dotýkať určitej osoby. 11.2. Rozsah práva na slobodu prejavu vo vzťahu k informáciám o osobách verejne činných je väčší, ako v prípade tzv. súkromných osôb, teda takých ktoré za verejne činné považovať nemožno. U verejne činných osôb sú aj podľa judikatúry ESĽP dané širšie limity prípustnej kritiky, než u tzv. súkromných osôb (napríklad už spomenutý rozsudok Lingens v. Rakúsko zo dňa 8. júla 1986). V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa vykonávala povolanie advokátky. Advokát nepochybne osobou verejne činnou je. Toto povolanie je prirodzene spojené s pôsobením vo verejnej sfére a so zasahovaním do záležitostí verejného záujmu, medzi ktoré jednoznačne patrí i trestné konanie, v ktorom sa žalobkyňa ako obhajkyňa v čase zverejnenia článkov profesionálne angažovala, čo rovnako nebolo sporné. Ústavný súd SR v tejto súvislosti zdôraznil, že otázkou verejného záujmu je nesporne aj pôsobenie advokáta, ako osoby verejnej činnej, resp. verejne známej, pričom význam informovania o týchto otázkach sa podľa názoru ústavného súdu zásadným spôsobom zvyšuje vtedy, ak ide o spravodlivosť v širšom slova zmysle, resp. zabezpečenie jej riadneho výkonu, ktorý nevyhnutne musí byť predmetom verejnej kontroly (nález sp. zn. IV. ÚS 302/2010 zo dňa 7. júla 2011). Odvolací súd podotýka, že v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb. Činnosť advokáta má teda hlbší spoločenský zmysel, nejde len o prostý privátny kontrakt medzi advokátom a jeho klientom. Ako nositelia tak spoločensky významných úloh advokáti vyvolávajú oprávnený záujem verejnosti a predstavujú legitímny objekt záujmu médií. V žiadnom prípade preto nemôže obstáť argumentácia žalobkyne, ktorá spochybňovala svoje postavenie ako osoby verejne činnej. 12. Vo vzťahu k obsahu žalobkyňou vytýkaných článkov bolo v prvom rade v súlade s judikatúrou ESĽP potrebné určiť, či sú v nich prítomné skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky (Nilsen a Johnsen v. Nórsko, zo dňa 25.11.1999, Feldek v. Slovensko, zo dňa 12.7.2001). Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne pridržiava vyčerpávajúceho výkladu, ktorý podal Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4 Cdo 149/2009 zo dňa 31. mája 2010: „Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť). Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa).“ 12.1. Obsahom článkov zverejnených v denníku U. Č. dňa 10.5.2010, dňa 20.1.2011 a dňa 2.4.2011 boli informácie o trestnom konaní, ktoré bolo vedené proti žalobkyni. Článok zo dňa 10.5.2010 informoval o jej vzatí do väzby, článok zo dňa 20.1.2011 sa zaoberal jej prepustením z väzby a témou článku zo dňa 2.4.2011 bolo podanie obžaloby na žalobkyňu. V konaní pritom nebolo sporné, že žalobkyni bolo vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu marenia spravodlivosti uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Východ, oddelenie vyšetrovania, ČVS:PPZ-92/BOK-VY-2010 zo dňa 5.5.2010, v tejto súvislosti bola žalobkyňa uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 3Tp/68/2010 zo dňa 8. mája 2010 vzatá do väzby, z ktorej bola následne uznesením toho istého súdu prepustená. Rovnako v konaní nebolo sporné, že Generálna prokuratúra SR podala dňa 30.3.2011 na Okresný súd Košice I na žalobkyňu obžalobu pre trestný čin, z ktorého bola obvinená. Z hľadiska vyššie uvedeného rozlišovacieho kritéria možno ustáliť, že obsahom, všetkých článkov boli výlučne skutkové tvrdenia informujúce prevažne o úkonoch trestného konania vedeného voči žalobkyni, pričom išlo najmä o prevzaté vyjadrenia orgánov činných v trestnom konaní. Žalobkyňa pritom nenamietala nepravdivosť skutkových tvrdení uvedených v článkoch (s jednou výnimkou, ktorou sa odvolací súd bude zaoberať nižšie). Obsah článkov teda nemôže z dôvodu svojej nepravdivosti konštituovať neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Zároveň zverejnené pravdivé skutkové tvrdenia nie sú takého charakteru, aby mohli predstavovať neoprávnený zásah napriek svojej pravdivosti. Žalovaný nepublikoval žiadne informácie, ktoré by sa týkali intímnej sféry žalobkyne, a ktoré by sa tým mohli dotknúť jej dôstojnosti presahujúc tak medze legitímneho záujmu verejnosti. Naopak tón článkov bol vecný, prevažoval výpočet faktov spojený s citáciami alebo parafrázami zainteresovaných osôb. Osobnosti žalobkyne sa skutkové tvrdenia žalovaného dotýkajú výlučne z profesionálneho pohľadu, resp. z pohľadu jej trestného stíhania. 12.2. Spomenutou výnimkou bola informácia z článku zo dňa 20.1.2011, že žalobkyňa je známa aj tým, že pri jednom z pojednávaní na bývalom Špeciálnom súde namietala zaujatosť sudcu C. T. z dôvodu, že s ním mala v minulosti intímny pomer. V tomto prípade však, ako žalovaný preukázal svedeckou výpoveďou svedkyne C. G., že išlo o informáciu z tzv. „backgroundu“ žalobkyne, teda o skôr verejne a mediálne známu skutočnosť, ktorej pôvodcom nie je žalovaný a je (bez ohľadu na svoju pravdivosť či nepravdivosť) v zásade všeobecne známa. Zreprodukovanie tejto informácie preto nemôže zakladať neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne, ktorý by bolo možné pričítať žalovanému. 13. Článku zo dňa 20.1.2011 sa týkala aj ďalšia výhrada žalobkyne, ktorá tvrdila, že neposkytla žalovanému vyjadrenie k svojmu prepusteniu z väzby na slobodu. Konkrétne sú žalobkyni v danom článku pripisované výroky: „Každý inteligentný človek z právnych kruhov vie, kvôli čomu ma zadržali a o čo ide“. Ďalej mala žalobkyňa prízvukovať, že bude žiadať za svoju väzbu vysoké odškodné, pričom nasledovala citácia: „Ľúto mi je len to, že niekoľko desiatok miliónov vysoké odškodné mi nakoniec zaplatia daňoví poplatníci.“ Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zdôrazňuje, že žalobkyňa nespochybnila pravdivosť jej pripisovaných vyjadrení, namietala iba to, že ich žalovanému neposkytla. Zo žiadneho právneho predpisu pritom nevyplýva, že by žalovaný mohol zverejňovať iba informácie, ktoré boli za účelom ich publikácie zverené priamo (či exkluzívne) jemu. Nemožno tiež opomenúť, že obsah daných výrokov nemá ani okrajovo difamačný charakter, teda nemôže za žiadnych okolností vyvolať zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Keď sa tieto informácie s pôvodom u žalobkyne dostali do sféry žalovaného a ich zverejnenie nebolo spôsobilé porušiť práva žalobkyne, nič žalovanému nebránilo ich zverejniť. 14. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že žalovaný nemal právo ju v článkoch stotožniť a spojiť jej osobu s trestnou činnosťou, za ktorú nebola právoplatne odsúdená, táto jej argumentácia nemala žiaden právny podklad. Ako už bolo uvedené, žalobkyňa predstavujú osobu verejne činnú, ktorá musí zniesť vyššiu mieru záujmu verejnosti a tým i médií. Všetky skutkové tvrdenia publikované v článkoch žalovaného, vzťahujúce sa na žalobkyňu, sa pritom týkajú výlučne skutočností spojených s výkonom jej povolania advokátky (ktoré je legitímnym objektom verejného záujmu a nemožno ho považovať za intímnu osobnú sféru žalobkyne) a skutočností spojených s trestným konaním vedeným proti žalobkyni. Navyše trestný čin, z ktorého bola žalobkyňa podozrivá, úzko súvisel s výkonom jej povolania a jej zastupovaním klienta v inej mediálne známej trestnej veci, čo ešte viac vzbudzovali oprávnený záujem verejnosti. Trestné konanie bez ohľadu na to, proti komu je vedené, nepochybne je vecou verejného záujmu a verejnosť má právo na informácie o ňom už v štádiu prípravného konania, bez vyčkania na právoplatné rozhodnutie vo veci samej. Aj podozrenie, že došlo k spáchaniu trestného činu, je skutočnosť, ktorá prirodzene vyvoláva spoločenský záujem a informovanie verejnosti o tejto veci je prípustné v zásade i u tzv. „súkromných osôb“, tým viac potom u osôb verejne činných, medzi ktoré patrí i žalobkyňa. Otázka prípustnosti uverejnenia plného mena a priezviska a dokonca i fotografie osoby podozrivej z trestnej činnosti bola predmetom konania ESĽP vo veci News Verlags GmbH & CoKG proti Rakúsku, pričom ESĽP vo svojom rozsudku zo dňa 11. januára 2000 dospel k záveru, že takýto postup média v zásade spadá do rámca slobody prejavu. Výnimkou by mohli byť len špecifické prípady súvisiace s povahou spáchaného trestného činu alebo okolnosťami prípadu. 14.1. Odvolací súd dodáva, že žiaden právny predpis identifikáciu osoby podozrivej zo spáchania trestného činu výslovne nezakazuje. Žalovaný vo svojich článkoch prinášal spravodajské informácie o žalobkyni, ktoré mala verejnosť právo získať, pričom právo verejnosti na informácie nie je limitované len na anonymizované údaje o tom, že bližšie neurčená osoba je podozrivá, resp. trestne stíhaná. Verejnosť má právo na konkrétne informácie o podozrivom a o skutkoch, ktoré sa mu kladú za vinu. Takéto informovanie prispieva tiež k verejnej kontrole práce orgánov činných v trestnom konaní, ktorá je v demokratickej spoločnosti žiadúca. Neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti by mohlo stotožnenie fyzickej osoby predstavovať len vo výnimočných prípadoch, napríklad ak by išlo o osobu zvlášť zraniteľnú, napríklad maloletú či duševne chorú, prípadne ak by išlo o niektoré druhy trestných činov spáchaných z donútenia alebo o iné zvláštne prípady, kedy by záujem na ochrane osobnosti podozrivého prevažoval nad slobodou prejavu, resp. právom verejnosti na informácie. Na žiadnu takúto osobitnú skutočnosť žalobkyňa v konaní nepoukázala. 15. Zverejnenie svojej fotografie, ktoré žalobkyňa osobitne namietala, podlieha rovnakému režimu, ako zverejnenie iných identifikujúcich údajov. Je pravda, že obsahom práva na ochranu osobnosti je i ochrana podobizní a obrazových snímok, resp. záznamov fyzickej osoby (t. j. na ktorých je fyzická osoba), resp. ktoré sa týkajú fyzickej osoby, pričom v zásade ich vyhotovenie a použitie podlieha súhlasu fyzickej osoby. Súčasne však priamo Občiansky zákonník upravuje výnimky z tejto zásady, tzv. zákonné licencie umožňujúce vyhotovenie alebo použitie podobizní či obrazových snímok alebo záznamov fyzickej osoby, resp. týkajúcich sa fyzickej osoby aj bez jej súhlasu a to za predpokladu ich vyhotovenia alebo použitia na úradné účely na základe zákona (§ 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka) alebo ich vyhotovenia alebo použitia primeraným spôsobom na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo (§ 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka), ak to nie je v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. Žalovaný ako médium je teda v zmysle § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka oprávnený používať vo svojich článkoch podobizne fyzických osôb, konkrétne na základe a v medziach tzv. spravodajskej licencie. Predmetom spravodajskej činnosti je informovanie verejnosti o udalostiach vnímaných pozitívne i negatívne. Nakoľko Občiansky zákonník všeobecne ustanovuje tzv. spravodajskú licenciu, použitie podobizne fyzickej osoby v článku, ktorého obsah sa jej týka, je v zásade primerané, aj pokiaľ je článok ladený negatívne a obsahuje kritiku či informácie pre dotknutú osobu nepríjemné či inak nepriaznivé. Publikovanie fotografie plnoletej osoby v článku, ktorého obsahom sú informácie jej o trestnej činnosti, je v zásade primerané vždy, keď je primeraná jej identifikácia (k tomu pozri predchádzajúci odsek) a takéto použitie fotografie nie je možné považovať za rozporné s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. 16. Nie je možné súhlasiť argumentom žalobkyne, že žalovaný mal publikovaním článkov identifikujúcich jej osobu v spojení s podozrením zo spáchania trestného činu porušiť princíp prezumpcie neviny. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie i žalovaný v rámci svojej procesnej obrany, princíp prezumpcie neviny zakotvený v čl. 50 ods. 2 Ústavy je súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu a ako taký predstavuje ústavnú garanciu, ktorá má zabezpečiť spravodlivý priebeh trestného procesu. Ako takej sa jej osoba môže dovolávať len voči štátu, ktorý jediný je spôsobilý tento princíp svojim nesprávnym postupom alebo nezákonným rozhodnutím porušiť. K tomu, že žalovaný je v rámci svojej slobody prejavu oprávnený zverejňovať informácie aj o právoplatne neskončených trestných veciach, sa už odvolací súd vyjadril. V prípade, ak by masmédium nesprávne informovalo o tom, že určitá osoba je vinná, resp. že bola právoplatne odsúdená za spáchanie trestného činu, mohlo by tým byť porušené právo na ochranu osobnosti dotknutej fyzickej osoby, avšak nie z dôvodu porušenia zásady prezumpcie neviny, ale z dôvodu zverejnenia nepravdivého skutkového tvrdenia. Takáto situácia ale v posudzovanej veci nenastala. Žalovaný informoval o trestnej veci žalobkyne vždy s korektným označením jej procesného postavenia a nepodal verejnosti v tejto súvislosti žiadnu nepravdivú informáciu. 16.1. Súd prvej inštancie tiež správne vyhodnotil nadpis článku zo dňa 2.4.2011, k formulácií ktorého mala žalobkyňa výhrady. V tejto súvislosti je potrebné pridržať sa ustálenej judikatúry Ústavného súdu, napr. nález sp. zn. III. ÚS 104/2017 zo dňa 19. apríla 2017, podľa ktorého je nutné zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom a nadpisom medializovaného článku a jeho vecným obsahom. Bez dostatočného zohľadnenia tejto väzby spravidla nemožno hodnoverne dospieť k záveru, že v ňom obsiahnuté tvrdenie je pravdivé alebo, naopak, nepravdivé. Účelom titulku článku uverejneného v printových médiách je upútať a zaujať čitateľa tak, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Preto treba aj v konaní o ochrane osobnosti vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, čo judikoval ústavný súd už vo veci sp. zn. II. ÚS 340/2009. Titulok: „Advokátka marila spravodlivosť!“, pri jeho izolovanom posudzovaní by skutočne mohol vyznieť ako nepravdivé skutkové tvrdenie, nakoľko žalobkyňa nebola právoplatne odsúdená za spáchanie trestného činu marenie spravodlivosti. Avšak nemožno opomenúť prvú (i keď menším písmom vytlačenú) časť titulku, v zmysle ktorej celý titulok znie: „Prokurátor ženie pred súd bývalú obhajkyňu A.. U.: Advokátka marila spravodlivosť!“. Už len zo spojenia týchto dvoch častí titulku jasne vyplýva, že to, že žalobkyňa mala mariť spravodlivosť, tvrdí prokurátor. Z ďalšieho obsahu článku je potom už úplne jednoznačne zrejmé, že na žalobkyňu bola podaná obžaloba za trestný čin marenia spravodlivosti, teda nebola zaň odsúdená. Titulok článku v tomto prípade nepochybne mal za úlohu zaujať čitateľa a prilákať ho k prečítaniu si článku. Je síce formulovaný provokujúco, čo je však na pomery bulvárneho média, akým je Nový čas, akceptovaný spôsob prejavu. 17. Odvolací súd sa z vyššie uvedených dôvodov zhoduje so súdom prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala splnenie predpokladov ani pre priznanie morálnej satisfakcie, a ani pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za porušenie práva na ochranu osobnosti sú (1) neoprávnený (protiprávny) zásah, (2) vznik ujmy na osobnostných právach a (3) príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom ujmy. Pokiaľ ide o neoprávnený zásah, tento musí byť protiprávny, nesmú byť naplnené podmienky okolností vylučujúcich protiprávnosť alebo tzv. zákonné licencie. Za protiprávne konanie sa nemôže považovať zásah do sféry osobnostných práv, ktorý predstavuje výkon určitého práva na strane pôvodcu zásahu. Žalobkyňa teda nepreukázala hneď prvý predpoklad, a to existenciu neoprávneného zásahu do svojho práva na ochranu osobnosti. Zverejnenie článkov zaoberajúcich sa podozreniami z toho, že sa žalobkyňa mala dopustiť spáchania trestného činu, nepochybne predstavuje zásah do jej osobnostnej sféry, avšak v tomto prípade boli splnené všetky podmienky, pre ktoré právo žalobkyne na ochranu osobnosti muselo ustúpiť právu žalovaného na slobodu prejavu. Konanie žalovaného preto nebolo protiprávne a vzniknutý zásah nebol neoprávnený. 18. Vzhľadom na nepreukázanie existencie neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne nemalo potom význam vykonávať dokazovanie vo vzťahu k žalobkyňou tvrdenej ujme na jej osobnostných právach, nakoľko takýto postup by bol nehospodárny. Súd prvej inštancie preto nepochybil, keď nevypočul svedkov navrhnutých žalobkyňou (N. Š., H. T., M. L., E. M., D. M., C.. C. H., T. T., E. F., R.. E. I., C.. M. V., M. D., G.. F. G., G. D., F. G., W. N., I. Ď., L. A.). Na záveroch súdu prvej inštancie by nemohla nič zmeniť ani výpoveď žalobkyne, ktorá mala opakovane možnosť zúčastniť sa pojednávania, čo však z rôznych subjektívnych dôvodov nevyužila. Napokon v zásade formu jej výpovede mala záverečná reč žalobkyne (hoci nie je vyslovene dôkazným prostriedkom), z ktorej nevyplynulo nič, čo by bolo spôsobilé spochybniť správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie. 19. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobkyňou požadované ospravedlnenie tak, ako bolo sformulované, by nemohlo obstáť, nakoľko žalobkyňa sa okrem iného domáhala tejto formy satisfakcie za to, že žalovaný „nerešpektoval zásadu prezumpcie neviny“. Odvolací súd záverom tiež poukazuje nato, že ak žalobkyňa namietala, že žalovaný nezverejnil informáciu o výsledku trestného konania, ktoré bolo proti nej vedené, na nápravu tohto stavu slúži inštitút dodatočného oznámenia podľa § 9 zákona č. 167/2008 Z. z. , nie žaloba na ochranu osobnosti, keď uvedené naznačil vo svojom rozhodnutí aj súd prvej inštancie. 20. Odvolací súd z poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.. 21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).