Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/6/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516010365 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1516010365.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Danice Veselovskej, v trestnej veci obžalovaného W. J. a spol., pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného W. J. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 7T/50/2016-817 z 18. septembra 2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 07. apríla 2020, takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému W. J., nar. XX.XX.XXXX v D., bytom D., S. 6, u k l a d á podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, § 37 písm. m/, § 38 ods. 4, ods. 7, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušuje sa výrok o treste uloženom obžalovanému - rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 5T/59/2013 zo dňa 01.10.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.12.2013 sp. zn. 3To/137/2013, - rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 5T/178/2011 zo dňa 15.03.2013, právoplatným dňa 15.03.2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 7T/50/2016 z 18.09.2019 bol obžalovaný W. J. (a spoluobžalovaný ml. E. K.) uznaný vinným zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, na skutkovom základe, že dňa 10.09.2010 v čase približne o 23:00 hod. na chodníku pred obytným domom na D. ulici XX v Bratislave fyzicky napadli poškodených J. I., K. D. a S. C. tak, že po predchádzajúcom slovnom incidente obvinený W. J. kopol poškodenú J. I. do hlavy, v dôsledku čoho spadla na zem, vtedy ju začal brániť poškodený K. D., ktorý udrel obvineného W. J. do oblasti tváre a stiahol ho na zem, následne obvinený J. po postavení sa zo zeme kopol poškodenú I. do pravej ruky nohou, pričom k fyzickému útoku na poškodených K. D. a S. C. sa pripojili aj už právoplatne odsúdení A. K. a A. A., obv. E. A., ktorí poškodených K. D. a S. C. bili rukami a kopali do oblasti hlavy a rúk, pričom sa dali na útek po príchode polície, pričom v dôsledku vyššie uvedeného napadnutie J. I. utrpela odtrhnutie vonkajšieho výbežku dolného konca ramennej kosti vpravo s posunom a nutnou chirurgickou liečbou s dobou liečenie 7-8 týždňov a práceneschopnosťou 2-3 týždne, poškodený S. C. utrpel pomliaždenie tváre, tržnú ranu pod ľavým okom a pomliaždenie ľavého spánkovo - čeľustného kĺbu s dĺžkou liečby 7-10 dní a práceneschopnosťou 2-3 dni a poškodený K. D. utrpel odreniny a drobné krvné výrony vo vlasatej časti hlavy s dĺžkou liečby 5-6 dní a práceneschopnosťou 2-3 dni, pričom u žiadneho z poškodených zranenie nezanechalo trvalé následky. Podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, § 37 písm. h/, písm. m/, § 38 ods. 2, ods. 4, § 42 ods. 1 § 41 ods. 2 Trestného zákona mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona bol obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušil výrok o treste uloženom obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 5T/59/2013 zo dňa 01.10.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.12.2013 sp. zn. 3To/137/2013 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 5T/178/2011 zo dňa 15.03.2013, právoplatným dňa 15.03.2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku boli obžalovaní W. J. a ml. E. A. zaviazaní spoločne a nerozdielne k náhrade škody poškodeným - S. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. XX, Bratislava v sume 230,70 Eur, - K. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, D. v sume76,90 Eur, - a Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., so sídlom Bratislava, Panónska cesta 2, IČO: 35 937 874 v sume 1 086,86 Eur. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku bola poškodená J. I., nar. XX.XX.XXXX bytom D. XX, D. s nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces. Spoluobžalovaný T. H. bol podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava V č.k. 4Pv 658/10 z 30.09.2014, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, oslobodený. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote uvedenej v ustanovení § 309 Trestného poriadku odvolanie obžalovaný W. J. po porade s obhajcom, proti výrokom rozsudku o vine a treste, ktoré odvolanie písomne zdôvodnil v mene obžalovaného, obhajca a toto bolo okresnému súdu doručené dňa 03.12.2019. Obhajca v mene obžalovaného v dôvodoch odvolania uviedol, že nebol dostatočným spôsobom zistený skutkový stav, čo viedlo k nesprávnym skutkovým záverom súdu a k uvedenému konštatovaniu dal do pozornosti najmä výpoveď poškodenej J. I. zdôrazňujúc rozpory v jej výpovediach v čase výsluchu dňa 11.09.2010, dňa 25.05.2011, kedy sa rozchádzala v ozrejmení kto ju napadol a akým spôsobom, resp. či bola kopaná aj do ruky a tiež v otázke, či je schopná spoznať útočníkov. Zdôraznil jej výpoveď, podľa obhajcu diametrálne odlišnú, urobenú dňa 05.10.2017 v nadväznosti na vykonanú konfrontáciu na hlavnom pojednávaní dňa 20.03.2019. Obdobne rozviedol aj výpoveď svedka K. D., ktorý v prípravnom konaní vypovedal dňa 25.05.2011, dňa 25.05.2011 s dôrazom na výpoveď na hlavnom pojednávaní dňa 06.09.2018 a pri konfrontácii s poškodenou dňa 20.03.2019, k čomu argumentoval: „Ako obžalovaný poukazujem na objektívnu skutočnosť, a na právne relevantný dôkazy z prípravného konania, výpoveď svedka N. D. zo dňa 11.09.2010, na samotnú výpoveď svedkyne - poškodenej J. I. zo dňa 11.09.2010 a 25.05.2011, ktoré dôkazy spolu aj so svedeckou výpoveďou svedka - pošk. K. D. zo dňa 25.05.2011, ďalej jeho výpovede na hlavnom pojednávaní súdu dňa z 06.09.2018 a z hlavného pojednávania súdu zo dňa 20.03.2019 pri jeho konfrontácii so svedkyňou -pošk. J. I., spolu aj so znaleckým posudkom súdneho znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia č. 27/2010 zo dňa 11.01.2011 vypracovaným o zraneniach pošk. J. I., pošk. S. C. a pošk. K. D., vrátane jeho dodatku zo dňa 31.01.2014 od základov vyvracajú tvrdenie svedka - pošk, J. I. v jej diametrálne pozmenenej výpovedi na hlavnom pojednávaní súdu dňa 05.10.2017 /po 7 rokoch pozmenenej výpovedi (!) ako sa skutok stal/, že jej ruku rozkopal obž. J. ešte s nejakou osobou, ktorú nedokáže identifikovať potom ako padla na zem po kopačke obž. J.. Ako z nezmenných výpovedí svedka - pošk. K. D., vystupujúceho na obranu svedkyne - pošk. J. I., ihneď po útoku obž. J. na ňu kopom do ramena, D. J. napadol a strhol ho na zem po čom obž. J. do ďalšieho útoku na menovanú objektívne nemal vôbec možnosť sa zapojiť vôbec, lebo ho potom po celú dobu ďalšej bitky držal na zemi s pákou na krku, tak že ležal na ňom tvárou tvár, keď J. ležal na chrbte svedok-pošk. K. D., ktorý telesnými proporciami váhou /cca. 100-120 kg a výškou asi 190-195 cm/ bol v značnej prevahe oproti obž. J., pričom ho nepustil napriek tomu, že do neho kopali ďalší útočníci aby ho pustil, ako na ňom ležal, a držal ho až do príchodu polície je vylúčené aby obž. J. by mohol spáchať tr, činnosť a to zločin ublíženie na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona ku škode svedka - pošk. J. I., tak ako to uvádza prokurátor v podanej obžalobe /že mal som mal ja obž. J. menovanú udrieť do pravej ruky/ ale ani som sa nemohol dopustiť uvedeného zločinu ublíženia na zdraví ako to uvádza vo svojej pozmenenej výpovedi z hlavného pojednávania svedkyňa - pošk. J. I./ že som jej mal ruku rozkopať ako ležala na zemi je obž. J./. Ale ani tak som sa objektívne nemohol dopustiť ja obž. W. J. tohto zločinu ublíženia na zdraví ako to teraz uvádza bez opory vo vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa! Keď skutkový dej prispôsobil súd prvého stupňa v záverečnej reči pozmenenej obžaloby prokurátorom, skutkového stavu pričom prokurátor podanú obžalobu na súd nemôže po podaní na súd zmeniť, len späťvziať podľa § 239 ods. 1, 2 Tr. poriadku alebo odstúpiť od obžaloby. Súd má síce určité modifikačné oprávnenia ohľade skutku uvedeného prokurátorom v obžalobe nie však bez opory vo vykonanom dokazovaní na hl. pojednávaní pred ním arbitrárne!“...Taktiež poukazujem aj na konfrontáciu pošk. J. Smigovej a pošk. K. D. zo dňa 20.03.2019 v rámci ktorej uviedla poškodená I. cit.:“ J. ma kopol do sánky, padla som na zem dozadu a zostala som ležať na zemi. To zranenie lakťa bolo hneď chvíľu potom ako som spadla na zem, keď už som ležala na zemi.“ Poškodená pri konfrontácii taktiež uviedla, že k zranenie ruky došlo na zemi a bolo spôsobené kopaním (t.j. nie kopnutím !!! a už vôbec nie kopnutím do sánky). To potvrdil aj do konania pribratý súdny znalec MUDr. Štefan NOVÁK vo svojom znaleckom posudku, ktorý zároveň vyvrátil aj to, že by k zraneniu ruky poškodenej J. I. mohlo dôjsť hodením fľašky so mnou W. J. do ruky poškodenej, ako to uviedol a popisoval prokurátor v obžalobe podanej na súd. Na základe uvedeného preto ako obžalovaný tvrdím, že súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové závery, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a nezodpovedajú skutočnosti, nakoľko z vykonaných dôkazov objektívne vyplýva, že skutku uvedeného v obžalobe som sa ja obž. W. J. objektíve nemohol dopustiť vôbec /viď výpovede nezmenené výpovede svedka-pošk. K. D. z prípravného konania a konania pred súdom. Nebol som a ani nemohol som byť prítomný pri poškodenej J. I., keď došlo k poraneniu jej ruky, lakťového kĺbu opakovanými kopnutiami - viď znalecký posudok pribratého znalca MUDr. Štefana NOVÁKA, lebo bol okamžite po jej kopnutí do tváre napadnutý svedkom - pošk. D. a strhnutý na zem. Takže som ležal ďalej od nej na inom mieste na zemi tiež na chrbte, pod svedkom - pošk. D., a na mňa ležal pošk. D.,/odo mňa o pol hlavy vyšší, asi 195 cm vysoký a o 30-40 kg ťažší, asi 100-120 kg človek/, ktorý ma držal pákou okolo krku, (ak že som sa pomaly ani pohnúť nevedel, a takto ma držal až do príchodu Polície! Pričom k rozkopaniu ruky, lakťa pošk. došlo medzi tým, ako som ja ležal na chrbte pod svedkom - pošk. K. D., s inými osobami prítomnými na mieste činu, po páde poškodenej v dôsledku môjho kopnutia na zem, ako ona ležala na zemi, ako to bolo zistené už v prípravnom konaní s výpoveďou svedka N. D. dňa 9.11.2010!!!, ktorý vo výpovedi svedka bezprostredne po činu uviedol, že do tých dvoch chlapcov a baby kopali/.“ Rozobral aj závery znaleckého posudku znalca MUDr. Štefana Nováka k zraneniam poškodenej a mechanizmu ich vzniku, k čomu zdôraznil, že v skutkovej vete obžaloby bolo konštatované, že obžalovaný mal poškodenú kopnúť a následne jej do ruky hodiť fľašu, ktorá skutočnosť bola najmä znaleckým skúmaním vylúčená. V ďalšom obhajca konštatuje porušenie ustanovení Trestného zákona vo vzťahu k výroku o treste, ktoré vidí v tom, že podľa jeho názoru neboli splnené podmienky na uloženie súhrnného trestu, pretože je presvedčený, že vo veci sp. zn. 5T/59/2013 v spojení so sp. zn. 3To/137/2013 sa zo zákona na neho hľadí akoby trestaný nebol, pretože v tomto odsúdení trest vykonal, bol z neho podmienečne prepustený a po uplynutí skúšobnej doby podmienečného prepustenia sa osvedčil zo zákona (§ 68 ods. 4 Trestného zákona). K tomuto tvrdeniu poukázal na uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 4Pp/57/2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3Tos/156/2018 (v súvislosti s podmienečným prepustením obžalovaného). Zastáva názor, že uložením súhrnného trestu bol obžalovanému opakovane uložený už vykonaný trest, ktorý bol uložený práve odsúdením sp. zn. 5T/59/2013 v spojení so sp. zn. 3To/137/2013, tj. je presvedčený, že bola porušená zásada ne bis in idem (nie dvakrát v tej istej veci). K prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona obhajca uviedol: „Ku skutku prečinu výtržníctva spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, zo spáchania ktorého som obžalovaný v jednočinnom súbehu so zločinom ublíženia na zdraví, ktorý prečin sa mal stať dňa 10.09.2010, t.j. pred viac ako 9 rokmi, je potrebné poukázať na objektívne existujúce, skutkové okolnosti a skutkový stav ohľade žalovaného prečinu, že po konflikte a fyzickom napadnutí svedkyne - pošk. J. I. po predchádzajúcom verbálnom konflikte iba jedným kopom do ramena, ktorý kop nemal za následok žiadne zranenie pošk. J. I., som už je obž. W. J. viac žiadnym aktívnym konaním sa vôbec nezapojil do ďalšej bitky, na nikoho už nezaútočil, nikoho som už fyzicky nenapadol spolu s ďalšími spoluobvinenými T. H., A. K., A. A. a ml. E. K., keď títo spoluobvinení v bitke a fyzickom napádaní svedkov - pošk. J. I., S. C. a K. Bajnóciho spoločným konaním pokračovali na verejnosti. C. na vyššie uvedené objektívne existujúce skutkové okolnosti, skutkový a právny stav tvrdím, že nebol u mňa obž. W. J. naplnený povinný znak skutkovej podstaty prečinu výtržníctva spáchanej v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a to ani po objektívnej stránke skutkovej podstaty tohto prečinu - t.j. mojim konaním, resp. spoločným konaním s ďalšími ako páchateľa, ale ani po subjektívnej stránke skutkovej podstaty tohto prečinu - t.j. psychickým postojom ku spáchaniu žalovanému prečinu výtržníctva v spolupáchateľstve spolu s ďalšími spoluobvinenými, že by som napádal spolu s nimi na základe predchádzajúcej dohody svedkov - pošk. J. I., S. C. a K. D. fyzicky na verejnosti.“ V nadväznosti na uvedené poukázal na stanovisko sp. zn. Tpj 45/2016. Vytkol, že odôvodnenie rozsudku je v rozpore s ustanovením § 168 Trestného poriadku. Záverom odôvodnenia odvolania uviedol: „V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov aj v prípade konkurencie dôkazov, ktoré by navzájom odporovali, t.j. by zakladali pochybnosti v zmysle Trestného poriadku, ktorý kladie dôraz na zásadu in dubio pro reo /v prípade pochybností v prospech obvineného, obžalovaného/ by mal prvostupňový súd postupovať v zmysle tejto zásady a oslobodiť ma spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Tr. poriadku za tento zločin podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona, a to aj preto naviac, lebo výpoveď svedka - pošk. K. D. evidentne a bez akýchkoľvek pochybností dokazuje, že „som uvedený skutok nemohol vôbec spáchať! Pri hodnotení dôkazov v rozpore s touto zásadou, a objektívne existujúcim skutkovým a právnym stavom zisteným na základe vykonaného dokazovania pred nim prihliadol súd prvého stupňa jednostranne, arbitrárne a založil moje odsúdenie len na dôkazoch, o ktorých sú pochybnosti, a nezohľadnil objektívne dôkazy vykonané v rámci dokazovania ešte v prípravnom trestnom konaní, ako aj v konaní pred nim na hlavnom pojednávaní, ktoré vyvracajú od základu moje obvinenie zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva spáchanej v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a) Tr, zákona. Ako strana konania obžalovaný tvrdím, že dôkazy, ktoré vykonal prvostupňový súd nepreukazujú vinu mojej osoby ako obžalovaného, ale naopak moju vinu objektívne vyvracajú zo spáchania v obžalobe popísaných skutkov, ktoré sa mi kladú za vinu a tieto dôkazy dokazujú, že som sa nemohol vôbec dopustiť tr. činu ublíženia na zdraví pošk. J. I., nemohol som opakovanými kopnutiami do ramenného kĺbu zboku rozkopať ruku pošk. J. I., ktorá ležala na zemi - vid' znalecký posudok do trestného konania pribratého súdneho znalca MUDr, Štefana Nováka, výpovede svedka D. z prípravného konania, ako aj z konania na hlavnom pojednávaní na súde, výpoveď svedka N. D. z prípravného konania, samotné výpovede svedka pošk. J. I. z prípravného konania. Z vykonaného dokazovania totiž vyplývajú viaceré závažné rozpory, s ktorými sa súd nevyrovnal a preto nesprávne ustálil svoje skutkové závery o tom ako sa mal skutok stať, ktorý sa mi kladie ako obžalovanému za vinu v obžalobe. Vo svojom napadnutom rozsudku prevzal súd prvého stupňa prokurátorom zmenený skutkový stav, ktorý zmenil prokurátor vo svojej záverečnej reči, tak aby bol trestný čin spáchaný, a bol spáchaný mnou obžalovaným, a to napriek tomu, že takýto priebeh skutku, takýto skutkový stav nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ktoré bolo vykonané bezprostredne po skutku s OČTK v prípravnom trestnom konaní, ale ani vo vykonanom dokazovaní pred súdom prvého stupňa na hlavnom pojednávaní, takisto ako ani s prokurátorom pôvodne uvedený skutkový stav v obžalobe /že som mal hodiť fľašku do ruky pošk. J. I., a takto jej spôsobiť ublíženie na zdraví, zranenie zlomenia lakťa/, ktorý sa nepreukázal. Takýmto procesným postupom v napadnutom rozsudku porušil súd prvého stupňa zásadu kontradiktórnosti a rovnosti strán konania podľa § 2 ods. 14 Tr. konania /prokurátor je tiež stranou konania v konaní pred súdom/, zvýhodňoval v rozpore so zákonom a svojím napadnutým rozsudkom prokurátora, ktorý ako stranu konania, ktorá neuniesla dôkazné bremeno, ktorý ho zaťažuje v súvislosti s podanou obžalobou. Na základe vyššie uvedených skutočností sa svojím podaným odvolaním sa domáham, aby odvolací Krajský súd v Bratislave vzhľadom na existencie dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d) Trestného poriadku zrušil v celom rozsahu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku mu vec vráti1na nové konanie a rozhodnutie.“ K dôvodom odvolania poskytol svoje vyjadrenie aj prokurátor okresnej prokuratúry a konštatoval: „Uznanie obžalovaného J. predmetným rozsudkom vinným považujem za zákonné a správne. Čo sa týka argumentov odvolateľa vo vzťahu k výpovediam pošk. I. a svedka D., ako aj vo vzťahu k ich konfrontácii, navrhujem, aby sa odvolací súd oboznámil aj so zvukovými záznamami z predmetných hlavných pojednávaní (06.09.2018 a 20.03.2019), nakoľko obhajoba je postavená na vytrhávaní jednotlivých sentencií z kontextu. Všetky rozpory vo výpovediach uvedených kľúčových svedkov boli odstránené na hlavnom pojednávaní dňa 20.03.2019 v rámci konfrontácie pošk. I. a svedka D.. Ako príklad manipulácie zo strany obhajoby uvádzam, že svedok D. je v súčasnosti značne korpulentný, no v čase skutku, keď bránil poškodenú I., bol podľa svojich slov podstatne chudší, a tým aj menej efektívny pri obmedzení pohybu obž. J. v rámci „priľahnutia“. Obhajoba sa však snaží navodiť dojem, že svedok bol korpulentný vždy. Čo sa týka uplatnenia materiálneho korektívu na trestný čin výtržníctva, domnievam sa, že tento nie je možné použiť už preto, že došlo k hromadnej bitke na verejnom priestranstve v nočných hodinách v husto obývanej štvrti, pričom bitka sa viedla aj za použitia hmatov a chvatov svedčiacich o vyššej dôraznosti, z čoho napokon vyplýva aj rozsah ujmy na zdraví u pošk. I.. Za nesprávnu považujem aj argumentáciu obhajoby vo vzťahu k nesprávnosti uloženia súhrnného trestu, nakoľko fikcia v zmysle § 68 odsek 4 Trestného zákona netvorí prekážku uloženia súhrnného trestu v zmysle § 42 odsek 3 Trestného zákona. S poukazom na uvedené, najmä na to, že obžalovaný je usvedčený predovšetkým svedkom D. a poškodenou I., navrhujem, aby odvolací súd odvolanie zamietol ako nedôvodné.“ Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného uviedol: „Vážený súd chcel by som uviesť, že sa pridržiavam môjho podaného odvolania, ktoré bolo prednesené na tomto verejnom zasadnutí pani predsedníčkou senátu, ešte by som teda uviedol, že súd I. stupňa sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré vyšli najavo v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní v predmetnej veci, napr. výpoveďami z prípravného konania svedka N. D., samotnej pošk. J. I., ale najmä s výpoveďami poškodeného- svedka D., ktorého výpoveď obhajoba považuje za rozhodujúci dôkaz o nevine môjho klienta vo veci spôsobenia ťažkej ujmy poškodenej. Ja som tieto svoje úvahy rozobral v dôvodoch odvolania, kde som jasne vyšpecifikoval v čom vidím rozpory, nielen vo výpovedi samotnej poškodenej, ale medzi poškodenými navzájom a aj oproti výpovedi môjho klienta. Chcem zdôrazniť závery znaleckého posudku, ktoré jednoznačne vyzneli v neprospech podanej obžaloby v tom, že bolo vylúčené, že by zranenie ruky poškodenej bolo spôsobené hodením fľaše. Zdôrazňujem, že podľa znalca bolo zranenie poškodenej spôsobené viacnásobnými kopancami z boku do lakťového kĺbu. Čo podľa nášho názoru nemohol urobiť môj klient, nakoľko v tom čase bol spacifikovaný na zemi. Ešte chcem zdôrazniť, že môj klient bol držaný na zemi tak, že ležal naznak a poškodený D. bol na ňom tvárou tvár a držal ho pod krkom. Dávam do pozornosti, že jak svedok D., tak aj samotná poškodená v prvotných výpovediach uvádzala, že po prvom údere bola napadnutá viacerými, a to kopaním na zemi, pričom svedok D. konkrétne uvádza kým mala byť kopaná. Dávam tiež do pozornosti, že súd v rozpore s § 168 Tr. por. v rozsudku odôvodnil len jednostranné úvahy vyznievajúce v neprospech môjho klienta a vôbec nezohľadnil a nevyhodnotil všetky ďalšie dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané a ktoré potvrdzujú skutočnosť, že môj klient nemohol poškodenej zlomiť ruku tak, ako je mu kladené za vinu. Dávam do pozornosti, že skutok je z roku 2010, dnes sa píše rok 2020, môj klient si medzičasom založil rodinu, čakajú druhé dieťa, je podnikateľom, má s.r.o., a v súčasnosti sa zaradil medzi slušných občanov SR. Navrhujem, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu, a aby vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.“ Zástupca krajskej prokuratúry navrhol odvolanie zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný záverečným návrhom predniesol: „Ja v celom rozsahu súhlasím s vyjadrením svojho obhajcu, ja s touto mladíckou nerozvážnosťou bojujem už 10 rokov, keď sme s priateľkou zistili, že čakáme druhé dieťa, rozmýšľali sme, že ho dáme preč. Stále očakávam nejakú spravodlivosť, lebo som tento skutok tak, ako sa mi kladie za vinu nespáchal. Ja som tu babu nerozkopal, pripúšťam, že tam bola nejaká roztržka, ona ma napadla prvá, dala mi ranu na sánku, mal som vtedy 17 alebo 18 rokov, bol som opitý. Pripúšťam, že potom ako mi dala ranu na sánku som jej to mohol opätovať, ale po tomto nemala určite žiadne zranenie. Bol to len náznak kopu. Na mňa potom skočil ten čo ju bránil a držal ma v zovretí. Pridržiavam sa aj písomných dôvodov a rovnako žiadam, aby súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie.“ Vec bola krajskému súdu predložená na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku predkladacou správou dňa 21.01.2020. Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne aj čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd). Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950 každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Podľa § 2 ods. 18 Trestného poriadku konanie pred súdom je ústne, výnimky ustanovuje tento zákon. Dokazovanie riadi súd, ktorý však výsluch obžalovaného, svedkov, poškodeného a znalcov spravidla ponecháva stranám, najprv tej, ktorá dôkaz navrhla či obstarala. Podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. Podľa § 20 Trestného zákona Ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal sám. Podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona Kto inému úmyselne spôsobí ťažkú ujmu na zdraví, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov. Podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona Kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že a) napadne iného, ...potrestá sa odňatím slobody až na tri roky. Podľa § 34 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a ods. 5 Trestného zákona platí (1) Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. (2) Páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. (4) Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. (5) Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne a) u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu, b) u organizátora, objednávateľa, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich účasti na spáchanom trestnom čine, c) pri príprave na zločin a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie páchateľa priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré k dokonaniu trestného činu nedošlo Podľa § 37 písm. m/ Trestného zákona Priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ m/ bol už za trestný čin odsúdený; súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť neprihliadať Podľa § 38 ods. 4, ods. 7 Trestného zákona (4) Ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. (7) Ustanovenia odsekov 4 až 6 sa nepoužijú, ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo podľa § 42, ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona. (2) Súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla do ústavu na výkon trestu a/ s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, Podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. *) Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov. Podľa § 42 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (1) Ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu. (2) Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu súd uloží trest straty čestných titulov a vyznamenaní, trest straty vojenskej a inej hodnosti, trest prepadnutia majetku, peňažný trest, trest prepadnutia veci, trest zákazu činnosti alebo trest zákazu účasti na verejných podujatiach, ak bol taký trest uložený už skorším rozsudkom a ak tomu nebráni ustanovenie § 34 ods. 7 Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Trestného poriadku (1) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, (3) Ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku Odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného W. J. je dôvodné, avšak v inom smere ako sa domáhal. Zo spisového materiálu a z vyjadrení strán na verejnom zasadnutí konanom na odvolacom súde vyplýva, že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním len obžalovaným W. J. a to ohľadom výroku o vine a treste, pre ktorý na neho bola podaná obžaloba. Z pripojeného spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Na obžalovaného W. J. (a spoluobžalovaných T. H., A. K., A. A. a ml. E. K.) bola Okresnou prokuratúrou Bratislava V, pod č.k. 4Pv 658/10/1105-37 dňa 10.10.2014, podaná obžaloba na obžalovaného W. J. pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, na skutkovom základe opísanom v obžalobe. (Na ostatných obžalovaných bola obžaloba podaná pre prečin výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona). V nadväznosti na uvedené je potrebné doplniť, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 7T/92/2014 z 27.06.2016 bola schválená dohoda o vine a treste vo vzťahu k obvineným A. K. a A. A. a obžalovaní W. J., ml. E. K. a T. H. boli vylúčení na samostatné konanie a ich trestná vec bola zapísaná pod sp. zn. 7T/50/2016. K výroku o vine Na hlavnom pojednávaní súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaných W. J., ml. E. K. a T. H., poškodených J. I., S. C. a K. D., výsluchom svedkov N. D., Q. P., A. K., K. S., A. A., bola vykonaná konfrontácia medzi poškodenými J. I. a K. D., bol prečítaný znalecký posudok znalca MUDr. Štefana Nováka k zraneniam poškodených a znalecký posudok znalcov MUDr. Márie Bártovej a MUDr. Gerogíny Hrkovej k duševnému stavu obžalovaného, boli oboznámené listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou spisového materiálu a potom výrok o vine obžalovaného odôvodnil nasledovne: „Okresný súd vyhodnotil takto vykonané dokazovanie vo vzťahu k obž. W. J. podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne a dospel k záveru, že obžalovaný W. J. ako trestne zodpovedný subjekt sa dopustil skutku uvedeného v upravenej skutkovej vete rozsudku, pri zachovaní jednoty skutku, teda tak, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, ktorým konaním naplnil zákonné znaky zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. tak po stránke subjektívnej ako i po stránke objektívnej. Ako trestne zodpovedný subjekt sa dopustil jedným skutkom konania, tak, že inému úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a spoločným konaním s ďalšími páchateľmi sa dopustil fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného. Tieto skutočnosti vyplývajú sčasti jednak z výpovede samotného obžalovaného J., ktorý toto konanie v neúplnosti priznal, avšak namietajúc právnu kvalifikáciu vo vzťahu k zraneniam poškodenej a trval na tom, že nemohol svojím konaním spôsobiť zranenia v takom rozsahu, ako sa uvádza, pričom práve svoju osobu postavil do polohy obete. Zároveň uviedol, že ho ako prvá napadla poškodená I. a on sa len bránil, a následne bol držaný priľahnutý na zemi sv. D.. Súd jeho verziu považuje za spôsob obhajoby a vyvinenia sa. Zo spáchania žalovaných trestných činov je obžalovaný J. usvedčovaný i výpoveďou spoluobžalovaného T. H., pošk. I., pošk. C., pošk. D., sv. S., i sv. D., ktorí v podstate zhodne uviedli, že obž. J. ako jediný verbálne i fyzicky napadol pošk. I. spôsobom, ktorý súd premietol do skutkovej vety s tým, že vypustil úder fľašou ale vložil aj kopnutie nohou do ruky pošk. I., ktorá skutočnosť vyplynula pri odstraňovaní rozporov. Potom sa naťahoval - zápasil s pošk. D.. Rozpory v tvrdení svedkov ohľadne toho, či obžalovaný udrel fľašou do ruky pošk. I., alebo ju tak kopol, ktorú verziu potvrdili viacerí zo svedkov, nie sú takého charakteru, že by vzbudili pochybnosti v tejto časti skutku, pričom takmer všetky výpovede preukazujú útok obžalovaného len voči I. a to aj na hlavu aj na ruku. Z výpovede sv. D., ktorý zápasil a v podstate držal obžalovaného W. J. do príchodu polície, aby neušiel vyplýva, že tento bol značne agresívny. Z pripojeného spisového materiálu sp zn. 5T 59/2013 vyplýva, že obžalovaný má skúsenosti s alkoholom a vie, čo mu spôsobuje. Okresný súd vyhodnotil takto vykonané dokazovanie vo vzťahu k obž. W. J. podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne a dospel k záveru, že obžalovaný W. J. ako trestne zodpovedný subjekt sa dopustil skutku uvedeného v upravenej skutkovej vete rozsudku, pri zachovaní jednoty skutku, teda tak, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, ktorým konaním naplnil zákonné znaky zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. tak po stránke subjektívnej ako i po stránke objektívnej. Ako trestne zodpovedný subjekt sa dopustil jedným skutkom konania, tak, že inému úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a spoločným konaním s ďalšími páchateľmi sa dopustil fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného. Tieto skutočnosti vyplývajú sčasti jednak z výpovede samotného obžalovaného J., ktorý toto konanie v neúplnosti priznal, avšak namietajúc právnu kvalifikáciu vo vzťahu k zraneniam poškodenej a trval na tom, že nemohol svojím konaním spôsobiť zranenia v takom rozsahu, ako sa uvádza, pričom práve svoju osobu postavil do polohy obete. Zároveň uviedol, že ho ako prvá napadla poškodená I. a on sa len bránil, a následne bol držaný priľahnutý na zemi sv. D.. Súd jeho verziu považuje za spôsob obhajoby a vyvinenia sa. Zo spáchania žalovaných trestných činov je obžalovaný J. usvedčovaný i výpoveďou spoluobžalovaného T. H., pošk. I., pošk. C., pošk. D., sv. S., i sv. D., ktorí v podstate zhodne uviedli, že obž. J. ako jediný verbálne i fyzicky napadol pošk. I. spôsobom, ktorý súd premietol do skutkovej vety s tým, že vypustil úder fľašou ale vložil aj kopnutie nohou do ruky pošk. I., ktorá skutočnosť vyplynula pri odstraňovaní rozporov. Potom sa naťahoval - zápasil s pošk. D.. Rozpory v tvrdení svedkov ohľadne toho, či obžalovaný udrel fľašou do ruky pošk. I., alebo ju tak kopol, ktorú verziu potvrdili viacerí zo svedkov, nie sú takého charakteru, že by vzbudili pochybnosti v tejto časti skutku, pričom takmer všetky výpovede preukazujú útok obžalovaného len voči I. a to aj na hlavu aj na ruku. Z výpovede sv. D., ktorý zápasil a v podstate držal obžalovaného W. J. do príchodu polície, aby neušiel vyplýva, že tento bol značne agresívny. Z pripojeného spisového materiálu sp zn. 5T 59/2013 vyplýva, že obžalovaný má skúsenosti s alkoholom a vie, čo mu spôsobuje.“ A rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že obžalovaných W. J. a ml. E. K. uznal za vinných, pričom vo vzťahu k obžalovanému W. J. upravil skutkovú vetu podľa výsledkov dokazovania vykonaného pred súdom, kedy jednoznačne bolo vylúčené spôsobenie zlomeniny ruky poškodenej hodením fľaše. Čo sa týka obžalovaného ml. E. K., tento na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku a po poučení podľa § 257 ods. 5 až ods. 8 Trestného poriadku s tým, že ak urobí vyhlásenie o vine resp. nepoprie spáchanie skutku, bude súd pre potreby ďalšieho konania a rozhodovania považovať za priznanie spáchania skutku, pričom vyhlásenie o vine je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné ani odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, urobil vyhlásenie o vine (§ 257 Trestného poriadku), kedy predniesol: „sa cítim byť vinný “ a na všetky otázky položené mu v súlade s ustanovením § 333 ods. 3 písm. c/, písm. d/, písm. f/, písm. g/, písm. h/ Trestného poriadku odpovedal „áno“, prvostupňový súd vyhlásenie prijal. Zároveň však obžalovaný uviedol, že využíva svoje právo a vo veci vypovedať nebude. A obžalovaný T. H. bol podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku spod obžaloby, pre žalovaný skutok oslobodený. Vo vzťahu k obžalovaným ml. E. K. a T. H. rozsudok nadobudol právoplatnosť a odvolanie podal len obžalovaný W. J.. Teda pri plnení revíznej povinnosti v rozsahu podaného odvolania obžalovaným W. J. odvolací súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne i vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku. Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo ako aj v celom ich súhrne logicky a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, nemožno nič vytknúť. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, i keď tieto úvahy možno považovať za úvahy na hranici preskúmateľnosti. Z odôvodnenia rozsudku je však zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje so správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu. Teda odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona), je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu tak, ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávanom na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to, odvolací súd v otázke skutkových zistení, odkazuje na rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil (už vyššie citované). Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Je potrebné uviesť, že obžalovaný W. J. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitých v konaní pred súdom prvého stupňa. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne a zodpovedne tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založenom na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku a dostatočným spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní. V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. V naznačenom smere aj judikatúra ústavného súdu konštatuje, že do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96 <http://merit.slv.cz/I.US8/96>, III. ÚS 197/02 <http://merit.slv.cz/III.US197/02>, III. ÚS 284/08 <http://merit.slv.cz/III.US284/08>). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (III. ÚS 877/2016 z 13.12.2016) Teda právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovaného W. J. nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre prijatie iného rozhodnutia v otázke viny a teda zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine. Samotný odvolateľ v písomných dôvodoch odvolania síce navrhuje, aby odvolací súd po zrušení napadnutého rozhodnutia obžalovaného spod obžaloby oslobodil, ale v samotnom odvolaní absentuje argumentácia odôvodňujúca takýto postup odvolacieho súdu, nakoľko z návrhov nevyplýva, aké nové skutočnosti by mali byť súdom prvého stupňa opätovne prejednané. Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného W. J. prezentované prostredníctvom obhajcu, krajský súd uvádza, okrem súdom prvého stupňa už zdôvodnené, nasledovné: je jasne a zreteľne vykonanými dôkazmi preukázaný skutkový stav tak ako je premietnutý v skutkovej vete rozsudku opravenej oproti skutku definovaného v podanej obžalobe. Ak obhajca poukazuje na genézu výpovedí samotnej poškodenej J. I. v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní, k čomu obhajca podrobne rozvádza najmä jej výpovede z prípravného konania zdôrazňujúc nezrovnalosti v týchto, najmä v popise útoku na jej osobu, krajský súd konštatuje, že jej výpoveď z 11.09.2010 - pred vznesením obvinenia už konkrétnym osobám, a dňa 25.05.2011 sa rozhodne v zásade nelíšia v popise útoku na jej osobu a tiež útoku voči poškodeným S. C. a K. D.. Poškodená zhodne uviedla, že ona dostala, ako prvá, kopanec do hlavy, na čo spadla na zem a na zemi do nej kopali asi traja. Útočníkov popísať nevedela, len vedela približne popísať ich výšku a oblečenie. Povedala, že jedného z nich pohrýzla do ruky. V podstatnej zhode s uvedeným bola aj jej výpoveď zo dňa 25.05.2011, kedy doplnila, že ju po útoku veľmi bolela ruka. K týmto výpovediam dáva obhajca do popredia jej výpoveď z hlavného pojednávania zo dňa 05.10.2017, ku ktorej obhajca konštatuje zmenu a úpravu jej výpovedí oproti tvrdeniam z prípravného konania v tom, že už poškodená uvádzala mená útočníkov a aj zranenia, ktoré jej boli útočníkmi spôsobené. Na jej tvrdeniach z hlavného pojednávania odvolací súd nevidí nič mimoriadne diametrálne odlišné. Je pravdou, že došlo k určitým korekciám, avšak je nutné dodať, že predsa v prípravnom konaní, keď bola vypočutá bezprostredne po napadnutí, útočníci ešte neboli stotožnení a prirodzene zhromažďovaním dôkazov a odkývaním ďalších podstatných okolností, aj na podklade výpovede obvinených a tiež poškodených a svedkov v rámci prípravného konania, sa potvrdzovali podozrenia a tieto vyústili do vznesenia obvinenia konkrétnym osobám a následne tieto dôkazy sa stali rozhodnými dôkazmi pre podanie obžaloby voči ustáleným podozrivým - obvineným. Nie je možné ignorovať ani odstup času, ktorý nastal od spáchania skutku do času vykonania dôkazov po vznesení obvinenia, resp. po podaní obžaloby a vykonávania dôkazov pred súdom na jednotlivých hlavných pojednávaniach. Rozhodne nemožno súhlasiť s tvrdením obhajcu, že výpoveď poškodenej z hlavného pojednávania je zmätočná a rozporuplná. Nielen výpoveďou poškodenej J. I. je potvrdené to, že prvý na ňu kopancom do tváre zaútočil obžalovaný W. J. a pokračoval v jej atakovaní ďalšími kopancami do ruky, keď už ležala na zemi, ale túto skutočnosť potvrdili aj poškodení S. C. a K. D.. Obaja menovaní vypovedali, že muž, ktorý poškodenú napadol a teda konflikt v podstate vyvolal, mal oblečené maskáče a neskôr bol identifikovaný ako obžalovaný W. J.. I. Q. P., nestranná náhodná svedkyňa, jasne vypovedala, že prvý na ženu zaútočil muž a potom ju začali brániť (poškodení S. C. a K. D.). Fakt, že obžalovaný W. J. zaútočil na poškodenú ako prvý a teda incident vyvolal, potvrdil aj svedok N. D., ktorý uviedol, že W. J. začal provokovať a poškodenú kopol do tváre, začali ju brániť a videl ako W. J. dievča bil. Čo sa týka tohto svedka, je potrebné zdôrazniť, že uvádzal, že obžalovaný W. J. do jej ruky hodil fľašu, ktorá skutočnosť však bola znaleckým posúdením vyvrátená, tj. znalec skonštatoval, že zranenie ruky poškodenej nemohlo nastať v dôsledku hodenia fľaše do ruky. Poškodený S. C. v prípravnom konaní jasne uviedol, že poškodená dostala kopanec do hlavy, spadla na zem a začali do nej kopať a dostal úder aj on. Zhodne aj K. D. uviedol, že poškodená dostala kopanec do tváre, on sa ju snažil brániť a útočníci aj ich začali biť a už si nevšímal kto poškodenú konkrétne napádal. V prvotných výpovediach všetci poškodení zhodne popísali priebeh útoku, kto a akým spôsobom incident začal, kto zaútočil ako prvý (obžalovaný W. J. na poškodenú J. I.), zhodli sa na tom, že útočníkov by opoznať nevedeli, ale popísali ich výšku, počet a aj čiastočne ich oblečenie, zhodli sa na konštatovaní, že útočníci boli zjavne pod vplyvom alkoholu. Je nutné prihliadnuť aj na odstup času od ich výpovede vykonanej na hlavnom pojednávaní a od skutku, čo bol odstup 7 rokov. Je objektívne preukázané, že kvalita pamäťovej stopy sa plynutím času znižuje a preto je možné pripustiť menšie odchýlky v ich výpovediach o priebehu bitky a tieto pripísať práve plynutiu času od skutku, na ktorom odstupe mal podiel aj obžalovaný, keď hlavné pojednávania sa neuskutočnili aj v dôsledku jeho neprítomnosti. Poškodený - svedok K. D. spontánne povedal na hlavnom pojednávaní, že obžalovaný W. J. dal poškodenej „kopačku“ do hlavy - smerom na líce a na rameno, podľa neho na oblasť z pravej strany, na čo on obžalovaného začal biť a teda bránil poškodenú. Aj svedok N. D. vo svojej výpovedi potvrdil, že obžalovaný W. J. dievča kopol do hlavy, hodil do nej fľašu, ona spadla na zem a obžalovaný W. J. ešte do nej kopol, čo sa dozvedel od ostatných. Jasne povedal, že okrem obžalovaného W. J. na poškodenú nikto iný neútočil. Je potrebné však dodať, že na obranu obžalovaného, čo obhajca v dôvodoch odvolania vyzdvihuje, na otázku jeho obhajcu odpovedal, že poškodená obžalovaného napadla prvá tak, že ho udrela päsťou do tváre(!), ktorá skutočnosť však bola vyvrátená svedkyňou Q. P., ktorá bola svedkom nestranným a náhodne incident videla a jednoznačne uviedla, že prvý na ženu zaútočil muž a ona nezačala. Je dôležité upozorniť na výpoveď svedka K. S., ktorý i napriek tomu, že tento je psychiatrický pacient a v daný večer bol opitý, potvrdil na hlavnom pojednávaní po zložení prísahy, že bitku vyprovokoval obžalovaný W. J., ktorý začal na poškodenú „hučať“ a fyzicky na poškodenú zaútočil, ale nevedel bližšie popísať akým spôsobom, pričom spomenul, že do poškodenej mala byť hodená aj fľaša. Zotrval na tom, že poškodenú napadol obžalovaný W. J. a doplnil, že tohto sa bojí. Celý incident pozoroval zo stávky a do bitky nezasahoval. Čo sa týka konfrontácie vykonanej na hlavnom pojednávaní, na ktorú obhajca zvlášť poukazuje a na obsah výpovedí poškodených J. I. a K. D., medzi ktorými sa konfrontácia vykonala, je potrebné v skratke uviesť, že poškodená J. I. povedala, že zranenie lakťa nastalo chvíľu po tom ako spadla na zem a teda keď už ležala na zemi a jednoznačne jej lakeť kopnutím zranil obžalovaný W. J., čo je v súlade s jej výpoveďami, ktoré vo veci urobila s výnimkou tej, ktorá bola vykonaná pred vznesením obvinenia, kedy len nepoznala meno útočníka, ale skutočnosti ohľadne jej zranení uvádzala zhodne. Poškodený K. D. povedal, že obžalovaný poškodenú zasiahol napriahnutou nohou a určite zasiahol aj rameno aj tvár. Doplnil, že po začatí incidentu, tj. útoku na poškodenú, sa chcel cez dvoch útočníkov k tejto dostať a brániť ju. Ak obhajca zdôrazňuje odchýlky vo výpovediach menovaných poškodených, ktoré sa snažil odkryť a objasniť v rámci konfrontácie na hlavnom pojednávaní, je nutné uviesť, že rozhodne výpoveď K. D. nevyvrátila tvrdenia poškodenej, najmä v časti keď táto zotrvala na tvrdení, že po kopnutí do tváre zo strany obžalovaného W. J. spadla na zem a ihneď nasledovali kopance do ruky a to zo strany obžalovaného W. J.. Ak tieto jej tvrdenia sa obhajoba snaží spochybniť zdôrazňujúc výpoveď svedka K. D., ktorý podľa vlastnej výpovede bránil poškodenú tak, že držal obžalovaného „zaľahnutého“ na zemi, treba uviesť, že sám svedok povedal, že po prvom kopnutí do poškodenej a jej páde na zem, rozhodol sa jej pomôcť a chcel ju brániť, ale najskôr musel „dať bokom“, tj. pravdepodobne odsotiť iného z útočníkov z incidentu, pričom K. S. potvrdil, že obžalovaný W. J. zaútočil na ženu prvý kopnutím do jej tváre a vo výpovedi z čl. 110 povedal, že poškodenú začal brániť chalan, ku ktorému prišiel T. H. a chlapca bil. Keďže vykonaným znaleckým dokazovaním bolo vyvrátené, že zranenie ruky poškodenej J. I. bolo spôsobené hodením fľaše do ruky, správne na uvedené zareagoval prvostupňový súd a túto skutočnosť premietol do skutkovej vety, ktorú v naznačenom smere upravil a s jeho argumentáciou: „Rozpory v tvrdení svedkov ohľadne toho, či obžalovaný udrel fľašou do ruky poškodenú I., alebo ju tak kopol, ktorú verziu potvrdili viacerí zo svedkov, nie sú takého charakteru, že by vzbudili pochybnosti v tejto časti skutku, pričom takmer všetky výpovede preukazujú útok obžalovaného len voči I. a to aj na hlavu aj na ruku“, je možné sa stotožniť. V nadväznosti na uvedené, je nutné zdôrazniť aj to, že viacerí svedkovia, okrem poškodených, tj. aj pôvodne spoluobžalovaní, i napriek tomu, že u týchto je zistiteľná snaha pomôcť obžalovanému W. J. v zmiernení jeho trestnej zodpovednosti (napr. aj tým, že uvádzali, že na obžalovaného fyzicky poškodená zaútočila ako prvá a obžalovaný sa len bránil - v ktorom duchu vypovedali N. D., A. K. a A. A., ku ktorým treba zdôrazniť, že jedná o kamarátov obžalovaného, s ktorým daný večer pili alkohol a tiež sa zapojili sa do bitky), jasne a v zhode uviedli, že jediným kto útočil na dievča, kopol ju a bil, bol práve obžalovaný W. J., čo okrem vyššie vymenovaných potvrdili aj K. S. a T. H.. K naznačenému vypovedali: -N. D. povedal, že poškodená obžalovaného W. J. napadla prvá, ale nikto okrem menovaného na ňu neútočil. N., že i keď bol dosť opitý, kopnutie zo strany obžalovaného byť mohlo, -A. K. síce útok na poškodenú nevidel, ale podľa neho všetko začala poškodená a ako prvá obžalovaného udrela, čo ale nevidel, ale aj podľa neho obžalovaný W. J. incident nezačal (!), -A. A. povedal, že poškodená trafila prvá päsťou obžalovaného W. J., začala bitka a obžalovaný W. J. jej to určite vrátil. Teda k vyššie rozvedenému odvolací súd uzatvára, že dokazovaním bolo preukázané, že incident začal obžalovaný W. J. kopnutím do hlavy poškodenej J. I., na čo začala bitka, počas ktorej obžalovaný W. J. útočil a bil len poškodenú (predtým ako ho spacifikoval poškodený K. D.), pričom výsledkom bitky bol následok v podobe zranení poškodených tak, ako je popísaný v skutkovej vete rozsudku, ktorý poškodenej J. I., podľa výsledkov dokazovania výlučne spôsobil obžalovaný W. J., keďže ako jediný na ňu útočil. Zranenia poškodeným S. C. a K. D. boli spôsobené ostatnými útočníkmi, v prejednávanej veci už právoplatne odsúdenými. K obhajcom spochybňovaných výpovedí poškodených a najmä výpoveď J. I. zdôrazňujúc obranné vyjadrenia obžalovaného k priebehu bitky, je potrebné dať do pozornosti skutočnosť, že obžalovaný pri svojom výsluchu veľa informácií k bitke, tj. priebehu skutku, neposkytol, nakoľko pri výsluchu dňa 13.04.2011 (čl.25) vypovedať odmietol a dňa 05.09.2011 (čl. 52) vypovedal, že si nepamätá, že by dievča napadol prvý a že by ju kopol do tváre. Podľa neho ho napadla ona, „dala mu bombu“ a zdôraznil, že si nepamätá, že by dievča napadol, pretože bol opitý. Nemožno si nevšimnúť, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať (čl. 656), čo odvolací súd rešpektuje ako jeho právo, ale po vykonaní konfrontácie medzi poškodenými J. I. a K. D. na hlavnom pojednávaní dňa 20.03.2019 (čl. 780) sa vyjadril nasledovne „začal by som tým, že sa to celé nezakladá na pravde ako uvádza poškodená. Som si vedomý iba prvého kopu, takisto sa nezakladá na pravde aby som kopol vystretou nohou aj ruku a hlavu naraz. Tak sa to nestalo. Bolo to po verbálnom útoku s poškodenou a potom čo mi ona dala päsťou na sánku som sa odklonil a dal som jej ťukanec- oblúkový kop na sánku. Takto to bolo podľa mňa. Následne nie je pravda, že my sme boli predtým a potom na zemi, po celý čas sme boli na zemi, skočil na mňa bezprostredne po tom ako som ju kopol, teda keď to on zbadal, vtedy si myslím nerozmýšľa nikto, potom ma zvalil na zem, nemohol mať len 80 kg, ja som bol len šľachovitý, mal som 19 rokov a 70 kg som mal vtedy. On bol ťažší určite odo mňa o 20 kg. Priľahol ma a zápasili sme ako už uviedol sv. D. od začiatku až do príchodu polície“, tj. s odstupom 9 rokov od skutku vie presne čo sa daného večera udialo medzi ním a poškodenou, akým spôsobom ju mal kopnúť (dať jej ťukanec - oblúkový kop na sánku), koľko poškodený K. D. vážil, keď ho „priľahol“, atď..., teda mimoriadne podrobne sa vyjadruje ku skutku, i keď dňa 05.09.2011, po uplynutí jedného roka od skutku, si ešte nepamätal, že by poškodenú vôbec napadol (čl. 52). Je zaujímavé, že s časovým odstupom deviatich rokov od skutku na pojednávaní uvádzal vo svojom vyjadrení podstatné a veľmi konkrétne skutočnosti ohľadne priebehu incidentu, čo ale nevedel uviesť v prípravnom konaní s časovým odstupom jedného roka. Aj z rozvedeného je zrejmá snaha obžalovaného o zmiernenie svojej trestnej zodpovednosti. Odvolací súd zdôrazňuje, že obrana obžalovaného W. J. je osamotená, je síce čiastočne podporovaná výpoveďami N. D., A. K. a A. A. v tom, že incident začala poškodená, ktoré tvrdenie však bolo vyvrátené výpoveďami poškodených a jasne sú tvrdenia poškodených v tomto smere, podporované svedkyňou Q. P. a tiež K. S.. V nadväznosti na uvedené je potrebné podotknúť, že obžalovaný sa môže brániť akýmkoľvek spôsobom, ktorý uzná za vhodný. Pri výsluchu poškodeného a rovnako aj svedka sa tak na hlavnom pojednávaní, ako aj v prípravnom konaní uplatňujú osobitné pravidlá uvedené v § 131 ods. 3, § 265 až § 267 Trestného poriadku. V prvom rade svedok vypovedá pod prísahou, že bude vypovedať pravdu a vedome nič nezamlčí. Pred prísahou je svedok upozornený na význam svedeckej výpovede a na následky krivej prísahy. Pri posudzovaní skutkového stavu sa preto kladie dôraz na dôkaz výsluchom svedka, ako na najdôležitejší dôkazný prostriedok. Krajský súd upozorňuje, že výsluchy poškodených J. I., S. C. a K. D. a svedkyne Q. P., usvedčujúce obžalovaného, resp. nevyviňujúce obžalovaného, boli vykonané procesným spôsobom, po zložení prísahy. Ani odvolací súd nezistil dôvod pre spochybnenie vierohodnosti výpovedí vypočutých poškodených. V konaní pred súdom vykonané dôkazy aj odvolací súd považuje za jednoznačné a ničím nespochybnené, preukazujúce zavinenie obžalovaného W. J. (a ml. E. K., ktorý urobil vyhlásenie o vine). K výroku o treste Na podklade odvolania podaného obžalovaným W. J. odvolací súd preskúmal aj druh a výmeru uloženého trestu a dospel k odlišnému posúdeniu a záverom ako prvostupňový súd a to najmä v otázke posudzovania priznaných priťažujúcich okolností. Prvostupňový súd uložený druh a výmeru trestu odôvodnil nasledovne: „.Vo vzťahu k uloženému trestu obžalovanému W. J. súd zhodnotil všetky zásady ukladania trestu, a pri zabezpečení individuálnej i generálnej prevencie, pri zohľadnení dvoch priťažujúcich okolností /dopustil sa viacerých trestných činov, už bol odsúdený/, a nevzhliadnutí žiadnej poľahčujúcej okolnosti, ich vzájomného pomeru 2:0, osobu obžalovaného, motívu konania obžalovaného, jeho pohnútku a spôsobený následok. Súd má za to, že na nápravu obžalovaného bude potrebné pôsobiť trestom nepodmienečným. Nakoľko súd ukladal obžalovanému trest súhrnný, a to pre dva prečiny a jeden zločin spáchaný dvomi skutkami - teda trest asperovaný, bolo potrebné v zmysle § 42 ods. 1 s poukazom na § 41 ods. 2 Tr. zák. zvýšiť hornú hranicu základne trestnej sadzby pri § 155 ods. 1 Tr. zák. ako najprísnejšej trestnej sadzby v rozsahu 4 roky až 10 rokov o jednu tretinu, ktorým postupom sa zvýšila dolná hranica základnej trestnej sadzby zo 4 rokov na 6 rokov (72 mesiacov). Obžalovanému bol uložený trest odňatia slobody pri dolnej hranici takto upravenej sadzby, a to vo výmere 6 rokov, pričom zároveň zrušil výrok o treste z predchádzajúceho odsúdenia vo výmere 2 roky a 4 mesiace. Pri určovaní takto uloženého trestu súd prihliadol i na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy vo všetkých súvislostiach. Takto uložený trest je podľa názoru súdu zákonný a spravodlivý. Čo sa týka spôsobu výkonu trestu súd obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko pred spáchaním predmetného skutku nebol v posledných 10 rokoch vo výkone trestu odňatia slobody.“ Odvolací súd sa nestotožnil s priznaním priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Trestného zákona z dôvodu, že spáchanie zbiehajúceho sa trestného činu sa však v súlade so zásadou „ne bis in idem“ vyjadrenou v § 38 ods. 1 Trestného zákona nepoužije ako priťažujúca okolnosť, ak by išlo zároveň o okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2 Trestného zákona). I napriek tomu, že nadriadený súd prihliadol na už vyššie naznačený právny názor uvádzaný v stanovisku Najvyššieho súdu SR publikovanom pod č. 1 Zbierky stanovísk NS a súdov SR č. 1/2011, nepristúpil k prípadnej modifikácii výmery trestu obžalovaného, pretože prihliadol na aktualizovaný odpis z registra trestov, podľa ktorého obžalovaný bol osemkrát súdne trestaný. Po odsúdeniach, vo vzťahu ku ktorým je ukladaný súhrnný trest v danej veci, bol odsúdený nasledovne: trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1T/17/2015, právoplatným dňa 06.05.2015, pre § 364 ods. 1 písm. a, ods. 2 písm. e/ Trestného zákona a bol mu uložený nepodmienečný trest vo výmere 8 mesiacov, z ktorého bol podmienečne prepustený a osvedčil sa dňa 11.04.2017, trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 0T/60/2017, právoplatným dňa 24.03.2017, pre § 289 ods. 2 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace, ktorý vykonal dňa 17.07.2017 a ostatný záznam je z roku 2018 a to cudzozemským súdom pod sp. zn. B.238/2017/30 právoplatným dňa 12.03.2018 pre trestný čin proti verejnému poriadku a úmyselné poškodenie alebo zničenie majetku, za ktorý mu bol uložený podmienečný trest, ktorého skutku sa dopustil dňa 14.02.2017 a na ktoré odsúdenie prihliadol konajúci senát v zmysle ustanovenia § 7b Trestného zákona. Teda vzal do úvahy aj ďalšie odsúdenia obžalovaného. Na druhej strane sa stotožnil s ustálenou priťažujúcou okolnosťou podľa § 37 písm. m/ Trestného zákona, tj. „bol už za trestný čin odsúdený; súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť neprihliadať“, neurobil tak práve s poukazom na záznamy v odpise z registra trestov, tj. na fakt, že obžalovaný od spáchania skutku v prejednávanej trestnej veci (dňa 10.09.2010), má v registri trestov záznamy o ďalších odsúdeniach. Potom odvolací súd pri rozhodovaní o treste pristúpil k úprave výroku tým, že túto priťažujúcu okolnosť (§ 37 písm. h/ Trestného zákona) vypustil a za súčasného zistenia absencie akejkoľvek poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 Trestného zákona, ustáli ich vzájomný pomer tak, že prevažujú priťažujúce okolnosti nad okolnosťami poľahčujúcimi (§ 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona), akceptovaním priznanej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m/ Trestného zákona, čím bola stanovená dolná hranica trestnej sadzby od 6 rokov. V ďalšom je potrebné skonštatovať, že prvostupňový súd dospel k správnemu záveru, že prichádza do úvahy uloženie súhrnného trestu vzhľadom na odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 5T/59/2013 zo dňa 01.10.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.12.2013, sp. zn. 3To/137/2013 a tiež rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 5T/178/2011, nakoľko z rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 5T/59/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu sp. zn., 3To/137/2013, bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 2 Trestného zákona a iné, a za to mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere dva roky a štyri mesiace, pričom konania sa dopustil dňa 21.01.2013, za zrušenia trestu uloženého rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 5T/178/2011 z 15.03.2013, keďže ukladal trest súhrnný. Z uvedeného je zrejmé, že medzi spáchaním časovo prvého z trestných činov - v našej prejednávanej veci - dňa 10.09.2010 a časovo nasledujúcich trestných činov spáchaných dňa 01.05.2011 (sp. zn. 5T/178/2011) a dňa 21.01.2013 (sp. zn. 5T/59/2013 v spojení so sp. zn. 3To/137/2013) nebol vyhlásený súdom prvého stupňa odsudzujúci rozsudok tj. obžalovaný nebol varovaný vyhlásením odsudzujúceho rozsudku/oznámením trestného rozkazu a preto prichádza do úvahy uloženie súhrnného trestu za viacčinný súbeh, nakoľko o všetkých zbiehajúcich sa trestných činoch sa rozhoduje v spoločnom konaní. Pri ukladaní súhrnného trestu za vyššie konkretizovaný viacčinný súbeh krajský súd vychádzal z absorbčnej zásady zakotvenej v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona a obžalovanému uložil súhrnný trest odňatia slobody za trestný čin najprísnejšie trestný - zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona (v základnej trestnej sadzbe 4 roky až 10 rokov). Pri ukladaní trestu súd postupoval v zmysle zásad pre ukladanie trestov, pričom zobral do úvahy okolnosti spáchania skutkov ako aj osobu obžalovaného a zároveň hodnotil poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, ako už bolo skôr uvedené. U obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť. Priťažovalo mu, že už bol v minulosti odsúdený pre iné trestné činy (§ 37 písm. m/), aj cudzozemským súdom, čo bolo zároveň dôvodom na zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona. Vzhľadom k tomu, že obžalovaný spáchal viac úmyselných trestných činov, pričom jeden bol zločinom, bolo na mieste ukladať trest súhrnný podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, v dôsledku čoho došlo k zvýšeniu hornej hranice trestnej sadzby. Na základe toho mohol potom súd ukladať trest v sadzbe 6 rokov až 13 rokov a 4 mesiace. Po zvážení všetkých uvedených skutočností aj odvolací súd, stotožniac sa s druhom a výmerou trestu uloženého prvostupňovým súdom, uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, ktorý súd považuje za primeraný a zároveň potrebný pre naplnenie individuálnej aj generálnej prevencie, teda pre výchovu obžalovaného k riadnemu životu a zároveň pre výchovné pôsobenie na ostatých členov spoločnosti. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že nezohľadnil odsek 7 ustanovenia § 38 Trestného zákona, podľa ktorého: Ustanovenia odsekov 4 až 6 sa nepoužijú, ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo podľa § 42, ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne, pretože je presvedčený, že i keď ukladá zvýšený súhrnný trest, pretože skumulovanie použitia ustanovenia § 38 ods. 4 Trestného zákona a asperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Trestného zákona) nepovažuje pre obžalovaného za neprimerane prísne, najmä s poukazom na jeho osobu a charakter trestnej činnosti. Potom odvolací súd prihliadajúc na vyššie uvedené zákonné ustanovenia a zásady ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona), berúc do úvahy spôsob spáchania činu, motív, spôsobený následok, pohnútku, ale aj pomery a možnosť nápravy obžalovaného W. Kusa, dospel k záveru, že súhrnný trest vo výmere šesť rokov odňatia slobody so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia je trestom primeraným, zákonným a spravodlivým. Nakoľko obžalovaný nebol pred spáchaním žalovaného skutku v posledných desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin, zaradil ho súd na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Keďže súd ukladal súhrnný trest, zároveň postupom podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste uloženom obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 5T/59/2013 zo dňa 01.10.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.12.2013 sp. zn. 3To/137/2013 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 5T/178/2011 zo dňa 15.03.2013, právoplatným dňa 15.03.2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Výroky o uplatnenom nároku na náhradu škody zostali nedotknuté a v tomto smere považuje odvolací súd výroky rozsudku prvostupňového súdu za správne a zákonné. Vzhľadom k vyššie zdôvodnenému, odvolací súd vo veci obžalovaného Radoslava Kusa, rozhodol tak ako je citované vo výroku tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok