Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/62/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214225374 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1214225374.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Bianky Gelačíkovej, v právnej veci navrhovateľa: J.. J.. H. P., J.., X.. XX.XX.XXXX, L. Z. Ú. XX, XXX XX L., štátny občan SR, proti odporkyni: A.. Z. P., K.. V., X.. XX.XX.XXXX, L. L. XX, XXX XX L., štátna občianka SR, zastúpenej: JUDr. Ľubomír Hnát, advokát, so sídlom Gouthova 20, 831 01 Bratislava 3, o rozvod manželstva, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 20.2.2015, č.k. 51C/292/2014-20, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0 ) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania . o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa rozviedol manželstvo navrhovateľa J.. J.. H. P., J.., X.. XX.XX.XXXX C. S. A.. Z.Y. P., K.. V., X.. XX.XX.XXXX, uzavreté dňa XX.XX.XXXX Y. X. B., zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu X. B., vo zväzku XX, ročník XXXX, na strane XXX, pod por. č. XX . O trovách konania rozhodol s použitím § 144 ods.1 tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 18, § 22, 23 ods.1,2, § 24, § 25 zák.č. 36/2005 Z.z. v platnom znení ( ďalej „ Zákon o rodine“) a tým, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danej veci sú splnené zákonné podmienky pre rozvod manželstva . V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že vec prejednal dňa 20.02.2015 v súlade s § 101 ods. 2 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení ( ďalej „ O.s.p.“) v neprítomnosti odporkyne a jej právneho zástupcu. Na základe dokazovania vykonaného v priebehu konania, najmä z výsluchu navrhovateľa, dospel k záveru, že vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že ich manželstvo si nemôže plniť svoj účel a od účastníkov vzhľadom na všetky okolnosti danej veci už nie je možné očakávať obnovenie ich manželského spolužitia. Podľa názoru súdu prvého stupňa si manželstvo účastníkov prestalo plniť svoje základné funkcie, t. j. že muž a žena majú v manželstve rovnaké práva a povinnosti, sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne si pomáhať a vytvárať zdravé rodinné prostredie (§ 18 Zákona o rodine). Súd prvého stupňa vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania ustálil príčiny rozvratu manželstva - nadviazanie mimomanželského vzťahu navrhovateľa, ktoré viedlo k citovému odcudzeniu medzi manželmi a vyústilo do následného opustenia spoločnej domácnosti navrhovateľom v roku 2011. Táto situácia jej pretrvávaním viedla napokon k úplnému odcudzeniu účastníkov ako manželov, ktoré je nezvratné. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia napokon poukázal na to, že manželstvo účastníkov je nefunkčné vo všetkých oblastiach života (spoločenskej, ekonomickej) a je už len formálnym zväzkom. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa navrhujúc, aby odvolací súd z dôvodov uvedených v § 205 ods.1, ods.2 písm. b/, c/, d/, e/ O.s.p. rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie . Mala za to, že postupom súdu prvého stupňa boli porušené jej práva na spravodlivé súdne konanie a odňatá možnosť vyjadriť sa pred súdom , čím jej bola odobratá možnosť na právnu a skutkovú argumentáciu . Rozhodnutie súdu prvého stupňa mala za nedostatočné pre nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia . Navrhovateľ v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu odporkyne uviedol, že na základe jeho právneho vzdelania nevie posúdiť, či bolo porušené právo odporkyne na spravodlivé súdne konanie a či je potrebné považovať rozsudok za nedostatočný z dôvodu nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia . Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na rozvod manželstva , výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil ( § 157 ods. 2 O. s. p.). Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu nebolo vydané v konaní postihnutou niektorou z procesných vád uvedených v § 221 ods.1 O.s.p., t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde sa konanie mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným, odvolací súd po posúdení okolnosti prejednávanej veci dospel k záveru, že konanie súdu prvého stupňa netrpí vadou uvedenou v ust. § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p., ktorou odporkyňa odôvodňovala svoje odvolanie . Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu, ktorá je z hľadiska § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojim procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú, možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhému účastníkovi. Ako prvoradé je potrebné konštatovať, že odporkyňou namietaná okolnosť odňatia možnosti konať pred súdom tým, že súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec v jej neprítomnosti v priebehu pojednávania nariadeného na deň 20.2.2015 nie je dôvodná. Podľa § 119 ods.1,2,3 O.s.p. pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä: a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b) deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. Ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania. Odvolací súd v nadväznosti na citované zákonné ustanovenia poznamenáva, že účastník konania, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť túto skutočnosť bez zbytočného odkladu po tom, čo sa dozvedel o dôvode na odročenie pojednávania, prípadne odkedy sa o ňom mohol dozvedieť alebo ho mohol s prihliadnutím na všetky okolnosti predpokladať. Zákon zároveň ustanovuje náležitosti, ktoré musí obsahovať návrh na odročenie pojednávania. V prvom rade to musí byť dôvod, pre ktorý žiada účastník pojednávanie odročiť, ďalej musí uviesť dátum, kedy sa o tomto dôvode dozvedel. Tento údaj je pre súd potrebný z toho dôvodu, aby vedel posúdiť, či účastník oznámil súdu dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu. V prípade, ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní Z obsahu spisu vyplýva, že právny zástupca odporkyne ( ktorý prevzal zastupovanie odporkyne dňa 11.02.2015) písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 18.02.2015 požiadal o zmenu termínu pojednávania určeného na deň 20.02.2015 z dôvodu, že v tento dátum má už naplánované pracovné povinnosti ; v podaní zároveň bez uvedenia dôvodu ospravedlnil aj neúčasť odporkyne. Súd prvého stupňa mailovým podaním dňa 19.02.2015 oznámil právnemu zástupcovi odporkyne, že neakceptuje jeho žiadosť o zmenu termínu nariadeného pojednávania , nakoľko jeho podanie nespĺňa náležitosti v zmysle § 119 O.s.p.. Zároveň právnemu zástupcovi oznámil, že vzhľadom na súhlasné stanovisko odporkyne, nie je jeho účasť na pojednávaní nevyhnutná a súd môže rozhodnúť aj v jeho neprítomnosti. Právny zástupca odporkyne na uvedený oznam súdu dňa 20.2.2015 elektronickým podaním oznámil, že odporkyňa ako účastníčka nesúhlasí s rozhodnutím vo veci samej v jej neprítomnosti. Právny zástupca odporkyne k uvedenému podaniu a ani dodatočne nepriložil žiaden doklad preukazujúci dôležitosť dôvodu, pre ktorý navrhol nariadené pojednávanie odročiť. Za daného stavu, kedy súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporkyne a jej právneho zástupcu a vo veci v priebehu pojednávania nariadeného na deň 20.2.2015 rozhodol, neodňal tým možnosť odporkyni konať pred súdom a realizovať jej zákonom priznané procesné práva . Podľa ust. § 23 ods.1,2,3 Zákona o rodine môže súd na návrh niektorého z manželov manželstvo rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne rozvrátené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí. Súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19. Citované ustanovenia hmotnoprávneho predpisu zakotvuje objektívny princíp rozvodu manželstva a zároveň vymedzuje podmienky pre rozvod manželstva . Manželstvo je možné rozviesť iba v odôvodnených prípadoch ( § 22 Zákona o rodine ) za predpokladu splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok pre rozvod, ktorými sú: a) vážnosť narušenia manželských vzťahov ( vážnosť rozvratu vzťahov medzi manželmi ), b/ trvalosť rozvrátenia manželských vzťahov, c) pre existenciu tohto vážneho a trvalého rozvrátenia manželských vzťahov ( rozvratu manželstva ) manželstvo nemôže plniť svoj účel, t.j. vytvárať harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí, d) od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolunažívania, e) rozvod manželstva nebude v rozpore so záujmami mal. detí. Základným predpokladom pre zrušenie manželstva rozvodom je skutočnosť, že sa manželia alebo jeden z nich vo vzájomnom správaní neriadia pravidlami ustanovenými v Zákone o rodine ( § 18 a 19 ), a že toto správanie so zreteľom na jeho dĺžku a intenzitu, spôsobuje vážny rozvrat medzi manželmi . Kvalifikovanosť rozvratu medzi manželmi je pritom daná nielen jeho intenzitou a dĺžkou, ale aj skutočnosťou, že v dôsledku tohto rozvratu manželia spolu nežijú. Skutočnosť, či manželia spolu žijú alebo nie, nie je viazaná na existenciu spoločného bydliska ( keď môžu síce spoločne bývať v jednom byte, ale nežijú spolu), ale na otázku ich osobného ( vrátane intímneho ) , ale i majetkového spoločenstva , t.j. spoločného zdieľania radostí a problémov, spoločného trávenia voľného času, osobnej starostlivosti o druhého manžela, spoločného nakladania s finančnými prostriedkami a pod. . Vychádzajúc z odvolania odporkyne namietajúcej nesprávne skutkové závery prvostupňového súdu ( § 205 ods.2 písm. d/ O.s.p. ) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vykonaným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia spĺňajúceho zákonné náležitosti predpísané v § 157 ods.2 O.s.p. presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu, t.j. záver o vážnom narušení a trvalom rozvrátení vzťahov medzi manželmi, ktorých manželstvo už dlhodobo od roku 2011 ( odkedy nevedú ani spoločnú domácnosť) neplní svoj účel a i dôvodoch rozvratu manželstva účastníkov ( nadviazanie mimomanželského vzťahu navrhovateľom ) . Je treba uviesť i to, že odporkyňa v písomnom vyjadrení sa k návrhu na začatie konania zo dňa 12.1.2015 s návrhom na rozvod manželstva súhlasila a vyjadrila súhlas i s dôvodmi rozvratu manželstva, ktoré uviedol navrhovateľ v návrhu na začatie konania . Vzhľadom na uvedené potom nie je možné priznať úspech ani odvolacej námietke o neúplnom zistení skutkového stavu nevykonaním dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 205 ods.2 písm. c/ O.s.p.) a o existencii inej vady , ktorá mohla mať za následok nepsrávne rozhodnutie voi veci ( § 205 ods.2 písm. b/ O.s.p.). V nadväznosti na zhodnotenie všetkých v konaní zistených skutočností vo vzájomnej súvislosti je potrebné dôjsť k záveru, že zákonné podmienky predpokladané v ust. § 23 Zákona o rodine sú v tomto prípade dané, keďže medzi manželmi sa jedná o kvalifikovaný rozvrat , v dôsledku ktorého manželia od roku 2011 spolu nežijú. Z okolností prípadu je jednoznačné, že medzi manželmi sa jedná o vážne a trvalé narušenie manželských vzťahov, pre ktoré manželstvo nemôže plniť svoj účel, t.j. vytvárať harmonické a trvalé životné spoločenstvo zabezpečujúce všetky potreby rodiny . Zo žiadnej okolnosti prípadu, nevyplynulo ani to, že od manželov možno očakávať obnovenie manželského spolunažívania , keď túto možnosť účastníci v návrhu, vo vyjadrení sa k návrhu a ani v ďalšom priebehu konania vôbec nepripustili. Na základe uvedeného po prihliadnutí i na správnosť záverov súdu vo výroku o trovách konania ( § 144 O.s.p.), odvolací súd podľa ust. § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods.1 v spojení s § 144 O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.