Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/195/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215221628 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1215221628.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: M.. M. Z., advokát, so sídlom: Čemyševského 26, Bratislava, IČO: 308 101 41, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Zuzana Papšíková, s.r.o., so sídlom: Jégeho 8, Bratislava, proti žalovanej: A.. O. Č., A.., D. W. XX.XX.XXXX, N.: N. XX, N., zastúpená spoločnosťou Mgr. Peter Serina, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom: Poľnohospodárska 10, Bratislava, o zaplatenie 5.684,43 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18. januára 2017, č.k. 7C/370/2015-376, takto r o z h o d o l : I. Odvolací rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18. januára 2017, č.k. 7C/370/2015-376, ktorým súd žalobu v časti zaplatenia sumy 2.521,81 € s príslušenstvom zamietol, p o t v r d z u j e. II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18. januára 2017, č.k. 7C/370/2015-376, vo zvyšnej zamietajúcej časti mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 627,91 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 627,91 € od 20.01.2015 až zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18. januára 2017, č.k. 7C/370/2015-376 vo výroku o náhrade trov konania mení tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 78%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom 18. januára 2017, č.k. 7C/370/2015-376, konanie v časti o zaplatenie sumy 2.534,71 € s príslušenstvom zastavil, vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol, a súčasne žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobou podanou na súde dňa 11.09.2015 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie 5.684,43 € s príslušenstvom, titulom odmeny za právne zastupovanie. 3. Žalobu odôvodnil tým, že ako advokát zastupoval žalovanú v spore vedenom na Okresnom súdu Bratislava V pod sp.zn. 41C 117/2008. Dňom 23.05.2013 mu žalovaná vypovedala splnomocnenie na zastupovanie. Žalobca vypracoval a doručil žalovanej vyúčtovanie odmeny, ktoré reklamovala e-mailom zo dňa 21.01.2015. Preto žalobca vyúčtovanie prepracoval a poslal jej ho znovu. Tieto trovy žalovaná uplatnila aj v súdnom konaní v predmetnej veci, ich výšku nerozporovala a akceptovala ju. Žalovaná suma predstavuje odmenu za zastupovanie v sume 7.234,43 €, ktorá je zníženú o zaplatenú časť v sume 1.550,- €. 4. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 03.05.2016 (pred začatím konania vo veci samej) vzal žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 2.534,71 € s príslušenstvom, vzhľadom na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 19.01.2015, z dôvodu prekážok na strane žalovanej, ktorá ho neinformovala o stave konania vo veci vedenej pod sp.zn. 41C/117/2008, o predmetnom rozsudku a jeho obsahu. Preto súd konanie v tejto časti zastavil, podľa § 145 C.s.p., pričom nezisťoval súhlas žalovanej s čiastočným späťvzatím, nakoľko jej nesúhlas by bol neúčinný v súlade s § 146 ods. 1 C.s.p. Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobca trval na žalobe v časti o zaplatenie sumy 3.149,72 € s príslušenstvom. 5. Žalobca uviedol, že ustanovenie § 18 ods. 4 zákona o advokácii v čase prevzatia veci zo strany žalobcu v zákone nebolo, preto ho nie je možné aplikovať na danú vec. So žalovanou uzatvorili dohodu o poskytovaní právnej služby v ústnej forme. Plná moc bola podpísaná dňa 04.06.2008. Keď sa žalobca dozvedel hodnotu predmetu sporu, žalovanej oznámil tarifnú sadzbu jeho odmeny s tým, že keď spor vyhrajú a jej otec zaplatí trovy konania, tak jej vráti peniaze, ktoré mu zaplatí. Z e-mailovej komunikácie medzi sporovými stranami vyplýva, že žalovaná bola informovaná o tom, že služba bude odplatná. Žalovaná obdržala od žalobcu prvé vyúčtovanie v máji v roku 2012, toto vyúčtovanie nenamietala a začala sumu splácať. Prvý krát namietla vyúčtovanie až potom, čo ukončila zastupovanie. Žalovaná odmenu žalobcovi čiastočne uhrádzala, a to aj na základe vyúčtovania, čo je možné pri analogickej aplikácii § 323 ods. 2 ObZ a § 407 ods. 3 ObZ považovať za uznanie dlhu. Žalobca ďalej poukázal na to, že advokát má nárok na odmenu, vo výške podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. podľa tarifnej odmeny aj v prípade, že sa s klientom nedohodol na výške odmeny. 6. Žalovaná sa k veci vyjadrila tak, že so žalobou nesúhlasí a žiada ju zamietnuť, pričom uviedla, že žalobca s ňou nikdy neuzatvoril zmluvu o tom, akú odmenu bude platiť a nikdy jej v priebehu poskytovania právnej služby neoznámil vopred výšku odmeny za úkon právnej služby pred začatím úkonu. Odmena mu preto nepatrí. Poukázala na ustanovenie § 18 ods. 4 zák. o advokácii. Ďalej žalovaná uviedla, že jej žalobca poskytoval nekvalitné služby a v dôsledku jeho neodborného postupu pri zastupovaní bol jej návrh zamietnutý. Žalovaná tiež namietala aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní. 7. Súd prvej inštancie vec právne odôvodnil prostredníctvom ustanovení § 18 ods. 4, 5, § 24 ods. 1, 3, zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii, § 52 ods. 1,3,4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnej ku dňu 04.06.2008 a vecne tým, že žalobca sa domáhal od žalovanej zaplatenia odmeny za poskytovanie právnych služieb. Pokiaľ žalovaná spochybňovala aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní, tejto námietke žalovanej podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné prisvedčiť, nakoľko je zrejmé, že sporové strany uzatvorili dohodu o poskytovaní právnych služieb, aj keď len v ústnej forme, o čom svedčí písomné plnomocenstvo, ktoré žalovaná udelila žalobcovi dňa 04.06.2008. Žalobca žalovanej poskytoval právne služby, čo vyplýva jednak zo spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 41C 117/2008, ako aj z e-mailovej komunikácie medzi sporovými stranami. 8. Pokiaľ ide o ustanovenie § 18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii účinného od 01.09.2009 súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že nie je možné stotožniť sa s názorom žalobcu, že sa na danú vec nevzťahuje, keďže nebolo účinné v čase, keď došlo k prevzatiu zastupovania. Zmluva o poskytnutí právnych služieb, pokiaľ bola uzatvorená medzi advokátom, ktorý je podnikateľom a fyzickou osobou, ktorá nie je podnikateľom je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1 OZ, a to bez ohľadu na ust. § 18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Toto ustanovenie má slúžiť na ochranu klienta ako spotrebiteľa. Aj keď k tomuto ustanoveniu nie sú v zákone prechodné ustanovenia, už z jeho doslovného znenia (advokát je povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu) je zrejmé, že je aplikovateľné v akomkoľvek štádiu poskytovania právnych služieb, nakoľko sa vzťahuje na každý úkon právnej služby (ktorý bude vykonaný po účinnosti tohto ustanovenia). Nie je preto dôvod vykladať toto ustanovenie tak, že by sa malo vzťahovať iba na také právne služby poskytované spotrebiteľovi zo strany advokáta, ktoré sú poskytované na základe zmlúv o poskytovaní právnych služieb, ktoré boli uzatvorené po účinnosti tohto ustanovenia, teda po 01.09.2009. Takýto výklad by bol veľmi reštriktívny a v neprospech spotrebiteľa. V konaní nebolo preukázané (pričom dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu), aká dohoda o odmene bola medzi sporovými stranami uzatvorená. Žalobca tvrdil, že žalovanej oznámil tarifnú sadzbu jeho odmeny, avšak toto ničím nepreukázal. Z e-mailovej komunikácie, a ani z iných dôkazov nevyplýva, že by žalovanej oznámil výšku odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu. Až z e- mailu zo dňa 31.05.2012, ktorým zaslal žalobca žalovanej priebežné vyúčtovanie odmeny, sa mohla žalovaná dozvedieť výšku odmeny za 1 úkon, a to sumu vo výške 220,77 €. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že pokiaľ ide o úkony právnej služby, ktoré žalobca vykonal v období medzi 01.09.2009 a 31.05.2012, tak žalobcovi za tieto úkony odmena nepatrí, nakoľko došlo k porušeniu ustanovenia § 18 ods. 4 zákona o advokácii účinného od 01.09.2009, pričom v konaní nebolo preukázané ani tvrdené, že tieto úkony bolo potrebné vykonať bezodkladne (z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia nie je možné použiť judikatúru, na ktorú poukázal žalobca [rozhodnutia NS SR sp. zn. 3MCdo 8/2011, sp. zn. 2Sžf 51/2010], nakoľko tieto rozhodnutia sa vôbec týmto ustanovením nezaoberali, pričom jedno z nich sa týkalo obdobia pred účinnosťou tohto ustanovenia). 9. Súd prvej inštancie ďalej v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že na tom nemení nič ani tá skutočnosť, že žalovanej boli v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 41C/117/2008 priznané trovy právneho zastúpenia aj v prospech predchádzajúceho advokáta (žalobcu), a to aj vrátene úkonov uvedených v predchádzajúcom odseku. Toto rozhodnutie doposiaľ nie je právoplatné a trovy jej neboli zo strany protistrany zatiaľ vyplatené. Nič nenasvedčuje tomu, že by si žalovaná chcela tieto trovy ponechať a obohatiť sa tak na úkor žalobcu. Svedčí o tom aj tá skutočnosť, že v priebehu zmierovacieho konania ponúkla žalobcovi, že mu postúpi túto pohľadávku na zaplatenie trov konania voči protistrane (aj keď to nie je zachytené v zápisnici), s čím však žalobca nesúhlasil. Pokiaľ ide o to, že trovy (vrátane trov právneho zastúpenia predchádzajúcim advokátom) boli priznané k rukám aktuálneho právneho zástupcu žalovanej, toto nie je možné pričítať žalovanej, ale vyplýva to priamo zo zákona, konkrétne § 149 ods. 1 vtedy platného O.s.p. Pokiaľ totiž účastníka konania zastupovalo viacero advokátov po sebe, miestom plnenia je vždy účet resp. adresa advokáta, ktorý zastupoval účastníka ako posledný. 10. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaná odmenu žalobcovi čiastočne uhrádzala, čo je možné pri analogickej aplikácii § 323 ods. 2 ObZ a § 407 ods. 3 ObZ považovať za uznanie dlhu, tu súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade sa jedná jednoznačne o občianskoprávny vzťah (naviac spotrebiteľský), preto akákoľvek analógia s akýmkoľvek ustanovením Obchodného zákonníka neprichádza do úvahy. 11. Po čiastočnom späťvzatí žaloby si žalobca uplatňoval odmenu vo výške priznanej rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 19.01.2015, č. k. 41C 117/2008 - 704 po odpočítaní sumy, ktorú už mu žalovaná zaplatila. Do 01.09.2009 vykonal žalobca 4 úkony právnej služby, a to 1. prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady (04.06.2008), 2. pokus o zmier (11.06.2008), 3. žaloba (11.09.2008), 4. účasť na pojednávaní (20.04.2009). Po 31.05.2012 žalobca vykonal ešte 3 úkony právnej služby, a to 1. účasť na pojednávaní - 2 úkony (15.10.2012), 2. rozšírenie návrhu (17.10.2012). Odmena za úkon návrh výsluch svedka a vyjadrenie k veci (01.06.2012) nebola žalobcovi priznaná rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 19.01.2015, č. k. 41C 117/2008 - 704. Za tieto úkony by žalobcovi patrila odmena vo výške 1.545,39 € (7 úkonov á 220,77 €). Vzhľadom k tomu, že žalovaná už zaplatila žalobcovi viac ( t.j. sumu 1.550,- €), súd prvej inštancie sa zatiaľ nezaoberal námietkou žalovanej spočívajúcej v tom, že jej žalobca poskytoval nekvalitné služby, v dôsledku čoho by mala byť jeho odmena znížená resp. nepriznaná vôbec. Súd prvej inštancie vychádzal zo sumy 220,77 € za 1 úkon, nakoľko takúto výšku odmeny za 1 úkon oznámil žalobca žalovanej dňa 31.05.2012. Teda pokaľ ide o úkony vykonané po 31.12.2012, žalobca nemôže požadovať vyššiu odmenu za 1 úkon, nakoľko takúto výšku odmeny za úkon právnej služby oznámil žalovanej ešte pred začatím týchto úkonov (§ 18 ods. 4 zák. o advokácii účinného od 01.09.2009). Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že mal za to, že ani za iné úkony právnej služby, ktoré žalobca vykonal (teda aj za tie, ktoré mali byť vykonané pred 01.09.2009), nemôže požadovať vyššiu odmenu ako 220,77 € za 1 úkon, nakoľko vzhľadom na to, že nebola preukázaná iná dohoda medzi sporovými stranami, ohľadom odmeny za poskytovanie právnych služieb, je možné považovať skutočnosť, že žalobca oznámil žalovanej dňa 31.05.2012 výšku odmeny za 1 úkon a žalovaná ju akceptovala, za určitú konkludentnú dohodu o výške odmeny za 1 úkon (pri úkonoch, za ktoré žalobcovi odmena patrí), aj keď uzatvorenú až v priebehu zastupovania, ktorú žalobca nemôže jednostranne bez súhlasu žalovanej meniť, aj keď sa neskôr ukázalo, že tarifná odmena za 1 úkon je vyššia, a to tým skôr, že ide o spotrebiteľskú zmluvu. Na tom nič nemení ani tá skutočnosť, že neskôr sama žalovaná žiadala v súvislosti s uplatnením trov v súdnom konaní, aby si vyúčtoval žalobca vyššiu odmenu, nakoľko to už bolo po skončení zastupovania. Skutočnosť, že žalovaná nenamietala priebežné vyúčtovanie, ktoré jej zaslal žalobca dňa 31.05.2012, neznamená, že mu patrí odmena aj za úkony vykonané v období medzi 01.09.2009 a 31.05.2012, ktoré boli uvedené v tomto vyúčtovaní, nakoľko žalovaná ako osoba, ktorá nemá právnické vzdelanie, nemusela mať vedomosť o ustanovení 18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii účinného od 01.09.2009, pričom toto ustanovenie nevyžaduje aktivitu (námietku) zo strany klienta a následok (že odmena advokátovi nepatrí) nastáva priamo zo zákona. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie žalobu po čiastočnom späťvzatí zamietol v celom rozsahu. 12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP. Keďže žalobca zavinil zastavenie konania (čo je odôvodnené v nasledujúcom odseku) v časti o zaplatenie 2.534,71 € s príslušenstvom, mal by v tejto časti uhradiť trovy konania žalovanej, preto možno konštatovať, že žalobca mal v tejto časti v konaní neúspech. Takisto bol neúspešný v časti, v ktorej súd žalobu zamietol. Z uvedeného vyplýva, že žalobca bol v konaní neúspešný v plnom rozsahu, preto súd priznal úspešnej žalovanej náhradu trov konanie v plnom rozsahu. 13. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia zároveň konštatoval, že pri zastavení sporového konania je pre vyriešenie otázky náhrady trov konania dôležité zistenie, či a pokiaľ áno, ktorá zo sporových strán z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania. Kritérium procesného zavinenia je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom alebo v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie, medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petit žaloby) a zastavením konania. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nedošlo k čiastočnému späťvzatiu žalobcu z dôvodu, že by sa žalovaná celkom alebo v relevantnom rozsahu zachovala v zmysle žalobnej požiadavky (teda, že by plnila žalovanú sumu), je zrejmé, že zastavenie konania v tejto časti zavinil žalobca. Skutočnosť, že žalobca nepoznal obsah rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 19.01.2015, č.k. 41C 117/2008 - 704 je irelevantná, nakoľko žalobca ako advokát má vedieť, aká je výška jeho odmeny. 14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že hlavným sporným momentom bolo protichodné tvrdenie žalobcu a žalovanej o tom, či žalovaná vedela o výške odmeny právneho zástupcu - žalobcu, alebo nie. Súd prvej inštancie v rámci svojho odôvodnenia uviedol, že žalobca svoje tvrdenie o oznámení výšky odmeny nepreukázal. Súd prvej inštancie však svoje závery o tom, že dané nevyplýva z emailov nijako bližšie neuviedol. Súd taktiež nikde nespomína v rámci hodnotenia dôkazov e-mailovú komunikáciu medzi žalobcom a žalovanou po zaslaní vyúčtovania z roku 2012, t. j. e-maily v období od 31.05.2012 do januára 2013, ktoré boli založené na pojednávaní konanom dňa 23.05.2016 žalobcom. Súd prvej inštancie, ako vyplýva z odôvodnenia, na tieto e- maily vôbec neprihliadol (rozsudok ich nikde nespomína), pričom práve z nich je zrejmé následné chovanie žalovanej vo vzťahu k oprávnenosti žalovanej čiastky na strane žalobcu. V tomto smere súd, vďaka nezohľadneniu týchto emailov, dospel k nesprávnym skutkovým záverom a rozsudok trpí aj vadou nedostatočného odôvodnenia, keďže nie je zrejmé, ako sa týmito dôkazmi súd vysporiadal. Aj keď sa súd nemusí zaoberať každým dôkazom, ktorý bol vykonaný, tu sa jedná o dôkazy, na ktoré opätovne poukazoval žalobca a prostredníctvom ktorých aj preukazoval svoj nárok, a preto ako súčasť reakcie súdu na hlavnú argumentáciu žalobcu by sa zhodnotenie týchto e-mailov súdom malo v odôvodnení objaviť. Žalobca má za to, že predložil súdu prvej inštancie dostatok priamych aj nepriamych dôkazov, ktoré existenciu dohody účastníkov o odmene žalobcu, pri prevzatí zastupovania, preukazujú. Ide najmä o nasledovné dôkazy - emailovú komunikáciu medzi žalobcom a žalovanou od 31.05.2012 do januára 2013 je zrejmé, že žalobkyňa vyúčtovanie nenamietala, ani v náznaku výšku nespochybňovala, nikdy nenamietala výšku tarifnej odmeny, či celkovú výšku, ani len v náznaku nedala najavo, že by sa so žalobcom na niečom takom nedohodli. Následne žalobkyňa, ako je zrejmé z ďalšej komunikácie, sumu splácala. Tieto dôkazy sú len nepriamymi dôkazmi, avšak v takej dôkaznej situácii, ako vznikla v tomto spore, musí súd vyhodnotiť priame aj nepriame dôkazy. Súd v rámci rozsudku len uvádza, že to, že žalobkyňa nenamietala, nie je dôvodom na priznanie žalovaného nároku, pretože žalovaná nemá právne vzdelanie a nemusela poznať § 18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z. z. S týmto by bolo možné súhlasiť z hľadiska právneho záveru, ale z hľadiska skutkového hodnotenia je skutočnosť, že žalovaná vyúčtovanie nenamietala dôkazom o tom, že sa s ním stotožnila a ona nielenže ho nenamietala, ale ako je zrejmé z dôkazov, aj platila. A preto žalobca uvádza, že súd túto skutočnosť a dôkazy mal zohľadniť najprv z pohľadu skutkového stavu a skutkovej otázky, či žalovaná vedela o výške odmeny alebo nie, čo neurobil. Z predmetných dôkazov vznikajú totiž viaceré skutkové nejasnosti, na ktoré by súd mal hľadať odpoveď, pokiaľ chce rozhodovať v súlade so zásadou spravodlivosti vyjadrenou v čl. 2 CSP. Žalobca zdôraznil, že z emailovej komunikácie medzi stranami sporu, ktorá je súčasťou súdneho spisu, tiež vyplýva, že žalovaná reklamovala nízku výšku odmeny žalobcu pri jej uplatňovaní, ako náhrady trov v konaní na Okresnom súde Bratislava V, sp. zn. 41 C 117/2008 (viď email zo dňa 19. a 21. januára 2015). Žalobca žalovanej poslal opravené uplatnenie trov svojej odmeny za úkony, pričom žalovaná nárok na jeho odmenu akceptovala tak, že ho uplatnila v uvedenom konaní. Navyše Okresný súd Bratislava V o tomto nároku žalovanej aj formálne rozhodol tak, že ho žalovanej ako žalobkyni v uvedenom spore priznal. Pokiaľ súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozsudku uvádza, že nie je podstatné, ako sa chová žalovaná v konaní vedenom pod sp.zn. 41C/117/2008 vo vzťahu k uplatňovanému nároku na náhradu trov konania aj za úkony, kde v tomto konaní tvrdí, že žalobcovi nepatria, nie je možné s ním súhlasiť. Nie je podstatné, že ide o neprávoplatné rozhodnutie, ale ide o priamy dôkaz, ktorý osvedčuje tvrdenia a argumentáciu žalobcu, že žalovaná bola poučená o výške tarifnej odmeny pri uzatváraní plnej moci, pretože svojím návrhom na uplatnenie tohto nároku na Okresnom súde Bratislava V de facto a de jure vyjadrila, že jej tento nárok ako dôvodný a zákonný prislúcha - teda, že boli splnené všetky zákonné podmienky na jeho priznanie, vrátane informácie o výške tarifnej odmeny požadovanej aj ustanovením § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. Žalobca jej právnu pomoc poskytol a za to mu patrí odmena, bez ohľadu na rozhodnutie súdu. Z preukázaného konania žalovanej možno vykonať logicky nezvratný a objektívny skutkový záver, že boli splnené všetky zákonné predpoklady na uplatnenie nároku žalobcu v tomto spore a napokon aj na jeho priznanie. V opačnom prípade by žalovaná musela na Okresnom súde Bratislava V uplatňovať rovnaké námietky, ako uplatňuje v tomto konaní, teda musela by oznámiť Okresnému súdu Bratislava V, že neuplatňuje nárok na odmenu žalobcu, pretože on nemá na túto odmenu právo a uviesť dôvody uvádzané v tomto konaní vedenom pod sp.zn. 7C/370/2015. Je predsa právne neobhájiteľné, aby žalovaná v jednom súdnom konaní uplatňovala nárok náhradu trov právneho zastúpenia ako nárok, ktorý jej náleží a vznikol, a v inom konaní, ktorého predmetom je rovnaký nárok, tvrdila, že ho neuznáva, pretože nie sú splnené zákonné podmienky na jeho priznanie. Vzhľadom na povahu uvedenej skutočnosti, podľa názoru žalobcu, ide o priamy dôkaz dosvedčujúci dôvodnosť nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní. Logiku týchto úvah žalobca odôvodňuje aj modelom právnych vzťahov, keď žalobca nemá možnosť ovplyvňovať alebo získavať informácie o stave konania, v ktorom žalovanú zastupoval na Okresnom súde Bratislava V, takže môže nastať kuriózny stav, kedy žalovanej budú trovy právneho zastúpenia za úkony vykonané žalobcom priznané, ako dôvodné a v tomto konaní vedenom pod sp.zn. 7C/370/2015 nebude žalobcovi nárok na jeho odmenu priznaný, pretože dôvodnosť nároku žalovaná popiera. Inými slovami, zjednodušene povedané, natíska sa otázka, ako mohol súd prvej inštancie uveriť žalovanej v tomto konaní, že žalobca nesplnil zákonné predpoklady na priznanie nároku, keď v inom konaní tá istá osoba dokonca po reklamácii výšky identického nároku, paradoxne ako podhodnoteného, tento nárok uplatnila ako zákonný - uplatnením deklarovala fakt, že boli splnené všetky zákonné podmienky na jeho priznanie - teda de jure aj to, že žalobca ju informoval o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu. Odvolateľ vyššie uvedenou argumentáciou netvrdí, že súd prvej inštancie by mal byť viazaný právnym názorom alebo rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V, avšak tvrdí iba to, že vyššie uvedená argumentácia je priamy dôkaz o tom, že žalovaná bola informovaná žalobcom o výške tarifnej odmeny za zastupovanie, pretože v opačnom prípade, by nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za úkony vykonané žalobcom nemohla v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V uplatňovať a nemohli by jej byť priznané. Takisto je nelogické a nepodložené resp. účelové tvrdenie žalovanej, že žalobca nevykonal jej zastupovanie s odbornou starostlivosťou. Nekonkretizovala, v čom spočíva deficit odbornej starostlivosti. Napokon túto argumentáciu vylučuje rozsudok Okresného súdu Bratislava V, v ktorom spore bola žalovaná úspešná a boli priznané aj trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie sa k tomuto dvojakému správaniu žalovanej v rozsudku vôbec nevyjadril a nijako ho neskúmal, a aj preto skutkové závery opísané v rozsudku neobstoja. Žalobca má za to, že rozsudok obsahuje len veľmi zjednodušené skutkové hodnotenie veci a z tohto vyvodené nesprávne skutkové závery, keď sa uspokojil s tým, že neexistuje priamy dôkaz o tom, že žalovaná vedela o výške odmeny, ale už neprihliadol na všetky aj nepriame dôkazy v súvislostiach. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že výška odmeny, ktorá bola žalovanej známa je v sume 220,77 € za tarifný úkon, avšak nezohľadnil ten fakt, že žalobca odkazoval vo vyúčtovaní aj na rozhodnutie OS BA II č.k. 41C/117/2008-134 (založený v spise ako dôkaz), kde bola hodnota tarifného úkonu vo výške 370,11 € bez DPH. Túto skutočnosť súd prvej inštancie úplne opomenul pri hodnotení, čím dospel k nesprávnemu záveru o tom, aká je výška tarifnej odmeny, o ktorej vedela žalovaná. Súd prvej inštancie v rámci rozsudku taktiež uviedol, že pokiaľ by aj boli v konaní vedenom pod sp.zn. 41C/117/2008 žalovanej trovy priznané, nič nenasvedčuje tomu, že si ich má záujem ponechať. Súd však nevzal do úvahy jednu právnu skutočnosť a to, že pokiaľ je vydané rozhodnutie v znení rozsudku, t.j. že žalobcovi súd zamietne jeho nárok, tak žalobca už nebude mať možnosť si svoj nárok voči žalovanej uplatniť, bez ohľadu na to, že žalovanej bude náhrada trov v konaní vedenom pod sp.zn. 41C/117/2008 priznaná aj za úkony žalobcu. Ak žalovaná náhradu trov získa, v dôsledku rozhodnutia v znení rozsudku, žalovanej peniaze zostanú a to len z dôvodu, že v jednom konaní žalovaná používa tvrdenia o tom, že jej náhrada patrí aj za úkony, kde voči žalovanému ich ona sama neakceptuje. Žalobca má za to, že súd musí pri rozhodovaní brať ohľad aj na celkové dôsledky svojich rozhodnutí, najmä v situáciách, ako je táto, že o identickom nároku rozhodujú dva súdy, aj keď z rôznych pohľadov (v tomto konaní, ako nárok žalovaného, titulom nároku na odmenu a v súdnom spore vedenom pod sp.zn. 41C/117/2008 ako nárok žalovanej, titulom nároku na náhradu trov konania). Tieto rozhodnutia by mali byť v zhode, inak nemôžeme hovoriť o spravodlivosti. Zároveň rozsudok môže do budúcnosti spôsobiť stav, kde žalobkyni zostanú peňažné prostriedky získané na úkor žalobcu, ktorý sa ich však nebude môcť domáhať, čo nie je v súlade s princípom právnej istoty a spravodlivosti, ku ktorej by rozhodovanie súdov malo smerovať. Rozsudok tak obsahuje nesprávne právne zhodnotenie v tejto časti a tiež má vadu smerujúcu k nesprávnemu rozhodnutiu. Žalobca v rámci svojho odvolania poukázal na to, ž súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 3.149,72 €, s odôvodnením uvádzaným v rámci rozsudku z dôvodu, že suma prináležiaca žalobcovi titulom odmeny je vo výške 1.545,39 €, ktorú mu už žalovaná uhradila. Žalobca uplatnil sumu 3.149,72 €, titulom odmeny za právne služby a tiež titulom nároku na náhradu, podľa §16 ods. 3 zák. č. 655/2004 Z.z., pričom odmena aj náhrada je zaťažená aj daňou z pridanej hodnoty. Zároveň, pokiaľ súd vychádzal z toho, že advokát má vedieť svoju odmenu, bez ohľadu na stav priznania náhrady trov konania v spore vedenom pod sp.zn. 41C/117/2008, potom sa mal súd pridŕžať počtu úkonov vo vyúčtovaní žalobcu z roku 2013 a akceptovať aj tie, pri ktorých súd v konaní vedenom pod sp.zn. 41C/117/2008 trovy nepriznal. Na jednej strane tak súd odôvodňuje svoje rozhodnutie tým, že stav priznania trov v konaní pod sp.zn. 41C/117/2008 nie je podstatný pre výšku odmeny, ale na druhej strane už prihliada na nepriznané úkony aj v konaní pod sp.zn. 41C/117/2008. Tento postup súdu je zmätočný a jeho úvahy si tak vzájomne odporujú. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd pri rátaní bral do úvahy len nárok na odmenu bez DPH a bez náhrad. Pokiaľ by sa aj žalobca stotožnil s inými argumentmi súdu uvedenými v odôvodnení, tak potom správny výpočet odmeny by mal byť- súdom akceptovaných 7 úkonov vo výške tarifnej odmeny súdom akceptovanej t.j. 220,77 € bez DPH = 1.545,32 € bez DPH, t.j. s DPH 1.854,26 €. Pokiaľ by súd vychádzal zo svojej vlastnej argumentácie o tom, že na výšku odmeny nemá vplyv, ako sú priznané trovy v konaní pod sp.zn. 4C 117/2008, potom musí byť zohľadnený aj úkon žalovaného zo dňa 01.06.2012 a odmena by mala byť vo výške: 8 x 220,77 € = 1.766,16 € bez DPH a k tomu DPH t.j. 2.119,39 €. Žalobca uviedol, že podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. je zrejmé, že náhrada advokátovi patrí aj bez existencie osobitnej dohody. Podľa § 18 ods. 4 vyhl. 586/2003 Z.z., na ktorý sa odvolávala žalovaná, a prostredníctvom ktorého súd odôvodnil zamietnutie žaloby, hovorí len o odmene, nehovorí nič o náhrade, a preto vo vzťahu k náhrade ho nie je možné akceptovať. Na základe tohto žalobcovi prináleží náhrada za každý úkon právnej pomoci spomenutý v jeho vyúčtovaniach, t. j. celkovo: 3 x po 6,31 € (2008), 4 x po 6,95 € (2009), 2 x po 7,41 € (2011), 6 x po 7,63 € (2012), spolu bez DPH 107,33 €, takže suma s DPH je 128,80 €. Žalobca má za to, že ak by akceptoval argumentáciu súdu k otázke nároku žalobcu na odmenu, potom by odmena a náhrada pre žalobcu mala byť vo výške 2.119,39 € + 128,80 €= 2.248,19 €, a nie len suma 1.545,39 €, ako uvádza súd v rozsudku. V tejto časti rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a s prihliadnutím na opomenutie náhrady aj z nesprávne zisteného skutkového stavu na základe predložených dôkazov. V závere žalobca poukázal na skutočnosť, že súdu bola ako dôkaz predložená celková mailová korešpondencia medzi žalobcom a žalobkyňou. Vo vzťahu k týmto dokumentom súd dôkazy nevykonal ani na pojednávaniach, ani v rozsudku neuviedol prečo neboli vykonané. Napriek tomu je v rozsudku uvedený skutkový záver o nepreukázaní splnenia informačnej povinnosti žalobcu voči žalovanej. Vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku zaoberajúceho sa priznaním náhrady trov konania nie je možné súhlasiť s argumentáciou súdu prvej inštancie, ohľadne zavinenia zastavenia konania v časti 2.534,71 €. V rámci rozsudku súd pripisuje vinu žalobcovi s odôvodnením, že tento mal poznať výšku svojej odmeny. Žalobca má za to, odmena bola dohodnutá ako tarifná odmena, ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, žalobca si vyúčtoval svoju odmenu ešte v máji 2012, kde stanovil aj výšku tarifného úkonu, až v dôsledku reklamácie vyúčtovania, kde sama žalovaná žiadala o úpravu vyúčtovania s výškou tarifného úkonu v sume 370,11 € bez DPH, dané žalobca vykonal. Žalobca predpokladal, že tieto trovy uplatní žalovaná aj v súdnom konaní pod sp.zn. 41C/117/2008, a že jej budú priznané. Ako sa neskôr ukázalo súd v konaní sp.zn. 41C/117/2008 priznal nižšiu náhradu trov konania, zohľadňujúc nižšiu hodnoty predmetu sporu, takže aj trovy vypočítané ďalším advokátom neboli správne a súd ich určil inak. Dokonca, ani súdy v konaní vedenom pod sp.zn. 41C 117/2008 neurčili hodnotu tarifného úkonu zhodne, súd prvej inštancie v prvom rozhodnutí určil tarif vo výške 370,11 €, a tak priznal náhradu trov konania, v ďalšom svojom rozhodnutí súd prvej inštancie už vychádzal z inej hodnoty tarifného úkonu. Je zrejmé, že suma tarifného úkonu sa vyvíjala s prihliadnutím na určenie hodnoty veci. S prihliadnutím na tieto skutočnosti možno ťažko pričítať na ťarchu len žalobcu, že žaloval najprv sumu vychádzajúc z hodnoty tarifného úkonu, ktorý bol akceptovaný aj súdom v konaní pod sp.zn. 41C/117/2008 v prvom rozsudku. Výšku priznaných trov v konaní pod sp.zn. 41C/117/2008 priznaných na základe druhého rozsudku Okresného súdu Bratislava V sa žalobca dozvedel až počas tohto konania. Pokiaľ súd uviedol, že advokát mal poznať výšku svojej odmeny, nezohľadnil fakt, že výška tarifnej odmeny sa odvíjala od hodnoty veci v spore vedenom pod sp.zn. 41C/117/2008 a žalobca nemal od vypovedania plnej moci k nemu prístup. Faktom je, že záujmom žalobcu vždy bolo a je dostať od žalovanej toľko, koľko jej súd prizná v konaní vedenom pod sp.zn. 41C 117/2008 za úkony, pri ktorých ju zastupoval. Svedčí o tom aj fakt, že pri čiastočnom späťvzatí zohľadnil aj úkony, pri ktorých súd náhradu trov nepriznal a vo vzťahu k nim si odmenu neuplatňuje. V tejto veci treba pri hodnotení toho, kto spôsobil zastavenie konania, brať do úvahy aj správanie žalovanej, prihliadnuť na fakt, že ona spôsobila svojím konaním navýšenie odmeny a tiež o stave veci žalobcu neinformovala. Je tu tak daný priestor, aby súd v časti o zastavení konania postupoval podľa § 257 CSP, pretože situáciu v spore spôsobila aj žalovaná svojím konaním ešte pre jeho vznikom. V tejto časti tak súd nedostatočne vyhodnotil skutkový stav aj z hľadiska možnej aplikácie § 257 CSP a reálneho zavinenia späťvzatia a tiež urobil nesprávne právne závery k tejto otázke. Čo sa týka zvyšku sporu, tam s prihliadnutím na toto odvolanie vo veci samej, žiada žalobca trovy priznať v 100% výške jemu. Žalobca má za to, že odvolanie je odôvodnené v súlade s § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h). Žalobca navrhuje odvolaciemu súdu, aby bol rozsudok v napadnutej časti zmenený tak, že odvolací súd vyhovie žalobnému návrhu žalobcu a prizná mu náhradu trov konania v plnej výške. Súčasne žalobca požiadal v rámci odvolacieho konania o vykonanie nových dôkazov v zmysle ust. § 384 ods. 3 v spojení s ust. § 366 písm. d/ CSP a doplnil dokazovanie o rozhodnutia súdov vo veci vedenej na OS Bratislava V sp.zn. 41 C 117/2008, nakoľko sa jedná o rozhodnutia, ktoré neexistovali v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 7C/370/2015-376 IČS:1215221628 zo dňa 18.01.2017, ale s prihliadnutím na argumentáciu aj v tomto odvolaní majú vplyv na posudzovanie nárokov žalobcu. 15. Žalovaná sa vyjadrila k odvolaniu a uviedla, že nie je jej známe, na základe čoho si žalobca uplatňuje vôbec svoj nárok, raz tvrdí, že na základe zmluvy, trovy, ktoré však požaduje od nej si v podanom návrhu vyčíslil na základe neprávoplatného rozsudku. Na súdnom pojednávaní nevedel žalobca vysvetliť, kedy a najmä v akej výške ju oboznámil so sumou za jeden úkon, zamotával sa vo vlastných tvrdeniach, ktoré si vzájomne odporovali. Aby sa vyhol ďalšiemu dokazovaniu a otázkam, na ďalšie dve pojednávania už žalobca radšej neprišiel. Žalovaná uviedla, že vyúčtovanie žalobcu namietala celkovo 2x, a to listami zo 14.06.2013 a 06.08.2015. Ani na jeden tento list žalobca nereagoval. Žalovaná uviedla, že pokiaľ by boli úmysly žalobcu také čestné, ako sa snaží navodiť, odpísal by žalovanej, že na sumu úkonu vo výške 370,11 € nemá nárok, keďže sa tak jednoducho nedohodli. Jediný, kto sa tu chce obohatiť je žalobca, a to paradoxne na úkor žalovanej, svojej bývalej klientky. Zároveň je dôležité poukázať aj na fakt, že žalobca vykonával zastupovanie pred OS BA V s takou odbornosťou, že jej návrh bol zamietnutý, t.j. súdne konanie prehrala. To, že v konaní bola nakoniec úspešná nemožno v žiadnom prípade označiť ako úspech žalobcu. Navyše protistrana v konaní vedenom na OS BA V listom, ktorý je súčasťou spisu vedenom pod sp.zn. 41C/117/2008 priznala, že sa stýkala so žalobcom ako právnym zástupcom žalovanej. Takéto konanie žalobcu je podľa žalovanej nielen neetické, ale najmä poľutovaniahodné. Žalovaná poukázala na to, že tak, ako to uviedol súd prvej inštancie vo svojom rozsudku, na pojednávaní prejavila dobrú vôľu s tým, že žalobcovi v prípade úspechu v konaní vedenom pod sp.zn. 41C 117/2008 postúpi pohľadávku týkajúcu sa jeho trov právneho zastúpenia, aby si mohol svoju odmenu vymôcť od neúspešnej strany. Žalobca však s týmto jej návrhom nesúhlasil a žiadal ich úhradu ihneď a od nej. Aj to svedčí o jeho úmysle sa čo najjednoduchšie dostať k trovám, ktoré by žalovanej v konečnom dôsledku ani nemuseli byť priznané. Poľahky teda môže nastať situácia, že súd rozhodne o výške trov, ktoré žalovaná ani reálne nedostane a situácia sa zopakuje tento krát v opačnom garde. Žalovaná nerozumie tomu, prečo ju žalobca oboznámil so sumou za úkon vo výške 220,77 €, a preto nevie z akého dôvodu požaduje od nej, aby mu hradila sumu za úkon vo výške 370,11 €. Má za to, že na súdnom pojednávaní bolo preukázané, že žalobca si svoju informačnú povinnosť nesplnil a neoboznámil ju s výškou sumy za jeden úkon. Žalovaná uviedla, že žalobca sa vôbec nezaujímal, aká bola vlastne konečná výška trov, ktoré súd v konaní pod sp.zn. 41C 117/2008 žalovanej vôbec priznal, a to aj napriek tomu, že na jeho výzvu na dobrovoľné splnenie záväzku zo dňa 24.07.2015 reagovala listom dňa 06.08.2015 s tým, že so zaslaným vyúčtovaním nesúhlasí. Záverom poukázala na účelové a zjavne premyslené klamstvo navrhovateľa na súdnom pojednávaní na OS BA II. zo dňa 23.05.2016, kde na strane 2 zápisnice žalobca uviedol vo svojej výpovedi, že hodnota 1 úkonu žalovanej bola oznámená po tom, čo bola zistená reálna hodnota vozidla, teda v roku 2009. Tu sa žalobca podľa žalovanej úplne sám usvedčil z klamstva, nakoľko posudok, na ktorý sa odvoláva, v ktorom sa zistila reálna hodnota vozidla bol vypracovaný až v koncom roka 2010, konkrétne 11.10.2010. Z toho logicky vyplýva, že navrhovateľ žalovanej nemohol v žiadnom prípade oznámiť hodnotu úkonu v roku 2009. Má za to, žalobca do dnešného dňa nedoložil žiadny dôkaz, ktorým by preukázal, že počas poskytovania právnej pomoci, po platnosti novely zákona o advokácii, splnil svoju informačnú povinnosť voči žalovanej, svojej vtedajšej klientke a informoval ju o hodnote úkonu. Práve naopak. O tom, že takúto povinnosť má sa žalobca zjavne dozvedel až z odporu voči platobného rozkazu. Žalobca poskytol protichodné a rozporuplné vyjadrenia a produkoval dôkazy, ktoré si navzájom odporovali a usvedčovali ho z toho, že vôbec o tejto svojej povinnosti netušil. Žalovaná má za to, že okrem iného preukázala, že žalobca jej neposkytoval riadne a v zmysle predpisov právnu pomoc, ale nakoľko advokát nesplnil ani základnú informačnú povinnosť voči svojmu klientovi, a preto súd nevidel dôvod pokračovať v dokazovaní. Žalovaná uviedla, že v odvolaní žalobca neprináša nič nové, len recykluje svoje vyjadrenia, s ktorými sa už súd vysporiadal v odôvodnení. Žalobca žiada o pripojenie rozhodnutí z konania vedeného pod sp. zn. 41C/117/2008 uvádzajúc, že ide o nové dôkazy, ktoré mu neboli známe. Je to klamstvo. Súd spis vedený pod sp.zn. 41C/117/2008 pripojil a vyzval strany na označenie dôkazov. Žalobca túto výzvu ignoroval, žalovaná dôkazy označila a súd prvej inštancie s predmetnými rozsudkami pracoval. Aké ďalšie tajomné rozhodnutia má žalobca na mysli, nie je zrejmé, nakoľko ich nekonkretizuje. Rovnako ako je zmätočná táto časť odvolania žalobcu, ktorý označuje za nové dôkazy rozhodnutia, ktoré sa nachádzajú v spise, tak je zmätočná aj argumentácia žalobcu v žalobe týkajúca sa podstatných náležitostí žaloby, a to aktívna legitimácia, právny nárok a výška nároku. Ani jednu z týchto podstatných častí žaloby žalobca dôkazmi nepreukázal a ku každej produkoval vzájomne odporujúce dôkazy a tvrdenia. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že má nárok na náhradu hotových výdavkov a že súd túto skutočnosť opomenul, nemožno mu dať za pravdu. Paušálna náhrada hotových výdavkov je súčasťou dohody o odmene a v prípade súdneho konania súčasťou trov. Ak nemá nárok žalobca, pre nesplnenie zákonných podmienok na odmenu, nemôže mať nárok ani na paušálnu náhradu hotových výdavkov. Žalobca ani v odvolaní právne nevyargumentoval a dôkazmi nepodložil z akého právneho vzťahu, či si nárokuje práve sumu trov uvedenú v neprávoplatnom rozsudku Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 41C/117/2008. Tento rozsudok je neprávoplatný, t.z. v tejto chvíli nepredstavuje žiadny právny nárok ani žalobcu ani žalovanej. Zároveň je v tomto rozsudku uvedené, že trovy sa priznávajú žalovanej. Presne v zmysle zákona. Advokát je povinný preukázať, že má s klientom dohodu o odmene. Žalobca žiadnu nepredložil a nebol ani schopný predložiť vlastnú predstavu o tom, aká táto dohoda mala byť. V podaní žalobcu nemá advokát voči klientovi žiadne povinnosti, len práva a je to práve klient, ktorý má advokáta upozorňovať na chyby a nedostatky jeho práce. Tento postoj žalobcu je smutným svedectvom o nedodržiavaní povinnosti advokáta voči klientovi a o neznalosti povinností advokáta vo vzťahu ku klientovi, ako odborných, tak etických. Je absurdné aby advokát hrubo zneužijúc svoje vzdelanie, odborné vedomosti a prevahu voči klientovi, dával mu za vinu, že klient sa spoľahol na jeho čestnosť a odbornosť. Žalobca v podstate tvrdí, že žalovaná ako klientka mala vedieť, že on advokát porušuje zákon. To je absurdita. Žalobca ani v odvolaní nevysvetlil prečo nepodal žalovanej v čase, keď bola jeho klientkou vyúčtovanie svojich služieb, ktoré by klientka nerozporovala a taktiež nevysvetlil, prečo vyúčtovanie podal až takmer dva roky po tom, čo ukončil zastupovanie žalovanej, a to nie zo svojho popudu ale na žiadosť žalovanej, ktorej túto povinnosť uložil súd. Je pozoruhodné, že žalobcovi nechýbali trovy viac ako rok a sedem mesiacov, nakoľko ich vôbec nevyčíslil a po ukončení neúspešného zastupovania /nakoľko spor prehral/, vôbec nežiadal, po tom, čo jeho vyúčtovanie odmietla, od žalovanej žiadne peniaze. A zrazu po tom, čo jeho bývalá klientka na žiadosť súdu požiadala žalobcu o vyčíslenie jeho neúspešnej práce, zrazu si žalobca spomenul, že má nárok na trovy za svoju prácu. Je to mimoriadne podivné správanie sa advokáta, ktorý po strate klienta z dôvodu nespokojnosti s jeho prácou, peniaze nežiada, ale náhle si spomenul, po tom, čo prípad dovedie do úspešného konca iný advokát, že má na peniaze nárok. Na základe vyššie uvedeného je žalovaná toho názoru, že okresný súd riadne a dostatočne zistil skutkový stav, vyvodil z neho správne právny stav a na základe týchto skutočností rozhodol v zmysle zákona. Navrhla odvolanie ako neodôvodnené a neopodstatnené v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanej náhradu trov odvolacieho konania. 16. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovanej a uviedol, tam kde žalovaná tvrdí, že sa sám žalobca usvedčil z klamstva, žalovaný na dotknutom pojednávaní výslovne uviedol: cit podľa zápisnice: „...tarifnú odmenu z hodnoty vozidla, pričom táto odmena bola upravená po tom, čo sa zistila reálna hodnota vozidla, podľa znaleckého posudku...." teda nie, ako sa snaží žalovaná uvádzať, že žalobca tvrdil, že prvotne určil tarif podľa znaleckého posudku už v roku 2009. K veci samej opäť zdôraznil, že žalovaná si protirečí v tom, že na jednej strane tvrdí, že žalobca pre nesplnenie oznamovacej povinnosti o výške odmeny nemá nárok na žiadnu odmenu a na druhej strane ústami svojho právneho zástupcu argumentuje tým, že doposiaľ vyplatená časť odmeny v sume 1.550 € je za výkony M.. Z.zka je odmenou dostatočnou a viac si nezaslúži a podobne, a zároveň si plnú náhradu trov uplatní v konaní. Špekulácie žalovanej o dôvodoch neúčasti žalobcu v bode 2 vyjadrenia, ktorý je advokátom, s prihliadnutím na fakt, že bol žalobca ústami právnej zástupkyne vždy ospravedlnený z dôvodov iných pojednávaní, či vyšetrovacích úkonov, na ktorých sa ako advokát musel zúčastniť, je skutočne nadbytočná. Žalovaná taktiež uviedla, že žalobca si uplatňuje sumu 370,11 € ako tarif za úkon právnej pomoci, čo nie je pravda, s prihliadnutím na späťvzatie žaloby, na tabuľku priloženú k odvolaniu, ako aj sumy uvádzané v odvolaní. K problematike náhrady trov konania - žalobca nesúhlasí so žalovanou, pokiaľ uvádza, že náhrada trov je súčasťou dohody o odmene, pretože tento záver je v rozpore so samotným ustanovením §16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z., kde je výslovne uvedené, že na túto sumu má advokát nárok, aj keď sa na náhrade s klientom osobitne nedohodol t.j. k vzniku nároku na náhradu sa nevyžaduje žiadna dohoda s klientom. Žalobca tak zotrváva na vyjadreniach v odvolaní. Dôvody podania žaloby až v roku 2015 žalobca vysvetlil počas konania, žalobu podal z dôvodu, aby sa mu nárok nepremlčal. V ostatnom zotrváva na argumentácii uvedenej v odvolaní. 17. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem,) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie bude potrebné čiastočne zmeniť (§ 388 CSP) a čiastočne potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP). Napriek tomu, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne zmenil, nebolo potrebné nariadiť v predmetnej veci pojednávanie z dôvodu, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, avšak čiastočnú zmenu rozsudku bolo potrebné vykonať iba v dôsledku sčítacej chyby súdu prvej inštancie. Podľa § 384 ods. 1 CSP, ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. Podľa § 385 ods.1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Keďže v tomto prípade súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, pričom zmena rozsudku je odôvodnená výlučne v dôsledku sčítania jednotlivých súm za úkony právnej pomoci a k tomu prislúchajúcich režijných paušálov, odvolací súd nepovažoval za potrebné zopakovať dokazovanie, a preto rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.04.2020 (§ 378 C.s.p., § 219 ods. 3 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli žalobca, právny zástupca žalobcu, žalovaná, právny zástupca žalovanej upovedomení zákonným spôsobom. 18. Podľa § 18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii účinného od 01.09.2009 advokát je povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. To neplatí v prípade, ak je potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne. 19. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd udáva, že predmetom odvolacieho prieskumu bolo posúdenie, či ustanovenie § 18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii účinného od 01.09.2009 je možné na daný právny vzťah medzi stranami sporu použiť. Tak, ako už uviedol súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozsudku je nepochybné, že sporové strany uzatvorili dohodu o poskytovaní právnych služieb, aj keď len v ústnej forme, o čom svedčí písomné plnomocenstvo, ktoré žalovaná udelila žalobcovi dňa 04.06.2008. Žalobca žalovanej poskytoval právne služby, čo vyplýva jednak zo spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 41C 117/2008, ako aj z e-mailovej komunikácie medzi sporovými stranami. V danom prípade bolo potrebné sa stotožniť s výkladom súdu prvej inštancie týkajúceho sa aplikácie ustanovenia § 18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii účinného od 01.09.2009, podľa ktorého toto ustanovenie má slúžiť na ochranu klienta ako spotrebiteľa, nakoľko predmetná zmluva je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou. Tak ako zdôraznil súd prvej inštancie je zrejmé, že aj keď k tomuto ustanoveniu nie sú v zákone prechodné ustanovenia, už z jeho doslovného znenia (advokát je povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu) je zrejmé, že je aplikovateľné v akomkoľvek štádiu poskytovania právnych služieb, nakoľko sa vzťahuje na každý úkon právnej služby (ktorý bude vykonaný po účinnosti tohto ustanovenia). V dôsledku uvedeného, odvolací súd rozdelil úkony právnej pomoci realizované žalobcom v prospech žalovanej na tri skupiny. 20. Prvú skupinu tvoria úkony právnej pomoci realizované žalobcom od prevzatia právneho zastúpenia t.j. od 04.06.2008 (t.j. od uzavretia ústnej zmluvy o právnej pomoci) do novely zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, ktorou bolo doplnené ustanovenie § 18 ods. 4 citovaného zákona t.j. do 01.09.2009. Podľa názoru odvolacieho súdu na úkony žalobcu, ktoré poskytoval žalovanej v tomto období nie je možné použiť citované ustanovenie § 18 ods. 4 citovaného zákona, a preto za úkony právnej pomoci, ktoré žalobca v tomto období pre žalovanú vykonal, mu podľa názoru odvolacieho súdu v zhode so súdom prvej inštancie odmena + režijný paušál patrí. V tomto období žalobca pre žalobkyňu vykonal 4 úkony a to: 1) príprava a prevzatie dňa 04.06.2008, 2) pokus o zmier zo dňa 11.06.2008, 3) podanie žaloby dňa 11.09.2008, a 4) účasť na pojednávaní konanom dňa 20.04.2009. 21. Druhú skupinu tvoria úkony právnej pomoci poskytované žalobcom žalobkyni v období od 01.09.2009 do 31.05.2012 t.j. od účinnosti novely zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, ktorou bolo doplnené ustanovenie § 18 ods. 4 citovaného zákona do momentu, kedy žalobca oznámil žalovanej výšku odmeny za 1 úkon, pričom za tieto úkony právnej pomoci žalobcovi odmena nepatrí. Tieto skutočnosti rovnako vyhodnotil aj súd prvej inštancie a rovnako vyplynuli z pojednávania realizovaného na súde prvej inštancie dňa 12.12.2016 (č.l. 340). Súd prvej inštancie uzavrel ako nespornú skutočnosť, že žalovanej bola emailom dňa 31.05.2012 oznámená výška odmeny právneho úkonu v sume 220,77 €, kedy jej žalobca zaslal aj vyúčtovanie odmeny za zastupovanie v rozsahu 7 úkonov právnej pomoci + režijný paušál ( č.l. 175). Odvolací súd bol zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že žalobcovi za úkony právnej pomoci vykonané pre žalovanú v čase od 01.09.2009 do 31.05.2012 t.j. za 7 úkonov právnej pomoci odmena nepatrí. Mal za to, že žalovaná ako osoba, ktorá nemá právnické vzdelanie, a ako spotrebiteľ nemusela mať vedomosť o ustanovení 18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii účinného od 01.09.2009, pričom toto ustanovenie nevyžaduje aktivitu (námietku) zo strany klienta a následok (že odmena advokátovi nepatrí) nastáva priamo zo zákona. Odvolací súd iba dopĺňa, že predmetné ustanovenie je koncipované tak, že ak si advokát túto informačnú povinnosť nesplní a poskytne právny úkon (úkon právnej pomoci), zanikne mu zo zákona právo na odmenu za úkon tejto právnej služby. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca v tomto prípade v čase od 01.09.2009 do 31.05.2012 žalovanej hodnotu úkonu právnej pomoci ešte pred jeho realizáciou neoznámil, a preto mu odmena za úkony vykonané v čase od 01.09.2009 do 31.05.2012 nepatrí. V tejto súvislosti žalobca v rámci odvolania namietol, že ak by aj pripustil uvedený výklad poukázal na to, že podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. je zrejmé, že náhrada advokátovi patrí aj bez existencie osobitnej dohody. Podľa § 18 ods. 4 zák.č. 586/2003 Z.z., na ktorý sa odvolávala žalovaná, a prostredníctvom ktorého súd odôvodnil zamietnutie žaloby, hovorí len o odmene, nehovorí nič o náhrade, a preto vo vzťahu k náhrade ho podľa názoru žalobcu nie je možné akceptovať. Na základe uvedeného má žalobca za to, že mu prináleží náhrada za každý úkon právnej pomoci spomenutý v jeho vyúčtovaniach, t. j. celkovo: 3 x po 6,31 € (2008), 4 x po 6,95 € (2009), 2 x po 7,41 € (2011), 6 x po 7,63 € (2012), spolu bez DPH 107,33 €, takže suma s DPH je 128,80 €. V tejto súvislosti odvolací uvádza, že ustanovenie § 18 ods. 4 zák.č. 586/2003 Z.z., je z hľadiska svojho charakteru sankciou, na základe ktorej advokátovi nárok na odmenu ako takú pri absencii informačnej povinnosti zo zákona nevznikne. To znamená, že ak by sme pripustili výklad, že advokátovi nevzniká nárok iba na odmenu za úkon právnej pomoci, ale nárok na zaplatenie režijných nákladov zostáva advokátovi zachovaný pri každom jednom vykonanom úkone, poprel by sa podľa názoru odvolacieho súdu zmysel predmetného ustanovenia § 18 ods. 4 citovaného zákona. Zmyslom režijného paušálu je, že ide o paušálnu úhradu režijných nákladov, pričom samotný režijný paušál sa viaže k úkonu právnej pomoci, nakoľko samostatne t.j. bez realizácie úkonu právnej pomoci nárok na neho nevzniká. Potom je potrebné uviesť, že pokiaľ advokát nemá nárok na úhradu odmeny za úkon právnej pomoci, napríklad aj prostredníctvom aplikácie ustanovenia § 18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii účinného od 01.09.2009, t.j. z dôvodu absencie informačnej povinnosti, nemôže mu podľa názoru odvolacieho súdu vzniknúť ani nárok na úhradu režijných nákladov, ako paušálnej položky viažucej sa k úkonu právnej pomoci. Zmyslom sankcie uvedenej v ustanovení § 18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii účinného od 01.09.2009 je totiž neplatiť vôbec t.j., či už odmenu za úkon právnej služby, alebo aj k nemu viažuci sa režijný paušál. Pri inom výklade sa potom stráca zmysel sankcie citovaného ustanovenia. Podľa názoru odvolacieho súdu má spotrebiteľ právo získať vedomosť o hodnote odmeny advokáta v celej jeho výške t.j. nielen o výške odmeny, ale aj o výške príslušného režijného paušálu viažuceho sa k nej, vrátane DPH. Iba pri takomto informovaní si spotrebiteľ môže vytvoriť reálnu predstavu, koľko ho bude zastupovanie skutočne stáť. Tomuto právu spotrebiteľa potom zodpovedá povinnosť dodávateľa tejto služby, oboznámiť slabšiu stranu zmluvného vzťahu s takto vyčíslenou výškou odmeny. Ak si túto svoju povinnosť nesplní, nepriznanie nároku na odmenu sa má týkať celkovej odmeny t.j. vrátane režijného paušálu a príslušnej sadzby DPH. Na základe uvedeného odvolací súd nárok žalobcu v tejto časti vzhliadol ako nedôvodný, a preto aj námietky žalobcu v tomto smere vyhodnotil ako nedôvodné. 22. Poslednú tretiu skupinu tvoria úkony právnej pomoci vykonané žalobcom pre žalovanú v čase od 31.05.2012 do 23.05.2013 t.j. od oznámenia výšky odmeny za úkon právnej pomoci, do ukončenia právneho zastupovania. Žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie uviedla, že hodnotu úkonu sa dozvedela dňa 31.05.2012, a preto má aj odvolací súd za to, že za všetky úkony právnej pomoci vykonané žalobcom pre žalovanú v tomto období, odmena spolu s režijným paušálom žalobcovi patrí. Žalobca pre žalovanú v danom čase vykonal 3 úkony právnej pomoci a to: 1) výsluch svedkov + vyjadrenie k veci zo dňa 01.06.2012, 2) účasť na pojednávaní konanom dňa 15.10.2012 v trvaní viac ako dve hodiny (za tento úkon právnej pomoci žalobcovi patrí vzhľadom na dĺžku trvania pojednávania dvojnásobok hodnoty úkonu) a 3) rozšírenie návrhu vo veci samej zo dňa 17.10.2012. K nároku na zaplatenie odmeny za vykonané úkony žalobcovi patrí aj príslušný režijný paušál stanovený podľa obdobia, kedy bol úkon právnej pomoci vykonaný a rovnako aj príslušná DPH. Na základe uvedeného odvolací súd vypočítal nárok žalobcu na zaplatenie na základe vyššie uvedeného odôvodnenia za 7 úkonov právnej pomoci: 23. Žalobca v rámci svojho odvolania namietol aj výšku odmeny, pričom poukázal na to, že odmena bola dohodnutá ako tarifná odmena. V odvolaní zdôraznil, že si vyúčtoval svoju odmenu ešte v máji 2012, kde stanovil aj výšku tarifného úkonu (220,77 €), pričom až v dôsledku reklamácie vyúčtovania, kde sama žalovaná žiadala o úpravu vyúčtovania s výškou tarifného úkonu v sume 370,11 € bez DPH vyúčtovanie upravil, s požadovanou hodnotou daného úkonu. Na základe uvedeného mu nie je zrejmé, prečo bola odmena za úkon právnej pomoci súdom prvej inštancie určená vo výške 220,77 € a nie vo výške požadovanej priamo žalovanou t.j. v sume 370,11 €. S uvedenými skutočnosťami sa už riadne v rámci svojho odôvodnenia vysporiadal súd prvej inštancie, ktorý uviedol, že pri určení výšky odmeny bolo potrebné vychádzať zo sumy 220,77 € za 1 úkon, nakoľko takúto výšku odmeny za 1 úkon oznámil žalobca žalovanej emailom dňa 31.05.2012. Je teda nepochybné, že pokaľ ide o tzv. tretiu skupinu úkonov vykonaných od 31.05.2012 t.j. od oznámenia výšky odmeny za úkon právnej pomoci do 23.05.2013 t.j. do ukončenia právneho zastúpenia, žalobca nemôže požadovať od žalovanej vyššiu odmenu za 1 úkon ako sumu 220,77 €, nakoľko takúto výšku odmeny za úkon právnej služby sám oznámil žalovanej ešte pred začatím týchto úkonov (§ 18 ods. 4 zák. o advokácii účinného od 01.09.2009). Pokiaľ však ide o takzvanú prvú skupinu úkonov t.j. úkony právnej pomoci realizované žalobcom od prevzatia právneho zastúpenia t.j. od 04.06.2008 (t.j. od uzavretia ústnej zmluvy o právnej pomoci) do novely zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, ktorou bolo doplnené ustanovenie § 18 ods. 4 citovaného zákona t.j. do 01.09.2009 ( t.j. 4 úkony právnej pomoci), na zaplatenie ktorých žalobcovi taktiež vznikol nárok, odvolací súd uvádza, že žalobca rovnako nemôže požadovať vyššiu odmenu ako sumu 220,77 € za 1 úkon. Medzi sporovými stranami nebolo totiž preukázané uzavretie inej dohody, ohľadom odmeny za poskytovanie právnych služieb. Tak ako už uviedol súd prvej inštancie skutočnosť, že žalobca oznámil emailom žalovanej dňa 31.05.2012 výšku odmeny za 1 úkon (220,77 €) a žalovaná ju akceptovala, bolo potrebné považovať za určitú konkludentnú dohodu o výške odmeny za 1 úkon (pri úkonoch, za ktoré žalobcovi odmena patrí), aj keď uzatvorenú až v priebehu zastupovania, ktorú žalobca nemôže jednostranne, bez súhlasu žalovanej meniť, aj keď sa neskôr ukázalo, že tarifná odmena za 1 úkon je vyššia, a to tým skôr, že ide o spotrebiteľskú zmluvu. V danom prípade t.j. v prípade možnej rozpornosti výšky odmeny za úkon právnej pomoci bolo potrebné zaujať výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, a teda výklad, ktorý určí nižšiu hodnotu odmeny za 1 úkon právnej pomoci t.j. sumu vo výške 220,77 €. Na tom nič nemení ani tá skutočnosť, že neskôr sama žalovaná žiadala v súvislosti s uplatnením trov v súdnom konaní, aby si žalobca vyúčtoval vyššiu odmenu, nakoľko túto svoju aktivitu realizovala až po skončení zastupovania. Z týchto dôvodov odvolací súd túto námietku žalobcu uvedenú v rámci podaného odvolania nevyhodnotil ako nedôvodnú. 24. Odmena za 1 úkon právnej pomoci predstavuje sumu vo výške 220,77 € ( t.j. podľa § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov účinná v čase realizácie právnych úkonov t.j. od 01.06.2010 do 30.06.2013, pričom žalobca vykonal nasledovné úkony: - príprava a prevzatie veci vrátane prvej konzultácie s klientom dňa 04.06.2008 (§ 10 ods. 1, a §14 ods.1, písm. a) vyhlášky) ........................................................................... 220,77 € - písomné podanie na súd - pokus o zmier zo dňa 11.06.2008 (§ 10 ods. 1, a § 14 ods.1, písm. b) vyhlášky)..................................................................................................... 220,77 € - písomné podanie na súd - podanie žaloby vo veci samej zo dňa 11.09.2008 (§ 10 ods. 1, a §14 ods.1 písm. b) vyhlášky)..................................................................................... 220,77 € - konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 20.04.2009 (§ 10 ods. 1, a § 14 ods.1, písm. c) vyhlášky) .................................................................................................................. 220,77 € - písomné podanie na súd - výsluch svedkov a vyjadrenie k veci dňa 01.06.2012 (§ 10 ods. 1, a § 14 ods.1, písm. b) vyhlášky)................................................................................. 220,77 € - konanie na súde - účasť na pojednávaní dňa 15.10.2012 (§ 10 ods. 1, a § 14 ods.1, písm. c) vyhlášky) pojednávania trvalo od 08.30 hod do 11.00 hod, a preto žalobcovi patrí odmena za každé dve začaté hodiny........................................................................2 x 220,77 € = 441,54 € - písomné podanie na súd - rozšírenie návrhu zo dňa 17.10.2012 (§ 10 ods. 1, a § 14 ods.1, písm. b) vyhlášky)...................................................................................................... 220,77 € Odmena spolu 1.766,16 € DPH 20% 353,23 € Spolu s DPH 2.119,39 € Režijné výdavky: Za obdobie od 04.06.2008 do 31.12.2008 režijné výdavky (v zmysle §16 ods. 3 vyhlášky) - 3x 6,31 € 18,93 € Za obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2009 režijné výdavky (v zmysle §16 ods. 3 vyhlášky) - 1x 6,95 EUR 6,95 € Za obdobie od 01.01.2012 do 11.12.2012 režijné výdavky (v zmysle §16 ods. 3 vyhlášky) - 3x 7,63 EUR 22,89 € Režijný paušál 48,77 € DPH 20% 9,75 € Spolu s DPH 58,52 € Odmena ................................................................................................... 2.119,39 € Režijný paušál .......................................................................................... 58,52 € Spolu .......................................................................................................2.177,91 € 25. Z dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že odmena za 1 úkon právnej pomoci bola medzi zmluvnými stranami stanovená vo výške určenej podľa tarifnej hodnoty ( § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov účinná v čase realizácie právnych úkonov t.j. od 01.06.2010 do 30.06.2013) za jeden úkon právnej pomoci. Žalovaná zaplatila žalobcovi na základe tejto zmluvy za zrealizované právne služby odmenu vo výške 1.550,- €, pričom podľa výpočtu odvolacieho súdu mala zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.177,91 €. Žalovanej teda zostáva žalobcovi uhradiť sumu vo výške 627,91 € (t.j. 2.177,91 € - 1.550,- €). Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie rozsahu tejto zamietajúcej časti zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 627,91 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 627,91 € od 20.01.2015 až zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, odvolací súd má za to, že žalobca mohol svoj nárok voči žalovanej prvý krát žiadať deň nasledujúci po ukončení zmluvného vzťahu, pričom zmluva bola zo strany žalovanej ukončená ku dňu 23.05.2013 keďže z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by sa žalobca so žalobkyňou dohodol na tom, že bude každý úkon právnej pomoci účtovať samostatne. Ak teda žalobca sám požaduje úrok z omeškania po doručení vyúčtovania t.j. odo dňa 20.01.2015, súd viazaný žalobným návrhom priznal žalobcovi z dlžnej sumy aj príslušný úrok z omeškania od 20.01.2015 vo výške 5,05 % ročne, stanovený v súlade s ustanovením § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 26. Žalobca v rámci odvolania uviedol, že je predsa právne neobhájiteľné, aby žalovaná v jednom súdnom konaní uplatňovala nárok na náhradu trov právneho zastúpenia ako nárok, ktorý jej náleží a vznikol a v inom konaní, ktorého predmetom je rovnaký nárok, tvrdila, že ho neuznáva, pretože nie sú splnené zákonné podmienky na jeho priznanie. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nevzal do úvahy jednu právnu skutočnosť a to, že pokiaľ je vydané rozhodnutie v znení rozsudku, t.j. že žalobcovi súd zamietne jeho nárok, tak žalobca už nebude mať možnosť si svoj nárok voči žalovanej uplatniť, bez ohľadu na to, že žalovanej bude náhrada trov v konaní vedenom pod sp.zn. 41C/117/2008 priznaná, aj za úkony žalobcu. Ak žalovaná náhradu trov konania získa, v dôsledku rozhodnutia v znení rozsudku, žalovanej peniaze zostanú a to len z dôvodu, že v jednom konaní žalovaná používa tvrdenia o tom, že jej náhrada patrí aj za úkony, kde voči žalovanému ich ona sama neakceptuje. K týmto tvrdeniam žalobcu je potrebné uviesť, morálne resp. nemorálne konanie žalovanej nie je predmetom tohto konania. Bol to práve žalobca, ktorý porušil právnu povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Inak povedané „z nepráva potom nemôže vzniknúť právo“. Je potrebné si uvedomiť že vzťah medzi žalobcom a žalovanou v tomto konaní je vzťahom založeným na základe ústnej zmluvy o právnej pomoci, pričom žalobcovi nárok na dohodnutú tarifnú odmenu vznikne výlučne v zmysle zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii v spojení s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov. Pokiaľ ide o rozhodovanie o trovách konania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 41C/117/2008, nárok na náhradu trov konania môže žalobkyni vzniknúť, respektíve nevzniknúť iba v súvislosti s jej úspechom alebo neúspechom v danom konaní. Inak povedané, je teda založený na procesnom úspechu strany sporu a nárok strane sporu môže vzniknúť iba podľa procesného ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ktorý však nerieši vzťah medzi stranou sporu a jeho právnym zástupcom, ale výlučne úspech alebo neúspech v konaní. Pokiaľ by aj žalobkyni bola priznaná náhrada trov konania zahrňujúca aj odmenu za právnej zastupovanie za úkony, na ktorých úhradu advokátovi (žalobcovi) nevznikol nárok, s poukazom na ustanovenie §18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii, nanajvýš by na jej strane vzniklo bezdôvodné obohatenie, avšak nie vo vzťahu ku svojmu advokátovi, ale vo vzťahu k žalovanému v základnom konaní, ktorý jej ich uhradil, v rámci mu súdom v rozsudku uloženej povinnosti. Aktívne legitimovaným domáhať sa vydania takéhoto bezdôvodného obohatenia by bol výlučne žalovaný v konaní vedenom pod sp.zn. 41C/117/2008, ktorý by si musel svoj nárok uplatniť samostatnou žalobou. Preto táto odvolacia argumentácia žalobcu (t.j. či žalobkyni boli alebo neboli priznané trovy konania aj za úkony, na úhradu ktorých žalobcovi v tomto konaní nárok na zaplatenie nevznikol), bola vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie irelevantná. Z týchto dôvodov odvolací súd už ďalšie dokazovanie nevykonával (napríklad pripojením navrhovaných spisov, resp. rozsudkov vo veci pod sp.zn. 41C/117/2008). Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). 27. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). 28. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378, § 219 ods. 3 C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 29. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania zohľadnil, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania tým, že zobral žalobu späť. V rámci odvolania žalobca namietal, že záujmom žalobcu vždy bolo a je dostať od žalovanej toľko, koľko jej súd prizná v konaní vedenom pod sp.zn. 41C 117/2008 za úkony, pri ktorých ju zastupoval. Svedčí o tom aj fakt, že pri čiastočnom späťvzatí zohľadnil aj úkony, pri ktorých súd náhradu trov nepriznal a vo vzťahu k nim si odmenu neuplatnil. Žalobca v rámci svojho odvolania uviedol, že v tejto veci treba pri hodnotení toho, kto spôsobil zastavenie konania, brať do úvahy aj správanie žalovanej, prihliadnuť na fakt, že ona spôsobila svojím konaním navýšenie odmeny a tiež o stave veci žalobcu neinformovala. Je tu tak podľa žalobcu daný priestor, aby súd v časti o zastavení konania postupoval podľa § 257 CSP, pretože situáciu v spore spôsobila aj žalovaná svojím konaním ešte pre jeho vznikom. Poukázal na to, že v tejto časti tak súd nedostatočne vyhodnotil skutkový stav aj z hľadiska možnej aplikácie § 257 CSP a reálneho zavinenia späťvzatia, a tiež urobil nesprávne právne závery k tejto otázke. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že žalobca svoj žalobný nárok v tomto konaní nemôže prispôsobovať počtu súdom priznaných úkonov právnej pomoci v konaní vedenom pod sp.zn 41C 117/2008. Každý advokát má poznať obsah zmluvy o poskytovaní právnej pomoci so svojim klientom, a teda má vedieť, aká bude jeho odmena t.j. má poznať hodnotu i počet vykonaných úkonov. Preto v tejto časti neobstojí tvrdenie žalobcu, že si mienil od žalovanej uplatňovať iba náhradu za úkony priznané súdom v konaní vedenom pod sp.zn 41C 117/2008, a teda žalovaná mu ich neoznámením spôsobila to, že musel svoju žalobu v časti zobrať späť. S poukazom na uvedené odvolací súd v danej veci nevzhliadol dôvody osobitného zreteľa pre postup podľa § 257 CSP. A preto bolo potrebné uzavrieť, že zastavenie konania bolo spôsobené výlučne konaním t.j. zavinením žalobcu. S prihliadnutím na záver, že konanie bolo v časti o zaplatenie sumy 2.534,71 € zastavené, z dôvodu konania resp. zavinenia žalobcu, posudzoval odvolací súd v tejto časti nárok na náhradu trov konania z hľadiska úspechu v danom konaní (pozri rozsudok NSSR SR sp.zn. 6MCdo/19/2010). Inak povedané v tejto časti priznal odvolací súd úspech žalovanej. Pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd vychádzal z ustanovenia § 396 ods. 1,2 v spojení s § 255 ods.1 C.s.p. vo veci samej a žalovanej priznal pomernú časť nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, keďže žalovaná mala vo veci samej úspech v sume 5.056,52 € ( t.j. 2.534,71 €/zastavené konanie + 2.521,81 €/zamietnuté), a zároveň neúspech v sume 627,91 €, ktorý je zároveň úspechom žalobcu. Pomer úspechu odvolací súd vypočítal: 627,91 €/ 5.056,52 € = 0,11 x 100 = 11% (úspech žalobcu) k úspechu žalovanej 89% (100% - 11%), pričom čistý úspech žalovanej predstavuje 89% - 11% = 78%. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 30. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).