Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8SaZ/1/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200224 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018200224.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: T. R., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník V. republiky, OP bulharský, č. XXXXXXXXX naposledy bytom D. ul. č. XX, F., V. republika zast. Mgr. Miroslavom Kišom, advokátom, Miletičova 5A, 821 08 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-176-12/2017-Ž zo dňa 22. januára 2018, v konaní o žalobe žalobcu zo dňa 14. februára 2018 takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou doručenou súdu v zákonnej lehote, sa žalobca s odkazom na ust. § 191 ods. 1 pís. c/ a e/ zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), § 33 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (ďalej len „SP"), 11 ods. 1 pís. e/, § 19a ods. 4 pís. e/ zák. č. 480/2002 Z. z. Zákon o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoA“), čl. 15 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, čl. 8 a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím, 1950 ďalej len „EDĽPaZS“), čl. 7, 18, 21 a 26 Charty základných práv Európskej únie (ďalej „charta“) domáhal vynesenia rozsudku, ktorým by súd rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-176-12/2017-Ž zo dňa 22.01.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 2. Napadnutému rozhodnutiu vytkol nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu. Poukázal na fakt, že je síce občanom členského štátu Európskej únie, no je presvedčený, že sa v jeho prípade malo aplikovať ustanovenie pís. d/ Protokolu (č. 29) o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie a to tak, že ministerstvo nemalo pokladať jeho žiadosť za neprípustnú a malo jednostranne rozhodnúť vo vzťahu k jeho žiadosti. Poukázal na bod 12 dotazníka zo vstupného pohovoru, v ktorom uviedol, že do polovice roku 2007 bol invalidným dôchodcom, avšak po prehodnotení jeho zdravotného stavu mu dôchodok odňali, štátne orgány v Bulharsku sa ho pokúsili vyhlásiť za psychicky chorého, no žiadnemu vyšetreniu sa nepodrobil. V roku 2006 bol políciou vysťahovaný z prenajatého bytu a odvtedy sa prakticky pohybuje ako osoba bez domova v Bulharsku a po zvyšku Európy (v apríli 2007 odišiel do Českej republiky) a uviedol, že v Bulharsku podal na ochranu svojich práv 15 žalôb. Po Európe cestoval poväčšine s cieľom nadobudnúť postavenie azylanta, lebo sa v Bulharsku cítil byť prenasledovaný, bulharským inštitúciám nedôveroval, podozrieval ich, že ho chcú zabiť. Na Európsky súd pre ľudské práva podal žaloby, jednu proti Bulharsku a jednu proti Švédsku. 3. Vo vyhlásení ku svojej osobe a k prenasledovaniu uviedol, že ako najvyšší predstaviteľ viacerých inštitúcií ktoré založil (za členstvo v niektorých z nich sa cítil byť prenasledovaný, jeho rodičov mali zabiť policajti, antifašisti), sa obracal na hlavy štátov a vrcholných predstaviteľov EÚ s rôznymi návrhmi, napríklad na zavedenie označenia národnosti, etnicity do pasov alebo na znovuzavedenie trestu smrti v Európe. O azyl žiadal z náboženských dôvodov, nakoľko dňa 06.10.2016 založil v Bratislave svoju cirkev s názvom Bulharská kresťanská cirkev, svastiku, ktorú používa na pečatidlách pre svoju cirkev ako jej symbol a pre svoje organizácie, odôvodnil starobylosťou (božským významom) tohto znaku, ako bol už používaný napríklad na amfore v starovekom Grécku. Vo vyhlásení uviedol, že v rokoch 2005, 2008 a 2009 sa ho bulharská polícia snažila trikrát zabiť, vo vstupnom dotazníku, dňa 12. novembra 2017 uviedol, že ho bulharská polícia chcela opäť zabiť, bol zbitý tak, že mal zlomenú ruku, o čom predložil potvrdenie z bulharskej nemocnice o viacnásobnej zlomenine predlaktia z 12.11.2017, že ho polícia v Holandsku, vo Veľkej Británii a vo Francúzsku vyhodila z budovy alebo nepustila do budovy, kde chcel požiadať o azyl (bod 24 dotazníka), je presvedčený (bod 24 dotazníka), že sa ho najmä bulharská polícia a aj prokuratúra pokúšali zabiť (zabiť ho chceli aj v Macedónsku, Srbsku a Švajčiarsku), že je elektronicky monitorovaný, ako 5-ročný bol zabitý ale potom ožil, jeho otec a matka boli predstaviteľmi štátu kruto zabití, boli prenasledovaní, a keď zabili jeho otca, tak polícia zrovnala ich rodný dom do základov a jeho vyhnali do Sofie. 4. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že z uvedeného muselo byť ministerstvu zrejmé, že pravdepodobne je osobou zdravotne postihnutou, ktorá zostala bez príjmu a bez domova, je s ňou ponižujúco zaobchádzané, je bitá (prenasledovaná) a nedokáže sa domôcť ochrany svojich práv v Bulharsku, ani v Európe, resp. že Bulharská republika mu doteraz nedokázala zabezpečiť účinnú ochranu pred prenasledovaním (bol bitý), poskytnúť mu zdravotnú starostlivosť (vyšetrenie zdravia) a sociálne zabezpečenie (posúdenie možnej invalidity skrz zdravotné postihnutie), čím porušuje jeho základné práva a slobody vyplývajúce z medzinárodných a európskych ľudsko - právnych záväzkov, a on to sám nedokáže. 5. Vyslovil presvedčenie, že táto jeho špecifickosť napĺňa znaky sociálnej skupiny, ktorá je v ust. § 19a ods. 4 pís. e/ zákona o azyle definovaná demonštratívnym výpočtom prípadov. Pri preskúmavaní jeho žiadosti sa ministerstvo nemalo zaoberať len priamo uvádzanými tvrdeniami v dotazníku, ktoré smerovali k odôvodneniu jeho žiadosti o azyl prenasledovaním z náboženských dôvodov, a hodnotiť jeho žiadosť len formálne (vyhodnotiť ju ako neprípustnú, lebo žiadateľ je občanom členského štátu EU), ale malo jeho tvrdenia vyhodnotiť tak, že je preukázateľné prenasledovaný (bitý) z dôvodu svojej príslušnosti k sociálnej skupine, je pravdepodobne zdravotne postihnutý, a je evidentne osobou bez domova, čiže malo materiálne skúmať, či aj tento dôvod mu nezakladá právo na azyl. Ministerstvo malo podľa jeho názoru postupovať pri posudzovaní jeho žiadosti o azyl tak, že ju nemalo vyhodnotiť ako neprípustnú, napriek tomu, že je občanom členského štátu EÚ, ale malo použiť písm. d/ protokolu o azyle. Ministerstvo teda vec nesprávne právne posúdilo, keď žiadosť o azyl vyhodnotilo ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. e/ zákona o azyle, hoci toto ustanovenie pripúšťa výnimku, ktorou je v zmysle písm. d/ protokolu o azyle žiadosť žalobcu v jeho osobitnom postavení, i keď by sa na ňu malo prihliadať ako neopodstatnenú, ale nie ako neprípustnú. 6. Pre prípad pochybností súdu, či jeho vec môže spadať pod pís. d/ protokolu o azyle navrhol, aby podal na Súdny dvor Európskej únie návrh na konanie o prejudiciálnej otázke, ak odpoveď na danú otázku už nie je judikovaná a táto by znela nasledovne: „ 1. Má sa písm. d/ jediného článku protokolu (č. 24) o azyle v spojení s článkom 51 ods. 1 charty vykladať v tom zmysle, že ak občan členského štátu požiadal v inom členskom štáte o udelenie azylu, predstavuje to "vykonávanie práva Únie" zakladajúce uplatniteľnosť ustanovení charty na postup vnútroštátnych orgánov, a to vzhľadom na skutočnosť, že členský štát je povinný o takejto žiadosti rozhodnúť aj v zmysle ustanovení práva EÚ? 2. Má sa písm. d/ jediného Článku protokolu o azyle v spojení s článkami 7, 18, 21 a 26 charty vykladať v tom zmysle, že neposkytnutie základnej zdravotnej starostlivosti a sociálneho zabezpečenia Členským štátom svojmu občanovi, ktorý vplyvom svojho zdravotného postihnutia nie je schopný sa týchto svojich práv účinne domáhať, môže predstavovať porušenie práva občana EÚ na súkromný život podľa článku 7 charty vykladaného v rovnakom rozsahu ako článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie zákazu diskriminácie podľa článku 21 charty, prípadne porušenie práva na integráciu osôb so zdravotným postihnutím podľa článku 26 charty, ktoré v prípade, že sa takýto občan domáha udelenia azylu v inom členskom štáte EU, môžu odôvodňovať udelenie azylu, a to aj napriek tomu, že zmienený článok d/ vychádza z domnienky zjavnej neopodstatnenosti žiadosti občana EU o azyl v inom členskom štáte EU? 7. V prípade kladnej odpovede na otázku č. 2, majú byť osobitne zohľadnené a preskúmané tvrdenia žiadateľa o azyl o tom, že je prenasledovaný (bitie, ponižujúce zaobchádzanie), pre jeho zdravotné postihnutie (i keď on sám si to do spojitosti nedáva) predtým, ako bude jeho žiadosť o azyl zamietnutá ako neprípustná alebo nedôvodná, a to osobitne vzhľadom na domnienku zjavnej neopodstatnenosti podľa písm. d/ jediného článku protokolu o azyle? 8. Má sa pojem "členský štát" uvedený v písm. d/ jediného článku protokolu o azyle vykladať v tom zmysle, že orgánom oprávneným rozhodnúť o udelení azylu na základe tohto ustanovenia je aj vnútroštátny súd rozhodujúci o opravnom prostriedku (žalobe) proti rozhodnutiu správneho orgánu, ak dospeje k záveru, že sú splnené všetky podmienky pre udelenie azylu, i keď vnútroštátna úprava súdu túto právomoc nepriznáva? “ 9. Žalobca ďalej uviedol, že dotazník považuje za „falošný“, lebo sa nedotýka dôležitých otázok a faktov, ktoré uviedol vo svojom vyhlásení. V dotazníku je viacero chýb, na ktoré poukázal v osobitnom dokumente, dotazník odmietol podpísať z dôvodu, že tlmočník podľa jeho názoru tlmočil nedostatočne, lebo on počas pohovoru povedal, že je manželom Panny Márie, a nie že je jej druhým manželom, z čoho vyvodil, že obsah dotazníka sa nezhoduje s jeho výpoveďou. Ministerstvo podľa neho nedostatočne zistilo a posúdilo skutkový stav, uspokojilo sa len s jeho tvrdeniami formálne uvádzanými v dotazníku vstupného pohovoru a nevyhodnotilo jeho žiadosť s ohľadom na jeho skutočný zdravotný a sociálny stav, ktoré ho charakterizujú ako príslušníka určitých sociálnych skupín, a skrz príslušnosť ku ktorým bol opakovane prenasledovaný (bitý) v štáte jeho pôvodu, hoci to bolo zrejmé z obsahu jeho výpovedí uvádzaných v dotazníku. Nesúhlasil s konštatovaním ministerstva, že dôvody jeho žiadosti, možno považovať za irelevantné z hľadiska udelenia azylu na území SR, nakoľko v konaní preukázal, že v Bulharsku bol prenasledovaný v zmysle § 2 pís. d/ zákona o azyle, je možné ho klasifikovať ako príslušníka sociálnej skupiny osôb bez domova a pravdepodobne aj skupiny osôb so zdravotným postihnutím v zmysle § 19a ods. 4 písm. e/ zákona o azyle, a tiež preukázal, že spĺňa podmienky podľa § 8 pís. a/ zákona o azyle na udelenie azylu. 10. Žalovaný vo vyjadrení žiadal správnu žalobu zamietnuť, nakoľko svoje rozhodnutie považoval za vecne správne a zákonné. K skutkovým dôvodom vo vzťahu k prenasledovaniu žalobcu z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine osôb bez domova, pravdepodobne zdravotne postihnutého, poukázal na nepodloženosť jeho tvrdení dôkazmi. Uznal, že žalobca predložil množstvo dôkazov, ktoré však odzrkadľujú najmä jeho vnútorné presvedčenia, avšak nijakým spôsobom, priamo alebo nepriamo, nevypovedajú o možnom prenasledovaní. Migračný úrad vydal rozhodnutie procesného charakteru, podstatou ktorého bolo posúdenie skutočnosti, že žiadateľ o udelenie azylu pochádza z členského štátu EÚ. Druhou časťou hypotézy právnej normy bolo zistenie stavu, že nenastali skutočnosti uvedené v osobitnom predpise, t.j. Protokole o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov EÚ (pripojený k Zmluve o EÚ a Zmluve o fungovaní EU). Následne došlo k aplikácií dispozície ustanovenia § 11 ods. 1 písm. e/ zákona o azyle a migračný úrad zamietol žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú tak, ako mu to prikazuje toto zákonné ustanovenie. 11. K Protokolu o azyle skonštatoval, že členské štáty sa považujú za bezpečné krajiny pôvodu vo vzájomných vzťahoch pri všetkých právnych a praktických dôvodoch týkajúcich sa azylu. Následne sa v danom protokole uvádzajú podmienky, podľa ktorých je možné pokladať takúto žiadosť o azyl za prípustnú. V tejto súvislosti zdôraznil, že žiadna z podmienok v prípade žalobcu a členského štátu Bulharska, nenastala. S poukazom na stranu 3 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, k bodu d/ protokolu o azyle uviedol, že k jednostrannému rozhodnutiu považovať žalobcovu žiadosť za prípustnú zo strany SR nedošlo, nakoľko Bulharsko je považované za bezpečný a právny štát. 12. K návrhu na predloženie otázok Súdnemu dvoru EÚ uviedol, že v otázke č. 1 - aplikácia bodu d/ jediného článku Protokolu o azyle považuje za jednoznačne dispozitívne ustanovenie, ktoré neukladá povinnosť členského štátu udeliť azyl žiadateľovi z členského štátu EÚ, otázky 2-3 nekorešpondujú s faktickou a právnou situáciou žalobcu a k otázke č. 4, na Súdnom dvore EÚ sú vedené konania, ktoré sa zaoberajú možnosťou rozhodovania o medzinárodnej ochrane priamo vnútroštátnym súdom (C-113/17 QJ, C-556/17 a C-585/16), v týchto doposiaľ ešte rozhodnuté nebolo. Toto ale nepovažuje za potrebné, a navrhol, aby súd nepodal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie v znení otázok zostavených právnym zástupcom žalobcu. 13. K tomuto vyjadreniu podal vyjadrenie žalobca, poukázal na ust. § 134 ods. 2 pís. e/ Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa ust. § 6 ods. 2 pís. d/ S.s.p.. K namietanému nepredloženiu dôkazov na podporu jeho tvrdení o možnom prenasledovaní zopakoval, že je osobou s pravdepodobným zdravotným postihnutím, ktorá si vôbec nemusí uvedomovať realitu, resp. byť schopná na realitu adekvátne reagovať a teda očividne nevyhodnotil útok na svoju u osobu tak, že by si mal zabezpečiť dôkazy o prenasledovaní, bití, aspoň v podobe oznámení nejakým orgánom o takýchto aktoch násilia. Nedôveruje bulharským úradom, nedôveruje úradom ako takým a požadovať od neho takéto dôkazy by bolo neprimerane tvrdé až neuskutočniteľné. Žalobca považuje za dôkazy o jeho prenasledovaní svoje podania na súdy v Bulharsku a na ESĽP. Predložil však aspoň jedno lekárske potvrdenie z nemocnice o zlomení ruky, ktorá mu mala byť zlomená cudzím pričineným. Poukázal to, že pís. d/ protokolu o azyle vychádza z vyvrátiteľnej domnienky, že sa členské štáty považujú za bezpečné krajiny, na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-411/10 z 21.12.2011, podľa ktorého právo Únie bráni uplatneniu nevyvrátiteľnej domnienky, podľa ktorej členský štát, ktorý je článkom 3 ods. 1 nariadenia č. 343/2003 označený za zodpovedný, rešpektuje základné práva Európskej únie. Článok 4 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom, vrátane vnútroštátnych súdov prislúcha, aby neodovzdali žiadateľa o azyl do „zodpovedného členského štátu“ v zmysle nariadenia č. 343/2003, pokiaľ nemôžu ignorovať, že systémové zlyhania azylového konania a podmienok prijatia žiadateľov o azyl, v tomto členskom štáte, predstavujú vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že žiadateľ bude vystavený skutočnému nebezpečenstvu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle tohto ustanovenia.“, v zmysle ktorého je taktiež domnienka bezpečného a právneho iného členského štátu vyvrátiteľná. Nakoľko poukázal na to, že Bulharsko nie je krajinou schopnou zabezpečiť mu ochranu pred prenasledovaním, jeho žiadosť nemala byť posúdená ako neprípustná, ale mala byť posúdená ako keby išlo o občana tretej krajiny. Vo vzťahu k uvedeniu žalovaného, že aplikácia bodu d/ jediného článku protokolu o azyle je jednoznačne dispozitívna, preto nie je potrebné podávať návrh na prejudiciálne konanie, opätovne poukázal na citované rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-411/10 z 21.12. 2011, ktorý sa zaoberal v rámci prejudiciálneho konania aplikáciou dispozitívneho ust. článku 3 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003. Podľa žalobcu pri pís. d/ protokolu o azyle ide o uplatňovanie práva EÚ a preto by sa mala pri posudzovaní žiadosti o azyl uplatňovať Charta a ak sa uplatní, tak síce platí domnienka nedôvodnosti (neopodstatnenosti) žiadosti o azyl, lenže takú žiadosť nemožno úplne pozbaviť jej právneho účinku, nemožno ju považovať za neprípustnú, a správny orgán mal zároveň vykonať aspoň minimálne hmotnoprávne posúdenie situácie žiadateľa. Žalovaný však toto nevykonal a Chartu nijako neaplikoval, čím ju porušil. Účinok Charty spočíva v tom, že vylučuje odmietnutie žiadosti občana ako neprípustnej. Keďže v danom prípade by jeho vyhostením do Bulharska došlo k porušeniu jeho práv podľa Charty, správne malo nasledovať posúdenie jeho žiadosti v celom rozsahu, podobne ako keby ju podal občan tretej krajiny. V tejto súvislosti ešte poukázal na aktuálne rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 24.04.2018 č. C-353/16, týkajúce sa občana tretej krajiny. 14. Na pojednávaní súdu právny zástupca žalobcu žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a v prípade úspechu vo veci náhradu trov konania. Poukázal na to, že v správnom konaní sa správny orgán žiadosťou navrhovateľa, ktorú ako neprípustnú zamietol, zaoberal len formálne, neprihliadol na skutočnosti, ktoré vyplývajú z dotazníka, že ide o osobu prenasledovanú a to najmä z dôvodu jej zdravotného postihnutia ako aj to, že v krajine pôvodu ide pravdepodobne o bezdomovca a takúto osobu teda možno zaradiť k určitej špecifickej skupine ľudí. Krajina pôvodu nie je schopná poskytnúť mu patričnú zdravotnú starostlivosť a postarať sa o neho, keďže je pravdepodobne aj bezdomovec, správny orgán mal vziať do úvahy aj Chartu a najmä písmeno d/ k dodatku protokolu. K spornému Nariadeniu Rady osvetlil, že netvrdil, že by sa malo vzťahovať na predmetnú situáciu, poukázal len na to, že Európsky súdny dvor sa zaoberal aj dispozitívnymi otázkami, ktoré mu boli nastolené vo vzťahu k azylovým problémom a poukázal na to, že do administratívneho spisu mal žalovaný založiť dôkazy o tom, že skúmal aj možnosti poskytnutia psychiatrickej ochrany žalobcovi, no v napadnutom rozhodnutí nie je ani zmienka o označených dôkazoch, najmä o možnosti liečenia žalobcu v Bulharsku a z odkazov, ktoré sú v rozhodnutí uvedené ich nemožno zistiť. Rozhodnutie označil za nepreskúmateľné, žiadosť žalobcu mala byť preskúmaná vo svojej podstate a malo dôjsť k aplikácií pís. d/ Protokolu a správny orgán mal pri posudzovaní vychádzať z Charty, ktorá je v danom prípade použiteľná, nakoľko v prípade žalobcu ide evidentne o chorého človeka a nie je zrejmé, či by mu v krajine pôvodu bola poskytnutá dostatočná ochrana. Poukázal na to, že keď žalovaný došiel cez použitie ust. § 11 ods. 1 pís. e/ k osobitnému predpisu, ktorým je Protokol o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov EÚ bol povinný aplikovať Chartu. 15. Zástupkyňa žalovaného uviedla, že správny orgán vydal rozhodnutie procesnej povahy podľa § 11 ods. 1 pís. e/ Zákona o azyle, ktorým zamietol žiadosť žalobcu ako neprípustnú, pričom sa opieral o dôkazy a tvrdenia žalobcu vyplývajúce zo spisu o krajine pôvodu žalobcu, zabezpečil dôkazy z ktorých vyplýva, že Bulharsko je demokratický a právny štát, z jeho výstupu, ako aj z listinných dôkazov, ktoré predložil do spisu nebol preukázaný strach z prenasledovania, ktorý možno vyhodnotiť len ako subjektívny, pričom chýba objektívny prvok a tým je opodstatnenosť takéhoto strachu, resp. obáv z prenasledovania. Súčasťou dôkazného materiálu, ktorý žalovaný zabezpečil je aj zoznam psychiatrických kliník v Bulharsku, v ktorých môže byť žalobcovi poskytnutá odborná pomoc. Žalobca naviac tvrdil, že o azyl okrem SR požiadal aj v ďalších 11 krajinách Európy, čo si žalovaný overil vo svojom systéme. Pokiaľ zástupca žalobcu poukázal na Nariadenie Rady 343/2003 a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ tieto sú v danej veci neaplikovateľné, pretože čl. 1 uvedeného Nariadenia určuje kritéria a mechanizmy pre štátnych príslušníkov tretej krajiny a z čl. 3 vyplýva, že štátny príslušník tretej krajiny nie je príslušníkom EÚ. Vo vzťahu k návrhu na podanie prejudiciálnych otázkach, ktoré spísal do štyroch bodov uviedol, že túto časť svojho návrhu ponecháva na rozhodnutie súdu. 16. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy S.s.p., keďže sa jednalo o vec podľa ust. § 107 ods. 1 pís. a/ a d/ S.s.p., nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom sa oboznámil s pripojenými listinnými dôkazmi v spisovej azylovej dokumentácii, písomnými podaniami, obsahom administratívneho spisu, preskúmal správnosť právneho posúdenia veci, vypočul zástupcov účastníkov a po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 S.s.p.). 17. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 18. Podľa § 219 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 19. Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok)“ tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 20. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 21. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 22. Podľa ods. 5 cit. ust. rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 23. Podľa § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny organ. 24. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 25. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 26. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 11 ods. 1 pís. c/ a ods. 3, Zákona o azyle, súd zistil, že žalovaný ako neprípustnú zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu na území SR, ktorú dňa 05.12.2017 podal pred pracovníkmi oddelenia azylu Policajného zboru Humenné z dôvodu, že v Bulharsku ale aj v iných krajinách Európy je prenasledovaný kvôli náboženskému, etickému a politickému presvedčeniu, má obavy o svoje zdravie a život, lebo ho chcú zabiť. Za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti bol s ním dňa 18.12.2017 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol že je zakladateľom a najvyšším predstaviteľom Bulharskej kresťanskej cirkvi, ktorú založil dňa 06.10.2016 v Bratislave a zároveň sa sám vymenoval za najvyššieho monarchu tejto cirkvi, je najvyšším predstaviteľom a svetovým lídrom fašizmu vo svete a v Bulharsku, jediným monarchom a štátnou hlavou Spojenej Európy, nielen Bulharska, autorom kozmického práva, napísal ústavu ľudstva a v matematike objavil nové číslice, od roku 1995 až do 01.06.2007 bol invalidný dôchodca, nakoľko sa ho pokúšali zabiť plynom, kto a kde uviesť nevie, dňa 12.11.2017 ho chcela bulharská polícia zabiť v prístrešku, v ktorom nocoval, preto sa rozhodol odísť na Slovensko. Myslí si, že ho teraz bulharská polícia hľadá v lese v blízkosti Bratislavy. Je elektronicky monitorovaný, ale nevie uviesť čo to znamená, o azyl žiadal v jedenástich členských štátoch Európy s tým, že štáty porušili zákon a azyl mu nebol udelený ani v jednom z nich. Uviedol, že na území SR sa zdržiaval od marca 2015, v máji 2017 sa vrátil do krajiny pôvodu vybaviť si predĺženie cestovného dokladu, dňa 30.11.2017 sa opäť vrátil na Slovensko, kde prebýval na ulici a v rôznych prístreškoch, až do doby zadržania príslušníkmi polície. Ako počas pohovoru uviedol, v krajine pôvodu nikdy voči nemu nebolo vedené trestné konanie, nebol trestne stíhaný, bol predsedom Bulharskej robotníckej strany založenej dňa 18.03.1990 v Sofii. Nemal žiadny zakladateľský dokument, či členský preukaz, keďže stranu sám založil a bol jej predsedom, strana žiadnu činnosť nevykazuje, pretože na to nemá čas. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol. 27. Žalovaný uviedol, že v priebehu správneho konania boli všetky skutočnosti uvedené žalobcom objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. Na základe jeho výpovede a všetkých dostupných informácií je zrejmé, že nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR, nakoľko v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, či za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Azyl je špecifickým právnym inštitútom, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky - teda opodstatnené obavy pred reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie, a to buď zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov. Odôvodnený strach z prenasledovania sa však musí týkať jednej alebo viacerých príčin uvedených v Ženevskom dohovore z roku 1951 a v § 8 zákona o azyle, t. j. rasy, náboženstva, národnosti, sociálnej skupiny alebo politického názoru, resp. uplatňovania politických práv a slobôd, ako už bolo vyššie uvedené. Žalobca objektívne nemal pred opustením Bulharska žiadne problémy takého charakteru, ktoré by vychádzali z dôvodov uvedených v Dohovore a v zákone o azyle, a preto podmienky pre udelenie azylu nespĺňa. Skonštatoval tiež, že v jeho prípade nebol naplnený ani obsah § 19a ods. 6 zákona o azyle, teda že mu neboli potenciálnym pôvodcom prenasledovania ani len prisudzované rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré by mohli spôsobiť jeho prenasledovanie. 28. Podľa § 11 ods. 1 písm. e/ zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak žiadateľ je občanom členského štátu Európskej únie; to neplatí, ak nastali skutočnosti uvedené v osobitnom predpise. V tomto prípade ide o Protokol č. 24 o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie. Podľa tohto protokolu, berúc do úvahy úroveň ochrany základných práv a slobôd členskými štátmi Európskej únie, považujú sa členské štáty za bezpečné krajiny pôvodu vo vzájomných vzťahoch pri všetkých právnych a praktických dôvodoch týkajúcich sa záležitostí azylu. Podľa toho je možné brať do úvahy, resp. pokladať za prípustnú žiadosť o azyl podanú štátnym príslušníkom členského štátu iba v 4 konkrétnych, tam uvedených prípadoch. Žiadosť žalobcu nemožno pokladať za prípustnú ani z jedného z uvedených prípadov, nakoľko ani jeden nebol naplnený. Bulharsko je členom Európskej únie, je Slovenskou republikou považované za bezpečnú krajinu pôvodu a je právnym štátom, rešpektujúcim ľudské práva a slobody, s Ústavou a zákonmi zabezpečujúcimi slobodu pohybu v rámci krajiny, cestovanie do zahraničia, emigráciu a repatriáciu. Na základe uvedeného preto možno skonštatovať, že dôvody jeho žiadosti, tak ako ich uviedol a zdôvodnil v priebehu konania o azyle, možno považovať za irelevantné z hľadiska udelenia azylu na území SR. Vzhľadom k osobe žalobcu, ktorá je občanom členského štátu Európskej únie a v súvislosti so situáciou v Bulharsku nedošlo k žiadnemu z prípadov uvedených v Protokole o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie, zamietol jeho žiadosť o udelenie azylu na území SR ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. e/ zákona o azyle. a) 29. Podľa ust. § 8 ZoA ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 30. Podľa § 11 ods. 1 písm. e/ zákona o azyle, Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak c/ žiadateľ je občanom členského štátu Európskej únie; to neplatí, ak nastali skutočnosti uvedené v osobitnom predpise. 7/ 31. Pod poznámkou 7/ je uvedený Protokol o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie, pripojený k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva. 32. Podľa § 19a ods. 4 písm. e/ zákona o azyle Ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu. 7a) 33. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 34. K žalobcovej námietke o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci súd konštatuje, že v zistení skutkového stavu zo strany správneho orgánu nedošlo k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z konania alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti a správny súd konštatuje, že uvedený žalobný dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu správneho orgánu nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas jeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 127 až § 129 S.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Žalovaný riadne zistil skutočnosti potrebné na vyvodenie záverov k akým dospel a z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca bol so všetkými úkonmi riadne oboznámený s možnosťou sa k nim aj prostredníctvom ustanoveného tlmočníka vyjadriť. 35. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu alebo správneho orgánu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd alebo správny orgán nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom správny orgán z dostatočne zistených skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správne ustanovenia na vec sa vzťahujúceho právneho predpisu, namietaná vada konania správneho orgánu nebola súdom zistená. 36. V zmysle uvedeného súd konštatuje, že správny orgán všetky uvedené zásady dôsledne dodržal. Náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci, aplikoval naň zodpovedajúce zákonné ustanovenia a podrobne, zrozumiteľne a vo vzájomných logických súvislostiach odôvodnil a rozviedol všetky podstatné a na seba nadväzujúce fakty v ich vzájomných súvislostiach. Podrobne explikoval svoj postup, ktorým dospel k záveru o potrebe zamietnuť žiadosť žalobcu o udelenie azylu na území SR pre jej neprípustnosť, t.j. bez meritórneho posúdenia veci, čo je aj jednou z námietok žalobcu, vyčítajúceho žalovanému jednostranné nerozhodnutie (hmotnoprávne neposúdenie veci). Vo vzťahu tejto námietke, súd poukazuje na čísla listov 91 - 95 administratívneho spisu, obsahujúce súhrn informácií k súčasnej politickej a bezpečnostnej situácii v Bulharsku, k situácii v oblasti dodržiavania ľudských práv, slobode pohybu v krajine, cestovania do zahraničia, slobode emigrácie a repatriácie, postupe štátnych orgánov Bulharska v prípade zamietnutých žiadateľov o azyl a či sú títo nejakým spôsobom postihovaní, prenasledovaní, a či sa v Bulharsku nachádzajú špecializované kliniky na liečbu psychiatrických problémov. Na tieto otázky sa na uvedených číslach listov nachádzajú odpovede, vrátane zoznamu desiatich psychiatrických nemocníc a ich adries v Bulharsku. Toto určuje aj neopodstatnenosť žalobcovej námietky, že k tejto skutočnosti sa v rozhodnutí žalovaného nevyskytuje ani zmienka. Súd dáva do pozornosti, že žalobca má možnosť sa s administratívnym spisom oboznámiť a tento preštudovať. Uvedená informácia bola založená do administratívneho spisu dňa 11.01.2018 a žalobca sa prostredníctvom právneho zástupcu, pri jeho návšteve v Rohovciach dňa 09.02.2018 mal možnosť s ňou oboznámiť. Na margo uvedeného súd poukazuje na rozsiahlu judikatúru NS SR ako aj Ústavného súdu SR, v zmysle záverov ktorej sa vyžaduje, aby sa orgán, ktorý rozhodnutie vydal, jasným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné, pričom odôvodnenie rozhodnutia musí byť presvedčivé. To znamená, že nie je povinnosťou správneho orgánu a následne správneho súdu vyjadrovať sa k všetkým námietkam, ktoré svojou povahou nemajú pre správne a zákonné posúdenie veci relevanciu. Ochrana práv a právom chránených záujmov sa poskytuje vtedy, ak sa rozhodnutiami správnych orgánov zasiahlo do subjektívnych práv žalobcu nad prípustnú mieru stanovenú zákonom, čo však tento prípad nie je. 37. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej len „Ženevský dohovor“) definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Zaviedol tri zásady, ktoré sú pre utečencov najdôležitejšími ochrannými prvkami a tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). 38. Podľa ust. § 2, písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 39. Ustanovenie § 2 písm. d/ ZoA definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za prenasledovanie, nie je možné aplikovať na prípad žiadateľa o azyl bez predchádzajúceho splnenia základnej podmienky ako predpokladu udelenia azylu, a tou je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine (§ 8 ZoA). 40. Vychádzajúc z uvedeného, je k námietke údajného prenasledovania žalobcu z dôvodu jeho príslušnosti k sociálnej skupine, zastrešenej znením ust. § 19a ods. 4 pís. e/, ktorej charakteristiku toto ustanovenie špecifikuje, v prípade žalobcu nutné položiť otázku, či v jeho prípade je možné duševnú a aj fyzickú charakteristiku jeho osoby zaradiť pod model určitej skupiny a do akej miery by bol pre príslušnosť k takejto skupine prenasledovaný. K tomuto súd uvádza, že navrhovateľa na základe jeho zdravotného postihnutia nemožno zaradiť do skupiny ľudí, ktorej príslušníci majú spoločnú vrodenú a nezameniteľnú charakteristiku, ktorej črty nemožno zmeniť, je vnímaná ako odlišná alebo jej charakteristika alebo presvedčenie sú závažné a nie je možné jej príslušníkov nútiť sa ich vzdať. V prípade žalobcu ide pravdepodobne o osobu zdravotne postihnutú, ktorá svoje prenasledovanie, tak ako je definované v ust. § 2 zákona o azyle nijako nepreukázala (lekárska správa založená v administratívnom spise neosvedčuje zlomenie žalobcovej ruky násilným spôsobom a už vôbec nie zo strany Bulharskej polície, či iných štátnych orgánov) a nie je v jej prípade takéto správanie dôvodné ani očakávať, či vyvodzovať. Z výpovede žalobcu vyplýva, že žije túlavým spôsobom života, pred údajným prenasledovaním zo strany bulharských orgánov uniká útekom do iných európskych krajín, ktorými sú Nórsko, Dánsko, Švédsko, Francúzsko, Nemecko, Švajčiarsko, Veľká Británia, Holandsko, Grécko, Srbsko a Macedónsko, Česko a v súčasnosti Slovensko. 41. V týchto súvislostiach a v nadväznosti na ukončenie veci bez jej meritórneho posúdenia, vyslovením neprípustnosti žiadosti o azyl je pre tento postup, jednou z rozhodujúcich skutočností, že žiadateľ o azyl je občanom členského štátu EÚ, čo je aj prípad žalobcu. Z tejto časti hypotézy právnej normy bolo potrebné vychádzať a úlohou žalovaného bolo zistiť, či nenastali skutočnosti uvedené v osobitnom predpise, ktorým je Protokol o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie pripojený k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva, podľa jediného článku ktorého je za prípustnú možno pokladať žiadosť o azyl podanú štátnym príslušníkom členského štátu i ba v štyroch prípadoch: a/ ak členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom pokračuje po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy, využívajúc ustanovenia článku 15 Dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd, v prijímam opatrení zbavujúcich ho na svojom území záväzkov podľa tohto dohovoru; b/ ak bol iniciovaný postup uvedený v článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii a pokiaľ Rada prípadne Európska rada vo vzťahu k nemu príjme rozhodnutie s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom; c/ ak Rada prijala rozhodnutie v súlade s článkom 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom, alebo ak Európska rada prijala rozhodnutie v súlade s článkom 7 ods. 2 uvedenej zmluvy s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom; d/ ak by sa tak členský štát rozhodol jednostranne vo vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka iného členského štátu; v tom prípade musí byť Rada bezprostredne informovaná; žiadosť bude vybavovaná na základe predpokladu, že je zjavne neodôvodnená bez toho, aby súčasne akýmkoľvek spôsobom, podľa okolností prípadu, ovplyvňovala rozhodovaciu právomoc členského štátu. 42. Prípady uvedené Protokolom nemožno v prípade žalobcu vziať do úvahy a preto postup žalovaného aplikáciou ust. § 11 ods. 1 pís. e/ zákona o azyle bol správny a v súlade so zákonom. 43. Vo vzťahu k otázkam, ktoré v žalobe navrhol žalobca predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na konanie o prejudiciálnej otázke, v znení: „ 1. Má sa písm. d/ jediného článku protokolu (č. 24) o azyle v spojení s článkom 51 ods. 1 charty vykladať v tom zmysle, že ak občan členského štátu požiadal v inom členskom štáte o udelenie azylu, predstavuje to "vykonávanie práva Únie" zakladajúce uplatniteľnosť ustanovení charty na postup vnútroštátnych orgánov, a to vzhľadom na skutočnosť, že členský štát je povinný o takejto žiadosti rozhodnúť aj v zmysle ustanovení práva EÚ? 2. Má sa písm. d/ jediného Článku protokolu o azyle v spojení s článkami 7, 18, 21 a 26 charty vykladať v tom zmysle, že neposkytnutie základnej zdravotnej starostlivosti a sociálneho zabezpečenia Členským štátom svojmu občanovi, ktorý vplyvom svojho zdravotného postihnutia nie je schopný sa týchto svojich práv účinne domáhať, môže predstavovať porušenie práva občana EÚ na súkromný život podľa článku 7 charty vykladaného v rovnakom rozsahu ako článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie zákazu diskriminácie podľa článku 21 charty, prípadne porušenie práva na integráciu osôb so zdravotným postihnutím podľa článku 26 charty, ktoré v prípade, že sa takýto občan domáha udelenia azylu v inom členskom štáte EU, môžu odôvodňovať udelenie azylu, a to aj napriek tomu, že zmienený článok d/ vychádza z domnienky zjavnej neopodstatnenosti žiadosti občana EU o azyl v inom členskom štáte EÚ, jeho právny zástupca na pojednávaní súdu na ich podaní nezotrval, dispozíciu s ním ponechal na úvahe súdu, ktorý toto rozhodnutie z uvedeného dôvodu do výrokovej časti rozhodnutia nepojal a to aj z dôvodu, že návrh bol iba obsahom odôvodnenia žaloby nie jej výrokovej časti. 44. Okrajovo k tomuto návrhu poukazuje súd na zákonnú úpravu, podľa ktorej účastník konania nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku Ústavnému súdu či Súdnemu dvoru. Takýto postup môže navrhnúť. Môže ho ovplyvniť aj prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na prerušenie konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky vyhovelo prípadne nevyhovelo. Zo žiadneho ustanovenia procesného poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke tykajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, že otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Úlohou Súdneho dvora v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva Spoločenstva alebo rozhodnúť o jeho platnosti a nie uplatňovať toto právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych právnych predpisov. Každý dotknutý súd má možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku ohľadne výkladu normy práva Spoločenstva, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná. Podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo vhodnom štádiu konania pred vnútroštátnym súdom však môže byť užitočné v prípade, ak ide o novú otázku výkladu, s ktorou sa spája všeobecný záujem na jednotnom uplatňovaní práva Spoločenstva v celej Únii, alebo ak sa existujúca judikatúra javí byť neuplatniteľnou na nový skutkový stav. Z uvedeného vyplýva, že predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je predovšetkým skutočnosť, že otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po právnej stránke. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá právny základ v prejednávanom spore. Otázky, ktoré žalobca navrhuje predložiť Súdnemu dvoru EÚ, sú otázky, ktoré smerujú k zodpovedaniu ako uplatňovať vnútroštátne právo na zistený skutkový stav. 45. Záverom ešte správny súd dodáva, že konanie o medzinárodnej ochrane je konaním špecifickým tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (viď. rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26.02.2008 , č.j. 2 AZS 100/2007-64 a z 27.03.2008 , č.j. 4 AZS 103/2007-63, či rozsudok NS SR zo dňa 29.07.2014 sp.zn. 1Sža/17/2014), že ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre žalobcu obzvlášť závažné dôsledky. 46. I so zreteľom na uvedené správny súd nemohol prijať iný záver ako ten, že správny orgán dôkladne zistil skutkový stav veci, na tento aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom aj odôvodnil. Pretože súd nevyhodnotil ani jednu z vznesených námietok žalobcu ako dôvodnú, podanú žalobu zamietol. 47. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. a s poukazom na výsledok konania, teda celkovú neúspešnosť žalobcu v preskúmavanej veci mu náhradu trov konania nepriznal. 48. Záverom súd poznamenáva, že i keď bol žalobca v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 pís. m/ zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.). Proti rozhodnutiu v časti o návrhu na priznanie odkladného účinku žalobe, kasačná sťažnosť nie je prípustná (§ 439 ods. 1 písm. e/ S. s. p.).