Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/49/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011899212 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1011899212.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: G.. C. W., W. XX, W., zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Horváthom, Havelkova 2, Bratislava, proti žalovanému: Verejné prístavy, a. s., Prístavná 10, Bratislava, zastúpenému ADVOKÁCIA, s.r.o., Hollého 10, Nitra, o zaplatenie náhrady mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 8C/79/1991-1059, zo dňa 19.12.2017, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 1.3.1991 do 31.8.1991 spolu vo výške 431,91 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 64,79 eura od 10.4.1991 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 78,74 eura od 10.5.1991 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 78,74 eura od 10.6.1991 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 62,80 eura od 10.7.1991 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 73,42 eura od 10.8.1991 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 73,42 eura od 10.9.1991 až do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.); žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol (výrok II.) a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (výrok III.). 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia neplatnosti výpovede a náhrady mzdy. V konaní mal preukázané, že žalobca bol v pracovnom pomere s Československou plavbou dunajskou, štátny podnik, ako vedúci útvaru lodnej a prístavnej prevádzky. Dňa 13.12.1990 bola žalobcovi doručená výpoveď (list zo dňa 12.12.1991). Žalobca listom zo dňa 27.2.1991, doručeným dňa 28.2.1991, oznámil zamestnávateľovi, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával a umožnil mu pokračovať v práci. Súd prvej inštancie medzitým rozsudkom č. k. 8C/79/1991-142, zo dňa 9.9.1996, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 26Co/73/1997-179, zo dňa 10.9.1997 určil, že predmetná výpoveď daná žalobcovi je neplatná. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.12.1997. Po právoplatnom určení neplatnosti výpovede sa tak súd prvej inštancie zaoberal žalobou v časti nároku na náhradu mzdy titulom neplatnosti výpovede podľa § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce, a po pripustení návrhu žalobcu na zmenu (rozšírenie) žaloby dňa 8.3.2011 v časti nároku na náhradu mzdy podľa § 130 ods. 1 Zákonníka práce. 3. Súd prvej inštancie vyhodnotil námietku žalovaného o jeho nedostatku pasívnej vecnej legitimácie ako nedôvodnú s poukazom na právny názor vyslovený v uznesení odvolacieho súdu č. k. 3Co/93/2014-945, zo dňa 31.5.2016. Pasívna vecná legitimácia žalovaného už bola založená rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 8C/79/1991-142, zo dňa 9.9.1996, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 26Co/73/1997-179, zo dňa 10.9.1997, ktorými bolo rozhodnuté o neplatnosti výpovede. Súd prvej inštancie nemal inú možnosť, než rešpektovať právoplatné rozhodnutie súdu o určení neplatnosti výpovede, ktoré riešilo i otázku prechodu práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu žalobcu ku dňu 1.1.1997, a teda i pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného subjektu. V ďalšom konaní po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti výpovede dňom 23.12.1997 bola podstatná už len skutočnosť, že pôvodný žalovaný Slovenská plavba dunajská, š. p., bol zrušený rozhodnutím ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií č. XX zo dňa 18.1.2008 bez likvidácie a jeho majetok, všetky práva, povinnosti, pohľadávky a záväzky (i neznáme) sa stali predmetom nepeňažného vkladu do spoločnosti Verejné prístavy, a. s. Keďže všetky majetkové práva, pohľadávky a záväzky pôvodného žalovaného prevzala spoločnosť Verejné prístavy, a. s. (súčasný žalovaný), je táto spoločnosť ako právny nástupca spoločnosti Slovenská plavba dunajská, š. p. pasívne legitimovaným subjektom v predmetnej časti konania. 4. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca bol od 4.3.1991 do 30.6.1992 evidovaný ako nezamestnaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, s nárokom na podporu v nezamestnanosti. Táto mu bola vyplatená nasledovne: 7/1991 - 2.797,- Sk, 8/1991 - 2.797,- Sk, 9/1991 - 2.582,- Sk, 10/1991 - 2.582,- Sk, 11/1991 - 2.582,- Sk, 12/1991 - 2.582,- Sk. Žalobca je od 1.7.1992 evidovaný ako podnikateľ fyzická osoba (živnostník) pod obchodným menom G.. C. W. - Y.. Predmetom jeho podnikania je kúpa a predaj tovaru v rozsahu voľnej živnosti a konzultačná a poradenská činnosť v oblasti dopravy; žalobca počas konania uvádzal, že fakticky živnosť nevykonával, nemal z nej žiadne príjmy. V období od 10.10.1991 do 27.5.1993 bol žalobca spoločníkom a konateľom v spoločnosti FELA, spol. s r. o., Estónska 2, Bratislava. Žalobca uvádzal, že z tejto činnosti nemal nikdy žiadny príjem, žil z úspor, pomáhala mu finančne rodina, požičal si peniaze od kamarátov, ktorých mená a priezviská nevedel uviesť. Od 18.10.1993 bol spoločníkom i konateľom spoločnosti EUROS spol. s r. o., Prepoštská 6, Bratislava, ktorá od 15.1.2001 v likvidácii. Z tejto činnosti nemal žiadny príjem, spoločnosť nevykonávala žiadnu činnosť, žil v tomto období z úspor, požičiaval si peniaze (nevedel uviesť sumy, ani od koho). V období od 22.8.1994 až do 1.4.1996 bol žalobca konateľom v spoločnosti BRNO TRUST, s. r. o., Divadelní 3, Brno, Česká republika. Spoločnosť sa zrušila bez likvidácie a premenila sa na BRNO TRUST, a. s., Panská 2/4, Brno, Česká republika; i v tejto spoločnosti je žalobca od 1.4.1996 konateľom. Žalobca uvádzal, že ani z tejto činnosti nemal žiadny príjem. Od 20.3.1995 je žalobca i konateľom spoločnosti EMDex, s. r. o., Panská 2/4, Brno, Česká republika. V období od 20.11.2000 do 23.9.2001 bol žalobca spoločníkom v spoločnosti GORI GROUP, s. r. o., Nám. SNP 13, Bratislava; v období od 20.11.2000 do 2.8. 2016 bol konateľom v tejto spoločnosti. V období od 19.1.2001 do 23.9.2001 bol a potom od 10.7.2007 je žalobca spoločníkom spoločnosti LAGO, s. r. o., Šancová 42, Bratislava; konateľom tejto spoločnosti je od 19.1.2011 až doteraz. V období od 22.6.1998 do 3.2.2004 bol žalobca vedúcim organizačnej zložky BRNO TRUST a. s. Brno, organizačná zložka, Klincová 37/B, Bratislava. V období od 28.4.2011 až do 27.10.2014 bol žalobca spoločníkom v spoločnosti NEW GREEN ENERGY, s. r. o., Zálužická 3, Bratislava, a v období od 28.4.2011 až do 27.10.2014 i konateľom tejto spoločnosti. Žalobca uvádzal, že táto spoločnosť je v strate celé roky, takže z nej nemá žiadne príjmy. Žalobca všeobecne uvádzal, že zo svojej podnikateľskej činnosti nemal za celé tie roky žiadny príjem, že žil z úspor, že si pravidelne požičiaval peniaze (nevedel uviesť aké sumy, a od koho, a či ich vrátil). 5. Náhrady mzdy titulom neplatnej výpovede podľa § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce sa žalobca domáhal za obdobie od 1.3.1991 do 23.12.1997; jej výšku vrátane príslušenstva za každý mesiac vyčíslil v podaní doručenom dňa 7.3.2011. Žalovaný žiadal uvedený nárok za obdobie presahujúce 6 mesiacov podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce nepriznať. Poukázal na skutočnosť, že v čase doručenia výpovede mal žalobca 34 rokov, bol vysokoškolský vzdelaný, bol schopný rýchlej rekvalifikácie a nájsť si prácu mimo svojho vzdelania a doterajšej profesie, a preto neobstojí jeho tvrdenie, že si nemohol nájsť nové zamestnanie vzhľadom na úzku profesijnú špecializáciu. Ďalej poukázal na to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by si prácu hľadal, že by sa zúčastňoval výberových konaní, konkurzov; žalobca od 1.7.1992 aktívne podniká a to právne rôznymi spôsobmi (má živnosť, bol alebo stále je spoločníkom a konateľom v mnohých spoločnostiach). 6. Vzhľadom na neplatnosť danej výpovede a oznámenie žalobcu zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní je zamestnávateľ povinný žalobcovi poskytnúť náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce. Po ustálení argumentácie oboch strán vo veci aplikovania moderačného práva súdu pri priznaní náhrady mzdy žalobcovi nad 6 mesiacov v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce súd prvej inštancie vyhovel žiadosti žalovaného a žalobcovi nad 6 mesiacov náhradu mzdy nepriznal. Žalobcovi tak priznal náhradu mzdy za 6 mesiacov tak, ako sa jej domáhal, čo žalovaný nerozporoval, nasledovne - uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 1.3.1991 do 31.8.1991 spolu vo výške 431,91 eura spolu so špecifikovaným úrokom z omeškania (výrok I. napadnutého rozsudku). Žalobu vo zvyšnej časti tohto nároku (čas nad 6 mesiacov do 23.12.1997) s poukazom na aplikáciu moderačného práva súdu zamietol (výrok II. napadnutého rozsudku). Náhradu mzdy nad 6 mesiacov súd prvej inštancie nepriznal z dôvodu, že súladne s argumentáciou žalovaného mal za to, že žalobca v danom čase bol v pracovne aktívnom veku, bol zdravý, mal vysokoškolské vzdelanie, žil v W., kde bolo veľa pracovných možností, mal za sebou bohatú profesijnú prax, mal schopnosti a možnosti sa rekvalifikovať, ak mal za to, že jeho doterajšia profesia bola veľmi úzko špecializovaná a tak si nemohol nájsť prácu, a teda mal všetky predpoklady na to, aby sa mohol inde zamestnať. Naopak, žalobca počas celého konania žiadnym spôsobom svojimi tvrdeniami neuviedol, ani dôkazmi nepreukázal, že by si novú prácu hľadal, že by chodil na rôzne výberové konania, konkurzy. Súd prvej inštancie poukázal i na podnikateľské aktivity žalobcu už od 10.10.1991, odkedy bol (do 27.5.1993) spoločníkom a konateľom v spoločnosti C., X.. X. H.. E.., B.A. X, W.. Následne od 1.7.1992 sa stal žalobca živnostníkom a vykazuje podnikateľské aktivity ako spoločník alebo konateľ v mnohých spoločnostiach na území Slovenska a Českej republiky. Žalobca tak v danom čase aktívne budoval a rozvíjal svoje podnikanie v týchto krajinách. Tvrdenia, že z týchto podnikateľských aktivít nemal žiadny príjem, že žil iba z úspor a peňazí požičaných od kamarátov, žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. 7. Žalovaný v časti žaloby, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady mzdy od 24.12.1997 do 28.2.2011 podľa § 130 ods. 1 Zákonníka práce namietal, že žalobca bol povinný po právoplatnosti rozhodnutia o určení neplatnosti výpovede (23.12.1997) nastúpiť do zamestnania, čo však neurobil. Až listom zo dňa 16.9.1998 a 16.11.1998 požiadal o umožnenie výkonu práce. Súd prvej inštancie žalobu aj v tejto časti zamietol (výrok II. napadnutého rozsudku). 8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (výrok III. napadnutého rozsudku). 9. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, t.j. zaviazať žalovaného na zaplatenie náhrady mzdy 276.010,52 eura s prísl., prípadne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie; podľa obsahu odvolania tak napadol zamietajúci výrok II. Uviedol, že listom zo dňa 8.2.1999 oznámil žalovanému, že trvá na svojom zamestnávaní. Žalovaný v reakcii zo dňa 15.2.1999 reagoval tak, že nie je možné žalobcovi umožniť pracovať, pretože voči nemu neprevzal práva a povinnosti z pracovného pomeru. Žalovaný teda nemal záujem žalobcu riadne zamestnať. Žalobca si tak riadne uplatňuje náhradu mzdy s prísl. voči žalovanému od neplatného skončenia pracovného pomeru až do času, kedy mu žalovaný umožní pracovať, resp. do času platne skončeného pracovného pomeru. 10. Žalobca poukázal na skutočnosť, že má úzku vysokoškolskú špecializáciu profesie - u žalovaného je zamestnaný ako vedúci útvaru lodnej a prístavnej prevádzky; na túto profesiu má dostatočnú prax. Z dôvodu tejto úzkej špecializácie profesie sa žalobca nemôže riadne zapojiť do práce, čo súd prvej inštancie obišiel. Žalobca absolvoval 6 ročné vysokoškolské vzdelanie na Inštitúte inžinierov námornej dopravy, Fakulta ekonomiky a riadenie lodnej a prístavnej prevádzky v E. v bývalom ZSSR v rokoch 1976 - 1981; na tejto škole bol absolvent vedeckej ašpirantúry v rokoch 1983 - 1987 štúdia v oblasti riadenia vodnej dopravy v špecializovanom odbore ekonomika a riadenie vodnej dopravy. V rokoch 1974 - 1976 pracoval na Generálnom riaditeľstve vodnej dopravy pri Ministerstve dopravy Moldavskej republiky ako referent prevádzkového oddelenia zodpovedajúci na riadenie prístavov a lodnej prevádzky a operatívneho plánovania a ekonomiky prevádzky. V rokoch 1976 - 1982 bol zamestnaný v Československej plavbe dunajskej š.p. ako prevádzkový referent. V rokoch 1982 - 1987 bol zamestnaný v Medzinárodnom plavebnom hospodárskom podniku P. G. X. X.Í. Q. W. Q. H. H. ako delegát za Československú plavbu dunajskú š.p. ako hlavný špecialista prevádzkového oddelenia zodpovedného za operatívne plánovanie prevádzky lighterového systému prevádzky od Európy po Juhovýchodnú Áziu. V rokoch 1987 - 1991 bol zamestnaný v Československej plavbe dunajskej, š.p. ako vedúci útvaru lodnej a prístavnej prevádzky zodpovedný za riadenie prístavov Bratislava a Komárno a zodpovedný za riadenie lodnej prevádzky riečnych a námorných lodí a osobnej lodnej dopravy. Bol zodpovedný za prístavnú a lodnú zložku v prípade mimoriadnych situácií a civilnej ochrany. 11. Uvedená úzka profesijná špecializácia žalobcu sa v Slovenskej republike dá uplatniť len u žalovaného. Napadnutý rozsudok je podľa žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalovaný degradoval jeho úzku odbornú špecializáciu. Žalobca nemal možnosť sa v tejto úzkej špecializácii inde zamestnať. 12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že degradoval jeho úzku odbornú špecializáciu a že žalobca nemal možnosť sa v tejto úzkej špecializácii zamestnať, nakoľko žalobca mal v čase doručenia výpovede 34 rokov, pričom bol vysokoškolsky vzdelaný; vzhľadom na svoj vek a vzdelanie bol v uvedenom čase schopný bezproblémovej komunikácie a rýchlej rekvalifikácie. Žalovaný sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie ohľadom nepriznania náhrady mzdy nad 6 mesiacov. Rovnako sa stotožnil s nepriznaním náhrady mzdy podľa § 130 ods. 1 Zákonníka práce z dôvodu nenastúpenia žalobcu do práce po právoplatnosti rozhodnutia o určení neplatnosti výpovede. V súvislosti s poukazom žalobcu na zamestnávanie v rokoch 1974 - 1976 na Generálnom riaditeľstve vodnej dopravy pri Ministerstve dopravy Moldavskej republiky a v rokoch 1982 - 1987 v MHSP INTERLIGHTER žalovaný uviedol, že ide o novotu v odvolacom konaní; žiadal preto na uvedené neprihliadať. 13. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že povinnosť predložiť dôkazy o výške jeho príjmu má žalovaný, čo však neurobil. Žalovaný mu neumožnil riadne nastúpiť do zamestnania, hoci sa o to viackrát pokúsil; o umožnenie nástupu do práce žiadal aj písomne. Bol mu zamedzený prístup na pracovisko; žalovaný ho nemal záujem riadne zamestnávať podľa pracovnej zmluvy. Tieto skutočnosti boli známe súdu prvej inštancie, ktorý ich však nevzal do úvahy. 14. Žalovaný v reakcii k replike žalobcu nesúhlasil s tvrdením, že žalovaný má povinnosť predložiť dôkazy a výške príjmu žalobcu; dôkazné bremeno o príjmoch žalobcu je na žalobcovi, ktorý mal preukázať, či mal v rozhodnom období príjem alebo nie a teda či mu vzniká nárok na náhradu mzdy. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že mu neumožnil riadne nastúpiť do zamestnania žalovaný poukázal na záver súdu prvej inštancie, že žalobca bol povinný po právoplatnosti rozhodnutia o určení neplatnosti výpovede nastúpiť do zamestnania, čo však neurobil; žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by sa dostavil do práce a že by mu bol zamedzený prístup na pracovisko v danom čase. 15. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil v súlade s § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP. 16. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa pri viazanosti odvolacím dôvodmi v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti zamietnutia žaloby o náhradu mzdy nad 6 mesiacov v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). 17. Predmetom konania po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti výpovede danej žalobcovi právnym predchodcom žalovaného ostal uplatnený nárok žalobcu na náhradu mzdy titulom neplatnej výpovede a nárok žalobcu na náhradu mzdy pre prekážky na strane zamestnávateľa po právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti výpovede. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 1.3.1991 do 30.9.1991 podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. a vo zvyšku žalobu zamietol. 18. Žalobca v odvolaní poukázal na svoju prax v rokoch 1974 - 1991 a úzku vysokoškolskú špecializáciu profesie, ktorá sa dá podľa neho uplatniť len u žalovaného. Mal za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku túto odbornú úzku špecializáciu degradoval, pričom nemal možnosť sa v tejto úzkej odbornosti inde zamestnať. Poukázal na potrebu aplikácie § 61 ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v rozsahu uvedených odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom v podanom odvolaní. 19. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. (v znení účinnom ku dňu dania výpovede) ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. 20. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. (v znení účinnom ku dňu dania výpovede) ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. 21. Nakoľko predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle § 61 ods. 1 Zákonníka práce je o.i. neplatná výpoveď a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní, súd prvej inštancie v súlade s uvedenými predpokladmi, keď medzitým rozsudkom určil neplatnosť výpovede a keď žalobca v liste zo dňa 27.2.1991, doručenom právnemu predchodcovi žalovaného dňa 28.2.1991, oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v špecifikovanej výške podľa žaloby za obdobie od 1.3.1991 do 30.9.1991. S poukazom na § 61 ods. 2 Zákonníka práce na žiadosť žalovaného (obsiahnutú jednak v požiadavke na celkové zamietnutie žaloby a jednak výslovne v podaniach) jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúcu 6 mesiacov nepriznal. 22. Základným hľadiskom, na ktoré musí súd prihliadnuť pri znižovaní, resp. nepriznaní náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. je skutočnosť, či sa zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne z akých dôvodov sa do práce nezapojil; zároveň musí zvážiť druh vykonávanej práce a dosahovaný zárobok. Inak povedané, k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy môže súd pristúpiť najmä vtedy, ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dôvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. 23. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne uviedol, prečo aplikoval uvedené ustanovenie, pričom sa zaoberal evidenciou žalobcu ako nezamestnaného, nadobudnutím živnostenského oprávnenia a pôsobením žalobcu v mnohých špecifikovaných spoločnostiach ako spoločník či konateľ. Žalobcom v odvolaní namietaná jediná skutočnosť, že nebola zohľadnená jeho úzka odborná špecializácia s tým, že sa inde nemohol zamestnať, potom nemôže byť dôvodom, pre ktoré by nebolo možné znížiť, príp. nepriznať náhradu mzdy. K tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že samotná úzka odborná špecializácia žalobcu a tvrdená možnosť jej uplatnenia iba u žalovaného nevylučuje možnosť aplikácie § 61 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. Žalobca ako živnostník a spoločník i konateľ mnohých spoločností v Slovenskej republike i Českej republike preukázal možnosti a schopnosti podnikateľského uplatnenia, na čo správne prihliadol súd prvej inštancie (pokiaľ má súd pri rozhodovaní o znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy prihliadnuť najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil, je nepochybné, že musí prihliadnuť i na rozsah podnikateľských aktivít zamestnanca). V odvolaní nebol spochybnený záver súdu prvej inštancie ohľadom nepreukázaných tvrdení žalobcu o faktickom nevykonávaní živnosti, nevykonávaní činnosti jednotlivými spoločnosťami či nedosahovaní žiadneho príjmu. Takéto tvrdenia sú navyše v rozpore so samotným účelom podnikania, ktorým je dosiahnutie zisku. Rozsah podnikateľskej činnosti žalobcu, podrobne uvedený v napadnutom rozsudku, preto viedol súd prvej inštancie spoločne s ďalšími skutočnosťami (najmä vek žalobcu, jeho zdravotný stav, stupeň dosiahnutého vzdelania, bydlisko s množstvom pracovných príležitosti, predpoklady na zamestnanie sa) ku správnemu záveru ohľadom danosti podmienok pre nepriznanie náhrady mzdy v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. nad 6 mesiacov. 24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže mal v konaní o odvolaní proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie plný úspech. 25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).