Text rozhodnutia
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 24. septembra 2026 (*1)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Rozhodné právo pre zmluvné záväzky – Nariadenie (ES) č. 593/2008 (Rím I) – Rozhodné právo pre mimozmluvné záväzky – Nariadenie (ES) č. 864/2007 (Rím II) – Mimozmluvný záväzok vyplývajúci z toho, že tretia osoba porušila výlučné práva na používanie, ktoré údajne má určitá osoba k dielam chráneným autorským právom – Spochybnenie formálnej platnosti zmluvy o prevode medzi nadobúdateľom týchto práv a autorom zo strany žalovaného – Spojenie tejto otázky so zmluvnými vecami“
Vo veci C-176/25 [Steizer] ( i ),
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko) z 24. februára 2025 a doručený Súdnemu dvoru 4. marca 2025, ktorý súvisí s konaním:
IU
proti
BT,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda tretej komory C. Lycourgos, sudcovia O. Spineanu-Matei (spravodajkyňa), S. Rodin, N. Piçarra a N. Fenger,
generálny advokát: N. Emiliou,
tajomník: E. Sartori, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. januára 2026,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– IU, v zastúpení: Ch. Klostermann, Rechtsanwalt,
– BT, v zastúpení: G. Hebrant a M. Schork, Rechtsanwältinnen,
– Európska komisia, v zastúpení: S. Noë a L. Wildpanner, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 23. apríla 2026,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 8 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) (Ú. v. EÚ L 199, 2007, s. 40) (ďalej len „nariadenie Rím II“), ako aj článkov 4 a 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6) (ďalej len „nariadenie Rím I“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi IU na jednej strane a BT na druhej strane vo veci porušenia, ktorého sa dopustila IU v prípade výlučných práv na používanie fotografií, na ktoré sa BT odvoláva na základe zmluvy o prevode uzavretej s autorom týchto fotografií.
Právny rámec
Medzinárodné právo
Bernský dohovor
3 Článok 2 ods. 1 Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel, ktorý bol podpísaný v Berne 9. septembra 1886 (Parížsky akt z 24. júla 1971), v znení zmien z 28. septembra 1979 (ďalej len „Bernský dohovor“) stanovuje:
„Výraz ‚literárne a umelecké diela‘ zahŕňa všetky výtvory z literárnej, vedeckej a umeleckej oblasti…, ako:… fotografické diela, ktorým sú na roveň postavené diela vyjadrené spôsobom obdobným fotografii…“
4 Podľa článku 5 tohto dohovoru:
„(1) Autori majú vo vzťahu k dielam, pre ktoré sú chránení podľa tohto dohovoru, v ostatných štátoch Únie [založenej týmto dohovorom] okrem štátu pôvodu diela práva, ktoré príslušné zákony už priznávajú alebo v budúcnosti priznajú ich občanom, ako aj práva osobitne priznané týmto dohovorom.
(2) Požívanie a výkon týchto práv sa nepodrobuje žiadnej formalite; toto požívanie a tento výkon nezávisí od ochrany platnej v štáte pôvodu diela. Preto sa s výhradou ustanovení tohto dohovoru spravuje rozsah ochrany, ako aj právne prostriedky vyhradené autorovi na hájenie jeho práv výlučne zákonmi štátu, kde sa uplatňuje nárok na ochranu.
(3) Ochrana v štáte pôvodu sa spravuje vnútroštátnym právom. Ak však autor nie je občanom štátu pôvodu diela, pre ktoré je chránený podľa tohto dohovoru, bude mať v takom štáte tie isté práva ako autori, ktorí sú jeho občanmi.
…“
5 Článok 6 bis ods. 1 uvedeného dohovoru znie:
„Nezávisle od autorských majetkových práv a aj po ich postúpení má autor právo uplatňovať svoje autorstvo k dielu a odporovať každému znetvoreniu, skomoleniu alebo inej zmene diela, ako aj inému zásahu do diela, ktorý by bol na ujmu jeho cti alebo dobrej povesti.“
6 Podľa článku 9 ods. 1 toho istého dohovoru:
„Autori literárnych a umeleckých diel chránených týmto dohovorom majú výlučné právo [udeliť] súhlas na rozmnožovanie týchto diel akýmkoľvek spôsobom alebo v akejkoľvek podobe.“
Dohoda TRIPS
7 Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (TRIPS) z 15. apríla 1994 (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 214; Mim. vyd. 11/021, s. 305, ďalej len „dohoda TRIPS“) tvorí prílohu 1 C k Dohode o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), ktorá bola podpísaná 15. apríla 1994 v Marrákeši a schválená rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80).
8 Článok 9 dohody TRIPS, nazvaný „Vzťah k Bernskému dohovoru“, v odseku 1 stanovuje:
„Členovia budú dodržiavať ustanovenia článkov 1 až 21 Bernského dohovoru… a jeho príloh. Členovia však nebudú mať práva alebo záväzky podľa tejto dohody, pokiaľ ide o práva udelené podľa článku 6 bis tohto dohovoru alebo o práva z tohto článku odvodené.“
Zmluva WIPO o autorskom práve
9 Svetová organizácia duševného vlastníctva (WIPO) prijala v Ženeve 20. decembra 1996 Zmluvu o autorskom práve WIPO, ktorá bola schválená v mene Európskych spoločenstiev rozhodnutím Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000 (Ú. v. ES L 89, s. 6, 2000; Mim. vyd. 11/033, s. 208).
10 Článok 1 tejto zmluvy, nazvaný „Vzťah k Bernskému dohovoru“, v odseku 4 stanovuje:
„Zmluvné strany sú povinné dodržiavať ustanovenia článkov 1 až 21 a ustanovenia prílohy k Bernskému dohovoru.“
Právo Únie
Nariadenie Brusel I
11 Článok 5 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2000, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42) (ďalej len „nariadenie Brusel I“) stanovoval:
„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte
1. a) v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;
…
3. vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok;
…“
12 Nariadenie Brusel I bolo s účinnosťou od 10. januára 2015 zrušené a nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1) (ďalej len „nariadenie Brusel Ia“). Článok 7 bod 1 písm. a) a článok 7 bod 2 tohto nariadenia, ktoré v podstate zodpovedajú článku 5 bodu 1 písm. a) a článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I, stanovujú:
„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:
1. a) v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;
…
2. vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok;…“
Nariadenie Rím II
13 V odôvodneniach 7 a 26 nariadenia Rím II sa uvádza:
„(7)
Vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia by mali byť zlučiteľné s nariadením [Brusel I] a nástrojmi, ktoré sa zaoberajú rozhodným právom pre zmluvné záväzky.
…
(26) Pokiaľ ide o porušenia práv duševného vlastníctva, mala by sa zachovať univerzálne uznávaná zásada lex loci protectionis. Na účely tohto nariadenia by sa pojem práva duševného vlastníctva mal vykladať v zmysle napríklad autorského práva a s ním súvisiacich práv, práva sui generis na ochranu databáz, ako aj práva priemyselného vlastníctva.“
14 Článok 1 ods. 1 nariadenia Rím II definuje jeho pôsobnosť takto:
„Toto nariadenie sa uplatní na mimozmluvné záväzky v občianskych a obchodných veciach v situáciách, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov. Neuplatní sa najmä na daňové, colné alebo správne veci ani na zodpovednosť štátu za konanie alebo nečinnosť pri výkone verejnej moci (acta iure imperii).“
15 Článok 2 toho istého nariadenia, nazvaný „Mimozmluvné záväzky“, v odseku 1 stanovuje:
„Na účely tohto nariadenia pojem škoda označuje každý následok civilného deliktu z bezdôvodného obohatenia, z konania bez príkazu (negotiorum gestio) alebo z predzmluvnej zodpovednosti (culpa in contrahendo).“
16 Článok 8 nariadenia Rím II s názvom „Porušenie práva duševného vlastníctva“ v odseku 1 stanovuje:
„Mimozmluvný záväzok vyplývajúci z porušenia práva duševného vlastníctva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, na území ktorej je toto právo chránené [na ktorej území sa uplatňuje ochrana tohto práva – neoficiálny preklad].“
17 Článok 27 tohto nariadenia upravuje vzťahy medzi týmto nariadením a inými ustanoveniami práva Únie, zatiaľ čo jeho článok 28 upravuje vzťahy s existujúcimi medzinárodnými dohovormi.
Nariadenie Rím I
18 Odôvodnenia 6, 7 a 16 nariadenia Rím I stanovujú:
„(6)
Riadne fungovanie vnútorného trhu vyžaduje, aby kolízne normy platné v členských štátoch určovali použitie rovnakého vnútroštátneho právneho poriadku bez ohľadu na to, súd ktorej krajiny vo veci koná, v záujme predvídateľnosti výsledku sporov, istoty, pokiaľ ide o rozhodné právo a voľného pohybu rozsudkov.
(7) Vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia by mali byť zlučiteľné s nariadením [Brusel I] a nariadením [Rím II].
…
(16) S cieľom prispievať k všeobecnému cieľu tohto nariadenia, ktorým je právna istota v európskom justičnom priestore, kolízne normy by mali mať vysoký stupeň predvídateľnosti. Súdy by však mali mať určitú diskrečnú právomoc, aby mohli určiť právny poriadok, ktorý má najužšiu väzbu s vecou.“
19 Podľa článku 1 ods. 1 nariadenia Rím I:
„Toto nariadenie sa uplatňuje na situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch v občianskych a obchodných veciach.
Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci.“
20 Článok 3 uvedeného nariadenia, nazvaný „Voľba rozhodného práva“, v odseku 1 stanovuje:
„Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. …“
21 Článok 4 toho istého nariadenia s názvom „Rozhodné právo pri absencii voľby“ stanovuje:
„1. Pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s článkom 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8, právo, ktorým sa spravuje zmluva, sa určuje takto:
…
b) zmluva o poskytovaní služieb sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb;
…
2. Ak sa na zmluvu nevzťahuje odsek 1 alebo ak sú prvky zmluvy pokryté viac ako jedným z písmen a) až h) odseku 1, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu zmluvnej strany, ktorá má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu.
3. Ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že zmluva má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny.
4. Ak podľa odsekov 1 alebo 2 nie je možné určiť rozhodné právo, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, s ktorou má najužšiu väzbu.“
22 Článok 11 nariadenia Rím I, nazvaný „Formálna platnosť“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. Zmluva uzavretá medzi osobami, ktoré sa nachádzajú alebo ktorých zástupcovia sa v čase jej uzavretia nachádzajú v tej istej krajine, je formálne platná, ak spĺňa formálne požiadavky právneho poriadku, ktorým sa spravuje podľa tohto nariadenia, alebo právneho poriadku krajiny, v ktorej sa uzavrela.
2. Zmluva uzavretá medzi osobami, ktoré sa nachádzajú alebo ktorých zástupcovia sa v čase jej uzavretia nachádzajú v rôznych krajinách je formálne platná, ak spĺňa formálne požiadavky právneho poriadku, ktorým sa spravuje podľa tohto nariadenia, alebo právneho poriadku ktorejkoľvek z krajín, v ktorých sa nachádza ktorákoľvek zo strán alebo jej zástupca v čase uzavretia zmluvy, alebo právneho poriadku krajiny obvyklého pobytu ktorejkoľvek zo strán v uvedenom čase.“
23 Článok 12 tohto nariadenia s názvom „Rozsah použitia rozhodného práva“ v odseku 1 písm. e) stanovuje:
„Rozhodným právom pre zmluvu podľa tohto nariadenia sa spravuj[ú] najmä:
…
e) dôsledky neplatnosti zmluvy.“
24 Článok 23 uvedeného nariadenia upravuje vzťahy medzi týmto nariadením a inými ustanoveniami práva Únie, zatiaľ čo jeho článok 25 upravuje vzťahy s existujúcimi medzinárodnými dohovormi.
Nemecké právo
25 Ustanovenie § 72 Gesetz über Urheberrecht und verwandte Schutzrechte – Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve a súvisiacich právach) z 9. septembra 1965 (BGBl. 1965 I, s. 1273), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „UrhG“), v odseku 2 stanovuje, že právo týkajúce sa ochrany fotografií sa priznáva fotografovi.
26 Ustanovenie § 97 ods. 1 UrhG stanovuje, že v prípade protiprávneho porušenia autorského práva alebo iného práva chráneného týmto zákonom môže poškodená osoba požiadať o vydanie príkazu na okamžité zdržanie sa konania, a v prípade rizika opakovaného porušenia o vydanie príkazu na zdržanie sa konania do budúcnosti.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
27 BT distribuuje v meste Cottbus (Nemecko) prostredníctvom internetu, najmä online predajnej platformy eBay, automobilové príslušenstvo vrátane podlahových rohoží.
28 Na ilustráciu svojich inzerátov na účely online predaja si BT viackrát v období od apríla 2014 do apríla 2018 na základe slovných dohôd najala profesionálneho fotografa na vyhotovenie fotografií týchto rohoží. Fotograf je poľským štátnym príslušníkom, ktorý v meste Dąbrowa Górnicza (Poľsko) prevádzkuje fotografické štúdio. Po každom fotografovaní vo svojom ateliéri v Poľsku odovzdal manželovi BT ešte v ten istý deň USB kľúč obsahujúci súbory s vyhotovenými fotografiami. Zmluvné strany neuzavreli žiadnu písomnú dohodu o používaní takto zhotovených fotografií alebo o prevode práv na používanie týchto fotografií na BT. Neuzavreli ani dohodu o rozhodnom práve týkajúcom sa služieb poskytovaných fotografom, ako aj prevodu práv na používanie.
29 Vo februári a v marci 2018 IU uverejnila na online predajnej platforme eBay ponuky na predaj týkajúce sa podlahových rohoží pre motorové vozidlá, ktoré boli umiestnené na niektorých fotografiách vyhotovených na účet BT. Keďže sa BT domnievala, že uverejnením týchto fotografií zo strany IU došlo k porušeniu výlučných práv na používanie, ktorými podľa jej názoru disponuje vo vzťahu k týmto fotografiám, podala na nemecký súd žalobu, ktorou sa domáhala najmä ukončenia údajného porušovania.
30 Nemecký prvostupňový súd tejto žalobe vyhovel. Usúdil, že predmetné fotografie sú chránené autorským právom podľa § 72 UrhG, že fotograf platne previedol na BT výlučné práva na používanie týchto fotografií a že IU porušila tieto práva tým, že sprístupnila fotografie verejnosti bez toho, aby získala súhlas BT. Na základe § 97 ods. 1 UrhG tento súd okrem iného uložil IU povinnosť zdržať sa sporného konania.
31 IU podala proti uvedenému rozsudku odvolanie na Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tvrdí, že otázka formálnej platnosti zmluvy o prevode medzi BT a fotografom sa spravuje poľským právom ako rozhodným právom pre zmluvu v súlade s ustanoveniami článku 4 ods. 2 v spojení s článkom 11 ods. 1 nariadenia Rím I. V tejto súvislosti IU upozorňuje na skutočnosť, že k uzavretiu zmluvy, ako aj k plneniam, ktoré sú pre túto zmluvu charakteristické, teda k vyhotoveniu fotografií a následnému prevodu práv na používanie, došlo vo fotografickom štúdiu, ktoré sa nachádza v Poľsku. Podľa IU poľské právo vyžaduje, aby mal prevod výlučných práv na používanie takých diel, akými sú fotografie, písomnú formu. Keďže táto požiadavka nebola dodržaná, predmetné práva neboli platne prevedené na BT, ktorá teda nemá aktívnu legitimáciu, v dôsledku čoho rozsudok prvostupňového súdu treba zmeniť.
32 BT sa naopak domnieva, že právny poriadok, ktorým sa riadi otázka formálnej platnosti zmluvy o prevode, sa nemá určiť na základe ustanovení nariadenia Rím I, ale podľa článku 8 ods. 1 nariadenia Rím II, podľa ktorého sa mimozmluvný záväzok vyplývajúci z porušenia práva duševného vlastníctva spravuje právnym poriadkom krajiny, na ktorej území sa uplatňuje ochrana tohto práva (lex loci protectionis). V rámci zmluvy o prevode, o akú ide vo veci samej, sa totiž rozhodným právom pre zmluvu mal spravovať výlučne úkon zakladajúci záväzky, zatiaľ čo lex loci protectionis by sa mal vzťahovať na úkon nakladania s vecnými právami. Keďže k porušeniu práv duševného vlastníctva, na ktoré sa BT odvoláva, došlo v Nemecku a ochrana, ktorej sa domáha, pokiaľ ide o práva na používanie fotografií, o ktoré ide vo veci samej, sa týka nemeckého územia, zmluva o prevode podlieha v tomto rozsahu nemeckému právu na základe zásady lex loci protectionis. Podľa nemeckého práva však platnosť prevodu výlučných práv na používanie fotografií nepodlieha žiadnej formálnej požiadavke, keďže prevod môže vyplývať najmä z ústnej dohody.
33 Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že účastníci konania vo veci samej sa nezhodujú v otázke určenia rozhodného práva pre formálnu platnosť dohody o prevode. V podstate sa pýta, či sa má táto platnosť posudzovať podľa rozhodného práva pre zmluvu určeného v súlade s nariadením Rím I, alebo podľa práva krajiny, na ktorej území sa uplatňuje ochrana práva, v súlade s článkom 8 ods. 1 nariadenia Rím II.
34 Za týchto podmienok Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 8 ods. 1 nariadenia [Rím II] vykladať v tom zmysle, že právny poriadok krajiny, na ktorej území sa uplatňuje ochrana tohto práva, sa uplatní aj na otázku (formálnej) platnosti prevodu výlučných práv na používanie fotografií medzi autorom a nadobúdateľom?
2. Pokiaľ je odpoveď na prvú otázku záporná: je pre otázku (formálnej) platnosti prevodu výlučných práv na používanie fotografií medzi autorom a nadobúdateľom relevantné rozhodné právo pre zmluvu, v dôsledku čoho sa uplatnia články 4 a 11 nariadenia [Rím I]?“
O prejudiciálnych otázkach
35 Svojimi dvoma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa nariadenia Rím I a Rím II majú vykladať v tom zmysle, že v rámci žaloby pre porušenie, ktorého sa dopustila tretia osoba vo vzťahu k výlučným právam na používanie, ktoré má údajne určitá osoba k dielu chránenému autorským právom, patrí otázka formálnej platnosti zmluvy o prevode, ktorú uzatvorila táto osoba s autorom diela ako nositeľom týchto práv, medzi zmluvné veci alebo mimozmluvné veci, v dôsledku čoho rozhodné právo pre túto otázku sa má určiť na základe pravidiel stanovených v nariadení Rím I alebo v nariadení Rím II.
36 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako vyplýva z ich článkov 1, nariadenia Rím I a Rím II harmonizovali kolízne normy právnych poriadkov uplatniteľných v občianskej a obchodnej oblasti na zmluvné a mimozmluvné záväzky. Rozhodné právo pre tieto dve kategórie záväzkov sa musí určiť prostredníctvom ustanovení uvedených jedným z týchto dvoch nariadení bez toho, aby boli dotknuté pravidlá uvedené v článkoch 23 a 25 nariadenia Rím I, ako aj v článkoch 27 a 28 nariadenia Rím II (rozsudok z 21. januára 2016, ERGO Insurance a Gjensidige Baltic, C-359/14 a C-475/14, EU:C:2016:40, bod 37).
37 Pokiaľ ide o pôsobnosť nariadení Rím I a Rím II, pojmy „zmluvný záväzok“ a „mimozmluvný záväzok“, ktoré sú v nich uvedené, sa majú vykladať samostatne s odvolaním sa na systém a ciele týchto nariadení. Treba tiež prihliadať, ako to vyplýva z odôvodnenia 7 oboch nariadení, na cieľ koherencie pri vzájomnom uplatňovaní týchto nariadení, ale tiež nariadenia Brusel I, ktoré v jeho článku 5 rozlišuje medzi zmluvnými vecami a vecami nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2016, ERGO Insurance a Gjensidige Baltic, C-359/14 a C-475/14, EU:C:2016:40, bod 43 a citovanú judikatúru). V rozsahu, v akom bolo nariadenie Brusel I zrušené a nahradené nariadením Brusel Ia, tento cieľ koherencie platí aj pre toto nariadenie (rozsudok z 20. októbra 2022, ROI Land Investments, C-604/20, EU:C:2022:807, bod 50 a citovaná judikatúra).
38 Z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa tohto posledného uvedeného nariadenia vyplýva, že iba právny záväzok slobodne prevzatý jednou osobou voči druhej osobe, o ktorý sa opiera žaloba žalobcu, patrí pod pojem „zmluvné veci“ podľa článku 7 bodu 1 písm. a) uvedeného nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2019, Kerr, C-25/18, EU:C:2019:376, bod 25). Analogicky a v súlade s cieľom koherencie uvedeným v predchádzajúcom bode tohto rozsudku treba prijať záver, že pojem „zmluvný záväzok“ v zmysle článku 1 nariadenia Rím I označuje právny záväzok slobodne prevzatý jednou osobou voči druhej osobe (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2016, ERGO Insurance a Gjensidige Baltic, C-359/14 a C-475/14, EU:C:2016:40, bod 44 a citovanú judikatúru).
39 Pokiaľ ide o pojem „mimozmluvný záväzok“ v zmysle článku 1 nariadenia Rím II, treba pripomenúť, že pojem „vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel Ia zahŕňa všetky žaloby, ktorých cieľom je zistiť zodpovednosť žalovaného a ktoré sa netýkajú „zmluvných vecí“ v zmysle článku 7 bodu 1 písm. a) tohto nariadenia (rozsudok zo 4. júna 2026, TERVE Production, C-791/24, EU:C:2026:444, bod 37 a citovaná judikatúra). Okrem toho treba poznamenať, ako vyplýva z článku 2 nariadenia Rím II, že toto nariadenie sa uplatňuje na záväzky vyplývajúce zo škody, teda na akýkoľvek následok vyplývajúci z civilného deliktu, z bezdôvodného obohatenia, z konania bez príkazu alebo z predzmluvnej zodpovednosti (culpa in contrahendo) (rozsudok z 21. januára 2016, ERGO Insurance a Gjensidige Baltic, C-359/14 a C-475/14, EU:C:2016:40, bod 45).
40 Vzhľadom na tieto skutočnosti treba „mimozmluvný záväzok“ v zmysle nariadenia Rím II chápať ako záväzok, ktorého dôvodom je jedna zo skutočností uvedených v článku 2 tohto nariadenia (rozsudok z 21. januára 2016, ERGO Insurance a Gjensidige Baltic, C-359/14 a C-475/14, EU:C:2016:40, bod 46).
41 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že BT tvrdí, že je nositeľkou výlučných práv na používanie, ktoré na ňu na základe po sebe nasledujúcich slovných dohôd previedol autor diel – t. j. fotografií – chránených autorským právom, aby tieto diela mohla používať na účely svojich činností online predaja na nemeckom území. Z tohto návrhu tiež vyplýva, že BT v tomto postavení podala žalobu proti tretej osobe, IU, ktorá použila tie isté fotografie na svoje vlastné činnosti online predaja na tom istom území.
42 Takáto žaloba podaná deklarovaným nadobúdateľom výlučných práv na používanie diel chránených autorským právom v rozsahu, v akom smeruje k zisteniu zodpovednosti žalovanej za používanie dotknutých diel bez súhlasu nadobúdateľa, sa musí považovať za žalobu týkajúcu sa mimozmluvného záväzku. Takéto používanie totiž predstavuje skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody v zmysle článku 2 nariadenia Rím II.
43 Keďže v súlade s odôvodnením 26 tohto nariadenia sú autorské práva súčasťou práv duševného vlastníctva, na ktoré sa vzťahuje uvedené nariadenie, treba konštatovať, že podľa článku 8 ods. 1 toho istého nariadenia sa mimozmluvný záväzok vyplývajúci z porušenia výlučných práv na používanie diel chránených autorským právom spravuje právnym poriadkom krajiny, na ktorej území sa uplatňuje ochrana, inak povedané lex loci protectionis.
44 Vo veci samej má predkladajúci vnútroštátny súd tiež rozhodnúť o otázke formálnej platnosti zmluvy o prevode výlučných práv na používanie, ktoré boli údajne porušené. Pýta sa teda, či sa má táto otázka v takomto kontexte riadiť aj lex loci protectionis ako právom, ktorým sa spravuje mimozmluvný záväzok vyplývajúci z údajného porušenia uvedených práv, alebo v prípade zápornej odpovede rozhodným právom pre zmluvu podľa ustanovení nariadenia Rím I.
45 Ako uviedol generálny advokát v bodoch 52 a 53 svojich návrhov, táto otázka formálnej platnosti zmluvy o prevode výlučných práv na používanie je samostatná a odlišná od mimozmluvnej zodpovednosti osoby, ktorá údajne porušila tieto práva. Túto otázku preto nemožno spájať s mimozmluvnými vecami, v dôsledku čoho rozhodné právo, pokiaľ ide o formálnu platnosť zmluvy o prevode výlučných práv na používanie, nemožno určiť s prihliadnutím na ustanovenia nariadenia Rím II.
46 Otázka formálnej platnosti takejto zmluvy patrí do oblasti zmluvných vecí v zmysle nariadenia Rím I. Ako totiž uviedol generálny advokát v bodoch 58 až 61 svojich návrhov a ako to v podstate vyplýva zo správy týkajúcej sa Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, ktorú vypracovali Mario Giuliano, profesor na univerzite v Miláne, a Paul Lagarde, profesor na univerzite Paríž I (Ú. v. ES C 282, 1980, s. 1), pričom tento dohovor bol medzi členskými štátmi nahradený nariadením Rím I, cieľom formálnych požiadaviek je v zásade to, aby nezávisle od predmetu danej zmluvy, ako aj osoby, ktorá sa dovoláva ich porušenia, vymedzili na účely právnej istoty a ochrany zmluvných strán prejav vôle týchto strán byť viazané slobodne prijatým právnym záväzkom, t. j. zmluvným záväzkom v zmysle článku 1 nariadenia Rím I v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 38 tohto rozsudku.
47 Tento výklad je navyše v súlade s cieľom sledovaným nariadením Rím I, ktorý, ako vyplýva z jeho odôvodnení 6 a 16, spočíva najmä v zabezpečení právnej istoty v európskom justičnom priestore prostredníctvom kolíznych noriem s vysokým stupňom predvídateľnosti (rozsudok zo 4. decembra 2025, Liechtensteinische Landesbank,C-279/24, EU:C:2025:942, bod 33 a citovaná judikatúra). Ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 68 svojich návrhov, väzba otázky formálnej platnosti zmluvy o prevode výlučných práv na používanie so zmluvnými vecami zaručuje nositeľovi práv a nadobúdateľovi, že ich zmluva je platná a že tento prevod je účinný, pokiaľ táto zmluva spĺňa požiadavky rozhodného práva podľa ustanovení nariadenia Rím I, a to aj vtedy, keď sa prevedené výlučné práva na používanie uplatňujú v rôznych členských štátoch, čo môže v prípade porušenia týchto práv vo viacerých členských štátoch viesť k uplatneniu viacerých vnútroštátnych právnych poriadkov na základe kritéria lex loci protectionis stanoveného v článku 8 ods. 1 nariadenia Rím II. Táto väzba tak poskytuje právnu istotu a stupeň predvídateľnosti, ktoré nemožno dosiahnuť v prípade spojenia otázky formálnej platnosti zmluvy o prevode s mimozmluvnými vecami.
48 Európska komisia však vo svojich písomných pripomienkach a na pojednávaní uviedla, že spochybnenie formálnej platnosti zmluvy o prevode v takej veci, o akú ide vo veci samej, vedie k spochybneniu postavenia nadobúdateľa, a teda aj jeho postavenia ako vlastníka výlučných práv na používanie, ktoré naňho previedol autor. Za týchto podmienok sa Komisia domnieva, že túto otázku postavenia ako vlastníka práv, ktorá je odlišná od otázky platnosti zmluvy, treba – keďže sa na ňu vzťahuje formálna požiadavka – spojiť s oblasťou vecných práv alebo s oblasťou autorského práva, a nie so zmluvnými vecami.
49 Ako však v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 56 a 57, ako aj v bode 65 svojich návrhov, otázka formálnej platnosti zmluvy o prevode výlučných práv na používanie diela chráneného autorským právom, hoci úzko súvisí s otázkou postavenia nadobúdateľa ako vlastníka, sa netýka samotnej podstaty autorského práva alebo jeho vnútorných vlastností, ani vlastníckeho práva k chránenému dielu, v dôsledku čoho ju nemožno spojiť s oblasťou autorského práva alebo s oblasťou vecných práv.
50 Táto otázka sa totiž nevzťahuje na skutočnosti týkajúce sa autorského práva alebo vlastníctva autora, akými sú kvalifikácia chráneného diela, priznanie autorstva k dielu alebo obsah a rozsah ochrany autorského práva, ktoré sú uvedené v článkoch 2, 5, 6 bis a 9 Bernského dohovoru, ktoré je Európska únia povinná dodržiavať podľa článku 1 ods. 4 Zmluvy WIPO o autorskom práve a/alebo článku 9 dohody TRIPS (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. októbra 2024, Kwantum Nederland a Kwantum België, C-227/23, EU:C:2024:914, bod 40 a citovanú judikatúru).
51 V dôsledku toho v rozsahu, v akom taká tretia osoba, akou je IU, spochybňuje platnosť zmluvy o prevode z hľadiska formálnej požiadavky, nespochybňuje vecné aspekty alebo aspekty týkajúce sa samotného autorského práva, ale existenciu zmluvného vzťahu medzi nadobúdateľom a autorom.
52 Skutočnosť, že formálna požiadavka, ktorú musia spĺňať zmluvy o prevode výlučných práv na používanie diela chráneného autorským právom, sa môže líšiť od režimu uplatniteľného na iné druhy zmlúv o prevode, nemôže spochybniť túto kvalifikáciu. Aj keď je totiž formálna požiadavka uložená v súvislosti s osobitnou oblasťou autorského práva alebo je obsiahnutá vo vnútroštátnej právnej úprave týkajúcej sa tejto oblasti, zachováva si svoju hlavnú funkciu, ktorou je, ako vyplýva z bodu 46 tohto rozsudku, zaručiť informovaný prejav vôle strán byť viazané zmluvným záväzkom.
53 Výklad, podľa ktorého otázka formálnej platnosti zmluvy o prevode výlučných práv na používanie musí byť spojená so zmluvnými vecami, a nie s oblasťou vecných práv alebo oblasťou týkajúcou sa autorského práva, hoci môže mať vplyv na prevod alebo vlastníctvo týchto práv, je podporený článkom 12 nariadenia Rím I, podľa ktorého sa rozhodným právom pre zmluvu podľa tohto nariadenia spravujú najmä dôsledky neplatnosti zmluvy. Je to teda rozhodné právo pre zmluvu, ktoré určí, či nadobúdateľ podľa zmluvy, ktorá je z formálneho hľadiska neplatná, sa má alebo nemá považovať za nositeľa dotknutých práv, pričom táto otázka vlastníctva je dôsledkom primárnej otázky formálnej platnosti zmluvy.
54 Napokon spojenie otázky formálnej platnosti zmluvy, o akú ide vo veci samej, so zmluvnými vecami nijako nenarúša zásadu teritoriality vyjadrenú v článku 5 ods. 1 až 3 Bernského dohovoru, podľa ktorej je ochrana autorského práva zabezpečená vnútroštátnymi právnymi predpismi každého členského štátu (rozsudok z 3. októbra 2013, Pinckney, C-170/12, EU:C:2013:635, bod 39). Skutočnosť, že formálna platnosť takejto zmluvy sa musí posudzovať podľa rozhodného práva pre zmluvu podľa pravidiel stanovených nariadením Rím I, totiž nebráni tomu, aby sa tieto vnútroštátne právne predpisy naďalej uplatňovali, pokiaľ ide o otázku ochrany autorského práva.
55 V rovnakom duchu takéto spojenie nebráni ani uplatneniu pravidiel stanovených v nariadení Rím II, pokiaľ ide o rozhodné právo pre mimozmluvné záväzky. Konkrétne, ako vyplýva z bodu 42 tohto rozsudku, ak by predkladajúci vnútroštátny súd na základe svojej analýzy dospel k záveru, že taká zmluva o prevode, o akú ide vo veci samej, je z formálneho hľadiska platná vzhľadom na rozhodné právo pre zmluvu alebo že BT možno považovať za vlastníka dotknutých výlučných práv na používanie na nemeckom území, porušenie týchto práv by sa malo posúdiť z hľadiska práva určeného podľa článku 8 ods. 1 nariadenia Rím II.
56 Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na položené otázky odpovedať tak, že nariadenia Rím I a Rím II sa majú vykladať v tom zmysle, že v rámci žaloby pre porušenie, ktorého sa dopustila tretia osoba vo vzťahu k výlučným právam na používanie, ktoré má údajne určitá osoba k dielu chránenému autorským právom, patrí otázka formálnej platnosti zmluvy o prevode, ktorú uzatvorila táto osoba s autorom diela ako nositeľom týchto práv, medzi zmluvné veci, v dôsledku čoho rozhodné právo pre túto otázku sa má určiť na základe pravidiel stanovených v nariadení Rím I.
O trovách
57 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II)
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
v rámci žaloby pre porušenie, ktorého sa dopustila tretia osoba vo vzťahu k výlučným právam na používanie, ktoré má údajne určitá osoba k dielu chránenému autorským právom, patrí otázka formálnej platnosti zmluvy o prevode, ktorú uzatvorila táto osoba s autorom diela ako nositeľom týchto práv, medzi zmluvné veci, v dôsledku čoho rozhodné právo pre túto otázku sa má určiť na základe pravidiel stanovených v nariadení č. 593/2008.
Podpisy
(*1) Jazyk konania: nemčina.
( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.