Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7CoPr/12/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515223636 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1515223636.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobkyne: B. M., A.. XX.X.XXXX, W. D. X, W., zastúpenej: JUDr. Ing. Ján Felšöci, advokát, so sídlom Bajkalská 31, Bratislava proti žalovanému: RAVAK SLOVAKIA spol. s r.o., IČO: 35 707 356, so sídlom Einsteinova 11, Bratislava, zastúpeného: MAPLE & FISH s.r.o., IČO: 36 718 432, so sídlom Dunajská 15/A, Bratislava o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 23.5.2016, č.k. 47CPr/42/2015-86, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti, ktorou bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni rozhodnutím žalovaného zo dňa 13.11.2015, ktorým sa mal skončiť pracovný pomer medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom založeným pracovnou zmluvou zo dňa 1.3.1997 je neplatné, a v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava V súdny poplatok vo výške 99,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, potvrdzuje. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti, ktorou bolo určené, že pracovný pomer trvá ďalej, mení tak, že žaloba sa v tejto časti zamieta. Žalobkyni sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni rozhodnutím žalovaného zo dňa 13.11.2015, ktorým sa mal skončiť pracovný pomer medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom založeným pracovnou zmluvou zo dňa 1.3.1997 je neplatné a pracovný pomer trvá ďalej. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia na účet jej právneho zástupcu vo výške 702,23 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň zaviazal žalovaného k zaplateniu súdneho poplatku vo výške 99,50 eur na účet súdu prvej inštancie do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil 68 ods. 1, 2, § 70, § 77, § 78 ods. 1 a § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania vyvodil, že z okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je možné jednoznačne vyvodiť záver, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o dôvodoch pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Uviedol, že vyhodnotil jednotlivé dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vo vzťahu k prvému dôvodu konštatoval, že v konaní vypočutí svedkovia negovali akékoľvek problémy s vyplácaním, resp. ak aj takýto problém vznikol, bolo to z dôvodu, že toto nebolo pripravené; tiež uviedli, že peniaze nikdy neboli vyplácané mimo firmy žalovaného, ale v kancelárii žalobkyne. Zároveň uviedol, že nebola vykonaná žiadna inventúra za prítomnosti žalobkyne, nebol spísaný odovzdávajúci a preberajúci protokol, ktorý by potvrdzoval chýbajúce finančné prostriedky a stravné lístky a po vstupe tretích osôb do priestoru kancelárie žalobkyne nemôže byť táto zodpovedná za prípadné škody a straty vecí, preto uvedený dôvod nemožno vyhodnotiť ako dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. V súvislosti s druhým dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru konštatoval, že nemal preukázané, že by žalobkyňa verejne obvinila spolupracovníkov zamestnávateľa z odňatia pokladne a stravných lístkov. Vo vzťahu k tretiemu dôvodu skončenia pracovného pomeru dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že nebolo preukázané úmyselné vymazanie dát z počítača, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že všetky dáta sú zálohované na serveri žalovaného, teda nenastala žiadna skutočnosť, ktorá by mala vplyv na riadne fungovanie žalovaného; rovnako nebolo preukázané, že diplomová práca a materiály erotického a pornografického charakteru pochádzajú od žalobkyne a či tento obsah vložila do počítača ona sama. K štvrtému dôvodu skončenia pracovného pomeru uviedol, že svedok, ktorý v tom čase zastával funkciu konateľa žalovaného vypovedal, že ak aj žalobkyňa chodila do fitnescentra, tak si tento zameškaný pracovný čas nadpracovala, teda s uvedenou skutočnosťou nebol problém, bola známa vedeniu a ním aj akceptovaná. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a plne úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania vo výške 702,23 eur. Žalovaného zaviazal zaplatiť na účet súdu súdny poplatok vo výške 99,50 eur, keď žalobkyňa bola od poplatku oslobodená a žalovaný v konaní nemal úspech. 3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), t.j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že zo zákonom stanovených hmotnoprávnych podmienok na okamžité skončenie pracovného pomeru nemožno odvodiť, že v prípade, ak v okamžitom skončení pracovného pomeru nie je uvedený čas, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o konaní odôvodňujúcom okamžité skončenie pracovného pomeru, ide o nedostatok, ktorý by spôsoboval neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, t.j. nie je potrebné, aby listina obsahujúca prejav vôle zamestnávateľa o okamžitom skončení pracovného pomeru v sebe zahŕňala aj údaj o tom, kedy sa zamestnávateľ o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru dozvedel, resp. kedy tento dôvod vznikol. Poukázal na to, že o skutočnostiach odôvodňujúcich skončenie pracovného pomeru podľa bodu 1, 2 a 4 sa dozvedel začiatkom októbra 2015 (od interim manažérky P. S.) a o dôvode podľa bodu 3 sa dozvedel dňa 21.9.2015 (z analýzy obnovených dát počítača). Na základe uvedeného mal za to, že hmotnoprávna podmienka skončenia pracovného pomeru týkajúca sa doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru v stanovenej prekluzívnej lehote bola dodržaná. Podľa jeho názoru bolo povinnosťou súdu v prípade pochybností uvedenú skutočnosť na základe dokazovania overiť. Rovnako ak mal pochybnosti o prejave vôle žalovaného, bol povinný zisťovať obsah prejavu vôle jeho výkladom, k čomu však nepristúpil a vyložil právnu normu v jeho neprospech. Ku konštatovaniu prvoinštančného súdu, že žalobkyňu odhlásil zo všetkých poisťovní a neumožnil jej vstup na pracovisko uviedol, že ide o štandardný postup pri každom skončení pracovného pomeru. Vo vzťahu k ďalšiemu následnému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou výpoveďou zo dňa 21.11.2015 uviedol, že uvedené bolo realizované z dôvodu právnej opatrnosti. Namietal, že zistenia súdu ohľadom vyplácania peňazí zamestnancom sú irelevantné a netýkajú sa dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko dôvodom podľa bodu 1/ okamžitého skončenia pracovného pomeru bola skutočnosť, že finančné prostriedky a stravné lístky žalobkyňa zamestnávateľovi nevydala. V súvislosti s vykonanou inventúrou uviedol, že súd prvej inštancie nekriticky prebral tvrdenie žalobkyne, že do jej kancelárie neoprávnene vstúpili cudzie osoby, ktoré však nebolo preukázané. Podľa jeho názoru nemožno tiež konštatovať, že osoby, ktoré vykonávali u žalovaného audit, či inventúru, spôsobili schodok na hodnotách zverených žalobkyni bez toho, aby takéto tvrdenia podporoval aspoň jeden dôkaz, pričom žalobkyňa ak sa chce zbaviť zodpovednosti za schodok na hodnotách, ktoré jej boli zverené na základe dohody o hmotnej zodpovednosti, musí sama preukázať, že schodok vznikol úplne alebo sčasti bez jej zavinenia. Zároveň konštatoval, že nemal povinnosť vykonať inventarizáciu, ale naopak, mohla o ňu požiadať žalobkyňa. Vzhľadom na to, že za zverené hodnoty bola hmotne zodpovedná výlučne žalobkyňa, zodpovedá za schodok v plnej výške. Tiež upriamil pozornosť na to, že žalobkyňa bola v čase od 22.1.2015 do 30.9.2015 pracovne neschopná, v dôsledku čoho zamestnávateľ nemohol docieliť jej prítomnosť na pracovisku pri akejkoľvek činnosti, vrátane auditu. Pokiaľ ide o vznik schodku, uvedené nastalo až v priebehu roku 2014, preto ho bolo možné zistiť až v januári 2015. Poukázal aj na výpovede svedkov (M. Y. H.), z ktorých vyplynulo, že žalobkyňa finančné prostriedky a stravné lístky vyberala zo šuflíka, z obálky alebo z kabelky, čo podľa jeho názoru svedčí o tom, že žalobkyňa nenakladala so zverenými prostriedkami riadne, zodpovedne ani transparentne. Vyslovil, že zamestnávateľ musí vykonať potrebné zisťovania, či rozhodujúce skutočnosti, ktoré by mohli byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, naozaj nastali; v danom prípade nariadila interim manažérka dňa 1.10.2015 žalobkyni pracovnú úlohu na doma, ktorá spočívala v dohľadaní a prinesení na pracovisko finančnej hotovosti a stravných lístkov, ktorú žalobkyňa bez vysvetlenia nesplnila. Vo vzťahu k druhému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol, že zo súdnej praxe vyplýva, že ak zamestnanec oznamuje a rozširuje také údaje o spoluzamestnancovi, o ktorých vie alebo musí vedieť, že sú nepravdivé alebo ak nepravdivé údaje o spoluzamestnancovi oznámi vedúcemu zamestnancovi s úmyslom spoluzamestnanca neopodstatnene obviniť, ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny. V ďalšom namietal, že súd sa nevysporiadal s predloženým dôkazom - dáta na DVD nosiči spolu s analýzou vykonanou spoločnosťou DataHelp s.r.o. za účelom obnovy zmazaných údajov na počítači, ktoré boli odnesené z pracoviska a vrátené až po výzvach zamestnávateľa dňa 13.5.2015. Poukázal na to, že žalobkyňa porušila svoju povinnosť vyplývajúcu jej z § 81 písm. e) Zákonníka práce, keď so zverenými prostriedkami nehospodárila riadne, nechránila ich pred zneužitím a konala v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. K poslednému dôvodu skončenia pracovného pomeru uviedol, že pružný pracovný čas, ktorého existenciu tvrdil svedok (G.. O. M.) nebol u zamestnávateľa nikdy zavedený, naviac žalobkyňa nepreukázala, že čas strávený vo fitnescentre nadpracovala. Podľa jeho názoru prípadná vedomosť manžela žalobkyne (riaditeľ a druhý konateľ žalovaného v rozhodnom čase) o skutočnosti, že žalobkyňa chodievala cvičiť v pracovnej dobe je irelevantná, nakoľko on sám sa stal „spolupáchateľom“ žalobkyne pri závažnom porušovaní pracovnej disciplíny; jeho výpoveď nemal brať súd prvej inštancie vôbec do úvahy. Vyvodil, že ak žalobkyňa preukázateľne odčerpávala časť majetku zamestnávateľa bez zodpovedajúceho protiplnenia tým, že dostávala mzdu aj za prácu, ktorú nevykonávala, je zrejmé, že závažne porušila pracovnú disciplínu. V tejto súvislosti poukázal na to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dokazovanie dožiadaním W. B. I. o poskytnutie výpisu návštev žalobkyne vo fitnescentre. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie ignoroval jeho alternatívny návrh, aby rozhodol, že pracovný pomer žalobkyne sa skončí nadobudnutím právoplatnosti rozsudku v tejto veci, nakoľko od zamestnávateľa nie je spravodlivé žiadať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával. V danom prípade mal za to, že vzhľadom na konanie žalobkyne uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru a tiež vo vyjadrení žalovaného nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby ďalej pokračoval v jej zamestnávaní. Prvoinštančný súd však nepreskúmal skutočnosti, týkajúce sa požiadavky zamestnávateľa, nezistil skutkový stav a ani neodôvodnil v tomto smere svoje rozhodnutie, čím konal v rozpore s § 157 O.s.p. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a v prípade, ak by o okamžitom skončení rozhodol inak, aby určil, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával a určil, že pracovný pomer končí dňom právoplatnosti rozhodnutia. 4. Žalovaný následne predložil odvolaciemu súdu dňa 29.11.2016 doplnenie dôkazov - kópiu uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave V, odbor kriminálnej polície zo dňa 21.11.2016, Č.:E.-XXXX/X-Q.-W.-XXXX. 5. Žalobkyňa sa k doloženiu uvedeného uznesenia vyjadrila písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 28.12.2016, v ktorom uviedla, že predkladá uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 8.12.2016, ktorým predmetné obvinenie zrušila. Vyslovila, že žalovaný nedokáže svoje protiprávne konanie obhájiť zmysluplnou argumentáciou a relevantnými dôkazmi a naopak iniciuje trestné konania, čo považuje za účelové a zavádzajúce a takéto listiny nemožno považovať za dôkazy. Prílohou podania bolo uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 8.12.2016, č. 1Pv 666/16/1105-6. 6. Žalovaný sa vyjadril podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 14.2.2017, v ktorom uviedol, že trestné konanie nie je ukončené. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne o jasnej neopodstatnenosti obvinenia žalobkyne. V prílohe doručil uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V, odbor kriminálnej polície zo dňa 16.12.2016, č.k. ČVS: E.-XXXX/X-Q.-W.-XXXX, sťažnosť žalovaného zo dňa 23.12.2016 voči predmetnému uzneseniu spolu s doručenkou. 7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 15.5.2019 za účasti sporových strán a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je dôvodné. 8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, daného listom zo dňa 13.11.2015 ako aj určenia, že pracovný pomer trvá ďalej. Skutkové odôvodnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo zhrnuté do štyroch bodov. V prvom bode bolo uvedené, že podľa informácií bývalých zamestnancov žalobkyňa držala pokladňu zamestnávateľa ako i stravné lístky vždy v mieste svojho bydliska, resp. na inom mieste odlišnom od miesta výkonu práce, čo je v hrubom rozpore s plnením jej povinností ako zamestnanca a takéto konanie možno jednoznačne považovať za konanie v rozpore so záujmami zamestnávateľa a za hrubé porušenie pracovných povinností. Ďalej bolo uvedené, že z inventarizácie peňažných prostriedkov vykonanej zamestnávateľom bolo zistené, že príručná pokladňa zamestnávateľa, ktorá bola v držbe žalobkyne, obsahovala finančnú hotovosť vo výške 3 824,31 eur a 13 588,80 Kč; z inventarizácie stravných lístkov bolo zistené, že žalobkyňa mala v držbe stravné lístky v počte 1 022 ks v hodnote 3,15 eur/1 stravný lístok, spolu v hodnote 3 219,30 eur. Príručná pokladňa ani stravné lístky sa v mieste výkonu práce nenachádzali, preto bola žalobkyňa vyzvaná na ich vrátenie výzvou zo dňa 28.1.2015 a zo dňa 17.4.2015, k dohľadaniu a predloženiu pokladne zamestnávateľa s príslušnou finančnou hotovosťou ako aj stravných lístkov bola opätovne vyzvaná dňa 1.10.2015. Žalobkyňa zverené hodnoty zamestnávateľovi nevrátila, čo možno považovať za hrubé porušenie pracovnej disciplíny a tiež za závažné porušenie Dohody o hmotnej zodpovednosti uzatvorenej dňa 1.3.1997, pričom zanedbaním povinností došlo k vzniku rozsiahlej škody na strane zamestnávateľa, preto konanie žalobkyne možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. V druhom bode bolo konštatované, že závažným porušením pracovnej disciplíny je skutočnosť, že žalobkyňa z odňatia pokladne zamestnávateľa ako i stravných lístkov verejne obvinila spolupracovníkov zamestnávateľa, a to bez akéhokoľvek preukázania tvrdenej skutočnosti, v tejto súvislosti je tiež dôvodné podozrenie že uvedeným konaním boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu ohovárania. V treťom bode bolo uvedené, že úmyselným vymazaním pracovných dát zásadného významu z počítača (ktorý svojvoľne a bez povolenia zamestnávateľa vzala žalobkyňa domov a až po viacerých urgenciách vrátila prostredníctvom svojich príbuzných), umožnením užívania počítača tretím osobám na činnosti nijako nesúvisiace s predmetom podnikania zamestnávateľa a používaním počítača na prezeranie erotických a pornografických materiálov žalobkyňa závažne porušila pracovnú disciplínu. Uvedené bolo vyvodené na základe expertízy (s ktorou sa zamestnávateľ oboznámil dňa 21.9.2015), z ktorej vyplynulo, že všetky pracovné dáta boli z počítača úmyselne vymazané, na disku počítača bola uložená diplomová práca vypracovaná treťou osobou a materiály erotického a pornografického charakteru. V štvrtom bode bolo opísané, že zamestnávateľ sa v mesiaci október 2015 dozvedel od svojich bývalých zamestnancov, že žalobkyňa v pracovnom čase pravidelne navštevovala zariadenie W. B. I. za účelom výkonu športových aktivít, ktoré nijako nesúvisia s výkonom jej pracovnej činnosti, čím došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. 9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalovaného rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. 10. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 12. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. 13. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5. 14. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. 15. Podľa § 78 ods. 1 Zákonníka práce ak dal zamestnanec neplatnú výpoveď alebo ak skončil neplatne pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a zamestnávateľ mu oznámil, že trvá na tom, aby naďalej vykonával prácu, jeho pracovný pomer sa nekončí. 16. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 17. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne skúmal a posudzoval dodržanie zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty pre okamžité skončenie pracovného pomeru dané zamestnávateľom. V tomto ohľade nepovažoval za dôvodnú argumentáciu žalovaného, že nedostatok uvedenia času, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o dôvode, pre ktorý možno skončiť pracovný pomer, nie je dôvodom pre neplatnosť skončenia pracovného pomeru, a to z nasledovného dôvodu. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je možné jednoznačne vyvodiť záver, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o dôvodoch pre okamžité skončenie pracovného pomeru, z kontextu odôvodnenia rozsudku v tejto časti však vyplýva, že skúmal časové hľadisko v zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka práce a v tejto súvislosti aj vykonal dokazovanie. Jeho záver o tom, že v spore nebolo možné vyvodiť včasnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru teda nevychádzal len zo skutočnosti, že priamo v dokumente o okamžitom skončení pracovného pomeru nie je uvedený údaj o tom, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o dôvodoch pre okamžité skončenie pracovného pomeru, ale uvedený záver vyplýval aj z vykonaného dokazovania. Napokon, aj z obsahu súdneho spisu vyplýva, že na pojednávaní konanom dňa 22.2.2016 súd prvej inštancie uložil právnemu zástupcovi žalovaného, aby súdu v lehote 10 dní oznámil, na základe akých skutočností a kedy sa žalovaný dozvedel o porušení pracovnej disciplíny - bod 1/ až 4/ v rozhodnutí o okamžitom skončení pracovného pomeru a aby označil dôkazy podporujúce jeho tvrdenie. Na uvedenú výzvu súdu reagoval žalovaný písomným vyjadrením s pripojenými listinnými dôkazmi, z ktorých však podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné jednoznačne vyvodiť zachovanie prekluzívnej lehoty pre skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného. Ak sa dôsledne rozoberú jednotlivé dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru z časového hľadiska (t.j. z hľadiska, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o dôvode pre okamžité skončenia pracovného pomeru), musí sa dospieť k záveru, že dodržanie prekluzívnej lehoty nie je v danom prípade (v bodoch 1., 2. a 4.) možné ustáliť. Zároveň je potrebné konštatovať, že jednotlivé dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru neboli zo strany žalovaného preukázané. V prvom bode okamžitého skončenia pracovného pomeru sú zahrnuté dva samostatné dôvody skončenia pracovného pomeru. Prvým dôvodom bolo, že žalobkyňa pokladňu a stravné lístky držala v mieste trvalého bydliska resp. na inom mieste odlišnom od miesta výkonu práce, pričom o uvedenom sa mal zamestnávateľ dozvedieť od bývalých zamestnancov. Z uvedenej formulácie nemožno ani výkladom zistiť, kedy sa o dôvode skončenia pracovného pomeru zamestnávateľ dozvedel a ani vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, kedy takúto informáciu zamestnávateľ získal (naviac, nebolo preukázané, že takúto informáciu vôbec získal). Druhým dôvodom bolo, že žalobkyňa nevrátila zverené hodnoty zamestnávateľovi. Rovnako z textu okamžitého skončenia pracovného pomeru nemožno nijakým spôsobom vyvodiť, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o tom, že pokladňa a stravné lístky sa v mieste výkonu práce nenachádzali (zrejmé bolo iba to, kedy žalobkyňu vyzval na vrátenie zverených hodnôt). V tejto súvislosti možno prisvedčiť súdu prvej inštancie, ktorý vyvodil, že žalovaný nepredložil žiaden odovzdávajúci a preberajúci protokol, ktorý by potvrdzoval chýbajúce finančné prostriedky a inventúra nebola vykonaná za prítomnosti žalobkyne, za čo nemôže niesť zodpovednosť. Odvolací súd v tomto smere dopĺňa, že zamestnávateľ počas celého konania nepredložil žiaden dôkaz o chýbajúcich finančných prostriedkoch a stravných lístkoch, t.j. výsledok inventarizácie, auditu a pod., na ktorý sa odvolával, t.j. nielenže absentuje časové ohraničenie kedy sa dozvedel o schodku, ale schodok v konaní vôbec nepreukázal. Vo vzťahu k ďalšiemu dôvodu skončenia pracovného pomeru (verejné obvinenie spolupracovníkov) odvolací súd dáva do pozornosti, že uvedený dôvod je neurčitý nielen z časového hľadiska, ale aj z hľadiska skutkového vymedzenia, keď nie je zrejmé, kedy malo ku skutku dôjsť, koho konkrétne mala žalobkyňa verejne obviniť, pričom v tomto smere žalovaný ani neuniesol bremeno dôkazu. Ďalším dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru (bod 3.) bolo úmyselné vymazanie pracovných dát zásadného významu z počítača, umožnenie užívania počítača tretím osobám na činnosti nijako nesúvisiace s predmetom podnikania zamestnávateľa a používanie počítača na prezeranie erotických a pornografických materiálov. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne konštatoval, že nebolo v konaní preukázané, že išlo o vymazanie takých údajov z počítača, ktoré boli nevyhnutné pre riadne fungovanie zamestnávateľa, boli nepostrádateľné a mali pre neho zásadný význam. Odvolací súd zároveň podotýka, že z analýzy dát počítača spoločnosti DataHelp nijakým spôsobom nevyplýva, že údaje z počítača boli vymazané úmyselne. Pokiaľ ide o porušenie pracovnej disciplíny, ktoré malo spočívať v umožnení užívania počítača tretím osobám v súvislosti so súborom bakalárskej práce nachádzajúcej sa v predmetnom počítači, podľa názoru odvolacieho súdu, v konaní nebolo preukázané, že došlo práve k uvedenému konaniu žalobkyne, t.j. k sprístupneniu počítača tretím osobám. Ak sa uvedený súbor v počítači nachádzal, nie je zrejmé, kto uvedený obsah do počítača vložil. Prípadné konanie samotnej žalobkyne spočívajúce vo vložení uvedeného súboru do počítača, nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, odhliadnuc od toho, že takéto konanie nebolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Rovnako tak nemožno bez ďalšieho charakterizovať zistenie obsahu počítača v súvislosti s obrázkami s pornografickým obsahom (dočasné súbory ukladané internetovým prehliadačom) ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Ani v poslednom prípade dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru nemožno z vykonaného dokazovania jednoznačne vyvodiť časové hľadisko, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o skutočnosti, že žalobkyňa pravidelne navštevovala zariadenie Body energy club za účelom výkonu športových aktivít, čím malo dôjsť k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. V spojitosti so skutočnosťou, že uvedené konanie žalobkyne bolo plne akceptované zo strany vedenia zamestnávateľa dlhšie časové obdobie, t.j. o tejto aktivite žalobkyne mal vedomosť, nemožno vyvodiť, že o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru sa dozvedel až v októbri 2015. V kontexte uvedeného potom nebolo potrebné vykonať dokazovanie dožiadaním W. B. I. o poskytnutie výpisu návštev žalobkyne vo fitnescentre. Je potrebné konštatovať, že žalovaným tvrdené porušenie povinností G.. O. M. ako vedúceho zamestnanca vo vzťahu k žalobkyni v súvislosti s akceptovaním konania žalobkyne, je absolútne irelevantné pri posúdení prípadného porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne. 18. Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni rozhodnutím žalovaného dňa 13.11.2015 je neplatné. Pri rozhodovaní o tejto otázke súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci a vec aj správne právne posúdil. 19. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nerozhodol o jeho návrhu, že pracovný pomer žalobkyne sa skončí nadobudnutím právoplatnosti rozsudku v tejto veci, nakoľko od zamestnávateľa nie je spravodlivé žiadať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával, odvolací súd dáva do pozornosti, že prvoinštančný súd vo výroku, ktorým určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, zároveň určil, že pracovný pomer trvá ďalej. Podľa názoru odvolacieho súdu možno dospieť k záveru, že týmto určovacím výrokom súd prvej inštancie rozhodol o trvaní pracovného pomeru žalobkyne u žalobcu, t.j. nevyhovel žiadosti žalovaného, aby pracovný pomer skončil nadobudnutím právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 15.5.2019, a vo vzťahu k výroku o trvaní pracovného pomeru zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými v prvoinštančnom konaní a doplnil dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými v odvolacom konaní, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vzhľadom na skutkové zistenia aj v tejto časti vecne správne. Žalovaný svoju žiadosť odôvodňoval závažnosťou dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, s dôrazom na stratu, resp. nevrátenie hotovosti a stravných lístkov zo strany žalobkyne. Odvolací súd dospel k záveru, že za situácie, keď po vykonanom dokazovaní nebol zo strany žalovaného preukázaný ani jeden z dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, zvlášť vo vzťahu k hospodáreniu s finančnými prostriedkami, a to nielen v súdnom konaní, ale doposiaľ ani v trestnom konaní, nebol dôvod na vyhovenie žiadosti žalovaného, aby pracovný pomer skončil právoplatnosťou rozsudku v tejto veci, t.j. neboli naplnené dôvody, pre ktoré by bolo nespravodlivé od zamestnávateľa žiadať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. 20. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že žalovaný po okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobkyňou dal následne žalobkyni aj výpoveď, a to listom zo dňa 21.11.2015, pričom konanie o neplatnosť výpovede prebiehalo na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 47Cpr/8/2016 a bolo právoplatne skončené zastavením konania. Vzhľadom na skutočnosť vyplývajúcu z uznesenia Okresného súdu Bratislava V zo dňa 26.9.2016, č.k. 47Cpr/8/2016-47, ktorou bolo konanie o neplatnosť výpovede danej žalobkyni dňa 21.11.2015 zastavené, je potrebné konštatovať, že výpoveď daná žalobkyni je platná a pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby. Z uvedeného dôvodu potom nemožno vyhovieť návrhu žalobkyne, že pracovný pomer naďalej trvá, zároveň však nemožno vyhovieť ani žiadosti žalovaného, že pracovný pomer skončil právoplatnosťou rozsudku vo veci samej (o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru), keďže pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby, ktorý následok vyplýva zo zákona. 21. Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti určenia, že pracovný pomer trvá ďalej tak, že žalobu v tejto časti zamietol. 22. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a 2 C.s.p. a v konaní plne úspešnej žalobkyni priznal proti neúspešnému žalovanému plný nárok na náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania zohľadnil osobitosť súdneho rozhodovania pri žalobe o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, kedy výrok súdu o určení, že pracovný pomer trvá, a to v nadväznosti na nevyhovenie žiadosti zamestnávateľa (že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával), je priamo spojený s určením neplatnosti skončenia pracovného pomeru a žalobný návrh v časti trvania pracovného pomeru nemožno v takomto prípade považovať za samostatný nárok. Z tohto dôvodu nemožno ani vyvodiť neúspech žalobkyne v časti žaloby o určenie, že pracovný pomer ďalej trvá, keď naviac potreba zamietnutia tejto časti žaloby vyplynula zo zákonom predpokladaného spôsobu skončenia pracovného pomeru (uplynutím výpovednej doby). 23. Odvolací súd vzhľadom na výsledok konania potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava V súdny poplatok vo výške 99,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Keďže žalobkyňa bola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov a súd jej žalobe vyhovel, žalovaný je povinný podľa výsledku konania zaplatiť poplatok za žalobu, ktorý je v prípade položky 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 99,50 eur. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).