Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/146/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010200777 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1010200777.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členiek senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Miloty Tóthovej, v právnej veci žalobcu: R.. B. Ď., K. XX, XXX XX Z., právne zastúpený ustanoveným advokátom: Mgr. Anton Čahoj, advokát, Ul. 29. augusta 19, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, Šagátova 1, 813 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. GR ZVJS-48-42/31-2009 zo dňa 14.10.2009, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č.p.: GR ZVJS-48-42/31-2009 zo dňa 14.10.2009 z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu odmenu za zastupovanie v sume 313,39 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Včas doručenou žalobou tunajšiemu súdu dňa 25.11.2009 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. GR ZVJS-48-42/31-2009 zo dňa 14.10.2009, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie riaditeľa Ústavu na výkon väzby Bratislava č. ÚVV 211/18/31-2009 zo dňa 25.08.2009 o výške trov spojených s výkonom väzby v termíne od 08.08.2004 do 27.01.2005 vo výške 436,43 Eur. Žalobca v žalobe uviedol, že v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutých rozhodnutí mal byť riadne poučený o svojich právach. V dôsledku absencie poučenia, ale aj v dôsledku spôsobu vedenia konania ako takého, bolo žalobcovi znemožnené využiť jeho právo na právnu pomoc v konaní. Žalobca tvrdil, že nebol riadne poučený o takomto práve účastníka konania a o spôsoboch jeho uplatnenia. Takýmto konaním žalovaného bolo porušené právo žalobcu podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. S námietkou neumožnenia realizácie práva vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a k spôsobu zisťovania rozhodujúcich skutočností, ako aj so znemožnením práva na doplnenie dôkazov a práva na preštudovanie spisu a vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam, sa žalovaný nevysporiadal právne relevantným spôsobom. Napadnuté rozhodnutia žalobca považuje za nezákonné aj z toho dôvodu, že v konaní, ktoré im predchádzalo, neumožnili žalobcovi uplatniť si nároky, proti žalovanému z dôvodu neposkytnutia podmienok väzby v rozsahu a v kvalite podľa zákona o výkone väzby. Žalovaný pripomienky žalobcu vtedy z pozície sily ignoroval a v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutých rozhodnutí, neumožnil, aby boli predložené dôkazy o týchto skutočnostiach, neumožnil, aby sa žalobca mohol oboznámiť s vykonanými dôkazmi pred vydaním rozhodnutia, aby sa mohol k nim vyjadriť a aby na základe preštudovania všetkých vykonaných dôkazov mohol navrhnúť vykonanie dôkazov v jeho prospech. Žalobca ďalej namietal, že rovnako v konaní bolo znemožnené žalobcovi si uplatniť zníženie vyčíslených nákladov v dôsledku rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorým bolo priznané žalobcovi porušenie práva na prejednanie veci bez prieťahov. V dôsledku tohto rozhodnutia podľa žalobcu nie je spravodlivé požadovať od žalobcu náhradu za výkon väzby aj za tie dni, ktoré strávil vo výkone väzby v dôsledku prieťahov konaní. Žalobca má tiež za to, že v konaní mu malo byť umožnené uplatniť si svoje nároky, navrhnúť dôkazy, vyjadriť sa k jednotlivým skutočnostiam a zisteniam pred ukončením dokazovania, ako aj po jeho ukončení pred vydaním prvostupňového rozhodnutia. Žalobca poukázal aj na to, že prvostupňový správny orgán podľa tvrdenia žalovaného v predposlednom odseku odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia použil v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí nesprávny zákon. Žalobca má za to, že už táto samotná skutočnosť je dôvodom na zrušenie rozhodnutia a na vrátenie veci na nové konanie, nakoľko uvedením nesprávneho zákona žalovaný úmyselne alebo neúmyselne zaviedol žalobcu a ten následne mohol viesť námietky podľa nesprávne použitého zákona. Žalobca navrhoval súdu, aby napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na nové konanie. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe doručenom tunajšiemu súdu dňa 12.05.2010 uviedol, že ako odvolací orgán sa v konaní odvolaní žalobcu zo dňa 04.09.2009 proti prvostupňovému rozhodnutiu dôkladne zaoberal všetkými dôvodmi, ktorými bolo uvedené odvolanie zdôvodnené. Žalovaný preskúmal napadnuté rozhodnutie a zistil, že odvolanie žalobcu je bezdôvodné, v odvolacom konaní neboli zistené také nedostatky, pre ktoré by bolo treba považovať prvostupňové rozhodnutie za nezákonné. Žalovaný ďalej poukázal na to, že zásada aktívnej súčinnosti účastníkov sa rozumie predovšetkým ako právo, ktoré účastník môže ale nemusí využiť. Na druhej strane, s cieľom zabezpečiť nerušený priebeh správneho konania, je účastník konania aj nositeľom procesných povinností, napr. podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok). Zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania sa prejavuje predovšetkým vo fáze zisťovania podkladov pre rozhodnutie, následkom čoho je v správnom poriadku výslovne uvedená povinnosť správnych orgánov, dať účastníkom konania príležitosť, aby sa vyjadrili k podkladom pre rozhodnutie. V zmysle uvedeného podľa žalovaného postupoval aj prvostupňový správny orgán, keď už v oznámení o začatí správneho konania č. 40/168-31/09 zo dňa 27.05.2009 bol žalobca oboznámený s podkladom pre vydanie rozhodnutia, ktorým bolo uznesenie Krajského súdu Bratislava sp.zn. 4T 2/2005 zo dňa 10.02.2009, doručené aj žalobcovi. Zároveň bola žalobcovi daná možnosť vyjadriť sa v lehote stanovenej správnym orgánom podľa § 27 ods. správneho priadku. V závere uvedeného oznámenia o začatí správneho konania bol žalobca poučený aj o následkoch nevyužitia svojho zákonného práva vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie. Uvedený postup prvostupňového správneho orgánu bol v súlade aj so štandardom práv účastníkov správneho konania, zakotveným v Rezolúcii Výboru ministrov Rady Európy (77) 31. Žalovaný zdôraznil, že zo správneho poriadku nevyplýva správnym orgánom povinnosť poučovať osoby takým spôsobom, ktorý by mal charakter právneho poradenstva. Aj zo súdnej judikatúry vyplýva, že povinnosť správneho orgánu je splnená najmä tým, že správny orgán účastníka v konaní poučí o jeho procesných prostriedkoch, ktoré má k dispozícii. S tvrdením žalobcu o tom, že bolo porušené jeho právo podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR žalovaný v žiadnom prípade nesúhlasil. Práve posledné slová čl. 47 ods. 2 Ústavy SR v nadväznosti na § 17 ods. 1 správneho poriadku odporujú tvrdeniu žalobcu. Správny poriadok umožňuje, aby sa procesne spôsobilá osoba na účely konkrétneho správneho konania dala zastupovať inou osobou, s ktorou uzavrela dohodu o plnomocenstve podľa osobitného predpisu. Jedná sa však o možnosť, nie povinnosť a závisí od vôle konkrétnej osoby, či bude v konkrétnom správnom konaní konať sama alebo prostredníctvom zástupcu. Podmienky výkonu väzby vo všetkých ústavoch na výkon väzby a teda aj v Ústave na výkon väzby v Bratislave zodpovedajú ustanoveniam všeobecne záväzných právnych predpisov a tiež interným predpisom Zboru väzenskej a justičnej stráže. Žalobcovi boli predpísané trovy výkonu väzby podľa vtedy platného § 27 zákona č. 156/1993 Z.z o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 156/1993 Z.z.). Uvedený zákon neviaže povinnosť nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby na poskytnutý rozsah a kvalitu podmienok výkonu väzby, ale výhradne iba k počtu začatých dní výkonu väzby. Žalovaný uviedol, že nedisponuje žiadnou dokumentáciou, na základe ktorej by bolo možné posúdiť, či bol žalobca umiestnený v súlade s vtedy platnou legislatívou, rovnako nedisponuje ani žiadnou písomnosťou, v ktorej by sa žalobca na namietanú skutočnosť v danom čase sťažoval. Dodržiavanie podmienok výkonu väzby v SR je mimo iného kontrolované aj na medzinárodnej úrovni výborom CPT. Žalovaný poukázal na to, že v samotnom prvostupňovom rozhodnutí o výške trov spojených s výkonom väzby sa uvádza, že bolo vydané na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4T 2/2005 zo dňa 10.02.2009. Toto uznesenie o uložení povinnosti žalobcovi nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby je opatrené doložkou právoplatnosti, a preto výrok právoplatného rozhodnutia súdu je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. Preto aj riaditeľ Ústavu na výkon väzby v Bratislave je viazaný právoplatným uznesením súdu o povinnosti povinného nahradiť štátu trovy výkonu väzby za obdobie uvedené v uznesení, na základe ktorého je povinný vydať rozhodnutie o výške trov spojených s výkonom väzby. Nakoľko porušenie všeobecne záväzných predpisov v súvislosti s výkonom väzby môže vyriecť jedine súd, nie je prvostupňový správny orgán oprávnený na základe jednostranného vyhlásenia žalobcu nevydať rozhodnutie, ku ktorému ho zaviazal súd svojím uznesením. Žalovaný má ďalej za to, že odsek o tom, že prvostupňový orgán použil vo svojom rozhodnutí nesprávny zákon sa do odôvodnenia rozhodnutia žalovaného dostal nedopatrením, nakoľko prvostupňové rozhodnutie obsahuje odkaz na správne ustanovenia všeobecne záväzného predpisu. O tom, že ide o zrejmý omyl, resp. zrejmú nesprávnosť svedčí podľa žalovaného aj ďalší text odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdzuje a odvolanie žalobcu zamieta. Uvedenie odkazu na nesprávne ustanovenie všeobecne záväzného predpisu bolo predmetom predchádzajúceho odvolania v danej veci. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca žiadal žalobu zamietnuť. Krajský súd, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len OSP) preskúmal na nariadenom pojednávaní napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 247 ods. 1 a nasl. OSP a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Podľa § 250i veta prvá OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. GR ZVJS-48-42/31-2009 zo dňa 14.10.2009, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie riaditeľa Ústavu na výkon väzby Bratislava č. ÚVV 211/18/31-2009 zo dňa 25.08.2009 o výške trov spojených s výkonom väzby v termíne od 08.08.2004 do 27.01.2005 vo výške 436,43 Eur. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že na základe právoplatného uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4T 2/2005 zo dňa 10.02.2009, ktoré žalobcovi uložilo povinnosť nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby od 08.08.2004 do 27.01.2005, bolo vydané oznámenie o začatí správneho konania zo dňa 27.05.2009 voči žalobcovi o výške trov spojených s výkonom väzby. Prvostupňový správny orgán v predmetnom oznámení žalobcu oboznámil s podkladom pre vydanie rozhodnutia, ktorým je vyššie uvedené uznesenie súdu a zároveň mu oznámil, že sa môže vyjadriť k podkladom v lehote 3 dní od doručenia oznámenia o začatí správneho konania. Na oznámenie o začatí správneho konania reagoval žalobca žiadosťou o predĺženie lehoty na vyjadrenie aspoň na 15 dní a zároveň uviedol, že predmetné konanie považuje za predčasné, nakoľko do dnešného dňa nebolo právoplatne rozhodnuté o jeho vzatí do väzby a taktiež požadoval, aby mu bol ustanovený právny zástupca v tomto konaní s poukazom na ustanovenie článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky s tým, že sa vyjadrí k oznámeniu o začatí konania až po konzultácii s ustanoveným právnym zástupcom. Dňa 10.06.2009 vydal riaditeľ Ústavu na výkon väzby Bratislava rozhodnutie č. ÚVV 211/18/31-2009, ktorým žalobcovi bola uložená povinnosť uhradiť trovy výkonu väzby vo výške 436,43 Eur v zmysle zákona č. 221/2006 Z.z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 221/2006 Z.z.). O odvolaní žalobcu zo dňa 29.06.2009 voči prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. GR ZVJS-48-27/31-2009 zo dňa 11.08.2009, ktorým zrušil rozhodnutie riaditeľa Ústavu na výkon väzby Bratislava a vec vrátil na nové konanie z dôvodu, že správny orgán pri vydaní rozhodnutia pochybil v uvedení zákona, na podklade ktorého rozhodnutie vydal. Prvostupňový správny orgán preto opätovne vydal nové rozhodnutie č. ÚVV 211/18/31-2009 zo dňa 25.08.2009, v ktorom bolo už použité ustanovenie § 28 ods. 2 a § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 156/1993 Z.z. Žalobca sa voči rozhodnutiu v zákonnej lehote odvolal z rovnakých dôvodov, aké sú uvedené v žalobe proti napadnutému rozhodnutiu. Žalovaný rozhodnutím č. GR ZVJS-48-42/31-2009 zo dňa 14.10.2009 odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie zamietol. Podľa § 555 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z.z. o trestnom poriadku v znení neskorších predpisov, ak bol obžalovaný právoplatne uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby. Podľa § 555 ods. 2 zákona trestného poriadku, v znení neskorších predpisov, úhradu trov spojených s výkonom väzby a s výkonom trestu odňatia slobody upravuje osobitný predpis. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 221/2006 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, všeobecný predpis o správnom konaní sa použije pri rozhodovaní o a) výške trov spojených s výkonom väzby, b) zvýšených trovách výkonu väzby, c) náhrade škody na majetku štátu v správe ústavu, d) zhabaní veci. Podľa § 67 ods. 3 zákona č. 221/2006 Z.z., ak bol obvinený vzatý do väzby pred 1. júlom 2006 a väzba trvá aj po 1. júli 2006, úhrada trov výkonu väzby sa vypočíta oddelene; úhrada trov výkonu väzby do 1. júla 2006 sa vypočíta podľa doterajších predpisov a od 1. júla 2006 najviac za prvých 180 kalendárnych dní. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 156/1993 Z.z. výkone väzby v znení účinnom do 01.07.2006, ak bol obvinený právoplatným odsudzujúcim rozsudkom uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 156/1993 Z.z. výkone väzby v znení účinnom do 01.07.2006, výška trov výkonu väzby za každý aj začatý deň podľa odseku 1 je jedna šesťdesiatina zo sumy podľa osobitného predpisu; suma sa zaokrúhľuje tak, že halierové sumy do 50 halierov vrátane sa zaokrúhľujú smerom nadol a halierové sumy nad 50 halierov smerom nahor. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 o správnom, konaní (Správny poriadok) správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 32 ods. 2 cit. zákona podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Podľa § 46 cit. zákona rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 2 cit. zákona výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Podľa § 47 ods. 3 cit. zákona v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 59 ods. 1 cit. zákona odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Súd v súvislosti s povinnosťou úhrady trov výkonu väzby konštatuje, že je zákonná povinnosť odsúdeného vyplýva ex lege z vyššie uvedených ustanovení zákona. Konkrétnu výšku trov väzby trvajúcej u žalobcu od 08.08.2004 do 03.11.2005 v zmysle odkazovacieho ustanovenia § 555 ods. 2 Trestného poriadku a nadväzujúcich ustanovení vtedy platného § 27 a nasl. zákona č. 156/1993 Z.z. o výkone väzby v znení účinnom do 01.07.2006, určí riaditeľ ústavu na výkon väzby. V tomto prípade bola žalobcovi v zmysle § 555 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4T 2/2005 zo dňa 10.02.2009 uložená povinnosť nahradiť trovy výkonu väzby za dobu od 08.08.2004 do 03.11.2005. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 23.03.2009. Na základe uvedeného právoplatného uznesenia súdu žalovaný vydal rozhodnutie o výške trov spojených s výkonom väzby, ktoré napadol žalobou žalobca. K námietke žalobcu, že v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutí, nebolo umožnené žalobcovi uplatniť si nároky proti Ústavu na výkon väzby v Bratislave z dôvodu neposkytnutia podmienok väzby v rozsahu a v kvalite podľa zákona o výkone väzby, súd zastáva stanovisko, že zákon č. 156/1993 Z.z. neviaže povinnosť nahradiť štátu trovy spojené s výkonom väzby na poskytnutý rozsah a kvalitu podmienok výkonu väzby, ale výhradne iba k počtu začatých dní výkonu väzby. Súd dáva do pozornosti ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 156/1993 Z.z., v zmysle ktorého obvinený môže na zabezpečenie svojich práv podávať sťažnosti a žiadosti štátnym orgánom, ktorých odoslanie je ústav na výkon väzby povinný bezodkladne zabezpečiť a evidovať. V zmysle uvedeného ustanovenia vyplýva, že ak sa žalobca cítil byť ukrátený na svojich právach, mal v súlade s citovaným ustanovením možnosť podávať sťažnosti na zabezpečenie svojich práv. Rozsah a kvalita podmienok výkonu väzby nebola predmetom správneho konania. Predmetom konania bola výška trov spojených s výkonom väzby, pričom povinnosť nahradiť trovy výkonu väzby za dobu od 08.08.2004 do 03.11.2005 bolo žalobcovi uložené právoplatným uznesením súdu a správne orgány sa pri rozhodovaní obmedzili iba na správne vyčíslenie trov výkonu väzby v zmysle platných právnych predpisov. Rovnako nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu o znemožnení uplatnenia si zníženia vyčíslených nákladov v dôsledku rozhodnutia Ústavného súdu SR. V právoplatnom uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4T 2/2005 zo dňa 10.02.2009 je určená doba trvania väzby, za ktorú je potrebné vyčísliť trovy výkonu väzby. Súd súhlasí s argumentáciou žalovaného, že žalovaný je povinný sa riadiť právoplatným a vykonateľným uznesením súdu o povinnosti žalobcu nahradiť trovy výkonu väzby a až v prípade, že by bolo zmenené alebo zrušené, postupoval by žalovaný v zmysle novo vydaného právoplatného rozhodnutia súdu. Žalovaný nie je oprávnený na základe jednostranného vyhlásenia žalobcu nevydať rozhodnutie, ku ktorému bol právoplatným rozhodnutím súdu zaviazaný. Uvedenie v texte napadnutého rozhodnutia, že prvostupňový správny orgán použil vo svojom rozhodnutí nesprávny zákon, súd pokladá za zrejmú nesprávnosť, nakoľko prvostupňový správny orgán v rozhodnutí č. ÚVV 211/18/31-2009 zo dňa 25.08.2009 použil správne ustanovenie § 28 ods. 2 a § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 156/1993 Z.z. Uvedené bolo napokon aj predmetom predchádzajúceho odvolania žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu, pričom Ústav na výkon väzby v novo vydanom rozhodnutí uviedol odkaz už na správne ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu. Predmetnú chybu, resp. zrejmú nesprávnosť, ku ktorej došlo v písomnom vyhotovení napadnutého rozhodnutia, a ktorá je vytýkaná žalobcom, nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Nemožno ju považovať za takú vadu, ktorá by mala za následok nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia, a ktorá by odôvodňovala jeho zrušenie. Po odstránení tejto formálnej vady by sa predmetné rozhodnutie vo veci samej nezmenilo. V súvislosti s námietkami žalobcu procesného charakteru, súd poukazuje na to, že prvostupňový správny orgán v oznámení o začatí správneho konania č. 40/168-31/09 zo dňa 27.05.2009 žalobcu oboznámil s podkladom pre vydanie rozhodnutia, ktorým bolo uznesenie Krajského súdu sp.zn. 4T 2/2005 zo dňa 10.02.2009. Zároveň bola žalobcovi daná možnosť sa vyjadriť v lehote stanovenej správnym orgánom v zmysle § 27 ods. 1 správneho poriadku a rovnako žalobca bol poučený o následkoch nevyužitia svojho zákonného práva vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie. V tejto súvislosti súd konštatuje, že správny poriadok správnym orgánom ukladá povinnosť postupovať v konaní tak, aby vydané rozhodnutie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, pričom správny orgán musí postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a musí im vždy dať príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne brániť, najmä vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy (§ 3 ods. 4, § 32 ods. 1, 2, 3, § 46). Súčinnosť s účastníkmi konania v štádiu pred vydaním rozhodnutia zdôrazňuje tiež ustanovenie § 33 ods. 2 správneho poriadku, ktorý ukladá správnym orgánom povinnosť dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, nesplnenie tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podmieňujúcej výsledok konania. Z administratívneho spisu predloženého žalovaným pre potreby súdneho konania vyplýva, že žalovaný správny orgán síce poskytol žalobcovi priestor na vyjadrenie sa k veci, oboznámil ho s podkladom pre vydanie rozhodnutia, poučil ho o následkoch nevyužitia práva vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie, so žalobcom komunikoval a žalobca bol o konaní riadne informovaný, pričom samotný žalobca aj využil svoje právo vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia podaním zo dňa 5.6.2009 a ohľadom primeranosti lehoty na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia súd zdôrazňuje, že týmto podkladom bolo rozhodnutie Krajského súdu Bratislava č. 4T 2/2005, ktoré žalobca prevzal dňa 23.3.2009, t.j. bol s ním oboznámený značnú dobu pred začiatkom správneho konania, a preto mu nebolo podľa názoru súdu potrebné poskytnúť dlhší čas na vyjadrenie vo veci, avšak nebolo preukázané, že by žalovaný správny orgán v tomto prípade vytváral optimálne podmienky na uplatnenie tohto práva, t.j. byť aktívnym činiteľom v rámci konania. Súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa čl. 47 Ústavy SR každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi a orgánmi verejnej správy od začiatku konania a za podmienok ustanovených zákonom. Túto pomoc poskytujú súdy, orgány verejnej správy a na zmluvnom základe aj advokáti. Uvedená ústavná zásada je v správnom konaní premietnutá do § 3 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorého sú správne orgány povinné poskytovať pomoc a poučenia účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. V preskúmavanej veci súd má za to, že žalovaný, ako správny orgán, nepostupoval v správnom konaní v súlade s právnou normou ustanovenou v § 3 ods. 2 správneho poriadku, keďže neumožnil, aby sa žalobca mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladom i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie prostredníctvom ním požadovaného ustanoveného právneho zástupcu, resp. nepoučil žalobcu o tom, pokiaľ zastával stanovisko, že v takomto prípade sa právna pomoc neposkytuje, aby si iným spôsobom zabezpečil právne zastupovanie advokátom resp. inou osobou. Skutočnosť, že žalobca vo svojom vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania preukázal orientáciu v právnych predpisoch a aj z toho dôvodu neexistoval dôvod na vykonanie osobitného poučenia pre žalobcu v zmysle § 3 ods. 2 správneho poriadku ako uviedol správny orgán z hľadiska právnej ochrany procesných práv žalobcu v správnom konaní nemožno vykladať na ťarchu žalobcu a naopak ako vyplýva aj zo samotného ustanovenia § 3 ods. 2 správneho poriadku je v záujme správneho konania, aby žalobca bol v konaní riadne zastúpený osobou, ktorá sa orientuje v danej oblasti. Súd konštatuje, že postupom správnych orgánov bolo zabránené žalobcovi realizovať jeho právo vyplývajúce z § 3 správneho poriadku a teda správne orgány sa v konaní dopustili takej procesnej vady, ktorá mala za následok nezákonnosť rozhodnutia. Na základe uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, spočívajúcich v odmene advokáta. Podľa ust. § 149 ods. 1 O.s.p., ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. Súd priznal ustanovenému zástupcovi žalobcu odmenu za zastupovanie žalobcu v konaní, pričom odmena ustanoveného zástupcu žalobcu predstavuje v roku 2010 za 1 právny úkon podľa § 11 ods. 4 veta prvá vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (1 úkon právnej pomoci je 1/6 výpočtového základu, t.j. 120,23 €): prevzatie a príprava zastúpenia a 1x režijný paušál 7,21 €, celkove 127,44 €, plus 19% DPH podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky, spolu 151,65 €; v roku 2011 za 1 právny úkon podľa § 11 ods. 4 veta prvá vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (1 úkon právnej pomoci je 1/6 výpočtového základu, t.j. 127,16 €): účasť na pojednávaní dňa 16.11.2012 a 1x režijný paušál 7,63 €, celkove 134,79 € plus 20% DPH podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky, spolu 161,74 €. Suma trov právneho zastúpenia celkove predstavuje 313,39 €. Súd z dôvodu, že žalobcovi ustanovil na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov podľa ustanovenia § 30 O.s.p., priznal ustanovenému zástupcovi odmenu za zastupovanie žalobcu v sume 313,39 € podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Senát krajského súdu prijal predmetné rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.