Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/435/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119205382 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Čakváriová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1119205382.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Aleny Čakváriovej a členiek senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Michaely Královej, v právnej veci maloletých detí: P. S., nar. XX.XX.XXXX a V. S., nar. XX.XX.XXXX, obe bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, deti rodičov: matka - M. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom flat XX, X N. Z. R. T. I., SW XX XAN, R., Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, toho času B. X/D, XXX XX A., štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpená Milan Ficek, advokát, s.r.o., so sídlom Žilinská 14, 811 05 Bratislava, a otec - PhDr. V. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom XX E. B., R. G Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, štátny občan Slovenskej republiky, zastúpený JUDr. Evou Kubaskou, advokátkou so sídlom Miletičova 3/A, 821 08 Bratislava, IČO: 47 246 936, v konaní o návrhu navrhovateľa, otca maloletých detí, na nariadenie návratu maloletých detí do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03.06.2019, č.k. 3P/542/2019-368 takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I, uznesením, zo dňa 03.06.2019, č.k. 3P/542/2019-368, nariadil návrat maloletých detí P. S., nar. XX.XX.XXXX a V. S., nar. X.X.XXXX (ďalej len „maloleté deti“), do krajiny ich obvyklého pobytu do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. II Matke M. S., nar. XX.XX.XXXX, nariadil, aby maloleté deti navrátila na územie Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska do 5 dní od dňa právoplatnosti uznesenia. Vyslovil, že v prípade, že matka maloleté deti v súlade s výrokom II. tohto uznesenia na územie Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska nenavráti, je otec maloletých detí V. S., nar. XX.XX.XXXX, oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté deti prevziať za účelom ich navrátenia do krajiny obvyklého pobytu maloletých detí, t.j. na územie Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, 3, 4, 12, 13, 14, 19 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. (ďalej len „Haagsky dohovor“), čl. 2 bod 9 a 11, čl. 11 bod 4 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie Brusel IIa), § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov. Z vykonaného dokazovania mal osvedčenú skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III., sp. zn. 38P 66/2016-226 zo dňa 09.11.2017, právoplatným dňa 04.12.2017, v rámci konania o rozvod manželstva rodičov maloletých detí súd zastavil konanie vo veci rodičovských práv a povinností k maloletým deťom S.: P., nar. XX.XX.XXXX a V., nar. XX.XX.XXXX na čas po rozvode manželstva pre nedostatok právomoci, s čím vyjadrili súhlas obaja manželia, teda rodičia maloletých detí. Konštatoval, že z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, matka v konaní uvádzala, že s maloletými deťmi býva v R., vo Veľkej Británii získala trvalý pobyt, deti tu navštevujú predškolské zariadenia a je im poskytovaná i zdravotná starostlivosť. Namietala právomoc slovenského súdu vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva z dôvodu, že deti žijú vo Veľkej Británii od augusta 2015 nepretržite doposiaľ a v tejto časti žiadala konanie o návrhu manžela zastaviť. Manžel, otec maloletých detí, počas konania svoj návrh upravil, a súhlasil so zastavením konania v časti úpravy výkonu rodičovských práv a povinností konanie z dôvodu nedostatku právomoci. Súd prvej inštancie na základe uvedeného, ustálil záver, že v rámci rozvodového konania došlo v podstate k dohode rodičov o krajine obvyklého pobytu ich maloletých detí, za ktorú spoločne považovali Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska. Prihliadal na výpovede oboch rodičov potvrdzujúce, že maloleté deti sa na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska zdržiavali nepretržite od augusta 2015, s výnimkou prázdninových pobytov a dovoleniek, kedy Slovensko navštívili za účelom návštevy príbuzných, pričom maloleté deti v Británii navštevovali predškolské a školské zariadenie v mieste ich bydliska v meste R., kde im bola zabezpečovaná aj zdravotná starostlivosť, obe sú v Spojenom kráľovstve zdravotne poistené a majú tam svojho pediatra. Rovnako prihliadal na rozhodnutie o špecifických otázkach podľa článku 8 Zákona z roku 1989 o ochrane detí vydaného Súdom pre rodinné veci pri Ústrednom súde pre rodinné veci v Londýne dňa 10.4.2019, obsahom ktorého je vyhlásenie tamojšieho súdu o obvyklom pobyte maloletých detí v jurisdikcii Anglicka a Wales v čase podania návrh otca na toto konanie, o právomoci anglického súdu vydávať rozhodnutia týkajúce sa starostlivosti o deti a ich výchovy v budúcnosti, o začatom konaní ohľadne starostlivosti týchto detí, o práve otca na základe anglického zákona, na zverenie detí do starostlivosti v zmysle článku 3 Haagskeho dohovoru z roku 1980 o civilných aspektoch medzinárodných únosov detí, a tiež, že na základe dôkazov obsiahnutých vo vyhlásení obhajkyne otca, odvezenie detí matkou na Slovensko 20.03.2019 alebo v období okolo tohto dátumu bolo protiprávne a v rozpore s právami otca na zverenie detí do starostlivosti podľa článku 15 Haagskeho dohovoru z roku 1980 o civilných aspektoch medzinárodných únosov detí. Zároveň konštatoval, že v odôvodnení rozhodnutia anglický súd okrem iného poukázal na účasť matky v konaní a skutočnosť, že počas žiadneho pojednávania nenapadla existenciu obvyklého bydliska detí v Anglicko a Wales a nenamietala súdnu právomoc anglického súdu v spojitosti s deťmi. 3. Prihliadol na úradný preklad rozhodnutia anglického súdu označeného v odseku 33 o opatreniach týkajúcich sa detí podľa článku 8 zákona o ochrane detí vydaného súdom dňa 08.05.2019, z ktorého zistil, že anglický súd okrem vyhlásení obsiahnutých už v rozhodnutí podľa odseku 33 konštatoval, že matka sa neodvolala voči rozhodnutiu zo dňa 10.04.2019, hoci anglickému súdu predložila dňa 07.05.2019 bez súhlasu súdu nepodpísanú svedeckú výpoveď bez dátumu, v ktorej uviedla úmysel po ročnom priebehu konania napadnúť, jurisdikciu anglického súdu za účelom rozhodnutia o záležitostiach starostlivosti o deti, s akceptovaním skutočnosti, že odviezla deti na Slovensko dňa 20.03.2019 uprostred tohto konania bez súhlasu anglického súdu alebo bez súhlasu otca detí a oznámila, že premiestnením detí na Slovensko iniciovala konanie o zverení detí do starostlivosti na Slovensku. Anglický súd tiež vyslovil, že konanie ohľadne rodičovských práv a povinností k deťom začal ako prvý dňa 01.05.2018 a že je súdom, ktorý ako prvý začal s konaním ohľadne rodičovských práv a povinností k deťom v zmysle článku 16 nariadenia ES č. 2201/2003 („Brusel IIA“) a ktorýkoľvek slovenský súd, ktorý zaháji konanie ohľadom starostlivosti o deti iniciované matkou môže toto konanie buď pozastaviť alebo zamietnuť jurisdikciu v súlade s článkom 19 nariadenia Brusel IIA. Rovnako anglické súdy vyslovili svoju jedinú a výhradnú jurisdikciu v záležitostiach týkajúcich sa rodičovských práv a povinností k dvom príslušným deťom podľa článkov 8 a 10 nariadenia Brusel IIA, a uvedené podrobne odôvodnil na strane 3 svojho rozhodnutia (č.l. 312). Na základe toho vydal anglický súd v uvedenom rozhodnutí rozsudok ex tempore, ktorým rozhodol, že deti P. S. a V. S. budú žiť s otcom a tráviť čas s matkou, matka zabezpečí ich okamžitý návrat do jurisdikcie Anglicka a Wales a osobitne, ich okamžité odovzdanie do starostlivosti otca. Konečné pojednávanie bolo odročené s tým, že bude otvorené najneskôr do 5 pracovných dní po tom, čo sa deti vrátia do jurisdikcie Anglicka a Wales. Súd prvej inštancie s prihliadnutím na uvedené dospel k záveru, že maloleté deti P. a V. mali bezprostredne ich premiestnením na územie Slovenskej republiky, ku ktorému došlo konaním matky dňa 20.03.2019 obvyklý pobyt na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ktorý nadobudli na základe dohody rodičov v rámci konania o rozvod manželstva, pričom jurisdikcia nad deťmi bola zároveň vyslovená anglickými súdmi podľa článkov 8 a 10 Nariadenia rady (odsek 25). Mal preukázané, že od presťahovania detí na základe dohody rodičov (pôvodne týkajúcej sa dočasného presťahovania, neskôr na základe dohody o obvyklom pobyte detí na území Spojeného kráľovstva v rámci rozvodového konania) do R. v auguste 2015, kedy mal P. 3 roky a V. 1 rok, Slovenská republika už v živote detí viac nepredstavovala centrum ich životných aktivít, keďže deti majú vytvorené sociálne väzby na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, kde sú začlenené do sociálneho života bežného pre deti ich veku (zdravotná starostlivosť, predškolské a školské zariadenie, voľnočasové aktivity v podobe záujmových krúžkov a s nimi spojené rovesnícke väzby), v Slovenskej republike im zostali zachované výlučne rodinné väzby k starým rodičom a širšej rodine, pričom na základe rozhodnutia rodičov, najmä matky, boli vedené ku komunikácii v anglickom jazyku, ktorí aj ako jediný plynule ovládajú, v slovenskom jazyku nekomunikujú. Neprihliadal na tvrdenia matky, že krajinou obvyklého pobytu maloletých detí je Slovenská republika z dôvodu, že za svoju domovskú krajinu, aj napriek krátkemu zotrvania v Británii, vždy považovala Slovensko a jej úmysel vo vzťahu k obvyklému pobytu sa nezmenil a ak počas rozvodového konania vyhlásila, že právomoc vo vzťahu k výkonu opatrovníckych práv k maloletým deťom má britský súd, konala tak na naliehanie otca, ktorého úmyslom bolo urýchliť rozvodové konanie, vyhodnotiac ich ako účelové s cieľom dosiahnuť zmenu právomoci vo veci rozhodovania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom v prospech súdu v Slovenskej republike. Poukázal na odôvodnenia rozvodového rozsudku (odsek 32), z ktorého jednoznačne vyplýva námietka matky k nedostatku právomoci slovenského súdu vo vzťahu k rozhodovaniu o opatrovníckych otázkach týkajúcich sa detí a súhlas otca s tým, aby za krajinu obvyklého pobytu maloletých detí určili rodičia Spojené kráľovstvo. Konštatoval, že matka ako zodpovedný rodič si musela byť vedomá skutočnosti, že dlhodobým pobytom detí v Spojenom kráľovstve nevyhnutne dôjde k ich integrácii do anglického prostredia. Dospel k záveru, že tvrdenie matky o dočasnosti pobytu detí v Spojenom kráľovstve sa v konaní nepotvrdilo a výsledky vykonaného dokazovania toto tvrdenie spoľahlivo vyvrátili. Nevzal v úvahu ani argument matky, že v čase premiestnenia maloletých detí na územie Slovenskej republiky bolo formálne vedené návratové konanie pred anglickým súdom z dôvodu, že počas takmer rok trvajúceho konania pred anglickým súdom (od 01.05.2018) matka túto skutočnosť vo vzťahu k právomoci anglického súdu nenamietala, hoci bola právne zastúpená a začala ju spochybňovať až po premiestnení detí na územie Slovenskej republiky. 4. Pri vysporiadaní sa s otázkou výkonu opatrovníckeho práva k maloletým deťom podľa článku 5 Dohovoru vychádzajúc z predložených listinných dôkazov, rodných listov maloletých detí, z označených rozhodnutí anglického súdu vyvodil záver, že ide o deti ku ktorým nadobudli a vykonávajú opatrovnícke práva obaja rodičia. Otec nadobudol opatrovnícke právo k maloletým deťom zo zákona, riadne ho vykonával a matka nebola oprávnená bez jeho súhlasu rozhodnúť o mieste pobytu maloletých detí, pričom existenciu opatrovníckeho práva otca k deťom a fakt, že sa toto právo aj skutočne vykonávalo, v konaní nespochybňovala. 5. V súvislosti s ustálením otázky, či premiestnenie maloletých detí bolo vykonané neoprávnene (čl. 3 Dohovoru) mal preukázané, že matka premiestnila maloleté deti dňa 20.03.2019 bez súhlasu otca, resp. opatrovníckeho súdu krajiny obvyklého pobytu maloletých detí. Konštatoval, že protiprávnosť premiestnenia vyhlásil aj anglický súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 10.04.2019 (odsek 33). Od 20.03.2019 tak trvá protiprávny stav neoprávneného premiestnenia maloletých detí matkou na územie Slovenskej republiky, teda mimo územia krajiny ich obvyklého pobytu, ktoré skutočnosti matka žiadnymi dôkazmi nespochybnila. Za nespornú rovnako považoval skutočnosť, že navrhovateľ, otec maloletých detí, podal návrh na nariadenie návratu maloletých detí do cudziny pri neoprávnenom premiestnení, resp. zadržaní za splnenia podmienok a v súlade s lehotou ustanovenou v článku 12 Dohovoru. 6. Súd prvej inštancie sa nestotožnil so žiadosťou matky nenariadiť návrat maloletých detí na územie Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska s poukazom na článok 13 písm. b) Dohovoru, citovaný v odseku 22 tvrdiac, že návrat maloletých detí do Veľkej Británie by bol spojený s rizikom ujmy pre maloleté deti. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, III. ÚS 93/2018 zo dňa 28.02.2018, z ktorého vyplýva, že rodič, ktorý neoprávnene premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu, zasiahne nielen do práv druhého rodiča (najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu), ale aj do práv samotného dieťaťa, najmä práva byť vychovávané oboma rodičmi (čl. 7 a č. 18 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na to, aby nebolo nezákonne premiestnené do zahraničia a nevrátené späť (č. 11 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na nezasahovanie do jeho súkromného života, rodiny a domova (čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa), ako aj práva nebyť dočasne alebo trvalo zbavené svojho rodinného prostredia (č. 20 Dohovoru o právach dieťaťa). Ústavný súd poukázal v rozhodnutí aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP, napr. vo veci G.N.. proti Poľsku z 19.07.2016), z ktorého okrem iného vyplynulo, že výnimky na nariadenie návratu podľa Haagskeho dohovoru (tak ako už judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 176/2015 zo dňa 27.04.2015) musia byť uplatňované striktne. Ujma, na ktorú poukazuje článok 13 písm. b) Dohovoru, nemôže vzniknúť len z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho neoprávnene zadržiava. Odlúčenie, nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky nespĺňa test existencie vážneho nebezpečenstva. V nadväznosti na argumenty matky a kolízneho opatrovníka o riziku ujmy maloletým deťom v súvislosti návratom z dôvodu ich odlúčenia od matky, zdôraznil vhodnosť sprevádzania detí matkou pri návrate, pričom toto rozhodnutie prináleží výsostne matke v rámci jej rodičovskej zodpovednosti. Dospel k záveru, že daný argument nemožno uznať ako dôvod pre nenariadenie návratu, čím by sa matke ako rodičovi únoscovi priznala neprimeraná výhoda. Dal do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu SR zaoberajúce sa aj ďalšou situáciou aplikovateľnou na daný prípad (vo vzťahu k argumentácii matky proti nariadeniu návratu), a to, že ujma, ktorá je relevantná ako dôvod pre nenariadenie navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre), ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie, rozhodnutie o tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde malo dieťa pobyt pred únosom (opäť z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 176/2015 zo dňa 27.04.2015). Neprisvedčil ani argumentácii kolízneho opatrovníka, ktorý navrhol návrat maloletých P. a V. na územie Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska nenariadiť z dôvodu, že na Slovensku má matka vytvorené všetky podmienky pre starostlivosť o maloleté deti. Zároveň poukázal na rozhodnutie anglického súdu zo dňa 10.04.2019 a 08.05.2019, ktorým boli maloleté deti zverené do starostlivosti otca, na základe rozsiahleho vykonaného dokazovania, vrátene správy o starostlivosti detí, vypracovanej príslušnou sociálnou pracovníčkou s odporúčaním, aby deti žili s otcom a trávili jeden deň v týždni cez víkend s mamou, pričom konanie o úprave styku s matkou bude pokračovať bezprostredne po návrate detí do krajiny obvyklého pobytu. Dospel k záveru, že vo vzťahu k rozhodovaniu o opatrovníckom práve k maloletým deťom vykonával jurisdikciu súd Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ktorý je krajinou obvyklého pobytu maloletých detí je Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, a v kontexte s uvedeným nemožno mať žiadne pochybnosti o bezpečnom návrate maloletých detí na jeho územie, nakoľko nebolo žiadnym relevantným spôsobom zo strany matky spochybnené, že by krajina obvyklého pobytu maloletých detí nebola pripravená zabezpečiť aj prostredníctvom súdnych rozhodnutí, resp. opatrení orgánu sociálnoprávnej ochrany detí akúkoľvek ochranu, pre prípad, že by sa to ukázalo ako potrebné. Zdôraznil, že v čase rozhodovania súdu o návrhu otca žiadna takáto hrozba vyžadujúca si zabezpečenie primeraných opatrení zistená nebola. Rovnako dospel k záveru o splnení všetkých podmienok pre nariadenie návratu maloletých detí P. a V. S. do krajiny ich obvyklého pobytu, na územie Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska s tým, že okamžitý návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu je v najlepšom záujme maloletých. O konania súd rozhodol podľa § 52 CMP. 7. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu podala odvolanie matka. Navrhla, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne navrhla uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť a zamietnuť návrh otca. Súdu prvej inštancie vytkla, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a/ CSP), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a nesprávne, neúplné zistil skutočný stav veci (§ 62 ods. 1 CMP). Uviedla, že rodičia sa momentálne dohodli, že deti zostanú zatiaľ na území Slovenskej republiky a nebudú sa vracať späť na územie Veľkej Británie. 8. Otec vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu matky prostredníctvom zvolenej právnej zástupkyne navrhol uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v celom rozsahu potvrdiť. Tvrdenie matky o uzatvorení dohody rodičov v súvislosti s týmto konaním o tom, že zatiaľ deti zostanú na území Slovenskej republiky, spochybnil ako nezakladajúce sa na pravde. 9. Kolízny opatrovník maloletých detí v písomnom vyjadrení k odvolaniu matky poukázal na svoje vyjadrenie prednesené na pojednávaní pred súdom prvej inštancie konanom dňa 03.06.2019, ktorého stanoviska sa pridržiava. 10. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 65, § 66 CMP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie matky dôvodné nie je. 11.Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 11. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia , prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. S poukazom na citované zákonné ustanovenia, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutočný stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi uvedenými v uznesení súdu prvej inštancie, v ktorom nariadil návrat maloletých detí P. S., nar. XX.XX.XXXX a V. S., nar. XX.XX.XXXX do krajiny ich obvyklého pobytu do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, a v ktorom podrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré matka v podanom odvolaní nenamietala. Z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods. 2 CSP. 13. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že v danej veci, predmetom ktorej je nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, súd prvej inštancie v tomto konaní v zmysle čl. 3 Dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na zistenie ustálenia miesta obvyklého pobytu maloletých detí a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom, ku ktorému dospel, sa plne stotožnil aj odvolací súd. Rovnako správne vyhodnotil aj skutočnosť, že maloleté deti sú matkou od 20.03.2019 neoprávnene zadržiavané na území Slovenskej republiky bez súhlasu otca. V danom prejednávanom prípade odvolací súd súhlasí aj so záverom súdu prvej inštancie o tom, že nebol daný ani niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletých detí aplikáciou článku 13 písm. b/ Dohovoru. 14. Odvolací súd na námietku matky uvedenú v podanom odvolaní, odôvodnenú výhradne skutočnosťou, že rodičia aktuálne uzatvorili dohodu o tom, že maloleté deti zostanú zatiaľ na území Slovenskej republiky, vyhodnotil ako nedôvodnú a ničím nepreukázanú. Napokon odvolací súd poukazuje aj na vyjadrenie otca k odvolaniu, z ktorého jednoznačne vyplýva, že takáto dohoda medzi rodičmi uzatvorená nebola. Vzhľadom k tomu, že matka iné odvolacie námietky nevzniesla, odvolací súd vyhodnotil odvolanie ako nedôvodné. 15. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 131 ods. 1 CMP, sleduje dôraz na efektívne rozhodnutia vo veci, za účelom ochrany práv neoprávnene premiestneného alebo zadržaného dieťaťa a prijatia rozhodnutia v súlade s ustanovením § 134 ods. 1 CMP. Odvolanie matky neobsahovalo ďalšie dôvody a odvolacie námietky, pričom vzhľadom k tomu, že v konaní je právne zastúpená, súd nemal poučovaciu povinnosť vo vzťahu k doplneniu odvolania. Napokon odvolací súd poukazuje na to, že matka podala odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie dňa 23.09.2019 a do rozhodnutia odvolacieho súdu mala možnosť reagovať aj na vyjadrenie otca k odvolaniu, čo však neurobila. 16. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie v danej veci rozhodol v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ktoré správne na danú vec aplikoval, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom podľa ods. 2 citovaného ustanovenia poukazuje na správne právne závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil. 17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 CMP. 18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). 19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP) Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).