Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/143/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209200722 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1209200722.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa: F. F., I.. X. X. XXXX, B. K. XX, XXX XX Z., zast. Okenica Šula & Co. s. r. o., Zámocká 30, 811 01 Bratislava, IČO: 36 866 512 proti odporcovi: SLOVAKIA GROUP s. r. o., Šustekova 49, 851 04 Bratislava, IČO: 31 338 445, zast. Studio Legale, s. r. o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 811 874 o zaplatenie 1.528,33 euro s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 1. 7. 2013, č. k. 11C/24/2009 - 256, jednohlasne (pomerom hlasov 3 : 0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 1.528,33 euro s príslušenstvom, titulom nevyplatenej mzdy za mesiace november 2007 až august 2008 a pomernej časti mzdy za september 2008, t. j. od 1. 9. 2008 do 19. 9. 2008. O náhrade trov konania súd prvého stupňa s použitím § 151 ods.3 O.s.p. nerozhodol s tým, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Zamietajúci výrok právne odôvodnil § 42, § 46, § 47 ods. 1 písm. a/ b/, § 48 ods. 2, § 118 ods. 1, 2, článkom 5 zák. č. 311/2001 Z. z. platného v čase trvania pracovného pomeru (ďalej „Zák. práce„), keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a jeho nárok je nedôvodný. Konštatoval, že účastníci konania písomnou formou dňa 31. 10. 2007 uskutočnili zmenu pracovnej zmluvy v časti týkajúcej sa pracovného času a odmeňovania za vykonanú prácu, na základe ktorej mohol navrhovateľ vykonávať prácu pre odporcu v rozsahu do 40 hodín týždenne podľa potrieb zamestnávateľa a za každú odpracovanú hodinu mu vznikol nárok na mzdu vo výške 200 Sk. Uviedol, že podľa odporcu ako zamestnávateľa v období po zmene pracovnej zmluvy navrhovateľ nevykonal pre odporcu žiadne práce, ktoré mu z pracovnej zmluvy vyplývali t. j. administratívne práce - obstaranie klientov pre uzavretie poistných zmlúv a ani výpoveďami svedkov nebolo preukázané, že navrhovateľ by sa bol pravidelne zdržiaval na pracovisku odporcu, naopak malo ísť len o ojedinelé návštevy pracoviska navrhovateľom. Podľa výpovedí konateľov odporcu navrhovateľ neodovzdal ani žiadne výsledky svojej činnosti, ktoré mal vykonávať podľa pracovnej zmluvy s výnimkou propagačných materiálov dvoch poisťovní. Mal za to, že ani sám navrhovateľ, ktorý mal za uvedenej dôkaznej situácie dôkazné bremeno preukázať koľko pracovných hodín v skutočnosti pre odporcu odpracoval, pretože odmena za vykonanú prácu bola viazaná na odpracované hodiny, nevedel preukázať koľko hodín vykonával práce na pracovisku prípadne koľko hodín vykonával činnosť mimo pracoviska pri plnení pracovných úloh, navrhovateľ taktiež nevedel špecifikovať ani počet odpracovaných hodín v jednotlivých mesiacoch a ani konkretizovať, ktorých potencionálnych klientov odporcu navštívil, kedy a v akom časovom rozsahu s nimi rokoval a aké podklady z rokovaní odovzdal ako dôkaz svojej pracovnej činnosti zamestnávateľovi. Preto súd prvého stupňa jeho tvrdenia o plnení zmluvných povinností, na základe ktorých mu vzniká nárok na mzdu dohodnutú v pracovnej zmluve nemohol považovať za presvedčivé a dôveryhodné. Uviedol, že vzhľadom na uvedenú skutočnosť, keď navrhovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno a odporca hoci zanedbal svoje povinnosti vyplývajúce zo Zákonníka práce (prideľovať prácu v súlade s pracovnou zmluvou, kontrolovať zamestnanca a výsledky jeho práce, viesť evidenciu dochádzky), pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa mohol vychádzať iba z podkladov odporcu - výkazov preddavkov na poistné na verejné zdravotné poistenie a mesačných výkazov poistného, ktoré boli určené aj pre úhrady odvodov do poisťovní. Vykonaným dokazovaním (mzdovými listami) mal súd prvého stupňa preukázané, že navrhovateľ v období, za ktoré uplatňuje nárok na výplatu mzdy, neodpracoval v rámci pracovného pomeru žiadny čas pre zamestnávateľa. V tejto súvislosti s poukazom na § 118 ods. 1, 2 Zák. práce napokon uviedol, že keďže navrhovateľ nepreukázal vykonanie práce pre odporcu, nevznikol mu ani nárok na výplatu mzdy, pretože vyplatením mzdy bez protihodnoty t. j. vykonanej práce, získal by navrhovateľ na úkor odporcu bezdôvodné obohatenie. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, žiadal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, alternatívne napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie argumentujúc, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a vec nesprávne právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože považoval skutkové zistenia ohľadne nevykonávania práce v období za november 2007 až január 2008, ku ktorým súd prvého stupňa dospel z výplatných pások za október 2007 až december 2007 a z mesačnej dochádzky za december 2007 a január 2008 za nesprávne. Bol toho názoru, že uvedené dôkazy nemôžu nijakým spôsobom preukazovať jeho vykonávanie alebo nevykonávanie práce v uvedených obdobiach, s poukazom na to, že výplatné pásky sú dokumentami vypracovanými odporcom, ktoré mu neboli nikdy odovzdané, pričom sú spôsobilé preukázať výlučne skutočnosť, aký rozsah práce ním vykonanej v predmetnom období evidoval odporca; v žiadnom prípade však skutočnosť, aký rozsah práce bol ním skutočne odpracovaný. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie trpí aj vadou nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože ak odporca tvrdil, že v priebehu mesiacov november 2007 až september 2008 prácu nevykonával, zaťažovalo práve jeho ohľadne tohto tvrdenia dôkazné bremeno a nie ako konštatoval súd prvého stupňa, že navrhovateľ ako zamestnanec bol v konaní povinný preukázať, že pre odporcu ako zamestnávateľa v predmetnom období vykonával prácu, a keďže dôkazné bremeno ohľadne tejto skutočnosti neuniesol, prvostupňový súd vyhodnotil jeho nárok ako nedôvodný. Podľa názoru navrhovateľa je takáto argumentácia v rozpore s princípom ochrany zamestnanca v pracovnoprávnych vzťahoch a dôsledkom jej uplatňovania by bolo práve zneužívanie postavenia zamestnávateľa. Uviedol, že v priebehu konania zotrval na svojom tvrdení v návrhu na začatie konania, že prácu pre odporcu v rozsahu 20 hodín mesačne (5 hodín týždenne) vykonával, a to po celú dobu trvania pracovného pomeru. Poukázal na to, že súd prvého stupňa sa otázkou unesenia dôkazného bremena odporcu ohľadne jeho tvrdenia, že navrhovateľ prácu v predmetnom období nevykonával, vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nezaoberal, naopak súd prvého stupňa mal za to, že za predmetnej dôkaznej situácie sám navrhovateľ mal dôkazné bremeno preukázať koľko hodín v skutočnosti pre odporcu odpracoval, pretože odmena za vykonanú prácu bola v zmysle pracovnej zmluvy viazaná na odpracované hodiny. Zdôraznil, že v pracovnej zmluve zo dňa 20. 9. 2007 bola dohodnutá mesačná mzda vo výške 5.000 Sk a týždenný pracovný čas v rozsahu 5 hodín, a teda v žiadnom prípade touto zmluvou nebola dohodnutá mzda za odpracované hodiny, tak ako to ustálil súd prvého stupňa. Podľa názoru navrhovateľa dokumentom označeným ako Zmena pracovnej zmluvy datovaným 31. 10. 2007 nemohlo dôjsť k zmene pracovnej zmluvy zo dňa 20. 9. 2007, pretože ide o absolútne neplatný právny úkon, a to jednak z dôvodu, že obchádza zákon a taktiež z dôvodu jeho neurčitosti. Bol názoru, že predmetným dokumentom sa mal zmeniť jeho pracovný pomer tak, že mal byť k dispozícii odporcovi 40 hodín týždenne, pričom bolo na odporcovi, či a kedy ho na výkon práce v priebehu týždňa využije, a teda takýto príležitostný charakter nemôžu mať práce vykonávané zamestnancom v pracovnom pomere založenom pracovnou zmluvou. Neurčitosť predmetnej zmeny pracovnej zmluvy navrhovateľ videl v tom, že z nej nevyplýva, aká mala byť po zmene dĺžka jeho pracovného času , keďže podľa zmeny pracovnej zmluvy mohla byť aj 0 hodín týždenne ale aj 40 hodín týždenne. Poukázal na to, že viackrát v priebehu konania namietal neplatnosť zmeny pracovnej zmluvy, avšak súd prvého stupňa sa s touto námietkou vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nevysporiadal, dokonca sa ňou vôbec nezaoberal. Práve naopak, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa túto zmenu pracovnej zmluvy akceptoval ako platný právny úkon. Odporca sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom (t. j. v celom) rozsahu podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na potvrdenie a ani na zmenu odvolaním napadnutého rozhodnutia. Podľa § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom navrhovateľa považuje odvolací súd za potrebné ako prvoradé uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O. s. p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov navrhovateľa obsiahnutých v podanom odvolaní. Predmetom daného konania je nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy 1.528,33 euro s úrokom z omeškania, z dôvodu nevyplatenej mzdy za mesiace november 2007 až august 2008 a pomernej časti mzdy od 1. 9. do 19. 9. 2008. Predmetom odvolacieho prieskumu je vecná a právna správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý uplatnený nárok v celom rozsahu zamietol. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplynulo, že na základe pracovnej zmluvy z 20. 9. 2007 uzatvorenej medzi navrhovateľom a odporcom vznikol medzi nimi pracovný pomer uzavretý na dobu určitú do 19. 9. 2008 so skúšobnou dobou 3 mesiace, s dňom nástupu navrhovateľa do práce dňom 20. 9. 2007, v pracovnom zaradení administratívny pracovník v oblasti poisťovníctva. Mzda bola dohodnutá vo výške 5.000 Sk mesačne, výplatný termín 15. dňa nasledujúceho mesiaca a pracovný čas bol dohodnutý v rozsahu 5 hodín týždenne. Zo zmeny pracovnej zmluvy účinnej od 1. 11. 2007 súd prvého stupňa zistil, že účastníci konania sa dohodli na zmene pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 20. 9. 2007. Odmeňovanie si dohodli hodinovou mzdou, odporca sa zaviazal poskytovať navrhovateľovi za vykonanú prácu 200 Sk za každú odpracovanú hodinu, týždenný pracovný čas si dohodli maximálne 40 hodín v závislosti od potreby zamestnávateľa. K navrhovateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. (t. j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa možno v tejto fáze konania vytknúť, že nevzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov vyplynuli. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa síce vyplýva, ktorých svedkov vypočul a ktoré listinné dôkazy vykonal pri zisťovaní skutkového stavu, avšak pri vyhodnocovaní skutkového stavu vyplývajúceho z vykonaného dokazovania, ktorého výsledkom bola konštatácia o neunesení dôkazného bremena navrhovateľom, tieto dôkazy vo vzťahu ku konštatácii o „ nevykonávaní práce v uvedených obdobiach“ nevzal do úvahy a ani nevysvetlil, z akých dôvodov vykonané dôkazy nezohľadnil. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že svedkyňa S. Y., konateľka odporcu vo výpovedi uviedla, že práca navrhovateľa pre odporcu mala spočívať predovšetkým v práci v teréne, navrhovateľ nemal pridelenú žiadnu stálu kanceláriu, žiadne pracovné pomôcky, ani žiadnu e-mailovú adresu. Z výpovede menovanej svedkyne ďalej vyplynulo, že evidencia dochádzky sa riadne viedla u všetkých zamestnancov s výnimkou navrhovateľa, u ktorého odporca dochádzku neviedol. M.Ň. V. I., účtovníčka vo výpovedi uviedla, že si nepamätá, že by sa v období r. 2007 - 2008 evidencia dochádzky u odporcu viedla. Potom ale z uvedeného vyplýva, že správne v rámci odvolania tvrdil navrhovateľ, že mesačná dochádzka odporcu, z ktorej prvostupňový zistil, že navrhovateľ nemá v mesiacoch december 2007 a január 2008 vyznačený žiadny odpracovaný deň, nijakým spôsobom nepreukazuje, že navrhovateľ v týchto mesiacoch prácu skutočne nevykonával. Odvolací súd nemôže súhlasiť s vyhodnotením dôkazov súdu prvého stupňa, keď konštatoval, že pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa mohol vychádzať iba z podkladov odporcu a to z výkazov preddavkov na poistné na verejné zdravotné poistenie, mesačných výkazov poistného a mzdových listov, pretože tieto nemajú žiadnu výpovednú hodnotu o navrhovateľom vykonanej resp. nevykonanej práci a nie je zrejmé, z akých podkladov pri ich vyhotovovaní zamestnávateľ reálne vychádzal, keď evidenciu pracovného času u navrhovateľa neviedol. V súvislosti s odvolacou argumentáciou navrhovateľa, že v čase trvania pracovného pomeru nedisponoval u odporcu žiadnymi hmotnými výstupmi svojej práce, ktoré by bolo možné archivovať, a teda nie vlastnou vinou sa dostal do situácie, že ak by aj chcel preukázať vykonávanie práce, nemal by toto ako realizovať, pretože odporca porušoval povinnosti zamestnávateľa viesť evidenciu dochádzky odvolací súd poznamenáva, že napriek tomu, že súd prvého stupňa konštatoval, že odporca si neplnil aj ďalšie povinnosti zamestnávateľa - prideľovať prácu v súlade s pracovnou zmluvou, kontrolovať zamestnanca a výsledky jeho práce, viac sa vyhodnotením týchto skutkových zistení pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa nezaoberal. Odvolací súd ďalej považuje za potrebné uviesť, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníkov konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Nedostatok vyjadreného, vyčerpávajúceho a preskúmateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia bráni zhodnotiť správnosť vyvodených skutkových a právnych záverov a postihuje tak konanie pred súdom prvého stupňa inou vadou podľa § 212 ods. 3 O. s. p., ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa sa však uvedeným postupom neriadil, keď rozhodnutie odôvodnil v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p., keďže sa v ňom dostatočným spôsobom nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami relevantnými pre ním prijatú úvahu a kedy v ňom dostatočne nevysvetlil jeho myšlienkový postup nielen s poukazom na výsledky v konaní vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Bolo povinnosťou súdu prvého stupňa, keďže išlo o nárok na zaplatenie mzdy zaoberať sa Zmenou pracovnej zmluvy zo dňa 31. 10. 2007 účinnej od 1. 11. 2007, ktorej platnosť v priebehu konania navrhovateľ viackrát namietal, a to z aspektu jej neurčitosti ako aj z dôvodu obchádzania zákona. Posúdenie otázky platnosti zmeny pracovnej zmluvy je v súvislosti s posúdením nároku navrhovateľa otázkou zásadného významu, súd prvého stupňa sa však otázkou jej platnosti i napriek námietke navrhovateľa o neplatnosti Zmeny pracovnej zmluvy zo dňa 31. 10. 2007 vôbec nezaoberal a pri rozhodovaní vychádzal zo zmenenej pracovnej zmluvy a nárok navrhovateľa na zaplatenie mzdy odvíjal od skutočne ním odpracovaných hodín. V zmysle zmeny pracovnej zmluvy malo dôjsť jednak k zmene odmeňovania a jednak k zmene úpravy rozsahu pracovného času, na rozdiel od pracovnej zmluvy uzavretej dňa 20. 9. 2007, v ktorej mzda bola stanovená pevnou sumou 5.000 Sk mesačne. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto časti (platnosti resp. neplatnosti Zmeny pracovnej zmluvy) potom spôsobilo, že dôvodnosť námietok navrhovateľa vznesených v podanom odvolaní nie je možné preskúmať a vyhodnotiť. Odvolací súd zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa Zmeny pracovnej zmluvy zo dňa 31. 10. 2007, ktorá má zásadný význam pre posúdenie nároku navrhovateľa, nie je preskúmateľné. Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku navrhovateľa ohľadne unesenia dôkazného bremena spojenú s tvrdením odporcu, že v priebehu mesiacov november 2007 až september 2008 navrhovateľ prácu nevykonával (keď navrhovateľ bol názoru, že práve odporcu zaťažovalo ohľadne tohto tvrdenia dôkazné bremeno a nie ako konštatoval súd prvého stupňa, že navrhovateľ ako zamestnanec bol v konaní povinný preukázať, že pre odporcu ako zamestnávateľa v predmetnom období vykonával prácu) odvolací súd uvádza, že každá strana v konaní preukazuje to, čo tvrdí a nepreukazuje to, čo sa nestalo (teda napr. to, čo tvrdí druhá strana) okrem prípadu, ak priamo právny predpis nedáva povinnosť mať k dispozícii určitú listinu, respektíve vykonať určitú činnosť (u zamestnávateľa napr. viesť dochádzku). Preto ak odporca ako zamestnávateľ tvrdí, že navrhovateľ ako zamestnanec, s ktorým dojednal pracovný pomer, pre neho prácu nevykonal, nemá ohľadom tohto tvrdenia dôkaznú povinnosť (preukazovať je možné len to, čo sa stalo, nie to, čo sa nestalo), ale nesie bremeno preukázania tvrdenia, že podľa ním vedenej evidencie odpracovanej doby zamestnanec v dobe, keď mal podľa svojho tvrdenia vykonať prácu, nepracoval, a má povinnosť označiť k tomuto tvrdeniu dôkazy; ak však ako v posudzovanom prípade nevedie (v rozpore s ust. § 99 Zák. práce) evidenciu pracovného času, má povinnosť označiť k tomuto tvrdeniu iné dôkazy. Ak odporca v tomto smere neunesie bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno tomuto tvrdeniu zodpovedajúce, potom musí rozhodnutie súdu vyznieť v neprospech odporcu (zamestnávateľa). Ak by ale odporca uniesol svoje bremeno tvrdenia aj dôkazné bremeno o tom, že navrhovateľ v rozhodnom období nepracoval, vyvstáva tým pre navrhovateľa - ak má mať v spore úspech - povinnosť tvrdenia, že naozaj vykonal pre zamestnávateľa prácu, a povinnosť označiť dôkazy potrebné k jeho preukázaniu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 1001/2013 zo dňa 10.6.2014, obdobne rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 3989/2011 zo dňa 20.12.2012). Z pohľadu uvedených nedostatkov odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol bez toho, aby sa zaoberal námietkou navrhovateľa spočívajúcej v posúdení platnosti resp. neplatnosti Zmeny pracovnej zmluvy zo dňa 31. 10.2007, zaťažil konanie takou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a vrátil mu vec na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p., v ktorom sa súd prvého stupňa až po vysporiadaní s otázkou posúdenia platnosti Zmeny pracovnej zmluvy zo dňa 31.10.2007 a po vyhodnotení preukázaných skutočností právne relevantným spôsobom bude zaoberať opodstatnenosťou návrhu navrhovateľa vo veci samej vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je viazaný (§ 226 O. s. p.). V rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O. s. p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.