Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/71/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201291 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1019201291.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: I. L., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Afgánskej islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, t.č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Nám. Slobody 12, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 23.08.2019, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-193-009/2019-AV zo dňa 07.08.2019, takto r o z h o d o l : I. Rozhodnutie žalovaného zo dňa 08.08.2019 č. PPZ-HCP-BA6-193-009/2019-AV, o zaistení žalobcu, I. L., nar. XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka Afgánskej islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, s umiestnením v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov na čas najviac do 07.02.2020, podľa ust. § 206 ods. 5 z r u š u j e. II. Žalovanému n a r i a ď u j e bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 13.09.2019, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 S.s.p. doručenou dňa 24.09.2019 (§ 71 ods. 2 S.s.p.) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného číslo PPZ-HCP-BA6-193-009/2019-AV zo dňa 07.08.2019 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 88 ods. 1 pís. c/ a ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“), ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) a čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vecnú stránku nachádzal v riadnom neodôvodnení, spôsobujúcom nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. S odkazom na ust. § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC zdôraznil povinnosť žalobcu odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä v prípade, ak využije maximálnu dobu zaistenia, pričom takéto pochybenie považoval za podstatnú vadu, ovplyvňujúcu zákonnosť rozhodnutia a zdôraznil, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. V súvislosti s týmto názorom poukázal na rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011 ako aj na rozsudok NS SR, sp.zn. 10Sza/4/2012, v zmysle ktorých lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, tiež treba vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená skutočnosťami existujúcimi v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas, nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Tiež podľa rozsudku NS SR sp.zn. 1SZa/4/2015, akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Ak sa však v konaní preukáže, že reálny podklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať, poprípade sa cudzinec už nemieni skrývať alebo iným závažným spôsobom nemarí proces vyhostenia (návratu), je celkom logické, že samotné zaistenie stráca svoje opodstatnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená. Žalobca citoval aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Sa/71/2018-32 zo dňa 12.09.2018, podľa ktorého: „Správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.“ „Avšak bez konkretizácie nevyhnutných administratívnych úkonov, potrebných na prípravu a realizáciu administratívneho vyhostenia a predpokladanej doby ich vybavenia, je odôvodnenie doby zaistenia žalobcu v tomto konkrétnom prípade povrchné, nedostatočné a preto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.“ 2. Žalobca žalovanému vytkol neodôvodnenie stanovenej dĺžky zaistenia konkrétnymi úkonmi viažucimi sa na prípad žalobcu s tým, že sa opiera len o konkrétne eventuálne možnosti vývoja situácie. Ak by aj nastala situácia, že žalobca požiadal o azyl aj v inom členskom štáte ako v Grécku, Dublinské stredisko by malo povinnosť zaslať dožiadanie o prijatie späť žalobcu dožiadanému štátu najneskôr do dvoch mesiacov od zistenia tejto skutočnosti a dožiadaný štát by mal povinnosť rozhodnúť o dožiadaní o prijatie žalobcu najneskôr do jedného mesiaca od doručenia dožiadania, t. j. k rozhodnutiu o prijatí by došlo najneskôr do troch mesiacov. Žalobca doplnil, že inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca, najmä slobody pohybu, keďže dochádza k obmedzeniu, resp. k pozbaveniu osobnej slobody človeka. Preto je potrebné zaoberať sa každým prípadom individuálne a v tomto prípade bola dĺžka doby zaistenia žalobcu stanovená len všeobecne, na čas nevyhnutne potrebný a následne bola bez náležitého odôvodnenia len mechanicky predbežne ohraničená do 07.02.2020. 3. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 20.09.2019 vyslovil, že vykonal lustrácie v informačných systémoch policajného zboru Eurodac a zistil, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území Grécka, čo dňa 07.08.2019 oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu MV SR (ďalej len „Dublinské stredisko“), ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu cudzinca na územie iného štátu podľa Dublinského dohovoru. Poznamenal, že v napadnutom rozhodnutí uviedol maximálnu dĺžku doby zaistenia, kvôli preverovaniu splnenia podmienok na zaistenie. Podľa ust. § 89 ods. 1 písm. a/, b/ ZoPC, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky. Žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia zo dňa 07.08.2019 uviedol, že pri sebe má finančné prostriedky len vo výške 20 Eur a ak by mu správny orgán uložil povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky, túto povinnosť by splniť nevedel. Naviac je možné predpokladať značné riziko jeho úteku, keďže o medzinárodnú ochranu požiadal na území Grécka a následne bez potrebného oprávnenia toto územie opustil. Žalovaný zároveň zdôraznil, že žalobca nevyhľadal pomoc na území SR, ale hliadka diaľničného oddelenia KDI KR PZ v Bratislave a Mýtnej polície počas kontroly na diaľnici D2 v smere od Jaroviec do Bratislavy zistila, že sa snažil dostať smerom do Rakúskej republiky, čo vyplynulo aj z jeho vyjadrenia, že sa chce dostať do Európy. Grécko sa nachádza v Európskej únii, napriek tomu odtiaľ odišiel do iných členských štátov. Nemá žiadne finančné prostriedky, zabezpečené ubytovanie a ani nikoho na území SR, čiže nevie dať žiadne záruky, že by zotrval na území SR, čo bolo dostačujúcim dôvodom na jeho zaistenie a preukázanie rizika úteku. Nie je tiež možné poukázať na všetky administratívne úkony, ktoré bude potrebné za účelom prípravy a realizácie odovzdania žalobcu do zodpovedného členského štátu vykonať, nakoľko tieto sú vykonávané útvarom zaistenia (ÚPZC Medveďov) a v jeho kompetencii a ich charakter, forma, počet a dĺžka závisí predovšetkým od spolupráce žalobcu so žalovaným a prípadné obštrukcie a nespolupráca, čas zaistenia predlžujú a navyšujú počet úkonov, ktoré je nutné následne vykonať, preto nie je možné uviesť všetky úkony a naviac podľa žalovaného dôvod zaistenia i charakter úkonov sú riadne uvedené. Žalovaný kvôli preverovaniu splnenia podmienok na zaistenie uviedol maximálnu dĺžku doby zaistenia „na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 07.02.2020, z čoho jednoznačne vyplýva, že len čo pominie účel zaistenia, bude žalobca prepustený. Žalovaný doplnil, že počas doby zaistenia vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie žalobcu do príslušného členského štátu podľa Dublinského dohovoru, kedy je oprávnené konať Dublinské stredisko, ktoré počas konania môže zistiť nové skutočnosti, a to napr. žiadosť aj v iných krajinách a krajinou zodpovednou na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu môže byť úplné iná krajina ako Grécko. V prípade, že Dublinské stredisko zistí, že nie je možný postup podľa Dublinského dohovoru, ihneď informuje zariadenie, v ktorom je žalobca umiestnený a následne bude prepustený zo zaistenia. V závere žalovaný uviedol, že dňa 23.08.2019 bola z ÚPZC Medveďov doručená informácia, v ktorej bolo uvedené, že dňa 20.08.2019 začalo v zmysle ust. § 3 zákona o azyle konanie vo veci udelenia azylu žalobcu a poznamenal, že právny zástupca žalobcu nijakým spôsobom neriešil pohyb žalobcu a jeho nelegálny pobyt bez dokladov a finančných prostriedkov na území schengenských štátov. Napadnuté rozhodnutie považoval za obsahovo zrozumiteľné, plne v súlade so všeobecne záväznými právnymi normami platnými na území SR, ako aj medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je SR viazaná. 4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. 5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 S.s.p.) dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a preto ju zamietol (ust. § 229 S.s.p.). 6. Podľa § 191 ods. 1 S.s.p., správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak d/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, g/ došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 7. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. 8. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 9. Podľa § 221 ods. 1, 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 10. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 11. Podľa § 230 ods. 1 pís. a/ S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1 rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 12. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 08.08.2019, č. PPZ-HCP-BA6-193-009/2019-AV, právne odôvodneným ust. § 88 ods. 1 pís. c/ , ods. 2 a ods. 4, § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“), Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013, článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, žalovaný skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 07.08.2019 sa žalobca, štátny príslušník Afganskej islamskej republiky, snažiaci sa dostať do Rakúskej republiky, nevedel preukázať žiadnym dokladom totožnosti, nevedel žiadnym spôsobom preukázať oprávnenosť svojho pobytu na území SR, resp. schengenského priestoru, čím naplnil definíciu neoprávneného pobytu a dôvod na administratívne vyhostenie (ust. § 2 ods. 1 písm. h/ v spojení s ust. § 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC). Na základe uvedených skutočností bol žalobca za účelom konania o administratívnom vyhostení podľa ust. § 79 ods. 1 ZoPC predvedený na Oddelenie cudzineckej polície v Bratislave, pričom vzniklo podozrenie, že naplnil titul na postup podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Následnými lustráciami bolo zistené, že má pozitívny hit v systéme Eurodac, podľa ktorého je žiadateľom o azyl na území Grécka, ktorá skutočnosť vytvára predpoklad naplnenia podmienok jeho prevozu podľa Dublinského dohovoru. Túto skutočnosť správny orgán následne dňa 07.08.2019 oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu MV SR (ďalej len „Dublinské stredisko“), príslušnému na začatie konania vo veci prevozu žalobcu na územie iného štátu podľa Dublinského dohovoru. V prípade žalobcu však je možné predpokladať značné riziko jeho úteku, keďže o udelenie azylu požiadal na území iného štátu a následne bez potrebného oprávnenia toto územie opustil. Z uvedeného dôvodu začal správny orgán dňa 07.08.2019 konanie vo veci jeho zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského dohovoru. 13. Žalovaný tiež podotkol, že žalobca do zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa ust. § 22 ods. 1 Správneho poriadku pod číslom PPZ-HCP-BA6-193-007/2019-AV zo dňa 07.08.2019 uviedol, že Afganistan opustil asi pred troma rokmi pre nebezpečnú situáciu, šiel cez Irán Turecko, Grécko, Bulharsko, Srbsko, Maďarsko až na Slovensko, pričom pred rokom na území Grécka požiadal o azyl. Uviedol, že na území SR nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami ani žiadnym ubytovaním. Bola mu taktiež daná možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení v zmysle ust. § 120 ods. 7 ZoPC vyjadril k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie, kde sa viac nechcel žiadnym spôsobom vyjadriť. Podľa výboru pre ľudské práva skutočnosť, že osoba vstúpila na územie ilegálne, môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu vzniknúť aj ďalšie okolnosti, čo znamená, že samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie schengenského priestoru, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú, nevyhnutnú dobu. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že dotyčná osoba je žiadateľom o azyl, pretože podľa výboru pre ľudské práva, zaistenie cudzinca žiadajúceho o azyl nie je v rozpore s Paktom o občianskych a politických právach. Je potrebné zabezpečiť prípravu alebo výkon prevozu žalobcu podľa Dublinského dohovoru formou zaistenia v zmysle ust. § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC a musí sa pripraviť a zabezpečiť akceptácia prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj o personálne zabezpečenie. Správny orgán dodal, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia a konštatoval, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa ust. § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ ZoPC z dôvodu, že sám v zápisnici o podaní vyjadrenia č.p.: PPZ-HCP-BA6-193- 007/2019-AV uviedol, že nedisponuje žiadnym ubytovaním na území SR a túto povinnosť by nevedel splniť. Taktiež žiadal o azyl v inom štáte Európskej únie, v ktorom nezotrval, z čoho sa dá predpokladať, že by pokračoval po trase do ďalších členských štátov EÚ. 14. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. 15. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 16. Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 17. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 18. Podľa § 18 ods. 3 správneho poriadku, o začatí konania správny orgán upovedomí všetkých známych účastníkov konania; ak mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný zákon, upovedomí ich o začatí konania verejnou vyhláškou. 19. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 20. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 21. Podľa Článku 24 ods. 1 Dublinského nariadenia, ak členský štát, na území ktorého sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b/, c/ alebo d/ zdržiava bez povolenia na pobyt a ktorému sa nepodala žiadna nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom 20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm. b/, c/ alebo d/, môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal uvedenú osobu späť. 22. Podľa Článku 24 ods. 2 Dublinského nariadenia, odchylne od článku 6 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak sa členský štát, na území ktorého sa osoba zdržiava bez povolenia na pobyt, rozhodne vyhľadávať v systéme Eurodac v súlade s článkom 17 nariadenia (EÚ) č. 603/2013, dožiadanie o prijatie späť osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. b/ alebo c/ tohto nariadenia alebo osoby uvedenej v jeho článku 18 ods. 1 písm. d/, ktorej žiadosť o medzinárodnú ochranu nebola zamietnutá konečným rozhodnutím, sa podá čo najskô a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac podľa článku 17 ods. 5 nariadenia (EÚ) č. 603/2013. 23. Ak sa dožiadanie o prijatie späť zakladá na inom dôkaze než na údajoch získaných zo systému Eurodac, zašle sa dožiadanému členskému štátu do troch mesiacov odo dňa, kedy žiadajúci členský štát získal vedomosť o tom, že v prípade dotknutej osoby môže byť zodpovedným iný členský štát. 24. Podľa Článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne. 25. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 26. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca (čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd), ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1 Charty). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Súd poznamenáva, že presnú dobu zaistenia cudzinca nie je možné predbežne presne určiť, jej dĺžka závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi a napokon i zdravotný stav zaisteného a jeho spolupráca. 27. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, žalovaný v informačnom systéme Migra (informačný systém migrácie a medzinárodnej ochrany) zistil pozitívnu lustráciu žalobcu, znamenajúcu, že o azyl požiadal v inom členskom štáte, čo dňa 07.08.2019 oznámil žalobcovi a v súvislosti s tým aj začatie konania vo veci jeho zaistenia ako žiadateľa o azyl podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. Žalobca pred vydaním napadnutého rozhodnutia na Slovensku o azyl nepožiadal a žalovaný sa v priebehu spísania zápisnice o podaní vysvetlenia ani nedopytoval na dôvod podania žiadosti o azyl, podanej - ako to uviedol sám žalobca - v Grécku (pretože v Afganistane nie je bezpečne). V čase spísania zápisnice mal žalovaný vedomosť o existencii pozitívnej lustrácie v informačnom systéme Migra, s následným postupom podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov na zaistenie žalobcu, ktorému však v rozpore s týmto zistením, oznámil začatie konania o jeho zaistení za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Naviac v predmetnej veci žiadne rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu ani nevydal. Takýto postup sa dá kvalifikovať ako porušenie povinností vyplývajúcich žalovanému z ust. § 18 ods. 3 správneho poriadku a jeho postup za zmätočný. 28. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti rozhodnutie sp.zn. 1Sža/9/2016 zo dňa 27.07.2016, v ktorom NS SR expressis verbis vyslovil: „V zmysle judikatúry a ustálenej súdnej praxe nestačí, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal; rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania. Uvedený názor možno v niektorých prípadoch aplikovať nielen na rozhodnutie správnych orgánov, ako na výsledok ich činnosti ale aj na samotný priebeh správneho konania, zdokumentovaný v administratívnom spise.“ 29. Článok 29 Dublinského nariadenia určuje podmienky samotného odovzdania do zodpovedného štátu, pričom ako maximálnu dobu odovzdania cudzinca v prípadoch uvedených v tomto odseku stanovuje dobu šesť mesiacov.. 30. Žalovaný zaistil žalobcu na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu - Dublinského nariadenia, ak existuje značné riziko jeho úteku na maximálnu dobu 6 mesiacov. V čase vydania napadnutého rozhodnutia žalobca na území Slovenskej republiky o azyl nepožiadal, zdržiaval sa tu neoprávnene. Ak bol teda zaistený na účel jeho prevozu späť do Grécka, na prevoz sa vzťahujú aj Články 24 a 25 Dublinského nariadenia. Pretože iný dôkaz ako lustrácia v príslušných policajných informačných systémoch, resp. výpoveď žalobcu (o tom že v Grécku požiadal o azyl) vykonaný nebol, Slovenská republika ako žiadajúca strana, je povinná požiadať dožiadaný (zodpovedný) štát - Grécko - o prijatie späť žalobcu v lehote najneskôr do dvoch mesiacov (Článok 24 ods. 2 Dublinského nariadenia) a dožiadaná strana rozhodne o žiadosti v lehote dvoch týždňov - najneskôr však do jedného mesiaca (Článok 25 ods. 1 Dublinského nariadenia). Teda najneskôr do troch mesiacov musí byť rozhodnuté vo veci späť vrátenia žalobcu do Grécka (ak by nebol zaistený). Z rozhodovacej praxe tunajšieho súdu však vyplýva, že správny orgán príslušný na konanie vo veci Dublinského nariadenia - Dublinské stredisko Migračného úradu MV SR koná vo veciach tzv. dublinských návratov bezodkladne, a pozitívne či negatívne relácie členských štátov sú k dispozícii v priebehu niekoľkých dní. Aplikuje pritom Článok 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, podľa ktorého v prípade zaistenia cudzinca sa žiadosť o prevzatie späť podáva najneskôr do jedného mesiaca a odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov. Preto ak žalovaný určil dobu zaistenia žalobcu v maximálne možnom rozsahu 6 mesiacov (v zmysle ust. § 88 ods. 4 ZoPC), pričom túto lehotu odôvodnil výlučne odkazom na prípravu prevozu žalobcu, tak takéto určenie doby zaistenia sa vo vzťahu k odôvodneniu doby zaistenia javí ako čistý formalizmus. Naviac podľa názoru súdu mal žalovaný možnosť kontaktovaním Dublinského strediska Migračného úradu MV SR, dobu zaistenia zobjektivizovať. Žalovaný tak vo svojom rozhodnutí neposkytol základné zdôvodnenie ohraničenia stanovenej dĺžky zaistenia ako esenciálnej náležitosti rozhodnutia o zaistení. Riadne odôvodnenie je dané priamo hypotézou ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku a ako také, je podmienkou preskúmateľnosti rozhodnutia. Už s ohľadom na uvedené, keď žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil podmienky naplnenia obsahu ust. § 88 ods. 1 pís. c/ ZoPC, t.j. vôbec neposkytol dôvody, pre ktoré určil časový horizont zaistenia žalobcu práve v uvedenej dĺžke, vytvoril právny základ na naplnenie dispozície písm. c/ a d/ ods. 1 ust. § 191 S.s.p.. 31. K existencii rizika úteku, súd dopĺňa, že toto žalovaný len skonštatoval, bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a zdôvodnenia prečo takéto riziko existuje a v tejto časti je rozhodnutie žalovaného rovnako nepreskúmateľné. 32. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôlu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane povinnosti rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. 33. Povinnosťou správneho orgánu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Správny súd sa v preskúmavanej veci plne stotožnil s námietkami žalobcu o riadnom neodôvodnení napadnutého rozhodnutia v časti neodôvodnenia dĺžky doby zaistenia, vyvolávajúcom vadu jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko len citáciu ustanovení zákona nemožno považovať za dostačujúcu a nahrádzajúcu odôvodnenie rozhodnutia podľa požiadaviek kladených ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku. 34. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. avšak rešpektujúc návrh žalobcu, ktorý o trovách konania žiadal rozhodnúť tak, že žiadnemu z účastníkov nebudú priznané, žalobcovi ich náhradu nepriznal. 35. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.). Podľa § 440 S.s.p.: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p. uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).