Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/4/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200157 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1012200157.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: pána I.. U.. S. S., C.., narodeného XX.X.XXXX, bytom I. XX, H., zastúpeného pani JUDr. Janou Fridrichovou, advokátkou so sídlom Jakubovo nám. 9, Bratislava proti odporcovi: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava so sídlom Primaciálne nám. 1, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 23.1.2012 proti rozhodnutiu odporcu Číslo: MAGS SNM 57087/11/29640/12/1939/40/Tk zo dňa 12.1.2012 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu Číslo: MAGS SNM 57087/11/29640/12/1939/40/Tk zo dňa 12.1.2012 p o t v r d z u j e. Krajský súd v Bratislave navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. Navrhovateľ je povinný zaplatiť v prospech Krajského súdu v Bratislave, Záhradnícka 10, Bratislava titulom súdneho poplatku za konanie 33.- eur v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím Číslo: MAGS SNM 57087/11/29640/12/1939/40/Tk zo dňa 12.1.2012 odporca podľa § 7 ods. 5, § 9 ods. 5, za použitia § 2 ods. 1 zákona č. 260/2011 Z.z. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z.z. o cenách v znení neskorších predpisov, platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon“) rozhodol, že navrhovateľovi sa nepriznáva nárok na bytovú náhradu za dvojizbový nájomný byt č. 2 na I. XX, H. (ďalej len „predmetný byt“). Uviedol, že navrhovateľ ako nájomca predmetného bytu v bytovom dome požiadal z dôvodu jemu doručenej výpovede z nájmu predmetného bytu o pridelenie bytovej náhrady v zmysle zákona. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že vzhľadom k zistenému stavu veci dospel k názoru, že dom v ktorom sa nachádza predmetný byt užívaný navrhovateľom ako nájomcom (ďalej len „bytový dom“) nebol vydaný do výlučného vlastníctva pánovi N. Y. ako oprávnenej osobe, čím nebola naplnená podmienka ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona a preto navrhovateľovi nepriznal nárok na bytovú náhradu. Uviedol, že 1 bytového domu bola vydaná pánovi N.. Y. ako oprávnenej osobe podľa zák. č. 87/1991 Zb., pričom následne prešlo vlastníctvo k nej na aktuálnych vlastníkov (C. Y. Š. Z. C. I. Š.). Druhá 1 bytového domu ostala vo vlastníctve Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktoré ju kúpnou zmluvou v roku 1996 previedlo na pána N.. Y., pričom následnými prevodmi sa je vlastníkmi stali aktuálni vlastníci (C. Y. Š. Z. C. I. Š.). Ku dňu účinnosti zákona boli teda vlastníkmi celého bytového domu pani Y. Š. Z. C. I. Š.. S poukazom na uvedené odporca konštatoval, že nebola naplnená podmienka ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona z ktorého dôvodu nepriznal navrhovateľovi nárok na bytovú náhradu. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 23.1.2012, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Dôvodil v ňom, že podľa jeho názoru sú dané podmienky na priznanie nároku na bytovú náhradu, pričom právny názor odporcu, vyjadrený v napadnutom rozhodnutí považuje za nesprávny. Osobitne poukázal na skutočnosť, že: 1/ Ak bola navrhovateľovi daná platná výpoveď z nájmu bytu v zmysle zákona, nemožno pripustiť stav, kedy by nepriznanie nároku na bytovú náhradu tkvelo v nesplnení podmienok (totožného) zákona. 2/ Nemožno pripustiť stav, kedy by nájomcovia bytového domu mali práva na priznanie nároku na bytovú náhradu iba vtedy, ak by druhá 1 bytového domu ostala vo vlastníctve odporcu. Následným rozsiahlym podaním, doručeným súdu 22.8.2012, navrhovateľ zopakoval dôvody podaného návrhu, doplnené o jeho pohľad na výklad a aplikáciu práva - právnej normy. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 15.2.2012 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Poukázal pritom na skutočnosť, že nie je jeho oprávnením posudzovať výpoveď z nájmu bytu z pohľadu jej platnosti či neplatnosti - výlučne však iba v rozsahu zákona (§ 7 ods. 1), teda či žiadosť o bytovú náhradu bola podaná po doručení výpovede z nájmu bytu a to v zákonom stanovenej lehote, pričom následne je jeho úlohou skúmať naplnenie či nenaplnenie podmienok priznania nároku na bytovú náhradu. V ďalšom odporca zotrval na výroku a dôvodoch napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že jeho úlohou je aplikovať zákon v praxi, čo aj v prejednávanej veci urobil. Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení ( O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p.,) na pojednávaní za účasti účastníkov konania a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu, ktorý odporca súdu predložil a ktorý sa vzťahoval na prejednávanú vec. Súd skonštatoval, že jeho obsah zodpovedá skutkovému stavu veci, zistenému a opísanému v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorý je totožný so skutkovým stavom veci ako ho opísal navrhovateľ v podanom návrhu. Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona tento zákon sa vzťahuje na byty v domoch vydaných oprávnenej osobe podľa osobitných predpisov alebo v domoch, kde časť domu bola vydaná oprávnenej osobe, ak ich ku dňu účinnosti tohto zákona vlastní výlučne alebo v spoluvlastníctve s obcou oprávnená osoba, jej dedičia alebo iná osoba, ktorá tieto byty od nich alebo od ich právnych nástupcov nadobudla a v ktorých nájom vznikol podľa § 871 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka a ku dňu účinnosti tohto zákona trvá. Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona prenajímateľ bytu podľa § 2 ods. 1 písm. a), b), d) a e) môže vypovedať nájom bytu bez uvedenia dôvodu do 31. marca 2012; ak ide o byt podľa § 2 ods. 1 písm. a), ustanovenie § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa nepoužije. Výpovedná lehota je 12 mesiacov a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď. Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona žiadateľ podá po doručení výpovede nájmu bytu od prenajímateľa podľa § 3 do 30. septembra 2012 žiadosť obci, v ktorej katastrálnom území sa nachádza byt, ktorý sa má vypratať; inak jeho nárok na poskytnutie bytovej náhrady zanikne. Podľa ust. § 7 ods. 5 zákona na konanie o nároku na poskytnutie bytovej náhrady (ďalej len "konanie") je príslušná obec, v ktorej katastrálnom území sa nachádza byt, ktorý sa má vypratať. Ak došlo k dohode podľa § 5 ods. 4, na konanie je príslušná obec, ktorá má zabezpečiť bytovú náhradu. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: Úvodom tejto časti odôvodnenia rozsudku súd poukazuje na skutočnosť, že tak v konaní pred odporcom, ako aj v konaní pred súdom nebola spornou otázka prechodu vlastníckeho práva k bytovému domu na jeho terajších vlastníkov C. Y. Š. Z. C. I. Š.. V súvislosti s podaním navrhovateľovej žiadosti o priznanie nároku na bytovú náhradu nebola spornou ani otázka naplnenia predpokladov § 2 ods. 2 zákona - existencia výpovede z nájmu predmetného bytu doručenej navrhovateľovi a ani deklarácia majetku navrhovateľa v zmysle § 6 zákona. K námietke, že ak bola navrhovateľovi daná platná výpoveď z nájmu bytu v zmysle zákona, nemožno pripustiť stav, kedy by nepriznanie nároku na bytovú náhradu tkvelo v nesplnení podmienok (totožného) zákona: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Je skutočnosťou, že jedným, nie však jediným, predpokladom priznania nároku na priznanie bytovej náhrady v zmysle zákona je existencia výpovede z nájmu bytu, daná a doručená nájomcovi (navrhovateľovi) a obci (odporcovi) v zmysle § 3 zákona. Existenciu takejto výpovede z nájmu bytu však odporca nemôže ovplyvniť a preto je potrebné (zhodne s argumentáciou odporcu vyjadrenou v jeho vyjadrení k podanému návrhu) konštatovať, že iba existencia výpovede z nájmu bytu s odkazom na príslušné ustanovenie zákona neznamená automatický vznik nároku na priznanie nároku na bytovú náhradu. O tomto nároku rozhoduje obec - odporca v konaní podľa ust. § 7 ods. 5 zákona. Podľa zákona teda doručením žiadosti o priznanie nároku na bytovú náhradu začne konanie o jej priznanie v ktorom odporca žiadosť preskúma z pohľadu naplnenia všetkých formálnych a skutkových predpokladov a po takto vykonanom dokazovaní vo veci vydá meritórne rozhodnutie - v danom prípade rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté podaným opravným prostriedkom. Z uvedeného je zrejmé, že iba existencia výpovede z nájmu predmetného bytu, doručená navrhovateľovi s poukazom na príslušné ustanovenie zákona nemôže automaticky znamenať oprávnenosť nároku na priznanie bytovej náhrady navrhovateľovi. V opačnom prípade by totižto konanie vlastníka bytového domu, resp. jeho právny úkon (výpoveď z nájmu bytu) nahrádzalo konanie a v konečnom dôsledku aj rozhodnutie správneho orgánu, t. j. obce (odporcu). Takýto stav by bol zjavne neprípustným a bol by v rozpore nielen so zákonom, ale aj so základnými zásadami právneho štátu. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, že totižto nemožno pripustiť stav, kedy by nájomcovia bytového domu mali práva na priznanie nároku na bytovú náhradu iba vtedy, ak by druhá 1 bytového domu ostala vo vlastníctve odporcu: Podľa názoru súdu ani táto námietka nie je dôvodná. Každému štátnemu orgánu, ktorému príslušná právna norma zveruje rozhodovanie v rozsahu daného právneho predpisu, prislúcha vykladať si obsah takejto právnej normy, pochopiteľne v rozsahu (intenciách) právnej normy a túto aplikovať na prejednávanú vec. Bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán vo veci koná, na vec aplikovanú právnu normu je potrebné vykladať v jej intenciách (vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu odporcu je táto zásada vyjadrená v ust. § 46 zákona č. 781/1967 Zb. o správnom konaní). Z uvedeného vyplýva, že akýkoľvek výklad právnej normy nemôže byť v rozpore s jej obsahom, teda výklad (a aplikácia) danej právnej normy nemôže v konečnom dôsledku rozširovať jej znenie - v opačnom prípade by takýto výklad nahrádzal činnosť zákonodarcu. Podľa presvedčenia súdu právny názor navrhovateľa je názorom, ktorý vo svojej podstate presahuje úmysel zákonodarcu ako aj text samotného zákona, svojím obsahom je „nad zákonom“ a je teda názorom, ktorý nie je možné akceptovať. Zo zisteného stavu veci v prejednávanej veci je nesporným, že bytový dom v ktorom sa nachádza predmetný byt, bol po jeho znárodnení vo vlastníctve odporcu, pričom jeho 1 bola vydaná pánovi N.. Y. ako oprávnenej osobe podľa zák. č. 87/1991 Zb. Následne prešlo vlastníctvo k nej na aktuálnych vlastníkov (C. Y. Š. Z. C. I. Š.). Druhá 1 bytového domu ostala vo vlastníctve Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktoré ju kúpnou zmluvou v roku 1996 previedlo na pána N.. Y.. Následnými prevodmi sa je vlastníkmi stali aktuálni vlastníci (C. Y. Š. Z. C. I. Š.). Ku dňu účinnosti zákona (15.9.2011) boli teda vlastníkmi celého bytového domu pani Y. Š. Z. C. I. Š.. Zo znenia cit. ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona vyplýva, že zákonodarca v ňom rieši otázku, ktorých bytov v domoch sa zákon (v tomto konkrétnom ustanovení) týka - na ktoré byty sa vzťahuje. Ide o dva prípady: 1/ Prvým je prípad, kedy bol bytový dom vydaný v celosti oprávnenej osobe v rámci prijatých reštitučných zákonov bez ohľadu na skutočnosť, či ho oprávnená osoba ku dňu účinnosti zákona (15.9.2011) stále vlastní, alebo ho vlastnia jej dedičia, alebo tretia osoba, ktorá ho od právnych nástupcov oprávnenej osoby nadobudla. Tento okruh bytových domov sa zjavne netýka prejednávanej veci, pretože bytový dom nebol navrátený do vlastníctva oprávnenej osoby (C. N.. Y.É.) v celosti, ale iba v 1. 2/ Druhým je prípad, kedy bol bytový dom vydaný oprávnenej osobe iba v určitej časti (v danom prípade v podiele 1/2), pričom zvyšná časť (v danom prípade v podiele 1/2) bytového domu je vo vlastníctve obce a tento stav musí trvať k 15.9.2011, teda ku dňu účinnosti zákona. Ako ďalšiu podmienku zákon stanovuje existenciu nájmu bytu v takomto dome podľa § 871 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka a to ku dňu 15.9.2011. Nie je pritom rozhodujúce, či aktuálne spoluvlastníctvo časti bytového domu svedčí priamo oprávnenej osobe, či jej dedičom, alebo ich právnym nástupcom. Aplikujúc vyššie citované zákonné ustanovenie na prejednávanú vec možno spoľahlivo konštatovať, že zákon by sa na predmetný byt vzťahoval iba vtedy, ak by 1 bytového domu (ktorá nebola vydaná oprávnenej osobe - reštituentovi pánovi N.. Y.) bola min. ku dňu 15.9.2011 vo vlastníctve odporcu. Ako to však vyplýva zo zisteného stavu veci, odporca svoj spoluvlastnícky podiel (1/2 bytového domu) previedol v roku 1996 na inú osobu. Je pritom irelevantnou skutočnosť, že touto osobou bol pán N.. Y. (oprávnená osoba vo vzťahu k 1 bytového domu), ktorý tento svoj spoluvlastnícky podiel previedol na terajších vlastníkov bytového domu v čoho dôsledkom sú aktuálne vlastníkmi celej nehnuteľnosti. Ak teda odporca navrhovateľovi nepriznal nárok na bytovú náhradu z dôvodu, že neboli naplnené podmienky aplikácie ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona, nakoľko bytový dom v ktorom sa nachádza predmetný byt nebol ku dňu účinnosti zákona - teda k 15.9.2011 v spoluvlastníctve obce (odporcu), je právny názor odporcu a aj jeho výklad tohto zákonného ustanovenia je správny. Naopak, nie je správny výklad citovaného zákonného ustanovenia prezentovaný navrhovateľom v návrhu, podľa ktorého nie je rozhodujúcou skutočnosť, že oprávnená osoba (C. N.. Y.) ktorej bola 1/2 bytového domu vydaná sa stala vlastníkom aj zvyšnej 1 bytového domu na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s odporcom pred účinnosťou zákona (t.j. k 15.9.2011), resp. nie je správny názor navrhovateľa, že rozhodujúcou je skutočnosťou, že pán N.. Y. (resp. jeho právni nástupcovia) sa stal v konečnom dôsledku vlastníkom bytového domu v celosti. Takéto výlučné vlastníctvo pána N.. Y. (resp. jeho právnych nástupcov) bytového domu by bolo rozhodujúcim iba vtedy, ak by vlastníctvo vzniklo (bolo navrátené) v rámci vydania bytového domu v celosti podľa osobitných predpisov (reštitučných zákonov). Pretože iba existencia výpovede z nájmu bytu v ktorej bol ako dôvod jej podania označený zákon (č. 260/2011cZ.z.) nemôže byť bez ďalšieho dôvodom pre priznanie nároku na bytovú náhradu navrhovateľa a pretože bytový dom v ktorom sa nachádza predmetný byt nebol v celosti vydaný oprávnenej osobe, pričom ku dňu účinnosti zákona (č. 260/2011 Z.z.) obec (odporca) nebol spoluvlastníkom bytového domu v ktorom sa predmetný byt nachádza, súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil ako správne a zákonné. . O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za toto konanie súd rozhodol s poukazom na ust. na ust. § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. (položka 10b/ Sadzobník súdnych poplatkov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 O.s.p).