Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 21CoE/530/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1400895769 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eugen Palášthy ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1400895769.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa, pobočka Bardejov, Hurbanova 6, Bardejov, IČO: 30 807 484, proti povinnému: ZOVA, spol. s r.o. , so sídlom Lackova 3, 841 04 Bratislava (zánik výmazom z OR dňa 16.5.2007), IČO: 31 701 001, o vymoženie uloženej povinnosti a trov exekúcie, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Michalom Brožinom, Exekútorský úrad so sídlom Stropkovská 633/3, Svidník, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č.k. 0Er/2063/2000-81 zo dňa 18.5.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave, odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č.k. 0Er/2063/2000-81 zo dňa 18.5.2015, odmieta. o d ô v o d n e n i e : 1. Uznesením č.k. 22CoE/180/2015-109 zo dňa 13.1.2016 Krajský súd v Bratislave, konajúc ako súd odvolací, odmietol odvolanie súdneho exekútora voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č.k. 0Er/2063/2000-81 zo dňa 18.5.2015, ktorým súd prvej inštancie (pôvodne súd prvého stupňa) priznal súdnemu exekútorovi trovy konania v sume 116,48 Eur a to v súvislosti so zastavením exekúcie. V odôvodnení uznesenia odvolací súd uviedol, že odvolanie bolo podané oneskorene, po uplynutí 15 dňovej zákonnej lehoty na jeho podanie. 2. Na základe ústavnej sťažnosti podanej súdnym exekútorom, Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č.k. I.ÚS 392/2016-24 zo dňa 17.8.2016 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a uznesenie odvolacieho súdu č.k. 22CoE/180/2015-109 zo dňa 13.1.2016 zrušil. Uviedol, že sťažovateľ namietal nesprávnosť poučenia obsiahnutého v rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktorý voči svojmu rozhodnutiu odvolanie nepripustil, hoci podľa sťažovateľa je voči uzneseniu odvolanie prípustné. Nesprávnosť poučenia zakladala podľa sťažovateľa trojmesačnú odvolaciu lehotu definovanú § 204 ods. 2 OSP, čo uviedol aj v dôvodoch odvolania. S touto zásadnou odvolacou námietkou sťažovateľa - otázkou prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu o trovách exekúcie (trovách sťažovateľa ako súdneho exekútora) sa odvolací súd nevysporiadal. V napadnutom uznesení bez ďalšieho odôvodnenia vyslovil záver, že sťažovateľ nepodal odvolanie v 15-dňovej odvolacej lehote a z toho dôvodu jeho odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP odmietol pre oneskorené podanie. Krajský súd úvahy, akými sa spravoval pri učinení záveru o oneskorenom podaní odvolania sťažovateľom, neujasnil ani vo svojom vyjadrení k sťažnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde uložil krajskému súdu povinnosť postupovať po zrušení napadnutého uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie podľa právneho názoru ústavného súdu a reagovať prioritne na kľúčovú námietku sťažovateľa uvedenú v jeho odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, spočívajúcu v posúdení samotnej prípustnosti jeho odvolania. 3. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - CSP v spojení s § 470 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s právne záväzným názorom vysloveným v náleze ústavného súdu vec opätovne prejednal. Po preskúmaní obsahu spisu a odvolaním napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP) a po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora (odvolateľa) je potrebné odmietnuť. 4. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie odvolací súd zistil, že exekučné konanie v prejednávanej exekučnej veci začalo dňa 5.12.2000 doručením návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi. 5. Uznesením č.k. 0Er 2063/00-22 zo dňa 18.4.2007 súd prvej inštancie na návrh oprávneného exekúciu zastavil (§ 57 ods. 1 písm. c/ EP). Súčasne rozhodol o trovách exekúcie súdneho exekútora, náhradu ktorých uložil oprávnenému a o trovách účastníkov konania na strane oprávneného a povinného. Uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie (1.výrok uznesenia) a vo výroku o trovách konania oprávneného a povinného ( 3. výrok uznesenia) nadobudlo právoplatnosť dňa 4.4.2008. V druhom výroku týkajúcom sa trov exekúcie súdneho exekútora, bolo uznesenie na základe odvolania oprávneného zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č.k. 15CoE/226/2007-30 zo dňa 23.1.2008 a v tejto časti vrátené súdu prvej inštancie ( pôvodne prvého stupňa) na ďalšie konanie. 6. Po zrušení výroku o trovách exekúcie, súd prvej inštancie v tejto časti opätovne rozhodol uznesením č.k. 0Er/2063/2000-38 zo dňa 19.1.2015 tak, že súdnemu exekútorovi priznal ich náhradu vo výške 70,64 Eur. V poučení súd prvej inštancie konajúci vyšším súdnym úradníkom uviedol, že voči rozhodnutiu je prípustné odvolanie. Odvolací súd uvádza, že toto poučenie bolo v súlade s ust. § 374 ods. 4 OSP (procesného predpisu zaväzujúceho súd i účastníkov v čase vydania uznesenia) 7. Predmetné uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom napadol v zákonnej lehote odvolaním súdny exekútor. 8. O podanom odvolaní súd prvej inštancie konajúci v zmysle § 374 ods. 4 OSP zákonným sudcom, rozhodol uznesením č.k. 0Er/2063/2000-81 zo dňa 18.5.2015 tak, že súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške 116,48 Eur. V poučení súd prvej inštancie uviedol, že voči jeho rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. 9. Rozhodnutie 0Er/2063/2000-81 zo dňa 18.5.2015 súdny exekútor napadol odvolaním. Procesný úkon podania odvolania datovaného dňom 1.7.2015 učinil podaním odvolania na poštovú prepravu. 10. Napadnutému rozhodnutiu vydanému sudcom, odvolateľ vytýkal predovšetkým nesprávnosť poučenia o neprípustnosti odvolania. Mal za to, že vzhľadom na úpravu § 243b zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku („EP“) sa o odvolaniach proti výroku o náhrade trov konania vydaných v súvislosti so zastavením exekúcie, ktoré boli podané pred 1.1.2013 rozhoduje podľa predpisov účinných do 31.10.2013. Ak bolo podané odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré vydal sudca prvostupňového súdu, rozhoduje odvolací súd o odvolaní podľa predpisov účinných do 31.10.2013. Teda je možné podať odvolanie aj proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré vydal sudca, ak bolo podané v konaniach začatých pred 1.11.2013, nakoľko tieto konania sa podľa názoru odvolateľa dokončia podľa právnych predpisov platných do 31.10.2013. Na podporu svojho názoru poukázal na článok Doc. JUDr. A. K., Z. uverejnený v časopise I. slovenskej advokácie 3/2015, str. 615/621, pod názvom „K výkladu právnych účinkov § 234b Exekučného poriadku“. Odvolateľ ďalej spochybnil správnosť záverov súdu prvej inštancie aj čo do výšky priznaných trov exekúcie, kde napadnutému uzneseniu vytýkal nepreskúmateľnosť a nedostatočne zistený skutkový stav pre nepreskúmanie reálneho vynaloženia tej časti vyúčtovaných trov (nákladov), ktoré mu súd prvej inštancie nepriznal. 11. Odvolací súd po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia č.k. 22CoE/180/2015-109 zo dňa 13.1.2016 a v intenciách právne záväzného názoru vysloveného v náleze Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 392/2016-24 zo dňa 17.8.2016 odvolanie súdneho exekútora opätovne preskúmal. 12. Odvolací súd ako zásadnú otázku odvolania riešil námietku sťažovateľa uvedenú v jeho odvolaní a spočívajúcu v posúdení prípustnosti jeho odvolania (t.j. zákonnej dovolenosti odvolania), zodpovedanie ktorej mu bolo uložené ústavným súdom. Zároveň sa však zaoberal aj ďalšou, pre rozhodnutie o odvolaní podstatnou otázkou a to, či súdny exekútor je v prejednávanej veci osobou oprávnenou na podanie odvolania. Procesné právo na podanie odvolania svedčí len zákonom presne vymedzenému okruhu subjektov. Preto zodpovedanie otázky, či odvolanie podala oprávnená osoba, nemožno v prejednávanej veci opomenúť. 13. Ako odvolací súd už uviedol vyššie exekučné konanie v prejednávanej exekučnej veci začalo dňa 5.12.2000 doručením návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi (čo je zrejmé z prezenčnej pečiatky súdneho exekútora, otlačenej na návrhu oprávneného, založeného na čl. 2 spisu súdu prvej inštancie). 14. Odvolací súd v zmysle všeobecne platných legislatívnych zásad aplikovaných v normách procesného práva ako aj v zmysle jednotnej právnej doktríny (ktorá, hoci pre súd nie je záväzná môže slúžiť ako podporný prostriedok výklad práva), uvádza že odvolanie voči rozhodnutiu súdu je oprávnený podať len účastník konania a (výnimočne) iný subjekt, ktorému zákon toto právo priznáva. 15. Exekučný poriadok je normou procesného charakteru upravujúcou postup súdu, účastníkov konania, súdneho exekútora, ako aj tretích osôb v súvislosti s výkonom exekúcie. Jedným z procesných ustanovení EP je aj § 37 upravujúci definíciu účastníka konania. 16. Exekučný poriadok v jeho pôvodnom znení (účinnom do 31.12.2001) súdneho exekútora za účastníka konania nepovažoval a toto postavenie mu bolo priznané až novelou prijatou zákonom NR SR č. 32/2002 Z.z., účinnou od 1.2.2002 a to výlučne len na určitý úsek konania - pre rozhodovanie o trovách exekúcie. Citovanou novelou Exekučného poriadku došlo k zmene § 37 ods. 1 tak, že na konci ods. 1 bola pripojená veta: "Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor." 17. Novela Exekučného poriadku č. 32/2002 Z.z. obsahuje v § 235 intertemporálne (prechodné) ustanovenia pre konania začaté pred jej účinnosťou. Úlohou a účelom prechodných ustanovení je určiť pravidlá časového spolupôsobenia starej (pôvodnej - zrušenej alebo zmenenej ) právnej normy s právnou normou novou (platnou a účinnou). Odvolací súd uvádza, že hoci pre normy procesného práva je typickým a prevažujúcim princíp okamžitej aplikácie nového procesného predpisu na všetky už prebiehajúce konania začaté podľa doterajších (zrušených/zmenených) predpisov, existujú zákonné výnimky, kedy prostredníctvom prechodných ustanovení zákonodarca viaže (dáva legislatívny príkaz používať) starý procesný režim na konania síce začaté ešte za starého režimu, no prebiehajúce i počas účinnosti nového procesného režimu (ulraaktivita právnej normy). Príkaz použitia starej normy musí byť explicitne vyjadrený v prechodných ustanoveniach zákona, inak neplatí. V prípadoch spadajúcich do režimu ultraaktivity starej právnej normy, sa zákon ktorý už neplatí, použije aj na riešenie situácii, ktoré nastali po jej právnom zániku. (Filip, J.: Ústavní právo České republiky. Sv. 1, Základní pojmy a instituty. Ústavní základy ČR. 4. vydání, Brno: Masarykova univerzita, 2003, s. 279.). Na konania podliehajúce ultraaktivite procesnej normy sa nové procesné predpisy neaplikujú a neprihliada sa na ne. 18. Podľa § 235 ods. 2 EP, exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov. Takýmto konaním je aj exekučné konanie v prejednávanej veci. 19. Úlohou odvolacieho súdu nie je skúmať ani zodpovedať otázku, aké úvahy a dôvody viedli zákonodarcu k prijatiu prechodných ustanovení v znení uvedenom v § 235 ods. 2, avšak je nesporné, že vzhľadom na znenie prechodných ustanovení exekučné konanie v prejednávanej právnej veci, začaté 5.12.2000, podlieha režimu Exekučného poriadku účinného do 31.1.2002, v ktorom súdny exekútor podľa znenia § 37 ods. 1 nemal postavenie účastníka konania a teda nebol ani osobou oprávnenou na podanie odvolania. Nedostatok oprávnenia súdneho exekútora podať odvolanie voči uzneseniu o náhrade trov v konaniach začatých do 1.2.2002 konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uzn. 2 Cdo 126/2009 z 20.5.2009 ( obdobne 1 Cdo/14/2010 z 27. 01. 2010). 20. Skutočnosť, že súd prvej inštancie súdneho exekútora považoval za účastníka konania a rozhodol o ním podanom odvolaní má opodstatnenie a právny základ v tom, že zákonný sudca súdu prvej inštancie konal o odvolaní voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka. Podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdo, ako aj Ústavného súdu SR, rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je vždy preskúmateľné sudcom a vzhľadom na účel sledovaný v článku 142 ods. 2 v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutie vydané vyšším súdnym úradníkom nemôže byť konečným rozhodnutím vo veci. Pokiaľ však odvolanie smeruje voči rozhodnutiu vydanému sudcom, potom je povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa otázkou, či bolo podané oprávnenou osobou. Odvolací súd vzhľadom na znenie § 235 ods. 2 EP dospel k záveru, že súdny exekútor nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania smerujúceho voči napadnutému uzneseniu sudcu. 21. K otázke prípustnosti odvolania a správnosti poučenia uvedeného v napadnutom uznesení sudcu súdu prvej inštancie č.k. 0Er/2063/2000-18 zo dňa 18.5.2015 odvolací súd uvádza, že so správnosťou poučenia o neprípustnosti odvolania sa stotožňuje. 22. Podľa § 202 ods. 2 OSP (zaväzujúceho súd a účastníkov v čase vydania napadnutého uznesenia), odvolanie proti uzneseniu v exekučnom konaní bolo prípustné len v prípade, ak Exekučný poriadok prípustnosť odvolania výslovne ustanovoval. 23. Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.1.2002 v § 58 odvolanie voči trovám konania nepripúšťal. Ustanovenie § 58 ods. 5 Exekučného poriadku o prípustnosti odvolania proti rozhodnutiu súdu o trovách konania v uzneseniach podľa § 57 bolo prijaté až novelou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 341/2005 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 01.09.2005. Prípustnosť odvolania nevyplývala ani z ust. § 196 až 203 EP. Vzhľadom na znenie § 235 ods. 2 EP však neskoršia novelizácia § 58 EP učinená zákonom č. 341/2005 Z.z., nie je podľa odvolacieho súdu aplikovateľná na konania začaté do 31.1.2002, na ktoré sa vťahuje právny režim Exekučného poriadku v znení novely 291/2001 Z.z. a vo vzťahu k týmto konaniam nezaviedla prípustnosť odvolania. 24. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou súdneho exekútora, majúcou pôvod v jeho výklade § 243b EP, prijatého novelou Exekučného poriadku č. 299/2013 Z.z., účinnou od 1.11.2013 a nepovažuje ju za dôvodnú. I v tomto prípade je potrebné v prvom rade rozlišovať a rešpektovať rozličné režimy Exekučného poriadku vzťahujúce sa na exekučné konania podľa časovej osy ich začatia. 25. Odvolací súd vzhľadom na znenie § 235 ods. 2 prechodných a záverečných ustanovení EP opätovne uvádza, že znenie tohto ustanovenia „exekučné konania, ktoré sa začali do 1.2.2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov“ vylučuje aplikáciu neskorších novelizácii a ukladá povinnosť aplikovať na konania začaté do 1.2.2002 dovtedajšie právne predpisy, t.j. Exekučný poriadok v znení účinnom do 1.2.2002. Opačný výklad by podľa názoru odvolacieho súdu potieral a rušil účel sledovaný intertemporálnymi ustanoveniami, keďže žiadna z neskorších novelizácii EP týkajúca sa odvolania voči trovám exekúcie ( t.j. novela EP č. 32/2002 Z.z., ani novela EP č. 299/2013 Z.z.), vo svojich prechodných ustanoveniach nerozšírila pôsobnosť novelizovaných ustanovení EP aj na konania začaté do 1.2.2002, ktorých právny režim sa riadi § 235 ods. 2 EP. 26. Navyše ust. § 243b ods. 1 EP ustanovuje, že exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak. Táto odlišná úprava je vyjadrená v § 243b ods. 1, ktorý ustanovuje, že o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca. Aplikácia EP v znení účinnom do 31.10.2013 sa preto vťahuje len na tie exekučné konania, kde odvolanie voči uzneseniu VSU alebo sudcu o trovách konania (vrátane trov exekúcie) v rozhodnutí podľa § 57 bolo podané podané pred 1. novembrom 2013. Odvolanie sťažovateľa takýmto odvolaním nie je, nakoľko smeruje voči uzneseniu sudcu č.k. 0Er/2063/2000-81 vydanému dňa 18.5.2015, čím nie je splnená podmienka odvolania podaného pred 1. novembrom 2013. Poučenie zákonného sudcu v napadnutom uznesení o neprípustnosti odvolania je správne a zodpovedná právnej úprave, ktorou sa predmetné exekučné konanie spravuje. 27. Podľa § 386 písm. b), c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 28. S poukazom na takto zistený skutkový stav preto odvolací súd v zmysle § 386 písm. b) a c) CSP odmietol ako podané neoprávnenou osobou a zároveň smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 29. Toto uznesenie bolo senátom krajského súdu prijaté pomerom hlasov 3:0 ( § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( § 447 písm. d/, e/ CSP).