Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoPr/15/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115205939 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1115205939.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci navrhovateľky: Y. M. V. Á. Č. I. U. Á. , narodená XX.XX.XXXX, bytom W. N. XX, XXX XX Y., zastúpená JUDr. Alexejom Ivankom, advokátom, so sídlom Nám. osloboditeľov 73,071 01 Michalovce, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o určenie, že štátnozamestnanecký pomer trvá, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11. septembra 2015, č.k. 6Cpr 1/2015-75, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11. septembra 2015 , č.k. 6Cpr 1/2015-75, p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 11.09.2015, č.k. 6Cpr 1/2015-75, zamietol návrh na začatie konania v celom rozsahu a súčasne odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 23.01.2015 domáhala určenia, že štátnozamestnanecký pomer, ktorý vznikol Rozhodnutím č.p.:VEL-72-51/2002 zo dňa 31.05.2002 trvá. Svoj návrh na začatie konania zdôvodnila tým, že rozhodnutím č.p. VEL-72-51/2002 zo dňa 31.05.2002 bola vymenovaná do dočasnej štátnej služby. Rozhodnutím vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce č.p. OÚ-43-57/2003 zo dňa 29.09.2003 skončil jej štátnozamestnanecký pomer odvolaním podľa § 163 ods. 1 a 3 zákona č. 312/2001 Z.z o štátnej službe z dôvodu zníženia štátnozamestnaneckých miest na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 851/2003 dňom 10.09.2003. Proti uvedenému rozhodnutiu podala navrhovateľka odvolanie. Úrad pre štátnu službu Bratislava rozhodnutím zo dňa 12.12.2003, č. UŠS-25434/2003, odvolanie navrhovateľky zamietol a potvrdil rozhodnutie vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce č.p. OÚ-43-57/2003 zo dňa 29.09.2003. Proti rozhodnutiu Úradu pre štátnu službu Bratislava č. UŠS-25434/2003 podala navrhovateľka žalobu. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 2Sž/9/2004 zo dňa 31.03.2005 rozhodnutie Úradu pre štátnu službu Bratislava č. UŠS-25434/2003 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Na základe rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach vedúci služobného úradu Územnej vojenskej správy Košice začal konať vo veci. Územná vojenská správa Košice rozhodnutím č. ÚVS KE-15-21/2010-OÚ zo dňa 02.02.2010 potvrdila Rozhodnutie vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce č.p. OÚ-43-57/2003 zo dňa 29.09.2003. Proti rozhodnutiu Územnej vojenskej správy Košice č.k. ÚVS KE-15-21/2010-OÚ zo dňa 02.02.2010 podala navrhovateľka na Krajský súd v Košiciach žalobu o preskúmanie jeho zákonnosti. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 6S/5381/2010-104 zo dňa 04.11.2010 žalobu zamietol. Proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/5381/2010-104 zo dňa 04.11.2010 podala navrhovateľka odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, pričom tento rozsudkom sp.zn. 4Sžo/4/2011 zo dňa 21.04.2011 rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/5381/2010-104 zo dňa 04.11.2010 zmenil tak, že rozhodnutie Územnej vojenskej správy Košice č. ÚVS KE-15-21/2010- OÚ zo dňa 02.02.2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Územná vojenská správa Košice následne rozhodnutím č. ÚVS KE-144-11/2011-OÚ zo dňa 02.12.2011 potvrdila rozhodnutie vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce č.p. OÚ-43-57/2003 zo dňa 29.09.2003. Proti uvedenému rozhodnutiu podala navrhovateľka na Krajský súd v Košiciach žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp.zn. 7S/161/2011 zo dňa 26.03.2014 rozhodol tak, že rozhodnutie Územnej vojenskej správy Košice č. ÚVS KE-144-11/2011- OÚ zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Na základe uvedeného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Okresný úrad Košice rozhodnutím č. CPKE-OP-2014/002091-024 zo dňa 08.12.2014 zrušil rozhodnutie vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce č.p. OÚ-43-57/2003 zo dňa 29.09.2003. Odporca následne dňa 11.12.2014 doručil navrhovateľke potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru k 31.05.2004. Vzhľadom k uvedenému sa navrhovateľka v konaní pred súdom prvého stupňa domáhala určenia, že jej štátnozamestnanecký pomer, ktorý vznikol Rozhodnutím č.p.: VEL-72-51/2002 zo dňa 31.05.2002 naďalej trvá. Odporca podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 28.04.2015 žiadal návrh na začatie konania zamietnuť. Vo vyjadrení uviedol, že navrhovateľka bola vymenovaná do dočasnej štátnej služby v služobnom úrade Okresná vojenská správa Michalovce rozhodnutím o vymenovaní do štátnej služby č.p. VEL-72-51/2002 zo dňa 31.05.2002 s účinnosťou od 01.06.2002 najviac na 2 roky. Okresný úrad Košice vydal písomné potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona, v ktorom sa štátnozamestnanecký pomer skončil dňom 31.05.2004 t.j. uplynutím dočasnej štátnej služby, pretože objektívne nastal zákonom predpokladaný stav spojený s uplynutím času. Ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky tak došlo na základe zákona, dňa 31.05.2004, a to bez ohľadu na prebiehajúce konania vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Vzhľadom k uvedenému má odporca za to, že nie je preukázaná ani existencia naliehavého právneho záujmu navrhovateľky na požadovanom určení. Rovnako odporca vzniesol námietku premlčania voči uplatňovanému nároku. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s osobným spisom navrhovateľky, výsluchom navrhovateľky a vyjadreniami účastníkov, pričom bolo nesporné, že rozhodnutím Okresnej vojenskej správy Michalovce č.p.: VEL-72-51/2002 zo dňa 31.05.2002 bola navrhovateľka vymenovaná do dočasnej štátnej služby, odbor - štátna správa na úseku obrany, s dátumom vzniku štátnozamestnaneckého pomeru 01.06.2002, na dobu najviac 2 roky v súlade s § 154 zákona o štátnej službe. Vedúci služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce č.p. OÚ-43-57/2003 zo dňa 29.09.2003 skončil dňom 29.09.2003 s navrhovateľkou štátnozamestnanecký pomer z dôvodu zníženia štátnozamestnaneckých miest na základe uznesenia vlády č. 851/2003. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Okresný úrad Košice, rozhodnutím č. CPKE-OP-2014/002091-024 zo dňa 08.12.2014 zrušil rozhodnutie vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce č. p. OÚ-43-57/2003 zo dňa 29.09.2003. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dočasný štátnozamestnanecký pomer navrhovateľky, ktorý vznikol dňa 01.06.2002, skončil podľa ustanovenia § 43 ods. 1 písm. b/ zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe (účinný od 01.06.2002) dňom uplynutia dočasnej štátnej služby, t.j. dňom 31.05.2004. Z ustanovenia § 154 ods. 2 citovaného zákona jednoznačne vyplývalo, že dočasná štátna služba na účely odseku 1 trvá najviac dva roky. V dočasnej štátnej službe mal štátny zamestnanec absolvovať odborné vzdelávanie, ktorého účelom bolo doplnenie požadovaných vedomostí a schopností v príslušnom odbore štátnej služby. Podmienkou na vymenovanie štátneho zamestnanca do stálej štátnej služby potom bolo absolvovanie tohto odborného vzdelávania skončeného skúškou pred komisiou. Na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky na základe zákona tak nemala vplyv skutočnosť, že rozhodnutie vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce č. p. OÚ-43-57/2003 zo dňa 29.09.2003 o odvolaní navrhovateľky bolo zrušené. Pokiaľ navrhovateľka namietala, že potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru jej bolo doručené až dňa 11.12.2004, je potrebné konštatovať, že vydanie potvrdenia o tom, že nastala skutočnosť presne vymedzená ustanovením § 43 zákona, nie je rozhodnutím, a ani nezakladá oprávnenie podať opravný prostriedok, t.j. odvolanie. Vydanie uvedeného potvrdenia nie je podmienkou platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Vzhľadom k uvedenému súd prvého stupňa návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 4, § 25 ods. 1, § 39 ods. 1 písm. e/, § 39 ods. 2, § 43 ods. 1 písm. b/, § 154 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, pričom napadla predmetný rozsudok v celom rozsahu, a to konkrétne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) ako aj z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.). Navrhovateľka v rámci odvolania poukázala na to, že odporca napriek tomu, že mu bolo uložené, aby vo veci konal, listom zo dňa 09.12.2014, ktorý jej bol doručený dňa 11.12.2014, nevydal rozhodnutie, ale potvrdil skončenie štátnozamestnaneckého pomeru k 31.05.2004. V rámci odvolania poukázala na to, že je daná existencia naliehavého právneho záujmu v danej veci, keďže jej spor trvá od roku 2003, kedy jej zamestnávateľ na základe vykonštruovaného právneho dôvodu dal výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru. Naliehavosť navrhovateľka odôvodňuje konkrétnymi aspektmi a to, že odporca popiera existenciu práva a to konkrétne trvanie pracovného pomeru, a tým spôsobuje na jej strane stav neistoty právneho postavenia. V rámci odvolania uviedla, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho právneho názoru sa vyslovene opiera iba o to, že štátnozamestnanecký pomer navrhovateľky skončil uplynutím dočasnej štátnej služby, t.j. dňom 31.05.2004. Odvolateľka poukázala na to, že od začiatku trvania sporu, t.j. od roku 2003, o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, až do jeho skončenia v roku 2014, ani v jednom písomnom ani v ústnom vyjadrení na súde prvého stupňa (Krajský súd v Košiciach) ani na odvolacom súde (Najvyšší súd Slovenskej republiky) sa odporca nebránil tým, že bola iba v dočasnej štátnej službe a vyslovene trvali na dôvode výpovede (Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 851 z roku 2003). Navrhovateľka v rámci odvolania ďalej poukázala na to, že podstatou základného práva zaručeného Ústavou Slovenskej republiky a to konkrétne čl. 46 ods. 1 a ods. 2, je podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky, poskytnutie ochrany hmotnému právu účastníka súdneho konania. Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku mal súd prvého stupňa vyvodiť prísny zákaz odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo sa podľa názoru navrhovateľky v jej prípade nestalo a súd prvého stupňa nebral ohľad na to, že je to v jej prípade (zamietnutie žaloby) nespravodlivé. Vzhľadom na to, že sa s právnymi závermi súdu prvého stupňa nestotožnila, z dôvodu, že napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa došlo k „denegatio iustitiae“ v jej neprospech, má za to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, čo malo za následok vydanie vadného rozhodnutia vo veci. Na základe uvedeného navrhla, aby Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie a odporcovi uloží povinnosť nahradiť jej trovy konania. Odporca sa vyjadril k odvolaniu navrhovateľky, pričom v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu uviedol, že nie je preukázaná existencia odvolacích dôvodov, na ktoré poukázala navrhovateľka. Má za to, že súd prvého stupňa v rámci svojho rozsudku po riadnom zistení skutkového stavu rozhodol v súlade s príslušnými právnymi predpismi, čo vyplýva aj z odôvodnenia predmetného rozsudku. V rámci vyjadrenia k odvolaniu ďalej uviedol, že navrhovateľka tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní, stotožnila dve samostatné konania. V predchádzajúcich konaniach, t.j. vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky odvolaním, bolo predmetom súdneho konania, konanie, ktoré bolo vedené na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 7S 161/2011, t.j. konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o odvolaní navrhovateľky č. ÚSV KE-144-11/2011- OÚ zo dňa 02.12.2011, ktoré bolo právoplatne skončené, rozsudkom zo dňa 26.03.2014, č.k. 7S 161/2011-124, tak, že súd rozhodnutie o odvolaní zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, na základe čoho správny orgán zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutie vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce č. OÚ-43-57/2003 zo dňa 29. septembra 2003 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky odvolaním ku dňu 29.09.2003. Týmto došlo ku zrušeniu rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru č. OÚ-43-57/2003 zo dňa 29.09.2003, a teda sa toto rozhodnutie stalo nulitným. O uvedenom svedčí aj existujúca judikatúra. Odporca v rámci svojho vyjadrenia ďalej uviedol, že toto konanie bolo právoplatne skončené rozhodnutím súdu a na to nadväzujúceho rozhodnutia správneho orgánu. Konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 6 Cpr 1/2015 nemôže byť v žiadnom prípade pokračovaním uvedených konaní, ale je konaním samostatným, ktoré nie je závislé na konaní, ktoré bolo vedené na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 7S 161/2011, alebo v konaniach, ktoré konaniu sp.zn. 7S 161/2011 predchádzali. Akékoľvek stotožňovanie týchto konaní je teda neprípustné a dôvodné. Predmetom konania, na ktoré navrhovateľka poukazuje, bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o odvolaní, keďže predmetom tohto konania je určenie, že štátnozamestnanecký pomer trvá. Odporca opätovne zdôraznil, že navrhovateľka bola vymenovaná do dočasnej štátnej služby, pričom ako dátum vzniku štátnozamestnaneckého pomeru je uvedený deň 01.06.2002, a dočasná služba má trvať najviac 2 roky. Odporca má za to, že Okresný úrad Košice postupoval správne, keď po vydaní rozhodnutia o zrušení odvolaním napadnutého rozhodnutia vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce číslo OÚ-43-57/2003 zo dňa 29.09.2003 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky odvolaním ku dňu 29.09.2003 vyhotovil potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. Samotné potvrdenie má už iba deklaratórny charakter; skončenie štátnozamestnaneckého pomeru nastáva priamo zo zákona. V súvislosti s tým odporca naďalej považuje za nepreukázanú existenciu naliehavého právneho záujmu navrhovateľky na takomto určení, pričom nárok tak, ako už uviedol považuje za premlčaný. Odporca poukázal v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu aj na skutočnosť, že od skončenia štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľky na základe zákona uplynutím dočasnej štátnej služby uplynulo už viac ako 10 rokov a navrhovateľka je v súčasnosti v starobnom dôchodku, čo tiež svedčí proti existencii naliehavého právneho záujmu v danej veci. Na základe uvedeného má za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je odôvodnený v dostatočnom rozsahu, pričom súd prvého stupňa sa v ňom vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a dôkazmi, ako aj tvrdeniami strán, a preto predmetný rozsudok vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, súd prvého stupňa predmetnú vec správne právne posúdil a aplikoval príslušné právne normy. Žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Navrhovateľka sa k vyjadreniu odporcu k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa nevyjadrila. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 01.01.2016, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. júna 2016 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právny zástupca navrhovateľky, upovedomení zákonným spôsobom. Rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd (vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania) potvrdil, pretože je vo výroku vecne správnym a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa, okrem toho, čo je uvedené v napadnutom rozsudku, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť skutočnosť, že z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že rozhodnutím č.p. VEL-72-51/2002 zo dňa 31.05.2002 bola navrhovateľka vymenovaná do dočasnej štátnej služby a následne rozhodnutím vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce č.p. OÚ-43-57/2003 zo dňa 29.09.2003 skončil jej štátnozamestnanecký pomer odvolaním podľa § 163 ods. 1 a 3 zákona č. 312/2001 Z.z o štátnej službe z dôvodu zníženia štátnozamestnaneckých miest, na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 851/2003. Toto rozhodnutie vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce č.p. OÚ-43-57/2003 zo dňa 29.09.2003 bolo následne v priebehu správneho konania vedeného na podnet navrhovateľky zrušené Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Okresným úradom Košice rozhodnutím č. CPKE- OP-2014/002091-024 zo dňa 08.12.2014. Na druhej strane je potrebné uviesť, že podľa § 154 ods. 2 veta prvá zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinnom v čase prijatia navrhovateľky do dočasnej štátnej služby, t.j. účinný do 08.08.2002) dočasná štátna služba na účely odseku 1 trvá najviac dva roky. Z uvedeného teda vyplýva, že navrhovateľke skončil štátnozamestnanecký pomer ku dňu 31.05.2004, pričom túto skutočnosť jej odporca oznámil listom dňa 11.12.2014. Podľa § 43 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona štátnozamestnanecký pomer na základe zákona sa skončí dňom uplynutia dočasnej štátnej služby. Je teda nepochybné, že navrhovateľke skončil štátnozamestnanecký pomer priamo zo zákona, uplynutím maximálne možnej doby trvania tohto pomeru. V danom časovom období, t.j. po jeho ukončení priamo zo zákona, navrhovateľka už nemá možnosť domáhať sa určenia, že štátnozamestnanecký pomer trvá ďalej, nakoľko nastala objektívna skutočnosť skončenia tohto štátnozamestnaneckého pomeru priamo zo zákona, pričom navrhovateľka mala podľa názoru odvolacieho súdu možnosť domáhať sa iba finančných (mzdových) nárokov vzťahujúcich sa k predchádzajúcemu obdobiu, t.j. k obdobiu počas trvania štátnozamestnaneckého pomeru. Skutočnosti namietané navrhovateľkou v rámci odvolania, že došlo k odmietnutiu spravodlivosti v danom prípade neobstoja, nakoľko odmietnutím spravodlivosti nemôže byť rozhodnutie súdu, ktoré je v súlade s právnym poriadkom a princípmi právneho štátu. K odmietnutiu spravodlivosti, t.j. k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky by došlo v prípade, pokiaľ by navrhovateľke bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (I. ÚS 35/98) alebo v prípade opravných konaní by odvolací súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil konanie o ňom bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím. Ak sa navrhovateľka naďalej domáha vyslovenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, je potrebné uviesť, že sa tak deje po uplynutí prekluzívnej lehoty. Štátnozamestnanecký pomer skončil v roku 2004, ochrany na súde sa domáha až v roku 2015. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Odvolací súd uvádza, že navrhovateľka podala odvolanie voči celému rozsudku, t.j. aj voči výroku o trovách, toto odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách však ničím neodôvodnila, odporca odvolanie nepodal, a preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 01.01.2016, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.) nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť výroku o náhrade trov konania a tento výrok bez ďalšieho ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol dňa 22.06.2016 tak, že v súlade s ustanovením § 224 ods. l, § 142 ods. l, § 151 ods. 1, 5 veta druhá O.s.p. uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní v celom rozsahu, náhradu trov odvolacieho konania do troch dní s tým, že presná výška bude uvedená v písomnom vyhotovení rozsudku. Do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku však odporca trovy odvolacieho konania neuplatnil, nevyčíslil. Z tohto dôvodu odvolací súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania odporcovi a napokon o náhrade trov odvolacieho konania odporcovi rozhodol tak, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutia jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.