Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/489/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711205095 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1711205095.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: C. J., bytom H., G. X, zast. advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Rajská 15/A, proti odporcovi: Zoznam, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Viedenská cesta 3-7, zast. JUDr. Petrom Bianchim, advokátom, so sídlom v Bratislave, Jakubovo nám. 13 a JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom, so sídlom Liptovská 2/A, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 31. mája 2013, č.k. 9C 117/2011-226, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých vyhovujúcich častiach týkajúcich sa uloženia povinnosti odporcovi uverejniť ospravedlnenie a povinnosti zaplatiť navrhovateľke titulom nemajetkovej ujmy sumu 40.000,- Eur ako aj v časti týkajúcej sa náhrady trov konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zverejniť na internetovom portály W..V..sk ospravedlnenie so zvýrazneným písmom s nasledovným nadpisom a v nasledovnom znení: Ospravedlnenie p. C. J.. „. B., R..K..S.. R. S.N. J.. C. J. za N. J. R. C. X. V. G. M. Y. Y. F. E. S. Y. Č. B. G. XX.X.XXXX C. XX.X.XXXX N. na A. J. W..V..sk. N. F. R. B., R..K..S.. X. B. G. S.A. M., G., Y. C. R. Ž. J.. C. J.. Súd prvého stupňa uvedeným rozsudkom taktiež uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 40.000,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku jej návrh čo do odstránenia článkov z portálu W..V..sk a iných portálov prevádzkovaných odporcom a upustenia od neoprávneného zásahu, ako aj čo do zaplatenia nemajetkovej ujmy nad priznanú výšku, zamietol. Zároveň odporcu zaviazal k povinnosti nahradiť jej vzniknuté trovy konania. Rozhodol tak právne vec posúdiac podľa ustanovení §11a §13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy SR, čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 10.3.2011 zverejnil odporca na portály, ktorého je prevádzkovateľom, s internetovou adresou W..V..sk článok s titulkom: V. H. J.: M. R. J., pričom v texte článku boli uverejnené nasledujúce tvrdenia: „. H. V. C. J. (XX),F. R. Y. K. XXXX K. C. Y. G. G., E. S. Š. B.. H. V. Y. H. P.Á.. E. Y. R. podľa X. A. U. G. Ž. X. J.. X. O. pre G.... E. Y. E. Y. H. H. X., F. E. S. H. H. V. S. G. K. H.. C. R. B., L. V. O. X.. C. X. E. C. S. B. R.X.. „. V. L. J.. H. R. Ž. C. V.,“. J. X.Á. G. A. B. B. S. G.. V., Ž. H. J. R. X. B. na Ž. V. X. J., X. J. C. Ď. Č. B. A. S.: “.X., E. V. J.. C. R. R. Š..“. „ Ďalej zistil, že v článku zverejnenom dňa XX.X.XXXX na totožnom portály bolo uvedené: „Y. H. J. B. V. Y. D.: Z. pre R. Ž., s tým, že okrem iného bolo v článku uvedené: H. H. H. C. J., H. X. E. J. F.: C. R. Y. J. J. G. A., Y. H. R. Ž. X. O. pre G.. C. P. V. R. J., V..sk J. G.F.. B. R. Y. C. R. V. N. R. H. H.. H. C. J. H. G. J. Ž.... E. H. R. Y. H. Ž. P. Y. J.“., R. V., Ž. X.R. K. Č. G. J., Č. R. na Y. G., Y. J. R. J., C. Č. S. Z. na Y., F. R. S. F. na S.. Ďalej súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku popísal zverejnené reakcie k článkom. Uviedol, že navrhovateľka listom zo dňa 22.3.2011 vyzvala odporcu na odstránenie predmetných článkov z internetového portálu a na upustenie od neoprávnených zásahov do jej osobnostných práv. Podrobne spísal obsah výpovede navrhovateľky a svedkov vypočutých v rámci preskúmavaného konania a uviedol že od výsluchu navrhnutého svedka X. upustil pre jeho nadbytočnosť a vzniknuté ťažkosti s doručením predvolania na pojednávanie so zreteľom na hospodárnosť konania. Navrhnuté dôkazy oboznámením sa s obsahom listín založených odporcom do súdneho spisu nevykonal opäť pre ich nadbytočnosť navyše s poukazom na to, že neboli označené do skončenia prvého pojednávania. Zamietol vykonanie dôkazu prehratím Y.F. D., Y. ktorom vystupuje bývalý priateľ navrhovateľky zdôrazniac, že v danej veci ide o zásah do súkromia, ktorého predmet tvorí rýdzo intímna sféra fyzickej osoby a takéto skutočnosti sú chránené bez ohľadu na to, či ide o skutočnosti nepravdivé, pravdu skresľujúce alebo dokonca pravdivé, navyše uviedol že súdna sieň nie je J. a predmetom konania je zásah do osobnostných práv navrhovateľky a nie jej bývalého priateľa a vykonanie takéhoto dôkazu sa preto javilo ako nadbytočné, odvádzajúce pozornosť súdu. Konštatoval, že po vykonanom dokazovaní a zhodnotení jeho výsledkov dospel k zisteniu, že návrh navrhovateľky je z väčšej časti dôvodný. Dôvodil, že autorkou oboch článkov bola C. F., prevádzkovateľom portálu W..V..sk je odporca, čím je daná občianskoprávna zodpovednosť odporcu za uvedený zásah. Keďže autorkou článku bola zamestnankyňa odporcu, je označený odporca pasívne legitimovaný vo veci. Ustálil, že odporca uverejnil na internetovom portály články, v ktorých zverejnil informácie zo súkromného a intímneho života navrhovateľky bez jej súhlasu, pričom už samotným ich zverejnením narušil jej intímnu sféru, čo možno označiť za neoprávnený zásah do jej práva na súkromie. Uviedol že navrhovateľka je vysokoškolsky vzdelaná, mladá žena, matka dvoch detí, pracujúca ako H. Y. V. H., rádia E. H. a náplňou jej práce je moderovanie relácií zábavného charakteru, relácie o varení a pod. Nie je verejne činná osoba a nie je osobou verejného záujmu, je iba mediálne známa určitému okruhu divákov. Jej súkromie nie je teda vecou verejnou a nie je povinná skladať účty verejnosti o spôsobe vedenia svojho rodinného života a informovať o tom, čím sa živil jej partner v minulosti. Nevzťahuje sa na ňu tzv. „vyššia miera kritiky“. Neexistovala teda podľa jeho názoru spoločenská potreba legitimizujúca zverejnenie informácií zo súkromného života navrhovateľky. Odporca vychádzal z neznámeho zdroja, ktorý uznal za dôveryhodný a uverejnil pravdu skresľujúce informácie, že redaktorka chodí s pornohercom hoci išlo o záležitosť z minulosti. Cieľom tejto difamácie bolo upútanie čitateľa, vyvolanie senzácie a škandalizovanie navrhovateľky, zvýšenie zisku. Poukázal na absolútnu nevhodnosť pripojeného videa, s poukazom na skutočnosť, že portál je bezplatný a prístupný širokej verejnosti, vrátane detí a mladistvých, s obrovskou dennou návštevnosťou, a tak spôsob koncepcie článku vrátane priloženej videoukážky vyhodnotil za hrubý zásah do osobnostných práv navrhovateľky a za konanie v rozpore s dobrými mravmi a novinárskou etikou. Odporca vytiahol niečo z minulosti, z čias, kedy konanie jej bývalého priateľa nemohla ovplyvniť a keď ho nepoznala a spojil túto informáciu s jej menom, čím jej meno zneužil. Ak by došlo k zverejneniu informácií o jej priateľovi, zrejme by táto čitateľa nezaujala, nakoľko by sa týkala neznámej osoby, konaním odporcu sa však z uvedeného stala lákavá bulvárna informácia. Z uvedeného dôvodu nemožno priznať konaniu odporcu legitimitu, pretože motívom tohto konania bolo poškodiť osobu navrhovateľky. Konštatoval, že nebolo sporné, že bývalý priateľ navrhovateľky v predmetnom videu účinkoval, avšak v čase zverejnenia článkov sa živil ako tréner a činnosť, ktorú zachytáva video, sa odohrala v minulosti. Napriek tomu bol v článkoch uvedený čas prítomný, ktorý navodil zdanie, že ide o stav aktuálny. Išlo preto o skresľujúcu informáciu. Uviedol, že zo svedeckej výpovede autorky článku vyplynulo, že si sama a svojvoľne vyhodnotila obsah videa, so záverom že sa tým priateľ navrhovateľky živil, a nevyvinula žiadnu snahu, aby si informácie, ktoré sa chystá zverejniť, náležite overila. Vlastný úsudok povýšila na informáciu. Označenie „Ž. v článku zo dňa XX.X.XXXX podľa súdu prvého stupňa vyznieva v celom kontexte posmešne a urážlivo. Dopad na česť a dôstojnosť navrhovateľky je zrejmý z reakcií čitateľov v diskusii na články, z ktorých je zrejmé jej zaraďovanie medzi osoby žijúce pochybným a amorálnym životom. Mal za to, že sloboda slova a prejavu nie je bezbrehá a absolútna a nemožno sa zbaviť zodpovednosti za jeho nekorektnú realizáciu. Poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej pri strete práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti je nutné skúmať, kto, o kom, čo, kde, kedy a ako bolo hovorené. V danom prípade dospel k záveru, že je nutné uprednostniť právo navrhovateľky na ochranu jej osobnosti, teda na ochranu jej dobrého mena, cti a dôstojnosti a súkromia, keď rodinný život navrhovateľky nie je vecou verejnou, o ktorej sa má viesť diskusia a internetový denník nemá byť sprostredkovateľom informácií z jej rodinného života. Realizácia práva na slobodu prejavu nemôže poškodzovať iných. Poukázal na nález III. ÚS 359/96, a to, že ak publikovaný názor vybočí z medzí všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti, stráca charakter korektného úsudku. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľky na nemajetkovú ujmu dôvodil, že výpoveďou navrhovateľky a svedkov bol preukázaný vznik ujmy v jej rodinnom, spoločenskom a pracovnom živote v príčinnej súvislosti s týmto zásahom, pretože navrhovateľka sa pod ťarchou zverejnenej informácie musela rozísť s partnerom, s ktorým plánovala spoločnú budúcnosť a zdieľala s ním spoločnú domácnosť, predstavila ho svojim deťom, s ktorým bola šťastná, keď ako harmonický označili ich vzťah i vypočutí svedkovia, dokonca i bývalý manžel navrhovateľky, ktorý jej po zverejnení informácií odobral deti a vrátil ich až po odsťahovaní sa p. X. z bytu navrhovateľky. Navrhovateľka bola celú situáciu nútená riešiť za pomoci odborníkov. Taktiež došlo k narušeniu harmónie v spoločenskom živote navrhovateľky, stratila kontakty s priateľkami, v pracovnej oblasti bola s ňou ukončená spolupráca. Mal za jednoznačné a zrejmé, že z objektívneho hľadiska každá osoba, kedy jej stroskotá rodinný život, priatelia pochybujú o jej morálnom kredite a v pracovnej oblasti dôjde k poklesu záujmu o jej profesionálne schopnosti, pociťuje ujmu na svojich osobnostných právach. Preto mal za opodstatnené i uverejnenie ospravedlnenia, i nárok na nemajetkovú ujmu, keďže ujmu v značnej miere by pociťovala i každá iná osoba a nejde teda len o subjektívny pocit navrhovateľky. Konštatoval, že primárna forma zadosťučinenia nie je postačujúca, stráca účelnosť a dôraznosť a nie je spôsobilá v celom rozsahu sanovať následky zásahu, pretože tento mal extrémne širokú pôsobnosť, predmetné články neboli zverejnené jednorazovo, ale boli dostupné niekoľko týždňov a odporca ich odstránil až na základe súdom vydaného predbežného opatrenia. Dosah tohto zásahu je teda samozrejme nedozierny a má dlhodobé trvanie. Pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy zvážil kritérium závažnosti nemajetkovej ujmy a kritérium okolností, za ktorých k zásahu došlo. Poukázal na nález VI. ÚS 412/04, podľa ktorého ťažiskom ústavného poriadku je a zostáva jedinec a jeho garantované práva a je potrebné usilovať o jeho účinnú ochranu. Uviedol, že navrhovateľka žiadala priznať sumu 70.000,- eur, keď podľa jeho názoru s prihliadnutím na všetky vyššie uvedené úvahy vyhodnotil za opodstatnenú nemajetkovú ujmu vo výške 40.000,- Eur a vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol. Prihliadol na formu zásahu, k jeho širokej publicite a dĺžke trvania, ako i na skutočnosť, že zásah vyvolal následky vo všetkých sférach osobného života navrhovateľky, pričom zverejnené informácie zasiahli i jej deti a vyvolali konflikty i s bývalým manželom. Poznamenal, že dopad citeľnej peňažnej sankcie môže stimulovať pôvodcu neoprávneného zásahu k obozretnejšiemu postupu. Súd prvého stupňa zamietol i časť návrhu, ktorou sa navrhovateľka domáhala odstránenia zverejnených článkov z portálu W..V..sk a tiež z ďalších portálov, ako i časť, ktorou sa domáhala odstránenia neoprávnených zásahov, keďže z portálu W..V..sk ako aj z iných ním prevádzkovaných portálov boli články a diskusia k nim už odstránené. Pokiaľ ide o odstránenie neoprávnených zásahov konštatoval, že tieto voči navrhovateľke nepokračujú a v čase vydania rozhodnutia nie je potrebné domáhať sa uloženia tejto povinnosti súdnym rozhodnutím. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 3 OSP vyhodnotiac neúspech navrhovateľky v súdnom konaní za neúspech v nepatrnej časti. Proti odporcovi jej priznal v plnej miere náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia a v zaplatenom súdnom poplatku za návrh na začatie konania. Proti tomuto rozsudku, v časti, ktorou bola uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie, v časti o povinnosti zaplatiť navrhovateľke nemajetkovú ujmu, ako aj v časti o náhrade trov konania podal riadne a včas odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu odporca. Uvedené rozhodnutie žiadal v napadnutých častiach zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, nakoľko podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces nevykonaním navrhnutých dôkazov a nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku. Poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa odmietol vykonanie dôkazov oboznámením listín - článkov, ktorými navrhovateľka oboznamovala verejnosť so svojím súkromím a s intímnymi skutočnosťami z neho a v odôvodnení rozhodnutia uvedený postup vysvetlil s poukazom na ust. § 118 a ods. 1, 2 OSP, hoci súd prvého stupňa nevykonal vo veci riadne poučenie o koncentrácii dokazovania. Navyše aj keby k poučeniu došlo, je podľa neho právom účastníka vyvracať tvrdenia protistrany vyjadrené v priebehu súdneho konania. Pokiaľ ide o odmietnutie vykonania dokazovania výsluchom svedka X. uviedol, že navrhnuté dokazovanie bolo nevyhnutné na zistenie pravdivosti tvrdení navrhovateľky o dĺžke vedenia spoločnej domácnosti s ním, o príčinách rozchodu a pod. Dôvodil, že redaktorka predmetného článku oprávnene neuviedla zdroj informácií, oprávnene v článkoch používala čas prítomný, keďže za herca sa považuje aj osoba, ktorá herectvo vykonávala v minulosti, keďže ide o životné povolanie. Namietal tvrdenie súdu prvého stupňa o motíve uverejnenia informácie za účelom zisku, vysvetlil, že p. X. bol v záujme novinárov práve z dôvodu spolužitia s navrhovateľkou. Poukázal na to, že výkon gayporna je obzvlášť zavrhnutiahodnou činnosťou bez ohľadu na to, či je vykonávané za odplatu alebo nie. Označenie priateľa navrhovateľky „.“ mal za legitímne z dôvodu všeobecne známej skutočnosti, že v pornofilmoch vystupujú statní muži. Za irelevantnú považoval internetovú diskusiu k článku, nakoľko išlo o internetovú diskusiu na stránke iných prevádzkovateľov. Namietal existenciu následkov zásahu v pracovnom živote navrhovateľky, ktorá v relácii o varení pôsobila v celom druhom cykle v marci a apríli 2011 a následne k zmene došlo z dôvodu zmeny sponzora relácie. Uviedol, že v článkoch sa nenachádza text zaraďujúci navrhovateľku medzi osoby amorálne a mal za to, že v článkoch nie sú spomenuté informácie zo súkromia navrhovateľky, ale len zo súkromia jej partnera. Poukázal na to, že navrhovateľka je osobou verejného záujmu, nakoľko vecou verejného záujmu sa rozumie aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu, s tým, že povinnosťou novinára je informovať o veciach verejného záujmu. Informácie, že navrhovateľka žije s priateľom, s ktorým je šťastná, nemôžu podľa neho znamenať možnosť vyvolania negatívnych následkov. Kritizované je len správanie sa jej priateľa v minulosti. Pozornosť upriamil na judikatúru ESĽP a ÚS SR, podľa ktorej pri hodnotiacich úsudkoch je sloboda prejavu širšia ako pri skutkových tvrdeniach. Taktiež poukázal na oprávnenie bulvárnej tlače používať expresívnejšie, provokujúce a zveličujúce vyjadrenia. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľky na priznanie nemajetkovej ujmy mal za to, že príčiny rozchodu navrhovateľky s partnerom sú len v rovine jej tvrdení, ktorá sa stotožnila s tým, že nemôže žiť s osobou takejto povahy. Negatívnosť správania sa jej priateľa vyhodnotil i bývalý manžel navrhovateľky, z ktorého dôvodu jej načas odňal spoločné deti. Rozchod s priateľom po zverejnení informácií teda odstránil obavy otca detí o ich mravný vývoj. Nepreukázalo sa, že zverejnenie informácií malo dopad na psychiku detí, taktiež nedošlo k preukázaniu zániku priateľských vzťahov navrhovateľky. Zdôvodnil, že podľa judikatúry NS SR ak môže niektorá z foriem morálneho zadosťučinenia vyvážiť neoprávnenosť zásahu, je nutné ju uprednostniť pred poskytnutím náhrady v peniazoch. Priznanie finančného zadosťučinenia musí spĺňať zákonné kritéria, a to, že morálne zadosťučinenie sa javí nepostačujúce a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. V predmetnom konaní podľa jeho názoru navrhovateľka žiadnu ujmu nepreukázala. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považoval za nedostatočné vzhľadom na to, že súd prvého stupňa nevykonal test proporcionality odpoveďou na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO je kritizované. Absencia testu spôsobuje podľa neho nepreskúmateľnosť rozhodnutia a uvedeným postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. V závere citoval judikatúru NS SR a ESĽP zaoberajúcu sa danou problematikou. K podanému odvolaniu odporcu sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila písomne navrhovateľka dňa 21.8.2013, ktorá rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach žiadala potvrdiť a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že odporcom predložené články nie sú spôsobilé vyvrátiť výsledky vykonaného dokazovania, keď o svojom súkromí informovala verejnosť len spočiatku svojej kariéry a informácie o svojich deťoch vždy autorizovala. Článok o operácii pŕs bol zverejnený bez jej súhlasu. Pokiaľ ide o odmietnutý výsluch svedka X., došlo k upusteniu od tohto dokazovania vzhľadom na ťažkosti s doručovaním predvolania jeho osobe, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že spolu žili a rozišli sa, bola potvrdená inými svedeckými výpoveďami. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa považovala za správne a mala za to, že odporca sa ich snaží spochybniť vytrhávaním argumentov súdu prvého stupňa z kontextu. Mala za to, že je čiastočne medializovaná a i populárna, avšak nemožno u nej hovoriť o posúvaní hraníc v prospech práva na slobodu prejavu ako v prípade verejných činiteľov. Navyše podľa judikatúry NS ČR prezentácia údajov o osobách vstupujúcich na verejnú scénu a ich kritika musí súvisieť s činnosťou, ktorú daná osoba vykonáva. Jej súkromný a intímny život nie je predmetom verejného záujmu, keď zverejnené informácie rozhodne treba považovať za informácie z jej súkromného a intímneho života. Vyjadrila názor, že vzhľadom na obsah oboch článkov a štýl zverejnenia informácie a skutočnosť, že k článku bolo pripojené video s detailným popisom, je zrejmé, že prioritný záujem odporcu nebola sociálna povinnosť informovať verejnosť o veciach verejného záujmu, ale jediným motívom bolo pritiahnuť čo najširšiu skupinu čitateľov a zvýšiť tým svoju čítanosť aj za cenu škandalizovania jej osoby. Práve zverejnenie videa s popisom presahuje hranice morálky. Mala za to, že v článkoch nešlo o hodnotiace úsudky, ale o nepravdivé, či pravdu skresľujúce skutkové tvrdenia zverejnené na stránke spravodajstva. Ujmu vo všetkých sférach jej života považovala za preukázanú svedeckými výpoveďami, najmä výpoveďou jej bývalého manžela, pričom v danom prípade ani nie je možné zjednať následnú nápravu. Rovnako bola poškodená jej dobrá povesť, ktorá je pre ňu vzhľadom na jej charakter verejne známej osoby dôležitá. Relácie ňou moderované sú väčšinou orientované na ženské a detské publikum. Poukázala na judikatúru ESĽP, podľa ktorej za morálnu škodu možno označiť aj pocit existenčnej neistoty, stresu, depresie, nemohúcnosti, nespravodlivosti, akejkoľvek bolesti, zlosti, problémov a obťažovania. Poukázala tiež na objektívny princíp zodpovednosti odporcu. Výška zadosťučinenia podľa nej sleduje nielen nápravný a vyrovnávací účel, ale tiež cieľ individuálne odradzujúci a nepriamo i všeobecne predchádzajúci podobným zásahom. Pozornosť upriamil na vyjadrenie šéfredaktora bulvárneho týždenníka R. a bulvárneho portálu U..M. o tom, že priznané finančné odškodnenia podobnej výšky nemôžu byť pre bulvár devastujúce a ekonomicky likvidačné. Napadnutý rozsudok považovala za riadne odôvodnený. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je možné potvrdiť ani zmeniť. Prostriedkami súdnej ochrany osobnosti človeka sú návrh na upustenie od neoprávneného zásahu, návrh na odstránenie následkov a návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (§13 ods. 1 Obč. zák.). Podmienkou poskytnutia súdnej ochrany osobnosti je neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, ktorý musí byť spôsobilý privodiť ujmu osobnosti človeka. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Občianskoprávna ochrana osobnosti je teda založená na objektívnej zodpovednosti. Znamená to, že na vznik zodpovednosti nie je potrebné zavinenie toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva spôsobil. Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena v zmysle čl. 19 Ústavy SR. Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené článkom 26 ods. 1 Ústavy. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom a šíriť informácie bez ohľadu na hranice štátu (čl. 26 ods. 2 prvá veta Ústavy SR). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). Citované články Ústavy SR vyjadrujú základné ústavné hodnoty právneho poriadku SR ako demokratického právneho štátu. Pre demokraciu je nutnosťou šírenie informácií, myšlienok, názorov, či už pochvalných alebo kritických. Sloboda prejavu však nie je bezbrehá, ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných, najmä právami uvedenými v čl. 19 Ústavy SR. Kolízia oboch práv sa realizuje práve pri aplikácii § 11 Obč. zákonníka v súvislosti s uplatňovaním občianskoprávnej ochrany osobnosti. Právo na šírenie informácií stojí vs. právu na ochranu osobnosti. Pri strete týchto základných politických práv, ktoré stoja na rovnakej úrovni, treba s prihliadnutím na okolnosti každého z nich starostlivo zvážiť, či jednému právu nebola nedôvodne daná prednosť pred druhým. Z tohto dôvodu treba na základe konkrétnych okolností daného prípadu posúdiť, či predmetný výrok je primeraný konkrétnej situácii a či neobsahuje takú intenzitu, že zasahuje do práva na ochranu osobnosti. V konkrétnom prípade teda je vždy potrebné skúmať mieru intenzity porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. K porušeniu práva na česť a dôstojnosť môže dôjsť slovom, písmom, obrazom a kýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť, treba pri primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade posúdiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie vyvrátiteľné dôkazom pravdy, alebo o hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenia sa opierajú o fakty, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, teda je overiteľná. Na rozdiel od tohto hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, t.j. či primárnym cieľom kritiky je hanobenie, či zneuctenie danej osoby. Rozdiel medzi oprávnenou a neoprávnenou kritikou je teda v pravdivosti, vernosti a objektívnosti cieľa, ktorý sa týmto prejavom sleduje. Oprávnená kritika vychádza z pravdivých skutočností a z pravdivého hodnotenia skutkového stavu. Za neprimeranú kritiku sa považuje tá, ktorá je v značnom nepomere s cieľom kritiky a vyplýva z nej úmysel kritizovanú osobu difamovať, resp. ak je obsah kritiky neprimeraný posudzovanému konaniu kritizovaného a opäť vyplýva z nej úmysel znevážiť a uraziť kritizovaného (tzv. intenzívny exces). O vecnú kritiku , t.j. oprávnenú, nejde, ak vychádza z nepravdivých podkladov a ak sa z nich vyvodzujú vlastné hodnotiace úsudky znevažujúceho charakteru. Je potrebné posudzovať intenzitu, ohlas, rozsah a dĺžku trvania zásahu. Je potrebné tiež posúdiť, či skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok boli uverejnené v článku spravodajskom alebo na strane názorovej a či čitateľ mal možnosť rozpoznať, či ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok. V zmysle judikatúry je potrebná vyššia miera tolerancie len u verejných činiteľov. Podľa Nálezu ÚS SR IV. ÚS 107/2010 sa novinárom umožňuje používať určitú mieru preháňania a provokácie, avšak zároveň so zreteľom na čl. 10 Európskeho dohovoru im nie je zabezpečená neobmedzená sloboda prejavu , pretože ods. 2 tohto článku odkazuje aj na zodpovednosť a povinnosti vzťahujúce sa na tlač. V zmysle ustálenej judikatúry novinár je povinný podávať pravdivé, overené a odborne fundované informácie. Fakty musí podávať čo najobjektívnejšie, bez skresľovania a zamlčovania súvislostí, a nie špekulatívne. Má dokonca právo odmietnuť uverejniť informáciu, o ktorej vie, že je nepravdivá, skreslená či neúplná. Kritika spoločenských javov je potrebná a v zásade ju nemožno považovať za zásah do práv chránených v ust. § 11 a nasl. Obč. zák., avšak za pravdivé opísanie skutkových okolností nemožno považovať také, keď autor článku síce uvedie pravdivé skutočnosti, ale niektoré skutočnosti vynechá alebo nerozvedie do takej miery, aby si čitatelia mohli vytvoriť vlastný názor na vec, keď tento spôsob neumožňuje vytvoriť si aj vlastný hodnotiaci úsudok, resp. má za následok skreslenie jeho hodnotiaceho úsudku. V preskúmavanej veci predmetom posudzovania boli výroky uverejnené v článku s názvom „. H. J.: M. R. J., zverejnenom odporcom na internetovom portály W..V..sk dňa XX.X.XXXX, v ktorom bolo uvedené: „. H. V. C. J. (XX), F. R. Y. K. XXXX K. C. Y.Y. G. G., E. S. Š. B.. H. V. Y. H. P.. E. Y. R. podľa X. A. U. G. Ž. X. J.. X. O. pre G.M. E. Y. E. Y. H. H. X., F. E. S. H. H. V. S. G. K. H.. C. R. B., L. V. O. X.. C. X. E. C. S. B.Ž. R.. E. V. L. J..“. Rovnako predmetom posudzovania bol článok zverejnený na totožnom portály odporcom dňa XX.X.XXXX, kde bolo uvedené: Y. H. J. B. V. Y. D.: Z. pre R. Ž.......H. H. H. C. J. H. X. E. J. F.. C. R. Y. J. J. G. A., Y. H. R. Ž. X.H. O. pre G.. C. P. V. R. J., V..sk J. G.. B. R. Y., C. R. V. N. R. H. H.. H. C. J. H. G. J. Ž.K.. E. H. R. Y. H. Ž. P. Y. J..“. Odvolací súd má za to, že v prvom článku ide o uverejnenie skutkových tvrdení, ktorých pravdivosť v konaní preukázaná nebola, pretože na základe vykonaného dokazovania došlo k zisteniu, že partner navrhovateľky sa neživil uvedeným spôsobom pravidelne, nedošlo k preukázaniu skutočnosti, že by nakrútil väčšie množstvo filmov daného charakteru, a už vôbec nie donedávna, ale v dávnejšej minulosti. Uvedené nepravdivé skutkové tvrdenia majú teda pre navrhovateľku difamujúci charakter s objektívnou spôsobilosťou privodiť jej zásah do jej osobnostných práv. V druhom relevantnom článku uvedené výroky sú hodnotiacimi úsudkami autora článku, ktoré možno vyhodnotiť ako kritiku neoprávnenú vzhľadom na neprimeranosť expresívnosti vyjadrení v článku oproti spoločenskej potrebe zásahu do osobnostných práv navrhovateľky. Odvolací súd sa stotožnil so všetkými právnymi argumentmi súdu prvého stupňa, ktorými posudzoval proporcionalitu medzi právom na šírenie informácií a právom navrhovateľky na ochranu svojho súkromia a zhodne s názorom súdu prvého stupňa ustálil, že cieľom uverejnenia nepravdivého skutkového tvrdenia na adresu navrhovateľky v článku uverejnenom dňa 10.3.2011 a neoprávnenej kritiky v článku uverejnenom odporcom dňa 14.3.2011 nebolo nutnosť informovať verejnosť o aktuálnych otázkach spoločenského diania, ale výslovne len z dôvodu získania informácie z jej súkromia, ktoré je chránené, difamovať ju a znevážiť pred verejnosťou s cieľom získať na počte priaznivcov daného internetového portálu a zo súkromia navrhovateľky tak profitovať. Rozsudok súdu prvého stupňa je presvedčivý, pôsobí veľmi výchovne, vyjadrenia v ňom sú koherentné. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je prijateľné pre laickú i odbornú právnickú verejnosť a rozhodnutie je racionálne, logické a spravodlivé, a to pokiaľ ide o všetky priznané nároky v prospech navrhovateľky. Ako opodstatnená sa odvolaciemu súdu javí i výška priznaného nemajetkového zadosťučinenia vzhľadom na preukázané zásahy najmä do rodinného života navrhovateľky a v podrobnostiach sa odvolací súd opätovne stotožňuje s vyslovenými právnymi argumentmi súdu prvého stupňa. Právo na súkromie totiž spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. V danom prípade došlo k preukázaniu skutočnosti, že dôsledkom daného neoprávneného zásahu odporcu do práva na súkromie navrhovateľky došlo k zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, ale najmä k vážnym dôsledkom v rámci rodinného života. Podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanom konaní bol preukázaný úmysel odporcu navrhovateľku difamovať, čo vzhľadom na objektívnu zodpovednosť odporcu preukázať ani nebolo potrebné, ale preukázanie tohto úmyslu podčiarkuje správnosť argumentácie použitú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Postačujúce totiž je zistenie, že zásah rozhodne bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu, keďže platný Občiansky zákonník pôsobí prevenčne. Z ustálenej súdnej judikatúry taktiež vyplýva, že ak k takému zásahu dôjde masovokomunikačnými prostriedkami, ako v danom prípade, má sa za to, že takýto zásah má širokú publicitu a teda zakladá nárok na ochranu osobnosti, keď navrhovateľka nie je verejným činiteľom s nutnosťou vyššej miery tolerancie k médiám, ale je eventuálne len osobou mediálne známou. K textu požadovaného ospravedlnenia odvolací súd uvádza, že tento nie je expanzívny, ale ide o primeraný text čo do jeho rozsahu i obsahu, adekvátne slúžiaci na dosiahnutie účelu zákona. K nároku na nemajetkovú ujmu je potrebné dať do pozornosti, že osobe , ktorej bola spôsobená ujma, nevzniká procesná zodpovednosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti, pretože podľa judikatúry NS SR dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy uvedené v § 13 ods. 2 Obč. zák. sú uvedené len demonštratívne a jedinou podmienkou priznania tejto náhrady v peniazoch je, že nemateriálne zadosťučinenie sa nezdá postačujúce (3Cdo 137/2008). Odvolací súd však zaoberajúc sa hodnotením vykonateľnosti napadnutého rozsudku dospel k záveru, že výrok v časti týkajúcej sa povinnosti odporcu zverejniť na internetovom portály W..V..sk ospravedlnenie so zvýrazneným písmom v znení: Ospravedlnenie p. C. J.. „. B., R..K..S.. R. S. J.. C. J. za N. J. R. C. X. V. G. M. Y. Y. F. E. S. Y. Č. B. G. XX.X.XXXX C. XX.X.XXXX N. na A. J. W..V..sk. N. F. R. B., R..K..S.. X. B. G. S. M., G., Y.X. C. R. Ž. J.. C. J., je nevykonateľný vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou uvedeného súdneho výroku nie je lehota na plnenie a doba, po ktorú je potrebné priznané ospravedlnenie na uvedenom portály udržiavať. K formulácii výroku rozsudku je preto potrebné pripomenúť, že na rozdiel od povinnosti zdržať sa zásahov, ktorá povinnosť nastáva ihneď po právoplatnosti rozsudku, ak ide o konkrétnu činnosť, ktorá sa ukladá odporcovi, musí byť stanovená lehota na plnenie a v danom prípade i lehota, po ktorú má byť ospravedlnenie na príslušnom portály zverejnené, keďže sa nejedná o printové periodikum. Uvedený nedostatok tohto výroku nemôže byť korigovaný súdom odvolacím, keďže vytknutý nedostatok absentoval i v petite návrhu navrhovateľky, ktorého rámec odvolací súd prekročiť nemôže, a tak uvedené skutočnosti budú predmetom ďalšieho konania pred súdom prvostupňovým. Navyše ide o otázky materiálneho charakteru s nutnosťou zachovania oprávnenia protistrany vyjadriť sa k nim a prípadne i navrhnúť dokazovanie k týmto pre vykonateľnosť daného súdneho rozhodnutia podstatným otázkam. Vzhľadom na odvolaciu námietku odporcu sa odvolací súd zaoberal posudzovaním správnosti postupu súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho. Inou vadou v zmysle § 205 ods. 2 písm. b/ OSP je procesná vada, ktorá na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád v ust. § 221 ods. 1 písm. a/ až g/ OSP nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdnom konaní. Iná vada je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada, aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná (§ 212 ods. 3 OSP). Z obsahu preskúmavaného spisu je zrejmé, že v postupe súdu prvého stupňa absentovalo jeho poučenie pre účastníkov konania podľa § 118a ods. 1 OSP o tom, že vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania, to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu (§ 101 ods. 2 OSP). Je preto inou vadou procesnoprávneho charakteru, že v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa nevykonanie odporcom navrhnutého dokazovania vysvetľuje práve s odkazom na citované ustanovenie v spojení s ust. § 118a ods. 2 OSP, podľa ktorého na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliada. Keďže však vykonať navrhnuté dokazovanie oboznámením sa s obsahom listín založených odporcom do súdneho spisu dňa 2.10.2012 by bolo vykonaním nadbytočného dokazovania, pretože rozsah iného vykonaného dokazovania bol dostačujúci pre účely rozhodnutia vo veci, uvedený vadný procesnoprávny postup prvostupňového súdu nie je vadou majúcou za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia a odvolací argument odporcu v tomto smere odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnený. Dôvod pre odmietnutie vykonania dôkazu prehratím videoukážky v súdnej sieni je tiež v odôvodnení rozsudku prvého stupňa primerane vysvetlený a odôvodnenie odmietnutia tohto dôkazu je postačujúce a deklaruje správnosť postupu súdu prvého stupňa v tomto smere. Pokiaľ ide o výsluch svedka X. súdu prvého stupňa primerane odôvodnil upustenie od jeho výsluchu vzhľadom na nutnosť dodržania zásady hospodárnosti konania a uvedený postup súdu prvého stupňa nemožno hodnotiť ako porušenie procesných práv odporcu. V zmysle § 120 ods. 1 OSP totiž sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak oprávnenie rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov budú vykonané, prináleží súdu. Pokiaľ ide o odvolacie námietky odporcu týkajúce sa údajnej nepreskúmateľnosti preskúmavaného rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu nevyplýva žiadna úvaha o prípadnej nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa. Súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú podľa neho pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Rovnako je postačujúce uviesť, ktoré právne normy na vec aplikoval a prečo, a nie je na závadu, ak sa neuvedie, ktorá judikatúra nebola pri rozhodovaní zohľadnená. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). V danom prípade súd prvého stupňa primerane uviedol rozhodujúci skutkový stav, primerane opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán a výsledky dokazovania. Odvolací súd má za to, že v danom prípade skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 Ústavy SR. Odvolací súd dáva do pozornosti, že v zmysle ustálenej judikatúry ÚS SR do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 9797), resp. toho, aby sa riadil výkladom všeobecne záväzných predpisov predkladaných účastníkom (II. ÚS 3/97). Na základe vyššie uvedeného s prihliadnutím na obsah spisového materiálu odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP, keďže súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil v časti týkajúcej sa lehoty na uverejnenie ospravedlnenia a lehoty pôsobenia tohto uverejnenia, a to tým, že v uvedenom smere nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal dokazovanie za účelom zistenia rozhodných skutočností pre posúdenie týchto okolností veci. Rovnako bolo potom potrebné zrušiť rozsudok i v napadnutej časti o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke nemajetkovú ujmu vo výške 40.000,- Eur, nakoľko takýto nárok je v zmysle príslušných vyššie uvádzaných právnych argumentov až nárokom druhotným prichádzajúcim do úvahy až za situácie, keď nemateriálne zadosťučinenia nie sú postačujúce, a preto nemôže dôjsť k správoplatneniu rozhodnutia o povinnosti viažucej sa k úhrade tejto nemajetkovej ujmy bez rozhodnutia o povinnostiach nemateriálneho charakteru. Podľa § 221 ods. 2 OSP vec vrátil v uvedenom rozsahu súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v rámci ktorého bude tento viazaný vyššie uvedeným názorom súdu odvolacieho (§ 226 OSP). Úlohou súdu prvého stupňa bude zaoberať sa vykonateľnosťou petitu návrhu na začatie konania vzhľadom na absenciu vyššie uvedených lehôt. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP). V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa, že vo veci nebol doposiaľ vyrubený súdny poplatok za odvolanie proti preskúmavanému rozsudku zo dňa 31.5.2013 podané odporcom. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.