Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3CoPr/7/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212214988 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212214988.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľky: E. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, U. F. H., zastúpenej O.. D. P., bytom P.. D.. S. X, T., proti odporkyni: Univerzitná nemocnica Bratislava, IČO: 31 813 861, so sídlom Pažítkova ul. č. 4, Bratislava, o priznanie a úhradu mzdových nárokov, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 05. apríla 2013, č. k. 13Cpr/5/2012 - 111 a proti uzneseniu zo dňa 14. júna 2013, č. k. 13Cpr/5/2012 - 119, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 14. júna 2013, č. k. 13Cpr/5/2012-119 potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa táto voči odporcovi domáhala uloženia povinnosti 1. priznať navrhovateľke mzdovým výmerom mzdu 839,37 eur s účinnosťou od 12. 10. 2011, na ktorú mala nárok v čase nástupu na rodičovskú dovolenku po navýšení o valorizáciu miezd realizovanú v rokoch 2009 a 2010, 2.uhradiť navrhovateľke doplatok mzdy v sume 499 eur za obdobie od 12. 10. 2011 do 17. 01. 2012, 3. vykonať za navrhovateľku prepočet a úhradu dodatočných odvodov do Sociálnej poisťovne, za obdobie od októbra 2011 do januára 2012, 4. predložiť Sociálnej poisťovni opravný mesačný výkaz poistného a príspevkov vrátane prílohy, za obdobie od októbra 2011 do januára 2012 a nahradiť navrhovateľke trovy konania, všetko do 7 kalendárnych dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka dňa 24.08.2006 uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom, Fakultná nemocnica s poliklinikou Bratislava, na výkon funkcie staničná sestra. Posledným mzdovým výmerom z 01.02.2008, jej zamestnávateľ stanovil mzdu celkom v sume 803,89 eur. Dňa 18.08.2008 nastúpila navrhovateľka na materskú a následne na rodičovskú dovolenku, ktorú ukončila dňa 11. 10.2011. Dňa 13. 10.2011 uzavrela s odporkyňou Dohodu o zmene pôvodnej pracovnej zmluvy, podľa ktorej bola zaradená na výkon funkcie sestra pri lôžku. Mzdovým výmerom z 01.11.2011 jej bola stanovená mzda celkom v sume 684 eur, s účinnosťou od 01. 11.2011. Navrhovateľka uviedla, že pri uzatváraní obidvoch dohôd o zmene pracovnej zmluvy, a to z 13. 10. 2011, ako aj zo 17. 01. 2011 konala v omyle, keď nebola dostatočne informovaná o tom, čo nasleduje po ukončení rodičovskej dovolenky. Dohodu o polovičnom pracovnom úväzku uzavrela ešte počas rodičovskej dovolenky, kedy jej bolo povedané, že v jej pracovnom zaradení pred materskou a rodičovskou dovolenkou neexistuje možnosť robiť na polovičný pracovný úväzok, ale takto môže pracovať ako sestra pri lôžku. Nikto jej nepovedal, že už niet návratu na pôvodný druh práce, a keď požiadala o celý pracovný úväzok s tým, že jej končí rodičovská dovolenka, myslela si, že bude vykonávať druh práce ako pred nástupom na materskú dovolenku. Dňa 17.01.2011 podpísala dohodu o zmene pracovnej zmluvy z polovičného na celý pracovný úväzok, že po podpise nejakého dodatku znovu bude na svojom predchádzajúcom dojednanom druhu práce staničnej sestry, ale vykonávala prácu sestry pri lôžku na plný pracovný úväzok až do odchodu na ďalšiu materskú dovolenku, dňa 18. 01. 2012. Toho času je na rodičovskej dovolenke s druhým dieťaťom, jej pracovný pomer u odporkyne ďalej trvá. Pri podpise dodatku a mzdového výmeru konala v omyle, ktorý odporkyni musel byť známy, musela vedieť, že pri nástupe navrhovateľky do zamestnania po skončení rodičovskej dovolenky bola povinná postupovať podľa ustanovenia § 157 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa navrhovateľky dohoda o zmene pôvodnej pracovnej zmluvy uzavretá dňa 13.10.2011 s účinnosťou od 01.11.2011, ako i príslušný mzdový výmer z 01.11.2011 boli prijaté v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a tiež v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie s poukazom na Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-116/08 Meerst. V prípade navrhovateľky došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania podľa zákona č. 365/2004 Z. z. Išlo o priamu diskrimináciu, keď odporkyňa v prípade navrhovateľky nepostupovala rovnako ako so ženami v porovnateľnej situácii, t.j. v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Zákonníka práce a po ukončení rodičovskej dovolenky ju nezaradila na pracovné miesto, z ktorého odchádzala na materskú a ďalej na rodičovskú dovolenku. Odporkyňa žiadala návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť. Uviedla, že po nástupe navrhovateľky späť do výkonu práce po materskej dovolenke dňa 13. 10. 2011, navrhovateľka nebola uvedená do omylu a neplatným, nezákonným spôsobom nebol s ňou uzatvorený právny úkon - Dohoda o zmene pracovnej zmluvy, realizovaný proti jej vôli. Odporkyňa ako zamestnávateľ ním v žiadnom prípade nesledovala nedodržanie § 157 ods. 2 Zák. práce, ani iné protiprávne konanie a už vôbec nie poškodenie, či krátenie zamestnaneckých práv a právom chránených záujmov navrhovateľky. Navrhovateľka sama, ešte počas trvania materskej dovolenky, požiadala zamestnávateľa o zmenu pracovnej zmluvy a celkom slobodne a bez nátlaku písomne požiadala o možnosť pracovať na polovičný úväzok na ňou navrhnutej pracovnej pozícii - sestra pri lôžku, ktorá je samozrejme menej plateným miestom než bolo dovtedajšie zaradenie staničnej sestry. Odporkyňa jej žiadosti vyhovela a dňa 17.01.2011, a akceptujúc jej vôľu, uzatvorila s navrhovateľkou Dohodu o zmene pracovnej zmluvy, ktorej prílohou bol mzdový výmer zo dňa 17.01.2011, priznávajúci navrhovateľke za 0,5 pracovného úväzku tarifnú mzdu vo výške 342 eur (684 x 0,5). Navrhovateľka na tomto základe vykonávala prácu v rozsahu 0,5 úväzku a poberala za ňu mzdu v tejto výške až do konca jej materskej dovolenky, t.j. do 11.10.2011. Po skončení materskej dovolenky navrhovateľka opätovne požiadala o plný pracovný úväzok a na tomto základe s ňou odporkyňa uzatvorila ďalšiu Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 13. 10. 2011. Touto sa zmenil dovtedajší pracovný úväzok navrhovateľky z polovičného na plný a jej tarifná mzda bola zmenená ďalším mzdovým výmerom zo dňa 01.11.2011 na sumu 684 eur. Všetky zmeny v priebehu trvania pracovného pomeru navrhovateľky u odporkyne boli vykonané po vzájomnej dohode, bez nátlaku, slobodne, na základe navrhovateľkou predkladaných požiadaviek. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil nespornosť dohody o druhu práce navrhovateľky u odporcu, ako staničnej sestry, v platne uzavretej pracovnej zmluve, ktorý bol v prílohe pracovnej zmluvy charakterizovaný opisom pracovného miesta a dohody o mzdových podmienkach na plný pracovný úväzok, mzdovým výmerom zo dňa 01.02.2008. Za nesporné považoval aj to, že navrhovateľka počas rodičovskej dovolenky písomnou formou navrhla odporkyni zmenu obsahu uzavretej pracovnej zmluvy v druhu práce na sestra pri lôžku a pracovnom úväzku v rozsahu 50%. Odporkyňa tento návrh prijala bez výhrad, o čom svedčila písomnou formou uzavretá dohoda o zmene pracovnej zmluvy, ktorá v rámci prílohy obsahovala aj dohodu o mzdových podmienkach na novo dohodnutý druh práce, sestry pri lôžku charakterizovaný v opise pracovného miesta. Počas jeho vykonávania, navrhovateľka písomnou formou navrhla odporkyni výlučne zmenu jej pracovného úväzku z rozsahu 50% na 100%, ktorý odporkyňa opätovne prijala bez výhrad, o čom svedčí písomnou formou uzavretá dohoda o zmene pracovnej zmluvy, v prílohe obsahujúca aj dohodu o mzdových podmienkach na posledný dohodnutý druh práce, sestry pri lôžku. Navrhovateľka teda podľa súdu prvého stupňa neuniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v konaní zaťažovalo ak tvrdila, že pri uzatváraní uvedených dohôd o zmene pracovných podmienok konala v omyle, ktorý musel byť odporkyni známy a spočívajúci v tom, že nebola dostatočne informovaná o tom, čo nasleduje po ukončení rodičovskej dovolenky, keďže bola presvedčená, že dohodnutý polovičný pracovný úväzok je len v rámci výkonu práce počas rodičovskej dovolenky a po jej skončení bude odporkyňou zaradená späť na druh práce staničnej sestry. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že v zmysle § 54 ZP v pracovnoprávnych vzťahoch platí zásada zmluvnosti, podľa ktorej možno obsah pracovného pomeru zmeniť dohodou účastníkov, ktorá sa môže týkať len niektorej alebo aj všetkých dohodnutých pracovných podmienok, pričom spravidla ide o zmenu podstatných náležitostí pracovnej zmluvy, t.j. o zmenu druhu práce, miesta výkonu práce, ako aj dňa nástupu do práce a mzdových podmienok. Dohodu možno časovo obmedziť, ale môže byť uzavretá aj na neurčitý čas. Ak je dohoda časovo obmedzená, jej účinnosť sa skončí uplynutím dohodnutého času, po ktorom sa obnoví pôvodná pracovná zmluva. Ak je uzavretá na neurčitý čas, možno ju zmeniť len ďalšou dohodou o zmene pracovných podmienok. Vychádzajúc zo zásady zmluvnosti v pracovnoprávnych vzťahoch, sa účastníci môžu kedykoľvek dohodnúť na zmene pracovného pomeru v priebehu trvania pracovného pomeru. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ak navrhovateľka mala vôľu uzavrieť s odporkyňou dohodu o zmene pracovných podmienok na určitý čas, podľa jej tvrdenia len počas trvania rodičovskej dovolenky, mala v návrhu na uzavretie dohody o zmene pracovných podmienok v druhu práce a pracovnom úväzku túto vôľu jednoznačne prejaviť uvedením času, na ktorý navrhuje dohodu obmedziť. Pokiaľ tak neurobila, zrejme pre neznalosť zákona, táto neznalosť ju neospravedlňuje, pretože zamestnávateľ nemá v tomto smere poučovaciu, resp. informačnú povinnosť. Dohody o zmene pracovných podmienok, boli medzi navrhovateľkou a odporkyňou uzavreté platne v súlade so zákonom a súd nezistil žiaden z dôvodov uvádzaných navrhovateľkou, pre ktoré by mali byť tieto právne úkony neplatné. Odporkyňa si splnila aj zákonnú povinnosť uvedenú v ust. § 157 ods. 2 ZP, ktorá ju zaväzuje zaradiť zamestnankyňu alebo zamestnanca po skončení rodičovskej dovolenky na ich pôvodnú prácu a pracovisko. Iba v prípade, ak by to nebolo možné, stačí ak ich zamestnávateľ zaradí na prácu zodpovedajúcu pracovnej zmluve, bez uloženia ďalšej podmienky, aká platí pri návrate z materskej alebo z rodičovskej dovolenky, podľa § 166 ods. 1 ZP, t.j. že návrat týchto osôb sa nesmie uskutočniť za menej priaznivých podmienok, aké mali v čase, keď nastúpili na materskú alebo rodičovskú dovolenku. Vzhľadom k tomu, že za trvania pracovného pomeru navrhovateľky u odporkyne došlo k jej návratu do práce počas rodičovskej dovolenky (nie po jej skončení) a súčasne po návrate navrhovateľky do práce počas trvania rodičovskej dovolenky došlo medzi ňou a odporkyňou k uzavretiu platnej dohody o zmene dohodnutých pracovných podmienok bez časového obmedzenia, odporkyňa po skončení rodičovskej dovolenky navrhovateľky, tejto v súlade so zákonom prideľovala prácu zodpovedajúcu druhu práce, v mieste a pracovnom úväzku, ktoré boli dohodnuté v tom čase v zmenenej pracovnej zmluve ako podstatné náležitosti. Za daného stavu by navrhovateľka mohla po skončení rodičovskej dovolenky vykonávať druh práce staničnej sestry, dojednaný v pracovnej zmluve pred jej zmenou iba v takom prípade, ak by došlo medzi navrhovateľkou a odporkyňou k uzavretiu dohody o zmene pracovných podmienok nielen v trvaní pracovného úväzku, ale aj v druhu práce zo sestra pri lôžku na staničná sestra. Takúto zmenu pracovných podmienok však nenavrhol žiaden z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu a v rámci zmluvnej voľnosti v pracovnoprávnych vzťahoch odporkyňa nemala povinnosť takúto zmenu navrhnúť, preto nemohlo dôjsť a ani nedošlo k uzavretiu dohody o zmene pracovných podmienok v druhu práce. K tvrdeniu navrhovateľky, že v jej prípade došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania podľa zákona č. 365/2004 Z.z. priamou diskrimináciou, keď odporkyňa v jej prípade nepostupovala rovnako ako so ženami v porovnateľnej situácii, t.j. v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 ZP, súd prvého stupňa skonštatoval, že navrhovateľka toto tvrdenie nekonkretizovala, teda neuviedla žiadny konkrétny prípad inej zamestnankyne/ýň, s ktorými by odporkyňa nepostupovala rovnako ako v jej prípade, ak iná zamestnankyňa odporkyne v porovnateľnej situácii vôbec bola, ani neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že odporkyňa porušila rovnaké zaobchádzanie v pracovnoprávnych vzťahoch. V tomto smere súd poznamenal , že konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh poškodenej osoby, musí obsahovať základné náležitosti návrhu (§ 42 ods. 3, § 79 ods. 1 O.s.p.), okrem iných aj čoho sa navrhovateľ domáha (petit návrhu). V danom prípade absentuje k skutkovému tvrdeniu navrhovateľky, čoho sa domáha (§ 9 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22. októbra 2009, C-116/08 Meerst, na obsah ktorého navrhovateľka poukázala v návrhu na začatie konania, vychádza z iných skutkových a právnych okolností prípadu, preto závery z neho nie je možné aplikovať pre rozhodnutie súdu v tomto spore. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., a úspešnej odporkyni právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože odporkyňa návrh na náhradu trov konania v súlade s § 151 ods. 1 O.s.p. nepodala a ani jej v konaní žiadne nevznikli. V zákonnej lehote napadnutým odvolaním navrhovateľka rozsudku vytkla odôvodnenie odporujúce dobrým mravom, jeho nepresvedčivosť, v dôsledku čoho má pochybnosť o nezaujatosti súdu a neobjektívne zistenie skutkového stavu. Za v rozpore s etickým kódexom sudcov považovala aj konanie vec prejednávajúcej sudkyne. Súd sa podľa jej presvedčenia počas súdneho konania a v odôvodnení rozsudku nezaoberal zásadnými dôkazmi uvedenými v žalobe zo dňa 18.06.2012 a v stanovisku k vyjadreniu odporcu, a ani nevysvetlil prečo tak neurobil. Žiadala o prehodnotenie všetkých týchto dôkazov. Osobitne poukázala na ust. § 157 ods. 2 ZP a v tej súvislosti uviedla, že zamestnávateľ má povinnosť zaradiť zamestnankyňu po skončení rodičovskej dovolenky na pôvodnú prácu a pracovisko a ju nechce na toto miesto zaradiť. V nadväznosti na ukončenie rodičovskej dovolenky dňa 11.10.2011, žiadala o posúdenie skutkového stavu k termínu 12.10.2011, t.j. v čase po skončení rodičovskej dovolenky. Uviedla, že v dôsledku nepriaznivej finančnej situácie a za účelom zabezpečenia rodinného rozpočtu vykonávala na základe dohody uzavretej v čase rodičovskej dovolenky (17.01.2011) úväzok 0,5 pracovného miesta, ako sestra pri lôžku; využila zákonnú možnosť pracovať aj poberať rodičovský príspevok, dohoda o zmene pracovnej zmluvy a neskorších dohôd bola uzavretá 13.10.2011, t.j. 2 dni po vzniku jej zákonných nárokov podľa ustanovenia § 157 ods. 2 ZP. Dňa 12.10.2011 táto dohoda nebola uzavretá a súd vydal rozhodnutie podľa stavu zisteného po termíne 12.10.2011. Tiež ignoroval jej žiadosť na uplatnenie ustanovenia § 39 Obč. zák., § 17 ods.1 a § 231 ods. 1 ZP, na ktoré sa odvolávala; nevykonal dokazovanie jej tvrdení a toto v písomnom vyhotovení rozsudku nezdôvodnil. Ignoroval, že mimosúdnou cestou bezúspešne požadovala uplatňovanie § 157 ods. 2 ZP na personálnom oddelení a následne u riaditeľa odporcu, taktiež na odborovej organizácii a Ministerstve zdravotníctva SR. Súd nebral do úvahy, že v zákonnej lehote vyjadrila nesúhlas s dodatkami uzavretými k zmluve z 24. 08. 2006, ale naopak snažil sa neobjektívne preukázať, že jej súčasné pracovné zaradenie bolo na základe jej vôle a bez výhrad. V odôvodnení rozsudku súd nesprávne uviedol, že závery rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-116/08 Meerst nie je možné aplikovať pre rozhodnutie súdu v tomto spore. Podľa dôvodovej správy k návrhu zákona č. 48/2011, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z., ustanovenie § 166 ods. 2 ZP, ktorým sa vymedzuje rodičovská dovolenka, sa upravuje okrem iného v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-116/08 Meerst). Išlo o povinnosť zosúladiť našu právnu úpravu s právom Európskej únie. Navrhovateľka síce zamestnávateľovi počas trvania rodičovskej dovolenky predložila žiadosti v súvislosti s nástupom do zamestnania, ale ani v jednom prípade nepožiadala o zmenu pracovnej zmluvy uzavretej dňa 24.08.2006. Dodatky k tejto pracovnej zmluve inicioval zamestnávateľ a navrhovateľka mala nesprávnu predstavu o právnych účinkoch úkonu, pričom zamestnávateľ už v čase uzatvárania dodatku musel vedieť o negatívnych právnych následkoch pre ňu. Súd nebral do úvahy zásadnú skutočnosť, že navrhovateľka v zákonnej lehote vyjadrila nesúhlas s uzavretými dodatkami k pracovnej zmluve z 24.08.2006, ktoré boli uzavreté v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok a že táto sa dožadovala zmeny pracovného zaradenia. Navrhovateľka preukázala svoje konanie v omyle tým, že sa mimosúdnou cestou bezúspešne domáhala uplatnenia § 157 ods. 2 ZP, a že v zákonnej lehote vyjadrila svoj nesúhlas s dodatkami. Ak súd tvrdí, že nepreukázala porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, poukázala na Ústavu SR a na to, že dôkazné bremeno, že nedošlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania podľa diskriminačného zákona spočíva na žalovanej strane a nie na navrhovateľke. Uznesením zo dňa 14. júna 2013, č. k. 13Cpr/5/2012-119 súd prvého stupňa navrhovateľke uložil povinnosť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie v sume 325,- Eur, ktorý vyrubil za výroky 1/, 3/ a 4/ podľa položky 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov a za výrok 2/ podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov. Navrhovateľka podala v zákonnej lehote odvolanie aj proti tomuto uzneseniu namietajúc správnosť postupu prvostupňového súdu pri riešení jej žiadosti na oslobodenie od súdneho poplatku a vrátenie zaplateného poplatku. Podľa jej názoru sa totiž malo uplatniť oslobodenie od poplatku zo zákona, na základe ustanovenia § 11 ods. 1 a v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. e) a písm. i) zákona č. 71/1992 Zb. Obrátila sa na súd s požiadavkou o oslobodenie od súdneho poplatku a následné vrátenie poplatku, ktorý zaplatila a žiadosť písomne predložila v rámci vyjadrenia na pojednávaní súdu, ktorý sa k žiadosti nevyjadril. Uviedla, že oslobodenie na základe ustanovenia § 4 ods.1, písm. e) zákona vychádza z nasledovných plnení záväzkov vyplývajúcich z platnej kolektívnej zmluvy: 1/ čl. 12, podľa ktorého zamestnávateľ musí dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania so zamestnancami v súlade s platnými právnymi predpismi, 2/ čl. 17 zamestnávateľ je povinný pred nástupom zamestnanca do zamestnania oboznámiť ho s právami a povinnosťami, ktoré pre neho vyplynú z pracovnej zmluvy, s pracovnými podmienkami a mzdovými podmienkami, 3/ čl. 28 podľa ktorého zamestnancovi za podmienok a v rozsahu ustanovenom ZP a kolektívnou zmluvou patrí mzda; teda v tomto prípade menovanej patrila mzda podľa § 157 ods. 2 Zákonníka práce vo výške 839,37 eur dňom 12.10.2011, 4/ čl. 32 podľa ktorého mzdové podmienky musia byť dohodnuté bez akejkoľvek diskriminácie. Oslobodenie na základe ustanovenia § 4 ods.1, písm. h) zákona vychádza z nasledovných skutočností: pred nadobudnutím účinnosti dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 24.08.2006 a neskorších dohôd navrhovateľka v zákonnej lehote na personálnom oddelení odporcu vyjadrila nesúhlas s predmetnou dohodou uzavretou 13.10.2011 a požadovala jej zmenu, kde by sa realizovalo uplatnenie ustanovenia § 157 ods. 2 ZP v nadväznosti na skončenie rodičovskej dovolenky. K požiadavke bolo vyjadrené zamietavé stanovisko. V zákonnej lehote dňa 29.12.2011 žalobkyňa predložila riaditeľovi odporcu žiadosť o preskúmanie dohody o zmene pracovnej zmluvy uzavretej 13.10.2011 ako i mzdového výmeru z 01.11.2011. Navrhovateľka opäť vyjadrila nesúhlas s predmetnou dohodou uzavretou 13.10.2011 a mzdovým výmerom a požadovala ich zrušenie a vydanie nových rozhodnutí s použitím ustanovenia §157 ods.2 ZP. Na žiadosť navrhovateľky odporca nereagoval a svojou nečinnosťou do dnešného dňa preukazuje že nemá záujem riešiť jej zákonné nároky. Navrhovateľka v zákonnej lehote, dňa 20.02.2012 podala sťažnosť Ministerstvu zdravotníctva SR, ktoré jej neodpovedalo v zákonnej lehote. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami skonštatovala, že bola naplnená skutková podstata nečinnosti orgánu verejnej správy. V nadväznosti na vyššie uvedené opakovane uplatnila žiadosť na oslobodenie od súdneho poplatku a následné vrátenie poplatku, ktorý zaplatila v sume 325 eur. V nadväznosti na uvedené, navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vyniesť nový v znení: „Žalovaná strana, Univerzitná nemocnica Bratislava - Ružinov, IČO: 31813861 má povinnosť: V súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Zákonníka práce s účinnosťou od 12.10.2011 zaradiť žalobkyňu na prácu, ktorú vykonávala v čase nástupu na rodičovskú dovolenku a mzdovým výmerom priznať žalobkyni mzdu v sume 839 eur; v nadväznosti na to uhradiť žalobkyni doplatok mzdy za obdobie od 12.10.2011 do 17.01.2012.“ Podľa vyjadrenia odporcu k odvolaniu, navrhovateľ neuviedol žiaden zákonný dôvod odvolania (s odkazom na ust. § 205 ods. 2 ZP), napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa považuje za správny a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Tvrdenie navrhovateľky o údajnom nevhodnom správaní sa sudkyne nie je odvolacím dôvodom a už vôbec nespôsobuje nesprávnosť napadnutého rozsudku. Súd dostatočne zistil skutkový stav veci a zaoberal sa všetkými účastníkmi predloženými dôkazmi, čo vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania, kde je výslovne uvedené obsah ktorých listinných dôkazov súd oboznámil, a z ktorých listinných dôkazov súd vychádzal, čo je uvedené i v napadnutom rozsudku. Navrhovateľka ďalej uvádza, že napadnutý rozsudok je v rozpore s dobrými mravmi, avšak tento rozpor vôbec bližšie nešpecifikuje, nemožno súhlasiť ani s jej tvrdením, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepresvedčivé. Poukázal na to, že navrhovateľkou akcentované ust. § 157 ods. 2 ZP nebolo rozhodnom čase ešte účinné. Toto nadobudlo účinnosť až 01.04.2011. Posudzovanie skutkového stavu k 12.11.2011 nemá oporu v žiadnom právnom predpise, nakoľko ukončenie poberania rodičovského príspevku nemá vplyv na trvanie rodičovskej dovolenky a naopak. Navrhovateľka ukončila rodičovskú dovolenku na základe jej žiadosti ku dňu 17.01.2011, kedy nastúpila do práce na polovičný úväzok ako sestra pri lôžku. Naviac v zmysle ust. § 154 ods. 1 O.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho v vyhlásenia. Navrhovateľke vznikol nárok na zaradenie na pôvodné pracovné miesto dňom nástupu do zamestnania po rodičovskej dovolenke, t.j. 17.01.2011. Nakoľko však sama navrhovateľka žiadala o zmenu pracovného zaradenia a úväzku, odporca jej vyhovel a po nástupe do zamestnania po rodičovskej dovolenke, ju zaradil na miesto podľa jej žiadosti. Navrhovateľka ďalej namieta, že súd na daný prípad neaplikoval ust. § 39 Obč. zák., ust. § 17 ods. 1 ZP a ust. § 231 ods. 1 ZP. Odporca má za to, že práve neaplikovaním uvedených ustanovení súd dospel k správnemu právnemu posúdeniu veci. Uvedené ustanovenia sa na daný prípad a na uplatnené nároky vôbec nevzťahujú, a teda práve ich aplikácia by mohla spôsobiť nesprávnosť súdneho rozhodnutia. Navrhovateľka ďalej namieta, že súd nebral do úvahy jej mimosúdne pokusy a skutočnosť, že v zákonnej lehote nevyjadrila súhlas s uzavretými dodatkami. Mimosúdne snahy navrhovateľky o riešenie vzniknutej situácie nemajú vplyv na súdom zistený skutkový stav a jeho právne posúdenie. V tomto prípade sa nejedná o nároky, resp. práva navrhovateľky, ktoré by bolo potrebné najprv uplatniť u odporcu. Rozsudok Súdneho dvora EÚ M16/08 Meerst, na ktorý navrhovateľka poukázala, sa zaoberá výpoveďou z pracovného pomeru počas rodičovskej dovolenky a s tým súvisiacimi nárokmi zamestnanca. Rozhodnutie uvádza výklad niektorých pojmov smernice 96/34/ES. Rámcová dohoda o rodičovskej dovolenke bola uzavretá medzi UNICE, CEEP a ETUC, pričom ust. § 157 ods. 2 ZP, na ktoré sa navrhovateľ odvoláva, bolo do právneho poriadku SR implementované práve na základe a v súlade s uvedenou smernicou. Pojmy, ktorých výklad podáva uvedené rozhodnutie však vôbec nie je možné použiť na situáciu, resp. nároky, ktoré sú predmetom tohto konania. K porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania tvrdeného navrhovateľkou, odporca poukázal na to, že navrhovateľka neuviedla čoho sa domáha a v tomto smere nešpecifikovala ani petit svojho návrhu. K odvolaniu navrhovateľky voči súdnemu poplatku uviedol, že odporca je síce štátnou príspevkovou organizáciu, avšak vo vzťahu k svojim zamestnancom v rámci pracovnoprávnych vzťahov je zamestnávateľom a nemožno ho v tejto oblasti považovať za orgán verejnej správy. V prípade, ak mal navrhovateľ na mysli prípadnú nečinnosť Ministerstva zdravotníctva SR, mal žalobu smerovať voči tomuto subjektu, avšak takýto návrh nebol predmetom tohto konania. Podľa odporcu predmetné súdne konanie nie je vecne oslobodené od súdneho poplatku a prípadné nesprávne rozhodnutie súdu ohľadne súdneho poplatku nemá žiaden vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Rozsudok súdu prvého stupňa navrhol v celom rozsahu potvrdiť. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nebolo navrhovateľkou podané dôvodne. V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľka v konaní nepreukázala svoje tvrdenia, v zmysle ktorých odporkyňa porušila ust. § 157 ods. 2 Zákonníka práce, keď navrhovateľku po návrate z rodičovskej dovolenky nezaradila na prácu pôvodne dohodnutú v pracovnej zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 24. 08. 2006 s dohodnutým druhom práce staničná sestra. Rovnako za nepreukázané považoval súd prvého stupňa aj tvrdenia navrhovateľky o tom, že ju odporkyňa pri uzatváraní dodatkov k pracovnej zmluve uviedla do omylu s poukazom na rozdielnu predstavu navrhovateľky o právnych účinkoch týchto dodatkov. Odvolací súd sa však plne stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní, a ktoré dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo, rešpektujúc požiadavky uvedené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. V konaní bolo preukázané, že odporkyňa pristúpila k uzatvoreniu dodatkov k pracovnej zmluve vždy v reakcii na žiadosť svojho zamestnanca, navrhovateľky. V zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania dňa 17. 01. 2011 bol s účinnosťou od 17. 01. 2011 zmenený v pracovnej zmluve zo dňa 24. 08. 2006 dojednaný druh práce staničnej sestry na nový druh práce, sestra pri lôžku, v polovičnom úväzku. Navrhovateľka sama v konaní uviedla, že z finančných dôvodov ešte počas rodičovskej dovolenky požiadala zamestnávateľa o prácu na polovičný úväzok, na čo jej bolo odporkyňou oznámené, že pri pôvodnom pracovnom zaradení staničnej sestry, nie je možná práca na polovičný úväzok. Z uvedeného dôvodu v snahe nastúpiť do práce navrhovateľka s odporkyňou uzatvorila prvú dohodu o zmene pracovnej zmluvy s tým, že v deň jej podpisu súčasne nastúpila do práce ako sestra pri lôžku. Z dôvodu ďalšej navrhovateľkou iniciovanej zmeny došlo k dňa 13. 10. 2011 k uzatvoreniu v poradí druhej dohody o zmene pracovnej zmluvy, ktorou sa s účinnosťou od 01. 11. 2011 zmenil dojednaný druh práce sestra pri lôžku, v úväzku 0,5 pracovného miesta, na pracovný pomer v úväzku 1,0 pracovného miesta. Z uvedených skutočností súd prvého stupňa správne vyvodil, že medzi účastníkmi konania došlo k platnej zmene pracovných podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve zo dňa 24. 08. 2006 na základe ich zmluvnej autonómie, ktorým sa menil druh práce, ako jedna z podstatných náležitostí pracovnej zmluvy. Odvolací súd sa prikláňa aj k názoru súdu prvého stupňa, že navrhovateľka v konaní nepreukázala podmienky relatívnej neplatnosti uzatvorených dohôd o zmene pracovnej zmluvy s poukazom na konanie navrhovateľky v omyle, ktorý musel byť odporkyni známy, a ktorý mal spočívať v nesprávnych predstavách navrhovateľky o právnych účinkoch a následkoch týchto dohôd. Navrhovateľka ako osoba plne spôsobilá na právne úkony uzatvárala s odporcom dohody o zmene pracovnej zmluvy, ktoré bez ďalšieho nemôžu byť postihnuté neplatnosťou len v dôsledku je právnej neznalosti. Ako uviedol súd prvého stupňa aj v tomto smere platí zásada, že neznalosť zákona neospravedlňuje. Z rovnakých dôvodov sa preto navrhovateľka aj nesprávne domnievala, že odporkyňa ju mala poučiť o všetkých možných následkoch spojených so zmenami pracovnej zmluvy. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ust. § 157 ods. 2 Zákonníka práce odvolací súd uvádza, že navrhovateľka do práce preukázateľne nastúpila dňa 17. 01. 2011, kedy predmetné ustanovenie v znení, na ktoré sa navrhovateľka odvolávala, nebolo účinné. Aj napriek tomu je však potrebné dodať, že navrhovateľka bola odporkyňou po nástupe do práce z rodičovskej dovolenky zaradená na taký druh práce, aký bol medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu naposledy dohodnutý, t. j. v zmysle platne uzatvorenej dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 17. 01. 2011 na prácu sestry pri lôžku. V neposlednom rade sa súd prvého stupňa správne vysporiadal aj s navrhovateľkou prezentovaným porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa zák. č. 365/2004 Z.z., ktoré navrhovateľka žiadnym spôsobom bližšie nekonkretizovala a nepodložila relevantnými dôkazmi. Na vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia nič nemenia ani odvolacie námietky navrhovateľky, v ktorých táto poukazovala na jej snahu o mimosúdne vyriešenie vzniknutej situácie s odporkyňou a následné výhrady voči uzatvoreným dohodám o zmene pracovnej zmluvy, ktoré nemajú žiaden právny význam pre posúdenie veci samej. Záverom odvolací súd dodáva, že ani judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú navrhovateľka tak v priebehu konania pred súdom prvého stupňa, ako aj pred odvolacím súdom poukazovala, nemožno pre rozdielnosť skutkového stavu v danej veci aplikovať. Z uvedených dôvodov preto nebolo možné rešpektovať odvolacie námietky navrhovateľky založené na subjektívnom presvedčení rozchádzajúcom sa s právnymi normami objektívneho práva. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvého stupňa po dokazovaní vykonanom v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré súčasne dostatočne presvedčivo a plne v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnila. Odvolací súd ako vecne správne potvrdil aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 14. júna 2013, č. k. 13Cpr/5/2012-119, ktorým bola navrhovateľke uložená poplatková povinnosť spojená s podaním odvolania v sume 325 Eur (3x 99,50 Eur podľa položky 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov + 1x 26,50 Eur podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov. Navrhovateľka aj v tomto smere v dôsledku absencie právnych znalostí nesprávne namieta vecné oslobodenie predmetného súdneho konania od súdnych poplatkov s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. i) zákona o súdnych poplatkoch, nakoľko v danej veci sa nejedná o konanie vo veci nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej správne súdnictvo, ktoré je v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. i) zákona o súdnych poplatkoch, na ktoré navrhovateľka nedôvodne poukazovala, oslobodené od súdnych poplatkov. Predmetné konanie nie je oslobodené od platenia súdnych poplatkov ani podľa § 4 ods. 1 písm. e) zák. o súdnych poplatkoch, nakoľko konanie sa netýkalo ani posudzovania plnenia záväzkov odporkyne z kolektívnych zmlúv. Rovnako správne je aj určenie výšky poplatkovej povinnosti, keďže z obsahu podaného odvolania je zrejmé, že navrhovateľka napádala správnosť a nepreskúmateľnosť prvostupňového rozsudku v celom rozsahu a z odvolacích dôvodov ho žiadala zrušiť v celom rozsahu. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.