Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/7/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200062 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1015200062.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: Okresná prokuratúra Bratislava I, so sídlom v Bratislave, Kvetná 13, proti žalovanému: Mestská časť Bratislava - Staré Mesto, so sídlom v Bratislave, Vajanského nábrežie 3, o vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia žalovaného č. 2/2014 zo dňa 4.2.2014 o niektorých podmienkach držania psov na území mestskej časti Bratislava - Staré mesto so zákonom č. 282/2002 Z.z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov v znení neskorších predpisov a so zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave v y s l o v u j e n e s ú l a d úvodnej časti, ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 až ods. 8, ods. 10 až ods. 13, § 4 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia mestskej časti Bratislava - Staré Mesto č. 2/2014 zo 4.februára 2014 o niektorých podmienkach držania psov na území mestskej časti Bratislava - Staré Mesto s § 3 ods. 3, § 4 ods. 5, § 5 ods. 1, ods. 2 zákona č. 282/2002 Z.z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov v znení neskorších predpisov, ako aj s § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Vo zvyšnej časti sa žaloba z a m i e t a . Žiaden z účastníkov konania n e m á p r á v o na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Žaloba 1. Žalobca sa žalobou zo dňa 15.1.2015, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 16.1.2015, domáha vyslovenia nesúladu všeobecne záväzného nariadenia mestskej časti Bratislava - Staré Mesto č. 2/2014 zo 4.februára 2014 o niektorých podmienkach držania psov na území mestskej časti Bratislava - Staré Mesto (ďalej aj len VZN žalovaného) s § 3 ods. 3, § 4 ods. 5, § 5 ods. 1, ods. 2, § 7 zákona č. 282/2002 Z.z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 282/2002 Z.z.), ako aj s § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 369/1990 Zb.). 2. Uviedol, že proti VZN žalovaného podal dňa 28.5.2014 protest, ktorému žalovaný nevyhovel uznesením č. 74/2014 zo dňa 27.6.2014. Keďže ide o vykonanie konkrétnych ustanovení zákona č. 282/2002 Z.z., podľa jeho názoru má správne v úvodnej časti VZN žalovaného byť uvedený odkaz na § 3 ods. 6, § 4 ods. 5, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 3 tohto zákona. Ich vykonanie by sa malo odraziť aj v právnej úprave obsiahnutej vo VZN - najmä v § 1 ods. 1, v ktorom sa však neuvádza, že upravuje podrobnosti o vodení psa. Obec je pritom podľa § 4 ods. 5 zákona č. 282/2002 Z.z. povinná túto oblasť upraviť vo VZN. 3. V § 3 ods. 3 VZN žalovaného sa držiteľom psov ukladajú povinnosti vo vzťahu k evidenčným údajom, ktoré sa zapisujú do evidencie psov na základe údajov poskytovaných držiteľmi psov. Toto ustanovenie síce spresňuje údaje zapisované do evidencie psov, ktorých výpočet je v § 3 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z.z. demonštratívny, no je v rozpore so zákonom. Povinnosti je možné ukladať výlučne na základe zákona alebo v jeho medziach a žalovaný v § 3 ods. 3 VZN upravil nové povinnosti bez opory v zákone. Iné, ako zákonom určené údaje, môže obec zapisovať do evidencie za predpokladu, že ich držiteľ psa dobrovoľne poskytne; nemôže ich teda vyžadovať, ani nastaviť ako povinnosť. Táto skutočnosť je dôležitá pre vyvodenie zodpovednosti za priestupok. Za súčasnej úpravy § 3 ods. 3 VZN žalovaného vznikol stav, keď nesplnením povinnosti uviesť požadované údaje sú pre držiteľov psov založené nové skutkové podstaty priestupkov podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 372/1990 Zb.), čo nemá oporu v zákone. Zákonodarca totiž v § 7 zákona č. 282/2002 Z.z. jednoznačne vymedzil konanie, ktoré je považované za priestupok. Žalovaný nemôže skutkové podstaty priestupkov rozširovať zavedením povinností vo VZN. 4. Žalovaný v § 3 ods. 5, § 3 ods. 7, ods. 8, ods. 10 až ods. 12, § 4 ods. 2 VZN zavádza rovnaké povinnosti ako sú už uložené v zákone č. 282/2002 Z.z. Pri prepísaní povinností zo zákona do VZN môže nastať situácia, keď sa držiteľ psa nesplnením týchto povinností dopustí dvoch priestupkov súčasne (podľa zákona č. 282/2002 Z.z. aj podľa zákona č. 372/1990 Zb.). Za priestupok podľa § 7 ods. 1 písm. c/, písm. d/ zákona č. 282/2002 Z.z. možno uložiť pokutu do 65,- € a za priestupok podľa § 48 zákona č. 372/1990 Zb. pokutu do 33,- €, čo má za následok porušenie legitímnych očakávaní sankcionovaného subjektu a vytváranie nejednotných postupov pri ukladaní sankcií. 5. Povinnosť uloženú v § 3 ods. 13 VZN žalovaného („držiteľ je povinný umožniť osobe, ktorú pes pohrýzol, nahliadnuť do dokladu o očkovaní psa“) považuje za uloženú mimo rámca § 4 ods. 4 zákona č. 282/2002 Z.z. a v rozpore s § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. 6. Žalobca poukázal na to, že žalovaný určil všeobecný zákaz voľného pohybu psov na verejných priestranstvách v jeho územnom obvode s ustanovením výnimiek, a to plôch označených tabuľami s nápisom „Voľný pohyb psov povolený“ na častiach verejných priestranstiev podľa prílohy č. 1. Podľa žalobcu toto ustanovenie VZN nemožno považovať za súladné so zákonom, pretože podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 282/2002 Z.z. môže obec nariadením vymedziť miesta, kde je voľný pohyb psov zakázaný. Za situácie, keď sú viditeľne označené len miesta, kde je voľný pohyb psov povolený, sú ustanovenia § 7 ods. 1 písm. f/, ods. 2 písm. e/ zákona č. 282/2002 Z.z. nevykonateľné. II. Vyjadrenie žalovaného 7. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. Podľa jeho názoru je VZN v súlade s § 3 ods. 3, § 4 ods. 5, § 5 ods. 1, ods. 2, § 7 zákona č. 282/2002 Z.z. a § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. V podmienkach dvojúrovňovej obecnej samosprávny hlavného mesta SR Bratislavy je potrebné vnímať deľbu pôsobnosti a právomoci medzi hlavné mesto a mestské časti. V prípade absencie bližšieho rozdelenia právomoci vydávať VZN by vzhľadom na § 1a ods. 1 druhej vety a § 1a ods. 2 druhej vety zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 377/1990 Zb.) a čl. 43 ods. 3 písm. a/, čl. 44 ods. 2 písm. b/ Štatútu hlavného mesta SR Bratislava (ďalej len Štatút) patrila právomoc hlavnému mestu. Preto považuje námietku žalobcu o opomenutí odkazu na § 4 ods. 5 zákona č. 282/2002 Z.z. v splnomocňovacom ustanovení VZN za neopodstatnenú. 8. K námietke úpravy nových povinností nad rámec zákona zastáva názor, že konal v súlade s čl. 68 Ústavy SR a § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. Poukázal na interpretačné pravidlo zakotvené v § 4 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb. a široký rozsah chápania normotvornej právomoci obce vo veciach územnej samosprávy. Obec sa riadi generálnym ústavným a zákonným splnomocnením, že môže vydávať VZN bez osobitného splnomocnenia. Z povahy VZN vyplýva, že je právnym aktom vytvárajúcim nové práva a povinnosti vo vzťahu k spravovaným subjektom, právne záväzným spôsobom zasahuje do právneho postavenia adresátov. Podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy SR možno aj všeobecne záväzným nariadením ukladať povinnosti. Požiadavky samostatne niesť zodpovednosť za záležitosti, ktoré sa svojou povahou dotýkajú miestnych záujmov obyvateľstva, možno vztiahnuť aj na reguláciu podmienok držania psov a treba ju vnímať v širších súvislostiach: ide o zabezpečovanie jednotlivých potrieb obyvateľov - potreby držiteľov psov, podmienky pre vodenie psov a podmienky pre obyvateľov a návštevníkov mestskej časti, ktorí nie sú držiteľmi psov. Zároveň má mestská časť postavenie správcu dane za psa podľa § 2 ods. 1 písm. b/ a § 99 ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov. Nad rámec zákona sa zapisujú do evidencie údaje o názve a sídle držiteľa psa, IČO držiteľa psa, ktorým je právnická osoba alebo fyzická osoba oprávnená na podnikanie, o telefónnom čísle a e-mail držiteľa psa, o dátume narodenia psa, o dátume, odkedy je pes držaný na území mestskej časti, o pohlaví psa, farbe a zvláštnom znamená psa, o počte psov v držbe a o zmene evidencie psa. 9. Pri vytýkanej duplicite úpravy VZN a zákonnej úpravy žalovaný uviedol, že v predchádzajúcich protestoch prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I sa tento stav nepovažuje za rozporný so zákonom. Vo veci namietaného súbehu zodpovednosti za porušenie povinností na úseku držania psov, je na povážení, či porušenie uvedených povinností je spôsobilé naplniť niektorú zo skutkových podstát priestupkov uvedených v zákone č. 372/1990 Zb. Vymedzenie zákazu voľného pohybu psov považuje za súladné s § 5 ods. 1 zákona č. 282/2002 Z.z. V § 4 ods. 1 VZN sa uvádza: „Voľný pohyb psa je zakázaný na verejných priestranstvách na celom území mestskej časti s výnimkou plôch označených tabuľami s nápisom ´Voľný pohyb psov povolený´ na častiach verejných priestranstiev podľa prílohy č. 1.“ Je zrejmé, že rôzne obce (mestá, mestské časti) pristúpia k uplatňovaniu splnomocňovacieho ustanovenia rôznym jazykovým vyjadrením a budú zohľadňovať miestne podmienky. 10. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/1999, I. ÚS 56/2000 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/79/2010. 11. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril. III. Pojednávanie 12. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 9 ods. 1, § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení zákona č. 88/2017 Z.z. (ďalej len SSP) v spojení s § 246a ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.6.2016 rozhodol na pojednávaní dňa 15.11.2017 uznesením, ktoré verejne vyhlásil v prítomnosti poverených zástupkýň žalobcu a žalovaného. IV. Relevantná právna úprava 13. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb. ak zákon pri úprave pôsobnosti obce neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce. 14. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. obec môže vo veciach územnej samosprávy vydávať nariadenia; nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. 15. Podľa § 4 ods. 3 písm. e/ zákona č. 369/1990 Zb. obec pri výkone samosprávy najmä utvára účinný systém kontroly a vytvára vhodné organizačné, finančné, personálne a materiálne podmienky na jeho nezávislý výkon. 16. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 282/2002 Z.z. tento zákon ustanovuje niektoré podmienky držania psov. 17. Podľa § 3 ods. 6 posledná veta zákona č. 282/2002 Z.z. obec je povinná držiteľovi psa za úhradu, ktorá nesmie byť vyššia ako 3,50 eura, vydať náhradnú známku; sumu úhrady ustanoví obec všeobecne záväzným nariadením. 18. Podľa § 4 ods. 5 zákona č. 282/2002 Z.z. podrobnosti o vodení psa ustanoví obec všeobecne záväzným nariadením. 19. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 282/2002 Z.z. obec môže všeobecne záväzným nariadením vymedziť miesta, kde je voľný pohyb psa zakázaný (písm. a/), vstup so psom zakázaný (písm. b/). 20. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z.z. podrobnosti o znečisťovaní verejných priestranstiev ustanoví obec všeobecne záväzným nariadením. 21. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z.z. do evidencie sa zapisuje najmä evidenčné číslo psa (písm. a/), tetovacie číslo alebo údaj o čipovaní psa, ak ho pes má (písm. b/), meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu držiteľa psa (písm. c/), umiestnenie chovného priestoru alebo zariadenia na chov, v ktorom sa pes na území obce zdržiava, ak sa umiestnenie nezhoduje s miestom trvalého pobytu držiteľa psa (písm. d/), skutočnosť, že pes pohrýzol človeka bez toho, aby bol sám napadnutý alebo vyprovokovaný, ak sa nepoužil v nutnej obrane alebo v krajnej núdzi (písm. e/), úhyn psa (písm. f/), strata psa (písm. g/). 22. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 282/2002 Z.z. každú zmenu skutočností a údajov, ktoré sa zapisujú do evidencie, je držiteľ psa povinný do 30 dní od zmeny skutočnosti alebo údaja oznámiť obci, kde je alebo má byť pes evidovaný. 23. Podľa § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 282/2002 Z.z. vodiť psa mimo chovného priestoru alebo zariadenia na chov môže len osoba, ktorá je fyzicky a psychicky spôsobilá a schopná ho ovládať v každej situácii, pričom je povinná predchádzať tomu, aby pes útočil alebo iným spôsobom ohrozoval človeka alebo zvieratá, a zabraňovať vzniku škôd na majetku, prírode a životnom prostredí, ktoré by pes mohol spôsobiť (ods. 1). Vodiť nebezpečného psa mimo chovného priestoru alebo zariadenia na chov môže len osoba, ktorá je plne spôsobilá na právne úkony. Na verejnom priestranstve musí mať nebezpečný pes nasadený náhubok (ods. 2). Držiteľ psa a ten, kto psa vedie, je povinný oznámiť svoje meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu osobe, ktorú pes pohrýzol; ten, kto psa vedie, je povinný oznámiť osobe, ktorú pes pohrýzol, aj meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu držiteľa psa. Súčasne je povinný skutočnosť, že pes pohrýzol človeka bez toho, aby bol sám napadnutý alebo vyprovokovaný, ak sa nepoužil v nutnej obrane alebo v krajnej núdzi, oznámiť obci, kde je pes evidovaný (ods. 4). 24. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 282/2002 Z.z. priestupku sa dopustí držiteľ psa, ak neoznámi obci, v ktorej pes je evidovaný alebo má byť evidovaný, každú zmenu skutočností a údajov, ktoré sa zapisujú do evidencie, do 30 dní od ich zmeny (písm. a/), neprihlási psa do evidencie (písm. b/), umožní, aby psa viedla osoba, ktorá nespĺňa podmienky ustanovené v § 4 ods. 1 a 2 (písm. c/), neohlási, že pes pohrýzol človeka bez toho, aby bol sám napadnutý alebo vyprovokovaný, ak sa nepoužil v krajnej núdzi alebo v nutnej obrane (písm. d/), neoznámi odcudzenie, zničenie alebo stratu známky (písm. e/), nezabráni voľnému pohybu psa okrem priestorov na to určených (písm. f/). 25. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 282/2002 Z.z. priestupku sa dopustí ten, kto vedie psa, ak neohlási svoje meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu a meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu držiteľa psa osobe, ktorú pes pohrýzol (písm. a/), nezabráni útoku psa na človeka alebo zviera alebo nezabráni inému spôsobu ich ohrozovania psom (písm. b/), neohlási, že pes pohrýzol človeka bez toho, aby bol sám napadnutý alebo vyprovokovaný, ak sa nepoužil v krajnej núdzi alebo v nutnej obrane (písm. c/), nepreukáže známkou totožnosť psa (písm. d/), nerešpektuje zákaz vstupu so psom alebo zákaz voľného pohybu psa (písm. e/), neodstráni bezprostredne výkaly, ktorými pes znečistil verejné priestranstvo (písm. f/). 26. Podľa § 48 zákona č. 372/1990 Zb. priestupkom proti verejnému poriadku je porušenie aj iných povinností než uvedených v § 47, ak sú ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi, vrátane všeobecne záväzných nariadení obcí a všeobecne záväzných vyhlášok miestnych orgánov štátnej správy, ak sa takým konaním ohrozí alebo naruší verejný poriadok. Za tento priestupok možno uložiť pokutu do 33 eur. V. Posúdenie veci správnym súdom 27. Normotvorná právomoc obcí predstavuje jeden z inštitútov vykonávania územnej samosprávy ako aj prenesenej štátnej správy, je zakotvená v čl. 68 a čl. 71 ods. 2 Ústavy SR a bližšie špecifikovaná v ustanoveniach § 6 a nasl. zákona č. 369/1990 Zb. Právna teória rozlišuje medzi pôvodnou normotvornou právomocou obce realizovanou v rámci výkonu územnej samosprávy a prenesenou (odvodenou) normotvornou právomocou obce vykonávanou v rámci prenesenej štátnej správy. Ak by bola spornou otázka výkonu samosprávy alebo prenesenej štátnej správy, je potrebné postupovať podľa interpretačného pravidla zakotveného v § 4 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb., podľa ktorého ak zákon pri úprave pôsobnosti obce neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce. 28. Rozsah vecnej pôsobnosti VZN je limitovaný právnymi predpismi vyššej právnej sily, ktoré určujú oblasť právnych vzťahov podliehajúcich regulácii všeobecne záväzného nariadenia obce. Na prijatie všeobecne záväzného nariadenia v oblasti samosprávy nie je potrebné poverenie v zákone, na druhej strane však pri vydávaní všeobecne záväzných nariadení obce pri výkone prenesenej štátnej správy je nevyhnutné (conditio sine qua non), aby obec postupovala výlučne na základe splnomocnenia v zákone. Podzákonné normatívne právne akty, vykonávacie právne predpisy, medzi ktoré patria aj všeobecne záväzné nariadenia vo veciach samosprávy podľa čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky, musia rešpektovať ústavný princíp ukladania povinností uvedený v čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti musia byť uložené vždy v medziach zákona a tiež v rámci alebo v rozsahu zákona; zároveň je táto normotvorná činnosť obce limitovaná čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá (nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 100/2002 zo dňa 30.1.2003 a sp. zn. I. ÚS 56/2000 zo dňa 18.10.2001 zverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 4/2003 a 5/2001). Obce nemôžu svojou normotvornou činnosťou podľa čl. 68 Ústavy SR obmedziť základné práva a slobody adresátov, ktoré im boli priznané zákonmi alebo na základe zákonov. 29. Obce v samostatnej pôsobnosti na vydávanie všeobecne záväzných nariadení zákonné splnomocnenie zásadne nepotrebujú, lebo ich vydávajú v medziach svojej pôsobnosti, ktorá je odvodená jednak priamo z ústavy ako aj zo zákona č. 369/1990 Zb. Ústavný súd SR vyslovil názor, že všeobecne záväzné nariadenie obce nemožno považovať za nesúladné s ústavou len na tom základe, že vo svojich ustanoveniach obsahuje aj bližšiu úpravu o povinnostiach vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám, ak tieto povinnosti majú inak oporu v zákone a neprekračujú ústavný ani zákonný rámec. Obsah samosprávnych funkcií obce uvedený v § 4 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. však treba interpretovať reštriktívne - ak má zostať len v kategórii „obmedzení samosprávy“ v zmysle čl. 68 Ústavy SR - t.j. do samosprávnej pôsobnosti obce patria iba tie záležitosti, ktoré sa svojou povahou dotýkajú územnosprávnych celkov (miestnych záujmov obyvateľstva), za ktoré môžu obce niesť samostatne aj zodpovednosť a v ktorých obec nevystupuje ako subjekt ukladajúci povinnosti jednostrannými príkazmi a zákazmi (I. ÚS 55/2000). Nemožno rozširovať právomoci obce nad rámec citovaného ustanovenia, pretože by mohlo dôjsť k zásahu do právomoci iného orgánu štátu (napríklad zákonodarcu). Všeobecne záväzným nariadením ani v samostatnej pôsobnosti obce nemožno upravovať miestne záležitosti v rozpore s existujúcou zákonnou úpravou (II. ÚS 8/97). 30. O prijímaní všeobecne záväzných nariadení nemožno hovoriť ako o absolútnom normotvornom oprávnení obce. Keďže ide o podzákonný právny predpis, nemôže byť v rozpore so zákonom, ústavnými zákonmi a ústavou, nemôže ukladať viac povinností ako ukladá zákon (čl. 13 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR). Ak bolo všeobecne záväzné nariadenie vydané pri výkone štátnej správy, nemôže odporovať ani nariadeniam vlády a všeobecne záväzným právnym predpisom ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. 31. V predmetnej právnej veci ide nepochybne o VZN žalovaného vydaného pri výkone samosprávy - hoci zákon č. 282/2002 Z.z., ani zákon č. 369/1990 Zb. v § 4 ods. 3 výslovne neuvádzajú, že úprava podmienok držania psov patrí do samosprávnej činnosti obce, aplikácia interpretačného pravidla (§ 4 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb.) k tomuto záveru vedie. Podľa teórie práva by pri vydávaní VZN v spomínanej oblasti nebolo potrebné splnomocnenie v zákone. Ak však zákonodarca napriek tomu zúži rozsah normotvornej činnosti obce v zákone, ktorý sa vzťahuje na jej samosprávnu činnosť, je potrebné takéto zúženie právomoci rešpektovať. Zákonodarca v zákone č. 282/2002 Z.z. expressis verbis oprávnil obec na vydávanie VZN len v štyroch prípadoch - ustanovenie sumy úhrady za vydanie náhradnej známky, resp. známky psa (§ 3 ods. 6 posledná veta), úprava podrobností o vodení psa (§ 4 ods. 5), vymedzenie miest so zákazom voľného pohybu psov a vstupu so psom (§ 5 ods. 1) a úpravu podrobností o znečisťovaní verejných priestranstiev (§ 6 ods. 3). Ak by mal zákonodarca úmysel bezhranične zveriť obci úpravu podmienok držania psov, nemal by dôvod výslovne špecifikovať oblasti, v ktorých je obec oprávnená vydať VZN (argumentum a cotrario), a to aj so zreteľom na § 4 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb. O inom závere nesvedčí ani dôvodová správa k návrhu zákona č. 282/2002 Z.z. (parlamentná tlač č. 1288 zo dňa 14.12.2001), ani veto prezidenta republiky k návrhu zákona č. 282/2002 Z.z. (parlamentná tlač č. 1530 zo dňa 24.4.2002), ktoré zákonodarca akceptoval; práve naopak, záver správneho súdu v tejto otázke podporujú. Žalovaný bol preto povinný vydať VZN v tom rozsahu, ktorý mu umožnil zákon č. 282/2002 Z.z. 32. Žalovaný v úvodnej časti napadnutého VZN uviedol, že ho vydáva podľa § 3 ods. 6, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z.z. Neuviedol však, že ho vydáva aj podľa § 4 ods. 5 zákona č. 282/2002 Z.z. a upravuje podrobnosti o vodení psa. Hoci žalovaný tvrdí, že táto otázka patrí podľa Štatútu do právomoci hlavného mesta, sám v § 3 ods. 10 až ods. 12 a § 4 ods. 2 VZN uvádza podmienky vodenia psov, pričom doslova prevzal ustanovenia § 4 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 zákona č. 282/2002 Z.z., ktoré vodenie psa tiež upravujú. Tvrdenie žalovaného o zverení úpravy vodenia psov do právomoci hlavného mesta a nie mestskej časti (žalovaného) podľa § 1a ods. 1, ods. 2 zákona č. 377/1990 Zb. a podľa čl. 43 ods. 3 písm. a/, čl. 44 ods. 2 písm. b/ Štatútu je preto zavádzajúce a vnášajúce neprehľadnosť do rozdelenia kompetencií medzi hlavné mesto a mestskú časť aj do ich realizácie. Nie je zrejmé, či si žalovaný bezdôvodne uzurpoval právomoc otázku vodenia psov upraviť, alebo existuje iný normatívny akt v rámci štruktúry hlavného mesta, ktorý by ho na to oprávňoval. Správny súd preto dospel k záveru, že ak žalovaný neuviedol v úvodnej časti a v § 1 ods. 1 VZN aj splnomocňovacie ustanovenie § 4 ods. 5 zákona č. 282/2002 Z.z. a zároveň otázku vodenia psov upravil v § 3 ods. 10 až ods. 12 a § 4 ods. 2 VZN, pochybil a zavinil nesúlad svojho VZN v úvodnej časti a v § 1 ods. 1, § 3 ods. 10 až ods. 12, v § 4 ods. 2 s § 4 ods. 5 zákona č. 282/2002 Z.z. a § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. 33. Správny súd nepovažuje za súladné ani ustanovenia § 3 ods. 1 až ods. 8 (nad rámec zákona sa zapisujú do evidencie údaje o názve a sídle držiteľa psa, IČO držiteľa psa, ktorým je právnická osoba alebo fyzická osoba oprávnená na podnikanie, o telefónnom čísle a e-mail držiteľa psa, o dátume narodenia psa, o dátume, odkedy je pes držaný na území mestskej časti, o pohlaví psa, farbe a zvláštnom znamená psa, o počte psov v držbe a o zmene evidencie psa; zavádza sa povinnosť držiteľa psa oznámiť zmenu údajov vyžadovaných VZN a zapisovaných do evidencie v spojení s potvrdením ohlasovacej povinnosti ku všetkým údajom), ods. 13 VZN s § 3 ods. 6 zákona č. 282/2002 Z.z. a § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. Zákon č. 282/2002 Z.z. Zákon č. 282/2002 Z.z. síce v § 3 ods. 3 upravuje len demonštratívny výpočet údajov zapisovaných do registra psov, no zákonodarca súčasne nesplnomocnil obec, aby ho rozširovala alebo inak upravovala. Pri prijímaní VZN treba mať na zreteli znenie čl. 2 ods. 3 Ústavy SR s tým, že od každého možno vyžadovať splnenie tých povinností, ktoré mu zákon ukladá; rovnako tak znenie čl. 13 ods. 1 a čl. 154 Ústavy SR. Žalobca preto správne argumentuje, že nové povinnosti možno ukladať len zákonom (čl. 13 ods. 1 Ústavy SR). S tým súvisí aj § 3 ods. 4 VZN žalovaného („držiteľ psa uvedie údaje podľa odseku 3 do tlačiva, ktoré mu poskytne mestská časť.“), keďže v tlačive pripravenom žalovaným sa nachádzajú aj údaje, ktorých zápis zákon neupravuje. Rovnaký záver o absencii zákonného základu pre uloženie povinnosti platí aj pre čl. 3 ods. 13 VZN žalovaného („držiteľ psa je povinný umožniť osobe, ktorú pes pohrýzol, nahliadnuť do dokladu o očkovaní psa“), pretože ide o novú povinnosť neuloženú zákonom. Napokon, ak by držiteľ psa neohlásil, že pes pohrýzol človeka bez napadnutia alebo vyprovokovania, dopustí sa priestupku podľa § 7 ods. 2 písm. c/ zákona č. 282/2002 Z.z. 34. K duplicite zákonných ustanovení a ustanovení VZN správny súd uvádza, že nejde o takú vadu, ktorá by zakladala jeho nezákonnosť. Je však potrebné zdôrazniť, že obecnému zastupiteľstvu prislúcha podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. rešpektovať zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy, nie ich v celku alebo v pozmenenej podobe preberať do vlastných nariadení. Takáto forma transpozície spôsobuje nežiaducu konkurenciu právnych predpisov, pretože zákon č. 282/2002 Z.z. a napadnuté VZN žalovaného upravujú rovnaké oblasti spoločenských vzťahov. Tým, že štát ako jediná zvrchovaná autorita oprávnená prostredníctvom svojich orgánov prijímať zákony a ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy normatívne upraví a reguluje konkrétnu sféru spoločenských vzťahov, prejavuje svoju vôľu na rešpektovaní právnych noriem ich adresátmi, a to v autentickom stave, t.j. tak, ako sú zverejnené v Zbierke zákonov SR. Akékoľvek pozmeňovanie a prispôsobovanie týchto právnych noriem podzákonnými právnymi predpismi vedie k neprípustnému zasahovaniu do právomoci orgánov štátu. Existencia právnej úpravy určitej oblasti spoločenských vzťahov zákonom znamená, že zákonodarca si túto oblasť právnej úpravy vyhradil. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že samotným účelom vydávania VZN nie je vydanie predpisu vo forme VZN s obsahom zákonných ustanovení. Vydávaním nariadení obsahujúcich text zákonných ustanovení sa vytvára nežiaduci stav, keď pri zmene zákona dochádza k nesúladu nariadenia so zákonom, z ktorého boli príslušné ustanovenia prevzaté (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Svzn/1/2015 zo dňa 29.11.2016). Vo všeobecnosti platí, že pri recepcii (preberaní) právnych predpisov do iných právnych predpisov sa nesmie preberať (recipovať) ustanovenie iného zákona, lebo ustanovenie recipovaného zákona sa stáva súčasťou právneho predpisu, do ktorého sa prebralo, vzhľadom na to, že pri zrušení alebo pri zmene pôvodného zákona môže ďalej zostať jeho časť v platnosti ako súčasť iného právneho predpisu; v tomto prípade sa používa odkaz na iný zákon (uznesenie Národnej rady SR č. 19/1997 Z.z. k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, Legislatívne pravidlá vlády SR). Preto doslovné preberanie niektorých ustanovení zákona č. 282/2002 Zz. do VZN žalovaného nebolo žiaduce. 35. Dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu stráca všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie účinnosť (§ 367 ods. 2 SSP). Obec, mesto, mestská časť alebo samosprávny kraj, ktoré vydali všeobecne záväzné nariadenie, sú povinné do šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu podľa odseku 1 uviesť všeobecne záväzné nariadenie vydané vo veciach územnej samosprávy do súladu so zákonom a vo veciach plnenia úloh štátnej správy do súladu so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy; inak všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie po šiestich mesiacoch od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu podľa odseku 1 strácajú platnosť (ods. 3). 36. K námietke nesúladu s § 7 zákona č. 282/2002 Z.z. správny súd uvádza, že z hľadiska posudzovania priestupkov tiež platí zásada lex specialis derogat legi generali. Všeobecným zákonom upravujúcim priestupky je zákon č. 372/1990 Zb. a osobitným zákonom zákon č. 282/2002 Z.z. Ich vzťah sa však posudzuje až v aplikačnej praxi pri vydávaní jednotlivých individuálnych správnych aktov po zdokumentovaní priestupku a nie pri skúmaní súladu právnych predpisov v situácii ako je v tejto právnej veci. Preto možnosť uloženia rozdielnej sumy pokuty podľa zákonov č. 372/1990 Zb. a č. 282/2002 Z.z. nie je bez ďalšieho dôvodom na vyslovenie nesúladu ustanovení VZN žalovaného so zákonom č. 282/2002 Z.z., pričom žalobca ani nenamietal nesúlad so zákonom č. 372/1990 Zb. 37. Správny súd vo zvyšku zamietol žalobu postupom podľa § 366 SSP. Z ustanovenia § 3 VZN žalovaného vyčlenil odsek 9 (vydanie náhradnej známky za odplatu 3,50 €), pretože ho považuje za súladný s § 3 ods. 6 zákona č. 282/2002 Z.z. a vydaný v rámci zákonného splnomocnenia, keďže upravuje výšku úhrady za známku pre psa. V tejto časti je žaloba nedôvodná. 38. Rovnako zamietol žalobu aj v časti, v ktorej žalobca namieta nesúlad § 4 ods. 1 VZN žalovaného. V tomto ustanovení žalovaný vymedzil miesta, kde je voľný pohyb psa zakázaný, nasledovným spôsobom: Voľný pohyb psa je zakázaný na verejných priestranstvách, na celom území mestskej časti s výnimkou plôch označených tabuľami s nápisom ´ Voľný pohyb psov povolený´ na častiach verejných priestranstiev podľa prílohy č. 1.“ Podľa názoru správneho súdu žalovaný dostatočne zrozumiteľným spôsobom určil miesta, kde zakázal voľný pohyb psov. Urobil tak negatívnym spôsobom s pozitívnou enumeráciou plôch, kde je voľný pohyb psov povolený a ktoré sú bližšie špecifikované v prílohe č. 1 k VZN v podobe mapového znázornenia. Zákon č. 282/2002 Z.z. v ustanovení § 5 ods. 1písm. a/ nešpecifikuje slovné spojenia, ktoré musia byť bezvýhradne použité pri vymedzovaní miest so zákazom voľného pohybu psov, a ich voľba je ponechaná na obciach tak, aby bol zachovaný zmysel a rozsah zákonného splnomocnenia. Podľa názoru správneho súdu žalovaný zrozumiteľne určil, že zákaz pohybu psov sa vzťahuje na celé územie mestskej časti s výnimkou konkrétne určených miest. Takýto výklad je logický a zvolené slovné spojenia sú z praktického hľadiska vhodné. Podľa názoru správneho súdu ustanovenie § 4 ods. 1 VZN žalovaného nevybočuje z medzí zákona č. 282/2002 Z.z., upravuje konkrétnu oblasť, na ktorú bola obec splnomocnená zákonom (§ 5 ods. 1 písm. a/). 39. Správny súd dospel k záveru o súladnosti so zákonom č. 282/2002 Z.z. a § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. aj v prípade ustanovenia § 5 VZN žalovaného, ktoré upravuje miesta, kde je vstup so psom zakázaný („Na území mestskej časti je vstup so psom zakázaný na týchto verejných priestranstvách: a) detské ihriská a pieskoviská, b) areál cintorínov.“). Uvedená úprava nevykazuje znaky nekonformnosti s § 5 ods. 1 písm. b/ zákona č. 282/2002 Z.z., a preto správny súd v tejto časti žalobu zamietol ako nedôvodnú (§ 366 SSP). Navyše, žalobca ani nešpecifikoval dôvody, pre ktoré možno považovať § 5 VZN žalovaného za nekonformné so zákonom č. 282/2002 Z.z. a č. 369/1990 Zb. 40. Rovnaký záver ako v predchádzajúcom odseku sa vzťahuje aj na ustanovenie § 6 VZN žalovaného týkajúceho sa podrobností súvisiacich so znečisťovaním verejných priestranstiev výkalmi psov: „držiteľ psa alebo ten, kto psa vedie, je povinný mať pri sebe vhodnú pomôcku na odstránenie psích výkalov, tieto bezodkladne odstrániť a uložiť na určené miesto. Určeným miestom je nádoba na komunálny odpad, nádoba na uličné smeti, prípadne špeciálna označená nádoba určená na výkaly psov“. Aj toto ustanovenie je vydané na základe zákonného splnomocnenia § 6 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z.z. a § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. Keďže zákonodarca v tejto otázke zveril právomoc obciam upraviť podrobnosti v rámci samosprávnej činnosti, žalovaný tak postupoval majúc na zreteli aj čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 Ústavy SR. 41. V ustanovení § 7 VZN žalovaný upravil kontrolnú činnosť nad dodržiavaním nariadenia a poveril na tento účel príslušníkov Mestskej polície hlavného mesta SR Bratislavy a poverených zamestnancov mestskej časti. Na úpravu kontrolnej činnosti a jej efektívnu činnosť ho oprávňuje § 4 ods. 3 písm. e/ zákona č. 369/1990 Zb., preto žalovaný nekonal svojvoľne, ani nad rámec svojej oprávnení, keď v citovanom ustanovení VZN upravil túto otázku zrozumiteľným a zákon neprekračujúcim spôsobom. Žalobca sa napokon ani výslovne nevyjadril, akým konkrétnym slovným spojením mal v tomto prípade žalovaný nepostupovať podľa zákona č. 282/2002 Z.z., resp. č. 369/1990 Zb., resp. nenaplniť rozsah práv a povinností príslušníkov Mestskej polície hlavného mesta SR Bratislava; bez bližšieho odôvodnenia namietal nesúlad tohto ustanovenia so zákonom. Uvedené skutočnosti predstavujú dôvod na zamietnutie žaloby podľa § 366 SSP. 42. Zrušovacie ustanovenie § 8 VZN žalovaného sa týka predchádzajúceho VZN č. 9/2013 o niektorých podmienkach držania psov na území mestskej časti Bratislava - Staré Mesto. Žalobca ani v tomto prípade bližšie nekonkretizoval dôvody nesúladu ustanovenia § 8 VZN žalovaného so zákonom č. 282/2002 Z.z. Zrušovacie ustanovenia sú súčasťou jednotlivých právnych predpisov a ich cieľom je zamedziť duplicitnej účinnosti dvoch právnych predpisov rovnakej právnej sily upravujúcich identickú oblasť a jej obsah v podobe práv a povinností konkrétnych adresátov. Ich zakotvenie vo VZN nie je porušením zákona č. 282/2002 Z.z. ani zákona č. 369/1990 Zb. 43. Sumarizujúc správny súd uvádza, že úvodná časť, ustanovenie § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 až ods. 8, ods. 10 až ods. 13, § 4 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia mestskej časti Bratislava - Staré Mesto č. 2/2014 zo dňa 4.2.2014 o niektorých podmienkach držania psov na území mestskej časti Bratislava - Staré Mesto nie je v súlade s § 3 ods. 3, § 4 ods. 5, § 5 ods. 1, ods. 2 zákona č. 282/2002 Z.z. aj s § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb., a preto vyslovil ich nesúlad postupom podľa § 367 ods. 1 SSP. Vo zvyšku je žaloba žalobcu nedôvodná (§ 366 SSP). 44. O práve účastníkov konania na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 170 písm. c/ SSP a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože konanie bolo začaté na základe žaloby prokurátora. 45. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 a § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.