Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1CoR/5/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116895837 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Školníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1116895837.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: AC TRANS s.r.o., Záhlinice 12, 768 24 Hulín, Česká republika, IČO: 255 25 905, zastúpeného advokátska kancelária čipák & partners s. r. o., Vazovova 9/B, 811 07 Bratislava, IČO: 47 243 571 proti žalovanému: LOSL s.r.o., Dukelských hrdinů 2585, 269 01 Rakovník, Česká republika, IČO: 251 03 245, zastúpenému splnomocneným zástupcom O.. A. K., P..A.., B. XXXX/XX, XXX XX A. o zrušenie rozhodcovského rozsudku a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 15Cr/1/2016-288 zo dňa 9.9.2019 takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 15Cr/1/2016-288 zo dňa 9.9.2019 p o t v r d z u j e . II. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, a to s poukazom na ustanovenia § 41 ods. 1, § 5 ods. 1, § 12 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 14 ods. 1, § 15 ods. 1, ods. 2, § 17, § 8 ods. 1, ods. 2, § 31, § 32 ods. 1, § 33, § 18, § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 216/1994 Sb. o rozhodčím řízení a o výkonu rozhodčích nálezů (ďalej len „zákon č. 216/1994 Sb.“) a § 470 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 30.5.2016 sa žalobca proti žalovanému domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu pri IAL SE č. k. RC 46/2014-10 zo dňa 14.3.2016, ktorým rozhodcovský súd uložil žalovanému AC TRANS s.r.o. zaplatiť žalobcovi LOSL s.r.o. do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku čiastku vo výške 183.400,- Kč spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z čiastky 183.400,- Kč od 22.10.2013 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 25.410,- Kč a trovy právneho zastúpenia vo výške 52.998,- Kč vrátane DPH. Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi (v rozhodcovskom konaní v procesnej pozícii žalovaného) doručený dňa 1.4.2016 a žalobca sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, pričom v zmysle § 5 ods. 1 ZoRK sa neplatnosť posudzuje podľa právneho poriadku, podľa ktorého bola rozhodcovská zmluva uzavretá, t.j. podľa právneho poriadku Českej republiky, a to zákon č. 216/1994 Sb. Žalobca namietal neplatné uzavretie rozhodcovskej zmluvy, nakoľko kúpna zmluva zo dňa 13.11.2012 neobsahovala priame určenie rozhodcu alebo bližšie podmienky rozhodcovského konania a nie je jasné, či sa jednalo o stály rozhodcovský súd v zmysle § 13 zákona č. 216/1994 Sb., v dôsledku čoho je podľa žalobcu takáto rozhodcovská zmluva neplatná a obchádza zákon. Spôsob určenia rozhodcu nezodpovedá českému rozhodcovskému zákonu (§ 7). Ďalší dôvod neplatnosti žalobca videl v tom, že žalovaný od kúpnej zmluvy dňa 22.10.2013 odstúpil, pričom toto odstúpenie malo účinky ex tunc, a to pre celú kúpnu zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky. Žalobca namietal i skutočnosť, že mu nebola poskytnutá možnosť vec prejednať pred rozhodcom podľa § 31 písm. e) zákona č. 216/1994 Sb., čím bol porušený princíp ústnosti konania, čo je v rozpore s § 19 ods. 3 a § 18 zákona č. 216/1994 Sb. a rozhodcovský súd sa nijako nevysporiadal s kľúčovými dôkazmi navrhnutými žalobcom, keď tieto úplne ignoroval. Podľa § 17 zákona č. 216/1994 Sb. nebolo tiež dohodnuté, kde sa bude vo veci rozhodovať, pričom v rozhodcovskom rozsudku je uvedené, že bolo rozhodnuté v Bratislave, avšak toto miesto nebolo dohodnuté a pokiaľ žalobca vychádza z toho, že bol predvolaný na deň 7.1.2015 (následne bolo predvolanie zrušené) na pojednávanie do Prahy, tak sa jedná o veľmi závažné porušenie práv žalobcu a je daný dôvod pre podanie žaloby v mieste „súdu“. S ohľadom na osobu zastupujúcu žalovaného, a to advokáta O.. P. P., Z.., P..A.., A., ktorý je okrem iného rozhodcom toho istého rozhodcovského súdu, ktorý v danej veci rozhodoval, žalobca podal námietku zaujatosti rozhodcovského súdu s tým, že o možnej zaujatosti svedčí i fakt, že tajomníkom rozhodcovského súdu je A.. O. G., ktorý je spolupracovníkom advokátskej kancelárie O.. P. P., Z.., P..A.., A.. Podľa žalobcu tiež nie je možné neprihliadnuť na námietku dotýkajúcu sa identifikácie kontaktu webovej stránky, kde je okrem iného uvedené P..T. +XXXXXX XXX XXX, ktorý je totožný s telefónnym číslom uvedeným u tejto osoby na oficiálnych webových stránkach Ústavu práva a právnej vedy, kde vystupuje ako predseda správnej rady B.. O.. Z.. O.Ř. I., T. a O.. A. S. je vedený ako lektor tejto inštitúcie. Vôľa žalobcu podľa jeho tvrdenia nikdy nesmerovala k uzatvoreniu rozhodcovskej zmluvy so žalovaným a už vôbec nie s takým obsahom, ktorý žalobcovi nebol a nemohol byť známy. Rozhodcovská doložka bola stanovená tak, že úplne abstraktne bol iba uvedený odkaz na rozhodcovský súd bez vedomia o tom, kde tento súd sídli, podľa akého procesného práva bude rozhodovať, kto bude skutočne rozhodovať (rozhodca, senát), v dôsledku čoho je rozhodcovská doložka, ktorá tieto skutočnosti neobsahuje, neplatná. Naviac, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu a podľa českého a aj slovenského občianskeho zákonníka je neplatný taký právny úkon, ktorý svojím obsahom a účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, pričom v oboch prípadoch sa jedná o neplatnosť absolútnu s účinkami ex tunc. Zároveň žalobca poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky v podobnej veci, a to rozsudok sp. zn. 32Cdo 2312/2007 zo dňa 21.1.2009 a uznesenie Vrchného súdu v Prahe č. k. 12Cmo 496/2008-28 zo dňa 28.5.2009. 3. Súd prvej inštancie poukázal na doplňujúce podanie žalobcu doručené súdu prvej inštancie dňa 23.11.2016, ako aj na vyjadrenie žalovaného k žalobe, ktorým žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť a vzniesol procesnú námietku v zmysle § 15 ods. 2 v spojení s § 33 zákona č. 216/1994 Sb. a žiadal, aby súd bez meritórneho prieskumu zamietol žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáha zrušenia rozhodcovského nálezu z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko je zrejmé, že žalobca vo svojom prvom vyjadrení vo veci samej i napriek tomu, že bol právne zastúpený, túto námietku nevzniesol skôr, ako sa pustil do vecnej obrany. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol obsah ďalšej procesnej obrany žalovaného a obsah následných vyjadrení žalobcu a žalovaného. Súd prvej inštancie v predmetnom napadnutom rozhodnutí veľmi podrobne opísal skutkový stav veci, ktorý zistil na základe vykonania stranami označených dôkazov v podobe taxatívne vymenovaných listinných dôkazov, poukázal na príslušné zákonné ustanovenia a následne uviedol, že uplatnený nárok žalobcu na zrušenie rozhodcovského rozsudku posúdil podľa ustanovení českého zákona č. 216/1994 Sb. o rozhodčím řízení a o výkonu rozhodčích nálezů a zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní s tým, že táto okolnosť medzi stranami ani nebola sporná. 4. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel súd prvej inštancie k záveru o nedôvodnosti žaloby žalobcu na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že na základe podanej žaloby žalovaným (v rozhodcovskom konaní žalobcu) voči žalobcovi (v rozhodcovskom konaní žalovaný) dňa 30.10.2014 o zaplatenie 183.480,- Kč s príslušenstvom rozhodol vo veci Rozhodcovský súd pri IAL SE so sídlom Obchodná 39, 811 06 Bratislava, ktorý je stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa § 12 a nasl. ZoRK a bol zapísaný v zozname stálych rozhodcovských súdov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Nárok žalovaného na zaplatenie sumy 183.480,- Kč s príslušenstvom, uplatnený voči žalobcovi v rozhodcovskom konaní, vyplýval z kúpnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu dňa 13.11.2012, súčasťou ktorej bola rozhodcovská doložka v znení „Všechny spory z této zmluvy rozhodne Rozhodčí soud při IAL SE“ (čl. VI bod 6). Rozhodcovský súd skúmal svoju právomoc vo veci konať podľa § 15 ods. 1 zákona č. 216/1994 Sb. a konštatoval, že jeho právomoc pre rozhodnutie všetkých sporov vzniknutých z kúpnej zmluvy zo dňa 13.11.2012 zakladá rozhodcovská doložka nachádzajúca sa v uvedenej kúpnej zmluve s tým, že zmluvné strany v kúpnej zmluve zrozumiteľne a určite, slobodne a vážne, ako i inak bezchybne medzi sebou dohodli, že všetky spory a nároky z tejto zmluvy rozhodne Rozhodcovský súd pri IAL SE. Rozhodcovský súd pri IAL SE v právnej veci žalobcu LOSL s.r.o. (žalovaný) pri žalovanému AC TRANS s.r.o. (žalobca) o zaplatenie 183.480,- Kč s príslušenstvom rozhodol rozhodcovským rozsudkom č. k. Rc 46/2014-10 zo dňa 14.3.2016 tak, že uložil žalovanému, aby do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodcovského rozsudku zaplatil žalobcovi čiastku 183.480,- Kč spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z čiastky 183.480,- Kč od 22.10.2013 do zaplatenia a zároveň uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 25.410,- Kč na poplatku za rozhodcovské konanie a 52.998,- Kč vrátane DPH na právnom zastúpení. Žalobca sa žalobou podanou v prejednávanej veci domáhal voči žalovanému zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku, a to z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, z dôvodu, že žalobcovi nebola poskytnutá možnosť vec pred rozhodcom prejednať v zmysle § 31 písm. e) zákona č. 216/1994 Sb., z dôvodu, že podľa § 17 zákona č. 216/1994 Sb. nebolo dohodnuté, kde sa bude vo veci rozhodovať a z dôvodu zaujatosti rozhodcovského senátu v zmysle § 8 zákona č. 216/1994 Sb. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že mal za preukázané, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná včas, keď predmetný rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený dňa 1.4.2016 a žalobca podal žalobu dňa 30.5.2016, t.j. v zákonom stanovenej lehote 60 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ZoRK. 5. Jedným z dôvodov, pre ktorý sa žalobca domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku bol dôvod, že rozhodcovským rozsudkom bol rozhodnutý spor, pre ktorý nebola platne uzatvorená rozhodcovská zmluva (rozhodcovská doložka), teda z dôvodu vymedzeného v § 31 písm. b) zákona č. 216/1994 Sb., v nadväznosti na čo súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný vzniesol námietku podľa § 15 ods. 2 a § 33 zákona č. 216/1994 Sb. a žiadal, aby súd bez meritórneho prejednania veci žalobu zamietol, nakoľko žalobca v rozhodcovskom konaní vo svojom prvom vyjadrení vo veci samej takúto námietku nevzniesol, a to i napriek tomu, že bol právne zastúpený. Súd prvej inštancie sa stotožnil s procesnou obranou žalovaného, keď mal v konaní za preukázané, že žalobca v konaní pred rozhodcovským súdom nenamietal tento dôvod, t.j. dôvod nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu a neplatnosť rozhodcovskej doložky vo veci konať. Žalobca v rámci rozhodcovského konania sp. zn. Rc 46/2014 sa na základe výzvy rozhodcovského súdu - uznesenie č. k. Rc 46/2014-04 zo dňa 6.11.2014 ako žalovaný prvýkrát písomne vo veci vyjadril k žalobe podaním zo dňa 22.12.2014, v ktorom však túto okolnosť nenamietal a uviedol, že nárok neuznáva, a to ani v čiastočnom rozsahu a vyjadril sa ku skutkovým okolnostiam uplatneného nároku. Následne sa žalobca v rozhodcovskom konaní ako žalovaný písomne vyjadroval podaniami zo dňa 2.1.2015, zo dňa 18.5.2015, zo dňa 21.7.2015 a zo dňa 27.8.2015, pričom ani v týchto následných vyjadreniach žalobca takýto dôvod neuplatnil. Z uvedeného je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že žalobca podmienku stanovenú v § 33 zákona č. 216/1994 Sb. nesplnil, v dôsledku čoho súd prvej inštancie nemohol prihliadať na žalobcom uplatnený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku spočívajúci v neexistencii a neplatnosti rozhodcovskej doložky. Z citovaných zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že účastník, ktorý chce uplatniť námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu z dôvodu neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky, môže tak urobiť v rozhodcovskom konaní najneskôr, kým začne konať vo veci samej (§ 33 zákona č. 216/1994 Sb.). Skutočnosť, že žalobca v rozhodcovskom konaní námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu či neplatnosť rozhodcovskej doložky neuplatnil, sporná nebola a žalobca to ani netvrdil. 6. Vo vzťahu k ďalšiemu dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý mal spočívať v tom, že žalobcovi nebola poskytnutá možnosť vec pred rozhodcom prejednať v zmysle § 31 písm. e) zákona č. 216/1994 Sb., žalobca uviedol, že mu bolo umožnené prejednať žalobu len písomne, čím bol porušený princíp ústnosti konania, čo je v rozpore s § 18 a § 19 ods. 3 českého rozhodcovského zákona, pričom rozhodcovský súd sa ani nevysporiadal s kľúčovými dôkazmi navrhnutými žalobcom, ktoré úplne odignoroval. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že sa s týmto žalobcom deklarovaným dôvodom na zrušenie predmetného rozhodcovské rozsudku nestotožnil, nakoľko žalobca nijakým spôsobom nepreukázal existenciu dôvodu podľa § 31 písm. e) zákona č. 216/1994 Sb. a odôvodňoval ho len všeobecne, neuviedol konkrétne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že mu nebola poskytnutá možnosť vec prejednať, pričom podľa súdu prvej inštancie bol z listinných dôkazov preukázaný opak. Žalobcovi bolo umožnené sa vo veci vyjadriť opakovane a zo strany rozhodcovského súdu bol aj opakovane poučovaný. Z predložených listinných dôkazov jednoznačne vyplynulo, že žalobca v rozhodcovskom konaní mal ako žalovaný možnosť sa vo veci vyjadriť, rozhodcovským súdom mu vždy bola poskytnutá primeraná 30 dňová lehota na písomné vyjadrenie, vyjadrenia protistrany boli žalobcovi doručené a žalobca sa preukázateľne vo veci i písomne vyjadroval. Tvrdenie žalobcu, že v rámci rozhodcovského konania nebola zachovaná zásada ústnosti, súd prvej inštancie neposúdil ako relevantný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku, nakoľko zo žiadnych ustanovení zákona č. 216/1994 Sb. nevyplýva podmienka ústneho prejednania veci, v nadväznosti na čo súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 18 a § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 216/1994 Sb. a vo vzťahu k rozhodnutiu rozhodcovského súdu ohľadne skutočnosti, že rozhodcovské konanie bude písomné, poukázal na uznesenie č. k. Rc 46/2014-08 zo dňa 12.6.2015, ktorým rozhodcovský súd rozhodol, že miestom konania rozhodcovského konania sa určuje Bratislava, rozhodným procesným právom je české právo, že rozhodcovské konanie bude písomné, bez konania ústneho prejednania, pričom v odôvodnení rozhodcovský súd uviedol, že podľa § 9 ods. 1, 2 rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu platí, že rozhodcovské konanie sa koná v písomnej forme, ak nie je v rozhodcovskej doložke uvedené inak. Vzhľadom k absencii výslovnej úpravy v rozhodcovskej doložke, k doterajšiemu priebehu konania, obsahu už doručených podaní a povahe sporu rozhodcovský súd usúdil, že spor môže rozhodnúť na podklade listinných vyjadrení a dôkazných prostriedkov. Vzhľadom na vyššie uvedené za stavu, že žalobca tento uvádzaný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku uviedol len vo všeobecnosti, bez konkrétnych skutkových okolností a dôkazov, súd prvej inštancie predmetný žalobcom uplatňovaný dôvod neposúdil ako dôvod, pre ktorý by bolo možné rozhodcovský rozsudok zrušiť. 7. K žalobcom tvrdenému dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku s odkazom na § 17 zákona č. 216/1994 Sb. súd prvej inštancie uviedol, že Rozhodcovský súd pri IAL SE uznesením č. k. Rc 46/2014-04 zo dňa 6.11.2014 a následne uznesením č. k. Rc 46/2014-08 zo dňa 12.6.2015 rozhodol, že miestom konania rozhodcovského konania sa určuje Bratislava a v odôvodnení poukázal na § 8 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu pri IAL SE, podľa ktorého pokiaľ nie je v rozhodcovskej zmluve dojednané inak, rozhodne o mieste výkonu rozhodcovského konania rozhodca a v prípade, kedy rozhoduje viac rozhodcov, predseda rozhodcovského senátu, pričom rozhodca (predseda senátu) zohľadní pri predmetnom rozhodnutí povahu sporu a záujmy účastníkov rozhodcovského konania, jeho rozhodnutie je konečné a nie je možné ho dodatočne nahradiť dohodou účastníkov konania, pokiaľ k tomu nie sú dôvody hodné zvláštnej pozornosti. Rozhodcovský súd podľa odôvodnenia zvolil uvedené miesto konania z podstatného dôvodu, a to že Bratislava je sídlom rozhodcovského súdu ako stáleho medzinárodného súdu domicilovaného v Slovenskej republike a zároveň uviedol, že tým nie sú dotknuté práva a oprávnené záujmy účastníkov konania so sídlom v Českej republike, nakoľko doručovacia adresa a prípadné konajúce miesto, pokiaľ dôjde k nariadeniu ústneho pojednávania, je (bude) v Prahe, Jablonského 640/2, Česká republika. Vzhľadom k tomu, že žalobca i tento dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku uvádzal bez skutkových okolností a dôkazov, súd prvej inštancie ho neposúdil ako dôvod, pre ktorý by bolo možné rozhodcovský rozsudok zrušiť. 8. Vo vzťahu k žalobcom tvrdenému dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu zaujatosti rozhodcovského senátu v zmysle § 8 zákona č. 216/1994 Sb. súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku s poukazom na ustanovenia § 8 ods. 1, § 31 písm. c) zákona č. 216/1994 Sb. ustálil jeho nedôvodnosť a uviedol, že žalobca v rozhodcovskom konaní ním uvádzanú námietku zaujatosti rozhodcovského senátu nevzniesol, pričom o ním uvádzaných okolnostiach preukázateľne už v čase rozhodcovského konania vedel, keďže vo vyjadrení doručenom rozhodcovskému súdu dňa 2.1.2015 namietal, že podľa Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu pri IAL SE majú rozhodovať spory traja rozhodcovia, pokiaľ nie je v rozhodcovskej zmluve určené inak a uvádzal, že zistil, že k prejednaniu veci mal byť predsedom rozhodcovského súdu určený rozhodca O.. P. P., Z.., P..A.., A., ktorý však ako advokát zastupoval žalobcu vo vzťahu k žalovanému v rovnakej veci pred podaním rozhodcovskej žaloby. Následne po akceptovaní námietky žalobcu rozhodcovským súdom ohľadne rozhodnutia sporu rozhodcovským senátom žalobca na základy výzvy rozhodcovského súdu oznámil, podaním doručeným dňa 18.5.2015, že ako osobu rozhodcu pre prejednanie sporu určuje rozhodcu B.. O.. A. K., T.., ktorý je v zozname rozhodcov. Vo veci rozhodol rozhodcovský senát zložený z predsedu B.. O.. Z.. O. I., T.. a členov senátu O.. A. S. a B.. O.. A. K., T.., rozhodcovia zapísaní v zozname rozhodcov Rozhodcovského súdu IAL SE s tým, že žalobca v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalovaného sám uskutočnil voľbu jedného člena senátu. Žalovaný v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalobcu určil O.. A. S. a stranami sporu ustanovení členovia senátu následne spoločnou voľbou dňa 4.6.2015 vymenovali predsedu senátu B.. O.. Z.. O. I., T.. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie ani tento žalobcom uvádzaný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku nepovažoval za relevantný, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že sa vo veci zúčastnil rozhodca, ktorý nebol ani podľa rozhodcovskej zmluvy ani inak povolaný k rozhodovaniu alebo nemal spôsobilosť byť rozhodcom, pričom z rozhodcovského rozsudku tiež vyplýva, že rozhodcovia (členovia senátu) jednotlivo skúmali, či nie sú vo veci zaujatí a či neexistuje nejaká zákonná či iná prekážka, ktorá by bránila uskutočneniu tohto konania rozhodcovským senátom a konštatovali, že z dôvodu ich indiferentného vzťahu k obom stranám sporu, ktorý je predmetom tohto konania, nie je objektívne daná námietka zaujatosti v zmysle ustanovenia § 8 zákona č. 216/1994 Sb. 9. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že rozhodcovský súd sa nevysporiadal s dôkaznými návrhmi, súd prvej inštancie uviedol, že v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemá právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku. V priebehu konania žalobca navrhol vykonať dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného U.. X. P. a výsluchom svedkov A. G., P. E. a O.. S. P. I., advokátka a žalovaný navrhol pripojenie spisu rozhodcovského súdu sp. zn. Rc 46/2014. Súd prvej inštancie navrhované dôkazy nevykonal z dôvodu, že žalobcom navrhnuté dokazovanie považoval za nadbytočné, neúčelné a nehospodárne, nakoľko nesúviselo s preukázaním relevantných skutočností podstatných pre posúdenie opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku. Podľa CSP je výsluch strany len podporným dôkazom a súd výsluch strany nariadi len vtedy, ako ho strana sporu navrhne na preukázanie tvrdených skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo a preukázanie ktorých nie je možné iným spôsobom. Výsluch štatutárneho zástupcu žalovaného a žalobcom označených svedkov nebol podľa názoru súdu prvej inštancie relevantným a účelným vzhľadom k tomu, že vykonanie tohto dokazovania žalobca navrhol na preukázanie ním tvrdenej skutočnosti ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky a skutkových okolností uzavretia kúpnej zmluvy a odovzdania predmetu kúpy, čo však súd prvej inštancie v tomto konaní ani posudzovať nemohol, nakoľko žalobca v konaní pred rozhodcovským súdom nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu a neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) nenamietal. Vo vzťahu k dokazovaniu výsluchom právneho zástupcu žalobcu v rozhodcovskom konaní advokátky O.. S. P. I. súd prvej inštancie uviedol, že ani vykonanie tohto dokazovania nepovažoval za relevantné, nakoľko žalobca jeho vykonanie navrhol na preukázanie skutočnosti, že počas celého rozhodcovského konania vykonával všetky relevantné úkony, podával vyjadrenia a uplatňoval svoje práva, avšak súd prvej inštancie mal uvedené skutočnosti za preukázané práve predloženými písomnými vyjadreniami, ktorých podanie nesporoval ani žalovaný. 10. Súd prvej inštancie sa v konaní stotožnil s procesnou obranou žalovaného s tým, že žalobca žalovaným uvádzané dôvody relevantným spôsobom nevyvrátil a v konaní nepreukázal ním uvádzané dôvody, pre ktoré sa zrušenia rozhodcovského rozsudku domáhal, v nadväznosti na čo súd prvej inštancie ustálil, že žalobca v konaní neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno a relevantne nepoprel tvrdenia uvádzané protistranou, v dôsledku čoho súd prvej inštancie žalobu žalobcu na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal plnú náhradu trov konania žalovanému, ktorý bol v konaní plne úspešný. 11. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pri IAL SE č. k. Rc 46/2014-10 zo dňa 14.3.2016 v plnom rozsahu zruší. Žalobca v odvolaní namietal porušenie aplikácie § 19 ods. 3 zákona č. 216/1994 Sb. s tým, že je pravdou, že pôvodný rozhodca rozhodol v súlade s týmto ustanovením a v zmysle uznesenia rozhodcovského súdu č. k. Rc 46/2014-04 nariadil ústne pojednávanie na deň 7.11.2015 (správne malo byť uvedené „na deň 7.1.2015“ - poznámka odvolacieho súdu) a súčasne poskytol poučenie o potrebe oznámenia navrhovaných dôkazov účastníkom rozhodcovského konania v lehote 30 dní od doručenia tohto uznesenia, pričom podľa tvrdenia žalobcu mu bolo predmetné uznesenie doručené dňa 2.12.2014. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal s uznesením č. k. Rc 46/2014-04, ku ktorému sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas písomne vyjadril dňa 22.12.2014 a okrem iného navrhol vypočutie svedka A. G.. Následne bolo rozhodcovským súdom vydané uznesenie č. k. Rc 46/2014-05 zo dňa 5.1.2015, ktorým bolo nariadené ústne pojednávanie odročené na neurčito, v nadväznosti na čo žalobca poukázal na skutočnosť, že do dnešného dňa nebolo toto nariadené ústne pojednávanie zrušené, ale len odročené. S poukazom na uvedené rozhodcovský súd už v ďalšom konaní neumožnil žalobcovi vypočuť navrhnutého svedka, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý proces, keďže žalobca má za to, že výsluchom navrhovaného svedka A. G. by sa potvrdili skutočnosti tvrdené žalobcom, keďže tento svedok bol účastníkom pri predaji vozidla a bol aj vyzvaný k podpisu inkriminovanej kúpnej zmluvy, ktorá obsahovala nejasné dojednanie o rozhodcovskej doložke, o ktorej nebol upovedomený. Žalobca podľa svojho názoru splnil dikciu ustanovenia § 40 ods. 4 ZoRK, nakoľko žalobca zamýšľal všetky svoje námietky riadne uplatniť v rámci ústneho konania (neplatnosť rozhodcovskej doložky, resp. jej neexistenciu a tým pádom i absenciu vecnej a miestnej príslušnosti rozhodcovského súdu) a z dôvodu absencie ústneho konania nemohla byť táto argumentácia svedka súdu osobne oznámená. Žalobca obdržal uznesenie rozhodcovského súdu č. k. Rc 46/2014-08, kde bolo bez možnosti odvolania uvedené, že rozhodcovské konanie bude písomné, bez konania ústneho pojednávania, čo podľa žalobcu nemôže byť zahrnuté pod pojem „dohoda strán“, ale len pod pojem autokratického rozhodnutia. Ďalej žalobca v odvolaní poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že žalovaného v rozhodcovskom konaní zastupoval advokát O.. P. P., Z.., P..A.., A., ktorý je rozhodcom toho istého rozhodcovského súdu, ktorý v danej veci rozhodoval, pričom žalobca má za to, že mohlo prísť k zásahu do nezávislosti rozhodcovského súdu, keď tajomníkom rozhodcovského súdu je A.. O. G., ktorý je spolupracovníkom advokátskej kancelárie O.. P. P., Z.., P..A.., A.. Všetky vyššie uvedené predpoklady potvrdzuje aj identifikácia kontaktu na www stránke rozhodcovského súdu, kde je okrem iného uvedený kontakt: P..T. a +XXX XXX XXX XXX, ktorý je totožný s telefónnym číslom uvedeným u tejto osoby na oficiálnych www stránkach Ústavu práva a právnej vedy, kde vystupuje ako predseda správnej rady B.. O.. Z.. O. I., T.., O.. A. S., ktorý je vedený ako lektor tejto inštitúcie, kde boli obaja rozhodcovia v danej veci...ako nonsens hraničiaci s inštitútom nerovnosti strán. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie ESĽP zo dňa 22.10.1984, Š.X. proti Rakúsku, 8790/79) s tým, že o ekonomickej závislosti rozhodcu opakovane rozhodoval Ústavný súd ČR nálezom zo dňa 4.6.2019 sp. zn. II.ÚS 996/18. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že v predmetnom spore boli skutkové tvrdenia žalobcu nepostačujúce. 12. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním svojho splnomocneného zástupcu doručeným súdu prvej inštancie dňa 13.2.2020, v ktorom uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie vyjadrenými vo výroku napadnutého rozsudku, ako aj s jeho odôvodnením. Žalovaný považuje napadnutý rozsudok za spravodlivý a zákonný, správny po stránke vecnej aj formálnej. Žalobca vo svojom odvolaní len opakuje argumentáciu prednesenú v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý obsiahlym spôsobom zdôvodnil svoje rozhodnutie a so všetkými žalobnými dôvodmi sa bezpečne a presvedčivo zaoberal. S poukazom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd bez nariadenia pojednávania odvolanie žalobcu ako neodôvodnené zamietol. 13. Žalobca v odvolacej replike zo dňa 2.3.2020 uviedol, že pre nesprávnosť právneho hodnotenia celej veci musí stále zotrvávať na svojich doterajších tvrdeniach, na ktoré odkazoval v priebehu konania a ktoré sú tiež predmetom odvolacích námietok, pričom má za to, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval právo, keď najmä nerozhodol o tom, že rozhodcovský súd nebol povolaný riadnym spôsobom k tomu, aby vôbec ohľadom ústne uzavretej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným rozhodoval (viď splnenie podmienky pre podanie žaloby v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) bod 3., prípadne bod 4. ZoRK) a rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe absolútne neplatnej rozhodcovskej doložky, čo je v rozpore so zásadami právneho štátu a poctivého obchodného styku. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy a tým zamedzil žalobcovi prístup k súdu a tiež má za to, že jeho odvolanie je dôvodné a na rozdiel od žalovaného má za to, že súd prvej inštancie vydal nesprávne rozhodnutie a preto je na mieste, aby odvolací súd preskúmal toto rozhodnutie a v odvolacom konaní rozhodol tak, že sa žalobnému návrhu žalobcu vyhovuje. 14. Žalovaný v odvolacej duplike zo dňa 20.3.2020 zotrval na svojej argumentácii obsiahnutej vo vyjadrení k odvolaniu a navyše uviedol, že nevykonanie dôkazu navrhnutého stranou sporu nie je odopretím práva účastníka na súdnu ochranu, ako to naznačuje žalobca a v tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 429/2014-22 zo dňa 2.7.2014. 15. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 v spojení s § 470 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 16. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 17. Podľa § 1 ods. 1 písm. a) ZoRK (v znení účinnom v čase vydania predmetného rozhodcovského rozsudku) tento zákon upravuje rozhodovanie sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike. 18. Podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoRK (v znení účinnom v čase vydania predmetného rozhodcovského rozsudku) tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak účastník rozhodcovského konania preukáže, že nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá, podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. 19. Podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 2 ZoRK tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak účastník rozhodcovského konania preukáže, že nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní alebo že mu nebolo umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní. 20. Podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 3 ZoRK tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak účastník rozhodcovského konania preukáže, že rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozsudok prekračuje dosah dohovoru o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky; ak ale môžu byť časti rozhodcovského rozsudku vo veciach podrobených rozhodcovskému konaniu oddelené od častí rozsudku pojednávajúcich o veciach, ktoré nie sú mu podrobené, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti. 21. Podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 ZoRK tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak účastník rozhodcovského konania preukáže, že rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 22. Podľa § 40 ods. 1 písm. b) ZoRK tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2002/244/20150101.html> tohto zákona. 23. Podľa § 40 ods. 2 ZoRK súd v konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku vždy preskúma, či sú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. b). 24. Podľa § 40 ods. 4 ZoRK na dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. a) súd neprihliadne, ak ich účastník nenamietal v konaní pred rozhodcovským súdom v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu. 25. Podľa § 41 ZoRK žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 60 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2002/244/20160701.html>, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku. 26. Podľa § 50 ods. 2 ZoRK súd príslušný na uznanie rozhodnutia, na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom. 27. Podľa § 5 ods. 1 ZoRK ak sa zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve výslovne dohodli na uzavretí rozhodcovskej zmluvy podľa právneho poriadku iného štátu, nespôsobuje to neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. V tomto prípade sa posudzuje platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa právneho poriadku, podľa ktorého sa uzavrela. Ustanovenia § 4 ods. 2 a 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2002/244/20150101.html> tým nie sú dotknuté. Prípustnosť predmetu rozhodcovského konania sa však posudzuje vždy podľa tohto zákona. 28. Podľa § 9 ods. 1 ZoRK osoba ustanovená za rozhodcu je povinná bez zbytočného odkladu informovať zmluvné strany o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, ak so zreteľom na jej pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosť o jej nepredpojatosti. Rovnakú povinnosť má rozhodca od jeho ustanovenia do tejto funkcie počas rozhodcovského konania okrem prípadu, ak zmluvné strany o takýchto skutočnostiach už skôr informoval. 29. Podľa § 9 ods. 3 ZoRK zmluvné strany sa môžu v rozhodcovskej zmluve alebo dodatočne, najneskôr do začatia rozhodcovského konania dohodnúť o postupe podávania námietok voči rozhodcovi. Zmluvné strany sa nemôžu dohodnúť na vylúčení práva podľa odseku 5. V konaní pred stálym rozhodcovským súdom môže postup podávania námietok upravovať jeho rokovací poriadok, nesmie však vylúčiť právo zmluvnej strany obrátiť sa na súd, aby rozhodol o neúspešnej námietke. 30. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu a s následnou odvolacou argumentáciou strán sporu odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP náležitým a presvedčivým spôsobom odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie veľmi precíznym a zrozumiteľným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku formuloval svoje závery týkajúce sa otázok podstatných pre rozhodnutie vo veci samej a jasne formuloval aj dôvody nevykonania navrhovaných dôkazov. 31. Žalobca v žalobe uviedol, že sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 41 ZoRK, avšak napriek obsahu poučenia predmetného rozhodcovského rozsudku dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku v žalobe nešpecifikoval v zmysle jednotlivých bodov ustanovenia § 40 ods. 1 písm. a) ZoRK, ale svoje dôvody formuloval s odkazom na jednotlivé ustanovenia zákona č. 216/1994 Sb., pričom súd prvej inštancie sa na základe dostatočne a správne zisteného skutkového stavu v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o predmetnom žalobnom nároku dôsledným a správnym spôsobom pri svojom rozhodovaní vysporiadal so všetkými žalobcom uvádzanými dôvodmi pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. 32. V súvislosti s odvolaním žalobcu považuje odvolací súd za potrebné s prihliadnutím na zásadu viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcu z ustanovenia § 380 ods. 1 CSP poukázať na skutočnosť, že žalobca vo svojom odvolaní len zopakoval obsah svojej argumentácie uplatnenej v rámci procesného útoku pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa však súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní náležitým a presvedčivým spôsobom vysporiadal, čo je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, v čom vidí nesprávnosť v napadnutom rozsudku uvedených skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie. 33. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu, ktorou namieta porušenie § 19 ods. 3 zákona č. 216/1994 Sb. odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v bodoch 17.3 a 17.4 odôvodnenia napadnutého rozsudku s tým, že rozsah a spôsob dokazovania pred rozhodcovským súdom nemôže byť predmetom preskúmavania, keďže súd konajúci o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemá právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti by mohla byť predmetom preskúmavania len opodstatnenosť prípadného tvrdenia žalobcu o tom, že rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, alebo že priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami ZoRK, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, čo však žalobca v danom konaní relevantným spôsobom netvrdil a nepreukázal. Navyše, z obsahu rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že rozhodcovský súd sa v rámci svojho rozhodovania dôkladne zaoberal dôkazmi predloženými účastníkmi rozhodcovského konania, a to vrátane čestného prehlásenia A. G., v súvislosti s ktorým konštatoval, že jednak toto prehlásenie nebolo zo strany žalovaného v rozhodcovskom konaní (v danom konaní žalobca) pripojené k jeho podaniu, ktorým avizoval zaslanie predmetného čestného prehlásenia rozhodcovskému súdu a jednak rozhodcovský súd uviedol, že nemôže ísť o kľúčový dôkaz, lebo svedecká výpoveď, resp. svedecké prehlásenie nie je v rozhodcovskom konaní pod trestnoprávnou ochranou skutkovej podstaty krivej svedeckej výpovede. Irelevantnosť tvrdení žalobcu v tomto smere preukazuje aj obsah jeho vyjadrenia pred rozhodcovským súdom zo dňa 21.7.2015, v ktorom žalobca (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalovaného) už výslovne netrval na vykonaní osobného výsluchu svedka A. G., ale uviedol, že prikladá jeho čestné prehlásenie, ktoré však podľa obsahu rozhodcovského rozsudku nebolo k predmetnému podaniu pripojené. 34. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu, v zmysle ktorej žalobca v rozhodcovskom konaní zamýšľal všetky svoje námietky riadne uplatniť v rámci ústneho konania (neplatnosť rozhodcovskej doložky, resp. jej neexistenciu a tým pádom i absenciu vecnej a miestnej príslušnosti rozhodcovského súdu) odvolací súd konštatuje jej zjavnú irelevantnosť, keďže z obsahu spisu je zrejmé, že zo strany rozhodcovského súdu bol žalobcovi poskytnutý dostatočný časový a vecný priestor na dôkladné formulovanie jeho procesnej obrany v rámci rozhodcovského konania, ktorý žalobca aj využil a opakovane predkladal rozhodcovskému súdu svoje vyjadrenia, avšak napriek tomu námietky týkajúce sa tvrdenej neplatnosti, resp. neexistencie rozhodcovskej doložky žiadnym spôsobom pred rozhodcovským súdom neuplatnil, pričom odvolací súd v tomto smere nevzhliada žiadny rozumný dôvod, pre ktorý by žalobca v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalovaného mal s uplatnením svojich zásadných námietok čakať na prípadné ústne konanie, keď pre rozhodcovské konanie je typická práve jeho rýchlosť a hospodárnosť s tým, že rýchlosť konania pred rozhodcovskými súdmi je ovplyvnená najmä možnosťou nastaviť procesné pravidlá rozhodcovského súdu v jeho rokovacom poriadku a so zásadou rýchlosti rozhodcovského konania je úzko spätá zásada jeho hospodárnosti, čo súvisí aj s tým, že rozhodcovské konanie prebieha spravidla písomnou formou. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade došlo k naplneniu dikcie ustanovenia § 40 ods. 4 ZoRK a súd nemohol prihliadať na dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) ZoRK, nakoľko ich žalobca preukázateľne nenamietal v konaní pred rozhodcovským súdom v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na § 9 ods. 1 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu pri IAL SE, podľa ktorého „Pokiaľ nie je v rozhodcovskej zmluve uvedené inak, koná sa rozhodcovské konanie vo forme písomného rozhodcovského konania. Písomné rozhodcovské konanie prebieha bez nariadenia ústneho jednania. V prípade, že účastníkom konania je spotrebiteľ, koná sa ústne rokovanie vždy.“, ako aj na § 14 ods. 6 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu pri IAL SE, podľa ktorého „Rozhodca alebo predseda rozhodcovského senátu bezodkladne po doručení žaloby uznesením vyzve žalovaného k podaniu písomnej žalobnej odpovede a stanoví mu k tomu primeranú lehotu. K tomuto uzneseniu musí byť vždy priložený rovnopis žaloby. V uznesení sa žalovaný vyzve, aby sa vyjadril ku všetkým skutočnostiam a návrhom uvedeným v žalobe.“ 35. Vo vzťahu k žalobcom namietanej zaujatosti rozhodcov tvoriacich v danej veci rozhodcovský senát, ktorá predstavuje jeden zo žalobcom tvrdených dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku a ktorú žalobca zopakoval aj v rámci svojej odvolacej argumentácie, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje jej skutkovú a právnu irelevantnosť v rámci daného konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, a to vzhľadom na skutočnosť, že zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a nerozporovaného žalobcom ani v rámci odvolania je zrejmé, že žalobca predmetnú námietku zaujatosti neuplatnil v konaní pred rozhodcovským súdom, pričom postup podávania námietok voči rozhodcovi upravuje § 9 ZoRK a veľmi podrobne aj § 5 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu pri IAL SE spolu so stanovením lehôt na ich uplatnenie. Zároveň je pre úplnosť potrebné uviesť, že žalobca svoje tvrdenia o možnej zaujatosti rozhodcov odvodzuje len zo zistených informácií o pracovnom zaradení jednotlivých osôb bez toho, aby tvrdil a preukázal taký pomer dotknutých osôb k veci alebo k zmluvným stranám, na základe ktorého by bolo možné v danom konkrétnom prípade mať dôvodné pochybnosti o ich nepredpojatosti. 36. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru o nepreukázaní skutkovej a právnej opodstatnenosti žalobcom tvrdených dôvodov na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku a pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca ani vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také skutkovo a právne relevantné dôvody, ktoré by mohli pre neho privodiť priaznivé rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke, pritom nevykonanie stranami sporu navrhovaných dôkazov súd prvej inštancie riadne zdôvodnil a ich nevykonanie nemalo podľa názoru odvolacieho súdu žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2016 pod sp. zn. 1Cdo/8/2016 (R 21/2017), v zmysle ktorého „Povinnosť uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie je absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom sporovej strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces“, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.4.2015 pod sp. zn. 4Cdo/126/2014, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „Pokiaľ dovolateľ namietal, že súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%2523120'&ucin-k-dni='%204.11.2021'> veta prvá a § 125 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%2523125'&ucin-k-dni='%204.11.2021'> veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci aj využil (nebolo mu odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%2523120'&ucin- k-dni='%204.11.2021'> O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (por. rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani okresný súd) preto svojim postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva. Ak však súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná, musí svoj postup odôvodniť (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné). Vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie navrhnutých dôkazov posilňuje presvedčivosť rozhodnutia z hľadiska atribútov správnosti, zákonnosti i dôvodnosti“. 37. Pre úplnosť odvolací súd len dodáva, že preskúmavanie správnosti rozhodcovského rozsudku z hmotnoprávneho hľadiska nespadá pod právomoc všeobecného súdu konajúceho o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. 38. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných zákonných ustanovení odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil. 39. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol žalovaný v odvolacom konaní plne úspešný. 40. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).