Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/414/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205228121 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1205228121.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu: SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, odštepný závod Bratislava, Karloveská 2, 842 17 Bratislava, IČO: 36 022 047, proti žalovanému: Hydromeliorácie, štátny podnik, Vrakunská 29, 825 63 Bratislava, IČO: 35 860 839, právne zastúpený Mgr. Rastislavom Domčekom, advokátom, Černyševského 26, Bratislava, o zaplatenie 315.753,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19. 04. 2012 č. k. 25Cb/61/2008-361, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 25Cb/61/2008-361 zo dňa 19. 04. 2012 v zamietajúcej časti p o t v r d z u j e . Rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov prvostupňového konania m e n í tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov prvostupňového konania vo výške 37.384,84 Eur k rukám právneho zástupcu žalovaného, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Krajský súd v Bratislave žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol súd prvého stupňa žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 315.753,83 Eur s príslušenstvom titulom poplatku za odber podzemnej vody. Súčasne súd prvého stupňa priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 36.010,31 Eur a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť ich do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu žalovaného. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca ako správca vodohospodársky významných a drobných tokov v súlade so z. č. 184/2002 Z. z. o vodách, vyúčtoval žalovanému faktúrou č. 2004600089 splatnou dňa 24. 09. 2004 vystavenou na sumu 9.512.400,- Sk, t. j. 315.753,83 Eur poplatky za odber podzemnej vody v období júl až október 2003 v objeme 4 756 000 m3, ktorý zistil z hlásenia žalovaného o odberoch podzemnej vody v roku 2003 vyhotoveného dňa 12. 02. 2004. Podľa § 3 a § 5 nariadenia vlády č. 35/1979 Zb. podliehali tieto odbery spoplatneniu vo výške 2,- Sk za m3 odobratej vody a žalovaný bol povinný tieto poplatky zaplatiť žalobcovi ako správcovi vodného toku. Žalobca si potom, čo žalovaný vrátil faktúru č. 2004600089 ako neopodstatnenú, uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie poplatkov za odber podzemnej vody súdnou cestou. Žalovaný so žalobným návrhom nesúhlasil s tým, že nie je subjektom povinným na uhradenie poplatku za odber podzemnej vody. Za vecne legitimovaných na zaplatenie poplatkov považoval žalovaný podnikateľov v poľnohospodárstve, ktorí podzemnú vodu odobrali pre svoje účely. Žalovaný namietal, že je len správcom hydromelioračných zariadení a podzemnú vodu neužíval, pričom § 74 ods. 4 zákona o vodách stanovoval povinnosť platiť poplatok za odber podzemnej vody tomu subjektu, ktorý ich užíval, teda podnikateľom v poľnohospodárstve. Žalobca poukázal na § 17 zákona o vodách, podľa ktorého sa pre účely spoplatnenia rozumie odber podzemných vôd, pričom ich následné použitie má význam len z hľadiska prípadného oslobodenia odberu od spoplatnenia. Povolenie na osobitné užívanie vôd bolo v zmysle § 17 ods. 2 zákona o vodách vydané orgánom štátnej vodnej správy žalovanému a nie konečným spotrebiteľom odobratej vody, t. j. podnikateľom v oblasti poľnohospodárskej výroby. Súd prvého stupňa poukazom na § 1 ods. 1, 2, § 74 ods. 1, 4, § 75 ods. 2, § 78 ods. 1 písm. c) a § 79 zákona č. 184/2002 Z. z. o vodách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „vodný zákon“) konštatoval, že žalobca odvodzuje svoj nárok na zaplatenie žalovaného poplatku za odber podzemnej vody za obdobie júl až december 2003 z ustanovení vodného zákona vo väzbe na nariadenie vlády č. 35/1979 Zb. Nariadenie vlády však bolo v rozhodnom čase neúčinné a z tohto dôvodu neaplikovateľné, keďže bolo vydané na základe § 45 ods. 1 z. č. 138/1973 Zb., podľa ktorého mohla vláda ustanoviť povinnosť platiť odplaty za odber podzemnej vody. Zákon č. 138/1993 Zb. bol zrušený a nahradený zákonom č. 184/2002 Z. z. s účinnosťou od 01. 06. 2002, pričom platnosť a účinnosť nariadenia vl. č. 35/1979 Zb. prechodné ustanovenia vodného zákona neriešili. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že od 01. 06. 2002, teda aj v rozhodnom období, za ktoré si uplatňoval nárok žalobca, neexistoval účinný právny predpis, ktorým by bola stanovená výška poplatkov za odber podzemných vôd, a to až do okamihu nadobudnutia účinnosti nariadenia vlády SR č. 755/2004 Z. z. dňa 01. 01. 2005. Prvostupňový súd posudzoval vzťah účastníkov konania aj z hľadiska, či tento nenapĺňa niektorú zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia a bolo by možné žalobou uplatnený nárok priznať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Dospel však k záveru, že žalobca nemôže byť v konaní nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, pretože poplatok za odber podzemných vôd (§ 74 ods. 4 vodného zákona) s poukazom na § 75 ods. 2 vodného zákona je príjmom štátneho rozpočtu, na rozdiel od platieb za užívanie vôd podľa § 74 ods. 3 vodného zákona, ktoré sú v zmysle § 75 ods. 1 vodného zákona príjmom správcu vodného toku. Zároveň súd konštatoval, že žalovaný nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, pretože § 74 ods. 1 vodného zákona stanovuje povinnosť uhrádzať platby a poplatky tým, ktorí užívajú povrchové a podzemné vody, pričom u žalovaného nešlo o takýto prípad. Z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie účastníkov v konaní zamietol prvostupňový súd žalobu žalobcu. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal podľa § 142 ods. 1 O.s.p. náhradu trov potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti odporcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Prvostupňový súd zaviazal žalobcu podľa § 149 O.s.p. zaplatiť priznanú náhradu trov konania právnemu zástupcovi žalovaného. Na základe žiadosti žalovaného o opravu zrejmých chýb v písaní v odôvodnení rozsudku, rozhodol súd prvého stupňa uznesením č. k. 25Cb/61/2008-398 zo dňa 12. 07. 2012 právoplatným dňa 12. 08. 2012 o oprave odôvodnenia rozsudku, podľa ktorého priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 36.010,31 Eur pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 18.945,23 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 17.065,08 Eur za 11 úkonov právnej služby pozostávajúcich z prevzatia a prípravy zastúpenia, písomných vyjadrení žalovaného zo dňa 06. 04. 2009, 08. 10. 2009, 10. 05. 2010 a 02. 07. 2010, účasti na pojednávaní dňa 09. 04. 2009, 11. 05. 2010, 04. 03. 2010, 14. 04. 2011, 19. 01. 2012 a 19. 04. 2012, pričom tarifná odmena za každý uvedený úkon právnej pomoci predstavovala 1.057,33 Eur. Priznaná náhrada trov právneho zastúpenia pozostávala ďalej z úkonov spočívajúcich v ďalšej porade s klientom dňa 06. 05. 2010 a 28. 10. 2011 s odmenou za jednotlivý úkon právnej pomoci vo výške 704,89 Eur a účasti na pojednávaniach bez prejednania veci dňa 06. 07. 2010, 28. 10. 2010, 25. 01. 2011 a 27. 10. 2011 s odmenou vo výške 264,33 Eur za každý jednotlivý úkon právnej služby. Nakoniec priznal súd prvého stupňa žalovanému režijné paušály k jednotlivým úkonom právnej služby, a to 4 x režijný paušál 6,95 Eur, 7 krát režijný paušál 7,21 Eur, 4 krát režijný paušál 7,41 Eur a 2 krát režijný paušál 7,63 Eur. Trovy právneho zastúpenia s 20 % DPH predstavovali spolu 17.065,08 Eur. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p. odvolanie žalobca a to osobne, ako aj prostredníctvom právneho zástupcu a žiadal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu vyhovieť. Súčasne si žalobca uplatnil nárok na náhradu trov konania. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ktorý dospel k právnemu záveru, že vyúčtovanie poplatku za odber podzemnej vody nezodpovedalo platnej a účinnej legislatíve. V čase rozhodovania súdu prvého stupňa bolo platné a účinné nariadenie vlády č. 755/2004 Z. z., podľa ktorého bolo možné rozhodnúť o výške poplatkovej povinnosti žalovaného. Tvrdenia žalovaného, že konečnými odberateľmi podzemnej vody boli iné podnikateľské subjekty, t. j. agropodnikatelia preukazujú podľa žalobcu, že išlo o odber podzemnej vody na osobitné účely a tomu zodpovedal aj žalobcom vyúčtovaný poplatok. Žalobca vo svojom odvolaní trval na tom, že poplatok za odber podzemnej vody vychádzal z platných a účinných právnych predpisov, pretože nariadenie vlády č. 35/1979 Zb. bolo výslovne zrušené až nariadením vlády č. 755/2004 Z. z. a žalovaný bol teda povinný v súlade so zákonom o vodách zaplatiť žalobcovi poplatok za odber podzemnej vody. Za nesprávne právne posúdenie považoval žalobca aj záver súdu, podľa ktorého nie je možné priznať žalobou uplatnený nárok titulom bezdôvodného obohatenia. Ustanovenie § 74 vodného zákona je podľa žalobcu potrebné vykladať v spojení s § 17 vodného zákona tak, že odber podzemnej vody na závlahy sa považuje za tzv. osobitné užívanie vody, ktoré bolo možné realizovať len na základe vodoprávneho povolenia na osobitné užívanie vôd. Predmetné vodoprávne povolenia boli vydané pre právneho predchodcu žalovaného, konečný agropodnikatelia však nimi nedisponovali. Koneční agropodnikatelia v zmysle výkladu žalobcu nespĺňali definičný pojem užívania vôd podľa vodného zákona. Žalobca uvádzal, že žalovaný užíval podzemnú vodu v zmysle zákonnej definície osobitného užívania vôd podľa vodného zákona, pretože túto odoberal na závlahy prostredníctvom hydromeliorizačných zariadení v jeho vlastníctve a súčasne disponoval vodoprávnymi povoleniami na osobitné užívanie vôd. Podľa názoru žalobcu súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, keď konštatoval jej nedostatok. Žalobca namietal aj právne posúdenie súdu prvého stupňa o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie v konaní. Podľa názoru žalobcu mu patrí zákonné splnomocnenie vyberať platby a poplatky za užívanie vôd v zmysle vodného zákona, a teda je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia a aktívnej vecnej legitimácie v konaní. Žalobca vytýkal súdu prvého stupňa nedostatočné vysporiadanie sa s predloženými dôkazmi a arbitrárnosť rozsudku. V rozsudku podľa žalobcu absentuje hodnotenie svedeckých výpovedí a vodoprávnych povolení ako listinných dôkazov. Nakoniec žalobca napadol výrok súdu prvého stupňa o trovách konania, keď mal za to, že priznaná náhrada za úkony právnej služby spočívajúce v porade právneho zástupcu s klientom dňa 06. 05. 2010 a 28. 10. 2011 a písomných vyjadrení zo dňa 06. 04. 2009, 08. 10. 2009, 10. 05. 2010 a 02. 07. 2010 neboli poskytnuté účelne a pre výsledok konania postrádali rozhodujúci význam. Žalobca poukázal na súdom nesprávne priznanú daň z pridanej hodnoty. Proti výroku rozsudku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný. Oproti žalovaným vyčíslenej náhrade trov právneho zastúpenia spolu vo výške 37.384,84 Eur priznal súd žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia len vo výške 36.010,31 Eur. Súd prvého stupňa nepriznal žalovanému odmenu vo vyčíslenej výške 1.057,33 Eur za úkon právnej služby spočívajúci v rokovaní s klientom dňa 06. 05. 2010, ale len vo výške ? tarifnej odmeny, t. j. vo výške 704,89 Eur. Za úkon účasti na pojednávaní dňa 06. 07. 2010 súd prvého stupňa priznal žalovanému len náhradu vo výške 1 tarifnej odmeny. Žalovaný poukázal na § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení platnom do 01. 06. 2010, podľa ktorého patrila za úkon ďalšej porady alebo rokovania s klientom za každú skončenú hodinu žalovanému odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny. V zmysle prechodných ustanovení k novele vyhlášky č. 655/2004 Z. z. účinnej od 01. 06. 2010 patrila advokátovi odmena podľa predpisov platných pred novelou vyhlášky. Keďže sa rokovanie medzi žalovaným a jeho právnym zástupcom uskutočnilo dňa 06. 05. 2010, žiadal žalovaný priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia za úkon právnej služby v plnej výške sadzby tarifnej odmeny, ako to stanovuje vyhláška účinná do 01. 06. 2010. Ďalej žalovaný namietal výšku tarifnej odmeny priznanej súdom prvého stupňa za úkon účasti na pojednávaní dňa 06. 07. 2010, ktorá predstavovala 1 vyčíslenej tarifnej odmeny. Žalovaný mal za to, že pojednávanie dňa 06. 07. 2010 nebolo odročené bez prejednania veci, preto mu patrí tarifná odmena za úkon účasti na pojednávaní v plnej výške. V tomto smere poukazuje žalovaný na priebeh pojednávania zachytený v zápisnici z pojednávania, z ktorej vyplýva, že súd prvého stupňa pojednávanie otvoril, oboznámil účastníkov s jeho doterajším priebehom, účastníci sa k nemu vyjadrili, navrhli vykonanie dokazovania výsluchom svedka. Podporne žalovaný uvádza, že trvanie samotného pojednávania od 09.00 hod. do 09.45 hod. svedčí o tom, že vec bola riadne prejednávaná a súd vo veci konal. Na základe uvedeného žiadal žalovaný, aby mu odvolací súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 18.439,61 Eur a teda napadnutý výrok súdu prvého stupňa o trovách konania zmenil tak, že zaviaže žalobcu zaplatiť žalovanému do troch dní od právoplatnosti rozsudku náhradu trov konania vo výške 37.384,84 Eur na účet právneho zástupcu žalovaného. K obsahu odvolania žalobcu sa žalovaný nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania vrátane konania, ktorému predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti je vecne správny a v časti trov prvostupňového konania je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť (§ 220 O.s.p.). Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho odkazuje. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku v jeho zamietajúcej časti a k odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva: Odvolací súd z obsahu spisového materiálu zistil, že žalobca ako správca vodného toku, si uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie poplatku za odber podzemných vôd za obdobie júl až október 2003 v objeme 4 756 000 m3 zistenom z hlásenia o odberoch podzemnej vody v roku 2003 vyhotoveného žalovaným dňa 12. 02. 2004. Žalobca tvrdil, že žalovaný v rozhodnom období odoberal podzemnú vodu a túto následne dodával poľnohospodárskym organizáciám ako závlahovú vodu. Žalobca si svoj nárok na zaplatenie poplatku za odber podzemnej vody uplatnil podľa § 74 ods. 4, 5 z. č. 184/2002 Z. z. o vodách v spojení s § 3 a § 5 nariadenia vlády č. 35/1979 Zb., ktorý stanovoval výšku poplatku za mernú jednotku odobratej vody. Právnu úpravu podzemných vôd a nakladania s nimi obsahoval do 01. 06. 2002 z. č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon), ktorý bol s účinnosťou od 01. 06. 2002 zrušený zákonom č. 184/2002 Z. z. Zákon č. 138/1973 Zb. obsahoval vo svojom § 45 ods. 1 splnomocňovacie ustanovenie, ktoré bolo podkladom pre vydanie nariadenia vlády č. 35/1979 Zb. upravujúceho vo svojom § 3 v spojení s § 5 povinnosť odoberajúcich organizácií uhrádzať správcovi tokov odplaty vo výške 2,- Sk/1m3 za odobratie podzemnej vody. Zrušením z. č. 138/1973 Zb. s účinnosťou od 01. 06. 2002 prišlo aj k zrušeniu splnomocňovacieho ustanovenia § 45 ods. 1 citovaného zákona, ktoré bolo podkladom pre vydanie nariadenia vlády č. 35/1979 Zb., neprišlo však k výslovnému zrušeniu nariadenia vlády vydaného na vykonanie z. č. 138/1973 Zb. Súd prvého stupňa rešpektujúc uznesenie Ústavného súdu SR z 13. decembra 2004 sp. zn. PL. ÚS 13/04-9 zamietol žalobu žalobcu z dôvodu, že neexistuje účinný právny predpis, na základe ktorého by bolo možno stanoviť výšku poplatku za odber podzemnej vody. V zmysle citovaného uznesenia ústavného súdu, v ktorom tento poukázal na svoj skoršiu rozhodovaciu činnosť (PL. ÚS 18/02), ak zákonodarca abroguje zákon alebo v rámci jeho derogácie zruší splnomocňovaciu blanketu zákona, aj keď výslovne nezruší vykonávacie právne predpisy, dochádza k zániku ich platnosti a účinnosti v dôsledku zániku platnosti a účinnosti zákona, na ktorého vykonanie boli vydané. Vo svojom uznesení sp. zn. PL. ÚS 13/04-9 výslovne ústavný súd uviedol, že ustanovenia nariadenia vlády č. 35/1979 Zb. v dôsledku straty platnosti a účinnosti zákona č. 138/1973 Zb., na základe ktorého bolo vydané, taktiež stratili svoju platnosť a účinnosť. K zásadám právneho štátu, ktorými je sudca viazaný, patrí aj princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vyjadrením princípu právnej istoty, keď sa prvostupňový súd neodchýlil od právneho názoru ústavného súdu potvrdeného jeho neskoršou rozhodovacou činnosťou a rozhodol v súlade s ním tak, že nárok žalobcovi nepriznal, pretože v právnom poriadku neexistoval účinný právny predpis, ktorý by v rozhodnom období, za ktoré si uplatnil žalobca svoj nárok, upravoval výšku poplatku za odber podzemnej vody. Prvostupňový súd preskúmal aj existenciu dôvodov pre priznanie žalobou uplatneného nároku titulom bezdôvodného obohatenia. Pre nedostatok aktívnej ako aj pasívnej legitimácie účastníkov rozhodol o zamietnutí žaloby. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého nie je žalobca aktívne vecne legitimovaný domáhať sa od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia za odobratie podzemných vôd, pretože nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia. Ako sám žalobca uviedol, podzemné vody sú v zmysle čl. 4 Ústavy Slovenskej republiky definované ako vlastníctvo Slovenskej republiky, čo korešponduje aj s ustanovením § 75 ods. 2 z. č. 184/2002 Z. z. o vodách, podľa ktorého sú poplatky, vyberané podľa § 74 ods. 4 citovaného zákona o vodách, príjmom štátneho rozpočtu. Z § 74 ods. 5 z. č. 184/2002 Z. z. o vodách síce vyplýva, že poplatky vyberá správca vodného toku, ktorým je v tomto prípade žalobca, je však zrejmé, že žalobca len technicky zabezpečuje výber poplatku, nie je však nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, ktoré by ho legitimovalo uplatňovať si nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, žiadne rozhodné skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo, neopomenul, v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a vec je i správne právne posúdená. Obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok jeho vecnú nesprávnosť. Odvolací súd stotožňujúc sa s rozsudkom súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti ho v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil. Predmetom odvolacieho konania bolo aj preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania. Žalovaný namietal, že úkony právnej služby, a to rokovanie s klientom dňa 06. 05. 2010 a účasť na pojednávaní dňa 06. 07. 2010, mu neboli priznané v správnej výške podľa advokátskej tarify. Odvolací súd dospel k záveru, že postup súdu prvého stupňa, ktorým nepriznal žalovanému náhradu trov konania za rokovanie s klientom dňa 06. 05. 2010 v zmysle § 14 ods. 1 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov platnej do 01. 06. 2010 vo vyčíslenej výške úkonu a za účasť na pojednávaní dňa 06. 07. 2010 vo vyčíslenej výške úkonu v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. d) vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov, je nesprávny. Súd prvého stupňa nárok žalovaného na náhradu trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby nesprávne právne posúdil. V prípade náhrady trov za úkon právnej služby spočívajúci v rokovaní s protistranou použil súd prvého stupňa nesprávne ustanovenie právneho predpisu, keď podľa prechodných ustanovení k novele vyhl. č. 655/2004 Z. z. mal použiť ustanovenie § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky platné a účinné do 01. 06. 2010, podľa ktorého patrila žalovanému náhrada trov vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny a v prípade náhrady trov za úkon účasti na pojednávaní dňa 06. 07. 2010 v rozpore s priebehom pojednávania zachyteným v zápisnici z pojednávania priznal náhradu trov len vo výške jednej štvrtiny sadzby základnej odmeny, hoci mal priznať náhradu trov v súlade s § 14 ods. 1 písm. c) advokátskej tarify vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny. V oboch prípadoch základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavovala 1.057,33 Eur bez DPH. Vzhľadom na uvedené odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti o náhrade trov prvostupňového konania tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania aj za úkony právnej služby spočívajúce v rokovaní s klientom dňa 06. 05. 2010 a účasti na pojednávaní dňa 06. 07. 2010 vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. advokátskej tarify, teda priznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 18.439,61 Eur a náhradu zaplateného súdneho poplatku, spolu náhradu trov konania vo výške 37.384,84 Eur. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 a § 151 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo právny zástupca žalovaného náhradu trov konania v zákonnej lehote ustanovenej § 151 ods. 2 O.s.p. nevyčíslil a súdu nedoručil a zo spisového materiálu mu žiadna náhrada trov konania nevyplýva. V zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. nie je súd viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania žalovanému v rozhodnutí, ktorým konanie končí. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.