Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/12/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319200393 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1319200393.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci navrhovateľky: H.. C. Z., K. Š., X. G. X.XX.XXXX, L.: R. XX, L., zastúpená: JUDr. Janou Hreňovou, advokátkou, so sídlom: Krížna 14, Bratislava proti manželovi: A.. H. Z., X. G. XX.X.XXXX, L.: P. Č.. XX/F, L., zastúpený: Mgr. Evou Braxatorisovou, advokátkou, so sídlom: Trenčianska č. 17, Bratislava, o návrhu na rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletým deťom: E. Z., X. G. XX.X.XXXX, H. Z., X. G. X.X.XXXX, bytom ako matka, zastúpení procesným opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odbor sociálnych vecí a rodiny, so sídlom: Vazovova 7/A, Bratislava, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 19. apríla 2016, č. k. 38P/396/2015-68, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 19. apríla 2016, č. k. 38P/396/2015-68 v napadnutom výroku o úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, p o t v r d z u j e. II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 19.4.2016, č.k. 38 P 396/2015-68, rozviedol manželstvo účastníkov. Maloleté deti E. C. H. na čas po rozvode manželstva zveril do osobnej starostlivosti matky, s tým, že obaja rodičia budú maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok. Otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého Jakuba sumou 250,- eur mesačne a na výživu maloletého H. sumou 200,- eur mesačne, ktoré sumy je otec povinný zasielať k rukám matky maloletých detí, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku. Upravil tiež styk otca s maloletými deťmi tak, že je otec oprávnený sa stretávať s maloletými deťmi každý párny kalendárny týždeň v čase od piatku od 15.30 hod. do nedele do 19.00 hod. s tým, že otec si maloleté deti prevezme v školskom a predškolskom zariadení, ktoré maloleté deti navštevujú a odovzdá ich v mieste bydliska matky maloletých detí; každý nepárny kalendárny týždeň v utorok a vo štvrtok v čase od 15.30 hod. do 19.00 hod. s tým, že otec si maloleté deti prevezme v školskom a predškolskom zariadení, ktoré maloleté deti navštevujú a odovzdá ich v mieste bydliska matky maloletých detí; počas letných prázdnin každoročne od 16.7. od 10.00 hod. do 31.7. do 19.00 hod. a od 16.8. od 9.00 hod. do 30.8. do 19.00 hod. s tým, že otec si maloleté deti prevezme a odovzdá v mieste bydliska matky maloletých detí; každý párny kalendárny rok v čase Veľkonočných prázdnin od prvého dňa týchto prázdnin od 10.00 hod. do posledného dňa týchto prázdnin do 19.00 hod. s tým, že otec si maloleté deti prevezme a odovzdá v mieste bydliska matky maloletých detí; každý nepárny kalendárny rok počas jarných prázdnin vyhlásených Ministerstvom školstva Slovenskej republiky, počnúc nedeľou pred začiatkom prázdnin od 10.00 hod. do nasledujúcej soboty do 19.00 hod. s tým, že otec si maloleté deti prevezme a odovzdá v mieste bydliska matky maloletých detí; každý párny kalendárny rok počas Vianočných sviatkov v čase od 25.12. od 10.00 hod. do 30.12. do 19.00 hod. s tým, že otec si maloleté deti prevezme a odovzdá v mieste bydliska matky maloletých detí; každý nepárny kalendárny rok v čase od 31.12. od 10.00 hod. do 6.1. nasledujúceho roku do 19.00 hod. s tým, že otec si maloleté deti prevezme a odovzdá v mieste bydliska matky maloletých detí. Matke uložil povinnosť maloleté deti na styk riadne a včas pripraviť. 2. Rozsudok vo výroku o rozvode manželstva súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 18, § 19 ods. 1, § 23 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Zákona o rodine, skutkovo dôvodil tým, že sú splnené zákonné podmienky rozvodu manželstva účastníkov konania, vzťahy medzi manželmi sú vážne narušené a trvalo rozvrátené tak, že ich manželstvo nemôže plniť svoj spoločenský účel, neplní si ani jednu z funkcií manželstva. Za hlavnú príčinu rozvratu manželstva súd prvej inštancie ustálil opakované nadviazanie mimomanželského vzťahu na strane manžela, čo viedlo k vzájomnému citovému odcudzeniu manželov a nezáujmu o udržanie manželského spolužitia. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.6.2016. 3. Z rozsudku súdu prvej inštancie ďalej vyplýva, že maloletý E. v školskom roku 2015/2016 bol žiakom 4. ročníka Základnej školy Hubeného 25, Bratislava, stravoval sa v školskej jedálni, kde stravné bolo v sume 27,- eur mesačne, navštevoval školský klub, kde poplatok bol v sume 18,- eur mesačne. Zdravotný stav maloletého je dobrý, je sledovaný v ortopedickej a imunologickej ambulancii. Navštevoval hodiny anglického jazyka, kde poplatok za jednu hodinu bol v sume 10,- eur (mesačne 40,- eur), inej činnosti sa maloletý nevenoval. Maloletý H. navštevoval Detské centrum na Blumentálskej ulici v Bratislave, kde mesačný poplatok bol v sume 310,- eur + 40,- eur strava. Zdravotný stav maloletého je dobrý, je sledovaný v ortopedickej a imunologickej ambulancii. Organizovane sa zatiaľ žiadnej činnosti nevenoval. Matka bola zamestnaná v spoločnosti Novartis Slovensko, a.s., ako projektový manažér. Jej priemerný mesačný netto príjem bol v sume 2.600,- eur, na obe deti poberá rodinné prídavky, iné príjmy nemá. Do konca januára 2016 pracovala v spoločnosti Astra ako manažér kvality a procesov s príjmom cca 1.288,- eur mesačne, jednalo sa o polovičný pracovný úväzok. Spolu s maloletým E. C. H. obývala byt na Kadnárovej ulici v Bratislave, kde náklady spojené s bývaním predstavovali sumu 270,30 eur mesačne (nájomné, elektrina, plyn, služby, FOU, TV + internet). Byt bol v BSM manželov prefinancovaný hypotekárnym úverom poskytnutým v celkovej sume 105.000,- eur; mesačná splátka predstavovala sumu 481,- eur, ktorú uhrádzala matka. Matka nemá ďalšie vyživovacie povinnosti. Otec bol zamestnaný v spoločnosti Orange Slovensko, a.s., ako telkoprodukt manažér s priemerným mesačným netto príjmom v sume cca 2.910,- eur, iné príjmy nemal. Má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletej Z. R., X. G. X.X.XXXX, ku ktorej neboli doposiaľ upravované práva a povinnosti rodičov, a na ktorej výživu prispieval k rukám jej matky sumou 150,- eur mesačne. Býva sám v byte na adrese P. XX/F, Bratislava, ktorý je prefinancovaný hypotekárnym úverom poskytnutým v celkovej sume 169.000,- eur, kde mesačná splátka predstavuje sumu 800,- eur. Byt bol vyňatý z BSM manželov a je vo výlučnom osobnom vlastníctve otca. 4. Na návrh matky bolo na súde prvej inštancie pod sp. zn. 37P/21/2015 vedené konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom E. C. H. na čas do rozvodu manželstva ich rodičov. V danej veci z dôvodu odlišných postojov rodičov a ich neschopnosti dospieť k dohode bol dňa 22.1.2016 vypracovaný znalecký posudok znalcom z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí a dospelých. Zo záverov tohto posudku vyplýva, že obaja rodičia sú zo psychologického hľadiska spôsobilí zabezpečovať zdravý vývin maloletých detí, v súčasnom vývinovom období je však k ich výchove vhodnejšie prostredie u matky. S poukazom na výsledky použitých psychodiagnostických metód a vyjadrenia detí, súdny znalec neodporučil ich zverenie do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Otec má predpoklady zvládania výchovy a starostlivosti o maloleté deti, no predpoklady na strane matky sú kvalitnejšie, a to aj s poukazom na vzťahy detí ku každému z rodičov, čo znalec podrobne odôvodnil vo svojom posudku. V prejednávanej veci (v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva) rodičia nedokázali dospieť k dohode ohľadom úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, kedy matka maloletých detí navrhla, aby boli maloleté deti zverené do jej osobnej starostlivosti a otec trval na zverení maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti v týždňových intervaloch s tým, že zároveň bude upravený aj styk detí s tým rodičom, ktorý nebude mať deti v osobnej starostlivosti, ako aj s osobitnou úpravou počas prázdnin a sviatkov. Súd prvej inštancie skonštatoval, že nebolo možné dôsledne oddeliť situáciu medzi manželmi ako životnými partnermi a situáciu medzi nimi ako rodičmi, keďže sa obe výrazne prelínali. Vzťahové problémy medzi rodičmi maloletých detí boli dlhodobého charakteru, otcovi sa v roku 2011 dokonca narodilo z mimomanželského vzťahu dieťa, kde sa E. C. H. museli vyrovnávať s tým, že majú nevlastnú sestru. Medzi rodičmi síce prišlo na istý čas k obnoveniu manželského spolužitia, avšak toto bolo v novembri 2014 ukončené. Všetky tieto udalosti pôsobili a pôsobia na psychické a emocionálne prežívanie maloletých detí negatívne a oni sa snažia túto situáciu spracovať spôsobom ich veku primeraným, je však zjavné, že si to vyžaduje čas. Súd prvej inštancie poukázal i na to, že otec maloletých detí v súvislosti s úpravou výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom namietal vykonané súdnoznalecké dokazovanie, ako aj jeho závery, pričom mal za to, že predmetný posudok nie je na podklade ním uvádzaných dôvodov použiteľný pre rozhodnutie súdu, a to tak v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu, ako aj po rozvode. Na strane druhej ale žiadal zohľadniť závery predmetného znaleckého posudku v časti, ktorá sa týkala schopností a predpokladov rodičov zabezpečovať riadny vývin maloletých delí, ako aj predpokladov zvládania ich výchovy a starostlivosti, v ktorých záveroch súdny znalec uvádzal, že týmito schopnosťami a predpokladmi disponujú obaja rodičia. Prostredníctvom orgánu sociálnoprávnej ochrany deti súd prvej inštancie vykonal pohovor s maloletými deťmi bez prítomnosti rodičov, zabezpečil hodnotiace správy oboch detí z kolektívnych zariadení, ktoré navštevujú. Súd prvej inštancie poukázal na to, že kolízny opatrovník prezentoval súdu rovnaké závery, ako vyplývajú so znaleckého posudku a síce, že maloleté deti, predovšetkým Jakub, nechce byť v striedavej osobnej starostlivosti rodičov, pričom o svojom styku s otcom má svoje predstavy. Vo vzťahu k mladšiemu H. je nutné prihliadať na jeho vek, kolíznym opatrovníkom, ako aj súdnou znalkyňou, prezentovanú ukotvenosť na matku a súrodeneckú väzbu na staršieho brata, kedy sa počas pohovoru maloletý H. opakovane vyjadril, že chce byť s otcom menej. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na hodnotiace správy zo strany školy, ktorú navštevuje maloletý Jakub a detského centra, ktoré navštevuje maloletý H., z ktorých je zrejmé, že obe deti sú situáciou v ich rodine negatívne poznačené. U maloletého E. triedna učiteľka vo svojej hodnotiacej správe okrem iného uviedla: „ Najvýraznejšie zmeny správania sa u E. zintenzívnili počas štvrtého ročníka v oblasti prístupu k vyučovaniu, koncentrácii na hodine a pozornosti. U E. začali pretrvávať počas vyučovacieho procesu dlhodobejšie apatické prejavy, znížená aktivita a záujem o činnosť, skľúčenosť, skleslosť a miestami aj roztržitosť. Apatickosť sa u E. prejavovala občasne aj v prípadoch, kedy ho čakal víkendový pobyt u otca, o čom sa maloletý občasne zmieňoval. V tejto súvislosti na podnet triedneho učiteľa bol daný návrh na prácu so školským psychológom." U maloletého H. riaditeľka detského centra vo svojej správe uviedla: „Vplyv na výkon dieťaťa má jeho poznatok o tom, kto ho zo škôlky vyzdvihne. Po tom, čo mu matka ráno oznámi, že poobede preň príde otec, dieťa počas dňa ostáva zamyslené až utiahnuté, často krát i ten najjednoduchší úkon vyžaduje zvýšený čas na zrealizovanie (spozorované i po dlhšom odlúčení od matky - víkend u otca maloletého)". Súd prvej inštancie nespochybnil osobnostné predpoklady otca k výkonu starostlivosti o deti a už vôbec nie jeho citové väzby k obom deťom. Súd prvej inštancie zdôraznil, že je to však záujem maloletých detí, a nie ich rodičov, na ktorý súd pri svojom rozhodovaní primáme prihliada, a ktorý prednostne zohľadňuje a za predpokladu, že záujem maloletých detí je v rozpore so záujmom rodičov, je to záujem maloletých detí, ktorý má jednoznačnú prednosť pri rozhodovaní súdu s tým, že je potrebné dôsledne zvažovať všetky aspekty daného prípadu. Otec mal za to, že je v záujme maloletých detí, aby boli zverené do striedavej osobnej starostlivosti, s ktorým tvrdením sa ale súd prvej inštancie nestotožnil, nakoľko maloleté deti situáciu ešte nespracovali, predovšetkým maloletý H. bol na matku ešte výrazne citovo naviazaný a potrebuje ju, čo síce nevie adekvátne verbalizovať, o to výraznejšie sa to však prejavuje v jeho správaní, kde je zrejmé, že by takúto formu starostlivosti, vzhľadom k svojmu veku a ukotveniu na matku, znášal negatívne. U maloletého E. je už prítomné verbalizovanie jeho predstáv o starostlivosti zo strany rodičov, ktoré dokázal počas konania jasne formulovať a uviedol, že so striedavou osobnou starostlivosťou nesúhlasí. Súd prvej inštancie nepovažoval za relevantné námietky otca maloletých detí k vykonanému znaleckému posudku v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností. Skonštatoval, že súdny znalec posudok vypracoval a podal štandardným spôsobom, pričom pokiaľ ide o otcom namietané závery tohto dokazovania dôvodil, že samotný nesúhlas jedného z rodičov so závermi posudku neznižuje ich validitu. Otcom namietané závery posudku týkajúce sa charakteristiky jeho osobnosti tak, ako ich znalec formuloval vo svojom posudku, neboli dôvodom pre to, že nevyhovel návrhu otca na zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že obaja rodičia síce majú vytvorené predpoklady k starostlivosti o maloleté deti a na strane ani jedného z nich nie sú prítomné žiadne prekážky k výkonu tejto starostlivosti (na tieto závery posudku sa odvolával i samotný otec), avšak na strane matky sú tieto predpoklady kvalitnejšie, deti k nej majú „bližšie" než k otcovi. Pokiaľ ide o otcom spochybňovaný názor maloletých detí týkajúci sa starostlivosti rodičov, kde mal otec za to, že deti len opakujú stanovisko matky, súd prvej inštancie dôvodil, že s týmto tvrdením sa nemožno stotožniť. V tejto súvislosti opakovane poukázal na iné dôkazy, vykonané v tomto konaní a na to, že je potrebné sa na vec pozerať z pohľadu toho, ako to cítia a prežívajú samotné deti a nie na to, ako si ich rodičia myslia, že by to deti mali prežívať. Súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal z poznania, že pre deti je celá situácia mimoriadne ťažká, všetky udalosti súvisiace so vzťahom ich rodičov a s jeho rozpadom sa výrazne negatívne podpísalo na ich prežívaní a prirodzene inklinujú k prostrediu, ktoré je pre nich dôverne známe a k osobe, ktorá je pre nich v tomto období primárnou vzťahovou väzbou - k matke, keďže tieto aspekty im poskytujú to, čo v súčasnosti potrebujú (pocit istoty, stability a bezpečia). Za daného stavu veci, s ohľadom na prežívanie oboch maloletých detí a ich postoj, výsledky šetrenia na strane detí a rodičov a na vykonané dokazovanie mal súd prvej inštancie za to, že je najvhodnejším riešením zveriť maloleté deti do osobnej starostlivosti matky, v ktorej starostlivosti neboli zistené žiadne nedostatky. Súd prvej inštancie neoprel svoje rozhodnutie primáme o závery súdnoznaleckého dokazovania vykonaného v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, ale aj s ohľadom na ostatné vykonané dôkazy, ktoré formulujú rovnaký záver a síce, že pre deti je v súčasnosti potrebné zachovať stabilitu výchovného prostredia u matky. Súd prvej inštancie poukázal na to, že matka po ukončení spolužitia s otcom vytvorila maloletým deťom stabilné a vhodné výchovné prostredie, ktoré je pre deti dôverne známe, považujú ho za svoj domov a majú tu pocit bezpečia a istoty, čo je pre nich v túto chvíľu najpodstatnejšie a najpotrebnejšie, ktorú potrebu maloletých detí by mali rešpektovať obaja rodičia. Nadväzne na potrebu zachovať pravidelný a častý kontakt maloletých detí s otcom, a to i z pohľadu budúceho vývoja výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, s čím sa stotožnil tak kolízny opatrovník, ako aj samotná matka maloletých detí, na návrh matky upravil styk otca s deťmi v rozsahu uvedenom vo výroku rozsudku. Súd prvej inštancie uviedol, že otec tak bude mať adekvátnu možnosť participovať na starostlivosti o maloleté deti a ich výchove a môže s deťmi tráviť nielen voľný čas, ale participovať i na plnení ich povinností v súvislosti s návštevou školy a pod. Zohľadnil tiež tú skutočnosť, že otec je otcom aktívnym, ktorý má záujem starať sa o svoje deti, má k tomu vytvorené nielen životné podmienky, ale disponuje i osobnostnými predpokladmi na výkon tejto starostlivosti, avšak vzhľadom k situácii na strane maloletých detí a ich prežívanie situácie v rodine nie je v súčasnosti vhodné zveriť deti do striedavej osobnej starostlivosti. 5. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom súd prvej inštancie vychádzal jednak zo skúmania odôvodnených potrieb každého maloletého dieťaťa, ktoré sú rôzne vzhľadom na vek, zdravotný stav, nadanie, či záujmy, a zároveň vychádzal z reálnych možností a schopností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť, ako aj z tej skutočnosti, v akej miere sa ktorý z rodičov o deti osobne stará. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zákonná vyživovacia povinnosť oboch rodičov pritom neznamená mechanickú rovnosť, kritéria na strane rodičov sa posudzujú vo vzájomnej súvislosti s odôvodnenými potrebami na strane každého dieťaťa, a keďže ide o osobné právo dieťaťa, súd vymedzuje vyživovaciu povinnosť voči každému dieťaťu na základe jeho individuálnych potrieb a možností a schopnosti jeho rodičov. Pre určenie vyživovacej povinnosti nie je smerodajné výlučne to, aký je aktuálny príjem rodiča, ale aké sú jeho schopnosti a možnosti tohto príjmu, t.j. koľko by si s ohľadom na svoje vzdelanie, osobný a zdravotný stav mohol zarobiť a pod. Obligatórne tiež súd prihliada na životnú úroveň rodičov. V zmysle zákona vyživovacia povinnosť rodičov k deťom má prednosť pred inými výdavkami rodičov, z čoho je zrejmé, že rodičia sú povinní najprv v plnom rozsahu uspokojiť potreby svojich maloletých deti a až následne uspokojiť svoje vlastné životné potreby. S ohľadom na vyššie uvedené kritériá pre určenie rozsahu vyživovacej povinnosti k maloletým deťom súd prvej inštancie poukázal na to, že matkou navrhovaná výška vyživovacej povinnosti zo strany otca v sume 450,- eur mesačne k maloletému E. a v sume 350,- eur mesačne k maloletému H. bola čiastočne nadhodnotená a nezodpovedala nákladom na odôvodené potreby a záujmy maloletých deti i s ohľadom na preukázanú participáciu otca na týchto nákladoch. Súd prvej inštancie pri určení výšky výživného vychádzal z toho, že maloletý E. navštevuje prvý stupeň základnej školy, s čím sú nevyhnutne spojené výdavky so zabezpečením vzdelávacieho procesu. S nástupom na základnú školu úmerne rastú i náklady na výživu a výchovu dieťaťa, ktoré sú už tvorené okrem zabezpečovania základných životných potrieb, akými sú strava, bývanie, ošatenie, či zdravotná starostlivosť, i nákladmi spojenými s návštevou školy (poplatky, školské potreby a pomôcky, aktivity poriadané školou a pod.), ktorých výšku je nevyhnutne potrebné premietnuť do úhrady nákladov na odôvodnené potreby dieťaťa, a teda do výšky vyživovacej povinnosti, keďže vzdelanie sa považuje za základnú potrebu každého maloletého dieťaťa a náklady na jeho uspokojovanie za náklady potrebné pre zabezpečenie základných životných potrieb dieťaťa. Náklady spojené s nákupom školských potrieb a pomôcok a úhradou povinných poplatkov matka vyčíslila v sume cca 14,- eur mesačne, ktoré súd prvej inštancie nespochybňoval, keďže sa jedná o štandardnú výšku týchto nákladov u detí vo veku maloletého E. navštevujúcich základnú školu. Ďalšie náklady spojené s návštevou školy predstavovali účasť maloletého na aktivitách poriadaných školou. U maloletého E. je pritom už prítomná i mimoškolská aktivita, a to výuka cudzieho jazyka, na ktorej sa rodičia dohodli a túto i spoločne uhrádzajú. Pokiaľ ide o maloletého H. je nepochybné, že na jeho strane sú prítomné zvýšené výdavky v súvislosti s návštevou detského centra, avšak na jeho strane nie sú prítomné žiadne iné aktivity, ktoré by si vyžadovali finančné zabezpečenie, pričom maloletý bude detské centrum navštevovať len do konca júna 2016, keďže v septembri začne plniť povinnú školskú dochádzku, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie na strane maloletého pri svojom rozhodovaní zohľadnil. Súd prvej inštancie poukázal i na to, že matka ako rodič, ktorý má deti vo svojej starostlivosti, má i existenčné náklady, ako je bývanie, strava v domácom prostredí, ošatenie, obuv, zdravotná starostlivosť, ako aj náklady spojené so zabezpečením vecí dennej potreby a spotreby. Pokiaľ ide o náklady na bývanie, tieto súd prvej inštancie uznal u matky v sume 270,- eur mesačne, čo je suma, ktorú matka platí za služby spojené s užívaním bytu, a kde na jedno dieťa pripadá suma 90,- eur. Pokiaľ ide o stravu v domácom prostredí tu sa náklady u každého z detí líšia, nakoľko maloletý Jakub má v rámci školy zabezpečené len obedy a tak desiatový, ako aj pitný, režim a následne i ostatnú stravu mu je potrebné zabezpečovať v domácom prostredí. U maloletého H. je situácia zatiaľ odlišná, keďže tento navštevuje detské centrum, kde má zabezpečenú stravu počas celého dňa. Pokiaľ ide o náklady spojené s nákupom ošatenia a obuvi, tieto matka vyčíslila v sume 100-, eur mesačne, ktoré súd prvej inštancie považoval za čiastočne nadhodnotené a v prípade, že matka takéto náklady na ošatenie detí vynakladá, je to výlučne na jej rozhodnutí a dobrovoľnosti. Maloleté deti sú vo veku, ktorý je charakteristický výrazným fyzickým vývinom, s čím je spojené i častejšie obmieňanie ošatenia a obuvy, avšak na týchto výdavkoch participuje i otec maloletých detí, ktorú skutočnosť matka potvrdila, a ktoré výdavky preto súd prvej inštancie na strane detí nevzal do úvahy v matkou uvádzanom rozsahu a zohľadnil ich len čiastočne. Na strane maloletých detí súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil matkou uvádzané výdavky na dovolenky a voľný čas, keďže obaja rodičia trávia a budú tráviť voľný čas s deťmi, každý podľa vlastného uváženia. Nie je možné, aby rodič, ktorý s maloletými deťmi aktívne trávi voľný čas, prispieval na rovnaké náklady druhému rodičovi. Súd prvej inštancie taktiež zohľadnil tú skutočnosť, že otec si plní svoju vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom i formou vecných plnení, ako aj participáciou na úhradách niektorých nákladoch na strane maloletých detí, ktorú skutočnosť matka potvrdila. Ak rodič, ktorý je povinný si plniť vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom, si túto plní aj pravidelnými priamym platbami nákladov vyskytujúcich sa na strane detí alebo vecnými plneniami, je vhodné túto formu plnenia si vyživovacej povinnosti u tohto rodiča podporiť a netrvať na striktnom vymedzení finančnej čiastky k rukám oprávneného rodiča, ktorá bude pokrývať pomernú časť nákladov na odôvodnené potreby a záujmy maloletých detí. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že príjem otca a matky je v zásade rovnaký. Na strane otca je prítomná ďalšia vyživovacia povinnosť, ako aj úverové zaťaženie, ktoré otec na seba prevzal počas manželstva, a ktoré súd vyhodnotil ako neadekvátne a nevzal ho pri svojom rozhodovaní vôbec do úvahy. Jedná sa o byt, ktorý je z dôvodu uzavretia dohody medzi rodičmi vyňatý z BSM, teda je vo výlučnom osobnom vlastníctve otca a je prefinancovaný hypotekárnym úverom v celkovej sume 169.000,- eur, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie vyhodnotil i s ohľadom na ustanovenie § 75 Zákona o rodine tak, že otec na seba prevzal neprimerané majetkové riziko; výšku hypotekárneho úveru označil za nadštandardnú. Byt, ktorý obýva matka, je v BSM manželov a bude predmetom vyporiadania majetkových vzťahov medzi rodičmi po rozvode manželstva, pričom byt, ktorý obýva otec, je výlučne jeho a predmetom vyporiadania majetkových vzťahov medzi rodičmi nebude. Súd prvej inštancie nespochybnil, že pri ukončení spolužitia bolo nutné, aby si rodičia nejakým spôsobom vyriešili svoju bytovú otázku, avšak v žiadnom prípade nemožno postup otca vyhodnotiť tak, že bol nútený si riešiť svoju bytovú otázku týmto spôsobom a nemal inú možnosť. Otec si mohol na dobu, než dôjde k rozvodu manželstva a vyporiadaniu majetkových vzťahov medzi rodičmi, prenajať nehnuteľnosť za účelom vyriešenia si svojej bytovej otázky, resp. za predpokladu, že si chcel svoju bytovú otázku vyriešiť trvalo a do budúcna, mohol si zakúpiť nehnuteľnosť, ktorá si nevyžadovala zaťaženie hypotekárnym úverom v tak vysokej čiastke. Otec sa rozhodol zaťažiť úverom, ktorého mesačná splátka predstavuje 27 % jeho deklarovaného príjmu napriek skutočnosti, že má tri vyživovacie povinnosti k maloletým deťom vo veku, kedy je nutné prihliadnuť na to, že náklady na uspokojovanie ich odôvodnených potrieb a záujmov budú s pribúdajúcim vekom narastať. Pre porovnanie súd prvej inštancie uviedol, že ním určená vyživovacia povinnosť otca predstavuje u maloletého E. 8,5 % a u maloletého H. 7 % z deklarovaného príjmu otca. Na strane otca súd prvej inštancie vyhodnotil tento krok ako nezodpovedný a nezohľadňujúci predovšetkým tú skutočnosť, že rodičia sú povinní najprv vyživiť svoje deti a až následne uspokojiť svoje potreby, pričom sa na ich strane neprihliada na náklady, ktoré nemuseli nevyhnutne vynaložiť. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, ktorá vyšla počas konania najavo a síce, že otec deklaruje, že sa matka po rozvode manželstva nebude musieť z bytu na Kadnárovej ulici sťahovať, a že na ňu prejde vlastníctvo tohto bytu spolu s povinnosťou splácania hypotekárneho úveru, ktorým je byt zaťažený, avšak na strane druhej si otec doposiaľ vynucuje prístup do tohto bytu, kedy tam v pravidelných intervaloch uspáva deti a od matky vyžaduje, aby sa v tomto čase v byte nezdržiavala, na náklady spojené s užívaním bytu a hypotékou však neprispieva. S ohľadom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie považoval deklarovaný postoj otca ohľadom vyriešenia bytovej otázky matky a maloletých detí po rozvode manželstva a vyriešenie svojej vlastnej bytovej otázky za irelevantné a pri určovaní vyživovacej povinnosti k deťom na tento neprihliadol. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že vyživovacia povinnosť otca k maloletému E. v sume 250,- eur mesačne, k maloletému H. v sume 200,- eur mesačne, zodpovedá nákladom na odôvodnené potreby a záujmy maloletých detí na strane jednej, ako aj možnostiam, schopnostiam a celkovým pomerom na strane otca ako povinného rodiča na strane druhej. Uvedená výška výživného umožní maloletým deťom, spolu s plnením si vyživovacej povinnosti zo strany matky, uspokojiť ich odôvodnené potreby a záujmy v dostatočnom rozsahu. 6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode manželstva, teda vo výroku o zverení detí do osobnej starostlivosti matky, vo výroku o úprave styku otca s deťmi, vo výroku o určení výživného, podal včas odvolanie otec dôvodiac tým, že rozsudok je nepreskúmateľný, z dôvodu nedostatočného zdôvodnenia, kedy sa s podstatnými námietkami prednesenými otcom žiadnym spôsobom súd prvej inštancie nevysporiadal a komentuje ich len všeobecne. V globále je možné súdu prvej inštancie vytknúť, že nebola dodržaná rovnosť účastníkov konania, keď sa nezaoberal návrhmi otca v rovnakej miere ako návrhmi matky a od začiatku prezumoval svoj postoj k veci v prospech matky. Podľa otca, z viacerých úvah súdu prvej inštancie uvedených v odôvodnení nie je možné vyvodiť, ako sa tieto prejavili do rozhodnutia súdu prvej inštancie a logicky a konzistentne nenadväzujú na jeho výrok. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym právnym aj skutkovým zisteniam a bez zákonného dôvodu obmedzuje styk otca s deťmi. Odvolacie dôvody odvodzoval z ustanovenia § 205 ods. 1 písm. a/, b, d/, f/ O.s.p. Otec odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu ním napadnutom odvolaním zmeniť, alebo vrátiť vec na opätovné konanie. 7. Podaním zo dňa 7.9.2016, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené dňa 27.9.2016, otec doplnil svoje odvolanie. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nepostupoval tak, aby zachoval jeho právo na rovnocenný podiel na osobnej starostlivosti tak, ako ho garantuje Zákon o rodine, medzinárodné dohovory v oblasti ľudských práv. Uviedol, že znalkyňa síce model striedavej osobnej starostlivosti neodporúča, ale súd prvej inštancie sa na žiadnom mieste v rozsudku nevysporiadal s jeho námietkami, ktoré k tomuto modelu vypracoval. Súd nevypočul znalkyňu, ani inak neodstránil rozpory a s jeho tvrdeniami sa vôbec nezaoberal, čím porušil právo na spravodlivý proces. Viaceré správy, znalecký posudok, boli oboznámené naraz na jednom pojednávaní, kde sa dokazovanie skončilo, kde nebol priestor na spracovanie informácií, či vyhodnotenie a konzultovanie s právnou zástupkyňou. Na strane 11 druhý odsek súd prvej inštancie objasňuje, z akého dôvodu nevyhovel návrhu na striedavú osobnú starostlivosť, ale nevysvetlil, z akého dôvodu obmedzil rodičovské práva a obmedzil styk. To, že deti prežívajú diskomfort z rozchodu rodičov je sprievodným javom všetkých rozvodov a nemôže byť dôvodom na obmedzenie rodičovských práv jedného z nich. Za rozpad vzťahu nesú zodpovednosť obaja rodičia a súd prvej inštancie a ani súdny znalec nezistil žiaden dôvod spočívajúci v jeho správaní, ktoré by mohlo viesť k obmedzeniu jeho rodičovských práv. Naopak súd prvej inštancie mal vyhodnotiť, že dôvodom diskomfortu detí je najmä to, že matka situačne mu bráni v podieľaní sa na starostlivosti, čo často rieši pred deťmi. Deti sa opakovane vyjadrili, že u otca budú, ak sa dohodne s maminkou alebo ak maminka dovolí. Sám sa snažil o dohodu s matkou detí, tá sa však aktívne riadnej dohode bráni. Jediným zásadným problémom je, že matka nechce, aby deti zostali u neho pravidelne jeden týždeň, ale uprednostňuje striedanie v rámci týždňa obdeň, bráni tomu, aby sa staral o deti v čase choroby alebo túto považuje za prekážku styku. Zistil, že o deti sa v čase choroby starali starí rodičia. Deti majú u matky benevolentnejšiu výchovu, nejasné hranice, čo sám musí výchovne regulovať a môže byť tiež dôvodom istej preferencie smerom k matke. Zdôraznil, že sama matka navrhovala podstatne širší styk, ako to mali rodičia zaužívané, napriek tomu súd prvej inštancie si osvojil záverečný návrh bez toho, aby na to existoval jediný dôvod. Na takéto rozhodnutie nemal zákonný podklad. Aj aktuálne funguje stretávanie s deťmi v režime, ako opísali obaja rodičia, bezo zmeny. Stále platí, že čím sú deti s ním dlhšie, tým je ich režim u neho pokojnejší a príjemnejší. Má dcéru, s ktorou chce budovať nielen vlastný vzťah, ale aj súrodenecké vzťahy s deťmi z tohto manželstva, na čo potrebuje samostatný priestor. Rozhodnutie súdu prvej inštancie túto okolnosť vôbec nezohľadňuje. Nikto neskúmal, ako sa deti cítia v čase, keď sú u neho. Pri rozhodovaní o výživnom súd prvej inštancie si nezaobstaral všetky potrebné podklady, a tak výživné nie je určené správne. Predovšetkým nezistil majetkové a zárobkové pomery účastníkov, odôvodnené potreby oboch detí. Údaje, ktoré sú uvedené sú neúplné, zmätočné, vychádzajúce z ústnych tvrdení. Otec namieta, že jeho výdavky, s výnimkou výdavkov na hypotéku, súd prvej inštancie nezisťoval vôbec, nemal k dispozícii aktuálne potvrdenia o príjmoch oboch rodičov a tieto neboli pred skončením dokazovania vôbec oboznamované. Súd prvej inštancie tiež neskúmal odôvodnené potreby maloletých detí, na ktorých sa majú podieľať obaja rodičia a uspokojil sa výlučne s podkladmi, ktoré odovzdala matka, a ktoré výdavky nepreukázala. Súd prvej inštancie sa nevyjadril, v akej výške spomenuté výdavky na stravu, oblečenie, vstúpili do jeho úvah pri určení výživného. Rozhodnutie preto trpí vadou nepreskúmateľnosti. Z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že na výživnom na deti sa podieľajú obaja rodičia v pomere, aký zodpovedá miere ich osobnej starostlivosti, prihliadajúc na to, kto a v akej miere prispieva na výdavky detí, ako aj na právo detí na zdieľaní životnej úrovne, akú majú rodičia. Tieto kritériá ale súd prvej inštancie podľa otca nezohľadnil, i keď konštatoval, že má za preukázané, že sa podieľa na výdavkoch detí, že prispieva na oblečenie a všetky ich odôvodnené potreby, a súčasne sa intenzívne podieľa na osobnej starostlivosti. Súd prvej inštancie ho napriek tomu zaviazal výživným v podstatne širšom rozsahu, ako by na týchto výdavkoch neparticipoval. Životná úroveň oboch rodičov je pritom rovnaká aj pokiaľ ide o príjmy, aj majetok. Jeho životná úroveň je znížená z dôvodu, že na jeho strane existujú zvýšené výdavky na bývanie, ktoré si musel obstarať za účelom zabezpečenia rovnocennej starostlivosti o deti. Skutočnosť, že byt uvoľnil v prospech matky a detí a sám si vyriešil bývanie tak, aby mohol deťom zabezpečiť rovnakú kvalitu života, akú majú u matky, sa vyhodnocuje v jeho neprospech, i keď v štádiu, kedy sú rodičia ešte manželmi, nebolo možné túto otázku vyriešiť inak. Nie je pravdivé tvrdenie, že si vynucuje prítomnosť v byte. S matkou detí sa dohodol, že môže s deťmi tráviť čas aspoň v ich spoločnom byte bez prítomnosti matky, keďže si matka vynucuje, že deti musí priniesť do spoločného bytu a nemôžu prespávať cez týždeň u neho. Jeho náklady na deti sú zásadne vyššie v porovnaní s matkou v tom, že sa stará o tri deti z dvoch vzťahov a vyžadujú aj primerané bytové podmienky. Naďalej má záujem na striedavej osobnej starostlivosti o deti, resp. o takú formu starostlivosti, ktorá mu umožní rovnocenný podiel na starostlivosti o deti a zníženie počtu striedaní v týždni, teda prespávanie aj v jeho domácnosti. 8. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací rozhodol o odvolaní otca rozsudkom zo dňa 28.09.2016, č.k. 20CoP/102/2016-103 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Na dovolanie otca Najvyšší súd SR vydal uznesenie dňa 17.októbra 2018, č.k. 7Cdo/167/2018-161, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.09.2016, č.k. 20CoP/102/2016-103 a vec vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozsudku bola skutočnosť, že odvolací súd procesne nesprávne posúdil podanie otca z 27.09.2016 ako " druhé odvolanie", ktorým ale v skutočnosti otec iba bližšie konkretizoval dôvody odvolania z 08.06.2016. Za nesprávny podľa názoru dovolacieho súdu bolo treba označiť záver odvolacieho súdu, že podanie otca z 27.06.2016 je oneskorene podaným odvolaním, na ktoré z toho dôvodu nebolo potrebné pri rozhodovaní prihliadať a doručiť ho aj ostatným účastníkom konania. Dovolací súd vylovil záver, že odvolací súd bol povinný zaoberať sa dôvodmi odvolania po ich doplnení komplexne a s týmito sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať. 9. Odvolací súd po vrátení veci Najvyšším súdom SR doručil ostatným účastníkom, teda matke a kolíznemu opatrovníkovi doplnenie odvolania otca zo dňa 27.06.2016 s výzvou na vyjadrenie sa k danému doplneniu odvolania. Matka podala vyjadrenie k doplneniu odvolania dňa 28.05.2018, v ktorom uviedla, že návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva bol podaný dňa 11.11.2015. Už v tomto návrhu žiadala zverenie detí do jej osobnej starostlivosti a žiadala aj upraviť styk otca s maloletými. Otec s týmto návrhom nesúhlasil a počas celého konania zotrvával na svojom návrhu, podľa ktorého žiadal zveriť maloleté deti do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Z vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie, ale aj z rozhodnutia súdu prvej inštancie, je jednoznačne zrejmé, že na súde prvej inštancie sa viedli dve konania, týkajúce sa účastníkov konania a ich maloletých detí. Jedno bolo konanie o úpravu práv a povinností na čas do rozvodu manželstva, v rámci ktorého sa vykonalo aj znalecké dokazovanie a pokus a mediáciu medzi účastníkmi konania, a druhé konanie sa týkalo rozvodu a úpravy práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. V rámci oboch konaní sa vykonávalo dokazovanie, týkajúce sa vhodnosti starostlivosti o maloleté deti, pričom výsledky dokazovania jednoznačne preukazovali to, že striedavá osobná starostlivosť o maloleté deti nebola v danom čase vhodným riešením a nebola v záujme maloletých detí. Povinnosťou súdu prvej inštancie bolo v danom čase rozhodnúť tak, aby rozhodnutie bolo predovšetkým v záujme maloletých detí a to bez ohľadu na stanoviská rodičov, ktoré boli v tejto otázke protichodné. V rámci odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie jednoznačne uviedol, že nespochybňuje rodičovskú kompetenciu jedného, či druhého rodiča, avšak z odborných stanovísk, ale aj z vyjadrení maloletých detí bolo zrejmé, že je pre ne prioritnou vzťahovou osobou matka, a že je potrebné, aby sa maloleté deti so situáciou, v ktorej sa ocitli, riadne vyrovnali, čo samozrejme potrvá nejaký čas. Súd prvej inštancie teda nemohol rozhodnúť o striedavej osobnej starostlivosti podľa návrhu otca, pretože táto bola v danom čase jednoznačne proti záujmom maloletých detí, čo bolo v rámci odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie jednoznačne pomenované. Matka poukázala na to, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo rozhodnúť predovšetkým tak, aby zohľadnil záujem maloletých detí. Súd prvej inštancie opakovane vo svojom rozhodnutí uviedol, že je jeho povinnosťou zohľadniť záujem maloletých detí pred záujmom rodiča, pretože práve záujem maloletých detí má jednoznačnú prednosť pri rozhodovaní súdu a je vždy potrebné zvažovať všetky okolnosti prípadu. Odôvodnenie súdu prvej inštancie podľa názoru matky smerovalo mimo iných k výchovnému pôsobeniu na otca, aby si možno aj prostredníctvom tohto odôvodnenia uvedomil, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nie je striedavá osobná starostlivosť v záujme maloletých detí a tieto na ňu nie sú pripravené. Matka ďalej uviedla, že od rozhodnutia súdu prvej inštancie sa kontakt otca s maloletými deťmi realizuje v zmysle tohto rozhodnutia, čiže viac ako 3,5 roka. Jediný problém, ktorý sa opakovane vyskytuje v realizácii tohto rozhodnutia je výživné, ktoré otec opakovane počas letných školských prázdnin neuhrádza a vec musela riešiť prostredníctvom exekúcie. Aktuálne je všetko výživné riadne uhradené zo strany otca. Matka má za to, že aktuálna situácia medzi rodičmi je úplne iná ako bola v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie a preto reagovať na vyjadrenie otca zasielané súdu v septembri 2016 je absolútne zbytočné. Deti sa s otcom riadne stretávajú a medzičasom sú obe staršie ako boli v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie. Výdavky na nich iba stúpajú a majú inú štruktúru ako mali v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Výživné, ktoré otec platil od rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo spotrebované na potreby maloletých detí. Matka uviedla aj, že medzičasom došlo aj k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Byt, v ktorom s deťmi bývala v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie, je predaný a aktuálne s deťmi bývajú v byte, ktorý má v osobnom vlastníctve. Od 1.10.2018 spolu s maloletými deťmi býva na adrese R. XX, 83102 Bratislava. Matka je presvedčená, že deti sa viac menej stabilizovali v režime v akom fungujú. Keďže nikdy nemala záujem zaťažovať maloletých prebiehajúcimi súdnymi konaniami, nemajú vedomosť o tom, ako po rozhodnutí súdu prvej inštancie pokračoval súdny spor, ktorý sa ich priamo dotýka. Matka má za to, že v rámci konania na súde prvej inštancie mal otec možnosť riadne a v dostatočnej miere vyjadriť svoj postoj a vyjadriť sa k otázke vhodnosti porozvodovej starostlivosti o maloleté deti. Svoj postoj jednoznačne od začiatku konania prezentoval tým, že nesúhlasil so zverením maloletých detí do osobnej starostlivosti matky a opakovane verbalizoval, že za optimálny model porozvodovej starostlivosti považuje striedavú osobnú starostlivosť. Na tomto svojom postoji zotrvával aj napriek tomu, že súdom vykonané dokazovanie vo veci jednoznačne potvrdilo, že striedavá osobná starostlivosť nebola v čase rozhodovania súdu prvého stupňa vhodným modelom pre maloleté deti účastníkov konania (vyjadrenia školy, škôlky, znalecký posudok, vyjadrenia maloletých detí). Zároveň v konaní na súde prvej inštancie nevzniesol žiadnu námietku, týkajúcu sa nesprávneho procesného postupu súdu, a to aj napriek tomu, že tú možnosť mal. Matka opakovane uviedla, že styk otca a maloletých sa realizuje v rámci rozhodnutia súdu prvej inštancie a výživné otec platí rovnako vo výške určenej súdnym rozhodnutím. Matka má za to, že súd prvej inštancie v čase vydania rozhodnutia zohľadnil všetky relevantné skutočnosti a rozhodol vecne správne. V záujme zachovania právnej istoty matka žiada, aby odvolací súd opätovne potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, pretože je to v záujme maloletých a vychádzalo z riadne zisteného skutočného stavu, v tom čase. 10. Vyjadrenie matky bolo zaslané otcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu. Otec k vyjadreniu matky nepodal vyjadrenie. Vyjadrenie bolo zaslané aj kolíznemu opatrovníkovi, ktorý sa taktiež k nemu nevyjadril, ako ani k zaslanému doplneniu odvolania. 11. Odvolací súd opätovne preskúmal vec v celom odvolaním napadnutom rozsahu, zaoberal sa aj dôvodmi odvolania uvedenými v jeho doplnení zo dňa 07.09.2016, doručenom súdu dňa 27.09.2016. Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie, nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu je vecne a právne správne. 12. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie v plnom rozsahu. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a k dôvodom uvedeným v doplnení odvolania odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil správny skutočný stav veci, rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 157 O.s.p., toho času ustanovením § 220 Civilného sporového poriadku. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie, a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. Otec v doplnení odvolania namieta, že súd prvej inštancie nebral do úvahy jeho výhrady vznesené voči znaleckému posudku. Odvolací súd uvádza, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že sa námietkami otca voči znaleckému posudku sa zaoberal, avšak tieto vyhodnotil ako nedôvodné. Odvolací súd zdôrazňuje, že má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že znalecký posudok spĺňa všetky náležitosti a otec neuvádza žiadne relevantné dôvody, pre ktoré by mohli byť závery posudku spochybnené. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva aj, že vyhodnotil všetky dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach, teda nevychádzal pri rozhodnutí len zo znaleckého posudku, ale tento vyhodnotil aj v kontexte s ostatnými dôkazmi. Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že aj z ostatných dôkazov vyplynulo, že je vhodné maloleté deti zveriť do osobnej starostlivosti matky, čo vyplynulo aj z výsluchu samotných maloletých detí a ich prejaveného názoru. Súd prvej inštancie teda správne, na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je v záujme maloletých nariadiť osobnú striedavú starostlivosť a správne vyhodnotil, že je v záujme maloletých detí, aby boli zverené do osobnej starostlivosti matke. Odvolací súd v súvislosti s námietkami otca voči znaleckému posudku poukazuje aj na to, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnený tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Súd prvej inštancie postupoval správne pri hodnotení dôkazov vykonaných v konaní a vyvodil z nich správny právny záver o vhodnosti zveriť maloletých na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matke. Odvolací súd dodáva, že to neznamená, že by otcovi boli odňaté jeho rodičovské práva a povinnosti, tieto sú mu zachované v celom rozsahu. Otec ďalej namieta, že úprava styku, ako bola určená súdom prvej inštancie znamená jeho obmedzený styk s maloletými deťmi, k čomu neboli dané dôvody. Odvolací súd má za to, že úprava styku určená v rozhodnutí súdu prvej inštancie je dostatočnou úpravou, rešpektuje otcove rodičovské práva a povinnosti a umožňuje otcovi ich uplatňovať a podieľať sa na starostlivosti o maloleté deti a mať s maloletými pravidelný a častý kontakt, ako cez pracovný týždeň, tak aj cez víkendy, sviatky a prázdniny. 13. K otázke určenia výživného odvolací súd uvádza, že výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom tak po stránke fyzickej, ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné je rôzny, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav, ale aj vzhľadom na nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a podobne. Základom pre hodnotenie schopností a možností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu je zistenie ich skutočných príjmov, ale aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento dosahovaný príjem zodpovedá ich telesným a duševným schopnostiam, skúsenostiam v plnení pracovných povinností, ako aj miestnym, lokálnym možnostiam ich uplatnenia a závisí aj od zisťovania ich celkových majetkových pomerov v širšom slova zmysle. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti má súd vychádzať jednak zo všeobecných hľadísk, t.j. zo skúmania odôvodnených potrieb dieťaťa, rozsah ktorý je rôzny vzhľadom na vek, zdravotný stav, spôsob prípravy na budúce povolanie, nadanie, záujmy dieťaťa. Vychádza zároveň aj z reálnych možností a schopností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Medzi týmito dvomi kritériami (medzi odôvodnenými potrebami maloletého dieťaťa a reálnymi schopnosťami a možnosťami rodičov) platí zásada priamej úmernosti, ktorá je plne v súlade s normatívnou zásadou, že dieťa má právo žiť na takej úrovni, na akej žijú jeho rodičia. To znamená, že čím je vyššia životná úroveň rodičov, tým je odôvodnené aj rozsiahlejšie uspokojovanie potrieb dieťaťa; teda jeho odôvodnenými potrebami sú aj také potreby, ktoré nie sú celkom bežné, ale sú pre vývoj dieťaťa prospešné, napr. rekreačné, kultúrne, a pod. Rozsah odôvodnených potrieb dieťaťa je tiež súčasne závislý od reálnych schopností a možností jeho rodičov povinných poskytovať mu výživné, t.j. od ich zárobkových schopností a možností, počtu ich celkových vyživovacích povinností a pod. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, ktoré sú na ich výživu i celkovú starostlivosť úplne odkázané, je jednou zo základných povinností každého rodiča, pričom každý z rodičov je povinný venovať všetky svoje sily dôslednému zabezpečeniu výživy detí, a to všetkých svojich detí bez rozdielu a bez ohľadu na to, či s deťmi žije alebo nežije v spoločnej domácnosti, pretože dieťa má právo na vytvorenie čo najpriaznivejších podmienok pre svoj zdravý rast a vývoj. Odôvodnené potreby sú však odôvodnené i schopnosťou a možnosťou rodičov. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti riadil vyššie uvedeným, vychádzal z pomerov rodičov, ich možností, schopností a životnej úrovne a výživné určil v takom rozsahu, že plne zabezpečuje potreby maloletých a zabezpečuje maloletým životnú úroveň rodičov. Otec namieta, že súd prvej inštancie nevykonal potrebné dokazovanie k majetkovým pomerom rodičov. Odvolací súd preštudovaním obsahu spisu nezistil pochybenie súdu prvej inštancie v otcom namietanom smere. Súd prvej inštancie zistil riadne príjem rodičov, aj ich majetkové pomery, ktoré správne vyhodnotil. Otcov príjem činil cca 2.800,- eur a aj s prihliadnutím k tomu, že má ešte ďalšiu jednu vyživovaciu povinnosť, bolo a je jednoznačne v možnostiach otca platiť výživné v sumách určených súdom prvej inštancie. Otec namieta výšku nákladov a to, že súd prvej inštancie si osvojil náklady na maloletých uvádzané matkou, bez ich bližšieho skúmania. Odvolací súd zdôrazňuje, že určenie výživného nie je účtovným sporom a nie je možné presne do jedného eura vyčísliť náklady na maloletých. Je nepochybné, že maloletí, mali a majú aj toho času nevyhnutné výdavky na stravu, hygienu, vzdelanie a voľnočasové aktivity. Vzhľadom aj na ceny tovarov a služieb sú matkou uvádzané náklady reálne. Deti boli a sú vo veku kedy rýchlo rastú, potrebujú pre svoj zdravý vývin kvalitnú a vyváženú stravu, nehovoriac o ostatných nákladoch, ako je škola a voľnočasové aktivity. Otec navyše ani v doplnení odvolania nekonkretizuje, ktoré náklady uvádzané matkou tu nie sú, respektíve sú v nižšej výške. Otec namieta, že matka dosahovala rovnaký príjem ako on, že jej pomery sú rovnaké ako jeho a obaja rodičia majú rovnakú vyživovaciu povinnosť. Odvolací súd však zdôrazňuje, že pri matke bolo nevyhnutné v zmysle ust. § 62 ods. 4 zákona o rodine prihliadnuť k tomu, že si plní vyživovaciu povinnosť aj výkonom osobnej starostlivosti, čo sa v konečnom dôsledku premietne práve do určenia sumy výživného, ktorá sa stanovuje povinnému rodičovi, teda rodičovi, ktorý nemá deti zverené do osobnej starostlivosti. Preto sa môže javiť, že druhý rodič, hoci majú rodičia obdobné majetkové pomery, má vyššiu vyživovaciu povinnosť, avšak nie je tomu tak, keď do výživného sa zohľadňuje podľa zákona aj výkon osobnej starostlivosti. Neobstojí ani argument otca, že prispieva aj dobrovoľne na náklady na maloleté deti, čo súd prvej inštancie nezohľadnil. Výživné je potrebné určiť v súdnom rozhodnutí v takej výške, ktorá zodpovedá nákladom na maloleté deti a pomerom ich rodičov a ich životnej úrovni. To, že otec pred súdnym rozhodnutím platil niektoré náklady maloletých aj dobrovoľne neznamená, že sa má výživné určiť o tieto sumy nižšie. Po súdnom rozhodnutí sa od otca nevyžaduje povinnosť platiť nad rámec výživného, bežné náklady uspokojuje ten rodič, ktorý má deti v starostlivosti. Povinný rodič sa na nich podieľa práve platbou výživného do rúk druhého rodiča. Náklady, ktoré povinný rodič má v súvislosti s výkonom styku a náklady napríklad na darčeky ku sviatkom súdna prax do bežného výživného neráta. Určite bolo v možnostiach otca pri jeho dosahovanom príjme, aj popri platení hypotekárneho úveru, platiť určené sumy výživného, ktoré vzhľadom na vek maloletých a ich nevyhnutné náklady boli určené v primeranej výške. 14. Matka vo vyjadrení zo dňa 10.12.2019 žiada potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie a uviedla, že výkon rodičovských práv a povinností k maloletým sa vykonáva podľa rozsudku súdu prvej inštancie už 3 roky a nie je dôvod na zmenu tejto úpravy. Matka vo vyjadrení neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by znamenali podstatnú zmenu pomerov. Otec v odvolaní a v jeho doplnení neuvádza žiadne také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie a k vyjadreniu matky zo dňa 10.12.2019 nepodal vyjadrenie. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolaním, teda v úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode a úprave styku otca s maloletými je vecne správe, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku). 15. Odvolací súd zároveň dodáva, že z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). 16. O trovách konania prvoinštančného, odvolacieho, ako aj dovolacieho rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP, § 453 ods. 3 CSP v spojení s ustanovením § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. 17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).