Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/463/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412203670 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1412203670.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Košická 56, Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpený: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, proti žalovanej: Y. G., U.. XX.X.XXXX, R. D. XX, R., o zaplatenie 4.953,86 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 16. mája 2016 č.k. 22C 185/2012-252 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako aj v časti trov konania p o t v r d z u j e. Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti istiny 3.048,18 Eur, úroku vo výške 11,10% ročne z istiny 3.623,67 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 1.807,35 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia podľa § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účinného do 30.6.2016 zastavil po späťvzatí žaloby žalobcom v tejto časti, a súhlasu žalovanej 1/ s týmto späťvzatím a zároveň vzal žalobu späť pôvodnému žalovanému 2/ D. G. z dôvodu, že zomrel. Voči žalovanej náhradu trov konania v časti zastavenia konania o zaplatenie istiny 3.048,18 Eur, úroku vo výške 11,10% ročne z istiny 3.623,67 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 1.807,35 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia nepriznal s odôvodnením podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., keď žalobca podľa neho zavinil zastavenie konania v tejto časti a žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila, a ani jej žiadne trovy nevznikli, preto jej ich náhradu nepriznal. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 832,91 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00% ročne zo sumy 832,91 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia v pravidelných mesačných splátkach vo výške 100 Eur vždy k 25. dňu v mesiaci počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. 2. Na prejednanie veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie na 16.5.2016, svoju neúčasť aj neúčasť žalobcu na ktorom právny zástupca žalobcu podaním doručeným súdu 16.5.2016 ospravedlnil z dôvodu hospodárnosti konania a zároveň požiadal súd, aby na pojednávaní rozhodol v jeho neprítomnosti podľa návrhu na začatie konania a doterajších vyjadrení. Preto podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu. 3. Pokiaľ išlo o späťvzatie žaloby žalobcom voči pôvodnému žalovanému 2/ D. G. z dôvodu úmrtia, o tomto návrhu nerozhodoval z dôvodu, že voči pôvodnému žalovanému 2/ už bolo konanie právoplatne zastavené uznesením zo dňa 16.07.2013, č.k. 22C 185/2012-101. 4. Vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalovanej a listinnými dôkazmi: návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 12.3.2012, Zmluvou o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 1.3.2005, Zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 21.12.2010 medzi právnym predchodcom žalobcu- Slovenskou sporiteľňou a.s. a žalobcom s prílohou, oznámením o postúpení pohľadávky v sume 4.864,50 Eur zo dňa 28.12.2010 spolu s doručenkou, oznámením o postúpení pohľadávky v sume 89,36 Eur zo dňa 28.12.2010 spolu s doručenkou výpismi z účtu žalovanej, Všeobecnými obchodnými podmienkami, Zmluvou o bežnom účte č. XXXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 1.3.2005, Zmluvou o vydaní a používaní platobnej karty zo dňa 2.3.2005, odstúpením od zmluvy zo dňa 24.11.2010, sadzobníkom poplatkov a náhrad platným od 1.2.2006, 1.7.2007 a 1.10.2010, výpismi z úverového účtu žalovanej, špecifikáciou žalovanej istiny, vyjadrením žalobcu na výzvu súdu zo dňa 11.7.2014. 5. Na základe vykonaného dokazovanie zistil, že právny predchodca žalobcu uzatvoril dňa 1.3.2005 s o žalovanými 1/ a 2/ Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovaným úver vo výške 3.319,39 Eur, s úrokovou sadzbou 11,10% ročne, ktorý mal byť splácaný v pravidelných mesačných splátkach vo výške 75,68 Eur vždy k 20 dňu v mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na termín 20.4.2005 a konečná splatnosť úveru na termín 20.2.2010. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 21.12.2010 postúpil právny predchodca žalobcu pohľadávku žalobcovi a zároveň Oznámením zo dňa 28.12.2010 upovedomil žalovanú 1/ o postúpení pohľadávky na žalobcu. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia bola 4.864,50 Eur, z ktorej žalovaní zaplatili spolu 23 splátok v celkovej výške 1.816,24 Eur. Žalovaní svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o splátkovom úvere riadne a včas neplnili a poskytnutý úver nesplatili ani do dňa dohodnutej končenej splatnosti úveru dňa 20.2.2010. Žalobca si v konaní po čiastočnom späťvzatí žaloby uplatňuje splátky úveru splatné za obdobie od 20.3.2008 do 20.2.2010 v počte 24 a v celkovej výške 1.816,32 Eur. 6. Vychádzal tiež zo zistenia, že právny predchodca žalobcu uzatvoril dňa 1.3.2005 so žalovanou Zmluvu o bežnom účte a zároveň dňa 2.3.2005 Zmluvu o vydaní a používaní platobnej karty. Nakoľko si žalovaná neplnila svoje povinnosti z týchto právnych vzťahov právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy dňa 24.11.2010. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 21.12.2010 postúpil právny predchodca žalobcu pohľadávku žalobcovi a zároveň Oznámením zo dňa 28.12.2010 upovedomil žalovanú 1/ o postúpení pohľadávky na žalobcu. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia bola 89,36 Eur, z toho istina po splatnosti vo výške 0,43 Eur a ostatné príslušenstvo vo výške 88,70 Eur, príslušenstvo je tvorené z nezaplatených poplatkov za vyhotovenie a doručovanie výpisu a z poplatkov za vedenie účtu. 7. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 497, § 499, § 369, § 502 ods. 1, § 708 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka účinných v čase uzavretia zmluvy, § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného do 1.5.2014, § 48 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 524 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2, § 100, § 101 Občianskeho zákonníka, § 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, § 2 písm. a/, § 2 písm. b/, § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z., § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. 8. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 1.3.2005 vznikol záväzkovo právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a pôvodnými žalovanými 1/ a 2/ a to uzavretím Zmluvy č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovaným úver vo výške 3.319,39 Eur, ktoré sa žalovaní zaviazali platiť v mesačných splátkach vo výške 75,68 Eur vždy k 20 dňu v mesiaci, s uvedením úrokovej sadzby vo výške 11,10 % ročne, ktoré povinnosti si neplnili a splátky právnemu predchodcovi žalobcu neplatili riadne a včas. Žalobca v konaní žiadal o priznanie nepremlčaných splátok (v rámci štvorročnej premlčacej lehoty) za obdobie od 20.3.2008 do 20.2.2010 (24 splátok) v celkovej sume 1.816,32 Eur vrátane úrokov z omeškania. 9. Uvedenú zmluvu o poskytnutí úveru posudzoval ako spotrebiteľskú, nakoľko pri uzatváraní zmluvy žalobca konal v rámci predmetu svojej obchodnej resp. inej podnikateľskej činnosti a žalovaní nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej prípadne podnikateľskej činnosti. Vyslovil, že nakoľko ide o spotrebiteľskú zmluvu, popri ustanoveniach Obchodného zákonníka upravujúcich daný zmluvný typ, sa na ňu v súlade s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aplikujú aj ustanovenia Občianskeho zákonníka a odchýliť sa od ustanovení Občianskeho zákonníka je možné len v prípade, ak by to bolo v prospech spotrebiteľa. Uviedol, že nepopiera povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, avšak na otázku premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Konštatoval, že novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. 10. Z vyššie uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že v danom prípade je potrebné aplikovať ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. účinného od 1.5.2014, ktoré zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Citované ustanovenie má podľa neho nepochybne procesnoprávny charakter. Vyslovil názor, že ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z., keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania. Poukázal na to, že k rovnakému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 26.11.2015, sp. zn. 4MCdo 17/2014. 11. V časti uplatnených splátok od 20.3.2008 do 20.3.2009 považoval súd prvej inštancie nárok žalobcu za premlčaný, nakoľko návrh na vydanie platobného rozkazu bol súdu doručený 11.4.2012 a žalobca mal nárok len na zaplatenie splátok v lehote tri roky spätne od podania žaloby. Preto žalobu žalobcu v tejto časti zamietol. 12. Žalobu žalobcu v časti splátok uplatnených od 20.4.2009 do 20.2.2010 (v rámci trojročnej premlčacej lehoty) - teda 11 splátok po 75,68 Eur, spolu vo výške 832,48 Eur súd považoval za dôvodnú, nakoľko vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaná (pôvodne aj s manželom) uzavrela s právnym predchodcom žalobcu zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej jej právny predchodca žalobcu poskytol peňažné prostriedky a žalovaná sa zaviazala uvedené prostriedky splatiť, čo však neurobila. Preto ju zaviazal na zaplatenie istiny vo výške 832,48 Eur. Vzhľadom k tomu, že žalovaná momentálne nemá dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie celej dlžnej sumy, poberá starobný a vdovský dôchodok v celkovej sume 430,50 Eur, zaviazal ju na zaplatenie dlžnej sumy formou pravidelných mesačných splátok po 100 Eur vždy k 20. dňu v mesiaci počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku. 13. Pokiaľ ide o druhý nárok žalobcu v sume 89,36 Eur zo zmluvy o bežnom účte a zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty, súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že medzi právny predchodcom žalobcu a žalovanou vznikol záväzkovo-právny vzťah, a to uzatvorením Zmluvy o bežnom účte dňa 1.3.2005 a Zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty dňa 2.3.2005. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 21.12.2010 postúpil právny predchodca žalobcu pohľadávku žalobcovi a zároveň Oznámením zo dňa 28.12.2010 upovedomil žalovanú 1/ o postúpení pohľadávky na žalobcu. Žalobca si v konaní uplatnil sumu 89,36 Eur, z čoho 0,43 Eur tvorí istina a 88,70 Eur tvorí ostatné príslušenstvo. Príslušenstvo je tvorené z nezaplatených poplatkov za vyhotovenie a doručovanie výpisu a z poplatkov za vedenie účtu. Nakoľko si žalovaná neplnila povinnosti vyplývajúce z tohto záväzkového vzťahu, žalobca odstúpil od zmluvy dňa 24.11.2010. Rovnako aj túto zmluvu súd prvej inštancie posudzoval ako spotrebiteľskú, nakoľko pri uzatváraní zmluvy žalobca konal v rámci predmetu svojej obchodnej resp. inej podnikateľskej činnosti a žalovaná nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej prípadne podnikateľskej činnosti. Bolo preto podľa neho potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že žalobca odstúpil od zmluvy z dôvodu neplnenia povinností žalovanej dňa 24.11.2010. Odstúpením od zmluvy zo strany žalobcu, keďže išlo o spotrebiteľskú zmluvu, bola zmluva zrušená od začiatku ex tunc v súlade s § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Za ďalší dôsledok odstúpenia od zmluvy označil, že nie je možné uplatňovať vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ani všeobecné obchodné podmienky, ktoré tvorili súčasť zmluvy a že podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Nakoľko odstúpením od zmluvy zo strany žalobcu došlo k zrušeniu zmluvy od počiatku, žalovaná bola povinná vrátiť iba poskytnuté finančné prostriedky, netýka sa to však poplatkov za výpisy prípadne za vedenie účtu, nakoľko právny základ, z ktorého navrhovateľ odvodzoval právo na zaplatenie týchto poplatkov odstúpením od zmluvy prestal existovať. Súd mal preto za dôvodný návrh len v časti istiny vo výške 0,43 Eur, na zaplatenie ktorej žalovanú zaviazal a vo zvyšnej časti návrh zamietol. 14. Nakoľko sa žalovaná dostala s plnením celého peňažného dlhu do omeškania, zaviazal ju v zmysle citovaného ustanovenia zákona aj k zaplateniu úrokov z omeškania v súlade s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. k uplatnenému dňu omeškania (deň nasledujúci po postúpení pohľadávky) bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 1% + 8 percentuálnych bodov. 15. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 2 O.s.p., s odôvodnením, že v prejednávanej vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu vo veci by bol žalobca povinný zaplatiť žalovanej pomernú časť jej vzniknutých trov konania, avšak žalovaná si žiadne trovy neuplatnila, ani jej v konaní žiadne trovy nevznikli, náhradu trov konania jej nepriznal. 16. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti a v časti trov konania podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca a žiadal ho v tejto napadnutej časti zmeniť a žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť mu sumu 983,41 Eur, úrok z omeškania vo výške 9% p.a. zo sumy 983,41 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia, náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že súd prvej inštancie sa v časti režimu zmluvy a premlčania v rozsudku vôbec nevysporiadal s obsahom jeho vyjadrení zo dňa 28.10.2015 a 5.4.2016 a že mal dať svoje rozhodnutie do súvisu s ním uvedenými rozhodnutiami a závermi uvedenými v jeho podaní zo dňa 28.10.2015 a 5.4.2016. Bol toho názoru, že na predmetný zmluvný vzťah je potrebné aplikovať 4 ročnú premlčaciu dobu v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a namietal posúdenie otázky premlčania súdom prvej inštancie poukazujúc na niektoré rozhodnutia súdov. Chýba podľa neho uvedenie právneho predpisu, ktorý by umožňoval použitie ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Považoval odôvodnenie súdu prvej inštancie v tomto smere za nedostatočne odôvodnené s poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj na ust. § 147 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, účinného do 30.6.2016. Považoval tak rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia za nepreskúmateľný, vykazujúci znaky arbitrárnosti, čo podľa neho zakladá porušenie jeho ústavných práv na súdnu a inú právnu ochranu a zrušenie a vrátenie mu veci odvolacím súdom. V časti trov konania poukázal na uznesenie NS SR z 28.5.2016 sp.zn. 4MCdo 3/2012, v ktorom sa uvádza, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza súd zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania, len v sporovom konaní sa totiž dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu účastníka konania. Kritérium na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u navrhovateľa (žalobcu) ako aj u odporcu (žalovaného). Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Požadoval tiež náhradu trov odvolacieho konania. 17. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, odvolací návrh nepodala. 18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.) a skutkovým stavom súdu prvej inštancie, ktorý nepotreboval doplniť (§ 383 C.s.p.), keďže nepovažoval za potrebné zopakovať ani doplniť ním vykonané dokazovanie (§ 385 ods. 1 C.s.p.), prejednal vec bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 19. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 20. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.). 21. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 22. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 23. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru zodpovedajúcemu aj ustálenej judikatúre, od ktorej sa ani odvolací súd neodklonil, svoje rozhodnutie tiež náležite v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., teraz § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, preto odvolací súd nepovažoval odvolacie dôvody žalobcu za dôvodné. 24. Je nepochybné, že predmetná zmluva o úvere je absolútnym obchodom, avšak na otázku premlčania bolo potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu strán sporu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto právne posúdenie je už v aplikačnej praxi súdov ustálené a odobrené aj Ústavným súdom SR (I ÚS 402/2013 zo dňa 19.6.2013) a rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR (napr. 3MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015, 2MCdo 2/2015 zo dňa 29.2.2016). Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. doplnením ust. § 52 ods. 2 definitívne normatívne vyriešila jeho aplikáciu tým, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy práva obchodného. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania. I keď je toto ustanovenie účinné od 1.5.2014, predstavuje výkladový status, ktorého cieľom je iba expresis verbis vyjadriť aj dovtedy platné pravidlo predmetného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom (občanom) so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy treba považovať za typické občianskoprávne vzťahy regulované osobitnou úpravou a ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver ma spotrebu, keď úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy. Je potom náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je nutné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie právo podnikateľské. Na plynutie času a jeho dôsledky, vrátane premlčania, sa tak aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľov orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Ustanovenie § 5b má procesnoprávny charakter, nakoľko pojednáva o rozhodovaní orgánu, čo je jeho procesná činnosť, a zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní so spotrebiteľským charakterom preskúmať, či nárok nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by znemožňovala nárok priznať. Napriek tomu, že samotné premlčanie má charakter hmotnoprávny, procesná povaha cit. ustanovenia § 5b vyplýva z jeho znenia, ktoré normuje predovšetkým procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. Keďže ide teda o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej novely, platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bolo účinné ust. § 5b cit. zákona, bol súd prvej inštancie povinný ho aplikovať, i keď súdne konanie nezačalo pred jeho účinnosťou. Ide o režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch. Tento výklad je v súlade aj so Stanoviskom občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave prijatom na jeho rokovaní dňa 5.2.2015, podľa ktorého ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, účinného od 1.5.20014, je možné aplikovať aj na konania začaté pred jeho účinnosťou, t.j. aj na konania začaté pred 1.5.2014. Za správny považoval aj záver súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti nároku žalobcu z o zmluvy o bežnom účte. 25. Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania, o týchto sa rozhoduje v konečnom rozhodnutí vo veci samej, aj keď by bolo prípadne konanie v časti zastavené samostatným uznesením. Súd prvej inštancie mal tak o trovách konania rozhodnúť len jedným samostatným výrokom (a v odôvodnení rozsudku sa vysporiadať s otázkou procesného zavinenia v prípade čiastočného zastavenia konania o nároku žalobcu a tiež s otázkou pomeru úspechu v konaní o zvyšnej časti nároku), avšak toto pochybenie v konečnom dôsledku nespôsobuje nesprávnosť rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania. Miera úspechu vo veci síce závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému návrhu, ktorý bol urobený vo veci samej, avšak vo veci samej bolo rozhodnuté aj zastavením konania v časti nároku žalobcu, z ktorého dôvodu sa súd musí vysporiadať aj s otázkou procesného zavinenia na zastavení konania v tejto časti, čo sa celkovo premieta do konečného rozhodnutia o nároku strany sporu na náhradu trov konania. 26. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti vo veci samej ako aj v časti trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil. 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a žalovanej, ktorá mala úspech v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).