Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/345/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111234350 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111234350.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: Q. C., C. C. X, H., zastúpenej JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom so sídlom Kutlíkova 17, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 03.marca 2014, č.k. 4C 151/2011-116, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh na zaplatenie peňažnej náhrady v sume 15 000 eur za prieťahy v konaní a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a v tejto časti na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu škody vo výške 4.965,08 eur, nemajetkovú ujmu vo výške 10 000 eur, trovy konania vo výške 4.340,62 eur a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Vychádzal zo zistenia, že uznesením vyšetrovateľa zo dňa 23.03.2006 bolo začaté trestné stíhanie navrhovateľky z pokusu trestného činu podvodu, proti ktorému uzneseniu o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia podala navrhovateľka sťažnosť, ktorú Krajská prokuratúra v Bratislave uznesením zo dňa 25.05.2006 č.k. 2Kv 49/06 ako nedôvodnú zamietla a podaním zo dňa 21.04.2008 podala na navrhovateľku, ako obvinenú, obžalobu na súd. Okresný súd Bratislava IV uznesením zo dňa 12.02.2009 sp.zn. 2T 75/2008 zastavil trestné stíhanie proti obvinenej, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod ani na postúpenie veci, následne Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 15.07.2009 sp.zn. 1To 58/2009 zrušil napadnuté uznesenia Okresného súdu Bratislava IV a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom sťažnosť poškodenej zamietol. Uznesením zo dňa 27.08.2009 č.k. 2T 75/2008- 459 zastavil Okresný súd Bratislava IV trestné stíhanie navrhovateľky z dôvodu, že skutok, ktorý jej bol kladený za vinu, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 20.01.2010 sp.zn. 1To 122/2009 zamietol sťažnosť prokurátorky Krajskej prokuratúry v Bratislave. Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, § 10, § 20 zák. č. 58/1969 Zb. v spojení s § 27 ods. 1, 2 a § 3 ods. 1 a 2, § 8 ods. 5, 6 , § 9 ods. 1, 2, § 17 zák.č. 514/2003 Z.z. a dospel k záveru, že návrh navrhovateľky je čiastočne dôvodný. Pokiaľ ide o zastupovanie štátu v tomto konaní konštatoval, že navrhovateľka odvíjala svoj nárok okrem iného aj z nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch počas celého trestného konania, teda aj počas konania pred súdom, a keďže v danej veci tak prichádzali do úvahy viaceré orgány zastupujúce štát, a to Ministerstvo spravodlivosti SR a Ministerstvo vnútra SR, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola postúpená a vybavená Ministerstvom vnútra SR, a preto ustálil tento orgán ako oprávnený zastupovať štát v konaní v zmysle § 4 ods. 1 písm. m/ zák.č. 514/2003 Z.z. Zaujal právny názor, že zastavenie trestného stíhania, ako aj oslobodenie spod obžaloby, majú rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a preto v danom prípade vyvodil záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. V konaní tak mal za preukázanú jednu z podmienok priznania nároku na náhradu škody, a to existenciu nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo v danom prípade uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia voči navrhovateľke. Vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúceho v prieťahoch v konaní konštatoval, že podkladom a právnym základom pre priznanie náhrady škody za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní môže byť iba konštatovanie prieťahov v konaní zákonom určeným orgánom, čomu nasvedčuje aj novela zákona č. 514/2003 Z.z. účinná od 01.01.2013, ktorá neobsahuje prechodné ustanovenia. Mal za to, že súd v občianskoprávnom konaní nie je oprávnený posúdiť a preskúmavať prípadnú nesprávnosť postupu spočívajúcu v prieťahoch v konaní a nie je oprávnený ustáliť, či v predmetnom konaní došlo k nesprávnemu postupu, a preto nemá podklad pre priznanie náhrady škody z titulu prieťahov v trestnom konaní. V tejto súvislosti poukázal na to, že navrhovateľka nepreukázala, že prieťahy v trestnom konaní boli konštatované príslušným orgánom verejnej moci. Navrhovateľke tak priznal náhradu škody vo výške 4.965,08 eur spočívajúcej v trovách obhajoby v trestnom konaní, ktorú vynaložila v súvislosti s právnym zastúpením. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnil tým, že v danom prípade išlo o citeľný zásah do práva navrhovateľky na jej česť, dôstojnosť a mal nepriaznivé dôsledky na ďalšie pracovné uplatnenie. Poukázal na to, že o trestnom konaní sa dozvedela kultúrna obec, v rámci ktorej navrhovateľka vykonávala podnikateľskú činnosť - organizovala a moderovala kultúrne vystúpenia. Zohľadnil, že trestné stíhanie trvalo takmer 4 roky a malo tak za následok sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľky, o čom svedčia podané žiadosti o prijatie do pracovného pomeru. V tejto súvislosti konštatoval, že informácia o trestnom stíhaní navrhovateľky mala vplyv na jej možnosť zamestnať sa. Dodal, že nepriaznivé dôsledky potvrdil vo svojej výpovedi svedka aj manžel navrhovateľky. Mal za to, že zásahom do rodinného a spoločenského života navrhovateľky, s priamym dopadom na jej najbližších, bola skutočnosť, že sa podrobovala jednotlivým vyšetrovacím a trestným úkonom, ktoré si vyžiadali zvýšenú námahu, či už finančnú alebo psychickú z jej strany, ako aj jej najbližších. Zohľadnil skutočnosť zlého a ťaživého psychického prežívania navrhovateľky, ktorá ako osoba bezúhonná bola obvinená zo spáchania trestného činu a trestne stíhaná počas obdobia takmer štyroch rokov, čo zvyšovalo jej neistotu a odôvodnene prehlbovalo jej vnímanie celého procesu s negatívnou prognózou až do tej miery, že uvažovala o samovražde. Za odôvodnený považoval strach navrhovateľky o budúcnosť jej dvoch maloletých detí, ktoré vzhľadom k úmrtiu ich otca boli naviazané na matku a terajší manžel navrhovateľky ich nemal zverené do starostlivosti. Zdôraznil, že u navrhovateľky vznikli v dôsledku trestného stíhania traumatizujúce a dôstojnosť znižujúce pocity, ktoré bolo možné odstrániť iba priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko následky boli takej intenzity a závažnosti, že v určitej miere pretrvávajú dodnes a ako postačujúce sa nejaví poskytnutie iného zadosťučinenia. S poukazom na uvedené uzavrel, že u navrhovateľky došlo k zásahu do jej osobnostných práv, ktorý mal dôsledok v znížení jej dôstojnosti, v negatívnom dopade na jej súkromný život a pracovné uplatnenie. Vo zvyšnej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy návrh ako nedôvodný zamietol, nakoľko priznanú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú následkom, ktoré boli navrhovateľke nezákonným rozhodnutím spôsobené a zohľadnil aj tú skutočnosť, že navrhovateľka dostatočným spôsobom nepreukázala vplyv trestného stíhania na psychický vývoj detí tak, ako dôvodila vo svojej výpovedi. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľke priznal plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bol návrh vo zvyšnej časti zamietnutý, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby jej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 33 000 eur a peňažná náhrada za prieťahy v konaní vo výške 15 000 eur dôvodiac tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s namietanými prieťahmi v trestnom konaní poukázala na obdobia nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní a na znenie ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného v čase prieťahov, podľa ktorého sa za nesprávny úradný postup považovali aj zbytočné prieťahy v konaní, pričom uplatnenia novelizovaného ustanovenia § 9, podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy; by bolo v rozpore s princípom zákazu retroaktivity a právnej istoty účastníkov konania. Zdôraznila, že pokiaľ prechodné ustanovenia, ktoré by upravovali vzťah noriem platných pred novelou zákona č. 514/2003 Z.z. účinnou od 01.01.2013 a po jej účinnosti, chýbajú, je potrebné vec posúdiť podľa právneho predpisu platného v čase podania návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a predmetnej žaloby, keďže právna retroaktivita je v právnom poriadku neprípustná, pretože je v rozpore s ústavou a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Nakoľko k tvrdeným prieťahom v trestnom konaní došlo pred účinnosťou novelizovaného § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., to je pred 01.01.2013, nároky z takéhoto nesprávneho úradného postupu bude potrebné posudzovať podľa znenia zákona účinného v čase ich riadneho a včasného uplatnenia. V tomto prípade nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní prebiehal v období medzi rokmi 2007 až 2010. Priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy nepovažovala za adekvátnu a v časti, v ktorej bol jej nárok zamietnutý, považovala rozsudok súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný, nakoľko sa zaoberal len jednou časťou oblasti, v ktorej došlo k zásahu do osobnostných práv a do cti, a to zásahom do profesijnej sféry a aj tejto oblasti sa nevenoval v celosti bez zohľadnenia ďalších okolností za akých došlo k nezákonnému zásahu. Poukázala na to, že si vymáhala pohľadávku občianskoprávnou cestou a zrazu prišlo trestné stíhanie, nebola zohľadnená značná medializácia jej osoby, nakoľko podnikala v oblasti kultúry a medzi známymi osobnosťami požívala určitú úctu a dôveru, organizovala a moderovala koncerty, v dôsledku trestného stíhania sa jej začala znižovať sebadôvera a začali vznikať aj finančné problémy, na čo v roku 2004 skončila podnikanie a začala si hľadať novú prácu v kanceláriách. Zdôraznila, že bola osobou verejne známou. Uviedla, že výška nemajetkovej ujmy nebola daná len samotný nezákonným trestným stíhaním, ale následky sa prejavovali aj po skončení trestného stíhania v jej materiálnej sfére, ako aj v osobnostnej sfére, ktoré pretrvávajú. Rovnako závažné následky vznikli aj v jej súkromnom živote, keď sa bála, že v prípade právoplatného odsúdenia by jej v tom čase dve maloleté deti zostali samé alebo by išli do detského domova, nakoľko ich otec zomrel, trestné stíhanie malo za následok množstvo ciest na výsluchy aj do zahraničia, trvalo neprimerane dlhú dobu a dokonca sa pokúsila o samovraždu. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že nepreukázala vplyv trestného stíhania na psychický vývoj detí. Uviedla, že výška nemajetkovej ujmy nie je dostatočnou kompenzáciou za následky spôsobené nezákonným rozhodnutím, keďže nezohľadňuje závažné následky, ktoré vznikli v jej súkromnom živote, ako aj jej dvoch maloletých detí za obdobie nezákonného trestného stíhania, nezohľadňuje jej ťažkú životnú situáciu, v ktorej sa nachádzala ona a jej dve maloleté detí, bez svojho zavinenia. Proti výroku, ktorým bolo návrhu navrhovateľky vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh aj v tejto časti zamietnutý, dôvodiac nesprávnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Nesúhlasil so záverom, že uznesenie o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania je nezákonným rozhodnutím. Mal za to, že v konaní neboli dostatočne preukázané podmienky na náhradu nemajetkovej ujmy, keď z výpovede navrhovateľky a jej manžela nemožno dostatočne vyvodiť, že v danom prípade trestné stíhanie spôsobilo citeľný zásah do pracovnej oblasti a ani spôsobenie závažných následkov v spoločenskom uplatnení. Argumentoval, že navrhovateľka nepreukázala, že dôvodom pre neprijatie do pracovného, resp. služobného pomeru, bolo jej trestné stíhanie. Poukázal na zákon č. 412/2012 Z.z., ktorým bol s účinnosťou od 01.01.2013 novelizovaný zákon č. 514/2003 Z.z., z ktorého ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b/ a c/ vyplýva, že ak prokurátor zamietol sťažnosť navrhovateľa v prípravnom konaní a podal v trestnej veci obžalobu, tak v občianskom súdnom konaní o náhradu škody v zmysle uvedenej novely potom v mene štátu zodpovedá Generálna prokuratúra Slovenskej republike a nakoľko v zákone č. 412/2012 Z.z. chýbajú prechodné ustanovenia, možno aplikovať tento zákon aj na konania začaté pred 01.01.2013. Nakoľko uvedený predpis je zároveň predpisom procesnoprávneho charakteru, zastával názor, že orgánom príslušným na konanie v mene štátu mala byť Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody. Nestotožnila sa s tvrdením odporcu, že nemožno z jej výpovede a výpovede jej manžela vyvodiť, že v danom prípade trestné stíhanie nespôsobilo citeľný zásah do jej pracovnej oblasti a ani závažné následky v spoločenskom uplatnení a v tomto smere odkázala na obsah svojho odvolania. Mala za to, že v danom konaní mala byť Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR. V tejto súvislosti poukázala na to, že v prípade, ak je súd toho názoru, že za štát má konať iný orgán ako bol označený účastníkom konania v návrhu, je povinný postarať sa o odstránenie procesnej vady návrhu a zároveň je povinný navrhovateľa poučiť o tom, ktorého štátneho orgánu sa prejednávaná vec týka a v prípade, ak navrhovateľ neoznačil správne štátny orgán, ktorý konal v mene štátu, je súd povinný v záujme rýchlo vedeného konania konať s orgánom, ktorý je oprávnený v týchto vzťahoch vystupovať v mene štátu. Nejednoznačný výklad zákona č. 412/2012 Z.z., v ktorom chýbajú prechodné ustanovenia, nemôže jej byť na ujmu pri uplatňovaní jej práv v prípade, ak súd v zmysle uvedenej novely nepovažoval Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky za orgán konajúci v mene štátu v danom konaní, pretože by to bolo v priamom rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov oboma účastníkmi konania podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je čiastočne dôvodné. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď zisťoval v konaní existenciu objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi činnými v trestnom konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorej existencia predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, a to: 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného, 2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Správne súd prvého stupňa aplikoval § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a tento správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou praxou a konštantnou judikatúrou, z ktorej záverov vyplýva, že rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.10.2010). Odvolací súd si osvojil tieto právne závery a nemal dôvod sa v danej veci od nich odchýliť a zhodne s právnym záverom súdu prvého stupňa, na ktorom spočíva jeho rozhodnutie, dospel k záveru, že sú dané zákonné predpoklady vzniku nároku navrhovateľky na náhradu škody spôsobenú jej uznesením o vznesení obvinenia, keď jeho účinky v priebehu ďalšieho trestného konania boli v dôsledku jeho nezákonnosti, zastavením trestného stíhania , zrušené. Vzhľadom na uvedené závery nepovažoval odvolací súd za právne významné námietky odporcu týkajúce sa zákonnosti postupu vyšetrovateľa predchádzajúceho vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia. Z hľadiska nárokov na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je treba považovať rozhodnutie o vznesení obvinenia za nezákonné, pokiaľ následne v trestnom konaní došlo k zastaveniu trestného stíhania, hoci aj boli z hľadiska procesných noriem trestného práva splnené všetky zákonné predpoklady pre začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia. S poukazom na vyššie uvedené závery možno uzavrieť, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, pokiaľ ide o vyriešenie otázky vzťahu uznesenia o vznesení obvinenia a uznesenia o zastavení trestného stíhania, z hľadiska naplnenia predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ ide o ustálenie orgánu, ktorý má v konaní vystupovať za štát v zmysle § 4 zákona č. 514/2003 Z.z., súd prvého stupňa konštatoval, že príslušným orgánom konajúcim v mene štátu má byť v danom prípade Ministerstvo vnútra SR z dôvodu, že v danej veci by prichádzali do úvahy viaceré orgány zastupujúce štát; a to Ministerstvo spravodlivosti SR vzhľadom na to, že navrhovateľka odvíjala svoj nárok aj od nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch počas celého trestného konania - teda aj počas konania pred súdom, a Ministerstvo vnútra SR. Nakoľko žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola postúpená a vybavená Ministerstvu vnútra SR, dospel k záveru, že tento orgán je oprávnený konať za štát v zmysle § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom od 01.01.2013). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax súdov, podľa záverov ktorej na úseku trestného konania začínajúcom vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia do podania obžaloby; kde vykonávajú svoju pôsobnosť ako vyšetrovateľ policajného zboru tak aj prokurátor; koná vo veci náhrady škody spôsobenej na tomto úseku trestného konania ako orgán konajúci v mene štátu Ministerstvo vnútra SR a aj Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska určenia orgánu konajúceho v mene štátu je rozhodujúce, na ktorom z týchto orgánov bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V prejednávanej veci si navrhovateľka podala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré jej žiadosť postúpilo Ministerstvu vnútra SR, na základe čoho bola založená príslušnosť Ministerstva vnútra SR na konanie v mene štátu podľa § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012. Dňom 01.01.2013 nadobudol účinnosť zákon č. 412/2012 Z.z., ktorým boli presne stanovené podmienky, za ktorých koná Ministerstvo vnútra SR v mene štátu vo veciach náhrady škody spôsobenej v trestnom konaní vyšetrovateľom policajného zboru alebo povereným príslušníkom policajného zboru. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b/ v znení cit. novely mohlo s účinnosťou od 01.01.2013 vystupovať Ministerstvo vnútra SR, ako orgán konajúci v mene štátu, vo veciach náhrady škody len v tom prípade ak prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu na príslušný súd. V danej veci tak po 01.01.2013 do úvahy prichádzali ako orgány konajúce v mene štátu viaceré orgány, a to Ministerstvo spravodlivosti SR - pokiaľ ide o navrhovateľkou tvrdené prieťahy počas trestného konania pred súdom, Ministerstvo vnútra SR - pokiaľ ide o navrhovateľkou tvrdené prieťahy trestného konania spôsobené vyšetrovateľom či príslušníkom policajného zboru, ku ktorým orgánom následne pribudla Generálna prokuratúra SR - pokiaľ ide o nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia, proti ktorému prokurátor zamietol sťažnosť a podal v danej trestnej veci obžalobu. Pokiaľ v danom prípade prichádzali; aj po 01.01.2013; do úvahy viaceré orgány konajúce za štát, je rozhodujúce pre určenie orgánu konajúceho za štát v zmysle § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, na ktorom z viacerých do úvahy pripadajúcich orgánov bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. Správne preto súd prvého stupňa ustálil Ministerstvo vnútra SR; na ktorom bola žiadosť navrhovateľky (po jej postúpení) vybavená; ako príslušný orgán na konanie v mene štátu, a preto je nedôvodná námietka, že orgánom konajúcim v mene štátu mala byť Generálna prokuratúra SR. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 17 ods. 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že trestné stíhanie ako nezákonné rozhodnutie zakladajúce neoprávnenosť zásahu, nepochybne predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv poškodeného a znamená už samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že zadosťučinenie v podobe morálnej satisfakcie nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, považoval za relevantnú najmä tú skutočnosť, že trestné stíhanie navrhovateľky trvalo takmer 4 roky, ktorá dĺžka výrazne ovplyvnila jej dovtedajší život, a preto svojím rozsahom a intenzitou predstavuje jej trestné stíhanie značný zásah do osobnostných práv, pretože jeho negatívne následky by pociťoval ako závažnú ujmu každý na jej mieste a v jej postavení. Odvolací súd rovnako považuje za správne závery súdu prvého stupňa týkajúce sa zistených následkov v rodinnom živote navrhovateľky, ktoré boli náležite preukázané aj svedeckou výpoveďou jej manžela. Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ sa doposiaľ navrhovateľke nedostalo primeraného zadosťučinenia v nepeňažnej forme, je plne opodstatnené priznanie peňažnej satisfakcie za účelom zmiernenia následkov vzniknutej ujmy, keď najmä na značný odstup času, na jej reparovanie už nie je postačujúce len samotné konštatovanie porušenia práva či ospravedlnenie. Súd prvého stupňa dôkladne vyhodnotil vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy dĺžku doby trestného stíhania spôsobujúcej u navrhovateľky psychické problémy, ktoré mali dopad na jej rodinný život a s tým spojené obavy o budúcnosť jej maloletých detí, odkázaných výlučne na jej starostlivosť. Tieto psychické problémy však neboli tak závažné, že by si vyžadovali odbornú pomoc, ale že by bola navrhovateľka odkázaná na užívanie terapeutických (liečebných) prípravkov na zmiernenie traumatizujúcich pocitov. V odvolaní ňou tvrdené zdravotné problémy v konaní neboli ničím podložené a navyše treba dodať, že náhrada nemajetkovej ujmy neslúži na odškodnenie následkov vzniknutých na zdraví, v tomto smere sa môže poškodený domáhať bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd prvého stupňa dôsledne vyhodnotil a premietol do výšky priznanej peňažnej náhrady aj nepriaznivé dopady trestného stíhania na profesionálny život navrhovateľky, ktorá bola svojimi podnikateľskými aktivitami v umelecko - kultúrnom živote známou, čo jej spôsobilo sťažené pracovné uplatnenie po ukončení podnikania v roku 2004. V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že navrhovateľka bola osobou známou v profesionálnej oblasti, nie však osobou všeobecne známou širokej verejnosti, ktorá okolnosť je taktiež významná pre posúdenie primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy. Keďže trestné stíhanie sa začalo až v roku 2006 vznesením obvinenia, nemožno dávať ukončenie jej podnikania v roku 2004 do žiadnej súvislosti s nezákonnosťou vedenia trestného stíhania. Tvrdenie navrhovateľky v odvolaní, že v dôsledku trestného stíhania sa jej začala znižovať sebadôvera a postupne začali vznikať aj finančné problémy, na čo v roku 2004 skončila podnikanie a začala si hľadať novú prácu v kanceláriách, sú preto neopodstatnené. Súd prvého stupňa prihliadol aj na strach navrhovateľky o budúcnosť jej dvoch maloletých detí v súvislosti s možným vývojom trestného stíhania, na jej pocity nedôvery a znižovanie sebavedomia, na jej dovtedajšiu bezúhonnosť, ako aj na skutočnosť, že nutnosť podrobiť sa vyšetrovacím a trestným úkonom sa negatívne odrazili na jej psychickom stave. Súd prvého stupňa zohľadnil aj pretrvávanie vzniknutých negatívnych následkov v súvislosti s vedením trestného stíhania pri svojom závere, že v danom prípade sa ako postačujúce nejaví poskytnutie iného zadosťučinenia. Pretože súd prvého stupňa správne posúdil a uplatnil zodpovednosť navrhovateľky za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia o dopade trestného stíhania na psychický vývoj detí, je jeho skutkový záver o nepreukázaní tohto tvrdenia a z toho vyvodený právny dôsledok v podobe zamietnutia uplatňovaného nároku v jeho zvyšnej časti, správny. Súd prvého stupňa prihliadol na negatívne následky vo všetkých do úvahy prichádzajúcich oblastiach života navrhovateľky, a preto táto nenáležite namieta, že mu pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch unikli ďalšie významné okolnosti, keď sama navrhovateľka v podanom odvolaní neuvádzala iné okolnosti, než tie, ktoré už súd prvého stupňa pri svojich úvahách o výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého stupňa ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil, a preto mu nie je možné v tomto smere žiadne pochybenie vytknúť. Súd prvého stupňa svoj myšlienkový postup vedúci k záveru o zamietnutí časti uplatňovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy dostatočne vysvetlil s poukazom na skutočnosti zistené vykonaným dokazovaní a s poukazom na závery, ktoré z nich vyvodil, v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p., a teda splnil svoju povinnosť a zároveň právo účastníkov konania na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a neodňal im možnosť skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie podaním opravného prostriedku. Navrhovateľka preto nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že jeho rozhodnutie je v tejto (zamietajúcej) časti nepreskúmateľné. Vzhľadom na rozsah, ako aj intenzitu a trvanie uvedenej nemajetkovej ujmy, stotožnil sa odvolací súd so záverom súdu prvého stupňa, že za účinný prostriedok na zmiernenie a vyváženie následkov tohto zásahu možno považovať výšku nemajetkovej ujmy v sume 10 000 eur, ktorú považoval za dostatočne primeranú finančnú satisfakciu aj vzhľadom na to, že v zmysle zák. č. 215/2006 Z.z. je obetiam trestných činov v prípade spôsobenia smrti priznané odškodnenie vo výške približne 14 000 eur . Odvolací súd zohľadnil uvedenú právnu úpravu z toho dôvodu , že aj právna úprava účinná od 01.01.2013 v § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. neumožňuje priznať výšku náhrady nemajetkovej ujmy vyššiu ako je výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa tohto osobitného predpisu. So zreteľom na vyššie uvedené závery neuznal odvolací súd opodstatnenosť dôvodov, na ktoré účastníci konania poukazovali vo svojom odvolaní, a stotožňujúc sa s vykonaným dokazovaním, so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bolo návrhu navrhovateľky vyhovené, t.j. vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu škody vo výške 4.965,08 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 10 000 eur, a v časti zamietnutia návrhu navrhovateľky na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 23 000 eur, ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pokiaľ ide o navrhovateľkou uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 000 eur za zbytočné prieťahy v trestnom konaní, ktoré mali vzniknúť v rokoch 2007 až 2010 za konkrétne obdobie tak, ako ich vymedzila vo svojom písomnom podaní zo dňa 28.02.2014, stotožnil sa odvolací súd s argumentáciou navrhovateľky, že v tejto časti vychádza rozhodnutie súdu prvého stupňa z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd prvého stupňa vychádzal z právneho názoru, že podkladom a právnym základom pre priznanie náhrady škody za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní môže byť iba konštatovanie prieťahov v konaní zákonom určeným orgánom (predsedom súdu v rámci posudzovania sťažnosti na prieťahy v konaní alebo ústavným súdom v rámci konaniach o sťažnostiach, prípadne iným orgánom stanoveným v právnych predpisoch), a nakoľko navrhovateľka nepreukázala, že by prieťahy v trestnom konaní boli konštatované príslušným orgánom verejnej moci, návrh bez ďalšieho bližšieho posúdenia a vyhodnotenia jeho dôvodnosti v tejto časti zamietol. Súd prvého stupňa správne aplikoval § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, tento však nesprávne vyložil, keďže z jeho znenia nemožno vyvodiť, že by podmienkou úspešného uplatňovania nárokov v súvislosti s nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch v konaní bolo ich konštatovanie príslušným orgánom, keď právna úprava platná do 31.12.2012 posúdenie tejto otázky ponechávala v kompetencii súdu konajúceho o žalobách na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci. Len na základe právnej úpravy platnej od 01.01.2013 prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. nemožno vyvodiť záver, že by bolo; za právneho stavu platného do 31.12.2012; úmyslom zákonodarcu podmieňovať zistenie nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní ich konštatovaním príslušným orgánom; keď z doslovného znenia ust. § 9 ods. 1 cit. zák. v znení účinnom do 31.12.2012 takýto záver nevyplýva. Nakoľko tu nejde o prípad nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) a ani o rozpor tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, nie je dôvod sa odchýliť od výkladu, ktorý zodpovedá doslovnému (jazykovému) zneniu právnej normy. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že na nečinnosť poškodeného v tom smere, že sa nedomáhal odstránenia prieťahov v konaní podaním sťažnosti príslušnému orgánu, je možné prihliadnuť len v rovine jeho spoluzavinenia (§ 441 Obč. zák.) porušením prevenčnej povinnosti (§ 417 Obč.zák.). Zároveň považuje za potrebné uviesť, že v rámci ujmy za prieťahy v konaní nemožno (duplicitne) odškodňovať ujmu vzniknutú v súvislosti s neprimeranou celkovou dĺžkou vedenia trestného stíhania, pokiaľ táto ujma, t.j. negatívne následky v rôznych oblastiach života, už bola odškodnená v rámci ujmy vzniknutej v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. S ohľadom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvého stupňa svoj záver o neexistencii nároku navrhovateľky na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy 15 000 eur za prieťahy v trestnom konaní založil na nesprávnom právnom posúdení veci, pre ktoré sa potom podstatnou stránkou veci už nezaoberal. So zreteľom na uvedené nemožno preto považovať predčasné právne závery súdu prvého stupňa za správne. Rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by však za tohto stavu veci v celom rozsahu nahrádzalo prvostupňové rozhodnutie, čím by bolo účastníkom odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od prvostupňového súdu, ktorý sa nimi buď dostatočne náležite nezaoberal alebo opomenul vôbec zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je však súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, keď súd prvého stupňa v dôsledku nesprávnej aplikácie ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. nedostatočne zistil skutkový stav veci, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy 15 000 eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v trestnom konaní zrušil (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.) a vec mu vrátil v tejto (zamietajúcej) časti na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom sa súd prvého stupňa bude dôsledne zaoberať dôvodnosťou tohto návrhu navrhovateľky posúdením všetkých tých skutočností, ktoré sú významné z hľadiska správneho hmotnoprávneho posúdenia veci, viazaný pritom právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.). Úlohou súdu prvého stupňa bude posúdiť existenciu a intenzitu prieťahov v trestnom konaní vzhľadom na navrhovateľkou vymedzené obdobie nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní a posúdiť vznik ňou uplatňovanej nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala vzniknúť v priamej príčinnej súvislosti so zistenými zbytočnými prieťahmi v konaní. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.