Text rozhodnutia
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 8. septembra 2026 (*1)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernice 77/187/EHS a 2001/23/ES – Prevod podnikov – Zachovanie práv zamestnancov – Článok 1 ods. 1 a článok 3 ods. 1 – Povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ – Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré mu možno pripísať – Porušenia pripísateľné vnútroštátnemu súdu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva – Zohľadnenie judikatúry Súdneho dvora existujúcej ku dňu vyhlásenia rozhodnutia tohto vnútroštátneho súdu, o ktorom sa tvrdí, že spôsobil takúto škodu“
Vo veci C-293/24,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd, Portugalsko) z 13. marca 2024 a doručený Súdnemu dvoru 23. apríla 2024, ktorý súvisí s konaním:
João Filipe Ferreira da Silva e Brito a i.
proti
Estado português,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda T. von Danwitz, predsedovia komôr F. Biltgen, K. Jürimäe, L. Arastey Sahún, J. Passer a F. Schalin, sudcovia S. Rodin, E. Regan, D. Gratsias, M. Gavalec (spravodajca), Z. Csehi, S. Gervasoni, N. Fenger a R. Frendo,
generálna advokátka: T. Ćapeta,
tajomník: L. Carrasco Marco, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. júna 2025,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– M. Ferreira da Silva e Brito a i., v zastúpení: J. L. da Cruz Vilaça, I. Domingues Alves, M. Martins Pereira a T. Santos Silva, advogados,
– portugalská vláda, v zastúpení: P. Barros da Costa, J. Castello-Branco, C. Freire, S. Leite a A. Pimenta, splnomocnené zástupkyne,
– nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,
– španielska vláda, v zastúpení: A. Gavela Llopis, splnomocnená zástupkyňa,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Afonso, S. Delaude a P. Van Nuffel, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 30. októbra 2025,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 1 smernice Rady 77/187/EHS zo 14. februára 1977 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 61, 1977, s. 26), článku 1 ods. 1 smernice Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (Ú. v. ES L 82, 2001, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 98), ako aj článku 267 tretieho odseku ZFEÚ.
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Joãom Filipom Ferreirom da Silva e Britom a ďalšími bývalými zamestnancami leteckej spoločnosti Air Atlantis S. A. (ďalej len „AIA“) na jednej strane a Estado português (portugalský štát) na druhej strane, ktorého predmetom je získanie náhrady škody, ktorá bola týmto bývalým zamestnancom spôsobená porušením práva Únie, ktorého sa dopustil Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd, Portugalsko) v rozsudku z 25. februára 2009 (ďalej len „rozsudok z 25. februára 2009“).
Právny rámec
Právo Únie
Zmluva o FEÚ
3 Článok 267 ZFEÚ stanovuje:
„Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať [rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach], ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Ak takáto otázka [vznikne] v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.
Ak takáto otázka [vznikne] v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
…“
Smernica 77/187
4 Odôvodnenie 2 smernice 77/187 stanovovalo, že „je potrebné zabezpečiť ochranu zamestnancov pre prípad zmeny zamestnávateľa, najmä postarať sa o to, aby ich práva boli zachované.“ [neoficiálny preklad]
5 Článok 1 tejto smernice v odseku 1 stanovoval:
„Táto smernica sa vzťahuje na prevody podnikov, závodov alebo častí závodov na iného zamestnávateľa v dôsledku zmluvného prevodu alebo zlúčenia.“ [neoficiálny preklad]
6 Článok 3 uvedenej smernice v odseku 1 prvom pododseku uvádzal:
„Práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu v zmysle článku 1 ods. 1, sa z dôvodu tohto prevodu prevedú na nadobúdateľa.“ [neoficiálny preklad]
7 Podľa článku 4 ods. 1 prvého pododseku tej istej smernice:
„Prevod podniku, závodu alebo časti podniku alebo závodu nemôže byť automaticky dôvodom na prepúšťanie z práce zo strany prevádzateľa alebo nadobúdateľa. Toto ustanovenie však nebráni prepúšťaniu, ku ktorému môže dôjsť z hospodárskych, technických alebo organizačných dôvodov zahŕňajúcich zmeny týkajúce sa pracovníkov.“ [neoficiálny preklad]
Smernica 2001/23
8 Smernica 2001/23 vykonala s účinnosťou od 11. apríla 2001 kodifikáciu smernice 77/187, zmenenej smernicou Rady 98/50/ES z 29. júna 1998 (Ú. v. ES L 201, 1998, s. 88).
9 Odôvodnenia 3 a 8 smernice 2001/23 uvádzajú:
„(3)
Je potrebné zabezpečiť ochranu zamestnancov pre prípad zmeny zamestnávateľa, najmä postarať sa o to, aby ich práva boli zachované.
…
(8) Úvahy o právnej bezpečnosti a transparentnosti si vyžiadali, aby bola objasnená právna koncepcia prevodu z hľadiska precedenčného práva [z hľadiska judikatúry – neoficiálny preklad] Súdneho dvora. Toto objasnenie však nezmenilo rozsah pôsobnosti smernice 77/187/EHS, ako ju interpretoval Súdny dvor.“
10 Článok 1 ods. 1 písm. a) a b) tejto smernice stanovuje:
„a)
Táto smernica sa vzťahuje na každý prevod podnikov, závodov alebo časť podniku alebo závodu na iného zamestnávateľa v dôsledku právneho prevodu alebo zlúčenia.
b) Podľa písmena a) a nasledujúcich ustanovení tohto článku prevod v zmysle tejto smernice je, keď ide o prevod hospodárskeho subjektu, ktorý si ponecháva svoju identitu v zmysle organizovaného zoskupenia zdrojov, ktorého cieľom je vykonávať hospodársku činnosť bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná, alebo doplnková.“
11 Článok 3 ods. 1 prvý pododsek uvedenej smernice znie:
„Práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu, sa z dôvodu tohto prevodu prevedú na nadobúdateľa.“
12 Článok 4 ods. 1 prvý pododsek tej istej smernice stanovuje:
„Prevod podniku, závodu alebo časti podniku alebo závodu nemôže byť automaticky dôvodom na prepúšťanie z práce zo strany prevádzateľa alebo nadobúdateľa. Toto ustanovenie však nebráni prepúšťaniu, ku ktorému môže dôjsť z hospodárskych, technických alebo organizačných dôvodov zahŕňajúcich zmeny týkajúce sa pracovníkov.“
Portugalské právo
13 Článok 23 ods. 3 Regime jurídico da cessação do contrato individual de trabalho (právny režim zániku individuálnej pracovnej zmluvy), schválený Decreto-Lei n. 64-A/89 (zákonný dekrét č. 64-A/89), z 27. februára 1989 (Diário da República, I séria, č. 48, 2o Suplemento, z 27. februára 1989, ďalej len „LCCT“), stanovoval:
„Prijatie odstupného uvedeného v tomto článku zamestnancom sa rovná súhlasu s prepustením.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
14 Žalobcovia vo veci samej sú bývalými zamestnancami leteckej spoločnosti AIA. Boli predmetom hromadného prepúšťania s účinnosťou od 30. apríla 1993 z dôvodu zrušenia tejto spoločnosti.
15 Od 1. mája 1993 Transportes Aéreos Portugueses S. A. (ďalej len „TAP“) prevádzkovala časť charterových letov, ktoré sa AIA, ktorej bola TAP hlavným akcionárom, zaviazala uskutočniť počas letnej sezóny Medzinárodného združenia leteckých dopravcov (IATA) v roku 1993, t. j. od 1. mája do 31. októbra 1993. Na uskutočnenie týchto letov TAP, ktorá dovtedy nepôsobila na trhu s charterovými letmi, využívala v podstate štyri z ôsmich lietadiel, ktoré prevádzkovala AIA, ako aj kancelárske vybavenie a časť jej palubného riadu. TAP tiež príležitostne využívala vlastné lietadlá, ako aj vlastné posádky.
16 Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania cieľom rozhodnutia spoločnosti TAP o zabezpečení týchto letov bolo aspoň čiastočne sa vyhnúť zaplateniu vysokých náhrad škôd stanovených pre prípad nesplnenia zmlúv uzavretých medzi spoločnosťou AIA a cestovnými kanceláriami. Rovnako, keďže AIA musela uhrádzať lízingové splátky za štyri lietadlá, ktoré mala vo finančnom lízingu, TAP uzavrela s dotknutými lízingovými spoločnosťami dohodu s cieľom využívať tieto lietadlá.
17 Žalobcovia vo veci samej tvrdia, že prijali odstupné z dôvodu, že zrušenie spoločnosti AIA bol v ich očiach nevyhnutný, a to vzhľadom na liberalizáciu medzinárodnej leteckej dopravy a všeobecnú krízu spôsobenú prvou vojnou v Perzskom zálive. V čase prepustenia však nevedeli, že TAP po vypovedaní ich pracovných zmlúv prevezme časť vybavenia spoločnosti AIA a bude pokračovať v činnosti charterových letov tejto spoločnosti.
18 Z tohto hľadiska mala TAP po zrušení spoločnosti AIA opäť začleniť do vlastného obchodného oddelenia dve zamestnankyne, ktoré boli dovtedy pridelené obchodnému oddeleniu spoločnosti AIA, a zveriť im úlohy v oblasti charterových letov na letnú sezónu IATA v roku 1993.
19 Okrem toho počas letnej sezóny IATA v roku 1994 TAP prevádzkovala charterové lety, ktoré nikdy predtým neuskutočňovala a ktoré zodpovedali trasám tradične prevádzkovaným spoločnosťou AIA.
20 V priebehu rokov 1993 a 1994 sa žalobcovia vo veci samej obrátili na Tribunal do Trabalho de Lisboa (Pracovný súd Lisabon, Portugalsko), aby najmä spochybnili svoje hromadné prepúšťanie a požiadali o svoje začlenenie do spoločnosti TAP. Tvrdili, že skutočným zámerom spoločnosti TAP bolo obnoviť s nižšími nákladmi činnosti spoločnosti AIA na trhu s charterovými letmi, čo je charakteristické pre prevod závodu.
21 Rozsudkom zo 6. februára 2007 tento súd uložil spoločnosti TAP povinnosť opätovne zamestnať žalobcov vo veci samej a zaplatiť im náhradu škody.
22 Rozsudkom zo 16. januára 2008 Tribunal da Relação de Lisboa (Odvolací súd Lisabon, Portugalsko) tento rozsudok zmenil, pričom konštatoval, že zrušenie spoločnosti AIA vyplývalo najmä z jej zlých výsledkov a že likvidácia viedla k rozptýleniu majetku podniku, takže už neexistoval závod, ktorý by bolo možné previesť.
23 Tento súd tiež rozhodol, že prevod niektorých aktív spoločnosti AIA na TAP nemožno kvalifikovať ako prevod časti závodu. Podľa tohto súdu TAP nadobudla len izolované prvky vyplývajúce zo zrušenia spoločnosti AIA, ktoré nemali vlastnú organizáciu charakteristickú pre hospodársku jednotku, ktorá by bola schopná samostatne pôsobiť na trhu. Okrem toho žiadna z týchto skutočností nie je rozhodujúca alebo podstatná na účely podpory činnosti v oblasti charterových letov vykonávanej spoločnosťou TAP. Okrem toho počas letnej sezóny IATA v roku 1993 TAP údajne na prevádzkovanie niektorých letov, ktoré sa AIA zaviazala vykonávať, využívala vlastné lietadlá. Bývalé lietadlá spoločnosti AIA boli tiež údajne využívané na vykonávanie pravidelných letov v službách spoločnosti TAP až do ich vrátenia lízingovým spoločnostiam.
24 Okrem toho, hoci sa na prvý pohľad mohlo zdať, že TAP pokračuje v činnosti vykonávanej spoločnosťou AIA, Tribunal da Relação de Lisboa (Odvolací súd Lisabon) tento výklad odmietol. Po prvé nesplnenie zmlúv uzavretých spoločnosťou AIA vystavilo TAP riziku vysokých náhrad škôd. Po druhé TAP bola schopná sama zabezpečiť dodržiavanie zmlúv uzavretých spoločnosťou AIA. Po tretie, keďže TAP využívala vlastnú hospodársku štruktúru na to, aby pôsobila na trhu s charterovými letmi, prevod závodu nemožno preukázať. Po štvrté sa TAP tým, že počas roka 1994 prevádzkovala charterové lety, údajne snažila získať podiel na trhu, ktorý sa uvoľnil po zrušení spoločnosti AIA, čo nemožno charakterizovať ako presun zákazníckej základne zo spoločnosti AIA na TAP, a to o to viac, že táto zákaznícka základňa je na trhu s charterovými letmi veľmi nestála. Po piate závod, ktorý vlastnila spoločnosť AIA, bol údajne viazaný na neprevoditeľnú licenciu na prevádzkovanie letov, čo znemožňovalo prevod závodu.
25 Rozsudkom z 25. februára 2009 Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) zamietol opravný prostriedok podaný žalobcami vo veci samej proti rozsudku Tribunal da Relação de Lisboa (Odvolací súd Lisabon) zo 16. januára 2008, pričom konštatoval, že jednak nedošlo k žiadnemu prevodu závodu v zmysle smernice 77/187 a jednak, že nie je potrebné obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania.
26 V prvom rade sa tento súd stotožnil s odôvodnením Tribunal da Relação de Lisboa (Odvolací súd Lisabon) s výnimkou významu pripisovaného skutočnosti, že AIA vlastnila závod, ktorý je spojený s neprevoditeľnou licenciou. Keďže TAP bola sama držiteľkou licencie, ktorá ju oprávňovala prevádzkovať pravidelné a nepravidelné lety, skutočnosť, že licencia, ktorú mala AIA na prevádzku charterových letov, nebola prevoditeľná, nebránila spoločnosti TAP vo výkone tejto činnosti.
27 Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu však po likvidácii aktív spoločnosti AIA nezostal v rámci spoločnosti TAP „žiaden hospodársky subjekt, ktorý by bol priamo a samostatne určený na pokračovanie činnosti v oblasti charterových letov, ktorú predtým vykonávala AIA“
28 Okrem toho bolo v záujme spoločnosti TAP ako hlavnej veriteľky spoločnosti AIA plniť zmluvy uzavreté spoločnosťou AIA, aby nemusela platiť vysoké náhrady škody, ktoré boli v nich stanovené pre prípad zrušenia letov. Rovnako dohoda uzavretá s likvidačnou komisiou spoločnosti AIA a lízingovými spoločnosťami na účely prevodu štyroch lietadiel, ktoré mala AIA vo finančnom lízingu, mala za cieľ zmierniť straty spôsobené zrušením tejto spoločnosti, keďže TAP bola podnájomkyňou jedného z týchto lietadiel a ručiteľkou za lízingové zmluvy na ostatné tri lietadlá. Okrem toho sa uvedené lietadlá údajne používali bez rozdielu na pravidelné aj nepravidelné lety, kým boli po uplynutí zmlúv v rokoch 1998 až 2000 vrátené lízingovým spoločnostiam. Tieto okolnosti teda nepreukazujú žiadny úmysel prevziať činnosť v oblasti „charterových“ letov spoločnosti AIA a nepostačujú na tvrdenie, že táto činnosť bola v rámci spoločnosti TAP rozvíjaná autonómne.
29 Predkladajúci vnútroštátny súd v rozsudku z 25. februára 2009 potvrdil, že pokiaľ ide o lety uskutočnené v roku 1994, TAP sa jednoducho snažila získať podiel na trhu, ktorý zostal voľný v dôsledku likvidácie spoločnosti AIA, čo podľa judikatúry Súdneho dvora neumožňovalo dospieť k záveru o prevode hospodárskeho subjektu medzi týmito dvoma spoločnosťami.
30 Okrem toho by odovzdanie palubného riadu a kancelárskeho vybavenia patriaceho spoločnosti AIA v prospech spoločnosti TAP nebolo relevantné, a to nielen preto, že sa s tým počítalo v rámci likvidácie, ale aj preto, že nebolo preukázané, že tento riad a vybavenie boli určené na činnosť v oblasti „charterových“ letov. Nie je teda možné tvrdiť, že sú súčasťou organizovaného súboru majetku a osôb osobitne určených na činnosť nepravidelných letov.
31 Po zrušení spoločnosti AIA napokon TAP iba opätovne prijala dve zamestnankyne, ktoré boli dovtedy pridelené obchodnému oddeleniu spoločnosti AIA, a pridelila im v rámci svojej organizácie rovnocenné úlohy.
32 V druhom rade Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) v rozsudku z 25. februára 2009 konštatoval, že vzhľadom na obsah smerníc 77/187 a 2001/23, ich výklad Súdnym dvorom a charakteristiky sporu vo veci samej nie je potrebné obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania. Podľa tohto súdu povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania stanovená v článku 267 treťom odseku ZFEÚ nie je „absolútna“ a nemôže sa uplatňovať len z dôvodu, že účastníci konania vo veci samej sa domáhajú podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, inak by sa prejudiciálne konanie „zmenilo na opravný prostriedok, ktorý majú k dispozícii“. Súdny dvor okrem toho „samotný výslovne uznal, že, správne uplatňovanie práva Spoločenstva sa môže javiť také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti o spôsobe riešenia položenej otázky“.
33 Predkladajúci vnútroštátny súd dodal, že v prejednávanej veci „vzhľadom na obsah pravidiel smerníc [77/187 a 2001/23], výklad týchto pravidiel Súdnym dvorom a charakteristiky predmetnej veci skúmané v rámci tohto rozsudku, výkon výkladu nevyvoláva žiadne relevantné pochybnosti, ktoré by mohli viesť k tomu, že je potrebné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom neexistencia prísnej zhody medzi otázkami položenými v tomto konaní a situáciami, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru, nemá nijaký význam“. V tejto súvislosti spresnil, že „Súdny dvor vytvoril bohatú a dobre ustálenú judikatúru týkajúcu sa otázky výkladu pravidiel Spoločenstva týkajúcich sa ‚prevodu závodu‘“ a že „[smernica 2001/23] už na základe tejto judikatúry odráža konsolidáciu pojmov, ktoré sú v nej uvedené a ktoré sú teraz v judikatúre (Spoločenstva a dokonca aj vo vnútroštátnej) tak jasné, že to v prejednávanej veci umožňuje upustiť od predchádzajúcej konzultácie so Súdnym dvorom.“
34 Keďže sa žalobcovia vo veci samej v podstate domnievali, že rozsudok z 25. februára 2009 bol založený na zjavne nesprávnom výklade pojmu „prevod závodu“ v zmysle smernice 2001/23 a že predkladajúci vnútroštátny súd v ňom porušil povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania stanovenú v článku 267 treťom odseku ZFEÚ, podali na Varas Cíveis de Lisboa (Občianskoprávne senáty v Lisabone, Portugalsko) žalobu, ktorou sa domáhali vzniku zodpovednosti portugalského štátu s cieľom získať náhradu škody, ktorá im bola spôsobená týmto rozsudkom.
35 Tento súd rozhodol prerušiť konanie a podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania.
36 V rozsudku z 9. septembra 2015, Ferreira da Silva e Brito a i. (C-160/14, ďalej len „rozsudok Ferreira da Silva e Brito, EU:C:2015:565), Súdny dvor v odpovedi na tento návrh na začatie prejudiciálneho konania najmä rozhodol, že okolnosti sporu vo veci samej umožňujú charakterizovať daný prípad ako „prevod závodu“ v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 2001/23. Na druhej strane sa domnieval, že Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) bol v súlade s článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ povinný predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu tohto pojmu „prevod závodu“ za okolností, ktoré sa vyznačujú rozdielnymi rozhodnutiami nižších súdov v súvislosti s výkladom uvedeného pojmu a zároveň opakujúcimi sa problémami pri jeho výklade v jednotlivých členských štátoch.
37 Varas Cíveis de Lisboa (Občianskoprávne senáty v Lisabone) v rozsudku vydanom po vyhlásení rozsudku Ferreira da Silva e Brito zamietli žalobu žalobcov vo veci samej z dôvodu, že títo žalobcovia nepreukázali existenciu zjavného porušenia práva Únie zo strany Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd). Po tom, čo Tribunal da Relação de Lisboa (Odvolací súd Lisabon) rozsudkom zo 16. marca 2023 zamietol aj ich odvolanie, podali mimoriadny opravný prostriedok na Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.
38 Keďže Tribunal da Relação de Lisboa (Odvolací súd Lisabon) v rozsudku zo 16. marca 2023 kritizoval rozsudok Ferreira da Silva e Brito najmä z dôvodu, že Súdny dvor v ňom posúdil pojem „prevod závodu“ z hľadiska rozhodnutí vydaných po 25. februári 2009, predkladajúci vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby spresnil, či toto posúdenie môže byť založené len na judikatúre predchádzajúcej 25. februáru 2009. Tento súd tiež žiada Súdny dvor, aby konkrétne posúdil, či v prejednávanej veci možno vyhlásenie rozsudku z 25. februára 2009 kvalifikovať ako dostatočne závažné porušenie práva Únie. Napokon za predpokladu, že by Súdny dvor dospel k záveru, že skutkové okolnosti vo veci samej predstavujú „prevod závodu“ v zmysle smerníc 77/187 a 2001/23, vzniká otázka, či článok 23 ods. 3 LCCT, ktorý stanovoval, že prijatie odstupného uvedeného v tomto článku zamestnancom sa rovná súhlasu s prepustením, bol zlučiteľný s právom Únie účinným v tom čase, a najmä s článkom 3 ods. 1 a článkom 4 ods. 1 smernice 77/187.
39 Za týchto okolností Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Vzhľadom na vyššie uvedený preukázaný skutkový stav a judikatúru Súdneho dvora k 25. februáru 2009, mali sa k uvedenému dátumu smernica [77/187] a smernica [2001/23], najmä článok 1 ods. 1 tejto smernice…, v ktorom bol objasnený pojem ‚prevod‘, vykladať v tom zmysle, že uvedený pojem ‚prevod závodu‘ sa vzťahoval na situáciu, v ktorej došlo k zrušeniu podniku pôsobiaceho na trhu s charterovými letmi rozhodnutím jeho väčšinového akcionára, ktorý bol sám podnikom pôsobiacim v odvetví leteckej dopravy a ktorý v súvislosti s likvidáciou uskutočnil úkony, ktoré sú podrobnejšie opísané vo vyššie uvedenom preukázanom skutkovom stave?
2. V prípade kladnej odpovede a aj vzhľadom na vyššie uvedený preukázaný skutkový stav a judikatúru Súdneho dvora k 25. februáru 2009, predstavuje rozhodnutie obsiahnuté v rozsudku, ktorý v ten istý deň vydal Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd), ktorý rozhodoval ako súd najvyššieho stupňa, a vzhľadom na skutkový stav, ktorý mu bol známy, konštatoval, že už citované smernice, najmä článok 1 ods. 1 smernice 2001/23, sa majú vykladať v tom zmysle, že pojem ‚prevod závodu‘ sa nevzťahuje na situáciu opísanú v predchádzajúcej otázke, dostatočne závažné porušenie práva Únie?
3. Vzhľadom na vyššie uvedený preukázaný skutkový stav a judikatúru Súdneho dvora k 25. februáru 2009, predstavuje rozhodnutie obsiahnuté v rozsudku, ktorý v ten istý deň vydal Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd), ktorý rozhodoval ako súd najvyššieho stupňa, a vzhľadom na skutkový stav, ktorý mu bol známy, konštatoval, že článok 234 ZES (teraz článok 267 ZFEÚ) sa má vykladať v tom zmysle, že Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) vzhľadom na skutkový stav opísaný v prvej prejudiciálnej otázke a okolnosť, že nižšie vnútroštátne súdy, ktoré rozhodovali vo veci, vydali rozdielne rozhodnutia, nebol povinný predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa správneho výkladu pojmu ‚prevod závodu‘ na účely článku 1 ods. 1 smernice 2001/23, dostatočne závažné porušenie práva Únie?
4. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku a v prípade kladnej odpovede na niektorú z predchádzajúcich dvoch otázok alebo na obe tieto otázky, teda ak sa dospeje k záveru, že ide o dostatočne závažné porušenie práva Únie (v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, v ktorom bolo preukázané, že zamestnanci súhlasili s prijatím odstupného za hromadné prepúšťanie v presvedčení, že zánik ich zamestnávateľa, teda spoločnosti [AIA], bol nevyhnutný, a nevedeli o tom, že po zániku ich pracovných zmlúv TAP bude prevádzkovať aspoň časť činností v oblasti charterových letov, ktoré dovtedy prevádzkovala [AIA], a že spoločnosti TAP sa odovzdá časť vybavenia spoločnosti [AIA], vrátane lietadiel), má sa článok 3 ods. 1 smernice 77/187 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 23 ods. 3 Regime jurídico da cessação do contrato individual de trabalho (právny režim zániku individuálnej pracovnej zmluvy), schválený [LCCT], ktorý bol medzičasom zrušený, ale ktorý sa uplatňoval z hľadiska ratione temporis v čase skutkových okolností konania vo veci samej a podľa ktorého ‚prijatie odstupného uvedeného v tomto článku zamestnancom sa rovná súhlasu s prepustením‘?“
O prejudiciálnych otázkach
Úvodné poznámky
40 Predkladajúci vnútroštátny súd sa v prejudiciálnych otázkach striedavo odvoláva na smernicu 77/187 a na smernicu 2001/23, ktorou bola kodifikovaná smernica 77/187 zmenená smernicou 98/50. Keďže hromadné prepúšťanie žalobcov vo veci samej nadobudlo účinnosť 30. apríla 1993, treba uplatniť prvú z týchto smerníc. Znenie relevantných ustanovení týchto smerníc je však do veľkej miery podobné, takže odpovede na tieto otázky sa nemôžu líšiť v závislosti od toho, či sa týkajú jednej alebo druhej z uvedených smerníc.
O prvej až tretej otázke
41 Prvou až treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či zodpovednosť členského štátu môže vzniknúť z dôvodu dostatočne závažného porušenia článku 1 ods. 1 smernice 77/187, ako aj článku 1 ods. 1 smernice 2001/23 jedným z jeho súdov, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, ako je výklad, ktorý prijal Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) v rozsudku z 25. februára 2009, z dôvodu súbehu nesprávneho výkladu tohto ustanovenia a nesplnenia povinnosti tohto súdu podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ.
42 Na úvod treba pripomenúť, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré je mu pripísateľné, je súčasťou systému Zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudok z 19. novembra 1991, Francovich a i., C-6/90 a C-9/90, EU:C:1991:428, bod 35). Táto zásada platí pre každý prípad porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na orgán verejnej moci, ktorý je pôvodcom tohto porušenia [pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame, C-46/93 a C-48/93, EU:C:1996:79, body 31 a 32, a z 22. decembra 2022, Ministre de la Transition écologique a Premier ministre (Zodpovednosť štátu za znečistenie ovzdušia), C-61/21, EU:C:2022:1015, bod 43].
43 Uvedená zásada sa preto uplatňuje aj vtedy, ak dotknuté porušenie vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v poslednom stupni. Súdny dvor už totiž konštatoval, že súdna moc má rozhodujúcu úlohu pri ochrane práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z pravidiel práva Únie, a že súd rozhodujúci v poslednom stupni je z hľadiska svojej definície posledným súdnym orgánom, pred ktorým jednotlivci môžu uplatňovať práva, ktoré im priznáva právo Únie. Súdny dvor z toho vyvodil, že plná účinnosť pravidiel práva Únie by bola spochybnená a ochrana týchto práv by bola oslabená, ak by sa vylúčila možnosť jednotlivcov za určitých podmienok získať náhradu škody, ktorá im bola spôsobená porušením práva Únie, ktoré je pripísateľné rozhodnutiu vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v poslednom stupni (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01, EU:C:2003:513, body 32 až 36 a 59; z 13. júna 2006, Traghetti del Mediterraneo, C-173/03, EU:C:2006:391, bod 31, a z 28. júla 2016, Tomášová, C-168/15, EU:C:2016:602, bod 20).
44 Pokiaľ ide o podmienky vzniku tejto zodpovednosti, Súdny dvor opakovane rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri kumulatívne podmienky, t. j. že porušená právna norma Únie má za cieľ priznať jednotlivcom práva, porušenie normy je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť [pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame, C-46/93 a C-48/93, EU:C:1996:79, bod 51; z 22. decembra 2022, Ministre de la Transition écologique et Premier ministre (Zodpovednosť štátu za znečistenie ovzdušia), C-61/21, EU:C:2022:1015, bod 44, a z 18. decembra 2025, Hamoudi/Frontex, C-136/24 P, EU:C:2025:977, bod 68].
45 Tieto tri podmienky sú potrebné a postačujúce na vyvodenie zodpovednosti členského štátu za porušenie práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame, C-46/93 a C-48/93, EU:C:1996:79, bod 66, a z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01, EU:C:2003:513, bod 57).
46 Právo Únie preto bráni tomu, aby vnútroštátne právo ukladalo dodatočné alebo prísnejšie podmienky, než sú podmienky uvedené v bode 44 tohto rozsudku. Naproti tomu vôbec nevylučuje, že zodpovednosť štátu za porušenie tohto práva môže vzniknúť za menej prísnych podmienok na základe vnútroštátneho práva (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame, C-46/93 a C-48/93, EU:C:1996:79, bod 66; z 13. marca 2007, Test Claimants in the Thin Cap Group Litigation, C-524/04, EU:C:2007:161, bod 115, a z 25. novembra 2010, Fuß, C-429/09, EU:C:2010:717, body 65 a 66).
47 Pokiaľ ide konkrétnejšie o zodpovednosť členského štátu za škody spôsobené rozhodnutím vnútroštátneho súdu, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok a ktoré porušuje pravidlo práva Únie, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že táto zodpovednosť sa riadi tromi podmienkami uvedenými v bode 44 tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01, EU:C:2003:513, bod 52, a z 28. júla 2016, Tomášová, C-168/15, EU:C:2016:602, bod 23).
48 V prejednávanej veci je prvá podmienka vzniku zodpovednosti členského štátu za porušenie práva Únie splnená, keďže je zjavné, že cieľom článku 1 ods. 1 smernice 77/187 a článku 1 ods. 1 smernice 2001/23 je priznať práva zamestnancom.
49 Tieto smernice totiž sledujú cieľ ochrany zamestnancov. V súlade s odôvodnením 2 smernice 77/187 a odôvodnením 3 smernice 2001/23 a podľa samotného názvu týchto smerníc je ich cieľom chrániť zamestnancov pre prípad zmeny zamestnávateľa, najmä postarať sa o to, aby ich práva boli zachované, čo Súdny dvor opakovane zdôraznil (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. mája 1992, Redmond Stichting, C-29/91, EU:C:1992:220, bod 11; z 12. novembra 1992, Watson Rask a Christensen, C-209/91, EU:C:1992:436, bod 26; zo 14. apríla 1994, Schmidt, C-392/92, EU:C:1994:134, bod 15, a z 15. decembra 2005, Güney-Görres a Demir, C-232/04 a C-233/04, EU:C:2005:778, bod 40).
50 Cieľom článku 3 ods. 1 prvého pododseku a článku 4 ods. 1 prvého pododseku týchto smerníc je teda v záujme zamestnancov zabezpečiť zachovanie ich práv v prípade zmeny zamestnávateľa tak, že sa im umožní zostať u nadobúdateľa za rovnakých podmienok, aké si dohodli s prevádzateľom. Cieľom týchto ustanovení je zabezpečiť, pokiaľ je to možné, pokračovanie pracovnoprávneho vzťahu s nadobúdateľom bez zmeny, najmä tým, že nadobúdateľa zaväzujú zachovať pracovné podmienky dohodnuté kolektívnou zmluvou a chránia zamestnancov pred prepustením z dôvodu samotného prevodu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. februára 1985, Wendelboe a i., 19/83, EU:C:1985:54, bod 15; z 11. júla 1985, Foreningen af Arbejdsledere i Danmark, 105/84, EU:C:1985:331, bod 15; z 25. júla 1991, d’Urso a i., C-362/89, EU:C:1991:326, bod 9, a z 27. novembra 2008, Juuri, C-396/07, EU:C:2008:656, bod 28.
51 Pokiaľ ide o druhú podmienku vzniku zodpovednosti členského štátu za porušenie práva Únie, a to požiadavku dostatočne závažného porušenia práva Únie, treba zohľadniť osobitosť súdnej funkcie, ako aj legitímne požiadavky právnej istoty. Zodpovednosť štátu za porušenie práva Únie rozhodnutím vnútroštátneho súdu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, tak môže vzniknúť len vo výnimočnom prípade, kedy sa súd dopustil zjavného porušenia platného práva (rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01, EU:C:2003:513, bod 53).
52 Na účely určenia, či je táto podmienka splnená, musí vnútroštátny súd rozhodujúci o návrhu na náhradu škody zohľadniť všetky okolnosti charakterizujúce situáciu, ktorá mu bola predložená, medzi ktoré patria najmä stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy, rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom alebo Únii, úmyselná alebo neúmyselná povaha nesplnenia povinnosti alebo spôsobenej škody, ospravedlniteľnosť alebo neospravedlniteľnosť prípadného právneho posúdenia, okolnosť, že v prípade potreby mohli postoje inštitúcie Únie prispieť k opomenutiu, prijatiu alebo zachovaniu opatrení alebo vnútroštátnej praxe, ktoré sú v rozpore s právom Únie, ako aj skutočnosť, že príslušný vnútroštátny súd nesplnil svoju povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01, EU:C:2003:513, body 54 a 55, a z 28. júla 2016, Tomášová, C-168/15, EU:C:2016:602, body 25 a 26).
53 Treba však spresniť, že na to, aby mohla vzniknúť zodpovednosť členského štátu, nemusia byť nevyhnutne splnené všetky kritériá uvedené v predchádzajúcom bode.
54 Navyše vzhľadom na to, že v rámci sporov týkajúcich sa zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie sa „dostatočne závažné porušenie“ tohto práva musí posudzovať v čase prijatia dotknutého protiprávneho rozhodnutia (pozri analogicky rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Rada, C-123/18 P, EU:C:2019:694, body 39 a 55), relevantnou na tento účel je judikatúra existujúca v čase, keď vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, prijal sporné rozhodnutie.
55 Pokiaľ ide o nevykonanie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátnym súdom, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, táto skutočnosť predstavuje prvok, ktorého význam sa mení v závislosti od okolností prejednávanej veci.
56 Hoci totiž porušenie tejto povinnosti môže prispieť ku konštatovaniu, že porušenie práva Únie, ktorého sa dopustil takýto súd, je zjavné, nemôže samo osebe stačiť na konštatovanie dostatočne závažného porušenia právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, a teda na vznik zodpovednosti členského štátu.
57 Uvedená povinnosť patrí do rámca súdnej spolupráce zavedenej medzi Súdnym dvorom a súdmi členských štátov prostredníctvom dialógu medzi súdmi s cieľom zabezpečiť jednak súdržnosť, plný účinok a špecifický charakter tohto práva, ako aj samostatnosť právneho systému Únie, ktorého dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje, a jednak správne uplatňovanie a jednotný výklad práva Únie. Táto spolupráca umožňuje najmä zabrániť tomu, aby bola v členskom štáte vydaná vnútroštátna judikatúra, ktorá by nebola v súlade s právnymi pravidlami Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. decembra 1965, Schwarze, 16/65, EU:C:1965:117, s. 1094; z 24. mája 1977, Hoffmann-La Roche, 107/76, EU:C:1977:89, bod 5; z 15. októbra 2024, KUBERA, C-144/23, EU:C:2024:881, body 33 a 35, a z 24. marca 2026, Remling, C-767/23, EU:C:2026:243, body 19 a 21, ako aj citovanú judikatúru). Zahŕňa tak spoločnú zodpovednosť vnútroštátnych súdov, najmä tých, proti ktorých rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, a Súdneho dvora za zabezpečenie jednotného a koherentného výkladu práva Únie.
58 Treba tiež pripomenúť, že systém priamej spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zavedený článkom 267 ZFEÚ nepredstavuje možnosť opravného prostriedku ponúknutú účastníkom konania v spore pred vnútroštátnym súdom. Ak niektorý z účastníkov konania tvrdí, že zo sporu vyplýva otázka týkajúca sa výkladu práva Únie, nestačí to na to, aby bol dotknutý súd povinný dospieť k záveru, že ide o otázku položenú v zmysle článku 267 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C-561/19, EU:C:2021:799, body 53 a 54 a citovanú judikatúru).
59 Z toho vyplýva, že na to, aby bolo možné konštatovať dostatočne závažné porušenie práva Únie zakladajúce zodpovednosť členského štátu, musí byť porušenie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania uvedenej v článku 267 treťom odseku ZFEÚ sprevádzané porušením inej právnej normy Únie, ktorá priznáva práva jednotlivcom.
60 V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodov 1 a 2 výroku rozsudku Ferreira da Silva e Brito, rozsudok z 25. februára 2009 porušil nielen článok 1 ods. 1 smernice 2001/23, ale aj povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania uvedenú v článku 267 treťom odseku ZFEÚ. Za týchto okolností treba preskúmať, či výklad práva Únie, ktorý podal predkladajúci vnútroštátny súd v tomto poslednom uvedenom rozsudku, možno kvalifikovať ako dostatočne závažné porušenie tohto práva.
61 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že porušenie práva Únie je v každom prípade dostatočne závažné, keď je dané rozhodnutie v zjavnom rozpore s príslušnou judikatúrou Súdneho dvora (rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01, EU:C:2003:513, bod 56, a z 28. júla 2016, Tomášová, C-168/15, EU:C:2016:602, bod 26).
62 Uplatnenie kritérií dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie [rozsudky z 1. júna 1999, Konle, C-302/97, EU:C:1999:271, bod 59; z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01, EU:C:2003:513, bod 100; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 28. júla 2016, Tomášová, C-168/15, EU:C:2016:602, bod 21, a z 10. decembra 2020, Euromin Holdings (Cyprus), C-735/19, EU:C:2020:1014, bod 70].
63 Súdny dvor však v duchu spolupráce s vnútroštátnymi súdmi a s cieľom poskytnúť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď môže tomuto súdu poskytnúť všetky informácie, ktoré považuje za nevyhnutné (pozri rozsudky z 21. marca 1985, Celestri & C., 172/84, EU:C:1985:137, bod 12; z 1. júla 2008, MOTOE, C-49/07, EU:C:2008:376, bod 30, a z 19. marca 2026, Oblastní nemocnice Kolín, C-513/24, EU:C:2026:214, bod 26).
64 V tejto súvislosti sú na určenie, či tento rozsudok predstavuje dostatočne závažné porušenie práva Únie, rozhodujúce tri skutočnosti, ktoré charakterizovali prijatie rozsudku Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) z 25. februára 2009.
O nesprávnych výkladoch práva Únie v zmysle judikatúry Súdneho dvora, ktorú mal Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) zohľadniť pri vydaní rozsudku z 25. februára 2009
65 V prvom rade treba pripomenúť, že v bode 1 výroku rozsudku Ferreira da Silva e Brito Súdny dvor rozhodol, že „článok 1 ods. 1 smernice 2001/23 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem ‚prevod závodu‘ sa vzťahuje na situáciu, v ktorej dochádza k zrušeniu podniku pôsobiaceho na trhu s charterovými letmi jeho väčšinovým akcionárom, ktorý je sám podnikom pôsobiacim v odvetví leteckej dopravy, a v ktorej následne tento naposledy uvedený podnik preberá práva a povinnosti zrušeného podniku vyplývajúce zo zmlúv o nájme lietadiel a zo zmlúv o charterových letoch, ktorých plnenie prebieha, vykonáva činnosť, ktorú predtým uskutočňoval zrušený podnik, opäť prijme do zamestnania niektorých zamestnancov, ktorí dovtedy pracovali v tomto podniku, pričom im pridelí rovnaké úlohy, aké predtým vykonávali, a prevezme drobný hmotný majetok uvedeného podniku“.
66 Je pravda, že na to, aby Súdny dvor dospel k tomuto výkladu, v bodoch 24, 25 a 27 rozsudku Ferreira da Silva e Brito odkázal na dva rozsudky vydané po rozsudku z 25. februára 2009, a to na rozsudky z 29. júla 2010, UGT-FSP (C-151/09, EU:C:2010:452), a zo 6. marca 2014, Amatori a i. (C-458/12, EU:C:2014:124). Rovnako v bodoch 33 a 34 rozsudku Ferreira da Silva e Brito spomenul rozsudok z 12. februára 2009, Klarenberg (C-466/07, EU:C:2009:85). Vzhľadom na jeho súbežnosť s rozsudkom z 25. februára 2009 však nie je isté, či sa s ním Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) mohol oboznámiť pred vydaním tohto posledného uvedeného rozsudku.
67 Je teda potrebné vysvetliť judikatúru Súdneho dvora, ktorá predchádzala rozsudku z 12. februára 2009, Klarenberg (C-466/07, EU:C:2009:85), s cieľom určiť, či výklad článku 1 ods. 1 smernice 2001/23 uvedený v rozsudku Ferreira da Silva e Brito bolo možné z tejto judikatúry už vtedy ľahko vyvodiť.
68 V tejto súvislosti sa zdá, že v čase vydania rozsudku z 25. februára 2009 už Súdny dvor v judikatúre vypracoval metodiku posúdenia, ktorá je spoločná pre rôzne prípady prevodu podniku alebo závodu. Už v rozsudku z 18. marca 1986, Spijkers (24/85, EU:C:1986:127), totiž Súdny dvor objasnil skutkové okolnosti, ktoré musia charakterizovať predmetnú transakciu na to, aby bolo možné vychádzať z kvalifikácie „prevodu podniku alebo závodu“, ktoré boli následne predmetom systematizácie, najmä v rozsudkoch z 19. mája 1992, Redmond Stichting (C-29/91, EU:C:1992:220) a z 11. marca 1997, Süzen (C-13/95, EU:C:1997:141).
69 Z judikatúry tak na jednej strane vyplývalo, že na to, aby sa konštatovalo ponechanie identity dotknutého hospodárskeho subjektu po zmene osoby zodpovednej za prevádzkovanie podniku alebo závodu, musí byť tento subjekt organizovaný stabilne, pričom jeho činnosť sa nemôže obmedzovať na vykonanie stanoveného diela. Pojmom subjekt sa teda rozumie organizované zoskupenie osôb a zložiek umožňujúce výkon hospodárskej činnosti, ktorá sleduje vlastný cieľ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. septembra 1995, Rygaard, C-48/94, EU:C:1995:290, bod 20, a z 11. marca 1997, Süzen, C-13/95, EU:C:1997:141, bod 13).
70 Na druhej strane rozhodujúcim kritériom na preukázanie existencie prevodu v zmysle smernice 77/187, ako aj smernice 2001/23 je to, či si predmetný subjekt ponechal identitu, čo vyplýva najmä zo skutočného pokračovania prevádzky alebo z jej obnovenia (rozsudky z 18. marca 1986, Spijkers, 24/85, EU:C:1986:127, bod 11; z 19. mája 1992, Redmond Stichting, C-29/91, EU:C:1992:220, bod 23, a z 11. marca 1997, Süzen, C-13/95, EU:C:1997:141, bod 10).
71 Naopak, keďže zo samotného znenia článku 1 smernice 77/187 a článku 1 smernice 2001/23 vyplýva, že pôsobnosť týchto smerníc sa vzťahuje na všetky prípady zmeny, v rámci zmluvných vzťahov, fyzickej alebo právnickej osoby zodpovednej za prevádzkovanie podniku alebo závodu, ktorá sa v dôsledku tejto skutočnosti zmluvne zaväzuje ako zamestnávateľ voči zamestnancom podniku, nie je dôležité, či dochádza k prevodu vlastníctva hmotného majetku (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. decembra 1987, Ny Mølle Kro, 287/86, EU:C:1987:573, bod 12; z 12. novembra 1992, Watson Rask a Christensen, C-209/91, EU:C:1992:436, bod 15; z 20. novembra 2003, Abler a i., C-340/01, EU:C:2003:629, bod 41, a z 15. decembra 2005, Güney-Görres a Demir, C-232/04 a C-233/04, EU:C:2005:778, bod 37).
72 Na účely určenia, či sú splnené podmienky umožňujúce konštatovať ponechanie identity dotknutého subjektu, treba zohľadniť všetky skutkové okolnosti charakteristické pre danú transakciu, medzi ktoré patrí najmä druh podniku alebo závodu, o ktorý ide, otázka, či dochádza k prevodu hmotného majetku, ako sú budovy a hnuteľné veci, hodnota nehmotného majetku v čase prevodu, otázka, či dochádza, alebo nedochádza k prevodu väčšiny zamestnancov na nového majiteľa podniku a či dochádza, alebo nedochádza k prevodu zákazníkov, ako aj miera podobnosti činností vykonávaných pred prevodom a po ňom a dĺžka prípadného pozastavenia týchto činností. Tieto okolnosti sú však len čiastkovými aspektmi celkového posúdenia, ktoré sa musí urobiť, a preto ich nemožno posudzovať izolovane (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. marca 1986, Spijkers, 24/85, EU:C:1986:127, bod 13; z 19. mája 1992, Redmond Stichting, C-29/91, EU:C:1992:220, bod 24, a z 11. marca 1997, Süzen, C-13/95, EU:C:1997:141, bod 14).
73 Okrem toho už z judikatúry, ktorej znalosť bolo možné od Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) rozumne očakávať v čase, keď vydal rozsudok z 25. februára 2009, vyplýva, že toto posúdenie musí zohľadniť najmä druh podniku alebo závodu, o ktorý ide. Význam, ktorý treba priznať jednotlivým kritériám identifikácie „prevodu podniku alebo závodu“ v zmysle smerníc 77/187 a 2001/23, sa totiž nevyhnutne mení v závislosti od vykonávanej činnosti, či dokonca výrobných alebo prevádzkových metód používaných v dotknutom podniku, závode alebo dotknutej časti závodu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. marca 1997, Süzen, C-13/95, EU:C:1997:141, bod 18; z 10. decembra 1998, Hidalgo a i., C-173/96 a C-247/96, EU:C:1998:595, bod 31; z 2. decembra 1999, Allen a i., C-234/98, EU:C:1999:594, bod 28, a z 15. decembra 2005, Güney-Görres a Demir, C-232/04 a C-233/04, EU:C:2005:778, bod 35).
74 V odvetviach, ktorých činnosť je založená najmä na pracovnej sile a v ktorých skupina zamestnancov vykonávajúcich trvalo spoločnú činnosť môže predstavovať hospodársky subjekt, treba klásť dôraz na prevzatie zamestnancov. Takýto subjekt si totiž môže ponechať svoju identitu aj po prevode, ak sa nový vedúci podniku neuspokojí s vykonávaním predmetnej činnosti, ale prevezme aj podstatnú časť zamestnancov, a to tak z hľadiska počtu, ako aj schopností, ktorých jeho predchodca osobitne vyčlenil na túto činnosť. V takom prípade nový zamestnávateľ získa organizovaný súbor prostriedkov, ktoré mu umožnia trvale pokračovať v činnostiach alebo v časti činností prevádzajúceho podniku (rozsudok z 11. marca 1997, Süzen, C-13/95, EU:C:1997:141, bod 21; z 10. decembra 1998, Hidalgo a i., C-173/96 a C-247/96, EU:C:1998:595, bod 32, a z 2. decembra 1999, Allen a i., C-234/98, EU:C:1999:594, bod 29).
75 Naproti tomu v odvetví, akým je odvetvie pravidelnej verejnej autobusovej dopravy, v ktorom hmotný majetok v značnej miere prispieva k vykonávaniu činnosti, musí absencia významného prevodu tohto majetku, ktorý je nevyhnutný na riadne fungovanie subjektu, z pôvodného na nového držiteľa zákazky, viesť k záveru, že subjekt si neponechal svoju identitu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2001, Liikenne, C-172/99, EU:C:2001:59, bod 42).
76 Niekoľko rokov pred vyhlásením rozsudku z 25. februára 2009 Súdny dvor v tomto zmysle spresnil, že ak činnosť nie je založená predovšetkým na pracovnej sile, keďže si vyžaduje značné vybavenie, prevzatie hmotného majetku nevyhnutného na výkon činnosti môže byť rozhodujúce pre charakterizovanie prevodu hospodárskeho subjektu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. novembra 2003, Abler a i., C-340/01, EU:C:2003:629, bod 36), a to aj v prípade, že toto prevzatie nesprevádza prevod vlastníckeho práva k tomuto hmotnému majetku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. decembra 1999, Allen a i., C-234/98, EU:C:1999:594, bod 30 a citovanú judikatúru).
77 Naopak, v takomto odvetví činnosti skutočnosť, že nový podnikateľ neprevzal podstatnú časť z hľadiska počtu a schopností zamestnancov, ktorých jeho predchodca vyčlenil na výkon tej istej činnosti, nestačí na vylúčenie existencie prevodu subjektu, ktorý si ponecháva svoju identitu v zmysle smerníc 77/187 a 2001/23. Opačné odôvodnenie by bolo v rozpore s hlavným cieľom týchto smerníc, ktorým je zachovanie pracovných zmlúv zamestnancov prevádzateľa aj proti vôli nadobúdateľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. novembra 2003, Abler a i., C-340/01, EU:C:2003:629, bod 37).
78 Z bodov 68 až 77 tohto rozsudku tak vyplýva, že Súdny dvor dávno pred vyhlásením rozsudku z 25. februára 2009 stanovil metodiku posúdenia pojmu „prevod podniku alebo závodu“, ktorá zahŕňala rozlišovanie podľa toho, či v dotknutom odvetví bola činnosť založená hlavne na pracovnej sile, alebo naopak na značnom vybavení.
79 Tento rozsudok však neobsahuje výslovný odkaz na túto metodiku, ani skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) ju v uvedenom rozsudku implicitne uplatnil. Keďže odvetvie civilnej leteckej dopravy, o ktoré ide v spore vo veci samej, zjavne patrí do odvetví, ktoré sa nezakladajú predovšetkým na pracovnej sile, keďže vyžadujú značné vybavenie, predstavuje to porušenie judikatúry Súdneho dvora pripomenutej najmä v bodoch 75 až 77 tohto rozsudku.
80 Navyše uvedená metodika nebola zmenená rozsudkami z 12. februára 2009, Klarenberg (C-466/07, EU:C:2009:85), z 29. júla 2010, UGT-FSP (C-151/09, EU:C:2010:452), a zo 6. marca 2014, Amatori a i. (C-458/12, EU:C:2014:124), na ktoré Súdny dvor odkázal v rozsudku Ferreira da Silva e Brito.
81 Po prvé v bode 24 rozsudku Ferreira da Silva e Brito Súdny dvor uviedol, že už „rozhodol, že smernica 77/187, kodifikovaná smernicou 2001/23, sa uplatňuje na všetky prípady zmeny v rámci zmluvných vzťahov fyzickej alebo právnickej osoby zodpovednej za prevádzku podniku, ktorá preberá záväzky zamestnávateľa voči zamestnancom podniku (pozri rozsudky [zo 7. marca 1996] Merckx a Neuhuys, C-171/94 a C-172/94, EU:C:1996:87, bod 28; [z 10. decembra 1998] Hernández Vidal a i., C-127/96, C-229/96 a C-74/97, EU:C:1998:594, bod 23, a [zo 6. marca 2014] Amatori a i., C-458/12, EU:C:2014:124, bod 29 a citovanú judikatúru)“. Bod 29 rozsudku zo 6. marca 2014, Amatori a i. (C-458/12, EU:C:2014:124), pritom doslovne preberá bod 28 rozsudku zo 7. marca 1996, Merckx a Neuhuys (C-171/94 a C-172/94, EU:C:1996:87).
82 Súdny dvor sa tým v bode 24 rozsudku Ferreira da Silva e Brito obmedzil na potvrdenie dosť starej formulácie, ktorá vychádza z rozsudku zo 17. decembra 1987, Ny Mølle Kro (287/86, EU:C:1987:573, bod 12), a ktorú následne viackrát zopakoval najmä v rozsudkoch z 15. júna 1988, Bork International a i. (101/87, EU:C:1988:308, bod 13), a z 19. mája 1992, Redmond Stichting (C-29/91, EU:C:1992:220, bod 11).
83 Okrem toho bod 25 rozsudku Ferreira da Silva e Brito odkazuje najmä na bod 30 rozsudku zo 6. marca 2014, Amatori a i. (C-458/12, EU:C:2014:124), s cieľom uviesť, že rozhodujúcim kritériom na preukázanie existencie prevodu v zmysle smernice 2001/23 je okolnosť, že predmetný subjekt si ponecháva svoju identitu, čo vyplýva najmä zo skutočného pokračovania prevádzky alebo z jej obnovenia. Tento bod 30 sa pritom vo veľkej miere inšpiruje bodmi 11 a 12 rozsudku z 18. marca 1986, Spijkers (24/85, EU:C:1986:127), ktoré sú tiež citované v tomto bode 25 rozsudku Ferreira da Silva e Brito.
84 Napokon bod 28 rozsudku z 29. júla 2010, UGT-FSP (C-151/09, EU:C:2010:452), na ktorý odkazuje bod 27 rozsudku Ferreira da Silva e Brito, opakuje ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa, ako bolo zdôraznené v bode 73 tohto rozsudku, príslušný význam, ktorý sa má priznať jednotlivým kritériám existencie prevodu v zmysle smerníc 77/187 a 2001/23, nevyhnutne mení v závislosti od vykonávanej činnosti.
85 Po druhé je pravda, že v bodoch 33 a 34 rozsudku Ferreira da Silva e Brito Súdny dvor uviedol, že z bodov 46 až 48 rozsudku z 12. februára 2009, Klarenberg (C-466/07, EU:C:2009:85), vyhláseného len niekoľko dní pred rozsudkom z 25. februára 2009, vyplýva, že „relevantným faktorom na vyvodenie záveru o zachovaní identity prevádzaného subjektu nie je zachovanie osobitnej organizácie rôznych faktorov prevedenej výroby určenej podnikateľom, ale zachovanie funkčnej väzby vzájomnej závislosti a dopĺňania sa medzi týmito faktormi“, a že v dôsledku toho „zachovanie takého funkčného vzťahu medzi rôznymi prevedenými faktormi umožňuje nadobúdateľovi ich využitie, aj keď sú po prevode začlenené do novej odlišnej organizačnej štruktúry, aby mohli vykonávať takú istú alebo podobnú hospodársku činnosť“.
86 V bode 44 rozsudku z 12. februára 2009, Klarenberg (C-466/07, EU:C:2009:85), však Súdny dvor s odkazom na staršie rozsudky uviedol, že aj keď už skôr prijal záver, že kritérium týkajúce sa organizácie práce prispieva k definícii identity hospodárskeho subjektu, rozhodol aj, že zmena organizačnej štruktúry prevedeného subjektu nie je prekážkou uplatnenia smernice 2001/23.
87 Predkladajúci vnútroštátny súd pritom v rozpore s extenzívnym výkladom pojmu „prevod podniku alebo závodu“, ako vyplýval z tejto judikatúry predchádzajúcej rozsudku z 12. februára 2009, Klarenberg (C-466/07, EU:C:2009:85), dospel v rozsudku z 25. februára 2009 k záveru, že je potrebné overiť, či činnosť v oblasti „charterových“ letov spoločnosti AIA bola v rámci spoločnosti TAP rozvíjaná autonómne, s cieľom posúdiť, či prevod prevádzaného subjektu na túto poslednú uvedenú leteckú spoločnosť treba posudzovať ako „prevod podniku alebo závodu“ v zmysle smernice 77/187.
88 Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) totiž tým, že podriadil konštatovanie takéhoto prevodu podmienke, ktorú Súdny dvor v judikatúre nikdy neprijal, že prevádzaný subjekt si zachová svoju organizačnú autonómiu v rámci subjektu, ktorý ho prevzal, stanovil požiadavku, ktorá nemá oporu v týchto smerniciach a ktorá sa odchyľuje od metodiky použitej v judikatúre Súdneho dvora, ktorá sa na ňu vzťahuje, a v súvislosti s ktorou bolo možné rozumne očakávať, že ju predkladajúci vnútroštátny súd zohľadní pri vyhlásení rozsudku z 25. februára 2009.
89 Okrem toho treba zdôrazniť, že predkladajúci vnútroštátny súd v rozsudku z 25. februára 2009 konštatoval, že „správanie spoločnosti TAP [bolo] ekonomicky koherentné“, keďže spočívalo v „navrhovaní zrušenia spoločnosti AIA z dôvodu, že jej hospodárska prevádzka nebola životaschopná, a v rámci likvidácie obnoviť lety, ktoré sa AIA predtým zaviazala [uskutočniť], aby sa vyhla vysokým náhradám škôd“.
90 Predkladajúci vnútroštátny súd tým, že takto postupoval pri odôvodňovaní výkladu pojmu „prevod podniku alebo závodu“, prijal subjektívny prístup k takejto transakcii, pričom ju systematicky zasadzoval do kontextu likvidácie spoločnosti AIA a cieľa spoločnosti TAP znížiť straty spôsobené touto likvidáciou. Z judikatúry Súdneho dvora, ktorej zohľadnenie bolo možné rozumne očakávať zo strany Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd), keď tento súd vydal rozsudok z 25. februára 2009, pritom jasne vyplýva, že tento pojem je založený na objektívnych kritériách. Ako bolo zdôraznené v bode 69 tohto rozsudku, rozhodujúcim kritériom na preukázanie existencie prevodu podniku, závodu alebo časti závodu v zmysle smerníc 77/187 a 2001/23 je otázka, či si predmetný subjekt ponecháva svoju identitu, čo vyplýva najmä zo skutočného pokračovania prevádzky alebo z jej obnovenia.
91 Z toho vyplýva, že predkladajúci vnútroštátny súd mal odmietnuť, tak kontext likvidácie spoločnosti AIA, ako aj cieľ spoločnosti TAP znížiť straty spôsobené touto likvidáciou, a mal zohľadniť súbor objektívnych nepriamych dôkazov, ktoré svedčia o tom, že TAP skutočne pokračovala v činnosti v oblasti charterových letov, ktorú dovtedy vykonávala AIA. V tejto súvislosti je najdôležitejším nepriamym dôkazom to, že TAP prevádzkovala štyri z ôsmich lietadiel, ktoré mala AIA vo finančnom lízingu, počas nie zanedbateľnej doby, a to od roku 1993 do ich vrátenia po uplynutí platnosti lízingových zmlúv medzi rokmi 1998 a 2000.
92 Vzhľadom na judikatúru, ktorú mal Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) zohľadniť, sa zdá, že súbeh nesprávnych výkladov práva Únie, ktorých sa dopustil v rozsudku z 25. februára 2009, ako boli identifikované v bodoch 79, 87, 88 a 90 tohto rozsudku, má za následok, že tento rozsudok predstavuje dostatočne závažné porušenie práva Únie.
O porušení povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ zo strany Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd)
93 V druhom rade nepriamym dôkazom v tomto zmysle je aj to, že predkladajúci vnútroštátny súd si nesplnil svoju povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, čím došlo k porušeniu článku 267 tretieho odseku ZFEÚ. Ako totiž vyplýva z bodu 2 výroku rozsudku Ferreira da Silva e Brito, Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) túto povinnosť porušil v rozsudku z 25. februára 2009.
94 Ako bolo uvedené v bode 33 tohto rozsudku, predkladajúci vnútroštátny súd v rozsudku z 25. februára 2009 vysvetlil, že nie je potrebné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Predkladajúci vnútroštátny súd dodal, že v prejednávanej veci „vzhľadom na obsah pravidiel smerníc [77/187 a 2001/23], výklad týchto pravidiel Súdnym dvorom a charakteristiky predmetnej veci skúmané v rámci tohto rozsudku, výkon výkladu nevyvoláva žiadne relevantné pochybnosti, ktoré by mohli viesť k tomu, že je potrebné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom neexistencia prísnej zhody medzi otázkami položenými v tomto konaní a situáciami, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru, nemá nijaký význam“. Dodal, že „Súdny dvor vytvoril bohatú a dobre ustálenú judikatúru týkajúcu sa otázky výkladu pravidiel Spoločenstva týkajúcich sa ‚prevodu závodu‘ [a že] okrem toho [smernica 2001/23] už na základe tejto judikatúry odráža konsolidáciu pojmov, ktoré sú v nej uvedené a ktoré sú teraz v judikatúre (Spoločenstva a dokonca aj vo vnútroštátnej) tak jasné, že to v prejednávanej veci umožňuje upustiť od predchádzajúcej konzultácie so Súdnym dvorom“.
95 Predkladajúci vnútroštátny súd sa odkazujúc najprv na výklad smerníc 77/187 a 2001/23 Súdnym dvorom, ďalej na skutočnosť, že „neexistencia prísnej zhody medzi otázkami položenými v tomto konaní a situáciami, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru, nemá nijaký význam“, a napokon na to, že Súdny dvor vytvoril „bohatú a dobre ustálenú judikatúru týkajúcu sa otázky výkladu pravidiel Spoločenstva týkajúcich sa ‚prevodu závodu‘“, zjavne domnieval, že v prejednávanej veci je oslobodený od svojej povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania stanovenej v článku 267 treťom odseku ZFEÚ z dôvodu, že odpoveď na položenú otázku vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ktorá rieši predmetnú právnu otázku, aj keď predmetné otázky nie sú úplne zhodné.
96 Ak však proti rozhodnutiu vnútroštátneho súdu neexistuje žiadny opravný prostriedok, tento súd je v zásade povinný obrátiť sa na Súdny dvor v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, ak je v konaní pred ním nastolená otázka týkajúca sa výkladu práva Únie alebo platnosti aktu sekundárneho práva (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. októbra 1982, Cilfit, 283/81, EU:C:1982:335, bod 11; zo 4. novembra 1997, Parfums Christian Dior, C-337/95, EU:C:1997:517, bod 26; z 18. júla 2013, Consiglio Nazionale dei Geologi, C-136/12, EU:C:2013:489, bod 25, a z 24. marca 2026, Remling, C-767/23, EU:C:2026:243, bod 20).
97 Takýto vnútroštátny súd preto môže byť oslobodený od tejto povinnosti len vtedy, ak sa nachádza v jednej z troch situácií uvedených Súdnym dvorom v rozsudku zo 6. októbra 1982, Cilfit (283/81, EU:C:1982:335, bod 21), inými slovami, ak otázka práva Únie, ktorá mu bola predložená, nie je relevantná, ak predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora alebo ak je správny výklad práva Únie taký jasný, že neponecháva priestor na žiadne dôvodné pochybnosti.
98 Ako bolo pripomenuté v bode 57 tohto rozsudku, vnútroštátne súdy, a fortiori tie, proti ktorých rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, a Súdny dvor majú v rámci súdnej spolupráce zavedenej článkom 267 ZFEÚ, ktorá zahŕňa spoločnú zodpovednosť, a v súlade s ich príslušnými právomocami priamo a recipročne prispievať k vypracovaniu rozhodnutia s cieľom zabezpečiť jednotné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch.
99 Táto zodpovednosť v spojení so zásadnou povinnosťou súdov, proti ktorých rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok, obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, znamená, že ak sa takýto vnútroštátny súd domnieva, že odpoveď na otázku práva Únie, ktorá mu bola položená, vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, disponuje len obmedzenou mierou voľnej úvahy, ktorá sa obmedzuje na voľbu medzi tým, že buď uplatní výklad, ktorý predtým vypracoval Súdny dvor, alebo predloží Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania s cieľom požiadať o dodatočné spresnenia alebo navrhnúť odklon od judikatúry.
100 Bez toho, aby bola spochybnená tak záväzná povaha rozsudkov v prejudiciálnom konaní vo vzťahu k vnútroštátnym súdom, pokiaľ ide o výklad ustanovení práva Únie, ktorých sa týkajú, [pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. februára 1977, Benedetti, 52/76, EU:C:1977:16, bod 26; z 11. júna 1987, X, 14/86, EU:C:1987:275, bod 12, a z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C-430/21, EU:C:2022:99, bod 74], ako aj logika súdnej spolupráce, ktorá je vlastná prejudiciálnemu konaniu, sa vnútroštátny súd nemôže odchýliť od výkladu, ktorý Súdny dvor predtým vyvodil z ustanovenia práva Únie uplatniteľného na spor prejednávaný pred týmto vnútroštátnym súdom, bez toho, aby predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania.
101 Za okolností, o aké ide vo veci samej, keď Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) vyložil pojem „prevod podniku alebo závodu“ tak, že sa odchýlil od metodiky použitej v relevantnej judikatúre Súdneho dvora v tejto oblasti, má rozhodnutie prijaté jednostranne týmto vnútroštátnym súdom významný vplyv na posúdenie existencie dostatočne závažného porušenia práva Únie.
O ospravedlniteľnosti alebo neospravedlniteľnosti porušenia práva Únie, ktorého sa dopustil Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd)
102 V treťom a poslednom rade, ako bolo pripomenuté v bode 52 tohto rozsudku, Súdny dvor v bode 55 rozsudku z 30. septembra 2003, Köbler (C-224/01, EU:C:2003:513), uviedol, že ospravedlniteľnosť alebo neospravedlniteľnosť prípadného nesprávneho právneho posúdenia patrí medzi relevantné skutočnosti, ktoré charakterizujú situáciu predloženú vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o návrhu na náhradu škody, na účely posúdenia existencie dostatočne závažného porušenia práva Únie.
103 V prejednávanej veci, ako bolo zdôraznené v bode 88 tohto rozsudku, rozsudok z 25. februára 2009 vychádzal z predpokladu, že konštatovanie prevodu podniku alebo závodu v zmysle smerníc 77/187 a 2001/23 podlieha podmienke, že prevádzaný subjekt si zachová svoju organizačnú autonómiu v rámci subjektu, ktorý ho prevzal.
104 Treba však konštatovať, že Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) v tom čase nemohol nevedieť, že súlad takéhoto predpokladu s pojmom „prevod podniku alebo závodu“ v zmysle týchto smerníc bol práve predmetom prejudiciálneho konania na Súdnom dvore, v ktorom generálny advokát Mengozzi predniesol návrhy vo veci Klarenberg (C-466/07, EU:C:2008:614) 6. novembra 2008.
105 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ak riešenie sporu prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom závisí od výkladu práva Únie, ktorý je predmetom súbežného prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom týkajúceho sa tých istých aspektov tohto práva, z povinnosti lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ vyplýva, že aby sa vnútroštátny súd vyhol prijatiu rozhodnutia, ktoré by bolo prípadne v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora, mal by podniknúť potrebné kroky na zabezpečenie toho, aby sa zohľadnil rozsudok vydaný v tomto prejudiciálnom konaní, v ktorom boli návrhy generálneho advokáta Súdneho dvora k dispozícii niekoľko mesiacov pred vyhlásením tohto rozsudku.
106 Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci mali okolnosti uvedené v bode 104 tohto rozsudku upozorniť Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) na riziko, že predpoklad pripomenutý v bode 103 tohto rozsudku bude Súdnym dvorom v podstate zamietnutý. Tieto okolnosti preto znižujú pravdepodobnosť, že nesprávny výklad práva Únie, ktorého sa tento súd dopustil v uvedenom rozsudku, môže byť považovaný za ospravedlniteľný.
O prvých troch otázkach
107 Pri náležitom zohľadnení posúdení uvedených v bodoch 65 až 106 tohto rozsudku bude úlohou predkladajúceho vnútroštátneho súdu, aby v rámci analýzy všetkých skutočností charakterizujúcich situáciu, ktorá mu bola predložená, v zmysle bodov 54 a 55 rozsudku z 30. septembra 2003, Köbler (C-224/01, EU:C:2003:513), rozhodol, či Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) v rozsudku z 25. februára 2009 porušil právo Únie dostatočne závažným spôsobom.
108 Predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu bude tiež prináležať overiť, či, ako zrejme vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením článku 1 ods. 1 smernice 77/187 a všetkými alebo niektorými škodami, ktoré vznikli žalobcom vo veci samej v dôsledku hromadného prepúšťania, ktorého boli predmetom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. novembra 2010, Fuß, C-429/09, EU:C:2010:717, bod 59, a zo 4. októbra 2018, Kantarev, C-571/16, EU:C:2018:807, bod 116).
109 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú až tretiu otázku odpovedať tak, že k preukázaniu, že Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) v rozsudku z 25. februára 2009 dostatočne závažným spôsobom porušil článok 1 ods. 1 smernice 77/187, prispievajú po prvé, okolnosť, že tento rozsudok je poznačený súbehom nesprávneho výkladu práva Únie posúdeného z hľadiska judikatúry Súdneho dvora, ktorej zohľadnenie zo strany Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) bolo možné od tohto súdu pri vyhlasovaní tohto rozsudku rozumne očakávať, po druhé okolnosť, že tento rozsudok z 25. februára 2009 bol vyhlásený v rozpore s povinnosťou toho istého súdu podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, a po tretie okolnosť, že Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) nemohol nevedieť, že súlad metodického prístupu prijatého v uvedenom rozsudku s právom Únie predstavoval osobitne predmet návrhu na začatie prejudiciálneho konania prejednávaného na Súdnom dvore.
O štvrtej otázke
110 Štvrtou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 3 ods. 1 smernice 77/187 a článok 3 ods. 1 smernice 2001/23 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že prijatie zákonného odstupného zamestnancom v dôsledku hromadného prepúšťania sa rovná jeho súhlasu s prepustením, v dôsledku čoho stráca možnosť napadnúť toto prepustenie a domáhať sa zachovania svojich práv podľa týchto smerníc.
111 V tejto súvislosti stačí konštatovať, že ochrana, ktorú majú smernice 77/187 a 2001/23 zabezpečiť zamestnancom dotknutým prevodom podniku alebo závodu, patrí do oblasti verejného poriadku, a teda nie je predmetom dohody strán pracovnej zmluvy. Pravidlá týchto smerníc, najmä tie, ktoré sa týkajú ochrany zamestnancov pred prepustením z dôvodu prevodu, treba teda považovať za kogentné v tom zmysle, že nie je možné odchýliť sa od nich v neprospech zamestnancov. Z toho vyplýva, že dotknutí zamestnanci nemajú možnosť vzdať sa práv, ktoré im priznávajú uvedené smernice, a že obmedzenie týchto práv nie je prípustné ani s ich súhlasom (rozsudok z 10. februára 1988, Foreningen af Arbejdsledere i Danmark, 324/86, EU:C:1988:72, body 14 a 15).
112 V dôsledku toho treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 smernice 77/187 a článok 3 ods. 1 smernice 2001/23 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že prijatie zákonného odstupného zamestnancom v dôsledku hromadného prepúšťania sa rovná jeho súhlasu s prepustením, v dôsledku čoho tento zamestnanec stráca možnosť napadnúť toto prepustenie a domáhať sa zachovania svojich práv podľa týchto smerníc.
O trovách
113 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
1. K preukázaniu, že Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd, Portugalsko) v rozsudku z 25. februára 2009 dostatočne závažným spôsobom porušil článok 1 ods. 1 smernice Rady 77/187/EHS zo 14. februára 1977 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov, prispievajú po prvé, okolnosť, že tento rozsudok je poznačený súbehom nesprávneho výkladu práva Únie posúdeného z hľadiska judikatúry Súdneho dvora, ktorej zohľadnenie zo strany Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) bolo možné od tohto súdu pri vyhlasovaní tohto rozsudku rozumne očakávať, po druhé okolnosť, že tento rozsudok z 25. februára 2009 bol vyhlásený v rozpore s povinnosťou toho istého súdu podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, a po tretie okolnosť, že Supremo Tribunal de Justiça (Najvyšší súd) nemohol nevedieť, že súlad metodického prístupu prijatého v uvedenom rozsudku s právom Únie predstavoval osobitne predmet návrhu na začatie prejudiciálneho konania prejednávaného na Súdnom dvore.
2. Článok 3 ods. 1 smernice 77/187 a článok 3 ods. 1 smernice Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že prijatie zákonného odstupného zamestnancom v dôsledku hromadného prepúšťania sa rovná jeho súhlasu s prepustením, v dôsledku čoho tento zamestnanec stráca možnosť napadnúť toto prepustenie a domáhať sa zachovania svojich práv podľa týchto smerníc.
Podpisy
(*1) Jazyk konania: portugalčina.