Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/122/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313219285 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1313219285.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobcu: F.. I. N., U.., J.. XX.XX.XXXX, G. Ď. Č.. X, G., zastúpeného advokátskou kanceláriou Bartošík Šváby s.r.o., Plynárenská 7/A, Bratislava, proti žalovaným: 1/ F.. S. Z., J.. XX.XX.XXXX, G. O. Č.. XX, Bratislava, 2/ M. Z., J.. XX.XX.XXXX, G. V. Č.. X, G., zastúpená advokátom JUDr. Miroslavom Kučerom, Krajinská č. 30, Bratislava, o zaplatenie istiny 18.201,60 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10. júna 2019, č.k. 14C/174/2014-470, takto r o z h o d o l : Odvolací súd odvolanie žalovanej 2/ proti výroku I. a III. odmieta. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil platobný rozkaz č. k. 39Ro/2312/2013-38 zo dňa 20.02.2014, žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu v sume 6.451,20 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 6.451,20 eur od 13.03.2014 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti istiny a úroku z omeškania žalobu zamietol a žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 29,12 %. Skutkový stav zisteným výsledkami vykonaného dokazovanie po právnej stránke posúdil podľa § 3 ods. 1, § 517 ods.2, § 563, § 451 ods. 1 a 2, § 456, Občianskeho zákonníka, § 154 ods. 1, § 190 ods.1, Občianskeho zákonníka, účinného do 31.12.1991, § 196 ods. 1 Občianskeho zákonníka, účinného do 30.04.1990, podľa § 3 ods. 1, ods.3, ods.4 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Konštatoval, že v posudzovanom spore je predmetom konania vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré má spočívať v úhradách za užívanie nebytových priestorov žalobcu žalovanými, a to bez právneho dôvodu. V konaní bolo medzi procesnými stranami sporné, či priestory nehnuteľnosti, ktorých užívanie je predmetom sporu boli bytom alebo nebytovým priestorom a v prípade, že išlo o byt, či tento bol žalovanému 1/ riadne pridelený. K uvedenej spornej skutočnosti uviedol, že podrobne sa ňou zaoberali súdy (prvoinštančný i odvolací) v rámci konania o neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi Hl. mestom SR a žalobcom, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 12C/78/2010. V tomto konaní súd zistil, že priestory, ktoré žalovaní užívali, nie sú bytom a ak by aj bytom boli, neboli riadne pridelené podľa vtedy platných právnych predpisov. S uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie sa stotožnil aj odvolací súd vo vyššie zmienenom rozsudku č. k. 14Co/334/2012-731 zo dňa 17.12.2013. V danej veci preto súd nemal dôvod v tomto konaní zastávať iný právny názor k otázke týkajúcej sa právnej povahy priestorov užívaných žalovanými a v priebehu konania ani nevznikla potreba prehodnotiť súdmi deklarovaný právny záver, nakoľko strany nepredložili iné dôkazy, ktoré by boli spôsobilé tento záver vyvrátiť. Neobstojí ani námietka žalovaných, že v čase rozhodovania o neplatnosti kúpnej zmluvy súdy nemali k dispozícii a nevychádzali z Vyjadrenia Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR zo dňa 07.05.2012, nakoľko uvedené vyjadrenie nepreukazuje skutočnosť, že žalovanými užívané priestory boli bytom. Ide o všeobecné vyjadrenie, ktoré sa zaoberá obsahom a účelom kolaudačného rozhodnutia v zmysle požiadaviek stavebného zákona. Považoval za významné poukázať na odborné stanovisko znalkyne z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľností - Ing. arch. Dagmar Jurovatej - zo dňa 14.12.2015, ktoré vypovedá aj o nevhodnosti užívania predmetných priestorov na trvalé bývanie, a to vzhľadom na nepriaznivú svetelnosť v týchto priestoroch, keďže všetky okná boli orientované na severnú stranu do hospodárskeho a zásobovacieho dvora. So zreteľom na uvedené, i napriek skutočnosti, že priestory užívané žalovanými boli v mnohých listinných dôkazoch predkladaných stranami označované ako byt, nemohlo žalovaným vzniknúť právo osobného užívania bytu, ktoré by sa neskôr pretransformovalo na nájom bytu, keďže predmetné priestory nemožno považovať za byt. Nestotožnil sa ani s procesnou obranou žalovaného 1/, keď poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/65/2013 zo dňa 11.12.2014, nakoľko tento je neaplikovateľný na posudzovaný spor. Najvyšší súd SR v zhode s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25Sp/16/2013-23 zo dňa 28.06.2013 totiž svoj právny záver, že priestory nachádzajúce sa v prevádzkovej budove Š. G. Č. je potrebné považovať za byt, založil na tom, že v projektovej dokumentácii sa v rámci prevádzkovej budovy nachádzali aj byty, resp. že z projektovej dokumentácie stavby vyplýva, že sa tam nachádzajú aj miestnosti označené ako "kuchyňa, kúpeľňa, WC a obývacia miestnosť". Z uvedeného dôvodu, i napriek tomu, že v kolaudačnom rozhodnutí nie je uvedené, že sa dávajú do užívania aj byty, mal Najvyšší súd SR za to, že niet pochýb o tom, že došlo k vzniku práva osobného užívania bytu. Reflektujúc uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, uviedol, že v posudzovanom spore žalovaní nepreukázali svoje tvrdenia o byte projektovou dokumentáciou k predmetnej stavbe na O.Q. W. Č.. XX I. G.. Projektová dokumentácia k predmetnej stavbe nebola súčasťou listinných dôkazov predložených stranami počas celého konania, a preto súd nemôže spoľahlivo uzavrieť, že na základe projektovej dokumentácie sa v budove "H. S.D. I. G., V.. ". H. nachádzal byt. Rozhodujúcim dôkazom preto v posudzovanom spore (na rozdiel od právnej situácie v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/65/2013) bolo práve kolaudačné rozhodnutie, podľa ktorého sa povolilo užívanie predmetnej stavby výlučne na účel občianskej vybavenosti. Navyše tvrdenie žalovaných o existencii ich užívacieho práva k priestorom (bytu) v objekte na O. W. Č.. XX I. G. oslabuje aj skutočnosť, že samotné pridelenie nebytových priestorov ako bytu žalovaným v roku 1989 neprebehlo v súlade s platnými právnymi predpismi, nakoľko rozhodnutie o pridelení vydal orgán, ktorý na to nebol oprávnený a tiež z dôvodu, že rozhodnutie o pridelení nemá predpísané náležitosti a predstavuje nulitný právny akt tak, ako to konštatoval Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/78/2010. V konaní bolo preukázané, že objekt na O. W. Č.. XX I. G. - budova ako celok, v ktorej sa nachádzajú priestory užívané žalovanými, bola kolaudovaná na účel občianskej vybavenosti, a nie ako bytový dom, preto vychádzajúc z ustanovení Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, účinného od 01.05.1990, jediným právnym titulom, ktorý v danom prípade prichádzal do úvahy ako právny dôvod užívania predmetných nebytových priestorov, bola písomná nájomná zmluva, ktorú však žalovaní so žalobcom neuzatvorili a táto skutočnosť bola medzi stranami v konaní nesporná. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalovaní užívali predmetné priestory bez právneho dôvodu, keď nepristúpili na uzatvorenie nájomnej zmluvy so žalobcom ako vlastníkom nehnuteľnosti, v ktorej sa priestory nachádzali, a preto žalobca nebol povinný poskytovať žalovaným služby spojené s nájmom a ani udržiavať priestory v stave spôsobilom na užívanie, preto nemožno v posudzovanom spore aplikovať ustanovenia § 673 a § 698 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani ustanovenie § 8 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov. Z uvedeného dôvodu vyhodnotil ako právne irelevantné námietky žalovaných týkajúce sa prerušenia riadnej dodávky plynu, vody, tepla zo strany žalobcu, keďže zabezpečovanie týchto služieb nebolo možné od neho spravodlivo a zákonne požadovať vzhľadom na absenciu právneho titulu, ktorý by žalovaných oprávňoval predmetné priestory užívať. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nemal ani povinnosť umožniť žalovaným priestory užívať. Jedinou povinnosťou žalobcu bolo umožniť žalovaným, aby si prevzali svoje veci, ktoré v predmetných priestoroch umiestnili ešte v období, keď sa do priestorov nasťahovali, t. j. predtým, ako žalobca kúpil predmetný objekt. Skutočnosť, ktorou žalovaní argumentovali, a to že hnuteľné veci nachádzajúce sa v predmetných priestoroch si nemohli vziať, nakoľko v roku 2007 žalobca vstup do priestorov zabezpečil mrežou, nemožno hodnotiť ako účinný prostriedok ich procesnej obrany, ktorý by preukazoval ich vôľu priestory vypratať. V konaní bolo nesporné, že žalovaní opustili priestory objektu už v roku 2005 a od uvedeného obdobia ich osobne nevyužívali na bývanie, avšak hnuteľné veci, ktorými priestory zapratávali, si nevzali, hoci tak mohli a aj mali urobiť bezprostredne po opustení priestorov. Napokon sám žalobca, keď žalovaní priestory neustále zapratávali, sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 14C/371/1997 domáhal voči žalovaným, aby si od neho prevzali kľúče od kontajnera umiestneného pri budove na O. W. Č.. XX I. G. a odniesli si z kontajnera hnuteľné veci, ktorými priestory budovy zapratávali. Vzhľadom na uvedené časové okolnosti týkajúce sa užívania a opustenia priestorov, neobstojí obrana žalovaných, ktorá mala navodiť dojem, že i napriek ich vôli pre zamedzenie prístupu k priestorom nemali reálnu možnosť ich vypratať. Žalovaní v konaní spochybňovali platnosť kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalobca nadobudol vlastnícke právo k budove na O.Q. W. Č.. XX I. G., v dôsledku čoho namietli aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Poukázal na to, že otázka neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy bola predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 12C/78/2010, v ktorom súd žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy právoplatným rozhodnutím zamietol. Hoci súd žalobu zamietol z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy, tento záver súdu podporuje nutnosť dospieť k záveru, že ak sa nemožno domáhať neplatnosti kúpnej zmluvy vzhľadom na to, že právne postavenie žalovaných by sa prípadným určením neplatnosti kúpnej zmluvy nestalo neistým, resp. by sa ich právne postavenie nezmenilo, nie je dôvod o platnosti kúpnej zmluvy pochybovať a prezumuje sa jej platnosť. V uvedenom súdnom konaní bolo tiež preukázané, že Hl. mesto SR Bratislava nemalo povinnosť priestory odpredať žalovaným v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., keďže žalovaní legitímnymi nájomcami priestorov ako bytu neboli. Medzi stranami bolo nesporné, že počas žalovaného obdobia (od 01.06.2011 do 31.05.2013) žalovaný v predmetných priestoroch nebývali, nezdržiavali sa v nich a ani ich nevyužívali ako kancelárske priestory na podnikateľské účely. Jediný účel, ktorý priestory v rozhodnom období plnili bolo uskladnenie vecí, ktoré žalovaní v priestoroch zanechali po tom, čo sa z nich odsťahovali. Tieto hnuteľné veci predstavovali zariadenie domácnosti, najmä nábytok. Vzhľadom na to, že v žalovanom období žalovaní užívali nebytové priestory žalobcu bez právneho dôvodu výlučne na skladovanie vecí, je zrejmé, že ich majetok sa nezmenšil o sumu nájomného, ktorú by museli zaplatiť, ak by si prenajali priestory na skladovanie vecí (nábytku), teda o sumu všeobecného nájomného za nebytové priestory užívané ako skladovacie priestory, a nie ako kancelárske priestory alebo priestory na bývanie. S poukazom na uvedený spôsob bezdôvodného obohatenia žalovaných považoval za nedôvodnú ich námietku, že sa nemohli bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu, keďže predmetné priestory počas žalovaného obdobia neobývali ani neužívali. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia a princíp, na ktorom je tento právny inštitút založený, sa v posudzovanom spore naplnili tým, že žalovaní zapratávali priestory nehnuteľnosti patriace žalobcovi bez právneho dôvodu - bez nájomnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom. S prihliadnutím na účel, za ktorým boli priestory žalovanými užívané, považoval za nedôvodné, aby sa žalobca v konaní domáhal voči žalovaným nájomného v sume zodpovedajúcej nájomnému, ktoré platia iní nájomcovia predmetného objektu užívajúci priestory budovy ako kancelárske priestory za účelom podnikania. Znalecký posudok č. 11/2015 diferencuje medzi sumou mesačného nájomného na jeden štvorcový meter, ktorá zodpovedala obdobiu rokov 2008 - 2010 v prípade užívania priestorov budovy na O. W. Č.. XX I. G. ako kancelárskych priestorov a sumou mesačného nájomného v prípade užívania tých istých priestorov ako skladovacích priestorov. Pri určení rozlohy predmetných priestorov súd, vzhľadom na rôzne údaje o rozlohe užívaných priestorov vyplývajúce z viacerých dokumentov, vychádzal zo znaleckého posudku č. 6/1994 zo dňa 27.06.1994, v ktorom sa uvádza výmera "bytu" 84 m2. Vzhľadom na vyššie uvedené, pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia, táto zodpovedá výške všeobecného nájomného za nájom skladovacích priestorov stanovenej v znaleckom posudku č. 11/2015 a považoval predmetný znalecký posudok za objektívny a použiteľný na účely tohto súdneho konania, nakoľko zohľadňoval obdobie bezprostredne predchádzajúce žalovanému obdobiu a stanovená výška nájomného za obdobie konca roka 2010 vzhľadom na účel užívania priestorov (skladovanie) mohla zodpovedať aj roku 2011. Podľa znaleckého posudku nájomné predstavovalo sumu 3,20 eur za 1 m2, t. j. za 84 m2 sumu 268,80 eur mesačne. Medzi procesnými stranami bolo nesporné, že za žalované obdobie žalovaní neuhradili žalobcovi žiadnu čiastku. Nespornosť tejto skutočnosti potvrdili strany priamo na pojednávaní dňa 10.06.2019. Za žalované obdobie od 01.06.2011 do 31.05.2013 tak bezdôvodné obohatenie činí sumu 6.451,20 eur (268,80 eur x 24 mesiacov), ktorú sumu d priznal žalobcovi a žalobu v prevyšujúcej časti istiny zamietol. Na vydanie a výšku bezdôvodného obohatenie nemá v posudzovanom spore vplyv ani námietka žalovaných, že žalobca v čase po žalovanom období priestory predtým užívané žalovanými vypratal. Práve naopak, táto skutočnosť v podobe aktivity žalobcu svedčí o tom, že žalovaní si dobrovoľne nesplnili svoju povinnosť bez právneho dôvodu zapratávané priestory vypratať. Vzhľadom na absenciu právneho titulu žalovaných pre užívanie predmetných priestorov a neexistenciu nájomného vzťahu medzi stranami sú bezpredmetné a bez právnej relevancie aj námietky žalovaných ohľadom stavu, chátrania a zodpovednosti za zlý stav priestorov, ktorý by sa podľa nich mal premietnuť vo výške bezdôvodného obohatenia. Nakoľko žalovaní sa s peňažným plnením, resp. vydaním bezdôvodného obohatenia dostali do omeškania, priznal žalobcovi i zákonný úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne z priznanej istiny v súlade s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 01.02.2013 do 31.05.2014. Nepriznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške a za obdobie, ako si uplatnil žalobou. Pri určení okamihu omeškania s plnením pri vzťahu z bezdôvodného obohatenia je potrebné v súlade s § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z výzvy veriteľa (žalobcu), ktorou žiadal žalovaných o zaplatenie žalovanej sumy a v závislosti od žalobcom poskytnutej lehoty na splnenie záväzku stanoviť okamih omeškania žalovaných. Žalobca však v konaní predložil iba výzvu na vyrovnanie finančných záväzkov zo dňa 28.11.2007, na základe ktorej žiadal o úhradu dlhu za obdobie k 31.10.2007 v sume 433.222,70 Sk, a teda uvedená výzva sa nevzťahuje na sumu požadovanú za žalované obdobie (01.06.2011 - 31.05.2013), keďže sa týka ešte neexistujúceho záväzku. Preto ekvivalentne stanovil právne účinky výzvy k okamihu doručenia žaloby žalovaným, t. j. ku dňu 03.03.2014 (doručenie žaloby žalovanému 1/) a 12.03.2014 (doručenie žaloby žalovanej 2/). Žalovaní tak boli povinní plniť najneskôr od 13.03.2014 a od tohto dátumu priznal žalobcovi úrok z omeškania a v prevyšujúcej časti príslušenstva žalobu zamietol. Podľa § 255 ods. 1 a 2 C.s.p. rozhodol o náhrade trov konania a procesne úspešnejšej strane žalovaných priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 29,12 %, nakoľko zo žalovanej istiny v sume 18.201,60 eur bol žalobca úspešný v sume 6.451,20 eur, čomu zodpovedá jeho procesný úspech v rozsahu 35,44 % a žalovaní mali úspech v nepriznanej časti istiny v sume 11.750,40 eur (18.201,60 eur - 6.451,20 eur), t. j. v rozsahu 64,56 %. Rozdiel medzi úspechom žalovaných a žalobcu (64,56 % - 35,44 %) tak činní percentuálny úspech žalovaných v rozsahu 29,12 %. 2. Proti tomuto rozsudku, do jeho zamietajúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f),h) C. s.p.. Nesúhlasil s argumentáciou súdu, že to, že žalovaní užívali priestor na skladovanie, určuje aj výšku úhrady. Medzí žalovanými neexistovala zmluva na skladovanie, vždy tvrdili, že priestor je bytom a používali ho na podnikanie a bývanie. Ak sa dobrovoľne rozhodli priestor opustiť a zanechať tam veci, priestor uzamknúť a majiteľovi kľúče neodovzdali, museli si byť a boli si vedomí, že priestor nestratil svoj charakter nebytového priestoru a je možné ho prenajať tak, ako všetky ostatné príslušné priestory v budove, respektíve využiť majiteľom na komerčné účely. Trval preto na použití sumy 8 eur/m2 z posudku Ing. Jurovatej. Celý priestor žalovaní zapratali, kľúče od neho nikdy majiteľovi neodovzdali. Výkonom exekúcií boli sprístupňované len 2 miestnosti ovládania kotolne elektrických zariadení a hlavného uzáveru vody budovy. Súd opomenul, že do priestoru mali prístup, hlavný vchod bol neustále žalovaným prístupný, kľúč od neho majiteľovi budovy neodovzdali, do priestoru vstupovali a napríklad niektoré veci si aj odnášali. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy o rozmeroch plochy priestoru užívaného žalovanými. Žalovaní okrem plochy, ktorú označovali ako byt, trvale užívali aj miestnosť ovládania kotolne o rozmeroch 2,64 m2, zapratali ju a majiteľovi zabránili v prístupe, správne teda plocha užívaného priestoru bola 85,75 m2. Žalovaní tento priestor užívali na podnikanie a bývanie, v budove na O. W. Č. XX I. G., neslúži ani neslúžil žiadny priestor ako sklady. Súd mal preto vychádzať zo sumy 8 eur za meter štvorcový. Namietal tiež výšku priznaného úroku z omeškania a správnosť termínu, kedy mali žalovaní získať vedomosť o povinnosti platiť. 3. Proti tomuto rozsudku, v celom jeho rozsahu, podala odvolanie žalovaná 2/, ktorá sa domáhala jeho zamietnutia v celom rozsahu, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. Zastávala právny názor, že v danom prípade sa jednalo o byt, ktorý im bol riadne pridelený. Priestory užívali na základe riadne uzatvorenej zmluvy a so súhlasom žalobcu. Žalobca jednoznačne bol povinný poskytovať im služby spojené s nájmom a bol povinný udržiavať priestory v stave spôsobilom na užívanie. K priestorom, kde mali uložené svoje hnuteľné veci mali platne uzatvorenú nájomnú zmluvu, žalobca nikdy nepodal na súd žalobu o vypratanie týchto priestorov a až dovtedy, kým nezamedzil protiprávne žalovaným tieto priestory užívať, akceptoval nájomný vzťah k týmto priestorom - bytu. Protiprávne im vypratal veci z bytu do kontajnerov a chce za to ešte inkasovať finančné prostriedky, žalovaný im tak spôsobil škodu. Žalobca im zamedzil užívať priestory - byt, ktoré dlhodobým nepožívaním sa stali neprenajímateľnými a následne zanikli - dnes už neexistujú. Súd priznal finančnú čiastku, ktorá údajne vznikla bezdôvodným obohatením sa na ich strane, priestory však neboli užívania schopné, neprenajímateľné a nebolo možné z nich mať žiaden prospech tretích osôb a, keď žalobca sám spôsobil ich devastáciu až do tej miery, že sa stali neužívania schopné, nemôže predsa za to žalobca žiadať a byť mu priznané bezdôvodné obohatenie. Znalecký posudok, ktorý súd vzal do úvahy pre vyčíslenie výšky bezdôvodného obohatenia, nemôže byť akceptovaný, pretože znalkyňa nikdy priestory nevidela, pretože neexistovali a jednak tento posudok bol vypracovaný iba na základe požiadavky žalobcu a oni s ním nesúhlasili, pretože číselné hodnoty v ňom vyjadrené a prezentované znalkyňou sú nereálne, vzhľadom na totálnu devastáciu priestorov, ich nemožnosť užívania ich z dôvodu, že toto spôsobil svojím protiprávnym konaním žalobca. Niekomu nie je možné priznať akúkoľvek finančnou čiastkou, ktorá by mu mala vzniknúť titulom bezdôvodného obohatenia, keď osoba, ktorá žiada vydanie bezdôvodného obohatenia spôsobilá devastáciu priestorov, za ktorých užívanie sa bezdôvodné obohatenia žiada až do tej miery, že sa stali nemožnými užívať ich a jednak i zamedzila tieto priestory užívať osobe, ktorá má byť povinnou pri vydaní bezdôvodného obohatenia, naopak táto osoba, ktorá žiada vydať bezdôvodné obohatenie by mala hradiť škodu osobe, ktorá má byť povinnou vydať bezdôvodné obohatenia, a teda z nepráva nemôže vzniknúť právo. 4. Proti tomuto rozsudku, do jeho vyhovujúce tej časti, podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný 1/, ktorý sa domáha jeho zrušenia a vrátenia veci sú do prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. h/, f/ C.s.p. Poukázal na konanie vedené na okresnom súde Bratislava II pod spisovou značkou 14C 371/1997 o prevzatí kľúčov od kontajnera a o odnesenie vecí z kontajnera, ktoré nebolo do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté, čo súd ignoroval. Je predsa nelogické, aby platili za uskladnenie vecí, prípadne obydlie vypratávali, ak neexistuje právoplatné rozhodnutie súdu, že veci sa nachádzajú v obydlí nezákonne. Ak súd skúmal stavebným úradom overenú dokumentáciu o povolení stavby z 20. 07. 1975, kde je uvedený byt a kolaudačné rozhodnutie z 29. 12. 1977, kde potvrdené, že stavba sa vykonala podľa citovaného povolenia, navyše mal k dispozícii aj východiskovú správu o revízii elektrického zariadenia zo 04.08. 1974 a pokolaudačnú správu z 22. 12. 1977, potom mal tieto doklady posúdiť a prihliadnuť k týmto rozhodnutiam a vysporiadať sa s nimi. Poukázal aj na judikatúru NS SR sp.zn. Sžo/65/2013 zo dňa 11. 12. 2014. Uviedol, že ak sa v objekte neplánoval vybudovať byt, potom by nemohol byť uvedený vo všeobecnom a technickom popise z 18. 06. 1974. Je to rozhodnutie vydané v stavebnom konaní, pričom súd ho musí akceptovať, ako aj skutočnosť, že bol byt v objekte povolený a následne zriadený. V opačnom prípade stavebný úrad v roku 1974 vydal Obvodnému kultúrnemu a spoločenskému stredisku nezákonné rozhodnutie a došlo k porušeniu stavebného zákona ako aj zákona o správnom konaní. Následne prebehla výstavba samotného objektu a byt bol vybudovaný presne tak, ako sa predpokladalo. Poukázal na ďalšie relevantné skutočnosti a dôkazy, z ktorých má vyplývať, že došlo k prideleniu bytu, a ktoré neboli k dispozícii v čase konania o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy pod spisovou značkou 12C 78/2010. Žiadal, aby súd posúdil kúpnu zmluvu z 20. 10. 1994, či je v súlade so znaleckým posudkom, ktorý uvádza, že v objekte je byt, pričom zmluva je v tejto otázke nejasná, neurčitá a preukázateľne dáva možnosť rôzneho výkladu, v takom prípade by nebol žalobca aktívne legitimovaný podávať návrh na súd v tomto konaní. Pri svojom rozhodovaní súd v konaní sp.zn. 12 C 78/2010 vôbec nebral do úvahy správu o východiskovej revízií elektrických zariadení zo 04. 08. 1977, všeobecný a technický popis z 18.06. 1974, záznam z pokolaudačnej ohliadky 22. 12. 1977 a znalecký posudok 6/1994 z 27. 06. 1994. Poukázal na tvrdenia žalobcu v návrhu na určenie nájomcov bytu, v návrhu vypovedať nájom bytu, v návrhu platobného rozkazu. Poukázal na stanovisko Ministerstva dopravy a výstavby SR. Potvrdenie, že ak v kolaudačnom rozhodnutí objektu nie je výslovne uvedený byt, nemôže spochybňovať faktický stav, že sa v budove de facto a de iure byt nachádza je uvedené aj vo vyjadrení Krajského stavebného úradu v Žiline z 03. 02. 2012, s ktorým sa súd nevysporiadal. Súdy, ktoré v sporoch rozhodujú a preberajú právne vadný názor súdu z konania sp.zn. 12C 78/2010 flagrantne prehliadajú ich právo na ochranu obydlia ako aj oficiálne a meritórne výstupy štátnych a samosprávnych orgánov. Ochranu rodiny v rozsahu práv k obydliu vyvodzoval zo svojho práva nájmu služobného bytu, ktorý mu bol pridelený bývalým zamestnávateľom v roku 1989. Zdôraznil, že obydlie je podľa ústavy nedotknuteľné a chránené a vypovedanie nájmu a vypratanie obydlia je striktne upravené zákonom. Žalobcovi muselo byť známe aj to, že v byte pred nimi bývali dlhé roky iní nájomníci, ktorí obsluhovali pôvodnú plynovú kotolňu vybudovanú tiež v roku 1977, ktorá rovnako nie je uvedená v kolaudačnom rozhodnutí a bez ktorých obsluhy odborne spôsobilú osobu bývajúcou v služobnom byte v čase nebolo možné by budovu užívať ani prevádzkovať. Rozhodnutie súdu vykazuje znaky prílišného formalizmu, čo je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR. Poukázal na to, že v znaleckom posudku je uvedená využiteľná plocha služobného bytu 63 m2. Žalobca mohol využívať priestory predsiene, komory, v kuchyni bola umiestnená linka a plynový sporák v čase jeho pridelenia ako aj vaňa a umývadlo v kúpeľňovom kúte a misa WC, a v predmetných priestoroch preto neskladovali žiadne ich veci ale žalobca tam mal umiestnené zariadenie, ktoré malo byť uvedené v kúpnej zmluve a bolo zahrnuté aj v cene objektu. 5. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných poukázal na to, že ich argumentácia ohľadne užívania bytu bola opakovane preverovaná prokuratúrou a zaoberali sa ňou aj súdy tak, že ju odmietli. 6. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrval na dôvodoch svojho odvolania. 7. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žiadnej zo strán nie je dôvodné. 8. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.). 9. Odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou (§ 386 písm. b/ C.s.p.). 10. Podanie odvolanie je procesným úkonom strany. Právo podať odvolanie však prináleží len tej strane, ktorej bola rozhodnutím súdu spôsobená ujma, teda v neprospech ktorej vyznelo rozhodnutie a bola ním dotknutá na svojich právach - pre posúdenie je podstatné porovnanie výsledku sporu s návrhom (nárokom) uplatňovaným v konaní. 11. Prípustnosť odvolania má totiž vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj stránku subjektívnu, ktorá sa viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie, t.j. či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takýmto dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Posúdenie tejto subjektívnej prípustnosti odvolania predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania. 12. V danej veci ide práve o takýto prípad, keď odvolanie žalovanej 2/ smeruje aj proti výroku rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti istiny a úroku z omeškania zamietnutá, a teda týmto výrokom napadnutého rozhodnutia nebola žalovanej 2/ spôsobená žiadna ujma, v dôsledku čoho teda nebola osobou subjektívne oprávnenou na podanie odvolania proti (zamietajúcemu) výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, a preto odvolací súd odvolanie žalovanej 2/ odmietol, ako podané neoprávnenou osobou. Výrok III. rozsudku nevyznel v neprospech žalovanej 2/, netýkal sa jej postavenia, práv a povinností, a preto na podanie odvolania proti tomuto výroku žalovaná 2/ z hľadiska subjektívnej stránky prípustnosti odvolania nie je oprávnená. 13. Podľa § 355 ods. 2 C.s.p., proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. 14. Z ustanovenia § 357 C.s.p. celkom nepochybne vyplýva, že odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o zrušení platobného rozkazu, nie je prípustné. 15. Podľa § 386 písm. c/ C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 16. Z uvedených dôvodov, keď žalovaná 2/ v danej veci podala odvolanie aj proti výroku I., proti ktorému odvolanie nie je prípustné, odvolací súd jej odvolanie ako neprípustné odmietol podľa § 386 písm. c/ C.s.p. 17. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby; ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia žalovanej istiny titulom vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane žalovaných užívaním priestorov v jeho vlastníctve bez právneho dôvodu; z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaní bránili proti žalobcom uplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.); správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 3 1, § 517 ods.2, § 563, § 451 ods. 1 a 2, § 456 ) v spojení so zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ktoré aj správne vyložil a dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel; vzhľadom na to, že žalobca preukázal predpoklady vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných, ktorí užívali priestory vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu na skladovacie účely; aj riadne vysvetlil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, dôkladne posúdil opodstatnenosť skutkovo významných tvrdení strán sporu a relevantnosť ich právnych argumentov a dal potrebné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné námietky strán sporu súvisiace s predmetom konania. Odvolania žalobcu a žalovaných nie sú; z hľadiska nimi uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. 18. Strany vo svojom odvolaní neuviedli žiadne podstatné námietky a zásadné argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Súd prvej inštancie podrobne poukázal na všetky významné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ veci, a preto jeho rozhodnutie možno považovať za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto jeho záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd plne stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 19. Súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ pri svojich záveroch ohľadne posúdenia toho, či priestory užívané žalovanými majú charakter bytu, vychádzal z rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 12C/78/2010, v ktorom bolo táto otázka právoplatne vyriešená v nadväznosti na posúdenie naliehavého právneho záujmu žalovaných na určení neplatnosti kúpnej zmluvy. Na uvedené závery nemala vplyv ani žalovanými predložená Východisková správa o revízii elektrického zariadenia z 04.08.1974, Všeobecný a technický popis z 18.06.1974, záznam z pokolaudačnej ohliadky z 22.12.1977. Konajúci súd ich totiž nebol povinný akceptovať pretože nešlo o rozhodnutia vydané v stavebnom konaní tak, ako to žalovaný 1/ tvrdil. Bez právneho významu je aj vystavenie potvrdenia o trvalom pobyte v predmetnom byte, či znalecký posudok č. 6/1994 z 27.06.1994. Všetky tieto dôkazy sa totiž týkali len skutkových okolností, popisovali skutkový stav nehnuteľnosti, teda, že v nehnuteľnosti sa nachádzal priestor slúžiaci ako domovnícky byt, nebolo nimi však preukázané, že by išlo o byt v právnom zmysle ako samostatná vec, nehnuteľnosť, s ktorou by bolo možné samostatne nakladať v rámci občianskoprávnych vzťahov, teda byt, tak ako bol definovaný v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/172/2008 v intenciách § 118 ods. 2 Obč. zák. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí konštatoval, že posúdenie, či v určitom objekte sú priestory bytové alebo nebytové, je preto vždy posúdením právnym. Súd si preto môže záver o týchto skutočnostiach vyvodiť sám s prihliadnutím na stanovisko stavebného úradu. Nad uvedený rámec poznamenal, že súdnoaplikačná prax k otázke právneho vymedzenia pojmu byt prijala stanovisko v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. mája 2002, sp. zn. 4 Cdo 27/02 (R 87/2003), podľa ktorého pojmovým znakom bytu, ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty. 20. V tejto súvislosti bolo potrebné vychádzať predovšetkým zo zásady právnej istoty vyjadrenej v čl. 2 Základných zásad Civilného sporového poriadku, ktorým zákonodarca chráni hodnotu predvídateľnosti práva resp. súdnych rozhodnutí, ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu. Obsahom uvedenej zásady je so zreteľom na závery vyplývajúce z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (porov. napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, II. ÚS 243/05) požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. V opačnom prípade dochádza k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. 21. Súd prvej inštancie túto predbežnú otázku posúdil aj v súlade s ustálenou súdnou praxou, podľa záverov ktorej pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 44/2010 publikované v Zbierke stanovísk a súdov SR pod č. 40/2013). V nadväznosti na uvedené nemožno v tomto konaní riešiť otázku, či žalovaným vzniklo právo nájmu k bytu, keď právoplatne; a teda pre konajúci súd aj záväzne (§ 194 ods. 2 C.s.p.); bola táto otázka medzi stranami právoplatne vyriešená rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 12C/78/2010, na ktorého závery nadviazal v obdobnej veci Okresný súd Bratislava II v rozsudku pod sp.zn. 7C/1/2012. 22. Na posúdenie otázky, či žalovanými užívaný priestor je byt a či im k nemu vzniklo právo nájmu, nemali vplyv; ako na to správne poukázal i súd prvej inštancie; ani závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo/65/2013, a ani odborné vyjadrenie Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR či Krajského stavebného úradu v Žiline z 03.02.2012. Zhodne so súdom prvej inštancie považoval aj odvolací súd pre vyriešenie uvedenej otázky za rozhodujúci účel stavby podľa kolaudačného rozhodnutia stavebného úradu. Za správny považoval odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie vyjadrený bode 43 a 44 rozsudku, že žalovaným nebol priestor nimi užívaný platne pridelený, a na strane žalovaných nedošlo ani k vzniku nájmu nebytových priestorov. Správne súd prvej inštancie potom dovodil, že žalobca nebol povinný žalovaným dodávať služby spojené s nájmom. Správne tiež súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalovaným nebolo bránené zo strany žalobcu priestory po ich opustení vypratať. Tvrdenie žalovaných, že kúpna zmluva, ktorou žalobca nadobudol predmetné priestory do vlastníctva, je neplatná, nemá oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovanie a súd prvej inštancie sa s touto námietkou v súlade so zisteným skutkovým stavom správne vysporiadal, keď dospel k záveru, že žalobca je ako vlastník sporných priestorov v spore aktívne legitimovaným. Navyše ani prípadný rozpor kúpnej zmluvy so znaleckým posudkom, by nemal za následok neurčitosť a nejasnosť kúpnej zmluvy tak, že by spôsoboval jej neplatnosť. 23. Na skutkový a právny základ rozhodnutia v danej veci nemal vplyv ani výsledok konania vedeného pod sp.zn. 14C/371/1997 týkajúceho sa prevzatia kľúčov žalovanými od kontajnera a odnesenia vecí z kontajnera. Rovnako je irelevantné, ako sa žalobca vyjadroval v iných konaniach ohľadne žalovanými užívaných priestorov ako aj jeho tvrdenie, že predmetný priestor užívali ako byt nájomníci, ktorí obsluhovali pôvodnú plynovú kotolňu vybudovanú v roku 1977. 24. Pokiaľ ide o výmeru priestorov užívaných žalovanými, správne súd prvej inštancie vzhľadom na rozporné tvrdenia strán ustálil na základe znaleckého posudku, že žalovaní užívali priestory vo výmere 84m2. Žalobca sa v žalobe domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytových priestorov vo výmere 86,56 m2, s odkazom na priložený pôdorys prízemia budovy, na ktorom boli vyznačené priestory zapratané žalovanými, ktorých výmery však nebolo možné spoľahlivo zistiť. Navyše v odvolaní žalobca argumentuje (inou) výmerou 85,75 m2. V súlade s účelom, na ktorý žalovaným priestor slúžil, správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že pre stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia žalovanými je potrebné vychádzať z obvyklej ceny nájmu priestorov v danom mieste a čase na skladové účely. Nenáležité sú námietky žalobcu, že pre stanovenie výšky mala byť rozhodujúca výška nájmu pre kancelárske účely. Žalovaní predmetné priestory totiž neužívali na bývanie či podnikanie. Rozhodujúce pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných tak bol faktický účel, pre ktorý priestory užívali. Tvrdenia žalovanej 2/, že devastáciu priestorov spôsobil žalobca svojím protiprávnym konaním, nemá podklad vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Rovnako neobstojí námietka žalovanej 2/, že priestory sa stali dlhodobým neužívaním neprenajímateľné a že tak zanikli. Stav, v akom sa priestory nachádzali bol následkom správania žalovaných, ktorí bránili žalobcovi vstup do priestorov. Podklad vo vykonanom dokazovaní nemá ani námietka žalovaného 1/, že v predmetných priestoroch neskladovali žiadne ich veci, a že tam mal žalobca umiestnené zariadenie, ktoré malo byť zahrnuté v kúpnej zmluve ako aj v cene objektu. 25. V posudzovanej veci súd prvej inštancie správne vychádzal pri posudzovaní omeškania žalovaných s plnením peňažného záväzku z § 517 ods. 1,2 v spojení s § 563 Obč. zák. a nakoľko čas plnenia nebol v danom prípade stranami dohodnutý, ani stanovený právnym predpisom a ani určený v rozhodnutí, správne považoval za kvalifikovanú výzvu na splnenie záväzku žalobu, v ktorom prípade splatnosť záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia nastala nasledujúci deň po doručení žaloby žalovanej 2/. 26. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok strán už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobca i žalovaní len zopakovali skutočnosti, na ktoré poukazovali pred súdom prvej inštancie, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným súdom vydaný rozsudok. 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).