Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Sa/3/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200036 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Neviďanská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1019200036.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Ivanou Neviďanskou, v právnej veci žalobcu: M. J. B., M.. XX.XX.XXXX, Š. U. J. I. D., F. B. U. Q. M., Q., J. I. D., bez dokladu totožnosti, aktuálne Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Bratislava, so sídlom Nám. Slobody 12, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica, so sídlom Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 22.11.2018, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BB5-41-012/2018-AV zo dňa 22.11.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Dňa 11.01.2019 bola Krajskému súdu v Bratislave ako správnemu súdu (ďalej aj ako „správny súd“ alebo ,,krajský súd“) prostredníctvom žalovaného v zákonom stanovenej lehote doručená žaloba zo dňa 21.12.2018, ktorou sa žalobca postupom podľa § 221 ods. 1 v spojení s § 230 ods. 1 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB5-41-012/2018-AV zo dňa 22.11.2018 a svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia, a to z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d/ a e/ SSP. Zároveň žalobca navrhol, aby súd rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Napadnutým rozhodnutím bol žalobca podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1. a písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistený dňom 22.11.2018 na čas nevyhnutne potrebný do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia, najdlhšie však do 22.05.2019 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) z dôvodu, že existuje riziko úteku žalobcu a je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky cez vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol žalobca umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. 2. V odôvodnení žaloby žalobca namietal, že sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nedostatočne venoval odôvodneniu rizika úteku žalobcu. Konštatovanie, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny druh pobytu, nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky a je bez finančných prostriedkov podľa žalobca nepreukazuje dôvodnú obavu, prípadne priamu hrozbu, že žalobca ujde alebo sa bude skrývať. Konanie žalobcu od jeho kontroly policajnou hliadkou nijako nenasvedčuje tomu, že by žalobca mal v úmysle utiecť alebo sa skrývať. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako ,,NS SR“) sp.zn. 1Szak/6/2018 zo dňa 01.02.2018, sp.zn. 1Sza/16/2016 zo dňa 11.08.2016, sp.zn. 10Szak/3/2018 zo dňa 01.02.2018 ako aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Sp/14/2016 zo dňa 22.02.2016. 3. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal existenciou prekážok administratívneho vyhostenia, reálnou vyhostiteľnosťou žalobcu, a teda účelnosťou a efektívnosťou jeho zaistenia. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení, a ani v napadnutom rozhodnutí nie je uvedená krajina, do ktorej by mal byť žalobca administratívne vyhostený. Závery žalovaného o naplnení účelu zaistenia žalobca nepovažuje za náležité odôvodnené, a z toho dôvodu je tiež napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozsudky NS SR sp.zn. 10Szak/5/2017 zo dňa 22.05.2017, sp.zn. 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014, sp.zn. 9Sža/23/2010, sp.zn. 1Sza/7/2016 a sp.zn. 10Szak/8/2016 zo dňa 10.10.2016. 4. Žalobca taktiež namietal, že žalovaný len povrchne bez ďalšieho odôvodnenia určil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný a následne ju ohraničil najdlhšie do 22.05.2019. Stanovená dĺžka doby zaistenia nie je v napadnutom rozhodnutí náležite odôvodnená konkrétnymi úkonmi, ktoré je potrebné v prípade žalobcu v rámci stanovenej doby zaistenia vykonať za účelom jeho administratívneho vyhostenia, ale opiera sa len o právomoci žalovanému vyplývajúce zo zákona o pobyte cudzincov. Inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca, keďže dochádza k obmedzeniu, resp. k pozbaveniu osobnej slobody človeka. Absencia odôvodnenia dĺžky doby zaistenia predstavuje podstatnú vadu rozhodnutia ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozsudky NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012, sp.zn. 1SZa/4/2015, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Sa/71/2018-32 zo dňa 12.09.2018 a rozhodnutie Mestského súdu v Prahe sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011. II. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 5. Žalovaný uviedol, že z hľadiska začatého a prebiehajúceho konania o administratívnom vyhostení, existencie rizika úteku žalobcu s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie, pristúpil k jeho zaisteniu z dôvodov posúdených podľa konkrétnych okolností jeho prípadu, za ktorých bol žalobca na území Slovenskej republiky zistený. Žalobca bol zadržaný v skupine troch cudzincov v odstavenom kamióne s podozrením na nelegálne prevádzanie vodičom kamiónu, bez akýchkoľvek dokladov, dlhodobo nelegálne cestujúci, a to za pomoci prevádzačov, bez finančných prostriedkov, bez zdravotného poistenia, značne vyčerpaného a predstavujúceho riziko nákazy. Cieľom jeho cesty je Francúzsko. Pre správny orgán ide o neznámu osobu, bez akýchkoľvek dokladov, do dnešného dňa nie je úradne, štátom za ktorého príslušníkom sa považuje potvrdená jeho identita, a to vydaním platného cestovného dokladu. Kombinácia týchto kritérií poskytla žalovanému základ pre oprávnený predpoklad rizika jeho úteku. V Afganistane pracoval v obchode s počítačmi. Z domu odišiel kvôli „TALIBANU“ a to tak, že kontaktoval prevádzača už v jeho domovskej krajine a zaplatil mu za to, že ho dostane do ktorejkoľvek krajiny v Európe sumu 6.500 eur, pričom sa chcel dostať do Francúzska k svojmu bratrancovi J. B. a kamarátovi I. B.. Peniaze na prevedenie do Európy mal z predaja pozemku v Afganistane. Dôvodom migrácie sú zrejme ekonomické dôvody. Na otázku, či vlastní cestovný pas alebo vlastnil uviedol, že cestovný doklad nevlastní, v rodnej krajine má len rodný list. Uviedol, že pri sebe má v tom čase len 50 eur a nevie si zabezpečiť pre svoje potreby ďalšiu hotovosť. Na území Slovenskej republiky si nevie zabezpečiť ubytovanie a nepozná žiadnu osobu, ktorá by mu poskytla ubytovanie. V minulosti nebol trestne stíhaný. Je slobodný, deti nemá. Tam kde býva je vojna a bojujú tam medzi sebou teroristické organizácie a hrozí mu tam smrť. Na území členských štátov vrátane Slovenska nemá rodinných príslušníkov. Právnu pomoc a pomoc na dobrovoľný návrat prostredníctvom organizácie IOM odmietol. Na otázku, či chce na území Slovenskej republiky požiadať o azyl alebo medzinárodnú ochranu uviedol, že nechce. 6. Žalovaný ďalej poukázal na existenciu účinného rozhodnutia č.: PPZ-HCP-BB5-41-011/2018-AV zo dňa 22.11.2018, ktorým bol žalobca z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky administratívne vyhostený a bol mu uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 1 (jeden) rok podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. 7. Žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil žalobcovi lehotu na vycestovanie z dôvodu existencie dôkazov riadne uvedených v rozhodnutí, ktoré viedli k postupu podľa § 83 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ nemôže vycestovať pretože nemá prostriedky na vycestovanie a prebieha konanie o administratívnom vyhostení a výkon administratívneho vyhostenia. K námietke žalobcu, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, ani v napadnutom rozhodnutí nie je uvedená krajina žalovaný uviedol, že v zmysle ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov krajinu, do ktorej má byť vyhostený neurčil, nakoľko žalobca je bez akýchkoľvek dokladov, nie je potvrdená jeho totožnosť, a preto nie je možné takúto krajinu určiť. 8. Žalobca je zaistený na čas nevyhnutne potrebný, a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky cez vonkajšiu hranicu, maximálne do 22.05.2019. Dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí potvrdzujú jednoznačne neoprávnený pobyt žalobcu, čo je jeden z najzávažnejších dôkazov na predpoklad, že žalobca ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť a nemá udelený pobyt. 9. S názorom nedostatočného odôvodnenia rizika úteku žalobcu sa žalovaný nestotožnil. Z ustanovenia § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Pod pojmom riziko úteku je potrebné rozumieť samotné podozrenie z existencie rizika úteku. V prípade žalobcu s poukázaním na praktické skúsenosti u štátnych príslušníkov Afganistanu existoval reálny predpoklad, že bude možné realizovať výkon jeho vyhostenia v rámci maximálnej zákonnej lehoty zaistenia, a to z pohľadu možnosti získania náhradného cestovného dokladu. Žalovaný prihliadol aj na praktické skúsenosti a na to, že štátni príslušníci tretích krajín, vrátane príslušníkov Afganistanu krátko pred rozhodovaním vo veci uvádzajú nepravdivé údaje o totožnosti, veku, štátnej príslušnosti a podobne s cieľom zatajiť skutočnú identitu a vyhnúť sa konaniu o vyhostení. Oprávnený predpoklad rizika úteku žalobcu v čase vydania rozhodnutia vychádzal s poukázaním na § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov zo všetkých okolností a faktorov zistených po jeho zadržaní. Žalovaný vo svojom vyjadrení zopakoval jednotlivé okolnosti zadržania žalobcu bližšie konkretizované v napadnutom rozhodnutí, uvedené aj v tomto rozsudku v bode č. 44. 10. Z absencie cestovného dokladu vyplynula potreba zabezpečiť jeho vydanie na účel zistenia totožnosti osoby, pre účel zistenia, či osoba nemá záznam v SIS a preverenia, či nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť občanov a štátu, ale aj na účely administratívneho vyhostenia. Žalovaný vychádzal z rozsiahlych praktických skúseností Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej aj ako „ÚPZC Medveďov“) so zabezpečením administratívneho vyhostenia osôb s obdobným profilom, kde podľa štatistík boli úspešne realizované dobrovoľné aj nútené návraty po vydaní náhradného cestovného dokladu. 11. Podľa § 111 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny je povinný preukázať na požiadanie policajta totožnosť a oprávnenosť pobytu predložením platného cestovného dokladu a dokladu o pobyte. Žalobca bol bez cestovného dokladu. Na územie Slovenskej republiky a členských štátov môže žalobca vstúpiť a zdržiavať sa počas rozhodného obdobia len s platným cestovným dokladom a vízom, resp. platným povolením na pobyt v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ako aj v zmysle dodržania príslušných ustanovení Kódexu schengenských hraníc. Skutočnosťou, že je bez platných dokladov pri rozhodovaní sa žalovaný zaoberal aj na strane 5 napadnutého rozhodnutia, kde jasne poukázal, že účastník konania žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal svoju totožnosť, teda zdržiaval sa na území v rozpore so zákonom a osobitným predpisom, čo sa podľa základných ustanovení zákona považuje za neoprávnený pobyt a čo v konečnom dôsledku bolo aj dôvodom na jeho administratívne vyhostenie. Žalobca v čase vydania rozhodnutia podľa zápisnice o vyjadrení č. PPZ-HCP-BB5-41-006/2018-AV dňa 22.11.2018 prehlásil, že je štátny príslušník Afganistanu a uviedol osobné údaje. Na podporu svojich tvrdení však policajnému útvaru nepredložil žiadny dôkaz o uvedených skutočnostiach. Z uvedeného dôvodu preto s cieľom zistiť a overiť jeho totožnosť a štátnu príslušnosť aj v súčasnosti prebiehajú lustrácie. Je potrebné preveriť skutočnosť, či táto osoba nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu, a či sa nenachádza v zozname na odopretie vstupu. Podľa zápisnice uviedol, že cestovný pas nevlastní. Tu vzniká podľa žalovaného otázka dôvodu a príčiny jeho konania, napr. zatajovania totožnosti. 12. Skutočnosť, že v registratúrnom zázname o poučení správny orgán krajinu, do ktorej bude žalobca vyhostený neurčil, žalobca nijakým spôsobom nenamietal. Žalovaný zdôraznil, že cudzinec môže uvádzať krajinu pôvodu zámerne takú, kde nie je možný jeho návrat, alebo zatajovať totožnosť z dôvodu hrozby pre bezpečnosť štátu. Preto do času preukázania opaku správny orgán na základe všetkých zistených skutočností uvedených v odôvodnení rozhodnutia o vyhostení krajinu vyhostenia neurčil, čo z pohľadu celkového odôvodnenia v súvislostiach aj riadne odôvodnil. 13. V správnom konaní žalobca uviedol, že sa narodil v roku 2001, teda uviedol iný dátum narodenia, čo poukazuje na to, že uvádza nepravdivé údaje. Osobe, u ktorej nie je možná identifikácia štátnej príslušnosti, jeho presných osobných údajov, adresy jeho pobytu práve zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 77 ods. 1 umožňuje krajinu, kam má byť cudzinec vrátený neurčiť, lebo to nie je možné. Do dnešného dňa žalovaný nemá dostatočne preukázanú totožnosť žalobcu. 14. Podmienky vstupu cudzincov na územie Slovenskej republiky a podmienky ich pobytu a vycestovania upravuje zákon o pobyte cudzincov. Tento právny predpis upravuje tiež postup administratívneho vyhostenia štátnych príslušníkov tretích krajín, ak neoprávnene prekročili štátnu hranicu Slovenskej republiky, alebo majú na jej území neoprávnený pobyt. V prípade neoprávneného pobytu je príslušný policajný útvar povinný podľa ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny a uložiť mu zákaz vstupu na jeden až päť rokov, pričom je povinný zohľadniť a neporušiť práva zaručené medzinárodnými zmluvami, napríklad Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Policajný útvar je povinný posúdiť, či existujú prekážky vyhostenia upravené ustanovením § 81 zákona o pobyte cudzincov, a ak existujú, cudzinec nemôže byť vyhostený. Na otázku či chce požiadať o asistovaný dobrovoľný návrat uviedol, že nechce požiadať. Na otázku, či chce na území Slovenskej republiky požiadať o azyl alebo doplnkovú ochranu uviedol, že nechce požiadať o azyl. Na otázku, či v krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej prichádza mu hrozí prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo či mu hrozí v tejto krajine mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo či mu bol uložený trest smrti, alebo mu môže byť uložený a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tejto krajiny uviedol: „tam kde bývam je vojna, a bojujú tam medzi sebou teroristické organizácie a hrozí mu tam smrť“. Účastník konania, ktorého totožnosť nepoznáme uviedol vo výpovedi skutočnosť o tom, že kde býva je vojna a hrozí mu tam smrť. Podľa žalovaného vyslovil všeobecné tvrdenie o vojne. Vo výpovedi uviedol, že za pomoci prevádzačov, za úplatu, nelegálne migroval cez Irán, Turecko, Bulharsko, Srbsko, Maďarsko na Slovensko s úmyslom dostať sa do Francúzska, za bratrancom a kamarátom. 15. Žalovanému boli dostatočne známe aké podmienky prevládajú v Afganistane. Správny orgán v čase konania o administratívnom vyhostení mal k dispozícii aktuálne správy o deklarovanej krajine pôvodu. Bol informovaný o odporúčaniach Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky občanom Slovenskej republiky necestovať do Afganistanu, taktiež bol už pred vydaním rozhodnutia oboznámený s rozsiahlou bezpečnostnou situáciou o stave v jednotlivých provinciách a dištriktov v Afganistane, pretože oddelením vonkajších vzťahov úradu je spracovaná informácia, kde sú citované zdroje, z ktorej bola správa spracovaná. Žalovaný taktiež zohľadnil skutočnosť, že podľa štatistického prehľadu migrácie, a to len za obdobie od 01.01.2018 do 30.09.2018 v Slovenskej republike bolo v hodnotenom období okrem 1 dobrovoľného návratu za hodnotené obdobie vydaných 20 rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov Afganistanu a v 7 prípadoch realizovaný výkon ich vyhostenia (6 AV, 1 SV) v 5 prípadoch cez pozemnú vonkajšiu hranicu a v 2 letecky, čiže reálnosť vyhostenia aj týchto štátnych príslušníkov je možná. Práve k osobe žalobcu, jeho zatiaľ neznámej totožnosti, z pohľadu na krajiny, cez ktoré tranzitoval a tam sa aj zdržiaval, a len všeobecne vyslovenej obave pred vojnou a jeho celkovému vyjadreniu k prekážkam vrátenia uvedeným v zápisnici dospel žalovaný k záveru, že v prípade žalobcu neexistujú prekážky vyhostenia. 16. Žalovaný má za to, že v napadnutom rozhodnutí sa dostatočne venoval odôvodneniu dĺžky doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využil maximálnu dobu zaistenia. Podľa § 90 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov potrebné opatrenia a úkony na výkon vyhostenia účastníka konania je povinné vykonať zariadenie, v tomto prípade ÚPZC Medveďov. ÚPZC Medveďov na základe značných praktických skúseností súvisiacich s vykonávaním potrebných opatrení a úkonov na výkon vyhostenia štátnych príslušníkov Afganistanu v súvislosti s dĺžkou návratovej procedúry žalovanému odporučil zaistiť účastníka konania na šesť mesiacov, ak nespolupracuje a nemá doklad. Žalovaný k stanoveniu dĺžky zaistenia uvedeného v odôvodnení vychádzal z registratúrneho záznamu ÚPZC Medveďov č. PPZ-HCP-ME-2018/026816-003 zo dňa 19.04.2018. Treba vychádzať celkovo zo zistených skutočností o žalobcovi, z jeho správania pred zaistením (účel vycestovania, doba migrácie, za úplatu a pomoci prevádzačov) a hlavne z toho, že nemá potrebný cestovný doklad. Podľa stanoviska zariadenia, u ktorého treba akceptovať dlhodobé praktické skúsenosti pri výkone vyhostenia aj štátnych príslušníkov Afganistanu, ak štátny príslušník Afganistanu nedisponuje platným cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi zariadenia kde je umiestnený, po preštudovaní spisového materiálu pristupujú k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny. Odovzdáva sa žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu na Konzulárny odbor Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Potvrdenie totožnosti, vystavenie NCD a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší proces, preto odporúča zariadenie zaistiť štátnych príslušníkov Afganistanu bez platného cestovného dokladu na dobu 6 mesiacov. Z praktických skúseností vyplýva, že vystavenie náhradného cestovného dokladu môže trvať aj viac ako šesť mesiacov. Uvedená doba zaistenia je nevyhnutná, počas ktorej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia účastníka konania je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a úkony k samotnej realizácii administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne závisí od spolupráce cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k reálnemu vyhosteniu. Počas celej doby zaistenia bude správny orgán skúmať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, či trvá účel zaistenia. 17. Žalobca v ÚPZC Medveďov dňa 06.12.2018 v zmysle § 3 zákona o azyle podal vyhlásenie, ktorým začalo konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. V zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že o udelenie azylu nechce požiadať. Posúdenie žiadosti je na rozhodnutí príslušného orgánu o udelení azylu, ale žalobca z dôvodu obavy o život mohol požiadať už skôr v príslušných krajinách. Podľa zistení požiadal o udelenie azylu až po jeho zaistení, nie však slobodne v krajinách cez ktoré migroval, pričom naďalej migroval až do času zadržania. Dňa 17.12.2018 žalovaný podľa § 88 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov požiadal ÚPZC Medveďov o zváženie zaistenia žalobcu podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. a/ a písm. c/ zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľa o udelenie azylu z dôvodu zistenia totožnosti a dôvodného podozrenia podania žiadosti výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vyhostenie. ÚPZC Medveďov žalovaného registratúrnym záznamom pod č. PPZ-HCP- ME-190-016/2018-U dňa 20.12.2018 informoval, že existuje reálny predpoklad, že žalobcovi bude podľa vyjadrenia Migračného úradu MV SR Bratislava udelená doplnková ochrana. Na základe uvedeného bude zaistenie ako žiadateľa o udelenie azylu vykonané koncom uplynutia lehoty 60 dní od vyhlásenia žiadosti o udelenie azylu, t.j. do 04.02.2019, podľa aktuálneho stavu. Účel zaistenia trvá. Dĺžka zaistenia sa teda priamo odvíja nielen od aktivity zariadenia, prístupu iných orgánov, ale hlavne aj od samotného prístupu žalobcu. Preto dĺžka zaistenia je v danom prípade orientačná a máme za to, že je stanovená v súlade so zákonom a aj dostatočne odôvodnená. Jedným z dôvodov zaistenia je aj potreba dosiahnutia dostupnosti účastníka konania, ďalším príprava a zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. 18. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol žalovaný žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 19. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. III. Pojednávanie 20. Krajský súd v Bratislave ako vecne, miestne a kauzálne príslušný (§ 10 a § 17 písm. a/ SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy tretej časti SSP v spojení s § 206 ods. 3 a 4, pričom dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a preto ju v zmysle § 229 SSP zamietol. Správny súd rozhodol o správnej žalobe v súlade s § 228 veta prvá SSP na pojednávaní do siedmich pracovných dní od jej predloženia podľa § 227 SSP rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil za prítomnosti povereného právneho zástupcu žalobcu a v neprítomnosti žalobcu a žalovaného v zmysle § 114 SSP. Účastníci konania boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní. Žalobca v žalobe uviedol, že nežiada svoju osobnú účasť na pojednávaní. Žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a súhlasil s prejednaním veci na pojednávaní bez jeho prítomnosti. IV. Relevantné právne predpisy 21. Podľa § 221 ods. 1 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 22. Podľa § 221 ods. 2 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 23. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. 24. Podľa § 77 ods. 1 druhá veta zákona o pobyte cudzincov v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. 25. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 26. Podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b/ až i/ na jeden rok až päť rokov. 27. Podľa § 83 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neurčí v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť. 28. Podľa § 83 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neurčí v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť podľa § 88. 29. Podľa § 83 ods. 2 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neurčí v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo práva a slobody iných. 30. Podľa § 84 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie. 31. Podľa § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. 32. Podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku. 33. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 34. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 35. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 36. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 37. Podľa § 89 ods. 3 veta prvá zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. 38. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 39. Podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov priestupku na úseku pobytu sa dopustí štátny príslušník tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. V. Priebeh administratívneho konania 40. Dňa 22.11.2018 o 09:37 hod. hliadka Obvodného oddelenia PZ Zvolen preverila oznámenie o tom, že vo firme Vercajch centrum vo Zvolene oproti ČS PHM Shell sa majú nachádzať traja cudzí štátni príslušníci. Vo dvore firmy sa nachádzal kamión, ktorý mal v prívese neznáme osoby. Tieto uviedli, že sú utečenci z Afganistanu. Osoby uvádzali, že sa volajú W. E. XXr., H. J. XXr., J. L. XXr. J. K. S. J. S. L. Q.. Odtiaľ išli do Iránu cez Turecko, Bulharsko, Srbsko. V Srbsku nastúpili do uvedeného kamióna a tri dni cestovali na Slovensko. Z dôvodu toho, že cudzinci nevedeli hodnoverne preukázať svoju totožnosť predložením požadovaných dokladov, boli privolanou hliadkou Oddelenia cudzineckej polície PZ Banská Bystrica v zmysle oprávnenia podľa zákona o Policajnom zbore a podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov v čase o 13:30 hod. predvedení na správny orgán v súvislosti so zisťovaním totožnosti a oprávnenosti pobytu na území Slovenskej republiky. Uvedeným úkonom bolo voči žalobcovi začaté konanie o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Nakoľko osoby vrátane žalobcu uvádzali, že sú maloletí bez sprievodu bola zabezpečená prítomnosť štátneho zamestnanca Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately Zvolen a tlmočník z príslušného jazyka. Na oddelení žalobca uviedol, že je maloletý štátny príslušník Afganskej islamskej republiky. Po poučení o povinnosti podľa § 111 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov na určenie veku prehlásil, že sa volá M. J. B., M.. XX.XX.XXXX. Po predvedení na správny orgán bola so žalobcom v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“) spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP- BB5-41-006/2018-AV. Lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že nemá udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý, prechodný). Taktiež v čase vydávania rozhodnutia nebol žiadateľom o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky alebo v inom členskom štáte v zmysle zákona o azyle. Na podporu svojich tvrdení správnemu orgánu totožnosť a oprávnenosť pobytu nepreukázal predložením platného cestovného dokladu a platného víza, ktoré sa u štátnych príslušníkov Afganistanu na území členských štátov vyžadujú. 41. Na základe hore uvedených dôkazov Oddelenie cudzineckej polície PZ Banská Bystrica dňa 22.11.2018 žalobcu z dôvodu neoprávneného pobytu podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov rozhodnutím č. PPZ- HCP-BB5-41-011/2018-AV administratívne vyhostilo z územia Slovenskej republiky a zároveň podľa § 82 ods. 3 písm. b/ citovaného zákona určilo zákaz vstupu na 1 (jeden) rok. Správny orgán v súlade s ustanovením § 55 ods. 2 Správneho poriadku odkladný účinok odvolania voči tomuto rozhodnutiu vylúčil, čo riadne odôvodnil v rozhodnutí. Podľa § 83 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky nebola účastníkovi konania určená. 42. Napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB5-41-012/2018-AV zo dňa 22.11.2018 bol žalobca podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1. a písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistený dňom 22.11.2018 na čas nevyhnutne potrebný do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia, najdlhšie však do 22.05.2019 z dôvodu, že existuje riziko úteku žalobcu a je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky cez vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol žalobca umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. 43. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že bral do úvahy individuálne okolnosti týkajúce sa daného prípadu žalobcu a podľa doposiaľ zistených dôkazov a okolností dospel k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť, teda dôvodu podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1. a písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. V prípade žalobcu s poukázaním na praktické skúsenosti u štátnych príslušníkov Afganistanu existuje reálny predpoklad, že bude možné realizovať výkon jeho vyhostenia v rámci maximálnej zákonnej lehoty zaistenia, a to z pohľadu možnosti získania náhradného cestovného dokladu. 44. Oprávnený predpoklad rizika úteku žalobcu v čase vydania rozhodnutia vychádzal s poukázaním na § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a Smernicu o návrate zo všetkých okolností a faktorov zistených po jeho zadržaní, najmä: - z okolností za ktorých bol na území Slovenskej republiky zistený. Podľa dôkazov bol zadržaný v priestore kamióna medzi tovarom, kde boli ukrytí ešte dvaja cudzinci. Podľa ich výzoru, zápachu a zdravotného stavu a značnej vyčerpanosti bolo zrejmé, že dlhodobo cestujú, predstavujú aj riziko nákazy. - jedná sa zjavne o cudzinca, nelegálneho imigranta, pri ktorom nebolo možné zistiť jeho totožnosť nakoľko nemá u seba žiadne doklady, - podľa zápisnice o vyjadrení je dlhodobo mimo územia Slovenskej republiky. Po opustení krajiny sa ukrýval na rôznych miestach a za pomoci prevádzačov a úplatu tranzitujúc cez Irán, Turecko, Grécko, Turecko, Srbsko, Bulharsko, Maďarsko, Slovensko sa chcel dostať do Francúzska za bratrancom. Jeho snahou a cieľovou krajinou je Francúzsko, kde má údajne bratranca a kamaráta. - žalobca do zápisnice o vyjadrení dňa 22.11.2018 uviedol, že sa volá M. J. B., M.. XX.XX.XXXX, no na podporu tvrdenie nepredložil žiadny dôkaz, - v konaní uvádzal nepravé údaje o svojom veku, - nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov, jeho pobyt na území Slovenskej republiky je neoprávnený, - za neoprávnený pobyt mu hrozilo uloženie zákazu vstupu na päť rokov (§ 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov), - bol zadržaný 22.11.2018 v skupine, ktorú tvorili traja cudzinci, štátni príslušníci Afganistanu bez akýchkoľvek osobných dokladov. Všetci uvádzali nepravdivé údaje o svojom veku, no po dôslednom poučení a za prítomnosti pracovníčky UPSVaR, oddelenia sociálnej kurately Zvolen žalobca uviedol dátum narodenia 01.01.1999. Vzniklo podozrenie zo zatajovania totožnosti, veku a aj štátnej príslušnosti. - účastník konania je bez akýchkoľvek finančných prostriedkov, - úmyselne, nelegálne prekročil vonkajšiu ako aj vnútornú hranicu Slovenskej republiky, nemohol mu byť odopretý vstup pre nesplnenie podmienok na vstup, - ide o neznámu osobu, bez akýkoľvek dokladov; do dnešného dňa nie je úradne štátom, za ktorého príslušníka sa uvádza, potvrdená jeho „pravá“ identita a to vydaním platného cestovného dokladu podľa príslušných zákonov a tak preverená skutočnosť, či nemá záznam v SIS, alebo či sa na neho nevzťahuje rozhodnutie o návrate v inom členskom štáte; z uvedeného dôvodu osoba predstavuje aj hrozbu pre bezpečnosť štátu a verejný poriadok, pokiaľ sa nepreukáže opak, - existencie vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP- BB5-41-011/2018- AV. 45. Podľa žalovaného podstatou administratívneho vyhostenia je bezpečnosť osôb, majetku alebo iného verejného záujmu pred osobou, ktorá nie je občanom Slovenskej republiky alebo občanom iného členského štátu Európskej únie alebo občanom zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore, ani osobou, ktorej bol udelený azyl alebo bola poskytnutá doplnková ochrana tak, že sa zabezpečí jej neprítomnosť na území Slovenskej republiky po dobu uloženú správnym orgánom. Oddelenie cudzineckej polície PZ Banská Bystrica uložením administratívneho vyhostenia odňalo žalobcovi právo zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, a tým chce v ďalšom zabrániť prípadne páchaniu trestnej činnosti, zabezpečuje bezpečnosť osôb, majetku a celkovo chráni iný všeobecný záujem spoločnosti. 46. Žalobca nemá platný cestovný doklad a preto nie je možné zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia bez obmedzenia osobnej slobody inštitútom zaistenia. K výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca. Z dôvodu toho, že účastník konania je bez náležitých finančných prostriedkov je potrebné účastníka konania zaistiť a zaistením bezprostredne zabezpečiť v čo najkratšom možnom čase výkon trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky, a teda aj Schengenského priestoru. 47. Žalovaný sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení zaoberal aj tým, či bude možné vykonať administratívne vyhostenie v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, teda či bude naplnený účel zaistenia. Podľa § 90 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov potrebné opatrenia a úkony na výkon vyhostenia účastníka konania je povinné vykonať zariadenie, kde bude umiestnený, v tomto prípade ÚPZC Medveďov. ÚPZC Medveďov, ktorý plní úlohy k vydaniu cestovných dokladov v celoštátnej pôsobnosti, na základe značných skúseností súvisiacich s vykonávaním potrebných opatrení a úkonov na výkon vyhostenia štátnych príslušníkov Afganistanu v súvislosti s dĺžkou návratovej procedúry správnemu orgánu odporučil zaistiť účastníka konania na šesť mesiacov, ak nemá cestovný doklad. 48. Lehota zaistenia bola správnym orgánom určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia na čas nevyhnutne potrebný, a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia. OCP PZ Banská Bystrica k stanoveniu dĺžky zaistenia uvedeného v odôvodnení vychádzalo z registratúrneho záznamu ÚPZC Medveďov č. PPZ-HCP-ME-2018/026816-003 zo dňa 19.04.2018, uloženého v zbernom spise, podľa ktorého tento útvar odporučil správnemu orgánu stanoviť dĺžku zaistenia na šesť mesiacov. Podľa tohto záznamu, ak štátny príslušník Afganskej islamskej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi zariadenia, po preštudovaní spisového materiálu pristupujú k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti cudzinca. Zasiela sa žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu na príslušný zastupiteľský úrad prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. V tom prípade zariadenie odporúča správnemu orgánu zaistiť štátnych príslušníkov Afganistanu bez platného cestovného dokladu na dobu šesť mesiacov a to taktiež v prípade, ak k žiadosti o vystavenie dokladu pripoja kópiu dokumentu potvrdzujúcu totožnosť, čo účastník nemá. Zo skúseností vyplýva, že vystavenie náhradného cestovného dokladu môže trvať aj viac ako šesť mesiacov. 49. Uvedená doba zaistenia je nevyhnutná, počas ktorej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia účastníka konania je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a úkony k samotnej realizácii administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne závisí od spolupráce samotného účastníka konania pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k reálnemu vyhosteniu. Počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov - či trvá účel zaistenia. 50. Žalovaný sa počas konania o zaistení účastníka konania zaoberal aj tým, či je zaistenie v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 8 ods. 1 ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života. Účastník konania na území Slovenskej republiky nemá žiadnu rodinu, je slobodný a nemá deti. Rozhodnutie je preto podľa žalovaného v súlade s uvedeným dohovorom. 51. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. Z vyjadrení žalobcu v zápisnici o podaní vysvetlenia je preukázané, že žalobca by tieto stanovené podmienky nevedel splniť a preto žalovaný alternatívy zaistenia vylúčil. Zaistenie žalobcu je nutné s poukazom na prebiehajúce konanie o administratívnom vyhostení, a vzhľadom na to, že nie je možné, aby sám vycestoval z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu alebo do krajiny, ktorá ho prijme. VI. Posúdenie veci správnym súdom 52. Krajský súd v Bratislave po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, nariadil podľa § 228 SSP <aspi:// module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z.%2523107'&ucin-k-dni='30.12.9999'> na prejednenie veci pojednávanie na deň 22.11.2018 a po vypočutí povereného zástupcu žalobcu dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 53. V predmetnej právnej veci ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bol žalobca podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1. a písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistený dňom 22.11.2018 na čas nevyhnutne potrebný do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia, najdlhšie však do 22.05.2019 z dôvodu, že existuje riziko úteku žalobcu a je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky cez vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky. Správnu žalobu vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia správny súd posudzuje neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP). Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP) a ďalej namietal, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP). Správny súd na základe zákonom uloženej povinnosti preskúmal existenciu týchto zrušujúcich dôvodov, avšak takéto zrušujúce dôvody po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu a po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia v predmetnom prípade preukázané nemal. 54. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. 55. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 56. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí nevyhnutných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. 57. Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie, ak existuje riziko jeho úteku. Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie podľa zákona o pobyte cudzincov stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie rizika úteku v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný v danom prípade vychádzal najmä z okolností, za ktorých bol účastník konania zaistený, z absencie cestovného dokladu, existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení, neoprávnenosti jeho pobytu na území Slovenskej republiky, vyjadrení účastníka konania v zápisnici a absencie finančných prostriedkov. Z absencie cestovného dokladu podľa žalovaného vyplynula potreba zabezpečiť jeho vydanie nielen na účel zistenia totožnosti osoby, na účel zistenia, či osoba nemá záznam v SIS a preverenia, či nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť občanov a štátu, ale aj na účely administratívneho vyhostenia. V predmetnom prípade mal správny súd preukázanú existenciu rizika úteku žalobcu, ktorá bola zároveň náležite podrobne odôvodnená v napadnutom rozhodnutí žalovaného. Existuje dôvodná obava, že po prepustení bude pokračovať v nelegálnej migrácii do cieľovej krajiny, ktorou je Francúzsko. Totožnosť žalobcu sa doposiaľ nepodarilo overiť v krajine, za ktorej príslušníka sa uvádza. Údaje o svojom mene a veku, ktoré uvádzal pri zadržaní, nie sú totožné s tými, ktoré neskôr uviedol žalovanému. Z administratívneho spisu z Úradného záznamu č. PPZ-HCP-BB5-41/2018-AV zo dňa 22.11.2018 správny súd zistil, že privolaná policajná hliadka po otvorení prívesu kamióna zistila, že sa v ňom nachádzajú osoby, zrejme utečenci, mužského pohlavia. Tieto uviedli, že sú utečenci z Afganistanu a volajú sa W. E. XXr., H. J. XXr. J. L. XXr.. Z Úradného záznamu o vykonaní prehliadky cudzinca zo dňa 22.11.2018 vyplýva, že žalobca uviedol pred prítomným tlmočníkom, že sa volá L. B., M.. XX.XX.XXXX. Následne z Úradného záznamu o predvedení cudzinca zo dňa 22.11.2018 vyplýva, že uviedol, že je maloletý a volá sa M. J. B., M.. XX.XX.XXXX. Žalobca zároveň nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov, čiže jeho pobyt na území Slovenskej republiky je od jeho vstupu do krajiny neoprávnený. Za jeho konanie, teda za neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky mu hrozilo uloženie zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na jeden rok až päť rokov, čiže viac ako predpokladá legálna definícia pojmu riziko úteku (až na tri roky). 58. Správny súd uvádzanie rozporných informácií žalobcom o svojom veku a totožnosti pokladá za nespoluprácu so správnym orgánom. Žalobca nepredložil nijaký doklad, ani jeho kópiu, hoci sám uviedol, že v domovskej krajine má rodný list a vedel, že mieni opustiť krajinu, pripravoval sa na cestu predajom pozemku a kontaktovaním sa s prevádzačmi (jeho odchod nebol náhly, ale plánovaný) a napriek tomu si žiaden doklad so sebou nezobral, ktorým by sa preukázal v prvej krajine, v ktorej mu nehrozí nebezpečenstvo, ale napriek tomu nelegálne migroval cez viacero štátov, z čoho jednoznačne vyplýva nie dôvodná obava o svoj život, ale ekonomická migrácia. K uvedenému správny súd zdôrazňuje, že nie je potvrdené, že ide o príslušníka Afganskej islamskej republiky. V predmetnom prípade je dôvodné podozrenie, že sa jedná o štátneho príslušníka takej krajiny, ktorej príslušníci nespĺňajú podmienky na poskytnutie azylu alebo doplnkovej ochrany. Ak by mal záujem spolupracovať s orgánmi ktoréhokoľvek slobodného štátu, predložil by doklad, z ktorého by bolo zrejmé ako sa volá, odkiaľ presne pochádza (ako adresu svojho pobytu v Afganistane uviedol len M., Q. bez uvedenia ulice a čísla) a koľko má rokov, za účelom aby mu bola poskytnutá odôvodnená medzinárodná ochrana. 59. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal existenciou prekážok administratívneho vyhostenia, reálnou vyhostiteľnosťou žalobcu, a teda účelnosťou a efektívnosťou jeho zaistenia. K tejto námietke žalobcu ohľadne účelnosti zaistenia správny súd poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej: ,,Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný.“ (rozsudok NS SR sp.zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011). Správny súd mal uvedené zohľadnenie preukázané aj v postupe žalovaného. Žalovaný správny orgán rozhodujúci o zaistení žalobcu zobral do úvahy individuálne okolnosti týkajúce sa daného prípadu a podľa doposiaľ zistených dôkazov a okolností dospel k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť, teda dôvodu podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1. a písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný mal za to, že pri hodnotení účelnosti zaistenia počas doby zaistenia v spolupráci so zariadením s poukázaním na praktické skúsenosti u štátnych príslušníkov Afganistanu existuje reálny predpoklad, že bude možné realizovať výkon jeho vyhostenia v rámci maximálnej zákonnej lehoty zaistenia, a to z pohľadu možnosti získania náhradného cestovného dokladu. Žalovaný opodstatnene vychádzal taktiež z rozsiahlych praktických skúseností Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov so zabezpečením administratívneho vyhostenia osôb s obdobným profilom, kde podľa štatistík boli úspešne realizované dobrovoľné aj nútené návraty po vydaní náhradného cestovného dokladu. Žalovaný dostatočné odôvodnenie reálnej vyhostiteľnosti žalobcu v napadnutom rozhodnutí ešte spresnil vo svojom vyjadrení k žalobe. Podľa štatistického prehľadu migrácie za obdobie od 01.01.2018 do 30.09.2018 v Slovenskej republike bolo v hodnotenom období okrem 1 dobrovoľného návratu vydaných 20 rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov Afganistanu a v 7 prípadoch realizovaný výkon ich vyhostenia (6 AV, 1 SV), a to v 5 prípadoch cez pozemnú vonkajšiu hranicu a v 2 letecky, čiže reálnosť vyhostenia aj týchto štátnych príslušníkov je možná. Nakoľko žalobca nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny druh pobytu, možnosť ubytovania, fakticky je bez finančných prostriedkov (hotovosť 50 eur) a nemá na území Slovenskej republiky príbuzných, nebolo možné uložiť žalobcovi alternatívu zaistenia, teda hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky. Navyše existuje reálne vysoké riziko a dôvodná obava, že žalobca v prípade prepustenia na slobodu ujde a bude sťažený reálny výkon administratívneho vyhostenia. Efektívnosť zaistenia spočíva hlavne v bezproblémovom riadnom a fyzickom odovzdaní štátneho príslušníka tretej krajiny v konkrétnom čase za prítomnosti orgánu Policajného zboru a zabezpečení jeho odchodu z územia Slovenskej republiky, kde sa nachádza neoprávnene. Administratívnym vyhostením, ktorému slúži inštitút zaistenia, sa zabezpečuje ochrana záujmov Slovenskej republiky vo vzťahu k nelegálnym pobytom štátnych príslušníkov tretích krajín, a to bezpečnosť osôb, majetku alebo iného verejného záujmu pred osobou, ktorá nie je občanom Slovenskej republiky alebo občanom iného členského štátu Európskej únie alebo občanom zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore, ani osobou, ktorej bol udelený azyl alebo bola poskytnutá doplnková ochrana tak, že sa zabezpečí jej neprítomnosť na území Slovenskej republiky po dobu uloženú správnym orgánom. Podľa názoru správneho súdu žalovaný sa v konaní dostatočne zaoberal otázkou reálneho predpokladu realizácie, teda výkonu administratívneho vyhostenia žalobcu. Posudzoval túto otázku s ohľadom na konkrétnu osobu žalobcu a ním uvádzanú štátnu príslušnosť, teda domovskú krajinu. Preverovaním bolo zistené, že vyhostenie žalobcu je reálne. V uvedenom žalovaný opodstatnene zohľadnil informácie získané prostredníctvom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ktorý je príslušný na realizáciu výkonu administratívneho vyhostenia. Na základe značných skúseností súvisiacich s vykonávaním potrebných opatrení a úkonov na výkon vyhostenia štátnych príslušníkov Afganistanu v súvislosti s dĺžkou návratovej procedúry žalovanému odporučil zaistiť žalobcu na šesť mesiacov. 60. Žalobca v žalobe namietal, že stanovená dĺžka doby zaistenia nie je v napadnutom rozhodnutí odôvodnená konkrétnymi úkonmi viažucimi sa na prípad žalobcu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobca nemá platný cestovný doklad a preto nie je možné zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia bez obmedzenia osobnej slobody inštitútom zaistenia. Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Podľa názoru správneho súdu táto lehota zaistenia bola správnym orgánom určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie na šesť mesiacov (do 22.05.2019), a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia. Žalovaný k stanoveniu uvedenej dĺžky zaistenia vychádzal z registratúrneho záznamu Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ktorý plní úlohy vo veci vybavovania náhradných cestovných dokladov s celoslovenskou pôsobnosťou, č. PPZ-HCP-ME-2018/026816-003 zo dňa 19.04.2018, podľa ktorého tento útvar odporučil správnemu orgánu stanoviť dĺžku zaistenia na šesť mesiacov. V prípade, že štátny príslušník tretej krajiny disponuje platným cestovným dokladom, odporúčajú zaistiť štátnych príslušníkov Afganskej islamskej republiky na dobu troch mesiacov, nakoľko sa počas doby zaistenia môžu vyskytnúť prekážky, ktoré môžu procedúru výkonu vyhostenia oddialiť. Ak štátny príslušník Afganskej islamskej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom a odmieta spoluprácu (čo je podľa správneho súdu aj uvádzanie rozporných informácií o svojej totožnosti žalobcom), po preštudovaní spisového materiálu pristupujú k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny. Odovzdáva sa žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu na Konzulárnom odbore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Potvrdenie totožnosti, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší, preto odporúčajú zaistiť štátnych príslušníkov Afganskej islamskej republiky bez platného cestovného dokladu na dobu šiestich mesiacov. Zo skúseností žalovaného vyplýva, že vystavenie náhradného cestovného dokladu môže trvať aj viac ako šesť mesiacov. Uvedená doba zaistenia je nevyhnutná, počas ktorej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia žalobcu sú potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a úkony k samotnej realizácii administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne závisí od spolupráce samotného účastníka konania pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k reálnemu vyhosteniu. Počas celej doby zaistenia je zároveň žalovaný povinný skúmať, či trvá účel zaistenia. Správny súd má za to, že v danom prípade žalovaný dostatočne podrobne a zrozumiteľne odôvodnil potrebu zaistenia žalobcu, ako aj stanovenú dĺžku doby zaistenia. 61. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia je pre správny súd rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia, či teda sú dané dôvody zaistenia, vrátane jeho dĺžky (§ 135 ods. 2 písm. a/ a § 206 ods. 4 SSP). Z obsahu administratívneho spisu i z napadnutého rozhodnutia žalovaného je preukázané, že žalovaný postupoval v súlade s ust. § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1. a písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca má byť na základe jeho rozhodnutia z územia Slovenskej republiky administratívne vyhostený. Vyhostenie by sa v tomto prípade nemohlo realizovať bez zaistenia žalobcu z dôvodu, že nemá platný cestovný doklad, ani dostatočné finančné prostriedky, cieľovou krajinou žalobcu nie je Slovenská republika (ale Francúzsko) a bez kontroly a dispozície s cestovným dokladom prechádzal hraničné priechody z domovskej krajiny až do Európy. Z uvedeného vyplýva minimálna šanca na vykonanie potrebných opatrení k zabezpečeniu a realizácii administratívneho vyhostenia bez zaistenia žalobcu a zabezpečenie dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území členských štátov schengenského priestoru. Ak teda žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietol neúčelnosť a neefektívnosť doby zaistenia konkrétnymi skutkovými okolnosťami z pohľadu jeho reálnej vyhostiteľnosti, uviedol že z rozhodnutia žalovaného nevyplývajú konkrétne okolnosti dĺžky zaistenia stanovenej práve na šesť mesiacov, správny súd poukazuje najmä na právoplatné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení č. PPZ- HCP-BB5-41-011/2018-AV zo dňa 22.11.2018, s uloženým zákazom vstupu na územie Slovenskej republiky a členských štátov únie na dobu jedného roku a inštitút priamo výkonu slúžiaci, ktorým je zaistenie. Žalovaný vychádzal zo stanoviska ÚPZC Medveďov, v ktorom je uvedené, že predpokladaná doba potrebná na vykonanie všetkých úkonov spojených s výkonom a realizáciou vyhostenia cudzinca je asi šesť mesiacov. Správny súd sa stotožňuje s názorom žalovaného v tom, že ak by nebol žalobca zaistený, zotrval by neoprávnene, bez platného cestovného dokladu, bez víz, či povolenia na pobyt, bez udelenia medzinárodnej ochrany, finančných prostriedkov, ktorými by si vedel zabezpečiť svoju existenciu a pobyt na území Slovenskej republiky, zabezpečeného ubytovania, pričom existuje reálne riziko, že sa bude naďalej nelegálne pohybovať, a preto do uvedenej doby je potrebné jeho zaistenie. Tu treba zdôrazniť, že presná doba zaistenia sa určiť nedá, nakoľko je závislá od množstva ďalších faktorov, spolupráce žalobcu a ďalších zložiek na veci participujúcich a najmä od získania potrebných informácií a následného udelenia náhradného cestovného dokladu Zastupiteľským úradom Afganskej islamskej republiky, rýchlosť a spôsob činnosti ktorého je mimo vplyvu žalovaného. 62. V odôvodnení žaloby žalobca namietal, že žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení č.p.: PPZ-HCP-BB5-41-011/2018-AV zo dňa 22.11.2018 bližšie nešpecifikoval krajinu, na územie ktorej má byť administratívne vyhostený a vo výroku, ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení neuviedol lehotu na vycestovanie žalobcu. 63. Správny súd konštatuje, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu nie je predmetom prieskumu v danej veci. Nad rámec zákonnej povinnosti však uvádza, že zákon o pobyte cudzincov umožňuje správnemu orgánu neurčiť v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie zo zákonných dôvodov podľa § 83 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ zákona o pobyte cudzincov. V danom prípade podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1. a písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt oprávnene zaistil štátneho príslušníka tretej krajiny z dôvodu, že existuje riziko jeho úteku a na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Následne policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie a štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. Žalobca nie je držiteľom platného cestovného dokladu opatreného vízom, nemá dostatok finančných prostriedkov na vycestovanie, ani si nevie zabezpečiť starostlivosť o svoju osobu a ubytovanie. 64. Podľa § 77 ods. 1 druhá veta zákona o pobyte cudzincov v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. Nakoľko žalobca je bez akýchkoľvek dokladov, nie je potvrdená jeho totožnosť, nie je možné takúto krajinu určiť. Žalobca v priebehu administratívneho konania uviedol viaceré mená. Pravdivosť tvrdenia žalobcu o jeho totožnosti by mala byť v priebehu konania podporená takými dôkazmi, na základe ktorých je materiálne nepochybné, že uvádza pravdu o svojej totožnosti a štátnej príslušnosti (napr. potvrdením jeho identity označenou, deklarovanou krajinou pôvodu). Takéto dôkazy však v predmetnom konaní predložené neboli. Preto nie je materiálne nepochybné, že pochádza z Afganistanu a volá sa M. J. B., M.. XX.XX.XXXX. 65. V preskúmavanej veci možno uzavrieť, že závery správneho orgánu korešpondujú plne s obsahom administratívneho spisu a správny súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo sú v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutočný stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. 66. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované právne predpisy správny súd dospel k záveru, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil, žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom a nevykazuje znaky svojvôle (arbitrárnosti), preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 229 SSP zamietol. 67. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 a § 168 SSP tak, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko u úspešného žalovaného nezistil podmienky, na základe ktorých to možno spravodlivo požadovať a žalobca bol v konaní neúspešný. 68. Žalobcu pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov) na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote siedmych dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).