Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/236/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113234487 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113234487.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci žalobcu: Q. A. A., A.. XX.XX.XXXX, W.: I. T. P. - A., Y.. Q.. T. D. A., O., O. T. H., v zast.: JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., advokátka so sídlom: Mariánske námestie 31, Žilina, proti žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, so sídlom: Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy vo výške 10.000,- eur, na odvolanie žalobcu, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 20C/85/2013-146 zo dňa 16.10.2017, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol. Žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 470 ods. 1, 2, § 297 C.s.p., § 1, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. b), § 6 ods. 1, 2, 3, § 7, § 8 ods. 5, 6, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 88 ods. 1 písm. a), § 88 ods. 2, 3, 4, 5 zákona č. 88/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení platnom a účinnom v čase zaistenia žalobcu, § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení platnom a účinnom v čase zaistenia žalobcu (dňa 19.04.2012) a vecne tým, že žalobca sa žalobou zo dňa 30.08.2013, doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 16.10.2013, domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 10.000,- eur ako aj náhrady trov konania titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). 3. Súd prvej inštancie rozhodol na základe predložených listinných dôkazov, najmä žaloby, rozhodnutia o zaistení z 19.04.2012, rozsudku KS KE sp. zn. 7Sp/8/2012, rozhodnutia o zaistení z 09.05.2012, rozsudku KS KE sp. zn. 7Sp/11/2012, rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžz/3/2012, žiadosti o predbežné prerokovanie nároku žalobcu zo dňa 31.05.2013, zápisnici o vyjadrení účastníka z 19.04.2012, rozsudku 15C/197/2013, uznesenia NS SR sp. zn. 4MCdo/20/2009, rozsudku ESĽP z 29.05.2012, oznámenia o výsledku prešetrenia sťažnosti MV SR z 03.03.2014, rozsudku KS BA sp. zn. 5Co/386/2015, rozsudku OS BA I sp. zn. 16C/197/2013, rozsudku KS BA sp. zn. 5Co/329/2015, ako aj písomných a ústnych vyjadrení právneho zástupcu žalobcu a povereného zástupcu žalovaného. 4. Súd prvej inštancie, na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 5. Súd pri posudzovaní nároku žalobcu vychádzal predovšetkým zo zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej škody titulom nezákonného pozbavenia osobnej slobody vykonaného na základe dvoch rozhodnutí oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou, ktoré boli následne zrušené Krajským súdom v Košiciach zrušené. 6. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol na základe rozhodnutia Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou č.p. PPZ-HCP-SOII-73-007/2012 zo dňa 19.04.2012 zaistený na účel vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, pričom uvedené rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7Sp/8/2012 zo dňa 02.05.2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Opätovné rozhodnutie oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou rozhodnutím zo dňa 09.05.2012 č.p. PPZ-HCP-SOII-73-016/2012 o zaistení žalobcu na účel vrátenia medzinárodnej zmluvy bolo taktiež zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach a vrátené na ďalšie konanie. Žalobca bol na základe uvedených rozhodnutí oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce a to od 19.04.2012 až do 04.06.2017, kedy bol na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.05.2012 sp. zn. 8Sžz/3/2012 prepustený zo zaistenia, pretože Najvyšší súd uložil uvedeným rozsudkom žalovanému povinnosť bez zbytočného odkladu prepustiť žalobcu zo zaistenia z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. V dôsledku uvedených rozhodnutí o zaistení oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou bol žalobca pozbavený osobnej slobody od 19.04.2012 do 04.06.2012, t.j. spolu 47 dní. 7. Spornou otázkou v konaní bolo, či žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom vyššie uvedených rozhodnutí oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., teda či tieto rozhodnutia boli nezákonné a zakladajú zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. 8. Podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu a to pri splnení troch podmienok, ktorými sú - nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, pričom tieto tri podmienky musia byť splnené kumulatívne. 9. Prvou a základnou podmienkou podľa § 6 citovaného zákona je teda existencia právoplatného alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené. 10. Z dokazovania jasne vyplýva, že rozhodnutie o zaistení žalobcu vydané Oddelením hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou č.p. PPZ-HCP-SOII-73-007/2012 zo dňa 19.04.2012 ako aj rozhodnutie oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou rozhodnutím zo dňa 09.05.2012 č.p. PPZ-HCP- SOII-73-016/2012, sa stali vykonateľnými v deň ich vydania a v dôsledku okamžitej vykonateľnosti bol žalobca odo dňa 19.04.2012 zaistený a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Uvedené rozhodnutia boli zrušené Krajským súdom v Košiciach a boli vrátené príslušnému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Napriek uvedeným zrušujúcim rozhodnutiam Krajského súdu v Košiciach však žalobca nebol prepustený na slobodu. 11. Krajský súd v Košiciach rozhodnutie o zaistení žalobcu zo dňa 19.04.2012 zrušil z dôvodu, že príslušný orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V odôvodnení svojho rozhodnutia vytkol, že správny orgán nedostatočným spôsobom odôvodnil dĺžku zaistenia žalobcu existujúcimi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca. Správny orgán je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia najmä z hľadiska účelu zaistenia. Ďalej vytkol správnemu orgánu i to, že správny orgán sa vôbec nezaoberal otázkou azylového konania, či žalobca požiadal o azyl, kedy a kde žiadal o azyl. Rovnako sa nezaoberal ani otázkou, dokedy má žalobca platné povolenie na pobyt na Ukrajine. Správny orgán tak rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. 12. K rozhodnutiu o zaistení žalobcu zo dňa 09.05.2012, ktoré Krajský súd v Košiciach tiež zrušil a vrátil, uviedol, že príslušný orgán opätovne nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko vo svojom rozhodnutí neskúmal, či bol v danom prípade splnený účel zaistenia, či rozhodnutím o zaistení neprišlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka a zároveň nestanovil začiatok doby zaistenia. Takéto vady v rozhodnutiach oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou sú podstatnými vadami, ktoré nepochybne majú vplyv na zákonnosť rozhodnutí ako celkov. 13. Nezákonnosť zaistenia žalobcu skonštatoval aj Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že v prípade žalobcu vznikol stav, v ktorom bol žalobca zaistený a pozbavený osobnej slobody bez príslušného rozhodnutia, pričom Najvyšší súd SR tento stav vyhodnotil ako nezákonný zásah orgánu verejnej správy podľa§ 250v ods. 1 O.s.p. Na základe uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR bol žalobca bezodkladne prepustený zo zaistenia z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. 14. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že rozhodnutia oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou zo dňa 19.04.2012 a 09.05.2012 boli zrušené Krajským súdom v Košiciach z dôvodu nezákonnosti. Práve nezákonnosť bola v oboch prípadoch zrušujúcich rozsudkov dôvodom na zrušenie príslušných vykonateľných rozhodnutí. 15. Tvrdenia žalovaného, že rozhodnutie, ktoré doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť a ktoré bolo zrušené v odvolacom konaní, nemôže založiť vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd nemohol akceptovať, pretože z dokazovania jasne vyplýva, že v danom prípade síce prišlo k zrušeniu neprávoplatných rozhodnutí, avšak vždy išlo o vykonateľné rozhodnutia, na základe ktorých bol žalobca skutočne zaistený a ktoré boli vždy zrušené pre nezákonnosť v odvolacom konaní. Uvedené tvrdenia žalovaného vyvracia práve ustanovenie § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Z citovaného ustanovenia jasne vyplýva, že nárok na náhradu škody možno uplatniť v prípade zrušenia nezákonného rozhodnutia, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku, čo v prípade žalobcu preukázateľne bolo. 16. Z uvedeného je zrejmé, že v súlade s ustanovením § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody, keďže nesporne prišlo k vydaniu rozhodnutia o pozbavení osobnej slobody žalobcu na základe rozhodnutí, ktoré boli vykonané a následne zrušené ako nezákonné. 17. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pretože v prípade žalobcu nedošlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia na to príslušným orgánom, keďže rozhodnutia žalobcu boli preskúmavané v rámci odvolacieho konania Krajským súdom v Košiciach a tieto rozhodnutia teda podľa názoru žalovaného neboli zrušené pre nezákonnosť po nadobudnutí ich právoplatnosti a to vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu súdu, najmä s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 3 a § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. V prípade žalobcu boli splnené podmienky na vznik nároku na náhradu škody, keďže rozhodnutie bolo vykonané a zároveň bolo ako nezákonné zrušené. 18. Rovnako sa súd nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že žalobca si svojim konaním sám zapríčinil pozbavenie osobnej slobody, pretože si bol vedomý skutočnosti, že na územie SR z Ukrajiny vstúpil protiprávne tak, že použil falošný doklad na pobyt vo Francúzsku, k čomu sa sám dobrovoľne priznal a preto konanie o zaistení žalobcu bolo začaté v dôsledku jeho vlastného a vedomého protiprávneho konania, na základe ktorého v zmysle § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. nemohol vzniknúť nárok na náhradu škody. K uvedenému súd uvádza, že ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. taxatívne uvádza príklady, na ktoré sa nemožnosť vzniku nároku na náhrady škody vzťahuje, pričom inštitút zaistenia v danom ustanovení nie je uvedený. Ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. sa vzťahuje len na rozhodnutia o treste, o ochrannom opatrení a o väzbe. Tento taxatívny výpočet súd nemôže svojvoľne rozširovať a zahŕňať doň ďalšie príklady, pretože by tým prekročil svoje právomoci. Z uvedeného dôvodu súd nemohol súhlasiť s tvrdeniami, že by žalobcovi nárok na náhradu škody nevznikol z dôvodu, že si zaistenie zavinil sám. V tejto súvislosti je potrebné navyše uviesť, že žalobca bezprostredne po zadržaní požiadal o azyl, čo vyplýva zo zápisnice o jeho výsluchu zo dňa 19.04.2012, preto si nemohol on sám svojim konaním zapríčiniť zaistenie. 19. Súd sa zaoberal aj otázkou, či žalobcu, ktorý požiadal o azyl, bolo možné zaistiť v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny, ak existuje riziko jeho úteku. Súd preto posudzoval i zákonnosť konania žalovaného, keď zaistil cudzinca, ktorý požiadal o azyl. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 03.05.2013 sp. zn. 1Sža/5/2013 ako aj zo dňa 13.12.2016 sp. zn. 5Co/386/2015, v ktorých Najvyšší súd SR jednoznačne skonštatoval, že pokiaľ vstup cudzinca na územie SR bez oprávnenia a jeho zdržiavanie sa na území SR je spojené s úmyslom požiadať Slovenskú republiku o azyl, nemôže byť jeho neoprávnený vstup bez ďalšieho dôvodom zaistenia cudzinca. Zaistenie cudzinca znamená obmedzenie a v niektorých prípadoch až pozbavenie osobnej slobody, ide o vážny zásah do práv jednotlivca, preto musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy, pokým sa vykonávajú nevyhnutné úkony smerujúce k vyhosteniu. Ak reálny predpoklad vyhostenia alebo vrátenia prestane existovať, stráca zaistenie odôvodnenie a zaistená osoba musí byť bezodkladne prepustená. Uvedené vyplýva z čl. 15 ods. 4 smernice 2008/115/ ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území zo 16.12.2008. Táto smernica stanovuje presný postup pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín, podľa ktorého by mali členské štáty postupovať. V prípade žalobcu išlo o cudzinca, ktorý vstúpil na územie SR v úmysle požiadať o azyl a preto bolo pravdepodobné, že účel zaistenia - jeho vrátenie na Ukrajinu, nebude realizovateľný práve pre prekážku azylového konania, ktoré sa právoplatne neskončilo, o čom vedel správny orgán v čase rozhodovania o zaistení. Takéto konanie žalovaného preto nemožno považovať za konanie v súlade s Ústavou SR, zákonmi, medzinárodnými zmluvami a s ustanoveniami návratovej smernice. Podľa smernice Rady 2005/85/ES o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca z 01.12.2005 (tzv. „návratová smernica“) by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o azyle. 20. Žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. a) zákona č. 88/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. Zo zápisnice o výsluchu žalobcu zo dňa 19.04.2012 jasne vyplýva, že žalobca ešte pred rozhodnutím o zaistení požiadal o azyl na území SR. Na uvedenú skutočnosť poukázal i Krajský súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí. Žalovaný teda mal v čase rozhodovania o zaistení vedomosť, že žalobca požiadal o azyl. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle je žiadateľ počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo Trestný poriadok neustanovuje inak. Z citovaného ustanovenia žalobcovi vyplýva jasné oprávnenie zdržiavať sa na území SR. Žalovaný sa mal zaoberať posudzovaním žiadosti o azyl a to postupom podľa § 3 ods. 1 zákona o azyle a to bez toho, aby žalobcu považoval za osobu neoprávnene sa zdržiavajúcu na území SR. Uvedené potvrdzuje i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.07.2014 sp. zn. 1Sža/21/2014, podľa ktorého ak vstup cudzinca na územie SR bez oprávnenia a jeho zdržiavanie sa na území SR je spojené s úmyslom cudzinca požiadať SR o azyl, nemôže byť neoprávnený vstup na územie SR dôvodom zaistenia cudzinca. 21. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd považoval rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu za nezákonné. K podmienke vzniku nezákonného rozhodnutia preto možno skonštatovať, že táto podmienka splnená bola. 22. Druhou podmienkou na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu je preukázanie vzniku škody a preukázanie výšky vzniknutej škody. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, keď intenzita zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. Základným predpokladom pre uplatnenie nemajetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma už vznikla ako aj preukázanie, že zásah vyvolal závažné následky v súkromnom živote poškodeného a v jeho spoločenskom uplatnení, prípadne ďalších skutočností a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže náhradu nemajetkovej ujmy priznať iba vtedy, ak sa v konaní preukáže, že prišlo k skutočnému závažnému následku na poškodenom a tento zásah mal značnú intenzitu. Preukázanie vzniku závažných následkov zaťažuje poškodeného, v danom prípade žalobcu. On nesie dôkazné bremeno a je povinný preukázať vznik následkov, ktoré odôvodňujú priznanie nemajetkovej ujmy. 23. V danom prípade si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur, ktorú považoval za primeranú, pričom ju odôvodnil tým, že na základe nezákonných rozhodnutí bol pozbavený osobnej slobody, čo spôsobilo vážny zásah do jeho súkromného života, sťažilo to jeho spoločenské uplatnenie, utrpel závažnú ujmu, keďže bol opakovane zaisťovaný a nemal žiadnu právnu istotu, ako s ním budú štátne orgány nakladať. Žiadne konkrétne okolnosti, aká škoda mu bola spôsobená, ako to zasiahlo jeho spoločenský prípadne rodinný život, akú ujmu utrpel, však žalobca neuviedol. Takéto jednoduché vymenovanie dôvodov, ktoré sú okrem iného presne takto vymenované i v zákone, automaticky nepreukazuje vznik škody na strane žalobcu. 24. V zmysle citovaného ustanovenia § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza nemajetková ujma v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak a to len v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Súd uvádza, že v prejednávanom prípade žalobca v priebehu konania nepreukázal, že mu bola spôsobená nemajetková ujma. Samotná skutočnosť, že došlo k zaisteniu žalobcu a k pozbaveniu jeho osobnej slobody, ešte sama o sebe nezakladá nárok na nemajetkovú ujmu. 25. Povinnosťou žalobcu v konaní bolo preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, t.j. preukázať dopad nezákonného rozhodnutia na jeho vážnosť v spoločnosti a následné sťaženie jeho spoločenského uplatnenia ako aj preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. Žalobca niesol v konaní dôkazné bremeno. Samotné konštatovanie o neschopnosti žalobcu sa brániť a poukázanie na jeho zraniteľné postavenie ako cudzinca podľa názoru súdu nemožno považovať za postačujúce na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Zároveň súd zdôrazňuje, že žalobca bol v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení od počiatku právne zastúpený a to práve právnym zástupcom žalobcu, ktorý ho zastupuje i v danom konaní. Preto tvrdenia žalobcu o neschopnosti a nemožnosti sa brániť sú v súvislosti s odôvodnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bez významu a súd ich považoval za účelové. 26. Žalobca bol povinný v konaní preukázať vznik a existenciu nemajetkovej ujmy, ktorej sa domáhal, avšak v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že v dôsledku nezákonných rozhodnutí o zaistení mu bola spôsobená nemajetková ujma. Žalobca teda nepreukázal svoje tvrdenia o spôsobení nemajetkovej ujmy a nepredložil ani žiadne dôkazy o tom, aká škoda mu vznikla. 27. V tejto súvislosti súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca bol umiestnený v pobytovom tábore Migračného úradu MV SR v Rohovciach, avšak žalobca tento pobytový tábor svojvoľne opustil dňa 23.07.2012, preto bolo aj konanie vo veci jeho žiadosti o azyl zastavené. V súčasnosti jeho pobyt nie je známy. Vzhľadom na uvedenú podstatnú skutočnosť, že žalobca nie je na území SR, územie SR svojvoľne opustil ešte dňa 23.07.2012, t. j. pred viac ako piatimi rokmi, (ešte pred samotným rozhodnutím o udelení azylu), v súčasnosti jeho pobyt nie je známy, na Slovensko sa počas posledných piatich rokov nevrátil, teda ani v čase podania žaloby žalobca nebol na Slovensku už viac ako jeden rok, súd mal pochybnosti o jeho záujme na podanej žalobe a na uplatnenom nároku. 28. Podľa názoru súdu vzhľadom k uvedeným skutočnostiam druhá podmienka na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu, ktorou je preukázanie vzniku škody a preukázanie výšky vzniknutej škody, v danom prípade žalobcu splnená nebola. 29. Treťou podmienkou pre priznanie nároku na náhradu škody je preukázanie príčinnej súvislosti medzi vytýkaným nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak nezákonné rozhodnutie a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku a zároveň musí byť preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, škoda by nevznikla. Rozhodovanie súdu je závislé na posúdení príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a zváženie všetkých príčinných súvislostí. 30. Keďže žalobca v konaní nepreukázal vznik škody, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy, nemohla byť preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. 31. Súd po zhodnotení všetkých vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že žalobca nepreukázal súčasné splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keďže nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, preto žalobu zamietol. 32. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v druhom výroku enunciátu rozsudku tak, že žalovaný nemá právo na náhradu trov konania. 33. Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, ktorý žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, žalobe žalobcu vyhovel a priznal žalobcovi náhradu trov konania. Svoje odvolanie žalobca odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. Žalobca nesúhlasí s tým, že by nepreukázal že by mu nebola spôsobená škoda a poukazuje na čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, § 5 ods. 5 Dohovoru. Je zrejmé, že nezákonné pozbavenie osobnej slobody v trvaní 47 dní ma dopad na spoločenský a rodinný život a na vážnosť a dôstojnosť osoby, ktorá bola pozbavená osobnej slobody. Súd v súvislosti s posudzovaním nároku na náhradu škody na strane žalobcu neprihliadol na znenie § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu v znení účinnom do 31.12.2012 (žalobca bol zaistený v roku 2012 za účinnosti uvedeného zákonného ustanovenia), podľa ktorého výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. Sud prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol priamy nárok na odškodnenie v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Žalobca opätovne poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Emin vs Holandsko, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/386/2015-142 zo dňa 13.12.2016. 34. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a dostatočne odôvodnený a žiada odvolací súd, aby ho potvrdil. 35. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý zotrváva na svojich argumentoch a pridržiava sa svojho odvolania. 36. Odvolací súd, viazaný rozsahom (§ 379 C.s.p.) a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. 37. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1, 2, 3 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 C.s.p.). 38. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. 39. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s rozhodnutím a názorom súdu prvej inštancie. 40. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. V odvolacom konaní súd vzhľadom na to, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie úspešnému žalovanej náhradu trov odvolacieho konania priznáva v rozsahu 100%,. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p., § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).